Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/199/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123209975
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2123209975.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Táne Šefčíkovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., narodená XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XX, E., v konaní právne zastúpená: AK Petrovič s.r.o., so sídlom Hlavná 44, Trnava,
IČO: 54 980 682, proti manželovi navrhovateľky: F. G., narodený XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, E.,
v konaní o určenie výživného na manželku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu

Trnava, č.k. 33Pc/38/2023-69 zo dňa 27.05.2024 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zaviazal manžela navrhovateľky (ďalej aj ako
manžel) od 22.12.2023 prispievať na výživu navrhovateľky (ďalej aj ako manželka) sumou vo výške

600 Eur mesačne, a to vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky (výrok I.). Vo zvyšnej časti
súd jej návrh zamietol (výrok II.). O zročnom výživnom za obdobie od 22.12.2023 do 27.05.2024,
ktoré činí sumu 1.344 Eur, rozhodol tak, že manžel navrhovateľky je ho povinný navrhovateľke zaplatiť
v pravidelných šiestich mesačných splátkach po 224 Eur splatných spolu s bežným výživným až do
úplného zaplatenia dlhu (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich
náhradu nepriznal (výrok IV.).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 2 ods. 1 a 2, § 28 ods. 1, § 155
zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“),
ust. § 140 ods. 1, 142 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) a podľa ust. § 71 ods. 1, § 75 ods. 1 a 2, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Zákon o rodine“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľky
na priznanie vyživovacej povinnosti od jej manžela je čiastočne dôvodný. Považoval za nesporné, že
manželstvo účastníkov konania bolo uzatvorené dňa 27.09.2013 a stále trvá, manžel opustil spoločnú
domácnosť a podal návrh na rozvod manželstva, ktoré konanie doposiaľ nebolo skončené. Mal za
preukázané, že čistý mesačný príjem manželky je okolo 800 Eur až 900 Eur mesačne a čistý mesačný
príjem manžela je približne 4.600 Eur, z ktorého uhrádza o. i. svoje náklady na bývanie vo výške 650

Eur mesačne, splátky hypotéky na dom, v ktorom žije manželka s ich spoločným maloletým synom, vo
výške 533 Eur mesačne, čo pri zohľadnení sumy vo výške 600 Eur mesačne, ktorou by prispieval na
výživu manželky a zároveň pri nezohľadnení presnej sumy výživného na maloletého syna, ktoré nebolo
doposiaľ určené súdnym rozhodnutím, pričom mu na uspokojenie svojich vlastných potrieb ostane
suma vo výške 2.800 Eur mesačne. Manželkou v návrhu prezentované mesačné náklady dosahovali
sumu vo výške 1.200 Eur. Manžel súhlasil s manželkou navrhovaným výživným vo výške 600 Eur

mesačne s tým, že bude naďalej uhrádzať splátku hypotéky vo výške 533 Eur mesačne. Manželka
zmarilauzatvoreniezmierunapôvodnežiadanévýživnévovýške600Eurmesačneasvojnávrhrozšírilana sumu 900 Eur mesačne, s čím už manžel nesúhlasil. Medzi účastníkmi bola nesporná aj suma
zodpovedajúca nedoplatku na zročnom výživnom, kedy súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, že
od januára 2024, kedy žiadala manželka zohľadniť dlh manžela, poskytol manžel v rámci výživného

manželke sumu 306 Eur za energie, mobil a internet, 600 Eur v apríli 2024 a 750 Eur v máji 2024, ktoré
žiadal započítať do dlhu na zročnom výživnom spolu vo výške 1.656 Eur. Nedoplatok na výživnom bol
tedaustálenýnasumu1.334Eur(zaobdobie01/2024-05/2024,t.j.5mesiacovx600Eur,čopredstavuje
sumu vo výške 3.000 Eur, od ktorej súd prvej inštancie odpočítal sumu vo výške 1.656 Eur), v ktorej
sume ho súd prvej inštancie i navrhovateľke priznal.

3. Prvoinštančný súd ďalej poukázal na trvanie vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, bez
ohľadu na to, či spolu žijú alebo nie, ktorú pokiaľ si jeden z manželov neplní, súd na návrh druhého
manžela určí jej rozsah tak, aby bola životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Táto
povinnosť sa nedá vylúčiť ani obmedziť a ani zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
počas trvania manželstva nemá vplyv na jej ďalšiu existenciu. Uviedol, že základným vyjadrením

manželskej ekonomickej solidarity a jedinou výnimkou, pre ktorú by bolo možné nepriznať oprávnenému
právo na výživné, by bol rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie vecne argumentoval tým,
že pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú
rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Zhodnotil v danom prípade aj
namáhavosť práce vykonávanej manželom u dvoch zamestnávateľov, kedy pri značnom vypätí síl

