Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100574
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0923100574.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci
žalobkyne: B. K., X.. XX.XX.XXXX, L. J. Č.. XXXX/X, XXX XX F.Ž., právne zastúpená advokátkou JUDr.
Sabínou Hodoňovou, PhD., so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 35022-2/2020-BA zo dňa 12.02.2020, o kasačnej sťažnosti
žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č.k. 16Sas/5/2023-50 zo dňa 21.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta.

II. Žalovanej sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správny súd v Košiciach rozsudkom č. k. 16Sas/5/2023-50 zo dňa 21.02.2024 (ďalej „napadnutý
rozsudok“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej
č. 35022-2/2020-BA zo dňa 12.02.2020 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým žalovaná v
celom rozsahu zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Poprad (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 11365/2019-PP-DvN zo dňa 21.11.2019 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“). Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Prvostupňový správny orgán žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznal s poukazom
na § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
„zákon o sociálnom poistení“, resp. „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a na ustanovenie čl. 61 Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
nariadenia č. 883/2004 (ďalej „základné nariadenie“). V odôvodnení konštatoval, že Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Kežmarok dňom 02.08.2019 zaradil žalobkyňu do evidencie uchádzačov o

zamestnanie a dňa 08.11.2019 si žalobkyňa uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový
správny orgán konštatoval, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 02.08.2015 do 01.08.2019 na území Slovenskej republiky
(ďalej aj ako „SR“, resp. „Slovensko“) nepreukázala doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného
členského štátu Európskej únie (ďalej aj ako „EÚ“) preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti od
02.08.2015 do 19.11.2018, od 20.11.2018 do 30.12.2018, od 31.12.2018 do 29.06.2019, od 30.06.2019
do 27.07.2019 dokumentom U1 z Írska. Na území Slovenska žalobkyňa doposiaľ nepracovala, do

Írska odchádzala hneď po skončení školy v auguste 2005. Posledný pracovný pomer uzavretý dňom
19.10.2008 na dobu neurčitú ukončila na vlastnú žiadosť dňom 27.07.2019 z dôvodu návratu na
Slovensko. Počas pôsobenia v členskom štáte čerpala materské dávky (v rokoch 2011, 2013, 2019) a
nemocenskúdávkuzírskehosystémupoistenia.Poskončenímaterskejdovolenkysadoprácenevrátila,ale čerpala dovolenku. Na území daného štátu pôsobila s priateľom, s ktorým sa zoznámila v auguste
2005 a teda terajším manželom (manželia od r. 2010), ktorý do Írska prišiel v máji 2005. Deti narodené v
Írsku: Y., nar. XX.XX.XXXX navštevovala základnú školu, robila rozdielové skúšky pre uznanie školy na

Slovensku, t. č. navštevuje 3. roč. ZŠ na Slovensku, C., nar. XX.XX.XXXX, taktiež navštevoval školu a
E., nar. XX.XX.XXXX. S deťmi im vypomáhala matka žalobkyne, ktorá tam s nimi pôsobila po narodení
prvého dieťaťa cca od r. 2011. V členskom štáte bývali spočiatku v podnájme, neskôr bývali sami.
Nehnuteľnosť,ktorúspočiatkuobývalivpodnájme,sikúpilidoosobnéhovlastníctva,ktorúprednávratom
predali. Na území Slovenska si zadovážili nehnuteľnosť- byt v roku 2008. V roku 2016 kúpili rodinný dom,

ktorý zbúrali a stavajú nový. Pri návratoch jedenkrát ročne na 2 týždne bývali vo svojej nehnuteľnosti
- v byte. Prvostupňový správny orgán sa zaoberal aj inými skutočnosťami uvedenými žalobkyňou:
vlastníctvo osobného účtu, využívanie služieb mobilného operátora na Slovensku, vlastníctvo osobného
automobilu, existencia hypotekárneho úveru, poistenia a sporenia, čo sú menej významné skutočnosti
pri posudzovaní centra jej záujmov. Na základe takto zisteného stavu prvostupňový správny orgán
dospel k záveru, že žalobkyňa si nezachovala svoje centrum záujmov na Slovensku. Celková dĺžka

pobytu od augusta 2005 do júla 2019 (14 rokov), stabilita zamestnania na území Írska (v poslednom
zamestnaní viac ako 10 rokov), skutočnosť, že sa v Írsku zdržiaval manžel, deti (narodené v Írsku) a
matka (ktorá sa o deti starala) boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré uviedla ako
väzby na Slovensku.

