Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200211
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620200211.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov

senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: Ing. D. T., nar.
XX.X.XXXX,bytomL.XXX/XX,XXXXXP.,právnezastúpeného:JUDr.AmbrózomMotykom,advokátom
so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s. so
sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpenému: Advokátska kancelária
Branislava Máčaja, s. r. o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO:
46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k.
SK-6C/10/2020- 363 zo dňa 16.5.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Výrokom I. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konanie v časti prevyšujúcej 110 EUR zastavil,
výrokom II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 EUR do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v plnom rozsahu.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia

nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 EUR. Žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom
žalovaného. Dňa 9.2.2017 L. P. našiel v P. za budovou, v ktorej sídli značková predajňa žalovaného v
neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu aj archívnu krabicu, v ktorej sa
nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov žalovaného. Predmetná
archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalovaným.

Žalovanú spoločnosť Orange Slovensko a.s. možno považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods.
2 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (ďalej ZOOÚ). Žalovaný nesie voči
žalobcovi objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní osobných údajov
žalobcu prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709
014(ďalejELSIGs.r.o.)nebolopostupovanéprimanipuláciisnimiapriichlikvidáciivsúladesozákonom
(§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných
údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života

žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov.
Súd v spore rozhodol rozsudkom č. k. 6C/10/2020-191 zo dňa 8.12.2022 tak, že vo výroku I.
rozsudku zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy nemajetkovej ujmy vo výške 3 300 eur, vo výroku II. vozvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v
plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
NazákladeodvolaniažalovanéhorozhodolKrajskýsúdvPrešoveuznesenímč.k.17Co/32/2023-304zo

dňa 18.5.2023 tak, že zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so záverom, že bude úlohou prvoinštančného
súdu zaoberať sa uplatneným nárokom žalobcu v súlade s vyššie uvedenými dôvodmi opätovne.
Prvoinštančný súd v prvom rade preskúma opätovne podmienky konania, následne preskúma, a v
prípade potreby vykoná aj dokazovanie na určenie počiatku plynutia trojročnej premlčacej doby, a až

následne bude sa zaoberať vecou samou s tým, že prihliadne na predchádzajúce ospravedlnenie
žalovanej žalobcovi, a až následne posúdi, či toto ospravedlnenie nie je postačujúce. V prípade, pokiaľ
zistí, že ospravedlnenie žalovanej na odstránenie utrpenia žalobcu je nedostatočné, prizná žalobcovi
nemajetkovú ujmu, ktorú náležitým spôsobom skutkovo aj právne zdôvodní.
Po vrátení veci žalobca zobral žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR, preto súd výrokom I.
tohto rozsudku v tejto časti konanie zastavil.

K námietke miestnej nepríslušnosti súd prvej inštancie uviedol, že považoval predmetný spor za spor
spotrebiteľský. Právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie
ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi
stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe

Zmluvy o pripojení a v jej rámci. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej
so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov
súvisiacichsospotrebiteľskouzmluvou.Vzhľadomkuskutočnosti,žežalobcamáadresutrvaléhopobytu
v obvode Okresného súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval
súd za nedôvodnú, na námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol.

Následne sa súd vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Súd za rozhodujúci dátum
v súvislosti s námietkou premlčania, plynutím premlčacej doby a actio nata považuje deň 9.2.2017, kedy
boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. K zásahu do osobnostných tu totiž preukázateľne
došlo 9.2.2017, kedy boli uvedené dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších stoviek
osôb nájdené neoprávnenou osobou, L.om P.om, a teda boli sprístupnené neoprávnenej osobe. Aj

Úrad na ochranu osobných údajov vo svojich rozhodnutiach jednoznačne za okamih neoprávneného
sprístupneniaosobnýchúdajovdotknutýchosôbvpočtecca400ustálilaurčilaždeň,kedybolauvedená
archívna krabica odnesená Bc. L.om P.om (čo tu bol deň 9.2.2017).
Po tom, čo sa súd vysporiadal s otázkou miestnej príslušnosti, sa zaoberal aj otázkou vecnej
legitimácie strán. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že žalovaný konal

prostredníctvomsvojichobchodnýchzástupcov,ktorísapostupnemenili,anito,ktopísomné dokumenty
s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil, ale je
právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných údajov
preukázaný bezpečnostný incident bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca
uzatvorenú práve so žalovaným. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok (bez potreby

preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu. Na základe uvedeného mal
súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného.
Žalovaný od začiatku sporu popieral aj nárok žalobcu čo do základu aj výšky. V prípade žalobcu
nedošlo k ospravedlneniu zo strany žalovaného. Zásah do súkromia žalobcu porušením jeho práva
na informačné sebaurčenie podľa Článku 10 ods. 3 Listiny je z objektívneho hľadiska porušením

hodnoty vysokého spoločenského záujmu, ktorú je u žalobcu, ale aj ďalších dotknutých osôb namieste
odčiniť primeranou relutárnou náhradou. K základu nároku súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia
tunajšieho súdu (rozsudok KS v Prešove z 10.11.2022 č. k. 17Co/34/2022-270, rozsudok KS v Prešove
z 10.11.2022 č. k. 17Co/52/2022-244, rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/41/2022-241,
rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/53/2022-246), v ktorých odvolací vyslovil, že základ

nároku je daný.
Pri konštatovaní existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodovanie o výške a
primeranosti tohto nároku vecou voľnej úvahy súdu. Je potrebné poukázať na to, že v skutkovo a právne
identických právnych veciach osôb dotknutých tým istým bezpečnostným incidentom už rôzne senáty
odvolacieho súdu judikovali primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy tak, že väčšina odvolacích senátov

ustálila ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 110 eur. Štyri senáty odvolacieho súdu ustálili
ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 500 eur. Teda s prihliadnutím na predchádzajúcu
rozhodovaciu prax senátov krajského súdu v skutkovo a právne identických právnych veciach v otázkeprimeranosti náhrady súd priznal žalobcovi požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur.
Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. rozsudku.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi

priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady záležala od
úvahy súdu a čiastočné späťvzatie žaloby v tomto type sporu (o ochranu osobnosti) nemá žiaden vplyv
na trovy konania. Súd nezistil existenciu výnimočných okolností a ani dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. V úvode odvolania žalovaný namietal, že vo veci bolo rozhodnuté
na pojednávaní, ktoré sa konalo v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu napriek tomu,
že právny zástupca žalovaného svoju neúčasť ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania. Súd
prvej inštancie žalovaného ani jeho právneho zástupcu o tom, že dôvod na odročenie pojednávania
nepovažuje za dôležitý neinformoval tak, ako to vyžaduje ust. § 183 ods. 4 CSP.

Uviedol, že už pri prvom procesnom úkone namietol miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bardejov
(predtým Svidník), pričom zotrváva na tomto stanovisku. Poukázal na skutočnosť, že ide o spor
o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na
základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na
základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich absolútnych práv podľa § 11

Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenou zmluvou o pripojení ako spotrebiteľskou
zmluvou. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o
žalobách na ochranu osobnosti pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových
vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné
žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Taktiež bol narušený princíp

kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a tiež platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný dôvodil, že z okolnosti prípadu je viac ako
zrejmé, že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo až dňa 09.02.2017, kedy
dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici v

neuzamknutom sklade oznamovateľ Bc. P., ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli tieto
dokumenty omylom premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo,
ale bez akýchkoľvek pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017
nachádzali. Z pohľadu práva na ochranu osobnosti je právne významný časový moment, kedy vznikla
na strane dotknutých osôb situácia, resp. možnosť neoprávneného sprístupnenia ich osobných údajov

nepovolaným osobám a nie až moment, kedy sa nepovolaná osoba s takýmito údajmi objektívne
oboznámila.
Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Žalovaný zastáva stanovisko, že nie je pasívne
legitimovaný. Žalovaný bez toho, aby v odvolaní opätovne opakoval celú svoju predchádzajúcu

odvolaciu argumentáciu k tejto otázke iba odkázal na svoje predchádzajúce odvolanie a zotrval na
všetkých dôvodoch.
Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno
stotožniť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a

slobôd fyzických osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Postup, kedy súd prvej inštancie
neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť,
šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale
uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy a to dokonca závažnej,
došlo už iba tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobcu ale priamo k ich porušeniu, má

za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.
Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek iba čiastočnému
úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že súd prvej
inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k trovám konania, vrátane aplikácie
§ 257 CSP na prejednávanú vec.

Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.4 . Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal

rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas
vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke,
najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

6. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa toho, že súd konal v jeho neprítomnosti je potrebné
uviesť, že žalovaný bol na pojednávanie konané dňa 16.5.2024 predvolaný osobne na pojednávaní
dňa 18.3.2024 s tým, že termín berie na vedomie a písomne prevolávaný nebude. Právny zástupca
žalobcu podaním zo dňa 6.5.2024 síce ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň

16.5.2024 (č.l. 360 spisu), avšak o jeho odročenie nepožiadal. Vzhľadom na absenciu návrhu právneho
zástupcu žalovaného o odročenia pojednávania, nemožno vykonanie pojednávania v jeho neprítomnosti
považovať za nesprávny procesný postup, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, najmä za stavu, že
prvoinštančný súd žiadne iné dôvody pre odročenie pojednávania nevzhliadol.

7. Čo sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
OkresnéhosúduSvidník),odvolacísúdsastotožňujesodôvodnenímsúduprvejinštancievnapadnutom
rozsudku.
Predmetomkonaniajenepochybnenárokmajúcizákladvporušeníprávanaochranuosobnostivzmysle

ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy.
Zásadným pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v
tomzmysle,činiejevosvojejpodstatenárokomkorešpondujúcimsnárokomnanáhraduškody,prektorý
môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom
súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo

na náhradu škody.
Princípy európskeho deliktného práva (PETL) pojem nemateriálna ujma stavajú na úroveň pojmu škoda.
PETL v čl. 2:101 definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov.
Ako vyplýva z tejto definície, škoda sa chápe široko, univerzálne a ako majetkový či nemajetkový
reflex vo sfére poškodeného. Akýkoľvek zásah do tejto sféry či zhoršenie pozície poškodeného založí

zodpovednosť za škodu za predpokladu, že súčasne išlo o zásah do právom definovaného statku.
Jednoznačne pozitívny trend tejto koncepcie predstavuje postavenie imateriálnej ujmy na úroveň
majetkovejškodyaďalejskutočnosť,žeirežimnáhradyjepreobidvadruhyškôdrovnocenný.Zhľadiska
terminologického používa PETL výrazy "škoda" (damage) a "ujma" (harm) synonymicky.
Materiálna ujma ako jeden z dvoch definičných komponentov pojmu škoda je definovaná v časti s

označením peňažná škoda (pecuniary damage). Pozitívne definície nemateriálnej ujmy PETL síce
nepodáva, ale aj tak ich z celkovej koncepcie (a contrario materiálnej ujmy) možno vyvodiť. Ide o druh
ujmy, ktorý nepredstavuje reálny úbytok v majetkovej sfére poškodeného. Náhrada nemateriálnej ujmy
sa v moderných deliktných úpravách nevyčerpáva len náhradou ujmy na zdraví a na živote, ale panuje
široký konsenzus, že je spoločensky vysoko žiaduce odškodňovať v rôznej miere aj zásahy do iných

zložiek a sfér osobnosti jedinca, než je jeho fyzická a duševná integrita. Náhrada nemajetkovej ujmy
sa týmto úzko prepojuje s inštitútom ochrany osobnosti a koncepciou garancie osobnostných práv v
súlade s tým, ako je v tom ktorom systéme upravená (porovnaj Poňatie škody v Princípoch európskeho
deliktného práva, JUDr. Ing. Elena Divko, Bulletin slovenskej advokácie, 2014).Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáha žalobca, nepochybne možno
subsumovať, prípadne aj stotožniť s pojmom škoda, vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora
z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že

nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody.
Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou
nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním je potrebné uviesť, že Okresný súd
Bardejov je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť,

ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť,
ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode
Okresného súdu Bardejov. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola
v konaní sporná, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho
miestnej príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov je daná ako osobitná
miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej

nepríslušnosti súdu prvej inštancie.
Záverom je potrebné dodať, že prvoinštančný súd ani odvolací súd nepreklasifikovali toto konanie
na konanie o náhradu škody. Ani prvoinštančný ani odvolací súd nikdy neuviedli, že nárok, ktorý je
predmetom žaloby, je nárokom na náhradu škody, nakoľko je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že
v prejednávanej veci ide jednoznačne o spor o ochranu osobnosti. Na uvedenom nič nemení ani to, že

oba súdy sa za účelom vyriešenia otázky miestnej príslušnosti súdu v súvislosti so vznesenou námietkou
miestnej nepríslušnosti zo strany žalovaného v teoretickej rovine zaoberali podstatou a charakterom
nemajetkovej ujmy ako (sub)kategóriou pojmu škoda.
K otázke miestnej príslušnosti odvolací súd záverom konštatuje, že si je vedomý svojho názorového
posunu oproti predošlému zrušujúcemu uzneseniu sp. zn. 17Co/32/2023 - 304 zo dňa 18.5.2023, a v

tejto súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR publikované v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v ktorom Ústavný súd SR uviedol nasledovné: „Pre odvolací súd
totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj
skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací
súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny

názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor
nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Aj keď zmena
skoršieho,presúdprvéhostupňazáväznéhoprávnehonázoruodvolaciehosúdu,jevzásadenežiaduca,
nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti
sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.“ V praxi nie je vylúčená situácia, kedy odvolací

súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, avšak po podaní odvolania tento svoj vlastný
právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a
pod.)arozhodneinak.Zjudikatúryvyplýva,žetakýtopostupsúdujemožný,keďžezcivilnéhosporového
poriadku nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom.
Senát odvolacieho súdu sa takýmto postupom a za účelom zachovania právnej istoty a jednoty v

rozhodovaní zjednotil s rozhodovacou praxou ďalších senátov Krajského súdu v Prešove, ktoré vo
veciach ochrany osobnosti vychádzajúcich z toho istého bezpečnostného incidentu rozhodli, že na
konanie je miestne príslušný Okresný súd Bardejov (resp. Svidník).

8. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia tohto sporu ako sporu spotrebiteľského, je

potrebné dať za pravdu žalovanému, že v prejednávanej veci skutočne nejde o spor spotrebiteľského
charakteru. Napriek tomu však odvolací súd nevzhliadol porušenie práva na spravodlivý proces na
strane žalovaného spočívajúci v porušení zásady kontradiktórnosti konania. Napriek nesprávnemu
posúdeniu povahy tohto sporu súdom prvej inštancie odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by
prvoinštančný súd vykonal aj dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ani žiadne iné porušenie spomínanej

zásady.
K argumentácii žalovaného o nezaplatení súdneho poplatku za podanie žaloby odvolací súd poukazuje
na ust. § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, podľa ktorého pre nezaplatenie poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak už začal konať
vo veci samej. Samotný zákon o súdnych poplatkoch teda počíta s možnosťou, že súdy, prípadne

aj omylom, začnú konať vo veci bez toho, aby žalobca splnil svoju poplatkovú povinnosť. Ide teda o
zákonom predpokladanú situáciu, kedy súd konanie nezastaví, a súdny poplatok môže byť v zákonom
stanovenej lehote uznesením vyrubený aj dodatočne.9. Čo sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, prvoinštančný súd svoje
rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Žalobca v podaní zo dňa 25.7.2023 poukázal na rozsudok okresného
súdu Svidník č.k. 4C/9/2020 zo dňa 9.3.2023, prostredníctvom ktorého doplnil skutkové tvrdenia v tom

zmysle, že dňom, kedy nálezca našiel a odniesol krabice s dokumentami obsahujúcimi osobné údaje
došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb, a teda v tento deň začala
plynúť premlčacia doba.
Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené

nálezcom. Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu.
Žalobca a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente dozvedieť najskôr dňa
09.02.2017,keďjejnálezcaL.P.archívnukrabicusosobnýmiúdajmivskladenašiel,vzaljuaodovzdalju
do zabezpečených priestorov Advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku. Bezpečnostný incident je
celkom jednoznačne trvácim administratívnym deliktom, ktorý tvorí jeden skutok a jeden správny delikt,
a to až do okamihu odstránenia protiprávneho stavu (09.02.2017). Preto až nasledujúcim dňom, t. j.

