Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/75/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619011446
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petr Kaňa
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5619011446.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov
senátu JUDr. Jany Kostolanskej a JUDr. Jozefa Šutku na neverejnom zasadnutí konanom 27. novembra
2024 v Bratislave, v trestnej veci obvineného B. P. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 3 písm. a) Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného B. P. proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2020, sp. zn. 1To/53/2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného B. P. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom z 30. marca 2020, sp. zn.
3T/101/2019, uznal obvineného B. P. za vinného

v bodoch 1/až 6/ pre pokračovací obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b),
písm. c), písm. d), ods. 3 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona,

v bodoch 2/, 3/, 5/ a 6/ pre pokračovací prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,

v bode 4/ pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
formouspolupáchateľstvapodľa§20Trestnéhozákonaaprečinneoprávnenéhovyrobeniaapoužívania
platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,

a to na skutkovom základe uvedenom v tomto rozsudku.

Za to mu súd I. stupňa uložil podľa § 188 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 2,
ods. 4, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého
ho podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad na 18 mesiacov.

V adhéznom výroku podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodených - Všeobecnú zdravotnú
poisťovňu, a.s., Allianz - Slovenskú poisťovňu, a.s., spoločnosť A. s.r.o., Z. U., V. Z., B. Z., V. V., U. V. a
T. M. - odkázal s uplatnenými nárokmi na náhradu škody na civilný proces.Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „odvolací súd") uznesením z 30. júna 2020, sp. zn. 1To/53/2020 (ďalej
tiež „napadnuté uznesenie") odvolanie obvineného B. P. proti prvostupňovému rozsudku podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

* * *

Proti uzneseniu odvolacieho súdu (uvádzajúc, že napáda aj rozsudok súdu I. stupňa) podal
prostredníctvom obhajcu dovolanie obvinený B. P., uplatňujúc v ňom dovolacie dôvody uvedené v § 371

ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku, pretože (ako uvádza) zásadným spôsobom bolo porušené
jeho právo na obhajobu, a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Po zhrnutí výrokov rozhodnutí súdov oboch inštancií z pôvodného konania (ako je vyššie uvedené)
uviedol, že tak ako uvádzal v predchádzajúcom konaní, je názoru, že na základe vykonaného

rozsiahleho dokazovania nebolo preukázané, že mal spáchať skutky uvedené v obžalobe a dopustiť sa
konania, ktoré sa mu kladie za vinu. Rovnako je názoru, že prvostupňovým súdom boli porušené jeho
práva na spravodlivý proces a právo na obhajobu.

Súd I. stupňa vychádzal pri svojom rozhodovaní a hodnotení dôkazov predovšetkým z výpovede

spoluobžalovaného M. I., ktorého výpoveď ho mala usvedčovať a tento mal podľa súdu I. stupňa jasne a
presne popísať podiel na konaní, spôsob účasti na stíhaných skutkoch, ako aj účasť jeho osoby na nich.
V tejto súvislosti opätovne dáva do pozornosti motív konania spoluobžalovaného I., ktorý jednoznačne
spočíval v úmysle privodiť si takouto výpoveďou miernejší trest aj vzhľadom ku skutočnosti, že už je toho
času vo výkone trestu a je súčasne stíhaný aj pre iné trestné skutky. Pokiaľ sa súd I. stupňa stotožnil

s vysvetlením I., prečo až s takým časovým odstupom začal vypovedať o skutkoch spred niekoľkých
rokov, ktoré mal on (obvinený - dovolateľ) spáchať spolu s ním, takto opätovne uvádza (rovnako ako aj
v jeho výpovediach v prípravnom konaní, súdnom konaní, ako aj v jeho záverečnej reči), že toto jeho
odôvodnenie je účelové a hlavne sa nezakladá na pravdivých skutočnostiach.