musí byť vynaložená aj vyššia potreba peňažných prostriedkov na jeho zotavenie. Konštatoval, že
postačujúca je približne rovnaká možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na
uvedené osobitosti. Manželka zarobí okolo 800 Eur až 900 Eur mesačne + hypotéka na dom, v ktorom
býva s maloletým synom, ktorú spláca manžel vo výške 533 Eur mesačne + výživné na manželku vo
výške 600 Eur mesačne, čo predstavuje sumu okolo 2.000 Eur mesačne, z ktorej sumy zabezpečí svoje

základné osobné aj bytové potreby tak ako ich vyčíslila v návrhu. Manžel zo zárobku cca 4.600 eur
mesačne vyplatí náklady na bývanie sebe a manželke vo výške 650 Eur, splátku hypotéky vo výške 533
Eur, poskytne jej výživné vo výške 600 Eur a ostane mu suma okolo 2.800 Eur pre uspokojovanie svojich
osobných potrieb, vytváranie nového zázemia, relax a výživu syna, pričom na presnú sumu výživného
pre maloletého prvoinštaančný súd neprihliadol, pretože nebolo doposiaľ určené, avšak poukázal na

zákonnú vyživovaciu povinnosť rodičov bez ohľadu na súdne rozhodnutie, ktorú si otec nepravidelne
plnil vo výške 450 Eur mesačne.

4. Čo sa týka rozšírenia návrhu manželky, súd prvej inštancie uviedol, že hoc opomenul v súlade s ust.
§ 142 ods. 1 CSP a § 28 ods. 1 CMP pripustiť na pojednávaní dňa 27.5.2024 do zápisnice zmenu petitu

návrhu, o ktorom ďalej konal (o určenie výživného na manželku vo výške 900 eur mesačne od podania
pôvodného návrhu 22.12.2023) a v ktorej rozšírenej časti napokon návrh zamietol ako nedôvodný,
avšak mal za to, že týmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľke konať pred súdom,
lebo o celom predmete konania bolo rozhodnuté. V otázke manželkou rozšíreného návrhu súd prvej
inštancie považoval za nespravodlivé, vzhľadom na správanie každého z manželov počas konania,

aby súd v celosti návrhu manželky vyhovel potom, čo zmarila uzatvorenie zmieru na pôvodne žiadanú
sumu 600 Eur mesačne, ktorú bol manžel ochotný hradiť aj s nesporným nedoplatkom pri pôvodnom
návrhu manželky. So sumou 900 Eur už však manžel nesúhlasil. Vo zvyšku výživného nad sumu 600
Eur mesačne od podania pôvodného návrhu, t. j. vo výške presahujúcej pôvodne uplatnený nárok, ktorý
bol navýšený o 300 Eur, súd prvej inštancie návrh ako nedôvodný zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, keď žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP,

v ktorom uviedla, že vo svojom návrhu doručenom súdu prvej inštancie dňa 22.12.2023 ako i na prvom
pojednávaní dňa 14.03.2024 požadovala výživné vo výške 600 Eur mesačne vychádzajúc z príjmu jej
manžela, ktorého výška je 4.000 Eur mesačne. Na informatívnom výsluchu ohľadne konaní vedených
na súde prvej inštancie pod sp. zn. 40P/137/2023 a sp. zn. 38P/69/2023, kde manžel uviedol, že má
od spoločnosti H. príjem za marec 2024 vo výške 3.952 Eur, za február 2024 vo výške 3.927 Eur a za

január 2024 vo výške 3.956 Eur, a zároveň predložil aj potvrdenie o príjme zamestnanca z I. J. za roky
2023 a 2024 a z potvrdenia za rok 2024 vyplýva čistý príjem v priemere 690,94 €, zistila, že manžel
má príjem nepatrne vyšší, a to cca 4.650 Eur mesačne, čo ju viedlo k zmene návrhu na pojednávaní
dňa 27.05.2024.Namietala konštatovanie súdu prvej inštancie, že manžel z mesačného zárobku cca 4.600 Eur vyplatí
náklady na bývanie sebe a jej vo výške 650 Eur, pričom nie je zrejmé, aké náklady mal súd prvej
inštancie na mysli, pretože jej žiadne náklady na bývanie neplatí; zároveň zo zmieneného zárobku

uhrádza splátku hypotéky vo výške 533 Eur a pokiaľ uhradí výživné na ňu ako manželku vo výške 600
Eur mesačne, zostane mu okolo 2.800 Eur. K splátke hypotéky vo výške 533 Eur mesačne dodala,
že nie je spravodlivé ani matematicky správne pripisovať celú sumu splátky hypotéky na jej výživu,
pretože manžel ju vyživuje iba vo výške polovice danej splátky hypotéky. Podotkla, že ak súd prvej
inštancie kalkuloval aj s prenájmom manžela vo výške 650 Eur mesačne, tak asi len nedopatrením.

