Rozsudok – Dôchodky ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. máj 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-6Sa/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7023200093
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7023200093.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcov: 1/

A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. XXX; 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. XXX a 3/
D.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomXXXXXB.XXX,všetcikvalifikovaneprávnezastúpeníadvokátom:JUDr.
Marián Ďurina, so sídlom Sibírska 4, 831 02 Bratislava 3, proti žalovanému: generálny riaditeľ Sociálnej
poisťovne, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. XXX XXX XXXX X z 20.04.2020, vo veci starobného dôchodku a jemu predchádzajúceho
administratívneho konania, v štádiu konania po rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Ssk/30/2021 z 30.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o žalobe žalobcov 2/ a 3/ zastavuje.

II. Zrušuje rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X z 20.04.2020, ako
aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X z 20.11.2019 a
vec vracia na ďalšie konanie Sociálnej poisťovni, ústredie.

III. Žalobcovia 2/ a 3/ a žalovaný nemajú právo na náhradu trov prvostupňového správneho súdneho

konania a kasačného konania.

IV. Žalobkyni 1/ priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
prvostupňového správneho súdneho konania a kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 14.05.2020 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sa
právny predchodca žalobcov t. č. už neb. E. C. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX (ďalej
len „pôvodný žalobca“), domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X z
20.04.2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej aj len „SP“) č. XXX

XXX XXXX X z 20.11.2019 vo veci žiadosti pôvodného žalobcu o priznanie mu starobného dôchodku,
aby boli tieto rozhodnutia zrušené, vec aby bola vrátená SP-ni na ďalšie konanie a žalobcovi, aby bola
priznaná náhrada trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva
v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach

(ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe pôvodného žalobcu,
v zmysle rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023,
náhodnými technickými prostriedkami pridelené zákonnej sudkyni správneho súdu.3. Z dôvodu úmrtia pôvodného žalobcu, správny súd uznesením č. k. KE-6 Sa/5/2023-18 z 18.01.2024
rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodného žalobcu, t.j. so žalobcami 1/ až 3/ (spolu ďalej
len „žalobcovia“).

Administratívne konanie

4. Podľa žalovaným predloženého dávkového spisu, žalobca žiadosťou spísanou na tlačive Sociálnej
poisťovne 30.09.2019, žiadal o priznanie mu starobného dôchodku počnúc od 20.09.2017.

5. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej tiež aj len „SP“), ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.
XXX XXX XXXX X z 20.11.2019 rozhodla o zamietnutí žiadosti pôvodného žalobcu o starobný dôchodok
a to podľa § 65 s § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003
Z.z.“) a podľa § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákon č.
100/1988 Zb.“).

SP svoje rozhodnutie odôvodnila poukazom na to, že podľa potvrdenia Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia č. 6565404024295500/2017 zo 07.08.2017 bol žalobcovi podľa § 33 zákona č. 76/1959
Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov priznaný výsluhový príspevok počnúc od 01.07.1993,
ktorý príspevok sa podľa § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov
a podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, považuje

zavýsluhovýdôchodok.Napriznanienárokunavýsluhovýpríspevokaurčeniejehovýškybolažalobcovi
zohľadnená doba služby v I. kategórii funkcií v rozsahu 12 rokov a 287 dní, ktorá pozostávala z doby
základnej služby vo vojenskej škole od 20.09.1980 do 31.07.1981 v I. kategórii funkcií; z doby náhradnej
služby vo vojenskej škole od 01.08.1981 do 31.12.1981 v I. kategórii funkcií, z doby ďalšej služby vo
vojenskej škole od 01.01.1982 do 13.07.1985 v I. kategórii funkcií a z doby služobného pomeru vojaka

z povolania od 14.07.1985 do 30.06.1993 v I. kategórii funkcií.
Vzhľadom k tomu, že teda žalobca v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií, ktoré je postavené
na roveň zamestnania I. pracovnej kategórie v zmysle § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb.,
nezískal najmenej 20 rokov zamestnania, ale získal iba 12 rokov a 287 dní, v tom dôsledku mu nárok
na starobný dôchodok od 20.09.2017 nevznikol. A keďže zamestnanie I. pracovnej kategórie netrvalo

u žalobcu k 31.12.1999, tak ako to vyžaduje § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., preto žalobcovi
nevznikol nárok na starobný dôchodok ani titulom ďalšieho zamestnania podľa § 174 ods. 1 zákona č.
100/1988 Zb..
Záverom SP poznamenala, že podľa § 65 ods. 2 a § 65a zákona č. 461/2003 Z. z., sa dôchodkový
vek od 01.01.2017 upravuje v závislosti od priemernej strednej dĺžky života (veku dožitia) v Slovenskej

republike s tým, že dôchodkový vek stanovuje každoročne Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
SR opatrením, avšak keďže do rozhodnutia SP nebolo vydané toto opatrenie, ktoré by určilo dôchodkový
vek, tak u žalobcu výšku jeho dôchodkového veku nie je možné určiť.
6. Neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia SP je osobný list dôchodkového poistenia, podľa ktorého, súčet
počtu dní obdobia dôchodkového poistenia u žalobcu do vzniku nároku na dôchodok je 39 rokov a 114

dní.
Rozhodnutie SP bolo žalobcovi doručené 03.12.2019.

7. Pôvodný žalobca svoje odvolanie podané proti rozhodnutiu SP dňa 10.12.2019 odôvodnil tým, že aj
po ukončení kariéry vojenského pilota bol zamestnaný v civilnom sektore a stále pracuje a aj ku dňu

podania žiadosti pracuje a ďalej bude pracovať.
Vyjadril nesúhlas s rozhodnutím SP-ne nezapočítať mu zvýhodnený zápočet keď bol pilotom
nadzvukového bojového lietadla s poukazom, že podľa štatistík armády sa osoby vykonávajúce túto
službu dožívajú nízkeho priemerného veku z dôvodu nadmerného fyzického a psychického zaťaženia
ľudského organizmu pri výkone tejto činnosti.

Poukázal na nepravdivosť informácií o výkone služby, ktorú vykonával aj počas štúdia na vojenskom
gymnáziu Jána Žižku v Opave (ďalej len „štúdium v Opave“) od 28.08.1977 do 31.07.1981, ktorú
dobu SP-ňa bezdôvodne označila ako málo významnú v III. pracovnej kategórie, pričom SP neoznačila
právny predpis, podľa ktorého postupovala s tým, že aj počas tohto štúdia pôvodný žalobca pravidelne
nastupoval do dozorných služieb na rote v súlade s rozkazmi veriteľa, pričom už v druhom ročníku

tohto štúdia sa stal vojakom, keďže 20.09.1978 dovŕšil 16 rokov veku, takže podľa branného zákona č.
92/1949 Zb. sa mohol stať vojakom Československej ľudovej armády v súlade s textom jeho prihlášky
na toto štúdium. Podľa pôvodného žalobcu sú nesprávne aj údaje o výkone jeho náhradnej vojenskej
služby a služby vojaka z povolania, pričom podotkol že služobný pomer vojaka bol ukončený na jehožiadosť k 30.06.1993. Od nástupu na štvorročné štúdium v Opave 28.08.1977 bol pôvodný žalobca
v nepretržitom služobnom pomere s tým, že vojakom sa stal od 20.09.1978, kedy dovŕšil 16 rokov
počas štúdia v Opave, ktorú skutočnosť SP nezohľadnila a teda nesprávne posúdila, aj štúdium

v Opave, ktoré obdobie malo byť posúdené ako obdobie služby, ktorú pôvodný žalobca nepochybne
vykonával. V ďalšom pôvodný žalobca poukázal na režim panujúci na stredných vojenských školách
až do roku 1991, kde sa bez akejkoľvek verejnej kontroly vychovávali maloletí (od 15 rokov veku) vojaci
vojenských škôl, ktorým bola tvrdo nanucovaná služba popri štúdiu, ktorú museli strpieť a vykonávať
pod hrozbou disciplinárneho trestu, pričom službu vykonávali podľa tých istých právnych predpisov

ako vojaci základnej vojenskej služby alebo vojaci z povolania. Tento stav, ktorý je dnes tabu, trval
až do prijatia Listiny základných práv a slobôd v roku 1991, kedy osobám mladším ako 18 rokov bol
zakázaný vojenský výcvik a vojenská príprava s tým, že verejne sa nemohlo hovoriť o vojenskom
výcviku a vojenskej príprave týchto maloletých, v školách panovali nekompromisné vojenské normy
a vojenské pravidlá, ktoré sú dnes predmetom utajovania pred verejnosťou. Pôvodný žalobca uviedol,
že do dozornej služby počas štúdia na strednej vojenskej škole sa nastupovalo každý deň o 16.00 hod.

na rozkaz veriteľa a žiaci sa v nich striedali až po 24 hodinách s tým, že akýkoľvek priestupok v tejto
službe bol verejne trestaný, za tieto služby žiaci nikdy nedostali peniaze a ak bol vyhlásený bojový
poplach museli sa ho s plnou poľnou zúčastniť aj maloletí žiaci 1. až 4. ročníka školy, preto pôvodný
žalobca mal za to, že štúdium na s na vojenskej škole v Opave nebolo iba štúdiom, ale bolo aj výkonom
služby. V uvedenej súvislosti pôvodný žalobca poukázal, že tieto praktiky vo vojenských školách boli

aj v rozpore s v tej dobe určitým Zákonníkom práce, ktorý zakazoval nočnú prácu a prácu nadčas
osobám mladším ako 16 rokov, ktoré mohli pracovať najviac 36 hodín týždenne. Sumarizujúc uvedené
pôvodný žalobca uviedol cit. „Stojí naozaj za výkon starostlivejšieho dokazovania, aby sa odhalilo,
či naozaj išlo o vynucovanú službu na Vojenských stredných odborných školách a VGJŽ, a zároveň
aj o výkon nútených prác. Za jedno, aj druhé patrí primeraná finančná náhrada. Medzitým vojenských

stredoškolákov dobehol dôchodkový vek a dnes už nehodlajú mlčať ... študenti civilných škôl takéto
zaobchádzanie nikdy nepoznali... Aj toto bol prosím ďalší výkon SLUŽBY v ČSĽA v súlade so zákonom
ČSSR! Prečo to pred súdmi Sociálna poisťovňa skrýva?“
Pôvodný žalobca ďalej poukázal, že nie je zrejmé ako sa SP vysporiadala s listinnými dôkazmi
t.j. s úradnými záznamami Ministerstva obrany SR, s vojenskou knižkou, s výkazmi dôb a kategórii

funkcií,soškolskýmivysvedčeniamipôvodnéhožalobcuzoštúdiavOpave,sďalšímilistinnýmidôkazmi,
vypočutím očitých svedkov, ako aj napr. s listinou „Potvrzení o přijetí“ z 19.03.1968, ktorým bolo
pôvodnému žalobcovi oznámené jeho prijatie na štúdium v Opave ktoré malo charakter povolávacieho
rozkazu, pričom v potvrdení nebolo nikde uvedené, že sa jedná o výkon služby a nútenej práce, takže
podľa pôvodného žalobcu cit. „Je to ďalší dôkaz o tom, že sme ako žiaci ZDŠ boli oklamaní a podvedení,

