Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/81/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5319202541
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5319202541.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom B. XX, XXX XX B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka,
JUDr. Cisarík s.r.o.,
so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, IČO: 36 866 849, proti žalovanej: C. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXX, XXX XX B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
Peter Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Ul. 17. novembra 3215, Čadca, IČO: 50 473 522, o vrátenie daru,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 14C/67/2019-241 zo dňa 30. marca

2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 14C/67/2019-241 zo dňa 30. marca
2022 vo výroku I. odmieta.

II. Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 14C/67/2019-241 zo dňa 30. marca 2022 vo výrokoch II.
a III. potvrdzuje.

III. Žalovanej proti žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobkyne
na prerušenie konania (výrok I.) a zároveň zamietol žalobu (výrok II.). Žalovanej voči žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala uloženia
povinnosti žalovanej, vydať jej dar, a to spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k nehnuteľnostiam parcela
KN-C č. 5558/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 43 m2 a parcela KN-C č. 5558/3 - zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 249 m2, zapísaným na LV č. XXXX pre k. ú. B., obec B., okres D..
Žalobu odôvodnila tým, že na základe darovacej zmluvy zo dňa 04.06.2014 od nej žalovaná nadobudla
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k sporným nehnuteľnostiam. Žalovaná sa voči nej správala v
rozpore s dobrými mravmi, čo riešila aj polícia, obecný úrad a priestupkový orgán. Uviedla, že nevhodné
správaniesaopakujeodsmrtijejsyna,t.j.manželažalovanej.Tomalospočívaťvhrubomzaobchádzaní,
v bránení styku s maloletou vnučkou, a to aj napriek súdom upravenému styku, psychickom týraní a
hrubom porušovaní dobrých mravov. Toto správanie pretrvávalo od roku 2017. Uviedla, že predmet

darovania darovala žalovanej ako svojej neveste v dobrej viere.
Po smrti jej syna sa správanie žalovanej podstatne zmenilo. Opísala incidenty, kedy žalovaná privrela
do dverí jej chodidlo, čo si vyžiadalo liečenie po dobu 14 dní, a dňa 27.05.2019 dala na svoj dom
č. XXXX namontovať kamerový systém, pričom tieto kamery zaberajú aj jej pozemok. Ďalej malažalovaná o žalobkyni dlhodobo šíriť nepravdivé informácie a poškodzovať jej dobrú povesť. Uviedla, že
je v emočnom vypätí, rozrušená a nemôže dobre spávať. Dňa 12.08.2019 zaslala žalovanej výzvu na
vrátenie daru, ktorú si žalovaná neprebrala.

3. Žalovaná v spore namietala pravdivosť tvrdení uvádzaných v žalobe. Uviedla, že nie je pravdou,
že by niekedy starej matke bránila v styku s vnučkou. Argumentovala, že sa maloletá môže so
žalobkyňou stretávať vždy, keď ide zo školy, čo však odmieta, pretože je žalobkyňa agresívna. Poprela
aj tvrdenie, že so žalobkyňou nekomunikovala. Tvrdila, že keď s ňou komunikovala, tak jej vulgárne
nadávala a urážala ju. Vysvetľovala, že keď jej nebohý manžel ochorel a stav bol nezvratný, mala

žalobkyňa sa začala chovať neznesiteľným spôsobom a zo všetkého ju obviňovať. Poukázala na to, že
manžel trpel ťažkým štádiom rakoviny a v posledných mesiacoch už ani poriadne nevidel. Tvrdila, že
žalobkyňa dala vypracovať darovaciu zmluvu, ktorá je datovaná dňom 28.12.2016, pričom toto bolo v
čase, kedy už jeho zdravotný stav bol prakticky nezvratný a vedela, že jej syn zomrie. Touto zmluvou
malo dôjsť k darovaniu nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. B., a to parcely KN-C č. 5554 v
podiele 1, ktorý predstavoval podiel na prístupovej ceste. Tak si zabezpečila jediný prístup k rodinnému

domu z prednej strany. Uviedla, že zmluva bola podpísaná jej manželom dňa 28.04.2017, teda v čase,
keď jej manžel bol už prakticky slepý a nič nevidel. Manžel zomrel dňa XX.XX.XXXX. Konanie žalobkyne
označilazaintrigánstvo.Kukamerovémusystémuuviedla,žetakétonamontovaniejeužbežnoupraxou.
Tiežpoukázala,žesamuselazdôvoduzlýchvzájomnýchvzťahovpresťahovaťksvojimrodičom.Tvrdila,
že kamerový systém je nainštalovaný spôsobom, ktorý nezasahuje do vlastníckych práv iných osôb.

K šíreniu nepravdivých informácií uviedla, že na také veci, ako matka samoživiteľka, nemá čas.
Naopak tvrdila, že žalobkyňa o nej šíri nepravdivé informácie. Zlé vzťahy nespôsobila ona. Žalobkyňu
rešpektovalaanemalasňoukonfliktydoochoreniajejmanžela.Tvrdila,ženedošlokhrubémuporušeniu
dobrých mravov. Žiadala aj zohľadniť nevhodné správanie žalobkyne. Namietala, že by kedykoľvek
fyzicky napadla žalobkyňu. Napokon uviedla, že správanie žalobkyne vždy vnímala aj jej dcéra, ktorá

z toho mala zdravotné ťažkosti. Žalobu označila za schválnosť.
4. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„OZ“) uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je preukázanie
takého správania sa obdarovaného, ktoré možno s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Hrubým porušením dobrých mravov je zvyčajne ich

