Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121543268
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6121543268.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D., štátny občan SR, 2/ D. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
F. XXX/XX, XXX XX G. H. F., štátny občan SR a 3/ I. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. XXX/XX,
XXX XX G. H. F., štátny občan SR, právne zastúpení: J. C. K., advokát, so sídlom E. X, XXX XX K., proti
žalovaným: 1/ L. H. C. E. L. M. N. K. K., IČO: XX XXX XXX, so sídlom H. D. C. X, XXX XX K. K., 2/ O. C.,
C.,IČO:XXXXXXXX,sosídlomP.B.H.X/X,XXXXXK.K.,práv.zast.:Q.&E.C.,advokátskakancelária
so sídlom C. XX, XXX XX K. K., IČO: XX XXX XXX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy,

o odvolaní žalobcov a žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 11C/80/2021 - 376 zo dňa 20. 12. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 11C/80/2021 – 376 zo dňa 20. 12. 2024 vo výroku
I. m e n í tak, že:
Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20.000,-
Eur, žalobkyni 2/ sumu 20.000,- Eur a žalobkyni 3/ sumu 25.000,- Eur, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšku žalobu o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 11C/80/2021 – 376 zo dňa 20. 12. 2024 vo výrokoch
II. a V. p o t v r d z u j e .

III. Žalovaní 1/, 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov
prvoinštančného konania o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.

IV. Žalobcovia 1/, 2/, a 3/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu
trov prvoinštančného konania o určenie, že konaním žalovaných 1/, 2/ došlo k zásahu do osobnostných
práv žalobcov 1/, 2/, 3/.

V. Žiadna zo sporových strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) rozhodol nasledovne:

„I. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 30 000,- Eur, žalobkyni
2/sumu30000,-Euražalobkyni3/sumu30000,-Eur,atodotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.III. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ majú nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 % v
časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy, ktoré sú žalovaní 1/ a 2/ povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške.

IV. Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov konania proti žalobcom 1/, 2/ a 3/ v rozsahu 100 % v časti
týkajúcej sa určovacieho výroku, ktoré sú žalobcovia 1/, 2/ a 3/ povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalovanému 1/ a 2/ v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške.
V. Znalecká organizácia L. I. L. A. R. C., so sídlom K. H. X, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX má nárok
na náhradu trov konania proti žalovanému 1/ a 2/ v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní 1/ a 2/ povinní

zaplatiť spoločne a nerozdielne L. I. L. A. R. C., so sídlom K. H. X, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, v
lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške.“
1.1 V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2021
domáhali proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ určenia, že otcovi žalobov žalovaný 1/ neurčil správne
dávkovanie myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej príčiny a takto určená liečba bola
žalovaným 1/ pacientovi podávaná v nesprávnych dávkach denne počas celej doby hospitalizácie na

ortopedickej klinike u žalovaného 1/, t.j. do dňa 07.12.2018, žalovaný 2/ neurčil správne dávkovanie
myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej príčiny a takto určená liečba bola menovanému
pacientovi podávaná v nesprávnych dávkach denne počas celej doby hospitalizácie u žalovaného
2/ až do dňa 18.12.2018, žalovaný 2/ laboratórne kontroly krvného obrazu pri myelotoxickej liečbe
nevykonal v dostatočnej frekvencii, na základe čoho dňa XX.XX.XXXX o X:XX hod. otec žalobcov

zomrel v dôsledku respiračného zlyhania pri zápale pľúc, čím zasiahli žalovaný 1/ a žalovaný 2/
ako poskytovatelia zdravotnej starostlivosti do práv žalobcov na ochranu ich osobnosti. Zároveň sa
žalobcovia domáhali proti žalovaným uloženia povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to každému z nich v sume 50 000,- Eur. V žalobe uviedli, že zosnulý E.
B.,nar.XX.XX.XXXX,zomrelýdňaXX.XX.XXXX,naposledybytomM.S.XX,T.G.H.F.,bolichotcom.Žil

v rodinnom dome M. S. až do dňa hospitalizácie. Bol schopný sa sám o seba postarať, bol dôchodcom,
fyzicky aktívnym, bol vdovec, a preto najužšie väzby s ním mali žalobcovia ako jeho deti. Žalobkyňa
3/ žila s otcom v jednej domácnosti, žalobkyňa 2/ žila neďaleko otca na vedľajšej ulici v rovnakej obci,
otcovi nosievala jedlo, ktoré si následne on sám zohrieval. Žalobca 1/ otca často navštevoval a spoločne
s ním robieval práce okolo domu ako kosenie, chystanie dreva na zimu. Vzťahy medzi nimi možno

označiťakoveľmidobré.E.B.bolliečenýnareumatoidnúartritídu,pričomreumatologičkamupredpísala
užívanie lieku Trexan (účinná látka metotrexát) 1 x týždenne, v sobotu. Pokiaľ bol E. B. v domácom
prostredí, prebiehala liečba týmto liekom bez komplikácií, s dávkovaním mu pomáhala žalobkyňa 2/,
ktorá je lekárnička, a ktorá mu liek chystala vždy v sobotu, podľa predpisu lekára. Vzhľadom na charakter
lieku (ide o cytostatikum) otcovi Trexan žalobkyňa 2/ nenechávala s ostatnými liekmi, ktoré sám bežne

denne užíval. Dňa 26.11.2018 teda nastúpil na plánovanú operáciu na ortopedickú kliniku u žalovaného
1/, za účelom totálnej endoprotézy pravého lakťového kĺbu. Po prijatí k žalovanému 1/ bola žalovaným
1/ ordinovaná liečba a dávkovanie liekov, okrem iného lieku Trexan, bez určenia v sobotu, teda žalovaný
1/ nastavil denné dávkovanie. Takto mu tento liek bol podávaný počas celej doby hospitalizácie na
Ortopedickej klinike u žalovaného 1/, t.j. do dňa 07.12.2018. Dňa 27.11.2018 E. B. podstúpil plánovanú

operáciu výmeny lakťového kĺbu, operácia prebehla bez komplikácií. Pooperačná rana sa hojila dobre,
telo endoprotézu prijalo bez komplikácií. Za účelom doliečenia, nácviku sebestačnosti a rehabilitácie
bol E. B. preložený k žalovanému 2/. Počas rehabilitačného pobytu u žalovaného 2/ tento pokračoval v
dávkovaní liekov, ako lieky dávkoval žalovaný 1/, čiže Trexan bol E. B. žalovaným 2/ podávaný rovnako
denne, až do 18.12.2018. E. B. začal postupne u žalovaného 2/ pociťovať bolesti v dutine ústnej,

pri prehĺtaní, mal problémy s jedením a pitím, boli zistené vredy (ulkusy) v dutine ústnej, opísané pri
sesterskej vizite ako bolestivé belavé fľaky v ústach pacienta, lekárom u žalovaného 2/ dňa 17.12.2018
označené ako plesňové ochorenie (kandidóza). Dermatológ dňa 18.12.2018 uzavrel stav ako aftózna
stomatitída a nasadil medikáciu. Dňa 19.12.2018 pri kontrolných odberoch u žalovaného 2/ bola u E.
B. z výsledkov odberu zistený výrazný pokles bielych krviniek (leukopénia) a pacient bol preložený na

hematologické oddelenie opäť k žalovanému 1/. Po prijatí na hematológiu u žalovaného 1/ bola zistená
metotrexátová pancytopénia, v sére zvýšená hladina metotrexátu, čiže u pacienta nastal kritický pokles
bielych krviniek v dôsledku účinnej látky lieku Trexan. Napriek nasadenej antibiotickej liečbe E. B. trpel
obrovskými bolesťami a jeho stav sa zhoršoval, dňa 31.12.2018 bol v kritickom stave prijatý na Kliniku
anesteziológie a intenzívnej medicíny u žalovaného 1/, musel byť napojený na umelú pľúcnu ventiláciu

a dňa XX.XX.XXXX zomrel.
1.2 V ďalšom obsahu odôvodnenia súd prvej inštancie konštatoval jednotlivé vyjadrenia a prednesy
sporových strán, vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce, závery vyplývajúce zo znaleckého
posudku. Na vec súd aplikoval ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 15,§ 438 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a tiež ustanovenia zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu hospitalizácie pacienta. Súd konštatoval skutočnosti medzi

sporovými stranami nesporné a ustálil, že sporným zostalo, či mal žalovaný určiť a realizovať dávkovanie
lieku Trexan 2x denne, keďže sa žalovaný bránil tým, že len administratívne zaznamenával dávkovanie
určené všeobecným lekárom a že lieky užíval pacient sám. Sporná zostala tiež existencia príčinnej
súvislosti medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti a smrťou pacienta, výška nemajetkovej ujmy
a či na strane žalovaných je daná solidárna zodpovednosť. Súd konštatoval, že predovšetkým musel

ako primárnu otázku pre posúdenie vzniku a oprávnenosti samotného nároku ustáliť, či zo strany
žalovaných došlo k zanedbaniu ich povinnosti ako poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a či toto
prípadné zanedbanie povinnosti je v príčinnej súvislosti s úmrtím otca žalobcov. V prípade nemajetkovej
ujmy pri posúdení príčinnej súvislosti stačí vychádzať z určitej miery pravdepodobnosti. Súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci išlo o vysokú pravdepodobnosť. Znalecká
organizácia v rámci znaleckého dokazovania v znaleckom posudku konštatovala, že u pacienta bol

počas celej dĺžky hospitalizácie u žalovaného 1/ ordinovaný denne liek Trexan v dávke 2,5 mg (2 tablety
ráno a 2 tablety večer) a takáto ordinácia lieku Trexan bola nesprávna a nadmerná. Išlo o postup
non lege artis pri podávaní uvedeného liečiva. Intoxikácia liekom Trexan sa okrem iného prejavuje
leukopéniou (zníženie počtu bielych krviniek), trombocytopéniou (zníženie počtu krvných doštičiek),
anémiou (zníženie počtu červených krviniek), pancytopéniou (zníženie počtu všetkých krvných

