Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. jún 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 74Ek/800/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125260127
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6125260127.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 v konaní zast.: JUDr. Katarínou Hegedüsovou, advokátkou
so sídlom Majerníková 3/A, 841 05 Bratislava proti povinnému: A. A., B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXX, XXX XX E. F. B., G. B., o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 180,40 EUR
s príslušenstvom a trov exekučného konania, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/800/2025 zo dňa 17. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 74Ek/800/2025 zo dňa 17. 4. 2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/800/2025 zo dňa 17. 4. 2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 17.4.2025 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod
sp. zn. 74Ek/800/2025, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 284,80 EUR od 25.09.2002 do 21.01.2004,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 268,20 EUR od 22.01.2004 do 23.02.2004,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 251,60 EUR od 24.02.2004 do 20.12.2019,

úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 236,60 EUR od 21.12.2019 do 17.06.2021,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 221,20 EUR od 18.06.2021 do 01.12.2022,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 204,40 EUR od 02.12.2022 do 20.05.2024, úroku
z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,40 EUR od 21.05.2024 do zaplatenia podľa § 53 ods.
3 písm. e) Exekučného poriadku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č.
233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „ZoUNEK“), § 53 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. e), ods. 4 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych
exekútorochaexekučnejčinnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“),
§ 3 ods. 1, § 39, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 634/1992

Zb.“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008 a s poukazom na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného
súdu Slovenskej republike prijatého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz.
ÚS 1/2022 zo dňa 15.06.2022 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MObdo 5/2009 zo
dňa 26.11.2009 a rozhodnutie R 5/2000 publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR
pod č. 5, ročník 2000. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa opätovným návrhom na

vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 11.03.2025 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky
v podobe istiny vo výške 180,40 Eur, príslušenstva istiny, ktoré pozostáva z nasledujúcich položiek– úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 284,80 EUR od 25.09.2002 do 21.01.2004,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 268,20 EUR od 22.01.2004 do 23.02.2004,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 251,60 EUR od 24.02.2004 do 20.12.2019,

úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 236,60 EUR od 21.12.2019 do 17.06.2021,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 221,20 EUR od 18.06.2021 do 01.12.2022,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 204,40 EUR od 02.12.2022 do 20.05.2024, úroku
zomeškaniavovýške0,25%dennezosumy180,40EURod21.05.2024dozaplateniaatrovpôvodného
konania vo výške 16,60 Eur na základe exekučného titulu – platobného rozkazu Okresného súdu

Nové Zámky, č.k. 18Rob 828/02-6 zo dňa 17.10.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 13.11.2002. Ďalej uviedol, že oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdu
aj predmetný exekučný titul, Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky, č.k. 14Er/216/2003-55 zo dňa
04.10.2024, Oznámenie o ukončení starej exekúcie sp. zn. EX 14187/23 zo dňa 09.01.2025. V priebehu
exekučného konania na základe výzvy súdu podaním zo dňa 14.04.2025 boli zo strany oprávneného
predložené ďalšie prílohy – Zmluva o úvere č. 4110296 zo dňa 14.05.2002 a Všeobecné podmienky

poskytnutia úveru. Ďalej po posúdení dôvodnosti podaného návrhu na vykonanie exekúcie a nároku
priznaného Exekučným titulom s poukazom na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej
republike prijatého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa
15. 06. 2022 uviedol, že exekučný súd nemôže odmietnuť preskúmanie Exekučného titulu - platobného
rozkazu, ktorý bol vydaný súdnym tajomníkom, na podklade spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania

odporu bola limitovaná na lehotu 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala,
aby spotrebiteľ takýto odpor vecne odôvodnil. Vyšší súdny úradník sa oboznámil so spotrebiteľskou
zmluvou vrátane dokumentov, na ktoré spotrebiteľská zmluva odkazuje a zistil, že zmluva o úvere
zo dňa 14.05.2002, z ktorej vyvodzuje oprávnený svoj nárok vymáhaný v exekučnom konaní, bola
podpísaná medzi oprávneným a povinným, pričom povinný je spotrebiteľom nakoľko je fyzická osoba,

ktorá pri uzatvorení zmluvy o úvere nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže
povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a
trvalým pobytom. Oprávnený je veriteľom nakoľko je právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje
úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Posúdením danej zmluvy mal teda za preukázané, že sa
jedná o spotrebiteľské zmluvné dojednanie. Po preskúmaní nároku priznaného exekučným titulom zistil,

