Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. október 2023

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 47C/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202313
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Matúšová

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2023:1722202313.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok pred sudkyňou Mgr. Zuzanou Matúšovou v právnej veci žalobcu: E.. I.. A. G., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX Z. XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján
Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice - mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 eur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšku z a m i e t a .

III. Súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 22.12.2022 domáhal, aby súd žalovaného
zaviazal uhradiť mu sumu vo výške 5.000 eur a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej
republiky s miestom výkonu štátnej služby v Pezinku a okolí. Voči žalovanému si uplatňuje nárok ako

náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie z dôvodu, že do
právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie č.
2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako
„Smernica“), v dôsledku čoho vzniká žalobcovi škoda. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka
Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých
nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobca poukázal

na úniovú úpravu pracovného času zamestnancov obsiahnutú v Smernici, ktorej základným cieľom
je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a
týždennéhočasuodpočinku,primeranýchprestávokvpráciakoajstanovenímmaximálnehotýždenného
pracovného času. Smernica stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín (čl. 6 písm. b) Smernice). Napriek tomu, že príloha č. 4 k
zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) uvádza, že do jej znenia bola prebratá Smernica, znenie

jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie uvedeného zákona
nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom a
záchrannom zbore odlišuje od ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj„Zákonník práce“), ktorý Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ zohľadňuje.
Zákonníkpráce,všaknaprávnukvalifikáciupohotovostipríslušníkovHasičskéhozborunemožnopoužiť.
Žalobca v jeho žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti

Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva garantovaného čl.
6 písm. b) Smernice, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje právo opieral o judikatúru
Súdneho dvora EÚ, najmä o rozsudok vo veci G. Fuß (C-429/09), pričom mal za to, že v jeho prípade
došloksplneniutrochpodmienokzaloženiazodpovednostiSlovenskejrepublikyzaporušeniejehopráva
podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalobca mal za to, že v jeho prípade treba za primeraný odpočinok

v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej
dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného
úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry
fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a
tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Analýza slovenského právneho poriadku podľa
žalobcu potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu

škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcom a ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo
dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Žalobca mal za to, že v jeho prípade vychádzajúc z povahy škody,
ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného času), ako aj z
podmienok jeho uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné použiť pravidlá týkajúce sa

náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11 až 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelomnajbližšieknáhradeškodyžalobcuvdôsledkuporušeniajehoúniovéhopráva.Žalobcasiuplatnil
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom
uviedol, že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy

pri zohľadnení všetkých okolností prípadu a do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej
náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

3. Dňa 07.02.2023 doručil žalobca súdu podanie označené ako „Doplnenie žaloby na výzvu súdu“,
ktorým doplnil svoju žalobu o konkrétne kalendárne týždne v rozhodnom období, v ktorých došlo

k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného času, vrátane súčtu odpracovaných hodín s
osobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou prítomnosťou na pracovisku.

4. Dňa 10.03.2023 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom žiadal, aby súd konanie z
procesných dôvodov zastavil a v prípade, že sa nestotožní s procesnými námietkami žalovaného, tak

žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Žalovaný uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej
únie k jeho ujme, nakoľko došlo k nesprávnemu prebratiu Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. Žalovaný mal za to, že Smernicu nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko
Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany. Z toho dôvodu mal žalovaný za to, že Smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, ako to
tvrdí žalobca. Žalovaný mal za to, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v
rámci ktorej vykonávajú zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie
pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu

zlepšeniabezpečnostiaochranyzdraviapracovníkovpripráci,naktorúSmernicavčl.1ods.3odkazuje,
nakoľko úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj
úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych
činností.

Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobca nezažaloval svojho
zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal žalobca, ak mal za to,
že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho nadriadeného na túto
skutočnosť upozorniť a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na ktoré sa odvoláva v žalobe.

