Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. august 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/116/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120210072
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7120210072.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. XXX/X, D. C., zast. JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou so sídlom Košice, Bajzova 2, proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 15C/29/2020-202 zo dňa 7.4.2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v časti napadnutého vyhovujúceho výroku, ktorým súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 547,90 € titulom náhrady škody s 5 % úrokmi z omeškania ročne od

8.9.2020 do zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
4.000,- € s prísl. a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 547,90 € titulom náhrady majetkovej škody a sumu 4.000,-
€ titulom náhrady nemajetkovej ujmy s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 8.9.2020 do zaplatenia do

30 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a žalobcovi priznal proti
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 547,90 € titulom náhrady
škody a sumy 4.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným trestným
stíhaním na tom skutkovom základe, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach
zo dňa 27.3.2017 bol obvinený z prečinu sprenevery spolupáchateľstvom podľa ust. § 213 ods. 1,

ods. 2 písm. k) Tr. zákona, ktorý mal spáchať tým, že ako zamestnanec spoločnosti LB Minerals
SK s.r.o. si prisvojil a použil pre vlastnú potrebu časť motorovej nafty v objeme 4.586 l určenú na
prevádzku strojov zamestnávateľa, čím spôsobil tejto spoločnosti škodu vo výške 4.490,24 €, toto
uznesenie bolo na základe ním podaného mimoriadneho opravného prostriedku zrušené právoplatným
rozhodnutím Generálneho prokurátora SR zo dňa 18.9.2017, ktorý vyslovil porušenie zákona v jeho
neprospech a zrušil právoplatné uznesenie okresného prokurátora zo dňa 28.4.2017. Opätovné
rozhodnutie vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia voči nemu zo dňa 6.8.2018, bolo na základe

ním podanej sťažnosti ako nezákonné zrušené rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Košiciach sp.
zn. 1Kpt 922/17/8800-12 zo dňa 4.10.2018, ktorá prikázala vyšetrovateľovi opätovne v trestnej veci
konať a rozhodnúť. Žalobca podal žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., cieľom ktorého je odčiniť
každú zákonom predpokladanú ujmu (majetkovú ako i nemajetkovú ujmu), spôsobenú nesprávnym činezákonným zásahom orgánu verejnej moci. Podľa žalobcu samotné konštatovanie porušenia zákona
pri zaobstarávaní, získavaní a hodnotení dôkazov, nie je dostatočným zadosťučinením z dôvodu, že
stratil zamestnanie ako dlhoročný zamestnanec, pracoval v podnikoch na pracovnej pozícii strojníka

a ako odborník mal dobrú povesť, ktorú začatie a vedenie trestného stíhania poškodilo, spôsobilo mu
stres, bál sa o rodinu, príbuzným a známym musel vysvetľovať, že je nevinný, ale protiprávna činnosť
obsiahnutá v uznesení je závažného charakteru a všeobecne je považovaná za protispoločenskú,
pričom v jeho rodine i širšom okruhu príbuzných nikto nebol obvinený ani trestaný. Vznesenie obvinenia
voči nemu a podanie obžaloby zasiahlo do jeho občianskej cti, dôstojnosti, bezúhonnosti a vážnosti v

spoločnosti a spôsobilo mu závažné následky i v rodinnom živote, v ktorom všetko prežíval negatívne
a s bolesťou, mal obavy nielen o seba, ale aj o svoju manželku, ktorá veľmi ťažko znášala, že bol
trestne stíhaný. Argumentoval tým, že každé trestné stíhanie i pri dôslednom rešpektovaní prezumpcie
neviny, predstavuje významný zásah do súkromného a osobného života trestne stíhaného a negatívne
sa dotýka jeho cti a dobrej povesti, pričom takýto zásah je o to intenzívnejší, ak sa preukáže, že bol
nespravodlivo a v rozpore so zákonom obvinený. Právne argumentoval ustálenou judikatúrou súdov,

podľa ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení neskorších predpisov, ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn 4MCdo 15/2009). Žalobca sa domáhal náhrady
majetkovej škody, ktorá mu vznikla zaplatením trov obhajoby v trestnom konaní vo výške tarifnej odmeny