buniek), neutropéniou (zníženie počtu podskupiny bielych krviniek), útlmom kostnej drene, mukozitídou
(zápal slizníc), stomatitídou (zápal ďasien), vredmi v ústach, nevoľnosťou, zvracaním, či vredmi
v gastrointestinálnom trakte a krvácaním do gastrointestinálneho traktu. Znalecká organizácia v prípade
E. B. konštatovala priamu medicínsku príčinnú súvislosť medzi nesprávnym podávaním metotrexátu
(jeho predávkovaním) a neutropéniou. Takýto stav neutropénie viedol k infekčnej komplikácii, zápalu

pľúc, ktorá znamenala napokon úmrtie pacienta. Z klinického hľadiska predchádzal úmrtiu septický
stav (systémová zápalová odpoveď organizmu na vyvolávajúcu príčinu – navodená imunosupresia).
Zápalová komplikácia – zápal pľúc vznikol ako logické vyústenie metotrexátom navodeného zníženia
počtu bielych krviniek, čo je jednoznačne negatívnym dôsledkom na organizmus s vplyvom na
oslabenie imunitného systému. Znalecká organizácia uviedla, že za ordináciu a podávanie liekov

počas hospitalizácie pacienta na akomkoľvek lôžkovom oddelení zodpovedajú zdravotnícky pracovníci
konkrétneho oddelenia. V prípadoch cytostatických liekov, kam patrí aj Trexan, je nevyhnutné dbať
o dôsledné dávkovanie a v prípade akýchkoľvek pochybností či nejasností o charaktere lieku, či
jeho dávkovacej schéme je nutné konzultovať špecialistu, ktorý liek ordinoval alebo informácie overiť
napríklad online na portáli Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv. Iba mechanické opisovanie dávky

lieku, o ktorého zložení nemá ošetrujúci lekár istotu, je zrejmým nesprávnym postupom v poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. Ak konkrétny lekár nepozná účinnú látku konkrétneho lieku, a napriek tomu
ho ordinuje, ide o významný a principiálny nesprávny postup v poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
Nesprávna ordinácia a dávkovanie Trexanu bolo vykonávané aj počas nasledujúcej hospitalizácie
pacienta u žalovaného 2/, čo viedlo k rozvoju tzv. metotrexátovej febrilnej neutropénie, ktorá bola

menovanému diagnostikovaná dňa 19.12.2018 pri prijatí na hematologické oddelenie u žalovaného.
Súd prvej inštancie poukázal i na list zo dňa 22.09.2020 pod č. XXXX/XXXX/XXX, v ktorom bolo
konštatované, že E. B. mal pred nástupom na operáciu k žalovanému 1/ reumatológom predpísané
dávkovanie lieku Trexan 2-0-2 v sobotu, teda dve ráno a dve tabletky večer, 1x týždenne v sobotu.
Po prijatí k žalovanému 1/ žalovaný 1/ dávkoval tento liek E. B. v týchto dávkach denne, v takomto

dávkovaní pokračoval aj žalovaný 2/. Úrad konštatoval porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2003
Z.z., keď vytkol žalovanému 1/, že si dôležité údaje o dávkovaní lieku objektívne neoveril. Uviedol,
že ordinujúci lekár pri nejasnosti dávkovania, zvlášť tak závažného lieku, si musí jeho dávkovanie
objektívne overiť. Úrad vo vzťahu k žalovanému 1/ porušenie zákona zhrnul tak, že žalovaný 1/ E.
B. neurčil správne dávkovanie myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej príčiny, a takto

určená liečba bola E. B. podávaná v nesprávnych dávkach denne počas celej doby hospitalizácie na
ortopedickej klinike u žalovaného 1/, t.j. do dňa 07.12.2018. Vo vzťahu k žalovanému 2/ úrad konštatoval
porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2003 Z.z. tým, že žalovaný 1/ E. B. neurčil správne dávkovanie
myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej príčiny a takto určená liečba bola E. B. podávaná
v nesprávnych dávkach denne počas celej doby hospitalizácie u žalovaného 2/ až do dňa 18.12.2018

a laboratórne kontroly krvného obrazu pri myelotoxickej liečbe neboli v dostatočnej frekvencii. Zároveň
úrad uviedol, že napriek tomu, že pacient prichádza s odporučením liečby z iného zdravotníckeho
zariadenia, dávkovanie liekov, a to najmä tzv. chronickej liečby, zvlášť tak závažného lieku, pri prijatí
pacienta je potrebné si objektívne overiť. Zároveň tiež vytkol, že aj patologický nález v dutine ústnejindikoval skoršiu kontrolu minimálne krvného obrazu. Súd tak konštatoval, že vo veci boli preukázané
predpoklady pre založenie zodpovednosti žalovaných na vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov,
keď vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané porušenie povinnosti žalovaného 1/ aj

žalovaného 2/ pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, to znamená, že ich postup nebol lege artis
azároveňbolapreukázanápríčinnásúvislosťmedzivznikomnemajetkovejujmyaporušenímpovinnosti.
Za ordináciu a podávanie liekov počas hospitalizácie pacienta zodpovedali žalovaný 1/ a žalovaný 2/
a v prípade cytostatického lieku Trexan mali dbať o dôsledné dávkovanie. Informácie o dávkovacej
schéme si žalovaný 1/ zjavne neoveril, vychádzal len z údajov uvedených pacientom a z interného

predoperačného vyšetrenia, v ktorom bolo uvedené pomenovanie Trexan bez určeného dávkovania.
Naopak, ambulantnú správu reumatológa zo dňa 21.09.2018, v ktorej bolo uvedené presné dávkovanie
lieku Trexan nepovažoval za relevantnú z dôvodu, že nebola o nej referencia v internom predoperačnom
vyšetrení. Nesprávna ordinácia a dávkovanie Trexanu pokračovala aj počas nasledujúcej hospitalizácie
pacienta u žalovaného 2/, ktorý ju len mechanicky prevzal od žalovaného 1/, čo napokon viedlo k rozvoju
tzv. metotrexátovej febrilnej neutropénie, ktorá bola pacientovi diagnostikovaná dňa 19.12.2018 a bola

základným patofyziologickým procesom, ktorý viedol k jeho úmrtiu. Išlo o zrejmý nesprávny postup
v poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaným 1/ aj žalovaným 2/. V dôsledku toho prišli žalobcovia
o svojho otca, čím sa nenávratne pretrhli rodinné väzby a žalobcovia stratili možnosť rozvíjať s ním
rodinný život.
1.3 Pokiaľ sa týka primeranosti výšky priznaného finančného zadosťučinenia, súd zvýraznil, že jeho

výška je ponechaná na úvahu súdu, pričom zákon stanovuje kritériá a výsledná suma finančného
zadosťučinenia musí byť stanovená s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorýchkporušeniuprávadošlo.Súdkonštatoval,žežalobcoviastratilisvojhootca,čímvdanomprípade
došlo k pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so
zomrelým. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah medzi žalobcami a ich otcom bol harmonický,

založený na vzájomnej pomoci a úcte. Otec žalobcov bol napriek vyššiemu veku (XX rokov) pomerne
fyzicky aktívny dôchodca a žalobcovia s ním udržiavali intenzívny vzťah. Všetci žalobcovia v rámci
výsluchov, ktoré boli pre nich emocionálne náročné, opísali vzťahy s otcom v čase svojho detstva, ako
aj neskôr pred obdobím hospitalizácie a počas hospitalizácie, uviedli, aké vzťahy vzájomne udržiavali,
ako ich smrť matky (rok pred úmrtím otca) ešte viac všetkých zomkla a akou oporou im bol otec

aj v dospelosti. Žalobkyňa 3/ naviac žila s otcom v spoločnej domácnosti a spolu so žalobkyňou 2/
vnímali otca aj ako mužskú oporu v ich životoch, pretože žalobkyňa 2/ ostala s maloletým synom sama
a žalobkyňa 3/ si rodinu nezaložila. Z M. S. sa obidve po smrti otca odsťahovali do G. H. F. a žijú
v spoločnom byte. Žalobkyňa 2/ bola s otcom v dennom kontakte, bývala cez cestu a sprevádzala otca
do B.. V nedeľu chodievali na prechádzku. Žalobkyňa 3/ uviedla, že na rodičov nevie zabudnúť, stále sa

jej s nimi sníva, žila s nimi v spoločnej domácnosti. Žalobca 1/ otca pravidelne navštevoval 2x týždenne
a spolu vykonávali práce okolo domu, chodievali spolu na futbal, sprevádzal ho do G. H. F.. Svedkyňa
takisto uviedla, že svokor bol aktívny, chcel si dať operovať ruku a oni ho v tom podporovali. Nikto z nich
nebol pripravený na to, že napokon zomrie. Opísala, ako boli rodičia pre žalobcov veľmi dôležití. Počas
hospitalizácie všetci stále spolu komunikovali čo by mu ešte pomohlo, čo potreboval. Pripravovali po

operácii spoločné prežitie vianočných sviatkov, ktoré napokon prežívali s veľkými obavami a v strachu
o otca. Z výsluchu žalobcov, ako aj z výsluchu svedkyne vyplynulo, že kvalita a intenzita vzájomných
vzťahov medzi nimi a otcom bola vysoká a nečakaná strata otca viedla u nich k psychickej bolesti
a výraznému zásahu do integrity každého z nich. Všetci traja ťažko prežívali zhoršenie zdravotného
stavu otca počas jeho hospitalizácie, opisovali stavy bezmocnosti a úzkosti z toho čo prežívali a ani ich

nenapadlo, že otca už domov nedovezú. Súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal aj na vek otca
žalobcov a okolnosti súvisiace s tým, že žalobcovia už neboli od neho existenčne závislí. Takisto súd
vyhodnotil i okolnosti na strane žalovaných a zvýraznil, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú zdravotníckymi
zariadeniami, vysoko špecializovanými, pričom u subjektov s ich postavením sa očakáva dodržanie
a vykonanie všetkých nevyhnutných úkonov a postupov pri plnení primárnej prevenčnej povinnosti

predchádzania škodám. Priznaná nemajetková ujma v požadovanej výške je v možnostiach žalovaných
abudekrytáajzpoistenia,naktoréupozornilžalovaný2/.Súdvprejednávanejvecinezistil,žebyvoveci
existovala určitá miera spoluzavinenia nebohého. Argumentácia žalovaného 1/, ktorou upozorňoval na
pochybenie pacienta, resp. i samotných žalobcov, bola jednoznačne vyvrátená. Vzhľadom na závažnosť
zásahu a spôsobené následky, ako aj na skutočnosť, že žalovaní sa do dňa podania žaloby žalobcom

