Uznesenie – Ochrana osobnosti – Pracovné… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201670
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201670.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu A. B. C., nar. XX.
XXXXXXX XXXX, bytom C. D. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., so sídlom
Zvolen, Námestie SNP 14/23, IČO: 56 434 995, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie 6 769,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/24/2024-248 zo dňa 17. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/24/2024-248 zo dňa 17. októbra 2024 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo
aj „okresný súd“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 6 769,98 eur do 15 dní od

právoplatnostirozsudku(výrokI.),žalovanájepovinnázaplatiťžalobcovináhradutrovkonaniavrozsahu
100 % do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (výrok
II.).
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
9. apríla domáhal voči žalovanej náhrady škody v dôsledku porušenia práva európskej únie.
1.2 Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca si obdobný nárok uplatnil žalobou

na tunajšom súde, a to ten istý nárok, z tých istých skutkových dôvodov, avšak za iné obdobie (E.
XXXX – E. XXXX). Žalobcovi bol priznaný nárok vo výške 5 160,35 eur, a to rozsudkom Okresného
súdu Zvolen č. k. 13C/17/2021 zo dňa 12. októbra 2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 17Co/16/2022-376 zo dňa 26. októbra 2022. V predmetných rozsudkoch sa súdy
oboch stupňov vysporiadali so všetkými zásadnými námietkami žalovanej. Žalovaná v prejednávanej
veci neuviedla žiaden nový argument zásadného významu, ktorý by spochybnil či vyvrátil uvedené

závery súdov. Súd prvej inštancie preto v zmysle čl. 2 CSP odkázal na rozhodovaciu prax okresných
a krajských súdov a vyslovil, že základ nároku je daný v dôsledku nesprávne transponovanej
smernici 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), pretože vnútroštátna právna úprava umožňovala
zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného (pracovného) času
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice a súčasne boli splnené

všetky tri podmienky pre náhradu škody v dôsledku porušenia právnej normy Európskej únie.
1.3 Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná namietla, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že došlo
k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času (48 h) a namietla správnosť
výpočtu žalobcu uvedený v žalobe a predložila vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného
času. V tomto svojom výpočte žalovaná určila šesť mesačné referenčné obdobia, pričom uviedla, že
do odslúžených hodín nezapočítavala niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy. V rámci tohto

prepočtu ani v jednom období nezistila prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48
h. Súd prvej inštancie dodal, že nie je zrejmé, na základe čoho žalovaná v tomto konaní vychádzalaz nej určených referenčných období stanovených výlučne na obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje
svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia byť pre
všetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého hasiča odlišne stanovené. Podľa zásady čl.

6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný
maximálny týždenný pracovný čas nad 48 h týždenne pre každé obdobie siedmych dní. Žalovaná
pritom neuviedla žiadne také všeobecne záväzné opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalo pri
rozvrhovaní služobného času v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pritom nie je sporné, že
aktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze. Súd prvej inštancie, s poukazom na rozsudok

Súdneho dvora C-254/18 skonštatoval, že vnútroštátna právna úprava neobsahuje žiadne mechanizmy,
ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 h týždenný pracovný čas v každom období
dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca uviedol výpočet priemerného
týždenného pracovného času za jednotlivé roky, pričom nebol namietaný rozsah odslúžených hodín
pracovnej pohotovosti, kedy evidentne dochádza opakovane k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Preto sa súd prvej inštancie plne stotožnil s výpočtom žalobcu v žalobe,

ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času (súd prvej inštancie odkázal na zdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom
žalovanej v bode 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
1.4 Súd prvej inštancie skonštatoval, že z výsledkov dokazovania bolo preukázané, že pri určovaní, ev.
nariadení pracovnej pohotovosti, spolu s určeným služobným časom, došlo k prekročeniu maximálneho

limitu 48 h priemerného týždenného pracovného času u žalobcu v žalovanom období (F. XXXX – G.
XXXX),atonajmävsúvislostisnezapočítanímneaktívnejčastislužobnejpohotovostidoodpracovaných
hodín. Z uvedeného dôvodu potom žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b)
Smernice vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo k dlhodobému porušovaniu jeho práva na ochranu
zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, na

súkromie a rodinný život. Súd prvej inštancie nárok analogicky posúdil cez ust. §13 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a skonštatoval, že
v danom prípade neprichádza do úvahy iná satisfakcia ako peňažná. V danej veci vzhliadol za dôležité,
že právo žalobcu na primeraný odpočinok po práci bolo dlhodobo porušované, pričom práca hasiča je
veľmi fyzicky a psychicky náročná.