Podľa žalovaného boli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vyplatené príslušné
zložkypríjmuresp.poskytnuténáhradnévoľno.Podľažalovanéhoniejeprípustné,abysazodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétneho zamestnanca.Žalovaný ďalej namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku, nakoľko priložil k žalobe plán služieb
od 01.10.2019, z čoho možno podľa žalovaného vyvodiť, že práve od tohto momentu malo dôjsť podľa
žalobcu k porušovaniu jeho práv. K podaniu žaloby avšak došlo až koncom decembra 2022, t. j. viac

ako 3 roky od momentu, kedy malo prísť k zásahu do žalobcových práv.
Žalovaný uviedol, že Smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného
Zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore. Žalovaný mal za to, že z hľadiska maximálneho
priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica
transponovaná správne. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že jednotlivé ustanovenia Zákona o

Hasičskom a záchrannom zbore (najmä ust. § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujú
služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR ako časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj
nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej
služby podľa rozvrhu služobného času. Zo Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore jasne vyplýva, že
okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj

služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a štátna služba nadčas podľa § 92 Zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel

medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr.
aj vo výške peňažnej náhrady za časť tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Ust. § 92 ods.
1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore len vystihuje časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej

služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase pritom podporuje aj Kolektívna zmluva
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022,
na ustanovenia ktorých žalovaný odkázal a mal za to, že jednak ustanovenia Zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore ako aj ustanovenia Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru SR plne transponovali čl. 2 ods. 1 Smernice.
Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice žalovaný uviedol, že podľa Smernice priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre
každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou.
Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä

pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely ustanovenia
maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3
Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné
obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je to v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých 12 mesiacov.
Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa

poskytne rovnocenný pracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde to z objektívnych
dôvodov nie je možné, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon o Hasičskom
a záchrannom zbore upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase
je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľa ust. § 91 ods. 3 Zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu

najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaný dal súdu do pozornosti, že služobný
čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto určenom pracovnom čase nesmie
byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a celková
dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej

zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, výkon štátnej
služby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo majú služobný čas rozvrhnutý na
16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Na základe

uvedeného mal žalovaný za to, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny
priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, v príslušných ustanoveniach
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a Kolektívnych zmluvách sú dostatočne ustanovené počtyhodín služobného času hasičov, a preto mal žalovaný za to, že Smernica bola pokiaľ ide o čl. 6 Smernice
transponovaná správne.
Smernica podľa žalovaného umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6

Smernice za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,
pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto prípade, keď sa jedná o
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že žalobca neosvedčil, žeby
mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním
uplatnenáškoda,ktorámumalavzniknúťtým,ževykonávalnariadenúslužobnúpohotovosť,zaktorúbol

žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný dal do pozornosti, že počas tejto služobnej
pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť
pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade
žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej služobnej pohotovosti
majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR v mieste vykonávania štátnej služby určený
resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ im vytvára podmienky vhodné

na odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a mimo času
skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť
bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Podľa žalovaného žalobca nijakým
spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú
mu mal žalovaný spôsobiť. Žalobca podľa žalovaného neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda

mu bola spôsobená. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený
najneskôr3dnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiacaažalobcapočassvojhopôsobenia
v Hasičskom a záchrannom zbore SR nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času, čo podľa
žalovaného znamená, že s rozvrhom pracovného času prejavil súhlas konkludentne tak, že konal
podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a

služobný úrad nemal pochybnosť o tom, že s takýmto rozvrhnutím pracovného času súhlasí. Žalobca
nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Podľa
žalovaného pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR vyplývajú viaceré výhody z oblasti
sociálneho zabezpečenia. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Okresného
súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, ktorý bol potvrdený

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 15Co/6/2023-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný taktiež
poukázal na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa
vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR a bol oboznámený s
plánovaným rozvrhom služobného času a so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami.
Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje považoval žalovaný za zjavne neprimeranú, a to

najmä s ohľadom na porovnanie tejto výšky s výškami náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia.
Žalovaný mal za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, nakoľko nestačí,
aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ísť o konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v
prípade žalobcu nebolo nijakým spôsobom preukázané. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je

potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný mal za to, že
žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života resp. nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, že by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalobca pritom musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla.
Musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol ale aj skutočne vyvolal

následnú reakciu v jeho súkromnom, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.

5. Dňa 11.04.2023 doručil žalobca súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného v ktorom k námietke
žalovaného týkajúcej sa vecnej pôsobnosti Smernice uviedol, že významom a výkladom čl. 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a

ochrany zdravia pracovníkov pri práci sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých
je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. Žalobca poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci Pffeifer (C-397/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04), R.
Matzak (C-518/15). Žalobca nesúhlasil s tým, žeby sa Smernica nevzťahovala na protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR.

