Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119243796
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Jesenský vŕšok spol.
s r.o., Komenského 10B, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 44 205 678, zastúpený JUDr. Ing. Danielou Trajteľovou, advokátkou, Komenského 10/C, 974
01 Banská Bystrica, proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Želetavská
1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO: 649 48 242, konajúci prostredníctvom UniCredit
Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava,
IČO: 47 251 336, zastúpený advokátskou kanceláriou: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r.

o., Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, v konaní o zaplatenie
61.456,16 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.
k. 26Cb/78/2019-376 zo dňa 20.12.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/78/2019-376
zo dňa 20.12.2022 v napadnutých výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom I č. k. 26Cb/78/2019-376 zo dňa 20.12.2022

vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 4.247,95 Eur zastavil, výrokom II. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 57.117,12 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom
III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania vo výške 86%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca (RECYCENTRUM,
a.s.) sa žalobou zo dňa 5.3.2019 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu
61.456,16 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že mal so žalovaným uzatvorenú Zmluvu o bežnom účte. Dňa
30.4.2013 došlo v pobočke banky na Trenčianskej ulici 56/A v Bratislave k výberu hotovosti z účtu

žalobcu v sume 350.000 Eur, banka prostriedky vyplatila neoprávnenej osobe. Žalobca platbu ako
neautorizovanú reklamoval 6.5.2013, v rovnaký deň podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.
Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie uložil žalovanému rozhodcovským rozsudkom
z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350.000 Eur s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 350.000 Eur od 24.8.2016 do zaplatenia. Žalovaný sa dostal do omeškania
so splnením povinnosti vrátiť žalobcovi sumu 350.000 Eur dňa 8.5.2013, ktorú uhradil až 3.12.2018.
Žalobca si v konaní uplatnil úrok z omeškania vo výške 0,5% ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie

od 24.08.2016 do 30.11.2018 v sume 3.974,66 Eur, úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy
350.000 Eur za obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018 v sume 273,29 Eur a úrok z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 5.12.2014 do 23.08.2016 v sume 57.208,22 Eur.2.Súdprvejinštancieuviedol,žežalovanýnavrholžalobuzamietnuť.Vrámciprocesnejobranynamietal,
žeonárokuužboloprávoplatnerozhodnutévrozhodcovskomkonaníspis.zn.I/2017-6vedenomStálym
rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Zároveň namietal premlčanie nároku, nárok

žalobcu vznikol dňa 8.5.2013, v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/157/2009 sa
úrokyzomeškaniapremlčujújednorazovo,čoznamená,žeakbybolhlavnýprávnyvzťahvčasepodania
žaloby premlčaný, potom sa takýto následok nemôže nevzťahovať aj na úroky z omeškania. Podľa
žalovaného žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z omeškania ani ak by súd vychádzal z právneho
záveru, že úroky z omeškania vznikajú za každý jednotlivý deň omeškania dlžníka. Údajná protiprávnosť

konania žalovaného nemá charakter porušenia zmluvného záväzku a ani porušenia povinnosti uloženej
Obchodným zákonníkom, preto neexistuje dôvod, prečo by sa mal uplatnený nárok posudzovať v inom
režime, než je Občiansky zákonník a na danú vec je potrebné aplikovať § 101 ods. 1 a
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., t.j. výška
úroku z omeškania je 5,5% ročne, nie 9,5% ročne.

3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel ku skutkovým záverom, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 16.6.2009 uzatvorená Zmluva
o bežnom účte, na základe ktorej zriadila banka v prospech majiteľa účtu bežný účet, firemný balík
Economy. Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie
z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350.000

Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350.000 Eur od 24.08.2016 do zaplatenia a
nahradiť trovy konania vo výške 8.472,47 Eur, na tom skutkovom podklade, že na pobočke žalovaného
na Trenčianskej ulici č. 55/A v Bratislave bola dňa 30.4.2013 vykonaná neautorizovaná platobná
operácia,priktorejžalovanývyplatilzúčtužalobcuneoprávnenejosobesumu350.000Eur,tútoplatobnú
operáciu žalobca reklamoval dňa 6.5.2013, t. j. tretí pracovný deň po jej realizácii. Žalovaný na základe

rozhodcovského rozsudku uhradil žalobcovi dňa 3.12.2018 sumu 421.543,84 Eur. Žalobca sa žalobou
zo 4.12.2018 doručenou Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie dňa 5.12.2018
domáhalvočižalovanémuzaplateniasumy61.456,16Eur(t.j.sumy,ktorájepredmetomrozhodovaného
sporu), pričom k 1.1.2019 bol Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie zrušený. Súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 492/2009 Z. z.

o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 9, § 11 ods. 1, § 98 ods. 9 zákona
č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom k 30.04.2013, ustanovenia § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 387
ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 402, § 403 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2
Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., § 51 ods. 4 prvá až štvrtá veta a § 35 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 161 ods. 1, ods. 2 a § 230 CSP. Súd prvej inštancie k

obrane žalovaného, či došlo k porušeniu povinnosti žalovaného podľa zákona č. 492/2009 Z. z. uviedol,
že predmetom sporu nie je nárok žalobcu na vrátenie peňažných prostriedkov vo výške 350.000 Eur,
tento bol predmetom sporu na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie pod sp. zn.
I/2017-6, ktorý v právoplatnom a vykonateľnom rozhodcovskom rozsudku z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6
deklaroval porušenie právnej povinnosti žalovaného a existenciu jeho povinnosti vyplatiť žalobcovi sumu

350.000 Eur. O otázke porušenia právnej povinnosti žalovaného a povinnosti vrátiť žalobcovi sumu
350.000 Eur bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, ktorým sú strany sporu viazané.
Ak by súd v spore o zaplatenie príslušenstva pohľadávky opätovne preskúmaval otázku nároku na
istinu, o ktorej už bolo rozhodnuté, „posudzoval“ by vecnú správnosť právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom rozhodovaného sporu je nárok na

zaplatenie úroku z omeškania, kedy rozhodnutie súdu závisí od vyriešenia otázok, či a kedy sa žalovaný
dostal do omeškania so zaplatením sumy 350.000 Eur, ktorú uhradil 3.12.2018, v akej výške má nárok
na zaplatenie úroku z omeškania (či podľa predpisov občianskeho alebo obchodného práva), či je nárok
premlčaný a či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci.

