Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211207566
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2211207566.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. C.
X, 2. D. C., nar. XX.X.XXXX, bytom E. D. XXX, obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Eva Skačániová,
advokátka, Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda, proti žalovaným: 1. OT kredit Slovakia, a.s.,
IČO: 36 660 850, so sídlom Červeňova 20, Bratislava, zast. splnomocnenkyňou: Studio Legale s.r.o.,
IČO: 36 811 874, Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré mesto, 2. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. D. XXX, zast. advokátkou: JUDr. Lucia Sukopová, Františkánska 5, Trnava, o určenie vlastníckeho
práva a iné, o odvolaní žalobcov a žalovaného 1. voči výroku II. a III rozsudku Okresného súdu Dunajská

Streda č. k. 6C/110/2011-726 zo dňa 23.2.2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 6C/110/2011-812
zo dňa 1.2.2024, takto

r o z h o d o l :

I.OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuI.mení tak,žežalobcovia1.a2.súpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom
Dunajská Streda, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie E. D., a to:
- pozemku parc. č. 318/3 o výmere 614 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria;
- pozemku parc. č. 318/6 o výmere 41 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria;

- stavby rodinného domu súpisné číslo XXX, postavenej na parc. č. 318/3;
- stavby hospodárskej budovy súpisné číslo XXXX, postavenej na parc. č. 318/6, s tým, že každý z nich
je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k celku.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie r u š í .

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o nároku žalobcov na náhradu trov konania
voči žalovanému 1. v rozsahu 100 % ( výrok III. ) r u š í a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

IV. Žalobcom 1. a 2. p r i z n á v a v plnom rozsahu voči žalovanému 2. nárok na náhradu trov konania
o určenie vlastníckeho práva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o určenie vlastníckeho
práva žalobcov 1. a 2.; výrokom II. určil, že zmluva o úvere uzavretá dňa 18.3.2008 pod č. 200806 je
bezúročná a bez poplatkov; výrokom III. priznal žalobcom 1. a 2. voči žalovanému 1. nárok na náhradu

trov konania vo výške 100 %; výrokom IV. priznal žalovanému 2. voči žalobcom 1. a 2. nárok na náhradu
trov konania vo výške 100 %; výrokom V. konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku v samostatnom uznesení a výrokom VI. zrušil neodkladné
opatrenie vydané dňa 23.5.2011, č.k. 6C/110/2011-31. Dopĺňacím rozsudkom zastavil konanie o určenieneplatnosti ustanovení bodu 1.2, 1.3, 5.1, 5.2, 5.3, 5.10, 7.5, 7.6, 8.4, 8.5, 9.2, 9.3, 10.2, 12.2 úverovej
zmluvy č. 200806 z 18.3.2008, uzatvorenej medzi žalobcami 1. a 2. a žalovaným 1.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až
3, 5, 9, § 54 ods. 1 a 2, § 151j ods. 2, § 544 ods. 1 a 2, § 553a ods. 1 a 2, § 553b ods.1 a 2, § 553d
ods. 1, § 553e zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej aj ,, O.z.“ ); § 9 ods. 1, § 11 písm.
a), b), c), d) a e) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy ( ďalej aj ,, ZoSÚ “ ); § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

o priestupkoch ( ďalej aj ,, ZoOS “ ) a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ( pozn.
súd prvej inštancie v bode 45 nesprávne uviedol § 3 zákona... ).

3. Pôvodne sa žalobcovia žalobou zo dňa 18.5.2011 domáhali voči žalovaným 1. OT kredit Slovakia ,
a.s., 2. H. D. I. a 3. F. G. vydania deklaratórneho ( určovacieho ) rozsudku, ktorým by
súd určil neplatnosť viacerých právnych úkonov ( zmlúv ) a určil ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

t.j., aby :
I. určil, že úverová zmluva z 18.3.2008 č. 2008006, uzavretá medzi žalovaným 1. a žalobcami 1. a 2.,
ktorej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 1.500.000 Sk, je neplatná.
II. určil, že úverová zmluva z 18.3.2008 č. 2008006 a nadväzujúca zmluva o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva z 18.3.2008 k nehnuteľnosti zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave – Správou

katastra v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2
– zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný
dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3, hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č.
318/6, uzavretá medzi žalovaným 1. a žalobcami 1. a 2., je neplatná.
III. určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1. a žalovaným 2. o predaji nehnuteľnosti zapísanej

Katastrálnym úradom v Trnave – Správou katastra v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako
pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 vo výmere
41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3, hospodárska
budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6, uzavretá medzi žalovanou 1. a žalobcami 1. a 2., je
neplatná.

IV. určil, že kúpna zmluva z 4.5.2009 uzavretá medzi žalovaným 2. a žalovaným 3. o predaji
nehnuteľnosti zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave – Správou katastra v Dunajskej Strede na LV
č. XXX v k. ú. E. D. ako pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2 – zastavané plochy a nádvoria,
parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisného čísla XXX na
parc. č. 318/3, hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6, uzavretá medzi žalovaným

1. a žalobcami 1. a 2., je neplatná.
V. určil, že bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave –
Správou katastra v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako pozemok na pare. č. 318/3 vo
výmere 614 m2, parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2, rodinný dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3,
hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6, sú žalobcovia 1. a 2. v podiele 1/1.