porušenie buď značnej intenzity, alebo ide o sústavné porušovanie, či už fyzickým násilím na darcu,
hrubými urážkami na cti, vyháňanie darcu z domu, neposkytnutie potrebnej pomoci a pod. Nie každé
správanie, ktoré nie je v súlade
so spoločensky uznanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi,
napĺňa znaky § 630 OZ. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie

morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený
podľa objektívnych kritérií nielen podľa subjektívneho názoru darcu. Akékoľvek nevhodné správanie sa
obdarovaného, alebo jeho nevďačnosť voči darcovi
pre vrátenie daru nepostačuje. Negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi sa musí prejavovať
objektívne, a zároveň takéto správanie sa obdarovaného voči darcovi nemôže byť založené na

vzájomnosti, t. j. na rovnakom správaní sa darcu k obdarovanému.
5. Žalobkyňa podala dňa 29.03.2022 návrh na prerušenie konania s poukazom na to, že podala trestné
oznámenie vo veci podozrenia zo zločinu marenia spravodlivosti, ktorého sa mala dopustiť žalovaná
tým, že dňa 26.02.2020 mala do tohto konania v posudzovanej veci predložiť ako dôkaz lekársku správu
dokumentujúcu zdravotný stav nebohého B. B., ktorá je pozmenená, a to v časti záhlavie ako aj v časti

ručne dopísaného dátumu. Keďže trestné konanie nie je skončené a rozhodnutie orgánu v trestnom
konaní rieši v ňom otázku podstatnú pre rozhodnutie vo veci o vrátenie daru, žalobkyňa navrhla prerušiť
konanie do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ, odbor
kriminálnej polície, 1. oddelenie vyšetrovania Čadca pod ČVS: ORP-462/1-VYS-CA-2021. Súd prvej
inštancie tento návrh zamietol (výrok I. napadnutého rozsudku) s odôvodnením,

že sporná listina nebola pre konanie relevantná, netvorila podklad pre rozhodnutie, pričom dokazovanie
bolo zamerané na vzťah žalovanej a žalobkyne a na splnenie predpokladov pre vrátenie daru, a nie na
zdravotný stav nebohého B. B.. Ak by sa takáto listina v spise nenachádzala, súd prvej inštancie by vedel
o predmete konania rozhodnúť. Zároveň nepovažoval za potrebné podrobne sa zaoberať zdravotným
stavom B. B., keďže tento nebol predmetom sporu, pričom k zhoršeniu vzťahov medzi stranami malo

dôjsť až po jeho smrti.
6. Súd prvej inštancie sa tak v ďalšom vyporiadal s jednotlivými čiastkovými tvrdeniami žalobkyne
o správaní sa žalovanej, ktoré mala byť dôvodom vrátenia daru. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne
o bránení v styku s maloletou vnučkou E. zo strany žalovanej, súd prvej inštancie uviedol, že stykžalobkyne s maloletou bol upravený rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 10P/56/2017-62 zo dňa
09.11.2017 tak, že žalobkyňa je oprávnená stretávať sa s maloletou každú prvú sobotu v mesiaci, pričom
prvé tri soboty bude styk realizovaný

od 13.00 do 16.00 hod. v prítomnosti matky, a následne bude styk realizovaný od 09.00
do 18.00 hod. v jej neprítomnosti. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo jasne preukázané,
čo spôsobilo narušenie vzťahu medzi starou matkou (žalobkyňou) a maloletou vnučkou. Usúdil, že sa
tak mohlo stať pod vplyvom nepriateľského správania medzi starou matkou (žalobkyňou) a matkou
(žalovanou), ako aj pod vplyvom svedkyne C. F., ktorá sa tiež negatívne pred maloletou vyjadrovala na

osobu žalovanej, hodila po maloletej handru, či maloletú označila pomenovaním koza. Uzavrel, že ak
je ich vzťah narušený, o jeho obnovu sa musí pokúsiť žalobkyňa, s tým, že nie je možné očakávať, že
maloleté dieťa bude
v tomto smere vyvíjať iniciatívu. Poukázal zároveň na to, že žalobkyňa v auguste 2021 podala na
žalovanú trestné oznámenie, preto sa nemožno čudovať, že žalovaná v tomto smere
so žalobkyňou nechce komunikovať a nedvíhala jej telefón.

7. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že o nej žalovaná šírila nepravdivé informácie a nedostatočne
komunikovala, súd prvej inštancie uviedol, že tieto tvrdenia o ohováraní žalobkyňa nijako nepodložila
a nepreukázala. Poznamenal, že žalobkyňa údajne verejné urážky a poškodzovanie dobrej povesti
neriešila inak, napríklad oznámením o priestupku. K tvrdeniu, že žalovaná prestala komunikovať, a toto
správanie vyvrcholilo fyzickým útokom, kedy jej žalovaná mala privrieť nohu do dverí, súd prvej inštancie

uviedol,
že komunikácia medzi stranami prebieha len sporadicky a ojedinele. Z dokazovania mal preukázané,
že naposledy spolu komunikovali na meniny žalovanej v roku 2017, po ktorom nasledoval už len pokus
o dohodnutie stretnutia s maloletou. Obvinenia z vulgárností tvrdila aj žalovaná na žalobkyňu. Súd
prvej inštancie mal preukázané, že medzi stranami nedochádza ani k osobným stretnutiam, keďže

žalovaná chodí do rodinného domu na spornej nehnuteľnosti len večer a sporadicky. Súd prvej inštancie
mal preukázané len ochladnutie vzťahov, a to nielen medzi stranami, ale aj medzi synom žalobkyne
a žalovanou, čo vyplynulo aj z emailu, v ktorom žalovanej ako svojej švagrinej vykal a poňal ho
formalisticky.
8. Pokiaľ ide o sporný kamerový systém, súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné,