4. Súd prvej inštancie v prvom rade posudzoval, či rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 predstavuje prekážku právoplatne
rozhodnutej veci pre rozhodnutie o žalobe, poukázal na § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle
ktorého má doručený rozhodcovský rozsudok rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a dospel
k záveru, že túto prekážku zakladá aj právoplatný rozhodcovský rozsudok. Uvedené znamená, že ak

o určitom nároku bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, tento zakladá prekážku
rei iudicatae pre neskoršie súdne konanie o tom istom nároku, ako to predpokladá § 230 CSP pre
právoplatné rozhodnutie súdu. Predmetom rozhodcovského konania bol nárok na zaplatenie istiny
350.000 Eur a nárok na zaplatenie úroku z omeškania z nej za obdobie od 24.08.2016 do zaplatenia,k zaplateniu istiny žalovaným došlo 3.12.2018. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 273,29 Eur (úrok
z omeškania za obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018) súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto
časti je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, keďže rozsudkom rozhodcovského súdu bolo

rozhodnuté o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350.000
Eur od 24.08.2016 do zaplatenia. Nárok žalobcu je „krytý“ výrokom rozhodcovského rozsudku aj za
obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018, nielen do 30.11.2018, ako vyplýva zo žaloby. Súd prvej inštancie
prekážku rei iudicatae mal za danú i v časti zaplatenia sumy 3.974,66 Eur, ktorá predstavuje rozdiel
úroku z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018 a

úroku z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018, ktorý
bol žalobcovi priznaný rozhodcovským rozsudkom. Pre posúdenie existencie prekážky právoplatne
rozhodnutej veci mal za určujúce posúdenie nároku za určité obdobie, nie konkrétnej výšky uplatneného
úroku z omeškania. Je právne irelevantné, že žalobca si na svoju ťarchu v rozhodcovskom konaní
uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne, hoci si ho mohol uplatniť vo výške
9,5% ročne, uplatnenie nároku v menšom rozsahu nezakladá právo žalobcu na následné doplatenie

úroku z omeškania za to isté obdobie. Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie odkázal na
uznesenie NS SR z 27.10.1998, sp. zn. 1Cdo/58/98, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000 pod R 5/2000 s právnou vetou v znení: „Z povahy
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je

prípustné. Veriteľ peňažnej pohľadávky môže od dlžníka, ktorý je v omeškaní s plnením peňažného
dlhu, uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis.“
Závery judikátu R 5/2000 týkajúce sa posúdenia prekážky rei iudicatae v prípade uplatnených úrokov z
omeškania je potrebné aplikovať aj ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného
zákonníka. V označenom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že je daná prekážka právoplatne

rozhodnutej veci pre uplatnenie úrokov z omeškania v situácii, keď si veriteľ uplatnil okrem istiny úrok
z omeškania vo výške 3% ročne z dlžnej sumy a následne si uplatnil zostávajúci nárok na zaplatenie
úroku z omeškania (do výšky 22% ročne), pričom zvýraznil, že úroky z omeškania ako príslušenstvo
pohľadávky sú totiž hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa
viažu, vzťahuje zásada, v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom, a nesmie prisúdiť viac alebo niečo

iné. Súd prvej inštancie preto konanie o žalobe v časti o zaplatenie úroku z omeškania v celkovej sume
4.247,95 Eur (273,29 Eur + 3.974,66 Eur) podľa § 230 v spojení s § 161 ods. 2 CSP zastavil (výrok I).

5. V zostávajúcej časti nároku za obdobie od 5.12.2014 do 23.8.2016 nárok žalobcu na zaplatenie úroku
z omeškania nebol predmetom rozhodcovského konania. Súd prvej inštancie ako nesporné vyhodnotil,

že žalobca dňa 6.5.2013 u žalovaného reklamoval platobnú operáciu z 30.4.2013 ako neautorizovanú.
V zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom v čase uskutočnenia neautorizovanej
platobnej operácie bolo povinnosťou žalovaného okamžite vrátiť žalobcovi sumu neautorizovanej
platobnej operácie. Pokiaľ ide o výklad pojmu „okamžite“, súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecného
pravidla pre splnenie záväzku v

§ 563 Občianskeho zákonníka (dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal), resp. v § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka (dlžník je povinný záväzok splniť bez
zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal) a dospel k záveru, že žalovaný bol povinný
poskytnúť žalobcovi dobrovoľne plnenie najneskôr nasledujúci deň po reklamácii neautorizovanej
platobnej operácie, teda 7.5.2013, ktorého márnym uplynutím sa dostal do omeškania s plnením sumy

350.000 Eur a žalobcovi voči žalovanému vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy
od 8.5.2013 až do jej zaplatenia.

6. Pre posúdenie výšky úroku z omeškania a námietky premlčania súd prvej inštancie posudzoval
charakter právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vyhodnotil ako obchodný záväzkový

vzťah. Vychádzal z § 98 ods. 9 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom k 30.4.2013, v zmysle ktorého
na záväzkové právne vzťahy vzniknuté na základe tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o
obchodných záväzkových vzťahoch, ak tento zákon neustanovuje inak a normatívny odkaz k tomuto
ustanoveniu odkazuje na Obchodný zákonník. Podľa § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka v
spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. je úrok z omeškania vo výške o 9% vyššej,

ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania, ktorá k 8.5.2013
predstavovala 0,5%, preto žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej
sumy 350.000 Eur od 8.5.2013 až do zaplatenia istiny.7. Na vyhodnotenie žalovaným uplatnenej námietky premlčania sa súd prvej inštancie nestotožnil s
obranou žalovaného, ktorý odkazoval na § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a rozsudok NS SR z
29.06.2010, sp. zn. 1Cdo/157/2009, v zmysle ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením

dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň,
v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť
premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Označený rozsudok sa týkal aplikácie a
interpretácie ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 100 ods. 1, § 101 a § 110 ods. 3), jeho závery nie je
možné automaticky vzťahovať na premlčanie úrokov z omeškania z obchodného záväzkového vzťahu.

Rozsudok (bývalého) správneho kolégia NS SR z 18.09.2013, sp. zn. 2Sžf/57/2012 sa týkal výkladu
a aplikácie ustanovení colného zákona a nároku na zaplatenie úroku z omeškania z administratívno-
právneho vzťahu (verejnoprávneho vzťahu). Najvyšší súd v ňom dospel k záveru, že v danom prípade
povinnosť platiť úroky z omeškania vyplývajúca z vedľajšieho (akcesorického) administratívno-právneho
vzťahu nemôže trvať dlhšie, než trvá hlavný záväzok, pretože uplynutím premlčacej doby sa právo
premlčí „ako celok“. Preto, ak dôjde k premlčaniu hlavného právneho vzťahu (colného dlhu), nemôže sa

potom takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať i na úroky z omeškania, ak povinný subjekt
vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k úrokom premlčania. Je totiž na vôli dlžníka v akom rozsahu
uplatní námietku premlčania. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť strán na uznesenie Veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 18.12.2017, sp. zn. 1VCdo/4/2017, ktoré sa
zaoberalootázkoupremlčanianárokunazaplatenieúrokuzomeškania,keďpredkladajúcisenát5Cdo(v

uznesení z 9.8.2017, sp. zn. 5Cdo/76/2016) v uznesení o postúpení veci veľkému senátu argumentoval
rozdielnou rozhodovacou praxou a odkázal na rozhodnutia týkajúce sa úrokov z omeškania podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a colného zákona. Veľký senát vo svojom uznesení
dospel k záveru, že spor o interpretáciu právnej normy je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach
najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú

právnu normu. Z predmetného záveru tak okrem iného vyplýva, že na otázku týkajúcu sa interpretácie a
aplikácieustanoveníopremlčaníúrokovzomeškaniavobchodnýchzáväzkovýchvzťahochniejemožné
aplikovať závery z rozhodnutí, ktoré posudzovali premlčanie úrokov z omeškania podľa Občianskeho
zákonníka, prípadne colného zákona.

8. Súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a na
otázku premlčania úrokov z omeškania z obchodného záväzkového vzťahu odkázal na konštantnú
a jednotnú judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že právo veriteľa na úrok z omeškania
z povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu je samostatným právom, ktoré vzniká samostatne
za každý jeden deň omeškania dlžníka s plnením istiny, a aj pre premlčanie úroku z omeškania

platí, že sa premlčuje samostatne vo vzťahu ku každej jednotlivej dennej splátke úroku z omeškania.
Preto pri správnej aplikácii ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka platí, že právo veriteľa na
zaplatenie úroku z omeškania nie je premlčané za 4 roky, ktoré predchádzajú podaniu žaloby. Súd
prvej inštancie na podporu právneho posúdenia veci v ods. 24.1, 24.2, 24.3 a 24.4 odôvodnenia
uviedol relevantné časti odôvodnenia rozsudku NS SR z 29.03.2010 vo veci sp. zn. 4Obdo/25/2009,

rozsudku NS SR z 18.08.2011 vo veci sp. zn. 2Obdo/36/2010, rozsudku NS SR z 31.07.2012 vo
veci sp. zn. 2Obdo/23/2012, rozsudok NS SR z 11.12.2018 vo veci sp. zn. 5Cdo/24/2018 v bodoch
13.3.1., 13.3.2. a 14.1), na ktoré v podrobnostiach odkazuje (s poukazom na znenie článku 2 ods. 2
Základných princípov Civilného sporového poriadku). Zároveň osobitne zvýraznil, že žalobca si nárok na
zaplatenie istiny uplatnil v rozhodcovskom konaní včas počas plynutia premlčacej lehoty, čo znamená,

že nedošlo k premlčaniu istiny, preto nemôže dôjsť k premlčaniu úrokov z omeškania, a už vôbec nie
jednorazovo. Rozhodovaný spor je skutkovo a právne obdobný ako spor posudzovaný v rozsudku NS
SR z 11.12.2018, sp. zn. 5Cdo/24/2018.

9. Pri posúdení námietky premlčania súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobca podal žalobu dňa

5.12.2018 na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie, ktorý bol k 1.1.2019
zrušený. Podľa § 51 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní účinky podaného návrhu na začatie
rozhodcovského konania (vrátane spočívania premlčacej lehoty podľa § 402 v spojení s § 403 ods.
1 Obchodného zákonníka) ostávajú zachované, ak žalobca podal do troch mesiacov od zverejnenia
oznámenia o zrušení stáleho rozhodcovského súdu žalobu na všeobecnom súde. Žalobca podal žalobu

v upomínacom konaní na Okresný súd Banská Bystrica dňa 5.3.2019, teda v lehote troch mesiacov od
zverejnenia oznámenia v Obchodnom vestníku č. 1/2019 dňa 02.01.2019 (v lehote do 02.04.2019). Z
tohto dôvodu k spočívaniu premlčacej lehoty došlo k 5.12.2018, kedy bola žaloba žalobcu doručená
Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie. Nepremlčaný nárok na zaplatenie úrokuz omeškania je maximálne 4 roky bez jedného dňa, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, ktorý sa svojim
označením zhoduje s dňom, kedy došlo k spočívaniu premlčacej lehoty (viď. NS SR z 18.08.2011,
sp. zn. 2Obdo/36/2010). Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným ako

nedôvodnú a priznal žalobcovi ako nepremlčaný nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,5%
ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 6.12.2014 do 23.08.2016, t. j. v sume 57.117,12 Eur, v časti
premlčaného úroku z omeškania, ktorý pripadá na deň 5.12.2014, t. j. v časti o zaplatenie 91,09 Eur ako
dennej sadzby úroku z omeškania žalobu zamietol s poukazom na § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka.

10. Nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 CSP tak, že za úspech žalobcu považoval sumu 57.117,12 Eur (93% predmetu sporu), neúspech
(7%) sumu 4.247,95 Eur v zastavenej časti pre prekážku res iudicata a sumu 91,09 Eur, v ktorej žalobu
zamietol. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania 86% (93% - 7%).

11. Proti výroku II. a výroku IV. tohto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods.

1 písm. a/, písm. h/, písm. e/, písm. d/ CSP. Žalovaný odvolacím návrhom navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil alebo zmenil tak, že žalobu zamietne a v oboch prípadoch
prizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že rozsudok bol

vydaný bez splnenia procesných podmienok, súd prvej inštancie napriek existencii tzv. negatívnej
procesnej podmienky prekážky rozsúdenej veci v zmysle § 161 ods. 2 CSP konanie nezastavil, ale
žalobe v prevažnej časti vyhovel. Žalovaný odkazuje na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2009 sp.
zn. 5Cdo/120/2009. Žalobca si uplatnil voči žalovanému peňažný nárok z rovnakého právneho titulu,
ako si uplatnil v právoplatne skončenom rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom

Slovenskej bankovej asociácie pod sp. zn. 1/2017-6, ktorý odvodzuje od údajne protiprávneho konania
žalovaného, ktorého sa mal dopustiť tým, že údajne v rozpore s § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.
z. nevrátil žalovanému včas sumu tzv. neautorizovanej platobnej operácie vo výške 350.000 Eur, ktorú
zrealizoval z účtu žalobcu v prospech doposiaľ nestotožnenej osoby dňa 30.04.2013, napriek tomu,
že mu z rovnakého právneho titulu už rozhodcovský súd právoplatným rozhodcovským rozsudkom zo

dňa 24.10.2018 priznal voči žalovanému nárok na náhradu škody vo výške 350.000 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne a žalovaný žalobcovi prisúdené plnenie uhradil dňa 03.12.2018. Žalobca
sa v prebiehajúcom konaní domáha akéhosi „doplatenia“ časti úrokov z omeškania, ktoré si vlastným
zavinením neuplatnil v rozhodcovskom konaní.