Podaním zo dňa 3.9.2012 ( č.l. 118 ) žalobcovia navrhli pripustenie zmeny spočívajúcej v zmene
žalobného petitu ( I. ) keď namiesto požadovaného určenia, že úverová zmluva z 18.3.2008 č. 2008006,
uzavretá medzi žalovaným 1. a žalobcami 1. a 2., ktorej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške
1.500.000Skjeneplatná,požadovali,abysúdurčil,žeustanovenia bodu1.2,1.3,5.1,5.2,5.3,5.10,7.5,
7.6, 8.4, 8.5, 9.2, 9.3, 10.2, 12.2 úverovej zmluvy č. 200806 z 18.3.2008, uzatvorenej medzi žalobcami 1.

a 2. a žalovaným 1., sú neplatné. Uznesením č.k. 6C/110/2011-125 zo dňa 5.12.2012 súd prvej inštancie
pripustil žalobcami vyššie požadovanú zmenu žaloby spočívajúcej v zmene žalobného petitu návrhu
rozsudočného výroku I.
Podaním zo dňa 26.5.2017 ( č.l. 306 ) vzali žalobcovia žalobu v časti o určenie:, že úverová zmluva
z 18.3.2008 č. 2008006 a nadväzujúca zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z

18.3.2008 k nehnuteľnosti zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave – Správou katastra v Dunajskej
Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2 – zastavané plochy
a nádvoria, parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisného
čísla XXX na parc. č. 318/3, hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6, uzavretá
medzi žalovaným 1. a žalobcami 1. a 2., je neplatná ( II. ); že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným

1. a žalovaným 2. o predaji nehnuteľnosti zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave – Správou katastra
v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako pozemok na parc. č. 318/3 vo výmere 614 m2 –
zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný
dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3, hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č.318/6, uzavretá medzi žalovaným 1. a žalobcami 1. a 2., je neplatná ( III. ) a že kúpna zmluva z 4.5.2009
uzavretá medzi žalovaným 2. a žalovaným 3. o predaji nehnuteľnosti zapísanej Katastrálnym úradom v
Trnave – Správou katastra v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako pozemok na pare. č. 318/3

vo výmere 614 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2 – zastavané plochy
a nádvoria, rodinný dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3, hospodárska budova súpisného čísla
XXXX na parc. č. 318/6, uzavretá medzi žalovaným 1. a žalobcami 1. a 2., je neplatná ( IV. ).
Zároveň predmetným podaním vzali v celom rozsahu späť žalobu voči žalovanému 2. a navrhli zmenu
žalobyvčasti,ktorejsadomáhaliurčenia,žesúbezpodielovýmispoluvlastníkminehnuteľnostizapísanej

Katastrálnym úradom v Trnave – Správou katastra v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako
pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2, parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2, rodinný dom súpisného
čísla XXX na parc. č. 318/3, hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6, v podiele
1/1 ( V. ) tak, že sú podielovými spoluvlastníkmi vyššie uvedených nehnuteľností a to každý v podiele
1. Zmenu odôvodnili tým, že ich manželstvo zaniklo právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva
13.2.2009 a od právoplatnosti už uplynula doba viac ako troch rokov. Súd prvej inštancie uznesením

č.k. 6C/110/2011-318 zo dňa 17.10.2017 zastavil konanie voči žalovanému 2. a pripustil zmenu žaloby
v časti navrhovaného výroku V. tak, že: určuje sa, že žalobcovia 1. a 2. sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností, ktoré sú vedené Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálny odbor na LV č. XXX v k.
ú. E. D. ako pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6
vo výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3,

hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere
41 m2, každý v podiele 1. Súd prvej inštancie prvý krát rozhodol meritórne vo veci samej rozsudkom
č.k. 6C/110/2011-414 zo dňa 19.3.2019 ( výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovaným 1.
a 2. voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ) v spojení s dopĺňacím rozsudkom
č.k. 6C/110/2011-424 zo dňa 30.4.2019 ( zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného

súdu Dunajská Streda č.k. 6C/110/2011-31 zo dňa 23.5.2011, potvrdené uznesením Krajského súdu
Trnava sp. zn. 9Co/2/2012-94 zo dňa 17.1.2012 ). Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Trnave
ako súd odvolací uznesením č.k. 9Co/185/2019-490 zo dňa 31.3.2020 rozsudok súdu prvej inštancie
č.k. 6C/110/2011-414 zo dňa 19.3.2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie č.k.
6C/110/2011-424 zo dňa 30.4.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobcovia dňa 18.3.2008 uzavreli ešte
( rozsudkom tunajšieho súdu dňa 3.2.2009 č.k. 9C/227/2008-16 bolo manželstvo žalobcov rozvedené,
ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.2.2009 ) ako manželia úverovú zmluvu so žalovaným 1.,
pričom predmetom zmluvy o úvere bolo poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 1.500.000,- Sk

