Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/86/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110209535
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5110209535.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnom spore žalobcu: Pragostrans
servis, s. r. o., so sídlom Lednická 17, Praha 9, Česká republika, IČO: 49 613 057, zastúpeného právnym
zástupcom JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., so sídlom Národná 17, Žilina, IČO: 36 848 654,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom
Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/96/2010-1200 zo dňa
25. júla 2022, v spojení s opravným uznesením č. k. 4C/96/2010-1224 zo dňa 26. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Žiadna zo strán konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 4C/96/2010-1200 zo dňa 25. 07. 2022, v spojení s opravným
uznesením č. k. 4C/96/2010-1224 zo dňa 26. 09. 2022, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 47.544,70 eur z titulu náhrady skutočnej škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 47.544,70 eur od 02. 12. 2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 87,72 % (výrok III.). Štátu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 93,86 % z celkových trov konania, voči žalovanej v rozsahu 6,14 % z celkových trov konania
(výrok IV.).
2. V odôvodnení konštatoval, že právny predchodca žalobcu sa žalobou doručenou súdu dňa 31. 03.
2010, v znení poslednej zmeny pripustenej uznesením zo dňa 24. 05. 2019, domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 695.597,- eur s príslušenstvom špecifikovaným v žalobe. Tento nárok si uplatnil titulom
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Colného úradu Žilina o zhabaní veci (ťahača

DAF FT 95. 430 ATI XLRTE47WS s ŠPZ A. XX-XX a návesu SCHMITZ SPR 24 WSM s ŠPZ A. XX-
XX) č. 31269-6031/2007/DO1/181 zo dňa 27. 06. 2007, v spojení s rozhodnutím Colného riaditeľstva
Slovenskejrepublikysp.zn.424452/07zodňa06.08.2007,ktorérozhodnutiabolirozsudkomKrajského
súdu v Žiline sp. zn. 21S/34/2008 zo dňa 27. 01. 2009 zrušené pre nezákonnosť. Škoda, ktorú si
žalobca uplatnil pozostáva z hodnoty ťahača DAF a návesu SCHMITZ, ktoré boli žalobcovi nezákonným
rozhodnutím o zhabaní veci zhabané, vo výške 796.000,- Kč (ťahač) a 945.000,- Kč (náves). Žalobca
si zároveň uplatnil nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku za obdobie od 12. 09. 2001 do 31.

01. 2009 vo výške 7.494.944,- Kč a nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie, v celkovej výške 8.489,51 eur.
3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe považoval nárok žalobcu uplatnený žalobou za neopodstatnený
s poukazom na právoplatné rozhodnutie Colného úradu Žilina o zhabaní veci č. 23204/2009-6031/D01/181 zo dňa 27. 05. 2009, ktoré nebolo doposiaľ zrušené, ako aj skutočnosť, že žalobca nie je
vlastníkom zhabaných vecí.
4. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 4C/96/2010-464 zo dňa 12. 04. 2013 určil, že

zodpovednosť žalovanej za škodu je daná, odvolanie žalovanej proti medzitýmnemu rozsudku bolo
uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/108/2018-811 zo dňa 30. 05. 2018 ako oneskorene podané
odmietnuté.
5. Následne žalovaná vo vzťahu k žalobcom uplatnenej škode vzniesla námietku premlčania,
rozporovala tiež výšku škody predstavujúcu ušlý zisk vyplývajúci z nemožnosti využívať zhabané veci,

a to s poukazom na opotrebovanie a životnosť daných vecí, a trovy konania a právneho zastúpenia
z dôvodu nesprávnosti základu, z ktorého žalobca pri určovaní hodnoty úkonu právnej služby vychádzal.
6. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“), zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) a Občianskeho zákonníka.

7. Z dôvodu, že súd o základe nároku rozhodol medzitýmnym rozsudkom zo dňa 13. 11. 2017 tak,
že tento je daný, napadnutým rozsudkom rozhodoval len o výške škody, ktorú si žalobca uplatnil ako
skutočnú škodu predstavujúcu hodnotu ťahača a návesu, ušlý zisk a trovy konania, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie.
8. Pri rozhodovaní o výške škody sa pritom súd prioritne zaoberal námietkou premlčania vznesenou

žalovanou.
9. Konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia
Colného úradu Žilina sp. zn. 31269-6031/2007/D01/181 zo dňa 27. 06. 2007 a rozhodnutia Colného
riaditeľstva sp. zn. 42445/07 zo dňa 06. 08. 2007, ktoré boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline
zo dňa 27. 01. 2009. Následne sa v priebehu konania domáhal náhrady škody aj titulom rozhodnutí

Colného úradu Žilina č. 23204/2009-6031/D01/181 zo dňa 27. 05. 2009 a Colného riaditeľstva SR
č. 25432/2009 zo dňa 20. 08. 2009, ktoré boli zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žilina sp. zn.
21S/64/2009 zo dňa 14. 09. 2010 a konanie bolo následne dňa 19. 12. 2012 zastavené. Žalobca svoje
nároky na náhradu škody odvodzuje aj od rozhodnutia Colného úradu Žilina č. D5698/1000-1/01/181
zo dňa 29. 10. 2001 a rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 49773/2001-4864/01

zo dňa 12. 12. 2001, vo vzťahu ku ktorým rozhodnutiam bola v medzitýmnom rozsudku konštatovaná
ich nulitnosť.
10. V súvislosti s rozhodnutím Colného úradu Žilina č. D5698/1000-1/01/181 zo dňa 29. 10. 2001 súd
konštatoval, že o nezákonnosti rozhodnutia sa žalobca dozvedel po doručení rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1S/37/2003 zo dňa 20. 10. 2005, avšak najneskôr dňa 01. 06. 2006, kedy je datované

podanie, v ktorom na uvedený rozsudok poukazuje. Žaloba bola podaná až dňa 31. 03. 2010, preto
nárok na náhradu škody titulom ušlého zisku, ktorý viazal žalobca na obdobie od 12. 09. 2001 do 27.
06. 2007 je premlčaný. Ako premlčaný súd posúdil aj nárok na náhradu škody titulom trov právneho
zastúpenia v konaniach predchádzajúcich konaniu, v ktorom Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
20. 05. 2005 rozhodol o ich zrušení.

