Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. jún 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K3-13C/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7523202147
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dosedla

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7523202147.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Evou Dosedla, v právnom spore žalobcu: práp. A. B., nar.

X.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. , zast. Advokátska kancelária JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so
sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 8.000 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.300 eur, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalovanej s tým, že o výške trov
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 8.000 eur za porušenie práva žalovanej
podľa práva Európskej Únie, z dôvodu práce žalobcu nad zákonom povolený limit pracovnej doby
stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“). Týždenný pracovný
čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom

rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín.
Článok 6, písm. b) Smernice upravuje maximálny týždenný pracovný čas pre každé obdobie siedmych
dní vrátane nadčasov, ktorý nesmie prekročiť 48 hodín. S poukazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ
(ďalej aj „ESD“ alebo „Súdny dvor“) vo veci C- 429/09 G. Fuß a C- 437/05 J. Vorel uviedol, že podľa
Súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu
pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť,
že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii.

Kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi.
Smernica mala byť prebratá do znenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ako
vyplýva z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenie tohto zákona nepotvrdzuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
pracovného času v zmysle úniového práva. Právna úprava sa odlišuje od ust. § 96 Zákonníka práce,
ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD. Na tento prípad sa však

predmetné ustanovenie Zákonníka práce nevzťahuje (§ 193 zákona č. 315/2001 Z.z.). Nakoľko služobná
pohotovosť hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného
času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím spôsobuje žalobcovi škodu, náhrady ktorej sa
môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Vzhľadom na formuláciu ESD vo veci C-429/09, G. FußSúdny dvor uviedol, že čl. 6, písm. b) Smernice má priamy účinok (bod 35), keďže priamo priznáva
jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi a síce právo na to,
aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný pracovný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu

48 hodín. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva aj pre žalobcu právo dovolávať sa porušenia čl. 6, písm. b)
Smernice voči žalovanému. Čo sa týka uplatnenia práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu
Smernicaneobsahujeustanoveniatýkajúcesasamotnéhoprocesunáhradyškodyvzniknutejporušením
jej ustanovení. Je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby určilo, či škoda vzniknutá
pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného

náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu
a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD formulujú len zásady (zásada rovnocennosti a primeranosti),
ktoré je potrebné rešpektovať. Náhrada škody musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú
ochranu jeho úniových práv.
Žalobca v podanej žalobe definoval splnenie podmienok zodpovednosti za škodu porušením práva EÚ
fyzickej osoby. Prvá podmienka je existencia práva, ktoré má byť porušené. V danom prípade ide o čl.

6, písm. b) Smernice, ktoré predstavuje sociálne právo EÚ, keď ukladá členskému štátu maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi. Druhá podmienka predstavuje závažné porušenie práva EÚ. O závažné
porušenie práva EÚ ide v prípade, ak ide o konanie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora v danej oblasti. Vo veci G. Fuß Súdny dvor výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek

upravených v čl. 6, písm. b) Smernice bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa
považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ a preto je splnená aj druhá podmienka. Tretia
podmienka sa týka existencie priamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6, písm. b) Smernice
a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol
dodržaný maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením. Vo veci sú splnené všetky

tri podmienky k legitímnemu uplatneniu nároku žalobcu na náhradu vzniknutej škody.
S poukazom na Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých
aspektov pracovnej doby žalobca uviedol, že pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného
pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry žalobcu predovšetkým vo vzťahu k ochrane
jeho práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu.

V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej
uplatnenia je v slovenskom právnom priadku možné použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej
ujmy fyzickej osoby podľa ust. § 11- 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú
právne vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho
úniového práva. Nárok na náhradu škody vzniknutej z porušenia práva EÚ možno posúdiť ako

nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej
vážnosti v spoločnosti (formulácia najmä). Zároveň sa žalobca domáha náhrady trov konania v rozsahu
100 %. Žalobca k žalobe pripojil tabuľky žalobcu z dochádzkového systému SAP za obdobie od 01/2020
– 01/2023.

2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe namietala že na daný prípad sa neaplikuje Smernica 2003/88/ES,
pričom poukázala na vecnú pôsobnosť Smernice vychádzajúcej z čl. 1 ods. 2 Smernice a osobnú
pôsobnosť, ktorá vyplýva z čl. 1 ods. 3 a ods. 4 Smernice, ktorá je vymedzená s odkazom na čl. 2
Smernice 89/391/EHS, konkrétne na jej negatívne vymedzenie pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 Smernice

89/391/EHS s dôrazom na pojem určité osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaná dospela k záveru,
že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré je možné subsumovať pod pojem
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a teda na služobný pomer príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, aj vzhľadom na úlohy, ktoré Hasičský a záchranný zbor vykonáva a ktoré sú
zakotvené v zákone č. 315/2001 Z. z.