Konštatovala, že tým, že manžel platí náklady na bývanie sebe a manželke sa nejedná o žiadne
spoločné náklady účastníkov konania. Uviedla, že manžel žije v prenájme s priateľkou, a preto žiadala
zohľadniť iba polovicu tejto sumy z prenájmu, t.j. vo výške max. 325 Eur. Vzhľadom na uvedené žiadala
vychádzať z mesačného príjmu manžela po odpočítaní splátky hypotéky, t. j. cca 4.100 Eur (4.650
Eur – 533 Eur). Keďže ostatné platby na bývanie si platia manželia osobitne, tiež navrhla nezohľadniť,
resp. manželovi zohľadniť max. polovicu zo sumy 650 Eur, t. j. 325 Eur. Znamená to, že po odpočítaní

uvedenej sumy (4.100 Eur – 325 Eur), ostane manželovi 3.775 Eur. Uviedla, že jej príjem predstavuje
cca 800-900 Eur, čiže je potom o 2.875 až 2.975 Eur nižší ako príjem manžela. Poukázala na zrejmú
súdnu prax pri určovaní výživného povinného rodiča na maloleté dieťa, a teda aj pri zohľadnení tejto
položky (manželka navrhuje 1.100 Eur mesačne bez toho, že bolo vykonané podrobnejšie dokazovanie
v konaní rozhodovania súdu o právach a povinnostiach rodičov k maloletému dieťaťu vo vzťahu k príjmu

manžela ako povinného rodiča), teda manželovi by z tohto rozdielu zostalo 1.875 Eur, z čoho polovica
na dorovnanie životnej úrovne tak, aby bola v zásade rovnaká, predstavuje sumu vo výške 937,50
Eur . Preto považuje jej návrh za dôvodný v celom rozsahu a úvahy súdu prvej inštancie, vrátane jeho
výpočtov za nesprávne a rozsudok za nepreskúmateľný.
Ďalej odmietla akceptovať to, že súd prvej inštancie považoval za nadbytočné ďalšie dokazovanie

výpismi zo všetkých účtov manžela, pretože mal priestor manželovi túto povinnosť uložiť k pojednávaniu
odročenému na termín 27.05.2024, pretože návrh manželky na doplnenie dokazovania bol súdu
doručený dňa 08.05.2024, t. j. takmer 3 týždne pred pojednávaním. Trvala naďalej na doplnení
dokazovania kompletnými výpismi z účtu manžela, o ktorého skutočnom príjme existujú dôvodné
pochybnosti. Zároveň poukázala na skutočnosť, že má vedomosť o tom, že okrem preukázaného príjmu

manžela od dvoch zamestnávateľov, manžel prijímal na bankový účet (účty), ale aj v hotovosti, platby
za svoje služby / prácu aj od iných subjektov.
Vyjadrila názor, že pripustenie zmeny návrhu je dôvodné, pretože v konaní bola preukázaná zmena
okolností odôvodňujúca vyššie výživné. Súd prvej inštancie mal rozhodnúť o pripustení zmeny návrhu,
avšak nerozhodol. Súd prvej inštancie poukázal na to, že navrhovateľka musí návrh zmeniť so súhlasom

súdu podľa § 28 CMP, čo súd prvej inštancie neučinil a ospravedlnil si to tým, že týmto postupom nedošlo
k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom, lebo o celom predmete konania bolo rozhodnuté. S
takouto úvahou sa nestotožnila, pretože súd takto ani nemal rozhodnuté o zmene návrhu a ani ustálený
predmetkonania.Súdoprípustnostizmenynávrhurozhodujeobligatórne,atospravidlanapojednávaní,
na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako

bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania (§ 142 ods. 1 CSP), t. j. súd má povinnosť
rozhodnúť jedným alebo druhým spôsobom, nie vôbec nerozhodnúť.
Ďalej považovala konštatovanie súdu prvej inštancie, že by nebolo spravodlivé, vzhľadom na správanie
sa každého z manželov počas konania, aby súd v celosti návrhu manželky vyhovel po tom, čo
zmarila uzatvorenie zmieru na pôvodne žiadanú sumu 600 Eur, ktorú bol manžel ochotný hradiť aj s