11. Ako nedôvodnú súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanou vo vzťahu
k nároku na náhradu škody zodpovedajúcej hodnote ťahača a návesu. Konštatoval, že žalobca si
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnil
z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia Colného úradu Žilina č. 31269-6031/2007/181 zo dňa 27. 06.
2007 a rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 424452/07 zo dňa 06. 08. 2007,

ktoré bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/34/2008 zo dňa 27. 01. 2009, s
poukazom na protiprávne zaistenie vecí rozhodnutím Colného úradu Žilina zo dňa 12. 09. 2001. Odo dňa
zaistenia veci dňa 12. 09. 2001, vzhľadom na súdom v medzitýmnom rozsudku konštatovanú ničotnosť
administratívneho rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 49773/2001-4864/2001 zo
dňa 12. 12. 2001 a rozhodnutia Colného úradu v Žiline č. D5698/1000-1/01/181 zo dňa 29. 10. 2001,

nebolo do dňa 27. 06. 2007 vydané žiadne rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté o zaistených
veciach. Až rozhodnutím Colného úradu v Žiline č. 31269-6031/2007/D01/181 zo dňa 27. 06. 2007 bolo
rozhodnuté o zhabaní veci - ťahača a návesu, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Colného
riaditeľstva Slovenskej republiky dňa 06. 08. 2007. Keďže tieto rozhodnutia boli následne zrušené
rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 01. 2009, až od doručenia uvedeného zrušujúceho

rozhodnutia začala žalobcovi plynúť lehota na podanie žaloby. Keďže žalobca podal žalobu dňa 31. 03.
2010, tento nárok nie je premlčaný.
12. Pri určení výšky škody súd vychádzal zo znaleckého posudku Doc. Ing. Juraja Slamku, CSc., ktorý
vychádzal z reálnej obhliadky ťahača a návesu v roku 2002, v ktorom bola hodnota ťahača určená vovýške 17.044,40 eur a návesu 30.500,30 eur. V takejto výške súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
skutočnej škody.
13. Súd neakceptoval znalecké posudky predložené žalobcom, keď znalec uvádza dátum ocenenia k

12. 09. 2001, avšak samotný posudok je z roku 2009 a vychádza len z technického preukazu ťahača
a údajov, ktoré mu uviedol žalobca.
14. Vo vzťahu k nároku na ušlý zisk, ktorý žalobca odvodzoval od vydania nezákonných rozhodnutí
Colného úradu Žilina č. 31269-6031/2007/181 zo dňa 27. 06. 2007 a Colného riaditeľstva Slovenskej
republiky č. 424452/07 zo dňa 06. 08. 2007, súd dospel k záveru, že tento nie je premlčaný, avšak

žalobca nepreukázal výšku škody titulom ušlého zisku. Žalobca si ušlý zisk uplatnil podľa expertného
posudku Dr. Mgr. Milana Hradca zo dňa 16. 04. 2009, ktorý však bol v konaní spochybnený znaleckým
posudkom Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 53/2022. Pokiaľ žalobca po doručení znaleckého
posudku namietal, že znalecký ústav iba spochybnil správnosť ním predloženého posudku a neuviedol,
aká mala byť výška ušlého zisku, súd konštatoval, že žalobcovi nič nebránilo, aby túto otázku zahrnul
do otázok pre znalca, čo však neurobil, pričom poukázal na to, že výška škody predstavujúcej ušlý zisk

bola sporná, keď túto žalovaná od začiatku namietala.
15. Súd neakceptoval argumentáciu žalobcu, že výška ušlého zisku by mala byť minimálne vo výške
mesačných splátok leasingu, nakoľko ziskom je rozdiel príjmov a nákladov. Pri výške ušlého zisku je
určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, sa zabránilo. Nestačí pritom
iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu

vecí mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo/1/2011 zo dňa 29. 10. 2012). Vzhľadom na
uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal výšku škody titulom ušlého zisku.
16. Rovnako nepreukázanú mal súd výšku škody predstavujúcej trovy právneho zastúpenia (okrem
trov právneho zastúpenia, vo vzťahu ku ktorým konštatoval premlčanie) v konaniach, v ktorých došlo

k vydaniu nezákonných rozhodnutí. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody titulom trov právneho
zastúpeniavovýške8.489,51eurzaúkonyprávnejslužbyvkonaniachpredsprávnymiorgánmivobdobí
od 13. 11. 2001 do 11. 07. 2007, následne uviedol, že reálne zaplatil právnemu zástupcovi o 845,38 eur
menej ako mal zaplatiť, konkrétne vo výške 6.281,35 eur. Žalobca však v priebehu konania nepredložil
faktúry, na základe ktorých právny zástupca žalobcu žalobcovi vyfakturoval odmenu za konkrétne úkony

v konkrétnej výške, aby tak bolo možné tieto skutočnosti overiť z predložených výpisov z účtu. Sumy
uvedené vo výpisoch z účtu nekorešpondujú s trovami, ktoré boli vyčíslené v podaní žalobcu, a to ani s
výškou týchto súm a ani časovo, aby ich bolo možné dať do súvisu s konkrétnym vyúčtovaným úkonom
právnej služby.
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom

ušlého zisku a náhradu trov právneho zastúpenia zamietol.
18. Vychádzajúc z § 3 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 01.
2013 súd priznal žalobcovi nárok na náhradu úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne z priznanej sumy,
a to od doručenia rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky o výsledku prerokovania nároku
žalobcu, teda odo dňa 02. 12. 2009, vychádzajúc z § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom

ku dňu vzniku omeškania štátu v prejednávanej veci. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania už od
13. 09. 2001, súd žalobu v tejto časti (od 13. 09. 2001 do 01. 12. 2009) zamietol.
19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku(ďalejlen„C.s.p.“)avychádzajúczvýškyuplatnenéhonároku1.656.410,47eurzaúspešnejšiu
stranu konania považoval žalovanú, keď úspech žalobcu predstavuje 6,14 % (čo do sumy 101.681,74

eur), neúspech 93,86 % čo je zároveň úspechom žalovanej. Žalovanej ako úspešnejšej strane konania
preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,72 % (rozdiel medzi úspechom a neúspechom
žalovanej).
20. Súd zároveň priznal štátu voči stranám sporu nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli
vyplatením znalečného uplatneného znaleckým ústavom, keďže na jeho úhradu nepostačoval zložený

preddavok. Súd priznal štátu nárok na náhradu trov konania podľa pomeru neúspechu strán v spore.

21. Proti rozsudku okresného súd čo do výrokov I., III. a IV. podala žalovaná z dôvodov podľa § 265 ods.
1 písm. f), h) C. s. p. odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny v tejto časti spočívajúcej v zamietnutí
žaloby alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. Žalovaná namietala záver súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti námietky premlčania
skutočnej škody. Úvahy súdu o nulitnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 49773/2001-4864/2001 zo dňa 12. 12. 2001 a Rozhodnutia Colného úradu Žilina č.
D5698/1000-1/01/181 zo dňa 29. 10. 2001 považovala za svojvoľné a arbitrárne. Namietala, žena preskúmavanie rozhodnutia a prípadné prijatie záveru o nulitnosti rozhodnutia sú výlučne
príslušné správne súdy, t. j. súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody nie je oprávnený ustáliť
nulitnosť rozhodnutia, v tomto prípade rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č.

