Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201709
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201709.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. B., štátna príslušnosť SR, právne zastúpený: Advokátska
kancelária BUGRI s.r.o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, Slovenská republika, IČO:
56 434 995, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Slovenská republika, IČO:
00 151 866, o zaplatenie 6.267,99 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024 – 231 zo dňa 22. 10. 2024, v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024 – 264 zo dňa 06. 11. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024 – 231 zo dňa 22. 10. 2024, v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024 – 264 zo dňa 06. 11. 2024 z r u š u j e a vec

mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) v znení opravného uznesenia rozhodol tak, že výrokom I. žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.267,99 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Výrokom II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote

3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou
tamojšiemu súdu dňa 09.04.2024 domáhal voči žalovanej náhrady škody spôsobenej porušením práva
Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej, transpozície Smernice Európskeho parlamentu
a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom
zbore,zaktorúzodpovedážalovanánaprincípeabsolútnejobjektívnejzodpovednosti.Žalobcapoukázal

na to, že jedna pracovná zmena hasiča sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti.
Do konca roka 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti a s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu
služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi ako hasič na
pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje ako hasič podľa
každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže byť nariadená i služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia

služobného času v zmysle § 92 ods. 2 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, a to napr. v prípade,
ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie
niektorého z kolegov pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách, resp. iných udalostiach. Obe
služobné pohotovosti, teda tak určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom
a záchrannom zbore, rovnako aj nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2, sa nezapočítavajú
do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske

za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1) je hasič odmeňovaný za každúhodinupohotovostipeňažnounáhradouvovýške15%zosumy,ktoroujepríslušnáčasťjehoslužobného
platu, resp. peňažnou náhradou vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja. Podľa výšky náhrady poskytovanej za

výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň
služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť rozlišovaná, resp. označovaná aj ako tzv. 15 %-ná
pohotovosť a 30 %-ná pohotovosť. Pri stanovenom rozvrhnutí pracovného času na 3 hasičské zmeny
má hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri
11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát

sa stane, že pred koncom služby je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru,
ktorého hasenie trvá napr. 5 hodín. V takomto prípade hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 27 hodín
nepretržite. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie pracovného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby v žalovanom období apríl 2021 až február 2024 vrátane
v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej
služby (teda v tzv. 15 %-nej a 30 %-nej pohotovosti) žalobca odpracoval:

- v období od apríla 2021 do decembra 2021 vrátane: 394,58 hodín,
- v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 627,25 hodín,
- v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 637,75 hodín,
- v období od januára 2024 do februára 2024 vrátane: 96 hodín.
Za žalované obdobie od apríla 2021 do februára 2024 vrátane odpracoval žalobca spolu 1755,58

hodín určenej služobnej pohotovosti. Za žalované obdobie celkovo odpracoval spolu 1989,18 hodín
služobnej pohotovosti (z toho 1755,58 hodín určenej + 233,60 hodín nariadenej), pričom žiadna z týchto
odpracovanýchhodínslužobnejpohotovostimunebolazapočítanádopracovnéhočasu.Jehopriemerný
týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane
dosiahol najmenej 51,29 hodín týždenne. Ako dôkaz žalobca priložil tabuľku za žalované obdobie

04/2021 až 02/2024, z ktorej je zrejmý fond pracovného času, ako aj celkový počet hodín služobnej
pohotovosti, výplatné pásky za žalované obdobie 04/2021 až 02/2024, keď v každej páske je uvedený
i počet hodín služobnej pohotovosti na pracovisku a nadčasov za daný mesiac a mesačné výpisy plánu
služieb z dochádzkového systému SAP za žalované obdobie 04/2021 až 02/2024.
1.2 V ďalšom súd prvej inštancie uviedol jednotlivé vyjadrenia sporových strán, vykonané dokazovanie

a závery z neho vyplývajúce.
1.3 Súd prvej inštancie skonštatoval, že z výsledkov dokazovania bolo preukázané, že pri určovaní, ev.
nariadení pracovnej pohotovosti, spolu s určeným služobným časom, došlo k prekročeniu maximálneho
limitu48hpriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuužalobcuvžalovanomobdobí(apríl2021-február
2024), a to najmä v súvislosti s nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaných

hodín. Z uvedeného dôvodu potom žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 písm. b)
Smernice vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo k dlhodobému porušovaniu jeho práva na ochranu
zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, na
súkromie a rodinný život. Súd prvej inštancie nárok analogicky posúdil cez ust. §13 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a skonštatoval, že

v danom prípade neprichádza do úvahy iná satisfakcia ako peňažná. V danej veci vzhliadol za dôležité,
že právo žalobcu na primeraný odpočinok po práci bolo dlhodobo porušované, pričom práca hasiča je
veľmi fyzicky a psychicky náročná.
1.4 Pri posudzovaní primeranosti výšky ujmy súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, že žalobca v
dôsledku namietaného rozvrhnutia pracovného času (v rozpore s právom únie) prichádzal o voľný

čas, ktorý by inak mohol stráviť s rodinnou či priateľmi, alebo ktorý by inak mohol venovať fyzickej
či psychickej relaxácii. Naopak, musel v práci tráviť viac času, čo s prihliadnutím na povahu práce
hasiča má dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca sa domáhal náhrady ujmy vyčíslenej podľa počtu
hodín pohotovosti, ktoré odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda
ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 h týždenne. Žalobca poukázal na to,

že počas žalovaného obdobia odpracoval 1755,58 h určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola
zarátaná do pracovného času a po prepočte požaduje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 6.267,99
Eur. Súd prvej inštancie považoval danú výšku ujmy za primeranú a s poukazom na rozhodovaciu prax
KrajskéhosúduvBanskejBystrici,ktorýobdobnýspôsobvyčísleniavýškyujmyaproboval,potomžalobe
v celom rozsahu vyhovel. Súd tak konštatoval, že celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej

ujmy v peniazoch za žalované obdobie apríl 2021 až február 2024 vrátane pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore v rozsahu
1755,58 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 6.267,99 Eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal.
Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušeniakomunitárneho práva neprevzatím, resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva
v oblasti právnej úpravy služobného pomeru príslušníkov hasičského a záchranného zboru, je v celom
rozsahu daný, čo do dôvodu a výšky. Súd takto uplatnený nárok považoval za riadne preukázaný

a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
1.5 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. O výške bude
rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku, pričom uviedla, že
rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.
2.1 Tvrdila, že konštatovanie o nesprávne transponovanej Smernici nie je spôsobilou skutočnosťou pre
zásah do čl. 6 písm. b) Smernice. Skutočnosť, že by nesprávne transponovala Smernicu nezakladá

automaticky porušenie predmetného článku. Musí sa skúmať samotné porušenie predmetného článku
(čl. 6 písm. b/), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok. Bez bližšieho zaoberania sa počtom
odpracovaných hodín v zmysle čl. 2 Smernice, s prihliadnutím na neutrálne dni podľa čl. 16 písm.
b) Smernice a na referenčné obdobie podľa čl. 19 Smernice, nemožno konštatovať, že by došlo
automaticky k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice.

2.2 K výpočtom priemerného týždenného pracovného času namietla, že súd prvej inštancie hrubo
porušil jej práva, keď len všeobecne skonštatoval v konaní nedokázanú skutočnosť, pričom súd vôbec
nevysvetlil v čom spočívali údajné zásahy do osobnostných práv žalobcu a dokonca ani len nepoukázal
na žiaden prepočet služobného času žalobcu, ktorý by toto konštatovanie podporil. Žalobca pritom
dôvodnosť žaloby odôvodňuje tým, že pracoval nad rozsah 48 h. Súd tak mal logicky primárne zistiť,

či k prekročeniu daného limitu došlo. Ak áno, tak v akom rozsahu. Uvedené bol súd povinný uviesť v
rozsudku. Súd prvej inštancie sa aj nesprávne vysporiadal s otázkou v zmysle § 97 zák. č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“), keď považoval určité časy
odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Z uvedeného dôvodu
považovala výpočty žalobcu za nesprávne.

