Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/99/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316213772
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1316213772.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: C. T., narodená Z., trvale bytom D., zast.
Advokátska kancelária JUDr. Anna Hudáková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 66, IČO: 47
250 798, proti žalovanému: Letové prevádzkové služby Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom
Bratislava, Ivanská cesta 93, IČO: 35 778 458, zast. PARA advokáti, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Gagarinova 10A, IČO: 47 258 969, za účasti intervenienta na strane žalobkyne: Združenie riadiacich

letovej prevádzky Slovenskej republiky - ATCA SR, so sídlom Bratislava, Letisko M. R. Štefánika, IČO:
30 810 744, o splnenie povinnosti z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminácie v
pracovnoprávnom vzťahu, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-14Cpr/5/2016,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2020 sp. zn.
16CoPr/6/2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2020 sp. zn. 16CoPr/6/2019 v celom rozsahu z

r u š u j e a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV - ďalej len „súd prvej
inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 27. februára 2019 č. k. 14Cpr/5/2016-223 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie súdu prvej inštancie“) žalobu zamietol (prvá výroková
veta). Druhou výrokovou vetou žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100

% s tým, že žalobkyňa je povinná zaplatiť trovy konania do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia
o výške náhrady trov konania.

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že konal o žalobe, ktorou sa žalobkyňa
domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu
so žalobkyňou tým, že jej odmietol priznať nárok na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že si plnila

po dobu 25 týždňov povinnosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, čím ju žalovaný znevýhodnil
v porovnaní s mužskými kolegami vykonávajúcimi rovnakú prácu zaradenú do tretej rizikovej kategórie
prác. Zároveň sa žalobkyňa domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť upustiť od protiprávneho
konania a priznať jej nárok na rekondičný pobyt, poskytnúť žalobkyni pracovné voľno v
rozsahu dvoch týždňov s náhradou mzdy v sume jej priemerného zárobku, ako reštitučný nárok za každý
rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý žalobkyňu žalovaný

odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičné pobyty, zaplatiť žalobkyni náhradu
v sume 559 eur (300 eur liečebná starostlivosť; 189 eur stravné; 70 eur športové aktivity) ako reštitučný
nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý
žalobkyňu žalovaný odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičný pobyt.

1.2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil čl. 38 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ ES, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1 písm.
a), ods. 2, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakomzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z. z.“ alebo „Antidiskriminačný zákon“), čl. 6 a čl. 8 Základných
zásad zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „zákon č. 311/2001 Z. z.“ alebo „Zákonník

práce“), aplikoval § 13 ods. 1, ods. 2, § 141 ods. 1, § 144a ods. 1 písm. a), § 168a ods. 4 Zákonníka
práce, § 1, § 11 ods. 1, ods. 2, ods. 11, ods. 12, ods. 13 zákona č. 126/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci (ďalej len „zákon č. 126/2006 Z. z.“) a vecne tým, že žalovaný v konaní preukázal, že
pohnútka jeho jednania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode.

1.3. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila nárok z dôvodu tvrdenej nepriamej diskriminácie postupom
žalovaného pri posúdení jej nároku na prvý rekondičný pobyt, vychádzala z výkladu pojmu nepretržitého
výkonu práce po dobu piatich rokov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 126/2006 Z. z., keď žalobkyňa
prerušila nepretržitý výkon práce z dôvodu plnenia povinností v súvislosti s tehotenstvom,
pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa a po čerpaní materskej dovolenky (po dobu 25
týždňov) nastúpila do práce; žalovaný ju však nezaradil na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že nesplnila

podmienku nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie po dobu piatich rokov. Pohnútkou
diskriminačného konania malo byť pohlavie, teda postavenie žalobkyne ako ženy a matky.

1.4. Súd prvej inštancie vychádzal pri výklade pojmu nepretržitý výkon práce z účelu zákona č.
124/2006 Z. z., podľa ktorého účelom zákona je stanovenie všeobecných zásad prevencie a základných

podmienok pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov
podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce.
Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná na súčasné
splnenie podmienky a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu a b) poskytnutie rekondičného pobytu
je účelné, rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na

faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prácu. Okresný súd
ustálil, že z týchto podmienok vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi
rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný,
a teda reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce.
Pojem nepretržitý výkon práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. nemožno vykladať

v kontexte s pojmom výkon práce podľa § 141 ods. 1 a § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce.
Vyložil, že čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely
dôchodkového zabezpečenia matiek; naproti tomu nepretržitý výkon práce pre účely zákona č. 124/2006
Z. z. súvisí s reálnym pôsobením škodlivého faktora na zdravie zamestnanca počas vykonávania
konkrétnej pracovnej činnosti zaradenej do tretej kategórie po určitý čas, ktorý na základe poznatkov

lekárskej vedy má negatívny vplyv na zdravie zamestnanca, pokiaľ je mu vystavený dlhodobo.

1.5. Zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie
zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca; túto
zákonom uloženú povinnosť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu nemožno stotožniť s pracovným

benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a
Rady č. 2006/54/ES.

1.6. Okrajom súd prvej inštancie poznamenal, že aj žalovaný považoval zákonné kritérium počítania
nepretržitej doby výkonu práce 5 rokov odznova po každom prerušení výkonu práce nad 8 týždňov

bez ohľadu na dôvod prerušenia za príliš tvrdé, a preto na základe kolektívnej zmluvy poskytol nárok
na rekondičný pobyt aj zamestnancom vykonávajúcim prácu zaradenú do tretej kategórie po dobu
troch rokov, a to všetkým zamestnancom, bez ohľadu na manželský alebo rodinný stav alebo pohlavie
zamestnanca.

1.7. Súd prvej inštancie žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %,
aplikujúc § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“), na základe odvolania žalobkyne,
rozsudkom z 24. novembra 2020 č. k. 16CoPr/6/2019-291 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo

„napadnutý rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta) a žalovanému priznal
proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania (druhá výroková veta). Odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP; v celom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku, konštatoval správnosť jeho dôvodov a poukázalna jeho dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie. Skonštatoval, že žalobkyňa v podanom odvolaní
neuviedla žiadne relevantné skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie.

2.1. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie k otázke sporného výkladu
pojmu „nepretržité vykonávanie práce“, ktorý mal byť skutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať,
že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, odvolací súd uviedol,
že legálna definícia pojmu „výkon práce“ upravená v Zákonníku práce je všeobecnou definíciou. Zákon
č. 124/2006 Z. z. obsahuje vlastnú definíciu pojmu „vykonávania práce“, ku ktorej pripája požiadavku

nepretržitosti. Legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu je záväzná. „Nepretržitým
vykonávaním práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je aj jej prerušenie na menej ako osem
týždňov počas najmenej piatich rokov. Z uvedeného nepochybne vyplynulo, že akékoľvek prerušenie
vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za „výkon práce“ podľa Zákonníka
práce na viac ako osem týždňov nie je „nepretržitým vykonávaním práce“ v zmysle zákona č. 124/2006
Z. z. Uvedené platí bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k prerušeniu práce došlo, teda či tento dôvod

prerušenia je zároveň považovaný za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce. V danej súvislosti odvolací
súd uzavrel, že výklad zákona učinený súdom prvej inštancie nebol formalistický ani v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, zákonom č. 365/2004 Z. z., či dohovormi EÚ a OSN a európskymi smernicami
na ochranu pred diskrimináciou a v celom rozsahu zodpovedá účelu, ktorý je ním sledovaný, a tým
je ochrana zamestnancov, ktorí reálne vykonávajú prácu, pri ktorej sú vystavení pôsobeniu rizikového

faktora práce.

2.2. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či žalobkyňa bola alebo nebola
nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia pri prístupe k rekondičnému pobytu odvolací súd uviedol,
že súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, čo možno považovať za nepriamu diskrimináciu a jasne

ozrejmil podmienky, za akých je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt
v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. Zároveň konštatoval, že zabezpečenie rekondičného pobytu
zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť
ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca, preto túto zákonom uloženú povinnosť nemožno
účastníkom pracovnoprávneho vzťahu spájať s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením

pracovných podmienok v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES.

2.3. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zároveň riadne zdôvodnil, prečo považoval za
preukázané, že žalovaný nepostupoval pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný
pobytvovzťahukpodmienkenepretržitéhovýkonupráce podobupiatichrokovtak,žetentojejnevznikol

nie preto, že bola ženou - matkou, ale postupoval tak z dôvodu, že išlo o zákonné kritérium pre vznik
tohtonároku. AjspoukazomnazáveryrozhodnutiaSúdnehodvoraEÚ(C-170/84BilkaKaufhausGmbH
c/a Karin Weber von Hartz z 13. 05. 1986), na ktoré poukazovala žalobkyňa, zdôraznil, že účel, ktorému
slúži rekondičný pobyt, t. j. prevencia profesionálneho poškodenia zdravia, bol objektívne odôvodnený,
primeraný a nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného záujmu.