Žalovaná ďalej namietala splnenie podmienky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Pre
netransponovanie, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice žalobu môže podať buď Európska
komisia priamo na ESD alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo
k porušeniu/poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca nežaloval
svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého

pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení
žalovanej. Mala za to, že žalobca mal upozorniť svojho nadriadeného v súlade s ust. § 69 ods. 4
zákona č. 315/2001 Z. z. na pohotovosť nad smernicou povolený limit a žiadať, aby pohotovosť nebola
určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Zároveň uviedla, že za každú hodinu určenej služobnejpohotovosti, vrátane tých, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit stanovený smernicou, boli
žalobcovi vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.
Žalovaná sa podrobne venovala transpozícii Smernice čl. 2 ods. 1 Smernice a čl. 6 Smernice do zákona

č. 315/2001 Z. z. Článok 2 ods. 1 Smernice je transponovaný do ust. § 85 ods. 1, ust. § 86 ods.
1-3 a ust. § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré definujú služobný čas príslušníka Hasičského
a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje
pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času.

Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa ust. § 91
zákonač.315/2001Z.z.aštátnaslužbanadčasust.§92tohtozákona.Ďalejsazoberalrozdielommedzi
určenou služobnou pohotovosťou (§ 92 ods. 1 zákona) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe ( § 92 ods. 2 písm. a) tohto zákona), pričom slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú

kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je nesporné, že
ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Podľa žalobcu služobná pohotovosť nie je výkonom
štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná pohotovosť
vštátnejslužbe.Vcit.ustanovenísaneuvádzaanislužobnápohotovosťvštátnejslužbe,aleanisamotný
výkon štátnej služby, pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr.

zvyšovanie kvalifikácie a ďalšie), ktorým zákon priznáva na vymedzené účely rovnaké účinky, ako keby
v tom čase príslušník zboru skutočne vykonával štátnu službu.
K transpozícii čl. 6 Smernice poukázal na znenie zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý upravuje limity
služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín
týždenne v zmysle ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa ust. § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi

prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín
týždenne. Z ust. § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne.
Vtedy nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa ust. § 86

ods. 2 cit. zákona. V zmysle Kolektívnych zmlúv za roky 2019 až 2022 hasiči v takom prípade majú
výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na
17/18 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste jej výkonu v trvaní 7/6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Žalovaná
poukázala aj na referenčné obdobie. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie

6 mesiacov podľa § 86 odsek 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v
súlade s rozvinutými službami. Podľa jej názoru bol čl. 6 Smernice transponovaný správne.
K splneniu podmienok odôvodňujúcich uplatnenie nároku žalobcu uviedla, že žalobca neosvedčil
žiadnym spôsobom nárok na náhradu škody. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje

aktívna činnosti a mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej
iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľ mu pritom platí za takto
strávený čas pracovnú odmenu, ktorou mu kompenzuje to, že v prípade potreby bude k dispozícii.
Žalobca by mal preukázať, či skutočne pracoval nad maximálny týždenný pracovný čas za rozhodné

obdobie. Žalobca v podanej žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť
a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii
zamestnávateľovi. Taktiež je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov
v referenčnom období 6 mesiacov. Podľa názoru žalovanej žalobca neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala
byť spôsobená žalobcovi.

Výšku nemajetkovej ujmy žalovaná považuje za neadekvátnu a neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrady, ktorá je priznaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa jej názoru neporovnateľne vyššia. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej
náhrady, pretože neuviedol v čom tento údajný neoprávnených zásah spočíval. Vzhľadom na to, že ide
o osobnostné práva, je potrebné majetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

Podľa jej názoru žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah,
ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivého zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požaduje. Bola toho názoru, že tabuľky vo forme výpisu z dochádzkovéhosystému priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú
žalobca požaduje. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu. Z týchto dôvodov žalobca
neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. Záverom poukázala na skutočnosť že

žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice, preto túto má vykonať ústredný orgán
štátnej správy. Keďže ministerstvo vnútra ako orgán konajúci v mene žalovanej má svoje sídlo v
Bratislave čiarkam príslušným súdom je Okresný súd Bratislava I.

3. Žalobca v replike uviedol, že žalovaná má pasívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že za Slovenskú

republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu
transpozíciu Smernice EÚ, v konaní koná ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy
pre hasičský a záchranný zbor. Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej únie
neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6, písm. b) Smernice 2003/88/ES. Porušením
tohto článku vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej

normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času ne ponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou súdneho dvora Európskej únie. Služobný čas príslušníka hasičského zboru je
rozvrhnutý nerovnomerne. Keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko hasičky zmien,
každý tretí deň odslúži pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva

dni voľna. Počas služobnej pohotovosti sa žalobca musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie
vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravení na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený
výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej
pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek
tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času.

Žalobca nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v jednotlivých
týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom Európskej
únie. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom musí tam byť fyzicky prítomný,
musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného
súkromného sociálneho prostredia jeho rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať

sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená
služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich
z vyššie uvedenej smernice, pričom k porušovaniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť nie je možné a nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje
nemajetkovú ujmu voči žalovanej. V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovanej

došlo u žalobcu k vzniku škody v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a súčasne zásahu
do práva žalobcu na súkromie a rodinný život.
K služobnej pohotovosti hasičov a služobnej dobe uviedol, že žiadne ustanovenie zákona o hasičskom
zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť
ich týždenného služobného času. S poukazom a citáciou ust. § 85, § 92, § 86 ods. 2 zákona č.

