Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/41/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122204484
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122204484.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B., C.. D. XX/X, B., E.: XX XXX
XXX, proti žalovaným: 1/ A. F., G. G., nar. X.X.XXXX, bytom B., H. XX, 2/ H. G., G. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B., I. XXXX/XX, 3/ J. G., nar. XX.X.XXXX, bytom B., A. XX, 4/ E. G., nar. X.XX.XXXX, bytom B., K.
L. XX, 5/ H. B., G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. K. L., N. XX, 6/ A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX,
zastúpení JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Košice,
Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku 15C/23/2022-220 zo dňa 23.2.2023 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaným v 1. až 6. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
takto:
I. Žalobu zamieta.
II. Konanie o určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemku: parcely registra E-KN č.

XXXX/X o výmere 540 m, evidovanej na LV č. XXXX pre kat. územie O. P., obec B. - D. P., N. B. E. v
časti B pod poradovým č. 1, parcely E-KN č. XXXX/X o výmere 540 m2 na liste vlastníctva č. XXXX pre
katastrálne územie O. P., obec Košice - sídlisko Ťahanovce, okres Košice I v časti B pod poradovým č.
17, parcely E-KN č. XXXX/X o výmere 540 m2 pod poradovým č. 18, parcely E-KN č. XXXX/X o výmere
540 m2 v časti B pod poradovým č. 19, parcely E-KN č. XXXX/X o výmere 540 m2 pod poradovým č.
20, parcely E-KN č. XXXX/X o výmere 540 m2 evidovanej v časti B pod poradovým č. 21, zastavuje.
III. Žalovaným v 1. až 6. rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným v 1. až 6. rade určenia, že je
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckych podielov 1/12 z celku – parciel
registra E-KN č. XXXX/X o výmere 540 m2, č. XXXX/X o výmere 323 m2, č. XXXX/X o výmere 6.063
m2 a č. XXXX/X o výmere 902 m2, druh pozemku – orná pôda, evidovaných Okresným úradom v
Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre kat. územie O. P., obec B. - D. P., N. B. E., ktoré
sa nachádzajú v lokalite Q. R. S. S. C. A. T. B. - D. P.. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovaní sú

evidovaní na LV č. XXXX ako podieloví spoluvlastníci predmetných pozemkov na základe dedičských
rozhodnutí, a to A. F. - 1/12, Osvedčenie o dedičstve 14D/416/2004, H. G. - 1/12, Osvedčenie o dedičstve
22D/515/2017, J. G. - 1/12, Osvedčenie o dedičstve 14D/416/2004, E. G. - 1/12, Osvedčenie o dedičstve
14D/416/2004, H. B. - 1/12, Osvedčenie o dedičstve 14D/416/2004, A. G. - 1/12, Osvedčenie o dedičstve14D/416/2004. Vyvlastňovacím rozhodnutím č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989 (ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16.3.1989) boli predmetné nehnuteľnosti vyvlastnené bývalým vlastníkom, resp.
podielovým spoluvlastníkom, v celom rozsahu v prospech Čsl. štátu. Majetkovoprávne vysporiadanie

pozemkov v tejto lokalite začalo v roku 1985 za účelom komplexnej bytovej výstavby (D. P. III. okrsok
- výstavba bytových domov, kanalizácie, rozvodov elektrickej energie a plynu, parkovísk, miestnych
komunikácií, objektov služieb a obchodu, verejného osvetlenia a tzv. sídliskovej zelene), investorom
ktorej bola Stavoinvesta, IO (inžinierska organizácia). Na vyvlastnených pozemkoch sa v súčasnosti
nachádzajúbytovédomy,parkoviská,častimiestnychkomunikácií(ciestachodníkov)asídliskovázeleň,

ktoré využívajú obyvatelia mestskej časti a široká verejnosť. Z dôvodu administratívneho zanedbania zo
strany štátu nedošlo v rozhodnom období k zápisu jeho vlastníckeho práva (na základe právoplatného
vyvlastňovacieho rozhodnutia) do príslušnej evidencie nehnuteľností. Hospodárskou zmluvou o prevode
vlastníctva majetku č. Z-41-425/91 zo dňa 29.12.1990 Čsl. štát - Stavoinvesta, IO previedol ku dňu
1.1.1991 na A. B. vlastnícke právo ku všetkým pozemkom, uvedeným na strane 1 až 3 prílohy č. 1.
Dňa 1.5.1991 nadobudol účinnosť zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na základe ktorého prešiel

na obce a mestá hnuteľný a nehnuteľný majetok (vrátane pozemkov) vo vlastníctve štátu, a to bez
ohľadu na skutočnosť, či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností;
rozhodujúcou okolnosťou bol právny stav vlastníctva Čsl. štátu. Žalobca svoj naliehavý právny záujem
na požadovanom určení vlastníckeho práva odôvodňoval potrebou zosúladenia skutkového stavu so
stavom právnym, s poukazom na to, že žalovaní sa v osobitnom súdnom konaní vedenom pod sp. zn.

27C/67/2020 na Okresnom súde Košice II domáhajú voči žalobcovi zaplatenia náhrady podľa zákona
č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky v znení neskorších predpisov. Žalobca
tvrdil, že je skutočným vlastníkom predmetných pozemkov a nemá inú možnosť, než podaním žaloby
sa domôcť ochrany svojho vlastníckeho práva a zosúladiť stav evidovaný v katastri nehnuteľností.