13. Podľa žalovaného žalovaný nárok je nutné považovať za domnelý (neexistentný), nakoľko úhradou
sumy 421.543,84 Eur zanikli všetky (teda aj potenciálne) právne nároky, ktoré mal žalobca voči
žalovanému. Žalovaný poukazuje na bod 16.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej
inštancie v súvislosti s posudzovaním prekážky rei iudicatae poukázal na závery judikátu NS SR č. R
5/2000 a uviedol, že veriteľ (žalobca) si môže žalobou uplatniť úroky z omeškania aj v menšom rozsahu,

než vyplýva z právnej úpravy (§ 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 nariadenia vlády SR
č. 21/2013 Z. z.), po ich právoplatnom priznaní si však nemôže uplatňovať nárok na doplatenie úroku
z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v ďalšom konaní pre prekážku rei iudicatae.
Žalovanému nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie neaplikoval závery vyslovené v judikáte R 5/2000
na celý žalobou uplatnený peňažný nárok (predstavujúci zjavne neprípustný pokus získať „doplatenie“

dokonca premlčaných úrokov z omeškania zaniknutej pohľadávky), ale výlučne na nárok na zaplatenie
úroku z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie
priznal žalobcovi premlčaný nárok. Uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vznikol súčasne

so vznikom práva žalobcu na zjednanie nápravy neautorizovanej platobnej operácie v zmysle § 9 zákona
o platobných službách najskôr dňa 8.5.2013. S ohľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn.1Cdo157/2009zodňa29.06.2010jenárokuplynutímpremlčacejlehotyvcelkupremlčaný zpohľadu
Občianskeho aj Obchodného zákonníka. Povinnosť platiť úroky z omeškania (v zmysle rozsudku sp. zn.
1Cdo 157/2009, resp. rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/57/2012 zo dňa 18.9.2013)

nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale vždy jednorazovo, a to v deň, v
ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku. Už týmto dňom začína u tohto práva
plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právom na úroky z omeškania premlčí ako celok. K premlčaniu
žalobou uplatneného nároku muselo v zmysle § 101 Obč. zákonníka dôjsť už v roku 2016 po trochrokoch odo dňa, kedy sa žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou vrátiť žalobcovi
v zmysle § 9 zákona o platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie. Žalovaný právny
názor súdu prvej inštancie, vylučujúci aplikáciu oboch spomenutých rozsudkov považuje za nesprávny,

nakoľko rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/57/2012 vo vzťahu k otázke momentu
vzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania formuluje všeobecne platné a aplikovateľné závery
uplatniteľné na verejnoprávne aj na súkromnoprávne vzťahy a pre aplikovateľnosť záverov rozsudku
sp. zn. 1Cdo 157/2009 je irelevantné, že najvyšší súd posudzoval premlčanie úrokov z omeškania podľa
Občianskeho zákonníka a podľa žalovaného sa na žalobou uplatnený nárok mala použiť táto úprava.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie
na posúdenie premlčania aplikoval nesprávny právny režim upravený Obchodným zákonníkom. Pokiaľ
by aj súd prvej inštancie vychádzal (hoc nesprávne) z právneho názoru, že nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania vzniká za každý deň omeškania samostatne, bol povinný zamietnuť žalobu v časti
zaplateniaúrokovzomeškaniazaobdobiepresahujúcetrirokyspätneododňapodaniažaloby(zdôvodu

premlčania) a zaplatenia úrokov z omeškania presahujúcich sadzbu 5,5% ročne. Žalobca opiera nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania z istiny 350.000 Eur od údajného protiprávneho konania žalovaného,
ktoré malo spočívať v nedodržaní povinnosti uloženej v § 9 v spojení s naň nadväzujúcim § 11 ods. 1
zákona o platobných službách. Právny základ nároku má teda mimozmluvný/zodpovednostný charakter,
nie záväzkový charakter, na ktorý aplikujúc § 98 ods. 9 zákona o platobných službách odkazuje v

bode 6.3. odôvodnenia prvoinštančný súd. Podľa žalovaného mali posudzovať v režime Občianskeho
zákonníka predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti označenej
žalobcom, dĺžku premlčacích lehôt, ktoré sa vzťahujú k právnemu nároku žalobcu na zaplatenie úroku
z omeškania zo včas neuhradenej náhrady škody a výšku úrokov z omeškania, t.j. § 101 ods. 1
Občianskehozákonníka, §517ods.2Obč.zákonníkavspojenís§3nariadeniavládySRč.87/1995Zb.

(5,5%). Žalobcom uplatnený nárok na úhradu úroku z omeškania za obdobie od 5.12.2014 do 4.12.2014
je v zmysle § 101 ods. 1 Obč. zákonníka premlčaný, nárok na akýkoľvek úrok z omeškania za obdobie
od 24.08.2016 do 01.12.2018 zanikol dňa 03.12.2018, keď žalovaný uhradil žalobcovi dlžné plnenie.

16. Žalovaný ďalej naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP vidí v tom, že

súd prvej inštancie v rozpore s platným právnym poriadkom vychádzal
z predpokladu, že je viazaný právnym posúdením rozhodcovského súdu vysloveným
v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz,
na ktorého základe by mohol ustáliť existenciu právneho základu nároku (zodpovednosti žalovaného
za porušenie § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách), bez riadneho zdôvodnenia

zamietol návrh oboch strán na pripojenie spisu vedeného rozhodcovským súdom a na pojednávaní
vo veci dňa 24.11.2022 vyslovil, že sa vo vzťahu k otázke vzniku zodpovednosti žalovaného za ujmu
spôsobenú žalobcovi porušením § 9 a 11 ods. 1 zákona o platobných službách nemôže odchýliť od
právneho názoru vysloveného v odôvodnení rozhodcovského rozsudku, čím sa dopustil nesprávneho
právneho posúdenia otázky viazanosti odôvodnením rozhodcovského rozsudku v rozpore s § 193 a §

228 CSP a vo veci rozhodol bez vykonania relevantných dôkazov spôsobilých priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia. V zmysle § 228 CSP môže ako jediná časť rozsudku nadobudnúť právoplatnosť a
záväznosť výlučne výrok, rozhodcovský rozsudok (konštatujúci zodpovednosť žalovaného za porušenie
§ 9 zákona o platobných službách) nepredstavuje ani jedno z rozhodnutí, ktorými by bol súd prvej
inštancie (respektíve akýkoľvek všeobecný súd) pri svojom rozhodovaní viazaný. Podľa žalovaného

neexistuje právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré by vo výroku konštatovalo, že žalovaný sa dopustil
akéhokoľvek porušenia zákona o platobných službách. Žalobca právny základ žalobou uplatneného
nároku na zaplatenie úrokov z omeškania len tvrdil, avšak nepreukázal, že žalovaný akýmkoľvek svojím
konaním či nekonaním porušil § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tiež tým,
že žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie neaplikoval § 257
CSPnapriekdanostidôvodovosobitnéhozreteľanepriznaťžalobcovivočižalovanémunároknanáhradu
trov konania. Celé konanie bolo podľa žalovaného výlučne dôsledkom zanedbania povinnosti žalobcu
uplatniť riadne a včas v rozhodcovskom konaní všetky svoje nároky.

