Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. máj 2025

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 3Csp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8225200117
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2025:8225200117.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpenej Mgr. Matúšom Mackom, advokátom, so sídlom
Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, proti žalovanému 365.bank, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4,
811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpenému Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 1.554,96 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 300,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.01.2025 domáhala, aby súd žalovanému
uložil povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť jej sumu 1.554,96 eur

a nahradiť jej trovy konania.

2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
8Csp/12/2020 o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa, pričom dosiahla v konaní plný úspech, keď rozsudkami
Okresného súdu Bardejov zo dňa 24.11.2021 a zo dňa 20.01.2023 žalovaný bol zaviazaný k povinnosti
vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 954,96 eur s prísl. a boli určené za neprijateľné dve zmluvné

podmienky uvedené v čl. 4 bode 4.10 a čl. 7 bode 7.3 úverovej zmluvy zo dňa 14.12.2012. V žalobe
citovala časti rozhodnutí zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods. 5 veta tretia zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v spojení s § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľ
uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré musela brániť v základnom
konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu
a zároveň aj funkciu relutárnu, uviedla, že ak má byť zadosťučinenie primerané, teda spravodlivé, jeho

výška nemôže mať len symbolický význam, nakoľko zadosťučinenie len v symbolickej výške nemôže byť
ani primeraným, ani spravodlivým. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného v sume
1.554,96 eur odôvodnila tým, že za primeranú považuje práve túto sumu vzhľadom na okolnosti prípadu,
kedy došlo k viacnásobnému porušeniu spotrebiteľského práva, k bezdôvodnému obohateniu vo výške954,96 eur a k určeniu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Poukázala na to,
že na rozdiel od iných inštitútov v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), kde sa na prvé miesto
kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia, slúži len na dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte

PFZ nie je možné, keď toto je možné len v peňažnej forme a má byť zároveň odmenou spotrebiteľa.
Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je podľa žalobkyne jediným objektívnym
kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na
úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť a pri nepeňažných nárokoch by týmto kritériom mala
byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva s tendenciou jeho zvyšovania pri zistení opätovného

porušenia spotrebiteľského práva.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila rozsudky Okresného súdu
Bardejov zo dňa 24.11.2021 č. k. 8Csp/12/2020-101, zo dňa 20.01.2023 č. k. 8Csp/12/2020-201
a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.09.2022 č. k. 7CoCsp/11/2022-190 s doložkami
právoplatnosti a vykonateľnosti.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Finančné zadosťučinenie podľa
neho nie je koncipované ako sankcia veriteľovi, ale ako náprava pre dlžníka. Poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Martin sp .zn. 10Csp/59/2017, podľa ktorého § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
nemožno vykladať tak, že právo na primerané finančné zadosťučinenie má každý spotrebiteľ, ktorý

úspešne vytkne napr. nejakú vadu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale je ho nutné vykladať tak, že
jeho poskytnutím má byť kompenzovaná istá ujma, ktorá spotrebiteľovi v dôsledku porušenia práv
priznaných mu právnymi predpismi dodávateľom vznikla a že zasielanie upomienok, či exekúcia dlžníka
sú štandardným a obvyklým postupom veriteľov a samotný stres dlžníka s tým spojený je bežný
a prirodzený, nakoľko si uvedomuje vlastnú insolventnosť a jej možné následky. Podľa žalovaného

na to, aby sa mohla žalobkyňa domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, je potrebné, aby
mala právoplatný rozsudok o určení neprijateľných zmluvných podmienok, bez ktorého podmienky na
jeho priznanie nie sú splnené. Žalobkyňa podľa neho neodôvodnila požadovanú sumu zadosťučinenia
a nepredložila a nenavrhla k nej žiaden dôkaz, pričom pri úvahe o jeho výške súd musí mať k dispozícii
dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, je nutné prihliadať na to, ako žalobkyňa jeho výšku

zdôvodňuje, aké dôkazy navrhuje, súd musí prihliadať na intenzitu a závažnosť protiprávneho konania,
jeho vplyv, intenzitu trvania a rozsah nepriaznivých následkov. Podľa tvrdenia žalovaného žalobkyňa
nijakým spôsobom nepreukázala nevyčísliteľné straty, ktoré utrpela.