2.4. Posúdenie zákonného kritéria, podľa ktorého žalovaný postupoval pri plnení povinnosti poskytovať
rekondičný pobyt, nemalo ani podľa odvolacieho súdu nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným
diskriminačným dôvodom - pohlavím, tehotenstvom a materstvom. V nadväznosti na uvedené
pripomenul znenie čl. 6 Zákonníka práce a zdôraznil, že právne predpisy upravujúce ochranu žien v

tehotenstve a materstve predstavujú legitímnu výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania podľa
pohlavia; ide o tzv. pozitívnu diskrimináciu. Odvolací súd ďalej konštatoval, že hoci žalobkyňa na tieto
skutočnosti poukázala, v kontexte prejednávanej veci akoby v ustanoveniach, ktoré ju majú chrániť,
paradoxne videla svoju pomyselnú nevýhodu. V nadväznosti na to, zároveň poukázala na to, že je
potrebné prijať „vhodné opatrenia“ na ochranu práv týchto žien v zamestnaní. Žalobkyňa sa tak podľa

odvolacieho súdu mylne domnieva, že týmito „vhodnými opatreniami“ je zabezpečenie rekondičného
pobytu, a to vzhľadom na jeho účel. Ochrana tehotných žien a matiek po pôrode je zabezpečená
osobitnými ustanoveniami Zákonníka práce. Žalobkyňa tak práve tým, že nemohla vykonávať prácu
riadiacej leteckej prevádzky po 34. týždni tehotenstva a po pôrode nastúpila na materskú dovolenku,
bola chránená pred negatívnymi vplyvmi vykonávanej práce a dôvodom tejto ochrany bol jej osobitný

chránený status tehotnej ženy a ženy po pôrode.

2.5. Na základe uvedených skutočností odvolací súd v závere rozhodnutia zdôraznil, že ak
žalobkyňa žalobu založila na dôvodoch, že v dôsledku jej chráneného postavenia (tehotenstvo a pôrod)nemohla byť nepretržite vystavená negatívnym vplyvom rizikového faktoru vykonávanej práce, v čom
mala spočívať jej diskriminácia v práve na ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci oproti jej mužským
kolegom,dopustilasacelkomchybnejargumentácieporušujúcejzásadylogickéhodôkazu,ktorejnebolo

možné priznať právne relevantné opodstatnenie. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd
vyhodnotil ako právne irelevantné a nespôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, keďže žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti preukazujúce
nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodila z § 421 ods. 1 písm. b) CSP navrhujúc, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho
súdu zmenil a rozhodol vo veci.

3.1. Ako dovolací dôvod žalobkyňa uviedla, že sa s rozsudkom odvolacieho, ale aj prvostupňového súdu
nestotožňuje, pretože súdy nesprávne vyhodnotili podstatné právne otázky, t. j. vec nesprávne právne

posúdili. Zotrvala na názore, že v jej prípade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu jej tehotenstva a materstva, a tým aj k znevýhodneniu v prístupe k právu na prvý rekondičný
pobyt, obmedzeniu práva na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a tým aj sťaženiu a pozastaveniu
prístupu k spravodlivým pracovným podmienkam bez diskriminácie podľa pohlavia.

3.2. Dovolateľka žiadala dovolací súd, aby poskytol záväzný výklad a vyriešil právne otázky, ktoré v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to:

1) Ako treba vykladať slovné spojenie „zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu” podľa § 11 ods.
11 zákona č. 124/2006 Z. z.? Považuje sa za prerušenie vykonávania práce aj jej prerušenie z dôvodu

tehotenstva a pôrodu, s ohľadom na ustanovenia, ktoré chránia ženy, ich zdravie a biologický stav §
168 ods. 4 a § 144a ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce, ako aj čl. 8 bod 1. a bod 5. Európskej
sociálnej charty a čl. 31 Charty základných práv Európskej únie, v kontexte ustanovení na ochranu pred
diskrimináciou § 2a ods. 11 písm. a), § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z, ako aj čl. 9 ods. 1 písm. g), čl.
14 ods. 1 písm. c), čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES?

2) Ako treba vykladať slovné spojenie splnenie podmienky účelnosti v zmysle § 11 ods. 2, ods. 3 zákona
č. 124/2006 Z. z., pre prípady prerušenia vykonávania práce, z dôvodu čerpania materskej dovolenky
v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, s ohľadom na čl. 8 bod 1. a bod 5. Európskej sociálnej charty,
§ 168 ods. 4 Zákonníka práce a požiadavky ATCO.MED.B.045 Nariadenia komisie EÚ 2015/340, pri

nároku na prvý rekondičný pobyt podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., keď zákon jednoznačne
neupravuje, v akých prípadoch je podmienka účelnosti rekondičného pobytu splnená, naopak v § 11
ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z. ustanovuje len prípady, kedy podmienka účelnosti nie je splnená?

3) Je požiadavka nepretržitého vykonávania práce zaradenej do tretej kategórie, ktoré nie je prerušené

na dlhšie ako osem týždňov skutočne objektívne odôvodnená, primeraná a nevyhnutná na dosiahnutie
sledovaného cieľa a účelu zákona č. 124/2006 Z. z. pri chránenej skupine, ktorou sú ženy pred a po
pôrode, ktoré v súlade s § 168 ods. 4 Zákonníka práce a čl. 8 bod 1. a bod 5. Európskej sociálnej charty,
v spojení s čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES a ustanoveniami čl. 31 Charty
základných práv Európskejúnie, čerpali materskú dovolenku, teda využili ochranu ich biologického stavu

v súvislosti s tehotenstvom, ktoré im právne predpisy garantujú, čím prerušili nepretržité vykonávanie
práce zaradené do tretej kategórie, pričom pre tento dôvod, ktorý je chráneným dôvodom v zmysle
predpisov na ochranu pred diskrimináciou nesplnili požiadavku podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006
Z. z., následkom čoho sa doba 5 rokov nepretržitého vykonávania práce, ako podmienka pre nárok
na poskytnutie prvého rekondičného pobytu počíta vždy od začiatku, a to bez ohľadu na to, aký čas

prácu zaradenú do tretej kategórie ženy nepretržite vykonávali pred nástupom na materskú dovolenku,
alebo bez ohľadu na počet takýchto prerušení nepretržitého vykonávania práce z dôvodu opakovaného
tehotenstva?

4) Ako je treba vykladať právny kontext ustanovení, ktoré na jednej strane chránia ženy, ich zdravie a

biologický stav v tehotenstve, t. j. najmä § 168 ods. 4 Zákonníka práce, čl. 8 bod 1. a bod 5. Európskej
sociálnej charty, ako aj čl. 31 Charty základných práv Európskej únie, v protiklade k podmienke v § 11
ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., pri uplatnení a aplikácii ustanovení, ktoré poskytujú ochranu pred
diskrimináciou podľa pohlavia, t. j. najmä § 2a ods. 3, 5, § 2a ods. 11 písm. a), § 3 ods. 3 zákona č.365/2004 Z. z., čl. 9 ods. 1 písm. g), čl. 14 ods. 1 písm. c) a čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a
rady č. 2006/54/ES, ako aj čl. 23 Charty základných práv Európskej únie a čl. 20 Európskej sociálnej
charty, ale aj čl. 14 a protokol č. 12 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd?

5) Je možné aplikovať na prípad žalobkyne a túto právnu vec ustanovenie čl. 9 ods. 1 písm.
g) smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES, s názvom „Príklady diskriminácie”, ktorý
explicitne upravuje, že: „Ustanovenia odporujúce zásade rovnakého zaobchádzania zahŕňajú tie,
ktoré sa zakladajú na pohlaví, priamo alebo nepriamo, na účely: pozastavenia, zachovania alebo

nadobudnutia práv počas materskej dovolenky..., ktoré sú udelené na základe zákona alebo dohody a
sú hradené zamestnávateľom?“

3.3. Potrebu zodpovedania vyššie uvedených otázok dovolateľka odôvodnila nasledovne:

K otázke 1)

Odvolací súd sa k otázke výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce” vyjadril v bode 45., žalobkyňa
s takýmto výkladom odvolacieho súdu nesúhlasí, pričom poukázala na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“ alebo „ústavný súd“) zo 16. októbra 2018 sp. zn. III. ÚS 388/2018,
podľa ktorého „zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné,
pričom osobitné, špecifické situácie môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy

postupovať len formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať
protiústavné dôsledky.“ Uviedla, že súdy pri výklade ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006
Z. z. zohľadnili iba doslovné znenie, ktorého striktný výklad má protiústavné dôsledky pre špecifické
prípady žien na materskej dovolenke, ktorým zákon na jednej strane garantuje ochranu ich zdravia a
biologického stavu v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, avšak súčasne im tiež garantuje ochranu pred

diskrimináciou, priamou alebo nepriamou, pre tento chránený dôvod. Vo svojich rozhodnutiach sa súdy
úplne vyhli posudzovaniu širšieho kontextu nastoleného právneho problému, pričom vôbec neaplikovali
vnútroštátne ani európske právne normy, ktoré chránia ženy a ich spoločenské poslanie vo vzťahu k
zákazu diskriminácie z dôvodu tehotenstva. Podľa žalobkyne bol nesprávny aj výklad odvolacieho súdu,
podľa ktorého „akékoľvek prerušenie vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná

za výkon práce podľa Zákonníka práce na viac ako osem týždňov nie je nepretržitým vykonávaním
práce v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z., a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k prerušeniu práce
došlo...”. Následkom takéhoto výkladu je to, že sa doba 5 rokov nepretržitého vykonávania práce, ako
podmienka pre nárok na prvý rekondičný pobyt, počíta vždy od začiatku, a to bez ohľadu na to, aký čas
prácu zaradenú do tretej kategórie ženy nepretržite vykonávali pred nástupom na materskú dovolenku

alebo bez ohľadu na počet takýchto prerušení nepretržitého vykonávania práce z dôvodu opakovaného
tehotenstva. Pri aplikácii takéhoto výkladu súdu by mohlo v praxi dochádzať aj k situáciám, že žena,
ktorá by porodila viac detí a fakticky odpracuje vo vybranom povolaní aj desiatky rokov, aj napriek
odpracovaným rokom vo vybranom povolaní vôbec nesplní podmienku nároku na prvý rekondičný pobyt
podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., a to len z dôvodu opakovaného prerušenia nepretržitého

vykonávania práce pre opakované tehotenstvo a s tým súvisiace čerpanie materskej dovolenky v
zákonom minimálnej výmere podľa § 168 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobkyne takýto výklad
súdu nie je odôvodnený, nie je primeraný a nie je ani nevyhnutný na dosiahnutie zámeru zákonodarcu
a ani účelu zákona č. 124/2006 Z. z. pri prístupe k rovnakým pracovným podmienkam na bezpečnosť a
ochranu zdravia pri práci, pričom neúmerne znevýhodňuje ženy, ako chránenú skupinu, a to práve pre

chránený dôvod tehotenstva a materstva.

Podľa názoru žalobkyne je na jej prípad možné aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v
právnej veci C-136/95 - Thibault, kde Súdny dvor Európskej únie vyslovil záver, že ide o diskrimináciu, ak
žena z dôvodu materskej dovolenky trvajúcej viac ako šesť mesiacov nedostala zvýšenie mzdy ako jej

kolegovia, pretože v prípade žalobkyne sa jedná o uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ
ide o pracovné podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia, pri prístupe k právu na bezpečnosť a
ochranu zdravia pri práci, v súvislosti s nárokom na poskytnutie prvého rekondičného pobytu. Pri tomto
rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie aplikoval ustanovenia čl. 2 a čl. 5 smernice rady č. 76/207/
EHS, ktorú v celom rozsahu nahradila smernica Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES, na ktorej

ustanovenia sa žalobkyňa odvolávala vo svojich podaniach.

K otázke 2)Odvolací súd sa právnou otázkou výkladu splnenia podmienky účelnosti rekondičného pobytu zaoberal
v bode 46. napadnutého rozsudku, s ktorým sa žalobkyňa nestotožnila, pretože podľa nej súd
nerozhodoval v súlade so všetkými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu. Splnenie

podmienky účelnosti rekondičného pobytu z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia zdravia v
zmysle § 11 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z. podľa názoru žalobkyne odvolací súd
nesprávne viazal výlučne na splnenie podmienky nepretržitosti vykonávania práce podľa § 11 ods.
11 zákona č. 124/2006 Z. z. Zákon jednoznačne nedefinuje, čo znamená, že rekondičný pobyt splní
podmienku účelnosti, avšak § 11 ods. 3 explicitne ustanovuje, kedy podmienka účelnosti rekondičného

pobytu nie je splnená, čo nie sú prípady, ktoré by sa dali uplatniť na prípad žalobkyne. Žalobkyňa
vykonáva vybrané povolanie od roku 2010, pričom pred nástupom na materskú dovolenku nepretržite
odpracovala vo vybranom povolaní bez pár týždňov 5 rokov. Do dnešnej doby teda pracuje vo vybranom
povolaní viac ako 10 rokov s prerušením z dôvodu tehotenstva na 25 týždňov, avšak s prvým zákonným
nárokom na poskytnutie rekondičného pobytu až v tomto roku 2021 a to len preto, že opakovane
neotehotnela a neprerušila vykonávanie práce z dôvodu ďalšieho tehotenstva.

Pri uplatnení výkladu odvolacieho súdu by teda rekondičný pobyt poskytnutý žalobkyni splnil podmienku
účelnosti z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia zdravia až po odpracovaní viac ako 10
rokov vo vybranom povolaní, s prerušením na 25 týždňov z dôvodu tehotenstva, čo žalobkyňa vníma
ako nesprávne, nespravodlivé a diskriminačné. Takýto nesprávny výklad súdu k splneniu podmienky

účelnosti fakticky znamená znevýhodnenie žien vykonávajúcich prácu vo vybranom povolaní z dôvodu
tehotenstva v porovnaní s mužmi, ktorí nemajú toto významné spoločenské poslanie, ktoré ženám
poskytuje právnu ochranu, jednak ich zdravia a biologického stavu a súčasne aj právnu ochranu pred
diskriminácioupretentochránenýdôvod.Skutočnosť,žežalobkyňaprerušilafaktickévykonávaniepráce
vo vybranom povolaní na čas spojený s tehotenstvom a pôrodom nemôže znamenať to, že poskytnutie

rekondičného pobytu takejto žene by bolo automaticky neúčelné z hľadiska prevencie profesionálneho
poškodenia zdravia, a to len z dôvodu, že nesplnila podmienku nepretržitosti, bez ohľadu na to, aký
čas prácu vo vybranom povolaní reálne vykonávala a vykonáva po návrate z materskej dovolenky.
Odvolací súd nezohľadnil vzájomný vzťah všetkých právnych predpisov, na ktoré žalobkyňa v celom
konaní poukazovala, § 168 ods. 4 Zákonníka práce, čl. 8 bod 1. a bod 5. a čl. 20 Európskej sociálnej

charty, v zmysle ktorého patrí podľa názoru žalobkyne do pracovných podmienok bezpochyby aj právo
na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, prevencia profesionálneho poškodenia zdravia a právo na
poskytnutie rekondičného pobytu.

Dovolateľka nesúhlasí ani s právnym názorom odvolacieho súdu, že „povinnosť zamestnávateľa

poskytnúťrekondičnýpobytapovinnosťzamestnancatentorekondičnýpobytabsolvovaťjekoncipované
ako povinnosť pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca, preto túto zákonom uloženú povinnosť
nemožno... spájať s nejakým... zlepšením pracovných podmienok v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho
parlamentu a rady č. 2006/54/ES.” Podľa jej názoru povinnosti zamestnávateľa poskytnúť rekondičný
pobyt v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. korešponduje právo zamestnanca na poskytnutie

rekondičného pobytu, pričom zamestnanec je povinný zúčastniť sa na zamestnávateľom navrhnutom
rekondičnom pobyte, na ktorý ho zamestnávateľ riadne vysiela, a to v súvislosti s výkonom práce a
zabezpečením bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

V čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES je jednoznačne ustanovené, že „žena

na materskej dovolenke má právo po skončení svojej materskej dovolenky vrátiť sa... za podmienok,
ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré
by mala nárok počas svojej neprítomnosti v práci.“ Takýmto zlepšením pracovných podmienok je podľa
žalobkyne aj právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, prevencia profesionálneho poškodenia
zdravia a právo na poskytnutie rekondičného pobytu.

Žalobkyňa v konaní poukazovala aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v právnej veci
C-170/84 Bilka, v ktorom Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že zamestnávateľ porušuje čl. 119
Zmluvy, ak jeho opatrenie postihuje podstatne viac ženy ako mužov, pokiaľ by rozdiel vo využívaní
práv nebolo možné odôvodniť. Na určenie toho, či rozdielne zaobchádzanie je alebo nie je primerané,

nesmie existovať žiadny iný prostriedok na dosiahnutie uvedeného cieľa, ktorý menej zasahuje do
práva, inými slovami znevýhodnenie je obmedzené na čo možno najnižšiu úroveň ujmy, ktorá je
potrebná na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom cieľ, ktorý sa má dosiahnuť je dostatočne dôležitý
na odôvodnenie tejto úrovne zásahu.K otázke 3)
Odvolací súd právnu otázku odôvodnenosti, primeranosti a nevyhnutnosti požiadavky nepretržitosti

vykonávania práce z hľadiska dosiahnutia sledovaného záujmu predchádzania vzniku chorôb z
povolania riešil v ods. 47. napadnutého rozsudku. Žalobkyňa ani s týmto záverom odvolacieho súdu
nesúhlasila, pričom poukázala na § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z., ktorý ustanovuje, že pri
posudzovaní diskriminácie súd nemá brať do úvahy pohnútky, dôvody, alebo mylné domnienky strán,
ktoré k spornému konaniu viedli. Preto nemôže byť preukázané to, že pohnútka konania žalovaného

nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode, a to aj v prípade, ak by išlo o zákonné
kritérium alebo zákonnú požiadavku. Zodpovednosť za dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnych vzťahoch je vždy na zamestnávateľovi.