Mal za to, že predmetné pozemky boli Čsl. štátom riadne vysporiadané (vyvlastnené za náhradu)
v čase výstavby D. P.. Poukázal na platnú judikatúru, napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
I.ÚS 419/2014-34 zo dňa 13.8.2014, podľa ktorej v konaniach o určenie vlastníckeho práva nie je
v kompetencii súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom v správnom
konaní (v tomto prípade vyvlastňovacieho rozhodnutia); súd môže toto rozhodnutie preskúmavať len z

hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s vtedy platnými a účinnými
právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť. Poukázal na to, že vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.3.1989, dosiaľ nebolo zrušené a jeho účinky trvajú (bezmála 33
rokov), i keby prípadné dôvody na jeho vydanie neexistovali. V súvislosti s doručovaním rozhodnutia
správny orgán ustanovil opatrovníka všetkým účastníkom konania, ktorí nemohli konať samostatne,

pričom vlastníkom (podielovým spoluvlastníkom), ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy, sa
rozhodnutie doručovalo verejnou vyhláškou, v súlade s § 26 zákona č. 71/1967 Zb. v znení účinnom v
rozhodnom období. Pre prípad akýchkoľvek pochybností o nadobudnutí vlastníckeho práva na základe
vyvlastnenia, žalobca eventuálne tvrdil, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol
vydržaním, keďže najneskôr dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. k 1.5.1991

(ex lege prechod majetku štátu na obec) vstúpil do dobromyseľnej držby majetku, pričom nemusel mať
vedomosti o spôsobe ich nadobudnutia Čsl. štátom, desaťročná vydržacia doba teda začala plynúť
dňa 1.1.1991 (podľa hospodárskej zmluvy), najneskôr dňa 1.5.1991 a uplynula 1.1.2001, najneskôr
dňa 1.5.2001. Zdôraznil, že na rozdiel od žalovaných alebo ich právnych predchodcov, sa vždy správal
ako vlastník pozemkov a že prostredníctvom svojej príspevkovej organizácie Správa mestskej zelene

kosí sídliskovú zeleň, odstraňuje náletové kry a dreviny na verejnom priestranstve, ktoré je užívané
obyvateľmi mestskej časti a širokou verejnosťou.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vec právne posúdil podľa článku 20 Ústavy Slovenskej
republiky, ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 123, § 124, § 460,

§ 34, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 131 OZ v znení účinnom do 30.6.1988, § 132a, § 134 ods. 2 a § 135a OZ v znení účinnom
do 31.12.1991, § 2 ods. 1 až 7, § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších
predpisov a vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba v zmysle § 137 písm. c)
CSP je procesne prípustná, ale nie je dôvodná. Podľa posúdenia súdu žalobca preukázal existenciu

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nakoľko
v čase podania žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdu na LV č. XXXX pre kat. územie O. P., obec
B. – D. P., N. B. E., sú ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností evidovaní žalovaní v
1. až 6. rade a právne postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu zápisu vlastníckeho práva bezrozhodnutia súdu nemôže dosiahnuť. Za nespornú (§ 151 ods. 1 CSP) súd prvej inštancie pokladal
skutočnosť, že žalovaní v 1. až 6. rade sú podľa aktuálneho LV č. XXXX pre kat. územie O. P. evidovaní
ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu. Žalobca tvrdené vlastnícke právo

odvodzujeodsvojhoprávnehopredchodcuČsl.štátu,ktorýmalnadobudnúťvlastníckeprávonazáklade
vyvlastňovacích rozhodnutí bývalého Obvodného národného výboru, odboru výstavby ÚPAaD č. Výst.
3200/88-Go zo dňa 27.12.1988 a č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989. Podľa vyvlastňovacích
rozhodnutí (správne vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989, pozn.
odvolacieho súdu) správny orgán konal s mŕtvou osobou, a nekonal s vlastníkmi (spoluvlastníkmi)

pozemkov, ktorí nimi boli v čase vyvlastnenia, keďže sa konalo s neznámymi dedičmi po S. G., G.
C.. Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach sp. zn. D 403/65 zo dňa 19.5.1965 S. G., G.
C., zomrela v roku 1965 a podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach sp. zn. D 403/65-19
zo dňa 19.5.1965 všetky nehnuteľnosti zdedil jej syn I. G., nar. X.X.XXXX, bytom P. T. XXX, ktorý
zomrel dňa X.X.XXXX, teda ešte pred vydaním sporného vyvlastňovacieho rozhodnutia. Okruh dedičov
po neb. I. G. bol správnemu orgánu známy, lebo „základné“ dedičské konanie po ňom prebehlo na

Štátnom notárstve Košice - mesto hneď po jeho smrti pod sp. zn. D 741/77 a doplňujúce konania boli
vedené pod sp. zn. D 1753/80, D 964/86 a D 2028/92. Po I. G., zomr. dňa 3.6.1977, zdedili predmetné
pozemky žalovaní v 1. až 6. rade, čo vyplynulo z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 14D/416/2004,
s ktorými ale správny orgán pri vyvlastňovaní pozemkov nekonal. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že Čsl. štát, teda právny predchodca žalobcu, sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností a

vyvlastňovacie rozhodnutie je právne neúčinné, keďže sa konalo s mŕtvou osobou, ktorá nemá právnu
subjektivitu. Naviac vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo možné doručovať verejnou vyhláškou, ako to
urobil správny orgán, keďže podmienkou pre doručenie rozhodnutia týmto spôsobom bolo, že nie
je známy pobyt účastníka konania. V danom prípade správny orgán s vlastníkmi spoluvlastníckych
podielov ako účastníkmi konania nekonal, okruh dedičov po por. I. G. bol správnemu orgánu známy,

ktorí preukázateľne neboli neznámymi osobami, ale žijúcimi osobami a zdržiavali sa na známom mieste.
Neboli teda naplnené predpoklady pre doručovanie verejnou vyhláškou a vyvlastňovacie rozhodnutie
nikdy nebolo doručené účastníkovi konania ani skutočným vlastníkom, a preto nemohlo nadobudnúť
právne účinky, t.j. právoplatnosť a vykonateľnosť. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a
vydaných rozhodnutí nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na Čsl. štát ani na organizáciu, v prospech

ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená, čo vyplýva i z judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok
sp. zn. 2MCdo/4/2014 zo dňa 29.2.2016), na ktorú súd prvej inštancie podporne odkázal. Vzhľadom
na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že štát neúčinne vyvlastnil predmetné pozemky
a vlastnícke právo neprešlo na Československý štát, a teda nemohol ho nadobudnúť ani žalobca
prechodom majetku podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Podľa úvahy súdu prvej inštancie