že žalovaná si dala namontovať kamerový systém na svoj dom. K tvrdeniu, že kvôli tomuto nechcel
žalobkyni nikto pomôcť, súd prvej inštancie uviedol, že ani na dopyt žalobkyňa nevedela konkretizovať,
o akú pomoc by malo ísť, ani kedy k takémuto odmietnutiu došlo. Jej tvrdenia, ktoré ostali len vo
všeobecnej rovine, súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané. Poukázal, že ani zo strany Úradu na
ochranu osobných údajov SR nebolo konštatované porušenie zákona. Zdôraznil, že žalobkyňa mohla

žalovanú najskôr osobne upozorniť, nie riešiť to cez syna, ktorý rovno podal trestné oznámenie. Aj
v tomto prípade súd prvej inštancie opätovne vzhliadol problém v nedostatočnej komunikácii strán
konania. Ustálil, že žalovaná chráni svoj majetok kamerovým systémom a kamery po riešení políciou
sklopila. Uvedené konanie preto nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi.
9. K argumentácií ohľadne konania v priestupkovej veci Okresného úradu Čadca, kde žalobkyňa mala

spôsobiť žalovanej škodu znehodnotením kopy zeminy, súd prvej inštancie uviedol,
že neuveril tvrdeniu žalobkyne, že kopa bola opretá o plot susedy, ktorá prosila žalobkyňu, aby tú kopu
nejako zarovnali a neničili jej plot. Žalobkyňa spolu so sestrou rozhrnuli zeminu po pozemkoch žalovanej
a žalobkyne. Súd prvej inštancie považoval za zvláštne, že sa suseda ozvala až v lete 2017, keď bola
kopa zeminy na mieste od roku 2014. Tiež neuveril tomu,

že zeminu rozniesla sama iniciatívne žalobkyňa, pokiaľ stačilo z jej strany upozorniť žalovanú. Poukázal
na to, že žalobkyňa na žiadosť obce predmetný pozemok ani len nepokosila.
10. V ďalšom sa súd prvej inštancie vyjadril k incidentu, kedy mali žalobkyňu „prepadnúť“ traja policajti,
tak, že dal za pravdu žalovanej, že nenesie zodpovednosť za to, akým spôsobom vykonávajú policajti
svoju činnosť. Neuveril ani tvrdeniu, že je žalobkyňa v psychiatrickej liečbe odvtedy, ako došlo k tejto

udalosti. Z predložených lekárskych správ mu vyplynulo,
že psychiatrická liečba je bez zmeny. Z RLP mala doporučenú aj skorú kontrolu psychiatrom. Ak by
potreba vyhľadať prvýkrát psychiatra vzišla až po tomto incidente, nevyplývalo by z lekárskych správ,
že je psychiatrická liečba bez zmeny.
11. Súd prvej inštancie nemal napokon preukázané ani tvrdenia žalovanej, že jej žalobkyňa a jej rodina

robí schválnosti, kedy napríklad bola zatarasená prístupová cesta konármi a hlinou,
že žalobkyňa mala neznámou farbou natierať kľučky na rodinnom dome. K vzájomným trestným
oznámeniam, ktoré v konaní prezentovali, súd prvej inštancie uviedol, že raz podá trestné oznámeniežalovaná a raz zasa žalobkyňa, pričom vždy to bolo podľa názoru súdu prvej inštancie spôsobené
nedostatkom komunikácie, kedy svoje záležitosti neriešili strany spolu, ale cez príslušné inštitúcie.
12. Súd prvej inštancie uzavrel, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou sa narušil po smrti B. B.,

avšak jeho narušenie nemožno pričítať len žalovanej. Žalobkyňa podľa všetkého premiestnila zo stavby
rodinného domu do hospodárskej budovy veci, ktoré podľa nej patrili im, a syn ich mal len požičané.
Žalovaná zasa tvrdila, že to boli jej veci, pričom nasledovala výmena zámkov na stavbe zo strany
žalovanej. Ak sa k tomu pridá skutočnosť,
že žalobkyňa začala naliehať na vykonanie terénnych úprav, ktoré podľa nej žalovaná neurobila vtedy,

ako podľa nej mala a sama sa potom pustila do týchto úprav, vzniklo ďalšie nedorozumenie, po
ktorom vzájomná komunikácia vymizla. Nasledovali ďalšie výčitky žalobkyne, napríklad o nedostatočnej
starostlivosti o nebohého B. B., vrátení fotiek a iné. Súd prvej inštancie teda nemal preukázané, že by
došlo zo strany žalovanej k správaniu, ktorým by hrubo porušovala dobré mravy. Správanie strán posúdil
ako nesúladné so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania, ktoré nedosiahlo intenzitu,
aby bolo možné skonštatovať, že došlo zo strany žalovanej k hrubému porušeniu dobrých mravov.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok tak, že žalovanej voči žalobkyni priznal, pre plný úspech
v konaní, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
14. Proti rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na náhradu trov konania.
15. Odvolanie žalobkyňa odôvodnila s odkazom na dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP. V prvom rade namietala, že mal súd prvej inštancie konanie podľa jej návrhu prerušiť,
keďže výsledky vyšetrovania v dotknutej trestnej veci považovala za veľmi dôležité pre samotné