2.3 K referenčným obdobiam žalovaná namietla, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s
otázkou referenčných období, keď uviedol, že práva žalobcu boli porušované každý mesiac. Ust. § 86
ods. 1 Zákona o hasičskom zbore považovala za transpozíciu čl. 16 písm. b) Smernice v spojení s čl.
17 ods. 3 písm. b) bod iii. Smernice a čl. 19 Smernice, a teda pojem priemerný týždenný pracovný
čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Daný záver

je možné vyvodiť z povahy práce hasičov spojenú s potrebou nepretržitej služby, ako aj zo spôsobu
rozvrhu pracovného času do určitého obdobia, resp. na obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 Zákona o
hasičskom zbore). Je preto dôležité prihliadnuť na cieľ Smernice (pozri čl. 288 ZFEU), z čoho vyplýva, že
otázka transpozície smerníc do právneho poriadku nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Dodala, že služby
hasičov sa rozvrhujú do obdobia 6 mesiacov. To znamená, že každý hasič disponuje svojim rozvrhom

vždy pred začiatkom týchto 6 mesiacov (napr. obdobie júl - december). Avšak, následne každý konkrétny
mesiac sa pred jeho začiatkom musí bližšie upraviť vzhľadom na mimoriadne situácie (napr. PN). Aj v
praxi sa rozvrhujú služby do obdobia 6 mesiacov. Avšak otázka dielčej úpravy každého konkrétneho
mesiaca nemá na otázku celkového referenčného obdobia žiaden vplyv. Naopak, výklad žalobcu by v
praxi predstavoval vznik obštrukcie pri plánovaní služieb.

2.4 K pracovnému času a času odpočinku namietla, že žalobca vo svojich výpočtoch vychádzal z celého
fondu pracovného času, a teda aj z dní času odpočinku (napr. dovolenka, deň pracovného pokoja).
Dodala, že časy uvedené v ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore sa síce posudzujú ako výkon
štátnej služby z dôvodu, že tieto sa zapisujú do, tzv. plachty služieb, z ktorej je tvorená výplatná páska,
avšak v zmysle zákona nejde o služobný čas. Aj Smernica v čl. 2 uvádza rozdiel medzi pracovným

časom a časom odpočinku a striktne ich oddeľuje.
2.5 K výpočtu nemajetkovej ujmy namietla, že súd ignoroval skutočnosť, či a ak áno, tak v akom rozsahu
bol 48 h priemerný týždenný pracovný čas prekročený a jeho záver je iba „de facto“ priznaný doplatok
rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Súd prvej
inštancie nesprávne vychádzal v rámci nároku na nemajetkovú ujmu z princípu náhrady skutočnej

škody. Ako sumu primeranú považovala sumu 2 500,- eur. Súdom priznanú výšku ujmy považovala
neprimeranú aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Namietla, že
žalobca výšku ujmy neodôvodnil, pretože nestačí len, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu. K tejto
reakcii musí v reálnom živote aj fakticky dôjsť.2.6 V závere žalovaná namietla, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s niekoľkými jej
námietkami, a to v otázke ňou navrhovaného spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného
času. Nevysporiadal sa ani s otázkou pracovného času vo vzťahu k času odpočinku a ani s otázkou

6 mesačných referenčných období.

3. Odvolanie žalovanej bolo doručené žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu s možnosťou
k uvedenému sa vyjadriť.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril v súdom stanovenej lehote žalobca. Uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje za správny. Zotrval na svojich argumentoch produkovaných v rámci konania pred súdom
prvej inštancie. Nad ich rámec konštatoval, že ak žalovaná v rámci výpočtu priemerného týždenného
pracovného času niektoré časy nezapočítala, konala tak svojvoľne. K referenčným obdobiam uviedol,
že ak by aj právna úprava referenčných období do vnútroštátneho právneho poriadku nebola vôbec
prevzatá, štátysúpovinnégarantovaťneprekročenie48htýždennéhopracovnéhočasu.Tátopovinnosť