Dovolateľka poukázala na Príručku o európskom antidiskriminačnom práve FRA, podľa ktorej
„Antidiskriminačné právo EÚ zakazuje jednak prípady, v ktorých sa s osobami alebo skupinami osôb

v rovnakej situácii zaobchádza rozdielne, t. j. priama diskriminácia, ale aj prípady, v ktorých sa s
osobami alebo skupinami osôb v rôznych situáciách zaobchádza rovnako, t. j. „nepriama” diskriminácia.
Antidiskriminačné právo teda pri nepriamej diskriminácii ustanovuje požiadavku, aby sa s osobami,
ktoré sa nachádzajú v rôznych situáciách, zaobchádzalo rozdielne do tej miery, aká je potrebná na
to, aby mohli využívať konkrétne príležitosti na rovnakom základe ako ostatní, pretože ide o účinky

zaobchádzania, ktoré osoby s odlišnými charakteristikami, ktoré definujú chránenú skupinu, vnímajú
inak. Pri nepriamej diskriminácii je prvou identifikovateľnou požiadavkou zdanlivo neutrálne pravidlo,
kritérium alebo postup. Inými slovami, musí existovať nejaká forma požiadavky, ktorá sa uplatňuje na
každého. Druhou identifikovateľnou požiadavkou je, že zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo
postup vystavuje „chránenú skupinu” určitej nevýhode v porovnaní s ostatnými v podobnej situácii.

V tomto sa nepriama diskriminácia odlišuje od priamej diskriminácie tým, že dôraz sa presúva od
rozdielneho zaobchádzania na rozdielne účinky.” Vyššie uvedená definícia nepriamej diskriminácie je
aj predmetom tohto antidiskriminačného sporu. Žalobkyňa bola znevýhodnená ako žena v porovnaní
s mužskými kolegami v prístupe k nároku na poskytnutie prvého rekondičného pobytu, a to preto, že
v súvislosti s jej tehotenstvom a pôrodom nemohla splniť neutrálnu požiadavku „nepretržitého výkonu

práce podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ktorá sa uplatňuje na každého.“

Formalistický a doslovný výklad § 11 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. znamená
znevýhodnenie žien vykonávajúcich prácu vo vybranom povolaní z dôvodu tehotenstva v porovnaní s
mužmi. Skutočnosť, že žalobkyňa prerušila vykonávanie práce vo vybranom povolaní na čas spojený

s tehotenstvom a pôrodom nemôže znamenať to, že poskytnutie rekondičného pobytu takejto žene by
bolo automaticky neúčelné z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia zdravia, a to len z dôvodu,
že nesplnila požiadavku nepretržitosti.

Žalobkyňa nesúhlasila ani s konštatovaním odvolacieho súdu v ods. 48. napadnutého rozsudku, že „Ak

aj práca RLP je zväčša vykonávaná mužskými zamestnancami, čo sa potom môže prejaviť v tom, že
ženy pri plnení svojich špecifických úloh spojených s tehotenstvom prerušia vykonávanie tejto práce..., a
na rozdiel od ich mužských kolegov nesplnia podmienku..., resp. túto podmienku splnia neskôr, nejedná
sa - s ohľadom na účel, ktorý je sledovaný zákonom č. 124/2006 Z. z. o nepriamu diskrimináciu žien.”
Následkom takéhoto výkladu sa doba 5 rokov nepretržitého vykonávania práce, ako podmienka pre

nárok na poskytnutie prvého rekondičného pobytu počíta vždy od začiatku bez ohľadu na to, aký čas
prácu zaradenú do tretej kategórie ženy nepretržite vykonávali pred nástupom na materskú dovolenku,
alebo bez ohľadu na počet takýchto prerušení nepretržitého vykonávania práce z dôvodu opakovaného
tehotenstva. Podľa žalobkyne nie je táto požiadavka ani objektívne odôvodnená, ani primeraná a už
vôbec nie je nevyhnutná na dosiahnutie sledovaného cieľa a účelu zákona č. 124/2006 Z. z. pri

chránenej skupine, ktorou sú ženy pred a po pôrode z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia
zdravia pri výkone vybraného povolania. Podľa Príručky o európskom antidiskriminačnom práve FRA,
ale aj podľa rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v právnej veci C-170/84 Bilka na určenie, či
rozdielne zaobchádzanie je primerané a odôvodnené, súd musí byť presvedčený o tom, že neexistuje
žiadny iný prostriedok na dosiahnutie uvedeného cieľa, ktorý menej zasahuje do práva na rovnaké

zaobchádzanie, t. j. že znevýhodnenie je obmedzené na čo možno najnižšiu úroveň ujmy, ktorá je
potrebná na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom cieľ, ktorý sa má dosiahnuť je dostatočne dôležitý
na odôvodnenie tejto úrovne zásahu.K otázke 4)
Odvolací súd právnu otázku kontextu ustanovení, ktoré na jednej strane chránia ženy, ich zdravie a
biologický stav v súvislosti s tehotenstvom, v protiklade k požiadavke § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006

Z. z., pri aplikácii ustanovení, ktoré poskytujú ochranu pred diskrimináciou podľa pohlavia posudzoval
v ods. 49., 50. a 51. rozsudku. Žalobkyňa s týmto právnym posúdením a záverom odvolacieho súdu
nesúhlasila. Podľa nej zo strany odvolacieho súdu došlo k zásadnému nepochopeniu nielen celej jej
právnej argumentácie. Žalobkyňa v konaní nikdy netvrdila, že sa cíti byť diskriminovaná preto, že
nemohla byť nepretržite vystavená negatívnym vplyvom práce a rovnako ani netvrdila, že „vhodnými

opatreniami” na ochranu práv žien je zabezpečenie rekondičného pobytu, tak ako to uviedol odvolací
súd v ods. 50. a 51. odôvodnenia rozsudku.

Zároveňsažalobkyňanestotožnilaanisnázoromodvolaciehosúdu,žebysamaltentoantidiskriminačný
spor posudzovať na základe toho, či sa žena rozhodne materskú dovolenku čerpať alebo nie, z čoho
podľa názoru súdu vyplýva jej povinnosť rešpektovať minimálnu zákonnú výmeru podľa § 168 ods. 4

Zákonníka práce. Žalobkyňa konštatovala ako fakt, že z dôvodu nástupu na materskú dovolenku a
pre stratu zdravotnej spôsobilosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, ani objektívne nemohla splniť
požiadavku nepretržitosti vykonávania práce v § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. Táto skutočnosť
však neznamená, že nástupom na materskú dovolenku a pre stratu zdravotnej spôsobilosti žalobkyňa
stratila aj možnosť uplatnenia právnej ochrany žien a matiek garantovanú v právnych predpisoch na

ochranu pred diskrimináciou z dôvodu tehotenstva alebo materstva (§ 2a ods. 3 a ods. 11 zákona č.
365/2004 Z. z.).

Rovnako sa žalobkyňa nestotožnila ani s právnym posúdením odvolacieho súdu v ods. 48. rozsudku,
ktorýakojedinýrozporaleboodchýleniesaodzásadyrovnakéhozaobchádzaniamedzimužmiaženami

v zmysle čl. 6 Zákonníka práce, vidí výlučne v pozitívnej diskriminácii žien, vo vzťahu k ochrane
ich biologického stavu v súvislosti s tehotenstvom, narodením dieťaťa a starostlivosťou o dieťa po
pôrode. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva sú všeobecné súdy povinné uplatňovať ochranu
podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa smerníc EÚ proti
diskriminácii, a to bez ohľadu na to, či sa ich účastník konania dovoláva alebo nie a určiť rozhodné právo.

Žalobkyňajenázoru,žeodvolacísúdnesprávneaplikoval,aleajnesprávnevyložilustanoveniaprávnych
predpisov v ich vzájomnom kontexte. Odvolací súd síce aplikoval ustanovenia právnych predpisov, ktoré
chránia ženy, ich zdravie a biologický stav v tehotenstve, t. j. najmä § 168 ods. 4 Zákonníka práce, čl. 8
bod 1. a bod 5. Európskej sociálnej charty, avšak tieto nesprávne vyložil, pričom na druhej strane vôbec
neaplikoval, resp. úplne opomenul ustanovenia právnych predpisov poskytujúce ženám ochranu pred

diskrimináciou z dôvodu tehotenstva, t. j. najmä § 2a ods. 3, ods. 11 písm. a), § 3 ods. 3 zákona č.
365/2004 Z. z., čl. 9 ods. 1 písm. g), čl. 14 ods. 1 písm. c) a čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu
a rady č. 2006/54/ES, ako aj čl. 23 Charty základných práv Európskej únie a čl. 20 Európskej sociálnej
charty, ale aj čl. 14 a protokol č. 12 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K otázke 5)
Odvolací súd a ani prvostupňový súd sa v rozhodnutiach vôbec nevenovali a neaplikovali ustanovenie
čl. 9 ods. 1 písm. g) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES a to aj napriek tomu,
že sa žalobkyňa vo svojich podaniach na prvom aj druhom stupni na toto ustanovenie opakovane
odvolávala. Na základe toho, že súdy neaplikovali toto ustanovenie a ani sa k tomuto ustanoveniu

v odôvodnení rozhodnutí vôbec nevyjadrili, žalobkyňa v konaní preto nedostala právne relevantnú
odpoveď na túto právnu otázku. Žalobkyňa je názoru, že na jej prípad je možné aplikovať práve toto
ustanovenie Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES, vo vzťahu k pozastaveniu nároku
na poskytnutie prvého rekondičného pobytu pre nesplnenie požiadavky nepretržitosti vykonávania práce
počas materskej dovolenky, podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z.