rozhodovanie. Žalobkyňa mala za to, že samotné predkladanie pozmenených listín o zdravotnom stave
jej syna zo strany žalovanej, by bolo možné považovať za konanie, ktoré je minimálne v rozpore s
morálkou a pravidlami slušného správania sa. Samotné riešenie veci v trestnom konaní by malo znižovať
dôveryhodnosť ďalších výpovedí žalovanej.
16. Vo vzťahu k bráneniu jej styku s maloletou vnučkou zo strany žalovanej žalobkyňa namietala, že

súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom. Argumentovala, že celé konanie presviedčala súd
prvej inštancie o tom, že ona vyvíjala iniciatívu, aby vzťah medzi ňou a vnučkou pokračoval tak, ako to
bolo za života otca maloletej. Žalovaná v priebehu konania netvrdila a ani nepredložila žiaden dôkaz,
že by sa nejakým spôsobom snažila o to, aby maloletá navštevovala svoju starú matku. Poukázala
na komunikáciu prostredníctvom SMS, z ktorej malo vyplynúť, že sa viackrát dožadovala stretnutia

s vnučkou. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že by sa mohli stretnúť napríklad aj po škole, žalobkyňa
namietala, že súd prvej inštancie nebral na zreteľ, že maloletá je pod vplyvom svojej matky. O obnovu
vzťahov s maloletou sa mala rovným dielom snažiť aj žalovaná. Žalobkyňa argumentovala,
žeupieraniebudovaniavzájomnéhovzťahusmaloletounegatívnevplývanajejpsychickýstav.Bránenie
v budovaní rodinných väzieb s maloletou zo strany žalovanej označila

za správanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.
17. Žalobkyňa v ďalšom namietala závery súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané šírenie
nepravdivých informácií o nej žalovanou, ani jej verbálne útoky voči nej. Súd prvej inštancie len stroho
konštatoval, že strany konania spolu nekomunikujú od roku 2017, avšak nevzal
do úvahy jej argumentáciu, že sa nedá komunikovať s človekom, ktorý nereaguje

na telefonické a osobné kontakty. Po pojednávaní prejavila ochotu o zmierčie riešenie celej situácie
a oslovila žalovanú, keď odchádzala z budovy súdu, avšak tá neprejavila žiaden záujem o komunikáciu.
Žalovaná sa žiadnym spôsobom nepokúsila obnoviť naštrbené vzájomné vzťahy. Počas celého konania
naopak žalovaná prejavovala negatívny postoj voči nej a nazvala ju klamárkou. Žalovaná zabudla na
ústnu dohodu pred darovaním, že sa o ňu v starobe postará a bude jej pomáhať, i keď vie, že je staršia

osoba na invalidnom dôchodku s podlomeným zdravím. Súd prvej inštancie tiež opomenul skutočnosť,
že žalovaná podala
na žalobkyňu tri trestné oznámenia, aj keď v nich označila neznámeho páchateľa. Cieľom týchto bola
diskreditácia jej osoby, čo malo výrazne negatívny vplyv na jej zdravie.
18. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadom správania sa žalovanej spočívajúcom

v namontovaní kamerového systému žalovanou, sa žalobkyňa s týmto nestotožnila, teda že sporným
kamerovým systémom len žalovaná chráni svoj majetok, pričom kamery po upozornení políciou sklopila,
a toto konanie žalovanej nemožno považovať za porušujúce dobré mravy. Súd prvej inštancie však
neprihliadal na argumenty žalobkyne,žeajposklopeníkamiertietozaberajúpozemky,ktorésúvjejspoluvlastníctveadochádzakporušovaniu
jej osobnostných práv a slobôd.
19. Za nesprávne považovala žalobkyňa aj závery súdu prvej inštancie o vzájomných schválnostiach.

Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy vek a zdravotný stav žalobkyne, ak tvrdil, že mala problém
s trávou, mala ju pokosiť. Pozemok darovala žalovanej v dobrej viere s tým, že sa o tento pozemok
bude riadne starať, keďže ako obdarovaná, musí mať vedomosti o tom, že s vlastníckym právom sú
spojené ako práva, tak i povinnosti. K posúdeniu incidentu, kedy bola „prepadnutá“ policajtmi, súdom
prvej inštancie, žalobkyňa namietala,

že počas tohto incidentu sa žalovaná viezla spolu s policajtmi v aute a žalobkyňu im označila práve ona.
20. Na záver odvolania žalobkyňa nesúhlasila ani s tým, ako súd prvej inštancie vyhodnotil výpovede
svedkov, ktorý boli navrhnutí ňou, keď uviedol, že ich nemôže považovať
za nestranných a nezaujatých, ale na druhej strane, pokiaľ toto namietala ona vo vzťahu
k matke žalovanej, toto súd prvej inštancie na zreteľ nevzal.
21. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu považovala odvolanie za nedôvodné a napadnuté rozhodnutie

súdu prvej inštancie za vecne správne. Nesporne došlo k zhoršeniu vzťahu medzi žalobkyňou a
žalovanou, avšak k zhoršeniu vzťahov nedošlo z jej vôle. Uviedla, že smrť jej manžela zasiahla jej rodinu,
ako aj žalobkyňu. Slovné útoky žalobkyne neustále vyúsťovali
do častých konfliktov, pričom najhoršie to znášala maloletá vnučka. Zároveň rozporovala,
že by žalobkyni bránila v stretávaní s maloletou. Argumentovala aj tým, že žalobkyňa mala možnosť