49773/2001-4864/2001zodňa12.12.2001arozhodnutiaColnéhoúraduŽilinač.D5698/1000-1/01/181
zo dňa 29. 10. 2001. Poukázala pritom na to, že Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 1S/37/03-29
zo dňa 20. 10. 2005 nevyslovil nulitnosť uvedených rozhodnutí a k ich zrušeniu došlo podľa ust. § 250j
ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa žalovanej v danom prípade nemožno aplikovať
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 88/1995 zo dňa 27. 07. 1995 vzhľadom

na odlišnosť skutkovej a právnej situácie.
23. Rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 49773/2001-4864/2001 zo dňa 12. 12.
2001 a Colného úradu Žilina č. D5698/1000-1/01/181 zo dňa 29. 10. 2001 nie sú nulitnými rozhodnutiami
a žalobca si po ich zrušení Krajským súdom v Bratislave mohol uplatniť nárok na náhradu škody už
dňa 02. 06. 2006, avšak žaloba bola podaná na súde až dňa 31. 03. 2010. Súd prvej inštancie preto
vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil neopodstatnenosť námietky premlčania skutočnej škody

žalobcu.

24. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výrokov II., III. a IV., podal i žalobca z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) C. s. p., ktorý sa podaným odvolaním domáhal jeho zrušenia v tejto
časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny spočívajúcej vo

vyhovení žalobe.
25. Žalobca sa nestotožnil sa postupom súdu, ktorý pri nároku na náhradu škody vo vzťahu k hodnote
ťahača a návesu prihliadol výlučne na znalecký posudok Doc. Ing. Juraja Slamku, CSc. z roku 2002 a
ignoroval ním predložené posudky.
26.Poukázalnato,žeknezákonnémuzadržaniuanáslednémuzhabaniuťahačadošlouž11.09.2001a

ktomutodátumujepotrebnéurčiťajvýškuskutočnejškody.Skutočnosť,ženebolarealizovanáobhliadka
hnuteľných vecí dňa 11. 09. 2001 je zapríčinená nezákonným a protiprávnym konaním žalovanej a
nemôže byť pričítaná na jeho ťarchu. Znalecký posudok predložený žalovanou nemá podľa žalobcu
relevantnú výpovednú hodnotu, nakoľko obhliadka bola realizovaná až v roku 2002, kedy ťahač a náves
boli niekoľko mesiacov odstavené, čo mohlo mať zásadný negatívny vplyv na ich technický stav zistený

obhliadkou. V tejto súvislosti poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie na strane 27 napadnutého
rozsudku, kde je uvedené, že pokiaľ ťahač a náves sú jeden rok odstavené a nepoužívané, dochádza k
zhoršeniu ich technického stavu a z toho dôvodu aj k zníženiu ich hodnoty. Pokiaľ teda znalecký posudok
Doc. Ing. Juraja Slamku, CSc. vychádzal z technického stavu zisteného obhliadkou dňa 02. 08. 2002,
ide o obhliadku realizovanú po období takmer jedného roka odstavenia a nepoužívania, dôsledkom čoho

je zhoršenie technického stavu a zníženie hodnoty. Preto je potrebné vychádzať z ním predloženého
znaleckého posudku.
27. Žaloba nesúhlasil ani s priznaním úroku z omeškania až od 02. 12. 2009, nakoľko k nezákonnému
zadržiavaniu hnuteľných vecí dochádzalo už od 11. 09. 2001.
28. Žalobca namietal i záver súdu o premlčaní náhrady škody z titulu ušlého zisku za obdobie od

12. 09. 2001 do 27. 06. 2007. Uviedol, že rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
49773/2001-4864/2001 zo dňa 12. 12. 2001 je potrebné považovať za paakt, s ktorým sa nespájajú
účinky a následky s tým spájané a nikoho nezaväzuje. Prvýkrát bolo teda rozhodnuté o veciach
zaistených rozhodnutím Colného úradu Žilina č. 957/01-3 zo dňa 12. 09. 2001 až rozhodnutím
Colného úradu Žilina č. 31269-6031/2007/181 zo dňa 27. 06. 2007, ktoré bolo potvrdené Colným

riaditeľstvom Slovenskej republiky zo dňa 06. 08. 2007. Uvedené rozhodnutie colného orgánu bolo
zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/34/2008 zo dňa 27. 01. 2009 pre jeho
nezákonnosť, na podklade čoho bola podaná predmetná žaloba. Vzhľadom na uvedené nie je možné
považovať jeho nárok na náhradu ušlého zisku za obdobie do 27. 06. 2007 za premlčaný, keď skôr sa
ušlého zisku z titulu nezákonného rozhodnutia nemohol domáhať.

29. V ďalšom žalobca vyslovil nesúhlas aj so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní výšky
ušlého zisku za obdobie od 27. 06. 2007. Poukázal na ním predložený posudok znalca Dr. Mgr.
Milana Hradca, z ktorého vyplýva metodika, ako aj výška ušlého zisku za obdobie 12. 09. 2001 až
31. 12. 2001, ako aj nasledujúce roky 2002 až 2008. Nie je preto dôvodné tvrdenie, že nepreukázal
hodnoverným spôsobom výšku ušlého zisku. Znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline

iba vo všeobecnej rovine znevažuje ním predložený expertízny posudok, avšak neponúka nijakú
konkrétnu odpoveď na to aká má byť správna výška ušlého zisku. Ich návrh na doplnenie dokazovania
vypracovaním dodatku k znaleckému posudku, s úlohou vyčísliť výšku ušlého zisku, súd s poukazom na
sudcovskú koncentráciu konania nedôvodne zamietol, keď návrhu žalovanej na nariadenie znaleckéhodokazovaniavyhovel.Takýtopostuppovažovalzarozpornýsozásadouspravodlivéhosúdnehokonania,
rovnosti sporových strán, ako aj príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p., v zmysle ktorého sa ustanovenia

o sudcovskej koncentrácii konania nepoužijú na konanie začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti
zákona, ak by boli v neprospech strany.
30. Rovnako namietal aj záver súdu o nepreukázaní výšky škody titulom trov právneho zastúpenia, ako
aj ich premlčaní. Pokiaľ ide o premlčanie, opakovane zdôraznil, že keďže rozhodnutia Colného úradu
Žilina zo dňa 12. 09. 2001 a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 12. 12. 2001 sú nulitným

právnym aktom, vo veci bolo rozhodnuté prvýkrát až 27. 06. 2007, preto sa nemohol domáhať nároku
na náhradu škody skôr. Nie je preto dôvodné tvrdenie súdu, že najneskôr 01. 06. 2006 sa dozvedel o
nezákonnosti rozhodnutí z roku 2001, nakoľko takéto rozhodnutie ani právne neexistovali. Poskytnutie
jednotlivých úkonov právnej služby bolo preukázané a vyplýva z priloženého administratívneho spisu,
pričom nie je rozhodujúce kedy a koľko klient advokátovi platil. Svojmu právnemu zástupcovi priebežne
uhrádzal jednotlivé úkony právnej služby, pričom je bežnou praxou, že niektoré úkony právnej služby sa