( 49.790,88 eur ). Poskytnuté finančné prostriedky z úverovej zmluvy mali žalovanému 1. vrátiť za 10
mesiacov v mesačných splátkach podľa splátkového kalendára uvedeného v bode 5 ods. 2 úverovej
zmluvy, podľa ktorej mali splátky platiť vždy k 18. dňu toho ktorého mesiaca s tým, že prvých 9 splátok
bolo vo výške 30 tis. Sk mesačne a posledná 10. splátka vo výške 1.680 tis. Sk. Žalovanému 1. mali
vrátiť spolu s navýšením sumu vo výške 1.950 tis. Sk ( 64.728,14 eur ). Z toho dohodnuté navýšenie

bolo v o výške 450 tis. Sk ( 14.937,26 eur ). Výška dojednaného úroku v čl. 1 ods. 1.3. bola 36 %,
výška RPMN podľa čl. 5 ods. 5.10 vo výške 37,4843 %. Žalovaný 1. si zabezpečil úverovú zmluvu
zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli v bezpodielovom
spoluvlastníctve žalobcov v podiele 1/1. Jednalo sa o nehnuteľnosti v kat. území E. D., vedené na LV
č. XXX ako parc. č. 318/3, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 , zastavané plochy a nádvoria,

rodinný dom súp. č. XXX na parc. č. 318/3, hospodárska budova súp. č. XXXX na parc. č. 318/6
uzavretou 18.3.2008. Žalovaný 1. si úverovú zmluvu zabezpečil aj rôznymi pokutami uvedenými v čl.
7 úverovej zmluvy, ako aj úrokom z omeškania vo výške 0,2% z dlžnej sumy za každý deň omeškania
( 73% ročne ). Predmetom zabezpečovacej zmluvy bol prevod vyššie uvedenej nehnuteľnosti a v bode
č. 1 bod 1.5 zabezpečovacej zmluvy je uvedené, že žalovaný 1. získava predmet zabezpečenia do

svojho výlučného vlastníctva. Žalobcovia v žalobe poukázali na to, že neplnili splátky podľa splátkového
kalendára riadne a včas. Do podania žaloby zaplatili 130 tis. Sk ( 4.315,21 eur ), preto sa v zmysle
zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti museli vysťahovať. Následne
žalovaný 1. nehnuteľnosti kúpnou zmluvou previedol na pôvodného žalovaného 2. za kúpnu cenu 1.600
tis. Sk, ktorý previedol nehnuteľnosť na žalovaného F. G. kúpnou zmluvou uzavretou 4.5.2009.

5. Vecne vo vzťahu k otázke spotrebiteľskej úverovej zmluvy dôvodil tým, že úverová zmluva uzavretá
medzi žalobcami a žalovaným 1. zo dňa 18.3.2008 spĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle
§ 52 a nasl. O.z. Zmluva však nesplnila niektoré zákonné náležitosti ( § 9 ods. 2 písm. y ) zákonač. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), najmä neobsahovala dojednanie o priemernej hodnote
RPMN. Podľa § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. to malo za následok, že úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Ďalej konštatoval aj rozpor jednotlivých zmluvných ustanovení ( napr. dojednaný úrok

36 %, zmluvné pokuty, úrok z omeškania vo výške 72 % p.a. ) s dobrými mravmi ( § 39 O.z. ), čo
považoval za ďalší dôvod neplatnosti týchto čiastkových zmluvných dojednaní. K otázke platnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva vychádzal z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR
a dospel k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva uzavretá dňa 18.3.2008
obsahovala tzv. prepadnú klauzulu, ktorá je v rozpore s § 553 O.z. a § 39 O.z. ( rozsudky NS SR

sp. zn. 8Sžo/17/2007, 1Sžo/95/2007 ). Táto zmluva spôsobovala stratu vlastníckeho práva žalobcov
bez zohľadnenia reálnej výšky nesplateného dlhu a umožňovala veriteľovi ponechať si zabezpečenú
nehnuteľnosť ako formu uspokojenia svojej pohľadávky, preto uzavrel, že takáto zmluva je absolútne
neplatná a žalovaný 1. sa vlastníkom predmetných nehnuteľností nestal. Napriek tomu, že konštatoval
neplatnosť zabezpečovacej zmluvy, v otázke určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam posúdil
postavenie žalovaného 2. ako dobromyseľného nadobúdateľa od pôvodného vlastníka zapísaného v

katastri ( žalovanej 2. v pôvodnom konaní - H. J. ). Aplikoval závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 549/2015, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR ( napr. 4Cdo/102/2017 ), podľa ktorej v kolízii
práva pôvodného vlastníka a dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné preferovať ochranu dobrej
viery nadobúdateľa, ktorý konal s náležitou starostlivosťou a spoliehal sa na zápis v katastri. Žalovaný 2.
preukázal dobrú vieru pri nadobudnutí nehnuteľnosti, riadne si overil vlastníctvo predávajúcej v katastri,

využil služby realitnej kancelárie a následne do nehnuteľnosti investoval vysoké finančné prostriedky na
rekonštrukciu. Žalobcovia zároveň zlyhali, keď včas nepodali návrh na zápis poznámky o prebiehajúcom
súdnom spore ( § 39 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. ), preto poskytol ochranu vlastníckeho práva
žalovaného 2 a návrh na určenie vlastníckeho práva žalobcov zamietol. O trovách konania rozhodol tak,
že priznal žalobcom náhradu trov konania voči žalovanému 1., keďže boli úspešní v časti týkajúcej sa