10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.02.2020. Keďže žaloba bola
podaná dňa 4.2.2020, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto žalobcom uplatnený nárok
nie je premlčaný.
Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa,
kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie

osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív vo vreci uloženom na podlahe skladu
svedkom I. W.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď
uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno
vyvodiť či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali
alebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať

samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol
svedok istý, že tlačivá vo vreci už neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam
naposledy videl. Skutočnosť, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu, ako aj ďalších osôb sa
najneskôr dňa 25.01.2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad, pri posúdení
otázky začatia plynutia premlčacej lehoty nemá relevanciu.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Nepochybne právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy sa mohlo po prvý raz vykonať na druhý deň po
tom čo boli nájdené a vyzdvihnuté zo skladu dokumenty obsahujúce údaje žalobcu. Je v rozpore s
konštrukciou začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzať z predpokladu, že táto začala

plynúť vtedy, kedy si mal tieto dokumenty všimnúť vedúci predajne Orange v Stropkove. To, že si
osoba všimne voľne ležiace dokumenty bez toho, aby do nich nazrela a identifikovala to, či sa v
týchto dokumentoch nachádzajú osobné údaje fyzickej osoby, nemožno považovať za začiatok plynutia
objektívnejpremlčacejdoby.Tátonepochybnezačalaplynúťažvtedy,keďtietodokumentyboliotvorené,
s týmito sa určitá fyzická osoba oboznámila a následne ich odovzdala na ďalšie úkony osobe znalej

práva. Z tohto dôvodu odvolací súd nepriznal právnu relevanciu dobe, kedy boli tieto dokumenty
voľne položené v prístupnom sklade a všimla si ich okoloidúca osoba. Objektívne sa žalobca mohol
domáhať svojich nárokov až po tom, čo dokumenty obsahujúce jeho osobné údaje boli nájdené a bola
identifikovaná skutočnosť, že obsahujú tieto dáta.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaký bezpečnostný incident bol aj predmetom rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 77/2024 zo dňa 20.02.2025, kedy bolo
zamietnuté dovolanie s poukazom na dostatočnú odôvodnenosť záverov odvolacieho súdu vo vzťahu k
posúdeniu otázky začatia plynutia premlčacej doby, ktorá bola posúdená rovnako ako v tomto konaní.
Rovnako tak odôvodnenie odvolacieho súdu bolo v podstate totožné s odôvodnením v prebiehajúcej
veci, preto aj s poukazom na princíp právnej istoty, kedy je dôležitá predvídateľnosť práva pri úplne

rovnakých konaniach vychádzať zo záverov, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto
konaní.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, v konaní na základe žaloby na ochranu
osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom ochrany
a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia tejto otázky, t. j. do koho práva sa zasiahlo a kto sa

zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu, jeho
intenzityadôsledkov,existenciepríčinnejsúvislostimedzizásahomaspôsobenounemajetkovouujmou,
adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a pod. Nič z vyššieuvádzaného pritom nemohlo byť žalobcovi známe pred 09.02.2017, a preto ani premlčacia doba
nemohla žalobcovi začať plynúť pred týmto dňom, ako sa mylne domnieva žalovaný.
Prijatie názoru žalovaného vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch

znamenalo, že tento by mal prospech z vlastného protiprávneho konania, pretože čím dlhšie by trval
protiprávny stav, za ktorý žalovaný zodpovedá, tým kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty
v sklade boli objavené nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch) premlčacia doba by bola pre
dotknuté osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv.
Vzhľadom na dostatočne vyčerpávajúce odôvodnenie začiatku plynutia premlčacej doby mal odvolací

súd za to, že prvoinštančný súd sa postačujúcim spôsobom vysporiadal s otázkou premlčania v zmysle
pokynov odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, a z tohto dôvodu nepovažoval námietku premlčania
za dôvodnú.

10. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní odvolací súd zotrváva na právnom názore
vyjadrenom už v uznesení č.k. 17Co/32/2023 - 304 zo dňa 18.5.2023. Je nepochybné, že žalobca

vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným, pričom tento konal prostredníctvom splnomocnenej osoby
a žalovaný, aj keď konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahol do osobnostných
práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve
na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo
2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený

sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného, a vtedy sa tento
neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanému. K rovnakému záveru dospel
Najvyšší súd Českej republiky aj v rozhodnutí č.k. 30Cdo/1393/2007, v zmysle ktorého: „Platí zásada,
podľa ktorej, ak neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou (alebo inou fyzickou osobou) k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej

osoby), kedy určujúcim je existencie miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto
osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávnej sankcie podľa § 13 Obč. zák. postihujú samotnú
právnickú alebo inú fyzickú osobu v zmysle analógie § 420 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 853 toho istého
zákona.“ Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že aj keď sa jedná o judikatúru iného štátu, tak táto sa
týka výkladu právneho predpisu, ktorý bol v tom čase totožný s úpravou v Slovenskej republike.

