Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 72C/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123216632
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Skyba

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7123216632.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, sudcom JUDr. Jaroslavom Skybom, v spore žalobcu: A. B., narodený X.X.XXXX,

bytom C. XXX, XXX XX D. E. zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., IČO:
54 725 542, so sídlom Ku Potoku 4, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, v ktorej mene koná
Ministerstvo vnútra SR, IČO: 00151866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch,

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 26.9.2023 domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v
sume 5.000 eur za porušenie práva Európskej únie Slovenskou republikou, a to konkrétne povoleného
limitu pracovnej doby stanoveného v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
„Smernica“).

2. Žalobca žalobu skutkovo zdôvodnil tým, že ako príslušník Hasičského a záchranného zboru SR má
opakovane nariaďovaný výkon práce v 16,5 hodinových zmenách, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová
pohotovosť,poktorej24-hodinovejzmenenasledujú2dnivoľna,pričomtaktodochádzakpravidelnému
prekračovaniu 48 hodín za obdobie 7 dní. Z uvedeného je zrejmé, že každý hasič pracujúci na zmeny
bežne strávi na pracovisku týždenne viac ako 48 hodín. Takéto rozvrhnutie pracovných zmien podľa
vnútroštátneho práva je rozporné s úpravou maximálneho pracovného času garantovaného článkom 6
písm.b)Smernice,vzmyslektoréhočlenskéštátymajúpovinnosťprijaťopatrenianazabezpečenietoho,

aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas u každého
pracovníka vrátane nadčasov v období 7 dní neprekročil 48 hodín. Žalobca poukázal na to, že zákon
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „ZoHZZ“), ktorým sa spravujú pomery
hasičov, uvádza v Prílohe č. 4 k zákonu, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, no v skutočnosti
tomu tak nie je a služobná pohotovosť nariaďovaná žalobcovi nie je súčasťou služobného času. V tomto
smere sa ZoHZZ, ako právna úprava lex specialis, odlišuje od ustanovenia § 96 zákona č. 311/2001
Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), ktorý zohľadňuje Smernicu a na ňu

nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SDEÚ“), no v zmysle § 193 ZP sa Zákonník práce
na právnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Žalobca
má za to, že nedostatkom ZoHZZ je aj neprebratie ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice, ktorý
stanovuje maximálny týždenný pracovný čas, ako aj fakt, že ZoHZZ nepovažuje služobnú pohotovosťza súčasť týždenného pracovného času. Takáto úprava nie je v súlade s článkom 2 ako ani článkom 6
písm. b) Smernice, čo zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky a jej povinnosť náhrady škody takto
postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Takto

sa na území Slovenskej republiky nezaručuje plná účinnosť úniového práva, čo je napokon v rozpore s
článkom 4 Konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii z roku 1992.

3. Žalobca k žalobe pripojil aj výpis z dochádzkového systému SAP. Takto má žalobca za to, že mu
vznikla ujma vo forme straty možnosti odpočinku, za čo žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy v

sume 5.000 eur. V žalobe poukázal na rozhodnutia SDEÚ vo veciach C - 429/09 G. Fuß, C - 437/05
J. Vorel, C - 397/01 Pfeiffer, z ktorých vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice bude mať priamy
účinok priznávajúci právo jednotlivcom, ktoré budú môcť uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi. Na strane
druhej však pokiaľ pôjde o uplatnenie práva na náhradu škody, ako aj spôsob jej výpočtu, bude na
vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby za súčasného rešpektovania zásady rovnocennosti
a efektivity určilo odpovede na tieto otázky, nakoľko Smernica už ďalší návod v tomto smere nedáva.

Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych normách nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému zaťaženiu jednotlivcov
pri získaní tejto náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). Úlohou vnútroštátneho súdu v
tomto procese bude tiež posúdiť, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva,

či porušenie tejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi takýmto porušením a následnou škodou
spôsobenou jednotlivcovi existuje príčinná súvislosť, ako to bolo uvedené aj v bode 47 rozhodnutia
SDEÚ C - 429/09 G. Fuß.

4. Žalobca má za to, že v danom prípade boli splnené podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej

republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva vyplývajúceho z článku 6 písm.
b) Smernice, čo opiera predovšetkým o rozhodnutie SDEÚ C - 429/09 G. Fuß. Podľa záverov SDEÚ v
predmetnejvecisaustanoveniaSmernicevzťahujúajnapostaveniehasičovzamestnanýchvoverejnom
sektore, a pokiaľ takýto hasič odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci limit stanovený článkom
6 písm. b) Smernice, môže sa domáhať vyvodenia zodpovednosti orgánov dotknutého členského

štátu a priznania nároku na náhradu škody, nakoľko článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok
priznávajúci právo jednotlivcom, ktoré môžu takto uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi. Tu sa potom
uplatnia usmernenia SDEÚ, v zmysle ktorých: 1.) tu musí existovať úniové právo, pričom bolo potvrdené,
že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke, príp. obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

priamo domáhať na vnútroštátnom súde. 2.) porušenie úniového práva musí byť dostatočne závažné. V
tejto súvislostižalobca opäť poukázal na závery z rozhodnutia C - 429/09 G. Fuß, kde SDEÚ konštatoval,
že nedodržanie požiadaviek uvedených v článku 6 písm. b) Smernice bolo zjavným porušením práva
EÚ. 3.) existencia príčinnej súvislosti, pričom je na vnútroštátnom súde, aby overil, či existuje príčinná
súvislosť medzi porušením úniového práva a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času

na odpočinok, na ktorý by ináč mal nárok pri plnom rešpektovaní zásady zakotvenej v článku 6 písm.
b) Smernice.