3. Žalovaná sa v preskúmavanom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnila s právnym názorom
prvostupňového orgánu. Boli zohľadnené informácie získané výsluchom žalobkyne a jej manžela dňa
20.11.2019. Centrum záujmov dotknutej osoby v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) žalovaná určila
na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií, ktoré obsahovali dĺžku a trvalosť

prítomnosti na území dotknutých členských štátov - počas výsluchu zo dňa 20.11.2019 žalobkyňa
uviedla, že na území Írska sa zdržiavala od augusta 2015 do júla 2019. t. j. 14 rokov. Z informačného
systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že žalobkyňa pred odchodom do Írska nebola na území
Slovenska v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Jej posledný pracovný pomer na území Írska trval
od 19.10.2008 do 27.07.2019 (popri tomto zamestnaní mala aj pracovnoprávny vzťah so skráteným

pracovným úväzkom v období od roku 2008 do mája 2010). Počas posledného pracovného pomeru
čerpala v roku 2011, 2013 a 2019 materské a v roku 2018 nemocenské podľa írskych právnych
predpisov. Na základe všetkých zistených skutočností možno pracovnú situáciu žalobkyne v Írsku
jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na írsky pracovný trh. Žalobkyňa sa na
území Írska zdržiavala s blízkymi osobami - manželom (manželstvo uzatvorené dňa 10.04.2010 na

Slovensku), tromi maloletými deťmi (narodenými na území Írska) a so svojou matkou, ktorá sa v Írsku
starala o maloleté deti žalobkyne. Dlhodobá prítomnosť najbližších osôb žalobkyne spolu s ňou v Írsku
svedčí o vytvorení jej bydliska na tomto území. Počas výsluchu dňa 20.11.2019 žalobkyňa uviedla, že na
Slovensko sa spolu s manželom vracala jedenkrát ročne na 2 týždne. V súvislosti s rodinnou situáciou
žalobkyne žalovaná zdôraznila, že právne aj mravné povinnosti voči manželovi a maloletým deťom

sú pokiaľ ide o spoločný život, hospodárenie a výchovu detí zásadnejšie ako pravidelné návraty na
Slovensko. K bytovej situácii žalobkyne žalovaná uviedla, že bytovú situáciu v Írsku považuje žalovaná
za stabilnú. Žalovaná mala zo spisového materiálu preukázané, že počas výkonu zamestnania v Írsku sa
žalobkyňa v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas (spolu s
najbližšími osobami), platila zákonné odvody i dane na území Írska a čerpala sociálne dávky (materské

a nemocenské) podľa írskych právnych predpisov. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra
záujmov žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území Írska.

4. Správny súd v napadnutom rozsudku poukázal na v poradí prvý rozsudok v tu prejednávanej
veci. Krajský súd v Prešove rozsudkom, č. k. 4Sa/10/2020-135 zo dňa 16.2.2022 zrušil rozhodnutie

žalovanej zo dňa 12.2.2020, číslo 35022-2/2020-BA a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Proti
tomuto rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalovaná, o ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Ssk/88/2022 zo dňa 27.09.2023 tak, že tento rozsudok zrušil a vec vrátil
správnemu súdu na ďalšie konanie.

5. Správny súd ďalej uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne
zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so
skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobkyňa
nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Stotožnil sa so žalovanou,že z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, že doba poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu EÚ môže byť zohľadnená na účely nároku
na dávku v nezamestnanosti v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o

zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba
vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského
štátuEurópskejúnie,pokiaľjedosiahnutáakoposledná.Toutovýnimkouzozákladnejzásadyjesituácia,
ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie
centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci bolo zo strany správnych

orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania v zahraničí si žalobkyňa
bydlisko na Slovensku nezachovala.

6. Správny súd uviedol, že v zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej
činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom
práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny.

Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá
automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ. Súd jednotlivé žalobné námietky
žalobkyne považuje za nedôvodné zastávajúc názor, že zistenie skutkového stavu žalovanou, ako aj
prvostupňovým správnym orgánom, bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci žalovanou, na ktorý
zistený skutkový stav žalovaná správne aplikovala príslušné právne predpisy. Žalovaná v dostatočnom

rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila
a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom aj odôvodnila.

7. Správny súd skonštatoval, že je viazaný právnym názorom kasačného súdu. Tvrdenie žalobkyne,
že kasačný súd nenariadil žalobu zamietnuť je pravdivé, avšak pokiaľ sa kasačný súd úplne jasne a

celkom zrejme vyjadril k základnej otázke tohto konania, t. j. kde (ne)bolo centrum záujmov žalobkyne,
potom správnemu súdu nie je zrejmé, ako inak by mal v tomto konaní rozhodnúť, ako žalobu zamietnuť.
Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení poukazuje na svoje legitímne očakávania v tom zmysle, že v prípade
jej manžela bolo rozhodnutie žalovanej opakovane správnym súdom zrušené, potom je na mieste jej
pripomenúť, že správny súd nie je viazaný právnym názorom súdu rovnakého stupňa, ale názorom

vyššej inštancie, ktorým je súd kasačný. Práve ak by správny súd právny názor kasačného súdu vo
svojom rozhodnutí nezohľadnil, postupoval by v príkrom rozpore s princípom legitímnych očakávaní.
Správny súd skonštatoval, že odkazuje na právne závery kasačného súdu a dodal, že sa s rozhodnutím
kasačného súdu aj sám v plnom rozsahu stotožnil.