žiadnymspôsobomneospravedlnili,hocisimuselibyťvedomípochybenia,pretožeimúraduložilsankcie
a ako sami uviedli prijali aj určité opatrenia, aby sa takáto situácia nezopakovala, súd vyhodnotil, že
v danom prípade predstavuje výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000,- Eur pre každého
žalobcu sumu primeranú vzhľadom na všetky vyššie uvádzané okolnosti prejednávaného sporu.1.4 Ďalej súd poukázal na existujúcu judikatúru a rozhodovaciu činnosť slovenských súdov v otázke
nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a zaoberal sa tiež solidárnou zodpovednosťou žalovaných 1/,
2/, pričom sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že v danom prípade je potrebné s poukazom na §

853 Občianskeho zákonníka aplikovať vo veci § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 511 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež na judikát R 128/2014 a uviedol, že ustanovenie § 438 ods. 1
Občianskeho zákonníka zjednodušuje postavenie poškodeného v prípade škody spôsobenej viacerými
škodcami, pretože poškodený a ani súd sa nemusia zaoberať tým, ako sa rozloží zodpovednosť medzi
jednotlivých škodcov, žalobca vymáha škodu solidárne a následne sa môže uspokojiť od ktoréhokoľvek

zo škodcov v plnom rozsahu spôsobenej škody. V danom prípade žalovaný 1/ aj žalovaný 2/ namietali
solidárnu zodpovednosť, ale len v tom smere, že ich konaním žiadna nemajetková ujma žalobcom
nevznikla. Dokazovanie ohľadne konkrétnej miery zavinenia, resp. podielu na vzniku nemajetkovej
ujmy, nenavrhli. Súd teda nemal v danej veci žiaden dôvod na vylúčenie solidárnej zodpovednosti
predpokladanej zákonom v zmysle § 438 ods. 1 OZ, pretože účasť oboch žalovaných na vzniku
nemajetkovej ujmy nemožno i s poukazom na závery znaleckého dokazovania považovať za minimálnu.

1.5 Ďalej sa súd vysporiadal i so žalobným návrhom na určenie, že konaním žalovaných, ako
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, bolo zasiahnuté do práv žalobcov na ochranu ich osobnosti.
Uviedol, že i keď právna úprava možnosť určovacieho výroku pri žalobách na ochranu osobnosti
nevylučuje, v danom prípade súd žalobu v časti požadovaného určenia, tak ako bolo naformulované
a požadované žalobcami, zamietol, pretože z hľadiska práva a právnych princípov je možné

v medicínsko-právnych sporoch určiť skutočnú príčinu škodlivého následku len s určitou mierou
pravdepodobnosti. Forma určovacieho výroku prichádza do úvahy najmä v prípade určenia, že určité
výroky zasahujúce do ochrany osobnosti sú nepravdivé. V tomto prípade žalobcovia dosiahli ochranu
svojho práva satisfakčnou žalobou, na základe ktorej im súd poskytol primerané zadosťučinenie.
1.6 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP, pričom rozlišoval konanie o určovacom nároku a konanie o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Záverom súd odôvodnil vzniknuté trovy konania znaleckej organizácie vo forme znalečného
a konštatoval, že povinnosť náhrady takto vzniknutých trov uložil procesne neúspešným žalovaným 1/,
2/ v rozsahu 100 %, ktoré sú povinní zaplatiť znaleckej organizácii spoločne a nerozdielne.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/, 2/, 3/ spoločne
zastúpení právnym zástupcom, žalovaný 1/ a tiež žalovaný 2/.

3. Žalovaný 1/ podaným odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. z dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keď mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Žalovaný 1/ je toho názoru, že výška priznanej nemajetkovej ujmy, tak ako
je uvedená vo výroku, je neprimeraná. Ak má byť rozhodnutie súdu považované stranami sporu za
spravodlivé, súd nemôže náhradu nemajetkovej ujmy priznať náhodne, bez porovnania s inými skutkovo
podobnými prípadmi. Súd prvej inštancie síce pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy
uviedol, že vzal do úvahy výšku prisúdenej sumy v obdobných prípadoch a podľa vlastnej úvahy uvádza

aj porovnateľné prípady, avšak ignoroval prípad, na ktorý žalovaný 1/ poukazoval už v rámci svojich
podaní ako porovnateľné prípady, a to na rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou, kde súd
vprípadeúmrtiačlenarodinypriznalmanželkenárokvovýške16.240,-Euradeťom9.450,-Eura3.500,-
Eur alebo aj rozhodnutie Okresného súdu Trnava, v ktorom súd priznal manželke náhradu vo výške
5.000,- Eur. Konajúci súd poukázal predovšetkým na rozhodnutia, kde sú poškodenými maloleté deti,

ktoré sú prirodzene nie len existenčne, sociálne, ale aj ekonomicky odkázané na rodičov a súčasne
ide o prípady, kde je primárnou obeťou v predmetných rozhodnutiach rodič v aktívnom strednom veku,
kedy je maloletý, ako poškodený príbuzný, značne obmedzený v spoločenskom živote a dochádza aj
k ochudobneniu životného štandardu výchovy a vyrastania v rodine. Žalovanému sa tak javí priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy, v tomto prípade plnoletým a sebestačným deťom, ako neprimeraná, a to

zvlášť v prípade, ak vek plnoletých detí sám o sebe vypovedá o životnom období, kedy nie sú odkázané
deti na rodičov, ale naopak, ide o životné obdobie, kedy je práve samotný rodič vo väčšej miere
odkázaný na pomoc a starostlivosť detí. Žalovaný 1/ sa nestotožňuje ani s rozhodnutím súdu o priznaní
nemajetkovej ujmy v rovnakej výške pre každého so žalobcov, keď z podaní žalobcov, ako aj zo
samotných výsluchov vyplynulo, že nebohý pán B. spolunažíval v jednej domácnosti len s jedným zo

žalobcov,atosožalobkyňou3/.Jeobvyklé,žesúdyberúprirozhodovaníovýškepriznanejnemajetkovej
ujmy do úvahy aj spolužitie v spoločnej domácnosti. Žalovaný 1/ zvýraznil, že predmetnú vec treba podľa
skutkového základu odlíšiť od prípadov, kde náhrada nemajetkovej ujmy bola priznávaná v súvislosti
s dopravnými nehodami. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok, Okresného súduPiešťany,OkresnéhosúduVranovnadTopľou,vktorýchboloplnoletémudieťaťunežijúcemuvspoločnej
domácnosti a samostatnému priznané plnenie vo výške 10.000,- Eur, plnoletej dcére žijúcej v spoločnej
domácnosti 18.000,- Eur. Žalovaný 1/ preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/, 2/, 3/ spoločne prostredníctvom
právneho zástupcu, pričom rozsudok súdu prvej inštancie napadli vo výroku II. a IV. a uviedli,
že odvolaním nenapádajú výroky I., III. a V.. Predovšetkým uviedli, že s právnym posúdením

určovacieho výroku zo strany súdu nesúhlasia a toto považujú za nesprávne. Podľa ich názoru
určovací výrok je jednou z foriem morálneho zadosťučinenia, ktoré nemôže byť vylúčené ani v sporoch
o ochranu osobnosti so zdravotníckym zariadením. Súd po dôkladnom znaleckom skúmaní znaleckou
organizáciou ustálil príčinnú súvislosť medzi zdravotnou starostlivosťou žalovaných a úmrtím otca
žalobcov, pričom táto príčinná súvislosť bola dostačujúca pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcom,apretonemožnosúhlasiťsprávnymposúdením,žetáistápríčinnásúvislosťniejedostatočná

na priznanie morálneho zadosťučinenia. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo 265/2009, v zmysle ktorého podľa názoru žalobcov 1/, 2/ je možná i určovacia žaloba, tak ako
ju koncipovali žalobcovia. Najvyšší súd v uvedenom uviedol ako právny prostriedok právnej ochrany
osobnosti určovacie žaloby, pričom na prvom mieste explicitne uvádzal žaloby o určenie, že určitým
spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti žalobcu a súdom prvej inštancie preferované žaloby o určenie,

že určité výroky sú nepravdivé uviedol NS SR až na druhom mieste.
4.1 Zároveň žalobcovia napadli i výrok rozsudku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá v časti
žalovaného plnenia náhrady nemajetkovej ujmy, keď sumu 30.000,- Eur považovali vzhľadom na
okolnosti na prinízku. Poukázali na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu i Ústavného súdu, v ktorej
bolo zvýraznené, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať

svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných
veciach rovnako a v judikatúre, by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy
a výškou priznanej náhrady. V súdenej veci súd podľa bodu 58. rozsudku komparoval priznanú výšku
náhrady s porovnateľnými rozsudkami v iných veciach, ktoré sa začali v rokoch 2012, 2004, 2008,
2009, 2014, pričom náhradu porovnateľnej nemajetkovej ujmy pred 10 rokmi žalobcovia už nepovažujú

za porovnateľnú náhradu nemajetkovej ujmy v súčasnosti, a to i vzhľadom na infláciu, kedy je nutné
zohľadňovať pokles hodnoty peňazí a tiež poukázal na to, že i náhrada za bolesť je každoročne
valorizovaná, zohľadňujúc infláciu. Rovnaký názor zastáva i odborná právnická verejnosť. Pokiaľ sa
týka preventívno-sankčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy, tu sa súd oprel o rozhodnutie, kde bolo
konštatované pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pri pôrodných komplikáciách, resp. pri

maláriiponávšteveAfriky.Idetedaozdravotnékomplikácie,ktorénebolipriamovyvolanézdravotníckym
zariadením, zdravotnícke zariadenie len pochybilo pri riešení už vzniknutej komplikácie, ktorá pacienta
postihla. V danom prípade však zdravotnícke zariadenie danú zdravotnú komplikáciu, ktorá zapríčinila
smrť samo priamo vyvolalo od jej počiatku, až po bolestivú smrť pacienta. Preto žalobcovia nepovažujú
výrok, ktorým súd zamietol žalobu v sume prevyšujúcej 30.000,- Eur za správnu. Žalobcovia preto

navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že:
„I.A U r č u j e , že tým, že otcovi žalobcov E. B., nar. X.X.XXXX, bytom M. S. XX:
• žalovaný 1/ neurčil správne dávkovanie myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej príčiny
a takto určená liečba bola žalovaným 1/ menovanému pacientovi podávaná v nesprávnych dávkach
denne počas celej doby hospitalizácie na Ortopedickej klinike u žalovaného 1/, t.j. do dňa 7.12.2018,

• žalovaný 2/ neurčil správne dávkovanie myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej príčiny a
takto určená liečba bola menovanému pacientovi podávaná v nesprávnych dávkach denne počas celej
doby hospitalizácie u žalovaného 2/ až do dňa 18.12.2018,
• žalovaný 2/ laboratórne kontroly krvného obrazu pri myelotoxickej liečbe nevykonal v dostatočnej
frekvencii,na základe čoho dňa X.X.XXXX o X,XX hod. otec žalobcov E. B., nar. X.X.XXXX, zomrel v

dôsledku respiračného zlyhania pri zápale pľúc, z a s i a h l i žalovaný 1/ a žalovaný 2/ ako poskytovatelia
zdravotnej starostlivosti do práv žalobcov na ochranu ich osobnosti.