K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že
žalovaným je Slovenská republika, ktorá je po vstupe do Európskej únie zodpovedná za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. Za Slovenskú republikupritom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský
a záchranný zbor.
Žalobca mal za to, že výklad žalovaného o tom, akým spôsobom bola Smernica do slovenského

právneho poriadku transponovaná nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len formálny a
nedosahuje sa ním požadovaný výsledok, t. j. zabezpečenie 48-hodinového priemerného služobného
času pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Žalovaný svoje tvrdenie o správnej
transpozícii Smernice opiera podľa žalobcu iba o formálne premietnutie požiadaviek jej čl. 2 ods. 1 do
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, má za to, že ustanovenia tohto zákona a kolektívnych zmlúv

plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice, avšak praktickým dôsledkom aplikácie Zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore je podľa žalobcu výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový pracovný čas pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR.
Žalobca ďalej uviedol, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby sa nepovažuje za súčasť
týždenného služobného času, nie je považovaná za výkon štátnej služby, nakoľko odráža len stav
pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, ak k nej bude privolaný.

Smernica však podľa žalobcu neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a
časom odpočinku ako Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore vo forme služobnej pohotovosti hasiča
na pracovisku. Ustanoveniam Smernice by podľa žalobcu bolo možné vyhovieť len, ak by sa pracovná
pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času. Ustanovenia Zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore sú tak podľa žalobcu aj v rozpore s definíciou pracovného času podľa čl.

2 ods. 1 Smernice. Žalobca mal teda za to, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za
súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje
dovolený limit 48 hodín týždenne.
Aj pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice mal žalobca za to, že žalovaný len popísal, akým
spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice premietli do Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a

keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6
Smernice správne“. Žalobca mal za to, že žalovaný sa podrobne zaoberal vo svojom vyjadrení zákonnou
úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia, avšak nereagoval na kľúčový problém, t. j. či
aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný
čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Podľa žalobcu tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu

k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných
období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Na základe
uvedeného, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci
stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou v čl. 6 písm. b) Smernice.
Žalobca mal pritom za to, že Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré

by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených
šesťmesačných referenčných období. Žalobca mal za to, že Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore
nesprávne transponoval Smernicu, nakoľko za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov považuje
ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice. Súčet „riadnej“
služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného pracovného

času požadovaného čl. 6 písm. b) Smernice. Porušenie uvedených ustanovení Smernice tak podľa
žalobcu zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu spôsobenú porušením úniového práva,
ktorú si žalobca v predmetnom konaní uplatnil.
Žalobca uviedol, že náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva
musí byť primeraná vzniknutej škode a je na vnútroštátnom súde dotknutého členského štátu, aby pri

rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm.
b) Smernice v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a aby definoval pravidlá týkajúce sa výpočtu tejto
náhrady. Pod škodou treba pritom podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ rozumieť škodu, ktorá vznikla

žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b) Smernice rešpektovaný.
Dlhodobé nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa môže
prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ich ochrane práva na
zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Žalobca ďalej

uviedol, že v dobe, v ktorej je ako hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku
nad 48 hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe,
rodine,oddychovať,regenerovaťsvojesilyatď.,t.j.nemôževyužívaťtentočaspresebaareálnenapĺňaťprávo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Žalobca mal za to, že iba dodržiavanie denného a
týždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov.
Podľa žalobcu v slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca

náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá,
použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Žalobca odvolávajúc sa na povahu
škody, ktorá má nemajetkovú povahu ako aj na podmienky jej uplatnenia mal za to, že v slovenskom
právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa
ust. §§ 11-13 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú obsahom a účelom najbližšie ustanovenia k

náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia úniového práva. Žalobca mal za to, že túto škodu je
možné nahradiť v peniazoch. Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom
do osobnosti fyzickej osoby podľa Občianskeho zákonníka sú zásadne identické s tými, ktoré sú
obsiahnutévrežimeúniovejzodpovednosti,keďžesarovnakopredpokladá,žeexistujezásahobjektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, ide o zásah, ktorý je neoprávnený a existuje príčinná súvislosť
medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa aj požiadavky

zásad úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu
ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo
získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.
Súd priznáva náhradu nemajetkovej ujmy podľa vlastnej úvahy zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu.
Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že tabuľky priložené v prílohe žaloby nie je možné

považovať za dôkaz, nakoľko táto evidencia obsahuje tak plánované hodiny ako aj skutočne
odpracované hodiny bez času služobnej pohotovosti. Výpis dochádzkového systému SAP prestal
byť podľa žalobcu plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď
nadriadený skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti)
potvrdil do evidencie systému SAP. Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom

potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť
námietky žalovaného. Práve na základe údajov zo softvéru SAP sa u príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru SR vypočítava každý mesiac ich služobný príjem.
K argumentom žalovaného, ktoré sa opierali o rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 žalobca uviedol, že predmetom tohto konania bol síce obdobný

nárok ako nárok uplatnený žalobcom, ale petit žaloby bol rozdielny, keď si subjekt vystupujúci ako
žalobca v konaní pred Okresným súdom Stará Ľubovňa stanovil formu a rozsah náhrady škody presným
výpočtom, ktorý v súdnom spore spôsoboval problém, nakoľko žalovaný tomto spore tvrdil, že ide o
mzdový nárok. Žalobca v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Pezinok pritom stanovil formu a
spôsob náhrady škody paušálnou sumou bez konkrétneho výpočtu.

Argument žalovaného, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a
nepožiadal ho o náhradu škody, t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody, je podľa
žalobcu v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Žalobca mal za to, že v jeho prípade boli splnené podmienky na to, aby sa domáhal peňažnej satisfakcie,
nakoľko táto prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka nejavila ako postačujúca. Podľa žalobcu žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov neprichádzajú do úvahy vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah, ktorým je štát. Rovnako podľa žalobcu neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia. Zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej
osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Námietka premlčania je podľa žalobcu bez právneho významu, nakoľko žalobcom uplatnený nárok je v
paušálnej výške 5.000 eur a nejde o nárok za jednotlivé mesiace.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorý žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval
za zjavne neprimeranú s ohľadom na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
poukázal žalobca na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (Krajského súdu Banská Bystrica)

a na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobnej veci právoplatne priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike za porušenie práva EÚ vo výške od 2.500,00 eur do
4.759,99 eur.
Žalobca sa nestotožnil s výpočtami žalovaného, na základe ktorých spochybnil skutočnosť, či v
referenčnom období došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času.

6. Dňa 02.05.2023 doručil žalovaný tunajšiemu súdu dupliku, v ktorej zotrval na svojich vyjadreniach
a tvrdeniach, najmä tvrdil, že článok 6 Smernice bol transponovaný správne. Žalovanému nebolo
zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním uplatnená škoda, ktorú žalobca odôvodňoval tým, ževykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy aj
odmeňovaný. Podľa žalovaného nie je rozhodujúci plán služieb hasičských jednotiek, ale to, koľko
času konkrétny príslušník strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho

referenčného obdobia. Žalovaný naďalej považoval výšku žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy za neprimeranú, a to aj vzhľadom na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov.
Žalobca podľa žalovaného nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do
medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v
takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalovaný

namietal výšku žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy aj vzhľadom na rozhodovanie súdov v
obdobných veciach. Žalovaný opätovne namietol aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.

7. Dňa 13.10.2023 žalobca predložil súdu výpočet priemerného týždenného pracovného času
vypracovaný v súlade s čl. 6 Smernice.

8.Súdvovecinariadilpojednávanienadeň20.10.2023,naktoromžalobcaajžalovanýzotrvalinasvojich
doterajších vyjadreniach. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi
tvoriacimi obsah spisu, a to najmä tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu za obdobie 10/2019 - 10/2022
a ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom, pričom zistil nasledovný skutkový stav vo veci:

9. Žalobca bol počas celého rozhodného obdobia príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
Slovenskej republiky na pracovisku Pezinok. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým
spôsobom, že žalobcovu 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová
služobná pohotovosť, ktorú trávi žalobca na pracovisku. Služobná pohotovosť je určovaná počas
nočných hodín. Počas pracovnej pohotovosti majú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR

na pracovisku možnosť si oddýchnuť v určenej miestnosti s viacerými lôžkami a raz mesačne trávia
služobnú pohotovosť v miestnosti s počítačmi a vysielačkami. V prípade, ak je počas pracovnej
pohotovosti vyhlásený poplach, musia byť pripravení do minúty opustiť požiarnu zbrojnicu za účelom
zásahu. V prípade vyhlásenia poplachu sa mení služobná pohotovosť na službu nadčas. Po takto
určenej službe vrátane služobnej pohotovosti v celkovom trvaní 24 hodín majú mať príslušníci