že nešlo len o štúdium, ale popritom aj o výkon služby a výkon nútených prác a to od nášho veku 15.
rokov, odkedy sme tam nastúpili. (...) ... všetko jasne usvedčuje Sociálnu poisťovňu o tom, že s osobou
odvolateľa už od počiatku (od 28.08.1977 do 31.07.1981) zaobchádzalo ako s vojakom ČSĽA.“ Pôvodný
žalobca dodal, že vojaci z povolania slúžiaci v tých istých kasárňach, v ktorých bol aj pôvodný žalobca
počas svojho štúdia v Opave, mali všetci priznanú I. a II. kategóriu funkcií, hoci sa tam zdržiavali počas

pracovných dní iba 8 a pol hodiny denne, avšak žiaci školy tam paradoxne boli nonstop 24 hodín
denne celé 4 roky, teda 3 x dlhšie ako vojaci z povolania, preto pôvodný žalobca žiadal odstrániť túto
diskrimináciu a nerovnosť a cit. „... priznať I. kategóriu funkcií aj za výkon odvolateľovej služby v 1. až
4. ročníku VGJŽ. Sociálna poisťovňa dnes nedokáže právne odpovedať na otázku, prečo odvolateľ bol
sústavne nútený študovať za ostnatým a stráženým plotom, z akých dôvodov a príčin?“ Preto podľa

pôvodného žalobcu, za toto obdobie nemôže mať priznanú iba III. pracovnú kategóriu ako ostatní žiaci
na civilných stredných školách. Podľa pôvodného žalobcu „Sociálna poisťovňa, napriek všetkým týmto
neodškriepiteľným faktom, mu I. kategóriu funkcií posudzuje až od dňa 20.09.1980, kedy dosiahol vek
dospelosti t.j. 18 rokov. To je poriadne ohýbanie práva! To, že už bol dávno vo výkone služby ešte
predtýmtodátumomjunezaujíma!TusadostávadozjavnejkolíziebrannýzákonNZČSRč.92/1949Zb.

(ktorý umožnil odvolateľovi stať sa vojenskou osobou už oveľa skôr, než vo veku 18 rokov) a dôchodkové
zákony, ktoré posudzujú dôchodkové nároky iba od fyzického veku odvolateľa 18 rokov ...“
V ďalšom obsiahlom texte pôvodný žalobca poukázal, že žiaci vojenských stredných škôl, ako detskí
vojaci mali rovnakú výbavu a výstroj ako vojaci; mali rovnaký režim v kasárňach ako vojaci; rovnako
vykonávali dozornú službu na rote; ohľadne vojenských trestných činov sa na nich identicky vzťahoval

Trestnýzákon;podľavyhláškyč.20/1958Zb. sažiacivojenskýchškôlzaraďovalidovojskaakovojenské
osobyaslužobnápovinnosťimvznikladňomichodvedenia,pričompôvodnýžalobcabolpodľavojenskej
knižky odvedený 16.03.1981, ktorým dňom sa pôvodný žalobca zaradil do vojska a stal sa vojenskou
osobou (čl. 17 odvolania, pozn. súdu). Pôvodný žalobca poukázal, že podľa jeho vojenskej knižky jeobdobie štúdia na strednej vojenskej škole v Opave zaznamenané ako cit. „vojenská činná služba“
a preto je túto službu potrebné považovať za prípravu na výkon profesionálnej služby v ozbrojených
silách už od jeho veku 15 rokov podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., a taktiež už

počas štúdia mal pôvodný žalobca tzv. „Zdravotní knižku pro vojáky z povolaní“ za účelom vykonávania
lekárskych prehliadok, pričom prvú zdravotnú prehliadku absolvoval 13.09.1977.
Napokon pôvodný žalobca poukázal na potrebu aplikácie § 3 odseku 1 nariadenia vlády č. 117/1988
Zb. o zaraďovaní pracovníkov do I. a II. pracovnej kategórie, podľa ktorého doba štúdia žiaka stredného
odborného učilišťa, ktorý sa pripravuje na zamestnanie I. a II. pracovnej kategórie sa započítava

ako doba zamestnania v tejto pracovnej kategórii, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne
na pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa tieto zamestnania I. a II. pracovnej kategórie vykonávajú.
V tejto súvislosti, podľa pôvodného žalobcu SP-ňa nezohľadnila, že pre výkon služby v I. resp.
v II. kategórii funkcií nebol podstatný výkon vojenskej základnej služby, ale to závisí od skutočného
vojenského výcviku a reálnej vojenskej prípravy s dodatkom, že v prípade žiakov vojenských škôl musel
byť výcvik neporovnateľne intenzívnejší a rozsiahlejší ako u bežných vojakov základnej služby, kde trval

iba 30 dní, pretože vo vojenských školách sa vychovali budúce špičkové práporčícke a dôstojnícke
elity velenia armády, ministri obrany a nie nepotrebné podradné či treťoradé kádre, pretože štát musel
budovať obranu a postarať sa o svoju bezpečnosť. O výkone služieb podľa pôvodného žalobcu svedčia
listinné dôkazy o výkone dozornej služby žiakov 1. až 4. ročníka vojenského gymnázia v Opave
od 28.08.1977 do 31.07.1981, ktoré dokumenty sú vo vojenských historických archívoch v Trnave,

Bratislave, Olomouci a Prahe. V tej súvislosti pôvodný žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 10 Sd/151/2013 z 25.06.2014 kde je konštatované, že pojem služba je oveľa širší
než ako ho vykladá SP, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Sd/21/2016 zo
14.09.2016 podľa ktorého, štúdium odvolateľa v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy treba
považovať za službu. Pôvodný žalobca poukázal, že zákon č. 100/1988 Zb. v § 132 ods. 1 univerzálne

pojednáva iba o službe a nie o službe vojakov v činnej službe, takže akékoľvek prívlastky, či prílepky
k pojmu „služba“ sú nelegálne a cit. „... vykonštruované iba vojakmi. Tí si vniesli do svojich predpisov
iba chaos a nezrozumiteľnosť.“ Taktiež § 33 zákona č. 76/1959 Zb. pojednávajúci o nároku na výsluhový
príspevok, nekonkretizuje o aký druh služby pre tento nárok by sa malo jednať, tj. neuvádza, že služba
má byť vykonávaná v služobnom pomere, takže by to mohla byť aj dozorná služba študentov vojenského

gymnázia s tým, že § 145j ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. upravuje aj iné druhy služby v ozbrojených
silách na účely sociálneho zabezpečenia. Podľa žalobcu existovalo mnoho rôznych druhov služieb,
ktorý chaos si spôsobili sami vojaci a tento neprehľadný právny problém by mal ísť podľa žalobcu
na ťarchu SP-ne, preto podľa žalobcu cit. „... služba žiakov popri štúdiu na vojenských stredných
školách má reálnu šancu na uznanie prvých ročníkov za I. kategóriu funkcii už od 15 rokov ich veku ...,

pretože ju reálne vykonávali.“ Podľa žalobcu v ozbrojených zložkách odslúžil viac ako 15 rokov vrátane
štúdia na vojenskom gymnáziu, t.j. svoj záväzok voči štátu si plnil a preto očakával, že zo strany štátu
mu bude umožnené odísť do starobného dôchodku v zníženom veku, pretože počas výkonu služby
žalobca ani členovia jeho rodiny nesmeli vycestovať, nesmeli sa stretávať s cudzincami a celkový výkon
služby do roku 1991 bol diskriminačný. Preto má žalobca za to, že zámer zákonodarcu zabezpečiť

žalobcovi vyššiu úroveň jeho zabezpečenia v starobe za dobu výkonu jeho služby, nebolo znevýhodniť
ho v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.

8. Žalovaný, žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 20.04.2020 odvolanie žalobcu
proti rozhodnutiu SP-ne v celom rozsahu zamietol a rozhodnutie SP-ne potvrdil.

Žalovaný poukázal, že žalobca požiadal o priznanie starobného dôchodku žiadosťou z 30.09.2019
a to počnúc od 20.09.2017 vo veku jeho 55 rokov. Túto žiadosť SP zamietla, keďže z potvrdenia
Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. 6565404024295500/2017 zo 07.08.2017 vyplynulo,
že žalobcovi bol podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. priznaný výsluhový príspevok počnúc dňom
01.07.1993, keďže žalobca bol na vlastnú žiadosť prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania

k 30.06.1993. Žalovaný dodal, že výsluhový príspevok sa s účinnosťou od 01.05.1998 považuje podľa
§ 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z. z. za výsluhový dôchodok. V ďalšom žalovaný identicky ako boli
uvedené aj v rozhodnutí SP-ne, zopakoval doby, ktoré boli v I. kategórii funkcií žalobcovi zohľadnené
v súvislosti s jeho službou v ozbrojených silách s tým, že po duplicitne zhodnotenej dobe od 01.03.1983
do 30.06.1993 z dôvodu výkony leteckej služby, bola tak žalobcovi pre účel výsluhového dôchodku a

jeho výšky zhodnotená celková doba 23 rokov a 47 dní, a pre nárok na starobný dôchodok a jeho
výšku bola žalobcovi v I. kategória funkcií zohľadnená doba v rozsahu 12 rokov a 287 dní. Žalovaný
uviedol, že v súlade s § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. je jedným z nárokov zaradenia do I. a II. pracovnej
kategórie možnosť zníženia dôchodkového veku, oproti veku ktorý je podľa § 65 ods. 2 zákona č.461/2003 Z.z. stanovený na 62 rokov veku poistenca a to za zákonom stanovených podmienok v §
21 ods. 1, § 132 ods. 1 alebo § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ustanovení ktorých
bol posúdený dôchodkový vek žalobcu s poukazom, že pre zníženie dôchodkového veku pre nárok

na starobný dôchodok žalobca nesplnil podmienku podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podľa
ktorého je podmienkou na starobný dôchodok pri zníženom dôchodkovom veku podľa § 174 ods. 1
zákona č. 100/1988 Zb. to, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie
funkcií trvala k 31.12.1999 avšak, keďže žalobcovi bol od 01.07.1993 priznaný výsluhový dôchodok je
zrejmým, že jeho služba v I. alebo II. kategórii funkcií netrvala k 31.12.1999 čím nesplnil podmienky

podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. pre možnosť zníženia dôchodkového veku.
Žalovaný uviedol že do doby zhodnocovanej pre vznik nároku na dávku v starobe a určenia jej
sumy je potrebné hodnotiť obdobie zamestnania vykonávané v služobnom pomere, ktoré je obdobím
dôchodkového poistenia s tým, že právne predpisy neumožňujú na nárok na starobný dôchodku
započítať obdobie dôchodkového poistenia, ktorým je aj zamestnanie vykonávané v služobnom pomere
a hodnotiť ho väčšom rozsahu ako bolo reálne získané. Žalobca v zamestnaní zaradenom do I. kategórie

funkcií, ktoré je postavené na roveň zamestnania I. pracovnej kategórie nezískal najmenej 20 rokov
(získal iba 12 rokov a 287 dní), preto mu nárok na starobný dôchodok k 20.09.2017 nevznikol.
K zápočtu doby štúdia v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole (VSOŠ) a na
vojenskom gymnáziu (VG) ako doby výkonu vojenskej činnej služby s ich zaradením do I. kategórie
funkcií na účely dôchodkového (výsluhového) zabezpečenia, žalovaný uviedol, že systém pracovných

kategórií bol do Československého právneho systému sociálneho zabezpečenia zavedený s účinnosťou
od 01.01.1957 zákonom č. 55/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení a jeho cieľom bolo poskytnúť vyššie
dôchodkové nároky vybraným osobám, vo vzťahu ku ktorým štát uznal svoju zodpovednosť za výkon
práce v zdraviu škodlivom a zdraviu ohrozujúcom prostredí. Dôchodkové zabezpečenie občanov
vykonávajúcich službu v ozbrojených silách a sociálne zabezpečenie vojakov z povolania od 01.07.1964

upravoval zákon č. 101/1964 Zb., následne zákon č. 121/1975 Zb. a od 01.10.1988 zákon č. 100/1988
Zb. a vykonávacie vyhlášky k týmto zákonom, podľa ktorých nárok na starobný dôchodok vznikal
vojakom z povolania za iných podmienok ako u väčšiny ostatných občanov. S poukazom na uvedené
zákony žalovaný uzavrel, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ sa štúdiom pripravovali na službu vojaka
z povolania a neboli vojakmi v činnej službe a základnú vojenskú službu vykonávali počas štúdia v 3.

a 4. ročníku, v prípade VG sa žiaci 1. až 4. ročníka pripravovali na štúdium na vojenských vysokých
školách a počas tohto štúdia neboli vojakmi v činnej službe a prijatím na štúdium na VG po skončení
povinnej školskej dochádzky vznikla týmto žiakom podľa branného zákona branná povinnosť v roku,
v ktorom dovŕšili 17 rokov veku, avšak neboli povolení na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby,
ale pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia

žiakov VSOŠ, tj. výkon základnej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ a v prípade VG
základnú vojenskú službu vykonávali študenti až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu.
Preto štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských
škôl vykazuje ako doba štúdia v prvej a druhej časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej
kategórie. Preto štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ale ani na štúdium na VG nie je možné považovať

za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., pretože činnosť, ktorú
títo žiaci počas tejto doby vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom
vojenskej služby, keďže do vojenskej činnej služby mohlo byť zaradený iba ten kto dosiahol vek 18 rokov.
Z uvedených dôvodov podľa žalovaného, nie je možné štúdium v 1. a 2. ročníku na VSOŠ a ani štúdium
na VG započítať na účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie funkcií a preto námietky

žalobcu žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Nedôvodnou vyhodnotil žalovaný aj námietku žalobcu
vo veci dvojnásobného započítania mu zvýhodnenej doby leteckej od 01.03.1983 do 30.06.1993 v I.
kategórii funkcií s odôvodnením, že žiadny právny predpis neumožňuje takýto spôsob zápočtu rokov
a toto obdobie pre účely nároku na starobný dôchodok bolo žalobcovi zhodnotené správne. Žalovaný
uzavrel, že žalobcovi ku dňu dovŕšenia 55 rokov nevznikol nárok na starobný dôchodok s dodatkom,

že keďže v čase rozhodovania žalovaného Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nevydalo
opatrenie o určení dôchodkového veku, preto zatiaľ nebolo možné určiť dôchodkový vek ani u žalobcu.
Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené 29.04.2020.

Konanie pred správnym súdom

9. Pôvodný žalobca svoju včas podanú všeobecnú správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. XXX
XXX XXXX X z 20.04.2020, ako aj proti jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu SP-ne č. XXX XXX XXXXX z 20.11.2019 odôvodnil absolútne identickými argumentami, aké boli uvedené aj v jeho obsiahlom
odvolaní proti rozhodnutiu SP-ne (viď vyššie, pozn. súdu).
Pôvodný žalobca žiadal o nariadenie pojednávania.

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zdôraznil, že medzi pôvodným žalobcom a žalovaným
bola spornou doba poistenia zhodnotená pôvodnému žalobcovi pre nárok na starobný dôchodok, ktorú
dobu podľa názoru pôvodného žalobcu, žalovaný posúdil v rozpore s právnymi predpismi a v rozpore
so súdnou praxou Najvyššieho súdu SR. Žalovaný sa so žalobnými námietkami nestotožnil pričom

uviedol, že pôvodný žalobca 20.09.2017, ku dňu ktorému požiadal o priznanie starobného dôchodku,
dovŕšil vek 55 rokov; pôvodnému žalobcovi bol priznaný výsluhový príspevok od 01.07.1993, ktorý sa
považuje za výsluhový dôchodok na priznanie nároku ktorého a jeho výšky mu bola zhodnotená doba
služby v trvaní 23 rokov a 47 dní v I. kategórii funkcií (od 20.09.1980 do 30.06.1993) a to vrátane
duplicitne zohľadnenej zvýhodnenej doby leteckej, t.j. kedy bol pôvodný žalobca vojenským pilotom
a to od 01.03.1983 do 30.06.1993; pre nárok na starobný dôchodok a jeho výšku tak pôvodný žalobca

v I. kategórii funkcií získal spolu 12 rokov a 287 dní; pôvodný žalobca bol prepustený zo služobného
pomeru vojaka z povolania k 30.06.1993 na vlastnú žiadosť. V ďalšom žalovaný identicky ako vo
svojom rozhodnutí uviedol, že jedným z nárokov vyplývajúcich zo zaradenia do I. pracovnej kategórie
je možnosť zníženia dôchodkového veku za zákonných podmienok, ktoré podmienky sú uvedené v §
21 ods. 1, § 132 ods. 1 a v § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb.. Tým, že pôvodnému žalobcovi

bol k 01.07.1993 priznaný výsluhový príspevok pôvodný žalobca nespĺňa už zákonnú podmienku
na zníženie dôchodkového veku podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., pretože jeho služba
v prvej kategórii funkcií netrvala k 31.12.1999. Žalovaný opätovne, ako vo svojom rozhodnutí zdôraznil,
že zvýhodnenú dobu leteckú, ktorá bola duplicitne započítaná pre účely výsluhového dôchodku nie je
možné zhodnotiť pre nárok na starobný dôchodok a teda pôvodný žalobca v zamestnaní zaradenom

do I. kategórie funkcií nezískal najmenej 20 rokov (iba 12 rokov a 287 dní) pre nárok na starobný
dôchodok k 20.09.2017. Vo vzťahu k argumentu o nezapočítaní doby štúdia na vojenskom gymnáziu
pôvodnému žalobcovi, žalovaný zopakoval svoju argumentáciu z napadnutého rozhodnutia. Žalovaný
považuje svoje rozhodnutie za vecne správne, preto navrhuje žalobu zamietnuť.
Žalovaný nežiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

11. Pôvodný žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného, prostredníctvom svojho
právneho zástupcu v skrátenej forme zopakoval svoju žalobnú a odvolaciu argumentáciu, týkajúcu sa
charakteru služby, ktorú vykonával počas doby štúdia na vojenskom gymnáziu v Opave a ktorá doba by
mu pre účely priznania nároku na starobný dôchodok, vzhľadom na jej charakter, mala byť započítaná

v I. kategórii funkcií.

12. K stanovisku pôvodného žalobcu (replika), ktoré bolo žalovanému doručené na vyjadrenie
11.01.2021, už žalovaný svoje stanovisko (duplika) nezaujal.

13. Na pojednávaní 26.05.2021 krajský súd vyhlásil vo veci rozsudok č. k. 6 Sa/26/2020-84, ktorým
žalobu žalobcu zamietol a účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že k 31.12.1999 v zmysle § 174 ods. 1 a 2 zákona č.
100/1988 Zb. netrvala u pôvodného žalobcu služba v I. ani II. kategórii funkcií, keďže zo služobného
pomeru profesionálneho vojaka bol prepustený k 01.07.1993, od kedy mu bol priznaný výsluhový

dôchodok. Krajský súd uviedol, že právne predpisy pre priznanie nároku na starobný dôchodok
neumožňujú započítať pôvodnému žalobcovi obdobie dôchodkového poistenia z minulosti, kedy
vykonával zamestnanie v služobnom pomere. Keďže pôvodný žalobca nezískal výkonom funkcie v I.
kategórii najmenej 20 rokov, nesplnil tak zákonnú podmienku na priznanie mu starobného dôchodku
pri zníženom dôchodkovom veku k 20.09.2017. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného,

že obdobie kedy bol pôvodný žalobca žiakom 1. a 2. ročníka vojenského gymnázia, kedy sa pripravoval
na službu vojaka z povolania, nebol v skutočnosti vojakom v činnej službe a vojenskú základnú službu
vykonával v 3. a 4. ročníku, preto toto obdobie nie je možné pôvodnému žalobcovi započítať a považovať
ho za ostatnú vojenskú službu pre účel nároku na starobný dôchodok. Vo vzťahu k žalobnej námietke
o dvojnásobnom započítaní zvýhodnenej doby leteckej, krajský súd dodal, že tato žalobná námietka je

irelevantná, pretože žiadny právny predpis neumožňuje zápočet týchto rokov vo zvýhodnenej kategórii
aj pre účely starobného dôchodku s tým, že toto obdobie bolo už pôvodnému žalobcovi započítané
duplicitne pre účely výsluhového dôchodku.14. O odvolaní dedičov pôvodného žalobcu (pôvodný žalobca zomrel XX.XX.XXXX, pozn.) rozhodol
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom sp. zn. 6
Ssk/30/2021 z 30.11.2022, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sa/26/2020-84 z 26.05.2021

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší správny súd dôvodil, že krajský súd opomenul skúmať počas celého konania splnenie
procesnej podmienky spočívajúcej v existencii procesnej subjektivity účastníkov konania a to
aj bez návrhu, resp. bez námietok účastníkov. Krajský súd rozhodol v čase, keď pôvodný
žalobca už nedisponoval, t.j. stratil procesnú subjektivitu z dôvodu svojho úmrtia XX.XX.XXXX, tj.

ešte pred rozhodnutím krajského súdu, ktorého konanie vykazuje neodstrániteľnú procesnú vadu
čo spôsobilo zmätočnosť rozhodnutia krajského súdu.

15. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“;
viď vyššie) následne už konala vo veci od 01.06.2023 identická zákonná sudkyňa správneho súdu, ktorá
bola aj zákonnou sudkyňou vo veci pred krajským súdom.

16. Správny súd uznesením č. k. KE-6 Sa/5/2023-18 z 18.01.2024 rozhodol o pokračovaní v konaní s
dedičmi zomrelého pôvodného žalobcu, t.j. o pokračovaní so žalobcami 1/ až 3/ a to v zmysle záverov
rozhodnutia o dedičstve po pôvodnom žalobcovi sp. zn. 12 D/349/2021 z 03.06.2021. Správny súd
svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že právo na starobný dôchodok nie je osobnostným právom

pôvodného žalobcu, ktoré by neprechádzalo po jeho smrti na jeho dedičov, preto z uvedeného dôvodu
dedičia pôvodného žalobcu vstupujú do právneho statusu pôvodného žalobcu, pretože by mali nárok
na sumy starobného dôchodku splatné pre pôvodného žalobcu ku dňu jeho smrti za predpokladu,
že by pôvodný žalobca splnil podmienky nároku na tento starobný dôchodok a na jeho výplatu
pred svojou smrťou. Z uvedených dôvodov správny súd ustálil svoju povinnosť pokračovať v konaní

s dedičmi pôvodného žalobcu, ako aj v prieskume žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného
a jemu predchádzajúceho rozhodnutia SP v prípade, ak dedičia pôvodného žalobcu budú súhlasiť
s pokračovaním v konaní.
Uznesenie správneho súdu nadobudlo právoplatnosť 14.02.2024.

17. Právni nástupcovia pôvodného žalobcu t.j. žalobcovia 1/ až 3/ (spolu ďalej len „žalobcovia“)
prostredníctvom svojho právneho zástupcu (čl. 24 spisu) oznámili 30.05.2024, že žiadajú nariadenie
pojednávania vo veci.

18. Dňom 07.02.2025 v súlade s dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok

2025, došlo v danej veci k zmene zákonnej sudkyne správneho súdu, ktorá zmena bola právnemu
zástupcovi žalobcov oznámená 12.05.2025 a žalovanému 07.05.2025.

19. Správny súd prejednal vec na pojednávaní 30.05.2025, na ktoré boli riadne a včas predvolaní
všetci účastníci konania, pričom právny zástupca žalobcov poukázal na čl. 2 Ústavy Slovenskej

republiky v zmysle ktorého, orgány verejnej moci môžu konať iba na základe zákona a v jeho
medziach s dodatkom, že SP a žalovaný takto nekonali, pretože nevykonali dokazovanie v potrebnom
rozsahu, ignorovali pôvodným žalobcom navrhované dôkazy ohľadne zistenia reálnych podmienok
štúdia na vojenskej škole pôvodným žalobcom a v tomto smere nevypočuli ani pôvodného žalobcu,
ani jeho právneho zástupcu, ani iných navrhovaných svedkov. Poukázal, že SP a žalovaný sa odvolávajú

na staré a neaktuálne rozsudky a nechcú vypočuť pôvodného žalobcu ako poistenca, podľa jeho
názoru SP mala vykonať dokazovanie ohľadne podmienok prijatia a podmienok štúdia, ktorá mal
pôvodný žalobca na vojenskej škole, ktoré obdobie štúdia, malo byť podľa právneho zástupcu žalobcov
pôvodnému žalobcovi zohľadnené pre účely nároku na starobný dôchodok. Poukázal, že SP-ňa podľa
jeho názoru nekomunikuje s Ministerstvom obrany SR, ktoré klame a podvádza, uvádza nepravdivé

údaje; v súvislosti so SP-ňou a žalovaným konštatovaním, podľa ktorého pôvodný žalobca nevykonával
činnosť profesionálneho vojaka k 31.12.1999 a preto mu nemôže byť priznaný nárok na odchod
do starobného dôchodku v nižšom veku, odporuje rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 7Ssk/62/2021 v obdobnej veci. V ostatnom, právny zástupca žalobcu zopakoval svoje argumenty
ohľadne podmienok štúdia na vojenskej škole pôvodným žalobcom tak, ako sú uvedené v jeho odvolaní

proti rozhodnutiu SP-ne a v žalobe. Žalobou napadnuté rozhodnutia považuje za nezákonné, preto ich
navrhol zrušiť a žalobcom priznať nárok na náhradu trov konania.
Poverená zástupkyňa žalovaného považuje žalobou napadnuté rozhodnutia SP-ne a žalovaného
za zákonné, založené na riadne ustálenom skutkovom základe; zdôraznila, že SP-ňa nemá oprávnenievyhodnocovať podmienky štúdia na vojenských školách; podotkla, že doba štúdia na vojenskej škole
nemôže byť pôvodnému žalobcovi zohľadnená z dôvodu, že do vojenskej činnej služby mohla
v rozhodnom období nastúpiť iba osoba, ktorá dovŕšila 18. roku veku. Z dôvodu vecnej správnosti

žalobou napadnutých rozhodnutí navrhla žalobu zamietnuť.

Právne východiská pre rozhodnutie

20. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté

a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

21. Podľa § 6 ods. 2 psím. c) SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správne súdy rozhodujú v
konaniach o (c) správnych žalobách v sociálnych veciach.“

22. Podľa § 134 ods. 2 psím. d) SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd nie je viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby, ak (d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.“

23. Podľa § 135 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania

opatrenia orgánu verejnej správy.“

24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Sociálnymi vecami sa na
účely tohto zákona rozumie rozhodovanie (a) Sociálnej poisťovne.“

25. Podľa prvej vety § 202 ods. 2 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnu žalobu fyzickej
osoby správny súd posudzuje neformálne.“

26. Podľa prvej vety § 203 ods. 2 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Pri správnej žalobe fyzickej
osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.“

27. Podľa § 65 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) v znení účinnom ku dňu (20.09.2017), ku ktorému si pôvodný žalobca uplatnil nárok na
starobný dôchodok (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „(1) Poistenec má nárok na starobný
dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

(2) Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274
neustanovuje inak.“

28. Podľa § 65a ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase „(4) Dôchodkový
vek poistenca, ktorý po 31. decembri 2016 dovŕši dôchodkový vek určený podľa § 65 ods. 4 až 8 a §

274, sa zachováva.“

29. Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Nároky
vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.“

30.Podľa§118ods.1a4zákonaosociálnompoistenívzneníúčinnomvrozhodnomčase„(1)Akfyzická
osoba, ktorá splnila podmienky nároku na dávku, zomrela po uplatnení nároku na dávku a nároku na
jej výplatu, prechádzajú nároky na sumy splatné ku dňu smrti tejto fyzickej osoby postupne na manžela
(manželku), deti a rodičov.
(4) Nároky prechádzajúce na fyzické osoby uvedené v odsekoch 1 až 3 nie sú predmetom dedičstva;

predmetom dedičstva sa stávajú, ak niet týchto fyzických osôb.“

31. Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákon
č. 100/1988 Zb.“) „(1) Na dôchodkovom zabezpečení sú zúčastnení (b) príslušníci Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej

stráže, Železničnej polície, colníci (ďalej len „policajt“), príslušníci ozbrojených síl, ktorí vykonávajú
profesionálnu službu v ozbrojených silách) (ďalej len „profesionálny vojak“), a príslušníci ozbrojených
síl, ktorí sa počas výkonu vojenskej služby v ozbrojených silách štúdiom alebo výcvikom pripravovali
na výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách (ďalej len „vojak prípravnej služby“) a ktorým zavýkon profesionálnej služby nevznikne nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu (ďalej
len „výsluhový dôchodok“) alebo invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu (ďalej len
„invalidný výsluhový dôchodok“).“

32. Podľa § 14 ods. 1 a 4 zákona č. 100/1988 Zb. „(1) Zamestnania sú na účely dôchodkového
zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných
kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní
zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie

patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie.
(4) Ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí
služba vojakov z povolania (§ 129) zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok
podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí
ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).“

33. Podľa § 21 ods. 1 a 3 zákona č. 100/1988 Zb. „(1) Občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol
zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo
najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,
b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak

bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e),
c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h),
d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až
l), alebo
e) 60 rokov.

(3) Policajtovi, profesionálnemu vojakovi a vojakovi prípravnej služby sa do doby zamestnania potrebnej
na nárok na starobný dôchodok nezapočítava profesionálna služba, ak túto službu vykonával v rozsahu
zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok alebo ak policajtovi, profesionálnemu vojakovi a vojakovi
prípravnej služby bol priznaný invalidný výsluhový dôchodok.“

34. Podľa § 129 piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. „Pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas
činnej služby hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti,
príslušníkov zborov nápravnej výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a
splnili podmienku nároku na dôchodok podľa tejto časti (ďalej len „vojaci z povolania“), platia ostatné
ustanovenia tohto zákona, pokiaľ sa v tejto časti neustanovuje inak.“

35. Podľa § 130 ods. 1 a 2 piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. „(1) Služba vojakov z povolania (ďalej len
„služba“) vykonávaná pred 1. januárom 2000 je zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa
druhov vykonávaných funkcií do I. alebo II. kategórie. Služba vykonávaná po 31. decembri 1999 sa na
účely dôchodkového zabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie.

(2)Ministriobrany,vnútraaspravodlivostiSlovenskejrepublikymôžuvosvojejpôsobnostistanoviť,ktoré
funkcie sa zaraďujú do I. kategórie a ako sa zaradenie vykonáva. Pritom môžu stanoviť, v akom rozsahu
sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií osobitnej povahy alebo osobitného
stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania.“

36. Podľa § 132 ods. 1 písm. a) piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. „(1) Vojak z povolania má nárok
na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň (a) 55 rokov, ak
vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií.“

37.Podľa§174ods.1a2druhejhlavy,desiatejčastizákonač.100/1988Zb.„(1)Občan,ktorývykonával

pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií,
má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a
dosiahol vek aspoň:
a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní

uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií.
b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií,c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm.
a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v

službe II. kategórie funkcií, alebo
d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a),
prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní
uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií.
(2) Podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej

kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na
tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády
Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb.“

38. Podľa písm. A, bodu 1 Smernice pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v obore pôsobnosti
federálneho ministerstva národnej obrany, prijatej k vykonaniu zákona č. 100/1988 Zb. v súlade s jeho

zmocňovacím ustanovením v § 130 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ktorá je prílohou Rozkazu ministra
národnej obrany ČSSR č. 17/1988 z 23.09.1988, sa zvýhodnený zápočet služobnej doby pre nárok a
výšku dôchodku započítava vojakom z povolania dvojnásobne doba služby strávená v mieri vo výkonnej
leteckej službe.

