Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Ca/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119467436
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Soňa Sura PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6119467436.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

14 16Ca/71/2019

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Soňou Sura, PhD., v právnej veci
žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 00 420 166, zastúpeného Mgr. Peter Kubovič, advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely kríž
3, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 54 167 370, proti žalovanému HI Kongres Hotel
Trnava s.r.o., so sídlom Športová 2, 010 01 Žilina, IČO: 47 504 714, zastúpenému PETKOV & Co s. r. o.,
so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, o zaplatenie

1.015,83 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

14 16Ca/71/2019

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.015,83 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.015,83 Eur odo dňa 11. 12. 2019 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté o výške trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

12 16Ca/71/2019

1. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu žalobou doručenou Okresnému súdu Banská
Bystrica dňa 23. 12. 2019 domáhal od žalovaného zaplatenia istiny vo výške 1.015,83 Eur spolu
s príslušenstvom a náhrady trov konania, a to titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného za
neoprávnený zásah do autorských práv uvedením autorských diel na verejnosti bez súhlasu ich autorov

(resp. žalobcu ako ich zástupcu, ktorý vykonáva správu ich práv získaných rozšírenou hromadnou
licenčnou zmluvou) iným spôsobom verejného prenosu – prostredníctvom technických zariadení v
období od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018 v **** hoteli pri zvyčajnej licenčnej odmene za rok v sume 29,50
Eur.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR, č. k. MK – 1587/2016 –
232/10421 vydaného dňa 18. 08. 2016, má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144

ods. 1 Autorského zákona. V zmysle oprávnenia vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových
práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, k dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. Taktiež vykonáva kolektívnu správu uvedením diel na verejnosť iným spôsobomverejného prenosu. Žalovaný bol v roku 2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia A. B. C., kedy
sa jedná o zariadenie zaradené do kategórie hotel ****. Mal za to, že žalovaný v roku 2018 realizoval
v ňom prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos, a to prostredníctvom 103 ks zvukovo-

obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia a 4 ks zvukovoobrazových
zariadení v iných priestoroch. Z tohto dôvodu zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných
autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný
prenos uvedenými technickými prostriedkami, bez súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného
prenosu, a ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia

poskytoval v roku 2018 svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí v
danom časovom období poskytoval v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovo-obrazové
zariadenie (TV). Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené
hromadné licenčné zmluvy o. i. aj na použitie diel - “verejný prenos diela v prevádzkarni, alebo
v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“. Je tak nesporné, že bolo povinnosťou
žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom technickými

prostriedkami súhlasom autorov získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so
žalobcom. V roku 2018 žalobca zastupoval na základe zmluvy o zastupovaní 2.714 slovenských
nositeľov práv. Žalovaný nezískal súhlas autorov diel literárnych, dramatických, hudobno-dramatických,
choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarných, architektonických a diel úžitkového
umenia, a napriek tomu s týmito dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami.

Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania diel, a tým zasahoval do práv autorov bez
súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu. S touto skutočnosťou je priamo
splnená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy
na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa
mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal. Žalobca ďalej poukázal

na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. 05. 2001. Vydanie bezdôvodného
obohatenia požadoval v sume, akú požaduje podľa svojho sadzobníka, čo ju robí obvyklou. Zvyčajná
licenčná odmena v súlade so sadzobníkom licenčných odmien (za 1 rok) zvukovo-obrazové zariadenia
umiestnené na izbách hotel **** 29,50 Eur, Hotel – A. B. C., zvyčajná licenčná odmena za 1 rok zvukovo-
obrazové zariadenie na izbách 103 ks – 3.038,50 Eur, zvukovo-obrazové zariadenia v iných priestoroch

4 ks – 272,- Eur, zvyčajná licenčná odmena spolu za 1 rok 3.310,50 Eur, po prepočte na rozhodné
obdobie od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2028 – 1.015,83 Eur. Žalobca pred podaním žaloby opakovane
vyzývalžalovanéhokuzatvoreniurozšírenejhromadnejlicenčnejzmluvyavyzývalžalovanéhokvydaniu
bezdôvodného obohatenia, avšak žalovaný dobrovoľne nevydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie.
Na základe uvedeného sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.015,83 Eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.015,83 Eur odo dňa 11. 12. 2019 až do zaplatenia a náhrady
trov konania.

3. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v rámci procesnej obrany uviedol, že považuje celý
nárok žalobcu za neopodstatnený a s podanou žalobou nesúhlasil, a to predovšetkým s výškou

uplatneného nároku, ako aj jeho samotným základom. Uviedol, že na strane žalobcu absentuje aktívna
vecná legitimácia, namietal nedôvodnosť uplatneného nároku, nepreukázanie rozsahu bezdôvodného
obohatenia, argumentáciu oprel aj o tvrdenia o neobsadenosti izieb v hoteli žalovaného v plnom
rozsahu, pričom poukázal aj na závery právoplatného rozhodnutia PMÚ SR a Rady PMÚ SR, v ktorom
bolo konštatované, že žalobca v rozhodnom období zneužil dominantné postavenie uplatňovaním

neprimeraných cien, pričom žalovaný označil konanie žalobcu za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania
žalovaného.

4. Po zmene zákonného sudcu opatrením predsedu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 26. 01.

2022 súd nariadil na prejednanie veci samej na deň 06. 05. 2024 pojednávanie, na ktoré sa len dostavil
právnyzástupcažalobcu,nakoľkoprávnyzástupcažalovanéhosvojuneprítomnosť,akoajneprítomnosť
žalovaného na vytýčenom pojednávaní ospravedlnil a udelili súhlas na konanie bez ich prítomnosti, a to
v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania.

5. Súd vo veci konal a rozhodoval v zmysle § 180 CSP v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho
zástupcu.6. Po právnej stránke posúdil súd zmluvný vzťah v súlade s právnou úpravou platnou v čase vzniku
bezdôvodného obohatenia, t. j. v období od 01. 01.02018 do 22. 04. 2018. Teda, podľa citovaných
ustanovení Autorského zákona v znení účinnom do 10. 10. 2018.

7. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Autorský zákon“), tento zákon upravuje vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s vytvorením
a použitím autorského diela (ďalej len „dielo“) alebo umeleckého výkonu, v súvislosti s výrobou a
použitím zvukového záznamu, audiovizuálneho záznamu alebo vysielania a v súvislosti s vytvorením

alebo zhotovením a použitím počítačového programu alebo databázy tak, aby boli chránené
práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu
audiovizuálneho záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa (ďalej len „vysielateľ“),
autora počítačového programu, autora databázy a zhotoviteľa databázy. Tento zákon upravuje aj správu
práv.

8. Podľa § 3 ods. 1, 2 Autorského zákona, predmetom autorského práva je dielo z oblasti literatúry,
umenia alebo vedy, ktoré je jedinečným výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľným
zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho
dokončenia.Dielomjeliterárnedielo,slovesnédielo,divadelnédielo,hudobnédielo,audiovizuálnedielo,
dielo výtvarného umenia, architektonické dielo, dielo úžitkového umenia, kartografické dielo alebo iný

druh umeleckého diela alebo vedeckého diela, ak spĺňa podmienky podľa odseku 1.

9. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 Autorského zákona, autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas
na použitie svojho diela. Dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje
inak. Za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým

nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.

10. Podľa § 19 ods. 4 písm. f) bod. 3 Autorského zákona, použitím diela je najmä uvedenie diela na
verejnosti verejným prenosom diela.

11. Podľa § 27 ods. 1, 2 Autorského zákona, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek
technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach,
kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.

12.Podľa§58ods.1písm.i)Autorskéhozákona,autor,doktoréhoprávasaneoprávnenezasiahloalebo

ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

13. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, nárokov podľa § 58 ods. 1 pís. b) až i) a ods. 2 sa
môže domáhať vo svojom mena a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

14.Podľa§79ods.1Autorskéhozákon,organizáciakolektívnejsprávy,ktorázastupujenajviacnositeľov
práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií
kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú
zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv
a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a

b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu
správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.

15. Podľa § 143 ods. 1 Autorského zákona, kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových
práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.

16. Podľa § 144 ods. 1 Autorského zákona, právnická osoba oprávnená na základe zákona alebo dohôd
s nositeľmi práv spravovať majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a v záujme spoločného
prospechu týchto nositeľov práv ako jediný alebo hlavný účel svojej činnosti, je organizáciou kolektívnej
správy, ak a) jej riadenie a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľov práv, b) kolektívnu správu

práv vykonáva bez účelu dosahovania zisku a c) má sídlo na území Slovenskej republiky a bolo jej
ministerstvom udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv (ďalej len „oprávnenie“).17. Podľa § 144 ods. 3 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých nositeľov
práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv.

