Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120304963
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6120304963.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, XXX XX C. C., o zaplatenie 5 223,42 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Csp/49/2020
– 405 zo dňa 07. novembra 2023 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. výroku o lehote na plnenie potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e .

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

IV. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou pôvodne domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 7 725,69 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 876,78 eur od 04.04.2020 do 20.01.2020, zo sumy 7 726,78
eur od 21.04.2020 do 06.05.2020 a zo sumy 7 725,69 eur od 06.05.2020 do zaplatenia.

2. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 13Csp/49/2020 – 257 zo dňa 27. septembra 2022
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 223,42 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 7876,78 eur od 04.04.2020 do 20.04.2020, zo sumy 7726,78 eur od 21.04.2020 do
05.05.2020, zo sumy 7725,69 eur od 06.05.2020 do 18.05.2020, zo sumy 7575,69 eur od 19.05.2020 do
05.06.2020, zo sumy 7575,59 eur od 06.06.2020 do 18.06.2020, zo sumy 7425,59 eur od 19.06.2020 do
20.07.2020, zo sumy 7275,59 eur od 21.07.2020 do 04.08.2020, zo sumy 7275,51 eur od 05.08.2020 do

17.08.2020, zo sumy 7125,51 eur od 18.08.2020 do 04.09.2020, zo sumy 7125,41 eur od 05.09.2020 do
18.09.2020, zo sumy 6975,41 eur od 19.09.2020 do 02.10.2020, zo sumy 6975,32 eur od 03.10.2020 do
16.10.2020, zo sumy 6825,32 eur od 17.10.2020 do 03.11.2020, zo sumy 6825,22 eur od 04.11.2020 do
18.11.2020, zo sumy 6675,22 eur od 19.11.2020 do 03.12.2020, zo sumy 6675,12 eur od 04.12.2020 do
17.12.2020, zo sumy 6525,12 eur od 18.12.2020 do 05.01.2021, zo sumy 6525,03 eur od 06.01.2021 do
12.01.2021, zo sumy 6375,03 eur od 13.01.2021 do 02.02.2021, zo sumy 6374,95 eur od 03.02.2021 do
02.03.2021, zo sumy 6374,85 eur od 03.03.2021 do 18.03.2021, zo sumy 6224,85 eur od 19.03.2021 do

06.04.2021, zo sumy 6224,75 eur od 07.04.2021 do 15.04.2021, zo sumy 6074,75 eur od 16.04.2021 do
04.05.2021, zo sumy 6074,67 eur od 05.05.2021 do 17.05.2021, zo sumy 5924,67 eur od 18.05.2021 do
01.06.2021, zo sumy 5924,57 eur od 02.06.2021 do 14.06.2021, zo sumy 5774,57 eur od 15.06.2021 do
13.07.2021, zo sumy 5773,97 eur od 14.07.2021 do 14.07.2021, zo sumy 5623,97 eur od 15.07.2021 do05.08.2021, zo sumy 5623,89 eur od 06.08.2021 do 13.08.2021, zo sumy 5473,89 eur od 14.08.2021 do
07.09.2021, zo sumy 5473,79 eur od 08.09.2021 do 20.09.2021, zo sumy 5423,79 eur od 21.09.2021 do
05.10.2021, zo sumy 5423,69 eur od 06.10.2021 do 21.10.2021, zo sumy 5373,69 eur od 22.10.2021 do

03.11.2021, zo sumy 5373,61 eur od 04.11.2021 do 22.11.2021, zo sumy 5323,61 eur od 23.11.2021 do
03.12.2021, zo sumy 5323,51 eur od 04.12.2021 do 20.12.2021, zo sumy 5273,51 eur od 21.12.2021 do
04.01.2022, zo sumy 5273,42 eur od 05.01.2022 do 12.01.2022, zo sumy 5223,42 eur od 13.01.2022 do
zaplatenia, pričom povolil žalovanému všetko splácať v splátkach, ktorých výšku a podmienky splácania
určil v rozsudku (I. výrok) konanie vo zvyšnej časti zastavil (II. výrok) a uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým
rozhodne o ich výške (III. výrok).

3. V poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobca aj žalovaný. Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením č. k. 43CoCsp/12/2023 – 330 zo dňa 07.06.2023 v spojení s opravným
uznesením č. k. 43CoCsp/12/2023 – 508 zo dňa 16.01.2025 predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie

zrušil v I. a III. výroku a vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenej časti na ďalšie konanie. Odvolací
súd mal za to, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu ako aj žalovaného na spravodlivý proces.
Právo žalobcu na spravodlivý proces porušil tým, že riadne neodôvodnil, na základe čoho umožnil
žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach. Žalovanému zasa nedal odpoveď na podstatnú námietku
týkajúcu sa nesplnenia povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného

splácať spotrebiteľský úver. Odvolací súd taktiež vytkol súdu prvej inštancie, že dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. vychádzal zo skutkových zistení, ktoré
v konaní neboli podporené dôkaznými prostriedkami a v konečnom dôsledku tak rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z predčasného, t.j. nesprávneho právneho posúdenia veci, preto bolo potrebné
rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“) zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že v ďalšom konaní bude
úlohou súdu prvej inštancie vyhodnotiť, či si veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
splnil povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver
v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade, že žalobca toto nepreukáže, nebol

oprávnený pre nesplnenie niektorej splátky žiadať zaplatenie celého úveru v zmysle § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch a v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa sa
úver považuje aj za bezúročný a bez poplatkov. Preto bude úlohou súdu prvej inštancie súčasne v
zmysle § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotiť výšku peňažnej povinnosti (záväzku)
žalovaného, ako aj čas plnenia záväzku. Naopak, ak žalobca preukáže, že úverovú bonitu žalovaného s

odbornou starostlivosťou posúdil, súd prvej inštancie sa po vykonanom dokazovaní v tomto smere jasne
a výstižne vysporiada s obranou žalovaného a ak opätovne uloží žalovanému povinnosť zaplatiť plnenie
v splátkach, prípadne určí na plnenie dlhšiu lehotu, musí toto rozhodnutie riadne odôvodniť v novom
rozhodnutí. Napokon bude úlohou súdu prvej inštancie sa v ďalšom konaní vysporiadať aj s procesnou
obranou žalovaného vznesenou až v odvolacom konaní, že poistenie schopnosti splácať úver uzavreté

z podnetu veriteľa považuje za nekalú obchodnú praktiku a neprijateľnú zmluvnú podmienku.

4. Odvolaním napadnutým v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 2 244,35 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2 795,50 eur od
21. 06. 2021 do 13. 07. 2021, zo sumy 2 794,90 eur od 14. 07. 2021 do 14. 07. 2021, zo sumy 2 644,90

eur od 15. 07. 2021 do 05. 08. 2021, zo sumy 2 644,82 eur od 06. 08. 2021 do 13. 08. 2021, zo sumy
2 494,82 eur od 14. 08. 2021 do 07. 09. 2021, zo sumy 2 494,72 eur od 08. 09. 2021 do 20. 09. 2021,
zo sumy 2 444,72 eur od 21. 09. 2021 do 05. 10. 2021, zo sumy 2 444,62 eur od 06. 10. 2021 do 21.
10. 2021, zo sumy 2 394,62 eur od 22. 10. 2021 do 03. 11. 2021, zo sumy 2 394,54 eur od 04. 11. 2021
do 22. 11. 2021, zo sumy 2 344,54 eur od 23. 11. 2021 do 03. 12. 2021, zo sumy 2 344,44 eur od 04.

12. 2021 do 20. 12. 2021, zo sumy 2 294,44 eur od 21. 12. 2021 do 04. 01. 2022, zo sumy 2 294,35 eur
od 05. 01. 2022 do 12. 01. 2022, zo sumy 2 244,35 eur od 13. 01. 2022 do zaplatenia, všetko v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (I. výrok); žalobu vo zvyšnej časti zamietol (II. výrok) a uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 22,88 %, v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (III. výrok).