pritom nepochybne platí aj počas referenčného obdobia. Z tohto pohľadu ani nie je potom rozhodujúce,
či a ak áno, v akej dĺžke boli referenčné obdobia stanovené, pričom zotrval na názore, že referenčné
obdobia tak, ako ich vymedzuje Smernica, neboli do Zákona o hasičskom zbore prevzaté a nebola
využitá žiadna z odchýlok v zmysle čl. 17 Smernice, pretože v žiadnom období by nemalo dochádzať k
prekračovaniu stanoveného limitu priemerného týždenného pracovného času. Dodal, že k porušovaniu

daného limitu pritom dochádzalo počas celého žalovaného obdobia, teda nevyhnutne aj v akomkoľvek
referenčnom období. Ak by aj mali byť referenčné obdobia stanovené, tie by mali platiť pre všetkých
hasičov rovnako, resp. mali by začínať a končiť v rovnakých časových obdobiach. Tvrdenie žalovanej
o plánovaní služieb na obdobie 6 mesiacov dopredu je rozporuplné. Nie je pravdou, že každý hasič
disponuje svojim rozvrhom vždy pred začiatkom týchto 6 mesiacov, pretože ak by to tak malo byť,

neexistoval by dôvod, aby sa vytvárali žalovanou tvrdené dielčie plány.

5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rozsah argumentov
produkovaných v podanom odvolaní neuviedla už žiadne relevantné skutočnosti.

6. K odvolacej replike žalovanej sa žalobca už nevyjadril i napriek tomu, že mu na to bol vytvorený
procesný priestor.

7. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je

prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. podľa § 389 ods. 1
písm. b), c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

10. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
6.267,90 Eur s príslušenstvom, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne
transponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu
k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným
obdobím je obdobie od apríla 2021 do februára 2024 vrátane. Základ nároku žalobca odôvodňoval

tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté
opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre
účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu
48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1 755,58 h služobnej pohotovosti,ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase
prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných
zložiek svojho života. Uviedol, že za celé žalované obdobie dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný

čas najmenej 51,17 h týždenne. Za účelom preukázania svojich tvrdení súdu predložil výplatné pásky a
výpisy z plánu služieb (SAP) za žalované obdobie a tabuľky, z ktorých je zrejmý fond pracovného času,
ako aj celkový počet hodín služobnej pohotovosti za žalované obdobie.

11. Odvolací súd posúdil podané odvolanie podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú procesnú

odvolaciu argumentáciu žalovanej do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) porušenia práva na
spravodlivý proces a nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorými sa bude v danom poradí v rámci
odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.

12. V rozsahu odvolacieho dôvodu o porušení práva na spravodlivý proces žalovaná argumentovala, že
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neposkytol dostatočnú odpoveď na ňou položené otázky v

rámci prvoinštančného konania, a že v konečnom dôsledku sú závery súdu prvej inštancie o prekročení
maximálneho priemerného týždenného pracovného času nedostatočne odôvodnené.

13. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkovýstavapopoužitírelevantnýchprávnychnoriemvovecirozhodnúzapredpokladu,žeskutkovéa
právnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaženeboliprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov,ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 220
CSP), ktorého integrálnou súčasťou je aj povinnosť súdu poskytnúť dostatočnú (špecifickú) odpoveď na

taký argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci významný, resp. rozhodujúci (E. F. proti Španielsku z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, G. H. proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - B, I. proti Grécku z 29. mája 1997, G. proti Francúzsku z 19. februára 1998).

14. Odvolací súd považuje námietku žalovanej o nedostatočnej odpovedi na položené otázky v

konaní pred súdom prvej inštancie za dôvodnú. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalovaná v rámci
prvoinštančného konania tvrdila, že súd je povinný skúmať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice v
rámci 6 mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdila, že pre účely výpočtu priemerného
týždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku, PN, pracovné voľno
s náhradou platu a pod.). V tomto smere žalovaná spochybnila spôsob výpočtu žalobcu, ktorý len k

fondu pracovného času prirátal hodiny služobnej pohotovosti, pričom fond pracovného času v sebe
zahŕňa aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaná predložila vlastný výpočet priemerného týždenného
pracovného času za žalované obdobie. Odvolací súd hodnotí žalovanou produkované otázky v rámci
prvoinštančného konania za otázky zásadného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci (pozri bližšie
bod 19. až 24 odôvodnenia tohto rozsudku), na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