hradia vopred a niektoré až dodatočne a nie vždy v plnej výške v súlade s tarifnou odmenou, a to podľa
možnosti a schopnosti klienta. Nie je preto potrebné predkladať faktúry za vyčíslené konkrétne úkony v
konkrétnej výške, avšak podstatné sú jednotlivé úkony právnej služby, či tieto boli poskytnuté, čo bolo
preukázané z pripojených administratívnych spisov a aj predloženými výpismi z účtu.
31. V ďalšom žalobca poukázal na jednotlivé atribúty vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré sú podľa neho v danom prípade splnené.
32. Poukázal na to, že Colný úrad Žilina rozhodnutím č. 31269-6031/2007/D 01/181 zo dňa 27. 06. 2007
uložil ochranné opatrenie zhabanie veci, a toto bolo vykonané na jeho spoločnosti. Prišiel tak o svoj
hnuteľný majetok, ako aj možnosť dosahovať zisk vyplývajúci z prevádzky ťahača s návesom, pričom
predmetnérozhodnutiebolonásledneprávoplatnýmavykonateľnýmrozhodnutímsúduzrušenéprejeho

nezákonnosť. Bez právneho dôvodu od 12. 09. 2001 až dosiaľ sú neoprávnene zadržiavané hnuteľné
veci v jeho vlastníctve, čím mu neustále vzniká škoda. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že ťahač
spolu s návesom boli prevedené na tretiu osobu, a preto ich už nie je možné vydať. V danom prípade
bolo konanie skončené nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia č. 9006031/1/13242777/2012 zo dňa
19. 12. 2012, t. j. najneskôr dňa 27. 12. 2012 pominuli účinky zaistenia. Napriek tomu mu predmetné veci

vrátené neboli. Žalovaná je tak povinná zaplatiť mu hodnotu zhabaného ťahača s návesom minimálne
z dôvodu spôsobenej škody, resp. vydať mu vec zadržiavanú bez právneho dôvodu alebo poskytnúť
jej peňažnú náhradu, resp. vrátiť mu peňažnú náhradu bezdôvodného obohatenia, ktoré štát získal
z právneho dôvodu, ktorý odpadol (príslušné rozhodnutia o zhabaní veci boli súdom zrušené). Výšku
škody preukázal predloženými znaleckými posudkami Dr. Mgr. Milana Hradca, ním vypracovaným

expertným posudkom a písomným vyjadrením ekonómky B. C..
33. Po neoprávnenom zhabaní predmetu sporu colnými orgánmi zároveň nebolo možné s týmito
dopravnými prostriedkami podnikať, a tým tvoriť zisk pre spoločnosť, pričom však boli naďalej splácané
jednotlivé leasingové splátky. Žiada len náhradu za neoprávnene zhabaný ťahač s návesom a náhradu
za ušlý zisk.

34.Pokiaľideoušlýziskdoplnilsvojetvrdenieoskutočnosť,ževzásadepriakomkoľvekpredmete,ktorý
podnikateľský subjekt prevádzkuje formou leasingu, je potrebné, aby tento predmet zarobil minimálne
na prevádzkové náklady spojené s jeho prevádzkou a leasingové splátky. Minimálna výška ušlého zisku
by tak pri ignorovaní všetkých ostatných ekonomických ukazovateľov musela byť minimálne vo výške
mesačných leasingových splátok. V konaní preukázal výšku jednotlivých leasingových splátok, ktoré aj

uhradil. Ak by sa výška ušlého zisku stotožnila len s výškou jednotlivých leasingových splátok, potom by
výška ušlého zisku za náves predstavovala sumu 20.060,- eur a za ťahač 16.055,- eur, i keď skutočná
výška ušlého zisku musí byť vyššia. Namietal, že súd neprípustným a nezrozumiteľným spôsobom
narába s pojmami ako „náklady“, „zisk“ či „príjmy“, keď tvrdí, že zisk je rozdiel príjmov a nákladov. V
tejto súvislosti poukázal na zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, ktorý presne definuje pojmy výnos,

náklad, príjem a výdavok, pričom zisk je rozdiel príjmov a výdavkov v prípade účtovnej jednotky účtujúcej
v sústave jednoduchého účtovníctva alebo rozdiel výnosov a nákladov v prípade účtovnej jednotky
účtujúcej v sústave podvojného účtovníctva. Tvrdenie, že zisk je rozdiel príjmov a nákladov je preto
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.
35. Napadnutý rozsudok považoval žalobca za arbitrárny, ktorý nebral do úvahy skutočnosti preukázané

dôkazmi priloženými k žalobe a vykonanými v konaní. Napadnutým rozsudkom bolo porušené
jeho základné právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej
republiky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám, je neurčité,
nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností.36. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca uviedol, že toto považuje za nedôvodné a
neopodstatnené.

37. Zopakoval, že vo veci bolo prvýkrát rozhodnuté až rozhodnutím Colného úradu Žilina zo dňa 27.
06. 2007, preto skôr nebolo možné domáhať sa nároku na náhradu škody, nakoľko predpokladom je
zrušenierozhodnutiaprejehonezákonnosťpríslušnýmsúdom,kčomudošlorozsudkomKrajskéhosúdu
v Žiline dňa 27. 01. 2009. Na základe toho bola podaná žiadosť na prerokovanie nároku na náhradu
škody a následne žaloba na súd dňa 31. 03. 2010. Námietka premlčania je preto nedôvodná.

38. Uviedol, že v danom prípade nebolo zákonným spôsobom právoplatne rozhodnuté o spáchaní
colného deliktu a zodpovednej osobe, preto žiadnu sankciu nebolo možné uložiť. Všetky rozhodnutia
Colného úradu Žilina a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky v predmetnej veci boli zrušené
právoplatnými rozsudkami súdov a v súčasnosti neexistuje nijaké rozhodnutie o spáchaní colného
deliktu.

39. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považovala argumentáciu žalobcu v odvolaní za
nesprávnu.
40. Podľa žalovanej súd prvej inštancie postupoval logicky a opodstatnene, keď pri stanovení výšky
skutočnej škody, t. j. hodnoty ťahača a návesu, vychádzal zo znaleckých posudkov znalca doc. Ing.
Juraja Slamku. Súd prijal správny a logicky záver, že pri určení výšky skutočnej škody (hodnoty ťahača

a návesu) nemôže vychádzať zo znaleckých posudkov Dr. Mgr. Milana Hradca, nakoľko znalec nikdy
predmetný ťahač a náves nevidel a pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzal výlučne z údajov
uvedených žalobcom a z technického preukazu, t. j. výpovedná hodnota znaleckých posudkov je
nedostatočná. Žalovaná za správny považovala aj postup súdu, pokiaľ stanovil prvý deň omeškania na
deň 02. 12. 2009, nakoľko sa Slovenská republika dostáva do omeškania až dňom nasledujúcim po

dni doručenia zamietavej odpovede na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
resp. márnym uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nie
dátumom zhabania ťahača a návesu.
41. Vo vzťahu k ušlému zisku žalovaná zotrvala na argumentácii uvedenej v jej odvolaní ohľadne
domnelej nulitnosti rozhodnutí Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 49773/2001-4864/2001 zo

dňa 12. 12. 2001 a Colného úradu Žilina č. D5698/1000-1/01/181 zo dňa 29. 10. 2001.
42. Za správny a riadne odôvodnený považovala žalovaná aj záver súdu o nepreukázaní existencie
ušlého zisku, keď expertný posudok predložený žalobcom bol spochybnený Znaleckým posudkom
č. 53/2022 vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Pokiaľ žalobca
v odvolaní namieta, že znalecký posudok neponúka nijakú konkrétnu odpoveď na to, aká má byť správna

výška ušlého zisku, upriamil pozornosť na to, že to bol samotný žalobca, ktorý položil otázky vzťahujúce
sa na správnosť výpočtu ušlého zisku v expertnom posudku Dr. Mgr. Milana Hradca. Ústav súdneho
inžinierstva nemal dôvod uvádzať správnu výšku ušlého zisku, nakoľko mu takáto úloha, resp. otázka
nebola položená. Zdôraznila, že výlučne žalobca niesol dôkazné bremeno preukázania existencie a
výšky ušlého zisku.

