Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 3. marec 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 16Csp/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119368233
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Šiška, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:6119368233.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

12 16Csp/119/2024

Okresný súd Nitra, sudcom JUDr. Borisom Šiškom, PhD., v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený : Remedium Legal, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. X, E. – F. G., v konaní o zaplatenie sumy 2.917,03 eura s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

2 16Csp/119/2024
I. Konanie sa v časti o zaplatenie sumy 585 eur z a s t a v u j e .

II. V zastavujúcej časti sa žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2292,28 eura, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 946,61 eura, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2157,64 eura od 09.04.2024 do
zaplatenia a poplatky vo výške 13,50 eura a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .

V. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

11 16Csp/119/2024
1. Právny predchodca žalobcu Poštová banka, a. s. žalobou podanou na Okresný súd Banská Bystrica
dňa 07.09.2019 požadoval, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť mu sumu 2742,64 eura,

vyčíslený úrok z istiny vo výške 134,64 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 2742,64 eura od 17.11.2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 17.12.2015 uzatvoril
ako veriteľ a žalovaný ako dlžník Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“),
ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli o. i. Obchodné podmienky pre spotrebiteľské úvery. Žalovaný svojím
podpisom na Zmluve potvrdil, že sa s týmito dokumentmi oboznámil a súhlasí s ich obsahom. Na základe
zmluvy poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 3000 eur. Žalovaný sa v zmysle zmluvy
zaviazal vrátiť Žalobcovi istinu a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia podľa Zmluvných

dokumentov. Žalovaný neplnil úver riadne a včas. V dôsledku omeškania žalovaného s plnením úveru,
v zmysle ustanovenia § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OZ“), v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 OZ upozornil žalovaného na možné vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru a nakoľko žalovaný na upozornenie nereagoval, vyhlásil dňa 16.11.2016úver za predčasne splatný. V súlade so Zmluvnými dokumentmi vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť
za poskytnutý úver žalobcovi aj úroky. V zmluve bola dojednaná úroková sadzba vo výške 14.20 %
ročne. Od momentu zosplatnenia úveru si uplatnil len zákonné úroky z omeškania, a to v súlade s

ustanovením § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Určujúcim dátumom pre začatie
úročenia zákonným úrokom, a to percentom z dlžnej istiny úveru po jeho zosplatnení, je deň nasledujúci
po zosplatnení Úveru.

2. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd upomínací, vydal dňa 23.09.2019 platobný rozkaz, sp. zn.

3Up/1158/2019, ktorý bol pre nedoručenie žalovanému podľa § 10 ods. 1 ZoUK zrušený a vec bola
postúpená príslušnému súdu na prejednanie (Okresný súd Nitra).

3. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu bola doručená do vlastných rúk nevyjadril (č. l. 76).

4. Súd uznesením, č. k. 7Csp/14/2020-104 zo dňa 19.05.2020 rozhodol o pripustení zmeny strany sporu,

tak že namiesto pôvodného žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) vstúpil do konania žalobca, a to
z dôvodu, že počas konania došlo k postúpeniu pohľadávky na základe písomnej zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 09.04.2020, v dôsledku čoho svedčí žalobcovi aktívna vecná legitimácia.

5. Súd vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom, č. k. 7Csp/14/2020-149 zo dňa 12. mája 2021 tak, že

konanie v časti o zaplatenie sumy 240 eur sa zastavil (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok
II.), a žalovanému voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.). Proti uvedenému
rozsudku podal odvolanie žalobca. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Nitre ako
súd odvolací rozsudkom, č. k. 8CoCsp/19/2021-197 zo dňa 16. septembra 2021, tak že tento v celom
rozsahu potvrdil a žalovanému voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že právny nárok uplatňovaný žalobcom
je premlčaný. Žalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 7Cdo/43/2023-295 zo dňa 26. júna 2024, ktorým dovolaniu
žalobcu vyhovel, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne odvolací
súd rozhodol uznesením, č. k. 8CoCsp/19/2024 – 307 zo dňa 25.09.2024 tak, že napadnutý (v poradí