I.B Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n n í zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch žalobcom 1/ až 3/, a to každému z nich v sume po 20.000,- €, a to všetko do 3 dní

odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku IV. odvolací súd m e n í tak, že žalobcovia 1/ až 3/
majú voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v časti
určovacieho výroku.

III. Žalobcovia 1/ až 3/ majú voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré sú im povinní žalovaní 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia súdu o ich výške.“

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 2/
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, pričom rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo
výrokoch I., II. a III. Nestotožnil sa s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom. Túto
vzhľadom na všetky okolnosti považuje za neprimeranú a má za to, že súd prvej inštancie sa pri priznaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy neriadil ustálenou súdnou rozhodovacou praxou, pričom dôsledne
neposúdil kritériá stanovené pre správne určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Takéto rozhodnutie

súdu je tiež prekvapivé s ohľadom na obdobné rozhodnutia súdov a žalovaný 2/ ho považuje i za
nezákonné a nespravodlivé. Žalovaný 2/ zvýraznil, že sa v jeho prípade nejednalo o konanie protiprávne,
ale o plnenie, ktorého cieľom malo byť zabránenie zhoršeniu, resp. zlepšenia zdravotného stavu.
Potrebná miera starostlivosti bola v danom prípade základom pre plnenie žalovaného 2/ voči pacientovi,
pričom konštatované pochybenie bolo výsledkom akceptovania záverov odborne spôsobilých osôb.

Preto aj posudzovanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti z pohľadu ex ante, t.j. z pohľadu, ako
sa konkrétny zdravotný stav pacienta javil ošetrujúcemu zdravotníckemu pracovníkovi v čase, keď
rozhodoval o ďalšom terapeutickom liečebnom postupe, ovplyvní jednotlivé kroky. Zásadným je fakt, že
predmetný liek Trexan nebol užívaný v spojitosti so zákrokom u žalovaného 1/ a už vôbec nie v súvislosti
s pobytom u žalovaného 2/. Preto prevzatie dávkovania stanoveného iným zdravotníckym zariadením

(v prípade žalovaného 2/, naposledy určeného v dokumentácii žalovaného 1/) logicky nemôže byť
dávané na roveň následkov trestnoprávnych alebo konania úmyselného, resp. hrubo nedbanlivostného.
Preto s prihliadnutím na ostatnú judikatúru vzhliada žalovaný 2/ za primeranú výšku nemajetkovej
ujmy v rozsahu do 15.000,- Eur. V konaní nebolo preukázané, že by smrť otca po psychickej stránke
zasiahla žalobcov viac, ako v obdobných prípadoch. Súd i po posúdení kritérií stanovil neprimeranú

výšku náhrady nemajetkovej ujmy a neprihliadol na to, že smrť otca sa v životoch prejavila bežným
smútkom, avšak bez akýchkoľvek prejavov duševnej poruchy alebo duševnej choroby. Poškodený bol
osobu vyššieho veku, mal XX rokov, a preto iná situácia by bola u osoby mladšej, nakoľko z objektívnej
stránky ľudského života je zrejmé, že išlo o záver etapy života a nie jeho rozkvet. Žalobcovia sú
všetci samostatnými rodinnými jednotkami, ktoré neboli na otcovi finančne závislé. Žalobcovia boli sami

poskytovateľmi podpory pre svojich rodičov a v danom čase tu nebola vyživovacia povinnosť vo vzťahu
k nim, skôr naopak. V danom prípade situácia nie je závažnejšia, než od prejednávaných prípadov
Okresným súdom Rimavská Sobota, kde bolo priznané matke a bratovi zomrelého dieťaťa, ktoré malo
celý život pred sebou, sumy 14.250,- Eur a 7.120,- Eur a napr. vo veci Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 9C/37/2021, potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/153/2023,

kde bola priznaná suma 15.000,- Eur manželke a deťom zomrelého po dopravnej nehode, alebo keď pri
úmrtí otca a lekára pri nehode sanitky priznal súd dcére náhradu 16.000,- Eur, pričom táto bola ťažko
zdravotne postihnutá a odkázaná na otca. Žalovaný 2/ zvýraznil, že rozhodnutie súdu o tejto otázke
musí byť riadne odôvodnené a závery musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Súd zároveň
má zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť. Takisto zvýraznil, že žalobcovia žijú oddelene

a samostatne hospodária, neboli na zomrelého hmotne naviazaní, a preto výšku priznanú súdom prvej
inštancie považovali za neprimeranú. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo zistené, že
v prípade sa jednalo o nešťastnú udalosť, ktorá je následkom striktne formálneho prístupu, nakoľko
žalovaný 2/ nemal žiadny dôvod spochybňovať odborne stanovené užívanie liekov u lucídneho pacienta,
ktorý bol k žalovanému preložený na jeho vlastnú žiadosť pre doliečenie a rehabilitáciu. Navrhol preto,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. zmenil a každému zo žalobcov priznal
voči žalovaným 1/, a 2/ nárok v nižšej výške alebo, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalobcov 1/ až 3/ sa vyjadril žalovaný 1/ podaním zo dňa 18.02.2025. Uviedol, že

s podaným odvolaním sa nestotožňuje, ale sa stotožňuje s právnym posúdením určovacieho nároku
tak, ako je toto uvedené v rozhodnutí zo dňa 20.12.2024. Súd v rozsudku nekonštatoval, že by
bol vylúčený určovací výrok pri žalobách na ochranu osobnosti, avšak uviedol, že v danom prípade
súd žalobu v časti požadovaného určenia zamietol, pretože z hľadiska práva a právnych princípovje možné v medicínsko-právnych sporoch určiť skutočnú príčinu škodlivého následku len s určitou
mierou pravdepodobnosti. Súčasne má žalovaný za to, že žalobný petit v rozsahu určovacieho výroku
v znení, ako ho formulujú žalobcovia je nesprávny. Súd podľa názoru žalovaného môže rozhodnúť,

že konaním, resp. nekonaním došlo k porušeniu právneho predpisu, resp. k protiprávnemu konaniu,
ktorýmsazasiahlodoosobnostnýchprávžalobcov,avšaknemôžerozhodnúťoodbornýchmedicínskych
otázkach. Na rozdiel od žalobcov je žalovaný presvedčený, že výška priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy je vzhľadom na všetky okolnosti neprimeraná. V tejto otázke žalovaný opätovne poukázal na
rozhodnutia Okresného súdu Ružomberok, Okresného súdu Piešťany a Okresného súdu Vranov nad

Topľou, na ktoré poukázal vo svojom odvolaní. Zvýraznil, že v tomto prípade bola náhrada priznaná
plnoletým a sebestačným deťom, pričom bolo zistené a preukázané, že len žalobkyňa 3/ spolunažívala
so svojím otcom v spoločnej domácnosti. Zvýraznil, že výška nemajetkovej ujmy nemá byť ani likvidačná
a preventívno-sankčnú funkciu zohráva i samotné uloženie pokuty, v danom prípade Úradom pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou. Žalovaný 1/ tak zotrval na svojom odvolacom návrhu.

7. Žalovaný 1/ sa vyjadril i k odvolaniu žalovaného 2/ podaním zo dňa 18.02.2025, pričom sa stotožnil
s odvolacími dôvodmi, ako ich uviedol žalovaný 2/. Rovnako žalovaný 1/ je presvedčený, že výška
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom je vzhľadom na všetky okolnosti neprimeraná. Vo
vyjadrení poukázal na totožnú judikatúru ako vo svojom odvolaní a tiež vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov
1/ až 3/.

