Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-37C/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222202252
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kamil Petrovič

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7222202252.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. X, E., zast.: advokát Prof.

JUDr. Ján Klučka, CSc., so sídlom Ku potoku 4, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v konaní o zaplatenie sumy 5.000
eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 4.3.2022 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 5.000 eur vrátane náhrady trov konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej žalovaným,
v dôsledku porušenia práva Európskej únie.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského
zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje

7,5 hodinová pohotovosť(t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len
„ EÚ“), ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia
smernice 93/104/ ES) pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa
práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred

vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Poukázal na základný cieľ
uvedených smerníc, ktorým je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním
minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako aj
stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Podľa žalobcu účinná ochrana bezpečnosti
a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom
právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Následne citoval článok 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorý má členským štátom ukladať opatrenia na zabezpečenie toho, aby

priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom
garantovať právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny
dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na
pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času ktorá v spojení s ich „riadnym“ pracovnýmčasom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Poukázal na rozhodnutia ESD: vo veci
C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov
(bod 55), vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku (bod

27) a vo veci C-397/01 Pfeiffer týkajúcej sa režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (bod 95).
Žalobca uviedol, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom
pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a
byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto

povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku toho kvalifikácia
pracovnéhočasuakodobyprítomnostizamestnancanapracoviskunemôžezávisieťodintenzityčinnosti
pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. (Rozsudok ESD
C-14/04,Dellas,bod.48,58.). Podľa žalobcu ním uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Čl. 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak, žeby
48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne

porušovali a poukázal na tiež na bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeifer. Smernica mala byť prebratá
do znenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ako vyplýva z prílohy č. 4
k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenia tohto zákona nepotvrdzujú, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle
úniového práva. V tomto smere sa táto právna úprava sa odlišuje od ust. § 96 Zákonníka práce,

ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD. Na tento prípad sa
však predmetné ustanovenie Zákonníka práce nevzťahuje (§ 193 zákona č. 315/2001 Z.z.). Ďalším
nedostatkom zákona č. 315/2001 Z.z. je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej Čl.
6 písmeno b)stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Uvedené pochybenia v
zákone č. 315/2001 Z.z. podľa žalobcu nemajú len abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ takáto

úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať
pred vnútroštátnymi súdmi. Úprava zákona č. 315/2001 Z.z., ktorá nepovažuje služobnú pohotovosť
hasičov za súčasť ich týždenného pracovného času, nie je v súlade s článkom 2 ako aj článkom 6
ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES a zakladá povinnosť žalovanému na náhradu škody postihnutým
jednotlivcom. Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentuje

listinami o týždennej dochádzke ktoré sú priložené k tejto žalobe. Vzhľadom na formuláciu článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES ESD vo veci C-429/09, G. Fuß uviedol, že čl. 6 písm. b) tejto Smernice má
priamy účinok (bod 35), keďže priamo priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi a síce právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný pracovný
čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva aj pre

žalobcu právo dovolávať sa porušenia čl. 6, písm. b) Smernice. Čo sa týka uplatnenia práva na náhradu
škody ako aj spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu
náhradyškodyvzniknutejporušenímjejustanovení.Jepretonavnútroštátnomprávekaždéhočlenského
štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi
v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna

alebo finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto
náhrady. Rozsah náhrady škody musí byť primeraný, aby mohol zabezpečiť skutočnú ochranu úniových
práv poškodeného. Žalobca v žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia
zodpovednosti žalovaného za porušenia jeho práva garantovaného v článku 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD

a to predovšetkým na rozsudok ESD C-429/09 G. Fuß. Uviedol, že poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu, keď sú splnené tieto tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať
jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou existuje
príčinná súvislosť. Podľa žalobcu v tomto prípade sú všetky tieto podmienky splnené. S poukazom na
Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov pracovnej

doby a Preambulu Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že pravidelné nedodržiavanie maximálneho
týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry žalobcu predovšetkým vo
vzťahu k ochrane jeho práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na jeho celkovú fyzickú
a morálnu integritu. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu,
ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce

sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11- 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto
ustanovenia upravujú právne vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku
porušeniajehoúniovéhopráva.NároknanáhraduškodyvzniknutejzporušeniaprávaEÚmožnoposúdiť
ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka),pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo
jej vážnosti v spoločnosti, (formulácia „najmä“). Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, totiž
uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch len demonštratívne.
3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 9.8.2022 tak, že žalobcom uplatnený
nárok v konaní neuznal a navrhol konanie zastaviť, resp. žalobu zamietnuť. V prvom rade žalovaný
namietol že vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje

v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to je tvrdené v žalobe. Podľa
názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich
zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo
nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa

civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností podľa názoru žalovaného subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, na ktoré
sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Žalovaný ďalej tvrdil, že nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania

nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy a príslušné
ustanovenia Smernice 2003/88/ES sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle
žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Ďalej žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu.
Uviedol, že žalobu môže podať pre netransponovanie, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice buď
Európska komisia priamo na ESD alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j.

došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca nežaloval
svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení
žalovaného. Mal za to, že žalobca mal upozorniť svojho nadriadeného v súlade s ust. § 69 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z.z. na pohotovosť nad smernicou povolený limit a žiadať, aby pohotovosť nebola určovaná

z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Zároveň uviedol, že za vykonanú pohotovosť boli žalobcom vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Následne sa žalovaný podrobne
vo svojom podaní venuje transpozícii článkov Smernice 2003/88/ES ako reakciu na tvrdenie žalobcu o
nesprávnej transpozície tejto smernice. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný
v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov,

služobnúpohotovosť,štátnuslužbunadčasadovolenku.Predmetnéustanoveniatedadefinujúslužobný
čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne
a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa
rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že

okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91
zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia
§ 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v

štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo
vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 1 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,

ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za
čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním
citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel
medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a

nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.
z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a
služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci
služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na čl. 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňujedohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom
čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru na rok 2016, ktorá vo väzbe na citované ustanovenia zákona v článku 8 s nápisom „Služobný

čas“ rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti
neobstojí ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ktorý
vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná pohotovosť
nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza
služobná pohotovosť v štátnej službe. Žalovaný poznamenáva, že v cit. ustanovení sa neuvádza ani

služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby, pretože v tomto ustanovení
ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť na rekondičnom
pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým zákon priznáva
na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom čase príslušník
alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu. Explicitnejšie
rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je teda upravené v Kolektívnej zmluve pre príslušníkov

HaZZ pre rok 2016, kde v čl. 8 ods. 1 sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu
službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16,5
hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 - hodinovej
zmene.“ Podľa ods. 3 čl.8 kolektívnej zmluvy sa za štátnu službu považuje tiež práca nadčas, t.j. štátna

služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času, resp. nad určený týždenný služobný čas,
na príkaz nadriadeného alebo s jeho súhlasom. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie
uvedené ustanovenia§ 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej
zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. K transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/
ES žalovaný poukázal na znenie zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý upravuje limity služobného času tak,

že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle ust. §
85 zákona č. 315/2001 Z.z. Podľa § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Z § 86 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z.z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Vtedy nesmie byť
dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z.z.. Hasiči v takom prípade majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času
alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste jej výkonu v trvaní 7 hodín v

jednej 24 hodinovej zmene podľa čl. 8 Kolektívnej zmluvy 2017, čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2018
a Kolektívnej zmluvy 2019- 2020 a čl. 3 ods. 3 platnej Kolektívnej zmluvy. Žalovaný poukázal aj na
rozdielnereferenčnéobdobie.Podľajehonázorubolčl.6Smernice2003/88/EStransponovanýsprávne.
Žalovaný teda uvádza, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že štát neprebral Smernicu 2003/88/ES
do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by

bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K nároku na náhradu
škody žalovaný najprv uviedol svoj názor, že Článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku
17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku,
za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne

služby a služby civilnej ochrany. Avšak pre prípad, že súd dospeje k názoru, že odchylná úprava nie je
možná, žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca neosvedčil žiadnym spôsobom, že mu vznikol nárok
na náhradu škody. V prvom rade uvádza, že mu nie je zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej

legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný
byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.

vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovaťžiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len

za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas
pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k
dispozícií.Pokiaľsúd,napriekvšetkýmdoterazuvedenýmskutočnostiam,dospejekzáveru,žeslužobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má
sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to podľa žalovaného ešte nie je dôvodom na priznanie

nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod
84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.
Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť
o tom, že výkon služobnej pohotovosti(za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje

resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu, nebolo možné, aby zamestnávateľ
včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je
spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky D. a i /
Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca je zaradený v zmenovej službe ako je uvedené v

jeho personálnom rozhodnutí (oznámení o sume a zložení služobného platu). Čl. 3 ods. 1 Pokynu
prezidenta Hasičského a záchranného zboru o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru
na operatívno - technickom úseku č. 35/2012 v znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu
služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Z tohto
ustanovenia ako aj z § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto

úseku vykonávajú svoje služobné činnosti nerovnomerne v 24 hodinových cykloch, pričom ide o výkon
služobných činností a na výkon služby nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v §
92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že pre bezpečnosť
občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená 24 hodinová
služba, 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci Hasičského a záchranného zboru musia

byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Pričom však ale aj počas služobnej
pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych a odpočinok. Tvrdenie žalobcu,
že jeho priemerný týždenný služobný čas v rámci jednotlivých referenčných období je vyšší ako 48
hodín/týždeň, by mohlo platiť podľa žalovaného len ak by žalobca nikdy nevyužil možnosť (v niektorých
prípadoch aj povinnosť) dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov, voľna vyplývajúceho z