žalobca nemohol predmetné pozemky nadobudnúť ani vydržaním (§ 130 ods. 1 a nasl. OZ), nakoľko
nesplnilprisvojomvstupedodržbykdotknutýmnehnuteľnostiamzákladnúpodmienkudobromyseľnosti,
ktorú inštitút vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva vyžaduje. Žalobca
nebol zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností, pričom až po 34 rokoch začal (podaním žaloby)
tvrdiť, že je vlastníkom. Žalovaní v 1. až 6. rade a ich právni predchodcovia pritom boli evidovaní

ako vlastníci pozemkov nepretržite a žalobca s tým nič nerobil. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR subjektívna dobrá viera ako psychický stav, či vnútorné presvedčenie subjektu, samé o sebe
nemôžebyťpredmetomdokazovania,avšakpredmetomdokazovaniamôžubyťskutočnostivonkajšieho
sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda z okolností, z
ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobrej viere, že mu vec patrí. Či držiteľ veci je

dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, nestačí jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cz/57/1987). Žalobca nebol zapísaný ako vlastník ani
po uskutočnení ROEP, od ktorej uplynulo už viac ako 15 rokov. Súd konštatoval, že v danom prípade
došlo k zastavaniu pozemkov štátom v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Na pozemkoch
sa nachádzajú bytové domy, parkoviská, časti miestnych komunikácií (ciest a chodníkov), sídlisková

zeleň, ktoré využívajú obyvatelia mestskej časti. S. G., G. C., ani jej právni predchodcovia, nemali
žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, ktoré im nikdy nebolo doručené a nebola im zaplatená
ani žiadna odplata za vyvlastnenie. Podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodnutie o vyvlastnení
nezakladá právny titul, na základe ktorého sa štát mohol domnievať, že sa stal vlastníkom pozemkov, a
nezakladá ani domnienku dobromyseľnosti držiteľa. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania

a rozhodnutia o vyvlastnení, nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva, a to bez ohľadu na to, či nadobúdateľ
bol alebo nebol dobromyseľný. Vzhľadom na uvedené dôvody súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca
nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol
ako nedôvodnú. Konanie v časti určenia vlastníckeho práva k parcele reg. E-KN č. XXXX/X o výmere540 m2 evidovanej na LV č. XXXX pre kat. územie O. P., zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP, lebo žalobca
v tejto časti vzal podanú žalobu späť. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak,
že plne úspešným žalovaným v 1. až 6. rade priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania si vymienil rozhodnúť samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

4.RozsudokvčastivýrokovI.aIII.napadolžalobcavčaspodanýmodvolaním,atozodvolacíchdôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Podľa názoru žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie

pôsobí zmätočne a „neusporiadane“. Zdôraznil, že každé rozhodnutie súdu má obsahovať dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie (kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia), nestačí len opísať
paragrafové znenie zákona, resp. zákonov. Okrem dodržania zásady zákonnosti majú súdy povinnosť
odôvodňovať svoje rozhodnutia tak, aby v konaní nič nezostalo „v rovine dohadov“ (argumentácia
a úvahy pri hodnotení vykonaných dôkazov nesmú byť nepreskúmateľné, resp. zmätočné), pričom
musia sa vyrovnať so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné. Vytýkal súdu, že vôbec nepreskúmaval (hoci mal, pretože judikatúra v
otázke nulitnosti správnych aktov zaujala jednoznačný záver) námietku žalovaných, že vyvlastňovacie
rozhodnutie č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989 je nulitný správny akt. Poukázal na judikatúru
Ústavného súdu SR (nález sp. zn. I. ÚS 632/2016 zo dňa 30.11.2016) a rozhodnutia sp.zn. I.ÚS
419/2014-34 zo dňa 13.8.2014 (obdobne I. ÚS 252/08, I.ÚS 379/2016, III.ÚS 258/2017), citované

v podanej žalobe, podľa ktorých, cit.: „... v konaniach o určenie vlastníckeho práva nie je v kompetencii
súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom. Súd môže toto rozhodnutie
preskúmavať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej
dobe platnými a účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nejde
o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia (nejde o správne súdnictvo)“, „V konaní o

určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia
správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený
zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov“ (str. 11 uznesenia I.ÚS 419/2014- 34). „V
zmysle teórie práva sa za nulitný (ničotný) správny akt považuje správny akt vydaný absolútne vecne
nepríslušným správnym orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani nemôžu vznikať žiadne

právne účinky, t.j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval“. Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo/24/2007 zo dňa 29.4.2008 „nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými
správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou
a na ktoré sa pozerá, ako keby nikdy neboli vydané, tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný
súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže zásadne len

so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje
prezumpcia ich správnosti“. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 123/2003 (uverejnený
v časopise Zo súdnej praxe č. 44/2004): „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je
oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide
o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym

orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa
uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením)“.
Podľa názoru žalobcu vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989, ktoré súd
prvej inštancie v rozpore s cit. judikatúrou preskúmaval (hoci sa o námietke jeho nulitnosti ani len
nezmienil), nie je nulitným aktom (paaktom), pretože bolo vydané v súlade s predpismi hmotného aj

procesného práva, v požadovanej forme, a to orgánom na to príslušným, t.j. stavebným úradom I.
stupňa, ktorým bol Obvodný národný výbor Košice I, odbor výstavby ÚPaA - jeho príslušnosť bola
daná ust. § 117 ods. 4 a právomoc § 112 ods. 1 stavebného zákona. Uvedené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť a stalo sa vykonateľným dňa 16.3.1989, do dnešného dňa zrušené nebolo, a teda jeho
účinky trvajú („i keby prípadné dôvody na jeho vydanie neexistovali - I.ÚS 419/2014“). Poukázal na

to, že rozhodnutím zo dňa 27.12.1988 (ktoré predložil súdu spolu s vyvlastňovacím rozhodnutím č.
Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989) ustanovil opatrovníka tým účastníkom konania, ktorí nemohli
samostatne konať. Z jeho obsahu vyplýva (str. 2, bod 65 rozhodnutia), že správny orgán ustanovil
opatrovníka o.i. aj neznámym dedičom po S. G., G. C.. Znamená to, že predmetné parcely neboli
vyvlastnené S. G., G. C. (ako osobe mŕtvej), ale jej právnym nástupcom, v tom čase neznámym