že výška úrokov z omeškania nebola priznaná v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že účastníci
občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho
zákonníka).Súdnapraxjejednotnávtom,žezpovahyustanovenia§517ods.2Občianskehozákonníka

v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica
úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Ak sa úroky z omeškania dohodnú, musia mať
primeranú výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Pre určenie výšky úroku z

omeškania je rozhodujúce, kedy sa dlžník dostal do omeškania. V prejednávanej veci je preukázané, že
povinný sa s vrátením celého poskytnutého úveru dostal do omeškania dňa 25.09.2002. Súd konajúc
vyšším súdnym úradníkom zistil, že v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle v tom čase platného §
3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. bola výška úrokov z omeškania počítaná ako dvojnásobok
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu. Keďže v období od 14.05.2002 (t.j. v období kedy povinný uzatvoril Zmluvu o úvere)
bola základná úroková sadzba NBS vo výške 16,50 %,. Preto úprava úroku z omeškania tak ako je
uvedená v Exekučnom titule, t.j. 0,25% denne (91,25% ročne) predstavuje viac než 5-násobok zákonnej
úrokovej miery v občianskoprávnych vzťahoch pre úroky z omeškania v čase kedy sa povinný dostal
do omeškania. Zároveň nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že v Exekučnom titule uvedený úrok

z omeškania podstatným spôsobom presahuje obvyklú úrokovú mieru stanovenú Národnou bankou
Slovensko pre úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, v čoho dôsledku úrok z omeškania
z Exekučného titulu bol priznaný v rozpore s § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s §
3 Nariadením Vlády č. 87/1995 Z.z. Súd konajúc vyšším súdnym úradníkom preto po preskúmaní
spisového materiálu skonštatoval právny záver, že v časti uplatneného úroku z omeškania je daný dôvod

na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
sťažnosť a navrhol, aby súd podľa ustanovenia § 250 CSP napadnuté uznesenie zrušil a vrátilvec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že rozumie
a nerozporuje, že exekučné konanie sa po zastavení tzv. starej exekúcie riadi účinnou úpravou
exekučného konania v zmysle Exekučného poriadku. No oprávnený zároveň tvrdí, že ani v zmysle

účinnej právnej úpravy Exekučného poriadku neexistuje žiaden dôvod pre čiastočné zamietnutie návrhu
na vykonanie exekúcie, ako aj žiaden dôvod pre zastavenie exekúcie. Oprávnený ďalej uviedol, že
hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z
roku 2002. Zmluva je uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) Exekučným titulom
je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2002. V tom čase Občiansky zákonník

nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny
inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani
nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený
aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie
účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské

zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane
spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené
spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval
následneažsúčasnýZákonoochranespotrebiteľa(zákonč.250/2007Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov

- viď. ustanovenie § 3 ods. 3). V žiadnom prípade preto nemožno podľa oprávneného vztiahnuť na
exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z
dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného
titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie
spravodlivosti(denegatioiustitiae).Oprávnenýtiežuviedol,žeprávnaúpravatzv.typovýchzmlúvv§23a

zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna
úprava.Pozostávalalenzjednéhoustanoveniaajednejlegálnejdefinície.Neobsahovalažiadnusankciu
(napr. v podobe neplatnosti - ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu
právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k Občianskemu zákonníku. Čo sa týka úroku vo výške 0,25%
denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá

podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím
na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom
prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že
spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere)

Exekučný súd tu však podľa oprávneného opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2002,
kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac (s
ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré však bolo účinné až od 01.01.2008)
referuje na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, no neuvádza,
aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2002. Exekučný súd naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25%

denne z dlžnej čiastky cituje súdnu judikatúru, no ide o súdnu judikatúru vychádzajúcu zo skutkového
stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2002). V čase uzavretia zmluvy o úvere bola
sadzba 0,25% denne z dlžnej čiastky všeobecne akceptovaná. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške
0.25% za každý deň omeškania bolo predmetom viacerých konaní pred Najvyšším súdom SR, pričom
v každom z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné (Rozsudok