Kolektívnych zmlúv, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok a všetkých iných neprítomností (práceneschopnosť, návšteva u lekára, sprevádzanie rodinného
príslušníka do zdravotníckeho zariadenia, karanténne opatrenia, výkon občianskych povinností, iné
úkony vo všeobecnom záujme a pod.) Žalovaný sa ďalej bránil argumentáciou, že v obdobiach január
– jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021, kedy bol vyhlásený núdzový

stav v dôsledku šírenia nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19, sa na štátnu službu žalobcu Smernica
nevzťahovala (resp. bolo možné odchýliť sa od jej ustanovení týkajúcich sa maximálneho týždenného
pracovného času), a preto vôbec nemohlo dôjsť k splneniu podmienky č. 1 (a teda ani podmienky
č. 2 a č. 3). Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia uviedol výpočet hodín žalobcu v službe a počet
hodín v pohotovosti, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že v žiadnom zo sledovaných referenčných

období nedošlo k porušeniu práv žalobcu v zmysle žaloby a vzhľadom na skutočnosť, že v žiadnom
zo sledovaných referenčných období nedošlo k splneniu podmienky č. 2, preto nemohlo dôjsť ani k
splneniu podmienky č. 3. Žalovaný v rámci svoje procesnej obrany tiež vzniesol námietku premlčania
dôvodiac tým, že žalobca uplatňuje svoje domnelé nároky, ktoré mali vzniknúť z porušenia jeho práv
vyplývajúcich z práva Európskej únie v časovom období od apríla 2017 do októbra 2021, pričom nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy je možné s ohľadom na premlčanie uplatniť najviac za tri roky spätne.
Žalobca však žiada náhradu za čas dlhší ako je zákonom stanovená obligatórna podmienka troch rokov.
Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, túto žalovaný považoval za nepreukázanú a za absolútne
neprimeranú a neadekvátnu, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov.

4. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním doručeným súdu dňa 17.3.2023. K argumentácii
žalovaného ohľadne pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, žalobca uviedol, že Smernica 2003/88/ES sa
vzťahujenaprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochranyvykonávanéHasičskýmazáchrannýmzborom
SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa Čl. 6písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Na podporu svojho názoru dal súdu do pozornosti viaceré rozsudky
Súdneho dvora EÚ, konkrétne vo veci vedenej pod sp. zn. C-397/01, C-518/15, resp. C-52/04, v
ktorých rozhodnutiach sa Súdny dvor EÚ zaoberal významom a výkladom Čl. 2 ods. 2 Smernica

89/391/ES. Žalobca nesúhlasil ani s námietkou žalovaného ohľadne nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie argumentujúc, že žalovaným je Slovenská republika, ktorá ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie
všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Za Slovenskú
republiku v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, koná Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle
ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z.. K transpozícii Smernice 2003/88/ES uviedol, že niektoré
ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú v rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa negarantuje
48 hodinová pracovná doba v zbore hasičov. Práve naopak týždenný súčet služobného času hasičov
a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6, písm.
b) Smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcovi. Každý hasič strávi priemerne na pracovisku 57,95 hodín

týždenne, čo je v rozpore s týmto článkom. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný
priemerný týždenný pracovný čas hasičov. Žalobca zdôraznil, že transpozícia smerníc nesmie byť
formálnaasamoúčelnáasprávnosťtranspozícienaprvommiestepotvrdzujesamotnápraxuplatňovania
transpozičných zákonov, t.j. v danom prípade zákona č. 315/2001 Z.z. Pre úplnosť žalobca uviedol že
predložil so žalobou prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času

„nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48
hodinový týždenný pracovný čas a toto tvrdenie žalovaný nebol schopný spochybniť či dokonca vyvrátiť.
Napriektvrdeniužalovanéhoosprávnejtranspozíciismernicedoslovenskéhoprávnehoporiadkujevšak
praktickým dôsledkom aplikácie transpozičného zákona č. 315/2001 Z.z. výsledok, ktorý negarantuje
48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov hasičského zboru SR. K služobnej pohotovosti hasičov

a služobnej dobe uviedol, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nestanovuje, že služobná
pohotovosťhasičovvmiestevýkonuslužbyjepovažovanázasúčasťichtýždennéhoslužobnéhočasu.V
tomtosmeresazákonč.315/2001Z.z.akoprávnaúpravalexspecialisodlišujeod§96Zákonníkapráce,
ktorýzohľadňujeuvedenúSmernicuESanaňunadväzujúcujudikatúruESD(atútoskutočnosťvýslovne
potvrdzuje (vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na

príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa zákona č. 315/2001 Z.z. pracovnú
pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú
jeho viaceré ustanovenia: § 85 Zákona,§ 92, 86 ods.2 Zákona, z citovaných ustanovení vyplýva, že
služobnápohotovosťpodľaZákonaohasičskomzboresanepovažujezasúčasťtýždennéhoslužobného
času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až