5. Z nesporných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný
skutkový stav:6. Dňa 29.10.2015 právny predchodca žalobcu – spoločnosť A. A., D., so sídlom E. X, XXX XX
C., IČO: XX XXX XXX (ďalej aj „právny predchodca žalobcu“) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník –
spotrebiteľ uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX (ďalej aj „zmluva o úvere“ alebo

„úverová zmluva“), na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol dňa 30.10.2015 žalovanému
bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 16 400,- eur pri fixnej úrokovej sadzbe 8,59 % ročne, pričom
žalovaný sa zaviazal splatiť úver v 68 pravidelných mesačných anuitných splátkach po 305,85 eur, s
termínom splatnosti prvej splátky 20. 11. 2015, ďalších splátok v 20. deň príslušného kalendárneho
mesiaca. Termín konečnej splatnosti úveru bola určený na 20.06.2021, celková čiastka, ktorú mal

žalovaný zaplatiť predstavuje sumu 20 797,80 eur, RPMN 8,94 %, priemerná (hodnota) RPMN 11,01
%, odplata 8,59 %. Úrok z omeškania bolo dohodnutý vo výšky 5,05 % ročne. Podľa čl. 3 zmluvy bol
dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 0,- eur. Podľa čl. 4 bod 5 písm. iii) úverovej zmluvy,
ak dlžník nesplatí jednotlivé splátky úveru včas, môže A., D. vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru.

7. Právny predchodca žalobcu za účelom posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

pred uzavretím úverovej zmluvy vykonal dopyt do SRBI a Sociálnej poisťovne.

8. V období od 20.11.2015 do 03.04.2020 žalovaný uhradil na úver sumu 11 502,29 eur, z čoho právny
predchodca žalobcu, resp. žalobca započítal sumu 2 667,47 Eur na úroky, sumu 8 523,22 eur na istinu
a sumu 311,60 eur na poistné.

9. Listom označeným ako „Upozornenie“ zo dňa 06.11.2019 žalobca vyzval žalovaného k zaplateniu
omeškaných splátok vo výške 3 936,98 eur s upozornením, že ak dlžná suma nebude uhradená do
15.12.2019, uplatní svoje právo podľa § 565 OZ, t.j. požiada o zaplatenie celej pohľadávky. Žalovaný
dlh na splátkach napriek upozorneniu, doručenému podľa doručenky dňa 11.11.2019 neuhradil, preto

žalobca listom označeným ako „Výzva na predčasné splatenie úveru“ zo dňa 03.04.2020 vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru ku dňu 03.04.2020 a vyzval žalovaného na bezodkladnú úhradu dlhu vo
výške 7 778,88 eur (správne 7 878,88 eur – poznámka odvolacieho súdu) s príslušenstvom. Podľa
prehľadu splácania úveru do jeho predčasného zosplatnenia dlh na istine činil k 03. 04. 2020 sumu
7 876,78 eur (16 400,- eur - 8 523,22 eur). Výzva bola žalovanému doručená podľa doručenky dňa

17.04.2020.

10. Žalovaný dňa 20.04.2020 uhradil sumu 150,- eur, dňa 05.05.2020 sumu 1,09 eur, spolu 151,09 eur,
ktoré žalobca započítal na istinu úveru, ktorá sa znížila na sumu 7 725,69 Eur. Po podaní žaloby dňa
18.05.2020 žalovaný uhradil následne v období od 18. 05. 2020 do 12. 01. 2022 spolu sumu 2 502,27

eur taktiež započítaných na istinu, preto jeho dlh na istine predstavuje 5 223,42 Eur (7 725,69 eur – 2
502,27 eur). Žalovaný konkrétne vykonal tieto úhrady: 150,- Eur dňa 18.05.2020, 0,10 Eur dňa 05. 06.
2020, 150,- eur dňa 18. 06. 2020, 150,- eur dňa 20. 07. 2020, 0,08 eur dňa 04.08.2020, (z prehľadu
splácania vyplýva, že aj 150,- eur dňa 17.08.2020, 0,10 eur dňa 04.09.2020 – poznámka odvolacieho
súdu, ktoré úhrady súd prvej inštancie síce v bode 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku neuviedol,

avšak v sume uhradenej za dané obdobie (2 502,27 eur) zohľadnil), 150,- Eur dňa 18.09.2020, 0,09 Eur
dňa 02.10.2020, 150,- Eur dňa 16. 10. 2020, 0,10 Eur dňa 03. 11. 2020, 150,- Eur dňa 18. 11. 2020, 0,10
Eur dňa 03. 12. 2020, 150,- Eur dňa 17. 12. 2020, 0,09 Eur dňa 05.01.2021, 150,- Eur dňa 12.01.2021,
0,08 Eur dňa 02. 02. 2021, 0,10 Eur dňa 02. 03. 2021, 150,- Eur dňa 18.03.2021, 0,10 Eur dňa 06. 04.
2021, 150,- Eur dňa 15.04.2021, 0,08 Eur dňa 04.05.2021, 150,- Eur dňa 17.05.2021, 0,10 Eur dňa 01.

06. 2021, 150,- Eur dňa 14. 06. 2021, 0,60 Eur dňa 13.07.2021, 150,- Eur dňa 14.07.2021, 0,08 Eur dňa
05. 08. 2021, 150,- Eur dňa 13. 08. 2021, 0,10 Eur dňa 07.09.2021, 50,- Eur dňa 20. 09. 2021, 0,10 Eur
dňa 05.10.2021, 50,- Eur dňa 21.10.2021, 0,08 Eur dňa 03. 11. 2021, 50,- Eur dňa 22. 11. 2021, 0,10
Eur dňa 03. 12. 2021, 50,- Eur dňa 20. 12. 2021, 0,09 Eur dňa 04. 01. 2022, 50,- Eur dňa 12. 01. 2022.

11. Spolu teda žalovaný čerpal úver vo výške 16 400,- eur a zaplatil na úver 14 155,65 eur započítaných
na istinu, úroky, úroky z omeškania a poistné.

12. Na základe takto zisteného skutkového stavu, s poukazom na ust. § 52, § 53 ods. 9, § 565 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „OZ“), § 1 ods. 2 a 8, § 2 písm. a) a d), §

7 ods. 1, 4, ods. 15 písm. b), ods. 16 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 7 ods. 20 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2017 dospel súd prvej inštancie k nasledovným
záverom:

13. Súd prvej inštancie mal v prvom rade za to, že úverová zmluva je tak zmluvou spotrebiteľskou
podľa § 52 OZ, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podliehajúcou režimu zákona č. 129/2010 Z.z.
s poukazom na § 2 písm. a) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch.

14. Súd prvej inštancie bol názoru, že právny predchodca žalobcu si nesplnil povinnosť skúmať s

odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver. Vychádzal z toho, že
žalobca vo veci predložil len dopyt do SRBI a do Sociálnej poisťovne, posudzoval bonitu žalovaného
teda bez akýchkoľvek údajov o rodinnom stave žalovaného a jeho celkových výdavkoch, skúmal
len výdavky žalovaného na úvery podľa správy SRBI zo dňa 27.10.2015 (splátky úverov z ôsmich
zmlúv spolu vo výške 481,- eur mesačne, zostávajúca suma 24 008,- eur, skóre zlé D, vysoký počet
otvorených zmlúv spolu za posledné 3 mesiace). Pokiaľ ide o príjem žalovaného, konkrétnu výšku príjmu

dlžník netvrdil a veriteľ nepreukázal (napr. potvrdením od zamestnávateľa). Právny predchodca žalobcu
vychádzal pri poskytnutí úveru z deklarovaného príjmu podľa správy zo Sociálnej poisťovne zo dňa
27.10.2015 - priemerný vymeriavací základ za posledné 3 mesiace aspoň 1 080,- eur. Pokiaľ ide o
rodinný stav žalovaného, súd prvej inštancie zistil z registra obyvateľov SR, že žalovaný je rozvedený,
má 3 deti. S poukazom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu mal za to, že skutočnosť, že

dlžník spláca svoje úvery, teda jeho platobná disciplína je dobrá, nezodpovedá posudzovaniu žiadateľa
o úver z aspektov predpokladaných ustanovením § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, na
podklade tejto skutočnosti nie je možné vytvoriť si obraz o reálnej finančnej situácii žalovaného za
účelom posúdenia jeho platobnej schopnosti splácať úver. Len samotné zhromažďovanie informácií o
klientovi,ajtoneúplné,taktiežneznamenásplneniepovinnostiveriteľaskúmaťbonitudlžníkasodbornou

starostlivosťou. Súd prvej inštancie uzavrel, že za situácie, keď právny predchodca žalobcu nemal
v súvislosti so skúmaním bonity žalovaného v čase poskytnutia úveru k dispozícii všetky relevantné
údaje o jeho rodinnom stave, počte detí, výške reálneho príjmu a výške celkových výdavkov, hrubým
spôsobom porušil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď účelovo vytvoril
zdanie väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, než ako tomu skutočne bolo. Preto sa úver považuje

za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň
veriteľ nebol oprávnený žiadať predčasné splatenie úveru v zmysle § 11 ods. 2 veta prvá zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto predčasné splatenie úveru vyhodnotil ako absolútne
neplatný právny úkon veriteľa pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ.