43. K námietke žalobcu o použití ustanovení o sudcovskej koncentrácii v jeho neprospech poukázala na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Obdo/43/2018zodňa26.02.2019,vktorom
najvyšší súd vyslovil prípustnosť sudcovskej koncentrácie konania aj na konania, ktoré začali pred 1.
júlom 2016, keďže prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p. vo svojej druhej vete vylučuje použitie
iba spätnej sudcovskej koncentrácie, čo vychádza z toho, že sporové strany nemožno sankcionovať „do

minulosti“. Okresným súdom neboli ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania aplikované spätne,
v dôsledku čoho je argumentácia žalobcu ustanovením § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku
irelevantná.
44. Za správny považovala aj záver súdu prvej inštancie o premlčaní škody v podobe trov právneho
zastúpenia od 13. 11. 2001 do roku 2007. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu o riadnom vyčíslení

a preukázaní škody v podobe trov právneho zastúpenia. Žalobca, napriek tomu, že v konaní poprela
škoduvpodobetrovprávnehozastúpenia,nepredložilžiadnedôkazypreukazujúcesprávnosťvyčíslenia
trov, čo skonštatoval aj okresný súd v bode 59. napadnutého rozsudku.
45. Podľa žalovanej súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v častiach napadnutých odvolaním žalobcu
riadne, presvedčivo, logicky a vyčerpávajúco odôvodnil, preto tvrdenie žalobcu o porušení práva na

spravodlivý proces považoval za nedôvodné.

46. V replike (vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu) žalobca uviedol, že pokiaľ ide o
stanovenie výšky skutočnej škody, z vykonaných dôkazov je možné určiť ju len zo znaleckých posudkovpriložených k žalobe. Skutočnosť, že znalec Dr. Mgr. Milan Hradec predmetný ťahač a náves nevidel
nemôže byť na jeho ujmu, keď uvedené spôsobila žalovaná tým, že nezákonne a bez právneho dôvodu
od 11. 09. 2001 až dodnes zadržiava hnuteľné veci v jeho vlastníctve.

47. Znalec doc. Ing. Slamka, CSc. síce vykonal obhliadku ťahača s návesom, avšak nijakým spôsobom
nezohľadnil skutočnosť, že viac ako pol roka boli odstavené, nepoužívané, a preto bolo potrebné ich
cenu zistenú na základe obhliadky primerane zvýšiť a stanoviť ju k 11. 09. 2001 a nie až k dátumu
vykonania obhliadky.
48. K výške ušlého zisku uviedol, že pred vypracovaním znaleckého posudku Ústavom súdneho

inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline nemal dôvod navrhovať doplnenie dokazovania k otázke
stanovenia výšky ušlého zisku, nakoľko táto otázka bola zodpovedaná už v podanej žalobe, a
to odborným vyjadrením. Návrh na doplnenie dokazovania súdu zaslal bezodkladne po doručení
znaleckého posudku, pričom vzhľadom na to, že k zhabaniu veci došlo pred viac ako 21 rokmi a samotný
súd rozhodoval viac ako 10 rokov, bolo vhodné, možné a spravodlivé doplniť dokazovanie a rozhodnúť
vec o niekoľko mesiacov neskôr, nie vydať unáhlený rozsudok a titulom ušlého zisku mu nepriznať

absolútne nič.
49. Opätovne poukázal na ust. § 470 ods. 2 C. s. p. o nemožnosti použiť ustanovenie o sudcovskej
koncentrácii v konaniach začatých pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, ak
by to bolo v neprospech strany.
50. Zopakoval tiež nesúhlas so zamietnutím žaloby v časti trov právneho zastúpenia pre premlčanie,

s odôvodnením, že prvýkrát bolo vo veci rozhodnuté až dňa 27. 06. 2007, ktoré rozhodnutie bolo
následne pre nezákonnosť zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 01. 2009. Výšku
trov právneho zastúpenia preukázal uhradenými faktúrami, a tieto boli vyčíslené v súlade s vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb.

51. Zotrval na tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám, je
neurčité, nepresvedčivé.

52. Žalovaná v replike zotrvala na argumentácii uvedenej v jej odvolaní a vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

53. Žalobca v duplike (vyjadrenie k replike žalovanej) zopakoval, že mu preukázateľne bola spôsobená
škoda v podobe skutočnej škody a aj ušlého zisku, ktorá mu dosiaľ nebola uhradená. Tiež zopakoval,
že pokiaľ ide o stanovenie skutočnej škody, túto je možné určiť zo znaleckých posudkov priložených
k žalobe, rovnako zopakoval aj svoje tvrdenia ohľadne nulitných rozhodnutí správneho orgánu,
návrhu na doplnenie dokazovania Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity a nedostatočného

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

54. Žalovaná v duplike zdôraznila, že rozhodnutia colných orgánov z roku 2001 boli zrušené iba pre
nezákonnosť, pričom Krajský súd v Bratislave nekonštatoval ich nulitnosť, t. j. okresný súd konajúci
onáhradeškodyneboloprávnenýkonštatovaťichnulitnosť.Vďalšomžalovanázotrvalanaargumentácii

uvedenej v jej odvolaní a vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

55. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolania boli podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.) po doplnení dokazovania na nariadenom pojednávaní pred

odvolacím súdom v zmysle § 384 ods. 1 C. s. p. listinami, a to expertným posudkom pre nároky
poškodeného PRAGOSTRANS spol. s r. o. Dr. Mgr. Milana Hradca, vyjadrením Dr. Mgr. Milana Hradca,
výpisom z účtu právnej zástupkyne žalobcu a znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity v Žiline č. 53/2022, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako
vecne správny potvrdil.

56. Žalobca sa v preskúmavanej veci domáhal voči žalovanému náhrady škody spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Žilina sp. zn. 31269-6031/2007/D01/181 zo dňa 27.
06. 2007, v spojení s rozhodnutím Colného riaditeľstva sp. zn. 42445/07 zo dňa 06. 08. 2007,
ktoré boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/34/2008 zo dňa 27. 01. 2009.