8. Správny súd skonštatoval, že bolo potrebné stotožniť sa záverom správnych orgánov, že centrum
záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v
Írsku. Žalobkyňa sa v rozhodnom období pre posudzovanie bydliska, t. j. v období od 02.08.2015
do 01.08.2019, zdržiavala zvyčajne na území Írska, v konaní nebolo preukázané a s ohľadom na
vzdialenosť ani nie je reálne, aby bola cezhraničným pracovníkom. Za podstatné bolo potrebné

vyhodnotiť skutočnosť, že žalobkyňa sa v Írsku zdržiavala dlhodobo (14 rokov) a to so svojim manželom
a tromi deťmi, t. j. osobami, ktoré možno považovať za najbližších príbuzných žalobkyne a teda najbližšie
rodinné väzby možno považovať za udržiavané na území Írska. Všetky deti žalobkyne sa narodili v Írsku,
žalobkyňavÍrsku(okremsporadickýchnávštevSlovenska)prežilasdeťmicelýichdoterajšíživotaspolu
s ňou aj jej manžel a jej matka. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani to, že deti majú aj slovenské

rodné listy, po návrate z Írska budú navštevovať slovenskú školu a jedno z detí robilo rozdielovú
skúšku zo slovenského jazyka. Je potrebné si uvedomiť, že posudzovaným obdobím je obdobie činnosti
žalobkyne ako zamestnanca pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda obdobie
pred 02.08.2019. V danom čase žalobkyňa žila svoj každodenný bežný život v Írsku, založila si tam
rodinu a dlhodobo sa tam so svojou najbližšou rodinou zdržiavala. Kritérium rodinného stavu a rodinných

väzieb sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených
detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobkyňa jednoznačne
rodinné väzby takejto kvality nemala na Slovensku. Vo vzťahu k rodičom žalobkyne treba uviesť, že pre
účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami, zároveň však v prípade
žalobkyne sa jej matka presťahovala za žalobkyňou do Írska cca pol roka po narodení prvého dieťaťa a

zotrvala tam s ňou až do spoločného návratu na Slovensko. Rodinnú situáciu tak nemožno vyhodnotiť
inak ako v prospech vytvoreného centra záujmov žalobkyne v Írsku v čase podania žiadosti o dávku v
nezamestnanosti. Skutočnosť, že žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosť na území Slovenska, automaticky
neznamená, že centrum záujmov zostáva zachované, opak by znamenal absurdnú situáciou, že každý,kto tu má nehnuteľnosť, má zachované aj centrum záujmov. K ďalším skutočnostiam ako odber energií,
vlastníctvo mobilného telefónu, plnenie daňových a odvodových povinností, hypotekárny úver a pod.,
správny súd uviedol, že výdavky obdobného charakteru mala aj v mieste jej zvyčajného pobytu, teda

v Írsku. Na komunikáciu žalovanej s jej írskym náprotivkom nebol žiadny dôvod. Posúdenie bydliska
je výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, a to aj s
ohľadom na vyhlásenie žalobkyne, že dávku v nezamestnanosti v Írsku nežiadala, lebo by jej nárok
nevznikol. Írska strana teda nemala dôvod vyjadrovať sa k bydlisku žalobkyne, a teda nejde o spor
inštitúcii.

9. Správny súd v závere napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že skutočnosti ktoré žalobkyňa
produkovala v tomto konaní osvedčujú nanajvýš úmysel žalobkyne založiť si nové centrum záujmov na
Slovensku, a to po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do
Írska.

10. Proti tomuto rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa (ďalej tiež ako „sťažovateľka“) z dôvodu
podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
Žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom správneho súdu, že na komunikáciu inštitúcií nebol
žiadnyprávnydôvodaposúdeniebydliskajevýlučnouprávomocoutejinštitúcie,kdeboluplatnenýnárok

na dávku v nezamestnanosti. Skutočnosť, že tak žalovaná neučinila, má za následok, že jej rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

11. Sťažovateľka má za to, že prvostupňový správny orgán rozhoduje od stola dopĺňaním pripravených

vzorov zamietavých rozhodnutí a ani len neuvažuje o pokuse o kontakt s inštitúciami iných členských
štátov a žalovaná, ktorá tieto rozhodnutia skúma len formálne, tento záver podporuje. Žalovaná tak
vytvorila sito, cez ktoré sťažovateľka prepadla a dostala sa do situácie, že v sledovanom období riadne
pracovala, bola riadne poistená v nezamestnanosti a nemá žiaden nárok na dávky v nezamestnanosti.
Uvedené nebolo účelom základného ani vykonávacieho nariadenia a je v hrubom rozpore so zásadou