15. Vzhľadom na uvedené bolo podľa súdu prvej inštancie nadbytočné skúmať splnenie zákonných
podmienok zosplatenia úveru podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ. Preto súd prvej inštancie
len podporne uviedol, že ani tieto zákonné podmienky splnené neboli. Podľa súdu prvej inštancie si
žalobcanesplnilpovinnosťtvrdenia,nakoľkoneuviedol,prektorúsplátkudošlokvyhláseniumimoriadnej
splatnosti úveru. V súvislosti s vyhlásením o predčasnej splatnosti úveru predložil upozornenie zo dňa

06.11.2019 a výzvu na predčasné splatenie úveru zo dňa 03.04.2020. V čase výzvy zo dňa 06.11.2019
na úhradu sumy 3 936,98 eur najneskôr do 15.12.2019 bol žalovaný v omeškaní s úhradou viac než
troch splátok (3 936,98 eur / 305,85 eur = 13 splátok). Aby bol dodržaný zákonný postup, mohla banka
zosplatniť úver pre splátku splatnú dňa 20.10.2019 (posledná splátka, s ktorou bol žalovaný v omeškaní
3 mesiace v čase upozorňujúcej výzvy) po uplynutí troch mesiacov (20.01.2020) v období do splatnosti

najbližšej splátky, t.j. do 19.02.2020, pričom sa tak stalo až listom zo dňa 03.04.2022 v rozpore s § 565
veta druhá OZ, t.j. do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

16. Súd prvej inštancie mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že úver žalovaného sa stal v celom
rozsahu splatný až uplynutím termínu jeho konečnej splatnosti, t.j. dňa 20.06.2021. Keďže nebolo

sporné, že žalovaný čerpal úver vo výške 16 400,- eur a podľa predložených listín uhradil spolu sumu
14 155,65 eur, predstavuje jeho dlh 2244,35 eur. Zánik dlhu v tejto časti dlžnej istiny nemal súd prvej
inštancie preukázaný, preto žalobe v časti istiny vo výške 2 244,35 eur vyhovel.

17. Pokiaľ ide o príslušenstvo, súd prvej inštancie z priznanej dlžnej istiny priznal žalobcovi zákonný

úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 o z v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení vo výške 5% ročne
počnúc dňom 21.06.2021. Uznával síce, že po započítaní úhrad žalovaného len na istinu vznikol nárok
na úrok z omeškania z konkrétnych dlžných splátok istiny úveru v príslušnom období odo dňa po termíneich splatnosti po zohľadnení čiastkových úhrad do splatnosti nasledujúcej splátky, napriek tomu úrok
z omeškania z jednotlivých splátok (splatných pred 03.04.2020) nepriznal od žalobcom uplatneného
dňa nasledujúceho po tvrdenom zosplatení úveru (03. apríl 2020) do termínu konečnej splatnosti

úveru (20.06.2021), nakoľko tento bol uplatnený z nesprávneho základu. Vzhľadom na uvedené priznal
žalobcovi úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti poslednej splátky t.j. od 21.06.2021,
vzhľadom na čiastkové úhrady žalovaného po 20.06.2021, kedy dlh žalovaného na istine predstavoval
2 795,50 eur.

18. S odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa
16.11.2011 nepovažoval za potrebné sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s ostatnými otázkami
nastolenými stranami sporu, nakoľko podľa súdu prvej inštancie nemali pre vec podstatný význam;
postačovalo dať odpoveď na otázky, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby sa zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.

19. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 262 ods. 1
v spojení s § 255 a § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení
(ďalej aj „CSP“) podľa pomeru úspechu strán v spore. Ustálil, že žalobca bol v spore o zaplatenie 7
725,69 eur s príslušenstvom úspešný v rozsahu 61,44% zohľadniac skutočnosť, že procesné zavinenie
na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 2 502,27 eur s príslušenstvom mal žalovaný, nakoľko

plnil až počas konania a v dôsledku tejto skutočnosti žalobca vzal žalobu v tejto časti späť a taktiež
zohľadniac skutočnosť, že žalobe v časti o zaplatenie sumy 2 244,35 eur bolo vyhovené. Zvyšná časť,
v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, predstavuje neúspech žalobcu v rozsahu 38,56% (2 979,07
eur). Väčší úspech vo veci mal teda žalobca. Po odpočítaní neúspechu žalobcu od jeho úspechu činí
rozdiel 22,88% (61,44% - 38,56%). Dodal, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti

rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že napáda
rozhodnutie v celom rozsahu.

21. Proti časti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou stanovil žalovanému lehotu na plnenie
priznanej istiny a úrokov z omeškania na 3 dni od právoplatnosti rozsudku a proti III. výroku o nároku
žalobcu na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.

22. Z dôvodu lepšej prehľadnosti a nadväznosti jednotlivých bodov odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu odvolací súd najprv uvádza stručný obsah odvolania žalovaného a
následných vyjadrení strán sporu ohľadne tohto odvolania.

23. Žalovaný v odvolaní označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne z dôvodov uvedených v §
365ods.1písm.f)ah)CSP,t.j.zdôvodov,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

24. Žalovaný nesúhlasil s tým, aby mu bola uložená povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 2 244,35 eur
s príslušenstvom, ako aj trovy konania v lehote troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku a uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
563/2011 – 14 zo dňa 08.12.2011 podľa žalovaného vyplýva, že účelom ustanovenia § 257 CSP
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom

v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza
do úvahy, sú prípady spotrebiteľských sporov a prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý
vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,

ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Okrem toho, v takýchto
prípadoch spotrebiteľských sporov súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán
sporu, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnomnepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na
intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

25. Žalovaný ďalej tvrdil, že podľa predkladateľa (návrhu) zákona CSP „rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania
a nesmie odporovať dobrým mravom“. Judikatúra tiež konštatovala, že ide o ustanovenie, podľa ktorého
je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktorej je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. V tejto

súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo
5/2011 zo dňa 18.01.2012.

26. Žalovaný preto uviedol, že odôvodnenú, matematicky aj logicky oprávnenú a zákonnú dlžnú čiastku
2 244,35 eur s príslušenstvom žiada povoliť splácať v pravidelných mesačných splátkach po 50,- eur,
splatných k 25. dňu v mesiaci, počnúc prvou splátkou splatnou 25. dňa v mesiaci nasledujúceho po

mesiaci, v ktorom rozhodnutie vo veci samej nadobudne právoplatnosť, až do celkového splatenia dlhu,
pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich.

27. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP stanovujúce náležitosti odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie a vyslovil názor, že súd prvej inštancie sa týmto ustanovením CSP

dôsledne neriadil, pričom však bližšie nešpecifikoval, z čoho tento názor vyvodil, ktoré náležitosti
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje, v čom nezodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP.

28. Žalovaný mal tiež za to, že je namieste v tejto veci aplikovať čl. 3 základných princípov CSP, podľa
ktorého každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,

verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva
a Súdneho dvora Európskej únie a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené; výklad
tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však
nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1; čl. 6 základných

princípov CSP podľa ktorého strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z
ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia, ako aj ust. § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný

zákonník, podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.

29. S poukazom na ustanovenie § 569 OZ a Veľký komentár k nemu, II. diel, 2. vydanie z roku 2019 od
autorov Števček, M. a spol. vydaný nakladateľstvom C. H. Beck, str. 2152 až 2155, ako aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 81/2010, či Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/89/2012 žiadal
žalobcu o písomné a bezodkladné oznámenie aj inštrukcií k platbám v prospech žalobcu, t.j. vyčíslenie
aktuálnej výšky dlhu a náhrady trov konania, oznámenie presných platobných údajov a termínov úhrady
súdom priznaného finančného plnenia v prospech veriteľa, písomné oznámenie čísla účtu a variabilného
symbolu k úhrade zostatku dlhu.