rozsudku povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
však takáto odpoveď na položené otázky nevyplýva, čím súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie
vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Odvolací súd považuje za dôvodnú aj námietku o nedostatočnom odôvodnení záveru o prekročení

maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvej
inštancie pre účely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v
podstate len aproboval výpočet predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na sčítaní hodín
fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej inštancie
za vlastné bez toho, aby sa riadne vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovanej. Odvolací

súd v tomto smere dodáva, že záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého malo byť na základe
výpočtu žalobcu preukázané, že za celé žalované obdobie dochádzalo k prekračovaniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času, bol v podstate odôvodnený len blanketovým spôsobom
na vyjadrenie žalobcu v bode 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý spôsob odôvodnenia
odvolací súd nepovažuje za dostatočný. Pre účely naplnenia práva na spravodlivý proces a tomu

prislúchajúceho práva na riadne odôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby odôvodnenie rozsudku bolo
výsledkom právno-analytickej činnosti, ktorá následne podlieha prieskumu súdov vyššieho stupňa.
Uvedené znamená, že nestačí len odkázať na konštatačnú časť odôvodnenia rozsudku (na vyjadrenie
strany sporu) ale vyžaduje sa, aby súd výslovne premietol, ktoré tvrdenia považuje za relevantné,ako ich v kontexte vykonaného dokazovania hodnotil a aký čiastkový záver z toho vyvodzuje. Práve
výsledokmyšlienkovéhopochoduaprijatýchargumentovsúduprvejinštancietvorípodstatuodvolacieho
prieskumu, a preto, ak určitý záver nedisponuje dostatočným argumentačným základom súdu prvej

inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho odvolacieho prieskumu pre nedostatok odôvodnenia
napadnutého rozsudku, tzv. „ratio decidendi“.

16. Odvolací súd uzatvára, že už vyššie uvedené zistenia zakladajú dôvod pre postup odvolacieho súdu
v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

17. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala
spochybnením preukázania základu nároku žalobcu, resp. že došlo k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času nad 48 h. V tomto smere argumentovala aplikáciou
6 mesačného referenčného obdobia, nesprávnym posúdením niektorých časov odpočinku ako
pracovného času na účely výpočtu (tzv. súd sa nesprávne vysporiadal s povahou fondu pracovného

času). Na záver namietla aj spôsob výpočtu výšky ujmy a jej primeranosť.

18. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

19. Odvolací súd uvádza, že pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v

prvom rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice,
absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za
pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre
zodpovedanietejtootázkyjepotrebnévychádzaťzprávnejúpravySlovenskejrepubliky,ktoránormovala
pracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že

je potrebné na vec nahliadať cez Zákon o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez
Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok
6 písm. b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je

k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková
dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti

v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta
prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o
hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných
ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o

výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča

má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024 tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia §
122 ods. 3 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplývarozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),
až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny

dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období
umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník
práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný
čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,
ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.

Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.
decembra 2022).V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský

štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade
príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa
článku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času
(čl. 6 písm. b/ Smernice).

20. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného
obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad
48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý
služobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje

dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.

21. V tomto duchu odvolací súd poznamenáva, že termín „fond pracovného času“ nemá „expressis
verbis“ legislatívne vyjadrenie v Zákonníku práce a ani v Zákone o hasičskom zbore, a je potrebné ho
vnímať ako formu súhrnu pracovného času, ktorý po rozvrhnutí zamestnávateľom, by mal zamestnanec

v ideálnom stave za určitý časový úsek odpracovať. Možno tak uzavrieť, že fond pracovného času je
iba teoretické (ideálne) číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín pracovného času má zamestnanec
k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času. Zákonník práce, ako i Zákon o
hasičskom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času zamestnanca. Jednou z podmienok je aj
rešpektovanie pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Zamestnávateľ

má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na jednotlivé týždne, mesiace
tak, aby v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah ustanoveného týždenného
pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom období
sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného času.

22. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas
nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
„Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata
rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období

aj sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu
pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času odvolací súd uvádza, že ak Zákon o
hasičskom zbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom
z právnej logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje
sa odchýliť od čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie

referenčného obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda
pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné
vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne
rozvrhnutého pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobiamôže byť rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v
povahe (charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom
vytvára aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované

obdobie. Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť
rozvrhové obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu
vykonávania služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla
rozvrhuje na obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely
eurokonformného výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke

rozvrhového obdobia služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie
služobných povinností), a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto
konštatuje, že pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného referenčného
obdobia. Žalobcov žalobný nárok pritom vyplýval z tvrdení o nezarátaní hodín služobnej pohotovosti
do pracovného času, v dôsledku čoho malo dôjsť uňho k prekročeniu 48 h priemerného týždenného

pracovného času, čomu zodpovedá aj jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice. Za týmto
účelom žalobca produkoval dôkazy v podobe výplatných pások a výpisov z plánu služieb (SAP), z
ktorých je možné, okrem údaju o fonde pracovného času, zistiť aj rozsah skutočne odslúžených hodín.
Odvolací súd v tejto rovine konštatuje, že základným predpokladom pre úspech žalobcu v spore je
tvrdiť a tiež preukázať všetky tie skutočnosti, z ktorých pre súd vyplynie, že žalobcov pracovný čas

v referenčných obdobiach v priemere prekračoval 48 h týždenne. Následkom neunesenia bremena
tvrdenia a dôkazu je strata sporu. V tomto smere odvolací súd tiež upriamuje pozornosť na súdom
prvej inštancie aplikovaný rozsudok Súdneho dvora C-254/18, ktorý však súd prvej inštancie nesprávne
interpretoval. Z predmetného rozsudku totiž vyplýva, že eurokomformnejším je pre účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času stanovenie tzv. pružného referenčného obdobia, t. j. takého,

ktoré nie je viazané na konkrétny začiatok a koniec (konkrétneho kalendárneho dňa). Podstatou
daného rozsudku bolo práve posúdenie eurokomformnosti ustanoveného „pevného“ referenčného
obdobia stanoveného Francúzskou republikou, ktoré bolo vyjadrené ako „kalendárny polrok“. Tomu
následne zodpovedá aj výrok predmetného rozsudku, ktorý vyjadruje myšlienku, že pre účely Smernice
je dôležité, aby priemerný týždenný pracovný čas (48 h) bol rešpektovaný počas každého obdobia

šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období
(kalendárnych polrokov). Na rozdiel od právnej úpravy Francúzskej republiky má vnútroštátna právna
úprava Slovenskej republiky ustanovené pohyblivé, resp. pružné referenčné obdobie, čomu zodpovedá
formulácia „v období 6 mesiacov“.

23. K namietanej dĺžke referenčného obdobia odvolací súd dodáva, že žalobca v žalobe argumentoval
prekročením maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h, a to ako
výsledok výpočtu (sčítania fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti), ktorý vo svojej
podstate vychádzal z ročných referenčných období, eventuálne z trojročného obdobia. Súd prvej
inštancie bez vecného zdôvodnenia odmietol úsudok žalovanej o potrebe ustálenia si referenčného

obdobia ako takého, avšak súčasne aproboval závery žalobcu o prekročení maximálneho priemerného
týždenného pracovného času vychádzajúceho z ročných referenčných období, eventuálne z obdobia
troch rokov. Práve v tejto vnútornej protichodnosti názorov súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť
aj určitú mieru zmätočnosti napadnutého rozsudku. Odvolací súd poznamenáva, že námietky žalobcu
smerujúce k odmietnutiu 6 mesačného referenčného obdobia sa dostávajú s prípadným záverom súdu

o nedostatočnej transpozícii Smernice v rovine ustanovenia referenčného obdobia v zmysle čl. 16
písm. b) a čl. 17 Smernice do akademického významu. Daný záver vyplýva z podstaty prípadného
priamehoúčinkuSmernice.UvedenéjepotrebnévnímaťskrzzáveryrozsudkuSúdnehodvoraC-303/98,
ktoré je možné, vzhľadom na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor

v danom rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku Smernice, keď vyslovil, že v prípade
neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej
smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom
priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného
pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad

vyabstrahovať, že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že Smernica nebola do právneho poriadku SR v
rozsahu ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne, tak vzhľadom na priamy účinok
Smernice, by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou Smernicou, ktorou
je zákaz ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o vyjadrenie minimálnejmiery ochrany, ktorá sa smernicou priznáva a s ktorou je spojený prípadný priamy účinok Smernice
(tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný vo Výkladovom
oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI. písm. c/). Priama
aplikácia Smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy, ak cieľ Smernice
nie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomformný
výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že
Smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU).

Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať
záver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie
vyložiť eurokomformným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice. V prejednávanom prípade
za takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnený, bolo možné naplniť
Smernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych)

nebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného
pracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá Smernice). Z toho potom možno dôvodiť,
že záver prijatý odvolacím súdom je v konečnom dôsledku pre žalobcu priaznivejší, keď na rozdiel od
prípadného priameho účinku Smernice v rovine referenčných období (12 mesačných) operuje, v súlade
s cieľmi Smernice, s dĺžkou referenčného obdobia v rozsahu 6 mesiacov.

24. Nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného obdobia došlo k
prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné si ustáliť, čo tvorí,
resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako čl. 2 bod i., ii.,
Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“, tak i
čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia vo Výkladovom

oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru Súdneho
dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k
dispozícii zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas zamestnanca
nespĺňa uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu V. Výkladového

oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové oznámenie stanovuje, že „neexistenciu
práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období počas ktorých sa presiahol
maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dané články Smernice
vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného pracovného času nemôže
použiť čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter pracovného času tak, ako to má na

mysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací súd poznamenáva, že to automatický neznamená, že
s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli neexistencii výkonu práce) vnútroštátny
právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne či sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno
s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a pod...). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje
pre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre

účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času (kapitola VI. písm. B/ bod 3. Výkladového
oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské štáty určitá miera diskrečnej právomoci.
Uvedenému záveru nebráni ani gramatická formulácia ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v
znení účinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora
a účelom Smernice tak, ako bolo vyššie uvedené. Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu prvej

inštancie pre účely kontroly výpočtu priemerného týždenného pracovného času, v rovine produkovaných
tvrdení a dôkazov, zistiť celkový rozsah času/doby zamestnanca, ktorý v zmysle európskych kritérií
napĺňa podstatu pracovného času a naopak vylúčiť tie časy, ktoré dané kritéria nespĺňajú, tzv. časy
odpočinku.

25. Vyššie uvedené znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného
pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet
hodín (pracovného času), ktoré po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48
h týždenne. Pre konštatovanie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného časunepostačuje len všeobecný údaj o fonde pracovného času s prirátaním hodín služobnej pohotovosti,
ktorá nebola v právnom zmysle slova uznaná za služobný čas, a to bez ohľadu na skutočnosť, že
rozvrhnutý pracovný čas nezohľadňoval pracovnú pohotovosť ako pracovný čas pre účely dodržania

maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak by z
dôvodu, napr. čerpania dovolenky či práceneschopnosti v jednom z referenčných období došlo k
pomernému zníženiu priemerného týždenného pracovného času, nemožno tento čas (obdobie) použiť
na kompenzáciu v referenčnom období, v ktorom už k prekročeniu priemerného týždenného pracovného
času došlo. Uvedené vyplýva z Výkladového oznámenia, obsah ktorého stanovuje neprípustnosť

kompenzácie neexistencie práce (z dôvodu dovolenky či PN) počas jedného obdobia v období, kedy k
prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času došlo.