sa s maloletou stretnúť, ale neurobila tak z toho dôvodu, že nikdy o ňu nemala naozajstný záujem.
Opätovne poukázala na to, že žalobkyňa podala návrh na výkon rozhodnutia, ktorým bol upravený styk
s maloletou, ale ten vzala späť potom, ako žalovaná preukázala, že maloletá bola v danom období
chorá. Tvrdila, že jej žalobkyňa robila schválnosti, či už v rámci výkonu rozhodnutia, ale aj v tomto
konaní. Ďalej poukázala, že keď chcela predmetnú nehnuteľnosť predať, potenciálni kupci boli vystavení

fyzickým útokom, vykrikovaniu a nadávkam. V konaní musela mnohokrát poukázať na klamstvá zo
strany žalobkyne, aj čo sa týka vzťahu s maloletou dcérou. Vždy sa snažila spory vyriešiť zmierlivo.
Ďalej uviedla, že od smrti manžela sa snažila dom len udržiavať v nejakom stave, najmä čo sa týka
stavu prekúrenia, no nedokázala tam tráviť čas alebo prespať. Mala aj navrhnúť žalobkyni, či chce dom
kúpiť. Prízvukovala, že na predmetný dom platí hypotéku a vôbec ho nevyužíva. Vo vzťahu k bratovi

nebohého manžela, uviedla, že je krstným otcom jej maloletej dcéry, ale od smrti brata sa o jej dcéru
nijakým spôsobom nestaral, nezaujímal sa, negratuloval jej, neposlal jej žiadne darčeky, nekúpil jej nič
na Vianoce a ani sa s ňou nechcel stretnúť. Poukázala na to, že jeho správanie je v rozpore s podstatou
úlohy krstného rodiča - maloletému dieťaťu poskytnúť pomoc, podporu, vychovávať ho. Uzavrela, že ju
situácia v rodine veľmi mrzí a snaží sa dcéru vždy nabádať, aby mala so starou matkou dobrý vzťah.

K návrhu na prerušenie konania uviedla, že tento bol absolútne nedôvodný. Predmetnú listinu označila
za nespôsobilú preukázať, či jej konanie vo vzťahu k žalobkyni je v rozpore s dobrými mravmi. Napriek
tomu zotrvala na tom, že predmetná listina je pravá. Na zaver podotkla, že voči jej osobe nebolo v tejto
veci vznesené obvinenie a v predmetnom konaní vystupuje ako svedkyňa. K súdnemu konaniu podotkla,
že v celom konaní odznelo množstvo poloprávd a výmyslov, pričom však nemá záujem sa ďalej utápať

v sporoch. Rozporovala aj tvrdenie, že by sa s ňou chcela žalobkyňa po pojednávaní na súde prvej
inštancie stretnúť.
22. Žalobkyňa sa v odvolacej replike vyjadrila, že s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej nemá úprimný
záujem o stretávanie sa s maloletou vnučkou, nemôže súhlasiť. Uviedla, že po smrti svojho syna vyvíjala
dostatočnú iniciatívu na budovanie vzťahu stará matka – vnučka, no žalovaná jej v tomto bránila.

Predložila dôkazy o opakovanej snahe dohodnúť si stretnutia prostredníctvom SMS, na ktoré žalovaná
reagovala vyhýbavo. Zdôraznila, že ak by žalovaná mala skutočný záujem o zachovanie rodinných
väzieb, neodmietala by kontakt so starou matkou, ale naopak sama by ho iniciovala. Zároveň odmietla
tvrdenia žalovanej o nevhodnom správaní voči potencionálnym kupcom rodinného domu ako nepravdivé
a nepodložené dôkazmi. Tieto obvinenia vnímala ako urážky, ktoré negatívne vplývajú na jej psychické

zdravie. V reakcii na obvinenia voči svojmu synovi G. B. uviedla, že sa o maloletú neter zaujímal a
spoločne ju chceli navštíviť, no žalovaná im stretnutie neumožnila.
23. V odvolacej duplike žalovaná zásadne zopakovala argumentáciu uvedenú už vo vyjadrení
k odvolaniu.
24. Iné podania strán v odvolacom konaní neboli odvolaciemu súdu predložené.

25. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku
súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. bolo podané oprávneným subjektom
(§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v jej neprospech, keďže žalobu zamietol a žalovanej priznal
proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %), včas(§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§
355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. vo výrokoch II. a III., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380

CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. §
378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ako aj v závislom výroku III.
o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolanie
žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému
odvolanie prípustné nie je, podľa ust. § 386 písm. c) CSP odmietol.

26. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť
v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Nedostatky v splnení

procesných podmienok odvolací súd nezistil.
27. Pokiaľ žalobkyňa odvolaním napadla aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolací súd
poukazuje na to, že týmto výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie nerozhodoval vo veci
samej. Tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie mal teda nie charakter rozsudku (§ 212 ods. 1 CSP),
ale charakter uznesenia (234 ods. 1 CSP), ktorým bolo rozhodnuté o návrhu žalobkyne na prerušenie

konania. Podľa ust. § 355 ods. 2 CSP je proti uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné odvolanie, ak
to zákon pripúšťa. CSP ďalej v ust.
§ 357 taxatívne vymedzuje uznesenia súdu prvej inštancie, proti ktorým je prípustné odvolanie
Uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP, však v ust. § 357
CSP uvedené nie je. Pokiaľ ide o uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na prerušenie konania,

ust. § 357 písm. n) CSP, pripúšťa odvolanie len proti uzneseniu, ktorým bolo konanie prerušené (teda
nie neprerušené), a to len z dôvodov podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP. Vzhľadom na
doposiaľ uvedené odvolací súd odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, podľa ust. § 386 písm. c) CSP
odmietol. Zároveň mal odvolací súd za to, že nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust.