8. K odvolaniu žalovaného 1/ zo dňa 14.01.2025 a žalovaného 2/ zo dňa 17.01.2025 sa vyjadrili
žalobcovia 1/ až 3/ spoločne zastúpení právnym zástupcom. Uviedli, že odvolatelia v podaných
odvolaniach nenamietajú základ nároku a všetky tvrdenia v odvolacom konaní sú zamerané na
priznanú výšku nemajetkovej ujmy. Základ nároku, teda voči obom žalovaným, považujú žalobcovia za

odvolaniami nenapadnutý. Poukázali na to, že od rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo dňa 30.12.2024
publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. judikátu R 69/2024 rozhodnutie
Najvyššieho súdu, v zmysle ktorého pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3
OZ nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach
trestných činov. Pri posudzovaní výšky náhrady i materiálnej ujmy sú významné okolnosti, za ktorých

k neoprávnenému zásahu došlo. Vždy musia byť zisťované okolnosti nie len na strane pôvodcu zásahu,
ale aj na strane dotknutej osoby, napr. aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti
pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu.
8.1 Odvolanie žalovaného 2/ zámerne nespomína okolnosti, za ktorých k úmrtiu otca žalobcov došlo,
najmä kto je pôvodcom tohto zásahu. V prípade oboch žalovaných ide o vysokošpecializované

zdravotnícke zariadenia, ktoré svojou vlastnou aktivitou, bez akéhokoľvek zavinenia poškodeného či
iných osôb, privodili úmrtie svojho pacienta. Práve v tom spočíva Najvyšším súdom SR uvádzaná
zásada proporcionality, že čím vyššiu hodnotu má chránený záujem spoločnosti (život pacienta v rukách
zdravotníckeho zariadenia), tým väčšia náhrada môže byť priznaná súdom. Nepochybne touto hodnotou
je aj dôvera v odbornosť a profesionalitu voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorá v danom

prípade bola významne narušená s tým najhorším následkom (zbytočná strata života pacienta). Pokiaľ
žalovaný 2/ v odvolaní namietal, že smrť sa v životoch žalobcov prejavila bežným smútkom bez
akýchkoľvek prejavov duševnej poruchy alebo duševnej choroby, uvedené žalobcovia označili ako
maximálne neetické, nevhodné a nesprávne. Mierou prežívania i materiálnej ujmy totiž nie je duševná
porucha alebo duševná choroba. V konaní je uplatňovaná zároveň nemateriálna ujma a nie materiálna

ujma, preto nie je relevantné, či a ako boli úmrtím otca žalobcovia majetkovo poškodení. Pokiaľ
žalovaný 2/ uviedol, že nemal dôvod spochybňovať odborne nastavené dávkovanie liekov u otca
žalobcov, žalobcovia zvýraznili, že práve počas hospitalizácie u žalovaného 2/ sa začalo prejavovať
predávkovanie liekom Trexan. Žalovaný 2/ tieto prejavy nesprávne, resp. neskoro vyhodnotil, najmä
nevykonal včas potrebné vyšetrenia a odbery krvi, aby sa zisťovali dôvody chorobných prejavov u otca

žalobcov, teda v čase, keď bola zistená príčina výrazného zhoršenia zdravotného stavu a vysadený liek
Trexan, už bol stav pacienta nezvratný. Tvrdenie, že v prípade žalovaného 2/ sa nejednalo o konanie
protiprávne, je preto úplne nesprávne, čo konštatovala i príslušná odborná autorita a v konečnom
dôsledku i súd v napadnutom rozsudku. Žalobcovia tak zotrvali na podanom odvolacom návrhu.

9. Ďalšie vyjadrenia k odvolaniam a následným vyjadreniam žiadnou zo sporových strán podané neboli.

10. V dôsledku podaných odvolaní žalobcov 1/ až 3/, žalovaného 1/ a žalovaného 2/, krajský súd
ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vecpreskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok súdu prvej inštancie v časti zmenil postupom
podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku v časti potvrdil ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

12. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že zodpovednosť za vzniknutú
nemajetkovú ujmu na strane žalobcov 1/ až 3/ je daná ako u žalovaného 1/, tak aj u žalovaného 2/, že
žalovaný 1/ tak i žalovaný 2/ poskytovali zdravotnú starostlivosť otcovi žalobcov 1/ až 3/ postupom non

lege artis, v dôsledku ktorého nesprávneho postupu došlo k úmrtiu otca žalobcov a tým k zásahu do
ich osobnostných práv na súkromný a rodinný život a preto žalobcom 1/ až 3/ priznal titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 30.000,- Eur každému zo žalobcov 1/ až 3/. Keďže sa žalobcovia domáhali
sumy 50.000,- Eur, vo zvyšnej časti súd žalobu na plnenie zamietol (v zostávajúcej časti o 20.000,- Eur
u každého zo žalobcov). Zároveň totožným výrokom súd zamietol žalobu žalobcov 1/ až 3/ aj v časti,

ktorousadomáhaliurčenia,ženimioznačenýmpostupomžalovaného1/ažalovaného2/došlokzásahu
do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/. Zamietajúci výrok rozsudku bol napadnutý odvolaním žalobcov
1/ až 3/, keď žalobcovia mali za to, že žalobe o určenie mal súd prvej inštancie v danej veci vyhovieť
a tiež navrhli, aby v odvolacom konaní súd priznal žalobcom titulom náhrady nemajetkovej ujmy plnenie
tak, ako bolo uplatnené žalobou až do výšky 50 000,- Eur pre každého zo žalobcov 1/ - 3/.

14. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ v podaných odvolaniach, tieto posúdiac podľa ich obsahu, namietali
výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom súdom priznanú sumu 30.000,- Eur považovali za
neprimeranú,t.j. neprimeranevysokú,vzhľadomnavšetkyokolnostizistenédokazovanímvpredmetnej
veci.Možnotedakonštatovať,ževpodanomodvolanížalovaný1/anižalovaný2/danosťzákladunároku

náhrady na nemajetkovú ujmu nenamietal, za nesprávne považuje ako žalovaný 1/ tak aj žalovaný 2/
rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške priznaného plnenia.

15. Odvolací súd sa osobitne zaoberal jednotlivými odvolaniami sporových strán, ako i ich jednotlivými
odvolacími námietkami.

16. Odvolací súd predovšetkým zvýrazňuje, že v predmetnej veci žalobcami uplatnený nárok žalobcovia
odvodzujú od toho základu, že otcovi žalobcov 1/ - 3/ bola ako žalovaným 1/, tak i žalovaným 2/
nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť, čo viedlo až k úmrtiu otca žalobcov. Táto nenapraviteľná
strata významným spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobcov chránených ustanovením §

11 Občianskeho zákonníka. V predloženej veci sa jedná o tzv. medicínsko-právny spor. Podstatou
medicínsko-právneho sporu nie je to, či bola alebo nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá, ale to,
či bola poskytnutá spôsobom adekvátnym vo vzťahu k individuálnemu stavu konkrétneho pacienta,
teda či bolo zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri uskutočňovaní zdravotníckeho výkonu
vzhľadom na individuálny stav pacienta včas a adekvátne reagované; t. j. či poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti pri uskutočňovaní zdravotného výkonu urobil vzhľadom na individuálny stav pacienta
všetko pre to, aby bol výsledok zdravotného výkonu čo možno najpriaznivejší a riziká nechcených
účinkov (následkov) čo možno najnižšie, pretože len vtedy je skutočne zachované základné právo na
ochranu zdravia v zmysle článku 40. Ústavy SR, ktoré je zaručené každému. Ak poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta a pri zachovaní primeranej obozretnosti,

všetko pre čo možno najpriaznivejší výsledok zdravotného výkonu vykonal, potom možno uzavrieť, že z
jeho strany nebola porušená žiadna právna povinnosť a v takom prípade vzťah zodpovednosti za škodu
(ujmu) nevznikne ani vtedy, ak by sa u pacienta predpokladaný výsledok nedostavil.

17. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť
správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na
správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo
zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnýmipostupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými
postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta.

18. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne iba vtedy, ak sa vykonajú všetky potrebné
zdravotné výkony s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných
poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi, avšak pri súčasnom zohľadnení
individuálneho stavu pacienta (porovnaj § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti
a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti). V opačnom prípade, teda ak by

sa v medicínskych sporoch o náhradu škody spôsobenej pacientovi skúmanie splnenia predpokladov
pre vznik zodpovednostného vzťahu (existencia protiprávneho úkonu, resp. právne relevantnej škodnej
udalosti) obmedzilo len na zistenie, či pacientovi poskytnutá zdravotná starostlivosť bola alebo nebola
štandardnými postupmi a v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy, avšak
bez relevantného skúmania jej poskytnutia vo vzťahu k individuálnemu stavu pacienta - by právna
zodpovednosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu v dnešnej dobe, kedy v zásade každý

štátomlicencovanýposkytovateľzdravotnústarostlivosťtakýmitoštandardnými(všeobecneuznávanými
medicínskymi) postupmi de facto aj poskytuje, prakticky ani nemohla vzniknúť. Zdravotná starostlivosť
je poskytnutá správne, nielen za podmienky, že bola poskytnutá štandardnými postupmi v súlade so
súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy, ale súčasne za podmienky, že bola poskytnutá pri
zohľadnení individuálneho stavu pacienta. Len takýto postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

(zdravotníckeho zariadenia) pri vykonávaní zdravotného výkonu možno považovať za postup „de lege
artis medicinae“.

19. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania – a to z „Oznámenia o ukončení prešetrovania
podnetu“, vovzťahukžalovanému1/ o.i.vyplynulože:„Úradvýkonomdohľaduzistil,žepriposkytovaní

zdravotnej starostlivosti Vášmu otcovi, pánovi E. B., nar. XXXX, M. S. XX, XXX XX B. dohliadaný subjekt
L. H. C. E. K. K., H. D. C. X, XXX XX K. K. v dohliadanom období porušil ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č.
576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení v tom, že:
1. Pacientovi po prijatí na hospitalizáciu na ortopedickú kliniku dohliadaného subjektu dňa 26.11.2018

nebolo správne určené dávkovanie myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej príčiny.
2. Táto liečba bola pacientovi podľa záznamov v zdravotnej dokumentácii podávaná v nesprávnych
dávkach denne počas celej doby hospitalizácie, t. j. do dňa 07.12.2018.“.

20. Z totožného listinného dôkazu smerom k žalovanému 2/ vyplynulo, že pri poskytovaní zdravotnej

starostlivosti pánovi E. B., O. C., C., porušil „ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o
zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v platnom znení v tom, že:
1. Pacientovi pri prijatí na hospitalizáciu na oddelenie dlhodobo chorých dohliadaného subjektu dňa
07.12.2018 nebolo správne určené dávkovanie myelotoxického lieku metotrexátu z nehematologickej

príčiny.
2. Liečba bola pacientovi podľa záznamov v zdravotnej dokumentácii podávaná v nesprávnych dávkach
denne do 18.12.2018 (v tento deň bol vynechaný),
3. Laboratórne kontroly krvného obrazu v dohliadanom období pri myelotoxickej liečbe neboli v
dostatočnej frekvenci.“.