prvý) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolací súd dospel k záveru, vzhľadom na rozhodnutie dovolacieho súdu, že v danom prípade
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru došlo dňa 16.11.2016 (podaním zo dňa
16.11.2016-č. l. 17).Veriteľvovýzvezodňa16.11.2016uviedol,žekudňumimoriadnehozosplatnenia,

t. j. ku dňu 16.11.2016, bol žalovaný v omeškaní dlhšie ako 3 mesiace a teda v omeškaní bol žalovaný
so splátkou splatnou dňa 20.07.2016, 20.08.2016, 20.09.2016 a 20.10.2016. V súlade s aktuálnou
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednávaný prípad ustanovenie §
101 Občianskeho zákonníka, premlčacia lehota začala plynúť deň nasledujúci po uplynutí 3 mesiacov
omeškania žalovaného, t. j. 21.10.2016. Preto žaloba podaná na súde dňa 07.09.2019 (návrh uplatnený

na upomínacom súde - č. l. 21), bola podaná v rámci behu plynutia objektívnej premlčacej lehoty a nárok
žalobcu nie je premlčaný.

7. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať
žalobu späť.

8. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

9. Podľa § 146 ods.1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov

nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Pretože žalobca využil svoje dispozičné oprávnenie a vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy
585 eur a to z dôvodu realizácie úhrad žalovaného po podaní žaloby, súd konanie v časti o zaplatenie
sumy 585 eur zastavil (výrok I.) Súhlas žalovaného nebol potrebný v časti čiastočného späťvzatia sumyvo výške 240 eur, keďže k tomu prišlo skôr ako sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168
alebo pojednávanie (ešte pred prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie). Vzhľadom na ďalšie čiastočné
späťvzatie žaloby vo výške 345 eur a to podaním žalobcu zo dňa 08.01.2025, súd vyzval žalovaného,

aby uviedol, či súhlasí s čiastočným späťvzatím (v celkovej výške 585 eur) aj s doložkou, pre prípad ak
sa nevyjadrí, súd bude predpokladať, že nemá námietky. Žalovaný sa k čiastočnému späťvzatiu žaloby
nevyjadril, preto súd dospel k záveru, že s čiastočným späťvzatím súhlasí a nemá voči nemu námietky.

12.Akdôjdekzastaveniusporovéhokonania(hociaj čiastočného),jepovinnosťousúduprirozhodovaní

o trovách konania vždy skúmať procesné zavinenie na zastavení konania na oboch procesných
stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pojem „procesné zavinenie“, použitý
v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za
zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto
zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať v
doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany

sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany
(uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).

13. Súd za účelom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti zisťoval zavinenie
na zastavení konania niektorej zo strán konania. V uvedenom prípade možno konštatovať, že procesné

zavinenienazastaveníkonaniamožnopričítaťžalovanému,ktorýrealizovalvšetkyplatbyažpopodaním
žaloby, t. j. k čiastočnému zastaveniu konania prišlo pre spávanie žalovaného, ktorý procesne zavinil
zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 585 eur. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol podľa §
256 CSP tak, že priznal žalobcovi proti žalovanému v zastavujúcej časti nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením (výrok

II.). Zároveň súd nezistil žiadne dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, tieto netvrdili ani strany sporu.

14. Súd vo veci opätovne nariadil pojednávanie, na ktorom právny zástupca žalobcu odkázal na
svoje podania učinené v predmetnej veci, žiadal, aby súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Súd
vykonal pojednávanie v neprítomnosti strán sporu podľa § 180 CSP, pretože mal na takýto postup

splnené procesné podmienky. Žalovaný svoj neúčasť neospravedlnil, hoci mal doručené predvolanie na
pojednávanie, pojednávanie nežiadal odročiť.

15. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu vykonal dokazovanie
oboznámením sa s listinami predloženými žalobcom a zistil tento skutkový a právny stav :

16. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere dobrápôžička č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu (Poštová banka, a. s.) dňa 18.12.2015 (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom
úvere“) vyplýva, že žalovaný ako dlžník požiadal právneho predchodcu žalobcu (Poštová banka,
a.s.) ako veriteľa o poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru 3000 eur, ktorý sa zaviazal

vrátiť v 48. mesačných splátkach vo výške 82,40 eura bez poistenia. Prvá splátka bola splatná dňa
20.01.2016, s termínom (poslednej splátky) konečnej splatnosti dňa 20.12.2019. Splátky boli splatné
20. dňa v mesiaci. Celková čiastka úveru predstavovala sumu 3955,18 eura (celková čiastka, ktorú mal
spotrebiteľ vrátiť). Ročná percentuálna miera nákladov bola dojednaná vo výške 15,20 %, pri priemernej
hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov 13,36 %. Odplata predstavovala 14,20 %, pri fixnej ročnej

úrokovej sadzbe 14,20 %. V zmluve bola uvedená aj najvyššia prípustná výška odplaty 26,72 %. Strany
zároveň uzavreli na samostatnej listine spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu.

17. Z predžalobnej upomienky zo dňa 21.10.2016 vyplýva, že veriteľ (právny predchodca žalobcu)
upozornil žalovaného, že je ku dňu 20.10.2016 v omeškaní trvajúcom viac ako 3 mesiace a že veriteľ

je oprávnený úver zosplatniť. Z poštového podacieho hárku vyplýva, že upozornenie bolo odoslané na
poštovú prepravu dňa 21.10.2016., čo žalovaný v konaní ani nenamietal.

18. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy (ktoré sa dá považovať za oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti) zo dňa 16.11.2016 vyplýva, že veriteľ úver zosplatnil a to ku dňu 16.11.2016. Z doručenky (č.

l. 10 spisu) súd zistil, že uvedená výzva na zaplatenie bola žalovanému doručená do vlastných rúk dňa
14.12.2016 (číslo výzvy sa zhoduje s číslom na výzve o úhrade dlžnej sumy).19. Z listinných dôkazov (úverový register a dopyt na Sociálnu poisťovňu) vyplýva, že právny predchodca
skúmalbonitužalovanéhovrozsahuzisteniavýškyjehopríjmu,výdavkov,akoajto,činiejepoberateľom
dôchodku.Súčasnezisťovalúverovúzaťaženosťžalovaného,pričomžalovanýnemalvčaseposkytnutia

úveru žiadne úvery.

20. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

21. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.06.2024, spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je

obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

22. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,

kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

23. Podľa § 1 ods. 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“) na
účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej

percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých
spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom
uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

24. Podľa § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata

pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej
percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely
tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou
povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

25. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v
hotovosti.

26. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od

omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

27. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.

Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

28. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

30. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“) v znení účinnom od 01.02.2013,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

31. V konaní nebolo sporné a aj bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
existoval záväzkový vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 18.12.2015 podľa

§ 497 Obchodného zákonníka a aj to, že veriteľ pri uzatváraní a plnení z tejto zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti teda ako dodávateľ a žalovaný, ktorý je fyzickou osobou tak
nekonal a teda bol spotrebiteľom a preto je uvedená zmluva spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52
Občianskeho zákonníka. Keďže poskytovanie úverov bolo predmetom obchodnej činnosti pôvodného
žalobcu – veriteľa, preto veriteľ a dlžník, čiže žalovaný uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného

zákonníka, ktorá je tak, ako bolo uvedené vyššie zároveň zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52
Občianskeho zákonníka. V konaní ďalej nebolo sporné, že predmetný úver je spotrebiteľským úverom,
na ktorý sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Žalovaný nespochybnil, že mu bol na základe vyššie označenej spotrebiteľskej zmluvy
poskytnutý úver vo výške 3000 eur, ktorý riadne a včas nesplácal. Počas celého konania bol žalovaný

pasívny, k žalobe sa nevyjadril, preto súd považoval skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné.

32. Podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru
a ďalšie výpočty celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru

a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa v čase vzniku zmluvy upravoval zák. č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Tento za spotrebiteľský úver označuje dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky úveru alebo
v inej právnej forme a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

33. Právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru podľa § 565 OZ pri dlhu splatného v splátkach je pre
účely spotrebiteľských vzťahov sprísnené úpravou § 53 ods. 9 OZ. Znamená to, že len vtedy môže
dôjsť k uplatneniu práva na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ, ak je splnená okrem iného

podmienka omeškania úhrady konkrétnej splátky po dobu 3 mesiacov a neuhradenia tejto splátky ku dňu
zosplatnenia úveru. Keďže ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, je nutné zohľadniť aj ustanovenie §
53 ods. 9 OZ, podľa ktorého môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 OZ najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z uvedeného vyplýva, že dodávateľ pred uplatnením práva podľa §

565 OZ musí v lehote nie kratšej ako 15 dní upozorniť spotrebiteľa, že dané právo (zosplatnenie celého
dlhu) využije. Zároveň musia uplynúť aspoň tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky. Teda
inak povedané medzi splatnosťou nezaplatenej splátky a dňom, ku ktorému veriteľ vyhlási predčasné
zosplatnenie úveru, musia uplynúť aspoň tri mesiace.

34. Súd skúmal splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ s poukazom na § 565 OZ zákonníka, pričom
dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu platne zosplatnil úver, pretože možnosť zosplatniť úver
bola v predmetnej spotrebiteľskej zmluve medzi stranami dohodnutá (bod 4.8 spotrebiteľskej zmluvy),
upozornil žalovaného podľa § 53 ods. 9 OZ na možnosť zosplatnenia úveru, toto upozornenie mu zaslal,
ktorá skutočnosť nebola nielen sporná, ale bola aj preukázaná, pretože žalobca doložil do spisu poštový

podací hárok. Zároveň bola splnená podmienka, že žalobca upozornil žalovaného v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie práva na predčasné zosplatnenie úveru. Následne žalobca zosplatnil listom
zo dňa 16.11.2016 (ktorá listina bola doručená žalovanému podľa fotokópie doručenky dňa 14.12.2016)
a požadoval vrátenie čiastky 2917,03 eura do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Súčasne bolasplnená aj podmienka omeškania 3 mesiacov s úhradou splátky, podľa názoru súdu, splátky splatnej už
dňa 07/2016, keďže túto žalovaný neuhradil. Aj odvolací súd vo svojom poslednom rozhodnutí poukázal
na to, že veriteľ vo výzve zo dňa 16.11.2016 uviedol, že ku dňu mimoriadneho zosplatnenia, t. j. ku

dňu 16.11.2016, bol žalovaný v omeškaní dlhšie ako 3 mesiace a teda v omeškaní bol žalovaný so
splátkou splatnou dňa 20.07.2016, 20.08.2016, 20.09.2016 a 20.10.2016, čo preukázateľne vyplýva aj
zo spisového materiálu.

35. Súd v predmetnom prípade zistil, že RPMN (analogicky pre tento pojem možno používať aj slovo

odplata) RPMN od 5 do 10 rokov, vzťahujúca sa na prejednávaný prípad bola vo výške 15,55 % (údaje
zistené zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za
3. štvrťrok 2015 na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky). Pretože zo zmluvy vyplýva, že
odplata bola dohodnutá vo výške 14,20 % ročne), súd dospel k nepochybnému záveru, že táto podstatne
neprevyšuje odplatu vo výške 2 x 15,55 % (31,10% %), ktorá bola požadovaná v obdobných prípadoch
za spotrebiteľské úvery. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť

v zmysle § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej
miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, teda dojednaná odplata
by bola neplatná len vtedy, ak by bola vyššia ako 31,10 %. Vzhľadom na uvedené je celkom zrejmé,
že odplata bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi, ktoré súd citoval vyššie. Na podporu svojej
argumentácie súd uvádza, že vychádzal z výšky odplaty reflektovanej do RPMN (úrok v rovnakej

výške),pretoženievýškaúrokovejsadzby,alevýškaodplatyvyjadrenápomocouRPMNjerozhodujúcim
faktorom pre ustálenie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom s poukazom § 19 zákona
o spotrebiteľských úveroch (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4CoCsp/23/2020 zo dňa
21.10.2020).

36. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného
spotrebiteľského úveru súd nezistil ani podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, konkrétne opomenutie povinnosti skúmať bonitu žalovaného splácať
úver. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo

strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého
nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48, t.j.
preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Právny predchodca žalobcu si však úplne
túto povinnosť skúmať príjmy, výdavky, teda aktuálnu finančnú situáciu žalovaného preukázateľne splnil,
čo vyplynulo aj z dokazovania vo veci samej (na výzvu súdu doložil listinný dôkaz preukazujúci skúmanie

bonity).

37. V predmetnej veci súd poznamenáva, že jeho právny názor o premlčaní žalovaného nároku v čase
prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v súlade s vtedy aktuálnou rozhodovacou praxe, ktorá
prešla zásadnou zmenou, čo v konečnom dôsledku viedlo k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu

a následne aj k zrušeniu prvotného rozsudku súdu prvej inštancie. Dôvodom zrušenia prvého rozsudku
súdu prvej inštancie tak bola zásadná zmena právneho názoru najvyšších súdnych autorít a tým aj
ustálenej súdnej praxe v otázke premlčania, ktorá sa však prejavila až neskôr, t. j. po vydaní prvého
rozsudku súdu prvej inštancie. Súd tak bol viazaný právnym názorom, nielen dovolacieho súdu, ale
aj odvolacieho súdu, a to v nastolenej otázke týkajúcej sa premlčania žalovaného nároku. V súlade

s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že veriteľ sa mohol na súde po prvý raz
domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania
spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia
upozornenia na zosplatnenie), dospel súd k záveru, že nárok nie je premlčaný. Práve tento deň je teda
najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom

kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu,
čím sa naplní i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od
vôle veriteľa (§ 103 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatoval.
Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného
dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh, avšak inak je tomu ale pri

strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9, kde (všeobecne) začne
premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením
splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov
od omeškania uplynula tiež 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľs úspechom obrátiť na súd po prvýkrát (§ 101 Občianskeho zákonníka). Rovnaký právny názor vyplynul
aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/224/2021, 4Cdo/132/2021, 9Cdo/368/2021,
1Cdo/53/2021, 2Cdo/298/2021, 4Cdo/250/2021, 9Cdo/98/2022). Aj odvolací súd vo svojom poslednom

rozhodnutí upriamil pozornosť na omeškanie žalovaného ako dlžníka, ktorý sa dostal do omeškania
s plnením splátok úveru ku dňu 20.07.2016, aplikujúc v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu SR na prejednávaný prípad ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, premlčacia
lehota začala plynúť deň nasledujúci po uplynutí 3 mesiacov omeškania žalovaného, t. j. 21.10.2016.
Preto žaloba podaná na súde dňa 07.09.2019 (návrh uplatnený na upomínacom súde - č. l. 21), bola

podaná v rámci behu plynutia objektívnej premlčacej lehoty a nárok žalobcu nie je premlčaný.

38. Podľa názoru súdu, zmluva obsahovala všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase poskytnutia predmetného úveru. Súd nevzhliadol
dôvod, pre ktorý by súd mohol považovať predmetnú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkov.

39. Podľa názoru súdu bola žaloba dôvodná v časti istiny vo výške 2157,64 eura, ktorú súd vypočítal
tak, že od uplatnenej istiny v konaní vo výške (2742,64 eura) odpočítal úhrady žalovaného po podaní
žaloby (585 eur), pričom tieto platby započítal len na istinu, keďže k plneniu došlo po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti. K tejto sume však pripočítal vyčíslený úrok z istiny vo výške 134,64 eura (ako
súčet zmluvného úroku a zákonného úroku z omeškania od momentu poskytnutia úveru do momentu