18. Podľa § 165 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej viere a za
primeraných a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie predmetu
ochrany, s osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať súhlas na
použitie predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36 ods. 3 (ďalej
len „používateľ“) rokovania o uzavretí

a) licenčnej zmluvy,
b) hromadnej licenčnej zmluvy,
c) kolektívnej licenčnej zmluvy,
d) zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť ustanovenia šiestej hlavy druhý
a tretí oddiel druhej časti tohto zákona okrem § 81 alebo
e) zmluvy o náhrade odmeny.

19. Podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona, ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne na uzavretí
zmluvypodľaodseku1aleboaknepredložípoužívateľovinávrhzmluvypodľaodseku4,môžepoužívateľ
požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny a nahradenia vôle uzavrieť takúto zmluvu určil
súd. Súd pri určení obsahu zmluvy podľa odseku 1 písm. a) až c) prihliada na druh predmetu ochrany,

spôsob, rozsah, účel jeho použitia a na čas, v ktorom sa predmet ochrany bude používať.

20. Podľa § 169 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná viesť sadzobník
odmien, ktorý vychádza zo zásad výberu, prerozdelenia a vyplatenia príjmov z výkonu kolektívnej
správy práv. Sadzobník odmien obsahuje odmeny za obvyklé použitie predmetu ochrany alebo spôsob

výpočtu výšky tejto odmeny vrátane kritérií použitých pri výpočte odmeny, zaručujúci primerané a
nediskriminačné podmienky.

21. Podľa § 169 ods. 2 Autorského zákona, pri určení výšky odmien určených v sadzobníku odmien a v
zmluvách podľa § 165 ods. 1 organizácia kolektívnej správy zohľadní rozsah, spôsob, účel a čas použitia

predmetu ochrany. Organizácia kolektívnej správy ďalej zohľadní aj ekonomickú hodnotu použitia
predmetov ochrany a ekonomickú hodnotu služby kolektívnej správy práv poskytnutej organizáciou
kolektívnej správy.

22. Podľa § 169 ods. 4 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná a) vyberať v súlade

s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny,
náhrady odmien a dodatočné odmeny a b) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil
výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.

23. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001
o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
(ďalej len „smernica“), členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať
akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania
ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama

zvolí.

24. Podľa § 489 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), záväzky
vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia
alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

25. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť
inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva,

ktoré môžu byť predmetom prevodu.26. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva
nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane
ustanovenie § 442a ods. 2.

27. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

28. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie vlády č.
87/1995 Z. z.“), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

29. Podľa § 149 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), prostriedkami

procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových
tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov
a hmotnoprávne námietky.

30. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

31. Podľa § 153 od. 1, 2 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní.

33. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré doložili do spisu v priebehu
konania strany sporu, pričom z predložených listinných dôkazov, ako aj z obsahu spisu a z prednesov
prítomných právnych zástupcov strán sporu na pojednávaní, súd zistil nasledovný skutkový stav veci:

34. Predmetom ochrany sú literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne,
fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela a diela úžitkového umenia a autori
týchto diel.

35. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.015,83 Eur s príslušenstvom,
predstavujúcej bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného z dôvodu jeho neoprávneného zásahu
do autorských práv používaním diel bez uzatvorenia licenčnej zmluvy, teda bez súhlasu autorov alebo
nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu
prostredníctvom technických zariadení v období od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018.

36. V konaní nebolo sporné, že na strane žalovaného vystupuje subjekt, ktorý bol v období od 01.
01. 2018 do 22. 04. 2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia A. B. C. na adrese A. X, C., so
zaradením do kategórie hotel 4*, ktorý v rozhodujúcom období ponúkal na ubytovanie izby vybavené
satelitným televíznym prijímačom, a ktorý mal zvukovoobrazové zariadenia umiestnené aj v iných

priestoroch ubytovacieho zariadenia.