5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že s argumentmi žalovaného

nemožno súhlasiť a rozhodovacia prax súdov sa s nimi už dávno vysporiadala tak, že sú
nedôvodné a neopodstatnené. Žalovaný podľa nej nesprávne pochopil inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia a z tohto nepochopenia pramenia jeho nesprávne závery o nedôvodnosti žaloby.
Vo vzťahu k tomu, čo je potrebné považovať za úspešné uplatnenie práva, poukázala na rozsudok
KrajskéhosúduvPrešovesp.zn.20Co/192/2016akeďžetuiniciovalakonanieovydaniebezdôvodného

obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, v ktorom bola úspešná, nemožno
pochybovať o úspešnom uplatnení jej spotrebiteľských práv. Poukázala na to, že bezdôvodné
obohatenie jej žalovaný nevydal ani po doručení mu žaloby, dôvodnosť jej požiadaviek popieral a súdne
konania trvalo viac ako 3 roky, počas ktorých bola v stave neistoty a počas ktorých žalovaný neprejavil
žiadnusebareflexiu.Poukazujúcnaviacerésúdnerozhodnutiatvrdila,ževrozhodovacejpraxiKrajského

súdu v Prešove prevažujú už rozhodnutia, v ktorých súdy priznali zadosťučinenie vo výške, ktorú
nepovažuje len za symbolickú a vo výške, o ktorú sa dodávateľ chcel na úkor spotrebiteľa obohatiť
alebo vo výške dosahujúcej aspoň 50 % takej sumy (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Co/53/2016).

6. Žalovaný v duplike označil za nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že v rozhodovacej praxi prevažujú
rozhodnutia, v ktorých súdy priznali finančné zadosťučinenie vo výške, v ktorej sa dodávateľ obohatil
alebo snažil obohatiť na úkor spotrebiteľa. Tvrdil, že v súčasnosti súdy priznávajú v sporoch primerané
finančné zadosťučinenie vo výške rádovo od 50,- eur do 300,- eur. Žalobkyňa podľa neho nezdôvodnila
anepredložilasúduanidôkazynasvojetvrdeniaanijakýmspôsobomnepreukázalanevyčísliteľnéstraty,

ktoré utrpela. Trval na zamietnutí žaloby.

7. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktorom žalobkyňa prostredníctvom právneho
zástupcu na žalobe a jej dôvodoch v celom rozsahu trvala považujúc žiadanú sumu zadosťučineniaza primeranú. Žalovaný prostredníctvom zástupcu zotrval na svojich písomných vyjadreniach
o nedôvodnosti žaloby.

8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých vyjadrení strán a vykonal dokazovanie oboznámením
sa s obsahom všetkých predložených listinných dôkazov a tiež oboznámením sa s obsahom spisu
Okresného súdu Bardejov zo základného konania sp. zn. 8Csp/12/2020 (§ 295 CSP), pričom po
vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:

9. Zo spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 8Csp/12/2020 súd zistil, že žalobou podanou na tunajšom
súde dňa 21.02.2020 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 954,96 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 954,96 eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby
žalovanému do zaplatenia a tiež určenia, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o úvere pôžička na
bývanie č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.12.2012 v článku 4 bod 4.10 (rozhodcovská doložka) a v článku 7
bod 7.3 ( započítavanie platieb dlžníka) v tam uvedenom znení sú neprijateľné. Žalobu odôvodňovala

tým, že so žalovaným uzatvorila dňa 14.12.2012 Zmluvu o úvere pôžička na bývanie č. 2586314787,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 10.000,- eur s mesačnou splátkou vrátane poplatku
za správu úverového účtu 138,50 eur, ročnou úrokovou sadzbou 8,90 %, RPMN 10,35 % a s priemernou
RPMN 12,29 %. Tvrdila, že na úver zaplatila celkovo splátky vo výške 10.954,96 eur. Podľa žalobkyne
pre nedodržanie náležitostí zmluvy predpísaných v § 9 ods. 2 písm. c/ a j/ zákona o spotrebiteľských

úverochjednalosatuobezúročnýabezpoplatkovýúver,pretovzniklonastranežalovanéhobezdôvodné
obohatenie vo výške 954,96 eur ako rozdielu medzi jej platbami v sume 10.954,86 eur a výškou
úveru 10.000,- eur a žiadala toto bezdôvodné obohatenie vydať a tiež určiť neprijateľnosť napádaných
zmluvných podmienok.