4. Z vyjadrenia žalovaného k dovolaniu vyplýva, že dovolanie nepovažuje za prípustné, nakoľko
rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu nebola vyriešená, preto nenapĺňa podmienku stanovenú § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Z uvedeného dôvodu žalovaný žiadal dovolanie zamietnuť.

4.1. K jednotlivým dovolacím námietkam žalovaný zdôraznil, že základnou otázkou v prejednávanej
veci bol výklad pojmu „nepretržité vykonávanie práce“ podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z.
ako určujúcemu kritériu pre priznanie nároku zamestnanca na rekondičný pobyt; už súd prvej inštanciesprávne uviedol, že je potrebné vychádzať z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., ktorým je zakotvenie
zásad všeobecnej prevencie, základných podmienok na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných

poškodení zdravia pri práci. Tento výklad zákona nepovažoval za formalistický ani odvolací súd, pričom
zdôraznil, že legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu, je záväzná. K otázke nároku na
rekondičný pobyt žalovaný zdôraznil, že tento je v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. viazaný na dve
kumulatívne podmienky, a to a) nepretržité vykonávanie rizikovej práce zamestnancom (vykonávanie
práce zaradenej do tretej alebo štvrtej kategórie po dobu najmenej piatich rokov) a b) účel rekondičného

pobytu (ktorým je účelná regenerácia alebo stabilizácia zdravotného stavu zamestnanca negatívne
ovplyvneného jedným alebo viacerými faktormi pracovného prostredia). Žalovaný uviedol, že pojmy
„nepretržité vykonávanie práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. a „vykonávanie práce“ podľa Zákonníka
práce nemožno stotožňovať; terminológia podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je odlišná od terminológie
podľa Zákonníka práce.

4.2. Žalovaný tvrdil, že nepostupoval diskriminačne; pri posudzovaní nároku zamestnancov na
rekondičný pobyt postupuje vždy rovnako, bez ohľadu na pohlavie, rodinný alebo manželský stav.
Jeho postup potvrdili aj stanoviská Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a
Inšpektorátu práce Bratislava. Predmetom sporu nebolo odmeňovanie žalobkyne ako zamestnankyne,
jej odmeňovanie nie je medzi stranami sporu spornou skutočnosťou, poukaz na rozhodnutie Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-136/1995 neobstojí.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je nielen procesne
prípustné, ale aj dôvodné.

6. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res

iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

7. Najvyšší súd opakovane uvádza, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia
právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní
súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To

znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza

k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.10. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).

12. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny.

Všetkydôvodyprípustnostidovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne
na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho
súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím
súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna
otázka“).

13. V danom prípade dovolateľka vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods.
1 písm. b) CSP.

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP má určujúci význam vymedzenie

„právnej“ otázky, ktorá dovolacím súdom ešte nebola riešená. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd
doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.

15. V danom prípade právne otázky nastolené dovolateľkou (bod 3.2. tohto uznesenia) majú dopad na

právne posúdenie veci, či u žalobkyne ako zamestnankyne boli splnené podmienky pre zabezpečenie
rekondičného pobytu zamestnávateľom s povinnosťou žalobkyne takýto rekondičný pobyt absolvovať.
Na riešení uvedenej otázky odvolací súd založil svoje rozhodnutie, pričom táto otázka ešte nebola
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená ustálene, preto dovolací súd po konštatovaní
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, jeho vymedzením v súlade

s náležitosťami vyplývajúcimi z ustanovenia § 432 ods. 2 CSP, pristúpil k meritórnemu posúdeniu
dôvodnosti podaného dovolania.

16. Pre vyriešenie prvej a podstatnej právnej otázky pre meritórne posúdenie dôvodnosti podaného
dovolania je rozhodujúci výklad a právne posúdenie nasledovných ustanovení právnych predpisov:

16.1. Podľa čl. 21 Charty základných práv Európskej únie zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä
z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického a sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka,
náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine,
majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

16.2. Podľa čl. 23 Charty Základných práv Európskej únie rovnosť medzi ženami a mužmi musí byť
zabezpečená vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania a odmeňovania.

16.3. Podľa čl. 31 Charty Základných práv Európskej únie každý pracovník má právo na pracovné

podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť. Každý pracovník má právo na
stanovenie najvyššej prípustnej dĺžky pracovného času, denný a týždenný odpočinok, ako aj každoročnú
platenú dovolenku.

16.4. Podľa čl. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES (ďalej len „Smernica č.

2006/54/ES“) účelom tejto smernice je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého
zaobchádzania s mužmi a ženami vo všetkých veciach zamestnania a povolania. V tomto ohľade
smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o a)
prístup k zamestnaniu vrátane postupu a k odbornej príprave; b) pracovné podmienky vrátane odmeny;c) zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia. Obsahuje tiež ustanovenia na zabezpečenie
účinnejšieho vykonávania prostredníctvom stanovenia vhodných postupov.

16.5. Smernica č. 2006/54/ES v článku 2 definuje pojmy priama a nepriama diskriminácia; priamou
diskrimináciou je, keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa
zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii; nepriamou
diskrimináciou je, keď by zjavne neutrálne ustanovenia, kritérium alebo prax priviedli osoby jedného
pohlavia do osobitnej nevýhody v porovnaní s osobami druhého pohlavia, pokiaľ toto ustanovenie,

kritériám alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto
cieľa sú primerané a potrebné.

16.6. Podľa čl. 16 ods. 1 písm. g) Smernice č. 2006/54/ES ustanovenia odporujúce zásade
rovnakého zaobchádzania zahŕňajú tie, ktoré sa zakladajú na pohlaví, priamo alebo nepriamo, na účely
pozastavenia zachovania alebo nadobudnutia práv počas materskej dovolenky alebo voľna z rodinných

dôvodov, ktoré sú udelené na základe zákona alebo dohody a sú hradené zamestnávateľom.

16.7. Podľa čl. 14 ods. 1 písm. c) Smernice č. 2006/54/ES nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo
nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia vo verejnom alebo súkromnom sektore vrátane orgánov
verejnej správy, pokiaľ ide o zamestnanie a pracovné podmienky vrátane prepustenia ako aj odmien,

ako je stanovené v čl. 141 zmluvy.

16.8. Podľa čl. 15 Smernice č. 2006/54/ES žena na materskej dovolenke má právo po skončení svojej
materskej dovolenky vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné miesto za dojednaných
podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných

podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti v práci.

16.9. Podľa čl. 8 bod 1., bod 5. Európskej sociálnej charty na zabezpečenie účinného výkonu práva
zamestnaných žien na ochranu materstva sa zmluvné strany zaväzujú:
1) zabezpečiť zamestnaným ženám pred pôrodom a po ňom poskytnutie celkovo najmenej 14 týždňov

dovolenky formou platenej dovolenky primeranými dávkami sociálneho zabezpečenia alebo dávkami z
verejných fondov;
5) zakázať zamestnávanie tehotných žien, žien, ktoré momentálne porodili a žien, ktoré dojčia
svoje deti, podzemnými prácami v baniach a akoukoľvek inou prácou, ktorá je nevhodná z dôvodu svojej
nebezpečnosti, škodlivosti na zdravie alebo namáhavej povahy, a prijať príslušné opatrenia na ochranu

práv týchto žien v zamestnaní.

17. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

17.1. Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,
b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci,

f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,
g) právo na kolektívne vyjednávanie.

17.2. Podľa čl. 38 ods. 1 ústavy ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú
ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

18. Podľa čl. 3 Základných zásad Zákonníka práce zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú
prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci.
Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktorézamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej
iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.

18.1. Podľa čl. 6 Základných zásad Zákonníka práce ženy a muži majú právo na rovnaké
zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie
a o pracovné podmienky. Tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a
dojčiacim ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s
tehotenstvom, narodením dieťaťa, starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom

po jeho narodení. Ženám a mužom sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré im umožňujú vykonávať
spoločenskú funkciu pri výchove detí a pri starostlivosti o ne.

18.2. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch
povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou
pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon). (ods. l) V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu
pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka,
veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery,
náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho

pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. (ods. 2)

18.3. Podľa § 141 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v
prácizačasjehodočasnejpracovnejneschopnostiprechorobualeboúraz,počasmaterskejdovolenkya

rodičovskej dovolenky (§ 166), karantény, ošetrovania chorého člena rodiny a počas starostlivosti o dieťa
mladšie ako desať rokov, ktoré nemôže byť z vážnych dôvodov v starostlivosti detského výchovného
zariadenia alebo školy, v ktorých starostlivosti dieťa inak je, alebo ak osoba, ktorá sa inak stará o
dieťa, ochorela alebo sa jej nariadila karanténa (karanténne opatrenie), prípadne sa podrobila vyšetreniu
alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, ktoré nebolo možné zabezpečiť mimo pracovného času

zamestnanca. Za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

18.4. Podľa § 144a ods. 1 Zákonníka práce ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec
nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak.