po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 zákona č. 315/2001 Z.z.
(Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť
alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený
rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že
bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods.1

zákona č. 315/2001 Z.z.). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby
nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade,
že k nej bude povolaný. § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. potom spresňuje, že ak počas doby trvania
služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas“ (ods. 2) a § 91ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. tiež uvádza, že : „Štátnou službou

nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.
2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“
kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C- 437/05,Vorel, bod 25,C-258/10, bod.43) ako
zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo
požiadavke Smernice 2003/88/ES možné vyhovieť len vtedy ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na

pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však zákon č. 315/2001 Z.z. nestanovuje.
Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok (Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice) To,
že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby
potvrdzuje aj judikatúra ESD. Rovnako ako v prípade Čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES aj v prípade
jej Čl. 6 žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice 2003/88/ES

(Čl. 6,16,17) premietli do zákona č. 315/2001 Z.z. a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za
to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl.6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne zaoberá
jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade s Čl. 16 písmeno b) Smernice 2003/88/ES môže štát
pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcuštyri mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a pre protipožiarne služby môže toto referenčné
obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona č.315/2001 Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného referenčného obdobia. Hoci žalovaný sa

pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia nereaguje
na kľúčový problém t.j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48
hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b)Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí
v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu nakoľko žiadne ustanovenie Smernice 2003/88/
ES nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa Čl.

6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho ak štát nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový
priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia dostáva sa do rozporu
s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Na základe argumentácie žalobcu ako aj z
vybranej judikatúry ESD vyplýva, že 2003/88/ES nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je
tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú
pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES. Žalobca dospel

teda k záveru, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES z dôvodu že
za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo
je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES. Súčet služobnej doby a služobnej pohotovosti
prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného pracovného času požadovaného čl. 6, písm. b)
Smernice 2003/88/ES. Porušenie týchto ustanovení zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za

škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcovi. Náhrada škody členským štátom spôsobená
jednotlivcom porušením ich práva podľa musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie
ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri
rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6

písm. b) smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia
právnej normy Únie mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi táto
má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Podľa žalobcu každý
členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky

spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom
podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti)
a nemôžu byť upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). Vo vzťahu k povahe a definícii vzniknutej škody

žalobca poukázal judikatúru ESD týkajúcu sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie
48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť : „škodu, ktorá
vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo
veci C 429/09 G.Fuß). V tejto súvislosti uvádza čl.2 bod 5 Preambule Smernice č.2003/88/ES, že pojem

„odpočinok" znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí
vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času“. V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný
odpočinok v zmysle smernice považovať taký ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej

pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto
určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v
rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na
jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. V dobe po ktorú je hasič
z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48 hodinový týždenný pracovný

čas nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať
svoje sily atď.tj. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie
a nutnú regeneráciu. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá
v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48
hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom

poriadku podľa žalobcu možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe
ktorá podľa §§ 11-13 Občianskeho zákonníka nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom
aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsťu poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. (Čl.82 Nariadenia EU č. 2016/679). V dôsledku
toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody
podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej

dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods.2 OZ pretože ju
nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti
v spoločnosti („najmä“). Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej
právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením
úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, tj. že súd priznáva peňažnú náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky) na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení
všetkých okolností prípadu. Do úvahy treba brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa
má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Žalobca nesúhlasil s výpočtom počtu
hodín, ktoré priemerne týždenne strávil ako príslušník vykonávaním štátnej služby s pohotovosťou
na pracovisku v rámci jednotlivých preferenčných období, podľa ktorého výpočtu žalovaný dospel k
výsledku, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby bol menej ako 48 hodín. V danom

prípade ide o výklad pojmu pracovný čas podľa Čl.2 Smernice 2003/88/ES. Žalobca poukázal na
svoju žalobu, kde uviedol, že : „Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval
Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov
nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s Čl.2 ods.1 a 2 Smernice.
Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná, súčet „riadnej“ služobnej

doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48-hodinového priemerného pracovného času
požadovaného článkom 6 písmeno b) Smernice“. Podľa žalobcu z vyjadrenia žalovaného (a ani zo
zaslaného výpočtu) však nevyplýva, že by sa uvedenou požiadavkou Smernice 2003/88/ES vôbec
zaoberal, v dôsledku čoho k dosiahnutému výsledku dospel len výkladom pojmu služobná doba a
služobná pohotovosť výlučne v rámci a na základe zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Vo

veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby pokladať nielen výkon štátnej služby
ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby, nakoľko len takýto
výklad je súladný s Čl.2 Smernice 2003/88/ES. Žalobca nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli
splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade

porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu
podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka

vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa

súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobca vyjadril tiež k žalovaným vznesenej námietke premlčania, ktorú námietku žalobca
považoval za právne bezvýznamnú, keďže žalobcom uplatnený nárok je v paušálnej výške 5.000 eur,

v prípade ktorého nároku nejde o nárok za jednotlivé mesiace. Žalobca sa nestotožnil ani s vyjadrením
žalovaného, podľa ktorého žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná. V tejto
súvislosti poukázal na viaceré právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola žalobcom – príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru SR, v obdobnej veci právoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
protiSlovenskejrepublikezastúpenejMinisterstvomvnútraSRzaporušenieprávaEÚvovýškeod2.500

eur do 4.759,99 eura.