NS SR sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok NS SR sp. zn. 2Obdo 26/2004
zo dňa 22. septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22. septembra 2005).
V konaní pred Vrchným súdom v Prahe bolo dokonca judikované: „dohodnutý úrok z omeškania vo
výške 1% denne z dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho
výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej ochrany“ (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 7

Cmdo 13/94). Zmluvná pokuta vo výške 0,25% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je primeraná
a dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto neplatné pre rozpor s dobrými mravmi (Rozsudok zo
dňa 23. júna 2004, sp. zn. 33 Odo 588/2003 publikovaný pod číslom C 2801). Napokon, zmluvná
pokuta vo výške 0,25% z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol dohodou
o zmluvnej pokute sledovaný, a to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok Krajského súdu v

Nitre zo dňa 3. februára 2010, č.k. 5Co/16/2010 publikovaný na H." H.). Oprávnený zdôrazňuje, že
ide o rozhodnutie o občianskoprávnom spore so zohľadnením argumentácie spotrebiteľským právom.
Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne
nespadajúce pod spotrebiteľské právo), ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi,je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom.
Dosadené do pomerov predmetnej exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný
platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných

podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý exekúcie, pretože je rozporný s dobrými mravmi. Takýto
právny záver je podľa oprávneného neprijateľný. Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže
byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v
zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie
exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku

z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla
dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naproti
tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na
prípad rozporu s dobrými mravmi.

4. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

5. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca

stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

6. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

10. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Preskúmaním sťažnosti oprávneného, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel súd k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná
a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.

12. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnený sa opätovným návrhom na vykonanie exekúcie (tzv.
repodaj) doručeným súdu dňa 11. 03. 2025 domáhal od povinného vymoženia peňažnej pohľadávky,
v podobe istiny vo výške 180,40 Eur, príslušenstva istiny, ktoré pozostáva z nasledujúcich položiek
– úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 284,80 EUR od 25.09.2002 do 21.01.2004,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 268,20 EUR od 22.01.2004 do 23.02.2004,

úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 251,60 EUR od 24.02.2004 do 20.12.2019,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 236,60 EUR od 21.12.2019 do 17.06.2021,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 221,20 EUR od 18.06.2021 do 01.12.2022,
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 204,40 EUR od 02.12.2022 do 20.05.2024, úroku
zomeškaniavovýške0,25%dennezosumy180,40EURod21.05.2024dozaplateniaatrovpôvodného

konania vo výške 16,60 Eur na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu
Nové Zámky, č.k. 18Rob 828/02-6 zo dňa 17.10.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 13.11.2002. Spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdu aj predmetný exekučný titul,
Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky o zastavení starej exekúcie, č.k. 14Er/216/2003-55 zo dňa
04.10.2024, Oznámenie o ukončení starej exekúcie sp. zn. EX 14187/23 zo dňa 9.1.2025 a na výzvu

súdu aj Zmluvu o úvere č. 4110296 zo dňa 14. 05. 2002 a Všeobecné podmienky pre poskytnutie úveru.
Následne vyšší súdny úradník vydal napadnuté uznesenie.13. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.
Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá
poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,

ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

14. Podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak
bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné

zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý
vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

15. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že
vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil, preto sudca sa v danej právnej veci v

celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

16. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku sudca na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený
uplatňoval k vymoženiu aj nárok na zaplatenie príslušenstva - úrokov z omeškania vo výške 0,25 %

denne zo sumy 284,80 EUR od 25.09.2002 do 21.01.2004, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne
zo sumy 268,20 EUR od 22.01.2004 do 23.02.2004, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo
sumy 251,60 EUR od 24.02.2004 do 20.12.2019, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy
236,60 EUR od 21.12.2019 do 17.06.2021, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 221,20
EUR od 18.06.2021 do 01.12.2022, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 204,40 EUR

od 02.12.2022 do 20.05.2024, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,40 EUR od
21.05.2024 do zaplatenia na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného
súdu Nové Zámky, č.k. 18Rob 828/02-6 zo dňa 17.10.2002 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný
súdnou tajomníčkou. V tomto smere sudca len na okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č.

233/2019Z.z.oukončeníniektorýchexekučnýchkonaníaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalej
len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej
exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu.
Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce
exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená

pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu
oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej
povinnosti,atoeštepredvydanímpoverenianavykonanieexekúciekonkrétnemusúdnemuexekútorovi,
t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,

so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie
zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).

17. Vyšší súdny úradník, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom
na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku v spojitosti s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne
zo sumy 284,80 EUR od 25.09.2002 do 21.01.2004, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne
zo sumy 268,20 EUR od 22.01.2004 do 23.02.2004, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo
sumy 251,60 EUR od 24.02.2004 do 20.12.2019, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy
236,60 EUR od 21.12.2019 do 17.06.2021, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 221,20

EUR od 18.06.2021 do 01.12.2022, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 204,40 EUR
od 02.12.2022 do 20.05.2024, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,40 EUR od
21.05.2024 do zaplatenia zamietol, keď konštatoval, že uplatnené úroky z omeškania vychádzajú z
neprijateľnejzmluvnejpodmienky.Oprávnenývrámcipodanejsťažnostitotoprávneposúdenienamietal.

18. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to,
že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 4110296 zo
dňa 14. 05. 2002, ktorú vyšší súdny úradník správne vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom jeho
odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje. K námietkeohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 14. 05. 2002,
ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v žiadnom
prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Niet

pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským.
Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy pritom
vyšší súdny úradník správne vychádzal z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým,
že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere

sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani
v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho
obchodu,ktorýsaspravujeustanoveniamiObchodnéhozákonníka.AplikáciaObchodnéhozákonníkaby
všakznamenalaspochybnenierežimuochranyprávspotrebiteľaobsiahnutéhovObčianskomzákonníku
(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému
zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Keďže právny vzťah

založený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyšší súdny úradník správne
postupoval v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.

19. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 17. 10. 2002 vydaný
súdnym úradníkom (súdnym tajomníkom). Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného

súdu vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným
titulom), vyšší súdny úradník správne poukázal na to, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených
prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného
titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v
spotrebiteľskom spore dáva súd sťažovateľovi do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu

SRprijatévuzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.Plz.ÚS1/2022-9zodňa15.06.2022,
podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený
a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na
podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej
zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a

právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp
efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc
na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v
záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu

ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak,
že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo
možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď
v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné
zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu

úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná
lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor
vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné
konanie - konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom,
možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť

odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných
zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie
neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia §
53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží
skúmať exekučný titul - platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia

dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok
vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III.
ÚS 324/2021-49).“

20. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z
pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi,
v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby exekučný súd vykonal prieskum plnenia
priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy aj v prípade, ak platobný rozkaz vydal súdny tajomník (čopredchádzajúca právna úprava umožňovala), ktorý je v hierarchii súdnych úradník na nižšom stupni
než vyšší súdny úradník s tým, že pre funkciu súdneho tajomníka sa nevyžaduje právnické vzdelanie.
Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k

platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016
Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS
166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023
z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom

prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

21. Hoci teda oprávnený namietal postup exekučného súdu, môže sťažnostný súd len uviesť, že
argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou
úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn.

Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto
smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval
porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý
na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou
slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie

je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU
50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen
vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska
právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a
dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že

Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je
o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej
podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s
právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08,

I.:I.:J.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá
je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, I.:I.:J.:XXXX:XXX, bod 50), a
to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, I.:I.:J.:XXXX:XXX,
bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok
sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14,

I.:I.:J.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, I.:I.:J.:XXXX:XXX).

22. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z
rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá,

napriektomu,ževštádiuvydaniaplatobnéhorozkazuprotispotrebiteľovistanovujepreskúmanienekalej
povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej
strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie
sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento
odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu

výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania
platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá
postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie
neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného
rozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania

platobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať
povinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so
zákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny
prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku

návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti (prípadne v celom rozsahu) zamietnuť. Na uvedenom
závere súčasne nič nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny
poriadok neupravoval povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok,
pretože podstatným je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľovSmernice 93/13/EHS totiž je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
zabezpečili existenciu primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom

členskýchštátovÚnietakboloknaplneniutohtocieľazverenéoprávnenieskúmaťpovahuneprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok
vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na
zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup
k využívaniu spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj

„očistenie“ zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v
čase, kedy náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes,
inak by dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu
o úvere prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom § 23a ods. 2 zákona

č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo
podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyšší súdny úradník
správne zaoberal úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané vo výške 0,25 %
denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne vychádzal zo
zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania, ktoré bolo súčasťou Všeobecných podmienok pre

poskytnutie úveru ako súčasť predmetnej zmluvy o úvere (bod 6.). Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné
dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať
úroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka v znení účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež
neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať

vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho
vzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie
vyplývajúcezneprijateľnejzmluvnejpodmienkynemožnomoderovať.Každázmluvnástranataktoznáša
riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad
nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa

ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu
poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych
vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy
ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z
omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je
prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.

24. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania, sťažnostný

súd ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval
ešte takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes. Treba uviesť, že u takej zmluvy
ako je zmluva o úvere (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna úprava zakotvujúca
prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami Obchodného
zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský

úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že normy obchodného
práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú
úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom
zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Hoci teda v čase
uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie Obchodného zákonníka,

podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia Obchodného zákonníka
znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku
(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému
zákonníkuosobitnouprednostnepoužiteľnouprávnouúpravou(lexspecialis).Inakpovedané,Obchodný
zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej právnej úprave a

vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami
spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, vyšší súdny úradník ďalej správne postupoval v zmysle právnej úpravy zaručujúcej
povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom dôsledku tak v prejednávanej veciohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej úprave Občianskeho zákonníka
pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.

25. V prejednávanej veci tak vyšší súdny úradník správne posudzoval zmluvné dojednanie ohľadom
úrokovzomeškania.Vtomtosmeretotižsťažnostnýsúdpoukazujenato,ževdanomprípadedojednaný
úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe
16,50 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy). Dojednaná výška úroku z omeškania
tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády

SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych
vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné.
Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných úrokov z omeškania v
spotrebiteľskejzmluvenadsadzbuustanovenúpredpismiobčianskehoprávaspôsobujeneprijateľnosťa
neplatnosťtakéhotodojednaniaakocelku,vdôsledkučohotrebanespornekonštatovaťvecnúsprávnosť
napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške

úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná, a teda v rozpore so zákonom. Súčasne, sťažnostný
súd nadobudol pochybnosti o tom či povinný sa vôbec mal možnosť vopred oboznámiť s touto zmluvnou
podmienkou vzhľadom na to, že táto bola zachytená v obchodných podmienkach, ktoré neboli povinným
osobitne podpísané. Podpis povinného na obchodných podmienkach v žiadnom prípade nenahrádza

ani vyhlásenie povinného v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom obchodných podmienok oboznámil
a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nie
je presvedčený o tom či si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom obchodných podmienok.
Hoci zákon č. 634/1992 Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného
dojednania, sťažnostný súd nepovažuje túto normu za obsolentnú, ako uviedol oprávnený, pretože v

čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere súčasťou Občianskeho zákonníka bol § 39, v zmysle ktorého
je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom. Zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania tak možno vyhodnotiť ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
svojim obsahom odporuje zákonu.

26. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za
potrebné dodať, že vyšší súdny úradník dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého
exekučného titulu. Vyšší súdny úradník pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh

neponechal bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a
sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V
súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.

ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

27. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne
ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej
republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k
podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych

noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom
členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok
vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku nazabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k
využívaniu spomínaného oprávnenia.

28. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov, súd
sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

29. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným

podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu. Vzhľadom na skutočnosť, že
konanie o podanej sťažnosti sa skončilo zamietnutím sťažnosti oprávneného, nakoľko tento nebol
v uvedenej časti konania úspešný, a preto súd rozhodol tak, že oprávnenému nárok na náhradu trov
exekučného konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).