315/2001 Z.z. uviedol, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína po skončení
výkonu štátnej služby v služobnom čase. Nariadená služobná pohotovosť v zmysle ust. § 92 tohto
zákona nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne
vykonanie štátnej služby v prípade, keď k nej bude povolaný. Ust. § 122 tohto zákona spresňuje, že

ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonanie štátnej
služby je štátnou službou nadčas. Ust. § 92 ods. 2 zákona uvádza, že štátna služba nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti. Smernica neupravuje žiadnu prechodnú
kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme služobnej
pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho bolo požiadavke Smernice možné vyhovieť len vtedy,

ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo
však zákon č. 315/2001 Z.z. nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na
odpočinok. To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť jeho
pracovnej doby potvrdzuje aj judikatúra ESD. Ust. § 85 a nasl. zákona sa preto ocitli v rozpore aj
s definíciou pracovného času podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, ktoré cituje.

Vo veci C-429/09 G. Fuß ESD uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou
pojmu pracovný čas v zmysle Smernice. V nadväznosti na rozhodovaciu činnosť ESD, aj v iných
veciach (C-437/05 J. Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-14/04, Dellas) sa pracovná pohotovosť na pracoviskupovažuje za pracovný čas pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť
na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. Nakoľko zákon č. 315/2001 Z.z. neprebral ust.
Smernice, pracovnú pohotovosť príslušníkov zboru nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby

a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný plat).
Prekračovanie týždennej služobnej doby hasičov v dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola považovaná
za jej súčasť, zakladá porušenie čl. 6, písm. b) Smernice.
K tvrdeniu žalovanej o správnej transpozícii čl. 6 Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z., žalobca
uviedol, že podľa ust. § 86 ods. 2 zákona je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný

v rámci šesťmesačného referenčného obdobia. Žalovaná nereaguje na kľúčový problém, či aj počas
referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa
čl. 6, písm. b) Smernice. Tento záväzok podľa názoru žalobcu platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu
k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných
období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6, písm. b) Smernice. Žalobca dospel
k záveru, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne transponoval Smernicu 2003/88/E z dôvodu že za súčasť

pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore
s čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice. Súčet služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48
hodinového priemerného pracovného času požadovaného čl. 6, písm. b) Smernice. Porušenie týchto
ustanovenízakladázodpovednosťSlovenskejrepublikyzaškoduspôsobenúporušenímúniovéhopráva
žalobcovi.

Žalobca k výpisu z dochádzkového systému SAP uviedol, že evidencia pracovného času obsahuje
plánované hodnoty hodiny skratka „PH“ ako aj skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac
bez služobnej pohotovosti skratka „OH“. Výpis z dochádzkového systému predložený súdu prestal byť
plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu
potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac. Zároveň

žalobca vysvetlil všetky skratky, ktoré sa používajú v dochádzkovom systéme. K výške požadovanej
nemajetkovej ujmy žalobca upriamil pozornosť súdu na právoplatné súdne rozhodnutia jednotlivých
okresnýchsúdov,kdevobdobnejprávnejvecibolapriznanánáhradanemajetkovejujmyprotiSlovenskej
republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky za porušenie práva EÚ vo výške od
2.500,- € do 4.759,99 €.

4. V duplike žalovaný zotrval na svojej doterajšej argumentácii a ním uplatnených námietkach. Uviedol,
že ak sa súd nestotožní s právnym názorom žalovaného, namieta neprimeranú výšku požadovanej
škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach. Priemerná výška doposiaľ priznanej
škody vo vyššie uvedených obdobných rozhodnutiach predstavuje podľa neho sumu približne 1.000 -

2.500 €.

5. Žalobca v reakcii na dupliku žalovaného vyslovil nesúhlas s tým, že neboli splnené podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedol, že tvrdenie žalovaného, že
výška doposiaľ priznanej náhrady škody v obdobných rozhodnutiach predstavuje 1.000 - 2.500 €, nie je

pravdivé, s poukazom na svoje predošlé vyjadrenie.

6. Súd nariadil pojednávanie dňa 21.06.2024 a dňa 24.06.2024, ktorého sa zúčastnil žalobca i jeho
právny zástupca. Dostavila sa i žalovaná. Strany na pojednávaní zotrvali na svojich doterajších
tvrdeniach. Na pojednávaní bol vypočutý žalobca ako strana v konaní, ktorý uviedol, že je príslušníkom

Hasičského a záchranného zboru už 15 rokov, vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade
s ustanoveniami zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu aktuálne vykonáva v hodnosti
práporčík, vo funkcii technik- strojník na E. F. G. – E., H. I. D. v 24 hodinových zmenách, z toho
16 hodín služba a 8 hodín pohotovosť. Počas pracovnej pohotovosti musí byť na pracovisku, pričom
pracovná pohotovosť sa mu nezarátava do pracovného času. Následné dva dni voľna nepovažuje za