nesporným nedoplatkom pri pôvodnom návrhu manželky, za zmätočné a nepreskúmateľné. Mala za to,
že nie je spravodlivé, aby súd prvej inštancie jej vyčítal, že zmarila uzatvorenie zmieru. Zdôraznila,
že pojednávanie dňa 14.03.2024 bolo odročené s tým, že sa bude preukazovať výška nedoplatku na
zročnom výživnom. Súčasne však vyšlo najavo, že príjem manžela je markantne vyšší, než s akým
sa najskôr viedol výpočet na pojednávaní dňa 14.03.2024. Práve manžel na prvom pojednávaní súdu

prvej inštancie zatajil vyšší príjem, čo sa odhalilo až následne, pričom nie je zrejmé, či prvoinštančný
súd na toto správanie sa manžela prihliadol. Nerovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania považuje
za neprijateľné, keď jej je vytýkané, že mala zmariť uzatvorenie zmieru a správanie sa manžela súd
prehliada, ako na skutočnosť, že mu zostáva proti pôvodnému výpočtu o 600 Eur viac, ktoré neboli v
prospech manželky zohľadnené do výšky výživného a že hoc o svojom príjme vedel, súdu prvej inštancie

prezentoval príjem nižší.
Mala za to, že je potrebné verifikovať pracovné nasadenie manžela, t. j. koľko hodín reálne odpracuje,
ak v jeho prospech súd prvej inštancie zohľadňuje namáhavosť práce a značné vypätie síl a dokonca
aj prostriedky na zotavenie. Dodala, že na druhej strane ona zabezpečuje kompletný servis ohľadomspoločného maloletého syna a tiež nemá jednoduchú prácu, pracuje ako finančný a poisťovací poradca.
Súčasne jej možnosti zadovážiť si lepšie platenú prácu sú sťažené objektívne, keďže je na syna
sama, k čomu je nutné mať prispôsobený pracovný čas. Poukázala na to, že maloletý býva často

chorý a ona manželka si bráva priepustky. Mala za to, že súd prvej inštancie nezohľadnil ani jej
starostlivosť o spoločného maloletého syna, o domácnosť, ako aj spoločnú nehnuteľnosť tak, ako to
zákon predpokladá. Záverom uviedla, že manžel si pri sťahovaní vzal o. i. so sebou hotovosť vo výške
min 20.000 Eur, 3 monitory, 2 stolové počítače, 1 notebook, 1 surface, 2 servery, televízor, náradie,
reproduktory, zosilňovač, reciever, kamery, projektor, plátno, fotoaparát. Manžel taktiež disponoval aj

s jej výplatou na svojom účte, ku ktorému jej poskytol iba platobnú kartu. Manžel svoju mzdu ako aj jej
mzdu spravoval tak, že uhrádzal mesačné platby, ale značný obnos svojej mzdy používal podľa seba,
míňal na svoje potreby a keď sa ho ona pýtala na peniaze, zostal agresívny so slovami, aby sa nestarala,
že sú to jeho peniaze.
Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu navrhla, aby výrok I. napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie zmenil tak, že manžel je povinný platiť výživné na manželku vo výške 900 Eur počnúc dňom

01.01.2024 vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k jej rukám, výrok II. zrušil a výrokom III. určil nedoplatok
na zročnom výživnom za obdobie od 22.12.2023 do rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým sa ukladá
manželovi povinnosť uhradiť v splátkach pod stratou výhody ich splácania najneskôr do 6 mesiacov od
právoplatnosti rozsudku.

7. K odvolaniu manželky sa vyjadril manžel, ktorý uviedol, že nesúhlasí s jej odvolaním a nárokom
uplatneným nad pôvodný návrh, prevyšujúci sumu 600 Eur, ktorú by mal na výživu manželky na čas
do rozvodu platiť. Uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach zo dňa
15.02.2024 a zo dňa 04.04.2024 predložených v konaní ako aj na ústnych vyjadreniach prezentovaných
na pojednávaniach. Ohradil sa proti viacerým klamstvám prezentovaných navrhovateľkou v odvolaní,

spočívajúcich najmä v tom, že mal údajne pri odchode zo spoločnej domácnosti zobrať 20.000 Eur
či TV, že mal zostať agresívny po dopyte manželky na peniaze so slovami, aby sa nestarala, že sú
to jeho peniaze, že mal odmietať priradiť svoje platby, príp. že mal mať ešte ďalší príjem resp. ďalšie
príjmy. K príjmu, či celkovo k práci s ohľadom na podané odvolanie uviedol, že nie je pravdou, že by
niečo zatajoval či klamal, čo je zrejmé napr. aj zo samotného zvukového záznamu z pojednávania zo