547,90 € zvolenému advokátovi za poskytnutú právnu službu, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 4.000,- € v zmysle ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., spolu s 5 % úrokmi z omeškania
ročne od 19.5.2020 do zaplatenia.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd ustálil skutkový stav zodpovedajúci tvrdeniam žalobcu

o postupe a rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní vo veci vznesenia obvinenia a jeho
trestného stíhania, ktoré mu vyplynuli i z predložených listinných dôkazov. Zistil tiež, že vyšetrovateľ PZ
uznesením ČVS:ORP-515/6-VYS-KE-2016 zo dňa 22.10.2018 trestné konanie vedené proti žalobcovi
za prečin sprenevery spáchaný formou spolupáchateľstva zastavil, lebo skutok nie je trestným činom a
nebol dôvod na postúpenie veci. Žalobca žiadosťou zo dňa 26.3.2020 požiadal Generálnu prokuratúru

SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá listom zo dňa 8.9.2020 nárok uplatnený
žalobcom neuznala. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1 písm.
a), § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 18
ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, odkázal na závery právnej praxe

formulované v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 320/2016, I.ÚS 395/2016 a po vykonaní
dokazovania žalobe ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel. Vykonaným dokazovaním mal preukázané
splnenie zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú uznesením
o vznesení obvinenia, a to existencie nezákonného rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že trestné
stíhanie proti žalobcovi bolo zastavené, vznik škody a príčinnú súvislosť s trestným stíhaním žalobcu.

Zároveň žalobca preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), ktorú žalovaná odmietla
ako nedôvodnú. Dospel k záveru, že štát zodpovedá za škodu vzniknutú vynaložením nákladov na
obhajobu v trestnom konaní vo výške 547,90 €, ktorú žalobca zaplatil svojej advokátke JUDr. Tatiane
Vorobelovej v súvislosti s trestným konaním za jednotlivé právne právnej služby, preukázané z obsahu

spisu Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 1Pn 882/16/8802 a konštatoval, že tieto úkony zást.
žalobcu vyčíslila žalobcovi v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu
trovprávnehozastúpeniavovýške547,97€titulomvzniknutejmajetkovejškody.Vodôvodnenírozsudku
skonštatoval, že „vzhľadom na skutočnosť, že trestné konanie bolo proti žalobcovi zastavené, žalobca

má pri splnení zákonných predpokladov v zásade právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia v žalobou uplatnenej výške 4.000,- €“. Primeranosť nemajetkovej ujmy posudzoval
podľa ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 5 zákona č. 215/2006 Z.z., pričom za primeranú
považoval nemajetkovú ujmu vo výške 10 - násobku minimálnej mzdy, ktorá podľa nariadenia vlády SR
č. 280/2016 Z.z. za rok 2017 predstavovala sumu 435,- € mesačne, t. j. 10 x 435,- €, a preto priznal

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- €. V predmetnej veci za rozhodujúce považoval,
žeposúdenieveciorgánomčinnýmvtrestnomkonanísaukázalonesprávnym,pretožesanepreukázalo,
že obvinený - žalobca skutok spáchal , že sa tento skutok vôbec stal alebo je trestným činom a v tomto
prípade štát je povinný reparovať nevinnému všetky následky spôsobené trestným stíhaním a nahradiťmu nielen vzniknutú škodu, ale v prípade splnenia zákonných predpokladov aj nemajetkovú ujmu, ktorá
môže vzniknúť i v dôsledku samotného vedenia trestného stíhania. Za omeškanie žalovanej s peňažným
plnením, súd prvej inštancie s použitím ust. § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, priznal
žalobcovi tiež úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 547,97 € ako aj z náhrady nemajetkovej
ujmy 4.000,- € od 8.9.2020 do zaplatenia, pričom odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo/339/2021 zo dňa 31.1.2022 a v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania
zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že plne

úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o trovách konania podala
včas odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zastávala názor,
že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal
nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Citovala právny názor z rozhodnutia
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS163/2013-50,podľaktorého„uznesenieovzneseníobvinenianemožno
automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť
o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“. Poukázala taktiež na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2008 sp. zn. 3Cdo/201/2007, v ktorom najvyšší súd konštatoval,

že nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so
zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v
trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona; na tom
sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči
tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu spod obžaloby. Konštrukciu

spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné
stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na
zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím, podľa
názoru žalovanej nie je možné akceptovať, a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia
nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedla, že v danej veci síce došlo

k vysloveniu, že v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi došlo k pochybeniu, uvedené však
bolo zhojené v zmysle platnej právnej úpravy, ktorá predvída možnosť, že v prípade pochybenia v
prípravnom konaní je Generálny prokurátor SR oprávnený zrušiť právoplatné rozhodnutie (§ 363 a nasl.
Trestného poriadku). Mala za to, že na základe opravného prostriedku sama odstránila pochybenie
(nezákonnosť trestného konania zákonom predpokladaným spôsobom) a za vzniknutú nezákonnosť

sa žalobcovi aj ospravedlnila. Žalovaná argumentovala ďalej tým, že uznesenie o vznesení obvinenia
je rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní vydaným po začatí, resp. súčasne so začatím
trestného stíhania, na základe doposiaľ zabezpečeného, nie však objektívne kompletného spisového
materiálu, nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom a že ho skutočne spáchal
podozrivý; vychádza iba z dôvodného predpokladu odvíjajúceho sa od vyššej miery pravdepodobnosti,

že trestný čin spáchala určitá osoba. Uvedené skutočnosti podľa žalovanej preukazujú, že konaním
orgánov činných v trestnom konaní nielenže nedošlo k nezákonnému konaniu a rozhodnutiu, ale
naopak, orgány činné v trestnom konaní konali rigorózne v zmysle Trestného poriadku, keď konali
a rozhodovali o podaných opravných prostriedkoch žalobcu a na základe ním uvádzanej argumentácie
a vykonaných dôkazov došlo k zastaveniu trestného stíhania v prípravnom konaní. V ďalšom žalovaná

namietalaneprimeranosťvýškyžalobcovipriznanejnáhradynemajetkovejujmy,ktorúsúdprvejinštancie
náležite nezdôvodnil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú žiadne objektívne dôvody, na základe
ktorých dospel k záveru, že suma 4.000,- € je primeranou náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá skutočnosť
má za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku. Ďalej namietala, že v konaní neboli
vypočutí žiadni svedkovia (žalobca ich nenavrhol), nebolo vykonané listinné ani žiadne iné dokazovanie,

ktoré by potvrdilo tvrdenia žalobcu o závažnosti ujmy, resp. následku uvedeného trestného stíhania.
Nemožno prisvedčiť žalobcovi v tom, že v dôsledku trestného stíhania stratil zamestnanie, nakoľko
zo zabezpečených listinných dôkazov v trestnej veci vyplynulo, že mal uzatvorenú pracovnú zmluvu so
spoločnosťou MINERALS SK s.r.o. na dobu určitú (do 31.12.2016), pričom v čase podania trestného
oznámenia a následného začatia trestného stíhania už nebol v tejto spoločnosti zamestnaný. Čo

sa týka nemajetkovej ujmy, pri určovaní jej výšky je podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
potrebné zohľadniť osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, ako
aj závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Taktiež je potrebné posúdiť závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, alebo v spoločenskom uplatnení. Podľanázoru žalovanej žalobca v danom prípade nepreukázal, že by došlo k tak závažnému zásahu do jeho
práv, aby konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú
ujmu. K opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedla, že žalobca

len vo všeobecnej rovine tvrdí, že začatie trestného stíhania poškodilo jeho povesť a spôsobilo mu
stres a tak dostatočným spôsobom nezdôvodnil opodstatnenosť výšky požadovanej nemajetkovej ujmy,
zohľadňujúc ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Vo vzťahu k forme a výške primeraného zadosťučinenia poukázala na uznesenie
KrajskéhosúduvKošiciach1Co/455/2015zodňa28.2.2017,akoajnarozsudokOkresnéhosúduKošice

I č.k. 35C/86/2016 zo dňa 6.11.2018. Nakoľko je priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch možné len
výnimočne a len na základe zákonom stanovených kritérií, je podľa názoru žalovanej rozhodujúce, aby
žalobca uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností odôvodňujúcich výnimočnosť
jeho konkrétnej situácie. V danom prípade však poskytla žalobcovi satisfakciu za konštatované
porušenie zákona v trestnom konaní, a to formou písomného ospravedlnenia, ktoré je podľa názoru
žalovanej dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom. Vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala
na ust. § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, podľa ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má
nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäť-násobku sumy
mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného

činu. Ak bola trestným činom spôsobená smrť, má osoba, ktorá bola odkázaná výživou na zomretého,
nárok na odškodnenie vo výške päťdesiat-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Vzhľadom na uvedené ustanovenie
žalovaná považuje v danej veci priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške desaťnásobku minimálnej
mzdy za rok 2017 za neprimeranú a nedôvodnú. V súvislosti s priznanými úrokmi z omeškania od

8.9.2020 do zaplatenia poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa
17.10.2018, z ktorého vyplýva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až
na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia, a preto mala za to, že do omeškania
sa mohla dostať až uplynutím lehoty určenej na plnenie.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že námietka žalovanej týkajúca sa základu nároku je
nedôvodná, nakoľko táto otázka je ustálená súdnou praxou, resp. judikatúrou už bola vyriešená, pričom
poukázal napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, tiež nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III.ÚS 44/2017. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že vznik
nemajetkovej ujmy je ťažko preukázateľný; spravidla sa preto vyvodí vtedy, ak by akákoľvek osoba v

rovnakom postavení mohla výkon verejnej moci a jeho následky vnímať a prežívať, ide o stav mysle
poškodenej osoby. Vzhľadom na to, je potrebné pre vznik nemajetkovej ujmy vyhodnotiť konkrétne
okolnosti prípadu, či by sa aj iná osoba v obdobnom postavení cítila dotknutou v zložkách tvoriacich
vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Citoval právny názor z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 19/2018 a poukázal na to, že súdna prax, vychádzajúc z ust. § 17 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z.z., postupne vytvorila stabilizujúce kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorými sú povaha a závažnosť trestnej veci aj z hľadiska verejnej mienky, výška hroziaceho trestu,
dĺžka prípravného konania a trestného stíhania, dopady trestného stíhania v profesijnej činnosti, v
osobnostnej sfére, v rodinnom živote, v spoločenskom a pracovnom uplatnení, stavy neistoty a úzkosti
z budúceho vývoja, nepríjemné otázky zo strany známych, príbuzných a kolegov. V závere poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 a uviedol, že výška nemajetkovej ujmy
má byť vecou voľnej úvahy súdu, nie však ľubovoľná, a vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu
má byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené považoval napadnutý rozsudok
za zákonný a správny po právnej i skutkovej stránke a navrhol ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania.

6. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol napadnutý odvolaním (§ 379
CSP), nadobudol právoplatnosť (§ 227 ods. 1, § 367 ods. 1 a contrario CSP), preto v tomto výroku nebol
predmetom odvolacieho prieskumu.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadísk odvolanímuplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, s prihliadnutím na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že
podané odvolanie je iba sčasti dôvodné a odvolacie námietky žalovanej, čo do posúdenia právneho

základu uplatneného nároku a priznania náhrady trov obhajoby, nemožno považovať za opodstatnené.
Rozsudok v časti napadnutého vyhovujúceho výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovisumu547,90€sprísl.titulomnáhradyškodyspočívajúcejvtrováchobhajoby,podľaposúdenia
odvolacieho súdu je zákonný a vecne správny, a preto ho v tejto časti podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
odvolací súd potvrdil, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho správnymi dôvodmi, a to vo vzťahu

k preukázaniu zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci i k nespornej výške žalobcovi priznanej náhrady trov obhajoby vynaložených v trestnom konaní,
ktorú žalovaná v konaní nepoprela a ani v podanom odvolaní voči výške náhrady majetkovej škody
nevzniesla žiadne osobitné námietky.

8. Odvolací súd zistil, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k časti vyhovujúceho výroku,

v ktorej súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- €, nespĺňa náležitosti riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP a požiadaviek právnej praxe,
neobsahuje dostatočné, riadne a presvedčivé dôvody a v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný, čím
súd odňal žalovanej možnosť konať pred súdom a porušil jej právo na spravodlivý proces, a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti vyhovujúceho výroku ako aj v súvisiacom výroku o trovách

konania zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP a v zrušenom rozsahu vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaná svojimi námietkami v podanom odvolaní výslovne uplatnila odvolací dôvod podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP, pričom z obsahu podaného odvolania vyplýva, že predmetom odvolacieho

prieskumu nastolila (tiež) správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania
jej práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a teda uplatnila aj odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP.