5. Žalobca v žalobe tiež poukázal na to, že v slovenskom právnom poriadku absentuje osobitná úprava
týkajúca sa konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva, ako aj spôsobu výpočtu

takto vzniknutej škody u jednotlivca. Žalobca sa domnieva, že táto škoda má nemajetkovú povahu a
v danej situácii sa môžu použiť pravidlá zakotvené v ustanoveniach § 11 - 13 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), nakoľko predmetné ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho
úniovéhopráva.Tužalobcazdôraznil,žepodmienkyuplatneniavnútroštátnejzodpovednostispôsobenej

zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa OZ sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v
režime úniovej zodpovednosti, nakoľko sa tu tiež predpokladá existencia zásahu spôsobilého privodiť
nemajetkovú ujmu, tiež musí ísť o zásah neoprávnený, teda v rozpore s objektívnym právom a napokon,
že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Žalobca má za to, že tieto
podmienky boli naplnené a vznikol mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslený v žalobe v sume

5.000 eur.

6. Súd dňa 23.10.2023 doručil žalovanému žalobu s prílohami, aby sa vyjadril k žalobe.7. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní došlom súdu dňa 3.11.2023, v ktorom v prvom rade poukázal
na vymedzenie pôsobnosti Smernice zakotvenej v článku 2 Smernice 89/391/EHS, kde v odseku 1
sa nachádza pozitívne a v odseku 2 negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice. Podľa odseku 2 sa

Smernica nebude uplatňovať na určité osobitné činnosti služieb civilnej obrany, pričom vzhľadom na
charakter činností vykonávaných príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru a s tým spojený rozvrh
ich služobného času má žalovaný za to, že Smernica sa na hasičov nevzťahuje v plnom rozsahu, a
preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu ich práv v zmysle dotknutej Smernice. Podľa názoru žalovaného,
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť, ktorá

je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice podľa článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Poukázal
na rad ustanovení ZoHZZ, zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme, zákona č.
42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, z ktorých má vyplynúť, že Hasičský a záchranný zbor, resp.
jeho príslušníci, vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj
úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, čo bude patriť v plnej miere do pôsobnosti vnútroštátnej

právnej úpravy. Z vyššie uvedeného tak možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/
ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Z toho podľa žalovaného vyplýva, že smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na
odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Žalovaný poukázal na
to, že ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit,

mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z.
a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.

8. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu s poukazom na to, že v prípade
netransponovania smernice alebo pre nesprávnu transpozíciu smernice môže žalobu podať Európska

komisia priamo na SDEÚ alebo fyzická, príp. právnická osoba, ktorá bola priamo dotknutá, resp. u ktorej
došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv, a to priamo na vnútroštátny súd členského štátu EÚ.

9. Následne sa žalovaný podrobne vo svojom podaní venuje transpozícii článkov Smernice 2003/88/
ES ako reakciu na tvrdenie žalobcu o nesprávnej transpozícii tejto smernice. Zmysel článku 2 ods. 1

Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85
a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.
Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za

ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92

zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe
(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe

podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad
aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v
tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1,
rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou

formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom
štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej
služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na čl. 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý

umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného
o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2019 - 2020, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2021, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského azáchranného zboru na rok 2022, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru na rok 2023 ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný
čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí

služobnéhočasujetedaupravenévčl.3snápisom„Podmienkyvýkonuštátnejslužby“ods.1Kolektívnej
zmluvy pre príslušníkov HaZZ pre rok 2019-2020, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy pre príslušníkov HaZZ pre rok 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.:
„Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ , v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“
ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“

a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Vzhľadom na
uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia§ 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z.,
ako aj ustanovenia kolektívnych zmlúv plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. K transpozícii
čl. 6 Smernice 2003/88/ES žalovaný poukázal na znenie zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý upravuje
limity služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín

týždenne v zmysle ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z.z. Podľa § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi prikázať
v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne.
Z § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne.
Vtedy však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2
zákona č. 315/2001 Z.z. Podľa jeho názoru bol čl. 6 Smernice 2003/88/ES transponovaný správne.