18.5. Podľa § 166 ods. 1 Zákonníka práce v súvislosti s pôrodom a starostlivosťou o narodené dieťa
patrí žene materská dovolenka v trvaní 34 týždňov. Osamelej žene patrí materská dovolenka v trvaní
37 týždňov a žene, ktorá porodila zároveň dve alebo viac detí, patrí materská dovolenka v trvaní 43
týždňov. V súvislosti so starostlivosťou o narodené dieťa patrí aj mužovi od narodenia dieťaťa rodičovská

dovolenka v rovnakom rozsahu, ak sa stará o narodené dieťa.

18.6. Podľa § 168 ods. 4 Zákonníka práce materská dovolenka v súvislosti s pôrodom nesmie byť kratšia
ako 14 týždňov a nemôže sa skončiť ani prerušiť pred uplynutím šiestich týždňov odo dňa pôrodu.

19. Podľa § 1 zákona č. 124/2006 Z. z. tento zákon ustanovuje všeobecné zásady prevencie a
základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík faktorov
podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia pri práci.

19.1. Podľa § 3 písm. c) zákona č. 124/2006 Z. z. na účely tohto zákona osobitné skupiny zamestnancov

sú tehotné ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiace ženy, mladiství a zamestnanci
so zdravotným postihnutím.

19.2. Podľa § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z.
1) Zamestnávateľ je v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať

rekondičnýpobytzamestnancovi,ktorývykonávavybranépovolanie.Rekondičnýpobytjeajrehabilitácia
v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce.
2)Naúčelposkytovaniarekondičnéhopobytujevybranýmpovolanímpovolanie, v ktorom sa vykonáva
práca zaradená orgánom štátnej správny na úseku verejného zdravotníctva do tretej aleboštvrtej kategórie a rekondičný pobyt splní podmienku účelnosti z hľadiska prevencie profesionálneho
poškodenia zdravia.

19.3. Podľa § 11 ods. 11, ods. 12 zákona č. 124/2006 Z. z.
11) Na rekondičnom pobyte je povinný zúčastniť sa zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu
zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov, a zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva
prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov. Nepretržitým vykonávaním práce je
aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.

12) Na ďalšom rekondičnom pobyte je zamestnanec povinný zúčastniť sa raz za tri roky, ak odpracoval
vo vybranom povolaní najmenej 600 pracovných zmien, a zamestnanec,ktorý pracuje s dokázaným
chemickým karcinogénom, ak odpracoval najmenej 400 pracovných zmien.

20. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k

národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti.

20.1. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní
s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú
objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie
takého záujmu.

20.2. Podľa§2ods.11písm.a)zákonač.365/2004Z.z.zadiskrimináciuzdôvodupohlaviasapovažuje
aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj diskriminácia z dôvodu pohlavnej alebo
rodovej identifikácie.

21. Pokiaľ ide o skutkový stav, v tomto smere spory medzi účastníkmi konania neboli, otázky skutkového
stavu žalobkyňa v podanom dovolaní nenamietala. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že z tvrdeného,
nezosporneného a ustáleného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa bola v rozhodnom čase
zamestnancom žalovaného; pracovný pomer vznikol dňa 26. januára 2009 na základe pracovnej zmluvy
z 23. januára 2009 s pôvodne dohodnutým druhom práce - riadiaci letovej prevádzky (v zácviku).

Žalobkyňa získala preukaz spôsobilosti riadiaceho letovej prevádzky dňa 17. mája 2010; od 1. júna
2010 vykonávala v zamestnaneckom pomere u žalovaného funkciu riadiaci letovej prevádzky (po
získaní preukazu spôsobilosti riadiaceho letovej prevádzky). Z ustanovenia § 11 ods. 11 zákona
č. 124/2006 Z. z. vyvodila, že žalovanému vznikla povinnosť poskytnúť jej prvý rekondičný pobyt v roku
2015 (po uplynutí piatich rokov od vykonávania funkcie riadiaceho letovej prevádzky). Nie je sporné, že

pred uplynutím piatich rokov od začatia výkonu funkcie riadiacej letovej prevádzky žalobkyňa z dôvodu
povinností v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa nastúpila
od 8. septembra 2014 na materskú dovolenku v trvaní 25 týždňov; dňa 28. februára 2015 žalobkyňa
ukončila čerpanie materskej dovolenky a nastúpila do práce dňa 1. marca 2015. Niet sporu o tom, že
žalovaný žalobkyni rekondičný pobyt po uplynutí piatich rokov od začatia výkonu funkcie riadiacej letovej

prevádzkyneposkytolzdôvodu,žeunejabsentujenepretržitývýkonpráceriadiacejletovejprevádzkypo
dobu piatich rokov s vysvetlením, že doba piatich rokov nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej
kategórie sa začína počítať odznova (a teda od opätovného nástupu do zamestnania na funkciu riadiaci
letovej prevádzky po ukončení materskej dovolenky). Z výkladu § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z.
uskutočneného žalovaným ako zamestnávateľom vyplýva, že zákonná povinnosť poskytnúť žalobkyni

rekondičný pobyt prichádza do úvahy až po 31. marci 2020, nakoľko až 31. marca 2020 by uplynula
zákonná lehota piatich rokov nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie. Zaradenie práce
riadiaceho letovej prevádzky do tretej kategórie rizikových prác v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o
ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov nebolo
sporné.

22. Dovolateľka namietala, že súdy nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili; najmä namietla
nesprávny výklad § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. vo vzťahu k tomu, či splnila podmienky na to, abyjej zamestnávateľ poskytol (bol povinný poskytnúť) rekondičný pobyt po uplynutí piatich rokov výkonu
funkcie riadiaci letovej prevádzky.

23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/222/2009 z 29. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie
skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také
predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne

spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/4/2009).

24. Výklad právnej normy, ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., považovala dovolateľka
s poukazom na ustanovenia súvisiacich právnych predpisov za formálny a diskriminačný.

24.1. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd zaoberal otázkou výkladu aplikovanej právnej normy a
zisťoval, či zodpovedá ustanoveniu zákona, systematike zákona a výkladovým pravidlám, ktoré je
potrebné použiť k zisteniu obsahu právnej normy.

24.2. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/62/2017 z 27. februára 2019 vo vzťahu k výkladu
právnej normy uviedol nasledovné: „Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre
uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu
a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne. V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových
kritérií: 1. jazykovo-gramatický výklad, 2. historický výklad, 3. systematický výklad, 4. teleologický

výklad, 5. výklad na základe konformity s európskym právom, 6. výklad na základe konformity
s ústavou, 7. výklad v zmysle „hospodárskej analýzy práva“. V právnej vede neexistuje
všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z foriem výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej
normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločného

menovateľa vo formách logickej argumentácie. Prvou sledovanou metódou výkladu a uplatnenia
všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu;
až tam, kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt
právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť
právnej normy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu. K výkladu právnych predpisov a ich

inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže
javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže
totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný
právny predpis; na overenie správnosti, či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie
potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto

prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä
v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým, či systematickým výkladom.
Otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona nemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľ
vezmeme do úvahy jednu zo základných charakteristík právnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou

a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré dopadá) a nadprodukciou právnych predpisov
posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie, mohlo by trvanie na doslovnom znení zákona, bez
možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri metóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k
absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi
„korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko - jazykový je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno

ignorovaťapodceňovať.Každáprávnanormamásvojzmyselaúčel,ktorýmožnovyvodiťpredovšetkým
z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (dôvodová správa k zákonu,
priebeh rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy
je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie
zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom

ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup
smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý má
zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel zákonodarcu a
aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s duchom doby“, vktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými súvislosťami, všíma
si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia.“

24.3. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení sp. zn. II. ÚS 142/2015
z 10. marca 2015 definoval, že interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a
vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je
súčasťou základných princípov právneho štátu. Podstata ústavne konformného výkladu tak spočíva v
tom, že ak sú pochybnosti o výklade niektorej právnej normy (v danom prípade § 11 ods. 11 zákona č.

124/2006 Z. z.), použije sa výklad, ktorý najviac zodpovedá ústave a princípom právneho štátu v nej
uvedených.

24.4. Eurokonformný výklad znamená výklad vnútroštátnej normy v súlade s európskym právom;
vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva,
a teda o taký výklad, ktorý je v súlade s komunitárnym právom.

24.5. Dovolacísúdpoukazujenazáveryvyslovenéústavnýmsúdomvuznesení zo16.októbra2018sp.
zn.III.ÚS388/2018,podľaktorýchzákonodarcapritvorbeprávnehopredpisuspravidlavychádzaztoho,
čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu
uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba

doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery
zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže
oprávnený,vychádzajúczprincípurovnosti,dokoncapovinný.Inštitútanalógiejetaklegitímnoumetódou
aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením
príslušnéhozákona,resp.inéhoprávnehopredpisu(analogialegis),resp.akexistujespoločenskývzťah,

na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris).

25. Všeobecným predpisom v oblasti pracovného práva je nepochybne zákon č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce, upravujúci individuálne pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce
fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy a niektoré

právne vzťahy s nimi súvisiace. Právnym vzťahom súvisiacim s výkonom závislej práce je právny
vzťah týkajúci sa zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; zákon č. 124/2006 Z. z. je vo vzťahu
k Zákonníku práce (upravujúcemu individuálne pracovné vzťahy vo všeobecnosti) zákonom osobitným
(upravujúc otázky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci).