dostatočný oddych. Každý pol rok majú nulovanie hodín, podľa toho či sú v pluse alebo v mínuse, pokiaľ
ide o prekročenie času. Väčšinou sú v mínuse a z toho dôvodu musia ešte nadrábať hodiny, ktoré sú
v mínuse. Je absolventom takmer všetkých kurzov, ktoré musí absolvovať a tie sú vykonávané mimo
pracovného času, teda v čase voľna. Keď im skončí služba majú nariadený odpočinok v rozpätí 8 hodín.
Po uplynutí tohto času ich môžu stiahnuť k akcii, k požiaru, alebo k inej záchrannej akcii. Čas dvoch dní

na regeneráciu po 24 hodinovej službe žalobca nepovažuje za dostatočný. Nerovnomerné rozvrhnutie
pracovného času zasahuje do žalobcovho súkromného života. Je ženatý a otcom dvoch detí vo veku
4 a 7 rokov, manželka pracuje taktiež na 12-hodinové zmeny a stáva sa, že sa im služby prekrývajú,
pretože manželka začína o siedmej, žalobca končí o siedmej. Tým pádom deti musia spať u babky,alebo to musia riešiť nejako inak. Starší syn navštevuje krúžky len v rámci pobytu v škole, pretože má
zdravotný problém. Je sledovaný, dvakrát do roka absolvuje kardiologické vyšetrenie a samozrejme
vždy po každom nejakom zvýšenom fyzickom výkone je pod ich zvýšeným dohľadom. Pokiaľ ide o čas

pre stretávanie sa s ostatnými členmi rodiny, ako sú rodičia alebo súrodenci žalobca uviedol, že vo
vzťahu k rodičom toho času nie je veľa, pretože uprednostňuje svoju vlastnú rodinu a deti, o ktoré sa
musí starať a preto čas pre trávenie s rodičmi nemá takmer žiaden. Popri práci neostáva žalobcovi čas
pre jeho vlastné osobné záľuby takmer vôbec. Žalobca doposiaľ nebadá na sebe zhoršenie zdravotného
stavu a zatiaľ neutrpel pracovný úraz nie ale nič z toho nie je do budúcnosti vylúčené. Žalobca uviedol,

že bol informovaný o tom, že bude slúžiť 24 hodinové smeny a po ktorých budú nasledovať dva dni
voľna, avšak nebol informovaný o tom, že 8 hodín práce resp. času stráveného na pracovisku sa nebude
zarátavať do pracovného fondu a že bude mesačne pracovať v rozpätí 240hodín. O tomto nežiadúcom
stave informoval svojho priameho nadriadeného v práci, ten ho odkázal na vyššie nadriadených,
pričom tí ho stopli že preskočil služobnú postupnosť. Uvedenú skutočnosť začal riešiť v období, keď
sa dali dohromady viacerí kolegovia lebo si začali uvedomovať, že pracujú veľa, pričom určitá zložka

pracovného času sa im nezarátava do fondu, takže svoju nespokojnosť dali najavo v práci v danom
období. Nepristúpil k podaniu žaloby hneď pretože čakal že príde spontánne náprava zo strany štátu,
avšak nedošlo k žiadnej zmene. Žalobca uviedol, že aj napriek tomu, že uvažoval, že kvôli nepriaznivým
pracovným podmienkam opustí túto prácu a nájde si nejakú inú, napokon vzhľadom na životné okolnosti,
keďže má dve maloleté deti, má hypotéku, financie ho nepustia, nemôže si dovoliť opustiť prácu po

odslúžených 15-tich rokoch. Z dôvodu nepriaznivej pracovnej situácie dochádza aj ku konfliktom v rodine
s manželkou resp. s inými členmi rodiny. Týchto konfliktov je nespočetne, pretože to vyplýva aj z titulu
výkonu práce jeho manželky, ktorá vykonáva nočné 12-hodinové služby v nemocnici, teda ich služby ako
už povedal skôr sa prekrývajú a často nevedia zabezpečiť opateru detí, kedy sú povolávaní starí rodičia,
ak títo nemôžu tak širší okruh rodiny a z tohto dôvodu dochádza často k nervozite a k nepríjemným

konfliktom. Popri tejto práci nemá žiadne iné pracovné aktivity ako podnikanie alebo živnosť, nemá na
to čas, venuje sa deťom.

7. Súd vykonal dokazovanie na základe predložených listinných dôkazov, výsluchom žalobcu a zistil
tento skutkový stav:

8. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, vykonáva stálu štátu
službu v D.. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú
riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku
v jednej 24 hodinovej zmene. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín od 22:30 hod. do

5:30 hod. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah,
mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny
minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň
odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

9. Z prehľadu týždennej dochádzky žalobcu vyplynulo, koľko hodín žalobca mesačne odpracoval v rámci
služobného času, resp. koľko hodín strávil na pracovisku - počet hodín strávených na pracovisku v rámci
služobného času a pracovnej pohotovosti
v rámci 04/2020 - 06/2020 – 216 hodín, 216 hodín, 208 hodín,
v rámci 07/2020 - 12/2020 – 196,50 hodín, 168 hodín, 154 hodín, 201 hodín, 168 hodín, 204,50 hodín,