1.5 Pri posudzovaní primeranosti výšky ujmy súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, že žalobca
v dôsledku namietaného rozvrhnutia pracovného času (v rozpore s právom únie) prichádzal o voľný
čas, ktorý by inak mohol stráviť s rodinnou či priateľmi, alebo ktorý by inak mohol venovať fyzickej
či psychickej relaxácii. Naopak, musel v práci tráviť viac času, čo s prihliadnutím na povahu práce
hasiča má dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca sa domáhal náhrady ujmy vyčíslenej podľa počtu

hodín pohotovosti, ktoré odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda
ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 h týždenne. Žaloba poukázal na to,
že počas žalovaného obdobia odpracoval 1 757,12 h určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola
zarátaná do pracovného času a po prepočte požaduje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 3,85 eur
(6 769,98 eur / 1 757,12 h) za každú hodinu porušovania jeho práv. Súd prvej inštancie považoval danú

výšku ujmy za primeranú a s poukazom na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý
obdobný spôsob vyčíslenia výšky ujmy aproboval, potom žalobe v celom rozsahu vyhovel.
1.6 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. O výške bude
rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná (ďalej aj len „odvolateľka“), a to
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
napáda v celom rozsahu (výrok I. a II.) a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu zamietne. Odvolateľka odvolanie koncipovala do nasledujúcich námietok.

2.1 Tvrdila, že konštatovanie o nesprávne transponovanej Smernici nie je spôsobilou skutočnosťou pre
zásah do čl. 6 písm. b) Smernice. Skutočnosť, že by nesprávne transponovala Smernicu nezakladá
automaticky porušenie predmetného článku. Musí sa skúmať samotné porušenie predmetného článku
(čl. 6 písm. b/), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok. Bez bližšieho zaoberania sa počtom
odpracovaných hodín v zmysle čl. 2 Smernice, s prihliadnutím na neutrálne dni podľa čl. 16 písm.

b) Smernice a na referenčné obdobie podľa čl. 19 Smernice, nemožno konštatovať, že by došlo
automaticky k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice.
2.2 K výpočtom priemerného týždenného pracovného času namietla, že súd prvej inštancie hrubo
porušil jej práva, keď len všeobecne skonštatoval v konaní nedokázanú skutočnosť, pričom súd vôbecnevysvetlil v čom spočívali údajné zásahy do osobnostných práv žalobcu a dokonca ani len nepoukázal
na žiaden prepočet služobného času žalobcu, ktorý by toto konštatovanie podporil. Žalobca pritom
dôvodnosť žaloby odôvodňuje tým, že pracoval nad rozsah 48 h. Súd tak mal logicky primárne zistiť,

či k prekročeniu daného limitu došlo. Ak áno, tak v akom rozsahu. Uvedené bol súd povinný uviesť
v rozsudku. Súd prvej inštancie sa aj nesprávne vysporiadal s otázkou v zmysle § 97 zák. č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“), keď považoval určité časy
odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Z uvedeného dôvodu
považovala výpočty žalobcu za nesprávne.