úverovej zmluvy. Naopak, žalovanému 2. priznal náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu,
keďže bol v konaní v otázke vlastníctva úspešný v celom rozsahu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v celom rozsahu ( proti všetkým výrokom rozsudku súdu
prvej inštancie ) odvolanie prostredníctvom svojej zástupkyne žalobcovia, ktorí ho opreli o odvolacie

dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) C.s.p. V odvolaní k odvolaciemu dôvodu podľa §
365 ods. 1 písm. b) C.s.p. uviedli, že na pojednávaní dňa 24.1.2023 došlo k späťvzatiu časti žaloby vo
vzťahu k určeniu neplatnosti úverovej zmluvy pričom súd prvej inštancie namiesto zastavenia konania
v tejto časti ( výrok II. ) rozhodol meritórne pričom podľa § 145 a § 370 C.s.p. mal v prípade späťvzatia
žaloby konanie zastaviť uznesením. Týmto postupom došlo podľa nich k zásahu do ich procesných

práv a k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobcovia ďalej tvrdili, že samotné odôvodnenie
výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere
je nepreskúmateľné, nakoľko súd citoval iba právne predpisy bez konkrétnej aplikácie na skutkové
okolnosti prípadu. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. uviedli, že súd
prvej inštancie sa vôbec nevyporiadal s ich právnym stanoviskom z 2.9.2022, v ktorom poukázali na

judikatúru veľkého senátu NS SR aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/35/2021.
Týmto porušil povinnosť reagovať na všetky podstatné skutkové a právne tvrdenia strán. K odvolaciemu
dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. uviedli, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Síce konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, avšak následne uznal vlastnícke právo žalovaného 2.

na základe jeho dobromyseľnosti, čím porušil zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam
ipse habet. Poukázali na uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 4Obdo/7/2020, podľa ktorého samotná dobrá viera nadobúdateľa nestačí na
priznanie vlastníckeho práva, ak chýba zákonná výnimka ( napr. § 486 O.z., § 446 O.z., § 993 ods. 3
ZKR, § 19 ods. 3 zák. o CP, § 961 ExP ). V predmetnej veci nie je daná žiadna zákonná výnimka, ktorá

by umožňovala nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Súd prvej inštancie týmto nesprávne aplikoval
judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 v duchu všeobecnej spravodlivosti.

7. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril prostredníctvom splnomocniteľky žalovaný 1., ktorý uviedol, že plne
súhlasí s právnym záverom súdu prvej inštancie o zamietnutí určovacej žaloby na určenie vlastníckeho

práva žalobcov k nehnuteľnostiam, keď žalovaný 2. nadobudol vlastnícke právo platne od H. J.
( pôvodná žalovaná 1. ), pričom samotná zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva,
podľa jeho názoru, nie je neplatným právnym úkonom. Namietal predbežný právny názor súdu prvej
inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu tzv. prepadnej klauzuly, argumentoval tým, že zmluvaobsahovala povinnosť veriteľa vrátiť hyperochu po speňažení zabezpečenej nehnuteľnosti ( čl. 9.3
zmluvy ), zmluva neobsahovala dojednanie o ponechaní vlastníctva veriteľom pri omeškaní dlžníka,
prevod nehnuteľnosti na H. J. bol realizovaný až po splatnosti pohľadávky, v rámci dohodnutého výkonu

zabezpečovacieho práva. K výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie – bezúročnosť zmluvy o úvere
uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami nebola spotrebiteľskou zmluvou podľa § 53 O.z. a
zákona č. 129/2010 Z. z., pretože išlo o individuálne dohodnutý kontrakt ( individuálne dojednaná výška
splátok, dĺžka splácania, spôsob zabezpečenia ). Zároveň uviedol, že žalobcovia v priebehu konania
vzali späť žalobu v časti určovania neplatnosti úverovej zmluvy a v tejto súvislosti požiadal odvolací súd,

aby konanie v tejto časti zastavil a výrok II. zrušil.

8. Voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj závislému ( na rozhodnutí vo veci samej ) výroku
III. o trovách konania podal odvolanie žalovaný 1., ktorý vo vzťahu k napadnutému výroku II. vo veci
samej uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami nebola spotrebiteľskou zmluvou podľa § 53
O.z. a zákona č. 129/2010 Z. z., pretože išlo o individuálne dohodnutý kontrakt ( individuálne dojednaná

výška splátok, dĺžka splácania, spôsob zabezpečenia ), a vo vzťahu k závislému výroku III. o trovách
konania neuviedol žiadne odvolacie dôvody, ktorými by namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie o jeho povinnosti nahradiť žalobcom trovy konania.

9. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p. po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( § 362 ods. 1 C.s.p. ),

oprávnenou osobou ( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( §
355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( § 363
C.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379
a § 380 C.s.p. ), postupom bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov, čo do určenia vlastníckeho práva, ako aj čo do určenia bezúročnosti

a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere ( pozn. taký žalobný nárok ani nepožadovali ) vrátane závislého
výroku IV. o trovách konania je dôvodné, rovnako je dôvodné aj odvolanie žalovaného 1., čo do výroku II.
o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ako aj závislého výroku III. o nároku žalobcov
na náhradu trov konania voči žalovanému 1. v rozsahu 100 %.

10. Predmetom ostatného odvolacieho konania, ako to vyplývalo aj z bodu 10 uznesenia Krajského súdu
v Trnave č.k. 9Co/185/2019-490 zo dňa 31.3.2020, bolo určenie čiastočnej neplatnosti úverovej zmluvy
zo dňa 18.3.2008 a určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Vzhľadom k tomu, že na pojednávaní súdu
prvej inštancie dňa 24.1.2023 vzali žalobcovia žalobu o určenie čiastočnej neplatnosti úverovej zmluvy
zo dňa 18.3.2008 späť a žalovaný 1. so späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom

č.k. 6C/110/2011-812 zo dňa 1.2.2024, konanie v tejto časti zastavil, a predmetom odvolacieho
konania tak zostalo už len určenie, že žalobcovia 1. a 2. sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
evidovaných na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym
odborom, pre katastrálne územie E. D., a to:
- pozemku parc. č. 318/3 o výmere 614 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria;

- pozemku parc. č. 318/6 o výmere 41 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria;
- stavby rodinného domu súpisné číslo XXX, postavenej na parc. č. 318/3;
- stavby hospodárskej budovy súpisné číslo XXXX, postavenej na parc. č. 318/6 s tým, že každý z nich
je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 k celku.

11. V prvom rade sa odvolací súd vysporiadal s odvolaním žalobcov vo vzťahu k nimi napadnutému
výroku I. - zamietnutiu ich žalobného návrhu o určenie, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností,
ktoré sú vedené Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálny odbor na LV č. XXX v k. ú. E. D.
ako pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 vo
výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3,

hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere
41 m2, každý v podiele 1 treba uviesť, že v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu
č.k. 9Co/185/2019-490 zo dňa 31.3.2020 bol vyslovený právny názor : „ Aj keď dôsledkom zásady
rímskeho práva nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet ( t. j. nikto nemôže previesť
viac práv, než má sám) je, že nehnuteľnosť nemožno nadobudnúť od osoby, ktorej vlastnícke právo

nikdy nesvedčalo, nemožno vylúčiť situáciu, kedy proti tejto zásade bude pôsobiť princíp ochrany dobrej
viery nadobúdateľa. Ochranu skutočného vlastníka, ktorú uvedená zásada garantuje, možno prelomiť
len výnimočne – a to v prípade, ak je nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ bol
dobromyseľný a nehnuteľnosť nadobudol riadne podľa práva ( porov. nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 3314/11 z 2.10.2012 ). Dobrá viera nadobúdateľa musí byť pritom posudzovaná veľmi prísne,
a jej ochrana prichádza do úvahy len vtedy, ak sa pri zohľadnení individuálnych okolností konkrétnej
veci javí ako spravodlivá. Táto ochrana sa v konečnom dôsledku prejavuje ako možnosť nadobúdateľa

pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
takej miery opatrnosti, akú možno za daných okolností požadovať od priemerne obozretného subjektu,
nemal a ani nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že subjekt zapísaný v katastri ako vlastník
nehnuteľnosti ním v skutočnosti nie je ( porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.2.2013, sp. zn. 6
Cdo 71/2011 ),“ ktorým bol súd prvej inštancie viazaný podľa § 391 ods.2 C.s.p.

12. Podľa § 132 ods.1 O.z. je vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou
zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom ( medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť
vlastnícke právo k veci nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo
všeobecnosti, okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom, ktoré výnimky zo zásady nemo plus

iuris,uprednostňujúceochranudobromyseľnéhonadobúdateľat.j.vtedybynadobudnutieodnevlastníka
mohlo byť možné, sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky
možno zaradiť ustanovenia § 486 O.z., § 446 Obch.z., § 93 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku ( v znení
účinnom do 31. marca 2017 ) [resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v

znení účinnom od 1. apríla 2017]).