30. Pokiaľ ide o III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na náhradu trov konania,
žalovaný nesúhlasil s tým, aby bol zaviazaný na náhradu trov konania žalobcu v rozsahu 100%. Podľa
žalovaného súd prvej inštancie prehliadol obsah a detaily jeho doterajších vyjadrení, keď po ňom
požaduje uhradiť trovy konania žalobcu a súdny poplatok napriek možnosti aplikácie § 257 CSP a §

4 ods. 2 písm. v) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v platnom znení, podľa ktorého od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho
práva podľa osobitného predpisu. Uviedol, že odmieta platiť akúkoľvek náhradu trov konania nemorálnej
protistrane, žiada o zabezpečenie nepripustenia jeho povinnosti platiť akékoľvek súdne trovy úžerníckej
protistrane.

31. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.32. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 15.01.2024 uviedol, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď zaviazal žalovaného povinnosťou uhradiť priznanú dlžnú sumu v lehote troch
dníodprávoplatnostirozhodnutia.Spoukazomnaust.§232ods.3CSP(podľaktoréholehotanaplnenie

je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.)
a na viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky mal žalobca za to, že zákon explicitne
podmieňuje alternáciu dĺžky paričnej lehoty odôvodnenosťou prípadu, t.j. súd nemôže určiť dlhšiu lehotu
bezrelevantnýchskutkovýchtvrdenípodloženýchzodpovedajúcimidôkazmivrámciobranyžalovaného.
Žalovaný nepredložil žiadne konkrétne relevantné dôkazy o jeho nepriaznivej sociálno-ekonomickej

situácii, ktoré by mohli byť podkladom pre rozhodovanie o inej lehote na plnenie. Podľa žalobcu súd prvej
inštancie teda dostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možnosti žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku.

33. Pokiaľ ide o žalovaným napadnutý III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na
náhradu trov prvoinštančného konania, žalobca poukázal na to, že žalovanému nebola týmto výrokom
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% (tak, ako to uvádza žalovaný

vo svojom odvolaní), ale len v rozsahu 22,88%. Žalobca nevidel dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257
CSPvtomtoprípade.Malzato,ževtomtokonaníneexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,žalovaný
takéto dôvody ani nešpecifikoval a ani ich nepreukázal. Len všeobecné konštatovanie žalovaného o
tom, že v prípade spotrebiteľských sporov súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
strán sporu, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o

úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, nemôže byť podľa
žalobcu relevantným podkladom pre uplatnenie ustanovenia § 257 CSP. Bolo povinnosťou žalovaného
dostatočne preukázať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na jeho strane, čo však žalovaný
neučinil, súd sa nemôže zaoberať požiadavkou žalovaného, ktorá je neurčitá a ničím nepodložená. Na
uvedenom podľa žalobcu nemení nič ani to, že žalovaný jej spotrebiteľ a že sa jedná o spotrebiteľský

spor.

34. Žalobca ďalej poukázal na to, že pri aplikácii ust. § 257 CSP má súd prihliadať aj na pomery druhej
strany (žalobcu) a na okolnosti, ktoré viedli k uplatňovaniu nároku na súde. Pokiaľ ide o pomery na
strane žalobcu, tento nebol v predmetnom konaní zastúpený advokátom a jeho trovy spočívajú výlučne

v zaplatenom súdnom poplatku. Vynaložil teda len minimálne, nevyhnutné trovy konania. Poukázal na
to, že bol nútený uplatniť svoje právo na súde a nebolo by spravodlivé, keby mal tieto (minimálne,
nevyhnutné) trovy konania znášať žalobca. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/53/2021 zo dňa 27.10.2021 a rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 26Co/72/2021 zo dňa 11.05.2022.

35. Žalovaný v odvolacej replike (vyjadrení k odvolaniu žalobcu) zo dňa 27.02.2024 okrem zopakovania
svojej predošlej argumentácie uviedol, že v minulosti preukázal súdu svoje nedostatočné finančné
zázemie a podmienky. K odvolacej replike priložil správu gastroenterologickej ambulancie zo dňa
31.05.2021 pojednávajúcu o diagnóze zhubný nádor konečníka, pričom bola doporučená a objednaná

konzultácia u onkochirurga.

36. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 28.03.2024 (vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa
27.02.2024) uviedol už len toľko, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti, ku
ktorým by žalobca nezaujal stanovisko počas konania. Preto sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení

a podaní a nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného.

37. Žalobca v odvolaní označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne z dôvodov uvedených v §
365ods.1písm.f)ah)CSP,t.j.zdôvodov,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

38. S poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Revúca sp. zn. 7Csp/46/2020 zo dňa 20.08.2021, ako
aj viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky mal žalobca za to, že postupoval v súlade
s právnou úpravou platnou v čase podpisu úverovej zmluvy, zisťovaním údajov zo SRBI a zo Sociálnej

poisťovne dostatočne zisťoval bonitu žalovaného, preto nie je možné posudzovať konanie žalobcu (resp.
jeho právneho predchodcu) ako hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Preto nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nebol oprávnený požadovať
predčasné splatenie úveru s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.39. Žalobca nesúhlasil ani s podporným názorom súdu prvej inštancie, že pri vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru nepostupoval v súlade s podmienkami uvedenými v § 53 ods. 9 OZ. S poukazom

na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoCsp/2/2020 zo dňa 23.01.2020, sp. zn.
5CoCsp/1/2022 zo dňa 25.01.2022 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoCsp/11/2022 zo dňa
20.04.2022 a sp. zn. 26CoCsp/54/2021 zo dňa 24.08.2022 mal za to, že posledná veta § 565 OZ sa na
prípady, na ktoré dopadá ust. § 53 ods. 9 OZ nevzťahuje.

40.Žalobcapretonavrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomrozsahuzmenil
a žalobe vyhovel v celom rozsahu.

41. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 02.02.2024 považoval poukaz žalobcu
v jeho odvolaní na rozhodnutia súdov ohľadne splnenia povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou
starostlivosťou bonitu dlžníka – spotrebiteľa podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, iba za

prehľad neetických upozornení žalobcu na protispotrebiteľské rozhodnutia iných súdov. Poukázal na
to, že sám podal voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, na ktoré vo svojom vyjadrení odkázal.
Podľa žalovaného žalobcom každý jeden citovaný príklad z rozhodnutí protispotrebiteľských sudcov
má iný základ konania veriteľa aj spotrebiteľa, a preto ich nemožno zovšeobecňovať tak, aby to
vyhovovalo praktikám úžerníckeho veriteľa. Mal za to, že úverová zmluva je plná neprijateľných

zmluvných podmienok a vyžaduje neodôvodnené plnenia za úver poskytnutý veriteľom. Poukázal
najmä na to, že poistenie schopnosti splácať úver, ktoré bolo uzatvorené z podnetu veriteľa, možno
považovať za nekalú obchodnú praktiku a neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za neprijateľné zmluvné
podmienky považuje aj všetky poplatky súvisiace s poskytnutím úveru a jeho správou, ktoré sú uvedené
v sadzobníku predloženého žalobcom. Navrhol odvolaciemu súdu, aby v tomto spore postupoval

analogicky s rozhodnutiami ním uvedených rozhodnutí súdov, v ktorých bol stranou sporu žalobca a v
ktorých súdy posudzovali obdobné nemorálne techniky a praktiky, akých sa dopúšťa žalobca. Navrhol
tiež súdu postup podľa § 298 CSP.

42. Žalovaný ďalej vo vyjadrení zopakoval skutočnosti uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie,

želistinyodopytovaníúverovejzaťaženostižalovanéhosúdátumuvytvorenia27.10.2015,avšakzmluva
o splátkovom úvere priložená k žalobe jej zo dňa 02.02.2016, z čoho vyplýva neadekvátny rozdiel
v dátumoch (uvedená okolnosť z dokazovania pred súdom prvej inštancie nevyplynula, na zmluve je
dátum 29.10.2015 – poznámka odvolacieho súdu). Z predložených listín je zrejmé, že v čase overovania
bonity mal žalovaný celkom 8 zmlúv s výškou mesačných splátok celkom 481 eur a k tomu aj 2

kreditné karty. Navyše v časti listiny "CB SKÓRE" je doslova uvedené, že skóre je zlé, nakoľko mal
žalovaný viac finančných inštitúcií v profile a mal vysoký počet otvorených zmlúv za posledné 3 mesiace.
Vyslovil formou rečníckych otázok záver, že pre overovanie bonity nestačí mať vytlačené nejaké listiny,
ktoré sa následne založia nenávratne do zložky úverového prípadu, takáto nepriaznivá situácia mala
vadiť (pôvodnému) veriteľovi, ako aj žalobcovi. Preto súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že

právny predchodca žalobcu si nesplnil povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu spotrebiteľa
pred uzatvorením zmluvy. Žalobcom predložené listiny za účelom preukázania overovania schopnosti
žalovaného splácať úver považoval za nedostatočné a slabé, len za formálny pokus veriteľa založiť isté
doklady o spotrebiteľovi do zložky úverového prípadu. Mal za to, že povinnosťou žalobcu bolo už pri jeho
prvotnom žalobnom návrhu predložiť všetky dôkazy a nečakať na výzvy súdu a na odpor spotrebiteľa.