2.3 K referenčným obdobiam žalovaná namietla, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal
s otázkou referenčných období, keď uviedol, že práva žalobcu boli porušované každý mesiac. Ust. §
86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore považovala za transpozíciu čl. 16 písm. b) Smernice v spojení
s čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii. Smernice a čl. 19 Smernice, a teda pojem priemerný týždenný pracovný
čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Daný záver
je možné vyvodiť z povahy práce hasičov spojenú s potrebou nepretržitej služby, ako aj zo spôsobu

rozvrhu pracovného času do určitého obdobia, resp. na obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 Zákona
o hasičskom zbore). Je preto dôležité prihliadnuť na cieľ Smernice (pozri čl. 288 ZFEU), z čoho vyplýva,
že otázka transpozície smerníc do právneho poriadku nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Dodala, že
služby hasičov sa rozvrhujú do obdobia 6 mesiacov. To znamená, že každý hasič disponuje svojim
rozvrhom vždy pred začiatkom týchto 6 mesiacov (napr. obdobie H. – D.). Avšak, následne každý

konkrétny mesiac sa pred jeho začiatkom musí bližšie upraviť vzhľadom na mimoriadne situácie (napr.
PN). Aj v praxi sa rozvrhujú služby do obdobia 6 mesiacov. Avšak otázka dielčej úpravy každého
konkrétneho mesiaca nemá na otázku celkového referenčného obdobia žiaden vplyv. Naopak, výklad
žalobcu by v praxi predstavoval vznik obštrukcie pri plánovaní služieb.
2.4 K pracovnému času a času odpočinku namietla, že žalobca vo svojich výpočtoch vychádzal z celého

fondu pracovného času, a teda aj z dní času odpočinku (napr. dovolenka, deň pracovného pokoja).
Dodala, že časy uvedené v ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore sa síce posudzujú ako výkon
štátnej služby z dôvodu, že tieto sa zapisujú do, tzv. plachty služieb, z ktorej je tvorená výplatná páska,
avšak v zmysle zákona nejde o služobný čas. Aj Smernica v čl. 2 uvádza rozdiel medzi pracovným
časom a časom odpočinku a striktne ich oddeľuje.

2.5 K výpočtu nemajetkovej ujmy namietla, že súd ignoroval skutočnosť, či a ak áno, tak v akom rozsahu
bol 48 h priemerný týždenný pracovný čas prekročený a jeho záver je iba „de facto“ priznaný doplatok
rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Súd prvej
inštancie nesprávne vychádzal v rámci nároku na nemajetkovú ujmu z princípu náhrady skutočnej
škody. Ako sumu primeranú považovala sumu 2 500,- eur. Súdom priznanú výšku ujmy považovala

neprimeranú aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Namietla, že
žalobca výšku ujmy neodôvodnil, pretože nestačí len, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu. K tejto
reakcii musí v reálnom živote aj fakticky dôjsť.
2.6 V závere žalovaná namietla, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s niekoľkými jej
námietkami, a to v otázke ňou navrhovaného spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného

času. Nevysporiadal sa ani s otázkou pracovného času vo vzťahu k času odpočinku a ani s otázkou
6 mesačných referenčných období.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalobca. Uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje za správny. Zotrval na svojich argumentoch produkovaných v rámci konania pred

súdom prvej inštancie. Nad ich rámec konštatoval, že ak žalovaná v rámci výpočtu priemerného
týždenného pracovného času niektoré časy nezapočítala, konala tak svojvoľne. K referenčným
obdobiam uviedol, že ak by aj právna úprava referenčných období do vnútroštátneho právneho poriadku
nebola vôbec prevzatá, štáty sú povinné garantovať neprekročenie 48 h týždenného pracovného času.
Táto povinnosť pritom nepochybne platí aj počas referenčného obdobia. Z tohto pohľadu ani nie je potom

rozhodujúce, či a ak áno, v akej dĺžke boli referenčné obdobia stanovené, pričom zotrval na názore, že
referenčné obdobia tak, ako ich vymedzuje Smernica, neboli do Zákona o hasičskom zbore prevzaté
a nebola využitá žiadna z odchýlok v zmysle čl. 17 Smernice, pretože v žiadnom období by nemalo
dochádzať k prekračovaniu stanoveného limitu priemerného týždenného pracovného času. Dodal, že
k porušovaniu daného limitu pritom dochádzalo počas celého žalovaného obdobia, teda nevyhnutne aj

v akomkoľvek referenčnom období. Ak by aj mali byť referenčné obdobia stanovené, tie by mali platiť
pre všetkých hasičov rovnako, resp. mali by začínať a končiť v rovnakých časových obdobiach. Tvrdenie
žalovanej o plánovaní služieb na obdobie 6 mesiacov dopredu je rozporuplné. Nie je pravdou, že každýhasič disponuje svojim rozvrhom vždy pred začiatkom týchto 6 mesiacov, pretože ak by to tak malo byť,
neexistoval by dôvod, aby sa vytvárali žalovanou tvrdené dielčie plány.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rozsah argumentov
produkovaných v podanom odvolaní neuviedla už žiadne relevantné skutočnosti.