§ 365 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj
tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej,
má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalobkyňa
podaním zo dňa 29.03.2022 navrhla prerušiť konanie do právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní
vedenomOkresnýmriaditeľstvomPZvČadci,odborkriminálnejpolície,1.oddelenievyšetrovaniaČadca

pod ČVS: ORP-462/1-VYS/CA-2021 vo veci trestného oznámenia žalobkyne z podozrenia zo zločinu
marenia spravodlivosti, keďže žalovaná do konania predložila ako dôkaz pozmenenú listinu - lekársku
správu o zdravotnom stave svojho nebohého manžela. Návrh odôvodnila tým, že v dotknutom trestnom
konaní sa rieši otázka podstatná pre rozhodnutie v posudzovanej veci. Možno konštatovať, že žalobkyňa
v uvedenom podaní a ani v následnom priebehu konania na súde prvej inštancie túto podstatnú otázku

nekonkretizovala. Žalobkyňa až v odvolaní vo vzťahu k tejto časti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie uviedla len toľko, že práve výsledky trestného konania boli dôležité z pohľadu predmetu
konania,keďžejehopredmetombolvráteniedaruzdôvodusprávaniasažalovanejakoobdarovanejvoči
žalobkyni hrubo porušujúcim dobré mravy, a konanie žalovanej, ktoré bolo predmetom posudzovania
v dotknutom trestnom konaní, takýmto správaním bezpochybne je. Odvolací súd poukazuje na to,

že žalobkyňa sa vrátenia daru (či už výzvou zo dňa 12.08.2019 alebo žalobou zo dňa 24.09.2019)
nedomáhala pre konanie žalovanej, ku ktorému malo dôjsť až po začatí konania v posudzovanej veci.
V spore o vrátenie daru je však súd viazaný jednostranným právnym úkonom darcu adresovaným
obdarovanému, v ktorom tento vymedzí dôvody, pre ktoré sa domáha vrátenia daru. Označením
(identifikáciou) závadného správania obdarovaného (žalovanej strany) voči darcovi (žalujúcej strane)

alebo členom jeho rodiny vo výzve
na vrátenie daru, prípadne v žalobe, je daný okruh sporných skutočností, ktoré sú predmetom
dokazovania.Akžalobcanevyzve(vovýzvenavráteniedaru,prípadnevžalobe)žalovanéhonavrátenie
daru pre určité správanie žalovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny, je takéto konanie z hľadiska
dôvodnostižalobouuplatnenéhonárokuprávneirelevantné(ktomurozsudokNajvyššiehosúduČRspis.

zn. 22Cdo/1620/2001 zo dňa 12.12.2002, uznesenie Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 33Cdo/3643/2012
zo dňa 30.05.2013, ktoré, aj keď nie je súčasťou rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít podľa
ust. čl. 2 ods. 2 CSP, má relevanciu z dôvodu rovnakej dotknutej právnej úpravy v právnom poriadku
SR a ČR). V kontexte posudzovanej veci, ak by aj bolo v označenom trestnom konaní preukázanéžalobkyňou tvrdené konanie žalovanej napĺňajúce znaky skutkovej podstaty trestného činu, takéto
konanie nemohlo mať relevanciu pre rozhodnutie súdu v posudzovanej veci. Ak potom súd prvej
inštancie zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania (konanie neprerušil) s odôvodnením, že

predmetnú listinu, ktorú mala žalovaná pozmeniť, nepovažoval
za relevantnú pre rozhodnutie vo veci, keďže predmetom dokazovania nebol zdravotný stav nebohého
manžela žalovanej a ani dôvody vrátenia daru uplatnené zo strany žalobkyne nespadali do obdobia jeho
života, v tomto rozhodnutí súdu prvej inštancie nemožno identifikovať žiadnu vadu uvedenú v ust. § 365
ods. 1 CSP, a teda ani naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 2 CSP.

28. Odvolací súd v ďalšom podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie vo výrokoch II. a III. založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom

konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
29. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia

súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
30. V ďalšom považoval odvolací súd za potrebné vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalobkyne
obsiahnutými v jej opravnom prostriedku.
31. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie
Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS/252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného
súdu SR spis. zn. I.ÚS/50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS/3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II.ÚS/251/2003 zo
dňa 17.12.2003). Právo na súdnu ochranu teda nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred
súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi

názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany
sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Skutočnosť, že sa žalobkyňa
s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými závermi a hodnotením
dôkazov nestotožnila, nemôže teda založiť záver o inej vade konania [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], či
porušení práva žalobcu

na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmé, o akom žalobkyňou uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok
právne kvalifikoval, na podklade akých dôvodov žalovaný nárok žalobkyni nepriznal a žalobu zamietol.
32. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné poukázať na určité všeobecné východiská
pri posudzovaní práva na darcu na vrátenie daru. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu

nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o
porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, napr. fyzickým násilím, hrubými urážkami,
neposkytnutím potrebnej pomoci a pod. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky
uznávanými pravidlami slušného správania

vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky ust. § 630 OZ; predpokladom aplikácie tohto
ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného,
ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií, a nielen podľa subjektívneho názoru
darcu. OZ však neustanovuje, že by správanie obdarovaného voči darcovi a členom jeho rodiny muselo
dosiahnuť intenzitu trestného činu alebo priestupku.