Následne v priebehu konania sa domáhal náhrady škody aj titulom rozhodnutia Colného úradu Žilina č.
23204/2009-6031/D01/181zodňa27.05.2009,vspojenísrozhodnutímColnéhoriaditeľstvaSlovenskej
republiky č. 25432/2009 zo dňa 20. 08. 2009, ktoré boli zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 21S/64/2009 zo dňa 14. 09. 2010. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil v zmysle zákonač. 514/2003 Z. z. V rámci nároku na náhradu škody si uplatnil nárok na náhradu škody predstavujúcej
hodnotu ťahača DAF vo výške 796.000,- Kč a návesu SCHMITZ vo výške 945.000,- Kč, ušlý zisk vo
výške 687.108,- eur a trovy právneho zastúpenia v správnom konaní vo výške 8.489,51 eur. Okresný

súd medzitýmnym rozsudkom zo dňa 13. 11. 2017 rozhodol tak, že zodpovednosť žalovanej za škodu
je daná. Odvolanie žalovanej proti medzitýmnemu rozsudku Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn.
8C/108/2018 zo dňa 30. 05. 2018 ako oneskorene podané odmietol. Predmetom konania v ďalšom
konaní tak ostala len výška škody spôsobená uvedenými nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov.

57. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu v časti sumy 47.544,70 eur s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne od 02. 12. 2009 do zaplatenia vyhovel, vo zvyšnej časti žalobu žalobcu
zamietol, v časti pre premlčanie uplatneného nároku, v časti pre nepreukázanie výšky škody.

58. Čo do vyhovujúcej časti podala odvolanie žalovaná, namietajúc nesprávne skutkové zistenia súdu
prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie sporu pokiaľ ide o ňou vznesenú námietku premlčania

uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody predstavujúcej hodnotu ťahača a návesu (ďalej
len „ jazdnej súpravy“), ktoré boli predmetom nezákonných rozhodnutí colných orgánov. Nesprávne
posúdenie námietky premlčania namietal aj žalobca, a to v časti posúdenia nároku na náhradu ušlého
zisku za obdobie od 12. 09. 2001 do 27. 06. 2007 a trov právneho zastúpenia za obdobie od 13. 11.
2001 do 17. 07. 2007 ako premlčaného, čo viedlo k zamietnutiu žaloby v tejto časti.

59. Pokiaľ ide o otázku premlčania uplatneného nároku, odvolací súd konštatuje, že otázka premlčania
sa týka základu uplatneného nároku. O základe nároku pritom bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmym
rozsudkom okresného súdu zo dňa 13. 11. 2017. Na uvedenom nič nemení ani nesprávna
formulácia medzitýmneho rozsudku (zodpovednosť žalovaného za škodu je daná), keď z odôvodnenia

medzitýmneho rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd uvedeným rozsudkom rozhodol o základe nároku
ako takom podľa § 214 ods. 1 C. s. p. (bod 97. a 101. odôvodnenia medzitýmneho rozsudku).

60. Medzitýmnym rozsudkom o základe uplatneného nároku rozhoduje súd o právnom základe veci.
Týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom

rozsahu. Medzitýmnym rozsudkom musí byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen
o určitej spornej právnej otázke týkajúcej sa uplatneného žalobného nároku. Základom uplatneného
nároku sú totiž všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, ktoré musí súd posúdiť,
ak má o veci rozhodnúť. Je to rozhodnutie o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok
charakterizovaný a z ktorého sa odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne

otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú
samej výšky nároku. Súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami
týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje a musí z neho byť zrejmé, o akom
základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil.
Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak

nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku. V
medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ veci. Právnym základom veci je všetko,
čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť vyriešené všetky
právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 78/2013).

61. Ak teda súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť, rozhodol
o základe nároku, nemohol sa v ďalšom konaní otázkou premlčania zaoberať. Na uvedenom nič
nemení ani konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 142., resp. 143. odôvodnenia medzitýmneho
rozsudku, podľa ktorých bude predmetom ďalšieho dokazovania to, či v časti uplatneného nároku

došlo k premlčaniu práva na náhradu škody. Aj v prípade, ak súd o základe nároku nerozhodne
vecne správne, sú strany konania, ale aj súd, týmto rozhodnutím (pokiaľ nedôjde k jeho zrušeniu
v dôsledku podania či už riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku) viazaní. Žalovaná mala
možnosť uvedené medzitýmne rozhodnutie súdu prvej inštancie zvrátiť podaním odvolania, k čomu síce
pristúpila (aj keď z iných dôvodov), avšak odvolanie podala oneskorene, z ktorého dôvodu medzitýmny

rozsudok nadobudol právoplatnosť. Vzhľadom na uvedené je odvolacia námietka žalovanej vo vzťahu
k premlčaniu nedôvodná, naopak, dôvodná je v tomto smere odvolacia námietka žalobcu, keď vo vzťahu
k otázke premlčania ako atribútu základu nároku tu existuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci.62. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd odvolanie žalovanej za nedôvodné, keď žalovaná
v odvolaní namietala v podstate len závery súdu týkajúce sa základu nároku. Odvolací súd preto
rozsudok okresného súdu čo do výroku I., ktorým súd žalobe žalobcu v časti vyhovel, ako vecne správny

potvrdil.

63.Akonedôvodnévšak,okremnesprávnehoposúdeniauplatnenéhonárokužalobcuakopremlčaného,
vyhodnotil odvolací súd aj odvolanie žalobcu.

64. Žalobca v odvolaní vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti nároku na náhradu škody predstavujúcej
hodnotu jazdnej súpravy namietal závery súdu, ktorý pri svojom rozhodnutí vychádzal zo znaleckého
posudku Doc. Ing. Juraja Slamku, CSc., ktorý vykonal ohodnotenie jazdnej súpravy podľa stavu v r.
2002 a neprihliadol na ním predložené znalecké posudky Dr. Mgr. Milana Hradca. Odvolací súd uvedenú
námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

65. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že z ust. § 191 C. s. p. vyplýva, že súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného
dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri
hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C. s. p.). Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou
odôvodnenia rozsudku, keď z ust. § 220 ods. 2 C. s. p. vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku
(okrem iného) stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a podobne.

66. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, z ktorých dôkazov pri svojom
rozhodovaní vychádzal, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé aj úvahy, ktorými sa
súd spravoval pri hodnotení dôkazov a súd prvej inštancie jasne vysvetlil, prečo za podklad svojho

rozhodnutia zobral znalecký posudok predložený žalovanou (bod 56. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia), ktorým záverom nemožno nič vytknúť.

67. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02, IV. ÚS
299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46
ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany

sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

68. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý pri určení skutočnej škody
vychádzal zo znaleckého posudku predloženého žalovanou, ktorý vychádza z reálne vykonanej

obhliadky jazdnej súpravy. V súvislosti s poukazom žalobcu, že k zaisteniu súpravy došlo už septembri
2001 odvolací súd konštatuje, že žalobca v r. 2001 nebol vlastníkom jazdnej súpravy, a teda samotným
zaistenímsúpravymunemohlavzniknúťškodapredstavujúcajejhodnotu.Vlastníkomťahačasažalobca
stal až v r. 2003 a návesu až v r. 2004, t. j. v čase, podľa žalobcu, „zníženej“ hodnoty súpravy v dôsledku
jej nepoužívania. V konaní nebolo preukázané kde a akým spôsobom boli ťahač a náves odstavené (na

parkovisku, v sklade, v garáži), a teda či skutočne došlo k zníženiu ich hodnoty v dôsledku nesprávneho
uskladnenia, ktorá skutočnosť zároveň nemusí byť v priamej príčinnosti s nezákonným rozhodnutím
súdu v správnom konaní (k zníženiu hodnoty by došlo v súvislosti s nesprávnym postupom pri správe
daného majetku).69. Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj námietky žalobcu týkajúce sa záverov súdu prvej
inštancie vo vzťahu k nepreukázaniu výšky škody predstavujúcej ušlý zisk a trovy právneho zastúpenia,

s výnimkou posúdenia premlčania nároku žalobcu.

70. Súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk zamietol z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena žalobcu ohľadne výšky škody predstavujúcej ušlý zisk, keď zo
žalobcom predložených listinných dôkazov nebolo možné ustáliť výšku finančného nároku žalobcu na

náhradu ušlého zisku.

71. V zmysle ustálenej judikatúry je potrebné konkrétnu výšku ušlého zisku dokázať, nepostačuje
len hypotetický ušlý zisk. Vždy sa musí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, pričom
dôkazné bremeno viazne na poškodenom. Ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť škodovej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na

predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou
očakávaného prínosu. Pre určenie výšky ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému
maloreálnedôjsť,zabránilokonanieškodcu,tedaoakýkonkrétnyreálnedosiahnuteľný(niehypotetický)
prospech poškodený prišiel (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Mcdo/1/2011, 4Cdo/319/2008).

72. Žalobca na preukázanie výšky ušlého zisku predložil odborné vyjadrenie (expertný posudok) Dr.
Mgr. Milana Hradca, ktorého závery však boli spochybnené znaleckým posudkom Ústavu súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Nielen vzhľadom na závery znaleckého posudku znaleckého
ústavu nepovažoval ani odvolací súd posudok (odborné vyjadrenie) Dr. Mgr. Hradca predložený

žalobcom za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku za obdobie
nasledujúce po zaistení jazdnej súpravy. Z posudku predloženého žalobcom vyplýva, že Dr. Mgr. Milan
Hradec pri výpočte ušlého zisku vychádzal z príjmov (výnosov) a výdavkov (nákladov) žalobcu za
obdobie január, február, marec a máj 2001, hoci k zaisteniu jazdnej súpravy žalobcu došlo až v septembri
2001. Z posudku predloženého žalobcom pritom nie je zrejmé z akého dôvodu nebolo pri výpočte ušlého

zisku vychádzané z celého obdobia roka 2001 predchádzajúceho zaisteniu vozidla. Len na základe
samotnej skutočnosti, že žalobca pred zaistením jazdnej súpravy počas určitého obdobia dosahoval
nejaký zisk nemožno dôvodne predpokladať, že tento zisk by bol konštantný aj naďalej. Žalobca
nepreukázal, a uvedené nevyplýva ani z ním predloženého posudku (odborného vyjadrenia), aký bol
napr. stav objednávok u žalobcu pred zaistením jazdnej súpravy a po jej zaistení, nepreukázal, že na

obdobie nasledujúce po zaistení jazdnej súpravy mal objednávky, ktoré musel odmietnuť, resp. ktoré
nemohol realizovať práve z dôvodu zaistenia predmetného ťahača a návesu, a teda, že bolo možné
reálne očakávať určitý prínos. Uvedené korešponduje so závermi znaleckého posudku znaleckého
ústavu, podľa ktorého pri výpočte ušlého zisku predloženého žalobcom sa ignoroval reálny ekonomický
vývojaušlýzisksavypočítalnazákladenesprávnevypočítanéhopriemeru,ktorýnevystihovalpravidelný

beh vecí v spoločnosti žalobcu. V posudku nebol popísaný relevantný trh pre zhabanú súpravu – či
mal žalobca prácu pre zhabanú súpravu v rámci dlhodobého kontraktu alebo pracovala na základe
momentálneho dopytu; neboli priložené zmluvy, objednávky alebo faktúry, aby bolo možné posúdiť
relevantnosť a stabilitu trhu. Pravidelný beh vecí pred škodovou udalosťou by odzrkadľovali tržby
a náklady zachytené v účtovníctve od 01. 01. 2001 až do 12. 09. 2001, aby bolo možné posúdiť

a zohľadniť sezónne výkyvy. Kľúčovým faktorom pri výpočte ušlého zisku bolo preukázanie reálneho
záujmu na trhu o prepravné výkony zhabanej súpravy – zmluvami s odberateľmi, objednávkami a pod.

73.Knámietkežalobcu,žeznaleckýposudokÚstavusúdnehoinžinierstvaŽilinskejuniverzityvŽilineiba
vo všeobecnej rovine znevažuje ním predložený expertízny posudok, avšak neponúka nijakú konkrétnu

odpoveď na to, aká má byť správna výška ušlého zisku, odvolací súd poukazuje na konštatovanie
súdu prvej inštancie v bode 57. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že žalobca, rovnako ako
žalovaná, mal možnosť predložiť otázky, ktoré majú byť zodpovedané v rámci znaleckého dokazovania,
pričom žiadna z otázok nesmerovala k povinnosti znalca vyčísliť ušlý zisk. Neobstojí tvrdenie žalobcu
v replike, že pred vypracovaním znaleckého posudku znaleckým ústavom nemal dôvod navrhovať

doplnenie dokazovania k otázke stanovenia výšky ušlého zisku, nakoľko táto otázka bola zodpovedaná
už v podanej žalobe odborným vyjadrením. Žalovaná v priebehu konania výšku škody podľa žalobcom
predloženého posudku rozporovala a znalecký posudok znaleckým ústavom bol nariadený práve za
účelom zistenia výšky ušlého zisku. Pokiaľ zároveň žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremenoohľadne preukázania výšky škody, položil otázky, na ktoré sa dá odpovedať kladne aj záporne (napr.
otázka či pri výpočte ušlého zisku bolo opomenuté niečo podstatné; či je možné použiť výpočet ušlého
zisku za rok 2001 aj pre ďalšie nasledujúce roky) bolo potrebné počítať aj so zápornými odpoveďami,

ktoré by mohli vyvolať potrebu ďalšieho dokazovania, resp. by mohli mať za následok stratu sporu
z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Žalobcovi pritom nič nebránilo stanoviť úlohu pre znalca
spočívajúcu vo výpočte výšky ušlého zisku. Ako totiž správne konštatoval aj súd prvej inštancie súčasná
právna úprava neumožňuje súdu nahradiť pasivitu sporových strán. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazujeajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/163/2022(publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2024 pod R
78/2024), podľa ktorého procesnej strane v kontradiktórnom konaní nemôže byť priznané právo, aby súd
procesným postupom ex officio (z úradnej činnosti) naprával pochybenia ňou navrhovaného znaleckého
dokazovania, ktorým preukazuje skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú podstatné pre
právne posúdenie veci.

