Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200246
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620200246.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
A. XXX/XX, XXX XX C., štátny občan SR, právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom
Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08
Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpený: Advokátska kancelária D. A., s. r. o., so sídlom Vajnorská
21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. SK-4C/13/2020-313 zo dňa 14.11.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti prevyšujúcej sumu 110 eur
(I. výrok), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 EUR do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 % (III. výrok).
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému
domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 EUR. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že v rokoch

2011 a 2012 bol klientom žalovaného a dňa 09.02.2017 A. C. našiel v Stropkove za budovou, v ktorej
sídli značková predajňa žalovaného, v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového
odpadu archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi
zákazníkov žalovaného, vrátane žalobcu. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami
bola ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený
právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v
súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalovaným. Žalovanú spoločnosť E. C. a.s. je potrebné

považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných
údajov (ďalej ZOOÚ). Žalovaný nesie voči žalobcovi objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za
situáciu, že pri spracúvaní osobných údajov žalobcu, prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela
Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709 014 (ďalej ELSIG s.r.o.), nebolo pri manipulácii s týmito
údajmi a pri ich likvidácii postupované v súlade so zákonom (§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným
spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov, a tým porušené právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov.

Žalovaný pri svojom prvom úkone namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník (v súčasnosti
Bardejov), s tým, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na
ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovaného a v žiadnom prípade sa nejedná
o spotrebiteľský spor. Vzniesol aj námietku premlčania, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SRsp.zn. 4Cdo/18/2024, ktorým Najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu s tým, že odvolací súd sa
nevysporiadal s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného.
RozsudkomOkresnéhosúduSvidníkč.k.4C/13/2020–158zodňa08.12.2022súdzaviazalžalovaného

na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3.300 EUR a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
Na základe odvolania žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 8Co/3/2023-273
zo dňa 16.04.2024 tak, že zrušil rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so záverom, že bude úlohou prvoinštančného

súdu opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, a to
s poukazom na to či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie žalovaného. V prípade, ak
preukázateľne dospeje k záveru, že takéto zadosťučinenie nie je postačujúce, dôsledne uplatní na
prejednávanú vec ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, s ohľadom na záväzné právne
názory odvolacieho súdu týkajúce sa prípadnej výšky priznaného nároku..
Po vrátení veci žalobca zobral žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR, preto súd prvej inštancie

výrokom I. tohto rozsudku v tejto časti konanie zastavil.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že
pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním
telekomunikačných služieb žalovaným, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom
administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len

„Úrad“).
Úradrozhodnutímzodňa16.8.2017skonštatovalporušenieustanovení§17ods.1a §19ods.1ZOOÚ
sprostredkovateľom - obchodným zástupcom žalovaného, spoločnosťou ELSIG s.r.o. a v súvislosti s tým
mu rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 uložil pokutu v sume 5.000 EUR.
K miestnej príslušnosti súd prvej inštancie poukázal na spotrebiteľský charakter sporu a skoršie

zrušujúce rozhodnutie tunajšieho odvolacieho súdu, ktorý miestnu príslušnosť posúdil podľa ustanovení
o náhrade škody.
Žalovaný zotrval na vznesenej námietke premlčania nároku žalobcu. Súd prvej inštancie poukázal na
bod 15. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý sa vysporiadal aj s námietkou premlčania
s tým, že nárok žalobcu premlčaný nie je. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie

týkajúcim sa posúdenia počiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Uviedol, že súd prvej
inštancie správne uviedol, že právo sa prvýkrát mohlo vykonať najskôr dňa 10.02.2017, t. j. nasledujúci
deň po tom, keď A. C. našiel predmetné dokumenty a keďže žaloba bola súdu podaná dňa 06.02.2020,
bola podaná včas.
Súd prvej inštancie sa opätovne zaoberal aj námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného

poukazujúc na bod 14. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že sa v tejto otázke
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Je nepochybné, že
žalobcavstupovaldoprávnehovzťahusožalovaným,ktorýajkeďkonalprostredníctvomsplnomocnenej
osoby, zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným
zneužitím. V prejednávanej veci sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý

bol spôsobený inou právnickou osobu pri realizácii činnosti žalovaného, a vtedy sa tento neoprávnený
zásah prisudzuje tejto osobe, teda žalovanému. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť smerodajné ani
rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaný, ktoré v súvislosti s jeho
zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných
údajov.