voľného pohybu osôb. Podľa sťažovateľky bolo nevyhnutné vysporiadať sa s tým, či posudzovanie
bydliska v zmysle argumentov, ako ich vymedzila žalovaná, nie je v rozpore s uplatňovaním práva
občana EÚ na slobodný pohyb.
12. Rozhodnutie žalovanej aj správneho súdu vychádza z nesprávnej aplikácie a interpretácie čl. 11 ods.
1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Sťažovateľka zastáva názor, že aplikácia čl. 11 ods. 1 vykonávacieho

nariadenia predpokladá rozdiel v stanoviskách inštitúcií a ukladá povinnosť po vzájomnej dohode
určovať centrum záujmov na základe vymedzených kritérií. Pokiaľ táto komunikácia neprebehla vôbec,
hoci by aj medzi ich stanoviskami bolo možné predpokladať rozdiel, určovanie centra záujmov je možné
iba vzájomnou dohodou. Bez ohľadu na to, či komunikácia prebehla, ak posúdenie kritérií nevedie k
dohode, na určenie skutočného miesta bydliska sa považuje úmysel tejto osoby, najmä dôvody, ktoré ju

viedli k presťahovaniu. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak k dohode nedôjde (alebo sa o
ňu ani nikto nepokúsi), rozhodujúcim je úmysel dotknutej osoby. Z týchto ustanovení nevyplývajú žiadne
výnimky, nezáujem posudzovať centrum záujmov bez súčinnosti však predpokladá skúmanie úmyslu
osoby. Správne posúdenie malo byť také, že žalovaná mala povinnosť postupovať v zmysle čl. 11 ods.
1 a 2 vykonávacieho nariadenia a skúmať úmysel sťažovateľky, inak napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Sťažovateľka odôvodneniu napadnutého rozhodnutia vytýkala, že napriek tomu, že okolnosti jej
pobytu v Írsku a jej dlhodobo pripravovaného návratu na Slovensko boli bohaté a v tomto smere
produkovala množstvo listinných dôkazov osvedčujúcich, že jej bydlisko bolo zachované (nie len

obnovené), správny súd sa obmedzil len na záver o dĺžke jej pobytu a že sa tam zdržiavala s rodinou.
Ak by iba pobyt v inom členskom štáte mal za následok zánik centra záujmov, potom by boli nariadenia
v hrubom rozpore s voľným pohybom v EÚ. Ak je rozhodným, že v Írsku žila s rodinou, malo byť
prihliadnuté aj na vzťah rodiny k Slovenskej republike, lebo všetky tieto osoby činili kroky smerujúce
k návratu, toto skúmané správnymi orgánmi nebolo. V závere sťažovateľka poukázala na rozhodnutie

správneho súdu sp. zn. 2Sa/11/2022 vo veci nároku manžela sťažovateľky na dávku v nezamestnanosti.
Správny súd v tomto konaní opätovne vec zrušil a vrátil žalovanej na ďalšie konanie. O kasačnej
sťažnosti vedenej pod sp. zn. 6Ssk/37/2023 ešte nebolo rozhodnuté.14.Žalovanásakobsahukasačnejsťažnostivyjadrilapodanímzodňa24.05.2024.Napadnutýrozsudok
považuje za vecne správny a zákonný. Žalovaná poukázala na skutočnosti zistené v konaní o nároku
sťažovateľky na dávku nezamestnanosti a zotrvala na svojom závere, že jej bydlisko počas zamestnania

v Írsku nie je možné považovať za zachované. Podľa žalovanej sťažovateľka v kasačnej sťažnosti
neuviedla žiadne nové skutočnosti. Navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania

(§ 455 SSP) a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými
nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP), zistil, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

16. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného
rozhodnutia (19.02.2020) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch
rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti

najmenej dva roky.

Podľa § 104 ods. 8 cit. zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne

predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,

vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm.

a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v
súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej

činnosti.

Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej
činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte
inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má

byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,
úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského
štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba.

Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia: „bydlisko" znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.

Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) ak je rozdiel v
stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa

uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej
osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

17. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu, pričom poukazuje na pre vec podstatné skutočnosti.

18. V prejednávanej veci bolo predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie žalovanej vo veci

nároku sťažovateľky na dávku v nezamestnanosti, ktorý jej nebol priznaný z dôvodu, že podľa
posúdenia dostupných a preukázaných údajov za štát jej bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62
základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti (Írsko), bezprostredne
pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti sťažovateľka neukončila dobu poistenia v
nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a keďže počas posledného zamestnania v

inom štáte EÚ nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia
sa na ňu teda nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61
základného nariadenia.