dedičom tak, ako je uvedené vo vyvlastňovacom rozhodnutí. Ak mal predmetné pozemky po pôvodnej
podielovej spoluvlastníčke S. G. zdediť jej syn I. G. na základe rozhodnutia sp. zn. D 403/65, tieto
údaje mali byť v príslušnej evidencii nehnuteľností (v PKV č. XXX alebo na LV) v rozhodnom období
zaznamenané, ale neboli, čo vyplynulo z výpisu LV č. XXXX pre k. ú. O. P., kde I. G. bol ako podielovýspoluvlastník predmetných parciel, s podielom vo veľkosti 1, zaevidovaný až v roku 2008 (položka
výkazu zmien č. 1391/08). Žalobca nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že účastníkom
vyvlastňovacieho konania, s ktorým mal správny orgán konať a ktorému mal vyvlastňovacie rozhodnutie

doručovať, bol I. G. (syn S. G.), pretože ten zomrel pred jeho vydaním (v roku 1977), a nemohol byť
preto účastníkom správneho (vyvlastňovacieho) konania. Tvrdil, že správnemu orgánu nebol známy
ani okruh dedičov po I. G., pretože ani dedičské rozhodnutie po tomto poručiteľovi (D 741/77) nebolo
evidované v príslušnej evidencii nehnuteľností (v PKV č. XXX alebo na LV). Pritom predmetné parcely
boli predmetom dedenia po por. I. G. až v roku 2004 - Osvedčenie o dedičstve 14D/416/2004, titulom

ktorého sú žalovaní ako podieloví spoluvlastníci evidovaní v katastri nehnuteľností, prípadne žalovaná
v 2. rade titulom uznesenia 22D/515/2017, a nie titulom rozhodnutia D 741/77. Na tieto skutočnosti
žalobca v konaní poukazoval, ale súd ich vôbec nebral do úvahy, hoci sú právne významné. Podľa
názoružalobcuajvtakomprípade,akbypredmetnéparcelybolipredmetomdedeniapoI.G.vroku1977
(čo nie je tento prípad), od roku 1977, kedy malo prebehnúť dedičské konanie po tomto poručiteľovi,
do 9.2.1989 t.j. do vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia uplynulo 12 rokov, za ktoré obdobie sa okruh

dedičov po nebohom mohol zmeniť, inak povedané v roku 1977 vôbec nemusel byť totožný s okruhom
dedičov v roku 1989. Vzhľadom na tieto objektívne skutočnosti mal žalobca za to, že správny orgán
konal správne, keď ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po posledne mu známej a evidovanej
podielovej spoluvlastníčke S. G., G. C. a vyvlastnil im (ako jej právnym nástupcom - neznámym dedičom)
predmetné parcely na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia. Rovnako správne postupoval správny

orgán aj v prípade doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou, lebo podľa § 26 ods.
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení účinnom v rozhodnom období,
doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt
nie sú mu známi alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný právny predpis. Správny orgán v rozhodnom období
objektívne nepoznal ani okruh dedičov po S. G. (boli mu neznámi, lebo dedičské rozhodnutia neboli

evidované v príslušnej evidencii nehnuteľností) a nepoznal ani ich pobyt. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že rozhodnutie o vyvlastnení bolo vyvesené dňa 13.2.1989 a zvesené 1.3.1989, a preto
15. dňom t.j. 16.3.1989 nadobudlo právoplatnosť. Rozhodnutie bolo riadne doručené aj ustanovenému
opatrovníkovi K. B., F. O. X, B.. Žalobca mal za to, že účinky vyvlastňovacieho rozhodnutia voči
dedičom (v tom čase neznámym) evidovanej podielovej spoluvlastníčky S. G., G. C., ktorým bol

podľa zákona ustanovený opatrovník a vyvlastňovacie rozhodnutie im bolo riadne doručené, nastali.
Na základe právoplatného a vykonateľného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom predmetných
parciel stal štát, ktorý ich následne Hospodárskou zmluvou o prevode majetku č. Z-41-425/91 zo dňa
29.12.1990 ku dňu 1.1.1991 previedol na žalobcu (zoznam prevádzaných parciel je uvedený v Prílohe
č. 1). Namietal ďalej nesprávne vyhodnotenie súdom prvej inštancie i námietky vydržania vlastníctva

(spoluvlastníctva) predmetných parciel, ktorý titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalobca v konaní
z opatrnosti vzniesol. Podľa názoru žalobcu argumentácia súdu prvej inštancie v bode 46. rozsudku
nemá logiku, pretože ak by bol v katastri nehnuteľností riadne evidovaným vlastníkom (spoluvlastníkom)
predmetných parciel, nepodal by túto žalobu. K oprávnenej držbe a dobromyseľnosti držiteľa citoval
ustanovenia § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 OZ ako aj právny názor z rozsudku Najvyššieho

súdu SR sp zn. 5Cdo 149/2007. Pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok vydržania
podľa názoru žalobcu je právne významné to, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných
skutkových okolností ako štát; a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., od ktorého zákona je
potrebné odvodzovať jeho dobromyseľnosť, ako titulu vstupu do dobromyseľnej držby. Existencia alebo
neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých strana získala vec

do držby - do svojej faktickej moci t.j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti prípadu domnievala, že
vec jej vlastnícky patrí a nakladala s ňou ako s vlastnou. Súčasne je dôležité (a právne významné),
že status dobromyseľného držiteľa si žalobca udržal počas celej 10 - ročnej vydržacej lehoty a v
držbe nehnuteľností nebol počas jej plynutia žalovanými rušený (1.5.1991 - 1.5.2001). Zdôraznil v tejto
súvislosti, že nadobúdateľ držby preukazuje len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby,

svoju dobrú vieru nemusí preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130
ods. 1 OZ, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 102/2017 a 5Cdo 64/2018). Podľa žalobcu
o to viac to platí v prípade, keď sa vstup do dobromyseľnej držby odvodzuje od účinnosti zákona.
Na podporu svojej odvolacej argumentácie citoval právny názor z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
III.ÚS 477/2015 zo dňa 7.4.2016 a z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/7/2011 zo dňa

