Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. február 2024

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 9C/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200789
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hvastová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2024:7823200789.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Agnesou Hvastovou, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom A. XXX, XXX XX A., zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc,
s.r.o., Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54725542, proti žalovanému: Slovenská republika, v menej
ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou
republikou, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur, v lehote do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo strany žalovaného s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv
žalobcu podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou vo výške 10.000,00 eur od žalovaného a

náhrady trov konania.

2. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie troch rokov pred podaním žaloby,
t. j. od 03.04.2020 do 02.04.2023. Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody
spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme. Žalobca je príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru (ďalej HaZZ), pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere
v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu

aktuálne vykonáva v hodnosti podpráporčík, vo funkcii hasič-záchranár na Okresnom riaditeľstve HaZZ
v Rožňave, Hasičská stanica C. D.. Týždenný pracovný čas žalobcu, ako príslušníka Hasičského
zboru Slovenskej republiky, sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje
7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej
len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná

sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto
porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O
takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Žalovaný Slovenská republika ako členský štát Európskej Únieneprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetná
smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo

zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a
zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, a to bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám. Porušenie článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie,

ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09). Služobný
(pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov). Jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t.
j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa
jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne nasledovala

určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové
pracovné zmeny (výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v
jednom služobnom dni. Služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín
nasledovne:

? V rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t. j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do
7:00 – štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín).
? V roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t. j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do
7:00 – štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín)
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim

služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.
Keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži
každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o
už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca každý
tretí deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10

pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne.
Nakoľko na každú zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávi
na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny
nadčasov. Počas služobnej pohotovosti sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z
tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu.

Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej
doby služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.
Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného
času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so
služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci január 2023 strávil viac než 263 hodín a 40 minút, v

rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 176 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného
času,ktorénezohľadňujeskutočnýčaspracovnejpohotovosti,sapotomjaví,žejehopriemernýtýždenný
pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Žalobca nemá
dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých týždňoch mu
neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Žalobca

vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam byť fyzicky
prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd do 1 minúty
od nahlásenia). Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj
súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy

a preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo právo žalobcu na
odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby
nedochádzalokporušovaniujehoprávvyplývajúcichzoSmernice2003/88/ES.Kporušeniuprávžalobcu
pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je
a nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému. V príčinnej súvislosti

s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v
dôsledku:
1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie,

2/ a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.

Ako už bolo spomenuté, v okolnostiach prípadu žalobcu sa jedná o Smernicu 2003/88/ES Európskeho
parlamentu a Rady zo 4.novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Ich základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním
minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako
aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia
pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na

stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice
2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že : „Priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“. Tento článok ukladá členským štátom
opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré

im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade
hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času
ktorá, v spojení s ich „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. Poukázal na rozhodnutia ESD: Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD uviedol, že : „ pracovný čas zodpovedajúci pracovnej

pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88.“ V dôsledku toho právo EÚ bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v Článku
6 písmeno b) uvedenej smernice (bod 55 Rozsudku ESD z 25.11.2010, C-429/09, Günter Fuß). Vo

veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako
uviedol, že : „...pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104 nezávisle
od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto pracovnej pohotovosti ...“ (Bod
27 Rozsudku ESD z 11.1.2007, C-437/05, Jan Vorel). Napokon vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia

režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer ) ESD uviedol, že : „...časy pracovnej
pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času.“ (bod 95 Rozsudku ESD z 5.10.2004, C-397/02, Bernhard Pfeiffer). V
dôsledku takéhoto prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne

vykonáva na svojom pracovisku, tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi

(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Článku 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES tak,
žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom
svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol
týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s

požiadavkami Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer).
Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o Hasičskom
zbore“ alebo „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4.novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6.
Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach prípadu

žalobcujepotrebnéuviesť,žežiadneustanovenieZákonaoHasičskomzborenepotvrdzuje,žeslužobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného
času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna úprava lex
specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcujudikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však
na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom
zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej

Článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že
podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia
a pod. Uvedené pochybenia v Zákone o Hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa
práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa
môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Služobnú pohotovosť hasičov Zákon o Hasičskom zbore

nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho
dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava nie je v súlade s Článkom 2
(definícia pracovného času) ako aj Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný
pracovnýčas)SlovenskourepublikouakočlenskýmštátomEUazakladájejpovinnosťnanáhraduškody
takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentoval listinami

o týždennej dochádzke, ktoré tvoria prílohu žaloby. Transpozícia smerníc nie je samoúčelná, nakoľko
jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky
úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Správnosť prebratia smerníc
v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania
jej pravidiel prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov, t. j. v danom prípade zákona č.

315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok jeho
uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou 48 hodinového týždenného pracovného času
pre členov Hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje plná účinnosť
úniového práva na území Slovenskej republiky, čo je v rozpore s Čl.4 Konsolidovaného znenia Zmluvy
o Európskej únii z r.1992. Nie je preto možné v žiadnom prípade tvrdiť, že prebratie smernice 2003/88/

ES do zákona č. 315/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, je v súlade s úniovým právom, pokiaľ sa
jeho uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/
ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou
podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov.
Vzhľadom na túto formuláciu ESD vo veci C-429/09 (G. Fuß) uviedol, že Článok 6 písmeno b) Smernice

2003/88/ES má priamy účinok (bod 35), keďže priznáva priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ide o právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný
týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. V zmysle uvedeného rozhodnutia
ESD má preto aj žalobca pracujúci v Hasičskom a záchrannom zbore SR právo dovolávať sa porušenia
Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná)

pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, pričom jej nezapočítanie (zakázané
právom EÚ) má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín, čím dochádza k
porušeniu jeho práva podľa Článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. ESD v prípade C-429/09,
G. Fuß, výslovne potvrdil, že : „...pracovník, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný

týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov
dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia.“ (odsek 1 výrokovej časti rozsudku ESD). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu
škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného

procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva
EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy
EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a
tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto

súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi
členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa
jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93
(Brasserie du Pécheur, bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody

musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti
(ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi
v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod 95 citovaného
rozsudku ESD). V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody,ktoré majú základ v práve EÚ, napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada
efektivity), (Rozsudok ESD, C-524/04, Test Claimants, bod 123). Je rovnako úlohou vnútroštátneho
súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V
zmysle ustálenej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať

jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09, Fuß, bod 47; C-118/08,
Trasportes Urbanos y Servicious Generales, bod 30). ESD v tejto súvislosti tiež uviedol, že tieto
tri podmienky musia byť splnené, ak strata alebo škoda je dôsledkom nečinnosti členského štátu,
napríklad v prípade netranspozície smernice, ako aj v prípade, kedy strata alebo škoda je dôsledkom
prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu prijatého v rozpore s komunitárnym právom, a to

bez ohľadu na to, či ho prijal samotný členský štát alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá
od štátu (C-424/97, Haim, bod 37). Žalobca tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky
založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho
práva garantovaného Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na
náhradu takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opieral o judikatúru ESD, a to predovšetkým o judikát

vo veci G. Fuß (C-429/09), v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre
príslušníkov hasičských zborov, za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody
uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti ESD rozhodol, že poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že:
1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva,

2. porušenie je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť.
Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody
spôsobené jednotlivcom porušeniami práva EÚ musia vnútroštátne súdy vykonať podľa usmernení

Súdneho dvora. Pokiaľ ide o prvú podmienku, Súdny dvor potvrdil, že Článok 6 písm. b) Smernice
2003/88 predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného
týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému
pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke
alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo

pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku toho Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje
právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda čím je prvá podmienka týkajúca sa
existencie úniového práva splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora je
porušenie práva EÚ dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti. V tejto súvislosti ESD v prípade G. Fuß (C-429/09) výslovne potvrdil, že nedodržanie

požiadaviek upravených v Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo zjavným porušením judikatúry
Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a preto je vo veci
samej splnená aj druhá podmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody (bod 58
rozsudku). Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t. j. existenciu priamej príčinnej
súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje takáto priama príčinná súvislosť medzi

porušením Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas upravený
týmto ustanovením. Vychádzajúc z uvedeného žalobca tvrdil, že v jeho prípade došlo k splneniu troch
podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie jeho práva podľa Článku 6
písmeno b) Smernice 2003/88/ES, a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku na náhradu takto

vzniknutej škody pred slovenským súdom. Náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom
porušením ich práva musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva
EÚ v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný
pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v Článku 6 písm. b) Smernice

2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v dôsledku porušenia právnej normy EÚ,
mu bude uhradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak
definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pokiaľ sa jedná o praktické uplatnenie
právananáhraduškodyspôsobenejporušenímúniovéhoprávafyzickejosobyakoajspôsobjejvýpočtu,samotná Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie
zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody

vzniknutejjednotlivcomvdôsledkuporušeniaichprávgarantovanýchprávnymporiadkomEÚ.Pokiaľide
rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla
zabezpečiťskutočnúochranuúniovýchpráv.PodľajudikatúryESDtýkajúcejsapriamoškôdvznikajúcich
hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES pod škodou
treba rozumieť : „škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok,

ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Článkom 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES
dodržaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C-429/09 G.Fuß). V tejto súvislosti uvádza bod 5 Preambuly
Smernice č.2003/88/ES, že pojem „odpočinok" znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas
odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v jednotkách času. Pracovníkom spoločenstva sa musí
poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto
súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. V okolnostiach

prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by
mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na
pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa
Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým
vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/

alebo morálnu integritu. Už Preambula prvej smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka
niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia
bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná
ročnádobaodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Vtejtosúvislostijetiežpotrebnézaviesťmaximálnu
hranicu týždenného pracovného času“. Preambula platnej Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času okrem potvrdenia uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež
špecifikuje že: „...dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť
na pracovisku ...“ a tiež, že : „...treba obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body 7 a
8 Preambuly). Odpočinok pracovníka by mal byť „dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo,
že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani

spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie...“ (bod 9
Preambuly). Analýza slovenského právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy
obsahujúcejnáležitostikonaniaonáhraduškodyspôsobenejporušenímúniovýchprávjednotlivcovaani
pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc
z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku,

na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného
času), ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné použiť pravidlá
týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11-13 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové

právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej
ujmy (Čl. 82 Nariadenia EU č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov
a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD)
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu
v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v

peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ, pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti (formulácia „najmä“). Ustanovenie
§ 13 ods. 2 OZ totiž iba demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu
zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so
zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR 30Cdo 2304/99).

Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby
podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko
sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej
že musí ísť o zásah neoprávnený (t. j. zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon
že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradu

nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s
prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo žalôb opierajúcich
sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo
alebonadmernesťažovalozískanienáhradynemajetkovejujmyzaporušenieúniovéhoprávajednotlivcapred vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej
právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením
úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu

nemajetkovejujmyvpeniazoch(vrátanejejkonkrétnejvýšky),nazákladevlastnejúvahyaprizohľadnení
všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou
sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.06.2023 uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice

2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený
v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na
odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/
ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,
preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto

štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je
špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna
služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov

Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,
prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek
pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.

2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný mal za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice,
nakoľko podľa nášho názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na
všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby
boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2

ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že
ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti
verejných služieb. Štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú

aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou
pohotovosťoumácharakterosobitnejčinnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohla
vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný
predpoklad zodpovednosti za škodu. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej

ochranyobyvateľstva,predovšetkýmvoblastipriamehovýkonuzáchranárskychčinností.Ztohtodôvodu
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernice 89/391/EHS nevzťahuje.
Inak povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle
žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalovaný po zohľadnení rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie C-742/19 (body 50-59, 69-70) k veci dodáva nasledovné stanovisko: Účelom smernice, podľa

čl. 1 a čl. 2 smernice, je, okrem iného, aj stanoviť maximálny týždenný pracovný čas („čl. 1 Účel
a rozsah pôsobnosti 1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času. 2. Táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.“). Článok 2 ods. 1

smernice vyjadruje legálnu definíciu pojmu „pracovný čas“ nasledovne: „1. „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“. Ďalší z účelov smernice a
rozsah jej pôsobnosti poodhaľuje aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-742/19, ktorý uvádza:„[bod 59] V tejto súvislosti Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že požiadavka kontinuity aktívnych
služieb v oblastiach zdravia, bezpečnosti a verejného poriadku nebráni tomu, aby v prípade, že k nim
dochádza za obvyklých podmienok, činnosti týchto služieb mohli byť organizované, vrátane pracovného

času ich zamestnancov tak, aby výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391 bola uplatniteľná na takéto služby iba za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ako
sú prírodné alebo technologické katastrofy, atentáty alebo veľké havárie, ktoré si vyžadujú prijatie
opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti, a ktorých riadny
výkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržiavať všetky pravidlá uvedené v smernici 2003/88.

V takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor
rešpektovania ustanovení tejto smernice, ktoré možno dočasne nedodržiavať v rámci uvedených služieb
(pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. novembra 2018, Sindicatul Familia Constan?a a i., C-147/17,
EU:C:2018:926, bod 67, ako aj z 30. apríla 2020, Készenléti Rendőrség, C-211/19, EU:C:2020:344, bod
42 a citovaná judikatúra).“ Účelom smernice je teda zabezpečiť taký stav organizácie spoločenských
vzťahov, v ktorom každý pracovník (v zmysle cit. rozsudku, pamätajúc na uvedené výnimky) bude

v situácii, keď nebude musieť vykonávať prácu (v zmysle smernice) viac než 48 hodín týždenne
v priemere v rámci sledovaného referenčného obdobia. Takýto cieľ smernice bol zvolený najmä preto,
aby pracovníci mohli mimo svojho pracovného času uplatňovať svoje ostatné práva (príklon k tzv.
sociálnemu právnemu štátu). Pri interpretácii smernice (vzhľadom na žalobu žalobcu) je potrebné
tento vytýčený účel sledovať. Z hľadiska rozvrhnutia práce smernica uvádza v čl. 13: „Členské

štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že zamestnávateľ, ktorý hodlá organizovať
prácu podľa určitého rozvrhu, vezme do úvahy všeobecnú zásadu, že práca sa má prispôsobiť
pracovníkovi s cieľom obmedziť najmä monotónnu prácu a prácu s vopred určeným pracovným tempom,
v závislosti od typu pracovnej činnosti a od požiadaviek bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, najmä
pokiaľ ide o prestávky v práci v priebehu pracovného času.“ Vzhľadom na to je potrebné vyvodiť

výkladový záver, že nakoľko do najširšieho možného jazykového významu čl. 13 smernice nemožno
zahrnúť spôsob rozvrhnutia práce z hľadiska času, ale len z hľadiska niektorých iných pracovných
podmienok. Účelom smernice nie je nijakým spôsobom obmedzovať členské štáty v tom, ako umožnia
plánovanie rozvrhnutia pracovného času (pozn. čl. 1 ods. 2 písm. b) používa pojem „rozvrhnutie
práce“, nie pojem „pracovný čas“) vo svojich právnych poriadkoch a zároveň pracovníkom v tomto

zmysle zo smernice nevyplývajú žiadne práva. Iný postup by nebol interpretáciou práva, ale jeho
dotváraním, ktoré však neprináleží vnútroštátnym súdom, nakoľko v takom prípade by mohlo dochádzať
k výrazným rozdielom v právach priznávaných pracovníkom na základe (dotvorenej) smernice v
rôznych členských štátoch Európskej únie. Okrem uvedeného by takýto postup súdu bolo možné
považovať za nelegitímny, nakoľko v tomto prípade nejde o neplánovanú medzeru v smernici. Prípadné

vybočenie z tohto vnímania predmetnej problematiky je podľa názoru žalovaného možné len na základe
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Žalovaný navrhoval, pre prípad pochybností, požiadať
vnútroštátny súd o to, aby konanie prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie. Z hmotnoprávneho hľadiska (existencie nároku) je správnym postupom
vypočítanie skutočného týždenného priemerného pracovného času žalobcu (pracovný čas v zmysle

smernice) po zohľadnení dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov, voľna vyplývajúceho
z kolektívnej zmluvy, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok a všetkých iných neprítomností (práceneschopnosť, návšteva u lekára, sprevádzanie rodinného
príslušníka do zdravotníckeho zariadenia, karanténne opatrenia, výkon občianskych povinností, iné
úkony vo všeobecnom záujme a pod.) v rámci referenčných období, za ktoré mal údajne žalobcovi

vzniknúť nárok vyplývajúci z nemajetkovej ujmy (žalobca na niektorých miestach používa pojem škoda,
inde nemajetková ujma). Rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek
(striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne
strávil pracovným časom priemerne za týždeň v rámci konkrétneho referenčného obdobia. V tejto
časti argumentácie žalovaný opätovne poukázal na legálnu definíciu pojmu „pracovný čas“, prijatú

pre účely smernice, ktorá je vyjadrená v čl. 2 ods. 1 smernice. Týždenný priemerný pracovný čas v
rámci príslušného referenčného obdobia je potrebné vypočítať ako podiel súčtu času, ktorý žalobca
strávil vykonávaním štátnej služby sčítaného s časom, ktorý žalobca strávil pohotovosťou na pracovisku
bezprostredne nadväzujúcou na výkon služby, vydelený počtom týždňov príslušného referenčného
obdobia (bližšie pozri tabuľky č. 1 – č. 7). Považoval za osobitne dôležité zdôrazniť, že maximálny

týždenný pracovný čas predstavuje limit, ktorý je potrebné vždy vypočítať za celé referenčné obdobie.
Ide o týždenný priemer pracovného času za referenčné obdobie. Z právneho hľadiska, v kontexte
žaloby, nie je relevantný pracovný čas jednotlivca v konkrétnom týždni. Pre výpočet dĺžky referenčného
obdobia je rozhodujúci čl. 19 smernice: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej včlánku 17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako
šesť mesiacov.“ Táto odchýlka je ustanovená v § 86 zákona: „Služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na