5. Žalovaný v duplike zotrval na svojich doterajších tvrdeniach. Rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán
služieb hasičských jednotiek, ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej
služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia z tohto dôvodu je pre zistenie,

či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonaním
štátnej služby, prípadne služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy ďalej zotrval na svojich
vyjadreniach a požadovanú sumu 5.000 eur považuje za neadekvátnu. Súčasne zotrval na tvrdení,že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, a najmä zásah do medziľudských
vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere,
ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

6. Podaním doručeným súdu dňa 19.6.2024 žalobca doložil súdu výpočet priemerného týždenného
pracovného času v súlade s článkom 6 písm. b), čl. 16 písmeno b) Smernice 2003/88/ES.

7. Ako z nesporných súd postupom podľa ust. § 151 ods. 1 CSP vyšiel z tvrdení žalobcu, že je

príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, vykonáva stálu štátu službu
v Košiciach na Požiarnickej 4 v Košiciach. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým
spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 resp. 7,5
hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny
minimálne 24 hodín.

8. Z výpisu dochádzkového systému SAP (č. l. 11 až 18) vyplynulo, koľko hodín žalobca mesačne
odpracoval v rámci služobného času, resp. koľko hodín strávil na pracovisku - počet hodín strávených
na pracovisku v rámci služobného času, pracovnej pohotovosti a nadčasov, a to:
v rámci 03/2019 - 06/2019 - 144 hodín, 209 hodín, 212 hodín, hodín, 213,25 hodín,
v rámci 07/2019 - 12/2019 - 216 hodín, 216 hodín, 168 hodín, 168 hodín, 248 hodín, 227 hodín,

v rámci 01/2020 - 06/2020 - 264 hodín, 224 hodín, 192 hodín, 192 hodín, 168 hodín, 229 hodín,
v rámci 07/2020 - 12/2020 – 192,60 hodín, 216 hodín, 192 hodín, 167 hodín, 190 hodín, 170,47 hodín,
v rámci 01/2021 - 06/2021 - 168 hodín, 120 hodín, 121,50 hodín, 212,30 hodín, 192 hodín, 235,82 hodín,
v rámci 07/2021 - 10/2021 – 152,63 hodín, 192,07 hodín, 206,30 hodín, 240 hodín.

8.1. Celkový čas žalobcu strávený na pracovisku súd zistil z prvého riadku toho - ktorého mesiaca od
7.00 hod. do 7.00 hod., ktorý tak predstavoval 24 hodín vrátane pracovnej pohotovosti od 22:30 hod do
5:30 hod. (druhý riadok dochádzky), resp. iný čas strávený na pracovisku a tretí riadok, ktorý tiež zahŕňa
odpracované hodiny. Pri zisťovaní priemerného týždenného pracovného času v rámci šesťmesačného
referenčného obdobia súd vychádzal z počtu dní v mesiaci so zohľadnením neutrálneho obdobia (t.j.

dovolenka a práceneschopnosť), ktoré sa nezarátavajú. Do úvahy tak súd vzal počet dní:
v období 03/2019 – 06/2019 - 27 dní, 29 dní, 30 dní, 29 dní,
v období 07/2019 – 12/2019 - 29 dní, 30 dní, 27 dní, 28 dní, 30 dní, 29 dni,
v období 01/2020 – 06/2020 - 31 dní, 28 dní, 29 dní, 28 dní, 28 dní, 30 dni,
v období 07/2020 – 12/2020 - 28 dní, 30 dní, 30 dní, 28 dní, 29 dní, 25 dni,

v období 01/2021 – 06/2021 - 24 dní, 20 dní, 19 dní, 30 dní, 31 dní, 29 dni,
v období 07/2021 – 10/2021 - 27 dní, 28 dní, 30 dní, 31 dní.

8.2. Podľa týchto údajov priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca (pri
zohľadnení pracovného času v tom - ktorom mesiaci - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov

pri počte 31 dní v mesiaci 4,43, pri počte 30 dní 4,29, pri počte 29 dní 4,14, pri počte 28 dní 4, pri počte
27 dní 3,86, pri počte 24 dní 3,43, pri počte 23 dní 3,29, pri počte 22 dní 3,14, pri počte 2 dní 3, pri počte
18 dní 2,57, pri počte 17 dní 2,43, pri počte 15 dní 2,14) prevyšoval 48 - hodinový týždenný pracovný
čas počas žalovaného obdobia (03/2019 - 10/2021).