dňa 14.03.2024 (v čase od cca druhej minúty zvukového záznamu opakovane hovoril o dohode). Ďalej
uviedol, že od 01.01.2024 už nie je zamestnancom v D. J., ale K. J. J., pričom s D. J. má z dôvodu
dokončenia prác podpísanú od začiatku roka 2024 dohodu, ktorá je závislá od počtu odpracovaných
hodín v tom-ktorom mesiaci, a teda táto zložka príjmu je neistá a pohyblivá. Na margo poznámky, že
by bolo potrebné verifikovať pracovné nasadenie manžela, t. j. koľko hodín reálne odpracuje, dodal, že

práci sa venuje, a to doslova, od skorého rána do noci, pričom pracujem tiež cez víkendy; peniaze, ktoré
zarába, teda rozhodne nie sú „zadarmo“.

8. V priebehu odvolacieho konania, manželka podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 17.01.2025,
predložila výpisy z účtu manžela, ktoré boli zadovážené súdom v rozvodovom konaní a ktoré boli

manželke sprístupnené pri nazretí do súdneho spisu. Uviedla, že z predložených výpisov z účtu
vyplýva, že manžel nemal iba príjmy oficiálne od zamestnávateľov, ale na jeho účet prichádzali rôzne
nepravidelné platby od súkromných osôb, ktoré preukazujú, že mal aj iný príjem. Tiež považovala za
potrebné uviesť, že súčet kreditov na účte manžela je vyšší ako súčet jeho príjmov od zamestnávateľa.
Súčasne odvolaciemu súdu oznámila, že manželstvo účastníkov konania bolo právoplatne dňom

27.11.2024 rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 38P/69/2023 zo dňa 04.11.2024.
Rozhodné obdobie pre predmetné konanie je tak od 22.12.2023 do 27.11.2024.
K predmetu konania ďalej uviedla, že keď sa manžel odťahoval zo spoločnej domácnosti, nechal ju
bez peňazí a zobral si aj spoločné peniaze, ktoré mal na účte aj v hotovosti. Vždy hovoril, že sú to
len jeho peniaze, aj keď boli zarobené počas manželstva. Úmyselne ju aj syna oklamal o tisícky eur,

k čomu doložila výpisy z účtu, na ktorých možno vidieť, že manželovi chodia peniaze aj z iných účtov.
Zdôraznila, že na ňu a na maloletého syna peniaze neposiela, ale posiela vysoký obnos peňazí iným
osobám. K vyjadreniu manžela, že sa práci venuje od skorého rána do noci a tiež cez víkendy podotkla,
že z výpisov je viditeľné, že často sedí v bare, v reštauráciách , chodí po obchodoch, a to v pracovnom
čase, aj cez víkendy. Dodala, že sa neštítil zavádzať a výpisy z účtu odmietal súdu predložiť, a keď ich

súd už mal, tak namietal, aby ich manželka nevidela, k čomu písal súdu špeciálny list.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (§ 359, § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravnýprostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
a contrario CSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na
rozsah a dôvody podaného odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je určenie výživného na manželku na čas
do rozvodu manželstva účastníkov konania.

11.Predmetomodvolaciehokonaniajepreskúmaniesprávnostipostupuarozsudkusúduprvejinštancie,
ktorým bolo návrhu navrhovateľky čiastočne vyhovené.

12. Manželka ako osoba oprávnená na výživné sa svojim návrhom podaným súdu prvej inštancie
dňa 22.12.2023 domáhala uloženia povinnosti osobe povinnej platiť výživné, t. j. manželovi, platiť

výživné vo výške 600 Eur mesačne od podania návrhu. Na pojednávaní dňa 27.05.2025 navrhovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla zmenu návrhu tak, že žiadala manželovi uložiť
povinnosť platiť výživné vo výške 900 Eur mesačne od podania návrhu.

13. Podľa ust. § 28 ods. 1 CMP, navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu meniť návrh na

začatie konania. V konaniach, ktoré možno začať len na návrh, súd doručí zmenu návrhu na začatie
konania ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k
zmene.

14. Podľa ust. § 28 ods. 2 CMP, v konaniach, ktoré možno začať len na návrh, súd zmenu návrhu na

začatie konania nepripustí, ak by výsledky konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmene návrhu.
Po vydaní uznesenia, ktorým súd zmenu návrhu nepripustil, pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu.

