Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoPr/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208224838
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1208224838.5

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Z. narodeného N., zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Gabriel Almáši, spol. s.r.o., Bratislava, Šumavská 3, IČO: 36856592, proti
žalovanej spoločnosti SLOVNAFT MONTÁŽE A OPRAVY a.s., Bratislava, Vlčie hrdlo, IČO: 31356915,
zastúpenej spoločnosťou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Bratislava, Vysoká 2/B, IČO: 36863360,
o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, vedenom na Mestskom súde Bratislava

IV pod sp. zn. B2-17C/280/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25.
januára 2024 č. k. 9Co/13/2023-691, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (teraz Mestský súd Bratislava IV) (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo
„okresný súd“) rozsudkom z 29. mája 2018 č. k. 17C/280/2008-519 rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 20.632,68 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
III. Súd určuje, že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu
ako zamestnanca naďalej zamestnával.

IV. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %.
V. Súd priznáva žalovanému v časti o vzájomnú žalobu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v pomere 100 %.“.
1.1. V prejednávanej veci bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalobcu, preto mu v zmysle ustanovenie § 79 a nasledovných Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu
mzdy. Náhrada mzdy prislúcha zamestnancovi od doby, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na

ďalšom zamestnávaní a to až do doby keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak
dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Z výnimočných dôvodov súd môže náhradu mzdy
presahujúcu 12 mesiacov priberanie znížiť, prípadne ju zamestnancovi vôbec nepriznať. Strany sporu
na pojednávaní konanom dňa 08. 02. 2018 odsúhlasili výšku priemernej mesačnej mzdy 1.719,39 eura
netto určenej na účely náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru, s ktorou
výškou sa súd stotožnil. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola

podaná dňa 04. 12. 2008, od uvedenej doby bol Zákonník práce č. 311/2001Z.z. novelizovaný viacerými
zákonmi, a posudzoval nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa doterajších predpisov,
t. j. podľa právneho predpisu účinného ku dňu výpovede (ďalej len „Zákonník práce“). Vychádzal zo
zistenia, že žalobca sa domáha priznania náhrady mzdy za obdobie od 01. 11. 2008, napriek tomu,
že podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce mu vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa, kedy oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Keďže žalobca bol v konaní zastúpený advokátom

a súd nemôže strane sporu prisúdiť viac, než čoho sa domáha, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
mzdy odo dňa 01. 11. 2008, kedy malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z 28. 07.2008. Žalobca sa domáhal priznať náhradu mzdy do dňa rozhodnutia súdu o jeho nároku. Žalovaný
žiadal, aby súd využil moderačné oprávnenie a priznal žalobcovi náhradu mzdy iba za obdobie 12
mesiacov. Žalobca bol v čase neplatného skončenia pracovného pomeru už dva roky v dôchodkovom

veku. Po doručení výpovede sa prihlásil do Sociálnej poisťovne na poberanie starobného dôchodku
a tento mu bol za uvedené dva roky vyplatený spätne jednorazovou sumou 609.390 Sk /20.238 eur/,
zároveň mu bol priznaný starobný dôchodok vo výške 800 eur mesačne. Žalovaný po daní výpovede zo
dňa 28. 07. 2008 vyplatil žalobcovi odstupné a odchodné v celkovej výške 7.737,10 eura a hoci sa sám
žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede túto sumu žalovanému do dnešného dňa nevrátil. Od

roku 2008 je žalobca doposiaľ na starobnom dôchodku, po skončení pracovného pomeru u žalovaného
sanesnažilopätovnesazapojiťdopracovnéhopomeru,pretožebolvdôchodkovomvekuanadôchodku
je doposiaľ. Súd prvej inštancie konštatoval, že výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru spôsobom, ktorý priamo vyplýva zo zákona, pri rešpektovaní zákonom
predpokladaného postupu, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Avšak na druhej strane,
kedy nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len jej sociálna funkcia, je

potrebné uzavrieť, že žalobca bol v ďalšom období sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom
ako aj odstupným a odchodným, ktoré mu boli vyplatené zamestnávateľom, ktorú sumu mu žalobca
doposiaľ nevrátil, a ktorú sumu od neho žalovaný ani nevymáha. Priznaná suma náhrady mzdy za 12
mesiacov vo výške 20.632,68 eura (1.719,39 eura x 12) predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú
satisfakciu a sociálnu ochranu pre žalobcu a zároveň je i dostatočnou sankciou pre žalovaného za jeho

nezákonný postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru. Ďalšia priznaná náhrada by tak už
sociálnu funkciu neplnila, preto súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V súvislosti so vzájomnou žalobou
žalovaného, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby naďalej žalobcu zamestnával súd prvej inštancie uzavrel, že bez potreby zaoberať sa prípadnými
ďalšími dôvodmi prihliadol na fakt, že žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru už dva

roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového veku, po doručení výpovede nastúpil do
starobného dôchodku, prácu si nehľadal a doposiaľ je jeho jediným zdrojom príjmu starobný dôchodok,
pričom medzičasom dosiahol vek 73 rokov v dôsledku čoho považuje súd za spravodlivé určiť, že
nemožno od žalovaného žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Žalobu, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd určil, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá preto zamietol a vyhovel vzájomnej žalobe

žalovaného.
1.2. O trovách konania žalobcu rozhodol súd podľa § 251 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %. Žalobca bol úspešný v
merite veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V časti o náhrade mzdy bolo na úvahe súdu,
či využije moderačné oprávnenie, teda rozhodnutie v tejto časti záviselo od úvahy súdu. V dôvodovej

práve k ustanoveniu § 255 CSP sa uvádza, že v sporovom konaní je kritérium procesného úspechu
prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedná aj systematické začlenenie
tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade,
ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, i keď výška nároku
závisí od úvahy súdu. Podľa § 251 CSP v spojení s § 255 CSP súd priznal žalovanému voči žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % v časti o vzájomnej žalobe, keďže bol plne úspešný.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu voči
výrokoch II., III. a V., rozsudkom z 24. januára 2019 č. k. 9Co/207/2018-572 rozhodol tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdil; a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobcu uznesením z 28. novembra
2022 č. k. 2Cdo/343/2020-656 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. januára 2019 sp. zn.
9Co/207/2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.1. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaného
dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok spočíva predovšetkým v tom, že odvolací súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom nezaoberal odvolacou argumentáciou
dovolateľa, ktorá si vyžadovala špecifické odpovede, a ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam

pre rozhodnutie vo veci.4. Odvolací súd vo svojom nasledujúcom rozsudku z 25. januára 2024 č. k. 9Co/13/2023-691 potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok II., III. V.); a určil, že žalovaný má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho, dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

4.1. Odvolací súd zastáva názor, že sú prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a aj napriek
tomu, že spomínaný nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 bol vyhlásený po dátume napadnutého
rozsudku aj odvolacieho rozsudku č. k. 9Co/207/2018-572 vyvodil správny právny záver pri posúdení
možnosti náhradu mzdy v dôsledku neplatne skončeného pracovného pomeru primerane znížiť. Súd
prvej inštancie správne aplikoval nielen princíp dobrých mravov, ako to prikazuje čl. 2 Zákonníka práce,

ale správne aplikoval satisfakčnú aj sociálnu funkciu náhrady mzdy, keď zdôraznil, že nad priznanú
náhradu mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len sociálna funkcia náhrady mzdy, je potrebné
uzavrieť, že žalobca bol v ďalšom období sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom ako aj
odstupným a odchodným, ktoré mu boli vyplatené zamestnávateľom. S uvedenými závermi sa odvolací
súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje, keď aj vzhľadom na judikatúru (pozri rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3Cdo/2/2020) pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12

mesiacovvšaknastupujejejsociálnafunkcia,ktorásaodvíjaodcelkovejsociálnejsituáciezamestnanca,
s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie
neznamená a nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké
plnenie, ako keby prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi

vôbec nepriznal, súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti
majúce vplyv na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. Aj napriek záverom vyloveným
v náleze ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 skutočnosť, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený
pracovný pomer, poberá starobný dôchodok, je okolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať
zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie zamestnanca, pretože ide o plnenie, ktoré sa

dostalo do sféry zamestnanca, a ktoré je spôsobilé na to, aby si z neho zamestnanec mohol zaistiť
zabezpečenie svojich základných životných potrieb alebo ich časť (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn.
4Cdo/125/2018). Odvolací súd vzhľadom na uvedené v súlade so súdom prvej inštancie zastáva
názor, že priznaná suma náhrady mzdy za 12 mesiacov vo výške 20.632,68 eura (1.719,39 eura x
12) predstavuje dostatočnú satisfakciu a sociálnu ochranu pre žalobcu a zároveň je i dostatočnou

sankciou pre žalovaného za jeho nezákonný postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru,
keď ďalšia priznaná náhrada by tak už sociálnu funkciu neplnila a nepriznanie náhrady mzdy preto
neodporujeanizásadámspravodlivostiaprimeranosti.Vprejednávanejvecilistomz28.07.2008skončil
žalovaný pracovný pomer so žalobcom výpoveďou z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce z dôvodu, že na základe rozhodnutia manažéra povereného riadením (MAC) bolo

vydané nariadenie riaditeľa spoločnosti číslo 6/2008 o zmene organizačnej štruktúry zamestnávateľa s
účinnosťou od 1. 8. 2008. Neplatnosť výpovede bola vyslovená súdom z dôvodu, že táto výpoveď nebola
riadne prerokovaná s odborovou organizáciou, a to rozsudkom č. k. 9Co/661/2014-396, 9Co/662/2014,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 5. 2015. Z obsahu spisu nevyplýva, že po tomto rozhodnutí
žalovanývyzývalžalobcunanastúpeniedopráce,keďalejepotrebnézohľadniť,žežalovanýodzačiatku

konania deklaroval nemožnosť ďalej zamestnávať žalobcu z dôvodu, že z organizačných zmien došlo
k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu. Rovnako nebolo preukázané žalobcom ani jeho tvrdenie, že sa
prideľovania práce domáhal. Bol to naopak žalovaný, ktorý sa snažil o spôsob skončenia pracovného
pomeru rozhodnutím súdu, keď podaním doručeným súd prvej inštancie elektronicky 11. mája 2018
vzájomným návrhom žiadal, aby súd v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce rozhodol o tom, že nemožno

od neho spravodlivo žiadať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Odvolací dospel k záveru, že výkon
práva žalobcu požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného
ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce je v rozpore s dobrými mravmi, keď je potrebné prihliadnuť na
všetky skutkové okolnosti v prejednávanej veci. Konkrétne nato, že žalobca pred neplatným skončením
pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového veku, po

doručení neplatnej výpovede nastúpil do starobného dôchodku a požiadal o starobný dôchodok. Po
skončení pracovného pomeru žalobca prejavil záujem natrvalo zostať na dôchodku, na ktorom zotrval
doposiaľ, a preto sa nikde nezamestnal. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobca síce
formálne deklaroval svoj záujem byť naďalej zamestnávaný u žalovaného, avšak skutočnú vôľu a
ochotu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy neprejavil, keďže zotrval na dôchodku, nedomáhal sa

prideľovania práce. O tomto svedčí aj skutočnosť, že žalobca prijal odstupné a odchodné vyplatené
vo výške 233.088 Sk (7.737,10 eura), ktorá skutočnosť nie je dôvodom na krátenie priznanej náhrady
mzdy, ale preukazuje rovnako správanie sa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, keď tento neprejavil
snahu odchodné a odstupné vrátiť. Ďalej je potrebné prihliadnuť, že po právoplatnosti rozsudku o určeníneplatnosti výpovede sa žalobca nikdy u zamestnávateľa nedomáhal prideľovania práce. Jeho zdrojom
príjmu bol hneď po uplynutí výpovednej lehoty starobný dôchodok vo výške 767,30 eura v účastnosti
ešte vyšší vzhľadom na obvyklú valorizáciu, spätne za obdobie od 9. 6. 2006 do 13. 11. 2008 vo výške

vyplatený jednorázovou sumou 609.390 Sk /20.238 eur/. Odvolací súd nespochybňuje, že náhrada
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru preto patrí aj zamestnancovi, ktorý je starobným
dôchodcom, pretože skutočnosť, že mu bol priznaný starobný dôchodok neznamená, že nie je schopný
a ochotný vykonávať prácu, na ktorú sa podľa pracovnej zmluvy zaviazal. Vzhľadom na vyplatenie
odchodného a odstupného, priznanie starobného dôchodku aj spätne, a to za obdobie kedy žalobca

poberaj aj mzdu sa žalobca nedostal do nepriaznivej životnej situácie, ani sa mu jeho sociálna situácia
nezhoršila. Všetky vyššie uvedené skutočnosti sú v rozpore s dobrými mravmi a odôvodňujú nepriznanie
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Skutočnosť, že žalobcovi bolo vyplatené odstupné a
odchodné nie je dôvodom na krátenie mzdy z dôvodu, že v prípade určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru patrí náhrada mzdy za 12 mesiacov vždy. Krátenie mzdy by prichádzalo do úvahy
len v prípade ak by súdy rozhodli o znížení náhrady mzdy nad 12 mesiacov, čo ale nie je prípad, keďže v

prejednávanej veci bolo rozhodnuté, že náhrady mzdy nad 12 mesiacov sa vôbec nepriznáva. Rovnako
nebolo možné priznané odstupné a odchodné započítať už na priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov,
že Zákonník práce sám neupravuje zánik práv a povinností započítaním (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo/103/2008). Spôsoby uspokojenia nárokov z pracovnoprávnych vzťahov sú
vymenované v ust. § 33 Zákonníka práce. Nárok zaniká v prvom rade jeho uspokojením (splnením), je

ho možné uspokojiť aj zložením do úradnej úschovy. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov
môžu navyše zaniknúť uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch,
smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej dobe. Výpočet spôsobov zániku práv
a povinností je v Zákonníku práce uvedených taxatívne (doslovne). To znamená, že iným, v Zákonníku
práce neuvedeným spôsobom práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú. Odvolací

súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok II., III.)
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil vrátene výroku o náhrade trov konania a výroku o
náhrade trov konania v časti vzájomnej žaloby (výrok V.), o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol
s poukazom na ustanovenie § 255 CSP vzhľadom na úspech žalovaného v časti vzájomnej žaloby.
4.2. Neobstojí v tomto smere námietka žalobcu, že žalovanému žiadne trovy konania v súvislosti zo

vzájomnou žalobou nevznikli, keďže vzájomnú žalobu podával len ústne a nespisoval žiadne písomné
podanie. Odvolací súd poukazuje nato, že v danom prípade bolo v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodnuté
len o nároku na náhradu trov konania v časti vzájomnej žaloby. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Až v tomto

štádiu konania bude súdny úradník skúmať, či trovy konania v súvislosti s podaním vzájomnej žaloby,
účasťou právneho zástupcu na pojednávaní a podobne vznikli, či boli účelné, lebo súdny úradník môže v
rámci náhrady priznať len tie výdavky, ktoré sa v zmysle § 251 CSP považujú za trovy konania, teda musí
ísť o stranou preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva. O náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho

konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), pričom jeho
prípustnosť odôvodnil § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
5.1. Podľa dovolateľa odvolací súd v rozpore s § 455 CSP nerešpektoval záväzný právny názor

dovolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení a ani uloženú povinnosť svoje rozhodnutie riadne
odôvodniť. Odvolací súd nerešpektoval ani právny názor Ústavného súdu SR zhmotnený v náleze z
19. 11. 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019. Odvolací súd sa síce stotožnil s právnym názorom vyjadreným
v uznesení NS SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, lenže na druhej strane neuvádza, akým spôsobom
zohľadnil poberanie dôchodku vo vzťahu k nepriznaniu náhrady mzdy a ako vykladá porušenie dobrých

mravov v danej veci. Odvolací súd sa relevantným spôsobom nezaoberal otázkou, prečo dosiahnutie
dôchodkového veku alebo iné okolnosti v predmetnom spore sú podľa jeho názoru v rozpore s
dobrými mravmi, nakoľko ak prihliadol na dôchodok a odstupné, tak nekrátil, ale zamietol presahujúcu
časť náhrady mzdy. Bolo úlohou odvolacieho súdu, aby sa riadne vysporiadal s návrhom žalobcu opriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce za čas presahujúci 12 mesiacov s tým,
že vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/2019 je pri rozhodovaní povinný prihliadnuť
na skutočnosť, že poberanie starobného dôchodku zamestnancom nepredstavuje takú okolnosť, ktorá

by tohto zamestnanca na účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne
zvýhodňovala oproti ostatným zamestnancom alebo oproti zamestnávateľovi. Názor prezentovaný
odvolacím súdom o sociálnej funkcii náhrady mzdy, resp. že nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť
mesiacov, nastupuje už len sociálna funkcia náhrady mzdy, je v rozpore nielen s rozhodnutím NS SR sp.
zn. 3Cdo/2/2020, ale aj v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019. Tohto rozporu

sa odvolací súd dopustil napriek tomu, že sám poukazoval na spomenutý nález ÚS SR v úvode ods.
12. odôvodnenia. Rovnako nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal súd pri návrhu zamestnávateľa na
zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy vziať do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv na zaistenie
zabezpečenia svojich základných životných potrieb zamestnanca alebo ich časti. Odvolací súd ďalej
výslovne poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2018, hoci toto rozhodnutie bolo zrušené
ÚS SR. Odvolací súd žiadnym spôsobom neprezentuje svoj myšlienkový postup, ktorý ho doviedol

k záveru, že je potrebné zohľadniť, že žalovaný od začiatku konania deklaroval nemožnosť ďalej
zamestnávať žalobcu z dôvodu, že z organizačných zmien došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu.
Nie je zrejmé, prečo sa odvolací súd jednostranne a bez ďalšieho stotožnil s tvrdením žalobcu o
nemožnosti ďalšieho zamestnávania. Ani súd prvej inštancie neskúmal možnosť či nemožnosť ďalšieho
zamestnávania žalobcu u žalovaného na pozícii zodpovedajúcej jeho skúsenostiam a kvalifikácii,

vyjadroval sa len k splneniu si ponukovej povinnosti v zmysle § 63 Zákonníka práce. Nie je tak
známe, ako teda dospel odvolací súd k záveru o nemožnosti ďalšieho zamestnávania. Odvolací súd
neuvádza z čoho odvodzuje záver o „prirodzenom vývoji v živote človeka” a kde je hranica odkedy
sa už človek do práce nezapája a z čoho ju vyvodzuje. Žalobca vôbec nerozumie konštatovaniu
súdu, že nebolo preukázané jeho tvrdenie, že sa prideľovania práce domáhal. Ak by sa prideľovania

práce žalobca nedomáhal, nemohol by predsa požadovať od žalovaného náhradu mzdu. Ďalej sa
odvolací súd vyjadruje napríklad k tomu, aké okolnosti považuje za významné z hľadiska dobrých
mravov. Ide však len o konštatovania bez toho, aby súd oprel svoje názory o akýkoľvek podklad. V
posudzovanej právnej veci, podľa názoru dovolateľa, nemožno v konaní žalobcu identifikovať žiadne
porušenie dobrých mravov. Odvolací súd žiadnym spôsobom neuvádza, prečo svoj právny názor čerpal

zo zrušeného protiústavného rozhodnutia NS SR, hoci ním zvolený postup vykazuje znaky svojvôle a
porušenia princípu právnej istoty a zakladá tak porušenie práva na spravodlivý proces. Nie je zrejmé,
ako dospel odvolací súd k záveru, že sa žalobca nedostal do nepriaznivej životnej situácie, ani sa
mu jeho sociálna situácia nezhoršila, vzhľadom na vyplatenie odchodného a odstupného a priznanie
starobného dôchodku. Nie je preskúmateľný záver odvolacieho súdu, že žalobca neprejavil skutočnú

vôľu a ochotu vykonávať prácu, keďže obsah spisu nenasvedčuje tomu, že žalobca mal možnosť v
práci pokračovať. Odvolací súd neuvádza, akým spôsobom zohľadnil poberanie dôchodku vo vzťahu k
nepriznaniu náhrady mzdy a ako interpretuje kritérium dobrých mravov v tejto súvislosti, najmä prečo
dosiahnutie dôchodkového veku je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi.
5.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uvádza, že právnou

otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu je nasledovná právna otázka: „je
dôvodom zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov skutočnosť,
že zamestnanec, ktorému bola daná neplatná výpoveď z pracovného pomeru, dosiahol v tomto období
dôchodkový vek, bol mu vyplácaný starobný dôchodok a nedosahoval príjem z pracovnej činnosti?”.
Dovolateľ poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/157/2010, 6Cdo/100/2016 a 3Cdo/2/2020, ale

aj zrušovacie uznesenie NS SR v predmetnej veci sp. zn. 2Cdo/343/2020, ktoré zakotvili interpretačné
pravidlá pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu mzdy zo strany súdu. Názor prezentovaný
odvolacím súdom o sociálnej funkcii náhrady mzdy, resp. že nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť
mesiacov, nastupuje už len sociálna funkcia náhrady mzdy, je tak v rozpore nielen s rozhodnutím NS SR
sp. zn. 3Cdo/2/2020, ale aj v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR I. ÚS 331/2019. Rozhodnutie NS

SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 nenasvedčuje úvahám odvolacieho súdu o výlučne sociálnej funkcii náhrady
mzdy po uplynutí 12 mesiacov.
5.3. Dovolateľ navrhuje, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil v celom rozsahu
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu, t. j. uloží žalovanému povinnosť uhradiť

žalobcovi, z titulu náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru so žalobcom
výpoveďou z 29. 07. 2008, sumu vo výške 176.986,18 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a zároveň prizná žalobcovi náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.6. Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v

dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo

na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).
10.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

11. Pretože dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd
pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa

záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je
zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

12. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať

vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že

arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej

relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaloženésúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS

76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

14. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namietal nedostatočnosť dôvodov odvolacieho rozhodnutia,
pričom najmä poukazoval na námietky:

a/ akým spôsobom zohľadnil poberanie dôchodku vo vzťahu k nepriznaniu náhrady mzdy a ako vykladá
porušenie dobrých mravov v danej veci;
b/ odvolací súd sa nezaoberal otázkou, prečo dosiahnutie dôchodkového veku alebo iné okolnosti v
predmetnom spore sú podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi;
c/ aby sa riadne vysporiadal s návrhom žalobcu o priznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka

práce za čas presahujúci 12 mesiacov s tým, že vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
331/2019 je pri rozhodovaní povinný prihliadnuť na skutočnosť, že poberanie starobného dôchodku
zamestnancom nepredstavuje takú okolnosť, ktorá by tohto zamestnanca na účely rozhodnutia súdu
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňovala oproti ostatným zamestnancom alebo
oproti zamestnávateľovi;

d/žebolopotrebnézohľadniť,žežalovanýodzačiatkukonaniadeklarovalnemožnosťďalejzamestnávať
žalobcu z dôvodu, že z organizačných zmien došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu;
e/ aké okolnosti považuje odvolací súd za významné z hľadiska dobrých mravov. Ide však len o
konštatovania bez toho, aby súd oprel svoje názory o akýkoľvek podklad;
f/ odvolací súd neuvádza, prečo svoj právny názor čerpal so zrušeného protiústavného rozhodnutia NS

SR;
g/ nesprávny záver odvolacieho súdu, že žalobca neprejavil skutočnú vôľu a ochotu vykonávať prácu.

15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §
393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne

úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu
s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých
vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti
vzalizapreukázané,tedazakéhoskutkovéhostavuvecivychádzali,ktoréustanoveniazákonaaplikovali
a ako vec právne posúdili, a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán

konania.
15.1. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa riadne vysporiadal s námietkami a/ a b/ ohľadom
porušenia dobrých mravov, a to v bode 14.3., kde uviedol, že „... výkon práva žalobcu požadovať
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1Zákonníkaprácejevrozporesdobrýmimravmi,keďjepotrebnéprihliadnuťnavšetkyskutkovéokolnosti
v prejednávanej veci. Konkrétne nato, že žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru
už dva roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového veku, po doručení neplatnej

výpovede nastúpil do starobného dôchodku a požiadal o starobný dôchodok. Po skončení pracovného
pomeru žalobca prejavil záujem natrvalo zostať na dôchodku, na ktorom zotrval doposiaľ, a preto
sa nikde nezamestnal. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobca síce formálne deklaroval
svoj záujem byť naďalej zamestnávaný u žalovaného, avšak skutočnú vôľu a ochotu vykonávať prácu
podľa pracovnej zmluvy neprejavil, keďže zotrval na dôchodku, nedomáhal sa prideľovania práce. O

tomto svedčí aj skutočnosť, že žalobca prijal odstupné a odchodné vyplatené vo výške 233.088 Sk
(7.737,10 eura), ktorá skutočnosť nie je dôvodom na krátenie priznanej náhrady mzdy (pozri odsek
14.4.) ale preukazuje rovnako správanie sa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, keď tento neprejavil
snahu odchodné a odstupné vrátiť. Ďalej je potrebné prihliadnuť, že po právoplatnosti rozsudku o určení
neplatnosti výpovede sa žalobca nikdy u zamestnávateľa nedomáhal prideľovania práce... Vzhľadom na
vyplatenie odchodného a odstupného, priznanie starobného dôchodku aj spätne, a to za obdobie kedy

žalobca poberaj aj mzdu sa žalobca nedostal do nepriaznivej životnej situácie, ani sa mu jeho sociálna
situácia nezhoršila. Všetky vyššie uvedené skutočnosti sú v rozpore s dobrými mravmi a odôvodňujú
nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.“.
15.1.1. Taktiež sa k danému vyjadril v bode 15.1., a to, že „V danej veci súd prvej inštancie zdôraznil,
že na žiadosť zamestnávateľa možno náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť

či nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru zaručeného § 79 ods. 1 Zákonníka práce by bol v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takéto predpoklady v konaní na strane žalobcu zistené boli (pozri
odsek 14. až 14.3.) a naviac je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že výpoveď bola daná žalobcovi
z organizačných dôvodov, žalovaný od začiatku konania deklaroval nemožnosť ďalej zamestnávať

žalobcu keďže jeho pracovné miesto bolo zrušené a žalobcovi bola ponúknutá iná vhodná voľná
pracovná pozícia, ktorú odmietol. Tiež na skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
mal žalobca 73 rokov, v súčasnosti 79 rokov a je prirodzeným vývojom v živote človeka, že sa v
takomto veku už do práce nezapája. Vzhľadom na uvedené sú námietky žalobcu nedôvodné a súd
prvej inštancie správne návrh zo strany žalovaného v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce ako

zamestnávateľa akceptoval, v dôsledku čoho považuje odvolací súd za správne, keď súd určil, že
nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával.“
15.2. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj námietkou d/ v bode 14., kde „Z obsahu spisu
nevyplýva,žepotomtorozhodnutížalovanývyzývalžalobcunanastúpeniedopráce,keďalejepotrebné
zohľadniť,žežalovanýodzačiatkukonaniadeklarovalnemožnosťďalejzamestnávaťžalobcu,zdôvodu,

že z organizačných zmien došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu. Rovnako nebolo preukázané
žalobcom ani jeho tvrdenie, že sa prideľovania práce domáhal. Bol to naopak žalovaný, ktorý sa snažil o
spôsob skončenia pracovného pomeru rozhodnutím súdu, keď podaním doručeným súd prvej inštancie
elektronicky 11. mája 2018 vzájomným návrhom, žiadal aby súd v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce
rozhodol o tom, že nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby žalobcu ďalej zamestnával.“, a taktiež

v bode 15.1., nakoľko podľa odvolacieho súdu „... je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že výpoveď
bola daná žalobcovi z organizačných dôvodov, žalovaný od začiatku konania deklaroval nemožnosť
ďalej zamestnávať žalobcu, keďže jeho pracovné miesto bolo zrušené a žalobcovi bola ponúknutá iná
vhodná voľná pracovná pozícia, ktorú odmietol. Tiež na skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie mal žalobca 73 rokov, v súčasnosti 79 rokov a je prirodzeným vývojom v živote človeka, že

sa v takomto veku už do práce nezapája. Vzhľadom na uvedené sú námietky žalobcu nedôvodné a
súd prvej inštancie správne návrh zo strany žalovaného v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce ako
zamestnávateľa akceptoval, v dôsledku čoho považuje odvolací súd za správne, keď súd určil, že
nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával.“.
15.3. K námietke e/ sa odvolací súd vyjadril dostatočne v bodoch 14.1. a 14.2., kde „Podľa čl. 2

poslednej vety Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Dôvodová správa k Zákonníku práce
uvádza, že „dobré mravy Zákonník práce, ale ani ostatné kódexy nedefinujú, pretože tieto podliehajú
spoločenskému vývoju a tiež preto, že je ťažko možné vo všetkých jednotlivostiach ich vystihnúť.

Vo všeobecnosti platí, že ide o pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v demokratickej
spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie práv“. Odvolací súd
má zato, že dobré mravy by pri uplatňovaní moderačného práva by mali odrážať aj dôvod neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, v okolnostiach prípadu by sa malo prihliadať na záujem zamestnancana ďalšom zamestnávaní, príjem zamestnanca počas trvania sporu, sociálnu situáciu zamestnanca,
ohrozenie tretích osôb a podobne. Výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať
dvoma spôsobmi, a to buď čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne,

umožní zamestnancovi pracovať, alebo môže v konaní o nároku na náhradu mzdy požadovať primerané
zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal.“.
15.4. Čo sa týka námietky g/, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným spôsobom
v bode 14. dôvodil, že „Neplatnosť výpovede bola vyslovená súdom z dôvodu, že táto výpoveď nebola

riadne prerokovaná s odborovou organizáciou, a to rozsudkom č. k. 9Co/661/2014-396, 9Co/662/2014,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 5. 2015. Z obsahu spisu nevyplýva, že po tomto rozhodnutí
žalovanývyzývalžalobcunanastúpeniedopráce,keďalejepotrebnézohľadniť,žežalovanýodzačiatku
konania deklaroval nemožnosť ďalej zamestnávať žalobcu, z dôvodu, že z organizačných zmien došlo
k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu. Rovnako nebolo preukázané žalobcom ani jeho tvrdenie, že sa
prideľovania práce domáhal. Bol to naopak žalovaný, ktorý sa snažil o spôsob skončenia pracovného

pomeru rozhodnutím súdu, keď podaním doručeným súd prvej inštancie elektronicky 11. mája 2018
vzájomným návrhom žiadal, aby súd v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce rozhodol o tom, že nemožno
od neho spravodlivo žiadať, aby žalobcu ďalej zamestnával.“. Taktiež v bode 14.3. uviedol, „... že
žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa po
dosiahnutí dôchodkového veku, po doručení neplatnej výpovede nastúpil do starobného dôchodku a

požiadal o starobný dôchodok. Po skončení pracovného pomeru žalobca prejavil záujem natrvalo zostať
na dôchodku, na ktorom zotrval doposiaľ, a preto sa nikde nezamestnal. Z vyššie uvedených skutočností
vyplýva, že žalobca síce formálne deklaroval svoj záujem byť naďalej zamestnávaný u žalovaného,
avšak skutočnú vôľu a ochotu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy neprejavil, keďže zotrval na
dôchodku, nedomáhal sa prideľovania práce...“.

16. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým

odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska

doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
16.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobca preto neopodstatnene namietal

existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.
16.2. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,
môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).
16.3. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

17. Dovolacísúdknámietkamc/af/uvádza,žeprenaplnenieprípustnostidovolaniapodľa§420písm.f)
CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu,
2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň
3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
17.1. Je pravdou, že odvolací súd vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2018, ktoré bolo zrušené nálezom ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 331/2019, dovolací súd ale poukazuje na to, že rozhodnutie nezaložil a nedôvodil len
na základe názoru uvedeného v zrušenom rozhodnutí najvyššieho súdu. Odvolací súd v napadnutom
rozsudkupovyhodnotenískutkovéhostavudospelkzáveru,žeskutočnostidanéhokonaniasúvrozpores dobrými mravmi, (a to napr., že žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru už dva
roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového veku; žalobca prejavil záujem natrvalo
zostať na dôchodku; nedomáhal sa prideľovania práce; žalobca prijal odstupné a odchodné; v čase

rozhodovaniasúduprvejinštanciemalžalobca73rokov,vsúčasnosti79rokovajeprirodzenýmvývojom
v živote človeka, že sa v takomto veku už do práce nezapája) a odôvodňujú tak nepriznanie náhrady
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.
17.2. Ako bolo už vyššie uvedené, ani prípadné procesné pochybenie odvolacieho, resp.
prvoinštančného súdu neznamená automaticky existenciu dôvodov zmätočnosti rozhodnutia v zmysle

§ 420 písm. f) CSP, pokiaľ nespĺňa všetky atribúty vyžadované právnou úpravou, a to, že tento
nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň, že
intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o
prejav materiálneho nazerania na ochranu procesných práv. Dovolací súd v tých okolnostiach nezistil
prípustnosť ani dôvodnosť dovolania.

18. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalobcu ako
procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

19. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. V zmysle § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, pričom právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

21. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť
len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od
interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o
rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných

ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť
výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna
otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná

v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

22. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu,atoči„jedôvodomzníženiaalebonepriznanianáhradymzdyzaobdobieprevyšujúce12mesiacov
skutočnosť, že zamestnanec, ktorému bola daná neplatná výpoveď z pracovného pomeru, dosiahol v
tomto období dôchodkový vek, bol mu vyplácaný starobný dôchodok a nedosahoval príjem z pracovnej
činnosti?”. Dovolateľ pritom poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu 6Cdo/157/2010, 6Cdo/100/2016,
3Cdo/2/2020 a 2Cdo/343/2020.

23. V zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolaciehosúdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:

24. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický odklon jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/

konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017).
24.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí

dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená
prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkýmvstanoviskáchaleborozhodnutiachnajvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

24.2. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa

s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú
kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

25. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho

súdu. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho

súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017).
Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi

ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

26. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP

je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o
otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/
spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá „odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou
stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov

chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

27. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že najvyšší súd môže pri posúdení prípustnosti dovolania
zohľadňovaťajtiesvojestanoviskáarozhodnutia,ktorédovolateľneoznačil(ktomupozriI.ÚS51/2020).

28. V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/2010 a sp. zn. 6Cdo/100/2016 sa zhodne
uvádza, že „Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho
textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať
tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacovprimerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru

dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené
vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu
spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných
právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto
nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti.“.

29. Najvyššísúdvrozhodnutísp.zn.3Cdo/2/2020konštatoval,že„...otázkaurčeniaprimeranejnáhrady
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom
posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Skutočnosť, že zamestnanec, s ktorým bol
neplatne skončený pracovný pomer, poberá starobný dôchodok, nemôže bez ďalšieho znamenať, že

táto náhrada mzdy mu buď vôbec nepatrí alebo patrí, avšak v zníženej miere, ale táto skutočnosť je
okolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie
zamestnanca, pretože ide o plnenie, ktoré sa dostalo do sféry zamestnanca, a ktoré je spôsobilé na
to, aby si z neho zamestnanec mohol zaistiť zabezpečenie svojich základných životných potrieb alebo
ich časť.“.

30. V rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/343/2020 dospel najvyšší súd len k záveru, že konanie je postihnuté
vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom nezaoberal odvolacou argumentáciou
dovolateľa. Najvyšší súd poukázal na to, aby sa odvolací súd riadne vysporiadal s návrhom žalobcu

o priznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce za čas presahujúci 12 mesiacov s tým,
že vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/2019 je pri rozhodovaní povinný prihliadnuť
na skutočnosť, že poberanie starobného dôchodku zamestnancom nepredstavuje takú okolnosť, ktorá
by tohto zamestnanca na účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne
zvýhodňovala oproti ostatným zamestnancom alebo oproti zamestnávateľovi.

31. Ústavný súd SR vo svojom náleze z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019 uviedol,
že za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na
náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce,

je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného
pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba
vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného
v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo

zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také
skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň
mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Skutočnosť, že zamestnanec je
starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá

zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal
mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa,
resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok
ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje

zo starobného poistenia.

32. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa pridržiaval právneho názoru, ktorý je obsiahnutý v
rozhodnutiach 6Cdo/157/2010, 6Cdo/100/2016 a 3Cdo/2/2020, nakoľko postupoval v zmysle § 79 ods.
2 Zákonníka práce tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci

12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon
práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79
ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce; nakoľko
v danom konaní aplikoval princíp dobrých mravov, ako to prikazuje čl. 2 Zákonníka práce. Odvolacísúd po vyhodnotení skutkových okolností daného prípadu dospel k záveru, že výkon práva žalobcu
požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79
ods. 1 Zákonníka práce je v rozpore s dobrými mravmi, keď je potrebné prihliadnuť na všetky skutkové

okolnosti v prejednávanej veci.
32.1. Vo veci odvolací súd zhodne s rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/2/2020 teda vyhodnotil, že zamestnanec,
s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, poberá starobný dôchodok, nemôže bez ďalšieho
znamenať, že táto náhrada mzdy mu buď vôbec nepatrí alebo patrí, keďže do úvahy bral ďalšie okolnosti
prípadu, ktoré vyhodnotil v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.

32.2. Odvolací súd sa teda oprel aj o ďalšie skutočnosti daného prípadu, ktoré vyhodnotil ako celok
v rozpore s dobrými mravmi, a to, že žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru už dva
roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového veku; po skončení pracovného pomeru
žalobca prejavil záujem natrvalo zostať na dôchodku, na ktorom zotrval doposiaľ, a preto sa nikde
nezamestnal; skutočnú vôľu a ochotu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy neprejavil, keďže zotrval
na dôchodku; žalobca sa nedomáhal prideľovania práce; žalobca prijal odstupné a odchodné vyplatené

vo výške 233.088 Sk (7.737,10 eura), ktorá skutočnosť nie je dôvodom na krátenie priznanej náhrady
mzdy, ale preukazuje rovnako správanie sa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, keď tento neprejavil
snahu odchodné a odstupné vrátiť; po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede sa žalobca
nikdy u zamestnávateľa nedomáhal prideľovania práce; prihliadnuť na skutočnosť, že výpoveď bola
daná žalobcovi z organizačných dôvodov, žalovaný od začiatku konania deklaroval nemožnosť ďalej

zamestnávať žalobcu, keďže jeho pracovné miesto bolo zrušené a žalobcovi bola ponúknutá iná vhodná
voľná pracovná pozícia, ktorú odmietol.

33. Dovolací súd navyše podotýka, že nález sp. zn. I. ÚS 331/2019 vychádzal z inej skutkovej situácie,
nakoľko v uvedenej veci sa vyjadroval k situácii, keď strana konania neoznámila súdu údaj o výške ním

poberaného dôchodku pre účely rozhodnutia o jeho nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce
zákonný nárok 12 mesiacov, resp. že v čase pred neplatnou výpoveďou poberala dôchodok a súčasne
mzdu v súlade so zákonom. Ústavný súd v danom dospel k záveru, že skutočnosť, že zamestnanec
je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá
zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu

dohodnutú mzdu. V uvedenom náleze tiež poukázal na názor, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa
náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len
výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Dovolací súd ale poukazuje, že poberanie starobného dôchodku nebola

jediná skutočnosť, o ktorú sa odvolací súd oprel vo svojom rozhodnutí (pozri bod 32.2.).

34. Dovolací súd, ako už bolo uvedené, pre účely tohto dovolacieho konania, opätovne zdôrazňuje,
že pri dovolacej námietke v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí ísť o otázku, na vyriešení ktorej spočívalo
napadnuté rozhodnutie. Dovolací súd má za to, že záver napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu sa

tedavokolnostiachtohtodovolaciehokonanianetýkallenvyhodnoteniaokolnostíčijedôvodomzníženia
alebo nepriznania náhrady mzdy skutočnosť, že zamestnanec dosiahol v tomto období dôchodkový vek,
bol mu vyplácaný starobný dôchodok a nedosahoval príjem z pracovnej činnosti.
34.1. Už z argumentácie súdov nižšej inštancie je zrejmé, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
nespočívalo na vyriešení len predmetnej otázky, nakoľko odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie

vyhodnotili ďalšie skutočnosti, ktoré v danom prípade ako celok boli rozpore s dobrými mravmi v zmysle
čl. 2 Zákonníka práce. Vyplácaný starobný dôchodok je v danom zmysle uvedené odvolacím súdom len
ako argument navyše.
34.2. Je teda zrejmé, že v tomto prípade nejde o právnu otázku, od ktorej by záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu. V dôsledku toho, pokiaľ ide o túto otázku, nebol splnený predpoklad prípustnosti

dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 CSP.

35. Je možné v tejto súvislosti uzavrieť, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo a nemohlo ani
závisieť len od riešenia takto dovolateľom nastolenej právnej otázky uvedenej v dovolaní, dovolací súd
dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné odmietol.

36. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľom podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalobcu v danej časti
odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP.37. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ neopodstatnene namieta v rozsudku odvolacieho súdu
nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných

práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací
súd preto dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. Taktiež
prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je
daná. Preto dovolací súd dovolanie aj v tejto časti odmietol v zmysle § 447 písm. f) CSP.

38. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

39. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.