18. Žalovaný napokon odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odôvodňuje arbitrárnosťou
a nepreskúmateľnosťou rozsudku. Odôvodenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď, na základe
akých skutočností súd prvej inštancie neaplikoval právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR vjudikáte R 5/2000 na celý žalobou uplatnený nárok, ale výlučne na nárok za obdobie od 24.08.2016 do
30.11.2018. Z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo by sa mal moment/spôsob vzniku nároku na zaplatenie
úrokov z omeškania posudzovať inak v rámci súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahoch, inak

pri aplikácii obchodnoprávnej a občianskoprávnej úpravy a prečo súd zamietol návrh strán sporu na
pripojenie spisu vedeného v rozhodcovskom konaní.

19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, odvolanie žalovaného považuje v celom rozsahu za
nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa žalobcu sa s námietkou prekážky už rozhodnutej veci
konajúci súd vysporiadal dostatočne, vrátane riadneho odôvodnenia svojich záverov. Zo žiadneho
ustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že by bol žalobca povinný uplatniť celý nárok v jednom
jedinom konaní, resp. že by sa vylučovala možnosť čiastočného uplatnenia nároku. Súd prvej inštancie
sa vysporiadal a odôvodnil, prečo v časti nároku konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci a

v časti túto nepovažoval za danú, pričom odlišnosť vyplynula práve z časového rozlíšenia obdobia,
ktorého sa nároky týkali. Žalobca má za to, že konajúci súd správne posúdil otázku premlčania a
argumentácia žalovaného režimom Občianskeho zákonníka je nedôvodná v celom rozsahu. V kontexte
vzťahov medzi žalobcom a žalovaným išlo jednoznačne o nároky medzi podnikateľmi pri výkone ich
podnikateľskej činnosti, úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je komplexná a argumentácia

režimom premlčania podľa Občianskeho zákonníka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o údajné premlčanie
nároku na úroky z omeškania ako celku, žalovaným prezentovaná judikatúra sa týkala situácie, kedy
došlo k premlčaniu istiny, v tomto prípade však bola istina uhradená. Žalobca za nedôvodnú považuje aj
námietku údajného nevykonania dôkazov, o. i. nepripojenie spisu z rozhodcovského konania, či údajné
neskúmanie, či skutočne došlo zo strany žalovaného v minulosti k porušeniu povinností, ktoré by vyústili

do vzniku nárokov žalobcu (v konaní uplatňovaná časť úrokov z omeškania). Konajúci súd podľa žalobcu
postupoval správne a v súlade s právnym poriadkom. Žalobca v podanej žalobe neodkazoval len na
vydaný rozhodcovský rozsudok, ale uviedol a detailne popísal rozhodujúce skutkové aj právne okolnosti,
vrátane toho, kedy došlo k omeškaniu, s akým plnením a s akými dôsledkami. Žalovaný nenamietal, že
by k týmto skutočnostiam došlo ani že by závery a zistenia z rozhodcovského konania neboli pravdivé. V

odpore namietol prekážku rozhodnutej veci a premlčaného nároku, pričom argumentáciu spočívajúcu v
polemike (ne)viazanosti rozhodcovským rozsudkom začal prezentovať až v závere konania. K námietke
existencie dôvodov osobitného zreteľa v časti rozhodnutia o náhrade trov konania podľa žalobcu nebolo
preukázané, že by žalobca mal porušiť akúkoľvek povinnosť tým, že podal voči žalovanému aj túto
žalobu (uplatňujúc časť nárokov na príslušenstvo pohľadávky). Nikoho nemožno nútiť aby využil vždy

iba jeden a výlučne nejaký konkrétny prostriedok uplatnenia svojich nárokov. Žalobca nesúhlasí ani
s námietkou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia
považuje za logické, prehľadné a v súlade s výrokom.

20. K vyjadreniu žalobcu doručil vyjadrenie žalovaný. Žalovaný vyčíta vyjadreniu žalobcu, že namiesto

právnej argumentácie k námietkam žalovaného prezentuje vo vyjadrení neodôvodnené tvrdenia
konštatujúce údajnú právnu perfektnosť rozsudku, čo zvýrazňuje, že nevedel nájsť argumenty
podporujúce napadnutý rozsudok. „Mlčanie“ žalobcu podľa žalovaného podporuje námietku vnútornej
protirečivosti a logickej rozpornosti rozsudku založenej z veľkej časti na mylnej predstave o viazanosti
súdu prvej inštancie odôvodnením rozhodcovského rozsudku, ktorú súd prvej inštancie aplikoval

navyše selektívne, keď sa neodôvodnene cítil byť viazaný právnym posúdením rozhodcovského
súdu v odôvodnení rozhodcovského rozsudku v tej časti, ktorá sa týkala právnej kvalifikácie postupu
žalovaného pri vrátení peňažnej čiastky žalobcovi (ktorá mala byť prevodom neautorizovanej operácie),
na druhej strane znova preskúmal správnosť určenia výšky a premlčania úroku z omeškania, ktorú
realizoval rozhodcovský súd (teda správnosť vyriešenia rovnakej právnej otázky, akou bolo aj vyššie

spomenuté posúdenie údajnej protiprávnosti konania žalovaného pri vrátení peňažnej čiastky, ktorá
mala byť prevodom neautorizovanej operácie). Ako absurdné žalovaný vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že
nespochybnil pravdivosť záverov a zistení, ktoré sú obsahom odôvodnenia rozhodcovského rozsudku.
Žalovaný od začiatku konania poukazuje na nesprávnosť právneho posúdenia rozhodcovským súdom
v rozhodcovskom rozsudku, ale najmä na nedôvodnosť žaloby v tomto (nie v rozhodcovskom)

súdnom konaní, kontinuálne poukazuje na zjavnú absenciu akéhokoľvek jej právneho základu, ktorého
existenciu bol na základe dôkazov navrhnutých žalobcom povinný posúdiť súd prvej inštancie, ktorý
sám skutkový a právny základ žaloby neposúdil a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania sa spoľahol
na právne posúdenie dokazovania vykonané rozhodcovským súdom. Súd prvej inštancie bez ďalšiehoprevzal právne závery rozhodcovského súdu vyslovené v rozhodcovskom rozsudku bez tohto, aby mu
(okrem samotného rozsudku) bola žalobcom priložená akákoľvek iná časť, či dôkaz tvoriaci obsah
rozhodcovského spisu.

21. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Odvolací súd konštatuje, že odvolacia duplika
žalobcu vo vzťahu k posúdeniu odvolania žalovaného neobsahuje argumentáciu nad rámec obsahu
jeho vyjadrenia k odvolaniu. Žalobca nepovažuje za dôvodnú námietku odvolateľa o údajnom
„mlčaní“ na žalovaným podané odvolanie, čo sa žalovaný snaží prezentovať ako podporu jeho

odvolacej argumentácie. Podľa žalobcu je povinnosťou a bremenom žalovaného, aby obhájil odvolaciu
argumentáciu aj v prípade, ak by žalobca vôbec nevyužil právo reakcie. Žalobca reagoval na konkrétnu
argumentáciu žalovaného, zdôraznil, že konanie bolo vedené v súlade so zákonom práve aj s
prihliadnutím na to, čo strany sporu v konaní tvrdili a dokazovali. Pokiaľ ide o zisťovanie skutkového
stavu súdom prvej inštancie, žalobca opakovane zdôraznil, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia v
žalobe, pokiaľ ide o pôvod nároku, priebeh a závery rozhodcovského konania, existenciu omeškania,

momentvznikuomeškania,súdprvejinštanciepretonemuseldokazovaťnespornéskutočnosti.Konajúci
súd sa správne, jasne, zreteľne a preskúmateľne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
potrebnými pre zistenie skutkového stavu tak, že mohol pristúpiť k právnemu posúdeniu a jeho postupu
nemožno vytknúť pochybenia.

22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379
a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej
tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením dňa 04.04.2025. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu súdu prvej inštancie

dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie

správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, aké skutočnosti mal za preukázané,
dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení
napadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými
podstatnými argumentami sporových strán. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a podrobnostiach naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia k

podstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že napadnutý rozsudok
bol vydaný napriek existencii prekážky rozsúdenej veci právoplatným rozsudkom rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. 1/2017-6 zo dňa 24.10.2018, pričom pri posúdení

prekážky res iudicata odkazuje na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2009 sp. zn. 5Cdo/120/2009.
Odvolací súd námietku žalovaného považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil
podmienky konania vo vzťahu k prekážke rozhodnutej veci a riadne preskúmal predmet rozhodovania
rozhodcovského súdu v rozsudku sp. zn. 1/2017-6 zo dňa 24.10.2018. Súd prvej inštancie riadne posúdil
uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania, vychádzajúc pritom z posúdenia charakteru právneho

vzťahu medzi stranami ako vzťahu obchodnoprávneho a z ustálenej judikatúry (viď. bližšie ods. 28.
odôvodnenia tohto odvolacieho rozhodnutia a ods. 24 a 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia),
v zmysle ktorej je potrebné považovať úrok z omeškania ako nárok z omeškania, ktorý vzniká za
každý deň omeškania samostatne na dennej báze, na tomto právnom posúdení následne správne
postavil posúdenie prekážky právoplatne rozhodnutej veci rozhodcovským rozsudkom. Odvolací súd sa

stotožňuje so súdom prvej inštancie, že pre posúdenie existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci
nie je určujúca konkrétna výška uplatneného úroku z omeškania, ale posúdenie nároku na zaplatenie
úroku z omeškania za určité obdobie. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil, za aké obdobie
bolo o nároku na zaplatenie úroku z omeškania už právoplatne rozhodnuté (odvolací súd odkazujeodvolateľa na ods. 10 až 17, najmä však ods. 13 až 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s
ktorými sa stotožňuje) a ustálil nárok, o ktorom rozhodcovský súd nekonal a nerozhodoval (úrok z
omeškania od 05.12.2024 do 23.08.2016, ako vyplýva z ods. 18 odôvodnenia). Odvolanie žalovaného

z dôvodu nesplnenia podmienok konania (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), konkrétne existencie prekážky
veci právoplatne rozsúdenej, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, keď súd prvej inštancie správne
ustálil predmet konania, ktorý prekážkou rozhodnutej veci postihnutý bol a správne len v tejto časti
konanie zastavil. Súd prvej inštancie správne aplikoval rozhodnutie R 5/2000 vo vzťahu k posúdeniu
existencie prekážky rozhodnutej veci k nároku na úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do

30.11.2018 (t.j. vo vzťahu k posudzovaniu procesnej prekážky, nie hmotnoprávneho posúdenia nároku,
kde správne prihliadol vzhľadom na právne posúdenie vzťahu strán na relevantnú judikatúru vo veciach
obchodných), keď dospel k záveru, že v prípade ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa §
369 Obchodného zákonníka, právnou normou je kogentne stanovená iba horná hranica úrokov z
omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné a veriteľ môže od dlžníka uplatňovať úroky z omeškania
aj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis, po ich právoplatnom priznaní si však

nemôže uplatňovať nárok na doplatenie úroku z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v
ďalšomkonanípreprekážkureiiudicatae(viď.ods.16.2a16.3.odôvodnenianapadnutéhorozhodnutia).

27. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že súd prvej inštancie priznal neexistujúci nárok,
nakoľko úhradou sumy 421.543,84 € zanikli všetky právne nároky, ktoré mal žalobca voči žalovanému.

Touto úhradou žalovaný plnil len rozhodcovským rozsudkom priznanú pohľadávku na istine a
príslušenstvo, úrok z omeškania v rozsahu uplatnenom rozhodcovskom konaní, t.j. úrok z omeškania za
obdobie od 24.08.2016 do zaplatenia istiny 03.12.2018. Poskytnutie plnenia priznaného právoplatným
rozhodnutím (rozhodcovským alebo súdnym) nemá za následok zánik všetkých právnych nárokov
žalobcu voči žalovanému, ale len tých, ktoré zanikli týmto plnením. Odvolanie aj v tejto časti nie je

dôvodné.

28. Žalovaný ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, a
to nesprávne vyhodnotenie námietky premlčania v dôsledku toho, že súd prvej inštancie aplikoval
nesprávny právny režim, keď mimozmluvný/zodpovednostný charakter právneho základu nároku

priamo vylučuje možnosť, aby sa na vznik (a premlčanie) práva vzťahovala obchodnoprávna úprava.
Predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti označenej žalobcom,
dĺžku premlčacích lehôt, ktoré sa vzťahujú k právnemu nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania
zo včas neuhradenej náhrady škody a výšku úrokov z omeškania je podľa žalovaného potrebné
posudzovať v režime Občianskeho zákonníka. Žalovaný argumentuje, že vzhľadom na závery rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 157/2009 zo dňa 29.06.2010 ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Sžf/57/2012 zo dňa 18.09.2013, povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za
každý deň omeškania, ale vždy jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením
tohto záväzku a už týmto dňom začína plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo na úroky
z omeškania premlčí ako celok, preto uzavrel, že k premlčaniu žalobou uplatneného nároku muselo

v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka dôjsť už v roku 2016 po troch rokoch odo dňa, kedy sa
žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou vrátiť žalobcovi v zmysle § 9 zákona o
platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie (teda odo dňa 08.05.2013). Odvolacia
námietka žalovaného nie je dôvodná. Nárok žalobcu na zaplatenie istiny 350.000 Eur bol nárokom,
ktorý má právny základ v § 9, § 11 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase

(žalovaný zrealizoval neautorizovanú platobnú operáciu z bežného účtu žalobcu dňa 30.04.2013), podľa
§ 98 ods. 9 zák. č. 492/2009 Z. z. na záväzkové právne vzťahy vzniknuté na základe tohto zákona
sa vzťahujú všeobecné predpisy o obchodných záväzkových vzťahoch. Záväzkový vzťah zo zmluvy o
bežnom účte uzatvorenej medzi stranami je tak vzhľadom na § 98 ods. 9 zák. č. 492/2009 Z. z., ako aj
§ 261 Obchodného zákonníka vzťahom obchodno-záväzkovým. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym

posúdením charakteru právneho vzťahu strán sporu súdom prvej inštancie, ktorý potom správne v
režime Obchodného zákonníka posudzoval uplatnenú námietku premlčania, dĺžku premlčacej lehoty
4 roky (§ 387 a nasl. Obchodného zákonníka), ako aj samotný nárok na úrok z omeškania, vrátane
výšky úroku. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, stotožňujúceho sa nielen s právnym názorom
súdu prvej inštancie, ale najmä s doterajšou ustálenou a jednotnou judikatúrou, v prípade úrokov z

omeškania ide o právo, ktoré vzniká a premlčuje sa za každý deň samostatne a nemusí byť uplatnené
za celé obdobie omeškania. Úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou
škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká za každý
deň omeškania. Úroky z omeškania sú samostatným právom, ktoré sa samostatne premlčuje (viď napr.rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 319/99, ZSP 33/2000, alebo tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Obdo 36/2010, sp. zn. 2Obdo 23/2012, ako aj ďalšie, ktoré uvádza súd prvej inštancie v ods. 24
a 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou, od ktorej

nenašiel dôvod sa ani v tejto veci odkloniť, zastáva názor, že úroky sa premlčujú samostatne, teda pri
samostatnom premlčaní sa vychádza z toho, že úroky sa nepremlčujú spolu s hlavnou pohľadávkou, ale
samostatne, v štvorročnej premlčacej lehote podľa Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaný poukazuje
na rozhodnutie NS SR spis. zn. 1Cdo/157/2009, odvolací súd sa nestotožňuje s aplikáciou jeho záverov
na posudzovanú vec, a to už aj z dôvodu, že východiskom rozhodnutia je, že dôjde k premlčaniu

hlavného právneho vzťahu, v prejednávanej veci však neprišlo k premlčaniu istiny, táto bola právoplatne
priznaná a žalovaným zaplatená dňa 03.12.2018. Námietka žalovaného, že k premlčaniu žalobou
uplatneného nároku na úrok z omeškania muselo v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka dôjsť už v roku
2016, po troch rokoch odo dňa, kedy sa žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou
vrátiť žalobcovi v zmysle § 9 zákona o platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie,
je nedôvodná. Okrem toho však povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, ktoré sa stali splatnými, by trvala

aj po premlčaní hlavného záväzku.

29. Nárok na úrok z omeškania za ďalšie obdobie žalovaný uplatnil na Stálom rozhodcovskom súde
Slovenskej bankovej asociácie dňa 5.12.2018, na všeobecnom súde podľa § 51 ods. 4 zákona o
rozhodcovskom konaní v lehote troch mesiacov od zverejnenia oznámenia o jeho zrušení v Obchodnom

vestníku č. 1/2019 dňa 2.1.2019 (lehota na podanie žaloby by uplynula 2.4.2019). Námietku premlčania
nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od 6.12.2014 do 23.08.2016, t. j. v sume
57.117,12 Eur súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodnú (so zohľadnením spočívania
plynutia premlčacej doby podľa § 402 v spojení s § 403 ods. 1 Obchodného zákonníka od 05.12.2018,
keď žalobca podal žalobu na rozhodcovskom súde a v konaní riadne pokračoval). Vo zvyšnej časti úroku

z omeškania (5.12.2014), ktorá predstavuje kapitalizovanú 91,09 Eur žalovaným uplatnenú námietku
premlčania v tejto časti vyhodnotil ako dôvodnú s poukazom na § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka a
žalobu zamietol. Odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje odvolateľa
na podrobné vyhodnotenie námietky premlčania v ods. 26 až 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Ak teda príslušenstvo pohľadávky sleduje osud istiny, s úhradou ktorej je žalovaný v omeškaní, potom

nemožno konštatovať premlčanie celého nároku žalobcu na úrok z omeškania len z dôvodu, že
príslušenstvo žalobca v pôvodne podanej žalobe uplatnil za kratšie obdobie omeškania (t.j. v menšom
rozsahu), ako by mu patrilo. Trvanie omeškania je potrebné, podľa názoru odvolacieho súdu, chápať a
vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť dlh (záväzok).

30. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku, ktorým odvolateľ odôvodňuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencia inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia však spadá pod odvolací dôvod podľa §
365 písm. b/ CSP, t.j. nesprávny procesný postup, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; ani ten však
odvolací súd z odvolateľom uvedených dôvodov nevyhodnotil ako naplnený. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie v súlade s § 220 CSP náležite odôvodnil, vhodne zvolil prehľadnú štruktúru odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ktorá umožňuje stranám oboznámiť sa s úvahami súdu prvej inštancie ku
každej pre rozhodnutie podstatnej otázke. Odôvodnenie rozhodnutia dáva odpovede na rozhodujúce

otázky pre posúdenie veci, čo napokon vyplýva aj z podaného odvolania, keď odvolateľ v rámci
odvolacích námietok viedol polemiku so závermi súdu prvej inštancie a nebola nijako obmedzená jeho
možnosť predostrieť svoje argumenty v odvolacom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia je presvedčivé
a zrozumiteľné. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. R 2/2016) sa za nepreskúmateľné, porušujúce
právo na spravodlivý proces považuje len také rozhodnutie, ktorého odôvodnenie neobsahuje zásadné

vysvetleniedôvodovpodstatnýchpremeritórnerozhodnutiesúdu,napr. priabsenciiodôvodnenia,úplnej
nelogickosti odôvodnenia a pod. Subjektívny nesúhlas žalovaného s odôvodnením nezakladá vadu
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (napr. IV.ÚS 252/04). Súd prvej inštancie v odôvodnení dáva jednoznačnú odpoveď, ako

aplikoval súd prvej inštancie rozhodnutie R 5/2000, a to vo vzťahu k posúdeniu existencie prekážky
rozhodnutej veci vo vzťahu k nárokom na úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018,
keď aj graficky zvýraznil závery z judikátu R 5/2000, ktoré sa týkajú posúdenia prekážky rei iudicatae
(t.j. procesných otázok) v prípade uplatnených úrokov z omeškania, ktoré je potrebné aplikovať ajna prípady, ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka, kde sa
stotožnil s tým, že právnou normou je kogentne stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania,
ktorej prekročenie nie je prípustné a veriteľ peňažnej pohľadávky môže od dlžníka, ktorý je v omeškaní

s plnením peňažného dlhu, uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje
citovaný právny predpis. Po ich právoplatnom priznaní si však nemôže uplatňovať nárok na doplatenie
úroku z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v ďalšom konaní pre prekážku rei
iudicatae. Z odôvodnenia rozhodnutia tiež vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie neaplikoval
judikatórne závery, týkajúce sa občianskoprávnej úpravy (v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/157/2009)

a administratívno-právneho vzťahu (v rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Sžf/57/2012) na posudzovanie
hmotnoprávnych otázok, týkajúcich sa nároku na úrok z omeškania v obchodnoprávnom vzťahu, aj s
príkladmým poukazom na závery rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu z 18.12.2017 sp. zn. 1VCdo/4/2017, z ktorého vyplýva, že by išlo o interpretáciu rôznych právnych
noriem.