15. Podľa ust. § 142 ods. 1 CSP o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní,
na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako

bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

16. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď nerozhodol o procesnom návrhu manželky na zmenu
jej návrhu. Odvolací súd v tomto smere nemôže súhlasiť s názorom vysloveným súdom prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kedy konštatujúc, že jeho postupom nedošlo k odňatiu

možnosti navrhovateľky konať pred súdom, pretože o celom predmete konania bolo rozhodnuté, de
facto sám sebe akceptoval svoj nesprávny procesný postup. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaniach
podľa CMP, ktoré môžu začať len na návrh, ako je to i v prejednávanej veci, je povinnosťou súdu
o takomto dispozičnom úkone účastníka konania rozhodnúť, a to obligatórne, spravidla na pojednávaní,
na ktorom bola zmena navrhnutá, tak ako tomu bolo i v danom prípade alebo na pojednávaní, ktoré

nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena uplatnená podaním mimo pojednávania. Uvedenú
povinnosť súd prvej inštancie nemôže vylúčiť odkazujúc na skutočnosť, že navrhovateľke nebola odňatá
možnosť konať pred súdom. Odvolací súd zároveň nemôže stotožniť s postojom súdu prvej inštancie,
podľa ktorého, i keď nerozhodol o pripustení zmeny návrhu navrhovateľky, ďalej o ňom konal, napokon
ho i v rozšírenej časti zamietol ako nedôvodný, v dôsledku čoho bolo o celom predmete konania bolo

rozhodnuté.Kuvedenémusažiadadodať,žeodvolacísúdvdôsledkunesprávnehoprocesnéhopostupu
spočívajúceho v opomenutí rozhodnutia o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu na pojednávaní
dňa 27.05.2024 nemal ustálený predmet konania, a teda jeho argumentácia, podľa ktorej rozhodol
o celom predmete konania, nemôže obstáť.

17. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie mu predchádzajúce,
ako aj obsah celého spisového materiálu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie nedostatočne
pristupoval v predmetnej veci z hľadiska aplikácie ustanovenia § 28 ods. 1 CMP, pretože opomenul
rozhodnúť o zmene návrhu navrhovateľky. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že súd prvej
inštancie sa dôvodnosťou návrhu manželky na požadované manželské výživné vo výške 900 Eur

mesačne vôbec nezaoberal, pričom iba stroho konštatoval, že by nebolo spravodlivé, vzhľadom
na správanie sa každého z manželov počas konania, aby návrhu navrhovateľky v celosti vyhovel
s odôvodnením, že navrhovateľka zmarila uzatvorenie zmieru na ňou pôvodne požadovanú sumu v
návrhu vo výške 600 Eur mesačne, ktorú bol manžel aj s nesporným nedoplatkom ochotný uhradiť.Je nepochybné, že so sumou 900 Eur mesačne už manžel nesúhlasil, pričom súd prvej inštancie
jej návrh vo zvyšku výživného uplatneného nad sumou 600 Eur mesačne, t.j. vo výške 300 Eur
mesačne počnúc odo dňa 22.12.2023, ako nedôvodný zamietol, bez toho, že by rozhodol o pripustení

zmeny tohto návrhu. Odvolací súd v tomto smere apeluje na súd prvej inštancie, že uzatvorenie
zmieru je výkonom práva účastníka konania a je neprípustné, aby súd zamietol návrh manželky,
hoc i čiastočne, argumentujúc zmarením jeho uzatvorenia. Následkom odmietnutia uzatvorenia zmieru
v dôsledku toho, že účastníci konania v danej veci nedospeli ku konsenzu, nemôže byť rezignovanie
súdu k náležitému prejednaniu veci, zisteniu skutkových okolností a aktuálneho stavu veci, a síce, či

sú dané dôvody na priznanie manželského výživného vo výške vyššej ako bolo pôvodným návrhom
manželkypožadovanéalebo,čitakétodôvodydanéniesú.Právenaopak,pokiaľprejavyvôleúčastníkov
konania nesmerovali k zmierlivému riešeniu, je povinnosťou súdu vo veci ďalej konať, riadne rozhodnúť
a svoje rozhodnutie i náležite odôvodniť. Je potrebné taktiež zdôrazniť, že odôvodnenie súdu prvej
inštancie v časti zamietnutia návrhu navrhovateľky vo výške 300 Eur, t. j. v časti prevyšujúcej pôvodný
návrh, sa odvolaciemu súdu javí ako vyjadrenie subjektívneho postoja súdu prvej inštancie ku správaniu

účastníkov konania a k nevyužitiu práva účastníka konania na uzatvorenie zmieru, čo vykazuje výrazné
prvky arbitrárnosti a svojvoľnosti súdu. Súčasne nedošlo k nenaplneniu požiadavky zrozumiteľnosti
a presvedčivosti súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v zmienenej časti
nie je zrejmé, aké relevantné myšlienkové postupy a úvahy súd prvej inštancie viedli k takémuto
spôsobu rozhodnutia. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie prvoinštančného súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