31.10.2011. Záverom zdôraznil, že v konaní nebolo spochybňované, že žalovaní nikdy nevstúpili do
užívania predmetných parciel a žiadnym spôsobom ani nevykonávali svoje vlastnícke právo. Naopak
tieto nehnuteľnosti dlhodobo užíva (a nakladá s nimi ako s vlastnými) žalobca, pretože na predmetných
parcelách boli štátom a neskôr, po prechode investorskej funkcie na základe osobitného zákona ajžalobcom vystavané bytové domy, miestne komunikácie, chodníky, parkoviská, sídlisková zeleň (tzv.
komplexnábytovávýstavba).Žalobcamalzato,ževšetkyzákonomstanovenépodmienkyvydržaniaboli
naplnené a nadobudol vlastnícke právo (spoluvlastníctvo) k predmetným pozemkom vydržaním dňom

1.5.2001. Na základe uvedeného žalobca navrhoval rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na opätovné konanie a rozhodnutie.

5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu mali za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, v súlade
so zákonom a judikatúrou, pričom sa v plnom rozsahu stotožnili s výrokmi i odôvodnením napadnutého

rozsudku. Nesúhlasili s odvolacími dôvodmi ani s názorom žalobcu, že vyvlastňovacie rozhodnutie
nadobudlo, resp. mohlo nadobudnúť právne účinky. Podľa vyvlastňovacích rozhodnutí sa konalo s
neznámymi dedičmi po S. G., G. C., a teda s mŕtvou osobou, a nie s vlastníkmi, ktorí nimi boli skutočne v
čase vyvlastnenia. Preto podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je vyvlastnenie
neúčinné, nakoľko sa konalo s mŕtvou osobou, ktorá nemá právnu subjektivitu. Súd prvej inštancie
správne posúdil otázku účinkov vyvlastňovacieho rozhodnutia v bode 45. odôvodnenia rozsudku. Podľa

názoru žalovaných vyvlastňovacie rozhodnutie v žiadnom prípade nemohlo byť doručované formou
verejnej vyhlášky. Vyvlastnenie verejnou vyhláškou nebolo možné ani do roku 1990 a nie je možné
ani v súčasnosti. Rozhodnutie o vyvlastnení je veľmi dôležitým rozhodnutím, s ktorým sa spája prevod
vlastníckeho práva, preto nie je možné ho vydať a doručovať verejnou vyhláškou. Poukázali na to, že
doručovanierozhodnutiaovyvlastnenívoformevernejvyhláškyneumožňovalanistavebnýzákon,podľa

ktorého doručiť verejnou vyhláškou bolo možné iba upovedomenie o ústnom pojednávaní za podmienok
stanovených v ust. § 113 ods. 2. Poukázali tiež na závery konštatované v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 36C/17/2022 v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, kde bolo
uvedené, že v danom prípade, poukazujúc na vyvlastňovacie rozhodnutie, správny orgán mal správne v
zmysle zákona č. 71/1967 Zb. doručovať rozhodnutie právnym predchodcom žalovaných do vlastných

rúk, a nie ho doručovať verejnou vyhláškou. Pokiaľ žalobca poukazuje na vyhlášku č. 85/1976 Zb. (ust.
§ 58), v tomto prípade táto vyhláška ustanovuje iba oznámenie verejnou vyhláškou, čo je iný pojem ako
doručovanie. V tejto súvislosti súd poukázal na uznesenie Najvyššieho správniho soudu ČR sp. zn. 6A
100/2002 zo dňa 5.5.2004, v ktorom sú rozoberané pojmy oznámenie a doručenie. V danom prípade
nie je preukázané doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia právnym predchodcom žalovaných, a

teda súd nemal preukázanú právoplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia voči týmto osobám, preto
bolo nutné žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Rovnako z vyvlastňovacieho spisu nevyplývajú ani
skutočnosti svedčiace o vyplatení náhrady za vyvlastnenie. Podľa názoru žalovaných žalobca nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo ani vydržaním, lebo neboli splnené podmienky vydržania, a to z viacerých
dôvodov. Nemožno pripustiť ani tvrdenia žalobcu o jeho dobromyseľnej držbe predmetných pozemkov.

Žalobca nielen že vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát ani žalobca nikdy nebol zapísaný
ako vlastník v evidencii nehnuteľností. Preto od 1.5.1992 nemohol byť žalobca dobromyseľný, že
mu vlastnícke právo svedčí. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané štátnym orgánom, pričom malo
spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to v prospech štátu. Štát, ktorého orgán
rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu, nesie

zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia,
trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči mŕtvym osobám,
neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia).
Preto socialistická organizácia, ktorá bola zástupcom československého štátu ako vyvlastniteľa a v
danom období bola súčasťou štátu, nemohla na základe nezákonného vyvlastňovacieho rozhodnutia

nadobudnúť subjektívny dojem, z ktorého by bolo možné konštatovať jej dobromyseľnosť pri užívaní
a držbe vyvlastneného majetku. Pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vyvlastnenie vykonal a konal s
niekým iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá bola predmetom vyvlastnenia, patrilo
subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s
vyvlastnením spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť

k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez
ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. V tejto súvislosti poukázali na
relevantnú právnu úpravu v ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.5.1991, v zmysle ktorého A. B. nielen, že nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností k sporným parcelám do 12 mesiacov, ale ani nebolo zapísané ako vlastník. Preto ani

nemohlo byť dobromyseľné, že je vlastníkom. Nakoľko žalobca nepodal návrh na zápis, tak sa ani
nemohol cítiť ako vlastník. V evidencii nehnuteľností žalobca ani štát neboli zapísaní ako vlastníci
predmetných nehnuteľností a žalobca s tým nič nerobil, nedomáhal sa údajného vlastníckeho práva
celých 32 rokov. A. B. túto skutočnosť malo vedieť najneskôr 1.5.1992, preto od tohto dňa nemohlobyť dobromyseľné, že je vlastníkom pozemkov. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je
vlastníkom nehnuteľnosti, pretože: - v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. ani v čase
podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností, - taktiež

žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľností a za celých 32 rokov sa tohto práva ani
nedomáhal určovacou žalobou alebo v rámci ROEP aj napriek tomu, že vedel o tom, že nie je evidovaný
ako vlastník. Práve naopak v evidencii nehnuteľností celých 32 rokov boli ako vlastníci evidovaní
žalovaní a ich právni predchodcovia, nehnuteľnosti boli predmetom dedičských konaní alebo prevodov
na základe zmlúv. V tejto súvislosti žalovaní analogicky poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn.