v rámci 01/2021 - 06/2021 – 192 hodín, 120 hodín, 168 hodín, 168 hodín, 159,50 hodín, 148,40 hodín,
v rámci 07/2021 - 12/2021 -144 hodín, 191,50 hodín, 196 hodín, 124 hodín, 96 hodín, 119,70 hodín,
v rámci 01/2022 - 06/2022 – 168 hodín, 134 hodín, 192 hodín, 152,25 hodín, 196,17 hodín, 186,25 hodín,
v rámci 07/2022 - 12/2022 – 222,92 hodín, 96 hodín, 176,20 hodín, 174,50 hodín, 168 hodín, 130,50
hodín,

v rámci 01/2023 - 216,17 hodín.
Celkový čas žalobcu strávený na pracovisku súd zistil z prvého riadku toho - ktorého mesiaca od 7.00
hod. do 7.00 hod., ktorý tak predstavoval 24 hodín vrátane pracovnej pohotovosti od 22:30 hod do 5:30
hod. (druhý riadok dochádzky), resp. iný čas strávený na pracovisku a tretí riadok, ktorý tiež zahŕňa
odpracované hodiny. Pri zisťovaní priemerného týždenného pracovného času v rámci šesťmesačného

referenčného obdobia súd vychádzal z počtu dní v mesiaci so zohľadnením neutrálneho obdobia (t.j.
dovolenka a práceneschopnosť), ktoré sa nezarátavajú.
Do úvahy tak súd vzal počet dní:
v období 04/2020 – 06/2020 – 29 dní, 30 dní, 28 dní,v období 07/2020 – 12/2020 – 26 dní, 26 dní, 23 dní, 29 dní 20 dní, 28 dní,
v období 01/2021 – 06/2021 – 29 dní, 18 dní, 18 dní, 27 dní, 28 dní, 28 dní,
v období 07/2021 – 12/2021 – 27 dní, 29 dní, 29 dní, 23 dní, 19 dní, 25 dní,

v období 01/2022 – 06/2022 -27 dní, 24 dní, 29 dní, 25 dní, 29 dní, 29 dní,
v období 07/2022 – 12/2022 – 30 dní, 17 dní, 28 dní, 25 dní, 21 dní, 23 dní,
v období 01/2023 - 30 dní.
Podľa týchto údajov priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení
pracovného času v tom - ktorom mesiaci - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov pri počte 31

dní v mesiaci 4,43, pri počte 30 dní 4,29, pri počte 29 dní 4,14, pri počte 28 dní 4, pri počte 27 dní 3,86,
pri počte 26 dní 3,71, pri počte 25 dní 3,57, pri počte 24 dní 3,43, pri počte 23 dní 3,29, pri počte 22
dní 3,14, pri počte 18 dní 2,57, pri počte 17 dní 2,43, pri počte 15 dní 2,14) prevyšoval 48 - hodinový
týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia (04/2020 - 01/2023).
Priemerný 48 - hodinový týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia (04/2020 - 01/2023) bol v
rámci jednotlivých období od januára do júna a od júla do decembra (súčet zistených odpracovaných

hodín v rámci referenčného obdobia a vydelený počtom týždňov na to pripadajúcich, resp. súčet
priemerného týždenného pracovného času v rámci referenčného obdobia a vydelený počtom mesiacov
referenčného obdobia) tohto ktorého roku prekročený v období 07/2020 – 12/2020 – 50,58 priemerný
čas. Čo sa týka obdobia 01/2023 a nasl., toto obdobie nie je ukončené.

10. Podľa rozsudku SDEÚ (druhá komora) z 11.4.2019, C - 254/18, článok 6 písm. b), článok 16
písm. b) a článok 19 prvý odsek Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné
obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava
obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v

rozsahu 48 h. bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca
dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.

11. Zohľadňujúc 6 mesačné referenčné obdobia, pracovný čas žalobcu prekročil viac ako 48 h. týždenne
vo viacerých obdobiach. Podľa výpisu dochádzkového systému SAP, k prekročeniu pracovného času

žalobcu 48 h. týždenne došlo aj v obdobiach napríklad apríl 2020 – september 2020 (priemerný pracovný
čas 49,92 h. týždenne), október 2020 – marec 2021 (priemerný pracovný čas 52,80 h. týždenne), máj
2020 – október 2020 (priemerný pracovný čas 49,32 h. týždenne).

12. Súd dospel na základe predošlých zistení k záveru, že Smernica nebola správne transponovaná

do právneho poriadku SR. Žalobca ako hasič, príslušník HaZZ spadajúceho pod Ministerstvo vnútra
SR mal Smernicou garantované právo na 48 h. pracovný čas. Žalobca v rozhodnom období nesporne
odpracoval vo viacerých mesiacoch viac ako 48 h. týždenne. Napríklad v mesiaci apríl 2020 odpracoval
celkovo 216 h., čo je priemerne 52,14 h. týždenne, v máji 2020 odpracoval 216 h., čo je priemerne 50,40
h. týždenne, v jni 2020 odpracoval 208 h., čo je priemerne 52 h. týždenne, v decembri 2020 odpracoval

204,50 h., čo je priemerne 51,13 h. týždenne, v júli 2022 odpracoval 222,92 h., čo je priemerne 52,01
h. týždenne.

13. Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 5.

14. Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a

5 a zákonom.

15. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „Smernica“).

16. V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a
ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.17. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v
zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

18. Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

19. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

20. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej

dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri
výpočte priemeru neutrálne.