13. V prejednávanom spore ( určenie vlastníckeho práva ) súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie
na prelomení zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, v zmysle ktorej
nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám, ochranou dobromyseľného nadobúdateľa

vlastníckeho práva ( žalovaného 2. ). Vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. z nálezu zo dňa 16.3.2016 sp. zn. I. ÚS
549/2015 Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa zaoberal kolíziou dvoch ústavných hodnôt -
princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa vlastníctva a princípu ochrany vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka ( princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto

nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má ). Dospel k záveru, že „ pokiaľ nemožno
zachovať maximum z obidvoch z nich, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala

sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom ( katastrálnom ) konaní “.

14. Nepochybne je potrebné uviesť, že už v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie
( 23.2.2023 ) Veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení
zo dňa 27.4.2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 vyslovil, že závery vyjadrené Ústavným súdom v náleze sp.

zn. I. ÚS 549/2015, týkajúce sa zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet
a možnosti jej prelomenia, neboli odbornou právnickou verejnosťou prebraté jednoznačne a potvrdil
zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Uvedený právny názor je podľa § 48
ods. 3 C.s.p. záväzný aj pre iné senáty Najvyššieho súdu a v zmysle princípu právnej istoty zakotvenej v
čl. 2 C.s.p. môže tak každý očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít.

15. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri riešení právnej
otázky nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného 2, ktorý toto právo mal nadobudnúť kúpou od
predchádzajúcej vlastníčky ( pôvodne žalovaná 2. ), ktorá vlastníctvo nadobudla na základe kúpnej

zmluvy uzavretej so žalovaným 1., pochybil, keď sa v rozhodnutí odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá prešla testom ústavnosti. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/20/2011,
podľa ktorého právne účinky v prospech nadobúdateľa nemožno priznať, ak jeho právny predchodca
nebol vlastníkom z dôvodu absolútnej neplatnosti nadobúdacieho právneho úkonu. V danom prípade

bolo preukázané, že žalovaný 1. nikdy nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam,
keďže právny úkon, na základe ktorého mal toto vlastnícke právo získať, bol absolútne neplatný, a teda
nemohol previesť vlastnícke právo na ďalšie osoby. Z uvedeného vyplýva, že právny nárok žalovaného
2. na ochranu nadobudnutého vlastníckeho práva je vylúčený už z dôvodu, že jeho právny predchodcanebol vlastníkom, a teda nemohol platne previesť vlastnícke právo. Záver odvolacieho súdu je zároveň
v súlade aj s následnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného
súdu Slovenskej republiky, a to vrátane rozhodnutí vydaných po prijatí stanoviska veľkého senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 27.4.2021, ako aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie v
predmetnej veci zo dňa 23.2.2023.

16. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. podľa § 388 ods. 1 C.s.p.
zmenil tak, že určil vlastnícke právo žalobcov k predmetným nehnuteľnostiam v k.ú. E. D. v podiele

každý po 1 k celku.

17. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcov a žalovaného 1. voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
určil, že zmluva o úvere uzavretá dňa 18.3.2008 pod č. 200806 je bezúročná a bez poplatkov je potrebné
uviesť, že napriek tomu, že toto je v prospech žalobcov, z ich odvolania vyplynulo, že oni všetky nimi
požadované žalobné nároky už vzali späť a chceli, aby súd prvej inštancie už rozhodol o ich vlastníckom

práve k predmetným nehnuteľnostiam t.j., že sú podieloví spoluvlastníci vyššie uvedených nehnuteľností
a to každý v rozsahu podielu 1. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že oni ako ,, Dominus litis “ neurčili
predmetom sporu ( žalobný návrh ), určenie, že zmluva o úvere uzavretá dňa 18.3.2008 pod č. 200806 je
bezúročnáabezpoplatkov.Žalovaný1.vodvolanínamietalvecnédôvody,prektorébysanemalojednať
o spotrebiteľskú zmluvu, pričom uviedol, že vysloviť bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere je

možné len v prípade spotrebiteľských zmlúv.

18.Nietpochýbotom,žežalobcoviaako,,Dominuslitis“neurčilipredmetomsporu (žalobný
návrh ) určenie, že zmluva o úvere uzavretá dňa 18.3.2008 pod č. 200806 je bezúročná a bez poplatkov,
preto súd prvej inštancie, ak rozhodol o takomto žalobnom návrhu, súc viazaný žalobným návrhom

žalobcov ( § 216 C.s.p. ) porušil zásadu dispozície. Treba uviesť, že súd prvej inštancie má ex offo
povinnosť v prípade spotrebiteľskej zmluvy ak zistí, že v spotrebiteľskej zmluve sa nachádza neprijateľná
zmluvná podmienka ( napr. úroky, poplatky v rozpore so zákonom alebo smernicou 93/13/EHS ), túto
klauzulu preskúmať aj bez návrhu, avšak nemôže vysloviť bezúročnosť alebo bezpoplatkovosť zmluvy,
ak o to žalobca výslovne nežiadal v žalobnom petite, pretože by to bolo v rozpore s dispozičnou zásadou

a prekročením žalobného petitu ( ultra petitum ).