Žalobca nepredložil doklad o preverovaní bonity aj cez Centrálny register dlžníkov a cez databázu z
Medzibankového úverového registra SR. Preto je preukázané, že veriteľ nepreveril bonitu žalovaného
a konal teda v rozpore s platnou právnou úpravou. Taktiež smernica Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS ukladá veriteľovi povinnosť overiť úverovú bonitu spotrebiteľa. Následkom nesplnenia povinnosti

veriteľa s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť dlžníka splácať úver je strata práva požadovať
splatenie úveru jednorazovo v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Obozretný veriteľ
si musí byť vedomý nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich povinností.

43.Vďalšejčastivyjadreniakodvolaniužalobcusažalovanývpodstatestotožnilsvýpočtomdlžnejistiny

zo strany súdu prvej inštancie avšak s poznámkou, že možno dlží ešte menej, nakoľko nie je dôkazmi
preukázaná reálna výška požičanej istiny, žalobca údajne neuviedol presnú čiastku, ktorú žalovaný
uhradil prvotnému veriteľovi, ani výšku plnení žalovaného v prospech žalobcu.44. Žalobca v odvolacej replike - vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 02.02.2024 (ohľadne
časti, v ktorej žalovaný odkázal na svoje odvolanie) k požiadavke žalovaného o oznámenie platobných
údajov na úhradu dlhu uviedol, že žalovaný má vedomosť o číslo účtu na úhradu dlhu, ktorým je IBAN:

A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (variabilný symbol nie je potrebné uvádzať). Aktuálna výška dlžnej
sumy vyplýva z I. výroku napadnutého rozsudku, pričom uvedená suma nemusí byť konečná vzhľadom
na podané odvolanie žalobcu. Pokiaľ ide o trovy konania, ich výška je závislá od úspechu strany v konaní
a aj z bodu 46 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že o konkrétnej výške trov konania bude
rozhodnuté až po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

45.Požiadavkužalovanéhoopriznaniemožnostisplácaniadlžnejsumyvsplátkachpo50,-eurmesačne
považoval žalobca za nenáležitú, keďže žalovaný v konaní nepreukázal svoju nepriaznivú sociálno -
ekonomickú situáciu, resp. neuviedol žiadne relevantné skutkové tvrdenia podložené zodpovedajúcimi
dôkazmi, ktoré by odôvodňovali určenie dlhšej lehoty na plnenie.

46. K námietke žalovaného, že v konaní neboli predložené všetky úhrady od prvého dňa úhrady toto
žalobca uviedol, že táto je neopodstatnená a nezakladá sa na pravde. Prílohou žaloby bol prehľad
splácania do predčasného zosplatnenia, z ktorého je zrejmé, že prvá uhradená splátka úveru bola
splátka zo dňa 20.11.2015, čo je plne v súlade so zmluvnými podmienkami, podľa ktorých bol platobným
dňom prvej splátky práve 20. november 2015 (článok 2 úverovej zmluvy).

47. V ostatnom žalobca poukázal na svoje doterajšie písomné vyjadrenia. Mal za to, že sa v nich
dostatočne vysporiadal s ďalšími námietkami žalovaného.

48. Žalovaný v ďalších svojom vyjadrení v odvolacom konaní zo dňa 23.04.2024 v podstate zopakoval

svoju predošlú argumentáciu.

49. V ďalšom vyjadrení zo dňa 11.06.2024 žalovaný uviedol, že súd a žalobcu informoval o tom, že je
dôchodca s pracovnou neschopnosťou od júla 2020 s rakovinou hrubého čreva ako onkologický pacient,
aj s vysokým krvným tlakom, aj so špeciálnou onkologickou stravou. Ak si to súd bude želať, predloží

presvedčivé dôkazy o jeho diagnóze aj o finančných pomeroch dôchodcu bývajúceho v podnájme.
Taktiežuviedol,žestálepriebežneplatíajbezpovinnostiuloženejsúdnymrozhodnutímmesačnepo50,-
eur, aby odvolací súd vzal ohľad na záujem žalovanej strany splácať dlh aj bez súdneho rozhodnutia. V
ostatnom zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu v konaní.

50. V poslednom vyjadrení zo dňa 28.02.2025 žalovaný okrem predošlej argumentácie uviedol, že má
záujem o splatenie veriteľom poskytnutého úveru v súlade s právnym poriadkom. Oproti predošlým
podaniam žiadal odvolací súd, aby žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu a len podporne, ak tejto
žiadosti nevyhovie, aby mu umožnil splácať dlžnú sumu v splátkach po 50,- eur mesačne. K vyjadreniu
pripojil vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov strany konania, ktorá navrhuje, aby jej bolo priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov (fyzická osoba), v ktorom uviedol, že na nájom platí 350,- eur
mesačne, vlastní motorové vozidlo zn. F. F., rok výroby 2005, poberá starobný dôchodok od septembra
2020, v aktuálnej priemernej výške 783,- eur mesačne, v A. A. D. má zostatok na účte 300,- eur, má
bankové spotrebné úvery od E., D., Intrum, požičaná suma činí 1 200 eur, zatiaľ ho nespláca, výdavky
na lieky činia 50 – 73 eur mesačne, je rozvedený.

51. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu a žalovaného podľa § 34 ods. 1
CSP preskúmal vec v rozsahu odvolaní podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa
§ 380 ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods.
2 CSP, ktoré vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP

súc viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa § 383 CSP a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie je v stranami sporu napadnutom rozsahu - v časti I. výroku o lehote
na plnenie, v II. výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a v III. výroku o nároku na náhradu trov konania
vecne správny a je potrebné ho v tomto rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

52. Na úvod odvolací súd k v predchádzajúcom bode vymedzenému rozsahu, v akom bolo rozhodnutie
súdu prvej inštancie napadnuté odvolaniami strán sporu uvádza:53. Aj keď žalobca v úvode odvolania síce uviedol, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, z obsahu odvolania ako celku vyplýva, že v skutočnosti sa domáha len zmeny II. výroku
rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby, nakoľko v odvolacom návrhu žiada,

aby odvolací súd vyhovel žalobe v plnom rozsahu, t.j. aj v rozsahu, v akom žalobe nevyhovel súd
prvej inštancie. Už súd prvej inštancie totiž I. výrokom napadnutého rozsudku žalobe sčasti vyhovel.
Navyše proti tomuto výroku napadnutého rozhodnutia žalobca nie je subjektívne oprávnený podať
odvolanie, nakoľko výrok rozhodnutia súdu, ktorým bolo žalobe (hoc aj len čiastočne) vyhovené, je
výrokom rozhodnutia vydaným v prospech žalobcu, nie v jeho neprospech (§ 359 CSP). Žalovaný

napadol odvolaním len časť I. výroku, ktorou mu súd prvej inštancie určil lehotu na plnenie priznané
žalobcovi na 3 dni od právoplatnosti rozsudku, pričom žalovaný požaduje plnenie v splátkach. Až v
poslednom vyjadrení zo dňa 28.02.2025 žalovaný žiadal, aby odvolací súd žalobu žalobcu zamietol v
celom rozsahu. Na túto požiadavku však už odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože podľa § 364
CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. Napadnutý rozsudok bol žalovanému doručený do vlastných rúk dňa 11.12.2023, koniec 15-

dňovej lehoty na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) pripadol na deň pracovného pokoja 26.12.2023
– štátny sviatok – 2. sviatok vianočný, preto bol posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný
deň (§ 121 ods. 4 CSP) – streda 27.12.2023. Po tomto dni už žalovaný nemohol rozširovať rozsah,
v akom v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie napáda.

54. Preto odvolací súd uzatvára, že nakoľko odvolaniami strán sporu nebola napadnutá časť I.
výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bolo žalobe čiastočne vyhovené, táto zostala odvolaniami
nedotknutá, a preto nadobudlo právoplatnosť.