21. Možno tak konštatovať, že v prejednávanej veci bol nesprávny postup pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti konštatovaný jednak Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale taktiež i iným
dôkazom vykonaným v konaní, a to znaleckým posudkom č. XX/XXXX vypracovaným I. L. A. R., C.,
L.. V podaných odvolaniach ako žalovaný 1/, ani žalovaný 2/ nenamietali, že by základ nároku nebol

daný, nenamietali, že nie je daná zodpovednosť žalovaného 1/ alebo žalovaného 2/ za vzniknutú škodu,
resp. nemajetkovú ujmu žalobcov 1/, 2/ v podobe úmrtia blízkeho rodinného príbuzného - otca žalobcov.
Odvolacia argumentácia ako žalovaného 1/ tak i žalovaného 2/ bola koncentrovaná do námietok o
neprimeranosti súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, teda žalovaný 1/ ako aj žalovaný 2/
považovali súdom priznanú výšku 30.000,- Eur pre každého zo žalobcov za neprimerane vysokú, a to

s prihliadnutím a porovnaním na ostatnú rozhodovaciu prax a činnosť súdov Slovenskej republiky
v obdobných veciach a vzhľadom na okolnosti na strane žalobcov (plnoleté deti) a zomrelého otca
žalobcov (predovšetkým vek otca žalobcov XX rokov). Naopak, na strane druhej, žalobcovia v podanom
odvolaní považovali súdom priznanú náhradu za neprimerane nízku (odvolaním napadli výrok rozsudku,ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol) a domáhali sa priznania plnenia v celom rozsahu
50 000,- Eur, tak ako žalobou vo veci uplatnili. Taktiež žalobcovia napadli výrok rozsudku, ktorým súd
žalobu žalobcov o určovacom návrhu zamietol.

22. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s
odôvodnením práve priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, k tejto otázke uviedol v rozsudku
vlastnéprávneúvahynadväzujúcenazistenýskutkovýstav,tietoindividualizoval avosvojomrozhodnutí
taktiež vykonal komparáciu i s inou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov Slovenskej republiky,

pričom označenie súdnych rozhodnutí súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol v odseku 58.
odôvodnenia rozhodnutia.

23. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci došlo úmrtím otca žalobcov v dôsledku nesprávne
poskytnutej zdravotnej starostlivosti k ujme na strane žalobcov vo sfére citovej a sociálnej, čím
došlo objektívne k priamemu narušeniu súkromia, rodinného života žalobcov. Zásah, ku ktorému na

strane žalobcov došlo, je tak vážny a nenapraviteľný, že morálne zadosťučinenie je nedostatočné
a priznanie nemajetkovej ujmy je dôvodné. Posúdenie výšky nemajetkovej ujmy je na voľnej úvahe
súdu, pričom sa prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje s ohľadom na jej intenzitu a rozsah. Uvedeným
spôsobom postupoval i súd prvej inštancie. Odvolací súd však zvýrazňuje, že je nutné rozlíšiť i

skutkový základ každej jednej prejednávanej veci a v posudzovanej veci je nutné prihliadnuť na tú
skutočnosť, že škodlivý následok v podobe úmrtia človeka nastal v dôsledku nesprávneho postupu
zdravotníckeho zariadenia ako subjektu osobitne odborne spôsobilého na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti,tedasubjektu, navýkončinnostiktoréhosústanovenéakladenéosobitnéodbornékritériá.
Práve z uvedeného dôvodu je nutné veci s označeným skutkovým základom odlíšiť (i pri úvahách

o výške priznávaného plnenia) od uplatňovaných nárokov na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy pozostalých príbuzných obetí dopravných nehôd, keď v prípade žalovaných poskytovateľov
zdravotníckej starostlivosti a zdravotníckych zariadení pristupuje osobitný kvalifikačný znak spočívajúci
v očakávanej a predpokladanej odbornosti a kvalifikovanosti lekárov a zdravotníckych pracovníkov pri
výkone činnosti poskytovania zdravotníckej starostlivosti.

24. V súdenej veci možno konštatovať, že žalovaný 1/ nesprávnym postupom pri prijatí otca žalobcov
na hospitalizáciu na ortopedickú kliniku pred plánovaným operačným zákrokom nesprávne prevzal
dávkovanie lieku Trexan z lekárskej správy a uvedený liek bol pacientovi žalovaným 1/ nesprávne
podávaný namiesto dávkovania jedenkrát týždenne (vždy sobotu 2 tablety ráno a 2 tablety večer)
každý deň v uvedených množstvách, čím de facto nesprávnym postupom žalovaného 1/ a jeho

nedbanlivostným konaním došlo k predávkovaniu otca žalobcov uvedeným liekom, ktoré viedlo k
úplnému rozvratu vnútorného prostredia organizmu otca žalobcov a v tom dôsledku k úmrtiu otca
žalobcov.

25. Takto nesprávne prevzatú a nesprávne určenú medikamentóznu liečbu liekom Trexan prevzal i

žalovaný 2/ pri prijatí otca žalobcov na oddelenie dlhodobo chorých, pričom však žalovanému 2/ okrem
nesprávne prevzatého dávkovania uvedeného lieku, je nutné pričítať i nesprávny postup spočívajúci
v nedostatočne vykonávaných laboratórnych kontrolách krvného obrazu, keď tieto kontroly neboli
vykonávané v dostatočnej frekvencií, a to i napriek tomu, že laboratórne vyšetrenia ako i symptomatické
prejavy si to u pacienta vyžadovali a uvedené predpokladali. Je nutné zvýrazniť, že žalovaný 2/ má

jednak rovnakú povinnosť správne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako žalovaný 1/ a k uvedenej
nepochybne patrí i kontrola a správne a vhodné nastavenie podávanej medikamentóznej liečby a
zároveň i žalovaný 2/ má povinnosť vykonať všetky úkony potrebné k riadnemu určeniu správneho
spôsobu liečby, čo žalovaný 2/ pri konštatovanej nedostatočnej laboratórnej kontrole krvného obrazu (v
nedostatočnej frekvencií), nepochybne neučinil.

26. Z uvedených dôvodov i odvolací súd jednoznačne dospel k záveru o priamej príčinnej súvislosti
škodlivého následku v podobe úmrtia otca žalobcov v dôsledku nesprávne poskytovanej zdravotnej
starostlivosti ako žalovaným 1/ tak i žalovaným 2/, kde práve konanie ako žalovaného 1/ tak i žalovaného
2/ spôsobilo závažné zhoršenie zdravotného stavu a viedlo k smrti pacienta - otca žalobcov. Uvedené

zároveň predstavuje i „okolnosti, za ktorých k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo“ ako osobitný
kvalifikačný determinant, ktorý súd berie do úvahy pri posúdení výšky náhrady za vznik nemajetkovej
ujmy, keď práve uvedené je nutné individuálne posúdiť v každej prejednávanej veci.27. V prejednávanom prípade smrť pacienta nebola spôsobená okolnosťami progredujúceho ochorenia
alebo náhlou nepredpokladanou reakciou organizmu či zmenou zdravotného stavu pacienta, kedy
zdravotnícke zariadenie "mohlo urobiť pre pacienta viac“ pre správne určenie diagnózy alebo

včasné započatie liečby, ale úmrtie otca žalobcov nastalo v dôsledku nesprávneho nastavenia
dávkovania lieku Trexan, a teda stav, ktorý viedol k úmrtiu otca žalobcov bol navodený a spôsobený
najprv žalovaným 1/ a neskôr následne žalovaným 2/. S poukazom na uvedené okolnosti odvolací
súd neuznal odvolaciu argumentáciu ako žalovaného 1/ tak i žalovaného 2/ o tom, že súdom
priznaná suma 30.000,- Eur je neprimerane vysoká, keď nedostatočná pozornosť a nedbanlivosť

zdravotníckych pracovníkov žalovaného 1/ a žalovaného 2/ privodila stav, ktorý vyústil v úmrtie
človeka. Aprobovanie alebo zmierňovanie dôsledkov nedostatočného prístupu v oboznamovaní sa
so zdravotnou dokumentáciou a v nej uvedenou určenou liečbou s presným dávkovaním by viedlo
k odňatiu zodpovednosti zdravotníckeho zriadenia za komplexné správne poskytovanie zdravotníckej
starostlivosti, ktoré bezpochyby zahŕňa oboznámenie sa s celkovým zdravotným stavom pacienta, ktorý
je zistiteľný z jeho zdravotnej dokumentácie. Nemôže obstáť obrana žalovaného 1/ spočívajúca

v argumentácii, že „nie je reálne možné, aby ošetrujúci lekár pri prijatí podrobné kontroloval každý
jeden liek, jeho predpísanie, či dávkovanie, určené iným lekárom“. Práve v súdenej veci sa ukazuje
mimoriadna dôležitosť náležitého oboznámenia sa so zdravotnou dokumentáciou každého jedného
pacienta, včítane presného dávkovania už nastavenej liečby, pretože práve v dôsledku nedostatočnej
pozornosti pri určení dávkovania, žalovaný 1/ sám určil spôsob dávkovania lieku Trexan, odlišný

od dávkovania predpisujúcim lekárom reaumatológom, ktorý nesprávny spôsob sa stal pre pacienta
smrteľným. I z vyjadrenia znalcov v znaleckom posudku č. XX/XXXX vypracovaného pre účely súdenej
veci vyplýva: „Iba mechanické opisovanie dávky lieku, o ktorého zložení nemá ošetrujúci lekár istotu
je zrejmým nesprávnym postupom v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Ak konkrétny lekár nepozná
účinnú látku konkrétneho lieku a napriek tomu ho ordinuje, ide o významný a principiálny nesprávny

postup v poskytovaní zdravotnej starostlivosti“. Uvedený záver je potrebné osobitne zvýrazniť i smerom
k žalovanému 2/, ktorý v rámci odvolacej argumentácie o.i. uviedol, že „sa jednalo o nešťastnú udalosť,
ktorá je následkom striktne formálneho prístupu, nakoľko žalovaný 2/ nemal žiadny dôvod spochybňovať
odbornestanovenéužívanieliekovlucídnehopacienta,ktorýbolkžalovanémupreloženýnajehovlastnú
žiadosť pre doliečenie a rehabilitáciu“.