19. Za situácie, keď súd prvej inštancie rozhodol o právnom dôsledku ( určil, aký právny účinok
má zmluva o úvere ), ktorý nebol predmetom uplatneného žalobného návrhu – konkrétne vyslovil
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverového vzťahu bez toho, aby sa takéhoto výroku žalobca výslovne

domáhal – ide o zjavné porušenie dispozičnej zásady a zároveň zásah do základného práva strán sporu
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto postup súdu predstavuje
kvalifikovanú procesnú vadu, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia, preto bolo na mieste
v zmysle § 389 písm. b) C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaniami napadnutej časti určenia, že
zmluva o úvere uzavretá dňa 18.3.2008 pod č. 200806 je bezúročná a bez poplatkov ( výrok II. ) zrušiť.

20. Keďže odvolanie žalobcov smerovalo voči celému rozsudku súdu prvej inštancie t.j., všetkým jeho
výrokom, bolo potrebné sa vyporiadať aj s výrokom V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým však
súd prvej inštancie len deklaroval, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, avšak tento nemá charakter rozhodnutia vo

veci samej ani rozhodnutia o trovách konania v procesnom zmysle slova ( nie je rozhodnutím, ktoré
by bolo spôsobilé na samostatné napadnutie odvolaním t.z. nebolo vydané v neprospech žiadnej zo
strán sporu § 359 C.s.p. ). Takéto konštatovanie nie je rozhodnutím, ktoré by mohlo byť samostatne
predmetom odvolacieho preskúmania.

21. Vzhľadom na rozsah podaného odvolania žalobcov odvolací súd preskúmal aj výrok VI. rozsudku
súdu prvej inštancie - zrušenie neodkladného opatrenia vydaného súdom prvej inštancie dňa 23.5.2011,
č.k. 6C/110/2011-31 a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 335 ods. 1 C.s.p.
správne keď ho zrušil, pretože žalobu žalobcov voči žalovanému 2. zamietol. Iná procesná situácia však
nastala rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel,

preto mu nezostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v uvedenom smere v zmysle § 389 písm.
c) C.s.p. zrušiť, pretože nešlo o rozhodnutie vo veci samej a dôvody pre ktoré bolo vydané ( zamietnutie
žaloby ) zanikli, keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel.22. Žalobcovia napadli aj závislé ( na rozhodnutí vo veci samej ) výroky III. a IV. o trovách konania,
výrok III. odvolaním napadol aj žalovaný 1., pričom odvolatelia neuviedli žiadne odvolacie dôvody,
ktorýmibynamietalinesprávnosťrozhodnutiasúduprvejinštancie,naviacžalobcoviavovzťahukvýroku

III. o trovách konania podali odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré bolo vyslovene v ich prospech, čo by
odôvodňovalo odmietnutie odvolania, pretože ho podala neoprávnená osoba. Vzhľadom k tomu, že
o trovách konania rozhodol odvolací súd spôsobom uvedeným vo výroku III. nebolo potrebné toto
odvolanie odmietať v zmysle § 386 písm. b) C.s.p.

23. Podľa § 255 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci ( ods.
1 ). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo ( ods. 2 ).

24. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

25. Podľa § 262 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( ods. 1 ). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník ( ods. 2 ).

26. Podľa § 396 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie ( ods. 1 ). Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie ( ods. 2 ).

27. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci ( zásada úspechu za
výsledok sporu ) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255 C.s.p.
ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo
do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Pomer rozdelenia náhrady trov konania
je odrazom reálneho výsledku sporu a zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej zníženého

o pomernú časť jej neúspechu. Zásada úspechu vo veci je doplnená zásadou zodpovednosti za
zavinenie,ktorájevyjadrenáustanovením§256C.s.p.Rozhodnutieonáhradetrovkonaniaskončeného
zastavením ( pri procesnom zavinení ) upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 C.s.p. Zásada procesnej
zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo
zastavené, je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto

zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.

28. Pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech strany
posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by mohla byť tá ktorá
strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť

vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Nemôže teda úspech žalobcu ( žalobcov ) v spore týkajúceho
sa iba niektorého nároku založiť nárok na náhradu trov konania vo všetkých spoločne prejednávaných
nárokoch a naopak. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky na
týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného
úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Obdobný právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo

veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.

29. Z uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012 vyplýva, že ,, V prípade,
ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o
náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť

mieru úspechu a neúspechu účastníkov ( § 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. ), ďalej zvážiť, či neúspech nebol
len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo
úvahy súdu ( § 142 ods. 3 O.s.p. ), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania
o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.“

30. V rozhodnutí súdu prvej inštancie v časti o trovách konania ( výrok III. ) chýba akékoľvek
zdôvodnenie alebo argumentácia, prečo súd prvej inštancie priznal žalobcom voči žalovanému 1.
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď všetky jeho nároky na určenie neplatnosti právnych úkonov
reprezentované v pôvodnej žalobe týmito žalobnými petitmi:,, I. určí, že úverová zmluva z 18.3.2008 č. 2008006, uzavretá medzi žalovanou 1. a žalobcami 1. a 2.,
ktorej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 1 500 000 Sk, je neplatná.
II. určí, že úverová zmluva z 18.3.2008 č. 2008006 a nadväzujúca zmluva o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva z 18.3.2008 k nehnuteľnosti zapísanej Katastrálnym úradom v Trnave – Správou
katastra v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D. ako pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2
– zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 vo výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný
dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3, hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č.
318/6, uzavretá medzi žalovanou 1. a žalobcami 1. a 2., je neplatná.