26.Vrozsahupredpokladovzodpovednostižalovanejodvolacísúduvádza,žepodľajudikatúrySúdneho
dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo

zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeust.čl.6písm.b)Smernice
je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené,
je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil,

aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný
čas. Odvolací súd dodáva, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny
priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm.

b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo,
aby čas služobnej pohotovosti nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti
žalovanej za preukázané, že takto nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný
negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času

žalobcu v rámci posudzovaných referenčných období. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že
v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého
sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na
náhradu ujmy. Záveru o vzniku zodpovednosti za porušenie tohto práva únie nebráni miera prekročenia

maximálneho priemerného týždenného pracovného času, nakoľko ide dôležité sociálne právo - právo
na súkromie, rodinný život a právo na odpočinok po práci (článok 36 Ústava SR). Relevantným bude
už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných
období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená,
že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na

úkor seba a svojho rodinného života. S ohľadom na povahu škody nie je pre vec relevantné, o aké
konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože
tieto sa z logiky veci - s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života - nedajú absolútne
konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo v
dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný

život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca
povinný preukázať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť. Z povahy veci totiž nie je logické a ani
spravodlivéodžalobcužiadať,abyspätne(vhorizontetrochrokov)tvrdilapredovšetkýmdokazoval,očo
konkrétne bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený.
Preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období k

prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok
Súdneho dvora C-243/09). Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky veci bude spadať do
kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Povaha tejto náhrady zodpovedá zásahu
do osobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka) formou zadosťučinenia v peniazoch.

27. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala
odzrkadliťmieruintenzityzásahudoprávpoškodeného(žalobcu).Vposudzovanejvecimožnootakomto
zásahu hovoriť v rovine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to ako
v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovinesamotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto
referenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre
účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín

priemerného týždenného pracovného času, teda zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad
limit 48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty
porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže
určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy
prejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia

výšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade
so Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady
vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, pretože
konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite)
nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). (Porovnaj rozhodnutia Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca
2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24. januára 2023,
sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024).

28. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, v rovine námietky nesprávneho právneho posúdenia

veci konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia
nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných
období, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia
čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od
čoho potom logicky závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy. Súd prvej inštancie tiež

nepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nerozlišoval
doby „pracovného času“ a „odpočinku“ v zmysle čl. 2 bod i. a ii v spojení s čl. 16 písm. b) veta
druhá Smernice. V tejto časti preto hodnotí odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd ako dôvodnú. V
zostávajúcej časti hodnotí námietky žalovanej odvolací súd ako nedôvodné.

29. Na záver odvolací súd poznamenáva, že mu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu
v Banskej Bystrici v obdobných sporoch a rešpektujúc čl. 2 CSP uvádza, že v zásade nebráni účelu
rozvíjania judikatúry, ergo rozhodovacej činnosti, ak konajúci súd v analogických veciach z hľadiska
interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery, a to aj s ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu. Uvedenému záveru zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu

najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom
na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský
vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente,
ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra
2024). Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových

alebo právnych osobitosti prípadu. Kým skutkové osobitosti predpokladajú aspoň koncíznu skutkovú
komparáciu (prejednávanej veci s obdobnými prípadmi), tak pri tzv. právnych osobitostiach prípadu
možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne
v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného - neriešeného“ argumentu. V tomto aspekte odvolací súd
uvádza, že predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola determinovaná

rozsahom odvolacích námietok odvolateľa. Práve viazanosť odvolacími dôvodmi bola tou skutočnosťou,
ktorá z odvolacieho prieskumu vylučovala preskúmanie tých relevantných odvolacích argumentov, pre
ktoré odvolací súd v tomto prejednávanom prípade pristúpil k pomernému odklonu od svojich záverov
vyjadrených v skorších rozhodnutiach v obdobných sporoch.

30. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na
spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

31. Z vyššie uvedených dôvodov hodnotí odvolací súd odvolanie žalovanej ako čiastočne dôvodné a
uvádza, že súd prvej inštancie svojím postupom naplnil dôvody v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b), c)
CSP, v dôsledku čoho odvolací súd napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie naďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný
právny názorom odvolacieho súdu, preskúma či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných období k
prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, pričom odvolací súd zvýrazňuje,

že je na žalobcovi aby uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a v závislosti od výsledku
vykonaného dokazovania, vo veci rozhodne a svoje závery v dostatočnej miere zdôvodní (§ 391 ods.
2 a 3 CSP).

32. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o

náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).