37. V konaní nebolo sporné ani to, že strany sporu neuzatvorili žiadnu zmluvu podľa ustanovení
Autorského zákona a že žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, si uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného zásahu žalovaného do autorských práv

používaním diel bez súhlasu autorov. Bezdôvodným obohatením v tomto prípade je suma, o ktorú sa
používateľ diela obohatil tým, že v rozpore so zákonom nezaplatil oprávnenému subjektu za použitie
diela odmenu, najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva.38. V konaní bola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu.

39. Spornou bola aj existencia a výška uplatneného bezdôvodného obohatenia, a to predovšetkým
pokiaľ ide o existenciu novej verejnosti v hotelových izbách, teda obsadenosť hotela prevádzkovaného
žalovaným.

40. K sporným skutočnostiam súd uvádza, že pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, táto bola

sporná pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú tzv. obligatórnu spoločnú kolektívnu správu práv a nedielne
práva ochrany autorov diel. Podľa tvrdení žalovaného majú byť účastníkmi tohto konania na strane
žalobcu všetky organizácie kolektívnej správy práv pôsobiace na území SR (a to LITA, SAPA, SOZA,
SLOVGRAM a OZIS), ktoré podľa hmotného práva tvoria tzv. nerozlučné nútené spoločenstvo na
strane žalobcu (§ 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona), keď zákonodarca uložil organizáciám
kolektívnej správy povinnosť vykonávať kolektívnu správu práv k predmetom ochrany spoločne,

a teda práva ochrany autorov môžu uplatňovať výlučne všetky oprávnené subjekty spoločne a súčasne.
Žalobca tvrdil, že v danom prípade nejde o nedielne práva. Na úspešné uplatnenie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho z neoprávneného používania predmetov ochrany
spravovaných žalobcom nie je potrebná dohoda o spoločnej správe ani nie je relevantná skutočnosť,
že nároky si voči žalovanému neuplatnili ostatní nositelia práv. Nárokov na vydanie bezdôvodného

obohatenia sa môže domáhať každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne.

41. V konaní nebolo sporné, že kolektívnu správu práv vykonávajú na Slovensku organizácie
kolektívnej správy práv, a to: SOZA - Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam
(majetkové práva autorov k hudobným dielam), LITA, autorská spoločnosť (majetkové práva autorov

k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielam úžitkového umenia), SLOVGRAM,
nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov
(majetkové práva výkonných umelcov a výrobcov záznamov), OZIS, ochranné združenie interpretov
(majetkové práva interpretov), a SAPA - Slovenská asociácia producentov v audiovízii (majetkové práva

producentov). Každá z organizácií kolektívnej správy práv tak zabezpečuje ochranu iných subjektov
a iných predmetov ochrany.

42. Súd z oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv, vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky č. k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18. 08. 2016, zistil, že žalobca je oprávnený na

výkon kolektívnej správy práv k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému,
audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu
úžitkovéhoumenia,atovodborochkolektívnejsprávyprávuvedenýchvtomtooprávnenívrátaneodboru
použitia predmetov ochrany uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.

43. Z vykonaného dokazovania a poukazom na zákonnú úpravu, citované ustanovenia Autorského
zákona, mal súd v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za preukázané, že žalobca je aktívne
legitimovaný na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia ako organizácia kolektívnej správy
v zmysle § 144 ods. 1 Autorského zákona, oprávnená na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu,
dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu,

dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia. Z ustanovení Autorského
zákona nevyplýva povinnosť (vyššie uvedených) organizácií kolektívnej správy práv, zabezpečovať
ochranu záujmov nimi zastupovaných subjektov k nimi chrániacim predmetom ochrany obligatórne
spoločne tak, ako to tvrdil žalovaný, pričom poukazoval na to, že v danom prípade podal žalobu iba jeden
z piatich nerozlučných spoločníkov. Tu súd poukazuje na to, že Autorský zákon nezakladá procesné

spoločenstvo organizácií kolektívnej správy práv v súdnom konaní. Ako už súd uviedol, organizácie
kolektívnej správy práv zabezpečujú ochranu iných subjektov a iných predmetov ochrany, a preto
v danom prípade nejde o spoločné právo a nedeliteľné plnenie žalovaného vo vzťahu k uvedeným
organizáciám kolektívnej ochrany práv. Tvrdenia žalovaného v tomto smere súd preto považoval za
nepreukázané a účelové.