Spoluobžalovaný I. bol v tomto konaní v postavení tzv. kajúcnika, teda spolupracujúceho obvineného/
obžalovaného. V tejto súvislosti považuje za nevyhnutné uviesť, že v súčasnej dobe sa kajúcnik
vo všeobecnosti považuje za človeka, ktorý zaručene hovorí pravdu, pretože v súčasnej dobe sa
všetci upriamujú k akejsi mantre, aplikačnej praxi, že kajúcnik údajne nemá dôvod klamať a ďalšie
dokazovanie sa stavia na druhú koľaj. Skutočnosť, že kajúcnik vždy hovorí pravdu nemá žiadny

racionálny základ, pretože trestné konanie nie je podľa jeho názoru založené na viere, ale je založené
na dôslednom dokazovaní a skúmaní skutočnej pravdy, a teda o tom, či niekto hovorí alebo nehovorí
pravdu nerozhoduje viera, ale rozhoduje o tom riadne a dôsledné dokazovanie trestného konania.
Je absolútne neprijateľné, aby sa skutkové zistenia v trestnom konaní vytvárali či stotožňovali s
neoverenými tvrdeniami kajúcnika. Všetky osoby vypovedajúce v trestnom konaní v akomkoľvek

procesnom postavení môžu klamať, klamať čiastočne alebo hovoriť pravdu. Pri žiadnej z osôb
vypovedajúcich v trestnom konaní nie je dopredu zaručené, že vypovedá pravdu a nič iné len pravdu.
O to viac by sme sa mali zamerať na kajúcnika, ktorý je v tomto prípade sám páchateľom trestnej
činnosti, a aby sa vyhol trestu, je ochotný usvedčovať nielen seba, ale aj iné osoby, v danom prípade
jeho osobu (dovolateľa). Je preto logické, aby v danom prípade výpoveď I. bola považovaná za účelovú

a tendenčnú, ktorá má za cieľ len jediné, vyhnúť sa svojmu trestu. Tento dojem umocňuje aj fakt, že M.
I. začal vypovedať proti jeho osobe v podstate s veľmi dlhým, niekoľkoročným odstupom od spáchania
skutkov kladených mu za vinu, a chce pritom zdôrazniť a upriamiť pozornosť dovolacieho súdu, že bolo
to v situácii, keď sa spoluobžalovaný I. už nachádzal vo výkone trestu a práve týmto priznaním sa snažil,
podľa jeho názoru, privodiť si výhodnejší trest v situácii, keď bol stíhaný ešte aj za iné skutky, a bol veľký

predpoklad, že mu bude ukladaný ďalší trest.

Ďalej chce upriamiť pozornosť na niektoré svedecké výpovede a procesné úkony v prípravnom konaní,
v dôsledku ktorých je zjavné, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku. V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na úkony s poškodenou Z. U., ktorá ho síce v prvej

fáze rekognície „in natura" opoznala, avšak neskôr svoj názor zmenila a tvrdila po vykonaní ďalších
opoznávacích úkonov, že osoba, ktorá mala byť v inkriminovanú dobu v jej dome a vykonať lúpež, nebola
jeho osoba ale M. I.. Rovnako takéto tvrdenie zopakovala aj počas hlavného pojednávania vo svojej
výpovedi dňa 10. februára 2020, keď túto aj vysvetlila, že po skutku opustila dom hlavným vchodom,kde v zmysle obžaloby práve pred hlavným vchodom mal strážiť M. I.. Uvedená skutočnosť žiadnym
spôsobom nezapadá do kontextu, pretože podľa jej tvrdení skutok mala vykonať iba jedna osoba a
inú osobu ona nevidela, nemohla potvrdiť, že sa tam nachádzala. V prípade výpovede svedkyne a

poškodenej U. V. takisto v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní dňa 10. februára 2020,
táto s istotou potvrdila, že jednou z dvoch osôb podľa hlasu mal byť mladý muž, nevylúčila však, že
osobou druhou mohla byť aj žena. Toto tvrdila priamo na pojednávaní. Už len z týchto dvoch výpovedí
poškodených vyplýva, že jednak výpovede I. ako spolupáchateľa, ako aj formulácie skutkov, ktorých
sa mal dopustiť spolu s ním v zmysle popisu uvedeného v obžalobe, nezapadajú do seba. Výpovedí

I. bolo v prípravnom konaní vykonaných niekoľko, ten vždy na začiatku výpovede kvetnato a veľmi
detailne popísal samotnú prípravu na vykonanie skutku, kde vždy označil za spolupáchateľa jeho osobu
(dovolateľa), avšak následne pri kladení otázok obhajoby M. I. vždy znervóznel a na otázky reagoval s
tým, že ich už nevie zodpovedať z dôvodu časového odstupu, že to už bolo dávno, že sa obhajoba pýta
na prílišné detaily. Dáva taktiež do pozornosti vykonanú konfrontáciu medzi ním a spoluobžalovaným I.,
ktorá bola vykonaná v Ústave na výkon trestu Žilina, a ktorá spočívala viac menej vo vzájomnej hádke

a v tom, že obžalovaný I. na jeho otázky nevedel odpovedať.