25.1. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 124/2006 Z. z., účelom návrhu zákona bolo posilnenie
systémovej komplexnosti právnej úpravy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a tak dôslednejšie
zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, vylúčenie alebo zníženie vzniku pracovných
úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia pri práci. K účelu zákona (§ 1) dôvodová správa
uvádza, že ním vymedzuje predmet zákona, ktorým sa upravuje prevencia a základné podmienky na

zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie alebo obmedzenie rizika a faktorov,
podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia.
Jednoznačne vysloveným účelom zákona je tak stanovenie takých podmienok pre výkon práce, aby
k úrazom, chorobám a iným poškodením zdravia zamestnancov nedochádzalo. Dovolací súd dodáva,
že druhotne však z účelu zákona nevyplýva iba ochrana zamestnancov, ale aj pozitívne

výsledky takejto ochrany zamestnanca pre zamestnávateľa, ktorého nespochybniteľnou požiadavkou
na zamestnancov je požiadavka, aby zadané pracovné činnosti vykonávali zamestnanci na tieto činnosti
spôsobilí (odborne, fyzicky a zdravotne), a aby nedochádzalo v dôsledku expozície rizikovým faktorom
na pracovisku k pochybeniam zamestnancov majúcim za následok zodpovednosť zamestnávateľa
na vzniknuté škody.

25.2. K § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. a konkrétnostiam v ňom uvedeným
dôvodová správa mlčí; iba stručne konštatuje, že preberá osvedčené a zaužívané preventívne opatrenie
na predchádzanie nezvratným poškodeniam zdravia zamestnancov prostredníctvom rekondičného
pobytu tým, že sa ustanovuje povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť rekondičný pobyt a povinnosť

zamestnanca, ktorý vykonáva vybrané povolania, zúčastňovať sa na rekondičnom pobyte v určených
lehotách v súvislosti s výkonom povolania za mimoriadne sťažených pracovných podmienok.25.3. Osobitné postavenie ženy (tehotnej ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacej
ženy), plniacej biologickú a výchovnú funkciu rodiny, v jej podstatných bodoch mužom nezastupiteľnú
(tehotenstvo a pôrod), komplexne chránia mnohé ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky;

osobitne však aj ustanovenia Zákonníka práce (vo všeobecnosti čl. 3 Základných zásad Zákonníka
práce) a v konkrétnostiach ustanovenia o skončení pracovného pomeru, preradení na inú prácu,
pracovnom voľne (preventívnelekárskeprehliadky),zákazniektorýchdruhovprác.Materskádovolenka
patrí medzi dôležitú osobnú prekážku v práci; v prípade materskej dovolenky platí, že zamestnankyňa je
hmotne zabezpečená z prostriedkov nemocenského zabezpečenia (zamestnávateľ jej plat alebo mzdu

neposkytuje); materská dovolenka (ako prekážka v práci) sa podľa Zákonníka práce posudzuje
ako výkon práce. Aj zákon č. 124/2006 Z. z. priznáva tehotným ženám a matkám do konca deviateho
mesiaca po pôrode postavenie osobitnej skupiny zamestnancov.

25.4. Ochrana ženy, osobitne tehotnej ženy a ženy do deviatich mesiacov po pôrode tak nachádza
ochranu v systéme vertikálne a horizontálne usporiadaných právnych noriem; od Ústavy

Slovenskej republiky (napr. čl. 38 ods. 1), cez všeobecný predpis pracovného práva (čl. 6 základných
zásad Zákonníka práce), zaradenie materskej dovolenky medzi dôležité osobné prekážky v práci a
s tým súvisiacou právnou ochranou (§ 141 ods. 1, § 144a ods. 1 Zákonníka práce), až po osobitný
predpis upravujúci bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (§ 3 písm. c) zákona č. 124/2006 Z. z.);
ochrana tehotnej ženy a matky je opodstatnená a definovaná predpismi európskeho a medzinárodného

práva. V neposlednom rade možno ochranu ženy (z dôvodu zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia)
vyvodiť z ustanovenia § 2 zákona č. 365/2004 Z. z. dopadajúceho na všetky oblasti právnych vzťahov;
zákaz diskriminácie sa premieta do všeobecného kódexu pracovného práva (čl. 6, § 13 ods. 1, ods. 2
Zákonníka práce).

26. Zákon č. 124/2006 Z. z. pojem rekondičného pobytu osobitne nedefinuje, iba uvádza, že rekondičný
pobytjeajrehabilitáciavsúvislostisprácou,ktorúzamestnávateľzabezpečujezamestnancovipriebežne
počas výkonu práce. Pri stanovení účelu rekondičného pobytu z hľadiska zákona č. 124/2006 Z.
z. je tak potrebné vychádzať zo všeobecného, pojmy definujúceho § 3, ktorý pod písm. c) definuje,
že prevencia je systém opatrení plánovaných a vykonávaných vo všetkých oblastiach činnosti

zamestnávateľa, ktoré sú zamerané na vylúčenie a obmedzenie rizika a faktorov podmieňujúcich
vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce, a určenie
postupu v prípade bezprostredného a vážneho ohrozenia života a zdravia zamestnanca. Dovolací
súd uvádza, že rekondičný pobyt je tak inštitútom pracovného práva, osobitne práva na bezpečnosť a
ochranu zdravia pri práci, ktorý v systéme ďalších opatrení má preventívny charakter a jeho účelom je

predchádzať, zmierniť alebo odstrániť následky rizikových faktorov pracovného prostredia.

26.1. Dovolací súd konštatuje, že zákon č. 126/2004 Z. z. v ustanovení o vymedzení niektorých
pojmov (§ 3) nedefinuje osobitne nielen právny inštitút rekondičného pobytu, ale ani sporný pojem
„nepretržitý výkon práce“; v konečnom dôsledku nedefinuje ani pojem „výkon práce“. V § 11 ods. 11 však

definuje, že nepretržitým výkonom práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.

26.2. Podstatnou otázkou v prejednávanej veci tak nie je len otázka nepretržitého výkonu práce, ale
aj otázka, čo je možné považovať za prerušenie výkonu práce. Zákonník práce prekážky na strane
zamestnanca, osobitne sobotné prekážky zamestnanca v práci, nepovažuje nielen za „prerušenie

pracovného pomeru“, ale ani za prerušenie práce; dobu, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v
práci, považuje za výkon práce.

26.3. Jazykovo - gramatický výklad nasvedčuje záveru, že postup zamestnávateľa, ktorý
zamestnankyni,ktorápoštyrochrokochvýkonupráceriadiacejleteckejprevádzkyotehotnelaanásledne

pred pôrodom (v súlade s § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4 Zákonníka práce) nastúpila na materskú
dovolenku, nezabezpečil rekondičný pobyt, bol správny.

26.4. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného, pri výklade uvedeného ustanovenia (§ 11 ods. 11
zákona č. 124/2006 Z. z.) je však potrebné vychádzať z obsahu konkrétneho ustanovenia, jeho

postavenia v štruktúre právnej normy (zákon č. 124/2006 Z. z.), postavenia právnej normy v štruktúre
vertikálne a horizontálne usporiadaných právnych noriem, v neposlednom rade posudzujúc existenciu,
či neexistenciu základného práva a zistené skutočnosti pri výklade právneho predpisu konfrontovať s
dopadom na konkrétne právo.27. Žalovaný si otázku povinnosti zabezpečenia rekondičného pobytu vyložil tak, že zákonné päťročné
obdobie je potrebné počítať odznova od každého začiatku výkonu práce zaradenej do tretej kategórie

a v prípade prerušenia výkonu prác od každého ukončenia prerušenia a opätovného začatia výkonu
prác.

27.1. Dovolateľka už pred súdmi nižších inštancií správne namietala, že podľa takéhoto výkladu by jej
v prípade opakovaného tehotenstva, pôrodu a nástupu na materskú dovolenku nárok na poskytnutie

rekondičného pobytu dlhé obdobie nevznikol, uvádzajúc hypotetickú situáciu, kedy by opakovane
nastúpila na materskú dovolenku pred koncom každého ďalšieho päťročného obdobia. Pri troch
tehotenstvách (hypoteticky každých 4,5 roka, predpokladanej zákonnej dĺžke materskej dovolenky 34
týždňov) by jej nárok na rekondičný pobyt vznikol až takmer po 20-tich rokoch zamestnania pri výkone
práce na pozícii, v ktorej je vystavená rizikovým faktorom pracovného prostredia.

27.2. Pokiaľ dovolací súd uvádza, že zamestnankyni vzniká nárok na materskú dovolenku, zdôrazňuje,
že systému povinností (tak ako je koncipovaná povinnosť zamestnávateľa poskytnúť a zabezpečiť
zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca sa na rekondičnom pobyte zúčastniť)
zodpovedá aj systém práv, a teda právo zamestnanca na zabezpečenie rekondičného pobytu
od zamestnávateľa a právo zamestnávateľa od zamestnanca absolvovanie rekondičného pobytu

požadovať (s tým zodpovedajúcimi pracovnoprávnymi sankciami, pokiaľ sa zamestnanec rekondičného
pobytu odmietne zúčastniť).