28. Vyššie uvedené okolnosti významne odlišujú súdenú vec od veci Krajského súdu Trnava, ktorý ako
súd odvolací rozhodoval v konaní sp. zn. 23Co/168/2019, na ktorú pre komparáciu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy poukázal žalovaný 1/ v podanom odvolaní. Vo vyššie uvedenej veci bolo zistené
a konštatované, že zo strany žalovaného zdravotníckeho zariadenia došlo k nesprávnej diagnostike

vzhľadom na zvláštny priebeh ochorenia, pričom správnu diagnózu zistila po 3 dňoch, a taktiež súd
v uvedenej veci prihliadol na závery znaleckého posudku, kde bolo konštatované, že medicínsky
následok konštatovaného postupu non lege artis nemusel byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy
zdravia pacienta, neskôr zomrelého. I za uvedených okolností súd priznal manželke zomrelého sumu
30 000,- Eur a plnoletej dcére žijúcej v spoločnej domácnosti sumu 18 000,- Eur, pričom však zomrelý

manžel a otec bol vo veku XX rokov.
V prejednávanej veci síce zomrelý otec žalobcov 1/ - 3/ bol vyššieho veku (XX rokov), ale
v dobrom zdravotnom stave, ktorého úmrtie nastalo v dôsledku nesprávne podávaného lieku žalovanými
v nadmerných dávkach.

29. Pokiaľ žalovaný 1/ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/33/2016, ktorým
súd priznal manželke zomrelého v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti sumu
20 000,- a plnoletému dieťaťu nežijúcemu v spoločnej domácnosti sumu 10 000,- Eur, v uvedenej
veci je podstatné prihliadnuť i na tú zásadnú skutkovú okolnosť, že k úmrtiu pacienta v danej veci
došlo v reakcii na príznak šoku v nadväznosti na vykonaný operačný zákrok, ktorý bol vykonaný

technicky správne a v súlade s postupmi lege artis. Pacient však začal krvácať v dutine brušnej,
ktoré krvácanie predstavovalo včasnú pooperačnú komplikáciu, pričom postupom non lege artis bola
okolnosť následného postupu, keď príslušní pracovníci žalovaného zdravotníckeho zariadenia nemali
zabezpečené dostatočné množstvo krvných náhrad pre okamžité zahájenie transfúznej liečby. Ani
uvedená vec nie je teda celkom skutkovo obdobná keď, ako už bolo uvedené, náhle zhoršenie

zdravotnéhostavupacientavprejednávanejveciboloprivodenénesprávnym–nadmernýmdávkovaním
myelotoxického lieku metotrexátu. Odvolací súd sa tak nestotožnil s odvolacou argumentáciu
žalovaného 1/ a žalovaného 2/, podľa ktorej by bolo primerané nižšie plnenie titulom náhrady
nemajetkovej ujmy a to do výšky 15 000,- Eur.30. Na strane druhej, žalobcovia 1/ - až 3/ považovali súdom určenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 30 000,- Eur pre každého zo žalobcov za neprimerané nízku a v odvolaní zotrvali na žalobnom

návrhu na priznanie sumy 50 000,- Eur pre každého zo žalobcov. Odvolací súd však odlišne od súdu
prvej inštancie vyhodnotil okolnosti jednak na strane žalobcov 1/, 2/ a 3/ a tiež okolnosti na strane otca
žalobcov, ktorý bol osobou vo veku XX rokov, a teda spolu so žalobcami 1/ až 3/ plnohodnotne prežil
rodinný život v silných a fungujúcich rodinných väzbách a bol prítomný v živote žalobcov 1/ až 3/ v čase
ich detstva, dospievania i dospelosti, otec žalobcov zažil i úlohu starého otca smerom k synovi žalobkyne

2/. K strate otca u žalobcov 1/ až 3/ došlo v čase, keď všetci žalobcovia sú dospelí, vedú samostatné
životy, žalobca 1/ má založenú vlastnú rodinu a nik zo žalobcov 1/ až 3/ nebol na svojho otca odkázaný
materiálne alebo v otázke starostlivosti. Práve z uvedených dôvodov okolností na strane žalobcov, ale
i veku ich zomrelého otca, odvolací súd musel pristúpiť k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie a po
posúdení iných priznávaných súm súdmi Slovenskej republiky pristúpil k zníženiu priznaného plnenia,
avšak nie v takej miere ako v podaných odvolaniach navrhovali žalovaný 1/ a žalovaný 2/.

31. Odvolací súd prihliadol na tú skutočnosť, že žalobca 1/ nezdieľal spoločnú domácnosť so svojím
otcom, že mal založenú vlastnú rodinu, rovnako ako žalobkyňa 2/, ktorá rovnako nebývala s otcom
v spoločnej domácnosti, ale žila vo vlastnej domácnosti so svojím maloletým synom, hoci v rovnakej
obci. Uvedené okolnosti predstavovali dôvod pre zníženie priznaných súm, ale tiež pre diferenciáciu

priznávaných súm medzi žalobcami 1/ a 2/, oproti žalobkyni 3/, ktorá s otcom žalobcov 1/ až 3/ bývala
v spoločnej domácnosti až do dňa jeho úmrtia a zároveň žalobkyňa 3/ nemá založenú vlastnú rodinu,
a preto je dôvodné, že následok v podobe straty blízkej osoby, s ktorou žalobkyňa denne zdieľala
domácnosť a prežívala život, sa u žalobkyne 3/ prejavil citeľnejšie a má na žalobkyňu 3/ intenzívnejší
dosah než na žalobcov 1/ a 2/, ktorí majú ďalšie svoje blízke osoby (žalobca 1/ manželku a žalobkyňa

2/ maloletého syna). S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd pristúpil k zmene rozsudku súdu
prvej inštancie v časti priznaného plnenia a žalovanému 1/ a 2/ uložil spoločne a nerozdielne povinnosť
nahradiť žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ sumu 20.000,- Eur a žalobkyni 3/ sumu 25.000,- Eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy vzniknutej úmrtím otca žalobcov 1/ až 3/.

32. Reagujúc na odvolaciu námietku žalovaného 2/ o tom, že strata otca sa prejavila u žalobcov 1/
až 3/ „len bežným smútkom“, odvolací súd tejto nemohol prisvedčiť ako dôvodnej k zníženiu náhrady
ujmy, nakoľko vlastné prežívanie straty, smútku a spracovanie traumatizujúcej udalosti je výsostne
individuálnym procesom u každého jedného človeka a intenzita prežitého smútku a žiaľu nie je a nemôže
byť merateľná napr. meradlom rozvinutia psychickej poruchy alebo choroby alebo skutočnosťou, či

pozostalí vyhľadali odbornú psychologickú alebo psychiatrickú pomoc. Okolnosť, že tak žalobcovia
neučinili bez ďalšieho neznamená ľahšie prežívanie náhlej a nečakanej straty otca. Strata rodiča
v rámci dobre fungujúcej rodiny a silných citových väzieb nepochybne bolestivo zasiahne každého,
osobitne, ak sa tak stane za okolností ako v prejednávanej veci a v čase Vianoc a nového roka,
ktorých prežívanie už žalobcovia budú mať spojené s nečakanou a zbytočnou smrťou ich otca. Uvedenú

odvolaciu argumentáciu žalovaného 2/ tak odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú.

33. Odvolací súd prihliadal i na odvolaciu námietku žalobcov ohľadom súčasnej hodnoty peňazí, keď
poukazovali na neproporčnosť porovnania súm priznaných súdmi v staršou rozhodovacou činnosťou,
zohľadňujúc i infláciu a vzal do úvahy i skutočnosť, že v dôsledku plynutia času prichádza k zmene

spoločenských pomerov. Niet pritom dôvodu, pokiaľ sa mení a zvyšuje ekonomická situácia krajiny,
aby výška priznávanej náhrady bola s poukazom na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť konštantná
a nemenná, pretože v takom prípade – v prípade konštantného zotrvania na úrovni nižších priznávaných
súm plnení, by už peňažná náhrada nenapĺňala atribúty primeranosti, proporcionality a spravodlivosti,
ale by sa bola degradovaná len do roviny symbolickosti satisfakcie.

34. Je pravdou, že právo na primerané zadosťučinenie je svojou povahou úzko späté nielen
s postihnutou osobou, ale aj s osobou, ktorá do práva na ochranu osobnosti zasiahla. Náhrada
nemajetkovej ujmy musí spĺňať aj požiadavku proporcionality, v zmysle ktorej má sledovať vyrovnanie
spôsobenej morálnej ujmy, avšak nesmie spôsobovať na strane žalobcov bezdôvodné obohatenie a na

žalovanú stranu zas nesmie pôsobiť likvidačne. Vzhľadom na osobitosti posudzovaného prípadu, keď
v prejednávanej veci sú žalovanými 1/, 2/ právnické osoby, zdravotnícke zariadenia, ktoré sú za týmto
účelom i poistené, odvolací súd dospel k záveru o primeranosti priznanej náhrady i s prihliadnutím na
pomery na strane poškodených, ale i na strane pôvodcov neoprávneného zásahu.35. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ zhodne v podaných odvolaniach považujú súdom určenú náhradu
nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú (keď žalovaný 2/ pripustil primeranosť plnenia do výšky

15 000,- Eur), nemožno v tejto súvislosti opomínať, že žalovaným bola povinnosť zaplatiť žalobcom
súdom určené sumy uložená spoločne a nerozdielne vzhľadom na ust. § 438 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Žalovaní jednak v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhli dokazovanie na určenie miery
zavinenia jednotlivých žalovaných a ani v podaných odvolaniach záver súdu o solidárnej zodpovednosti
nenamietali. Preto pokiaľ súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť plniť spoločne a nerozdielne každému

zo žalobcov určenú sumu, sú k jednému plneniu de facto povinné dva subjekty a i z uvedeného hľadiska
nemožno dospieť k záveru o neprimeranosti výšky plnenia v sume 20 000,- Eur pre každého zo žalobcov
1/ a 2/ a 25 000,- Eur pre žalobkyňu 3/.