Ďalej považuje za potrebné uviesť, že pri vyhodnocovaní dôkazov bolo porušené jeho práva na
obhajobu, keď samotný obžalovaný I., on (dovolateľ), jeho manželka, M. U., ako aj T. J. potvrdili fakt,
že zo strany príslušníkov NAKA, či už pred vznesením obvinenia voči obžalovanému I. a jeho osobe

zo skutkov týkajúcich sa tejto trestnej veci, tak aj počas samotného podania obžaloby za účelom, aby
nejakým spôsobom poskytli informácie na jedného alebo druhého obžalovaného, resp. aby vyťažovali
iné tretie osoby, keď zo samotných jeho výpovedí, ako aj z výpovede jeho manželky vyplývalo, že za to
mali mať miernejšie tresty v prípade odsúdenia.

Z výpovede už označených svedkov alebo aj samotných obžalovaných vyplýva, a to nezávisle medzi
jednotlivými osobami, že M. I. mal páchať trestnú činnosť minimálne s nasledujúcimi osobami C., C.,
V. O., M. U., T. J. a na záver aj ním (dovolateľom), pričom samotná svedkyňa J. ako aj U. tvrdili,
že on (dovolateľ) sa mal podľa rečí M. I. dať na všetko nahovoriť. Nechce spochybňovať výsledky
psychologických vyšetrení osobnosti I. aj jeho osoby, ale je toho názoru, že osoba M. I. sa javí ako

osobou podriadenou, zatiaľ čo jeho osoba má byť vodcovským typom. Je toho názoru, že takéto
konštatovanie, vyhodnotenie si osoby obidvoch spoluobžalovaných vzhľadom na už vyššie uvedené, by
bolo veľmi jednoduché a minimálne voči jeho osobe neúplné a nekomplexné. Ťažko nadobudnúť dojem
apresvedčenie,žeM.I.bolosobousubmisívnou,podriadenou,keďmalpáchaťdlhodobotrestnúčinnosť
minimálne s ďalšími piatimi osobami. Takisto poukazuje na fakt dôveryhodnosti svedeckej výpovede M.

U., ktorá sama uviedla, že chcela alebo mala robiť alibi pre M. I. a N. J. uviedla, že sa čuduje, že M.
U. nie je tiež stíhaná.

V zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku by mali orgány činné v trestnom konaní vykonávať úkony
jednak v prospech, ale aj proti samotnému obvinenému. Je názoru, že čo sa týka uvedeného trestného

konania, tak v prípravnom konaní neboli realizované všetky úkony svedčiace v prospech jeho osoby,
naopak úkony vyšetrovateľa boli vedené jednostranne, len v komplexe a rozsahu toho, čo uvádzal M.
I., čím bolo zásadným spôsobom porušené jeho (dovolateľovo) právo na obhajobu.

Je toho názoru, že nebolo jednoznačne preukázané, že zo šiestich skutkov, za ktoré bol uznaný za

vinného a odsúdený, páchali vždy tieto skutky dve osoby. Poukazuje na skutok pod bodom 2/ a to
prípad Z. U.. V prípade tých skutkov, kde bolo preukázané, že ich mali páchať dve osoby, nebolo podľa
jeho názoru dostatočným spôsobom, okrem svedeckých výpovedí poškodených, preukazované, či tieto
skutky spáchali naozaj dve osoby, a ak áno malo sa zisťovať viac o tom kde a akým spôsobom tieto mali
spáchať I. a on. Nemenej dôležitou je skutočnosť, že v prípade porovnania svedeckých výpovedí, tie sa

nezhodujú vždy v tom, ktoré skutky mal spáchať I., či už sám, s jeho osobou alebo s inou treťou osobou.

Na základe týchto skutočností je jednoznačne toho názoru, že v jeho veci došlo pri vyšetrovaní,
dokazovaní a rozhodovaní k nesprávnemu postupu a porušeniu jednotlivých zásad trestného konania
a to minimálne zásady in dubio pro reo.

