Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/135/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618200675
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1618200675.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: K.. Y. Q., H. XXX, F.,
zastúpenejAKZAHRADNIK&Spol.,s.r.o.,IČO:36854930,NámestieMatejaKorvína1,Bratislava,proti
žalovaným: X. T. V., W. XXX/XXX, L., X. Y., L..C..I.., K.: XX XXX XXX, W. XXX/XXX, L., X. Y. N., Z. XX,
L., všetci zastúpení advokátom JUDr. Alfrédom Švecom, Rohovce 1, Rohovce, za účasti intervenienta
na strane žalobkyne Ing. Tomáša Irchu, Slovenská 14, Stupava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Andrej Vlk, s. r. o., IČO: 47 255 714, Gallayová 21, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva a vypratanie
nehnuteľnosti, na odvolanie intervenienta na strane žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Malacky

zo dňa 19.10.2021, č. k. 5C/92/2001-329, v spojení s opravným uznesením zo dňa 10.08.2023, č. k.
5C/92/2001-380, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo vzťahu k
žalovanému v 1. rade a žalovanému v 3. rade p o t v r d z u j e.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo vzťahu k žalovanému v
2. rade z r u š u j e .

Žalovaným v 1. a v 3. rade priznáva proti intervenientovi na strane žalobkyne plný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 19.10.2023 v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu
a žalovaným v 1. až v 3. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške
rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 27.04.2001 domáhala

určenia, že je vlastníčkou pivnice a vchodu k nej, ktorá sa nachádza pod parcelou č. XX (s existujúcim
vstupom z parcely č. XXX/X), zapísanou na LV č. XXXX, kat. úz. L., pričom súčasne žiadala uložiť
žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť túto pivnicu vypratať. Dôvodila, že dňa 06.08.1993 uzavrela s K.. T.
N. a jeho manželkou kúpnu zmluvu, ktorou nadobudla vlastnícke právo k domu, súp. č. XXX a pozemku,
parc. č. XX, ostatná plocha, o výmere 737 m2 a parc. č. XXX/X, zastavaná plocha, o výmere 406 m2, na
L. G. XX, U. L., zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. L.. Kúpnou zmluvou uzavretou s mestom Stupava
dňa 15.12.1999 nadobudla vlastníctvo k časti pozemku parc. č. XXX/X, kat. úz. L., podľa geometrického

plánu fK. L. U. T. Č.. XXXXXXXX-XX/XX zo dňa 20.03.1997, diel 3, o výmere 18 m2, diel 4, o výmere 217
m2, ktoré oba boli pričlenené k parcele č. XXX/X, a diel 6, o výmere 9 m2, ktorý bol priradený k parcele
č. XXX/X. Pod povrchom pozemku, parcela č. XX sa nachádzala časť klenbovej pivnice o výmere 70
m2, ktorá jej patrila, keďže bola súčasťou jej pozemku. Pivnicu užíval žalovaný 1. rade., resp. žalovanýv 2. rade ešte predtým ako sa stala vlastníčkou pozemku. Žalovaní v 1. a v 2. rade svoje právo
na užívanie pivnice odvodzovali od vlastníckeho práva, ktoré mal nadobudnúť žalovaný v 1. rade na
základe vydržania. Návrh na vklad vlastníckeho práva podal žalovaný v 1. rade na príslušný katastrálny

úrad asi v októbri 1998, pričom ako doklad preukazujúci titul nadobudnutia predložil notársku zápisnicu
o vydržaní č. Nz 401/98 zo dňa 27.10.1998, spísanú notárom R.. Y. V.Á. (ďalej len „notárska zápisnica“).
Žalovaný v 1. rade si nechal vyhotoviť geometrický plán č. XXXXXXXX-XX/XX, ktorým bola zameraná
parcela č. XXX/X, o výmere 3 m2 - vstupný portál do pivnice, čím došlo k vytvoreniu novej parcely
zapísanej v katastri nehnuteľností; k tejto novej, odčlenenej parcele č. XXX/X, bola zapísaná ako celistvá

plocha parcela č. XXX/X, kat. úz. L.. Žalobkyňa sa domnievala, že žalovaný v 1. rade nebol oprávnený
nadobudnúť vlastnícke právo ku vchodu do pivnice vydržaním podľa § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), keďže nebol v držbe pivnice dobromyseľný
a vedel, že táto bola po celú dobu jej existencie vo vlastníctve vlastníkov pozemkov, pod ktorými sa
nachádza; žalovaný v 1. rade tak nemohol byť oprávneným držiteľom pivnice. Žalobkyňa podotkla, že
vzhľadom na to, že vchod do pivnice je vo vzťahu k hlavnej veci jej súčasťou, čo vyplýva aj z ustanovenia