Žalovaný od začiatku sporu popieral aj nárok žalobcu čo do základu aj výšky. V prípade žalobcu
nedošlo k ospravedlneniu zo strany žalovaného. Zásah do súkromia žalobcu, porušením jeho práva
na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd je z objektívneho
hľadiska porušením hodnoty vysokého spoločenského záujmu, ktorú je u žalobcu, ale aj ďalších
dotknutýchosôbnamiesteodčiniťprimeranourelutárnounáhradou.Kzákladunárokusúdprvejinštancie

poukázal na rozhodnutia tunajšieho súdu (rozsudok KS v Prešove z 10.11.2022 č. k. 17Co/34/2022-270,
rozsudok KS v Prešove z 10.11.2022 č. k. 17Co/52/2022-244, rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č.
k. 17Co/41/2022-241, rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/53/2022-246), v ktorých odvolací
vyslovil, že základ nároku je daný.
Pri konštatovaní existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodovanie o výške a

primeranosti tohto nároku vecou voľnej úvahy súdu. Súd prvej inštancie poukázal na to na to, že v
skutkovo a právne identických právnych veciach osôb dotknutých tým istým bezpečnostným incidentom
už rôzne senáty odvolacieho súdu judikovali primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy tak, že väčšina
odvolacích senátov ustálila ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 110 eur. Štyri senátyodvolacieho súdu ustálili ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 500 eur. Teda s prihliadnutím
napredchádzajúcurozhodovaciupraxsenátovkrajskéhosúduvskutkovoaprávneidentickýchprávnych
veciach v otázke primeranosti náhrady, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur.

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu
a čiastočné späťvzatie žaloby v tomto type sporu (o ochranu osobnosti) nemá žiaden vplyv na trovy
konania. Súd nezistil existenciu výnimočných okolností a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. Uviedol, že už pri svojom prvom procesnom
úkone namietol miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bardejov (predtým Svidník). Poukázal na
skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva, ako právo na život,
zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné

práva,nievznikajúcenazákladeakéhokoľvekzáväzku.Žalobcasadomáhaochranysvojichabsolútnych
práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenou zmluvou o pripojení
ako spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri
rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením
motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no

následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Taktiež bol narušený
princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a tiež platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný dôvodil, že z okolnosti prípadu je viac ako
zrejmé, že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo až dňa 09.02.2017, kedy

dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici
v neuzamknutom sklade oznamovateľ Bc. Senaj, ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli
tieto dokumenty omylom premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo,
ale bez akýchkoľvek pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017
nachádzali. Z pohľadu práva na ochranu osobnosti je právne významný časový moment, kedy vznikla

na strane dotknutých osôb situácia, resp. možnosť neoprávneného sprístupnenia ich osobných údajov
nepovolaným osobám a nie až moment, kedy sa nepovolaná osoba s takýmito údajmi objektívne
oboznámila.
Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu prvej
inštancie v tejto otázke je nesprávne. Žalovaný zastáva stanovisko, že nie je pasívne legitimovaný.

Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie k tejto otázke oproti predchádzajúcemu
rozsudku už nedoplnil o žiadnu novú argumentáciu, žalovaný bez toho, aby v odvolaní opätovne
opakoval celú svoju predchádzajúcu odvolaciu argumentáciu k tejto otázke iba odkázal na svoje
predchádzajúce odvolanie a zotrval na všetkých dôvodoch.
Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Súd

prvej inštancie neskúmal, či by prípadné ospravedlnenie nebolo postačujúce. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s
argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických
osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či
žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu

pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale uspokojil sa
iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy a to dokonca závažnej, došlo už iba
tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobcu ale priamo k ich porušeniu, má za následok
nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.
Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek iba čiastočnému

úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že súd prvej
inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k trovám konania, vrátane aplikácie
§ 257 CSP na prejednávanú vec.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. V ďalšom podaní žalovaný argumentoval k otázke náhrady trov konania. Poukázal na viaceré
rozhodnutia Ústavného súdu SR dôvodiac, že nie je možné konštatovaniu dôvodnosti nároku na
finančné zadosťučinenie priznať bezhranične dominantný význam v tom zmysle, že bez ohľadu naporovnanie nárokovanej a súdom určenej výšky náhrad bude žalobca vždy v spore úspešnou stranou
s nárokom na náhradu trov konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, k otázke miestnej príslušnosti poukázal na rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 11Co/15/2023 – 223 zo dňa 13.12.2023. Vyjadril súhlas s
argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
Svidník) podľa ust. § 19 písm. b) CSP, pričom považoval tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod
popri miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie poukázal

na bod 14. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 16.04.2024. Čo sa týka základu nároku,
žalovaný sa žalobcovi nikdy neospravedlnil. Žalobca má za to, že protiprávny stav trval od 25.01.2017 do
09.02.2017, preto nárok nemôže byť premlčaný. Pri trovách konania nemožno súhlasiť s argumentáciou
žalovaného, nakoľko ak rozhodnutie závisí od úvahy súdu, tak sa za základné považuje rozhodnutie, že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení zotrval na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní.
Ohľadom miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave vo veci nesúhlasu Mestského súdu Bratislava IV s postúpením veci, v ktorom krajský súd
uviedol, že sa nejedná o žalobu na náhradu škody a nejde ani o spotrebiteľský spor. Žalovaný zotrval aj

na svojej argumentácii ohľadom premlčania, pasívnej vecnej legitimácie, existencie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy ako aj náhrady trov konania.

6. Žalobca vo svojom stanovisku k podaniu žalovaného uviedol, že proti rozhodnutiu Krajského súdu
v Bratislave o miestnej príslušnosti podal ústavnú sťažnosť. Zotrval na názore, že v danom prípade

sa jedná o spotrebiteľský spor, že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného, a že nárok nie je
premlčaný. K otázke trov poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/75/2023 zo dňa
11.12.2024 a 8Cdo/70/2023 zo dňa 11.12.2023.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej
5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/2005).

9. Čo sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
Okresného súdu Svidník), k tomuto sa odvolací súd vyjadril už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení

č.k. 8Co/3/2023 - 273 zo dňa 16.4.2024 a na tomto názore zotrváva.
Nad rámec argumentácie uvedenej odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení odvolací súd dodáva,
že predmetom konania je nepochybne nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v
zmysleust.§11a§13Občianskehozákonníkasuplatnenímpožiadavkynanáhradunemajetkovejujmy.
Zásadným pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v

tomzmysle,činiejevosvojejpodstatenárokomkorešpondujúcimsnárokomnanáhraduškody,prektorý
môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom
súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody.Už v zrušujúcom uznesení č.k. 8Co/3/2023 - 273 zo dňa 16.4.2024 odvolací súd poukázal na Princípy
európskeho deliktného práva (PETL), ktoré pojem nemateriálna ujma stavajú na úroveň pojmu škoda.
PETL v čl. 2:101 definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov.

Ako vyplýva z tejto definície, škoda sa chápe široko, univerzálne a ako majetkový či nemajetkový
reflex vo sfére poškodeného. Akýkoľvek zásah do tejto sféry či zhoršenie pozície poškodeného založí
zodpovednosť za škodu za predpokladu, že súčasne išlo o zásah do právom definovaného statku.
Jednoznačne pozitívny trend tejto koncepcie predstavuje postavenie imateriálnej ujmy na úroveň
majetkovejškodyaďalejskutočnosť,žeirežimnáhradyjepreobidvadruhyškôdrovnocenný.Zhľadiska

terminologického používa PETL výrazy "škoda" (damage) a "ujma" (harm) synonymicky.
Materiálna ujma ako jeden z dvoch definičných komponentov pojmu škoda je definovaná v časti s
označením peňažná škoda (pecuniary damage). Pozitívne definície nemateriálnej ujmy PETL síce
nepodáva, ale aj tak ich z celkovej koncepcie (a contrario materiálnej ujmy) možno vyvodiť. Ide o druh
ujmy, ktorý nepredstavuje reálny úbytok v majetkovej sfére poškodeného. Náhrada nemateriálnej ujmy
sa v moderných deliktných úpravách nevyčerpáva len náhradou ujmy na zdraví a na živote, ale panuje