Pokiaľ žalovaný poukazuje na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti, tak táto je daná v rámci
administratívnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v zmysle zákona o ochrane
osobných údajov. Táto koncepcia sa neuplatňuje v oblasti zodpovednosti podľa občianskoprávnych
predpisov o ochrane osobnosti. K otázke občianskoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu

stotožňuje.
Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu o ochrane osobných údajov
účinného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorej je stále potrebné, aby prevádzkovateľ
bol aspoň informovaný o hlavných prvkoch štruktúry spracovania (napríklad o zapojených subjektoch,
bezpečnostných opatreniach, zárukách pri spracovaní v tretích krajinách atď.), aby si udržal pozíciu, v

ktorej má kontrolu nad údajmi spracúvanými v jeho mene.
V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je relevantné použitie ustanovení
zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto
zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako ho uplatnil žalobca v tomto konaní. Z

uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov,
naktorésaodvolávažalovaný,ktorévsúvislostisjehozodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutia
o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru,
že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil
po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,

keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konanianajavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšli

počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211

CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad
alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie
ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej
inštancienezodpovedá§191ods.1CSP,lebohodnotilkaždýdôkazlenjednotlivoanieajvichvzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vo veci rozhodol sú správne a majú oporu vo
vykonanom dokazovaní.
Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Ani k naplneniu tejto odvolacej námietky zo strany súdu prvej inštancie nedošlo.

13. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo

k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do jeho práva
na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané
aj právo na nemajetkovú ujmu.
V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s

presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním
všetkýchosobnýchúdajovžalobcubeználežitéhodohľaduzostranyžalovaného,došlokneprípustnému
vytvoreniu podmienok pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes
nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj

na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná
spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu,
a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej
osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto osobné údaje zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému
boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde,

je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto
bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie
spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej savyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku
ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani

nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko
ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo
porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa
morálna satisfakcia nejaví ako postačujúca, a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie,
z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy

sú tieto: 1. dĺžka protiprávneho konania, 2. reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,
3. dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, 4. škandalizácia osoby, 5. opakovanie a
zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, 6. úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo
zámernej diskreditácie osoby.

14. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má fyzická

osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
odstránili následky neoprávnených zásahov, alebo poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie.
Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah

bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.
Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná. V
prejednávanej veci ospravedlnenie nepredstavuje postačujúci nástroj nápravy ohrozených práv, a to
vzhľadom na charakter protiprávneho konania, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv. Keďže

neoprávnenýzásahspočívavúniku chránenýchosobnýchúdajov,nemožnonápravutohtonežiaduceho
stavu, ktorý nastal, a ktorý trval určitú dobu, počas ktorej boli citlivé osobné údaje dotknutých osôb
ponechané na neuzamknutom mieste a vystavené riziku ich zneužitia, dosiahnuť ospravedlnením (ako
to môže byť napr. pri ospravedlnení v prípade zverejnenia nepravdivých či difamujúcich tvrdení o fyzickej
osobe), nakoľko samotný únik osobných údajov nemožno ospravedlnením odčiniť a rovnako nemožno

odčiniť nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.
Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej
forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej
miere. Uvedené však neznamená, že bez prvotnej žiadosti morálneho zadosťučinenia nemožno žiadať
primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zákonná formulácia nevylučuje ani kombináciu peňažnej a

nepeňažnej formy zadosťučinenia tak, aby v celkovom súhrne bolo zadosťučinenie primerané. Voľba
formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Pokiaľ si teda žalobca
ako formu satisfakcie zvolil peňažnú formu, a to za stavu, že k ospravedlneniu ako morálnej satisfakcii
nedošlo, čo medzi stranami ani nebolo sporné, nemôže byť v konaní neúspešný len pre to, že by mal
prednostne požadovať morálnu satisfakciu.

Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, a
nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je
synonymom dokazovania ako pri náhrade škody, a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v dostatočnej miere preukázal ujmu, ktorá hrozila v dôsledku
zásahu do jeho osobnostných práv v podobe rizika zneužitia jeho osobných údajov.