39. Podľa prvej vety § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch
vojakov (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“) v znení účinnom ku dňu (01.07.1993) kedy bol pôvodnému
žalobcovi priznaný nárok na výsluhový príspevok „(1) Vojakom z povolania prepusteným zo služobného
pomeru podľa § 26 ods. 1 písm. a) až c) a e) až g) a ods. 2 patrí výsluhový príspevok (...).“

40. Podľa § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov „(3) Výsluhové
príspevky, na ktoré vznikol nárok podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. v znení neskorších
predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa považujú za výsluhové dôchodky podľa
tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a zvyšujú sa od tohto dňa o 12 %. Ak však
bol poberateľ tejto dávky prijatý do služobného pomeru uvedeného v § 53 ods.1, nárok na ňu zaniká

dňom účinnosti tohto zákona.“

41. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení účinnom ku dňu (28.08.1977) nástupu
pôvodného žalobcu na štúdium na VG (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Vojsko je súhrn
vojenských osôb. Vojakmi sa rozumejú osoby, ktoré boly odvedené (§ 15, ods. 1) a majú služobnú

povinnosť (§ 20).“
42. Podľa § 15 ods. 1 Branného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Zápis je úradné konanie,
ktorého účelom je vziať brancov do vojenskej evidencie, zistiť predbežne ich spôsobilosť na vojenskú
činnú službu a urobiť opatrenie na zlepšenie zdravotnej a inej spôsobilosti brancov pre výkon vojenskej
činnej služby.“

43. Podľa prvej vety § 5 ods. 2 Branného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(2) Branná
povinnosť vzniká 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕši 17. rok, ak však bola prevzatá dobrovoľne
(§ 6, ods. 1), dňom prevzatia.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

44. Vzhľadom k zneniu cit. § 202 ods. 2 SSP a § 203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorých správny súd pri
rozhodovaní o žalobe fyzickej osoby v sociálnych veciach (čo je aj daný prípad), túto môže posudzovať
neformálne bez viazanosti jej žalobnými bodmi, správny súd preskúmal žalobou pôvodného žalobcu
napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby, aj keď nie

z v žalobe uvádzaných dôvodov (nezapočítanie do zhodnocovanej doby, pre účely priznania nároku
a výšky starobného dôchodku, aj doby, kedy pôvodný žalobca študoval na vojenskom gymnáziu
v Opave), avšak z iných ďalej správnym súdom ustálených záverov.

45. Skôr však, ako by sa správny súd zaoberal vecnou stránkou žalobou napadnutých rozhodnutí

správnych orgánov, mal za potrebné pristaviť sa najsamprv pri procesnej otázke nástupníctva žalobcov
1/ až 3/ do procesného statusu zomrelého pôvodného žalobcu, ktorý zomrel po uplatnení si nároku na
starobný dôchodok, avšak pred rozhodnutím o tomto ním uplatnenom nároku, pričom o pokračovaní
v tomto konaní so žalobcami 1/ až 3/ ako s jeho dedičmi, rozhodla pôvodná zákonná sudkyňa správnehosúdu uznesením č. k. KE-6 Sa/5/2023-18 z 18.01.2024, proti uzneseniu ktorému nebola prípustná
kasačná sťažnosť.
Avšak, keďže aj prípadné procesné pochybenia správneho súdu v priebehu správneho súdneho konania

by mohli byť predmetom kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu vo veci samej (t.j. proti rozsudku), správny
súd považoval za potrebné pri tomto rozhodovaní už vo veci samej, zjednať nápravu procesného stavu
nesprávne nastoleného zmieneným uznesením č. k. KE-6 Sa/5/2023-18 z 18.01.2024, ktorým v rozpore
s cit. § 118 ods. ods. 1 a 4 zákona o sociálnom poistení boli do konania pribratí na procesný post
žalobcu všetci traja dedičia pôvodného žalobcu (manželka a dve deti), aj keď nárok pôvodného žalobcu

na starobný dôchodok podľa cit. § 118 ods. ods. 4 zákona o sociálnom poistení nie je a priori predmetom
dedenia, ale stáva sa ním až vtedy, keď niet v prvom rade oprávnenej osoby na jeho vyplatenie, t.j.
manželky zomrelého alebo ak niet ani jej, tak v druhom rade ak niet ani jeho detí a rodičov, čo však nie
je daný prípad, keďže po zomrelom pôvodnom žalobcovi ostala pozostalá manželka a aj deti.
Keďže v zmysle cit. § 118 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, by prináležalo právo na vyplatenie
starobného dôchodku po zomrelom manželovi (t.j. po nebohom pôvodnom žalobcovi) prioritne ako

jedinej oprávnenej osobe iba jeho pozostalej manželke (t.j. žalobkyni 1/), samozrejme za predpokladu
splnenia zákonných podmienok na priznanie a vyplatenie tohto starobného dôchodku, a nie aj jeho
dvom deťom, ktoré by prichádzali do úvahy ako oprávnené osoby na jeho vyplatenie až v prípade, keby
pozostalej manželky po pôvodnom žalobcovi nebolo [uvedenú postupnosť v cit. § 118 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení evokuje slovo „postupne“, pozn.], čo ale nie je tento prípad, správny súd zjednajúc

nápravu nezákonne nastoleného procesného stavu v tomto súdnom konaní, konanie o žalobe žalobcov
2/ a 3/ (deti žalobcu) z dôvodu nedostatku ich aktívnej legitimácie na podanie tejto žaloby, zastavil tak,
ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.
V súvislosti s vecnou legitimáciou Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Obo/11/2020 z
26.11.2020 uviedol cit. „Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe

čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti

(žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide“
V uvedenom smere správny súd analogicky podporne poukazuje na Stanovisko správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 68/2018 z 22.05.2019, podľa ktorého cit. „Na účely
správneho súdneho konania je potrebné ustanovenie § 63 ods. 2 Civilného sporového poriadku vykladať
v súlade s osobitnou úpravou prechodu nárokov na dávky podľa § 118 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, resp. podľa § 118 ods. 4 veta za bodkočiarkou tohto
zákona. V prípade úmrtia poškodeného v priebehu konania o správnej žalobe v sociálnych veciach a
v konaní o kasačnej sťažnosti preto súd v zmysle § 25 Správneho súdneho poriadku v spojení s § 63
ods. 2 Civilného sporového poriadku a § 118 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov tieto konania preruší a pokračuje v nich s fyzickou osobou (osobami), na

ktorú (by) prešiel nárok na sumy úrazových dávok, splatné ku dňu smrti poškodeného. Ak takej osoby
niet, pokračuje v konaní v súlade s § 118 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov s dedičmi, resp. ak niet ani dedičov, konanie zastaví.“

46. Pokiaľ ide o meritum samé, t.j. o vecné posúdenie žiadosti pôvodného žalobcu o priznanie mu

nároku na starobný dôchodok správnymi orgánmi, tie vychádzali z údajov, že pôvodný žalobca narodený
XX.XX.XXXX o priznanie starobného dôchodku požiadal ku dňu 20.09.2017, t.j. ku dňu kedy dovŕšil
55 rokov veku; že pôvodný žalobca bol profesionálnym vojakom a že podľa § 33 zákona č. 76/1959
Zb. počnúc dňom 01.07.1993 bol pôvodnému žalobcovi, týmto titulom priznaný výsluhový príspevok, na
priznanie ktorého mu bola zohľadnená doba služby v I. kategórii funkcií v rozsahu 23 rokov a 47 dní [od

20.09.1980 do 30.06.1993] a to vrátane duplicitného zohľadnenia mu doby výkonu služby vojenského
pilota v čase od 01.03.1983 do 30.06.1993, keďže pôvodný žalobca bol na vlastnú žiadosť prepustený
zo služobného pomeru profesionálneho vojaka ku dňu 30.06.1993.
SP-ňa a stotožniac sa s ňou aj žalovaný, vyhodnotením uvedených vstupných údajov dospeli k záveru,
že pôvodný žalobca nespĺňa podmienku skoršieho odchodu do starobného dôchodku už vo veku jeho

55 rokov, pretože jednako podľa cit. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. jeho služobný pomer v
I. kategórii funkcií netrval k 31.12.1999, keďže bol ukončený už 30.06.1993, a jednako z dôvodu,
že nesplnil zákonnú podmienku potrebnej doby výkonu služby v I. kategórii funkcii, keďže pre účely
priznaniu mu nároku na starobný dôchodok mohla byť pôvodnému žalobcovi zohľadnená iba doba 12rokov a 287 dní, pretože podľa správnych orgánov, právne predpisy (t. j. zákony č. 100/1988 Zb. a č.
461/2003 Z.z.) neumožňujú obdobie dôchodkového poistenia, ktorým je aj zamestnanie vykonávané v
služobnom pomere vojaka hodnotiť vo väčšom rozsahu, než ako bolo „reálne“ získané, takže odhliadnuc

od pôvodnému žalobcovi duplicitne pre účel výsluhového príspevku zohľadnenej doby výkonu funkcie
vojenského pilota, tak pôvodný žalobca „reálne“ dosiahol výkon služby v I. kategórii funkcií v rozsahu
iba 12 rokov a 287 dní, takže podľa správnych orgánov v zmysle cit. § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č.
100/1988 Zb., pôvodný žalobca nezískal najmenej 20 rokov zamestnania, v ktorom dôsledku mu nárok
na starobný dôchodok od 20.09.2017 nevznikol.