33. Dobré mravy (boni mores), hoci sú zákonným pojmom, nie sú zákonom definované.
Vo všeobecnosti treba za dobré mravy považovať súhrn spoločenských, kultúrnych
a mravných noriem, rešpektovaných rozhodujúcou časťou spoločnosti a majúcich povahu základných
noriem. Je to súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad. Dobré mravy súmeradlom hodnotenia konkrétnej situácie zodpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v
súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Posúdenie konkrétneho obsahu
pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu

k prípadu sudcovi (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/191/1996 zo dňa 21.08.1997,
spis. zn. 5Cdo/72/2008 zo dňa 30.06.2008, spis. zn. 3Cdo/53/2006 zo dňa 01.11.2010).
34. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie
dobrých mravov, treba v ďalšom vychádzať aj z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do
úvahy a hodnotiť správanie sa darcu, zistiť či tento sa sám nespráva voči obdarovanému v rozpore

s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči
nemualebočlenomjehorodiny.Vkladnomprípadebysatotižnemoholdarcaúspešnedomáhaťvrátenia
daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu
medzi darcom a obdarovaným, ktorú by bolo sotva možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo

v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn.
2Cdo/108/2007 zo dňa 27.05.2008).
35. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne ohľadom skutkových a z toho vyvodených právnych
záveroch súdu prvej inštancie, odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade
so svojou povinnosťou hodnotiť dôkazy v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP, pričom toto

hodnotenie bolo tiež v súlade s princípmi formálnej logiky.
36. Žalobkyňa sa v odvolaní nestotožňovala so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo
jednoznačne preukázané, čo spôsobilo narušenie vzťahu žalobkyne s jej maloletou vnučkou, či to bolo
spôsobenésprávanímžalobkyne,ktoréužmaloletávosvojomvekuvníma,alebonaopakovplyvňovaním
zo strany žalovanej. Vo výzve na vrátenie daru zo dňa 12.08.2019 žalobkyňa medzi inými dôvodmi

vrátenia daru uviedla, že žalovaná jej neumožňuje stretávanie s maloletou vnučkou, pričom bližšie tento
dôvod nerozviedla. V žalobe žalobkyňa uviedla, že žalovaná jej dlhodobo bráni v styku s maloletou
vnučkou, pričom bola nútená domáhať sa tohto prostredníctvom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod spis. zn. 10P/56/2017. Žalovaná si však neplnila povinnosti vyplývajúce z rozsudku
Okresného súdu Čadca v tomto konaní, preto bola nútená podať na okresný súd návrh na výzvu na

plnenie týchto povinností žalovanou, avšak následne vzala návrh späť s odôvodnením, že žalovaná si
našla nového partnera a za týchto okolností považovala styk s vnučkou v podstate vnučke škodiaci.
Tieto skutkové tvrdenia žalovaná účinne poprela vo vyjadrení k žalobe
(§ 151 CSP). Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v spore nebol preukázaný
dôvod narušenia vzťahov medzi žalobkyňou a jej vnučkou, inak povedané, žalobkyňa v spore neuniesla

dôkazné bremeno zaťažujúce ju na preukázanie jej tvrdenia, že je to práve žalovaná, ktorá svojím
konaním zamedzovala v styku žalobkyne s jej vnučkou, resp. svojím správaním spôsobila narušenie
vzťahu žalobkyne s jej vnučkou. Možno konštatovať, že žalobkyňa takmer vôbec nekonkretizovala
žiadne konanie žalovanej, ktoré by vo vzťahu príčina - následok viedlo k narušeniu vzťahov medzi
žalobkyňou a jej vnučkou. Popisovala len okolnosti jej vzťahu s vnučkou po smrti jej syna a pokusy

o stretnutie s maloletou. Samotná skutočnosť, že vzťahy medzi žalobkyňou a vnučkou po smrti syna
žalobkyne (manžela žalovanej) ochladli, však sama o sebe nemusí byť dôsledkom správania sa
žalovanej. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, javí sa, že vzťah medzi žalobkyňou a jej vnučkou sa narušil
po smrti syna žalobkyne (otca jej vnučky) v dôsledku vzájomného zhoršenia vzťahov medzi stranami.
Ak žalobkyňa polemizovala v ďalšom s úvahami súdu prvej inštancie ohľadom zlepšenia narušených

vzťahov medzi ňou a jej vnučkou, tieto úvahy súdu prvej inštancie nemali vo vzťahu k predmetu sporu
žiadnu relevanciu. Právne relevantné bolo totižto len také negatívne správanie sa žalovanej, ktoré by
samo o sebe vyústilo k narušeniu vzťahu medzi žalobkyňou a jej maloletou vnučkou, v dôsledku ktorého
by došlo k prerušeniu ich stretávania sa. Takéto správanie sa žalovanej však preukázané v spore nebolo.
37. Ďalej žalovaná namietala záver súdu prvej inštancie, že nemal preukázané šírenie nepravdivých

informácií žalovanou o žalobkyni ani verbálne útoky žalovanej na žalobkyňu. Žalobkyňa vytýkala súdu
prvej inštancie, že nevzal do úvahy jej argumenty, že sa nedá komunikovať s človekom, ktorý nereaguje
na telefonické a osobné kontakty. Zároveň súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani to, že žalovaná
pred darovaním ústne sľúbila žalobkyni, že sa o nej v starobe postará a bude jej pomáhať. V kontexte
s touto námietkou žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že právo darcu domáhať sa vrátenia

daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani pri menej významnom porušení
dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno
považovať ani nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí. Rovnako nemožno
uvažovať o správaní obdarovaného hrubo porušujúcom dobré mravy, ktoré spočíva v neposkytnutípomoci darcovi, keď darca nie je na takúto pomoc odkázaný (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 2Cdo/81/1997 zo dňa 30.01.1998 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR č. 2 ročník 1999