10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

11. Odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci je založená na
tvrdení o nepreukázaní existencie nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého súd priznal žalobcovi
nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ uznesenie
vyšetrovateľaPZovzneseníobvineniavočižalobcovipovažovalzanezákonnérozhodnutie,zakladajúce
nárok žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v zmysle cit. zákona. Súd prvej inštancie sa
s námietkami žalovanej spochybňujúcimi existenciu nezákonného rozhodnutia vysporiadal správnym
spôsobom so záverom, že základ uplatneného nároku je daný a preukázaný, s poukazom na ustálenú

judikatúru, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo kto bol spod obžaloby
oslobodený, má v zásade právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R
35/1991 a iné rozhodnutia). Takéto právo nemá len ten, kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto
bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie
je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol

amnestovaný. V kontexte odvolacej argumentácie o neexistencii nezákonného rozhodnutia žalovanej
odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že otázka povahy trestného stíhania,
ktoré skončilo inak ako odsúdením z hľadiska zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bola už
v právnej praxi vyriešená a ustálená rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 7.7.2016, sp. zn. I.ÚS
320/2016, v ktorom tento okrem iného konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania“ a „ pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného
v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodnépodozrenie, ale to či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo“. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo

obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca.

12. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí správne vyšiel zo záverov právnej praxe, podľa ktorých

„priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne
skončilo inak než odsúdením, je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom
poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa
24.1.2017).

13. K otázke vzniku nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku nezákonného rozhodnutia

odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa
18.10.2010, v zmysle ktorého „zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania
ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa
nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení
obvinenia. Nárok na náhradu škody spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z.“. Podľa záverov právnej praxe zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti

a dôvody je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

14. Taktiež možno poukázať na ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade

trestného stíhania, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby, a to
nielennačl.46ods.3ústavyačl.36ods.3listiny,aleajvovšeobecnejrovineavprincípochmateriálneho
právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie
je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich

podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (porov. rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS
590/08 zo dňa 17.6.2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 zo dňa 28.8.2007).

15. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2017 formuloval záver,
v zmysle ktorého „každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na

ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale
už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie
výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým
skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.
Vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí odôvodňuje s ohľadom

najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej
osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla“.

16. Vzhľadom na uvedené, odvolacie námietky žalovanej v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, čo do posúdenia právneho základu veci, nemožno považovať za

dôvodné ani právne opodstatnené.

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne

široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený
zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v
primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý
a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivýchrozhodnutí,zákazľubovôle,právonavysporiadaniesasovšetkýmirelevantnýmiskutočnosťamivkonaní
zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie.

18. Žalovaná v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP namietala
nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi priznal ním uplatňovaný nárok bez náležitého
odôvodnenia výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, čím považovala napadnutý rozsudok v tejto
časti za nepreskúmateľný a arbitrárny.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí predchádzať
náležité konanie pred súdom prvej inštancie, pretože až jeho naplnením sa môže vytvoriť priestor
pre účinné uplatnenie účelu, ktorý zákon sleduje v prípade opravného (odvolacieho) konania. Účelom
odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvej inštancie za predpokladu,
že boli rozpoznateľne (zrozumiteľne) prezentované. K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť,
ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci a ako ju právne posúdil, čo najspoľahlivejšie

signalizuje (práve) odôvodnenie jeho rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným
a bezpodmienečným objektom prieskumnej činnosti vykonávanej súdom vyššej inštancie. Výsledky
prieskumnej činnosti sú vždy reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného
rozhodnutia vo svetle uplatnených odvolacích námietok. To znamená, že preskúmavané rozhodnutie
musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle ust. § 220

ods. 2 CSP. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť
dôvody jeho rozhodnutia. Myšlienkový postup súdu musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s
poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať
správnosť rozsudku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 19/2020).

20. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia
ustanovených zákonom (§ 220 ods. 2 CSP), ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie
súdu preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a
neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo 169/2021).

21. Účelom odôvodnenia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Rozhodnutie musí
byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu
neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie
súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje

jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP),
pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
odvolania. Ústavný súd SR vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

22. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nespĺňa vyššie uvedené
kritériá pre riadne odôvodnenie rozsudku v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto rozsudok v tejto časti
nemožno považovať za preskúmateľný. Z obsahu odôvodnenia relevantnej časti rozsudku vo vzťahu

k náhrade nemajetkovej ujmy (bod 35. odôvodnenia) vyplýva, že súd prvej inštancie s odkazom na
ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 5 zákona č. 215/2006 Z.z. iba skonštatoval, že
„považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 - násobku minimálnej mzdy podľa
nariadenia vlády SR č. 280/2016 Z.z. za rok 2017, t.j. v sume 4.350,- € (10 x 435,- €)“ a že „ujma
môže vzniknúť i v dôsledku samotného vedenia trestného stíhania“. Neuviedol však, na podklade

akých skutočností a právnych dôvodov podstatných pre rozhodnutie dospel k tomuto záveru v otázke
primeranosti výšky peňažnej satisfakcie, a to s poukazom na konkrétne okolnosti prípadu zistené
(preukázané) vykonaným dokazovaním ako i z hľadiska porovnania prípadu žalobcu s podobnými
prípadmi, v ktorých bolo poškodeným v dôsledku nezákonného trestného stíhania priznané odškodnenienemajetkovej ujmy v porovnateľnej výške. Z odôvodnenia rozsudku nemožno vôbec zistiť, akou úvahou
bol súd prvej inštancie vedený pri ustálení rozsahu, resp. výšky (primeranej) náhrady nemajetkovej ujmy
a na podklade akých skutkových a právnych dôvodov považoval žalobcom požadovanú náhradu v sume

4.000,- € za primeranú povahe a rozsahu nepriaznivých následkov nezákonného trestného stíhania
vzniknutých v nemajetkovej sfére žalobcu, zodpovedajúcu zákonným kritériám v zmysle ust. § 17 ods.
3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj skutkovo obdobným prípadom,
a spĺňajúcu tiež požiadavku spravodlivosti (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo
145/2011 zo dňa 12.12.2012).

23. Preto odvolací súd vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy musí prisvedčiť tvrdeniam
žalovanej, ktorá v podanom odvolaní dôvodne namietala, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy sa súd neriadil (resp. z odôvodnenia napadnutého rozsudku to nevyplýva) ustanoveniami § 17
ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z., opomenul aplikovať na vec ust. § 17 ods. 3 cit. zákona, nezohľadnil
osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, okolnosti, za ktorých

k ujme došlo, neposúdil závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a následkov, ktoré žalobcovi vznikli v
súkromnom živote, ako aj v pracovnom a spoločenskom uplatnení, a jeho závery nie sú založené na
konkrétnych preskúmateľných hľadiskách. Súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť, že vo svojej úvahe
ani len náznakom nevykonal porovnanie prípadu žalobcu s obvykle prisudzovanou výškou peňažných
náhrad v obdobných prípadoch, i keď toto porovnanie je v právnej praxi považované za smerodajné

pri rozhodnutí o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy (porov. napr. rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011 zo dňa 27.6.2012). Súd prvej inštancie len všeobecne (odkazom na
ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., limitujúceho hornú hranicu náhrady nemajetkovej ujmy výškou
náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu), v
podstate bez akéhokoľvek skutkového zdôvodnenia uviedol, že za primeranú považuje náhradu vo

výške 10-násobku minimálnej mzdy s konštatovaním, že sa nepreukázalo, že skutok je trestným činom,
čím vznikla štátu povinnosť odškodniť všetky následky spôsobené trestným stíhaním a že ujma môže
vzniknúťivdôsledkusamotnéhovedeniatrestnéhostíhania. Jesícepravdou,žezákonozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci i právna prax poskytuje poškodenej osobe, voči ktorej
bolo vydané nezákonné rozhodnutie, právo domáhať sa náhrady škody i nemajetkovej ujmy v peniazoch

a že aj podľa záverov právnej praxe priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie
trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením, je ústavne akceptovateľným
a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe (III.ÚS 754/2016),
nemožno však odvolávajúc sa na uvedené ustanovenie a zodpovednosť štátu za ujmy spôsobené
nezákonne vedeným trestným stíhaním, ustáliť záver o rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy

len na konštatovaní, že trestné stíhanie bolo proti žalobcovi zastavené.

24. Určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci nesmie predstavovať ľubovôľu alebo absolútnu
voľnú úvahu súdu, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je povinný určiť výšku

tejto náhrady po náležitom zistení a posúdení rozhodujúcich skutkových okolností, v nadväznosti na
ktoré pri právnom posudzovaní veci bude prihliadať aj na rozsah priznaného odškodnenia v iných
obdobných prípadoch v zmysle relevantnej judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.6.2019, sp. zn. 3Cdo 25/2019), ako aj na výšku odškodnenia priznávanú
na základe iných právnych predpisov upravujúcich odškodnenie za nemajetkovú ujmu (zákon č.

274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, resp. predchádzajúce právne predpisy).

25. Otázka, aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy, je vždy závislá - popri zákonných
predpokladoch a judiciálnej ustálenej praxe - od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými

v iných veciach. Vyplýva to predovšetkým z toho, že ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom,
a ktorá tak ponecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil
sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného okruhu okolností. Závery súdov pri
posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností

prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
viedli k prijatiu toho - ktorého rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 24/2020 zo
dňa 29.3.2021).26. Nesprávna a právne neopodstatnená je argumentácia žalovanej v otázke vzniku omeškania
s plnením náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a priznania úrokov
z omeškania. Odvolací súd nemôže súhlasiť s názorom žalovanej o povinnosti zaplatiť náhradu

nemajetkovej ujmy až na základe súdneho rozhodnutia a odkazuje na súčasnú ustálenú rozhodovaciu
prax v tejto právnej otázke, tvorenú rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/339/2021
zo dňa 31.1.2022, 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.2.2020, v ktorých najvyšší súd formuloval záver, že
k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej
v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z. Uvedený názor je podporený aj novelou zákona č. 514/2003 Z.z. vykonanou zákonom
č. 412/2012 Z.z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody, rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku v časti
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- € s prísl., ako aj v súvisiacom výroku o trovách
konania, musel byť odvolacím súdom zrušený podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 391
ods. 1 CSP a v zrušenom rozsahu bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

28. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho
postupu a rozhodovania a zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku nezákonne vedeného trestného

stíhania. V intenciách týmto rozhodnutím vytknutých nesprávností a vysloveného právneho názoru
odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 391 ods. 2 CSP), súd vyvodí zodpovedajúce skutkové zistenia
z už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania vec posúdi podľa relevantných ustanovení
právnych predpisov a záverov právnej praxe a v zrušenom rozsahu opätovne vo veci rozhodne. Vo

svojej úvahe o primeranosti výšky peňažnej satisfakcie súd prvej inštancie zohľadní konkrétne okolnosti
posudzovaného prípadu, povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a dopady trestného stíhania
do osobnostnej sféry žalobcu ako poškodenej osoby, závažnosť a trvanie negatívnych následkov
v jeho osobnom, rodinnom, pracovnom živote a spoločenskom postavení a podobne, postupujúc
podľa zákonných kritérií vymedzených v ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj

relevantnou judikatúrou Ústavného súdu SR a ESĽP, pričom „primeranosť“ posúdi a v rozhodnutí
odôvodní pri porovnaní prípadu žalobcu so skutkovo obdobnými prípadmi, ako aj z pohľadu výšky
odškodnenia poskytovaného na základe osobitných zákonov a v súlade so zásadou spravodlivého
zadosťučinenia tak, aby priznaná náhrada nemajetkovej ujmy napĺňala požiadavku predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí a právnej istoty. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa

dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v
konaní a argumentmi sporových strán, zároveň tiež so skutočnosťami uvedenými v odvolaní žalovanej
a vo vyjadreniach strán v odvolacom konaní, a bude dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia nielen
formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo
kritériám zákonného a spravodlivého odôvodnenia.

29. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie zároveň o nároku strán na náhradu trov konania,
vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).