III. určí, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanou 1. a žalovanou 2. o predaji nehnuteľnosti zapísanej
Katastrálnym úradom v Trnave – Správou katastra v Dunajskej Strede na LV č. XXX v k. ú. E. D.
ako pozemok na pare. č. 318/3 vo výmere 614 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 318/6 vo
výmere 41 m2 – zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisného čísla XXX na parc. č. 318/3,
hospodárska budova súpisného čísla XXXX na parc. č. 318/6, uzavretá medzi žalovanou 1. a žalobcami
1. a 2., je neplatná,“ ako aj následne pripustenej zmene spočívajúcej v zmene žalobného petitu ( I. ), keď

namiesto požadovaného určenia, že úverová zmluva z 18.3.2008 č. 2008006, uzavretá medzi žalovanou
1. a žalobcami 1. a 2., ktorej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 1.500.000 Sk je neplatná,
požadovali, aby súd určil, že ustanovenia bodu 1.2, 1.3, 5.1, 5.2, 5.3, 5.10, 7.5, 7.6, 8.4, 8.5, 9.2, 9.3,
10.2, 12.2 úverovej zmluvy č. 200806 z 18.3.2008, uzatvorenej medzi žalobcami 1. a 2. a žalovanou
1., sú neplatné, boli všetky vzaté späť a konanie so súhlasom dotknutých strán o uvedených nárokoch

bolo zastavené.

31. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že na rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu žalobcov
a žalovaného 1. mal súd aplikovať § 256 ods.1 C.s.p. ( nie § 255 ods.1 C.s.p. ) a v zmysle tohto hodnotiť
správaniestránsporu,pretoželentotoposúdeniemározhodujúcivýznam(čitrovykonaniabolivyvolané

výlučne správaním žalobcov, alebo ich vznik zapríčinilo aj procesné konanie žalovaného 1., pretože ak
došlo k zastaveniu konania súd prvej inštancie v ňom nerozhodol o práve / napr. priznaním žalobného
nároku alebo jeho zamietnutím /, ale iba formálne ukončil konanie, pretože zanikol jeho predmet )
z hľadiska rozhodnutia o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie sa ohraničil len na všeobecné
konštatovanie o tom, že žalobcovia boli úspešní čo do nároku na vyslovenie neplatnosti niektorých častí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo však z vecného rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva,
pretože o trovách konania, v dôsledku procesného úkonu žalobcov ( späťvzatie žaloby ), mal v zmysle
§ 256 ods.1 C.s.p. skúmať procesné zavinenie tej ktorej strany na zastavení konania.

32. S poukazom na vyššie uvedené, rozhodnutie súdu prvej inštancie v uvedenej časti nezodpovedalo

požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Chýbal tu argumentačný základ, ktorého
správnosť by odvolací súd preskúmal, vo vzťahu k relevantnej vyššie uvedenej argumentácii, týkajúcej
toho, že v spoločnom konaní bolo prejednávaných viacero právnych vecí, ktoré žalobcovia svojim
procesným úkonom, späťvzatím obmedzili na to, že nepožadovali vecné rozhodnutie v merite ich veci,
ale konanie o týchto bolo zastavené s tým, že trovy konania mal súd prvej inštancie priznať tej strane,

ktorá zavinila zastavenie konania. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm.
b/ C.s.p. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku III. o nároku žalobcov na náhradu
trov konania voči žalovanému 1. v rozsahu 100 % a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

33. To však neplatilo o rozhodnutí súdu prvej inštancie o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcov

a žalovaného 2., pretože odvolací súd meritórne rozhodnutie ( určenie vlastníckeho práva ) zmenil,
muselzároveňvzmysle§396ods.2C.s.p.rozhodnúťajotrovách(celého)konaniat.j.prvoinštančného
a odvolacieho, vrátane tohto odvolacieho konania, pretože tu rozhodnutie odvolacieho súdu pokrýva ,,
všetky dovtedajšie fázy konania “, vrátane tohto ( posledného ) odvolacieho konania. Pri rozhodovaní o
trovách konania po zrušení alebo zmene rozhodnutia nižšieho súdu je rozhodujúce konečné rozhodnutie

vo veci. Ak bol rozsudok zmenený a žalobcovia boli napokon úspešní, trovy im patria aj za konanie pred
súdom prvej inštancie, hoci predtým boli neúspešní.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C.s.p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 C.s.p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C.s.p. ).
Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

( § 160 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C.s.p.).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C.s.p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p. ).