10. Žalovaný teda uvádza, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že štát neprebral Smernicu 2003/88/
ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by

bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K nároku na náhradu
škody žalovaný najprv uviedol svoj názor, že Článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku
17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku,
za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne

služby a služby civilnej ochrany. Avšak pre prípad, že súd dospeje k názoru, že odchylná úprava nie je
možná, žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca neosvedčil žiadnym spôsobom, že mu vznikol nárok
na náhradu škody. V prvom rade uvádza, že mu nie je zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej

legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.

vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí

to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len
za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas
pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k
dispozícií.Pokiaľsúd,napriekvšetkýmdoterazuvedenýmskutočnostiam,dospejekzáveru,žeslužobná

pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda
má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) by mal
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu aleboobmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel
zdôrazniť, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel.
Toznamená,žežalobcažiadnymspôsobomneoznámilsvojmuzamestnávateľovi,žeodmietavykonávať

služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že
výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje
ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil
prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym
systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia

znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky E. a i / Rada a komisia,
C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel. Žalovaný tiež
poukázal na to, že nie je dôležitý plán služieb, ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil
vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia a odkázal pri
tom na tabuľku , ktorú v tejto súvislosti vyhotovilo Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru
v Košiciach. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody žalovaný odkazuje na rozsudok ESD

C- 429/09 G. Fuss a rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/25/2017 zo dňa 23.12.2019.
Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny
48hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované
hodinyvzhľadomnapohotovosťanadčasyalebodovolenkuapráceneschopnosť,počasktorýchžalobca

reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj
keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času

ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období
6mesiacov. Pripomenul, že dôkazné bremeno je na žalobcovi. Napokon žalovaný s poukazom na výšku
náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných činov a rozhodovaciu prax namietol neprimeranú výšku
požadovanej škody. Poukázal na to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať iba,

ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou
priznania je existencia závažnej ujmy, ktorú podľa žalovaného žalobca nepreukázal.

11. Žalobca v replike doručenej súdu dňa 1.12.2023 uviedol, že predmetom konania je žaloba
o zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou. Zo žaloby vyplýva, že

do zákona č. 351/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa v dôsledku nesprávneho prebratia
Smernice nepremietlo ustanovenie jej čl. 6 písm. b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe pre
hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. Nemajetkovú ujmu, ktorú dôsledkom toho
žalobca utrpel, si uplatňuje pred konajúcim súdom. Nakoľko žalovaná Slovenská republika ako členský
štát EÚ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranicapriemernéhotýždennéhopracovnéhočasupodľačl.6písm.b)Smernice2003/88/ES.Porušenie
čl. 6 písm. b) tejto Smernice voje vo vzťahu k žalobcovi dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie,
ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09). Žalovaná

je Slovenská republika podľa § 21 Občianskeho zákonníka a pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych
vzťahov vzťahov štát, je právnickou osobou. Za riadnu transpozíciu smernice zodpovedá členský štát
EÚ, teda Slovenská republika. Nakoľko nedošlo k riadnemu prebratiu citovanej smernice, je Slovenská
republika pasívne legitimovanou v predmetnom konaní.

12. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ nie
je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že sa Smernica 2003/88/ES nevzťahuje na protipožiarne
služby a služby civilnej obrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom. Výnimka uvedená v
článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania
služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne

vážna situácia, napr. katastrofa, keď nebude možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné
tímy. Aj v rozhodnutí C - 518/15 R. Matzaka bolo vyslovené, že Smernica sa má uplatniť aj na
činnosti hasičského zboru. V súvislosti s transpozíciou príslušných ustanovení Smernice uviedol, že z
predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že súčet služobného času žalobcu v dôsledkuvýkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný
čas, čo v konečnom dôsledku nespochybnil ani žalovaný. Takto napriek tvrdeniam žalovaného o
správnej transpozícií Smernice je praktickým dôsledkom aplikácie ustanovení ZoHZZ to, že negarantuje

maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru. Žalobca bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES.

13. Žalobca tiež zdôraznil, že žiadne ustanovenie ZoHZZ nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov

v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času, nakoľko len
„bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby
v služobnom čase. Nariadená služobná pohotovosť nie je považovaná za výkon štátnej služby, nakoľko
len odráža stav pripravenosti hasiča na prípadné vykonanie štátnej služby v prípade, ak k nej bude
povolaný. Smernica však nepozná žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom
odpočinku tak ako ZoHZZ vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. Žalobca poukázal opäť

na rozhodovaciu činnosť SDEÚ, v zmysle ktorej sa pracovná pohotovosť na pracovisku považuje za
pracovný čas, pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť nemožno
považovať za čas odpočinku. Pravidelné prekračovanie maximálnej týždennej služobnej doby hasičov
pre to, že ich pohotovosť nebola považovaná za súčasť služobnej doby, hoci tak malo v zmysle úniového
práva byť, zakladá porušenie článku 6 písm. b) Smernice a zakladá zodpovednosť štátu za náhradu

takto spôsobenej škody. Štát bude vždy zodpovedný za takéto porušenie, a to bez ohľadu na verejný
orgán, ktorý sa porušenia dopustil.