44. Žalobca je ako organizácia kolektívnej správy oprávnený, a zároveň aj povinný domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia voči žalovanému aj vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k písomnému
vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnomzáklade, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe a nositelia práv ani sami
neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že na strane žalobcu vystupuje
aktívne legitimovaný subjekt, ktorý je podľa oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv, vydaného
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky č. k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18. 08. 2016,
oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému,
choreografickému,audiovizuálnemuafotografickémudielu,dieluvýtvarnéhoumenia,architektonickému

dielu a dielu úžitkového umenia, a to aj pokiaľ ide o použitie predmetov ochrany uvedením na verejnosti
iným spôsobom verejného prenosu.

46. Súd na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 15Co/214/2018 – 203 zo dňa 03. 04. 2019, keď krajský súd konštatoval, že „žalobca ako
organizácia kolektívnej správy v zmysle § 141 ods. 1, 2 Autorského zákona vykonáva za nositeľa

práv správu práv, ktorou sa rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu,
zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (teda k predmetu
ochrany). Žalobca tak vykonáva kolektívnu správu aj na použitie majetkových práv zastúpených
autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania, pričom ide predovšetkým o použitie
diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách a

iných priestoroch ubytovacích zariadení, pokiaľ takýto používateľ (žalovaný) neuzavrel licenčnú zmluvu
alebo hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou je udelený súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým
organizácia kolektívnej správy spravuje práva podľa Autorského zákona. Takáto organizácia kolektívnej
správy je aktívne legitimovaná na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 58 ods.
1 písm. i) Autorského zákona... Výkon kolektívnej správy je službou poskytovanou podľa Autorského

zákona.Organizáciakolektívnejsprávyzastupujeviacerýchnositeľovprávvovlastnommene,navlastnú
zodpovednosť a na účet nositeľov práv tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 144 ods. 3 Autorského
zákona.“

47. K spornej otázke existencie a výšky bezdôvodného obohatenia súd uvádza:

48. Obrana žalovaného spočívala v tom, že žalobca podľa jeho názoru nepreukázal, že žalovaný
vykonával verejný prenos, resp. existenciu verejného prenosu. Nevyhnutnými prvkami verejného
prenosu, tak ako ho vykladá ESD, sú totiž umiestnenie funkčného rozhlasového prijímača na izbu
hotelového zariadenia, napojenie rozhlasového prijímača na signál umožňujúci vnímať vysielanie a

existencianovejverejnosti,t.j.ubytovaniehostínaizbe,ktorémusiabyťsplnenékumulatívne.Vzhľadom
na obranu žalovaného sa súd zaoberal skúmaním, či ide v danom prípade a za daných okolností
o verejný prenos zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov, alebo nie.

49. Tu súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný ako prevádzkovateľ hotela **** vybavil

izby pre hostí TV prijímačmi so satelitným príjmom, tak ako to je uvedené aj na jeho webstránke
(žalovaný túto skutočnosť v konaní nepoprel), je nesporné, že tieto mali slúžiť na účel zodpovedajúci
ich určeniu, a to na sledovanie televíznych programov ubytovanými hosťami. S poukazom na uvedené
súd potom dospel k záveru, že pokiaľ poskytne hotelové zariadenie prostredníctvom umiestnených
televíznych prijímačov signál svojim klientom ubytovaným v hotelových izbách alebo nachádzajúcim

sa v akýchkoľvek priestoroch tohto zariadenia, ide o verejný prenos ako taký. Hotelové zariadenie je
totiž subjektom, ktorý s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k
predmetom ochrany podľa Autorského zákona. Teda v prípade, ak poskytoval žalovaný prostredníctvom
svojho ubytovacieho zariadenia na ubytovanie izby vybavené televíznym prijímačom, zabezpečené
signálom, je zrejmé, že sa jednalo o verejný prenos, a to aj v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice.

50. Súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Organismos Sillogikis
Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis AnonimiXenocheaki kai
Touristiki Etairai, C-136/2009, v ktorom prijal záver, že: „Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do
izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto

samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich
práv v informačnej spoločnosti.“ Potom už vzhľadom na uvedené, vyššie uvedená obrana žalovaného
neobstojí.51. K verejnému prenosu zaznamenaných záznamov autorských diel, v posudzovanom prípade došlo
aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited

proti Írsku, C-162/10, v zmysle ktorého: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v
izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je
„používateľom“, ktorý uskutočňuje „verejný prenos“ vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku
8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom
práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného

vlastníctva. Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo
rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, má popri primeranej odmene od vysielateľa
povinnosť zaplatiť podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 primeranú odmenu za vysielanie zvukových
záznamov.“

52. Tu súd pre úplnosť konštatuje, že nie každý prenos diela na verejne prístupnom mieste je súčasne

aj verejným prenosom diela v zmysle ochrany autorských práv autorov diel. Súd poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Societa Consortile Fonografici (SCF c/a D. E. F., C-135/10, podľa ktorého,
pojem verejný prenos treba posudzovať individuálne a pri zohľadnení viacerých kritérií, ktoré sa
posudzujú jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. O verejný prenos autorských diel ide vtedy,
keď ide o sprístupnenie diela neurčitému počtu potenciálnych adresátov akýmkoľvek spôsobom, teda

osobám vo všeobecnosti, nielen konkrétnym jednotlivcom patriacim k súkromnej skupine, pričom ale
verejnosť ktorej je určený prenos, predstavuje cieľovú skupinu tohto prenosu a súčasne je aj (vedomým)
prijímateľom tohto prenosu, t. j. nie je „zachytená“ iba náhodou. Z uvedeného vyplýva, že o verejný
prenos diela ide vtedy, ak prevádzkovateľ vedome sprostredkúva svojim zákazníkom (verejnosti) prístup
k vysielaniu za účelom získania benefitu pre svoju prevádzku. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor

zdôraznil nezastupiteľnú úlohu používateľa, keď výslovne rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľa
hotelovéhozariadeniaakaviarne,tenuskutočňujeprenosvzmyslečlánku3ods.1smernice2001/29,ak
s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k rádiovému vysielaniu
obsahujúcemu chránené dielo. Bez tohto zásahu by totiž títo zákazníci nemohli počúvať vysielané dielo,
hoci sa nachádzajú vnútri oblasti pokrytej uvedeným vysielaním. V tomto smere ESD poukázal aj na

rozsudky Súdneho dvora EÚ, vo veci SGAE, C-306/05, bod 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football
Association Premier League a i., C 403/08 a C 429/08.

53. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca pri určovaní sadzby autorských odmien nezohľadňuje
obsadenosť hotela, pričom v prípade, ak v izbe nie je nikto ubytovaný, nie je pre takú izbu splnený tretí

predpoklad verejného prenosu, a to existencia verejnosti, a teda nemôže dochádzať ani k verejnému
prenosu, súd poukazuje na podstatu licenčnej zmluvy a licenčnej odmeny. Podstatou licencie je právo
(nie povinnosť) používať predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie tohto práva. Nejde
teda o odmenu za reálne používanie predmetov ochrany podľa počtu alebo frekvencie ich použití, ale
za možnosť použiť ich ako takú. Autorský zákon rozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi

s autorskými právami, ako aj medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Autori vopred udeľujú
súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou, za licenčnú odmenu, ako je tomu v tomto prípade, pričom
nositelia práv súvisiacich s autorskými právami udeľujú súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok
na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby
udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo

zastupujú autorov, a preto títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Primeranú odmenu
uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS.

54. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny
ani objektívne nie je možný vzhľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a rozsah

nositeľov práv. Žalobca rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje používateľom licenciu, t. j.
právo používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje do budúcna. Z uvedeného je zrejmé, že
v prípade verejného prenosu predmetov ochrany technickými zariadeniami nemôže byť vopred známy
presný rozsah a obsah vysielania konkrétnych diel. Rovnako aj počet predmetov ochrany sa v priebehu
licencovaného obdobia môže meniť. Preto bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité

počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy, prípadne rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy, oprávnený používať všetky predmety ochrany, kolektívne spravované
danou organizáciou kolektívnej správy. Aj z uvedeného dôvodu súd považuje za zvyčajnú odmenu práve
odmenu stanovenú paušálnou sumou. V tomto smere súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súduv Banskej Bystrici, sp. zn. 5Co/214/2018, ktorý zdôraznil, že: „Dôležitá je skutočnosť, že zo strany
žalovaného mala byť uzatvorená rozšírená hromadná licenčná zmluva, za ktorú by používateľ platil
zvyčajnú licenčnú odmenu na základe sadzobníka žalobcu a pokiaľ žalovaný si takúto povinnosť nesplnil

a neuzatvoril licenčnú zmluvu (hromadnú licenčnú zmluvu), žalobca ako organizácia kolektívnej správy
má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške odvodenej od zvyčajnej licenčnej odmeny.
Už v uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011-7 zo dňa 24.03.2011, Ústavný súd poukázal na
to, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre
používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu,

nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie
autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a práve tým by dochádzalo k
popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany.“