55. Obe strany sporu svojimi odvolaniami napadli aj III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým

rozhodol o nároku strán sporu na náhradu trov konania. Nakoľko tento výrok je výrokom závislým od
odvolaním žalobcu napadnutého II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej o čiastočnom
zamietnutí žaloby, bol by predmetom prieskumu odvolacieho súdu v zmysle § 379 písm. a) CSP, aj keby
ho strany sporu odvolaniami nenapadli.

56. K odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

57. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu si nesplnil
zákonnú povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver ani v zmysle právnej úpravy účinnej v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. V rámci tejto povinnosti je totiž veriteľ povinný skúmať aj rodinný stav spotrebiteľa, nakoľko od
tohto zistenia môže byť závislé zistenie vyživovacích povinností, ktoré treba zohľadniť vo výdavkoch
spotrebiteľa. V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcu túto skutočnosť zisťoval,
resp. overoval. Až súd prvej inštancie lustráciou v Registri obyvateľov Slovenskej republiky zistil, že
žalovaný je rozvedený a má 3 deti. Na prvý pohľad sa môže javiť, že tento nedostatok pri zisťovaní

pomerov žalovaného je len formálny, nakoľko žalovaný mal v čase poskytnutia úveru 59 rokov a
jeho deti boli už dávno dospelé, t.j. je predpoklad, že už boli v tom čase schopné samé sa živiť,
neboli odkázané výživou na žalovaného. Rozhodujúcim kritériom z hľadiska posudzovania, či veriteľ
môže požadovať jednorazové splatenie poskytnutého úveru bola však v zmysle § 11 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľských úveroch (a contrario) v znení účinnom aj v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom

úvere skutočnosť, či si veriteľ splnil povinnosť s odbornou starostlivosťou skúmať bonitu spotrebiteľa. V
prípadenesplneniasitejtopovinnostiprávopožadovaťjednorazovésplatenieposkytnutéhoúverunemá,
nakoľko podľa § 11 ods. 2 veta tretia zákona o spotrebiteľských úveroch za hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov
o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej

databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Nie
je teda právne významné, aký by bol výsledok skúmania bonity spotrebiteľa, ak by si bol veriteľ túto
povinnosť splnil. Právny predchodca žalobcu totiž tým, že rodinný stav žalovaného neskúmal, z neho
vyplývajúce vyššie uvedené skutočnosti pri poskytovaní úveru nezvážil, nakoľko mu neboli známe,
šiel z hľadiska posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver do nezanedbateľného

rizika, že žalovaný mohol byť ženatý, mohol mať vyživovaciu povinnosť k manželke a/alebo aj keď je
to vzhľadom na jeho vek málo pravdepodobné, nebolo vylúčené, že mohol mať v tom čase vyživovaciu
povinnosť k dieťaťu, ktoré mohlo byť v čase poskytnutia úveru ešte maloleté.58. Pokiaľ žalobca poukázal na vyššie uvedené rozhodnutie Okresného súdu Revúca a viaceré
rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky, tieto rozhodnutia boli prevažne zamerané na
otázku, či z hľadiska skúmania príjmov spotrebiteľa postačuje lustrácia v príslušnom bankovom, resp.

nebankovom registri a v Sociálnej poisťovni, žiadne z týchto rozhodnutí neobsahuje záver, že by veriteľ
nebol zisťoval rodinný stav spotrebiteľa, preto nie sú spôsobilé vyvrátiť úvahy odvolacieho súdu uvedené
v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia.

59. Odvolací súd preto v otázke splnenia si, resp. porušenia povinnosti právneho predchodcu žalobcu

skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle právnej
úpravy účinnej v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvára, že právny predchodca
žalobca si pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere nesplnil zákonnú povinnosť s odbornou
starostlivosťou skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, túto (hrubo) porušil, preto
v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nebol oprávnený požadovať jednorazové
splatenie úveru a úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

60. Vzhľadom na vyššie uvedené je bez právneho významu pre výsledok tohto sporu, či boli naplnené
zákonné požiadavky uvedené v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho
zákonníka vyžadované pre uplatnenie práva veriteľa na predčasné zosplatnenie úveru. Preto aj odvolací
súd len podporne uvádza, že žalobca v odvolaní len vo všeobecnosti spochybňoval názor súd prvej

inštancie, že právo na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ mohla banka uplatniť po uplynutí
troch mesiacov s omeškaním splátky, pre ktorú vyhlásila predčasnú splatnosť úveru len do splatnosti
splátky najbližšie nasledujúcej po uplynutí tohto trojmesačného obdobia. Podľa odvolacieho súdu nie
je správny názor žalobcu, že posledná veta § 565 Občianskeho zákonníka sa na prípady, na ktoré
dopadá ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevzťahuje. V tejto súvislosti poukazuje napr.

na svoje rozhodnutie sp. zn. 17CoCsp/26/2020 zo dňa 16.12.2020, kde v bode 17. odôvodnenia uvádza:
„Odvolací súd je názoru, že ustanovenie § 53 ods. 9 OZ je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti
s ustanovením § 565 OZ, t. j. veriteľ môže vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru do splatnosti najbližšej
splátky nasledujúcej po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, pre omeškanie s ktorou sa stal
splatný celý dlh, samozrejme za splnenia ďalšej podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ – upozornenia dlžníka

na možnosť zosplatnenia úveru aspoň 15 dní pred uplatnením tohto práva, preto tieto ustanovenia nie
sú v rozpore. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ nepredstavuje lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 565
druhá veta OZ.“ Odvolací súd preto nesúhlasí so závermi uvedenými v rozhodnutiach iných krajských
súdov Slovenskej republiky - Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Trnave, na ktoré poukázal
žalobca v odvolaní. Tieto rozhodnutia nie sú rozhodnutiami najvyššej súdnej autority, pri ktorých by mal

odvolací súd povinnosť sa s nimi vysporiadať, resp. odôvodniť odklon od nich, ak s nimi nesúhlasí.

61. Navyše odvolací súd súc viazaný odvolacími dôvodmi dodáva, že žalobca v odvolaní osobitne
nenapadol záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol povinný tvrdiť, pre ktorú splátku došlo k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru, ani jeho záver, že banka mohla zosplatniť úver len pre poslednú splátku,

s ktorou bol žalovaný v omeškaní 3 mesiace v čase upozorňujúcej výzvy, t.j. pre splátku splatnú dňa
20.10.2019. Preto sa odvolací súd správnosťou týchto záverov súdu prvej inštancie nezaoberal, ani
zaoberať nemohol.

62. K odvolaniu žalovaného uvádza odvolací súd nasledovné:

63. Konkrétne okolnosti, dôvody, pre ktoré by mal a mohol súd žalovanému určiť inú lehotu na plnenie,
ako určil súd prvej inštancie v I. výroku napadnutého rozhodnutia a aká vyplýva zo zákona (§ 232 ods.
3 CSP) žalovaný uviedol až v posledných vyjadreniach v odvolacom konaní (uvedené sú v bode 49
a 50 odôvodnenia tohto rozhodnutia), v konaní pred súdom prvej inštancie len všeobecne uviedol, že

je dôchodca, onkologický pacient, bližšie však nešpecifikoval svoje bytové, majetkové pomery, príjmy,
výdavkynaživobytiealieky. Podľa§366CSPprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnej
obrany (medzi ktoré v zmysle § 149 CSP patria aj skutkové tvrdenia a návrh na vykonanie dôkazov
na ich preukázanie), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní
použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok; sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho

obsadenia súdu; má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie. Dôvody, pre ktoré uvedené okolnosti nešpecifikoval, resp. nemohol špecifikovať už skôr
žalovaný v konaní neuviedol. Navyše podľa § 373 ods. 4 CSP prostriedky procesného útoku aleboprostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za
splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Keďže žalovaný uviedol
svoje konkrétne bytové, majetkové, príjmové a výdavkové pomery až neskôr, jedná sa o neprípustné

novoty, na ktoré už odvolací súd nemohol prihliadnuť. Navyše (aj keby tieto okolnosti v zákonom
stanovených lehotách žalovaný uviedol), tieto ani v zákonom stanovených lehotách a ani v poslednom
vyjadrení v odvolacom konaní nepreukázal.