Je toho názoru, že uznesením odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, pretože po dôslednom
preskúmaní veci mal odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a sám rozhodnúťna základe jeho odvolania, a v celom rozsahu s prihliadnutím aj na zásadu in dubio pro reo ho oslobodiť
spod obžaloby, alebo zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a vrátiť mu vec na nové konanie.

Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodol, že sú dané dôvody
dovolania a sú splnené podmienky pre podanie dovolania, a určil termín verejného zasadnutia. Ďalej
navrhol, aby dovolací súd vyslovil rozsudkom, že uznesením odvolacieho súdu, ako aj v konaní,
ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v jeho neprospech a zrušil „toto napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu ako aj uznesenie odvolacieho súdu" a súčasne prikázal súd I. stupňa, aby vec v

potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

* * *

Prokurátor Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného v
podstatnom uviedol, že hoci dovolanie bolo podané oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote,

tak dovolateľ v dovolaní nepreukázal existenciu dovolacích dôvodov, ktoré uplatnil.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený neuviedol
žiadne konkrétne okolnosti, v čom bolo porušené jeho právo na obhajobu. Obvinený bol zastúpený
obhajcom v priebehu celého súdneho konania, pričom zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva,

že obhajca vystupoval veľmi aktívne a žiadna procesná okolnosť mu nebránila v uplatňovaní jeho práv.
Obhajca aj obvinený sa mohli v priebehu konania riadne radiť. Obvinený sa konkrétne, ale pritom veľmi
stručne, zmieňuje o porušení práva na obhajobu na str. 4 v poslednom odseku, kde porušenie tohto
práva vzhliada v tom, že došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov. Takýto vytýkaný nedostatok v
postupe súdu nenapĺňa žiadny dovolací dôvod, ktorý predpokladá § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Rovnako odvodzoval porušenie tohto práva z porušenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku z toho, že
orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní nerealizovali všetky procesné úkony, ktoré svedčili
v jeho prospech. Odhliadnuc od toho, že išlo o prípravné konanie a obvinený mohol navrhovať vykonanie
úkonov v konaní na súde, aj v prípade tohto argumentu platí vyššie, resp. aj ďalej uvedené.

Pokiaľsadovolateľopieraodovolacídôvodv§371ods.1písm.c)Trestnéhoporiadku,takideosituáciu,
keď zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Takýto stav nastáva vtedy, keď obvinený
nemal obhajcu, aj keď ho podľa zákona mal mať, resp. počas výsluchu kľúčového svedka obhajca nemal
možnosť sa tohto výsluchu zúčastniť. V tomto prípade však taká situácia nenastala, obhajca obvineného
počas celého trestného konania mal možnosť sa jednotlivých vyšetrovacích úkonov zúčastniť, toto

svoje právo obhajca aj využil. Okolnosť, že podľa názoru dovolateľa súdy nesprávne vyhodnotili dôkazy
svedčiace proti nemu, nemôže byť dôvodom pre záver, že súdom neboli dodržané podmienky na
spravodlivý proces. K tomu poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R
7/2011, podľa ktorého právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu, pritom za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah
vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov
pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, resp. uplatnení oprávnení podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu vyjadrenému v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolateľ nepoukázal

na konkrétne ustanovenie Trestného zákona, ktoré malo byť nesprávne aplikované. Dovolateľ citoval
v texte § 2 ods. 10 Trestného poriadku, pričom poukázal práve na porušenie tejto základnej zásady
trestného konania. Dovolateľ teda poukazuje na porušenie procesných a nie hmotnoprávnych predpisov.

Dovolateľ argumentuje aj porušením zásady voľného hodnotenia dôkazov, čo v prenesení na túto

konkrétnu kauzu máme hodnotiť tak, že súd vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávnym spôsobom.
Dovolateľ si teda privlastnil právo, že len to jeho hodnotenie dôkazov je to správne a že orgány činné v
trestnom konaní, a predovšetkým súd (prvostupňový aj odvolací), pochybili pri hodnotení dôkazov. Tento
prístup pri hodnotení dôkazov, keď nepripustí, že súd alebo iná strana konania majú iný názor, nenapĺňa
predstavu vyjadrenú v zásade práva na spravodlivý proces.