I.ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017 a mali za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne a správne, v súlade so
zákonom a judikatúrou vysporiadal s otázkou vydržania so správnym záverom, že zo strany žalobcu v
žiadnomprípadenebolisplnenézákonnépodmienky.Nazákladeuvedenéhožalovanínavrhlinapadnutý
rozsudok v rozsahu všetkých výrokov potvrdiť ako vecne správny.

6. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní podané neboli.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konaniavzmysle§380ods.2CSPadospelkzáveru,žeodvolanieniejedôvodnéanapadnutýrozsudok
je vecne správny; zákonné a správne sú i dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a v súvisiacom
výroku o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

8. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 30.4.2025 o 9:35 hod. na Krajskom súde v
Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a
webovej stránke krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a predchádzajúci procesný postup súdu prvej
inštancie v konaní v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu (§ 380
ods. 1 CSP), z hľadiska odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. písm. b), d), f) a h) CSP,
ktorými žalobca odôvodnil podané odvolanie, a dospel k záveru, že žiadny z uplatnených odvolacích
dôvodov v prejednávanej veci nie je preukázaný, pretože napadnutý rozsudok je zákonný a po skutkovej

i právnej stránke vecne správny, pričom odvolací súd nezistil nedostatok procesných podmienok konania
ani namietané pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie alebo inú vadu konania [porušenie
viazanosti súdu právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu, prípadne posúdenie predbežnej otázky
súdom prvej inštancie v rozpore s právoplatným rozhodnutím správneho orgánu], ktoré by mohli
mať (mali) za následok nesprávne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre správne a úplné zistenie skutkového stavu, skutkové zistenia,
na ktorých je rozhodnutie založené, zodpovedajú vykonaným dôkazom, pri svojom rozhodovaní súd vzal
do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti a spor aj po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom
a správnym spôsobom, pri správnej interpretácii ustanovení § 123, § 124, § 460, § 34, § 37, § 39, § 40
ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 OZ, § 131 OZ v znení účinnom do 30.6.1988, § 132a, § 134

ods. 2 a § 135a OZ v znení účinnom do 31.12.1991, § 2 ods. 1 až 7, § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, ktoré na zistený skutkový stav aj správne aplikoval,
správnym spôsobom vyhodnotil všetky vykonané dôkazy postupom súladným s ust. § 191 a nasl. CSPa so zásadami právnej praxe a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce závery o právach
a povinnostiach strán ako aj správny záver, že podaná žaloba je nedôvodná v celom rozsahu.

11. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie v otázke neúčinnosti rozhodnutia bývalého
ObNV Košice I zo dňa 9.2.1989 z dôvodu opomenutých (spolu)vlastníkov nehnuteľností, ktorí sa
nezúčastnili správneho (vyvlastňovacieho) konania, nenaplnenia podmienok konania, a najmä vád
doručenia rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovaným (ich
právnym predchodcom) nenadobudlo právne účinky (právoplatnosť a vykonateľnosť), a preto v tomto

spore súd nebol povinný z neho (bez ďalšieho) vychádzať, resp. naň prihliadať pri riešení predbežnej
otázky vlastníckeho práva štátu k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe, evidovaným na LV č. XXXX
pre kat. územie O. P., obec B. – D. P., okres Košice I. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní sporu vyšiel
zo správneho skutkového zistenia, že Čsl. štátu nesvedčil platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam, pretože na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo
dôjsť k vyvlastneniu a prechodu vlastníckeho práva na štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej boli

nehnuteľnosti vyvlastňované, a následne vlastnícke právo nemohol platne (od nevlastníka) nadobudnúť
ani žalobca A. B. na základe zákona č. 138/1991 Zb., eventuálne tvrdeným titulom vydržania. Za danej
situácie vlastnícke právo ostalo zachované žalovaným ako dedičom zomrelej pôvodnej spoluvlastníčky
predmetných nehnuteľností S. G., G. C. (ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX) a I. G., nar. X.X.XXXX, zomr.
dňa 3.6.1977, čomu zodpovedá aj zápis v katastri nehnuteľností, ktorý je v súlade so skutočným stavom.

12. So správnymi skutkovými i právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, sa odvolací súd
v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP stotožňuje a odkazuje na dôvody preskúmavaného rozhodnutia, ktoré
považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), a tiež úplné z hľadiska posúdenia kľúčových otázok
nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods.

3 veta prvá CSP).

13. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobca
uvádza skutočnosti a právne argumenty namietané už v prvoinštančnom konaní, ktoré nie sú
spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a/alebo právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie,

a neodôvodňujú prijať rozhodnutie sporu v prospech odvolateľa. Odvolací súd nezistil ani žiadnu vadu
zakladajúcu nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a v žiadnom prípade nemožno konštatovať, že
by postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu procesných práv žalobcovi alebo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými
skutočnosťami a argumentmi strán, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,

ako aj s podstatnými tvrdeniami žalobcu (i žalovaných), ktoré žalobca opakovane namieta i v podanom
odvolaní, a to jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom a dospel k záverom, ktoré sú
v plnom súlade so zákonom, konzistentné i so závermi ustálenými právnou praxou, a preto rozhodnutiu
súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadnu vadu ani vecnú nesprávnosť.