10. Žalovaný po doručení mu žaloby vyjadril sa k nej tak, že s ňou nesúhlasil, argumentoval, prečo úver
podľa neho bezúročný a bez poplatkov nie je a prečo dojednané zmluvné podmienky nie sú neprijateľné.
Žiadal žalobu zamietnuť.

11. O žalobe žalobkyne súd rozhodol rozsudkom zo dňa 24.11.2021 č. k. 8Csp/12/2020-101 tak, že

uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 954,96 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 954,96 eur od 10.03.2020 do zaplatenia (prvý výrok), určil,
že zmluvná podmienka uvedená v čl.4 bode 4.10 úverovej zmluvy zo dňa 14.12.2012 uzavretej medzi
stranami v tam citovanom znení je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (druhý výrok), vo zvyšku žalobu
zamietol (tretí výrok) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu

100 % (štvrtý výrok). Podľa názoru súdu zmluva neobsahovala hneď niekoľko zákonom predpísaných
náležitostí, konkrétne nebol v nej jasne zadefinovaný druh žalobkyni poskytovaného úveru (§ 9 ods. 2
písm. a/ ZoSÚ ), neobsahovala uvedenie doby trvania úverového vzťahu (§ 9 ods.2 písm. f/ ZoSÚ )
a tiež v súvislosti s uvedenou RPMN neobsahovala uvedenie všetkých predpokladov použitých na jej
výpočet a uvedenie sumy celkovej čiastky ktorú mala žalobkyňa zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ) a tiež

v nej chýbala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ- výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, preto jednalo sa o bezúročný a bezpoplatkový úver. Vo výrokoch č. I a II rozsudok
nadobudolprávoplatnosťdňa15.01.2022.ProtivýrokuIIIrozsudkuozamietnutížalobyvozvyškupodala
žalobkyňa odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol uznesením zo dňa 26.09.2022 č. k.
7CoCsp/11/2022-190 tak, že rozsudok v zamietavom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania

zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalobkyňa v konaní nasledujúcom po rozhodnutí odvolacieho súdu trvala na tom, že žaloba aj čo
do určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky o započítaní platieb je dôvodná a žalovaný zotrval na
nesúhlasnom stanovisku k žalobe v danej časti. Rozsudkom zo dňa 20.01.2023 č. k. 8Csp/12/2020-201

súd určil neprijateľnosť napádanej zmluvnej podmienky uvedenej v čl.7 bod 7.3 a priznal žalobkyni
náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
22.02.2023.

13. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie a rozhodnutia má za

to, že sú naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia
v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného
zadosťučinenia odôvodňuje poukazom na výšku vzniknutého bezdôvodného obohatenia, určenéneprijateľné zmluvné podmienky a skutočnosť, že v okolnostiach prípadu jednalo sa tu o viacnásobné
porušenie spotrebiteľského práva.

14. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba
žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa názoru súdu
vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vo všetkých okolnostiach tu súdenej veci
bolo dôvodné priznať jej vo výške 300,- eur (200,- eur za bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor
žalobkyne a 2 x 50,-eur, t. j. spolu 100,- eur za určenie neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok), a

to z nasledujúcich dôvodov.

15. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom do 30.06.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania

a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

16. Nakoľko podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.07.2024
ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024, vznik právnych vzťahov zo

zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych
predpisov účinných do 30. júna 2024, súd pri právnom posúdení veci a nároku žalobkyne vychádzal
z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024.

17. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému

z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods. 5 veta
tretia zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo. Bolo preukázané, že v pôvodnom konaní, vedenom
na Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou 8Csp/12/2020, žalobkyňa úspešne uplatnila na
žalovanom vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 954,96 eur s príslušenstvom a bolo vyhovené
jej žalobe aj čo do samostatných výrokov o určení neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok.

K argumentácii žalovaného spochybňujúcej samotný základ nároku súd poukazuje na to, že otázka,
či súdne rozhodnutie o povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie spadá pod prípady
podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa bola súdnou praxou dávno vyriešená so záverom,
že tam jednoznačne spadá. Súd v tejto v súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/127/2017 ešte zo dňa 30.01.2019, v ktorom ten vo vzťahu k § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa uviedol (viď bod 18 odôvodnenia predmetného rozsudku), že „citované ustanovenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech

spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje... Pokiaľ ide

o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení
výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude
preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil
rozsah finančného zadosťučinenia“.18. Súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti žalovaného aj rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn.
7CoCsp/9/2023 alebo Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/35/2022, či Krajského súdu v Trnave

sp. zn. 10CoCsp/98/2022, kde základom nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
boli takisto rozhodnutia o povinnosti tam žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie spotrebiteľovi.
Sám žalovaný navyše vo vyjadrení k žalobe ako podmienku vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie označil právoplatný rozsudok o určení neprijateľných zmluvných podmienok, čo tu
rovnako bolo splnené, nakoľko v základnom konaní boli určené hneď 2 neprijateľné zmluvné podmienky.

Úverová zmluva tu bola uzavretá na hlavičkovom predtlačenom formulári žalovaného, teda niet
pochýb, že zodpovednosť za nedodržanie zákonných náležitostí zmluvy spôsobujúcich bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, za predformulované neprijateľné zmluvné podmienky a stav, ktorý nastal
nesie práve žalovaný. Zákon o ochrane spotrebiteľa ako verejnoprávny predpis na ochranu spotrebiteľa
obsahujúci kogentné ustanovenia jasne definuje (§ 2 písm. u/) odbornú starostlivosť ako úroveň
osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo

vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Nemožno hovoriť o dodržaní odbornej starostlivosti, ak žalovaným
pripravená a predtlačená úverová zmluva nespĺňa hneď niekoľko tak závažných náležitostí, ktoré
zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Uvedené porušenie práva a povinností
žalovaným vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch navyše

v takej výraznej intenzite a závažnosti súd s poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane
spotrebiteľa považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá
úspešne v pôvodnom konaní na súde uplatnila svoje práva.

19. Žalovaný ako bankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov,

a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané
neboli. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom
na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne.
Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch práve zo strany dodávateľa treba

vyžadovať v najvyššej možnej miere. Tu však žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom
trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodržal hneď viaceré
predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Je úplne
samozrejmé predpokladať dokonalú znalosť zákona o spotrebiteľských úveroch a náležitostí zmlúv
o spotrebiteľských úveroch (ktoré sú v danom zákone úplne jasne a prehľadne uvedené) u žalovaného

ako profesionála, subjektu, ktorý ich poskytuje dlhodobo a vo veľkom množstve.

20. Žalovaný tvrdí, že finančné zadosťučinenie nie je koncipované ako sankcia veriteľovi, ale ako
náprava pre dlžníka a že má ním byť kompenzovaná nejaká vzniknutá ujma. Treba potom podotknúť,
že žalobkyňa bola tu preukázateľne na dlhú dobu zbavená možnosti voľne disponovať prostriedkami,

o ktoré prísť nikdy nemala, pričom nebyť podanej žaloby žalobkyne, tak sa k sume bezdôvodného
obohatenia žalovaného (954,96 eur ) zjavne nikdy späť nedostane (žalovaný neplnil ju dobrovoľne, ani
po doručení mu žaloby zo strany súdu).