8.3. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi boli pravidelne rozvrhované služby tak, aby na stanici priemerne
v žalovanom období strávil týždenne (mesiace 04/2019 až 8/2019, 11/2019 až 2/2020, 6/2020 až 8/2020,
1/2021, 4/2021, 6/2021, 8/2021 až 10/2021) 48,02 hod. až 59,61 hod. (počet mesačných hodín vydelený
priemerným počtom týždňov v mesiaci), t.j. v rozsahu 0,2 hod. až 11,61 hod. nad maximálny rozsah 48
hod. priemerného týždenného pracovného času, ktorý garantuje žalobcovi úniové právo.

9. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že žalobca aktuálne slúži 10 služieb v mesiaci. Reálne má
odpracovaných 240 hodín, pričom zamestnávateľ mu zarátava len 160 hodín, 80 hodín tak ostáva visieť
vo vzduchu, a to je tzv. nočná pohotovosť od 22.00 hod. do 6.00 hod. rána. Nočná pohotovosť, ak je
prerušená výjazdom, tak výjazd je zaplatený, ale tá noc sa nezapočítava. Žalobca má odslúžených 12,5

roka v zbore ako hasič, v súčasnosti už ako veliteľ družstva na prvej čate. Žalobca má aj špecializáciu,
napr. práca s plošinami, s rebríkmi. Je lezec, lezec inštruktor, chodí na služobné cesty do výcvikového
centra Lešť, školiť kolegov, ktorý si robia základný lezecký kurz. V čase nástupu do zboru nevedel, že
nočná pohotovosť nie je rátaná do fondu pracovného času. Žalobca namietal rozpis služieb spôsobom,že pri podpise rozpisu služieb uvádza, že s ním nesúhlasí. Žalobca je ženatý a má dve deti vo veku 6
rokov a 8 rokov. Po 24 hodinovej službe má mať 48 hodín na oddych. V súčasnosti sa však stáva, že
v prípade mínusových hodín sa pred 24 hodinovú službu vsúva dosluhovanie. Deti však majú krúžky,

klavír, plávanie, žalobca ich nevie poobede vyzdvihnúť, lebo má napr. vsunutú tú zmenu od 11.00 hod.
do 17.00 hod. keďže bol v mínuse 8 hodín. Žalobca musí absolvovať aj školenia, resp. výcviky, ktoré
zamestnávateľ vsúva práve do času, ktorý by mal mať žalobca na regeneráciu. Pracovné vyťaženie
žalobcu má vplyv aj na vzájomné vzťahy s manželkou. Pokiaľ ide o zdravotné problémy, u žalobcu sa
v súvislosti s tým, že veľa času trávy na lane, prejavujú problémy s krčnou chrbticou.

10. Súd vec právne posúdil najmä podľa týchto ustanovení zákona:
Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods.5.

Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5
a zákonom.

Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej

dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle
čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny

týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. („Zákon“) služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času.Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu
nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby sa

posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovenýchtýmtozákonom,okremslužobnéhopríjmupatrípeňažnánáhradazaslužobnúpohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

Podľa ustanovenia § 122 ods. l, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide
o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť

vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť
vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.

Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
(lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C - 429/09
G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v
spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo
tejtovecitýkajúcejsapracovnejdobyaprávnehorežimupohotovostiunemeckýchhasičovďalejuviedol,

že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutýpracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice
2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný
pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby
prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD

C-429/09 z 25.11.2010).

Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že .. pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle

od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“(bod 27
Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov

osobnej povahy.

Podľaustanovenia§13ods.1,2,3Občianskehozákonníka,fyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo.Podľa ustanovenia § 100 ods. l, ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa
nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie sa prihliadne len

na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie
§ 105. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

11. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení súd dospel k záveru o dôvodnosti
podanej žaloby, čo do jej právneho základu. Súd sa však nestotožnil s výškou žalobcom uplatnenej
nemajetkovej ujmy.

12. V prvom rade sa súd zaoberal námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Zodpovednosť
členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho

práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho
práva v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu
sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť
komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a
uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách,

ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady
komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
(ďalej len „Zmluva o založení ES“), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií

spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo
ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

13. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal
(106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení

komunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť
komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva
musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od
ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú

vyššiuprávnusiluakonormyvnútroštátne.Toznamená,ževnútroštátnanormaodporujúcakomunitárnej
norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je
ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako
celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie
alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body

16 a 21 rozsudku Simmethal).

14. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

15. O pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie,
rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie súd v tomto konaní
nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj
priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie

s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť
zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie
48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu
(bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

16. Z vyššie uvedeného má súd za to, že žalovaný disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a fyzická
osoba, v tomto prípade žalobca sa so svojím nárokom na náhradu škody v prípade porušenia práva
Európskej Únie, resp. jej právne záväzných aktov, v tomto prípade porušenia Smernice 2003/88/ES
môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t.j. voči Slovenskejrepublike, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy (Ministerstvo vnútra SR), do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.

17. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného, či sa na daný prípad aplikuje Smernica 2003/88/ES.
Podľa názoru súdu výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovaným je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice
odkazujenapozitívnevymedzeniečl.2smernice89/392/EHS,negatívnevymedzenieupravujevýslovne
(„táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto

smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaný, resp. že na
hasičov sa smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia

článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
otakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevovecisamej,hocibyktomudošlolenprostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01
až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). V bode 38 Rozsudku
ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého

v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod
60). Aplikácia smernice v tomto prípade je teda daná.

18. Kľúčovou otázkou v spore je, či do pracovného, resp. služobného času sa zarátava aj doba
pracovnej pohotovosti. V tomto smere sa ustaľuje súdna prax tunajšieho súdu, ako aj Krajského súdu
v Košiciach, na ktoré súd poukazuje (napr. sp. zn. 6Co/244/2019, 1Copr/8/2019, sp. zn. 5Co/28/2020,
sp. zn. 2Co/60/2019 a pod.). Predmetnú otázku riešil v prípade hasičov Súdny dvor EÚ (ďalej len
„ESD“) vo svojom rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca

súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni

vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl.
6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Ďalej v bode 35 sa
konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný

týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo
ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., bod 99, ako aj Fuß, bod 52).

19. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku ESD rovnako
uviedol, že „pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení

zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle
od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“ (bod 27
Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

20. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01,

Pfeiffer) ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z
5.10.2004).Vdôsledkutakéhoprístupujezrejmé,žepodľaESDjerozhodujúcimfaktorompreposúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).21. Medzi stranami sporu bolo tiež sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie
Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského
právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa

premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe
pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

22. Podľa podkladov (dochádzky) predložených žalobcom, žalobca odpracoval v žalovanom období
03/2019 do 10/2021 spolu 1678 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného

času. Do fondu pracovného času sa žalobcovi zarátavalo od 136 hodín až do 187 hodín mesačne.
Z uvedeného mal súd preukázané, koľko reálne odpracoval žalobca, preto námietka žalovaného, že
žalobca nepreukázal reálny výkon jeho práce neobstojí.

23. Z ustanovenia § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový
úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný

čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého Služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni)

vyplýva, že služobná pohotovosť podľa zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného
služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a
začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené má súd za to,
že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka
na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona

č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu
štátnejslužby,„takétovykonávanieštátnejslužbyještátnouslužbounadčas“(ods.2)a§91ods.lzákona
tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do
spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorá nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona

o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené
v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi
peňažná náhrada v štátnej službe (ustanovenie § 103 ods. 5 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.).

24. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá.
Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod
MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikymásmernicougarantovanéprávona48hodinovýpracovnýčas.
Vstálejštátnejslužbeakohasičivrámcizásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektora,nepochybne
odpracoval v rokoch 2017 až 2020 (od 04/2017 - 04/2020 vrátane) priemerný týždenný pracovný čas

v referenčnom období 6 mesiacov presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b)
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na
vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej
v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike.

25. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jeho dodržiavanie
MinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky,resp.HasičskýmazáchrannýmzboromSlovenskejrepubliky,
ktoré však nerešpektuje Smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah
priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß, nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej

nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore a nie je preto relevantné
žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu
transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného
času v služobnom pomere žalobcu. K tvrdeniu žalovaného o povinnosti súdu preveriť, či poškodená
osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila

všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, pričom odkazuje na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie
du Pecheur a Factortame súd uvádza, že na rozdiel od žalovaného, rozsudok Fuß na rozsudok C - 46/93
Brasserie du Pecheur a Factortame v tejto súvislosti neodkazuje. Preto žalobca nemá takú povinnosť a
priamo sa môže obrátiť na súd s podanou žalobou voči štátu.26. ESD vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom
sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ

vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou
v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť
ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať
od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával
žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až

87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám

úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß). (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo
dňa 19. 11. 2020)

27. Súd ďalej skúmal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry

Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales)
- 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne
závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, v danom prípade sociálne právo, keď ukladá členskému štátu maximálnu

hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý
konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúce sa existencie práva
na náhradu škody vo veci samej je teda splnená.

28. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD v
danej oblasti. Z judikatúry ESD jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“

v zmysle Smernice 2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže
žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné
porušenie práva Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na
uznanie existencie nároku na náhradu škody.

29. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený
týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej

pohotovosti do pracovného času.