64. Odvolací súd nevyhovel odvolaniu žalovaného do lehoty na plnenie aj z dôvodu, že v zmysle

ustálenej judikatúry platí, že v zásade možno povoliť plnenie v splátkach, ak by zaplatenie celej
judikovanej pohľadávky neprekročilo dobu troch rokov. Súdna prax väčšinovo nepovoľuje splátky na
dlhšie obdobie, nakoľko by to znevýhodňovalo veriteľa (musel by neprimerane dlho čakať na splatenie
dlhu dlžníkom) a v konečnom dôsledku aj dlžníka, pretože čím neskôr dlh zaplatí, o to viac bude musieť
zaplatiť na úrokoch z omeškania. V tomto prípade by len plnenie istiny bez príslušenstva v žalovaným
požadovaných splátkach po 50,- eur mesačne túto dobu presiahlo (2 244,35 eur/50,- eur/12 mesiacov

= 3 roky a necelých 9 mesiacov). Okrem toho je žalovaný povinný zaplatiť aj v už súčasnej dobe nie
nepatrné príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v úrokoch z omeškania. Do úvahy síce prichádzalo aj
povolenie vyšších splátok, ktoré by umožňovali splatiť dlh v trojročnej lehote, ich povolenie by však
nemalo žiaden zmysel, pretože z vyjadrení žalovaného vyplýva, že nie je v jeho schopnostiach platiť
vyššie splátky ako 50,- € mesačne, teda je evidentné, že splátky stanovené vo vyššej výške by neboli

zaplatené riadne a včas, čím by aj tak znova došlo k tomu, že dlh by sa opätovne stal splatným naraz
(§ 232 ods. 4 CSP).

65. Pokiaľ ide o žalovaným požadovanú aplikáciu § 257 CSP na náhradu trov konania, ako už bolo
uvedené vyššie, žalovaný svoju nepriaznivú finančnú situáciu (okrem lekárskej správy staršieho dáta

svedčiacej o tom, že je onkologický pacient) nepreukázal. Navyše prípadná preukázaná nepriaznivá
finančná, resp. sociálna situácia strany sporu, ani okolnosť, že žalovaným je spotrebiteľ v dôchodkovom
veku nie sú pre aplikáciu § 257 CSP postačujúce, nepovažujú sa sami o sebe za dôvody hodné
osobitného zreteľa. Aplikácia ust. § 257 CSP musí byť totiž len výnimočná, musí sa jednať o výnimočný
prípad odôvodňujúci jeho aplikáciu, prichádza do úvahy len z dôvodov hodných osobitného zreteľa

spočívajúcich v okolnostiach prípadu, ako sú neprimeraná tvrdosť spočívajúca v nespravodlivosti pre
strany sporu, pokiaľ ide o vedenia súdneho konania a jeho výsledok, podiel oboch strán na vzniku
a priebehu sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky a len v spojitosti s nimi okolnosti
(pomery) na strane strán sporu. Žalovaný prispel k vzniku sporu tým, že časť istiny pohľadávky nezaplatil
ani do splatnosti poslednej splátky. Ani samotná skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský spor, kde

veriteľ žaluje spotrebiteľa na zaplatenie pohľadávky nie je ničím výnimočná. Takéto spotrebiteľské spory
sú v súdnej praxi bežnými.

66. Poukaz žalovaného na dôvodovú správu k ust. § 257 CSP, či rozhodnutie Ústavného súdu SR,
z ktorých vyvodzuje oprávnenosť aplikácie ust. § 257 CSP v jeho prípade, je nepresný, skreslený,

žalovaný do nich doplnil pasáže, ktoré v nich uvedené nie sú. Dôvodová správa (zverejnená na webovej
stránke Národnej rady Slovenskej republiky https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?
DocID=408705) k ust. § 257 CSP (pôvodne v predkladanom návrhu zákona k § 251 CSP) znie:
„Navrhovaná právna úprava ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa
predošlých zásad. Keďže uplatnenie tejto konštrukcie prichádza do úvahy len výnimočne, osobitné

kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne.“ Z dôvodovej správy
teda nevyplývajú skutočnosti tvrdené žalovaným v odvolaní ohľadne úmyslu predkladateľa návrhu
zákona – CSP, práve naopak zákonodarca trvá na celkom výnimočnej aplikácii ust. § 257 CSP, na jeho
prísne reštriktívnom (zužujúcom) výklade.

67. V odôvodnení uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 563/2011 – 14 zo dňa 08.12.2011 nepresne
citovaného žalovaným sa uvádza: „Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy

uplatniť. Účelom tohto ustanovenia (teraz v obdobnom znení § 257 CSP – poznámka odvolacieho súdu)
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladomv medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva,

aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo
skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické
sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu
trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto
prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na

postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní
trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu
preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.“ V danej pasáži odôvodnenia sa teda uvádzajú
len prípady charakteristické sociálnym aspektom, nie aj prípady spotrebiteľských sporov doplnené
žalovaným.

68. Pokiaľ žalovaný odôvodňuje aplikáciu ust. § 257 CSP okolnosťou, že je ako spotrebiteľ domáhajúci
sa svojho práva oslobodený zo zákona od platenia súdnych poplatkov, k tomu odvolací súd uvádza:

69. Skutočnosť, že strana sporu je (či už zo zákona alebo rozhodnutím súdu) oslobodená od platenia
súdnych poplatkov automaticky neznamená, že nie je povinná v prípade neúspechu, resp. čiastočného

neúspechu v spore nahradiť podľa pomeru jej (ne)úspechu v konaní trovy konania protistrane.
Je potrebné dôsledne rozlišovať medzi zabezpečením prístupu strany sporu k súdu, garantovaním
ústavného práva na súdnu ochranu na jednej strane a zodpovednosťou strany sporu za jeho výsledok
na strane druhej, ktorá vo všeobecnosti plní aj preventívnu funkciu spočívajúcu v predchádzaní súdnym
sporom. Preto ak je strana sporu oslobodená od súdnych poplatkov, nemôže byť síce zaviazaná ani na

preddavok na trovy (znaleckého) dokazovania (§ 253 ods. 2 CSP a contrario), neznamená to však, že
v závislosti od výsledku sporu jej nemôže byť uložená povinnosť na náhradu trov konania protistrany.
Oslobodenie strany sporu od súdnych poplatkov v záujme zabezpečenia jej efektívneho prístupu k súdu
nemožno zamieňať so zodpovednosťou strany sporu za jeho výsledok v prípade jej (čiastočného)
neúspechu v spore.

70. Navyše ako správne poukázal žalobca, žalovaný bol III. výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania len v rozsahu 22,88%, nie v rozsahu 100%.
Z obsahu spisu vyplýva, že trovy konania žalobcu spočívajú len v zaplatených súdnych poplatkoch,
nakoľko pojednávaní sa nezúčastňoval a nie je zastúpený právnym zástupcom, teda žalovaný nie je

povinný platiť žiadne trovy právneho zastúpenia. Vzhľadom na určený pomer úspechu a neúspechu
strán sporu v konaní aj z týchto súdnych poplatkov bude žalovaný povinný nahradiť žalobcovi len
22,88%. O správnosti určenia pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v konaní pred súdom prvej
inštancie a v predošlom odvolacom konaní odvolací súd pojednáva nižšie v súvislosti s prieskumom III.
výroku napadnutého rozsudku o nároku žalobcu na náhradu trov konania.

71. Pokiaľ žalovaný v odvolacom konaní poukazuje na povinnosť veriteľa vydať dlžníkovi na jeho
požiadanie potvrdenie (hoc aj o čiastočnom zaplatení) dlhu, tzv. kvitanciu a vznáša voči žalobcovi
ďalšie požiadavky, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že úlohou odvolacieho konania je prieskum
rozhodnutia súdu prvej inštancie v zásade v rozsahu, v akom je odvolaniami napadnutý, odvolacím

súdom. V odvolacom konaní majú teda strany sporu napádať rozhodnutie súdu prvej inštancie, uvádzať
v akom rozsahu ho napádajú a z akých dôvodov uvedených v § 365 CSP ho považujú za nesprávne
(§ 363 CSP). Preto neprináleží odvolaciemu súdu schvaľovať, či neschvaľovať požiadavky žalovaného
voči žalobcovi presahujúce rámec odvolacieho konania.