74. Vzhľadom na uvedené nepovažuje odvolací súd za nesprávny ani postup súdu prvej inštancie,
ak vzhľadom na koncentráciu konania na pojednávaní dňa 24. 05. 2019 návrh žalobcu na doplnenie
znaleckého posudku na účely zistenia výšky ušlého zisku, nepovažoval za uplatnený včas (bod 57.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), z ktorého dôvodu tento návrh nevykonal. Námietku žalobcu
o nemožnosti aplikácie ustanovení o sudcovskej koncentrácii v konaniach začatých pred účinnosťou

Civilného sporového poriadku s poukazom na ust. § 470 ods. 2 C. s. p. vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú, a to aj vzhľadom na závery konštatované Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn.
3Obdo/43/2018, v ktorom najvyšší súd vyslovil prípustnosť sudcovskej koncentrácie aj na konania, ktoré
začali pred 01. 07. 2016, na ktoré rozhodnutie poukázala vo svojom vyjadrení aj žalovaná.

75. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu ušlého zisku namietal, že tento by
mal byť minimálne vo výške leasingových splátok, keďže pri akomkoľvek predmete, ktorý podnikateľský
subjekt prevádzkuje formou leasingu, je potrebné, aby tento predmet zarobil minimálne na prevádzkové
náklady spojené s jeho prevádzkou a leasingové splátky, odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie
(bod 58. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) uvádza, že zisk je určovaný rozdielom príjmov

a výdavkov. Ak by teda žalobca dosahoval príjem vo výške leasingových splátok, t. j. jazdná súprava
si na seba „zarobila“ a jeho výdavky by predstavovali tieto leasingové splátky, bol by jeho zisk nulový.
Na uvedenom nič nemení ani to, či súd prvej inštancie pri definícii zisku použil pojmy jednoduchého či
podvojnéhoúčtovníctva(príjmy–výnosy,výdavky–náklady),keďzáver,kuktorémuuvedenésmerovalo
je jasný.

76. Nakoľko odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie, po zopakovaní dokazovania pred odvolacím
súdom nemal preukázané, že žalovaná suma predstavujúca ušlý zisk zodpovedá zväčšeniu majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť škodovej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na
predvídateľný sled vecí, rozsudok okresného súdu vo vzťahu k ušlému zisku ako vecne správny potvrdil,

a to aj vo vzťahu k ušlému zisku za obdobie od 12. 09. 2001 do 27. 06. 2007, v ktorej časti súd prvej
inštancie žalobu žalobcu nesprávne zamietol pre premlčanie.

77. Odvolací súd len dodáva, že výška škody je otázkou skutkovou a v súdnom konaní sa zisťuje
dokazovaním. V civilnom sporovom procese, vychádzajúcom z princípu kontradiktórnosti (čl. 9 C. s.

p.) a koncentrácie konania (čl. 8 C. s. p.), má v konaní o veci samej v zásade bezvýnimočne prioritu
preukázanie tvrdení o výške nároku stranou, ktorá ho uplatňuje v na to určenom štádiu konania. Civilný
sporový poriadok neobsahuje priamu úpravu možnosti súdu určiť pri rozhodovaní o veci samej výšku
žalovaného nároku úvahou, odhadom súdu (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obdo/106/2020, 5Obdo/14/2020).

78. Za vecne správny odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti
zamietnutia nároku na náhradu škody predstavujúcej trovy právneho zastúpenia v konaní, v ktorom boli
vydané nezákonné rozhodnutia, v súvislosti s ktorými sa žalobca domáha náhrady škody. Je nesporné,
že žalobca bol v správnom konaní právne zastúpený a výpisom z účtu právneho zástupcu žalobcu bolo

preukázané aj to, že žalobca na účet právneho zástupcu poukazoval finančné prostriedky. Nebolo však
preukázané, že uvedené finančné prostriedky boli poukázané práve v súvislosti s konaním, v ktorom boli
vydané nezákonné rozhodnutia, ani v akej výške, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie (bod 59.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Na preukázanie výšky škody pozostávajúcej z trov právnehozastúpenia v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, totiž nepostačuje preukázanie
poskytnutia jednotlivých úkonov právnej služby, ale aj preukázanie, že poškodený tieto aj uhradil.
Keďže škoda spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného, je vznik nároku na náhradu škody

predstavujúcejtrovyprávnehozastúpeniapodmienenýichúhradou,keďžeažvtedydochádzakzníženiu
majetku poškodeného. Z výpisov predložených žalobcom nebolo možné hodnoverným spôsobom zistiť
z akého titulu bolo právnemu zástupcovi žalobcu finančné plnenie poskytnuté, keď z vykonaného
dokazovania vyplýva, že právny zástupca žalobcu nezastupoval žalobcu len v správnom konaní, ale
napr. aj v súdnom konaní. Vzhľadom na uvedené závery odvolací súd rozsudok okresného súdu pre

nepreukázanie výšky uplatneného nároku aj v časti nároku na náhradu škody predstavujúcej trovy
právnehozastúpeniavkonaní,vktorombolivydanénezákonnérozhodnutia,akovecnesprávnypotvrdil,
a to aj vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia za obdobie od 13. 11. 2001 do 11. 07. 2007, v ktorej
časti súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol pre premlčanie uplatneného nároku.

79. Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu aj vo vzťahu k úroku

z omeškania, keď súd prvej inštancie pri ustálení počiatku omeškania žalovanej správne aplikoval ust. §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenie, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty
na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutie neskôr.

80. Ako nedôvodnú napokon odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalobcu vytýkajúcu rozhodnutiu súdu
prvej inštancie jeho nedostatočné odôvodnenie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa názoru
odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia
rozhodnutia je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súd prvej inštancie vychádzal, akými
úvahami sa riadil a ako ich posudzoval.

81. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil. Pokiaľ ide o časť uplatneného nároku, ktorý súd prvej inštancie nesprávne
zamietol pre premlčanie, keďže odvolací súd na základe zopakovaného dokazovania dospel k záveru
o neunesení dôkazného bremena žalobcu ohľadne škody predstavujúcej ušlý zisk a trovy právneho

zastúpenia aj v tejto časti uplatneného nároku, rozsudok okresného súdu aj v tejto časti potvrdil ako
vecne správny, aj keď z iných dôvodov.

82. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Každá zo strán konania bola v odvolacom konaní čiastočne úspešná (vo

vzťahu k odvolaniu protistrany), ako aj neúspešná (vo vzťahu k vlastnému odvolaniu), z ktorého dôvodu
odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán konania.

83. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)