Vo všeobecnosti je teda možné konštatovať, že nedostatok, na ktorý dovolateľ poukazuje, nepredstavuje
ten dovolací dôvod, o ktorý oprel dovolanie. Rozdielny názor na hodnotenie vykonaných dôkazov
nie je dôvodom na podanie dovolania. Dovolateľ pri svojej argumentácii ide do skutkových zistení aich rozsahu (nedostatočnosti). Hodnotí jednotlivé dôkazy, ktoré sú z jeho uhla pohľadu rozhodujúce
(výpoveď spoluobvineného I., poškodená, svedkovia, znalecký posudok atď.) a poukazuje na jeho
závery. Pre účely vyjadrenia k dovolaniu nepovažuje za potrebné sa vyjadriť k jednotlivým skutkovým

zisteniam, pretože to presahuje dôvodnosť dovolania. Navyše dovolateľ použil z väčšej časti obdobnú
argumentáciou ako pri podaní odvolania, s ktorou sa odvolací súd riadne vysporiadal.

Jeden z hlavných argumentov dovolateľa je poukaz na skutočnosť, že spoluobvinený I. vystupoval
ako „kajúcnik", ktorý vypovedal v zásade nepravdu, pretože chcel dosiahnuť výhody - miernejší trest.

Prvostupňový súd presvedčivým a vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil dôkaznú situáciu pri všetkých
šiestich čiastkových útokoch a to na str. 51 až 59, pričom podstatným záverom je tá skutočnosť, že
výpoveď spoluobvineného „kajúcnika" I. bola síce podstatná pre uznanie viny, ale nešlo o jediný dôkaz,
ktorý usvedčoval obvineného P.. V tejto súvislosti je nevyhnutné si všimnúť vývoj v tejto kauze od
jej počiatkov (do momentu vznesenia obvinenia aj P.), keď v prípravnom konaní bolo trestné stíhanie
vedené len proti obvinenému I., pričom práve obvinený P. (v procesnom postavení svedka) v podstate

svedčil proti nemu. Okolnosti, ktoré popisoval vo svojej výpovedi, mohli viesť k záveru už v tej dobe o
tom, že obvinený P. bol do skutkov angažovaný aj ako páchateľ, o čom mali orgány činné v trestnom
konaní už v tejto dobe podozrenie.

Pre posúdenie tohto dovolacieho dôvodu je však najpodstatnejším zákonné obmedzenie vymedzené

nasledovným spôsobom „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a
meniť".

Dovolanie obvineného preto navrhol zamietnuť v zmysle § 392 Trestného poriadku, pretože dôvody
dovolania nie sú preukázané.

* * *

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd")
primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti

prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373
ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom
stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na súde na to určenom (§ 370 ods. 3 Trestného
poriadku), že dovolanie spĺňa aj obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku), a že boli splnené aj podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.

Pripomína len, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný dovolacími
dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných
napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a
nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z

hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené
dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku
(rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 120/2012).

Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného
konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí a
preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého
rozhodnutia súdu.

S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom
oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene
obvineného, najvyšší súd je viazaný návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania
zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného
poriadku).

* * *Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je naplnený, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.

Právu obvineného na obhajobu v trestnom konaní zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom
konaní a súdu (podľa jednotlivých štádií trestného konania) vytvoriť obvinenému podmienky pre
uplatnenie jeho procesných práv a povinnosť zákonným spôsobom reagovať na ich uplatnenie. Ide
o povinnosť vytvorenia obvinenému procesného rámcav zmysle reálnej možnosti na realizáciu jeho
procesných práv, pričom spôsob a rozsah ich realizácie už je vecou procesnej aktivity samého

obvineného.

Trestný poriadok pritom obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva
obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len
niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom
konaní, samo osebe ešte nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu „zásadným spôsobom"
je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod.

Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je v zmysle dikcie označeného
zákonného ustanovenia naplnený, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa primárne rozumie, že súdmi v pôvodnom konaní
ustálený skutok bol vo výroku o vine odsudzujúceho rozhodnutia právne kvalifikovaný ako trestný

čin, hoci nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného
trestného činu, než pre aký bol obvinený uznaný za vinného.