14. Žalobca v reakcii na tvrdenia žalovaného zdôraznil, že záväzok garantovať priemerný 48 hodinový
týždenný pracovný čas bude existovať aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko ani Smernica

nespája s určením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať záväzok vyplývajúci z článku
6 písm. b) Smernice. Žalobca má za to, že bola nesprávne transponovaná Smernica, nakoľko za súčasť
služobnej doby hasičov sa v zmysle právnej úpravy ZoHZZ nepovažuje ich pracovná pohotovosť na
pracovisku,čojevzjavnomrozporesčlánkom2ods.1a2Smernice.Taktodochádzakvznikuškody,ato
na súkromnom a rodinnom živote hasičov nútených vykonávať službu nad priemerný týždenný pracovný

čas stanovený Smernicou, pričom k odstráneniu tohto stavu by bola potrebná legislatívna zmena
ZoHZZ a nie rôzne individuálne kroky hasiča voči svojmu zamestnávateľovi. Dlhodobé nerešpektovanie
maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry
fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež
na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Preto odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý

a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie (článok 2 bod 9 Smernice).

15. Žalovaný v duplike doručenej súdu dňa 21.12.2023 zotrval na svojej doterajšej argumentácii a ním

uplatnených námietkach. Žalovaný uvádza, že v prípade, ak sa súd nestotožní s právnym názorom
žalovaného, s právnym názorom Okresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216
zo dňa 23.12.2019, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa
24.11.2020, žalovaný namieta neprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov
v obdobných veciach. Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených obdobných

rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000 eur až 2.500 eur.

16. Súd vo veci nariadil pojednávanie dňa 7.3.2024, na ktorom vykonal dokazovanie, a to listinnými
dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, účastníckou výpoveďou žalobcu, z ktorej vyplynulo, že si uplatňuje
náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie od 9/2020 do 9/2023 (za 36 mesiacov). Z výsluchu žalobcu na

pojednávaní súd konštatuje, že žalobca pracuje ako hasič - záchranár už 14 rokov. Do práce nastupuje
ráno o siedmej a do ďalšieho dňa do siedmej je v práci. Na pracovisku je prítomný aj počas pracovnej
pohotovosti, pričom v prípade nahláseného výjazdu musia byť pripravený do 1 minúty. Potom má dva
dni voľno. Pracovná pohotovosť sa mu nezarátava do fondu pracovného času. Žalobca ďalej uviedol, že
z dôvodu vyššie uvedeného rozvrhnutia pracovných zmien, nemal dostatok času na odpočinok, rodinu,

koníčky a v konečnom dôsledku ani na fyzickú prípravu do práce. Dodal, že v rámci svojej profesie
sa špecializuje aj ako viazač bremien, lezec a vykonáva činnosti aj v protiplynovej službe. S týmito
špecializáciami sú spojené aj školenia a osobitné preskúšania, ktoré sú nariaďované na deň voľna.
Vzhľadom na veľký počet výjazdov počas zmeny žalobca nepovažuje poskytnutý 48 hodinový odpočinokza dostatočný na regeneráciu psychických a fyzických síl. Takéto rozvrhnutie pracovného času sa podľa
žalobcu negatívne prejavuje v oblasti rodinného a súkromného života tým, že žalobca väčšinou 30 hodín
nie je doma a nemôže tráviť toľko času s deťmi ako by chcel, nesprevádza deti do školy a zo školy a na

krúžky a iné mimoškolské aktivity. V tejto stránke starostlivosti o deti ho suplujú jeho rodičia a manželka.
Rozvrhnutie pracovného času negatívne vplýva aj na trávenie času s manželkou v spoločnosti, keďže
nemajú priestor na voľno-časové aktivity so známymi a vo voľnom čase sa venujú skôr deťom. Napokon
dodal, že rozvrhnutie ho obmedzuje v aj starostlivosti o jeho rodičov.

17. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že neuznáva nárok žalobcu ani čo do základu, ani do výšky a
odkázal na svoju písomnú argumentáciu.

18. Súd vec právne posúdil podľa nasledujúcich právnych predpisov:

19. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods.5.

20. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času

ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.

21. Podľa článku 1 bod 2 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný

pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

22. Podľa článku 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné,
v zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

23. Podľa článku 2 bod 1 Smernice, „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou.

24. Podľa článku 6 písm. b) Smernice, členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v

súladespotrebouchrániťbezpečnosťazdraviepracovníkov,priemernýpracovnýčasprekaždéobdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

25. Podľa článku 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

26. Podľa § 85 ods. l ZoHZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

27. Podľa § 85 ods. 2 ZoHZZ, služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného

služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

28. Podľa § 86 ods. 1 a 2 ZoHZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia

ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

29. Podľa § 91 ods. 1 ZoHZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného
služobného času.

30. Podľa § 91 ods. 3 ZoHZZ, v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas
v rozsahu najviac 300 hodín.31. Podľa § 92 ods. 1 ZoHZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

32. Podľa § 97 ods. l písm. h) ZoHZZ, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného
voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

33. Podľa § 103 ods. 5 ZoHZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom,

okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za
pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