19. Kasačný súd v prvom rade zdôrazňuje, že právnym posúdením veci sa už zaoberal vo svojom

skoršom rozsudku sp. zn. 7Ssk/88/2022 zo dňa 27.09.2023, ktorým bol správny súd viazaný, pričom
od názorov v ňom vyslovených sa kasačný súd nemá dôvod odchýliť, preto poukazuje na podstatné
časti odôvodnenia:

„ 29. Vzhľadom na skutočnosti zistené z obsahu administratívneho spisu, kasačný súd sa stotožnil

so záverom správnych orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku
v nezamestnanosti nachádzalo práve v Írsku. Žalobkyňa sa v rozhodnom období pre posudzovanie
bydliska,t.j.vobdobíod02.08.2015do01.08.2019,zdržiavalazvyčajnenaúzemíÍrska,vkonanínebolo
preukázané a s ohľadom na vzdialenosť ani nie je reálne, aby bola cezhraničným pracovníkom. Za
podstatnú vyhodnotil kasačný súd skutočnosť, že žalobkyňa sa v Írsku zdržiavala dlhodobo (14 rokov)

a to so svojim manželom a tromi deťmi, t. j. osobami, ktoré možno považovať za najbližších príbuzných
žalobkyne a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržiavané na území Írska. Všetky deti
žalobkyne sa narodili v Írsku, žalobkyňa v Írsku (okrem sporadických návštev Slovenska) prežila s deťmi
celý ich doterajší život a spolu s ňou aj jej manžel a jej matka. Na uvedenej skutočnosti nič nemení
ani to, že deti majú aj slovenské rodné listy, po návrate z Írska budú navštevovať slovenskú školu a

jedno z detí robilo rozdielovú skúšku zo slovenského jazyka. Je potrebné si uvedomiť, že posudzovaným
obdobím je obdobie činnosti žalobkyne ako zamestnanca pred jej zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie, teda obdobie pred 02.08.2019. V danom čase žalobkyňa žila svoj každodenný bežný
život v Írsku, založila si tam rodinu a dlhodobo sa tam so svojou najbližšou rodinou zdržiavala. Kasačný
súd konštatuje, že kritérium rodinného stavu a rodinných väzieb sa týka len rodinných príslušníkov,

t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. 1
písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobkyňa jednoznačne rodinné väzby takejto kvality nemala na
Slovensku. Vo vzťahu k rodičom žalobkyne kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje,
že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami, zároveň však
poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobkyne sa jej matka presťahovala za žalobkyňou do Írska

cca pol roka po narodení prvého dieťaťa a zotrvala tam s ňou až do spoločného návratu na Slovensko.
Rodinnú situáciu tak nemožno vyhodnotiť inak ako v prospech vytvoreného centra záujmov žalobkyne
v Írsku v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti.30. Druhou podstatnou skutočnosťou bola stabilita, ktorou sa vyznačovali zamestnania žalobkyne.
Žalobkyňa mala 4 pracovné pomery, ktoré boli vždy uzatvorené na dlhšie časové obdobia. Žalobkyňa
pracovala len na území Írska a len na území Írska bola v súvislosti so zamestnaním poistená, posledný

pracovný pomer žalobkyne trval od 19.10.2008 do 27.07.2019 a bol uzatvorený na dobu neurčitú,
teda možno tvrdiť, že zamestnanie žalobkyne bolo stabilné. Podľa formulára U1 bola žalobkyňa v
posudzovanom období v Írsku poistená aj v súvislosti s materstvom a pre prípad choroby. Írsko bolo tiež
miestom, kde žalobkyňa odvádzala odvody a dane, čo za ňu vykonával zamestnávateľ.

31. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza,
že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom to, čo v jednom prípade môže byť
považované za stabilnú bytovú situáciu, v inom prípade už nemusí. V prípade žalobkyne možno bytovú
situáciuvÍrskuhodnotiťakostabilnú,keďžeodroku2010aždopresťahovanianaSlovenskovroku2019
bývali s manželom, následne s deťmi a matkou žalobkyne v tej istej nehnuteľnosti, ktorú mali spočiatku
v prenájme a následne ju odkúpili. Skutočnosť, že žalobkyňa na Slovensku nadobudla nehnuteľnosť,

automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov má i naďalej v Slovenskej republike. Opak
by navodil absurdnú situáciu, že každý, kto má na území Slovenska nehnuteľnosť, automaticky tu
má zachované centrum záujmov. Takýto výklad by však nezodpovedal účelu základného nariadenia.
Samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa stala spolu s manželom vlastníčkou bytu a domu na Slovensku
a že po návrate na Slovensko býva v jednej z týchto nehnuteľností, osvedčuje žalobkyňou deklarovaný

úmysel, týkajúci sa presťahovania (po určitom čase pobytu v Írsku) na Slovensko. Návrat žalobkyne a
jej rodiny do bytu na Slovensko v čase ukončenia jej zamestnania v Írsku, spolu so skutočnosťou, že
deti začali po presťahovaní na Slovensko navštevovať slovenské školy, za týchto skutkových okolností
preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, a to po predchádzajúcom pretrhnutí
väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Írska.