pod poradovým č. 31). Prípadný nevďak žalovanej spočívajúci v prerušení komunikácie
sožalobkyňoutakvzmysleuvedenéhonemožnokvalifikovaťakosprávaniesažalovanej,ktorébymohlo
zakladať právo žalobkyne na vrátenie daru. Ako aj poukázal súd prvej inštancie, javí sa, že spojivom
vzťahu žalobkyne a žalovanej bol práve syn žalobkyne (manžel žalovanej), pričom sa strany odcudzili
a prestali komunikovať po jeho smrti. Žalobkyňa v spore rovnako nepreukázala, že by bola odkázaná

na pomoc žalovanej, a preto ani skutočnosť, že žalovaná jej takúto pomoc neposkytuje, nemôže mať
relevanciu pre vznik práva žalobkyne na vrátenie daru.
38. V zmysle uvedeného v odseku č. 27 odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu vyjadrovanie
sa žalovanej na adresu žalobkyne v priebehu konania v posudzovanej veci nemohlo mať právnu
relevanciu vo vzťahu k predmetu sporu. Preto poukaz žalobkyne
na správanie sa žalovanej v priebehu konania ani súd prvej inštancie do úvahy vziať nemohol. Preto

bola námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadal
na vyjadrovanie žalovanej v priebehu konania na adresu žalobkyne, neopodstatnená.
39. Ak žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani to,
že žalovaná podala na žalobkyňu tri trestné oznámenia (i keď vždy označovala neznámeho páchateľa),
pričom skutočnosti v nich uvedené sa nezakladali na pravde. Žalobkyňa sa v žalobe, vymedzujúc

správanie žalovanej spočívajúce v šírení nepravdivých informácií o žalobkyni, na podklade ktorého
uplatňovala právo na vrátenie daru, zmienila len o jednom oznámení žalovanej o priestupku proti
majetku, v zmysle ktorého mala žalobkyňa spôsobiť
na majetku žalovanej škodu rozvezením štrku (poznámka: podľa dôkazu predloženého žalobkyňou
upovedomenia o odložení priestupkovej veci išlo o zeminu). Iné konkrétne správanie / konanie žalovanej

žalobkyňa v kontexte so šírením nepravdivých informácií žalovanou o žalobkyni v žalobe netvrdila Vo
výzve na vrátenie daru zo dňa 12.08.2019 takéto konanie žalovanej žalobkyňa ani výslovne neuviedla.
V správaní žalovanej spočívajúcom v podaní oznámenia o priestupku voči žalobkyni, nevidel ani
odvolací súd správanie hrubo porušujúce dobré mravy. Podľa skutkových zistení súdu prvej inštancie,
vyplývajúcich z upovedomenia Okresného úradu Čadca, odbor všeobecnej vnútornej správy zo dňa

04.05.2018 o odložení priestupkovej veci, žalobkyňa konala tak, ako to uviedla žalovaná v oznámení,
avšak podľa vlastnej výpovede nemala v úmysle spôsobiť akúkoľvek škodu
na cudzom majetku. Nebolo potom pravdivé tvrdenie žalobkyne, že žalovaná o žalobkyni šírila
nepravdivé informácie, čo malo mať svoj základ práve v podaní zmieneného oznámenia o priestupku.
Skutočnosť, že orgán, v ktorého právomoci bolo prejednanie tejto priestupkovej veci odložil túto

z dôvodu, že konanie žalobkyne nenapĺňa znaky priestupku proti majetku podľa ust. § 50 ods. 1 zákona
č. 372/1990 Zb., nepreukázala tvrdenia žalobkyne o tom,
že žalovaná o žalobkyni šírila nepravdivé informácie. Zároveň akcentujúc, že z hľadiska dôvodnosti
žalobou uplatneného nároku na vrátenie daru je právne relevantné len individualizované konanie
obdarovaného opísané vo výzve na vrátenie daru, resp. v žalobe, bolo právne bezvýznamné konanie

žalovanej spočívajúce v podávaní ďalších dvoch oznámení na osobu žalobkyne. Napokon nie je možné
brať akýmkoľvek spôsobom na ťarchu žalovanej konanie policajtov pri výkone ich právomoci, čo sa týka
udalostí dňa 27.05.2019. Na tom nemôže nič zmeniť ani to, že žalovaná mala vezúc sa v policajnom
vozidle označiť žalobkyňu.
40. Napokon sa odvolací súd stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa ani nepreukázala

svoje tvrdenia, že žalovaná namontovaním kamerového systému na svojom rodinnom dome sťažila
žalobkyni postavenie v spoločnosti, keďže jej odmietajú pomoc rodina a známi, ktorí sa boja zneužitia
týchto kamerových záznamov. Potom nepovažoval
za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobkyne spočívajúcu sa v nestotožnení so záverom súdu prvej
inštancie, keď tento nepovažoval namontovanie kamerového systému žalovanou

za správanie porušujúce dobré mravy. Ak aj došlo k vyhotoveniu obrazového záznamu týkajúceho sa
žalobkyne sporným kamerovým systémom za účelom ochrany majetku žalovanej, takáto skutočnosť
nemôže zakladať záver o správaní sa žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Za podstatné považoval
odvolací súd, že v konaní nebolo preukázané,
že by žalovaná šírila akýmkoľvek spôsobom obrazové záznamy z tohto kamerového systému týkajúce

sa žalobkyne a týmto spôsobom zasahovala do osobnostných práv žalobkyne.
41. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobkyne, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku II. v merite veci, ako aj vo výroku III. o nároku
na náhradu trov konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 262 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej ako úspešnej
procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní

úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane

pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná
má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].