obdobie šiestich mesiacov.“ Zmyslom zavedenia referenčných období a ich právneho zakotvenia v
smernici je práve zabezpečenie potrebnej flexibility pre výkon rôznorodých povolaní. Do referenčného
obdobia je potrebné nezapočítať niektoré dni dovolenky a práceneschopnosti podľa čl. 16 písm. b)
smernice. Kľúčové pre posúdenie žaloby nie je to, či v niektorom z kalendárnych týždňov (alebo
inom období siedmych bezprostredne po sebe nasledujúcich dní, prípadne v kalendárnom mesiaci)

strávil žalobca viac ako 48 hodín pracovným časom, ale to, koľko času týždenne v priemere v rámci
konkrétneho referenčného obdobia strávil žalobca pracovným časom. Smernica nepojednáva o tom
koľko maximálne môže pracovník stráviť pracovným časom za týždeň (mesiac), ale o tom, koľko
priemerne týždenne môže pracovník stráviť pracovným časom v rámci konkrétneho referenčného
obdobia. Tvrdenie žalobcu, že jeho priemerný týždenný pracovný čas v rámci jednotlivých referenčných
období je vyšší ako 48 hodín/týždeň, by mohlo platiť len ak by nikdy nevyužil možnosť (v niektorých

prípadoch aj povinnosť) dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov, voľna vyplývajúceho z
kolektívnej zmluvy, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok a všetkých iných neprítomností (práceneschopnosť, návšteva u lekára, sprevádzanie rodinného
príslušníka do zdravotníckeho zariadenia, karanténne opatrenia, výkon občianskych povinností, iné
úkony vo všeobecnom záujme a pod.). Žalovaný mal za to, že žalobca týmto tvrdením zavádza súd

a navrhoval, aby bola vec uvedená na pravú mieru. Žalobca nesprávne uvádza, že smernica záväzne
určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Ide o mylnú interpretáciu čl. 6 písm.
b) smernice, pretože toto ustanovenie hovorí o priemernom pracovnom čase (!). V zmysle ďalších
ustanovení (čl. 19 smernice a § 86 zákona) je potrebné čl. 6 písm. b) vykladať tak, že priemerný
pracovný čas za celé referenčné obdobie nesmie prekročiť 48 h/týždeň. Uvedené platí len v tých

referenčných obdobiach, v ktorých nie je možné odchýliť sa od ustanovení smernice v zmysle judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 - body 50-59,
69-70 ). Tvrdenia žalobcu teda nezodpovedajú skutočnosti. Žalobca pri svojej interpretácii čl. 6 písm. b)
smernice úplne ignoruje použité slovo „priemerný“. Čo sa týka striedania služieb hasičských jednotiek,
žalovaný uviedol, že ide len o rámec fungovania niektorých útvarov Hasičského a záchranného zboru

(24-hodinové služobné intervaly pozostávajúce z 16,5 hodín, resp. 16 hodín vykonávania štátnej služby
a 7,5 hodín, resp. 8 hodín /kolektívna zmluva pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
príslušné obdobie/ služobnej pohotovosti na pracovisku opakujúce sa v trojdňových intervaloch), ktorý
predstavuje plán, nie o reálny výkon štátnej služby konkrétnych jednotlivcov. Pre zistenie, či skutočne
došlo k porušeniu práv žalobcu, je nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej

služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v
rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona rozvrhnutej
podľa § 86 ods. 2 zákona – teda vypočítať čas, ktorý strávil, v rámci konkrétneho referenčného obdobia,
takým spôsobom, že je možné považovať ho za pracovný čas. Z hľadiska žaloby a smernice je potrebné
dôkladne sa pridržiavať pojmu „pracovný čas“. Podporným argumentom pre takýto (i keď z hľadiska

žalovaného jednoznačný) záver (teda, že do pracovného času sa nezapočítava doba dovolenky,
dodatkovejdovolenkyapod.)je,žesmernicapredpokladánezapočítaniedovolenkyvovýmere4týždňov
do referenčného obdobia z dôvodu, že vtedy nie je jednotlivcom prideľovaná práca, a preto nejde
o pracovný čas. Obdobne to platí aj pre ostatné neprítomnosti. Žalobca v predložených tabuľkách a
následných komentároch k nim (výpočty uvedené v žalobe pod jednotlivými tabuľkami) úplne mylne

interpretuje, pre tento prípad kľúčový pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice. Žalobca nesprávne
do pracovného času započítava aj čas dovolenky, dodatkovej dovolenky, práceneschopnosti, voľna za
štátnu službu vo sviatok, čas strávený návštevami lekára a pod. Navyše vôbec nie je možné určiť na
základe akého kľúča sa žalobca usiluje niektoré časy odpočinku (viď čl. 2 bod 2 smernice) započítať
do svojich výpočtov ako pracovný čas. Žalovaný zdôraznil, že záznamy v systéme SAP (žalobcom

predložené tabuľky) neslúžia na záznam pracovného času (tak, ako ho definuje smernica) príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, ale len ako pomôcka pre výpočet platov a evidenciu. Systém SAP v
podmienkach Hasičského a záchranného zboru vôbec nedisponuje funkcionalitou, ktorá by umožňovala
bez ďalšieho určiť pracovný čas príslušníka v zmysle smernice. Žalobu pre netransponovanie smernice,
resp.prenesprávnutranspozíciusmernicemôžepodať:1.EurópskaKomisia,priamonaESD,2.fyzická/

právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv a to
na vnútroštátny súd členského štátu EU. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa ale štát,
v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej
správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jehopasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad
smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods.
4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.

Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých
hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak mal žalobca za to, že smernica
nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie
z dôvodu, že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný

vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Slovenská republika a Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného
nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako

dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem

iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z. z. podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného
pracovnéhočasuhasičov.Podľažalovanéhotvrdeniažalobcuniesúopodstatnené.Zhľadiskavhodnosti
transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť

aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv
osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“),
a žalobca ho aj takto uplatňuje). Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza: „...Doby platenej ročnej
dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú

pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti
(napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu).
Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe
kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a

teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o
vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného
výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených
hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.
V zmysle čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas

ktoréhozamestnanecpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosti
v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon
pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku
k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či

sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný
čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku.

V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného
času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85
a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za

ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92

zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe
podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v

mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj
vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto
súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne
nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou
účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona

č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej
služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby
v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES , ktorý
umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného

o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2019 - 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 - 2020“), Kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len
ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho

stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva
2023“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022 a
Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia
zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie
rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej

služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na
17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej

zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa
uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje čl.

6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny týždenný pracovný čas.“ Smernica 2003/88/ES pripúšťa
výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok:
· písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín,
· zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a

poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch , kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe siedmich dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
· zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,
· žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť

s vykonávaním takejto práce.
Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiežumožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods.

3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie
referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých
12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch)
kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom

poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri
rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona
č. 315/2001 Z. z.. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom
roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva
z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v

jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac24hodínvslužobnomdnipodľa§86ods.2zákonač.315/2001Z.z.VzmysleKolektívnejzmluvy
2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu
službusnerovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasommajúvýkonštátnejslužbyvrámci12hodinového

riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie
citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3
Kolektívnej zmluvy 2022. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas

je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné
obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného
týždennéhoslužobnéhočasuvsúladesrozvrhnutýmislužbami.Nazákladevyššieuvedenéhojezrejmé,
že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný
čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z.

a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že
dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne. Predpisy EÚ neprikazujú,
aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp.
odsekuvnútroštátnehoprávnehoaktučlenskéhoštátuEÚ.Zároveňniejenutné,abybolčlánoksmernice

transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo
preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani
preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES. Článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice,
ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že

dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na
neuplatňovaniejesituácia(akotojevtomtoprípade)keďsajednáoprotipožiarneslužbyaslužbycivilnej
ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácií súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie
je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora,
ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za porušenie

práva Únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva,
2) porušenie je dostatočne závažné a
3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť.
Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym

spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho

zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri
takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienkyna oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa
od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať

žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len
za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas
pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k

dispozícií.Pokiaľsúd,napriekvšetkýmdoterazuvedenýmskutočnostiam,dospejekzáveru,žeslužobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má
sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu
škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur
uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu,
môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu

alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade
so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba
preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod
84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal
teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu

alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca
žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej
pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú
ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik

takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom
členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu,
vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i / Rada a komisia, C-104/89 a
C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol
obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje nárok na

náhradu škody spôsobenú nesprávnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho
poriadku. Žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. Právna úprava
plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 – 94 zákona č. 315/2001
Z. z. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých

služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku služobného času nadväzuje služobná
pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúca
určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola najviac 24 hodín v služobnom
dni. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca
každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal
rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a preto žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím
služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa
plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný
úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti s

rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na
funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. V súlade s Pokynom prezidenta Hasičského a
záchranného zboru č. 35/2012 o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-
technickom úseku v znení neskorších predpisov žalobca vykonáva štátnu službu na pracovisku v rámci
24 – hodinovej služby v rozsahu 17 hodín výkon štátnej služby a 7 hodín pohotovosť na pracovisku.