32. Ďalšie skutočnosti uvedené žalobkyňou ako odber energií súvisiacich s užívaním nehnuteľností,
vlastníctvo automobilu, plnenie daňových a poplatkových povinností, hypotekárny úver, bankový účet
alebo platby za mobilného operátora len dotvárajú obraz o finančnej situácii žalobkyne, avšak výdavky
obdobného charakteru žalobkyňu nevyhnutne sprevádzali aj v mieste jej zvyčajného pobytu, t. j. v Írsku,

pretoichnemožnovyhodnotiťakoskutočnosti,ktorédokumentujúzachovaniecentrazáujmovžalobkyne
výhradne na Slovensku. Kasačný súd zároveň podotýka, že vlastníctvo či využívanie finančných
produktov (napr. životné poistenie, poistenie majetku, bankový účet, investovanie, sporenie) sa nemusí
nevyhnutne realizovať len na území jedného štátu, vzhľadom na voľný pohyb služieb a kapitálu v
rámci EÚ. Existencia daňových povinností súvisiacich s daňou z príjmu fyzickej osoby a poplatkových

povinností spojených s vlastníctvom majetku vyplýva z príslušnej legislatívy a neviaže sa na posúdenie
otázky bydliska, resp. centra záujmov podľa koordinačných nariadení. Kasačný súd konštatuje, že
žalobkyňa netvrdila (okrem úmyslu vrátiť sa na Slovensko) a ani neprodukovala žiadne iné dôkazy, ktoré
by odôvodňovali skutkový záver o inom centre záujmov žalobkyne ako v Írsku.

33. Kasačný súd ďalej uvádza, že sa nestotožnil s názorom správneho súdu, že pri určovaní bydliska je
potrebné v danom prípade zohľadniť úmysel žalobkyne a jej dôvody k odchodu zo Slovenska a ani s jeho
názorom, že sa žalovaná mala pokúsiť o vzájomnú dohodu s inštitúciou Írska, ktorý zdieľa i žalobkyňa.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pojem „bydlisko“ je definovaný v článku 1 písm. j) nariadenia
č. 883/2004 ako miesto, kde osoba zvyčajne býva. Článok 11 vykonávacieho nariadenia bydlisko

prirovnáva k centru záujmov dotknutej osoby. Tento článok taktiež kodifikuje kritériá vypracované
judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov, napr. dĺžku
a nepretržitosť zdržiavania sa na území dotknutých členských štátov alebo rodinnú situáciu a rodinné
väzby (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34, ). Kritériá
uvedené v tomto ustanovení sa tak aplikujú vo všetkých prípadoch, v ktorých je potrebné, aby príslušná

inštitúcia určila bydlisko (centrum záujmov) osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, teda
nielen, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií členských štátov o určení bydliska.

34. V tomto kontexte kritérium úmyslu, za akým sa žalobkyňa presťahovala do Írska, ktoré krajský súd
žiadal zohľadniť, nezodpovedá čl. 11 ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia. Úmysel žalobkyne, s akým

sa presťahovala do Írska podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, v tomto prípade nebolo
potrebné zohľadniť, keďže postup podľa tohto odseku prichádza do úvahy len v prípade, pokiaľ i po
zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej
otvorená (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016). Táto situácia v prípade žalobkyne nenastala,pretože skutkové okolnosti relevantné podľa jednotlivých kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 jednoznačne
preukazujú vytvorenie centra záujmov v Írsku. V zmysle čl. 11 ods. 2 sa neskúma, aké dôvody žalobkyňu
viedli k zmene tohto rozhodnutia, teda k prisťahovaniu sa na Slovensko. Pokiaľ teda správny súd

vytýkal žalovanej, že nedostatočné zistenie skutkového stavu spočívalo v?tom, že nezisťovala vyššie
uvedenésubjektívneokolnosti(zámerusadiťsa,sociálnaa?spoločenskáukotvenosťvÍrsku),jetátojeho
výčitka nesprávna. Tieto okolnosti (pokiaľ sú vôbec spôsobilé na to, aby sa z?nich dal usudzovať úmysel
žalobcu) by totiž prichádzali do úvahy podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia len za predpokladu,
že by kritériá uvedené v?čl. 11 ods. 1 neviedli k?jednoznačnému ustáleniu bydliska.

35. Čo sa týka namietaného nekomunikovania žalovanej s írskou inštitúciou sociálneho poistenia, na
takúto komunikáciu nebol žiadny dôvod. Posúdenie bydliska je výlučnou právomocou tej inštitúcie,
kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, teda žalovanej. Žalobkyňa vo Vyhlásení a aj
do zápisnice zo dňa 20.11.2019 (v zhode s manželom) uviedla, že o dávku v nezamestnanosti v
Írsku nežiadala, lebo by jej nárok nevznikol. Írska inštitúcia sociálneho poistenia nemala žiaden dôvod

vyjadrovať sa k bydlisku žalobkyne, nejde teda o spor inštitúcií, ktorý by bolo potrebné riešiť. Nakoľko k
rozdielu v stanoviskách nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií plynúcich z článku 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso/26/2016, sp. zn. 7Sžsk/91/2020),
na základe ktorých určila, že bydliskom žalobkyne v posudzovanom období bolo Írsko.