Hasičského a záchranného zboru 2 dni voľna. Bezprostredne po tom, ako strávia na pracovisku 24 hodín
by mali mať garantované voľno v trvaní 12 hodín a následne môžu byť opätovne zavolaní do služby
resp. im môžu byť nariadené školenia, cvičenia a pod. Počas nariadenej služobnej pohotovosti majú
právo odpočívať od 22:00 hod do 06:00 hod nasledujúceho dňa. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že takýto
spôsob rozvrhnutia pracovného času má na neho vplyv v tom zmysle, že keď príde domov z práce, je

unavený a doma ho čaká rodina a deti. Majú malé bábätko. Často dochádza k sporom medzi ním a
manželkou, ktorá mu vyčíta, že jej málo pomáha s deťmi. Nestíha rodinné oslavy, nevie si organizovať
čas, naplánovať si kultúrne podujatia. Žalobca nemá koníčky trvalejšieho charakteru, keďže si nie je
schopný zorganizovať nič, čo by bolo pravidelné. Býva často pod stresom, nervózny a jeho únava zle
pôsobí aj na jeho rodinu. Fyzickú ujmu na zdraví nepociťoval. Pracovná pohotovosť je odmeňovaná

asi sumou vo výške 1 euro/hodina, čo žalobca nepovažoval za dostatočné. S pracovnými zmenami
býva oboznamovaný tak mesiac vopred, ale o tom, kedy má školenie alebo výcvik sa dozvedá len pár
dní vopred. Počas trvania služobného pomeru raz nadriadenému vyjadrili spolu s kolegami nesúhlas s
rozvrhnutím služieb, ale bolo im odporučené: „že môžu ísť robiť k smetiarom alebo cukrárom“.
Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u

žalobcu nebol medzi stranami sporný. Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu mal súd preukázané,
že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 1/2020, 5/2020,
7/2020, 9/2020, 11/2020, 1/2021, 3/2021, 6/2021, 7/2021, 9/2021, 12/2021, 3/2022, 8/2022, 9/2022 a
10/2022. V ostatných obdobiach žalobcov priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín.
Akovyplynulozvyjadreniažalobcunapojednávaníkonanomdňa20.10.2023berúcdoúvahy4mesačné

referenčné obdobie, došlo k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času u žalobcu 3x.
Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť na pojednávaní nijakým spôsobom nenamietal.

10. Podľa čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR (ďalej aj ako „Ústava SR“) Slovenská republika
môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku
úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná
zákonom alebonariadenímvládypodľačl.120 ods. 2.11. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo

zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

13. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

14. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

16.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

17. Podľa bodu 5 Preambuly Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

18. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

19. Podľa čl. 2 ods. 2 písm. a) Smernice táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného

odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

20. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19

tejto smernice.

21. Podľa čl. 2 Smernice na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

2.„čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

22. Podľa čl. 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi

opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi,
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

23. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej

ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.24. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

25. Podľa § 85 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa.

26. Podľa § 86 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníkov môže

byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov.

27. Podľa § 86 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste

vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

28. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

29.Podľa§92ods.2písm.a)ZákonaoHasičskomazáchrannomzborenazabezpečenienevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

30.Podľa§103ods.5ZákonaoHasičskomazáchrannomzborepríslušníkovivrozsahuazapodmienok
ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

31. Podľa § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.

1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

32. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa §

92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

33. Podľa § 122 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore náhrada za služobnú pohotovosť

podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

34. Súd mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcu je daná jeho aktívna vecná legitimácia
v spore, nakoľko, ako bude odôvodnené nižšie, čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže

priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi,
a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice
priamo proti členskému štátu. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s

ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi
porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia
založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej

jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby za
škodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát. V
danom prípade si žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu škody voči
Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto a za akýchokolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že
nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť
v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu

úniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11
písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v
znení neskorších predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti ktorého patrí aj
správa a riadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku
žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodnú.

35. Žalovaný sa ďalej v priebehu konania bránil tým, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný
čas hasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí.
K uvedenej argumentácii žalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je
potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v
rámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo

sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22
ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také

činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z
25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle). Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že je možné
Smernicu aplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore.

36. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v priebehu sporu súd uvádza, že nárok žalobcu
uplatnený žalobou nie je premlčaný. Súd mal preukázané, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré sa
premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nárok žalobcu súd posudzoval v uvedenej
trojročnej premlčacej dobe, pretože žaloba bola podaná na súd dňa 22.12.2022, t. j. tri roky spätne, v

ktorej časti nárok žalobcu premlčaný nie je.

37. Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej
republiky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom
poriadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5

Ústavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na
zásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade
chybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát
Súdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama

aplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť
plne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia
účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom
práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú
účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na

každý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu
členského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti
práva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení
Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti
každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom

na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na
území každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych
legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako
vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný
v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,

pričommusíprípadneneaplikovaťakékoľvekvnútroštátneustanovenieprávnehopredpisu,ktoréjesním
v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok
je priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia
pod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciujednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom
a ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva
priamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia

bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu
do stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne. (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
Van Duyn proti Home Office). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje
jednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.

38. V danom konkrétnom prípade si žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škodu od tej skutočnosti,
že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a článok 6 písm.
b) Smernice, resp. že Smernica nebola to slovenského právneho poriadku transponovaná správne,
ktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do vnútroštátnych
právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje sa výsledok
požadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby bola ich

záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol
stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.
V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že
do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného dokazovania,
oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice s

relevantnými ustanoveniami Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dospel k záveru, že Smernica
nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek

čas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje,
že priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa Zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného
času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto
právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný

sa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo
len do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ale tieto môžu byť transponované aj do iných
podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na Kolektívne zmluvy vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022. Zákon
o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského

a záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl.
6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za
súčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi
Zákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica v
kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu

príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa nesmú týkať
maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu
nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru
podľa Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa

jej článku 17. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v priebehu konania bolo
preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho poriadku
transponovaná, žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu, kedy jeho
služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z toho dôvodu
nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže

sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov
zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa
nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.

39. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby mu súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mal za to, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza
na jeho strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do jeho práva na zdravie, fyzickú
a morálnu integritu a práva na odpočinok.40. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku
zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za

porušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 1.)
cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť
dostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama
príčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt
Halle, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené

aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice,
ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu,
ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt
prijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá
k dispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci
v mene členského štátu škodu spôsobil.

41. Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy
bolopriznaťjednotlivcovipráva,pričomvkonkrétnostiideoprávozamestnancavEÚ,abyjehopriemerný
týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia
čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava

do týždenného pracovného času, čo má za následok, že žalobca v niektorých obdobiach pracoval
dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku
trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim
faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť

fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby
mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby
prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva
výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi (porovnaj Rozsudok Súdneho dvora EÚ
C-14/04 vo veci Dellas). Súd mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil na pracovisku aj nad

rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť
prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania
zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti považovať za pracovný
čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice
tak, žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom

svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší
ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b)
Smernice (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci Pfeiffer). Vzhľadom na to, že súd mal
v predmetnom konaní preukázané, a to jednak tabuľkovým prehľadom služieb žalobcu ako aj z výsluchu
žalobcu, že žalobca trávi na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín ešte čas pracovnej

pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku (na mieste výkonu
práce), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, že
práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice porušované. Na uvedenom nič nemení
fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu

žalobcu ako aj v jeho písomných podaniach poukazoval, že žalobca má možnosť si počas pracovnej
pohotovostioddýchnuť,resp.žeorozvrhnutípracovnéhočasuužvčasenástupudoslužobnéhopomeru
vedel, resp. že na porušovanie jeho práv nadriadeného upozorňoval. Súd mal vykonaným dokazovaním
preukázané, že k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u
neho zakladá právo domáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať

náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

42. Súd mal za to, že porušenie práv žalobcu vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je potrebné
považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je
zabezpečiťochranuzdraviaabezpečnostipriorganizáciipracovnéhočasu,akoajvzhľadomnato,žeide

o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie
práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.43. Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje
ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z
judikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom

porušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv
poškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody bude
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie pritom
treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať
prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez

úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý
pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok
založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity je potrebné
chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na
zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť
upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky

znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania uvedených
zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej porušením
normy EÚ. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej
ujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia
pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením práva EÚ,

mal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad úniového
práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity,
nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady
nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.

44. Vznik ujmy pritom žalobca odvodzoval od toho, že žalobcovi tým, že pracoval nad maximálny
týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv,
a to najmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok, pričom mal za
to, že v danom prípade je primerané, aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur.
Žalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval

na výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy obetiam trestných činov.

45. Súd po posúdení okolností daného prípadu dospel k záveru, že je odôvodnené okolnosťami daného
prípadu, aby ujma, ktorá bola žalobcovi zo strany žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené

ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času, bola žalobcovi
nahradenávpeniazoch,nakoľkonahradenievzniknutejujmyinýmspôsobompredpokladanýmzákonom
nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na
okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na subjekt
zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj z toho
dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.
Práve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej

ujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní
rozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe
vykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a
doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva
na voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu. (porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5Cdo 126/2007).

46. Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal predovšetkým z tabuľkového prehľadu

služiebžalobcuazvýsluchužalobcuuskutočnenéhonapojednávaníkonanompredtunajšímsúdomdňa
20.10.2023.Ztabuliekpredloženýchžalobcomsúdvyvodil,žepriurčovanípracovnejpohotovostispolus
určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcu opakovane k prekročeniu maximálneho limitu
48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období. Žalobca tak prišiel ohodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu svojich osobných, rodinných, priateľských
aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas
hodín pracovnej pohotovosti musí byť prítomný na svojom pracovisku, čo spôsobuje, že je oddelený od

svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani fakt, že nemusí byť aktívny počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych. Žalobca počas celej doby,
kedy je prítomný na pracovisku počas služobnej pohotovosti, musí byť podľa svojej výpovede pripravený
do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že bude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do značnej miery
znižuje možnosť dostatočného a kvalitného odpočinku žalobcu. Na dôvažok prostredie, ktoré je pre

žalobcu vytvorené za účelom oddychu na pracovisku, kedy je v jednej miestnosti umiestnených viacero
postelí resp. sa žalobca zdržiava v miestnosti s monitormi a výpočtovou technikou, nie je možné
porovnávať s prostredím, ktoré má žalobca vytvorené vo svojom domácom prostredí. V prípade žalobcu
súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobca je manžel, ktorý má malé deti, ktorým sa nemá možnosť
v dôsledku únavy venovať. Vzhľadom na túto okolnosť ako vyplynulo z jeho výsluchu dochádza medzi
ním a jeho manželkou k hádkam. Žalobca nemá možnosť venovať sa vo voľnom čase pravidelným

športovým aktivitám. Ako vypovedal, pociťuje nedostatok času na odpočinok, v dôsledku čoho sa cíti
byť pod stresom a nervózny. Práve právo na odpočinok je potrebné v prípade žalobcu považovať za
významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a o to viac
vystupuje do popredia potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok a regeneráciu,
dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov Smernice. Tým, že žalobca vykonáva svoju prácu nad

čas povolený právom EÚ, ktorá práca vyžaduje, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo
na rodinný život. V prípade žalobcu mal súd za to, že zásah do osobnostných práv žalobcu v danom
prípade vykazuje strednú mieru závažnosti zásahu, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a

jeho osobný a súkromný život nebol v dôsledku tohto porušenia práva negovaný v značnej miere. V
súlade s vyššie uvedeným súd po vykonanom dokazovaní považoval za primeranú peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu vo výške 2.500 eur, zohľadňujúc pri tom aj rozhodnutia
slovenských súdov v obdobných súdnych sporoch. K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená
výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s odkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam

trestných činov súd uvádza, že toto porovnanie nie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide
o rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje
náhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci svojich vyjadrení poukazoval.

47. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na

vznik zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcu, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva
EÚ a vznikom ujmy na strane žalobcu. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a
článku 6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva
na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času
a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život.

48. V súlade so všetkým vyššie uvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že
z Prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku
Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne, keďže do
ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci

maximálnyrozsahpracovnéhočasuzamestnancovipracujúcichnaúzemíEurópskejúnie,čímvzniklana
strane žalobcu ujma, ktorú je za splnenia vyššie popísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný.
Súd po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti daného konkrétneho prípadu
dospel k záveru, že je primerané, aby žalovaný žalobcovi nahradil nemajetkovú ujmu v peniazoch, a
preto zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2.500 eur. V rozsahu prevyšujúcom súdom

priznanú sumu 2.500 eur, súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.

49. Súd určil žalovanému v súlade s ust. § 323 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ako „Civilný sporový poriadok“) lehotu na plnenie 15 dní, tak ako žiadal žalovaný,
nakoľko mal za to, že dlhšia lehota na plnenie bola v danom prípade odôvodnená spôsobom a

komplikovanosťou úhrady zo strany žalovaného ako štátu a aj vzhľadom na to, že žalobca proti
predĺženiu paričnej lehoty nemal výhrady.50. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

51. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

52. Súd priznal žalobcovi v súlade s ust. § 255 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%, ktorá bude počítaná zo súdom priznanej sumy 2.500 eur, nakoľko výška

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu. Žalobcu podľa názoru súdu nie
je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu
a procesný úspech je potrebné posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku.
O výške náhrady trov konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po
právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie písomne v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde Pezinok.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.