55. Okrem uvedenej skutočnosti v žalovanom období (rok 2018) obsadenosť (miera využitia)
ubytovaciehozariadeniaaninepatrilamedzikritériápodľa§169ods.2Autorskéhozákona,ktoréžalobca

mal zohľadniť pri stanovení licenčnej odmeny. Vyťaženosť ubytovacích zariadení sa ako kritérium pri
určení výšky odmien v sadzobníku uplatňuje až podľa uvedeného ustanovenia zákona účinného od 01.
01. 2019.

56. Súd uvedené kritérium neposudzoval, a preto nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy

navrhnuté žalobcom, a to vyžiadať od žalovaného mesačné výkazy o činnosti ubytovacieho zariadenia
za rok 2018 a knihu ubytovaných hostí za rok 2018, od vykonania ktorých napokon upustil aj samotný
žalobca a tieto v konaní už ďalej nenavrhoval. Pre úplnosť súd konštatuje, že posudzovaným obdobím
ani nebol celý rok 2018.

57. Pokiaľ ide o ďalšie kritériá verejného prenosu, žalovaný v konaní netvrdil, že by televízne prijímače,
umiestnené na izbách v hoteli, ktorý prevádzkuje, boli nefunkčné, prípadne, že by neboli vybavené
signálom (prvé dva predpoklady verejného prenosu nespochybňoval).

58. Súd na základe uvedeného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že žalovaný bol

v rozhodnom období (01. 01. 2018 – 22. 04. 2018) používateľom audiovizuálnych diel a realizoval v ním
prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos diel autorov a nositeľov práv zastupovaných
žalobcom. Verejný prenos vykonával technickými zariadeniami, bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu,
bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy a bez dohodnutej výšky licenčnej odmeny. Tým, že z jeho
strany došlo k zásahu do výhradných autorských práv, bol povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce

z použitia týchto predmetov ochrany, a to prostredníctvom žalobcu ako organizácie kolektívnej správy,
ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov
ochrany.Tentozásahdoprávnositeľovpráv(autorov)nastranežalovanéhozakladámajetkovýprospech
a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie, t. j.
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom období nemal uzavretú

hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, nebola v konaní sporná (s poukazom na ustanovenie § 151
ods. 1 CSP). Žalovanému tak vznikla povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie za uvedený
verejný prenos daným počtom technických zariadení v danom období.
59. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, uplatnený v konaní žalobcom, súd považoval za daný.
Nárok žalobcu vyplýva priamo zo špeciálnej právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Autorskom

zákone.

60. Pri určení výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd postupoval podľa § 458a
v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktoré Autorský zákon odkazuje, pokiaľ ide
ovýškubezdôvodnéhoobohatenia.Nároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniaurčínajmenejvovýške

odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

61. Zo sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobno- dramatických,
choreografických a audiovizuálnych diel žalobcu, účinného od 01. 01. 2017, súd zistil, že v Hlave IV,
použitie diel verejným prenosom, bod 2, za verejný prenos diela prostredníctvom technických zariadení,

je uvedená základná sadzba pre ubytovacie zariadenia: izby - hotel ****, vybavené zvukovoobrazovým
zariadením, vo výške 29,50 Eur, 103 ks zvukovoobrazových zariadení na izbách a 4 ks v iných
priestoroch.62. Z príkaznej zmluvy, uzatvorenej medzi žalovaným ako príkazcom a Zväzom hotelov a reštaurácií
SR ako príkazníkom dňa 16. 07. 2018, a z jej prílohy č. 1 súd zistil, že príkazník sa zaviazal v mene
žalovaného usporiadať s organizáciou kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z