14. Na základe vykonaného dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno dospieť
k záveru, že v správnom konaní sa konalo so skutočnými vlastníkmi (žalovanými, resp. ich právnymi
predchodcami) vyvlastňovaných nehnuteľností a že rozhodnutie o vyvlastnení bývalého ObNV Košice I,
odboru výstavby ÚPAaD č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989 bolo účastníkom konania (vlastníkom)
riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pokiaľ správny orgán nekonal so

známymi dedičmi neb. spoluvlastníčky S. G., G. C. a rozhodnutie doručoval opatrovníkovi v osobe
K. B., bytom B., F. O. X, ustanovenému „neznámym dedičom po S. G., G. C.“ i napriek tomu, že
dedičia zomrelej spoluvlastníčky S. G. a jej syna I. G. neboli neznámi, nezdržiavali sa na neznámom
mieste a riadne sa zúčastnili konania vo veci prejednania dedičstva po neb. I. G. (synovi a dedičovi
zomr. S. G., G. C.) Štátnym notárstvom Košice – mesto pod sp.zn. D 741/77, pričom adresy ich

bydliska (ktoré správny orgán nezisťoval) boli spoľahlivo zistiteľné nielen z obsahu spisov bývalého
Štátneho notárstva Košice – mesto o prejednaní dedičstva po zomrelých spoluvlastníkoch, ale boli
dostupné i z centrálneho registra pobytu obyvateľov. Je nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej
správy vo veci vyvlastnenia nehnuteľností nekonal so skutočnými (známymi) vlastníkmi, ktorým nebolo
riadne doručené ani rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a

vykonateľnosť, v dôsledku čoho nemohli nastať ani právne účinky, ktorá právna úprava s vyvlastnením
spája, a nemohlo tak dôjsť v právnom slova zmysle k vyvlastneniu nehnuteľností. Inými slovami
povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého
účastníkom nebol. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsťk prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej boli nehnuteľnosti vyvlastnené, a to bez
ohľadunato,čitakýtonadobúdateľbolaleboneboldobromyseľný.Knehnuteľnostitakostalozachované
vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom, resp. dedičom zomrelého pôvodného

vlastníka [porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 3/2003, publikovaný v časopise
Zo súdnej praxe č. 4, ročník 2003, tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2014].

15. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v danom spore
v žiadnom prípade nepreskúmaval vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989

z hľadiska jeho vecnej správnosti, ale v plnom súlade s ustálenými závermi právnej praxe toto
rozhodnutie bývalého ObNV preskúmaval len z toho hľadiska, či nejde o akt nulitný (ničotný), resp.
rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k žalovaným, resp. ich právnym predchodcom, nenadobudlo právne účinky
z dôvodu závažných vád v podmienkach správneho konania, opomenutej účasti na konaní skutočných
vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov alebo nesprávneho postupu správneho orgánu pri doručovaní
rozhodnutiaovyvlastnení,vdôsledkuktorých(vád)saneuplatníprezumpciajehosprávnostiaviazanosti

súdu právoplatnými rozhodnutím príslušného správneho orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP [porov.
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008, tiež rozhodnutia
1Cdo/3/2003, 4Cdo/123/2003].

16. K otázke právomoci všeobecných súdov preskúmavať správne akty z hľadiska toho, či boli riadne

doručené účastníkom konania a zaoberať sa tým, či nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, odvolací
súd poukazuje tiež na výstižný názor formulovaný Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. III.ÚS
127/2010-35 zo dňa 22.6.2010, ktorým zrušil preskúmavaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sžo 302/2008 zo dňa 21.10.2009 a konštatoval, že týmto rozsudkom boli porušené základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru. Ústavný súd v cit. náleze považoval za nezlučiteľný s ústavou a dohovorom, formalistický,
v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hroziaci
prípadnou ďalšou krivdou postup Najvyššieho súdu SR, akým sa v konaní vysporiadal s námietkami

sťažovateľov úzko súvisiacimi s meritom veci, t.j. posúdením reštitučného nároku sťažovateľov, ako
i s námietkou sťažovateľov, že rozhodnutie ONV nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi,
a teda nenadobudlo právoplatnosť, ktoré najvyšší súd označil za nepreukázané a vyvracal ich len
všeobecným tvrdením o skartačných pravidlách a lehotách a skutočnosťou, že by „zisťovanie, kedy
a akým spôsobom boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované

rozhodnutia správnych orgánov, bolo spochybnením právoplatnosti rozhodnutia bez relevantných
dôkazov a mohlo by to vniesť do štátu chaos a negovať dôležitý právny inštitút – právoplatnosť
rozhodnutí správnych orgánov“. Ústavný súd SR s odkazom na svoje rozhodnutia v iných veciach (napr.
III.ÚS148/05)uviedol,ževšpecifickýchokolnostiachprípaduzáveronaplnenípodmienokkonania,napr.
doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané „mimo rozumných pochybností“. Pokiaľ

všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných
pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. Podľa ústavného súdu
„osobitnú pozornosť si zasluhuje zmienka o „vnášaní chaosu do štátu...“, ktorá je v hlbokej kontradikcii
k sledovanému obdobiu a postaveniu právnych predchodcov sťažovateľov v konaní pred orgánmi
verejnej moci o ich vlastníctve“.

17. Rozhodovacia prax je ustálená i v názore, podľa ktorého „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom
v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné
o zásade, podľa ktorej v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať“ [pozri napr.
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 469/2004 zo dňa 19.5.2004, tiež uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010].

18. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa neodklonil od záverov
ustálenejprávnejpraxe,akvyšielznázoru,žerozhodnutieovyvlastnenívydanévkonaní,ktoréprebehlo
v rozpore so zákonom a bez účasti skutočných vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov, nenadobudlo

právne účinky a nemohlo ani založiť dobromyseľnú držbu zo strany štátu, pričom ak právny predchodca
žalobcu – štát na nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohol legitímne nadobudnúť
vlastníckeprávoanižalobcaexlege(prechodomzmajetkuštátu)vzmysle§2ods.2zákonač.138/1991
Zb. a nenadobudol ho ani titulom vydržania po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., resp.uplynutím 10-ročnej vydržacej doby ku dňu 1.5.2001, lebo pre to neboli splnené zákonné podmienky,
a to z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a odvolací súd na
tieto dôvody v podrobnostiach odkazuje.