vyhlásenia predčasnej splatnosti), na základe čoho výslednú sumu sčítal a uložil žalovanému zaplatiť
spolu sumu 2292,28 eura. Okrem toho, v danej veci, žalobca počas konania špecifikoval a upravil
petit, tak že kapitalizoval zákonné úroky z omeškania, vzhľadom na plnenia žalovaného po podaní
žaloby, ktorý celkovo zaplatil sumu 585 eur (dňa 11.06.2020, 09.07.2020, 06.08.2020, 08.09.2020,
08.09.2020, 06.11.2020, 08.12.2020, 10.02.2021 a 28.04.2021 a 08.07.2021, 08.09.2021, 08.11.2021,

17.01.2021 a 07.07.2022 vždy v sume po 30 eur, následne dňa 08.04.2022, 06.10.2022, 07.12.2022,
08.02.2023, 09.05.2023, 08.08.2023, 06.10.2023, 08.11.2024, 08.01.2024 a 08.04.2024 v sume po 20
eur, s výnimkou plnenia dňa 06.10.2023, kde plnil v sume 15 eur). Súd tak priznal žalobcovi už aj
kapitalizované úroky z omeškania vo výške 941,64 eura, pretože tento nárok si v žalobe uplatnil žalobca
už od 17.11.2016 (do zaplatenia) ako deň nasledujúci po dni, v ktorom vyhlásil predčasnú splatnosť

úveru.

40. Žalobca si uplatnil aj nárok (po špecifikácií žalobného petitu z dôvodu plnenia žalovaného po podaní
žaloby) na úrok z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 2157,64 eura od 09.04.2024 do
zaplatenia. Keďže žalovaný bol preukázateľne v omeškaní s plnením svojho peňažného záväzku voči

žalobcovi už dňom nasledujúcim po vyhlásení predčasnej splatnosti (kde žalobca kapitalizoval úrok
z omeškania od 17.11.2016 do 08.04.2024 v sume 941,64 eura) a žalobca žiadal následne priznať úroky
z omeškania deň nasledujúci po poslednom čiastkovom plnení žalovaného (09.04.2024), súd mu tento
nárok priznal. Zároveň súd priznal žalobcovi aj nárok na poplatky, avšak len vo výške 13,50 eura, pretože
žalobca dôkazne preukázal len nárok na 1. upomienku, ktorú vyhotovil a odoslal (upozornenie podľa §

53 ods. 9 Občianskeho zákonníka – č. l. 16), ktorý nárok vyplýval z bodu 3 zmluvy, podľa ktorého za 1.
upomienku je poplatok 10 eur, a za výzvu na splatenie celého úveru je poplatok 3,50 eura (listina, ktorou
právny predchodca zosplatnil úver – č. l. 17 spisu, ktorú aj doručil žalovanému). V ostatnej časti zamietol,
pretože žalobca nepreukázal vyhotovenie a odoslanie ostatných listín, čím neuniesol dôkazné bremeno,
preto súd žalobu len v nepatrnej časti (26,25 eur) zamietol ako nedôvodnú. Žalobca si správne uplatnil

nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., preto
súd uložil žalovanému, aby zaplatil dlžnú sumu spolu s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, keďže nebol dôvod určiť dlhšiu lehotu na plnenie.

41. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná

strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

43. Keďže sa týmto rozhodnutím konanie končí, súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania
podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods.1 CSP, s poukazom na § 396 ods. 3 CSP v merite veci
po čiastočnom späťvzatí (o trovách v zastavujúcej časti rozhodol samostatným výrokom). Zároveň
súd zohľadnil aj úspech (respektíve nepatrný neúspech) žalobcu v časti príslušenstva, ktoré bolomožné kapitalizovať, a to aj s poukazom na aktuálnu judikatúru, ako aj v časti poplatkov. Súd v
danej veci poukazuje na aktuálnu aplikačnú prax (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1Obdo/29/2023 z 28.05.2024 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS

47/2024 zo dňa 07.03.2024, ktorý poznamenal v bode 40 nasledovné : „V obdobnom prípade, akým
je aj sťažovateľov, už ústavný súd vyhodnotil ako ústavne udržateľný záver všeobecného súdu, ktorý
pri určovaní pomeru úspechu a neúspechu strany sporu nevzal do úvahy len žalobou uplatnenú
istinu, ale aj jej príslušenstvo spočívajúce v úrokoch z omeškania. Sťažovateľ potom takýto postup
a rozhodnutie namietal. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 228/2020-8 z 26. mája 2020 ústavnú

sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keď k uvedenej kardinálnej otázke uviedol,
že „právny názor sťažovateľa v danej veci možno považovať za možný legitímny výklad vo vzťahu k
rozhodovaniu o náhrade trov konania . Podstatné však je, že výklad zákonov je v primárnej právomoci
všeobecných súdov a pokiaľ je ich výklad ústavne konformný, ústavný súd nemá dôvod do takéhoto
výkladu zasahovať len preto, že existuje aj iný možný a takisto ústavne konformný výklad. Ústavný
súd dospel k presvedčeniu, že napadnuté uznesenie krajského súdu nepredstavuje ústavne relevantný

exces z aplikačnej praxe všeobecných súdov, je presvedčivo odôvodnené a ústavne udržateľné“ 41. Ani
v aktuálnej veci ústavný súd nevidí dôvod odkloniť sa od svojho postoja už vyjadreného v rozhodnutí
rekapitulovanom v predchádzajúcom bode. Vhodné je azda len dodať, že aj keby ústavný súd nesúhlasil
s prihliadaním na príslušenstvo žalovanej pohľadávky pri určovaní pomeru úspechu a neúspechu na
účel uplatnenia § 255 CSP, jeho oddelenosť od sústavy všeobecného súdnictva v spojení s vysokou

mierou zdržanlivosti pri prieskume rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania predstavujúcich
výsledok uplatňovania podústavného práva mu v konečnom dôsledku bráni nahrádzať právne názory
všeobecného súdu o spornej právnej otázke vlastnými názormi. Preto ústavný súd nezistil dôvod na
záver o dôvodnosti argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o nároku na
náhradu trov tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania.“

44. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 396 ods. 3 CSP.
Žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy celkom vo výške 3278,64 eur (celá
žalovaná suma vrátane kapitalizovaného príslušenstva), pričom bol v konaní úspešný v rozsahu 99,20 %
(v časti 3252,39 eura zo sumy 3278,64 eura), zatiaľ čo žalovaný dosiahol materiálne merateľný úspech

v rozsahu 0,80 % (v časti 26,25 eura v ktorej súd žalobu zamietol). Úspech žalobcu v konaní tak činil
celkovo 98,40 % (ako rozdiel čiastkových úspechov strán sporu 99,20 % a 0,80 %), pričom súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, pretože neúspech žalobcu
bol nepatrný, pričom bol neúspešný len v mizivej časti (v sume 26,25 eura). Zároveň v danej veci ide
o trovy celého konania, ktoré vznikli v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj súdom odvolacím, kde

bol tiež žalobca nakoniec úspešný. Súd nevzhliadol dôvod na aplikáciu § 257 CSP, takéto skutočnosti
netvrdili ani strany sporu. V uvedenom kontexte súd na podporu svojej argumentácie poukazuje na
Rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9Co/318/2018 zo dňa 10.12.2019, ktorý poznamenal, že i
keď Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana mala v konaní neúspech v pomerne
nepatrnej časti (pôvodne ust. § 143 ods. 3 OSP v znení do 30.6.2016) a na daný prípad nie sú k

dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris),
nič to nemení na tom, že aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí
to byť prevažujúci úspech, teda aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch strán zostala ešte suma
opodstatňujúca záver o čo i len čiastočnom, ale úspechu jednej zo strán. Odvolací súd preto s použitím
Základných princípov čl. 4 ods.2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp

racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak
by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že hoci má strana v konaní neúspech
v nepatrnej časti, v danom prípade 0,20 %, priznal jej plnú náhradu trov konania, keď rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 255 ods. 2 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania v rozsahu
99,20 %, by odporovalo súdnej praxi, ktorá vychádza z výkladu, že pomerne nepatrná časť predstavuje