Počas pohotovosti na pracovisku žalobca je fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom
tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené činnosti,
ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy
má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon služby nadčas. Tabuľky vypracované
žalobcomsúnepresnévzhľadomnato,ženeadekvátnymspôsobomzapočítavajúdovolenku,dodatkovú

dovolenku a ďalšie neprítomnosti do pracovného času. Nie je možné zistiť žiadny kľúč, podľa ktorého
žalobca započítava obdobia pracovného času a času odpočinku v zmysle smernice. Právne je výpočet
pracovného času v konkrétnom týždni (ako je to uvedené v žalobe – pod jednotlivými tabuľkami) úplne
irelevantný. Zmyslom zavedenia referenčných období a na ne nadväzujúcich výnimiek (t. j. najmä § 86zákona, ktorým sa zavádzajú 6-mesačné referenčné obdobia u príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru v zmysle čl. 19 smernice) je zabezpečiť „maximálny“ priemerný týždenný pracovný čas, v zmysle
smernice, v rámci referenčného obdobia, nepresahujúci 48h/t. Preto je právne relevantný iba výpočet

priemerného týždenného pracovného času, v zmysle smernice, za celé 6-mesačné referenčné obdobie
(a nie za konkrétny kalendárny týždeň/mesiac ako to naznačujú tabuľky doručené žalobcom a popisky
k nim). Výpočty prezentované žalobcom nekorešpondujú so žalobou. Nie je z nich možné určiť čo
sa žalobca v skutočnosti pokúša vypočítať, pretože sčítava pracovný čas a niektorý čas odpočinku v
rámci kalendárnych týždňov, pričom k tomuto sčítavaniu dochádza bez zjavného kľúča. Takýto postup

nevedie k žiadnemu právne relevantnému výsledku. Žalovaný zdôraznil, že v zmysle smernice vôbec
nie je podstatný počet hodín pracovného času v konkrétnom týždni. Prekročenie 48 hodín pracovného
času je úplne bežnou praxou v súlade s právom aj v civilných povolaniach. Podstatný je priemer
týždenného pracovného času v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Priemer sa vždy sleduje v
určitom referenčnom období. Je to dôsledkom predpokladu racionality právotvorcu. Inak by zavedenie
referenčnýchobdobívôbecnemalozmysel.Žalobcanajednejstraneuviedol,ženejdeopracovnoprávny

spor, na druhej strane neuviedol vôbec referenčné obdobia, v ktorých malo údajne dôjsť porušeniu jeho
práv.Bezuvedeniareferenčnýchobdobí(presne!),vktorýchmaloúdajnedôjsťkporušeniuprávžalobcu,
žaloba nedáva zmysel. Žalobca je ten, kto by mal referenčné obdobia uviesť a Slovenská republika
by, ako žalovaná, mala na tieto argumenty reagovať. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu (žalobca
tvrdí, že nejde o pracovnoprávny spor) a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti súdneho konania je

jeho úlohou označiť skutkové tvrdenia, dôležité pre rozhodnutie. Predmet sporu, tak ako sa ho pokúša
v žalobe žalobca vymedziť, nemožno považovať za dostatočne určitý – nie je vypočítaný priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu v konkrétnych referenčných obdobiach, nie sú označené konkrétne
referenčné obdobia (dokonca ani v jednotlivých týždňoch). Žalobca, okrem toho, neuvádza ani to, akým
spôsobom sa malo údajné porušenie jeho práv prejaviť v jeho živote – t. j. akú ujmu utrpel a prečo ju

vyčíslil sumou 10 000 € (slovom desaťtisíc eur). Žalovaný má za to, že v žalobe dochádza k mylnému
zamieňaniu pojmov „pracovný čas“ a „služobný čas“. Zákon definuje presne pojem „služobný čas“ v
§ 85 ods. 1 : „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu.“ Smernica presne definuje pojem „pracovný čas“ v čl. 2 ods. 1:
„ „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a

vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“
a pojem „čas odpočinku“ v čl. 2 ods. 2: „čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom“. Praktickým problémom je aj to, že, v zmysle zákona a kolektívnych zmlúv na príslušné
obdobie, má príslušník „odslúžiť“ istý počet hodín za týždeň a za mesiac. Do týchto hodín sa však
započítavajú aj niektoré doby času odpočinku v zmysle smernice. Ide napríklad o dovolenku, dodatkovú

dovolenku, návštevy u lekára a rôzne ďalšie neprítomnosti. Je to tak kvôli tomu, že ide o podklad
pre výpočet platov (nie pre výpočet pracovného času v zmysle smernice). Naopak sa do tohto času
nezapočítava služobná pohotovosť. Pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ nemožno nijakým spôsobom
zamieňať, ide o obsahovo odlišné pojmy. Rovnako od nich treba odlíšiť aj čas, ktorý je vypočítaný
súhrnom služobného času a niektorých časov odpočinku, na základe ktorého sú príslušníci Hasičského

a záchranného zboru odmeňovaní. Žalobca ignoruje tieto skutočnosti a argumentuje nezohľadňujúc
rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku. Služobný úrad je v záujme predchádzania vzniku
chorôb z povolania a regenerácie telesného a duševného zdravia povinný zabezpečovať rekondičné
pobyty vybraným príslušníkom v zmysle § 161 – § 162 zákona. Účasť na rekondičnom pobyte sa
posudzuje ako vykonávanie služby (§ 161 ods. 11 zákona). Žalovaný upozorňuje na to, že ohľadom

otázky ne/započítania rekondičného pobytu do pracovného času nie je k dispozícii relevantná odborná
literatúra ani judikatúra, a preto sa v tomto ohľade možno spoľahnúť iba na argumenty teórie práva.
Z dikcie zákona vyplýva (§ 161 ods. 1), že účelom rekondičného pobytu je zabezpečiť regeneráciu
telesnéhoaduševnéhozdraviapríslušníka(vtomtoprípadežalobcu).Počasrekondičnéhopobytuniesú
príslušníkom zadávané žiadne služobné úlohy a sú im vytvorené vhodné podmienky na to, aby skutočne

mohlo dôjsť k regenerácii ich duševných a fyzických síl. V prípade, že sa príslušník nechce z nejakého
dôvodu zúčastniť na rekondičnom pobyte (napríklad, že mu takýto režim subjektívne nevyhovuje),
môže požiadať o jeho vykonanie ambulantným spôsobom alebo o jeho nepridelenie. Uvedené platilo v
predmetných referenčných obdobiach (v súčasnosti už došlo k zmene, ktorej dôsledkom je aj možnosť
vykonávania rekondičného pobytu individuálne). Vzhľadom na vyššie uvedené rekondičný pobyt nie

je možné považovať za pracovný čas v zmysle smernice. Napriek tomu krajské riaditeľstvo, pre účely
tohto stanoviska, vypočítava pracovný čas žalobcu tak, že rekondičný pobyt do pracovného času
započítava – tento spôsob je pre žalobcu výhodnejší. Takýto postup uplatnil žalovaný preto, aby nad
akúkoľvek pochybnosť preukázal, že k porušovaniu práv žalobcu vyplývajúcich zo smernice nedošlo.Čo sa týka nezapočítavania dovolenky do referenčných období, správnym postupom je nezapočítanie
4 týždňov dovolenky, ktoré predpokladá smernica (čl. 16 smernice), za jeden kalendárny rok. Prípadné
nezapočítanie viac než 4 týždňov dovolenky, dodatkovej dovolenky, voľna za štátnu službu vo sviatok,

dovolenky bez odpočtu, voľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy a pod., by došlo k absurdnej situácii
spočívajúcej v tom, že čím viac dní voľna by žalobca čerpal v referenčnom období, a to nad rámec toho,
ktoré predpokladá smernica, tým horší priemerný týždenný pracovný čas by mu vyšiel, a to napriek tomu,
žebypracovnýmčasomstrávilmenejčasu.Pretojetakýtopostuppotrebnéuprednostniť-nezapočítanie
4 týždňov dovolenky za jeden rok. Akýkoľvek iný postup by nevyhnutne viedol k absurdným záverom.