použitia diel požívajúcich autorskú ochranu v súvislosti s verejným prenosom s tým, pričom podľa
prílohy č. 1 k tejto zmluve žalovaný má v hoteli A. B. C. **** 107 zvukovoobrazových zariadení s
uhlopriečkou do 120 cm (103 izieb, 2 kaviarne, 1 vináreň a 1 fitness aréna). Z printscreenu webovej
stránky žalovaného zo dňa 27. 02. 2018 a 01. 03. 2018 súd zistil, že žalovaný ponúkal ubytovanie
v 103 izbách vybavených televíziou so satelitným príjmom, t. j. zvukovoobrazovým zariadením a že

prevádzkoval dve kaviarne, fitness centrum a vináreň. Žalobca si v konaní uplatňoval bezdôvodné
obohatenie pri počte 107 technických zariadení (103 izieb a 4 iný priestor), čo žalovaný nerozporoval.
Uvedenú skutočnosť súd preto považoval medzi sporovými stranami za nespornú (s poukazom na
ustanovenie § 151 ods. 1 CSP).

63. V posudzovanej veci si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

zvyčajnej odmeny s tým, že pri jej určení vychádzal zo sadzobníka a z počtu technických zariadení
podľa údajov žalovaného zverejnených na jeho stránke. Žalovaný tieto skutočnosti nerozporoval. Súd
v posudzovanej veci mal za to, že zvyčajná odmena je taká, za akú v rozhodnom období boli skutočne
poskytované licencie iným používateľom. Z predložených licenčných zmlúv, uzatvorených žalobcom
vroku2018,malsúdpreukázané,žeinípoužívateliapovažovalisadzobníkžalobcuzaprimeraný,inakby

takéto zmluvy neuzatvárali. Potom nerešpektovanie takejto odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si
svoje povinnosti vyplývajúceho z autorského zákona plnia (napr. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 19Co/84/2018 zo dňa 12. 07. 2018). Aj podľa judikatúry NS ČR, napríklad rozhodnutia 30Cdo
2715/2015 z 27. 01. 2016, možno Sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu

meradla výšky obvyklej autorskej odmeny. Rovnako aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS/101/2011, sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v
čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným
užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Už vzhľadom na uvedené závery, ako
aj s poukazom na zákonnú úpravu (§ 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka) súd nemohol považovať za

dôvodné tvrdenie žalovaného, že by v sadzobníku uvedená odmena bola vo výške, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi. Ak žalovaný nesúhlasil s požadovanou výškou odmeny pri jednaní o uzatvorení
licenčnej zmluvy, mal možnosť sa domáhať, aby takúto výšku stanovil súd v zmysle ustanovenia § 165
ods. 8 Autorského zákona. Nebolo však z jeho strany dôvodné odmenu autorom diel nezaplatiť vôbec.

64. Preto výšku bezdôvodného obohatenia súd zistil s poukazom na sadzobník predložený žalobcom,
účinný v rozhodnom období.

65. Teda vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, zistený skutkový a právny stav súd považoval žalobu
za dôvodnú, keď výška žalovanej sumy za obdobie od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018 bola určená

podľa sadzobníka licenčných odmien žalobcu (účinného od 01. 01. 2017) s tým, že odmena za jedno
zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie **** bola vo výške 29,50 Eur, čo pri počte 103 izieb
predstavujesumu3.038,50Eurapripočtezariadení4ksvinýchpriestorochpredstavujesumu272,-Eur.
Spolu tak ide o sumu 3.310,50 Eur za 1 rok, z čoho alikvotne za obdobie od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018
ide o sumu 1.015,83 Eur. Súd preto priznal žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.015,83 Eur.

66. Okrem istiny žiadal žalobca priznať aj úroky z omeškania. Nakoľko sa žalovaný preukázateľne dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd vychádzajúc z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi aj zákonný
úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo žalovanej sumy od 11. 12. 2019 do zaplatenia, keď žalovaný

nereagoval na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, doručenú žalovanému dňa 05. 12.
2019, v ktorej bola určená lehota na plnenie 5 dní od doručenia výzvy.

67. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady pomeru úspechu
vo veci. Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 100 %, a preto mu súd priznal náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov konania.
O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§
262 ods. 2 CSP).Poučenie:

2 16Ca/71/2019

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo
vyhotovení dvojmo.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 CSP).

Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. Odvolanie
možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/95 Z. z. a noviel – Exekučný poriadok.