21. Podľa čl. 17 písm. b), bod iii) Smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky
článkov 3, 4, 5, 8 a 16 pre služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky,

protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

22. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

23. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

24. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore („ďalej

len zákon č. 315/2001 Z.z.“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

25. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu
bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24

hodín v služobnom dni.

26. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

27. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., v kalendárnom roku možno príslušníkovi
prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

28. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

29. Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 Zákona o hasičskom zbore nariadená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časťjeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a
100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom

mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov
spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

30. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z., ako vykonávanie štátnej služby

sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

31. Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovenýchtýmtozákonom,okremslužobnéhopríjmupatrípeňažnánáhradazaslužobnúpohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

32. Podľa ustanovenia § 122 ods. l, ods. 2 Zákona o hasičskom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92
ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 %
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

33. Na základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy (vnútroštátnej a práva EÚ) súd
vec takto posúdil:

34. V prvom rade sa súd zaoberal splnením procesných podmienok a dospel k záveru, že súd má

právomoc i príslušnosť. Nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom
systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. Súd poukazuje na ust. § 3 CSP a
z názorov (úvah) prezentovaných Ústavom medzinárodných vzťahov a aproximácie práva, pričom bolo
nepochybné, že žalobca neuplatnil mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť
porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je v zmysle ustanovenia § 3 CSP oprávnený (a

povinný)rozhodnúťotom,čibolajednotlivcovispôsobenáškodanesprávnymprebratímprávaEurópskej
únie, jeho nerešpektovaním, a v akej výške. To je podstata uplatneného nároku, právo žalobcu, a nie
abstraktnákontrolasúladuprávnychpredpisov.Ztýchtodôvodovjedanáajmiestnapríslušnosťvzmysle
ust.§19písm.b)CSP,keďževmiesteobvoduMestskéhosúduKošicenastalaskutočnosť,ktorázakladá
právo na náhradu škody.

35.Žalovanánamietalanedostatokpasívnejvecnejlegitimácievspore.OpasívnejlegitimáciiSlovenskej
republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie
dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti. Na tom by
nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho

zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi účinkami, ktorou
možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť zodpovednosť členského
štátu.RozsudokvoveciFußdávavprípadeporušeniaprávanadodržiavanie48hodinovéhopracovného
času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod 45, 46 a 61 Rozsudku
Fuß).

36. Z vyššie uvedeného má súd za to, že žalovaná disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a fyzická
osoba, v tomto prípade žalobca sa so svojím nárokom na náhradu škody v prípade porušenia práva
Európskej Únie, resp. jej právne záväzných aktov, v tomto prípade porušenia Smernice 2003/88/ES
môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t.j. voči Slovenskej

republike, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy (A. J. I.), do ktorého pôsobnosti patrí
oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.

37.Zodpovednosťčlenskýchštátovaichorgánovpriaplikáciikomunitárnehoprávavychádzazprednosti
komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti

komunitárneho práva v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu
členskéhoštátusamôžupoškodenéfyzickéaleboprávnickéosobydomáhaťnáhradyspôsobenejškody.38. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal
(106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť

komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva
musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od
ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú
vyššiuprávnusiluakonormyvnútroštátne.Toznamená,ževnútroštátnanormaodporujúcakomunitárnej

norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je
ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako
celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie
alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body
16 a 21 rozsudku Simmethal).

39. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

40. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne

právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní
viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení
Európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2
ods. l zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu
domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na

predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom
vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to Civilný sporový poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods.
l. Právomoc súdu je preto daná.

41. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovanej, či sa na daný prípad aplikuje Smernica 2003/88/ES.
Podľa názoru súdu výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice
odkazujenapozitívnevymedzeniečl.2smernice89/392/EHS,negatívnevymedzenieupravujevýslovne
(„táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto

smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaná, resp. že na
hasičov sa smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník. Minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladáčlenskýmštátompovinnosťstanoviť48hodinovúhranicuprepriemernýtýždennýpracovnýčas,v

súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku
22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také
činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01
až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). V bode 38 Rozsudku

ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého
v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod
60). Aplikácia smernice v tomto prípade je teda daná.

42. Pre spor je podstatná otázka, či do pracovného, resp. služobného času sa zarátava aj doba
pracovnej pohotovosti. V tomto smere sa ustaľuje súdna prax tunajšieho súdu, ako aj Krajského
súdu v Košiciach, na ktoré súd poukazuje (napr. sp. zn. 6Co/46/2024,6Co/24/2024, 6Co/60/2022,
5Co/15/2022, sp. zn. 5Co/28/2020 a pod.). Predmetnú otázku riešil v prípade hasičov Súdny dvor EÚ

(ďalej len „ESD“) vo svojom rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť
tvoriacasúčasťichtýždennéhopracovnéhočasuvspojenísďalším„riadnym“pracovnýmčasomnesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnejpohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa

obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Ďalej v bode 35 sa
konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti
článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný
týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo

ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., bod 99, ako aj Fuß, bod 52).