21. Spochybňovanie sankčnej funkcie zadosťučinenia žalovaným neobstojí, k čomu súd opäť poukazuje

na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý vo vzťahu k § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z .z. jasne konštatoval (viď bod 18 odôvodnenia daného rozhodnutia), že „Citované
ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým
odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako
prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom

v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú.“

22. Zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je priniesť
poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov.
Dodávateľ, ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, žeby musel plniť primerané finančné zadosťučinenie.

Ak ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie,
tak potom obrana poukazom na to, že „veď sa vlastne nič nestalo, bezdôvodné obohatenie bolo vrátené“
úplneignorujúcafakt,žezaúčelomjehovráteniaspotrebiteľmuselvočiprávneaekonomickysilnejšiemu
dodávateľovi podstúpiť tortúru súdneho konania alebo obrana s často sa vyskytujúcimi poukazmi na„neopatrnosť“ dlžníka pri uzavretí zmluvy, ktorej obsah dlžník zjavne nemohol okrem podpisu nijako
ovplyvniť, je nielen alibistická, ale aj nerelevantná.

23. K obrane žalovaného súd poukazuje na to, že žalovaným porušenými zákonnými ustanoveniami
sú napr. § 2 písm. u/ zákona o ochrane spotrebiteľa a § 4 ods. 8 uvedeného zákona zakazujúci
konať v rozpore s dobrými mravmi. Súd podporne poukazuje napr. na uznesenie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 27.09.2022 sp. zn. 20CoCsp/33/2022, z ktorého cit. „Žalovaný požadoval od žalobcu
plnenie, na ktoré zjavne nárok nemal. Takéto konanie žalovaného, ktoré mohlo mať za následok vznik

bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi.
Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (bod 12 odôvodnenia). Podľa názoru odvolacieho
súd na úspešné uplatnenie práva postačuje jednak aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou
pohľadávkou, avšak navyše v prejednávanom prípade žalovaný zlyhal, pokiaľ postupoval zjavne v
rozpore s odbornou starostlivosťou. Je nepochybné, že neopodstatnené uplatňovanie súm („len tak

skúsime“) bez akéhokoľvek podkladu voči spotrebiteľom je nutné zahrnúť do kategórie rozporu s
odbornou starostlivosťou, ale aj rozporu s dobrými mravmi § 3 ods. 1 OZ“ (bod 14 odôvodnenia).

24. Ak teda žalovaný voči žalobkyni konal spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný
s právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č.

250/2007 Z. z.) a dobrými mravmi. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanému vyplývajúcich zo
zákona o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa
považuje za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni. Preto aktuálna
snaha žalovaného v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje
pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný neobstojí. Ak žalovaný

poukazoval na dostatočný sankčný a satisfakčný účinok výsledku konania 8Csp/12/2020, kde bola
žalobkyni priznaná aj náhrada trov konania, tak aj táto obrana je irelevantná. Vrátením bezdôvodného
obohatenia a náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy
nemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Trovy konania jej vznikli, lebo sa musela domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia a vrátené bezdôvodné obohatenie, ani náhrada trov nie je jej príjem, či zisk,

ale len kompenzácia nedôvodného zmenšenia majetku. Ak by preto táto skutočnosť bola dôvodom
pre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci (súčasne preventívny) účinok
na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe
platenia finančného zadosťučinenia len tým, že prídu o svoje nedôvodne nadobudnuté nároky a že

len budú musieť kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania. Súd preto považoval priznanie
finančného zadosťučinenia za dôvodné a za primeranú sumu zadosťučinenia považoval tu sumu spolu
300,- eur.

25. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou odvodzovanej od výšky

bezdôvodného obohatenia, skutočnosti, že boli určené dve neprijateľné zmluvné podmienky a išlo
o viacnásobné porušenie práva, treba uviesť, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa
vôbec nemusí (i keď môže) odvíjať od výšky bezdôvodného obohatenia.

26. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované,
nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je
jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
veci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ
mal tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení či preukázaní

výšky požadovaného zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa odôvodnila výšku požadovaného
zadosťučinenia, keď uviedla, že odvodzuje ho od výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného
a v súvislosti s určením neprijateľných zmluvných podmienok argumentovala recidívou na strane
žalovaného. Úvaha zvolená žalobkyňou pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia
odvodzujúca ho čiastočne od sumy, o ktorú sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil nepochybne má

určitú logiku vo vzťahu k preventívnej a odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia,
nakoľko odradiť dodávateľa od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od
spotrebiteľa bude nedôvodne žiadať, či nedôvodne ju prijme, tým vyššie finančné zadosťučinenie
v prípade úspešného uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť, pretoodradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na spotrebiteľoch
nedôvodných plnení v takej výške môže byť práve v takom prípade naplnený. To ale neznamená, že
výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne matematicky zhodná so sumou, alebo s nejakou časťou

sumy, o ktorú sa veriteľ chcel obohatiť či obohatil. Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu
zadosťučinenia považoval sumu spolu 300- eur.

27. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne
a tvrdení, že ujma bol kompenzovaná už prisúdením bezdôvodného obohatenia súd poukazuje

tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú
stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej
ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda
žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo
povinnosti dôjde“ (citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu

pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp. zn. 20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021,
20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).

28. V tejto súvislosti je najmä potrebné dodať, že v naposledy účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože

toto sa v jeho zmysle poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé
privodiť ujmu spotrebiteľovi. Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vznikalo už
úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku,

aby spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd okrem iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením
podľa § 3 ods. 5 zákona č .250/2007 Z. z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku
uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické

preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.
Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.“
29. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 prešlo testom ústavnosti,
v ktorom obstálo (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020), preto súd jeho závery
má za nespochybniteľné a plne aplikovateľné.

30. Súd dáva do pozornosti vo vzťahu k nedôvodnosti obrany žalovaného tiež rozhodnutie Najvyššieho
súdusp.zn.7Cdo/80/2020,kdebolvykonanýdovolacíprieskumrozhodnutiaodvolaciehosúdu,vktorom
odvolací súd k otázke ujmy uviedol, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia
neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy,

pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože
postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a dovolacieho súdu
tam žalovaný dodávateľ (tiež banka) podal ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR uznesením sp.
zn. I. ÚS 544/2023 odmietol. V ústavnej sťažnosti okrem iného banka namietala, že odvolací súd
vôbec nešpecifikoval, aká ujma mohla žalobcom hroziť, pričom hrozba takej ujmy nebola v konaní

ani len tvrdená. Ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade nezistil,
konštatoval, že krajský súd interpretoval sporný § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. z pohľadu
širšej ochrany spotrebiteľa, aplikujúc teleologickú výkladovú metódu. Ak sťažovateľka krajskému súdu
predovšetkým vytýkala, že ponechal bez povšimnutia jej námietku, že žalobcom žiadna ujma nemohla
vzniknúť, či čo i len hroziť, tak podľa ústavného súdu dostala odpovede od odvolacieho súdu na

podstatné a najzásadnejšie argumenty. Konkrétne ústavný súd poukázal na záver (viď bod 13 jeho
odôvodnenia), že súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože je bez právneho
významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla. Postačuje totiž iba možnosť vzniku takejto ujmy. Ústavný
súd v závere dodal, že konajúce súdy v prejednávanej veci uprednostnili výklad v prospech spotrebiteľa
a jeho ochrany, pričom predostretá argumentácia sťažovateľky podľa neho tento prvok vyššieho stupňa

ochrany žalobcov ako slabšej zmluvnej strany nezohľadňuje. Súd poukazuje aj na bod 20 odôvodnenia
uznesenia Ústavného súdu SR.31. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom
treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. V zmysle záverov bohatej súdnej
praxe možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho

výšky súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu
a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa,
ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad
nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe. Toto všetko tu súd zohľadnil a dospel
ako k primeranej sume zadosťučinenia k sume 300,- eur. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej

funkcieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,nietpochýbotom,žezaplatenienedôvodnýchnárokov
žalovanému zo strany žalobkyne logicky znamenalo zásah do majetkovej sféry žalobkyne. Následná
nutnosť domáhať sa nápravy až cestou súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa,
bralamučasakľud.Žalobkyňasatumuselaaktívnedomáhaťsvojhonároku,muselavyhľadaťadvokáta,
ktorý ju v konaní zastupoval. Na druhej strane, vo vzťahu k výške zadosťučinenia a k tomu, že nemožno
ju automaticky rovnať sume bezdôvodného obohatenia nemožno opomenúť, že žalobkyňa pri vstupe

do úverového vzťahu so žalovaným logicky musela rátať s tým, že s úverom za normálnych okolností
sú spojené určité úroky a poplatky, teda že bude musieť hradiť nielen istinu, ale aj určitú odplatu za
poskytnutie úveru.

32. K výške nároku žiadaného žalobkyňou súd uvádza, že ojedinele síce existujú súdne rozhodnutia,

kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, ale tie už len vzhľadom na povahu nároku, ktorý je
veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci, nemožno považovať za
„ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ (čl.2 ods. 2 CSP), keď navyše súdu z jeho
činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho nižšia suma finančného zadosťučinenia.
Súd poukazuje napr. na konanie vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.1 3CoCsp/32/2024,

kde potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok 900,- eur priznal sumu 100,- eur a vo veci vedenej na Krajskom
súde v Prešove pod sp. zn. 22CoCsp/11/2024, kde potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia 2.319,67 eur priznal sumu 100,- eur. Vo veci vedenej na
Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2CoCsp/39/2023 potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie,

ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia za určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky 122,78 eur
priznal sumu 50,- eur. Súd poukazuje napr. aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove - rozsudok č.
k. 9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď odvolací súd priznal finančné zadosťučinenie 150 eur, kde v
základnom konaní bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného obohatenia až 996,03 eur a o neprijateľnej
zmluvnej podmienke ohľadom poplatku za uzatvorenie zmluvy 1.500 eur, alebo napr. na rozsudok č. k.

17CoCsp/23/2022-147 z 28.7.2022 o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur v dôsledku
sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a určená
bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka týkajúca sa dohody o zrážkach zo mzdy.

33. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobkyňou vo výške až 1.554,96 eur

podľa názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Súd zohľadnil napr. sumy,
ktoré sa priznávajú obetiam trestných činov, alebo pozostalým obetí pri dopravných nehodách, alebo
sumy priznávané poškodeným pri ujmách na zdraví. Ak podľa zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia napr. šok ťažkého stupňa podľa položky 246 sadzieb
bodového hodnotenia za bolesť pri úrazoch je hodnotený počtom bodov 60, čo napr. v roku 2020 kedy

žalobkyňa započala konanie vo veci 8Csp/12/2020 znamenalo pri hodnote bodu 21,84 eur bolestné
vo výške 1.310,40 eur, tak potom podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy neboli zistené ani tvrdené
žiadne mimoriadne následky u žalobkyne a jej živote (nad rámec toho, čo logicky vyplýva z toho, že
nedôvodne prišla na istú dobu o časť finančných prostriedkov), ani žalobkyni ako primerané finančné
zadosťučinenie za útrapy spojené s porušením jej práv nemožno priznať sumu 1.554,96 eur. Ak z iných

obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie (viď aj vyššie uvedené súdne rozhodnutia)
sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom priznané nižšie sumy ako tu žalobkyňa žiadala, a to
aj v situácii kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne
agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval
pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a podobne,

tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad nešlo,
aspoň nič také žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, nežiadala byť v spore ani osobne vypočutá.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu,
respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného aodradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie nebolo
by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom
a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300,- eur a vo zvyšku

žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podporne poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13CoCsp/36/2022, kde priznané bolo žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 300,- eur alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11CoCsp/21/2023, kde bolo
žalobcovi priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400, -eur (pri bezdôvodnom obohatení
520,- eur a jednej určenej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 3CoCsp/86/2022, kde bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900,- eur (pri
bezdôvodnom obohatení vo výške 4.624,-eur, teda cca 20 % bezdôvodného obohatenia) a rovnako
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/23/2023, kde bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 350,- eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.362,97 eur). Súd
poukazuje aj na rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/43/2023, kde bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 350, -eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.506,83 eur, teda

cca 20 % bezdôvodného obohatenia a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo 32Csp/31/2023,
kde bolo priznané zadosťučinenie vo výške 250,-eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.358 eur
a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke) či 17Csp/2/2024, kde za jednu judikovanú neprijateľnú
zmluvnú podmienku bola ako suma zadosťučinenia priznaná suma 50,- eur.
34. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej

funkcii v neprospech žalovaného skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného
konania žalovaného, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti. Preto súd pri prisúdení primeraného
finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je
v zákone zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený
od ďalších takýchto postupov. Súd zohľadnil aj výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného. Čo sa

týka argumentácie žalobkyne o dĺžke trvania neistoty vzhľadom na dĺžku základného konania viac
ako 3 roky, tak k tomu treba uviesť, že uvedenú argumentáciu bolo možné zohľadniť len čiastočne,
lebo žalovaný síce neplnil bezdôvodné obohatenie po doručení mu žaloby, ale on odvolanie vo veci
nepodal, toto podala len žalobkyňa voči zamietavému výroku rozsudku, čo spôsobilo predĺženie konania
a preto celkovú dĺžku konania nemožno pričítať na vrub žalovaného, lebo ju nezavinil, zavinil ju podľa

výsledku konania súd svojim čiastočne nesprávnym prvým rozhodnutím. Nemožno zároveň opomenúť,
že dĺžka neistoty a omeškanie žalovaného tu boli čiastočne kompenzované žalobkyni priznaným úrokom
z omeškania z bezdôvodného obohatenia. Z hľadiska sankčného významu zadosťučinenia súd uvádza,
že z pohľadu celkovej sankcie pre žalovaného spočívajúcej v tom, „čo ho bude zásah do práv žalobkyne
stáť“,nemožnoopomenúť,žejehomajetkovásférazaporušeniespotrebiteľskýchprávdotknutájenielen

platením samotného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ale aj platením žalobkyni prisúdených trov
konania (v základnom konaní tieto trovy boli žalobkyni priznané vo výške 977,89 eur, k čomu treba
ako zásah do majetkovej sféry žalovaného prirátať aj súdny poplatok hradený žalovaným v základnom
konaní a pribudnú k tomu aj trovy tohto konania a súdny poplatok zaň).

35. Súd obranu žalovaného v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške
zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti
žalovanému žiadať primerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné
zneužitie práva, ako to tvrdil žalovaný. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci
a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 300,- eur, z ktorej časť vo výške

200,- eur je zadosťučinenie za bezdôvodné obohatenie na úkor spotrebiteľa (cca 20 % jeho výšky)
a nižšia časť vo výške 100,- eur je za určenie dvoch neprijateľných zmluvných podmienok (50 eur za
každú). Podľa názoru súdu pri opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností
ako v tu súdenej veci nestačí len strohé konštatovanie súdu o porušení práv a vydanie bezdôvodného
obohatenia, ale je potrebné tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu,

ktorú spotrebiteľ utrpel pri súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom.

36. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne
a na druhej strane na efektívne odradenie žalovaného od opakovania takých postupov považuje tu sumu
300,- eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobkyne vyhovel čo do zaplatenia sumy 300,- eur

a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.
37. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonaniapomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods.
2 CSP).

38. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy
súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %
z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku -
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit. „Zásadu úspechu vo veci treba

uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne
v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017, kde pri priznaní len
50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada

trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad
tu prejednávanej veci.

39.Súdjetohonázoru,ževprípadoch,keďrozhodnutieovýškeplneniazávisílenodúvahysúdu,pričom
súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny

výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom
usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne „trafil“ do úvahy
súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak bol žalobca
v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie totožné s ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016,

ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť
priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie
uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy
niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu

uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p., tak aj v súčasnosti
podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny
advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia (tu zo sumy 300,- eur).

40. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti

tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením
vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods. 2 a § 14 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné
oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.