§ 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemožno od seba oddeliť vstup do pivnice a pivnicu, pri ktorých
nemôžu existovať potom dvaja rozdielni vlastníci. V dôsledku toho, že žalovaní v 1. a v 2. rade užívali a
naďalej užívajú pivnicu patriacu žalobkyni, do tejto vstupujú a vykonávajú v nej pestovateľskú činnosť,
čím jej bránia vo výkone vlastníckeho práva, žalobkyňa deklarovala naliehavý právny záujem na určení
existencie jej vlastníckeho práva k časti pivnice nachádzajúcej sa pod parcelou č. XX, zapísanej na

LV č. XXXX, kat. úz. L., ktorej je vlastníčkou; bez rozhodnutia súdu ostáva totiž jej postavenie neisté
a ohrozené. Žalovaní s ňou pritom neuzatvorili žiadnu nájomnú zmluvu, predmetom ktorej by bolo
prenechanie pivnice na jej užívanie za primeranú odplatu, čím sa dopúšťajú neoprávneného užívania
cudzej veci a sú povinní túto vypratať.

3. Žalovaný v 1. rade so žalobou žalobkyne nesúhlasil. Uviedol, že pivnicu, ktorá bola vybudovaná
v dávnej minulosti a nebola zapísaná do pozemkovej knihy, resp. do katastra nehnuteľností, užíva
od roku 1988; keďže bola značne schátraná, zrekonštruoval ju. Bol toho názoru, že v zmysle § 120
ods. 2 Občianskeho zákonníka pivnica ako podzemná stavba netvorí súčasť pozemku, čomu mala
nasvedčovať i právna úprava vlastníctva k stavbe a práva stavby podľa zákona č. 141/1950 Zb. (§

155 až § 165), keď vlastníkom stavby môže byť osoba rozdielna od vlastníka pozemku. Na tomto
základe žalovaný v 1. rade nepoprel tvrdenia žalobkyne, že vchod do objektu je vo vzťahu k hlavnej
veci jej súčasťou, sporoval však vlastníctvo žalobkyne k pivničným priestorom, keď tieto nemôžu byť
súčasťou pozemku. Žalobkyňa nedisponovala vstupom do predmetnej pivnice, a preto keby aj pivnica
bola v jej vlastníctve, nemala by k vchodu do nej prístup, pretože pozemok, z ktorého sa do pivnice

vstupuje nepredstavuje jej vlastníctvo. Žalovaný v 1. rade trval na tom, že sa stal oprávneným držiteľom
predmetnej nehnuteľnosti, a preto mu táto patrí. Pri výkone držby nebol nikým rušený, nakladal s ňou
ako jej vlastník, pričom túto dokonca so značnými nákladmi v dobrej viere rekonštruoval.

4. Súd prvej inštancie schválil dňa 10.06.2002 súdny zmier uzavretý stranami sporu, podľa ktorého

žalobkyňa je vlastníčkou pivnice a vchodu k nej, ktorá sa nachádza pod parcelou č. XX (s existujúcim
vstupom zo strany parcely č. XXX/X), zapísanou na LV č. XXXX, v kat. úz. L.. Žalovaný v 1. rade sa tiež
zaviazalpredmetnúpivnicuvyprataťdo30.09.2003podnásledkomzmluvnejpokutyvsume100.000,-Sk
(3.319,39 eura). Žalobkyňa súčasne zobrala žalobu voči žalovanému v 2. rade späť, z dôvodu ktorého
konajúci súd voči nemu konanie zastavil.