36. Kasačný súd dodáva, že zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému
sociálneho zabezpečenia, nie je zabezpečiť, aby táto osoba v?každom jednom okamihu mala na určitú
dávku nárok (teda v prípade žalobkyne taký jej názor, že ak ho nemá v Írsku, musí ho mať na Slovensku).
Zmyslom je, aby sa na ňu?v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého členského štátu,
podľa ktorých (so zohľadnením zamestnaní a dôb získaných v?ostatných členských štátoch) tento nárok

môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu
nevznikne, lebo nesplní určitú podmienku podľa nich, a?naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej
taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať.

37. Kasačný súd ďalej poznamenáva, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je

objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej
osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska. Na tieto účely nie je rozhodujúca
na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý
plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto,
kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) - pozri rozsudok NS SR sp. zn.

1Sžsk/38/2017.

38. Kasačný súd na rozdiel od názoru krajského súdu dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie
vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je logicky vyhodnotený a riadne právne
posúdený. Z článkov 61, 62 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba

viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu,
a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu (tu na území
Írska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v prípade, ak bezprostredne
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v
nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu

poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná.
Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej
činnosti na území iného členského štátu centrum záujmov (bydlisko) na území Slovenskej republiky. V
predmetnej veci nebolo zo strany žalobkyne preukázané, že by táto výnimočná situácia nastala, t. j. že
si počas výkonu zamestnania v Írsku bydlisko na Slovensku zachovala.“

20. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala, že žalovaná podľa jej názoru mala v otázke jej
bydliska komunikovať s príslušnou inštitúciou Írska, resp. ak k dohode nedošlo, mala zohľadniť úmysel
sťažovateľky. Nedôjdením k dohode tak sťažovateľka zostala bez dávky, čo je v rozpore so zásadou
voľného pohybu osôb.

21. Kasačný súd konštatuje, že tento právny názor sťažovateľky je nesprávny. Pokiaľ medzi Sociálnou
poisťovňou a príslušnou inštitúciou Írska nebol žiaden spor o to, kde mala sťažovateľka pred uplatnením
dávky bydlisko, v kontexte čl. 11 vykonávacieho nariadenia centrum záujmov, nebol žiaden dôvodkontaktovaťtútozahraničnúinštitúciu.Táskutočnosť,žesťažovateľkasidávkuvštáte,kdemalacentrum
záujmov (Írsko) vôbec neuplatnila, neznamená, že sa na ňu írsky systém sociálneho zabezpečenia
nevzťahuje, alebo že automaticky má nárok na túto dávku v členskom štáte, do ktorého presídlila a kde

si dávku uplatnila (Slovensko). Mylný je totiž názor sťažovateľky, že vždy musí mať nárok na dávku v
nezamestnanosti. Podstatné je, že osoba musí vždy podliehať konkrétnej legislatíve jedného štátu a v
rámci nej sa posudzuje splnenie podmienok na vznik konkrétnych nárokov na dávky. Na sťažovateľku
sa v tomto ohľade uplatňuje legislatíva Írska ako lex loci laboris, vrátane tam stanovených podmienok
nároku na dávku v nezamestnanosti. Je v úplnom súlade so zásadou voľného pohybu osôb v rámci EÚ,

že osoba môže pracovať v ktoromkoľvek členskom štáte a pri získaní centra záujmov v tomto štáte si
môže dávky sociálneho zabezpečenia uplatňovať priamo v tom štáte, kde v čase požiadania o dávku
pracuje s tým, že sa jej započítajú aj doby poistenia v inom členskom štáte. Je to aj logické, pretože v
tomto štáte platí poistné, teda prispieva do štátneho rozpočtu tohto štátu a tento štát jej aj bude dávku
zo rozpočtu vyplácať. Postoj sťažovateľky, ktorá má za to, že môže požiadať o dávku v štáte pôvodu,
sa vymyká z vyššie uvedenej základnej zásady a je možný len výnimočne - len vtedy, ak osoba, hoci

pracuje v inom členskom štáte, svoje bydlisko v štáte pôvodu nestratila. Ako bolo vyššie konštatované,
to nie je prípad sťažovateľky, ktorá úplne plnohodnotne žila dlhé časové obdobie v štáte práce, kde si
založila centrum záujmov. Preto v jej prípade nie je možné túto výnimku použiť.