Žalobca v podanom odvolaní v administratívnom konaní a aj v podanej žalobe dôvodil predovšetkým
tým, že do doby zohľadňovanej pre účel posúdenia jeho nároku na starobný dôchodok mu mala byť
započítaná aj celková doba jeho štúdia na vojenskom gymnáziu v Opave od 28.08.1977 do 31.07.1981
a nie iba SP-ňou a žalovaným z tohto obdobia zohľadnená doba od 20.09.1980 do 31.07.1981, tj. iba
doba, kedy počas štúdia dosiahol vek 18 rokov veku do skončenia štúdia. Pôvodný žalobca pritom
svoj názor odôvodnil tým, že aj počas štúdia na vojenskom gymnáziu bol v podstate vojakom, keďže

bol vyzbrojený, zúčastňoval sa služieb a pohotovostí a pod., t.j. nebol iba študentom, ale na základe
rozkazu nadriadeného vykonával všetky činnosti ako vojak. Okrem toho žalobca v porovnaní s uvedenou
prvou nosnou námietkou, vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu SP skutočne iba okrajovo vyjadril aj svoj
nesúhlas s rozhodnutím SP-ne nezapočítať mu zvýhodnený zápočet keď bol pilotom nadzvukového
bojového lietadla.

Vzhľadom k uvedenému bolo v danej veci podstatným vyriešenie otázky, či pôvodný žalobca splnil alebo
nesplnil podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok už dovŕšením veku 55 rokov.

47. Disponujúc uvedenými vstupnými údajmi o pôvodnom žalobcovi bolo prvoradou úlohou správnych
orgánov správne indikovať zákonné ustanovenie, podľa ktorého bude nárok pôvodného žalobcu sťa

by niekdajšieho profesionálneho vojaka, na priznanie mu starobného dôchodku už vo veku 55 rokov,
posúdený.
K rozhodnému dňu 20.09.2017, ku ktorému pôvodný žalobca žiadal o priznanie mu starobného
dôchodku, bol účinný zákon o sociálnom poistení (č. 461/2003 Z.z.), ktorý v jeho § 65 ods. 2 určoval
zákonnú vekovú hranicu na priznanie starobného dôchodku 62 rokov veku, avšak súčasne s poukazom

na jeho cit. § 274 a v spojení s cit. § 65a ods. 4 umožňoval priznať starobný dôchodok aj pri inom
veku. Následne cit. § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazoval správne orgány „pátrať“
po, na daný prípad adekvátnom zákonnom ustanovení v predchádzajúcej právnej úprave (t.j. rozumej
predchádzajúcej zákonu č. 461/2003 Z.z., pozn.), keďže zákon o sociálnom poistení (č. 461/2003 Z.z.)
nepoznal, resp. neobsahoval a neobsahuje právnu úpravu členenia zamestnaní na zamestnania I.

a II. pracovnej kategórie, avšak práve skrz toto delenie cit. § 65a ods. 4 v spojení s § 274 zákona o
sociálnom poistení umožňoval priznať starobný dôchodok žiadateľovi aj vo veku nižšom ako 62 rokov.
Tou predchádzajúcou právnou úpravou bol zákon č. 100/1988 Zb., ktorý uvedené delenie zamestnaní
spomínané v § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, obsahoval vo svojom § 14 ods. 1 a 4,
podľa ktorých aj služba vojakov z povolania vykonávaná pred 01.01.2000 a zaradená podľa rezortných

zoznamov (ministerstva obrany) do I. kategórie funkcií, za predpokladu, že nevznikol nárok na výsluhový
„dôchodok“ podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., sa hodnotila ako zamestnanie I. pracovnej
kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb..
Aplikujúc uvedené na prípad pôvodného žalobcu, keďže výkon jeho funkcie profesionálneho vojaka bol
podľa vstupných údajov od Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. 6565404024295500/2017 zo

07.08.2017 zaradený do I. kategórie funkcií, ktorá skutočnosť nebola spornou, ktorú službu pôvodný
žalobca vykonával pred 01.01.2000, bolo potrebné túto jeho službu profesionálneho vojaka hodnotiť ako
zamestnanie I. pracovnej kategórie podľa cit. § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb., keďže
na jej základe pôvodnému žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový „dôchodok“ resp. na dôchodok za
výsluhu rokov podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., pretože pôvodný žalobca mal priznaný iba

výsluhový „príspevok“ (nie výsluhový „dôchodok“, pozn.).
Na tomto mieste je podľa správneho súdu nevyhnutným pristaviť sa pri pojme „výsluhový príspevok“,
ktorý bol pôvodnému žalobcovi priznaný podľa cit. § 33 zákona č. 76/1959 Zb. počnúc od 01.07.1993
a ktorý v skutočnosti nie je „výsluhovým dôchodkom“ a podľa cit. § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z.z.
sa za „výsluhový dôchodok“ iba považuje.

Tedapoustálení,žedobuvýkonuslužbyprofesionálnehovojakaupôvodnéhožalobcumožnopovažovať
za zamestnanie I. pracovnej kategórie podľa cit. § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb., mali
správne orgány v tomto zákone č. 100/1988 Zb. ďalej zisťovať, či obsahuje ustanovenie, ktoré by totozaradenie zohľadňovalo pre účel posúdenia, či u pôvodného žalobcu, ako niekdajšieho profesionálneho
vojaka, môže byť založený nárok na priznanie mu starobného dôchodku už vo veku 55 rokov.
Problematika sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania, čo bol aj prípad pôvodného žalobcu, bola

upravená v § 129 a nasl. piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., pričom podľa cit. § 129 sa na vojakov
z povolania aplikovali aj ostatné (rozumej mimo piatej časti) ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb., ak
by v tejto piatej časti nebolo ustanovené inak. Otázku nároku na starobný dôchodok profesionálneho
vojaka upravoval v piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. cit. § 132 ods. 1 písm. a), podľa ktorého má
vojak z povolania nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek

aspoň 55 rokov a ak vykonával službu zaradenú do I. kategórie funkcií najmenej 20 rokov. Vzhľadom
k tomu, že pôvodný žalobca síce dosiahol vek 55 rokov, ale od 01.07.1993, kedy ukončil služobný pomer
profesionálneho vojaka do 20.09.2017, ku dňu ktorému žiadal o priznanie mu starobného dôchodku,
nemohol byť objektívne zamestnaný 25 rokov (iba 24 rokov a 6 mesiacov), nebolo síce možné na jeho
prípad aplikovať toto ustanovenie cit. § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., avšak s ohľadom na
zákonné zmocnenie v cit. § 129 zákona č. 100/1988 Zb. umožňujúce a nevylučujúce na profesionálnych

vojakov aplikovať aj ostatné ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb., mali správne orgány prioritne zisťovať,
či pôvodný žalobca nespĺňa niektorý zo zákonných predpokladov priznania mu nároku na starobný
dôchodok podľa cit. § 21 ods. 1 a 3 zákona č. 100/1988 Zb., ktoré ustanovenie upravuje práve znížené
vekové hranice na priznanie starobného dôchodku.
Ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. totižto rozpoznáva tri prípady, kedy by žiadateľovi

bolo možné priznať starobný dôchodok už vo veku 55 rokov, vo veku ktorom aj pôvodný žalobca o jeho
priznanie taktiež požiadal. Na prvý pohľad by na prípad pôvodného žalobcu prichádzala do úvahy
aplikácia práve cit. § 21 ods. 1 psím. c) zákona č. 100/1988 Zb., pretože, ako už bolo uvedené, pôvodný
žalobca dosiahol vek 55 rokov, od ktorého žiadal priznať starobný dôchodok a súčasne ním vykonávaná
služba vojaka bola hodnotená ako zamestnanie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988

Zb. (viď vyššie).
Vzhľadom k uvedenému, tak podľa správneho súdu, mali správne orgány (t.j. SP-ňa a žalovaný) na
prípad pôvodného žalobcu správne aplikovať cit. § 21 ods. 1 psím. c) zákona č. 100/1988 Zb. a nie nimi
aplikovaný cit. § 174 ods. 1 a 2 druhej hlavy, desiatej časti zákona č. 100/1988 Zb., ktoré ustanovenie je
prechodným ustanovením, upravujúcim nároky z I. a II. pracovnej kategórie a z I. a II. kategórie funkcií

pôvodne od 31.12.1992 a neskôr od 31.12.1999, takže je len výnimkou zo zákonodarcom v cit. § 21
ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. upravených požiadaviek pre vznik nároku na starobný dôchodok od
skoršieho dôchodkového veku, a navyše § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. ani neupravuje prípad
priznania starobného dôchodku už vo veku 55 rokov, ako to žiadal pôvodný žalobca, ale upravuje iba
ďalšie znížené vekové kategórie napr. od 56 roku veku a iba nadstavbovo k prípadom upraveným v cit.

§ 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.. V súvislosti s uvedeným správny súd argumentačne podporne
poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6 Ssk/8/2024 z 28.08.2024, podľa
ktorého cit. „Ustanovenie § 174 je zaradené v desiatej časti zák. č. 100/1988 Zb., je teda ustanovením
prechodným, upravujúcim nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií po 31. decembri
1999, pôvodne po 31. decembri 1992 a je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek ustanovených

zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21
ods. 1 (a tiež § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. do 01. júla 2002) len v určitom, prechodnom období.
Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie
a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v
zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na

starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. práve a iba z dôvodu
zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. decembru 1999 (prvýkrát k
31. decembru 1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo (pozri
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2017, sp. zn. 9So/285/2015).“
Inými slovami, sumarizujúc uvedený bod, SP-ňa a aj žalovaný mali na posúdenie žiadosti pôvodného

žalobcu na priznanie mu starobného dôchodku aplikovať cit. § 21 ods. 1 psím. c) zákona č. 100/1988 Zb.,
z hľadiska aplikácie ktorého je tak absolútne irelevantným jeden z nosných záverov správnych orgánov,
podľa záveru ktorého pôvodný žalobca nesplnil zákonné podmienky na priznanie mu starobného
dôchodku, pretože jeho služobný pomer v I. kategórii funkcií netrval k 31.12.1999, totižto táto podmienka
nie je zákonom predvídanou podmienkou podľa cit. § 21 ods. 1 psím. c) zákona č. 100/1988 Zb., ale iba

podľa, na daný prípad neaplikovateľného cit. § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb..