30. Súd konštatuje, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobcom posúdil podľa právnej úpravy,
ktorá je svojou povahou a účelom najbližšie k uplatnenému nároku žalobcu v zmysle ust. § 11- 13
Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia upravujú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný sa však

nesprávne domnieva, že v danom prípade muselo dôjsť najskôr k upusteniu neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a až následne sa môže žalobca
domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, nakoľko ide len o demonštratívny výpočet. Pre uplatnenie
nároku na náhradu škody v prejednávanom prípade je potrebný zásah do osobnostnej sféry porušením

práva Európskej únie a ust. § 11 - 13 Občianskeho zákonníka sa použijú v rozsahu spôsobu náhrady
v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže Smernica neupravuje spôsob, ani výpočet
náhrady škody a ponecháva uvedené na vnútroštátnu právnu úpravu.31. K rozdielu medzi nemajetkovou ujmou a škodou súd konštatuje, že právo Európskej únie (aj)
Slovenskú republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. 6 písm. b) Smernice subjektu dotknutému
takým porušením ujmu nahradiť, následok takého porušenia však nemožno automaticky považovať

za škodu (t. j. ujmu v majetkovej sfére podľa koncepcie škody a ujmy v slovenskom právnom
poriadku). Kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa ustálenej judikatúry ESD v
súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych
prostriedkov - bod 62 rozsudok Fuß) a efektivity (nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej

nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod 62 rozsudok Fuß). Ako sa uvádza v
rozsudku Fuß v bode 93, v prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku
dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity,
stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkazuje na rozsudok ESD Brasserie
du Pecheur a Factortame.

32. Aj samotné kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané“ od
ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku a nemožno automaticky, mechanicky a
celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš
právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.

33.Vzhľadomnatosúdpristanovenísumynáhradyzazásahžalovanéhodonemajetkovejsféryžalobcu
- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne
závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu
a v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej
ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13

Občianskeho zákonníka (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod 95. rozsudku Fuß).

34. Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane
ukrátenýočasodpočinku,čas,ktorýbymoholtráviťsrodinou,resp.budovaníminýchvzťahov,psychicky
i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci, a to v dôsledku

nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa
Rozsudku G. Fuß (C - 429/09) zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval
nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil
na pracovisku „viac času ako mal“, pričom súd dáva do pozornosti, že žalobcov priemerný týždenný
pracovný čas v rámci jedného mesiaca v sporných mesiacoch rokov 2019-2021 prevyšoval 48 hodinový

týždenný pracovný čas. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu,
žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas.
35. Na druhej strane však samotný žalobca ani netvrdil, že by sa tento zásah zásadne negatívne
odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch či to, že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom
na absenciu takých „hmatateľných“ následkov súd považoval za primeranú sumu 1.500 eur, berúc

vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v
prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný
život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich
skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne)
„ohodnotiť“ rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol.

36. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného
nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie
jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma,
ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na
ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy,

ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
37. Žalobca, pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, túto nevyčíslil podľa počtu hodín služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil v jednotlivých mesiacoch a ktoré mu neboli započítané do služobného

času. Výška ujmy nie je ani vyčíslením finančného odškodnenia rovnajúceho sa odmene, ktorú žalobcovi
priznáva zákon č. 315/2001Z. z.. Žalobca uplatnil nárok v paušálnej výške, pričom výška priznanej
náhrady bola na úvahe súdu, pri ktorej úvahe mal súd na zreteli, že cieľom a účelom priznania náhrady
je satisfakcia za spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenejškode, pritom súd nárok žalobcu, čo do jeho právneho základu, vychádzajúc z nesporných skutočností
a vykonaného dokazovania, považoval čo do právneho základu za daný a výšku nemajetkovej za
primeranú v tom rozsahu, v akej bola žalobcovi týmto rozsudku priznaná. Z tohto hľadiska súd posúdil

žalovaným vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú.

38. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.
39. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

40. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
41. O trovách konania súd rozhodol podľa citovaného ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal
plnú náhradu trov konania, a to ja napriek tomu, že procesný úspech žalobcu bol len čiastočný.
Rozhodnutie súdu o trovách konania vo všeobecnosti totiž vyplýva z toho, že podľa názoru súdu

zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je

základné a čo je sprevádzajúce (nález Ústavného súdu ČR III ÚS 170/99). V tomto spore súd za základ
nároku považoval určenie, že nárok žalobcu je daný, t.j. že porušením úniového práva patrí žalobcovi
peňažná náhrada, na základe čoho súd určil, že žalobcovi patrí plná náhrada trov konania. Určenie
výšky peňažnej náhrady je v tomto prípade až druhotné, nadväzujúce na primárne určenie. Priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu

pojmu „úspech vo veci“, keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma, čo do právneho základu a nie čo
do výšky priznaného nároku.
42. Súd v zmysle citovaného ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Mestskom súde Košice písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie
sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané (§ 363 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno
odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§365 ods. 3 CSP).
Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.