široký konsenzus, že je spoločensky vysoko žiaduce odškodňovať v rôznej miere aj zásahy do iných
zložiek a sfér osobnosti jedinca, než je jeho fyzická a duševná integrita. Náhrada nemajetkovej ujmy
sa týmto úzko prepojuje s inštitútom ochrany osobnosti a koncepciou garancie osobnostných práv v
súlade s tým, ako je v tom ktorom systéme upravená (porovnaj Poňatie škody v Princípoch európskeho
deliktného práva, JUDr. Ing. Elena Divko, Bulletin slovenskej advokácie, 2014).

Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáha žalobca, nepochybne možno
subsumovať, prípadne aj stotožniť s pojmom škoda, vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora
z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že
nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody.
Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou

nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním je potrebné uviesť, že Okresný súd
Bardejov je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá
zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného

súdu Bardejov. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní
sporná, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej
príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov je daná ako osobitná miestna
príslušnosť podľa § 19 písm. b) CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej
nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

K otázke miestnej príslušnosti odvolací súd záverom dodáva, že proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave vo veci nesúhlasu s postúpením veci podal žalobca dňa 18.03.2025 ústavnú sťažnosť,
o ktorej Ústavný súd doposiaľ nerozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že súd nie je viazaný
rozhodnutiami iných súdov, pokiaľ tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít. Preto Krajský súd v Prešove nie je viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave

v otázke miestnej príslušnosti v prejednávanej veci.

10. Čo sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie odkazuje. Začiatok
všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom.
Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Žalobca
a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente dozvedieť najskôr dňa 09.02.2017,
keď nálezca A. C. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade našiel, vzal ju a odovzdal ju do
zabezpečených priestorov advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku. Bezpečnostný incident je

celkom jednoznačne trvácim administratívnym deliktom, ktorý tvorí jeden skutok a jeden správny delikt,
a to až do okamihu odstránenia protiprávneho stavu (09.02.2017). Preto až nasledujúcim dňom, t. j.
10.02.2017začalaplynúťtrojročnápremlčaciadoba,ktoráuplynula10.02.2020.Keďžežalobabolasúdu
doručená dňa 06.02.2020, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto žalobcom uplatnený
nárok nie je premlčaný.

Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa,
kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie
osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív vo vreci uloženom na podlahe skladu
svedkom F. G.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď tohto svedka neurčitá,keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno
vyvodiť či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali
alebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať

samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol
svedok istý, že tlačivá vo vreci už neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam
naposledy videl. Skutočnosť, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu, ako aj ďalších osôb sa
najneskôr dňa 25.01.2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad, pri posúdení
otázky začatia plynutia premlčacej lehoty nemá relevanciu.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Nepochybne právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy sa mohlo po prvý raz vykonať na druhý deň po
tom čo boli nájdené a vyzdvihnuté zo skladu dokumenty obsahujúce údaje žalobcu. Je v rozpore s
konštrukciou začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzať z predpokladu, že táto začala
plynúť vtedy, kedy si mal tieto dokumenty všimnúť vedúci predajne Orange v Stropkove. To, že si

osoba všimne voľne ležiace dokumenty bez toho, aby do nich nazrela a identifikovala to, či sa v
týchto dokumentoch nachádzajú osobné údaje fyzickej osoby, nemožno považovať za začiatok plynutia
objektívnejpremlčacejdoby.Tátonepochybnezačalaplynúťažvtedy,keďtietodokumentyboliotvorené,
s týmito sa určitá fyzická osoba oboznámila a následne ich odovzdala na ďalšie úkony osobe znalej
práva. Z tohto dôvodu odvolací súd nepriznal právnu relevanciu dobe, kedy boli tieto dokumenty