Ide o dôsledok dôkladnej právnej argumentácie, ktorý však doposiaľ nie je možné podporiť relevantnou
judikatúrou, nakoľko v tejto oblasti jej doposiaľ niet (viď str. 34 výkladového oznámenia). Vzhľadom
na absenciu judikatúry sa žalovaný nedokáže jednoznačne a vyčerpávajúco vyjadriť k otázke ne/
započítavania dovolenky prenesenej z predchádzajúceho kalendárneho roka, ani odlíšiť ktoré dni
dovolenky spadajú pod režim 4 týždňov dovolenky predpokladaných smernicou a ktoré nie, a preto
žalovaný nezapočítava všetky dni označené ako „DOV“ (dovolenka) do predmetného referenčného

obdobia tak, aby bol výsledný výpočet pre žalobcu priaznivejší. Čo sa týka nezapočítavania dôb PN a
PN karanténa do referenčných období, smernica uvádza v čl. 16, že sa do doby pracovnej neschopnosti
do referenčných období nezahŕňajú, alebo sú pri výpočte neutrálne. Sú to tie dni, v ktoré by inak
žalobca vykonával štátnu službu vzhľadom na svoje zaradenie v štruktúre Hasičského a záchranného
zboru (t. j. útvar, čata, družstvo...). Iný výkladový záver je potrebné vylúčiť najmä preto, že inak by

nebolo možné zabezpečiť „neutrálnosť“ postupu jednak vzhľadom k pracovnému času konkrétneho
jednotlivca, jednak vzhľadom k dodržiavaniu zásady rovnakého zaobchádzania (rôzni príslušníci majú
štátnu službu rozvrhnutú rôzne). Je preto potrebné postupovať vo všetkých prípadoch rovnako, a to
tak, že sa zohľadní konkrétne služobné zaradenie žalobcu. Jedine tak je možné zohľadniť aj zásadu
rovnakého zaobchádzania. Ide o dôsledok dôkladnej právnej argumentácie, ktorý však doposiaľ nie je

možné podporiť relevantnou judikatúrou, nakoľko v tejto oblasti jej doposiaľ niet (viď str. 34 výkladového
oznámenia). Pre účely tohto vyjadrenia žalovaný vychádzal z alternatívy, že smernica sa na štátnu
službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzťahuje, a to po zohľadnení rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie C-742/19 (body 50-59, 69-70). Posúdenie referenčných období január – jún
2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 a január – júl 2022 je, v zmysle

judikatúry (C-742/19) , potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny
v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového
rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia. Napríklad
rôzne druhy karantény, a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do
dňa 15.5.2021 a odo dňa 25.11.2021 do dňa 22.02.2022 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti
alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj
bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch
je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení
smernice (bod 59). Celosvetová pandémia (teda okolnosť osobitnej závažnosti a nie len celoštátneho

rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú mal na mysli Súdny dvor Európskej únie, a ktorá odôvodňuje
odklon od priznania práv podľa smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho
hľadiska považuje krajské riaditeľstvo vyhlásenie a neskoršie rozšírenie núdzového stavu. Vzhľadom
na to sa v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach bolo v tejto veci možné od
smernice odchýliť. V referenčnom období január – jún 2020 síce v žalobcovom prípade bola prekročená

hranica priemerného týždenného pracovného času 48h/t, avšak žalovaný má za to, že v referenčných
obdobiach január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 a január
– júl 2022 sa na štátnu službu žalobcu smernica nevzťahovala (resp. bolo možné odchýliť sa od jej
ustanovení týkajúcich sa maximálneho týždenného pracovného času), a preto vôbec nemohlo dôjsť k
splneniu podmienky č. 1 (a teda ani podmienky č. 2 a č. 3), o ktoré žalobca svoju žalobu opiera. O

tom, že krajské riaditeľstvo a jemu podriadené útvary Hasičského a záchranného zboru dôsledne dbá
o dodržiavanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v zmysle smernice vypovedá
aj to, ako boli žalobcovi naplánované služby v obdobiach napr.: - 4.2. - 10.2.2021, 22.11. - 4.12.2021,
7.12. - 13.12.2021 a 19.12. - 31.12.2021 (ide iba o demonštratívny výpočet) kedy žalobca odslúžil
menej služieb než je obvyklé. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod

98) vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba,
ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva
skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušníkplní služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom
období za vykonanú štátnu službu nebol na svojich právach ukrátený. Na služobný pomer príslušníka
Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom

zabezpečenípolicajtovavojakovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov),čikolektívnezmluvy,pričom
z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vyplýva viacero výhod z oblasti
sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie
služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky),
náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky), vďaka čomu čerpajú ďaleko viac

voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví. Žalobca opomenul uviesť, že v Smernici
sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, avšak tento limit je priemer, ktorý možno
vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Taktiež navrhujeme zobrať do úvahy a
zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci sú chránení
pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne dlhým pracovným časom a nedostatočným
odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami vyplývajúcimi z osobitného prepisu o

sociálnomzabezpečeníazkolektívnejzmluvy,ktorémajúzanásledok,ženiejeprekračovanýstanovený
maximálny pracovný čas určený v Smernici. Smernica určuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Článok 2 ods. 1 Smernice definuje pracovný čas ako akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný uvádza, že na

účely Smernice treba do maximálneho času ustanoveného smernicou započítavať iba čas, ktorý
žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času
pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného Smernicou nemožno zarátavať čas,
kedyžalobcačerpánáhradnévoľno,dovolenku,dodatkovúdovolenku,PN-ku,OČR-ku,lekára,otcovskú
dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 01.01.2023

je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto
času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho
popisu služobných činností. Preto nemožno takto strávený čas zarátavať do maximálneho týždenného
pracovného času. Žalobca pred podaním žaloby nevyvinul žiadnu snahu upozorniť zamestnávateľa na
údajné porušovanie Smernice ako tvrdí žalobca v žalobe. Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil

odpracované hodiny a ich počítanie so zamestnávateľom (napríklad v čase, keď žalobca odsúhlasil
bez výhrad plán výkonu služieb), mohol byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho
konania. Žaloba je nekonkrétna, nevyplýva z nej vôbec v ktorom referenčnom období (toto obdobie
musí byť určené presne) malo údajne dôjsť k porušeniu práv žalobcu v zmysle smernice, ani to akým
spôsobom a v akom rozsahu k nemu malo dôjsť. Žalobca vôbec nevymedzuje žiadne referenčné

obdobie a neuvádza žiadny jednoznačný časový údaj. Predložené tabuľky a žalobcove popisky k nim
pojednávajúce o „týždennej dochádzke“ sú nezrozumiteľné. Nemožno z nich vyvodiť vôbec žiadny
záver. Žalobca predloženými materiálmi nijakým spôsobom nepreukazuje ani svoj týždenný pracovný
čas – pretože bez zjavného kľúča sčítava úseky pracovného času s niektorými úsekmi dôb odpočinku.
Žalobca sa vôbec nevenuje určeniu svojho priemerného týždenného pracovného času v (žiadnom)

referenčnom období. Pri tom priemerný týždenný pracovný čas v konkrétnom referenčnom období je
kľúčovým údajom, ktorý je nevyhnutné posúdiť pre to, aby bolo možné zodpovedať otázku či vôbec
nastala skutočnosť, ktorá by za istých okolností (po zohľadnení rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie C-742/19) mohla byť právnou skutočnosťou zakladajúcou zodpovednostný právny vzťah tak, ako
to naznačuje žalobca. Ak by sa priemerný týždenný pracovný čas nevypočítaval v rámci referenčných

období, smernicou predpokladané zavedenie referenčných období by nemalo žiaden zmysel. Žalovaný
poukázal na to, že príslušníci Hasičského a záchranného zboru majú v zmysle kolektívnej zmluvy (na
príslušné obdobie) možnosť čerpania ďalších dní voľna nad rámec dovolenky a dodatkovej dovolenky,
ako aj na fakt, že žalobcovi bolo (viď str. 18) v rôznych obdobiach naplánovaných menej služieb
než ako by to bolo ak by sa mu služby vždy plánovali spôsobom služba-voľno-voľno, pričom takýto

postup bol uplatnený práve preto, aby žalobca strávil menej času pracovným časom. Súd nemôže
nahradiť skutkové tvrdenia žalobcu (t. j. o ktoré presne vymedzené referenčné obdobie ide, aký
bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v zmysle smernice v tomto referenčnom období, ako
sa prípadné /doposiaľ nijakým spôsobom nepreukázane/ porušenie žalobcových práv odzrkadlilo v
kvalite jeho života a pod.) interpretáciou listín vytvorených žalobcom. V zmysle § 132 ods. 2 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok „Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť
odkazom na označené dôkazy.“. Preto sa nemožno uspokojiť s doterajšou argumentáciou žalobcu.
Absentuje akékoľvek prepojenie medzi tvrdeniami žalobcu a preukázaním akéhokoľvek zásahu do jeho
osobnosti. Žalobca neuviedol k výške požadovanej peňažnej náhrady žiadne odôvodnenie, ani bližšienešpecifikoval akú konkrétnu rekciu alebo zásah v jeho živote malo údajné porušenie jeho práv vyvolať.
Po zohľadnení „korekcie“ dĺžky sledovaných referenčných období (dovolenka v zmysle smernice a
Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času - 2023/C 109/01, obdobne práceneschopnosti), mohlo dôjsť
k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času žalobcu v referenčnom období január – jún
2020. Toto prekročenie nebolo porušením práv žalobcu, pretože v predmetnom referenčnom období sa
žalovaný odchýlil od ustanovení smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V období
január 2020 – júl 2022 bolo možné sa od ustanovení smernice, vzhľadom na judikatúru, odchýliť. Žaloba,

tak ako je podaná, vôbec nedáva zmysel. Žalobca neuviedol kedy (v ktorom referenčnom období), akým
spôsobom, ani v akom rozsahu malo údajne dôjsť porušeniu jeho práv, ani to, akým spôsobom vyčíslil
svoju nemajetkovú ujmu. K porušeniu práv žalobcu v zmysle žaloby nedošlo v žiadnom zo sledovaných
referenčných období. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatuje, že vo vzťahu k žalobcovi
nebola Smernica porušená a preto nie je žiadny dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch
za porušenie práva Európskej únie. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19