Podstatou správneho právneho posúdenia skutku (správnej právnej kvalifikácie) je tak správna aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený - formulovaný v tzv. skutkovej vete odsudzujúceho výroku o vine

- v napadnutom rozhodnutí súdu bol z pohľadu zákonných znakov správne subsumovaný (podradený)
pod konkrétnu skutkovú podstatu príslušného trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len
opačný prípad, nesprávna subsumpcia odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.

Dovolací súd v zmysle uvedeného konštatuje, že na podklade predmetného dovolacieho dôvodu je

oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať iba to či skutok, tak ako bol ustálený súdmi (súdom I.
stupňa a odvolacím súdom) v pôvodnom konaní, ktorý však nemôže skúmať ani meniť, napĺňa všetky
znaky skutkovej podstaty trestného činu, pod ktorú bol subsumovaný.

Aplikujúc tieto základné východiská na posudzovaný prípad, dovolací súd konštatuje, že obvinený

podstatou celej jeho dovolacej argumentácie napáda spôsob hodnotenia v tejto trestnej veci
zabezpečených a vykonaných dôkazov, resp. nenáležité zistenie skutkového stavu z pozície základných
zásad dokazovania upravených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Dovolateľ vo svojej podstate skĺbil oba ním uplatnené dovolacie dôvody [upravené pod písm. c) a písm. i)

v § 371 ods. 1 Trestného poriadku] pod jednu dovolaciu argumentáciu, ktorou napáda primárne spôsob
hodnotenia dôkazov súdmi v pôvodnom konaní, súčasne predkladajúc vlastnú predstavu o správnom
spôsobe ich hodnotenia, vedúcu k jeho subjektívneho názoru a presvedčeniu o tom, že vykonané
dokazovanie neposkytuje dostatočný podklad pre uznanie jeho viny pre súdenú trestnú činnosť, a preto
(správne) mal byť s poukazom na zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného)

oslobodený spod obžaloby. Pochybenie súdov v pôvodnom konaní teda vidí v nesprávnom vyhodnotení
dôkazov, a na tom podklade v ich nesprávnom závere o preukázaní jeho viny.

Obvinenývšakkdovolacímdôvodompodľa§371ods.1písm.c)apísm.i)Trestnéhoporiadkuneuviedol
v dovolaní akúkoľvek vecnú námietku, ani tomu zodpovedajúcu argumentáciu, ktorá by napĺňala tieto

dovolacie dôvody, t. j. ktorou by identifikoval v čom konkrétnom - v akom konkrétnom procesnom
postupe, či už orgánov činných v trestnom konaní (v prípravnom konaní) alebo súdov oboch inštancií (v
súdnom konaní) - má podklad jeho tvrdenie o porušení jeho práva na obhajobu.V dovolaní neidentifikuje aké konkrétne obhajobné právo mu bolo odopreté, a v tej súvislosti aké
konkrétne ustanovenie Trestného poriadku postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu
bolo porušené.

Pokiaľ z pohľadu § 2 ods. 10 Trestného poriadku napáda nedostatočnosť rozsahu zabezpečených a
vykonaných dôkazov (§ 2 ods. 10), napr. pokiaľ ide o jeho tvrdenie o zabezpečovaní dôkazov len v
jeho neprospech, ani sám obvinený súčasne neuvádza akýkoľvek dôkaz, ktorý nebol zabezpečený
alebo vykonaný, hoci zabezpečený mohol byť. K uvedenému dovolací súd (obdobne ako prokurátor

vo vyjadrení k dovolaniu) poukazuje na judikovaný záver publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 7/2011 (citovaný už vyššie v rámci vyjadrenia
prokurátora), k čomu je vhodné tiež dodať, že dovolateľ ani neuvádza vykonanie alebo zabezpečenie
akého dôkazu mu bolo procesne v pôvodnom konaní odopreté (resp. aký dôkazný návrh mu bol
odmietnutý).