5 % až 10 % z uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch. Keďže v posudzovanom prípade nemožno
použiť žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku (ktoré upravuje obdobnú situáciu), pod ktoré by
bolo možné vzniknutú procesnú situáciu analogicky aplikovať, súd pristúpil k aplikácií čl. 4 ods. 2 CSP,
ktorý precizuje dotváranie práva súdom. Súd preto vzhľadom na absenciu normy upravujúcej konkrétnu
vzniknutú situáciu, použil normu fiktívnu, teda takú, ktorú by zvolil, ak by bol zákonodarcom. Nad rámec

uvedeného súd poznamenáva, že pre zákonodarcu je nesplniteľnou úlohou každý jeden všeobecný
zákonný princíp vyjadriť vo vete s takou jasnosťou a jednoznačnosťou, aby bolo možné odvodiť z tejto
vety jednoduchým úsudkom dôsledky pre všetky osobitne uspôsobené, dotknutým princípom ovládané
prípady. Nevyhnutnosť dotvárania práva súdom vyplýva najmä z toho, že v právnej realite neexistujezákon, ktorý by na každú mysliteľnú právnu otázku dával uspokojivú odpoveď a v každom jednotlivom
prípade nachádzal záujmovo spravodlivé riešenia.

45. Nad rámec uvedeného súd konštatuje, že rozhodol až dvomi výrokmi o nároku na náhradu trov
konania, pretože zákonodarca striktne diferencuje medzi zásadou úspechu a zásadou procesného
zavinenia na zastavení konania, čo celkom nepochybne vyplýva aj zo systematického výkladu, keď
oba inštitúty reflektoval do iného ustanovenia. Okrem toho, žiadne ustanovenie Civilného sporového
poriadku neukladá súdu, aby rozhodol jedným výrokom o nároku na náhradu trov konania, čo je

odôvodnené napríklad aj v prípadoch, ak sú predmetom konania rôzne typy žalobných nárokov (žaloba
na plnenie, žalobca na určenie, žaloba na určenie právnej skutočnosti, atď.). V tomto kontexte súd
dodáva, že v súdnej praxi neexistuje jednotný názor na túto problematiku, v dôsledku čoho je podľa
názoru súdu správne, ale nepochybne aj zákonné a spravodlivé rozhodovať na základe princípu
separácie trov konania podľa § 256 CSP a 255 CSP. Podľa názoru súdu je potrebné odlišovať zásadu
za procesné zavinenie na zastavení konania a zásadu procesného úspechu, pretože obe zásady sú

postavené na rôznych skutočnostiach, ktoré je potrebné zohľadniť, ergo v prípade procesného zavinenia
z dôvodu späťvzatia žaloby (i čiastočného), neprichádza k posudzovaniu dôvodnosti hmotnoprávneho
nároku, zatiaľ čo úspech v merite veci je materiálnym vyjadrením úspechu v hmotnoprávnej časti nároku.
Ide teda o celkom zjavne dve rozdielne kategórie, ktoré nemožno zhmotniť do jedného výroku a to z
dôvodu, že aj v prípade čiastočného úspechu by bola strana (respektíve žalobca/žalovaný) absolútnym

spôsobom ukrátená a znevýhodnená o jej právo na náhradu trov konania, čo naráža na zásadu
spravodlivého usporiadania vzťahov strán sporu. Okrem toho, aj Krajský súd v Nitre rozsudkom, č. k.
25Co/56/2022 - 509 zo dňa 10.08.2022 judikoval povinnosť súdu prvej inštancie rozhodovať samostatne
v časti trov konania, t. j. v zastavujúcej časti a vo veci samej, čo odôvodnil použitím separácie trov
konania podľa § 256 CSP a § 255 CSP. Súd vzhľadom na vyššie použil princíp separácie trov konania.

Poučenie:

11 16Csp/119/2024
Proti rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to prostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP)

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.