31. K odvolacej námietke nevykonania dokazovania pripojením rozhodcovského spisu, ktorá súvisí s
ďalšou odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz, na ktorého
základe by mohol ustáliť existenciu právneho základu nároku - zodpovednosti žalovaného za porušenie
§ 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách (uplatnený dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
e/ CSP, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností CSP),

odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dokazovanie v civilnom sporovom konaní prebieha vo
viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie.
Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne,
ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav
zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania,

sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania. Postup súdu prvej inštancie bol správny a ním aj
riadne odôvodnený, keďže o otázke porušenia právnej povinnosti žalovaného a o jeho povinnosti vrátiť
žalobcovi sumu 350.000 Eur už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Vykonanie
dokazovania spisom rozhodcovského súdu by bolo nadbytočné (keďže pre potreby rozhodnutia
postačuje vychádzať z právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu) a vykonanie takto navrhovaného

dokazovania - za účelom skúmania existencie právneho základu nároku (zodpovednosti žalovaného za
porušenie § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách) by súčasne znamenalo porušenie
§ 230 CSP a tiež § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, keď by súd v spore o zaplatenie príslušenstva
pohľadávky (úroku z omeškania) opätovne preskúmaval otázku nároku na istinu pohľadávky, o ktorej
už bolo právoplatne rozhodnuté.

32. Žalovaný v tejto súvislosti namieta aj nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h/ CSP), keď mal súd prvej inštancie v rozpore s § 193 a § 228 CSP vychádzať
z predpokladu, že je viazaný právnym posúdením rozhodcovského súdu vysloveným v odôvodnení
rozhodcovského rozsudku. Podľa žalovaného žalobca právny základ nároku na zaplatenie úrokov z

omeškania nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že žalovaný akýmkoľvek konaním či nekonaním porušil
§ 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách. Odvolací súd opätovne dáva do pozornosti
odvolateľa, že o základe nároku bolo právoplatne rozhodnuté. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z.). Rozhodnutie vydané v rozhodcovskom

konaní má rovnako ako v prípade rozhodnutia všeobecného súdu účinky res iudicata, teda nemožno
opätovne konať v tej istej veci, čo platí nielen pre opätovné prejednanie veci v rozhodcovskom konaní,
ale aj v konaní pred všeobecným súdom. Odvolací súd zdôrazňuje, že prekážka veci právoplatne
rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak, teda i v takom prípade (ak by mal aj súd prvej

inštancie odlišný názor na otázku zodpovednosti žalovaného za porušenie § 9 zákona o platobných
službách) nie je súd prvej inštancie oprávnený preskúmavať rovnaký skutkový dej (skutok), ako skúmal
Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie v meritórne právoplatne skončenom konaní sp.
zn. 1/2017 (rozsudkom č. k. 1/2017 - 6 zo dňa 24.10.2018).

33. Odvolanie voči výroku IV. napadnutého rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný
odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie neaplikoval § 257 CSP napriek danosti dôvodov osobitného
zreteľa a žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania. Podľa žalovaného celé konanie
bolo výlučne dôsledkom zanedbania povinnosti žalobcu uplatniť riadne a včas v rozhodcovskom konanívšetky svoje nároky. Odvolací súd k argumentácii odvolateľa uvádza, že ustanovenie § 257 CSP
predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti
za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) aplikovateľnú len vo výnimočných prípadoch. Ustanovenia § 257 CSP

zakladá moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky aplikácie právnych noriem, upravujúcich
náhradutrovkonania,vychádzajúcichzozásadyúspechuvovecialebozásadyprocesnejzodpovednosti
za zavinenie, ak okolnosti posudzovanej veci alebo okolnosti na strane účastníkov konania sú natoľko
výnimočné, že na nich je potrebné brať zreteľ pri rozhodovaní o povinnosti strany nahradiť trovy
konania protistrany. Jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a

vždy musí mať výnimočný charakter a musí sa vykladať reštriktívne. Súd je povinný skúmať, či v
prejednávanej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a
nesmie odporovať dobrým mravom. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, tento dôvod je daný charakterom konania alebo

charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na
ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (viď. Nález Ústavného súdu SR, spis. zn. III. ÚS
638/2016). Výnimočné okolnosti týkajúce sa strany odvolateľ netvrdil, z obsahu spisu však nevyplývajú
žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie pomernej náhrady
trov konania úspešnejšiemu žalobcovi. Odvolací súd znova zdôrazňuje, že ustanovenie § 257

CSP je potrebné vykladať reštriktívne. Odvolateľ odôvodňuje existenciu dôvodov pre rozhodnutie o
náhrade trov konania podľa § 257 CSP fakticky tým, že žalobca mal zanedbať povinnosť uplatniť
v rozhodcovskom konaní všetky svoje nároky. Odvolací súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu
nie je obmedzené povinnosťou domáhať sa všetkých nárokov v jednom konaní a realizácia tohto
práva veriteľom uplatnením príslušenstva pohľadávky v samostatnom konaní nepredstavuje žiadnu

výnimočnosť okolností danej veci ani procesnej situácie, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov
konania. Ak teda žalobca dôvodne hájil svoje právo pred súdom, hoc aj uplatňujúc nároky vo viacerých
konaniach, v jeho postupe nemožno vidieť také okolnosti, ktoré by dali dôvod na uplatnenie výnimky pre
rozhodovanie o trovách konania podľa § 257 CSP. Odvolanie žalovaného voči výroku IV. rozhodnutia
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

34. Odvolací súd tak sumárne konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také vecne a
právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci, ale
v zásade zopakoval argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa
však tento dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom s poukazom na § 387 ods. 2 CSP
v podrobnostiach odkazuje odvolateľa na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje. Z toho dôvodu
viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutých
výrokoch II. a IV. v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

35. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

36. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací

súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

39. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).