voľne položené v prístupnom sklade a všimla si ich okoloidúca osoba. Objektívne sa žalobca mohol
domáhať svojich nárokov až po tom, čo dokumenty obsahujúce jeho osobné údaje boli nájdené a bola
identifikovaná skutočnosť, že obsahujú tieto dáta.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaký bezpečnostný incident bol aj predmetom rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 77/2024 zo dňa 20.02.2025, kedy bolo

zamietnuté dovolanie s poukazom na dostatočnú odôvodnenosť záverov odvolacieho súdu vo vzťahu k
posúdeniu otázky začatia plynutia premlčacej doby, ktorá bola posúdená rovnako ako v tomto konaní.
Rovnako tak odôvodnenie odvolacieho súdu bolo v podstate totožné s odôvodnením v prebiehajúcej
veci, preto aj s poukazom na princíp právnej istoty, kedy je dôležitá predvídateľnosť práva pri úplne
rovnakých konaniach vychádzať zo záverov, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto

konaní.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, v konaní na základe žaloby na ochranu
osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom ochrany
a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia tejto otázky, t. j. do koho práva sa zasiahlo a kto sa
zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu, jeho

intenzityadôsledkov,existenciepríčinnejsúvislostimedzizásahomaspôsobenounemajetkovouujmou,
adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a pod. Nič z vyššie
uvádzaného pritom nemohlo byť žalobcovi známe pred 09.02.2017, a preto ani premlčacia doba
nemohla žalobcovi začať plynúť pred týmto dňom, ako sa mylne domnieva žalovaný.

Prijatie názoru žalovaného vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch
znamenalo, že tento by mal prospech z vlastného protiprávneho konania, pretože čím dlhšie by trval
protiprávny stav, za ktorý žalovaný zodpovedá, tým kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty
v sklade boli objavené nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch) premlčacia doba by bola pre
dotknuté osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv.

Nad rámec uvedeného a k tvrdeniu žalovaného o tom, že k zásahu do práv na ochranu osobnosti došlo
momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovaného nedopatrením umiestnil dokumenty
obsahujúce osobné údaje žalobcu do nechráneného priestoru, čo bolo najneskôr dňa 25.1.2017,
odvolací súd dodáva, že námietka premlčania je hmotnoprávny inštitút, a teda aj pri uplatnení námietky
premlčania stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že

premlčacia doba začala plynúť už umiestnením dokumentov do nechránených priestorov, bolo jeho
povinnosťou na preukázanie tohto tvrdenia predložiť súdu dôkazy. Žalovaný však nielen nepreukázal,
ale ani neuviedol konkrétny dátum, kedy mala podľa neho začať plynúť premlčacia doba. Žalovaný tak
v súvislosti s ním uplatnenou námietkou premlčania neuniesol dôkazné bremeno.

11. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní odvolací súd zotrváva na právnom
názore vyjadrenom už v uznesení č.k. 8Co/3/2023 - 273 zo dňa 16.4.2024. Je nepochybné, že žalobca
vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným, pričom tento konal prostredníctvom splnomocnenej osoby
a žalovaný, aj keď konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahol do osobnostnýchpráv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve
na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo
2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený

sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného, a vtedy sa tento
neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanému. K rovnakému záveru dospel
Najvyšší súd Českej republiky aj v rozhodnutí č.k. 30Cdo/1393/2007, v zmysle ktorého: „Platí zásada,
podľa ktorej, ak neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou (alebo inou fyzickou osobou) k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej

osoby), kedy určujúcim je existencie miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto
osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávnej sankcie podľa § 13 Obč. zák. postihujú samotnú
právnickú alebo inú fyzickú osobu v zmysle analógie § 420 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 853 toho istého
zákona.“ Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že aj keď sa jedná o judikatúru iného štátu, tak táto sa
týka výkladu právneho predpisu, ktorý bol v tom čase totožný s úpravou v Slovenskej republike.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti, tak táto je daná v rámci

administratívnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v zmysle zákona o ochrane
osobných údajov. Táto koncepcia sa neuplatňuje v oblasti zodpovednosti podľa občianskoprávnych
predpisov o ochrane osobnosti. K otázke občianskoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu o ochrane osobných údajov
účinného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorej je stále potrebné, aby prevádzkovateľ
bol aspoň informovaný o hlavných prvkoch štruktúry spracovania (napríklad o zapojených subjektoch,
bezpečnostných opatreniach, zárukách pri spracovaní v tretích krajinách atď.), aby si udržal pozíciu, v
ktorej má kontrolu nad údajmi spracúvanými v jeho mene.

V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je relevantné použitie ustanovení
zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto
zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako ho uplatnil žalobca v tomto konaní. Z
uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov,

naktorésaodvolávažalovaný,ktorévsúvislostisjehozodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutia
o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru,
že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil
po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny

názor. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné
zohľadniťajinéokolnosti,akosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktoréz
vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže
byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP,
lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je

správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým)
skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedlisporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-

ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.

2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Ani k naplneniu tejto odvolacej námietky zo strany súdu prvej inštancie nedošlo.

14. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k

záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo
žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou

rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho
priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu
zo strany žalovaného, došlo k neprípustnému vytvoreniu podmienok pre zneužitie týchto údajov. Právo
na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie,
a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva s

poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy
sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v
dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto
osobné údaje zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku

tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo
na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie
možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri
majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa
na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.

Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani
nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o
tzv.súkromnoprávnydeliktohrozovacejpovahy.Objektívnazodpovednosťzaohrozeniealeboporušenie
práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti.

15. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má fyzická
osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
odstránili následky neoprávnených zásahov, alebo poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie.
Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Na

úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah
bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.
Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná.
V prejednávanej veci ospravedlnenie nepredstavuje postačujúci nástroj nápravy ohrozených práv, a to

vzhľadom na charakter protiprávneho konania, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv. Keďže
neoprávnenýzásahspočívavúniku chránenýchosobnýchúdajov,nemožnonápravutohtonežiaduceho
stavu, ktorý nastal, a ktorý trval určitú dobu, počas ktorej boli citlivé osobné údaje dotknutých osôb
ponechané na neuzamknutom mieste a vystavené riziku ich zneužitia, dosiahnuť ospravedlnením (akoto môže byť napr. pri ospravedlnení v prípade zverejnenia nepravdivých či difamujúcich tvrdení o fyzickej
osobe), nakoľko samotný únik osobných údajov nemožno ospravedlnením odčiniť a rovnako nemožno
odčiniť nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.

Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej
forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej
miere. Uvedené však neznamená, že bez prvotnej žiadosti morálneho zadosťučinenia nemožno žiadať
primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zákonná formulácia nevylučuje ani kombináciu peňažnej a
nepeňažnej formy zadosťučinenia tak, aby v celkovom súhrne bolo zadosťučinenie primerané. Voľba

formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Pokiaľ si teda žalobca
ako formu satisfakcie zvolil peňažnú formu, a to za stavu, že k ospravedlneniu ako morálnej satisfakcii
nedošlo, čo medzi stranami ani nebolo sporné, nemôže byť v konaní neúspešný len pre to, že by mal
prednostne požadovať morálnu satisfakciu.
Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, a
nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je

synonymom dokazovania ako pri náhrade škody, a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v dostatočnej miere preukázal ujmu, ktorá hrozila v dôsledku
zásahu do jeho osobnostných práv v podobe rizika zneužitia jeho osobných údajov.

16. Žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania. V súlade so zákonnými ustanoveniami o

trovách konania (ust. § 251 a nasl. CSP) a procesnou situáciou, ktorá nastala v prejednávanej veci, kedy
z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a po čiastočnom späťvzatí žaloby bola žalobcovi
priznaná suma 110 EUR, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca bol v konaní úspešnou stranou sporu.
Zásada úspechu v spore aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP je esenciálnym kritériom priznania náhrady trov
konania.Úspechvovecivprípade,akvýškaplneniazávisíodúvahysúdu,akojetovprejednávanejveci,

sa skúma v rozsahu, či žalobcovi bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nie je možné
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého
posudku stranu sporu, v danom prípade žalobcu. Tak, ako to uviedol žalobca, najmä v konaniach o
ochranuosobnostiprináhradenemajetkovejujmysistranasporuodhadnevýškuuplatňovanéhonároku,
ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je možné požadovať od žalobcu, aby

výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, kde bude zvažovať rozsah úvahy súdu
o výške plnenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto prípade je potrebné rozlíšiť, čo je
základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu
bolo zasiahnuté, za úspech v spore. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná, teda nadväzujúca.
Predmetný záver vyplýva aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít.

V skutkovo a právne identickej právnej veci, ktorej základ nároku sa odvíja od rovnakého
bezpečnostného incidentu podal žalovaný proti uzneseniu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018
zo dňa 20.1.2022 o výške náhrady trov konania, ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 24.5.2022, č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť odmietol. V citovanom uznesení
Ústavný súd SR argumentuje takto „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má

žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásad úspechu. Z tohto pohľadu je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
Odvolací súd dáva taktiež do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republikypodč.31/2020konštatoval,že:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.
Argumentácia žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak,
ako v tomto prípade nadhodnotená žalobcom, nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov
konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do

základu úspešný. Úspech žalobcu vo veci v prejednávanej veci bol v uznaní základu nároku.

17. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal
na zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP.Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách

konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí
od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola úspešná, patrí jej
nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie je povinná tieto trovy
uhradiť. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané
okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon

neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.
Odvolacísúdpoukazujenato,ženazákladeopätovnéhopreskúmaniapredmetnéhospisunezistildôvod
pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností zákon
ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo k určitému druhu konania,

ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu. Právo na priznanie primeranej a právnymi
predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva
na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc podľa
§ 37 ods. 2 Listiny.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného a aplikáciu ust. § 257 CSP je potrebné zdôrazniť, že
žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov porušil
smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov.
Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane
osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so zameraním

na právo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného
pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. Všeobecné nariadenie EÚ o ochrane údajov (GDPR)
niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito údajmi sú aj osobné údaje ako sú, meno, priezvisko, adresa
bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis,
ktoré predstavujú osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil nepovolaným osobám.

Išlo o totožné údaje nielen u žalobcu, ale u ďalších osôb v okrese Svidník. Niet preto dôvodu, aby
žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých údajov bol zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorý sa
bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy jeho osobné údaje v dôsledku bezpečnostného incidentu
žalovaného boli ohrozené. Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania v takom prípade
by nebola ani spravodlivá. Nie je namieste, aby osoba, ktorá spôsobila porušenie práva žalobcu, bola

zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky trov konania podľa § 257 CSP oproti žalobcovi, ktorý ako
fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou cestou.

18. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi
žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna,

pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané
vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu. Trovy konania sú
nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách

konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať právnu normu vyplývajúcu z ust. §
257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od
legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.
Inak povedané, je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na
ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom

rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného
neaplikovateľné.

19. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez náležitého významu.

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, v rámci prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie,
nezistil aby neboli splnené procesné podmienky, pričom odvolací súd ozrejmil dôvody na základe,
ktorých je v predmetnej veci daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov. Odvolací súd taktiež
nezistil, aby súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko tento v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a jeho skutkové zistenia majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Na takto zistený skutkový stav zároveň správne aplikoval príslušné právne
predpisy, a teda prejednávanú vec správne právne posúdil. Odvolací súd rovnako nezistil, aby súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže odvolací súd
nezistil naplnenie odvolacích dôvodov namietaných žalovaným, rozsudok súdu prvej inštancie podľa §

387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.

Z dôvodov uvedených v bodoch 17. a 18. odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd ani pri náhrade
trov odvolacieho konania nevzhliadol okolnosti opodstatňujúce použitie ust. § 257 CSP. Prvoinštančný
súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).