34. Podľa § 122 ods. l až 3 ZoHZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa §

92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného

pokoja,
c) 5% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja. Náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej
trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

35. Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť

v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

36. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za nesporne preukázané, že žalobca ako príslušník

Hasičského a záchranného zboru odpracoval v rozhodnom období, t.j. od 9/2020 do 9/2023 pracovný
čas, ktorý zjavne prekračuje 48 hodín týždenne. Počas rokov 2020 – 2021 boli žalobcovi nerovnomerne
rozvrhovanéslužbytakýmspôsobom,žena17hodinovúriadnuslužbuvslužobnýdeňnadväzujeurčená
7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene. Služobné pohotovosti boli
určované na čas nočných hodín od 22:30 hod. do 5:30 hod. Počas rokov 2022 - 2023 boli žalobcovi

nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 hodinovú riadnu službu v služobný
deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene.
Služobné pohotovosti boli určované na čas nočných hodín od 22:00 hod. do 6:00 hod. V prípade, že
je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná
pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín.

Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v
jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

37. Predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený v podobe peňažného plnenia majúceho povahu
nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku nesprávnej implementácie pravidla

úniového úprava do slovenského právneho poriadku, kedy malo dôjsť k porušeniu jeho práva na 48
hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ako práva garantovaného
právom Únie.

38. Predmet sporu sa preto nepochybne týka práva Únie, pričom v tejto súvislosti je potrebné zaoberať

sa otázkou vzťahu úniového a vnútroštátneho práva. V zmysle čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144 a tiež čl.
3 CSP je súd viazaný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzťah
úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťouvnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex oficio. Judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie (Ďalej len ESD) vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie
je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálne účinok komunitárneho
práva.

39. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú
škodu podľa judikatúry ESD nastáva, pokiaľ sú splnené kumulatívne jej tri predpoklady: a/ porušenie

úniovej normy, b/ porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c/ medzi porušením úniového práva
členským štátom existuje príčinná súvislosť.

40. Slovenská republika v zastúpení Ministerstva vnútra SR predstavuje garanta riadnej transpozície
Smernice EÚ do slovenského vnútroštátneho poriadku, pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť

hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo
nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného
a legislatívneho procesu. Preto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku právomoci súdu nie je
dôvodná.

41. Žalovaný ďalej namietal, že v spore nie je pasívne legitimovaný. Táto námietka nie je dôvodná. Podľa
ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva, patrí vnútroštátnemu
právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky
súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Spoločenstva.
Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi

právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody, ako
i premlčanie práva na náhradu škody stanovenej vnútroštátnymi predpismi, musia byť v súlade
s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity. Niet ale prekážok, aby pasívne legitimovaným
subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika (viď rozsudok C
- 429/09 G. Fuß z 25.11.2010), v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti

ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnej dobe.
Súčasne Slovenská republika je garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z. Navyše,
akoužbolouvedené,absentujúcaalebonesprávnatranspozíciaSmerniceEÚdonoriemvnútroštátneho
práva je výsledkom zákonodárneho a legislatívneho procesu. Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu,
ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp., ktorý

z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych predpisov nahradiť.

42.Pokiaľvprejednávanomprípadepredanúoblasťneexistuješpecializovanáprávnaúprava, namieste
je využitie analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vnútroštátne právo
SR síce pozná osobitný zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje otázku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba v prípade, pokiaľ existuje nezákonné
rozhodnutie, či nesprávny postup v príčinnej súvislosti, s ktorými vznikla tvrdená škoda. Sporná vec
sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do zákona č.
315/01 Z.z., teda nejde o naplnenie zákonných predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

43. V konaní sa žalovaný ďalej bránil námietkou, v zmysle ktorej sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času a otázky odmeňovania, ako aj námietkou,
v zmysle ktorej mal za to, že článok 2 ods. 1 a článok 6 Smernice boli riadne prebraté a transponované
do zákona č. 315/2001 Z.z. (ZoHZZ).

44. Súd sa preto zaoberal otázkou pôsobnosti Smernice čo sa týka príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na výklad rozsudkov SDEÚ, tak ako na
ňu správne poukázal aj žalobca, kde v bode 27 rozsudku C - 518/15 R. Matzaka z 21.02.2018 bolouvedené: „... Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj
keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s

poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám,
pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie.“ Žalovaný svoju obranu založil na tvrdení, že Smernica
poukazuje vo svojom článku 1 odd. 3 na Smernicu Rady č. 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktorá podľa článku

2 ods. 2 uvádza negatívne vymedzenie pôsobnosti na tzv. určité osobitné činnosti verejných služieb, ako
sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, medzi ktoré
žalovaný zaradil aj činnosť vykonávanú príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru. V tejto súvislosti
súd poukazuje na pomerne ustálenú súdnu prax pri posúdení tejto otázky v obdobných veciach, ako
napríklad v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/148/2021 - 177 zo dňa 23.03.2022, kde
bolo konštatované, že: „Článok 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia

činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica
89/391/EHS sa v zmysle článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“,
ku ktorým okrem iného patria všeobecné uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo,
obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.). Ako vyplýva z odseku 2 prvého
pododseku tohto článku neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutné v rozpore

charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti civilnej ochrany.
Na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru sa táto výnimka nevzťahuje. Cieľom
smernice je zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci. Výnimky z pôsobnosti uvedené
v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Okrem iného článok 2 ods. 2 prvý
pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také,

ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, a charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti
odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku. Ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie
je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Niet preto pochybností, že služobná

činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.“ Uplatnenie Smernice aj na hasičov bolo
niekoľkokrát konštatované aj v niekoľkých ďalších rozhodnutiach SDEÚ, kde o.i. bolo rozhodnuté, že
článok 6 písm. b) Smernice bude mať priamy účinok, nakoľko jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa
môžu domáhať v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (napríklad rozsudok C - 429/09 G. Fuß z 25.11.2010,
konkrétne bod 63.). Tu súd poukazuje aj na fakt, že v konaní pred vnútroštátnym súdom bude takto

na strane žalovaného vystupovať štát zodpovedný za dodržanie, rešpektovanie a zabezpečovanie
dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie.

45. Pri posúdení otázky, či na strane žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie štátom, a to
v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice, súd poukazuje na argumentáciu žalobcu, v zmysle

ktorej ZoHZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v
dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu takto vymedzeného maximálneho týždenného
pracovného času. Po bližšej analýze ustanovení § 85 a 92 ZoHZZ je možné zistiť, že argumentácia
žalobcu je správna, nakoľko podľa § 85 ods. 1 ZoHZZ platí, že služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. V zmysle §

92 ods. 1 ZoHZZ služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste
vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86
ods.2vrámcirozvrhnutiaslužobnéhočasu.Zpredmetnýchzákonnýchvymedzeníjednoznačnevyplýva,
že služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru „len“ bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase. Takto má

súd za to, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby a odráža len stav pripravenosti hasiča
na prípadné vykonanie štátnej služby, ak k nej bude zamestnávateľom povolaný. Na vyššie uvedené
ustanovenia potom nadväzuje § 122 ods. 3 ZoHZZ, kde sa konkretizuje, že náhrada za služobnú
pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej
služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. Existujúca právna kvalifikácia

služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorá nemá povahu
služobného platu. Ustanovenie § 103 ZoHZZ výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky
služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkonslužobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 § 103 v spojení s § 122
ods. 1 ZoHZZ).

46. Na základe vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že Smernica 2003/88 ES nebola
správne transponovaná. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky
má Smernicou garantované právo na maximálny 48 hodinový pracovný čas v zmysle článku 6 písm. b)
Smernice. Otázku podstatnú pre toto konanie, a to či do pracovného, resp. služobného času žalobcu
sa zarátava aj doba jeho služobnej (pracovnej) pohotovosti vyriešil v prípade hasičov ESD vo svojom

rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného
pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný
pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný
čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave

stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod
25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Ďalej v bode 35 sa konštatuje, že ESD už rozhodol, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., bod 99, ako aj Fuß, bod 52).

47. Žalobca v konaní predložil výpis z dochádzkového systému, ktorý reálne odrzkadľuje počet
odpracovaných hodín v tom ktorom mesiac za vyššie uvedené obdobie, je teda relevantným dôkazom.

V každom 6 – mesačnom referenčnom období pritom došlo k prekročeniu maximálneho 48 hod.
týždenného pracovného času, nie je pritom podstatné, či k takému to prekročeniu došlo každý
mesiac alebo len raz. Vychádzajúc z uvedeného výpisu, za obdobie 9/2020-02/2021 došlo u žalobcu
k prekročeniu nasledovne: v mesiaci 9/2020 činil priemerný týžd. prac. čas 56,42 hod., v mesiaci
10/2020 činil priemerný týžd. prac. čas 52,14 hodín, v mesiaci 12/2020 to bolo 64,05 h, v mesiaci

1/2021 to bolo 49,78 h. V referenčnom období 03/2021-08/2021 došlo k prekročeniu v týchto mesiacoch:
06/2021 činil týždenný priemerný čas žalobcu 50,63 hod., v mesiaci 7/2021 činil týždenný priemerný čas
žalobcu 58,67 hod. V referenčnom období 09/2021-02/2022 došlo u žalobcu k prekročeniu nasledovne:
v mesiaci 09/2021 týždenný priemerný pracovný čas činil 51,12 hod., v mesiaci 01/2022 to bolo 49,78
hod. týždenne. V referenčnom období 03/2022-08/2022 došlo k prekročeniu v mesiaci 03/2022 činil

priemer. týždenný pracovný čas žalobcu 53,02 hod. V referenčnom období 09/2022- 02/2023 došlo
k prekročeniu týžd. pracovného času u žalobcu v týchto mesiacoch: 2/2023 priemer. týžd. pracovný
čas bol 53,61 hod. V referenčnom období od 03/2023-08/2023 došlo k prekročeniu max. týžd. prac.
času v týchto mesiacoch: 04/2023 činil priemerný týžd. prac. čas 48,49 hod., v mesiaci 06/2023 to bolo
55,22 hod./týždeň. Z uvedeného je zrejmé, že v 6 mesačných referenčných obdobiach strávil žalobca na