36.Odvolacísúdvrámcikomparovaniasúdmipriznávanýchsúmvobdobnýchprípadochtiež poukazuje
na rozhodnutie Krajského súdu Trnava v konaní pod sp. zn. 9Co/270/2019, ktorým súd uložil nemocnici

za zanedbanie zdravotnej starostlivosti s poškodením zdravia narodeného syna, ktorý si vyžadoval
sústavnú starostlivosť a následne zomrel, náhradu nemajetkovej ujmy 66.387,- Eur každému z rodičov
dieťaťa.Sumu100.000,-EurpriznalKrajskýsúdvTrnavevkonanípodsp.zn.10Co/909/2015manželovi
po zosnulej manželke zomrelej v dôsledku nesprávnej zdravotnej starostlivosti poskytnutej rodičke
po pôrode, pričom X-XXXXXX dcére priznal nárok na plnenie titulom nemajetkovej ujmy vo výške

35.000,- Eur (za stratu matky). V rámci vlastnej rozhodovacej činnosti senát odvolacieho súdu priznal
rozhodnutím sp. zn. 14Co/25/2023 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 50.000,- Eur žalobcovi - synovi
za stratu otca, ktorý v čase úmrtia v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, pričom
žalobca 2/ mal v čase úmrtia otca XX rokov a v uvedenom konaní bola zároveň manželke za stratu
manžela v dôsledku nesprávne diagnostikovanej a neliečenej malárie priznaná suma 20.000,- Eur, keď

zomrelý otec a manžel bol vo veku XX rokov, bol v produktívnom veku, bol manželom a otcom dieťaťa
vo veku XX rokov.

37. V súdenej veci bola žalobcom 1/ - 3/ ako dospelým deťom zomrelého otca vo veku XX rokov priznaná
rovnaká suma (s výnimkou žalobkyne 3/, ktorej odvolací súd priznal 25 000,- Eur) s prihliadnutím

jednak na vek otca, v ktorom došlo k úmrtiu, vzhľadom na skutočnosť, že nik zo žalobcom nebol
na otca odkázaný materiálne či starostlivosťou, ktoré uvedené faktory by svedčili skôr o dôvodnosti
zníženiapriznanejsumy,avšakdeterminujúcouskutočnosťou,odlišujúcusúdenúvecodvyššieuvedenej
bola práve tá skutočnosť, že otec žalobcov prišiel do zariadenia žalovaného 1/ v dobrom zdravotnom
stave na vopred plánovanú operačnú výmenu lakťového kĺbu, ktorá mu mala zvýšiť kvalitu života ,

avšak v dôsledku nedbanlivostného konania zdravotníckych pracovníkov žalovaného 1/ a následne
aj žalovaného 2/ nesprávne nastaveným dávkovaním dovtedy užívaného lieku došlo k celkovému
rozvráteniu vnútorného prostredia otca žalobcov, jeho kolapsu a úmrtiu.

38. Pokiaľ sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/153/2023, na ktoré

poukázal v podanom odvolaní žalovaný 2/ a ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželke
a deťom zomrelého po dopravnej nehode v sume 15 000,- Eur a maloletému (v tom čase X – ročnému
dieťaťu) suma 20 000,- Eur, tu odvolací súd opätovne poukazuje na zásadnú skutkovú odlišnosť vecí,
keď vo vyššie uvedenom prípade došlo k úmrtiu manžela a otca v dôsledku dopravnej nehody, pričom
v súdenej veci úmrtie človeka bolo dôsledkom nedbanlivostného konania zdravotníckeho zariadenia, na

ktoré sa otec žalobcov s dôverou v odbornosť špecializovaného zdravotníckeho zariadenia obrátil.

39. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu činnosť ako i rozhodovaciu činnosť iných súdov vo veciach s
porovnateľným skutkovým a právnym základom, odvolací súd pristúpil k zmene rozsudku súdu prvej
inštancie a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

40. V podanom odvolaní žalobcovia 1/ až 3/ taktiež namietali, že súd zamietol žalobu v časti o určenie, že
popísaným konaním žalovaného 1/ a žalovaného 2/ došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ až
3/.Odvolacísúd, oboznámiacsasodvolacíminámietkamižalobcov1/až3/dospelkzáveruosprávnosti
predmetného zamietajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie. Je však potrebné zvýrazniť, že súd prvej

inštancie tak nerozhodol z dôvodu procesnej neprípustnosti určovacej žaloby v konaniach o ochranu
osobnosti, keď takýto svoj záver i náležite odôvodnil v odseku 61. rozsudku. I z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo 265/2006 a tiež 5Cdo 32/2011 vyplýva, že „V prípade, ak by sa nezdalo morálne
zodosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovejujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní
tiež satisfakčnú funkciu. Z uvedeného vyplýva, že vedľa žalôb na zdržanie sa zásahov a žalôb na
odstránenie následkov zásahu sú možné aj žaloby dožadujúce sa inej formy ochrany. Plynie to zo slova

„najmä“ použitého v prevej vete ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Touto inou formou ochrany
súžalobyourčenie,žeurčitýmspôsobomsazasiahlodoprávosobnostižalobcu,alebožalobyourčenie,
že určité výroky sú nepravdivé. Tieto žaloby nie sú žalobami určovacím podľa ustanovenia § 80 písm.
c) OSP preto nie je potrebné, aby sa preukazoval právny záujem na tomto určení“.
Správne tak súd prvej inštancie konštatoval, že forma určovacieho výroku prichádza do úvahy najmä

v prípade určenia, že určité výroky zasahujúce do ochrany osobnosti sú nepravdivé. Osobitnou
kategóriou sú však medicínsko-právne spory, kde sa právna otázka zavinenia a miery zodpovednosti
prelína s vyhodnotením odbornej otázky správnosti a včasnosti poskytnutia zdravotníckej starostlivosti
a zároveň s mierou pravdepodobnosti na výsledku vzniknutého stavu i v prípade, ak by zdravotná
starostlivosť bola poskytnutá správne.
Zároveň je nutné zvýrazniť, že žalobcovia dosiahli úspech v konaní na základe žaloby na plnenie,

kde súd na základe vykonaného dokazovania prejudiciálne dospel k záveru o porušení povinností ako
žalovaného 1/, tak i žalovaného 2/ a rovnako k záveru o tom, že došlo k zásahu do osobnostných práv
žalobcov 1/ až 3/. Na základe takto zistených záverov súd prvej inštancie vyhovel žalobe na plnenie,
žalobcovia tak dosiahli úspech v konaní uplatnenej žaloby na plnenie, a preto duplicitné rozhodnutie
o určení, či došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ konaním žalovaného 1/ a žalovaného

2/, je nadbytočné. Uvedený dôvod uvádza odvolací súd navyše, okrem argumentácie uvedenej k danej
čiastkovej otázke v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v odseku 61. odôvodnenia rozsudku, keď
súd prvej inštancie konštatoval, že z hľadiska práva a právnych princípov je možné v medicínsko –
právnych sporoch určiť skutočnú príčinu škodlivého následku len s určitou mierou pravdepodobnosti. S
poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu o určovacom

návrhu zamietol, potvrdil ako vecne správny.

41. Keďže odvolací súd pristúpil k zmene rozsudku súdu prvej inštancie, sám rozhodol o trovách
prvoinštančného ako i odvolacieho konania. Odvolací súd prihliadol na to, že predmetom konania na
základe žaloby žalobcov bol jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom boli v konaní pred

súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešní žalobcovia 1/ až 3/ a zároveň žalobcovia uplatnili
osobitnúžalobu ourčenie,vktorejvšakúspešnínebolianisčastiacelkovýprocesnýúspechtakprináleží
žalovaným 1/ a 2/. Preto i odvolací súd osobitne rozhodol o trovách konania o náhradu nemajetkovej
ujmy a procesne úspešným žalobcom 1/ až 3/ v celom rozsahu (keďže boli v konaní o plnenie, ktorého
výšky závisí od úvahy súdu, čo do základu úspešní) priznal nárok na náhradu prvoinštančného konania

voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní 1/ a 2/ povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcom 1/, 2/ a 3/ v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.
V prvoinštančnom konaní o určovacom výroku boli na strane druhej procesne úspešní žalovaní 1/,
2/ v celom rozsahu, preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o
určovacej žalobe v rozsahu 100 %.

42. Výrokom V. súd prvej inštancie priznal znaleckej organizácii nárok na náhradu trov konania proti
žalovanému 1/ a 2/ v rozsahu 100 %, ktorú povinnosť náhrady trov konania uložil súd žalovaným
spoločne a nerozdielne. Súd prvej inštancie odôvodnil, že vychádzal z pomeru úspechu sporových strán
v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, v súvislosti s ktorou vznikli tieto trovy. Odvolací súd preskúmal

uvedený výrok o trovách konania, ktoré nevznikli sporovej strany, ako výrok závislý. Keďže žalovaní
neuviedli k uvedenému čiastkovému rozhodnutiu žiadnu odvolaciu argumentáciu ( a odvolaním
formálne ani výrok V. nenapadli) a odvolací súd dospel k správnosti záveru súdu prvej inštancie o uložení
povinnosti náhrady trov znaleckej organizácie procesne neúspešnej strane sporu, rozsudok súdu prvej
inštancie v závislom výroku V. potvrdil ako vecne správny.

43. Pokiaľ sa týka trov odvolacieho konania, odvolanie bolo podané všetkými sporovými stranami, keď
žalovaný 1/ ako aj žalovaný 2/ sa podanými odvolaniami domáhali priznania nižšieho plnenia, k čomu
odvolací súd i v skutočnosti pristúpil, avšak v predmetnom konaní plnenie závisí od úvahy súdu a
zároveň podaným odvolaním sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali i vyhoveniu určovacej žalobe, k čomu

však odvolací súd nepristúpil a v tejto zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny. V tejto časti teda boli žalobcovia 1/ až 3/ celkom neúspešní i v odvolacom konaní a úspech
v odvolacom konaní prináleží žalovaným. Keďže mieru úspechu a neúspechu sporových strán nemožno
určiť presne a v odvolacom konaní miera úspechu žalobcov zodpovedá miere úspechu žalovanýchv konaní o určovacom návrhu, odvolací súd postupoval podľa § 255 ods. 2 CSP, § 396 ods. 1 CSP a
§ 262 ods. 1 CSP a vyslovil, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

44. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).