72. Preto len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že aplikácia § 569 Občianskeho zákonníka ako
ustanovenia hmotného práva nie je namieste pri rozhodnutí súdu v civilnom sporovom konaní, v ktorom
je výška pohľadávky, ktorú má dlžník plniť ustálená. V tomto konaní bolo ustálené, akú istinu úveru
právny predchodca žalobcu ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi poskytol a akú časť z nej žalovaný do
rozhodnutia súdu prvej inštancie zaplatil, preto požadovanie kvitancie v súdnom konaní nemá právny

význam. Možno síce uvažovať o kvitancii pri úhradách dlhu po vydaní rozsudku, avšak v prípade, že
dlžník uhrádza dlh na veriteľom určený bankový účet, je samotný výpis z účtu dlžníka, resp. potvrdenie
o transakcii dôkazom o úhrade.73. Pokiaľ sa žalovaný dožaduje od žalobcu platobných údajov, aby mohol pohľadávku zaplatiť, žalobca
v odvolacom konaní výslovne uviedol, že žalovaný má vedomosť o číslo účtu na úhradu dlhu, ktorým
je IBAN: A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (variabilný symbol nie je potrebné uvádzať). Odvolací

súd preto uvádza, že aj keby túto vedomosť dovtedy žalovaný nemal, najneskôr týmto oznámením ju
získal. Ako správne uviedol žalobca (aktuálna) výška dlžnej sumy vyplýva z I. výroku napadnutého
rozsudku. Odvolací súd už vyššie uviedol, z akých dôvodov je v tejto časti I. výrok napadnutého
rozsudku právoplatný. Vyjadrenie žalobcu, že uvedená suma nemusí byť konečná vzhľadom na ním
podané odvolanie treba chápať tak, že v čase podania odvolania strana sporu nevie, ako o jej odvolaní

odvolací súd rozhodne. V tomto prípade, keďže žalobca napadol II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie
o čiastočnom zamietnutí žaloby, prichádzalo do úvahy aj vyhovenie žalobe v tejto časti, t.j. priznanie aj
zostávajúcej časti pohľadávky žalobcu nepriznanej súdom prvej inštancie (čo sa však nestalo). To však
nič nemení na tom, že žalovaný mohol plniť pohľadávku v rozsahu, v akom bola právoplatne judikovaná
I. výrokom rozsudku súdu prvej inštancie.

74. V tejto súvislosti nebolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu právne významné, že žalovaný v
odvolacom konaní uviedol, že judikovaný dlh po rozhodnutí súdu prvej inštancie spláca v 50 eurových
mesačných splátkach. Ako už bolo uvedené vyššie, nakoľko I. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie je už právoplatný, nepodlieha prieskumu odvolacieho súdu a prípadné úhrady ním judikovanej
pohľadávky po jeho právoplatnosti a vykonateľnosti je povinný veriteľ zohľadniť, a to aj v prípadnom

návrhu na vykonanie exekúcie, ak by žalovaný celý dlh nezaplatil v lehote troch dní plynúcej vzhľadom
na podané odvolanie žalovaného do lehoty na plnenie od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorým nevyhovel odvolaniu žalovaného ohľadne povolenia splácať dlh v splátkach. I. výrok rozsudku
v časti o lehote na plnenie totiž nadobudne právoplatnosť až rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 367 ods.
1 CSP). Navyše žalovaný (aj keď v inej súvislosti – odôvodňujúc svoju žiadosť o povolenie splácať dlh v

splátkach po 50 eur mesačne) v tomto konaní svoje tvrdenie, že tento dlh skutočne aj v týchto splátkach
spláca, nepreukázal.

75. Taktiež je správna argumentácia žalobcu, že kým súd prvej inštancie samostatným uznesením
nerozhodne o samotnej výške trov konania, ktoré môže vydať najskôr po právoplatnom rozhodnutí

o nároku strán sporu na náhradu trov konania (čo vyplýva z ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP), žalovaný nie je
povinný dovtedy tieto trovy zaplatiť. Až po právoplatnom rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania
bude totiž jasné, kto je povinný na ich náhradu, v akom rozsahu a až následným rozhodnutím súdu prvej
inštancie bude určená ich výška. Až potom bude potrebné prípadné uvedenie platobných údajov, na
základe ktorých má strana sporu tieto trovy zaplatiť. Dlh však možno zaplatiť aj iným spôsobom ako na

bankový účet, napr. poštovou poukážkou.

76. Napokon pokiaľ sa žalovaný v odvolacom konaní (hoci až vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo
dňa 02.02.2024) dožadoval skúmania neprijateľných zmluvných podmienok a ich určenia vo výroku
rozhodnutia podľa 298 CSP, k tomu odvolací súd uvádza:

77. Podľa § 298 ods. 1 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez
návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom/obchodníkom v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v
takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v

spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

78. Podľa § 298 ods. 2 CSP ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z
dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi/obchodníkovi z

dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť
vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie,súdajbeznávrhuvýslovneuvedievovýrokurozsudkuznenietejtozmluvnejpodmienky,
ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou.

79. Uvedené zákonné ustanovenia sa použijú v prípade, ak súd dospeje k záveru, že žalobou
uplatnený nárok, resp. jeho časť nemožno rozsudkom priznať z dôvodu, že je založený na neprijateľnej
zmluvnej podmienke. Niet však dôvodu na aplikáciu § 298 ods. 2 CSP – povinnosť súdu uviesť vovýroku rozhodnutia výslovne neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskom spore (spore medzi
dodávateľom/obchodníkom a spotrebiteľom vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacom
so spotrebiteľskou zmluvou), ak súd nepriznal nárok, resp. jeho časť z iného dôvodu. V tomto spore

súd žalobu čiastočne zamietol nie z dôvodu, že by časť nároku bola založená na neprijateľnej zmluvnej
podmienke, ale z dôvodu, že pre hrubé porušenie povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Preto už bolo zbytočné zaoberať sa otázkou, či sú poplatky na poistenie, resp. iné poplatky dojednané
v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou

zmluvou založené na neprijateľných zmluvných podmienkach. Žalovaný má na základe I. výroku
rozsudku súdu prvej inštancie vrátiť žalobcovi len zostávajúcu nezaplatenú časť istiny úveru spolu
s úrokom z omeškania.

80. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch
súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, nekalé obchodné praktiky a iné porušenia ustanovení právnych

predpisov na ochranu spotrebiteľa nezávisle od okolností konkrétneho prípadu sa skúmajú v konaní
o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (§ 23 ods. 1 zákona č. 261/2023 Z.z. o žalobách
na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom
znení) začatom na základe žaloby na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov, ktorú však v zmysle
§ 23 ods. 2 cit. zákona môže podať proti dodávateľovi/obchodníkovi len oprávnená osoba (podľa §

3 písm. d) cit. zákona je ňou právnická osoba zastupujúca záujmy spotrebiteľov, ktorá je zapísaná
do zoznamu oprávnených osôb podľa § 5 cit. zákona ako osoba oprávnená podávať vnútroštátne
žaloby a cezhraničné žaloby na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov v súlade s týmto zákonom,
alebo osoba, ktorá je určená v inom členskom štáte Európskej únie ako osoba oprávnená podávať
cezhraničné žaloby a je zapísaná v zozname oprávnených subjektov, vedenom Európskou komisiou),

alebo orgán dohľadu alebo samoregulačný orgán podľa osobitného predpisu s právnou subjektivitou,
nie teda samotný spotrebiteľ.

81. Preto odvolací súd nevidel dôvod za daných okolností prípadu určovať a uvádzať vo výrokovej časti
rozhodnutia neprijateľné zmluvné podmienky.

82. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP preskúmal aj od I. a II. výroku vo veci samej závislý
III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov predošlého konania (konania pred
súdom prvej inštancie a odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
43CoCsp/12/2023). Súd prvej inštancie správne určil pomer úspechu strán sporu v dovtedajšom konaní

a z toho sa odvíjajúci rozsah nároku úspešnejšieho žalobcu na náhradu trov konania, určil žalovanému
povinnosť a lehotu na plnenie, preto odvolací súd aj tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

83. Odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1

a 2 CSP o nároku strán sporu na náhradu trov (tohto) odvolacieho konania podľa pomeru ich úspechu
v tomto odvolacom konaní. Žiadna zo strán sporu v tomto odvolacom konaní so svojím odvolaním
neuspela. Pomer úspechu strán sporu je tak v tomto odvolacom konaní rovnaký, nakoľko neúspechu
žalobcu ohľadne jeho odvolania zodpovedá úspech žalovaného a neúspechu žalovaného ohľadne jeho
odvolania zas úspech žalobcu. Preto odvolací súd rozhodol o nároku strán sporu na náhradu trov (tohto)

odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

84. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania

lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).