pracovisku vrozsahuod0,94hodaž16,05hod.nadmaximálnyrozsah48hod.priemernéhotýždenného
pracovného času, ktorý garantuje žalobcovi úniové právo. Žalobca pritom pri výpočte odpracovaných
hodín (služobný čas + pracovná pohotovosť) správne krátil rozhodné obdobie pri výpočte priemerného
týždenného pracovného času vždy o dovolenku (17 hodín/ deň, resp. 16/ hodín/ deň), ktorú žalobca
v tom ktorom mesiaci čerpal.

48. Zo žaloby, výpisu z dochádzkového systému a tabuliek predložených stranami vyplynulo, že žalobca
v období od 9/2020 do 9/2023 strávil na pracovisku 1.276 hodín 51 minút pracovnej pohotovosti, ktoré
sa mu nezarátali do služobného času a ani do práce nadčas. Z uvedeného tiež vyplynulo, koľko hodín
žalobca odpracoval v rámci služobného času, resp. koľko hodín predstavoval v jednotlivých mesiacoch

jeho fond pracovného času (od 136 hodín až do 195 hodín mesačne) a koľko času odpracoval v rámci
pracovnej pohotovosti a nadčasu. Podľa týchto údajov žalobcu priemerný týždenný pracovný čas v
rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a času pracovnej
pohotovosti - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov v mesiaci 4,384) v období od 9/2020 do
9/2023 prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas.

49. Ohľadom námietky žalovaného o nezohľadnení dovolenky a práceneschopnosti žalobcu, súd
uvádza, že táto nie je na mieste aj s ohľadom na článok 16 Smernice 2003/88/ES, ktorý stanovuje, že
do výpočtu priemeru sa doby ročnej dovolenky a dočasnej práceneschopnosti nezapočítavajú alebo súneutrálne.Toznamená,žedobyročnejdovolenkyadočasnejpráceneschopnostisadovýpočtupriemeru
bez všetkého ako voľno nemajú započítavať.

50. Žalobca ako hasič nepochybne odpracoval v období od septembra 2020 do septembra 2023
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený Smernicou, na základe
čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Európskej únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov
dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia proti Slovenskej republike. Súd dodáva, že nesprávne prebratie Smernice do ZoHZZ a

jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom
Slovenskej republiky, ktoré však nerešpektuje Smernicu v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento
vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku C - 429/09 G. Fuß nezbavuje Slovenskú republiku
zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie
je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za
nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave

pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

51. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom podmienky
uplatnenia nároku sú dané v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ (napríklad rozsudok C - 118/08
Transportes Urbanos y Servicios Generales SAL z 26.01.2010) a sú dané splnením troch podmienok,

ako na to poukázal žalobca: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcovi práva,
2. porušenie je dostatočne závažné, a napokon 3. medzi takýmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Ako to bolo konštatované aj v početných
obdobných veciach, článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Európskej únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, pričom súd opätovne poukazuje na právne závery vo veci C - 429/09

G. Fuß, kde bolo zdôraznené, že priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka
týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je preto splnená.

52. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ

v danej oblasti. Tu bolo nesporne určené, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle
Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca v dotknutom
obdobíodpracovalnadstanovenýlimitvzmyslečl.6písm.b)Smernice,ideozjavnéporušeniejudikatúry

Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ. Preto bude v
predmetnej veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku
na náhradu škody.

53. Čo sa týka poslednej tretej podmienky, súd má za to, že tu existuje priama príčinná súvislosť medzi

porušením ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tak, že
nebol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas, čo muselo mať nevyhnutne za následok stratu času
na odpočinku, na ktorý by v opačnom prípade mal mať žalobca nárok. V súvislosti s argumentáciou
žalovaného o tom, že žalobca mal pred podaním žaloby na súd upozorniť nariadeného na vyššie
uvedené skutočnosti, resp. že mal prejaviť primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej

rozsah, súd poukazuje na to, že ani v zmysle Smernice, ani v zmysle judikatúry SDEÚ, sa takáto aktivita
zo strany žalobcu nepožaduje, resp. nie je podmienkou uplatnenia nároku na nemajetkovú ujmu, a súd
tieto nepovažoval za relevantné pri posúdení nároku žalobcu. Súd vychádza jednak z priameho nároku
každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady škody a jednak z povinnosti každého
členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Uvedené namietanie by v praxi znamenalo

prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia povinnosti členského štátu
spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im
k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu ku svojmu služobnému

úradu, by podľa súdu takáto aktivita navyše bola zrejme kontraproduktívnou.

54. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poukazujúc na najbližšiu právnu
úpravu v slovenskom právnom poriadku, aj vzhľadom na absentujúcu úpravu v Smernici, či inomprávnom predpise, a to na ustanovenie § 11 a nasl. OZ. Na základe vyššie uvedenej argumentácie
je zrejmé, že na strane žalobcu vznikla ujma v nemajetkovej sfére tým, že v dôsledku vnútroštátnej
úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica implementovaná

správne. Súd poukazuje na to, že v tejto súvislosti už bolo súdmi SR ustálené, že v zmysle slovenského
právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany
osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ a nie cez inštitút náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípady
porušenia práva jednotlivca garantovaného právom EÚ. Tu súd poukazuje na právny názor vyjadrený
v rozsudku C - 429/09 G. Fuß bod. 62: „...štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá

má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).“ Súd má za
to, že aj vzhľadom na tieto skutočnosti, kritéria pre stanovenie výšky náhrady musia byť analogické s

úpravou ochrany osobnosti v OZ, pričom je treba zdôrazniť, že pod náhradu škody slovenský právny
poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.

55. Úprava ochrany osobnosti v OZ nevyžaduje pre úspešnosť uplatnenia práva zavinenie toho,
kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Zodpovednosť za zásah do

ochrany osobnosti sa preto nemôže nikdy vylúčiť dôkazom ospravedlniteľného omylu, predpokladom
zodpovednosti nie je ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu, a bude stačiť, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva. V danom prípade súd dospel k záveru, že
podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ u žalobcu boli dané. V
zmysle predmetného ustanovenia totiž platí, že výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd ako neoprávnený
zásah do osobnostnej sféry žalobcu zo strany žalovaného posúdil nesprávne prebratie Smernice do
ZoHZZ, ktorá skutočnosť bola spôsobilá privodiť následky neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti, a to v dôsledku straty času na odpočinok, na ktorý by žalobca mal nárok, ak bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Súd pri stanovení výšky náhrady za

zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu, a to práva na odpočinok, súkromie a rodinný život
prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takýmto zásahom vznikla a následky takýmto zásahom vyvolané,
resp. následky, ktoré by takýto zásah bol spôsobilý vyvolať, na okolnosti zásahu, ako aj na doterajšiu
súdnu prax pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy.

56. Žalobca bol v skúmanom období, t.j. od 9/2020 do 9/2023, ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol
tráviťregeneráciousvojichpsychickýchafyzickýchsíl,akoajbudovaniuvzťahovvrámcirodinyprípadne
širších vzťahov, keď tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený
Smernicou. Súdu bolo na základe vykonaného dokazovania preukázané, že tento stav trval dlhodobo,
pričom zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca nemohol venovať toľko času, koľko by si predstavoval

svojej rodine, koníčkom a v neposlednom rade aj fyzickej príprave na výkon svojej profesie. Zároveň
je nutné zdôrazniť, že žalobca nemal dostatok času na oddych, ktorý je nesmierne potrebný vzhľadom
na rizikovosť jeho práce. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj
nasadenie vlastného života. Jeho práca je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná,
preto je nevyhnutné, aby si žalobca mal možnosť po práci aj odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,

rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania.
K argumentácii žalovaného, že počas pracovnej pohotovosti žalobca nemusí byť aktívny, môže si
oddýchnuť, súd zdôrazňuje, že osobitne v prípade hasičov, súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí
C-420/09 G. Fuß, keď potvrdil, že pracovný čas odpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby počas ktorej je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný

čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou. Nie je podstatné akým
spôsobom žalobca vykonával služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý alebo aktívny
počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť v stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez
vplyvu na poručšenie článku 66 písm. b) Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť
je vyplácaná odmena (viď napr. aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co 20/2023 zo dňa

30.3.2023 bod 36 odôvodnenia, posledný odsek).

57. Súd takto považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie sumu 2.500
eur (za 36 mesiacov táto suma predstavuje 69,44 eur na mesiac), berúc do úvahy súdmi priznanúvýšku nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch zásahu do práva na odpočinok, práva na rodinný
život (napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. CoPr/1/2019, 6CoPR/2/2019, 2Co/56/2022,
2Co/77/2022,rozsudkyKrajskéhosúduvBanskejBystrici14Co/34/2022,17Co/83/2022,17Co/78/2022,

17Co/77/2022). V prevyšujúcej časti (o 2.500 eur) súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol tak, ako
je to uvedené v II. výroku tohto rozsudku.

58. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, a teda úspešnému žalobcovi súd priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na tomto mieste súd zdôrazňuje, že v konaní si žalobca

uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výška závisela od úvahy súdu, pričom žalobcu nie
je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel vyslovene od
úvahy súdu. Súd má za to, že takého rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania plne korešponduje
s ustálenou rozhodovacou praxou súdov SR v obdobných veciach (pozn. súdu: obdobne v rozsudku
OkresnéhosúduKošiceIIsp.zn.41Cpr/10/2018-157zodňa12.12.2018,ktorýbolpotvrdenýrozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2CoPr/3/2019 zo dňa 05.03.2020). Súd zároveň v predmetnom spore

nevzhliadol žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa na aplikáciu ust. § 257 CSP.

59. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v troch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( 358 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.