43. Medzi stranami sporu bolo tiež sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie
Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského
právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa
premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe

pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

44. Žalobca je príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky vykonávajúci stálu
štátu službu v D.. Týždenný pracovný čas žalobcu sa skladá zo 16,5 - hodinových pracovných zmien,
po ktorých nasleduje 7,5 - hodinová pohotovosť (t. j. 24 - hodinové zmeny). Služobné pohotovosti sú

určované na čas nočných hodín. V žalovanom období tak hasič strávil na pracovisku počas celej zmeny
24 hodín a následne mal dva dni voľna.

45. Žalovaná rozporovala, že u žalobcu došlo k porušeniu jeho práva Slovenskou republikou v dôsledku
nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, keď tvrdila, že do

zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES,
čl. 6 písm. b) o 48 - hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov premietli. Alternatívne žalovaná
tvrdila, že Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času
nevzťahuje, čím sa súd už zaoberal vyššie.

46. Z ustanovenia § 85 Zákona o hasičskom zbore (podľa ktorého služobným časom príslušníka je
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
„Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého
„Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej
služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci

rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni“) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za
súčasťtýždennéhoslužobnéhočasujehopríslušníkov,keďže„bezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené

služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keď odráža len stav pripravenosti pracovníka na
eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 Zákona o
hasičskom zbore potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu
štátnejslužby,„takétovykonávanieštátnejslužbyještátnouslužbounadčas“(ods.2)a§91ods.lzákona
tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej

pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do
spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 Zákona
o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené
v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi
peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1

zákona č. 315/2001 Z. z.).

47. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá.
Žalobca ako príslušník H. K. K. I. F. spadajúceho pod A. J. I. F. má smernicou garantované
právo na 48 - hodinový pracovný čas. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č.

315/2001 Z. z. a jeho dodržiavanie A. J. I. F., resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej
republiky, ktoré však nerešpektuje smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah
priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej
nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantnérozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou
zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere
žalobcu.

48. K tvrdeniu žalovanej o povinnosti súdu preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s
cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu, pričom odkazuje na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame súd uvádza,
že na rozdiel od žalovanej, rozsudok Fuß na rozsudok C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame

v tejto súvislosti neodkazuje.

49. K námietke žalovanej, že podľa zákona č. 315/2001 Z. z. je stanovené referenčné obdobie šiestich
mesiacov, čo nebolo v konaní sporné, súd uvádza, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné
garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6, písm. b) Smernice. Tento záväzok
platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice

nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6,
písm. b) Smernice.

50. Okrem výšky žalobcom uplatnenej náhrady, ktorej vytýkal jej neprimeranosť, spochybnila žalovaná
aj to, že počas žalovaného obdobia došlo k prekročeniu Smernicou stanoveného limitu priemerného

týždenného pracovného času. Za rozhodujúcu skutočnosť pri tom považovala to, koľko času konkrétny
príslušník hasičských jednotiek reálne strávil vykonávaním štátnej služby priemerne za týždeň v rámci
konkrétneho referenčného obdobia. V stálej štátnej službe žalobca ako hasič v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v období od 04/2020 do 12/2022 (vrátane)
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm.

b) Smernice. Pracovný čas žalobcu v žalovanom období vyplynul z listinného dôkazu predloženého
žalobcom, prehľadu jeho týždennej dochádzky tak, ako ju súd zistil v odôvodnení rozsudku (pričom do
úvahy vzal služobný čas a čas pracovnej pohotovosti; čas dovolenky a pod. je pritom s poukazom na
čl. 16 písm. b) Smernice pre účely výpočtu neutrálny).

V konkrétnych mesiacoch je zrejmé prekročenie priemerného 48 -hodinového týždenného pracovného
času žalobcu. Pri zohľadnení referenčného obdobia podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., čl.
6 písm. b), čl. 16 písm. b) a čl. 17 ods. 3, písm. b) Smernice v nadväznosti na bod 23 rozsudku vo
veci C-254/18 je nutné uzavrieť, že priemerný 48 - hodinový týždenný pracovný čas bol u žalobcu
jednoznačne prekročený v období v období 07/2020 – 12/2020 – 50,58 priemerný čas. Zohľadňujúc

6 mesačné referenčné obdobia, pracovný čas žalobcu prekročil viac ako 48 h. týždenne vo viacerých
obdobiach. Podľa výpisu dochádzkového systému SAP, k prekročeniu pracovného času žalobcu 48 h.
týždenne došlo aj v obdobiach napríklad apríl 2020 – september 2020 (priemerný pracovný čas 49,92 h.
týždenne), október 2020 – marec 2021 (priemerný pracovný čas 52,80 h. týždenne), máj 2020 – október
2020 (priemerný pracovný čas 49,32 h. týždenne).

51. Na základe uvedeného preto súd uzavrel, že žalobca sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku
porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike.

52. Týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín je zo strany zamestnávateľa žalobcu počas obdobia od
04/2020do12/2022nedodržiavaný.Súdzohľadnilpracovnédnivmesiacisozohľadnenímdobyplatenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti, ktoré sa nezahŕňajú
alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne v zmysle čl. 16, písm. b) Smernice, ktoré zohľadnil pri výpočte
žalobca.