18. Odvolací súd teda po preskúmaní odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku dospel k záveru,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v časti zamietnutia návrhu navrhovateľky vo výške 300 Eur, t.
j.včastiprevyšujúcejjejpôvodnýnávrhnaurčeniemanželskéhovýživného,nepreskúmateľnévzhľadom
na nedostatok spočívajúci v nedostatočnom reagovaní na podstatné právne a skutkovo relevantné

otázky a argumenty účastníkov konania a absenciu základného vysvetlenia dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu spôsobom, ktorý zvolil. Súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
rozhodnutia musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, na to, aby jeho závery boli zrozumiteľné,
spravodlivé a presvedčivé, ktoré požiadavky však v danom prípade naplnené neboli. Znamená to, že
napadnuté rozhodnutie trpí vadou čiastočnej nepreskúmateľnosti, keďže neobsahuje potrebné úvahy

súdu, ktoré by zrozumiteľným a jasným spôsobom predostreli dôvody vysvetľujúce spôsob rozhodnutia
zvoleného prvoinštančným súdom.

19. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný)
stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné
ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre
opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým
na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhmistrán(avšak)svýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(I.ÚS46/05,II.ÚS76/07,obdobneT.
c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254- B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07)

20. Podľa ust. § 18 Zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú
povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne
o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.

21. Podľa ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

22. Podľa ust. § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené

potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti,
možnostiamajetkovépomerypovinnéhoprihliadnesúdajvtedy,aksapovinnývzdázdôležitéhodôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

23. Citované zákonné ustanovenie § 71 ods. 1 Zákona o rodine upravuje vyživovaciu povinnosť medzi
manželmi, ktorá vzniká uzavretím manželstva a trvá do jeho zániku bez ohľadu na to, či manželia
spolu žijú alebo nie, pričom sa vyžaduje ich rovnaká životná úroveň. Znenie zákona predpokladá, že
manželia si budú plniť vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, keď jej úprava súdnym rozhodnutím prichádza

do úvahy len vtedy, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec, alebo nie v plnej miere, v
dôsledkučohovznikározdielvživotnejúrovnimanželov.Priprávnejúpravevyživovacejpovinnostimedzi
manželmi sa vychádza z tradičnej filozofie vzťahov medzi manželmi, ktorá je založená na tom, že manžel
a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Z princípu rovnosti manželov vyplýva aj zákonný znak
vzájomnosti tohto druhu vyživovacej povinnosti, to znamená, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený

a povinný na jej plnenie. Právna teória k manželskému výživnému upravenému v § 71 Zákona o rodine
uvádza tieto závery: zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená
podmienka odkázanosti, ako to je pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti
medzi ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa teda okrem uspokojenia osobných
potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového

hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad
obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného
hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Pojem „v zásade“ rovnaká životná
úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle
rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných,

zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zhodnotiť treba namáhavosť práce
vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú nevyhnutné
náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, u iných takéto výdavky neprichádzajú do
úvahy. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených
okolností, môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu.

Rozdielne potreby a náklady preto môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia,
spôsobuživotaapod.Uvedenéustanoveniebudenaplnené,pokiaľmanželiabudúmaťpribližnerovnakú
možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti. Zákon súdu
ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť, pričom už nehovorí o spoločnej
domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa.

Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre
rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon
tejto činnosti správne priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent
peňažného plnenia zo strany druhého manžela; až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň
manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxe o možnosti plnenia vyživovacej povinnosti

aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmto spôsobom sa manžel podieľa na majetkovom postavení
rodiny, a to podľa svojich schopností a možností, bez ohľadu na to, či sú rozdielne v porovnaní s
druhým manželom (napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť pracovné uplatnenie). Tým nie je dotknutápožiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne (pozri Horváth, E. - Varga, E. Zákon o rodine. Komentár.
Bratislava: Wolters Kluwer, 2007; citované podľa el. verzie ASPI, stav k 01.01.2014, § 71).

24. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za potrebné dodať, že sa plne stotožňuje
s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie, kedy „v zásade“ rovnakú životnú úroveň
manželov nepovažoval za mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva
peňazí a zároveň zohľadnil namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje,
súbežne u dvoch zamestnávateľov, kedy pri značnom vypätí síl musí byť vynaložená vyššia potreba

peňažných prostriedkov na jeho zotavenie. K námietke manželky, že je potrebné verifikovať pracovné
nasadenie manžela, t. j. koľko hodín reálne odpracuje, odvolací súd uvádza, že súd sa zoberal
pracovnými pomermi manžela, uzatvorenými s dvoma zamestnávateľmi v rozsahu na účely tohto
konania potrebnom, t. j. v rozsahu zistenia pravidelného mesačného príjmu manžela a akúkoľvek
verifikáciu skutočného počtu odpracovaných hodín manžela, či času ním stráveného na pracoviskách
v zamestnávateľov, súd nepovažoval za dôvodnú. V tomto smere dodáva, že akákoľvek simulácia