(bod 98) vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba,
ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva
skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní
služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v

predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený. Podľa § 13 ods. 1
a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho

vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.
Samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. žalobca nemusí byť bdelý a aktívny
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce,

ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č.
315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje, že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby
príslušník mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý
odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89
ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne

dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo
sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok. Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru viaceré výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah
ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Vymenovali
sme len niektoré z prostriedkov ochrany, ktoré zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom

Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a
pre venovanie sa ich rodinnému životu. Žalobca opiera svoju žalobu aj o rozsudok Súdneho dvora vo
veci Günter Fuß, pričom tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu.
S týmto tvrdením žalovaný nesúhlasí, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon
služby sa značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je

štát, pričom príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém
sociálneho zabezpečenia. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí
C- 429/09 G. Fuss uviedol veľmi jasne, cit.: „ smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce
sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie
v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad

rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej,
v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného
voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady.“ Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho

súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020. Čo sa týka
posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné
obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovnéhočasu.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutieslužobnéhočasuuhasičovvreferenčnom
období. Žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na
výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S

plánovaným rozvrhom 14 služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so
všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu
služby. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu
služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o

ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany
žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle
§ 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti
vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto
zákona, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a služobných predpisov sú alebo boli vo
veciachvykonávaniaštátnejslužbyporušené;toneplatí,akboliprávaporušenérozhodnutímpodľatohto

zákona a je možné proti takému rozhodnutiu podať opravný prostriedok; v takom prípade sa podanie
neposudzuje ako sťažnosť. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu,
avšak výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 10.000,- eur, žalovaný považoval
za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne

vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom
pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux
v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva
vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady

priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr.
Público-ComunicacáoSocial,S.A.v.Portugalsko).NapokonEurópskysúdpreľudsképrávazdôrazňuje,
že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady,
ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných

dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.
Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo
19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy,
ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré
súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími

právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje
voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca neodôvodnil
výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah
spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote
fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia

nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch.
Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednom prípade individuálne. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia
v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento
zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť),

ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno
preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby
náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515

zo dňa 30.06.2021). Žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k žalobcovi nebola smernica porušená a nie je
dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie. Vzhľadom
na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok
konania, a námietku nedôvodnosti žaloby, žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v
zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhoval, aby sa súd prvej inštancie pred ďalším postupom v konaní

vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného. V prípade, že sa súd prvej inštancie stotožní
s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhoval, aby Okresný súd Rožňava v tejto právnej veci
konanie zastavil. V prípade, že sa súd prvej inštancie nestotožní s vyššie uvedenými námietkami,
žalovaný navrhol súdu prvej inštancie, aby vydal rozsudok, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahuzamietol. V prípade úspechu v konaní si žalovaný uplatnil náhradu trov konania, ktoré budú dodatočne
vyčíslené.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.07.2023 uviedol, že žalovaný vo svojom
vyjadrení okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania Smernice 2003/88/ES je upravená
nielen v jej Čl. 2 ods. 1 a 2 ale na základe odkazu ods. 3 Článku 2 aj príslušnými ustanoveniami Smernice
89/391/EHS keďže: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v
zmysle článku 2. Smernice 89/391/EHS bez toho by boli dotknuté články 14,17,18,19 tejto smernice“.

Žalovaný tiež poukázal na Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, podľa ktorého: „Táto smernica sa
neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia
alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v dôsledku čoho dochádza k záveru, že
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
„jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej článku 2 ods. 2.

Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych
vojakov. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES

na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.“
Opierajúc sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu) žalovaný dochádza k
záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva Smernica 2003/88/ES sa na
nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Významom
a výkladom Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD výklad ktorých je

všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval,
že : „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len
„určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod. 53).V dôsledku toho „výnimka uvedená v Čl. 2
ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb

nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia
lebo situácia osobitného rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod. 55 rozsudku). Rovnako aj Uznesenie ESD prijaté
vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na „činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje
výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 smernice č.89/131/EHS ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti

tejto smernice pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod. 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru
ESD možno spomenúť vec C-518/15, R. Matzak, v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to

aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a
môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie“ (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v
Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Je treba
pripomenúť, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená

zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/
ES. Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa
nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas
podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. K údajnému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného žalobca uviedol, že žalovaným je Slovenská republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho
zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako
členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je
zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v

konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá
je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnejsprávy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o
organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré
bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v

znení neskorších predpisov. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že námietka nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná. K transpozícii relevantných článkov Smernice
možno v tejto súvislosti uviesť, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/ES bude
transponovaná do zákona č.315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore čo výslovne potvrdzuje
jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č.315/2001 Z. z. sú rozpore

so smernicou pretože ich uplatnením sa negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre hasičov. Práve
naopak týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48
hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu.
Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je
v rozpore s Čl.6 písmeno b) Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný
týždenný pracovný čas hasičov. V tejto súvislosti tiež treba zdôrazniť, že transpozícia smerníc nesmie

byť formálna a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov
členských štátov EU vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým
zákonodarcom. Správnosť transpozície smerníc na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania
transpozičných zákonov, t, j. v danom prípade zákona č.315/2001 Z. z. Naopak žalovaný tvrdí, že
tieto takéto tvrdenia žalobcu „sú neopodstatnené“. Pre úplnosť je potrebné poukázať na to, žalobca k

svojej žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času
„nadobudnutého“ v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48
hodinový týždenný pracovný čas. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná
do zákona č.315/2001 Z. z. žalovaný uviedol akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane
Čl. 2 ods. 1) premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej

stránke stalo má za to, že transponovanie smernice bolo správne. Takýto výklad však nespĺňa
požiadavky úniového práva nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný
výsledok t. j. zabezpečenie 48 hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov hasičského
zboru Slovenskej republiky. Žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného

času. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96
Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a
túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej
kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o
hasičskom zbore pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného

času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia. Z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná
pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po
skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 Zákona o hasičskom zbore
(Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť

alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený
rozvrhnutia služobného času: „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že
bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods.
1 Zákona). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža
len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude

povolaný. § 122 Zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k
vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a §
91 ods. 1 Zákona tiež uvádza, že : „Štátnou službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva
počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že
Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom

odpočinku (C- 437/05, Vorel, bod 25,C-258/10, bod.43) ako zákon č.315/2001 Z. z. vo forme služobnej
pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len
vtedy ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času
čo však zákon č.315/2001 nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na
odpočinok (Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice) To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné

považovať za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD. Žalobca tvrdí, že nakoľko
služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým
týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný Čl.6 písmeno
b) Smernice 2003/88/ES. Rovnako ako v prípade Čl. 2 ods. 1 Smernice aj v prípade jej Čl. 6 žalovanýiba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice 2003/88/ES (Čl. 6, 16, 17)
premietli do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo
má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl. 6 Smernice správne“. Žalovaný sa konkrétne

zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre
uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri
mesiace pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie
dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona č.315/2001 Z. z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas
hasičovaplikovanývrámcišesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobia.Hocižalovanýsapomernepodrobne

zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém
t.j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný
pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu
aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením
referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V
dôsledku toho ak štát nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci

stanoveného preferenčného obdobia dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice.
Na základe argumentácie žalobcu ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o Hasičskom
a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že
za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo
je v rozpore s Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice. Nakoľko za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť

nie je považovaná, súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48
hodinového priemerného pracovného času požadovaného článkom 6 písmeno b) Smernice. Pokiaľ ide
o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník
skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne
„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor dospel

k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na
svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho
rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej

doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod
93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). K nároku na náhradu škody, žalobca uviedol, že
svoj nárok oprel o § 11 - 13 Občianskeho zákonníka a to z toho dôvodu, že v Slovenskej republike
absentuje osobitná právna úprava, ktorá by mu umožňovala v okolnostiach prípadu presne vypočítať
výšku svojho nároku. Nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo
v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno

podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým
je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany
osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava
nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. K výške nemajetkovej ujmy poukázal na
právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobných prípadoch priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 2.500,- eur do 4.759,99 eura.

5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28.07.2023 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia
k žalobe zo dňa 28.06.2023 a rovnako zotrval na všetkých skutočnostiach a svojich tvrdeniach
uvedených žalovaným vo vyjadrení.

6. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 29.01.2024 predložil výpočet priemerného týždenného pracovného času

žalobcu, vypracovaný v súlade s Čl. 6 písm. b) a Čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES za obdobie
od 04/2020 do 02/2023, v ktorom zvýraznil mesiace počas ktorých došlo k prekročeniu priemerného
týždenného pracovného času u žalobcu. Ide o mesiace 04, 05, 07, 08, 09, 10, 11, 12/2020, 01, 02, 03,
04, 05, 06, 07, 08, 09, 12 /2021, 02, 03, 05/2022 a 01, 02/2023.7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 31.01.2024 uviedol, že prepočty predložené žalobcom vo vyjadrení zo
dňa 29.01.2024 sú nepreskúmateľné a nie je možné ich použiť ani ako podklad pre výpočet referenčných

období. Na účely výpočtu priemerné pracovného času s poukazom na maximálneho priemerného
pracovného času podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES bolo správne transponované do slovenského
právneho poriadku referenčné obdobie dlhé šesť mesiacov a teda je nutné na účely konštatovania
porušenia práva Európskej únie v zmysle smernice 2003/88/ES vychádzať z výpočtov priemerného
pracovného času na šesťmesačné referenčné obdobia. Spriemerovať žalobcom vytýčené obdobia v

žalobe je z dôvodu započítavania všetkých období, aj tých, ktoré smernice v čl. 16 písm. b) s poukazom
na čl. 7 vymedzuje ako nezapočítateľné, nemožné. V tabuľkách žalobca nezapočítal do svojho prepočtu
ani dni označené ako DOD, DOS, VS, NV, SVK, SVP a ani dni DOV nad rámec predpokladaných
štyroch týždňov dovolenky v zmysle smernice 2003/88/ES. Nezapočítanie štyroch týždňov dovolenky
v jeden kalendárny rok je správnym postupom. Dovolenky označené ako DOS – dovolenka za sviatok
bez odpočtu a DOD – dodatková dovolenka je potrebné započítavať do prepočtu na účely výpočtu

priemerného týždňového pracovného času v referenčnom období v zmysle smernice 2003/88/ES,
nakoľko ide o dovolenky, ktoré nespadajú pod definíciu ročnej platenej dovolenky podľa čl. 7 smernice
2003/88/ES.DOS–dovolenkazasviatok,ideodovolenku,ktorásapríslušníkovineodpočítaatedadanú
dovolenku bude čerpať v iný deň, ktorú sa na účely výpočtu nezapočíta. DOD – dodatková dovolenka
je nad rámec dovolenky ustanovenej smernicou a preto ju smernica do daného výpočtu nezahŕňa.

VS – voľno za sviatok. Nejde o dovolenku, ale o voľno namiesto dňa, kedy bol príslušník v službe počas
sviatku.
NV – ide o náhradné voľno za prácu nadčas, čo nemožno subsumovať pod čl. 7 smernice 2003/88/ES
a teda je nutné takýto deň započítať na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času.
SVK – ide o služobné voľno, podľa slov žalobcu o „prekážku v práci počas vyhlásenej karantény/covid“.

Znovu však nemožno hovoriť o čase odpočinku, ktorý by bolo možné subsumovať pod čl. 7 smernice
2003/88/ES a teda aj takéto dni je potrebné započítať do výpočtu.
SVP – ide o dovolenku príslušníka vyplývajúcu z kolektívnej zmluvy, ktorá je poskytovaná nad rámec
zákonnej úpravy a teda nad rámec čl. 7 smernice 2003/88/ES.
Dni označené ako DOS, DOD, SVK, SVP, VS a VN nemožno nezapočítať, respektíve nemôžu

vystupovať ako neutrálne, nakoľko argumentácia žalobcu, že by tieto dni na účely výpočtu referenčných
období by mali byť vynechané, nenachádza oporu ani v smernici 2003/88/ES a ani v inom právnom
predpise.
Žalovaný poukázal na to, že žalobca poskytol prepočet, ktorý absolútne odporuje smernici 2003/88/
ES a rovnako aj čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu žalovaný poskytol

súdu prepočet referenčných období spôsobom, ktorý predostrel žalobca, avšak s poukazom na vyššie
uvedené do neho započítal predmetné dni:
I. Žalobca v referenčnom období od 04/2020 do 09/2020 odpracoval 1.263 hodín V danom referenčnom
období tak odpracoval priemerne 49,32 hodín týždenne, čo je o 1,32 hodiny viac, ako to ustanovuje čl.
6 smernice 2003/88/ES.

II. Žalobca v referenčnom období od 10/2020 do 03/2021 odpracoval 1.114,70 hodín. V danom
referenčnom období tak odpracoval v priemere 45,68 hodín týždenne, čo je o 2,32 hodín menej, ako to
ustanovuje čl. 6 smernice 2003/88/ES.
III. Žalobca v referenčnom období od 04/2021 do 09/2021 odpracoval 1267,00 hodín V danom
referenčnom období tak odpracoval v priemere 50,47 hodín týždenne, čo je o 2,47 hodín viac, ako to

ustanovuje čl. 6 smernice 2003/88/ES.
IV. Žalobca v referenčnom období od 10/2021 do 03/2022 odpracoval 971,14 hodín.
Vdanomreferenčnomobdobítakodpracovalvpriemere42,65hodíntýždenné,čojeo5,35hodínmenej,
ako to ustanovuje čl. 6 smernice 2003/88/ES.
V. Žalobca v referenčnom období od 04/2022 do 09/2022 odpracoval 1103,00 hodín. V danom

referenčnom období tak odpracoval v priemere 45,04 hodín týždenné, čo je o 2,96 hodín menej, ako to
ustanovuje čl. 6 smernice 2003/88/ES.
VI. Žalobca v referenčnom období od 09/2022 do 02/2022 odpracoval 1022,50 hodín. V danom
referenčnom období tak odpracoval v priemere 47,70 hodín týždenné, čo je o 0,30 hodín menej, ako to
ustanovuje čl. 6 smernice 2003/88/ES.

Vzhľadom na vyššie uvedený prepočet referenčných období žalobcu mal žalovaný za to, že vo vzťahu k
žalobcovi v rámci žalovaným predložených referenčných období boli 4 referenčné obdobia kde žalobca
odpracoval nižší počet hodín ako povoľuje čl. 6 smernice 2003/88/ES smernica 2003/88/ES a v rámci
2 referenčných období žalobca odpracoval vyšší počet hodín ako povoľuje čl. 6 smernice 2003/88/ES. Vyšší priemer bol zapríčinený čerpaním riadnej dovolenky, prípadne PN, ktoré skresľujú priemerný
výpočet.

8. Súd vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 204 CSP, oboznámením sa so žalobou,
písomnými vyjadreniami strán sporu, výsluchom žalobcu a predloženými listinnými dôkazmi.

9. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré bolo zo strany súdu určené na deň 07.02.2024 o 10.00
hod. Predvolanie na pojednávanie bolo doručené zástupcovi žalobcu, žalobcovi, ako aj žalovanému. Na

pojednávaní dňa 07.02.2024 sa osobne zúčastnil žalobca, jeho zástupca, ako aj žalovaný (poverený
zamestnanec Ministerstva vnútra Slovenskej republiky).

10. Zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe, ako aj na svojich písomných
vyjadreniach v celom rozsahu tak ako boli súdu doručené. Poukázal na skutkové a právne vymedzenie
predmetu konania uvedené v jeho podaniach. Mal za to, že žaloba bola podaná dôvodne a navrhoval

súdu, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %
zo strany žalovaného. Uviedol, že z výpočtu žalobcu vyplýva, že boli zohľadnené neutrálne obdobia,
bol odpočítaný čas dovolenky, dodatkovej dovolenky, iného voľna. Podľa výpočtu žalobcu priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu bol prekročený za 3 referenčné obdobia a to od mája do augusta 2020,
pričom priemerný týždenný pracovný čas v tomto období u žalobcu bol 50,63 hodín, za obdobie od

septembra do decembra 2020 priemer bol 49,42 hodín a za obdobie od mája do augusta 2021 priemer
bol 51,45 hodín. Poukázal na to, že žalovaný predniesol protichodné tvrdenia, pretože napriek tomu,
že uznával, že podľa jeho výpočtu v priebehu 2 referenčných období došlo k prekročeniu priemerného
týždenného pracovného času u žalobcu, napriek tomu navrhoval, aby súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.Žalovanývykladásmernicureštriktívnevovzťahukžalobcovi,pretožezohľadňujeibazákladnú

výmeru dovolenky. Poukázal na samotný obsah smernice aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora,
že výklad smernice v danom prípade k žalobcovi, nemá byť reštriktívny, teda zužujúci, ale práve naopak.