19. Na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôraznenie jeho vecnej správnosti, aj v
kontexte odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd dodáva, že v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky
(majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti) do

vlastníctva obcí, na území ktorej sa nachádzajú“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí
došlo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.
V danom prípade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb., t.j. k 1.5.1991 ale neboli vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky, a preto na žalobcu
neprešlo vlastníctvo k predmetným pozemkom ex lege dňom účinnosti cit. zákona, v zmysle právnej
zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, ktorá sa dá vyjadriť aj slovami: „z

neprávanemôževzniknúťprávo“,atedažalobcanemoholplatnenadobudnúťvlastníckeprávozdôvodu,
že ani jeho právny predchodca, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzoval (Čsl. štát), vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam vyvlastnením nenadobudol.

20. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam ani (eventuálne tvrdeným) právnym titulom vydržania, nakoľko jeho
presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991
Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale na jeho základe
deklarovaná skutočnosť, že na žalobcu - z majetku štátu - prechádza konkrétne určená vec tak, ako to
predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. [porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k.11Co/126/2020-493zodňa16.6.2021,pozritiežSpáčil,J.:OchranavlastnictvíadržbyvObčanském
zákoníku, 2. doplněné vydání, Praha: C.H. Beck, 2005, 231s]. V danom prípade žalobca za tvrdený titul
vstupu do oprávnenej držby nehnuteľností (dňom účinnosti zákona, t.j. k 1.5.1991), považuje samotný
zákon č. 138/1991 Zb., pričom (napriek tomu, že v konaní ho zaťažovalo dôkazné bremeno o dobrej
viere) nepreukázal a ani netvrdil v konaní žiadne ďalšie skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne

usudzovať o jeho dobromyseľnosti a prítomnosti oprávnenej držby, napr. že po prevzatí predmetných
nehnuteľností (vstupe do držby na základe zákona č. 138/1991 Zb.) postupoval v súlade s ust. § 14 ods.
1, 2 a 4 cit. zákona, podal návrh na zápis vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností v presvedčení,
žek1.5.1991nadobudolpredmetnépozemkydovlastníctvaprechodomzmajetkuštátu,následnesnimi
nakladal ako s vlastným majetkom, resp. dlhodobo sa správal ako vlastník, a pod.

21. Vydržaním môže nadobudnúť vlastnícke právo len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto má vec vo svojej
moci, vykonáva k nej oprávnenia inak patriace do obsahu vlastníckeho práva a so zreteľom na všetky
okolnosti je v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Dobrá viera
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,

poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá
viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona (§ 130 ods. 1 OZ) vyplýva, že držiteľ musí byť
v dobrej viere (dobromyseľný) so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam, je potrebné hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) samotného účastníka, ale je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej

(normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom
požadovať, nemal, resp. nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) počas celej
vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré museli objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu
vec po práve patrí. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto skutočnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo

k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním [pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo
1253/99 zo dňa 9.11.2000, tiež 22Cdo 929/2001 zo dňa 22.10.2002, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.3.2010]. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo 49/2017 zo dňa
7.11.2017, ktorý možno aplikovať na posudzovanú vec primerane - formuloval záver, podľa ktorého „pod
bežnú opatrnosť, ktorú je možné od nadobúdateľa požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho

zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich k presvedčeniu, že predávajúci v čase uzatvárania kúpnej
zmluvy disponoval platným nadobúdacím titulom“.22. V prejednávanej veci zistené skutkové okolnosti prípadu neumožňujú konštatovať dobrú vieru
(dobromyseľnosť) žalobcu pri vstupe do držby predmetných nehnuteľností v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (k 1.5.1991), ktorá aj podľa názoru odvolacieho súdu je vylúčená a

držba žalobcu nemôže byť považovaná za oprávnenú. Už samotná skutočnosť, že štát – Slovenská
republika, od ktorého mal žalobca k 1.5.1991 nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti ex lege
prechodom z majetku štátu, v danom čase nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností, keďže
rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľností nikdy nebolo predložené na zápis do evidencie nehnuteľností,
atď., z hľadiska objektívneho posudzovania musela u žalobcu vyvolať dôvodné pochybnosti o

vlastníckom práve svojho právneho predchodcu (štátu); žalobca už pri bežnom obozretnom postupe
mohol a na základe dostupných informácií mal dospieť k zisteniu o neúčinnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia bývalého ObNV Košice č. Výst. 3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989, v dôsledku ktorého štát
nemôže byť považovaný za vlastníka, ani za oprávneného držiteľa nehnuteľností, ale vlastnícke právo
ostalo zachované pôvodnému vlastníkovi zapísanému v evidencii nehnuteľností, resp. v prípade jeho
smrti dedičom. Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že žalovaní vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam (spoluvlastníckym podielom) nadobudli smrťou svojho právneho predchodcu (§ 460
OZ)aničnatomnemeníanižalobcomnamietanáskutočnosť,žeúdajeozmenevlastníctva(vlastníckom
práve dedičov) na základe rozhodnutí o prejednaní dedičstva po neb. S. G., G. C. a neb. I. G., v
rozhodnom čase uskutočnenia vyvlastňovacieho konania a vydania a doručovania rozhodnutia č. Výst.
3200/88/89-Go zo dňa 9.2.1989, neboli v evidencii nehnuteľností na príslušnom LV zaznamenané.

Rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva totiž nepredstavuje samostatný nadobúdací titul a vlastnícke
právo dedičov nekonštituuje, iba ho deklaruje, osvedčuje existujúci právny stav a nemôže samo o sebe
založiť odlišné vlastnícke vzťahy, než aké vyplývajú z hmotného práva (porov. napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 28Cdo 2736/2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti aj podľa
úvahy odvolacieho súdu sa žalobca nemohol legitímne domnievať a nadobudnúť presvedčenie v tom,

že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. že jeho držba je
oprávnená a dobromyseľná, a už len pre nesplnenie tejto základnej podmienky nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam (ani) vydržaním (§ 130 ods. 1 v spojení s § 134 ods.
1, 3 OZ).

23. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v jeho
zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny. O
trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešným žalovaným v 1. až 6. rade priznal nárok na ich náhradu proti žalobcovi v plnom
rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí

právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).