5. K odvolacej replike žalovanej sa žalobca už nevyjadril i napriek tomu, že mu na to bol vytvorený
procesný priestor.

6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je
prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. podľa § 389 ods. 1
písm. b), c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie

je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
6 769,98 eur s príslušenstvom, a to z titulu porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne
transponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu

k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným
obdobímjeF.XXXXažG.XXXX(ďalejlen„žalovanéobdobie“alebo„rozhodnéobdobie“).Základnároku
žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom
období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti
za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný

pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1
759,12 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že
pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol
venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. Uviedol, že za celé žalované obdobie
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas najmenej 51,17 h týždenne. Za účelom preukázania

svojich tvrdení produkoval dôkazy: výplatné pásky a výpisy z plánu služieb (SAP) za žalované obdobie
a prehľadnú tabuľku, z ktorej je zrejmý fond pracovného času, ako aj celkový počet hodín služobnej
pohotovosti za žalované obdobie.

10. Odvolací súd posúdil podané odvolanie podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú procesnú

odvolaciu argumentáciu žalovanej do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) porušenia práva na
spravodlivý proces a nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorými sa bude v danom poradí v rámci
odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.

11. V rozsahu odvolacieho dôvodu o porušení práva na spravodlivý proces žalovaná argumentovala,

že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neposkytol dostatočnú odpoveď na ňou položené otázky
v rámci prvoinštančného konania, a že v konečnom dôsledku sú závery súdu prvej inštancie o prekročení
maximálneho priemerného týždenného pracovného času nedostatočne odôvodnené.

12. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že právo na

spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkovýstavapopoužitírelevantnýchprávnychnoriemvovecirozhodnúzapredpokladu,žeskutkovéa
právnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaženeboliprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov,ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 220
CSP), ktorého integrálnou súčasťou je aj povinnosť súdu poskytnúť dostatočnú (špecifickú) odpoveď na
taký argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci významný, resp. rozhodujúci (I. J. proti Španielsku z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, C. K. proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - K., L. proti Grécku z 29. mája 1997, C. proti Francúzsku z 19. februára 1998).

13. Odvolací súd považuje námietku žalovanej o nedostatočnej odpovedi na položené otázky
v konaní pred súdom prvej inštancie za dôvodnú. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalovaná v rámci

prvoinštančného konania tvrdila, že súd je povinný skúmať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice v rámci 6
mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdila, že pre účely výpočtu priemerného týždenného
pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku, PN, pracovné voľno s náhradou
platu a pod.). V tomto smere žalovaná spochybnila spôsob výpočtu žalobcu, ktorý len k fondu
pracovného času prirátal hodiny služobnej pohotovosti, pričom fond pracovného času v sebe zahŕňa
aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaná predložila vlastný výpočet priemerného týždenného

pracovného času za žalované obdobie. Odvolací súd hodnotí žalovanou produkované otázky v rámci
prvoinštančného konania za otázky zásadného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci (pozri bližšie
bod 19. až 24 odôvodnenia tohto rozsudku), na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
však takáto odpoveď na položené otázky nevyplýva, čím súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie

vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

14. Odvolací súd považuje za dôvodnú aj námietku o nedostatočnom odôvodnení záveru o prekročení
maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvej
inštancie pre účely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času

v podstate len aproboval výpočet predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na sčítaní hodín
fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej inštancie
za vlastné bez toho, aby sa riadne vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovanej. Odvolací
súd v tomto smere dodáva, že záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého malo byť na základe
výpočtu žalobcu preukázané, že za celé žalované obdobie dochádzalo k prekračovaniu maximálneho