11. Žalobca na pojednávaní uviedol, že pracuje ako hasič záchranár a vykonáva štátnu službu na
Okresnom riaditeľstve HAZZ v Rožňave, Hasičská stanica D.. Jeho pracovný čas má 16 hodín a na to

nadväzuje 8 hodinová pohotovosť. Tieto zmeny sa opakujú 10 až 11 krát mesačne, teda na pracovisku
trávi celkom 24 hodín počas jednej pracovnej zmeny. Uviedol, že po odpracovaní 24 hodín, teda jednej
zmeny, má 2 dni voľno. Po zmene 8 hodín musí mať povinný oddych. Počas tejto doby nemôžu byť
povolaní do služby, ale po uplynutí 8 hodín, aj počas voľných dní, môže byť povolaný do služby, ak je
výjazd. Má špecializáciu pilčícku, lezeckú, zdravotnícky záchranár, viazač bremien. Tieto špecializácie

nemá každý jeho kolega, majú to len niektorí. Počas voľných dní sa nevie celkom zregenerovať, pretože
väčšinou počas voľných dní sú školenia, ktoré musí absolvovať a to v Košiciach alebo v Spišskej Novej
Vsi, preto podľa jeho názoru 8 hodín, ktorý čas je určený ako povinný oddych, nepostačuje na jeho
regeneráciu. Je ženatý, má 2 deti. Manželka akceptuje jeho prácu, avšak niekedy nastanú nezhody,
problémy, napríklad pokiaľ potrebuje, aby s ňou išiel k lekárovi. Jedna dcéra je už vydatá a druhá

dcéra má 17 rokov, je študentkou gymnázia. S touto dcérou málo času trávia spolu, vzhľadom na výkon
jeho práce a na aktivity dcéry. Hobby alebo koníčky žalobca nemá, pretože nemá na to čas, nestíha.
Nepociťuje zdravotné problémy, avšak trpí nespavosťou a má problémy so zaspávaním. Budí sa aj na
zazvonenie telefónu. Počas pohotovosti sa musí zdržiavať na pracovisku. On a jeho kolegovia majú
vytvorené miesto pre oddych. Majú spálňu, avšak počas tejto pohotovosti nemôže kľudne spať, nakoľko

je v pohotovosti. Ide o taký spánok, že vždy má jedno oko otvorené. V priemere raz, niekedy aj viackrát
mesačne sa stáva, že počas voľných dní sa musí zúčastniť školení. Pokiaľ tieto školenia sú na Lešti, tak
trvajú od pondelka do štvrtka. Tieto školenia absolvuje dvakrát do roka vzhľadom na jeho špecializáciu,
že je lezec a aj ako hasič. Pokiaľ by zamestnávateľ urobil organizačnú zmenu, vyhovoval by mu 12
hodinový pracovný čas. 8 hodinový pracovný čas mu nevyhovuje, pretože z miesta bydliska dochádza

do práce, pričom dochádzka mu trvá hodinu.

12. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že so žalobou nesúhlasí. Trval na obsahu všetkých písomných
vyjadrení podaných v prejednávanej veci. Poukázal na to, že z celkového počtu 6 referenčných období
počas 4 referenčných období nedošlo k prekročeniu limitu priemerného týždenného pracovného času

u žalobcu stanoveného smernicou a k prekročeniu došlo iba počas 2 referenčných období a to v
období od 04.03. do septembra 2020 a od októbra 2021 do marca 2022. Čo sa týka výšky žiadanej
nemajetkovej ujmy, žalovaný túto sumu považoval za neprimerane vysokú, preto s výškou žiadanej
nemajetkovej ujmy nesúhlasil a vychádzajúc z obsahu písomných vyjadrení žalobu navrhoval v celomrozsahu zamietnuť. Uviedol, že pokiaľ by súd dospel k záveru, že žalobe čiastočne vyhovie, navrhoval,
aby súd predĺžil paričnú lehotu z 3 dní na 15 dní, nakoľko ministerstvo nie je schopné realizovať plnenie
v lehote 3 dní. Uviedol, že žalovaný započítaval do neutrálneho obdobia obdobie práceneschopnosti a

čerpanie dovolenky u žalobcu, ale vzhľadom na to, že smernica striktne neukladá povinnosť započítať
aj dodatkovú dovolenku a ďalšie voľná, preto do neutrálneho obdobia tieto voľná nezapočítaval.

13. Z tabuľkového prehľadu za obdobie od 04/2020 do 02/2023 súd zistil, že žalobca v sledovanom
období pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané

do fondu pracovného času. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva
stálu štátnu službu Okresnom riaditeľstve HaZZ v Rožňave, Hasičskej stanici Dobšiná. Žalobca
minimálne od apríla 2020 do februára 2023 pracoval na zmeny, teda vykonával službu 16 hodín resp.
16,5 hodín a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 8, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej
bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. Celkový čas,
počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín

v jednom služobnom dni.

14. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

15. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

16. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP), súdy prejednávajú a rozhodujú

súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

17. Podľa § 19 písm. b) CSP, osobitná miestna príslušnosť, popri všeobecnom súde žalovaného je na
konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu

škody.

18. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje smernica európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

19. V článku 1 bod 2 smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku
a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

20. Článok 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17,18 a 19 tejto smernice.

21. Podľa článku 2 ods. 1 smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi

právnymi predpismi alebo praxou.

22. Podľa článku 6 písm. b.) Smernice členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

23. Podľa článku 16, písm. b.) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
( maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

24. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje zákon
č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len Zákona).25. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. ("Zákon") služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

26. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

27. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

28. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad

rámec určeného služobného času.

29. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

30. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

31. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z. ako vykonávanie štátnej služby

sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

32. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy.

33. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo

34.Vprvomradesasúdmuselvysporiadaťsobranoužalovanéhoasjehonámietkamiohľadompasívnej
vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti žaloby.

35. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala
(nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy Článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave

pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a
vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať
aj vnútroštátne súdy v zhode s Článkom 7 ods. 2, 5, Článkom 144 Ústavy SR, ako aj Článkom 3
Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva

a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí
medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na
vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a
priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex
officio. Judikatúra SDEÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na

zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v Článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.36. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie 48 hodinového týždenného pracovného času,

ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho prípade
správne použitá a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Porušenia úniového práva sa môže
dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom

pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179
a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu
úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnnea Heitz), ad
4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93
BrasserieduPěcheuraFactortame).Zodpovednosťčlenskéhoštátuzavzniknutúškodupodľajudikatúry

SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51
rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame,
bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým
alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants
Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva

členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O
výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

37. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa

subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým
prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí
mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za

akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového
prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych
konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre

takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,
je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a
analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z. z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,

ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti
tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná
zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny
úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva

Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z. z., pretože do
pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej
časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z. z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka
práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9

vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z. z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy
SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/
Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie
a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na

náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako
orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z. z. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikáciiustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá
priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to,
ktorýverejnýorgánsaporušeniaprávaúniedopustil,resp.ktorýzorgánovbymalpovinnosťškodupodľa

vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09 G. Fuß bod 46, rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020
zo dňa 19. 11. 2020).

38. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica tiež nebola súdom zohľadnená,
pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V

bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie
s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť

hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj
Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav
pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom
rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť

ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G.Fus týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že: "pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni

vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel
týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná
pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa

musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú
prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD
vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod

95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v
pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je
povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/

Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto
povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas.
bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor
tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už
citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny

dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe
zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas
neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60, rozsudok Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019).

39. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na
tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávanéza obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu
tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych

predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či

hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

40. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva
niejevýkonomštátnejslužby,nakoľkoodrážalenstavpripravenostipracovníkanaeventuálnevykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto

vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom
zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho

odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi
peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48
hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva

Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v
danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v
zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad

stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice
a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol
maximálnytýždennýpracovnýčasupravenýtýmtoustanovenímdodržaný)aktorýbymoholvyužiťpodľa
vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

41. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože
neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu
na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama

bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky
C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ,
že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,

alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ
vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi
ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel

k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by
bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno
preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mužalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane
zamestnanca,ktorýpreduplatnenímnárokunasúdenepožiadalzamestnávateľao„dodržiavanienoriem
komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva

Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z
uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß,
rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020).

42. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i

psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

43. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to
tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež
Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal

podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva
na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na
formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď

ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve
peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok KS Košice sp.
zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia

dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby
mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 10.000,00 eur.

44. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do

jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu

osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k

porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotnázávažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

45. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá
vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k
zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa

objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne
nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax
jevzhľadomnarizikovosťjehoprácenesmiernepotrebný.Právonaodpočinokjeužalobcupermanentne
niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz
vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú,
rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej

sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode
95 Rozsudku Fus, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na
následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13
Občianskeho zákonníka. ( rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa

15.10.2019)

46. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2.000 Eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej
sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by

sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho
zdravotnýstav.Vzhľadomnaabsenciutakýchtonásledkovsúdpovažovalsumu2.000Eur,zaprimeranú.
Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú
v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019,
5Co/26/2022, 5Co/64/2022).

47. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Žalobca bol v konaní úspešný, pretože žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený z dôvodu, že došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie

súkromného, rodinného života, i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok
na primerané odškodnenie. Výška plnenia závisela od úvahy súdu, na ktorú možno usudzovať len
vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a ustálenej judikatúry, preto žalobcu nemožno zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V samostatnom
rozhodnutí o výške náhrady trov konania, ktoré vydá vyšší súdny úradník v zmysle ustanovenia § 262

ods. 2 CSP sa zohľadní rozsah priznaného plnenia.

Poučenie:

Proti uvedenému rozsudku je prípustné odvolanie v zmysle ust. § 355 a § 356 CSP.

Odvolanie je možné podať v lehote do 15 dní od doručenia rozhodnutia na Krajský súd v Košiciach,

prostredníctvom Okresného súdu Rožňava.

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj
tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má

vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.