53. Námietky žalovaného ohľadom výskytu pandémie COVID - 19 a vyhlásenia núdzového stavu v SR v
rozhodnom období súd vyhodnotil ako irelevantné, nakoľko tieto v konečnom dôsledku nemali následky
na aplikáciu Smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný neuviedol, ani nepreukázal, ani
aký prípadný konkrétny vplyv by mala mať pandémia COVID - 19 na pracovný čas žalobcu.

54. Súd ďalej skúmal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu.
Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho
súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales) - 1. cieľomporušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť.

55. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva,
v danom prípade sociálne právo, pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09),
ktorý konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúca sa existencie

práva na náhradu škody vo veci samej je splnená.

56. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom„pracovný

čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca
v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné
porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva
Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie
nároku na náhradu škody.

57. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcom v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti

do pracovného času.

Na základe všetkého uvedeného súd uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne,
keď priemerný 48 - hodinový týždenný pracovný čas bol u žalobcu jednoznačne prekročený v období
07/2020 – 12/2020 – 50,58h. priemerný týždenný pracovný čas. Zohľadňujúc 6 mesačné referenčné

obdobia, pracovný čas žalobcu prekročil viac ako 48 h. týždenne vo viacerých obdobiach. Podľa výpisu
dochádzkového systému SAP, k prekročeniu pracovného času žalobcu 48 h. týždenne došlo aj v
obdobiach napríklad apríl 2020 – september 2020 (priemerný pracovný čas 49,92 h. týždenne), október
2020 – marec 2021 (priemerný pracovný čas 52,80 h. týždenne), máj 2020 – október 2020 (priemerný
pracovný čas 49,32 h. týždenne) čo znamená, že nesprávne transponovanie Smernice do slovenského

právneho poriadku malo individuálny (negatívny) dopad na žalobcu.

58. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k
zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia,
za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie.

59. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval
ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv v zmysle § 11 a 13 OZ, pričom zohľadnil pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce zo súdnej praxe v početných obdobných prípadoch. Vzhľadom na

formuzásahu,ktorásapovažujevzmyslejudikatúrySDEÚzazávažnýzásahdopráv,keďideonevratný
stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy.

60. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd posudzoval závažnosť ujmy, ktorá mu takýmto zásahom
vznikla, dĺžku zásahu a následky takýmto zásahom vyvolané, resp. následky, ktoré by takýto zásah
bol spôsobilý vyvolať, okolnosti zásahu, ako aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní v obdobných
prípadoch. V rozhodnom období troch rokov bol žalobca ukrátený o čas odpočinku, o čas, ktorý
mohol stráviť podľa svojho uváženia, okrem odpočinku aj na vybavovanie každodenných záležitostí,

regeneráciu, svoje záľuby, prípadne na stretnutia s jemu blízkymi osobami. Žalobca zastáva ako hasič v
spoločnosti veľmi dôležitú, zodpovednú, rizikovú, fyzicky aj psychicky náročnú rolu, ktorá neraz vyžaduje
aj nasadenie vlastného života. Ním uplatnenú sumu 8.000,00 eur považoval súd za neprimerane vysokú,
keďže žalobca nepreukázal, ani netvrdil, že by dĺžka jeho pracovného času spôsobila nejaký závažný,nenapraviteľný zásah do jeho osobnostných práv, príp. na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na vyššie
uvedené a na doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných prípadoch, súd považoval sumu
2.300,00 eur za trojročné obdobie ako primeranú výšku nemajetkovej ujmy v posudzovanom prípade

(početné obdobné prípady úspešných príslušníkov HaZZ v sporoch proti žalovanému, kde im boli
právoplatne priznané náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 2.000,00 eur - 2.500,00 eur, napr. rozsudky
Okresného súdu Košice II sp. zn. 25C/56/2020, 27C/59/2020, 18C/34/2020, 44C/84/2020), pričom
zobraldoúvahyajsúdmipriznávanévýškynáhradynemajetkovejujmyvzávažnejšíchprípadochzásahu
do práva na ochranu osobnosti, spočívajúcich najmä v porušení práva na súkromný a rodinný život,

poškodenie zdravia, straty dobrého mena a povesti v spoločnosti.

61. O splatnosti prisúdenej sumy súd rozhodol podľa citovaných ustanovení § 232 ods. 2, ods. 3 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Súd vyhovel žiadosti žalovaného, proti
ktorej žalobca nenamietal a vzhľadom na výšku prisúdenej sumy určil lehotu na plnenie na 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

62. Vo výroku II. rozsudku súd v prevyšujúcej časti (o zaplatenie 5.700 eur) žalobu zamietol.

63. Podľa už konštantnej judikatúry národných (napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09), aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany,
ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán. Súd osobitne neposudzoval všetky z početných odkazov strán sporu na rôzne rozhodnutia súdov,

pretože to vzhľadom na zistený skutkový stav a právne posúdenie nepovažoval za potrebné.

64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy z dôvodu, že rozhodnutie v danej
veci záviselo od úvahy súdu (v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bol

aspoň sčasti priznaný uplatnený nárok, pretože ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku konania založeného na úvahe súdu alebo znaleckej činnosti). Súd zároveň nevidel
priestor pre aplikáciu § 257 CSP.

65. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (t.j. zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti).