Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8CdoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318203936
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1318203936.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K.. R. J., narodeného X. Y. XXXX, T. F., Q.
XXXX, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Ondrej Polák s. r. o., Považská Bystrica, Železničná 90/12,
IČO: 47 248 432, proti žalovanej Logman- Považan, a. s., Bratislava, Pánska 9, IČO: 36 300 748,
zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šlégerom, Šaľa, Letná č. 567/4, o určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru; určenie trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy, vedenom na Mestskom

súde Bratislava IV pod sp. zn.B3-21Cpr/9/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 22. októbra 2024 sp. zn. 14CoPr/3/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. B3-21Crp/9/2018-422
z 28. novembra 2023 určil, že neplatnosť výpovede z 15. januára 2018 danej žalobcovi žalovanou,
doručenej žalobcovi dňa 23. januára 2018 je neplatná; žalobu v zostávajúcej časti zamietol; žiadnej zo
strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), § 68 ods.

1 písm. b), § 74, § 77, §79 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce účinného 15. januára 2018 (ďalej
len „Zákonník práce“) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobcovi
na základe pracovnej zmluvy z 31. augusta 1998, uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a
žalovanou ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer od 1. septembra 1998 na dobu neurčitú s
dohodnutým druhom práce - riaditeľ pre stratégiu, neskôr ekonomický riaditeľ. Od roku 1998 bol žalobca
súčasne členom predstavenstva žalovanej a od roku 2012 predsedom predstavenstva do 8. decembra

2018, kedy bol z funkcie predsedu predstavenstva odvolaný na základe uznesenia č. 3 mimoriadneho
valného zhromaždenia z 18. decembra 2017, s okamžitou platnosťou. Na zasadnutí predstavenstva
žalovanej dňa 4. januára 2018 bolo prijaté uznesenie č. 1, ktorým žalovaná ako zamestnávateľ v súlade
s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce prijala rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov s cieľom
zabezpečiť efektívnosť práce na pozícii robotník o jedného zamestnanca R. Z., na pozícii zmenový
majster o jedného zamestnanca R. Z., na pozícii technicko-hospodársky pracovník - ekonomický riaditeľ

o jedného zamestnanca - žalobcu a súčasne bolo prijaté uznesenie č. 2, ktorým predstavenstvo
žalovanej poverilo Ľ. V., podpredsedu predstavenstva, aby s vyššie uvedenými zamestnancami skončil
pracovný pomer. Ľ.. V. splnomocnil svedka R.. C. A. dňa 23. januára 2018 na vykonanie akýchkoľvek
a všetkých úkonov v mene splnomocniteľa - žalovanej, ktoré súviseli s prevádzkou podniku žalovanej,
okrem iného na úkony potrebné pre a súvisiace s ukončením alebo zmenou existujúcich zmluvných
vzťahov splnomocniteľa s tretími osobami. Dňa 15. januára 2018 dala žalovaná žalobcovi podľa

§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti,
vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiťefektívnosť práce. Pracovný pomer žalobcu sa mal skončiť uplynutím 3-mesačnej výpovednej doby k
30. aprílu 2018. Predmetná výpoveď nebola prerokovaná v zmysle § 74 Zákonníka práce so zástupcom
zamestnancov, čo žalovaná odôvodňovala tým, že u žalovanej odborová organizácia, príp. zástupca

zamestnancov nepôsobila, resp. nespôsobil. Žalobca si predmetnú výpoveď prevzal dňa 23. januára
2018 a listom z 11. júna 2018 v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce oznámil žalovanej, že výpoveď
považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, ktorý list žalovaná prevzala dňa 29. júna 2018.
Žalobca v období od 10. mája 2018 do 24. mája 2022 bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a
rodiny Považská Bystrica ako nezamestnaný, a následne sa stal starobným dôchodcom. Počas plynutia

výpovednej doby v rámci predmetnej výpovede z pracovného pomeru dala žalovaná žalobcovi okamžité
skončenie pracovného pomeru dňa 24. apríla 2018 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z
dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 21. mája 2018.
Z uvedeného dôvodu skončenia pracovného pomeru, žalobca sa na súde nedomáhal určenia jeho
neplatnosti. Žalobou podanou na súde dňa 12. júna 2018 sa žalobca domáhal v zmysle § 77 Zákonníka
práce určenia neplatnosti predmetnej výpovede, ako aj určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej

naďalej trvá. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu mzdy vo výške 66 053,88 eura za 36 mesiacov od
júla 2018 do júla 2021 s príslušenstvom. Žalobca neplatnosť predmetnej výpovede odôvodňoval tým, že
výpoveď nebola prerokovaná so zástupcom zamestnancov R., ako aj, že bola podpísaná neoprávnenou
osobou s poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 8Cb/3/2018-282
z 19. decembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 8Cob/15/2019-396 z 27.

mája 202. Ďalším dôvodom pre určenie neplatnosti malo byť, že výpoveď podpisoval Ľ. V., ktorý
nebol právoplatne zvolený do funkcie predsedu predstavenstva žalovanej a výpoveď nebola podpísaná
dvoma členmi predstavenstva, ako aj, že neexistovalo rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh,
technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov, pre ktorý by sa žalobca stal u žalovanej
nadbytočným, a náplň práce ekonomického riaditeľa, ktorú pôvodne žalobca vykonával, vykonáva E. T..

1.2. Následne súd prvej inštancie poukázal na to, že jedným z hlavných dôvodov platnosti výpovede
danej zamestnávateľom zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je splnenie
formálno-právnych i hmotnoprávnych dôvodov jej platnosti. Skonštatoval uplatnenie žalobného návrhu
v súlade s § 77 Zákonníka práce. Považoval za preukázané, že u žalovanej pôsobil zástupca

zamestnancov R., i napriek popretiu tejto skutočnosti žalovanou, s poukazom na rozsah vykonaného
dokazovania k tejto otázke (výsluch žalobcu, svedkov R. Z., K.. N., ako aj obsah listinných dôkazov, z
ktorých vychádzal). V kontexte uvedeného poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom č. k. 7Cpr/9/2018-808 z 23. novembra 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Trenčín č. k. 6CoPr/2/2023-900 z 25. júla 2023 s právoplatnosťou dňa 13. septembra 2023, v ktorom

rozhodnutí súd konštatoval neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z 23. marca 2018
vo vzťahu k K.. Y. N.É. z dôvodu, že u žalovanej pôsobil zamestnanecký dôverník R. Z.. Vzhľadom na
skutočnosť, že pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť bolo nutné
prerokovanie takejto výpovede so zamestnaneckým dôverníkom, ak u zamestnávateľa pôsobil, ktorú
výpoveď danú žalobcovi žalovaná v zmysle § 74 Zákonníka práce vopred neprerokovala, súd prvej

inštancie preto skonštatoval neplatnosť výpovede z 15. januára 2018 z tohto dôvodu.

1.3. V súvislosti s ďalším dôvodom neplatnosti výpovede týkajúcim sa jej nepodpísania oprávnenou
osobou Ľ. V., zvoleným na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovanej uzneseniami z 18. decembra
2017 za člena predstavenstva s oprávnením podpisovať za žalovanú veci samostatne, súd prvej

inštancie poukázal na určenie neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia
žalovanej prijatých dňa 18. decembra 2017 a to na základe rozsudku Okresného súdu v Považskej
Bystricič.k.8Cb/3/2018-282z19.decembra2018vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.
8Cob/15/2019-396 z 27. mája 2020, s právoplatnosťou dňa 6. júla 2020. Na druhej strane však súd prvej
inštancie poznamenal, že uvedené rozhodnutia sa žalobcu netýkali z dôvodu, že voči nemu bola žaloba

zamietnutá pre nedostatok aktívnej legitimácie v spore. K ďalšiemu tvrdenému dôvodu namietanej
neplatnosti ohľadne neexistencie rozhodnutia zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov, súd prvej
inštancie považoval za preukázané, že takéto rozhodnutie bolo prijaté na zasadnutí predstavenstva
žalovanej č. 01/2018 dňa 4. januára 2018. S ohľadom na skutočnosť, že výpoveď bola neplatnou z
dôvodu nesplnenia povinnosti v zmysle § 74 Zákonníka práce, dôvodnosťou tvrdenia žalobcu k tomuto

dôvodu sa následne už súd prvej inštancie nezaoberal.

1.4. Následne s poukazom na ustanovenie § 79 Zákonníka práce, ako aj judikát R 39/1985, súd prvej
inštancie ustálil skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovanej dňa 21. mája 2018, doručenímokamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalobcovi
do vlastných rúk. Tvrdenie žalobcu o tom, že v zásielke, ktorú prevzal dňa 21. mája 2018 sa
nenachádzalo okamžité skončenie pracovného pomeru z 24. apríla 2018, považoval súd prvej inštancie

za výsostne účelové a nelogické, aby sa v uvedenej zásielke nachádzala pozvánka na mimoriadne valné
zhromaždenie žalovanej zvolanej na deň 24. apríla 2018, keďže žalovaná dala zásielku na poštovú
prepravu dňa 3. mája 2018.

1.5. K uplatnenému nároku na náhradu mzdy za obdobie od júla 2018 do júna 2021, súd prvej inštancie

skonštatoval, že v danom prípade žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní až po
platnom skončení pracovného pomeru jeho okamžitým skončením, preto mu nárok na náhradu mzdy
nevznikol. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v časti určenia, že pracovný pomer
žalobcuužalovanejnaďalejtrváavčastiuplatnenéhonárokunanáhradumzdyakonedôvodnúzamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 2
zákona č. 160/2025 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. októbra 2024 sp.
zn.14CoPr/3/2024 rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku potvrdil; žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správne zistený skutkový stav, ako aj správne právne
posúdenie, zároveň sa stotožnil so závermi uvedenými súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že súd prvej
inštancie sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenieveci,akoajsrelevantnouargumentáciouobochstránsporusúvisiacouspredmetomkonania,
preto považoval napadnutý rozsudok za presvedčivý. Podľa názoru odvolacieho súdu spôsob, akým súd

prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s § 185 CSP.
Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené. V tejto súvislosti podotkol, že
samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti a alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Napokon dodal, že

súd prvej inštancie vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu
žalovanou dňa 15. januára 2018 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú žalobca prevzal dňa
23. januára 2018, pričom tento výrok nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť. Z týchto
dôvodov sa tento nárok nestal predmetom odvolacieho konania a odvolací súd nebol povinný sa bližšie
dôvodmi neplatnosti výpovede už zaoberať.

2.2. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu mzdy v celkovej výške 66 053,88 eura s
príslušenstvom za obdobie od 29. júna 2018 do 28. júna 2021, súd prvej inštancie zamietol v tejto
časti žalobný návrh s odôvodnením, že pracovný pomer žalobcu skončil ďalším právnym úkonom a to
okamžitým skončením pracovného pomeru dňa 21. mája 2018, riadne doručeným žalobcovi, ktorého

neplatnosť žalobca nenamietal žalobou podanou na súd v lehote podľa § 77 Zákonníka práce. Keďže
pracovný pomer žalobcu u žalovanej platne skončil týmto dňom, žalobcovi neprináleží náhrada mzdy
za žalované obdobie. Na doplnenie k uvedenému odvolací súd poznamenal, že rozviazanie toho
istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebo postupne, Zákonník
práce ani iné predpisy nevylučujú resp. nezakazujú. Jednotlivé právne úkony sa potom posudzujú

samostatne a samostatne nastávajú aj ich právne účinky (R 31/1998). Súd prvej inštancie sa preto
správne najskôr zaoberal podmienkami platnosti výpovede, keďže išlo o prvý z právnych úkonov
smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru, pričom dospel k záveru o jej neplatnosti z dôvodu
porušenia ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Keďže závery, na ktorých súd prvej inštancie v tejto časti
založilsvojerozhodnutieodvolanímnapadnuténeboli,bolo potrebnévychádzaťztoho,žerozhodnutieo

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru sa stalo právoplatným. Pokiaľ ide o druhý spôsob skončenia
pracovného pomeru, aj vo vzťahu k tomuto dôvodu sa súd prvej inštancie správne zaoberal najskôr
tým, či bolo žalobcovi riadne doručené v písomnej forme, a po prijatí skutkového záveru, že došlo k
riadnemu doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi dňa 21. mája 2018, v ďalšom
správne skúmal, či ho žalobca napadol v prekluzívnej lehote žalobou na súde podľa § 77 Zákonníka

práce. Po zistení, že žalobca neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nenapadol žalobou
podanou podľa § 77 Zákonníka práce, bez zreteľa na pohnútku prečo tak žalobca neurobil, pričom išlo
v konaní o nespornú skutočnosť, súd prvej inštancie prijal správny právny záver, že pracovný pomer
žalobcu u žalovanej skončil na základe okamžitého skončenia dňom 21. mája 2018, a to bez zreteľana to, či po formálnej a materiálnej stránke išlo resp. nešlo o platný právny úkon. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenal, že súd prvej inštancie sa totiž platnosťou a dôvodmi okamžitého skončenia
pracovného pomeru nemohol bližšie zaoberať, práve z dôvodu, že jeho neplatnosť nebola zo strany

žalobcu napadnutá na súde žalobou podanou podľa § 77 Zákonníka práce. Zároveň argumentoval tým,
ževprípadeneplatnostiskončeniapracovnéhopomeruideorelatívnuneplatnosťprávnehoúkonu,ktorej
sa môže dovolávať iba ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti dotknutý, pretože ide o výnimku
zo zásady absolútnej neplatnosti právnych úkonov, z ktorej Zákonník práce vychádza. Dvojmesačná
lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce má

prekluzívny, t. j. prepadný charakter. To znamená, že ak žalobca, ktorý sa mohol dovolať neplatnosti
tejto výpovede príp. okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalobu nepodá, skončil sa pracovný
pomer podľa jednostranného zrušovacieho prejavu, aj keby to bol neplatný právny úkon, s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/147/2008. Podľa názoru odvolacieho
súdu bolo v danom prípade rozhodujúce zistenie, či okamžité skončenie pracovného pomeru (ne)bolo
žalobcovi riadne doručené dňa 21. mája 2018. Žalobca svoje tvrdenie, že mu v daný deň nebolo

doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, ale pozvánka na zasadnutie mimoriadneho valného
zhromaždenia žalovanej, podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal. Následne podotkol, že civilné
sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne

vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby
bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa

domáhala, nedošlo. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany
nie je preukázané, v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé, ani na základe navrhnutých
dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.
Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť

svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak

v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou
za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie.

2.3. Následne odvolací súd konštatoval, že žalovaná v konaní tvrdila, že doručila žalobcovi v písomnej

forme listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru, ktorú žalobca prevzal osobne na pošte dňa 21.
mája 2018. V tomto smere žalovaná ako dôkaz založila kópiu listiny - okamžité skončenie pracovného
pomeru (v spise na č. l. 48) spolu s kópiou doručenky o jej doručení žalobcovi (v spise na č. l. 50), ako
aj s kópiou podacieho lístku (v spise na č. l. 51). Žalobca v konaní namietal, že žalovaná mu doručila
pozvánku na zasadnutie mimoriadneho valného zhromaždenia žalovanej, ktoré malo byť dňa 24. apríla

2018 a teda mu nedoručila okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca na preukázanie svojho
tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz. Dôkazom mali byť iba jeho tvrdenia o tom, že „mu pracovníčka
pošty dovolila, aby zásielku ešte pred podpísaním doručenky otvoril a skontroloval jej obsah a keď zistil,
čo je obsahom zásielky a bola to pozvánka na mimoriadne valné zhromaždenie na deň 24. apríla
2018 v rozsahu jedného listu, na doručenku spojenú s listom vlastnoručne napísal písmená „MVZ“.

Na obálku uviedol dátum a vlastnoručný podpis. Následne pracovníčka pošty zásielku opečiatkovala,
oddelila doručenku a zásielku mu vydala súčasne s občianskym preukazom. K uvedenému odvolací
súd vysvetlil, že pri doručovaní písomností zamestnávateľa zamestnancovi, sa výslovne ustanovuje
povinnosť zamestnávateľa doručovať písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku pracovného
pomeru, teda vrátane okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do

vlastných rúk zamestnanca, a to buď osobným doručením zamestnávateľom priamo zamestnancovi,
alebo odovzdaním písomnosti na poštovú prepravu. Porušenie predpisov o doručovaní má závažné
procesnoprávne účinky. Doklad o doručení písomnosti súdu, tzv. doručenka, má povahu verejnej listiny.
Ustanovenie § 111 ods. 1 CSP upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti doručenky, t. j.,že údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Ak strana sporu spochybňuje
správnosť údajov uvedených na doručenke, t. j., že ustanovený postup doručenia nebol dodržaný, je
povinný o tom súdu predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie (napr. uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/23/2010, 3Sžf/27/2011).

2.4. V danom prípade odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie, ktorými mal za preukázané
riadne doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi dňa 21. mája 2018 za správne,
zodpovedajúce logickému záveru, vyústenému na podklade zistených skutočností. Predovšetkým

žalovaná listinnými dôkazmi a to listinou obsahujúcou okamžité skončenie pracovného pomeru
spolu s podacím poštovým lístkom a doručenkou preukazujúcou jeho doručenie, si splnila dôkaznú
povinnosť na preukázanie svojho tvrdenia, že žalobcovi doručila okamžité skončenie pracovného
pomeru predpísaným spôsobom vyplývajúcim z § 38 Zákonníka práce. Časovú súvislosť medzi
dátumom okamžitého skončenia pracovného pomeru z 24. apríla 2018, odovzdaním zásielky na poštovú
prepravu dňa 3. mája 2018 a dátumom prevzatia zásielky žalobcom dňa 21. mája 2018, považoval za

dostatočnú a presvedčivú. Minimálne postačujúcu na to, aby dôkazné bremeno preukázať, že zásielka
v skutočnosti neobsahovala okamžité skončenie pracovného pomeru, ale pozvánku na zasadnutie,
zaťažovalo žalobcu, a nie žalovanú. Pri doručovaní písomnosti je súd povinný vychádzať z vyvrátiteľnej
domnienky, že poštový doručovateľ postupoval v súlade so zákonom a poštovým poriadkom a teda,
že písomnosť žalobcovi odovzdal zákonom predpísaným postupom a teda, že adresát sa o obsahu

doručovanej zásielky mohol dozvedieť až potom, čo jej prevzatie písomne potvrdil a nie naopak. Ak
žalobca tvrdil, že poštový doručovateľ takto nepostupoval, hoci na výslovnú žiadosť samotného žalobcu,
a teda postupoval nezákonne, bol povinný na preukázanie tejto skutočnosti predložiť dôkaz. V tomto
smere žalobca nenavrhol vypočuť poštovú doručovateľku, ktorá by jeho tvrdenia preukázala. Navyše
žalobca v tomto smere neuviedol ani len označenie menovanej pracovníčky pošty, čím znemožnil súdu

takýto dôkaz vykonať ex offo s odkazom na ustanovenie § 319 CSP. Na zdôraznenie správnosti odvolací
súd, ktorý sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie dodal, že v rovnakom období v máji 2018 žalovaná
zasielala okamžité skončenia pracovného pomeru aj R. Z. a R. Z., ktorí nenamietali, že by im žalovaná
poslala pozvánku na mimoriadne zasadnutie valného zhromaždenia, ktorí zásielky riadne prevzali v
dňoch 9. a 11. mája 2018. Na základe uvedeného preto odvolací súd nepovažoval za pravdepodobné,

že by žalovaná výlučne len žalobcovi doručovala v tom istom období inú zásielku, navyše obsahujúcu
pozvánku na mimoriadne zasadnutie valného zhromaždenia, ktoré sa konalo dňa 24. apríla 2018, už
v čase podania tejto zásielky na poštovú prepravu dňa 3. mája 2018. Hoci ide o nepriame dôkazy,
skutočnosť, že žalovaná v rovnakom období doručovala všetkým dotknutým zamestnancom okamžité
skončenie pracovného pomeru, logicky vyúsťuje v záver, že takéto okamžité skončenie v danom čase

doručovala aj žalobcovi. Navyše v tomto období nevznikla žalovanej potreba doručovať žalobcovi a ani
iným zamestnancom inú zásielku, ktorá skutočnosť nebola v konaní preukázaná. Medzi doručovaním
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi a ďalším osobám R. a R. Z. bola časová súvislosť.
Vzhľadom k tomu, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej bol ukončený okamžitým skončením k 21.
máju 2018, za správny preto považoval i záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi neprináležala náhrada

mzdy za obdobie od 29. júna 2018 do 28. júna 2021 t. j. za obdobie, kedy už pracovný pomer žalobcu
neexistoval. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom
výrokuakovecnesprávnypotvrdilvsúlades§387ods.1a2CSP.Onárokunanáhradutrovodvolacieho
konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len „dovolateľ“),
ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) a z § 421 ods. 1 písm. b) a písm. c)
CSP. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za protiprávne. Namietal, že súdy prevzali
argumentáciu žalovanej, že z dôvodu skončenia okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, mu nepatrí náhrada mzdy. Poukázal na skutkové okolnosti týkajúce

sa doručovania listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru, a na ustálený skutkový stav k tejto
otázke, s ktorým nesúhlasil. Spochybnil dátum uvedený na listine, ktorý považoval za nepravdivý a
tvrdil, že zásielku pod podacím č. C. XXXXXXXXX Sk prevzal dňa 21. mája 2018. Opätovne poukázal
na skutkové okolnosti týkajúce mimoriadneho zasadnutia valného zhromaždenia, v ktorej ako akcionár
zastával aj funkciu predsedu predstavenstva a zároveň bol jej ekonomickým riaditeľom. Za neadekvátnu

považoval argumentáciu vo vzťahu k odôvodneniu uvedenému odvolacím súdom v bode 27. Zdôraznil,
že na doručenke nebolo uvedené, aká zásielka sa doručuje, a preto nemal ako proti obsahu zásielky
protestovať. Jediné, čo mohol spraviť, bolo, že na doručenke vlastnoručne napísal ,,MVZ“, teda to čo,
skutočne zásielka obsahovala. V tejto súvislosti vytkol súdom nižšej inštancie, že sa vôbec nezaoberalijeho zásadnou právnou argumentáciou, ktorá sa týkala vyhodnotenia vzájomného vzťahu skončenia
pracovného pomeru výpoveďou a okamžitým skončením. Pracovný pomer na základe výpovede z 15.
januára 2018 skončil uplynutím trojmesačnej zákonnej výpovednej lehoty dňa 30. apríla 2018. Listina

o okamžitom ukončení pracovného pomeru je dátumovaná dňom 24. apríla 2018, ktorý dátum nie je
podstatný. Žalovaná mohla na túto listinu napísať akýkoľvek dátum. Dôležité je, kedy bola táto listina
odoslaná a podstatné, kedy ju prevzal zamestnanec. Právne účinky nastávajú doručením, aj keď poprel,
želistinamuboladoručená.Žalovanámalalistinuodosielaťdňa3.mája 2018tedavdobe,keďpracovný
pomer neexistoval, pretože zanikol uplynutím výpovednej lehoty dňa 30. apríla 2018. Z uvedeného

vyplýva,žeúčinkyvýpovedenastalidňa30. apríla 2018aúčinkytzv.okamžitéhoskončeniapracovného
pomeru mali nastať dňa 21. mája 2018. Z dôvodu nevysporiadania sa s uvedenými podstatnými
argumentmi súdmi nižšej inštancie, došlo podľa názoru dovolateľa k porušeniu jeho procesných práv
v súlade s § 420 písm. f) CSP.

3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP, dovolateľ

poukázal na odôvodnenia rozhodnutia súdov nižších inštancii a judikatúru, týkajúcu sa skončenia
pracovného pomeru viacerými spôsobmi, ktoré Zákonník práce nevylučuje, ani nezakazuje. Jednotlivé
právne úkony sa potom posudzujú samostatne a rovnako samostatne nastávajú ich právne účinky.
Uznal, že počas plynutia výpovednej doby môže zamestnanec porušiť závažným spôsobom pracovnú
disciplínu a to môže byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Zastával názor, že v

takom prípade bolo možné rozviazať pracovný pomer okamžitým skončením, ale jedine do skončenia
výpovednej doby, t. j. do 30. apríla 2018. Po skončení pracovného pomeru uplynutím výpovednej
lehoty nie je možné rozviazať pracovný pomer ani okamžitým skončením, pretože pracovný pomer
už nejestvuje. Pokiaľ je dovolateľovi známe, publikované rozhodnutia sa týkajú takých prípadov, keď
okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo vykonané a jeho účinky nastali počas plynutia výpovednej

doby. Navrhol napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolacie dôvody korešpondujú s dôvodmi, ktoré
uviedol žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku prvej inštancie. Podľa jej názoru sa odvolací súd

riadne, úplne, zrozumiteľne a hlavne presvedčivo vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi žalobcu.
Súdy oboch inštancií zdôvodnili, prečo museli prihliadnuť na okamžité skončenie pracovného pomeru
z 24. apríla 2018 žalobcu u žalovanej. Niet pochýb, že žalobca sa nedomáhal určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru z 24. apríla 2018 žalobcu u žalovanej. Ak teda súd prvej
inštancie, ako aj odvolací súd určili, že výpoveď pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce z 15. januára 2018 je neplatná, pracovný pomer žalobcu u žalovanej musel skončiť doručením
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi dňa 21. mája 2018, pretože žalobca v prekluzívnej
2-mesačnej lehote v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce, žalobu o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru z 24. apríla 2018 nepodal. Z uvedeného dôvodu došlo preto k skončeniu
pracovného pomeru žalobcu u žalovanej dňom 21. mája 2018, na základe jednostranného zrušovacieho

prejavu. Podľa názoru žalovanej, k tomuto skončeniu pracovného pomeru došlo platne a účinne.
Napokon aj keby išlo o neplatný právny úkon, jeho platnosť po uplynutí prekluzívnej 2-mesačnej lehoty
následne nemôže preskúmať ani súd. Námietka žalobcu vznesená v dovolaní, týkajúca neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovanej k 21. máju 2018, preto nemôže nahradiť
žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka

práce.Vkontexteuvedenéhožalovanápoznamenala,žeanivprípadezrušeniadovolanímnapadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, prípadne rozsudku súdu prvej inštancie, otázkou namietanej neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru z 24. apríla 2018 sa súdy už nemôžu zaoberať. Na záver
poznamenala,ževskutkovoaprávnev zhodnomkonaníourčenieneplatnostivýpovedezamestnancaa
o náhradu mzdy rozhodol Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoPr/8/2024 rovnako

a odvolanie žalobcov (zamestnancov) zamietol zo zhodných dôvodov. Navrhla dovolanie zamietnuť.
Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v

neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie
je potrebné odmietnuť.6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.
8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne

konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán

v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).
13. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal
prevzatie argumentácie žalovanej súdmi nižšej inštancie, ako aj nevysporiadanie sa odvolacím súdom

s uplatnenými odvolacími námietkami, preto napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné pre
jeho nezrozumiteľnosť.

14. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu uvedenému súdmi nižšej inštancie dovolací súd
uvádza, že uplatnená námietka nie je dôvodná. V danom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny v súlade s § 387 ods. l CSP, pričom sa stotožnil s jeho odôvodnením,
na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Z jeho obsahu je zrejmé, že vychádzal
z ustáleného skutkového stavu súdom prvej inštancie a v súlade s § 387 ods. 3 CSP sa vysporiadal
zákonným a vyčerpávajúcim spôsobom aj s podstatnou uplatnenou odvolacou argumentáciou žalobcu.
V podstatnom rozsahu v odôvodnení v bodoch 23. až 29., okrem stotožnenia sa so závermi uvedenými

súdom prvej inštancie v otázkach posúdenia účinného doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalovanej žalobcovi dňa 21. mája 2018, ktorého neplatnosť nebola žalobcom namietaná v
prekluzívnej lehote v zmysle § 77 Zákonníka práce, na doplnenie a k odvolacím námietkam uviedol,
že rozviazanie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebopostupne, Zákonník práce ani iné právne predpisy nevylučujú (nezakazujú). Jednotlivé právne úkony sa
potom posudzujú samostatne a samostatne nastávajú aj ich právne účinky (R 31/1998), poukazom aj na
záver vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 138/2003, z ktorého

relevantnú časť citoval. V prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru ide o relatívnu neplatnosť
právneho úkonu, ktorej sa môže dovolávať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti dotknutý.
Ide o výnimku zo zásady absolútnej neplatnosti právnych úkonov, z ktorej vychádza Zákonník práce.
Dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka
práce má prekluzívny charakter, t. j. prepadný. To znamená, ak žalobca, ktorý sa mohol dovolať

neplatnosti, žalobu nepodal, skončil sa jeho pracovný pomer podľa jednostranného zrušovacieho
prejavu. Odvolací súd poukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu k tejto otázke vyplývajúcu
z judikátov pod č. R 40/1969, R 6/1987, R 20/1987, R 75/1977, z ktorých právne vety citoval, ako
aj na rozsudok najvyššieho súdu z 11. decembra 2008 sp. zn. 3Cdo/147/2008, z ktorého vyplývajúci
relevantný záver citoval. Vo vzťahu k uneseniu dôkaznej povinnosti sporových strán, v súvislosti
s preukázaním doručenia zásielky žalovanej, obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru,

odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie týkajúce sa riadneho preukázania doručenia za
správne, zodpovedajúce logickému záveru, vyústenému na podklade zistených skutočností. Z dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovanej dňa 21. mája 2018, žalobcovi preto
neprináleží nárok na náhradu mzdy za obdobie od 29. júna 2018 do 28. júna 2021, kedy už pracovný
pomer žalobcu u žalovanej neexistoval.

15. Vychádzajúc z uvedených dôvodov súdmi nižšej inštancie chápaných v ich organickej,
kompletizujúcej jednote (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých
skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval
odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

uvedené odvolacím súdom v bodoch 18. až 29. spĺňa zákonné náležitosti vyplývajúce z § 393 CSP v
spojení s § 220 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne
ich zrozumiteľnosť, aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,

ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s
uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami možno považovať za dostatočné aj v súlade s § 387
ods. 3 CSP.
16. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľa dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil

podľa predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených

námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS

252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).
17. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z

9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

18. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že z procesného postupu súdov nižšej
inštancie nebola zistená existencia vady zmätočnosti, preto prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je daná. Dovolaním sa nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonanéhodokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy
prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva

v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I.
ÚS 6/2018).
19. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP, dovolateľ
nespochybnil záver súdov o možnosti zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby, skončiť
pracovný pomer aj okamžite v prípade porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Podľa jeho

názoru však zamestnávateľ tak mohol urobiť v jeho prípade jedine do uplynutia výpovednej doby t. j. do
30.apríla2018.Podotkol,žeposkončenípracovnéhopomeruužniejemožnérozviazaťpracovnýpomer
ani okamžitým skončením, lebo už pracovný pomer neexistuje. Podľa jeho presvedčenia ide o špecifický
a jedinečný prípad, s ktorou otázkou sa zatiaľ dovolací súd nezaoberal, čím je daná prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, prípadne podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Zároveň
poznamenal, že súd nepripisoval význam argumentácii žalovanej, že aj keby bola výpoveď neplatná,

pracovný pomer bol rozviazaný okamžitým skončením. I napriek tomu vo veci konal neprimerane dlho
a nebol schopný zaujať správny právny názor. Podľa názoru dovolateľa na rozhodnutí o neplatnosť
výpovede by v takom prípade neexistoval právny záujem.

20. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.

21. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

22. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková. Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)

splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (sp. zn.
4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,

či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže
dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

23. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že
uvedené ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej

podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom
založil svoje rozhodnutie a dovolací súd sa zároveň ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej
praxi nezaoberal.

24. Dovolací súd posudzujúc procesnú prípustnosť uplatneného dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 CSP

v snahe autenticky porozumieť obsahu dovolania v súlade s § 124 CSP v spojení s čl. 11 Základných
princípov CSP (I.ÚS 51/2020, III. ÚS 76/2021, III. ÚS 163/2021, I. ÚS 115/2020) dospel k záveru, že
nastolená otázka týkajúca sa možnosti rozviazania pracovného pomeru v danom prípade len jedine do
skončeniavýpovednejdobyt.j.do30.apríla2018,nezodpovedájejvymedzeniuvsúladesnáležitosťami
vyplývajúcimi z ustanovenia § 432 CSP.

25. V danom prípade bolo právoplatne určené, že výpoveď žalovanej z 15. januára 2018 daná žalobcovi
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná z dôvodu jej neprerokovania so zástupcom
zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. Dôvodom zamietnutia žalobného návrhu o uplatnenýnárok na náhradu mzdy za obdobie od 29. júna 2018 do 28. júna 2021, kedy už pracovný pomer
žalobcu u žalovanej skončil okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre
závažné porušenie pracovnej disciplíny dňom 21. mája 2018, bolo jeho platné skončenie, ktoré nebolo

predmetom posúdenia v danej veci. Ktorého prípadná neplatnosť nebola žalobcom namietaná v 2-
mesačnej prekluzívnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce. S prihliadnutím na skutočnosť, že súdy
nižšej inštancie vyhodnotili výpoveď z pracovného pomeru z 15. januára 2018 za neplatnú a okamžité
skončenie pracovného pomeru z 24. apríla 2018 za platné, žalobcovi by patrila náhrada mzdy v zmysle §
79ods.1Zákonníkapráceoddoby,kedyoznámilžalovanej,trvánaďalšomzamestnávanít.j.od29.júna

2018 (list žalobcu z 11. júna 2018, ktorým žalovanej písomne oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní).
Keďže žalobca písomne oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní až po platnom skončení
jeho pracovného pomeru u žalovanej, nárok na náhradu mzdy za uplatnené obdobie mu preto nevznikol.
Z uvedeného dôvodu preto bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná.

26. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje nevymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s

náležitosťami vyplývajúcimi v zmysle § 432 CSP, lebo na riešení otázky týkajúcej sa možnosti skončenia
pracovného pomeru len do uplynutia výpovednej lehoty, napadnuté rozhodnutie nespočívalo.

27. Navyše dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 19. marca 2025 sp. zn.
7CdoPr/1/2025,ktorýmodmietoldovolanievsúlades§447písm.c)apísm.f)CSP, vskutkovoobdobnej

a právnej veci žalovanej, avšak iných žalobcov, ktorí boli jej bývalými zamestnancami.

28. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. c) CSP
vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 447 písm. f) CSP
vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP, z dôvodu jeho nevymedzenia v súlade s

náležitosťami vyplývajúcimi z § 431 až § 435.

29. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej, ktorej priznal nárok na ich náhradu proti
žalobcovi v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie

v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.