priemerného týždenného pracovného času, bol v podstate odôvodnený len blanketovým spôsobom
na vyjadrenie žalobcu v bode 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý spôsob odôvodnenia
odvolací súd nepovažuje za dostatočný. Pre účely naplnenia práva na spravodlivý proces a tomu
prislúchajúceho práva na riadne odôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby odôvodnenie rozsudku bolo
výsledkom právno-analytickej činnosti, ktorá následne podlieha prieskumu súdov vyššieho stupňa.

Uvedené znamená, že nestačí len odkázať na konštatačnú časť odôvodnenia rozsudku (na vyjadrenie
strany sporu) ale vyžaduje sa, aby súd výslovne premietol, ktoré tvrdenia považuje za relevantné,
ako ich v kontexte vykonaného dokazovania hodnotil a aký čiastkový záver z toho vyvodzuje. Práve
výsledokmyšlienkovéhopochoduaprijatýchargumentovsúduprvejinštancietvorípodstatuodvolacieho
prieskumu, a preto, ak určitý záver nedisponuje dostatočným argumentačným základom súdu prvej

inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho odvolacieho prieskumu pre nedostatok odôvodnenia
napadnutého rozsudku, tzv. „ratio decidendi“.

15. Odvolací súd uzatvára, že už vyššie uvedené zistenia zakladajú dôvod pre postup odvolacieho súdu
v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

16. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala
spochybnením preukázania základu nároku žalobcu, resp. že došlo k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času nad 48 h. V tomto smere argumentovala aplikáciou
6 mesačného referenčného obdobia, nesprávnym posúdením niektorých časov odpočinku ako

pracovného času na účely výpočtu (tzv. súd sa nesprávne vysporiadal s povahou fondu pracovného
času). Na záver namietla aj spôsob výpočtu výšky ujmy a jej primeranosť.

17. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.18. Odvolací súd uvádza, že pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom
rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice,

absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za
pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre
zodpovedanietejtootázkyjepotrebnévychádzaťzprávnejúpravySlovenskejrepubliky,ktoránormovala
pracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že
je potrebné na vec nahliadať cez Zákon o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez

Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok
6 písm. b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je
k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý

služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková
dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta
prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým

služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona
o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných
ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje

vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o
výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča
má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024 tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného)

času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia §
122 ods. 3 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplýva
rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),
až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny

dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období
umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník
práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný
čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,

ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.

decembra 2022).V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade
príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľačlánku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času
(čl. 6 písm. b/ Smernice).

19. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného
obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad
48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý
služobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje
dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.

20. V tomto duchu odvolací súd poznamenáva, že termín „fond pracovného času“ nemá „expressis
verbis“ legislatívne vyjadrenie v Zákonníku práce a ani v Zákone o hasičskom zbore, a je potrebné ho
vnímať ako formu súhrnu pracovného času, ktorý po rozvrhnutí zamestnávateľom, by mal zamestnanec
v ideálnom stave za určitý časový úsek odpracovať. Možno tak uzavrieť, že fond pracovného
času je iba teoretické (ideálne) číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín pracovného času má

zamestnanec k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času. Zákonník práce,
ako i Zákon o hasičskom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času zamestnanca. Jednou
z podmienok je aj rešpektovanie pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný
čas. Zamestnávateľ má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na
jednotlivé týždne, mesiace tak, aby v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah

ustanoveného týždenného pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný
odpracovať v príslušnom období sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného
času.

21. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas

nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
„Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata
rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období aj
sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu pre

účelyvýpočtupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuodvolacísúduvádza,žeakZákonohasičskom
zbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom z právnej
logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje sa odchýliť od
čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie referenčného
obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda pre účely

výpočtu priemerného týždenného pracovného času bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné vychádzať
zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne rozvrhnutého
pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia môže byť
rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v povahe
(charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom vytvára

aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované obdobie.
Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť rozvrhové
obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu vykonávania
služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla rozvrhuje na
obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely eurokonformného

výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke rozvrhového obdobia
služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie služobných povinností),
a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto konštatuje, že pre zistenie
či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovnéhočasubolopotrebnévychádzaťzošesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobia.Žalobcovžalobný

nárokpritomvyplývalztvrdeníonezarátaníhodínslužobnejpohotovostidopracovnéhočasu,vdôsledku
čoho malo dôjsť uňho k prekročeniu 48 h priemerného týždenného pracovného času, čomu zodpovedá
aj jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice. Za týmto účelom žalobca produkoval dôkazy
v podobe výplatných pások a výpisov z plánu služieb (SAP), z ktorých je možné, okrem údaju o fonde
pracovného času, zistiť aj rozsah skutočne odslúžených hodín. Odvolací súd v tejto rovine konštatuje,

že základným predpokladom pre úspech žalobcu v spore je tvrdiť a tiež preukázať všetky tie skutočnosti,
z ktorých pre súd vyplynie, že žalobcov pracovný čas v referenčných obdobiach v priemere prekračoval
48 h týždenne. Následkom neunesenia bremena tvrdenia a dôkazu je strata sporu. V tomto smere
odvolací súd tiež upriamuje pozornosť na súdom prvej inštancie aplikovaný rozsudok Súdneho dvoraC-254/18,ktorývšaksúdprvejinštancie nesprávneinterpretoval.Zpredmetnéhorozsudkutotižvyplýva,
že eurokomfornejším je pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovenie tzv.
pružného referenčného obdobia, t. j. takého, ktoré nie je viazané na konkrétny začiatok a koniec

(konkrétneho kalendárneho dňa). Podstatou daného rozsudku bolo práve posúdenie eurokomfornosti
ustanoveného „pevného“ referenčného obdobia stanoveného Francúzskou republikou, ktoré bolo
vyjadrené ako „kalendárny polrok“. Tomu následne zodpovedá aj výrok predmetného rozsudku, ktorý
vyjadruje myšlienku, že pre účely Smernice je dôležité, aby priemerný týždenný pracovný čas (48 h)
bol rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe

nasledujúcich pevných referenčných období (kalendárnych polrokov). Na rozdiel od právnej úpravy
Francúzskej republiky má vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky ustanovené pohyblivé, resp.
pružné referenčné obdobie, čomu zodpovedá formulácia „v období 6 mesiacov“.

22. K namietanej dĺžke referenčného obdobia odvolací súd dodáva, že žalobca v žalobe argumentoval
prekročením maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h, a to ako

výsledok výpočtu (sčítania fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti), ktorý vo svojej
podstate vychádzal z ročných referenčných období, eventuálne z trojročného obdobia. Súd prvej
inštancie bez vecného zdôvodnenia odmietol úsudok žalovanej o potrebe ustálenia si referenčného
obdobia ako takého, avšak súčasne aproboval závery žalobcu o prekročení maximálneho priemerného
týždenného pracovného času vychádzajúceho z ročných referenčných období, eventuálne z obdobia

troch rokov. Práve v tejto vnútornej protichodnosti názorov súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť
aj určitú mieru zmätočnosti napadnutého rozsudku. Odvolací súd poznamenáva, že námietky žalobcu
smerujúce k odmietnutiu 6 mesačného referenčného obdobia sa dostávajú s prípadným záverom súdu
o nedostatočnej transpozícii Smernice v rovine ustanovenia referenčného obdobia v zmysle čl. 16
písm. b) a čl. 17 Smernice do akademického významu. Daný záver vyplýva z podstaty prípadného

priamehoúčinkuSmernice.UvedenéjepotrebnévnímaťskrzzáveryrozsudkuSúdnehodvoraC-303/98,
ktoré je možné, vzhľadom na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor
v danom rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku Smernice, keď vyslovil, že v prípade
neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej

smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom
priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného
pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad
vyabstrahovať, že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že Smernica nebola do právneho poriadku SR
v rozsahu ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne, tak vzhľadom na priamy účinok

Smernice, by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou Smernicou, ktorou
je zákaz ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o vyjadrenie minimálnej
miery ochrany, ktorá sa smernicou priznáva a s ktorou je spojený prípadný priamy účinok Smernice
(tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný vo Výkladovom
oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI. písm. c/). Priama
aplikácia Smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy, ak cieľ Smernice
nie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomforný
výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že
Smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU).

Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať
záver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie
vyložiť eurokomforným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice. V prejednávanom prípade
za takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnený, bolo možné naplniť

Smernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych)
nebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného
pracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá Smernice). Z toho potom možno dôvodiť,
že záver prijatý odvolacím súdom je v konečnom dôsledku pre žalobcu priaznivejší, keď na rozdiel od
prípadného priameho účinku Smernice v rovine referenčných období (12 mesačných) operuje, v súlade

s cieľmi Smernice, s dĺžkou referenčného obdobia v rozsahu 6 mesiacov.

23. Nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného obdobia došlo
k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné si ustáliť, čotvorí, resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako čl. 2 bod
i., ii., Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi

právnymi predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“,
tak i čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia vo Výkladovom
oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru Súdneho

dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k dispozícii
zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas zamestnanca nespĺňa
uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu V. Výkladového
oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové oznámenie stanovuje, že „neexistenciu
práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období počas ktorých sa presiahol

maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dané články Smernice
vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného pracovného času nemôže
použiť čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter pracovného času tak, ako to má na
mysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací súd poznamenáva, že to automatický neznamená, že
s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli neexistencii výkonu práce) vnútroštátny

právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne či sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno
s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a pod...). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje
pre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre
účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času (kapitola VI. písm. B/ bod 3. Výkladového
oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské štáty určitá miera diskrečnej právomoci.

Uvedenémuzáverunebránianigramatickáformuláciaust.§97ods.1Zákonaohasičskomzborevznení
účinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a účelom
Smernice tak, ako bolo vyššie uvedené. Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu prvej inštancie
pre účely kontroly výpočtu priemerného týždenného pracovného času, v rovine produkovaných tvrdení
a dôkazov, zistiť celkový rozsah času/doby zamestnanca, ktorý v zmysle európskych kritérií napĺňa

podstatu pracovného času a naopak vylúčiť tie časy, ktoré dané kritéria nespĺňajú, tzv. časy odpočinku.

24. Vyššie uvedené znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného
pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet
hodín (pracovného času), ktoré po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu

48 h týždenne. Pre konštatovanie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného
času nepostačuje len všeobecný údaj o fonde pracovného času s prirátaním hodín služobnej
pohotovosti, ktorá nebola v právnom zmysle slova uznaná za služobný čas, a to bez ohľadu na
skutočnosť, že rozvrhnutý pracovný čas nezohľadňoval pracovnú pohotovosť ako pracovný čas pre
účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd zdôrazňuje, že

ak by z dôvodu, napr. čerpania dovolenky či práceneschopnosti v jednom z referenčných období došlo
k pomernému zníženiu priemerného týždenného pracovného času, nemožno tento čas (obdobie) použiť
na kompenzáciu v referenčnom období, v ktorom už k prekročeniu priemerného týždenného pracovného
času došlo. Uvedené vyplýva z Výkladového oznámenia, obsah ktorého stanovuje neprípustnosť
kompenzácie neexistencie práce (z dôvodu dovolenky či PN) počas jedného obdobia v období, kedy

k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času došlo.