pracovnéhonasadeniamanžela,vzhľadomnaskutočnosť,žemujezavykonanúprácuriadnevyplácaná
pravidelná mzda od oboch zamestnávateľov, čo vyplýva o. i. aj manželkou do konania predložených
výpisov z účtu manžela, sa odvolaciemu súdu javí ako veľmi málo pravdepodobná. Odvolací súd mal za
to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zohľadnil namáhavosť práce vykonávanej manželom
a s tým súvisiacu časovú vyťaženosť, ako i vyššiu potrebu vynaloženia finančných prostriedkov na jeho

zotavenie a dodal, že prihliadnutie súdu na osobitosti vyplývajúce z osobných ako aj pracovných špecifík
manžela ako osoby povinnej z vyživovacej povinnosti je v danom prípade nevyhnutné.

25. Odvolací súd sa následne zaoberal i odvolacím argumentom manželky, ktorá namietala, že je
potrebné zohľadniť aj jej starostlivosť o domácnosť ako i prihliadnuť na jej starostlivosť o maloletého

syna. I keď vyslovil názor, že s nutnosťou zohľadnenia uvedeného nemožno nesúhlasiť, považoval za
potrebné podotknúť, že nie je možné konštatovať absolútne opomenutie danej skutočnosti súdom prvej
inštancie, kedy pri rozhodovaní v danej veci vzal do úvahy dobrovoľné plnenie vyživovacej povinnosti
otca na maloletého syna, čo vzhľadom na skutočnosť, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti, je
potrebné vziať do úvahy. Na druhej strane síce nemožno manželke pripísať podiel na starostlivosti

o maloletého syna duplicitne a zohľadniť ho pri ustálení výšky vyživovacej povinnosti manžela voči nej,
pretože uvedené už je zohľadnené v skutočnosti, že manžel výkon starostlivosti manželky o maloletého
syna už finančne kompenzuje vo výživnom, ktoré platí na maloletého. Odvolací súd mal ďalej za
to, že na starostlivosť manželky o domácnosť je potrebné prihliadnuť. Pri posudzovaní toho, akú
životnú úroveň každý z manželov dosahuje, je zároveň nutné zohľadniť i skutočnosť, že manželka žije

s maloletým synom v rodinnom dome podliehajúcom režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
ktorý je modernou kompletne vybavenou novostavbou, a manžel žije v byte, ktorý mu nepochybne ako
užívateľovi poskytuje menšie možnosti a nižší štandard ako rodinný dom, a zároveň nie je majetkom
v jeho vlastníctve (či už vo výlučnom vlastníctve alebo v bezpodielovom vlastníctve manželov), ktorá
skutočnosť má bez pochýb na životnú úroveň dosahovanú manželom výrazný vplyv. Obdobne vo

vzťahu k životnej úrovni dosahovanej manželmi je potrebné posudzovať i nimi využívané motorové
vozidlá. V súvislosti s tvrdením manželky, že manžel pri sťahovaní zo spoločnej domácnosti mal so
sebou vziať o. i. so sebou hotovosť vo výške minimálne 20.000 Eur, 3 monitory, 2 stolové počítače, 1
notebook, 1 surface, 2 servery, televízor, náradie, reproduktory, zosilňovač, reciever, kamery, projektor,
plátno, fotoaparát, odvolací súd považoval za potrebné podotknúť, že v súvislosti s uvedeným neboli

produkované žiadne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dané tvrdenia manželky považovať za
preukázané, pričom zároveň odvolací súd považoval za dôležité poznamenať, že úlohou súdu v tomto
konaní nie je skúmanie či usporiadanie vzájomných vzťahov manželov v súvislosti s ich hnuteľným
majetkom podliehajúcim režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov a z uvedeného dôvodu sa
odvolací súd zmienenou argumentáciou manželky bližšie nezaoberal.

26. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

27. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.28. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

29. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení
súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala
za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu
na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti

rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania).

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

31. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu po vrátení veci rozhodne
o procesnom návrhu navrhovateľky, doplní dokazovanie v naznačenom smere, a to s poukazom na
ustálenie faktickej životnej úrovne dosahovanej oboma manželmi, vo veci opätovne rozhodne a svoje
rozhodnutie i náležite v súlade s § 220 CSP riadne odôvodní.

32. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania a v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

33. Senát odvolacieho súdu rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).