48. V ďalšom bode, po ustálení na daný prípad aplikovateľnej normy a to cit. § 21 ods. 1 psím. c)
zákona č. 100/1988 Zb., bolo úlohou SP-ne a aj žalovaného zaoberať sa skúmaním, či pôvodný žalobcasplnil alebo nesplnil všetky toto normou nastavené kritéria, t.j. okrem (i) podmienky veku 55 rokov, ktorú
podmienku pôvodný žalobca splnil ku dňu 20.09.2017, ku ktorému žiadal o priznaniu mu starobného
dôchodku a okrem (ii) podmienky či pôvodný žalobca vykonával zamestnanie uvedené v § 14 ods. 2

písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb., ktorú podmienku, ako už bolo vyššie uvedené, pôvodný žalobca
tiež splnil, aj to, či splnil (iii) aj podmienku, že toto zamestnanie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h)
zákona č. 100/1988 Zb. (v I. kategórii funkcií) pôvodný žalobca vykonával minimálne 20 rokov.
Správne orgány v tomto prípade uzavreli, že pôvodný žalobca nesplnil podmienku výkonu zamestnania
v I. kategórii funkcií minimálne 20 rokov, pretože podľa ich záveru ho vykonával iba po dobu 12 rokov

a 287 dní, čo bola doba pôvodným žalobcom reálne dosiahnutá v tomto zamestnaní a podľa správnych
orgánov pôvodnému žalobcovi nebolo možné do tejto doby duplicitne započítať aj dobu od 01.03.1983
do 30.06.1993, kedy bol vojenským pilotom, pretože táto doba mu bola zohľadnená pre účely priznania
mu výsluhového príspevku, na ktorý mu bola zohľadnená celková doba s týmto duplicitným započítaním
v rozsahu 23 rokov a 47 dní.
V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na, v zmysle zmocňovacieho ustanovenia cit. § 130 ods. 2

zákona č. 100/1988 Zb., ministrom národnej obrany ČSSR prijatého Rozkazu č. 17/1988 z 23.09.1988
a na jeho prílohu v podobe Smernice pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v obore pôsobnosti
federálneho ministerstva národnej obrany (ďalej len „Smernica“), podľa Smernice ktorej sa zvýhodnený
zápočet služobnej doby pre nárok a výšku dôchodku započítava vojakom z povolania dvojnásobne doba
služby strávená v mieri vo výkonnej leteckej službe.

Vzhľadom k uvedenému je podľa správneho súdu nesprávny a nezákonný záver SP-ne a aj žalovaného
o nemožnosti započítať pôvodnému žalobcovi do celkovej doby zohľadňovanej pre účel starobného
dôchodkuduplicitneajdobu,kedybolvčasemieruvojenskýmpilotom,keďžeznenieuvedenejSmernice
jasne pojednáva o tom, že túto dobu je možné profesionálnemu vojakovi duplicitne započítať pre
posúdenie tak nároku, ako aj výšky „dôchodku“, t.j. keďže táto Smernica nešpecifikuje druh dôchodku,

môže sa tak jednať nie len o výsluhový dôchodok, ale aj o starobný dôchodok. Uvedené nie je v rozpore
ani s cit. § 21 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého sa profesionálnemu vojakovi do doby
zamestnania potrebnej na nárok na starobný dôchodok nezapočítava profesionálna služba, ak mu
táto bola zohľadnená pre nárok na výsluhový „dôchodok“, pretože, ako už aj bolo vyššie uvedené,
pôvodnému žalobcovi priznaný výsluhový príspevok v skutočnosti nie je výsluhovým dôchodkom, len

sa zaň považuje (m. m. bod. 30 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/8/2024
z 28.08.2024, pozn.).
V súvislosti s uvedeným správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1So/35/2014 z 24.03.2015 podľa ktorého cit. „Výsluhový príspevok ako dávka
sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku

podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z
osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného
pomeru. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že na účely stanovenia výšky
starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené
na účely výsluhového príspevku. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu

starobného dôchodku krátiť o sumu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok.“
Vzhľadom k uvedeným východiskám má správny súd za to, že žalobca pri dosiahnutom veku 55 rokov
aodpracovaní23rokova47dnívI.kategóriifunkcií,spĺňapodmienkynaskoršívzniknárokunastarobný
dôchodok podľa cit. § 21 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb..

49. Napokon sa správny súd musel vysporiadať aj so žalobnou námietkou žalobcu ohľadne
nezapočítaniu mu doby štúdia na vojenskom gymnáziu v Opave do celkovej doby výkonu vojenskej
služby v I. kategórii funkcií, v ktorej spojitosti správny súd v celom rozsahu poukazuje na, v tomto
smere už vyššou súdnou autoritou, tj. Najvyšším súdom SR už ustálený názor napr. v rozhodnutí sp. zn.
7Sk/6/2020 z 25.11.2020, podľa ktorého cit. „Sporným bolo v danom prípade hodnotenie doby štúdia

žalobcu na vojenskom gymnáziu ako III. kategória funkcií. Kasačný súd mal za to, že služobný pomer
žalobcu trval od 30.08.1978, t.j. od začatia štúdia na Vysokej vojenskej škole, do 30.04.1995, teda 16
rokov, 8 mesiacov a 8 dní.
Koncom 60. a na začiatku 70. rokov bola vykonaná reorganizácia vojenského školstva Československej
ľudovej armády, v rámci ktorej patrili do prvej kategórie stredných vojenských škôl VSOŠ, ktorých

absolventi získavali stredné všeobecné vzdelanie zakončené maturitou a odborné vzdelanie určitého
zamerania. Do ďalšej kategórie stredných vojenských škôl patrili štvorročné VG. Absolventi získavali
stredné všeobecné vzdelanie a základnú vojenskú prípravu zakončenú maturitou s ďalšou prípravou
na vysokých vojenských školách a vojenských akadémiách Československej ľudovej armády. Prípravupráporčíkov a dôstojníkov zabezpečovali VSOŠ a vojenské učilištia. Účastníkmi právnych vzťahov,
ktoré vznikali podľa predpisov o sociálnom zabezpečení, boli aj žiaci VSOŠ a VG. Ich spôsobilosť
vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať v týchto vzťahoch práva a brať na seba povinnosti vznikala

dosiahnutím veku 15 rokov. Žiaci stredných odborných učilíšť, gymnázií a stredných odborných škôl boli
zúčastnení na dôchodkovom zabezpečení za podmienky, že boli zároveň zúčastnení na nemocenskom
poistení. Za žiakov a študentov platil poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie
štát. Podmienkou bolo, že boli nezaopatrenými deťmi a neboli povinní platiť na nemocenské poistenie
a dôchodkové zabezpečenie ako zamestnanci a samostatne zárobkovo činné osoby. Účasť na

dôchodkovom zabezpečení na základe platenia poistného zakladala za ustanovených podmienok
žiakom VSOŠ a VG nárok na poskytovanie invalidného a čiastočného invalidného dôchodku a nárok na
dávky pozostalých. Na štúdium VSOŠ a VG boli prijímaní žiaci po ukončení povinnej školskej dochádzky
vo veku spravidla 15 a 16 rokov. Na vojenské školy, ktoré poskytovali stredné vzdelanie, sa primerane
vzťahovala príslušná právna úprava. Žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ sa štúdiom pripravovali na službu vojaka
z povolania a neboli vojakmi v činnej službe. Vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v 3. a

4. ročníku VSOŠ. Žiaci 1. až 4. VG sa štúdiom pripravovali na štúdium na vysokých vojenských školách.
Počas štúdia žiaci VG neboli vojakmi v činnej službe, t.j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú
službu. Prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky
týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa branného zákona.
Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej

(náhradnej) služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v
prílohe 3 smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo
dňa vyradenia žiakov zo VSOŠ, t. j. výkon základnej služby trval počas štúdia v treťom a štvrtom ročníku
VSOŠ. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na
vojenskú vysokú školu.

Branná povinnosť podľa § 5 zák. č. 92/1949 Zb. (Branný zákon) vznikla 01.01. roku, v ktorom občan
dovŕšil 17. rokov veku, pravidelná odvodová povinnosť v zmysle § 11 ods. 1 branného zákona 01.
januárom roku, v ktorom občan dovŕšil 18 rokov. Vojenská činná služba podľa § 20 ods. 2 branného
zákona zahrňuje: základnú službu, náhradnú službu, ďalšiu službu, službu vojakov z povolania, službu
vojakov vo výslužbe povolaných prechodne na činnú službu, vojenské cvičenia a mimoriadnu službu.

V prípade žalobcu teda až jeho nástupom na základnú službu mohla začať plynúť jeho vojenská činná
služba. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských
škôl (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v prvej a druhej časti výkazu so zaradením tejto doby
do III. pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v treťom
a štvrtom ročníku. Žiaci VG vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na

vojenských vysokých školách, a to v 1. a 2. ročníku tohto štúdia. Štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ale
ani štúdium na VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b)
zák. č. 100/1988 Zb. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu,
nebola výkonom vojenskej služby. Podľa prílohy 3 smerníc sa doba štúdia poslucháčov (žiakov) do
dovŕšenia veku 17 rokov započítavala do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná na prípravu

na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zák. č. 121/1975 Zb. o
sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t.j. v III. pracovnej kategórii. Podľa § 24 ods.
1 zák. č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov vojakmi z povolania sú práporčíci,
dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do
ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby. Z uvedeného vyplýva,

že ani žiaci VSOŠ a VG počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru
mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby. Z uvedených dôvodov nie je možné štúdium v prvom
a druhom ročníku na VSOŠ a na VG zaradiť na účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie
funkcií.
V minulosti platné zákony o sociálnom zabezpečení, podľa ktorých sa do roku 1998 postupovalo aj

pri dôchodkovom zabezpečení vojakov z povolania, dôsledne od seba odlišovali pojmy „pracovné
kategórie“ a „kategórie funkcií“ a tieto pojmy nezamieňali. Termín „pracovné kategórie“ sa vzťahoval
výlučne k civilným zamestnaniam a termín „kategórie funkcií“ výlučne k výkonu služby v ozbrojených
siláchavozbrojenýchbezpečnostnýchzboroch.Zákonpriamoustanovil,ktorézamestnaniasazaraďujú
do I. a II. pracovnej kategórie, pričom splnomocnil vládu ustanoviť, ktoré druhy vykonávaných prác

odôvodňujú zaradenie zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a ako sa zaradenie vykonáva, pričom
štúdiumnavojenskýchstrednýchškoláchpredvýkonomzákladnej,prípadnenáhradnejvojenskejslužby
zákon nikdy nezaradil ani do I., ani do II. pracovnej kategórie, ani vláda teda nemohla nič v tomto
smere ustanoviť a ministerstvo obrany už vôbec nemohlo zaradiť toto štúdium do rezortného zoznamuzamestnaní I. ani II. pracovnej kategórie. Ostatné zamestnania zákon zaradil do III. pracovnej kategórie.
Zákon súčasne ustanovil, že služba vojakov z povolania sa zaraďuje do I. a II. kategórie funkcií, pričom
splnomocnil ministra obrany ustanoviť, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie. U týchto profesií išlo

o kompenzáciu vysokej miery rizika zdravotného poškodenia, predovšetkým chorôb z povolania. Zákon
zaradenie štúdia na vojenských stredných školách do I. a II. pracovnej kategórie neumožňoval, napriek
tomu, že žiaci vojenských stredných škôl vykonávali podobnú činnosť ako vojaci z povolania, na toto
povolanie sa len pripravovali. Títo žiaci nepodliehali plnému vojenskému režimu a vojenskej trestnej
zodpovednosti. (...)