22. K právnemu názoru sťažovateľky, že z čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že sa

aplikuje len na prípady, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií členských štátov o určení bydliska osoby
a teda musí dôjsť k dohode medzi nimi, inak je rozhodný úmysel tejto osoby, kasačný súd uvádza,
že vo vykonávacom nariadení sú tieto kritériá ustanovené pre prípad, že medzi inštitúciami dvoch
alebo viacerých členských štátov nie je v tejto otázke zhoda [ods. 4 rozhodnutia Správnej komisie
pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Správna komisia“) č. U2 z 12. júna

2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004,
zverejnenévÚradnomvestníkuEurópskejúniedňa24.04.2010(ďalejlen„rozhodnutieSprávnejkomisie
č. U2“)]. Správna komisia však v tomto rozhodnutí tiež stanovila, že na účely uplatňovania tohto
rozhodnutia sa štát bydliska stanovuje v súlade s čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Z uvedeného vyplýva,
že kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 a 2 sa použijú vždy na právne posúdenie otázky bydliska, resp. centra

záujmov osoby. Podľa znenia odseku 2 úmysel je rozhodný len vtedy, ak samotné posúdenie kritérií
uvedených v odseku 1 nevedie k zisteniu bydliska. Ani toto nie je prípad sťažovateľky, pretože aplikácia
jednotlivých kritérií uvedených v odseku 1 jednoznačne svedčí o nadobudnutí bydliska na území Írska.

23.Kasačnýsúddopĺňa,ževzmyslečl.11vykonávaciehonariadenialenvprípadevznikukolízie-sporu,

sa tento spor rieši dohodou dotknutých štátov, resp. postupom podľa čl. 11 ods. 2 základného nariadenia.
Vznik kolízie je typický v prípade určovania uplatniteľných právnych predpisov, keď je potrebné, aby
osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba
jedinéhočlenskéhoštátu,abysatakpredišloprekrývaniuuplatniteľnýchprávnychpredpisovasúvisiacim
komplikáciám. V prípade sťažovateľky k takejto situácii nedošlo a žalovaná jej bydlisko posudzovala

výhradne v súvislosti s aplikáciou čl. 65 základného nariadenia, keďže sťažovateľka si nárok na
dávku v nezamestnanosti uplatnila na Slovensku. Kasačný súd dodáva, že nie je spor o tom, že
príslušnou inštitúciou Írska doby poistenia v nezamestnanosti priznané boli, keďže ich táto inštitúcia
sama uviedla na formulári U2. Kasačný súd podotýka, že sťažovateľka si túto inštitúciu o dávku v
nezamestnanosti ani nepožiadala, hoci sa takáto dávka poskytuje aj v Írsku. Dôvodom však zjavne

nebolo neuznanie dôb poistenia v zmysle koordinačných nariadení, ale nesplnenie podmienok podľa
Írskych právnych predpisov (podala výpoveď). Keďže sa v danom prípade nejednalo o spor inštitúcií, ale
o posúdenie bydliska výhradne v súvislosti s aplikáciou čl. 65 základného nariadenia, žalovaná v súlade
s rozhodnutím Správnej komisie č. U2 stanovila bydlisko sťažovateľky v súlade s čl. 11 vykonávacieho
nariadenia a s jej záverom sa kasačný súd už stotožnil. Úmysel sťažovateľky, najmä dôvody ktoré ju

viedli k presťahovaniu do Írska, preto nie je relevantný. Rovnako nie je relevantný dôvod presťahovania
na Slovensko, keďže na účely aplikácie čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na dôvody, ktoré viedli
osobu k premiestneniu jej bydliska do iného členského štátu neprihliada (v tomto smere pozri rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.09.2021, C-285/20, bod 45).

24. Námietku sťažovateľky o hrubom porušení práva na slobodný pohyb teda kasačný súd vyhodnotil
ako nedôvodnú, keďže žalovaná pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky na dávku v nezamestnanosti
postupovala v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré boli prijaté práve za účelom zaistenia voľného
pohybu z hľadiska sociálneho zabezpečenia, ako aj v súlade s rozhodnutím Správnej komisie č. U2.25.Kpoukazusťažovateľkynarozhodnutiesprávnehosúdusp.zn.2Sa/11/2022vovecinárokumanžela
sťažovateľky na dávku v nezamestnanosti kasačný súd konštatuje, že posudzovanie nároku na túto

dávku je striktne individuálne, keďže sa posudzuje individuálna situácia toho ktorého žiadateľa na
základe dôkazov založených v administratívnom spise. Kasačný súd zároveň dodáva, že rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/11/2022 zo dňa 9.11.2022 bol kasačným súdom zrušený
rozsudkom sp. zn. 6Ssk/37/2023 zo dňa 30.04.2024 a vec bola vrátená Správnemu súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.

26. Kasačný súd vyhodnotil dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľky a nezistil dôvody, pre ktoré by
sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku
rozsudku a nejavia sa ako arbitrárne, ale dávajú zrozumiteľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu
odpoveď na zásadné právne otázky. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožnila s právnym

názorom žalovanej a správneho súdu, nie je dôvodom na zrušenie rozsudku správneho súdu. Vzhľadom
na vyššie uvedené kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú podľa § 461 SSP.

27. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a
contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v tomto konaní úspešná, avšak súd jej náhradu

trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Sťažovateľka ako neúspešná
účastníčka kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s
§ 467 ods. 1 SSP).

28. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.