25.Vrozsahupredpokladovzodpovednostižalovanejodvolacísúduvádza,žepodľajudikatúrySúdneho
dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo

zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeust.čl.6písm.b)Smernice
je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené,
je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil,

aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný
čas. Odvolací súd dodáva, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny
priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní predvnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm.
b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo,
aby čas služobnej pohotovosti nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného

týždenného pracovného času. Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti
žalovanej za preukázané, že takto nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný
negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času
žalobcu v rámci posudzovaných referenčných období. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že
v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného

času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého
sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na
náhradu ujmy. Záveru o vzniku zodpovednosti za porušenie tohto práva únie nebráni miera prekročenia
maximálneho priemerného týždenného pracovného času, nakoľko ide dôležité sociálne právo – právo
na súkromie, rodinný život a právo na odpočinok po práci (článok 36 Ústava SR). Relevantným bude
už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných

období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená,
že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na
úkor seba a svojho rodinného života. S ohľadom na povahu škody nie je pre vec relevantné, o aké
konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože
tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života – nedajú absolútne

konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo
v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný
život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca
povinný preukázať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť. Z povahy veci totiž nie je logické a ani
spravodlivéodžalobcužiadať,abyspätne(vhorizontetrochrokov)tvrdilapredovšetkýmdokazoval,očo

konkrétne bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený.
Preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období
k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok
Súdneho dvora C-243/09). Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky veci bude spadať do
kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Povaha tejto náhrady zodpovedá zásahu

do osobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka) formou zadosťučinenia v peniazoch.

26. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala
odzrkadliťmieruintenzityzásahudoprávpoškodeného(žalobcu).Vposudzovanejvecimožnootakomto
zásahu hovoriť v rovine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to ako

v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine
samotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto
referenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre
účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín
priemerného týždenného pracovného času, teda zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad

limit 48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty
porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže
určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy
prejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia
výšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade

so Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady
vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom
zbore a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona,
pretože konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom
(intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). (Porovnaj rozhodnutia Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa
23. marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24.
januára 2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024).

27. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, v rovine námietky nesprávneho právneho posúdenia

veci konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia
nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných
období, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia
čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), odčoho potom logicky závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy. Súd prvej inštancie tiež
nepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nerozlišoval
doby „pracovného času“ a „odpočinku“ v zmysle čl. 2 bod i. a ii v spojení s čl. 16 písm. b) veta

druhá Smernice. V tejto časti preto hodnotí odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd ako dôvodnú.
V zostávajúcej časti hodnotí námietky žalovanej odvolací súd ako nedôvodné.

28. Na záver odvolací súd poznamenáva, že mu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu
v Banskej Bystrici v obdobných sporoch a rešpektujúc čl. 2 CSP uvádza, že v zásade nebráni účelu

rozvíjania judikatúry, ergo rozhodovacej činnosti, ak konajúci súd v analogických veciach z hľadiska
interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery, a to aj s ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu. Uvedenému záveru zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu
najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom
na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský
vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente,

ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra
2024). Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových
alebo právnych osobitosti prípadu. Kým skutkové osobitosti predpokladajú aspoň koncíznu skutkovú
komparáciu (prejednávanej veci s obdobnými prípadmi), tak pri tzv. právnych osobitostiach prípadu
možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne

v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného – neriešeného“ argumentu. V tomto aspekte odvolací súd
uvádza, že predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola determinovaná
rozsahom odvolacích námietok odvolateľa. Práve viazanosť odvolacími dôvodmi bola tou skutočnosťou,
ktorá z odvolacieho prieskumu vylučovala preskúmanie tých relevantných odvolacích argumentov, pre
ktoré odvolací súd v tomto prejednávanom prípade pristúpil k pomernému odklonu od svojich záverov

vyjadrených v skorších rozhodnutiach v obdobných sporoch.

29. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na

spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

30. Z vyššie uvedených dôvodov hodnotí odvolací súd odvolanie žalovanej ako čiastočne dôvodné
a uvádza, že súd prvej inštancie svojím postupom naplnil dôvody v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b),

c) CSP, v dôsledku čoho odvolací súd napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný
právny názorom odvolacieho súdu, preskúma či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných období
kprekročeniumaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,pričomodvolacísúdzvýrazňuje,
že je na žalobcovi aby uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a v závislosti od výsledku

vykonaného dokazovania, vo veci rozhodne a svoje závery v dostatočnej miere zdôvodní (§ 391 ods.
2 a 3 CSP).

31. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).