Uvedené podporuje aj interný predpis Ministerstva národnej obrany z roku 1970 (predložený
sťažovateľom), upravujúci postavenie, práva a povinnosti žiakov vojenských stredných škôl. V jeho
základných ustanoveniach, Hlava 1, bod 1. sa uvádza, že vojenské gymnázium poskytuje žiakom
úplné stredné vzdelanie zakončené maturitou. Je rovnoprávne s civilným gymnáziom prírodovedného
smeru. Žiaci vojenského gymnázia sú predurčení k štúdiu na vojenských vysokých školách. Vojenské
gymnázium im poskytuje okrem vedomostí prírodovedného smeru aj základné vojenské znalosti. Právne

postavenie žiakov vojenského gymnázia je upravené v časti označenej Hlava 2, bod 6., podľa ktorého,
žiaci vojenského gymnázia a žiaci 1. a 2. ročníkov vojenskej strednej odbornej školy nie sú vojakmi
v základnej službe. Žiaci štvrtých ročníkov vojenského gymnázia sa podrobia v 1. polroku odvodu.
Vojenskú základnú službu nastupujú dňom nástupu na vojenskú školu alebo do nadstavbového kurzu
pri vojenskej strednej odbornej škole alebo inej vojenskej škole.“

50. Z uvedeného vyplýva, že v prípade študenta vojenského gymnázia (čo je aj prípad pôvodného
žalobcu), dobu jeho štúdia nemožno zohľadniť na účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie
funkcií, pretože vojenská činná služba mu mohla začať plynúť až jeho nástupom na základnú službu,
t.j. až nástupom na štúdium na vojenskej vysokej škole.

V žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaný v podstate síce zhodne uviedol vyššie uvedené východiská
o spôsobe ustálenia doby započítateľnej študentom vojenských stredných odborných škôl (VSOŠ)
a vojenských gymnázií (VG) do doby rozhodnej na účely dôchodkového zabezpečenia, tj. pri študentoch
VSOŠ 3. a 4 ročník štúdia a pri študentoch VG až 1. a 2. ročník štúdia na vojenskej vysokej škole,
ktoré všeobecné východiská však už žalovaný nepersonalizoval na pomery pôvodného žalobcu, ktorý

bol konkrétne študentom vojenského gymnázia (VG) v Opave, ktorý nedostatok bude nevyhnutným
v ďalšom rozhodnutí napraviť.

51. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že SP-ňa mala sama svojou činnosťou zjednať nápravu, tým,
že by prihliadla na podmienky v akých pôvodný žalobca študoval na VG a ktoré podmienky mali

byť v skutočnosti identické aké boli nastavené aj pre profesionálnych vojakov, správny súd ohľadne
odpovede opakovane v celom rozsahu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Sk/6/2020 z 25.11.2020, podľa ktorého cit. «Kasačný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalovaná
nie je oprávnená zaraďovať zamestnania do pracovných kategórií, ale toto oprávnenie patrilo do
pôsobnosti zamestnávateľov na základe rezortných zoznamov. Podľa § 168 vyhlášky č. 149/1988 Zb.

doba vojenskej činnej služby vykonávanej pred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania
sa započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej bol vojak z povolania prvý raz ustanovený. Uvedené
ustanovenie však nie je možné aplikovať v prípade žalobcu, pretože žalobca v spornom období
nevykonával vojenskú činnú službu. (...)
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zo záväznej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa
uvedeného princípu legality štátnej moci vyplýva, že ... ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje
iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona... Právnej istote ... podľa čl. 1
ústavy nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonným postupom (I. ÚS 3/98, III. ÚS

341/07,II.ÚS426/2012).Zákonstanovujeformálnekritériápreposudzovaniedobyštúdianavojenských
stredných školách a neobsahuje zákonné zmocnenie pre odchylné posúdenie tejto doby u jednotlivca
na základe jej obsahu či podobnosti so službou vykonávanou po dosiahnutí 18 roku veku v I. alebo
II. kategórii funkcií, preto akékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu o započítaní tejto doby by bolo
konaním v rozpore so spôsobom, ktorý pre jej posudzovanie ustanovuje zákon.

Zároveň kasačný súd uvádza, že judikatúru v danej veci možno považovať za ustálenú (viď. napr.
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/99/2017, 9So/214/2016, 9So/175/2016)
a poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 9So/44/2017, v ktorom najvyšší súd uviedol,
že „...nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel sledovaný zákonmi o sociálnomzabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii preferovaných služieb vojakov z povolania, a kreovať
pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na
úseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činností

vojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania.“»
Inými slovami Najvyšší súd SR už uviedol, že zákonom nastavené kritéria nie je možné preklenúť ani
inou výkladovou či aplikačnou praxou správneho orgánu (SP-ne), ale ani sudcovskou tvorbou práva,
ktorá je prípustná iba v prípade absentujúcej právnej úpravy, čo ale nie je daný prípad.

52. Najvyšší súd SR sa v rozsudku sp. zn. 7Sk/6/2020 z 25.11.2020 vyjadril už aj k žalobnej námietke
žalobcu, podľa ktorej v čase, keď študoval na vojenskej škole, príslušníci ČSĽA nepoznali pojem
III. kategória funkcií, resp. III. pracovná kategória s tým, že uviedol cit. „... kasačný súd má za to,
že v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou, keď k
definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však

nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a
nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených
a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom

predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne
skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu
ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje
vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho
právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite

zákonodarcauznávaprávneskutočnosti,nazákladektorýchpodľapredchádzajúcejprávnejnormydošlo
k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca
prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých
práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr

prijatejprávnejnormyameniťichrežim.Zaprípustnésapovažuje,pokiaľnováprávnaúprava(uznávajúc
práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej
právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku
nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej

úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Szd/1/2010 zo dňa 29. septembra 2011). Okrem toho v právnom štáte
platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či
určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je alebo nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej
- retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná.“

Inými slovami, aj keď, ako to tvrdí pôvodný žalobca, v čase jeho štúdia na VG nebol známy pojem
cit. „III. kategória funkcií, resp. III. pracovná kategória“, tak jeho neskorším zavedením do legislatívnej
a následne aj do aplikačnej praxe, pri súčasnom zachovaní princípov nepravej retroaktivity, nie je možné
konštatovať, žeby tento pojem nemohol byť používaný aj na právne vzťahy vzniknuté v minulosti, t.j.
pred jeho zavedením, avšak pri súčasnom zachovaní a uznaní ich právnych účinkov.

53. Napokon v súvislosti s návrhom pôvodného žalobcu na doplnenie dokazovania, či už výsluchom
nim označených osôb (svedkov) alebo listinami dokumentujúcimi jeho „vojenskú históriu“, správny súd
uvádza, že správny súd nie je v zásade súdom skutkovým a jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa Správneho súdneho poriadku (§§ 177 a nasl. SSP)

je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre
vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Správny súd pritom vychádza zo skutkového stavu zisteného a ustáleného už orgánom verejnej

správy, pričom správny súd síce môže vykonať dôkazy, ale len ak sú nevyhnutné na preskúmanie
„zákonnosti“ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Ak teda správny
súd pri preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu zistí, že ten nemal pre rozhodnutie dostatočne
zistený skutkový stav (nedostatočné dokazovanie), tak v tom prípade toto dokazovanie nevykonávasám správny súd, ale konanie vráti do štádia pred správnym orgánom s pre neho záväzným pokynom
správneho súdu, dokazovanie v potrebnom rozsahu doplniť a tak ustáliť pre rozhodnutie východiskový
skutkový stav. Z uvedeného dôvodu správny súd nevyhovel návrhu pôvodného žalobcu a ním

navrhované dokazovanie nevykonal a k jeho vykonaniu nezaviazal ani žalovaného a SP-ňu, pretože
mal za to, že správne orgány mali síce pre rozhodnutie dostatočne ustálený skutkový stav, avšak ten
nesprávne právne posúdili, na zmenu posúdenia ktorého doplnenie dokazovania nie je potrebným.

54. Vzhľadom k uvedeným záverom, postupom podľa § 199 ods. 3 SSP v spojení s § 191 ods.

1 písm. c) SSP v ich znení účinnom do 30.06.2023, keďže rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu
predchádzajúce rozhodnutie SP-ne vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd
zrušiltakrozhodnutiežalovaného,akoajjemupredchádzajúcerozhodnutieSP-netak,akotojeuvedené
vo výroku II. tohto rozhodnutia a vec vrátil SP na ďalšie konanie.

55. V ďalšom postupe, bude úlohou SP-ne opätovne rozhodnúť o žiadosti neb. pôvodného žalobcu

na priznanie mu starobného dôchodku súc viazaný vyššie uvedeným záverom správneho súdu, podľa
ktorého žalobca pri dosiahnutom veku 55 rokov a odpracovaní 23 rokov a 47 dní v I. kategórii funkcií,
spĺňal podmienky na skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa cit. § 21 ods. 1 písm. c) zákona č.
100/1988 Zb., a následne rozhodnúť o nároku na jeho vyplatenie žalobkyni 1/ (t.j. pozostalej manželke
neb. pôvodného žalobcu).

56. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde.“

57. Podľa § 167 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd prizná žalobcovi voči
žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal
žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“

58, Podľa § 170 písm. b) SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Žiaden z účastníkov konania nemá

právo na náhradu trov konania, ak (b) konanie bolo zastavené.“

59. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „(1) O nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
(2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

60. Podľa § 467 ods. 1 a 3 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „(1) Ustanovenia o trovách konania sa
primerane použijú na kasačné konanie.
(3) Ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd

rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.“

61. O trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami 2/ a 3/ a žalovaným, správny súd rozhodol podľa
cit. § 170 písm. b) SSP tak, že žiadnemu z nich náhradu trov tak správneho súdneho konania a ani
kasačného konania nepriznal, pretože konanie o žalobe v tejto časti bolo pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie žalobcov 2/ a 3/ zastavené.
O nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným, rozhodol správny súd podľa
cit. § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP a s ohľadom na to, že nárok na náhradu trov
prvostupňového súdneho konania a kasačného konania sa posudzuje komplexne (spoločne) podľa
konečného výsledku konania [viď. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 7 Ssk/40/2023 zo 14.07.2023], a

keďže žalobkyňa 1/ mala v konaní plný úspech, správny súd jej priznal voči v konaní neúspešnému
žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov celého (vrátane kasačného) súdneho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo
dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti

nemožno odpustiť.Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, je žalovaným
Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktoré

mu správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z
akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží

potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník

konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej
istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský
súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.