27.3. Absolvovanie rekondičného pobytu nie je samoúčelné, ide o preventívny inštitút na zabezpečenie
ochrany a zdravia, jeho zabezpečenie je zákonnou povinnosťou a nie pracovným benefitom

poskytovaným zamestnávateľom zamestnancovi.

27.4. Rizikové faktory pracovného prostredia, v danom prípade riadiaceho letovej prevádzky,
plynutím času nevymiznú, ale svoj vplyv dlhodobým plynutím času zintenzívňujú. Uvedené nachádza
odraz v zákonnom ustanovení o ďalšom rekondičnom pobyte (§ 11 ods. 12 zákona č. 124/2006 Z.

z.); logicky však zamestnanec môže absolvovať ďalší rekondičný pobyt až po absolvovaní prvého
rekondičného pobytu a uplynutí troch rokov (raz za tri roky) za požiadavky odpracovania najmenej 600
pracovných zmien vo vybranom povolaní. Zákon č. 124/2006 Z. z. tak § 11 ods. 12 zvýrazňuje intenzitu
pôsobenia rizikových faktorov na zamestnanca v sledovanom časovom období.

27.5. Záver o tom, že žena, plniac biologickú funkciu manželstva, pri prípadných opakovaných
pôrodoch a s tým súvisiacich materských dovolenkách, nebola v dostatočnej miere vystavená rizikovým
faktorom pracovného prostredia v takej miere, aby to nemalo vplyv na jej zdravotný stav a bez potreby
realizácie preventívnych opatrení (rehabilitačný pobyt), je tak evidentne nesprávny. Tento záver možno
vyvodiť z takého výkladu zákona, že povinnosť poskytnúť rehabilitačný pobyt vzniká až po (fyzicky)

nepretržitom výkone vybraného povolania za obdobie piatich rokov.

28. Dovolací súd v tomto smere opakovane zdôrazňuje, že všeobecný predpis pracovného práva
materskú dovolenku za prerušenie výkonu práce nepovažuje; z dôvodu jej systematizovania ako
dôležitej osobnej prekážky v práci ju posudzuje ako výkon práce. S prihliadnutím na vyššie

uvedenú argumentáciu má dovolací súd za to, že je potrebné uvedenú prekážku v práci považovať
za výkon práce aj pre účely posudzovania splnenia podmienok pre zabezpečenie rehabilitačného
pobytu zamestnávateľom. Iný výklad by znamenal, že žena po absolvovaní materskej dovolenky
v určitých prípadoch stráca zákonný nárok na poskytnutie rekondičného pobytu (zodpovedajúci
povinnosti zamestnávateľa rekondičný pobyt zabezpečiť), v rozpore s požiadavkou, aby žena,

plniaca povinnosti v súvislosti s pôrodom, po návrate z materskej dovolenky mala rovnaké pracovné
podmienky, ako pred nástupom na materskú dovolenku. Za pracovné podmienky je v tomto smere
potrebné považovať aj podmienky, ktoré vyplývajú z práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky (čl. 36 ods. 1 ústavy) a jeho dielčieho práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci.

29. Právna úprava v rámci zásady rovnakého zaobchádzania zakotvuje zákaz diskriminácie, okrem
iného, z dôvodu pohlavia; za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa považuje aj diskriminácia z dôvodu
tehotenstva alebo materstva.29.1. Nepriamou diskrimináciou je aj navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou.

29.2. Zákon, resp. jeho ustanovenia, nemusia napĺňať znaky čo aj nepriamej diskriminácie. Zákonné
ustanovenia však nevyhnutne nemôžu predvídať a upraviť všetky situácie, ktoré pri variabilite bežného
života nastávajú.

29.3. Pokiaľ však výklad zákona, ktorý prijal žalovaný, má dopad na spravodlivé pracovné podmienky,

sám majúc pochybnosti o výklade právnej normy (tvrdenie žalovaného, že sám považuje ustanovenia
zákona č. 124/2006 Z. z. pre žalobkyňu za „tvrdé“), bolo namieste použiť výklad, ktorý najviac zodpovedá
princípom právneho štátu uvedeného v ústave. V prejednávanej veci má posúdenie splnenia podmienok
pre poskytnutie rekondičného pobytu dopad na právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky (patriace v systéme základných práv a slobôd medzi hospodárske, sociálne a
kultúrne práva); neposkytnutie rekondičného pobytu zamestnankyni z dôvodu, že nesplnila podmienku

nepretržitého výkonu práce v rizikovom prostredí iba pre čerpanie materskej dovolenky, ktoré je
podľa zákona v určitom trvaní zákonnou povinnosťou a plnila si tak funkciu pri tehotenstve, pôrode a
starostlivosti o dieťa vo veku do 9 mesiacov, ktorému postaveniu právny poriadok Slovenskej republiky
poskytuje osobitnú ochranu, znaky nepriamej diskriminácie napĺňa.

29.4. Oprávnený záujem pri inštitúte rekondičného pobytu je zabezpečenie jeho preventívneho
pôsobenia v otázke ochrany a bezpečnosti pri práci najmä v prípade dlhodobej expozície zamestnanca
nepriaznivými pracovnými podmienkami. Požiadavka nepretržitosti vykonávania práce v takomto
prostredí po dobu piatich rokov nemôže nachádzať svoj odraz v nezabezpečení rekondičného pobytu
v osobitnom prípade, ak je reálny výkon práce prerušený iba prekážkou v práci z dôvodu materskej

dovolenky; to platí najmä v prípade, ak reálny výkon práce riadiacej leteckej prevádzky prevyšuje
(resp. násobne prevyšuje) zákonné obdobie piatich rokov. Sledovaný oprávnený záujem (predchádzanie
nepriaznivým následkom expozície nepriaznivými pracovnými podmienkami) by tak naplnený nebol.

30. Dovolací súd tak uzatvára, že žalovaný si pri posudzovaní dôvodnosti zabezpečenia rekondičného

pobytu žalobkyni ustanovenia právneho predpisu vyložil spôsobom, ktorý naplnil znaky nepriamej
diskriminácie z dôvodu pohlavia (a teda z dôvodu tehotenstva a materstva). Pokiaľ si tento
výklad osvojil odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, jeho závery sú výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia.

30.1. Dovolací súd reagujúc na nastolenú prvú otázku uvádza, že „prerušenie vykonávania práce z
dôvodu tehotenstva a pôrodu, resp. čerpanie materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 v spojení s § 168
ods. 4 Zákonníka práce nemožno považovať za prerušenie výkonu práce podľa § 11 ods. 11 zákona č.
124/2006 Z. z., ak po skončení materskej dovolenky pracovný pomer trvá a zamestnanec je po skončení
materskej dovolenky opätovne vystavený rizikovým faktorom pracovného prostredia.“ Vzhľadom na

uvedené potom pojem „nepretržité vykonávanie práce“ v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z.
je potrebné vykladať tak, že nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie z dôvodu tehotenstva a
pôrodu, resp.čerpaniematerskejdovolenkypodľa§166ods.1vspojenís§168ods.4Zákonníkapráce.
Podľa názoru dovolacieho súdu takýto výklad zodpovedá účelu sledovaného zákonom č. 124/2006 Z.
z., a to ochrany zamestnancov bez ohľadu na ich pohlavie, vykonávajúcich prácu, pri ktorej sú vystavení

pôsobeniu jej rizikového faktora a neporušuje zásadu rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného
voči žalobkyni v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z., zároveň je v súlade s ústavou, Zákonníkom práce
a zákonom č. 355/2007 Z. z., spĺňa aj hľadisko eurokonformného výkladu v súlade so Smernicou č.
2006/54/ES, Chartou základných práv Európskej únie a Európskou sociálnou chartou na zabezpečenie
účinného výkonu práva zamestnaných žien na ochranu materstva.

30.2. Pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie na inom právnom závere a výklade § 11 ods. 11
zákona č. 124/2006 Z. z., ide podľa dovolacieho súdu o nesprávnu interpretáciu citovaného ustanovenia
a z toho vyvodené nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku čoho rozhodnutie odvolacieho súdu
nemôže obstáť z hľadiska vecnej správnosti.

30.3. Z dôvodu, že dovolací súd už reagujúc na prvú dovolaciu otázku ustálil, že právne závery
odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie, sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia
sporu, nebol dôvod osobitne posudzovať ďalšie nastolené otázky, ktoré podstatnú prvú právnu otázkuďalej precizujú s prihliadnutím na špecifiká prejednávanej veci. Nebol tak ani dôvod posudzovať dopad
žalobkyňou špecifikovaných ustanovení Charty základných práv Európskej únie, Smernice č.
2006/54/ES a Európskej sociálnej charty na prejednávanú vec, nakoľko ustanovenia právneho

poriadku Slovenskej republiky (inak reflektujúce európsku, resp. medzinárodnú úpravu) právam ženy v
súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, poskytujú dostatočnú ochranu aj v prípade zabezpečenia
rekondičného pobytu zamestnávateľom podľa zákona č. 124/2006 Z. z.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené je dovolanie žalobkyne nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b)

CSP, ale tiež dôvodné, lebo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci.

32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP).

33. Najvyšší súd v zmysle týchto ustanovení zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátil mu vec na
ďalšie konanie.

34. Ak bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP); v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.