V ďalšom potom napáda nevyhodnotenie dôkazov súdmi v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku, čím
sa však - osobitne zdôrazňovaním zásady in dubio pro reo (ktorá podľa jeho názoru voči nemu mala byť
a nesprávne nebola aplikovaná) - priamo seba usvedčuje z toho, že v dovolacom konaní žiada dovolací
súd o prieskum správnosti hodnotenia dôkazov súdmi v pôvodnom konaní, čo však úspešne nemôže
dosiahnuť v rámci dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, z ktorého

je zrejmé (časť dikcie za bodkočiarkou), že na podklade námietky proti správnosti právneho posúdenia
(kvalifikácie) zisteného skutku (alebo námietky o porušení iného hmotnoprávneho ustanovenia)
dovolací súd „správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať a meniť". Dovolací prieskum
správnosti hodnotenia dôkazov za určitých okolností pritom môže dosiahnuť dovolaním výlučne minister
spravodlivosti Slovenskej republiky, a to prostredníctvom dovolacieho dôvodu upraveného v § 371 ods.

3 Trestného poriadku.

Sám obvinený hodnotí predovšetkým výpovede pôvodne spoluobvineného M. I., a to v konfrontácii aj s
inými dôkazmi, a osobitne aj s poukazom na to, že bol tzv. spolupracujúcou osobou, a takto sa domáha
záveru a jeho nehodnovernosti, a tým aj nepravdivosti jeho výpovedí, ktorými bol dovolateľ usvedčený

z participácie na súdenej trestnej činnosti.

Dôkazy vykonané v pôvodnom konaní hodnotí subjektívnou optikou, pričom jeho argumentácia smeruje
výlučne proti spôsobu hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, čím takto uplatňuje
tzv. námietku skutkovú a nie právnu, ktorú však dovolací súd nie je oprávnený zohľadniť a vecne sa s

ňou zaoberať, keďže, ako už bolo uvedené, v zmysle zákonnej dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať a meniť.

V inom spôsobe vyjadrenia tak dovolací súd konštatuje, že obvinený v dovolacej argumentácii
obsahom (vecne) neuviedol akúkoľvek procesnú situáciu z pôvodného konania, ani konkrétne procesné

ustanovenieTrestnéhoporiadku,ktorýmibyozrejmilvčomkonkrétnommalobyťporušenéjehoprávona
obhajobu, a súčasne žiadnou námietkou nespochybňoval skutok ustálený súdom I. stupňa a odvolacím
súdom v pôvodnom konaní (v tzv. skutkovej vete) v tom zmysle, že by ustálený skutok nenapĺňal znaky
použitej právnej kvalifikácie (teda že by nebol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného
činu, resp. že nenapĺňa skutkovú podstatu žiadneho trestného činu).

V dôsledku uvedeného tak dovolací súd, pri jeho viazanosti vecnými námietkami obvineného, nemal od
dovolateľa k dispozícii akúkoľvek (k ním uplatneným dovolacím dôvodom) priliehavú vecnú námietku
alebo argumentáciu, ktorá by napĺňala tieto dovolacie dôvody, na podklade ktorých by dovolací súd
mohol vykonať meritórny prieskum napadnutého rozhodnutia z pohľadu posúdenia opodstatnenosti ním

vytýkaných chýb, či už napadnutému rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré mu predchádzalo. Dovolací súd
teda nedisponoval takou dovolacou argumentáciou, vo vzťahu ku ktorej by prichádzala do úvahy vecná
reakcia.

Pokiaľ dovolateľ v dovolaní uviedol, že napáda tak rozsudok odvolacieho súdu aj jemu predchádzajúci

rozsudok súdu I. stupňa, dovolací súd pri posudzovaní tohto dovolania pristúpil ako k dovolaniu
obvineného proti uzneseniu odvolacieho súdu. V tej súvislosti upriamuje pozornosť obvineného na to, že
obvinený je oprávnený napadnúť dovolaním len druhostupňové súdne rozhodnutie, t. j. v danom prípade
uznesenie odvolacieho súdu (teda nie aj prvostupňový rozsudok), čo však nič nemení na jeho právev rámci dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu uplatňovať aj chyby prvostupňového rozsudku,
resp. aj chyby konania, ktoré mu predchádzalo, čo vo svojej podstate vyjadruje § 374 ods. 3 Trestného
poriadku (ktorý nepredstavuje samostatný dovolací dôvod).

Z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu
predchádzalo, nebol naplnený akýkoľvek dovolací dôvod, ani dovolateľom priamo uplatnený, ale ani iný
z dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné podradiť (subsumovať).

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.