Záverom odvolací súd dodáva, že pri posudzovaní existencie nároku na peňažnú satisfakciu, a teda
vzniku samotnej ujmy, sa priklonil k aplikačnej praxi tunajšieho súdu vo veciach založeným tým istým
bezpečnostným incidentom.

15. Napokon žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania. V súlade so zákonnými

ustanoveniami o trovách konania (ust. § 251 a nasl. CSP) a procesnou situáciou, ktorá nastala v
prejednávanej veci, kedy právoplatne z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a po
čiastočnom späťvzatí žaloby bola žalobcovi priznaná suma 110 EUR, odvolací súd dospel k záveru, že
žalobcabolvkonaníúspešnoustranousporu.Zásadaúspechuvsporeaplikujúcust.§255ods.1CSPje
esenciálnym kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade, ak výška plnenia závisí

odúvahysúdu,akojetovprejednávanejveci,saskúmavrozsahu,čižalobcovibolapriznanáaspoňčasť
žalobou uplatneného nároku. Nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku stranu sporu, v danom prípade žalobcu. Tak, ako to
uviedol žalobca, najmä v konaniach o ochranu osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy si strana sporuodhadne výšku uplatňovaného nároku, ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je
možné požadovať od žalobcu, aby výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, kde
bude zvažovať rozsah úvahy súdu o výške plnenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto

prípade je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje
rozhodnutie,žedoprávažalobcubolozasiahnuté,zaúspechvspore.Výškanemajetkovejujmyjepotom
druhotná, teda nadväzujúca. Predmetný záver vyplýva aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít.
V skutkovo a právne identickej právnej veci, ktorej základ nároku sa odvíja od rovnakého
bezpečnostného incidentu podal žalovaný proti uzneseniu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018

zo dňa 20.1.2022 o výške náhrady trov konania, ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 24.5.2022, č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť odmietol. V citovanom uznesení
Ústavný súd SR argumentuje takto „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má
žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásad úspechu. Z tohto pohľadu je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatoval,že:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o

náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.
Argumentácia žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak,

ako v tomto prípade nadhodnotená žalobcom, nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov
konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do
základu úspešný. Úspech žalobcu vo veci v prejednávanej veci bol v uznaní základu nároku.

16. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal

na zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP.
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách
konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí

od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola úspešná, patrí jej
nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie je povinná tieto trovy
uhradiť. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané
okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon
neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.

Odvolacísúdpoukazujenato,ženazákladeopätovnéhopreskúmaniapredmetnéhospisunezistildôvod
pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností zákon
ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo k určitému druhu konania,

ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu. Právo na priznanie primeranej a právnymi
predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva
na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc podľa
§ 37 ods. 2 Listiny.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného a aplikáciu ust. § 257 CSP je potrebné zdôrazniť, že
žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov porušil
smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov.
Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane
osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so zameraním

na právo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného
pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. GDPR niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito
údajmi sú aj osobné údaje ako, meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho
preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriuosobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil nepovolaným osobám. Išlo o totožné údaje nielen u žalobcu,
ale u ďalších osôb v okrese P.. Niet preto dôvodu, aby žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých
údajov bol zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorý sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy jeho

osobné údaje v dôsledku bezpečnostného incidentu žalovaného mohli byť zneužité. Aplikácia ust. § 257
CSP pri rozhodovaní o trovách konania v takom prípade by nebola ani spravodlivá. Nie je namieste, aby
osoba, ktorá spôsobila porušenie práva žalobcu, bola zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky trov
konania podľa § 257 CSP oproti žalobcovi, ktorý ako fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou
cestou.

17. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi
žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna,
pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané
vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu. Trovy konania sú

nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách
konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať právnu normu vyplývajúcu z ust. §
257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od
legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.

Inak povedané, je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na
ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom
rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného
neaplikovateľné.

18. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez náležitého významu.

19. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Preto
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.
Z dôvodov uvedených v bodoch 16. a 17. odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd ani pri náhrade
trov odvolacieho konania nevzhliadol okolnosti opodstatňujúce použitie ust. § 257 CSP. Prvoinštančný
súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).