5. Okresný súd Malacky na návrh žalovaného v 1. rade rozsudkom zo dňa 19.05.2008, sp.
zn. 4C/14/2008, zrušil uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa 10.06.2002, č. k. 5C/92/2001-46,
ktorým schválil zmier medzi stranami sporu; predmetné rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Bratislave
rozsudkom zo dňa 04.05.2010, sp. zn. 8Co/189/2008, 8Co/151/2010.

6. V priebehu konania na návrh žalobkyne súd prvej inštancie uznesením zo dňa 09.07.2019 pripustil
do konania na strane žalovanej Y. N. ako žalovaného v 3. rade. Zároveň oznámili svoj vstup do konania
ako intervenienti na strane žalobkyne K.. M. K. a K.. X. K. (ďalej spolu ako „intervenienti“).

7. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobkyňa kúpnou zmluvou zo dňa
06.08.1993 nadobudla do svojho výlučného vlastníctva rodinný dom, súp. č. XXX, pozemok parc. č. XX,
o výmere 737 m2, ako i pozemok parc. č. XXX/X, o výmere 406 m2. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa
15.12.1998 uzatvorenej s mestom Stupava žalobkyňa získala do svojho vlastníctva pozemok, označenýako parc. č. XXX/X; predmetom kúpy nebola podzemná pivnica, keďže v zmluve bol ako predmet kúpy
špecifikovaný len pozemok, bez porastov a stavieb. Žalobkyňa tak bola v minulosti vlastníčkou pozemku
parc. č. XX, o výmere 737 m2 (v súčasnosti parc. č. XX/X, ostatná plocha, o výmere 735 m2 a

parcelač.XX/X,zastavanáplochaanádvorie,ovýmere2m2,735+2=737m2),ktorýchvlastníkmisastali
intervenientivpodiele1/1.PodľavýpisuzLVč.XXXX,vedenéhoOkresnýmúradomMalacky,katastrálny
odbor, je vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. XXX/X, o výmere 3 m2, zastavaná plocha a nádvorie, súp. č.
XXXX, popis stavby podzemná pivnica, kat. úz. L., žalovaný v 3. rade. Z dokumentácie tvoriacej obsah
spisu vyplynulo, že pivnica so vstupom zo strany parc. č. XXX/X v súčasnosti neexistuje a neexistovala

ani v čase schválenia súdneho zmieru. Žalobkyňa podľa mienky konajúceho súdu v žalobe neuviedla
jednoznačne, ktorej podzemnej pivnice, resp. akej jej časti sa domáhala určiť svoje vlastníctvo, keď v
tomto smere v žalobe uviedla len, že časť podzemnej pivnice sa nachádzala pod pozemkom parc. č. XX
a podľa jej názoru jej táto patrí ako súčasť pozemku (parc. č. XX).

8. Konajúci súd z listinných dôkazov a vykonanej ohliadky zistil, že existuje jedna podzemná pivnica,

reálne rozdelená na tri podlhovasté časti navzájom prepojené chodbami, pričom pivnica má tri vchody.
Prvý vstupný portál sa nachádza na pozemku parc. č. XX/X, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere
7 m2, súp. č. XXXX, popis stavby podzemná pivnica, je evidovaný na LV č. XXXX, kat. úz. L., a jeho
vlastníkmi sú žalovaný v 3. rade a jeho manželka V.na N. v podiele 1/1. Označenú nehnuteľnosť kúpil
žalovaný v 3. rade s manželkou od S. U. kúpnou zmluvou zo dňa 02.02.2004, ktorej vklad bol povolený

pod č. V-169/04. Druhý vstupný portál je umiestnený na pozemku parc. č. XXX/X, má evidované súp.
č. XXXX, pričom podľa popisu ide o stavbu podzemná pivnica; podľa zápisu na LV č. XXXX, kat. úz.
L., je jeho výlučným vlastníkom žalovaný v 3. rade. Žalovaný v 3. rade nadobudol vlastnícke právo k
vstupnému portálu na základe zmlúv z roku 2004, a to tak, že žalovaný v 1. rade kúpnou
zmluvou zo dňa 25.05.2004 predal pozemok parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria, o výmere

3 m2 (podzemná pivnica), kat. úz. L., manželom Š. N. a C. N., vklad vlastníckeho práva bol povolený
dňa 31.05.2004 pod č. U.-XXXX/XX; títo darovacou zmluvou zo dňa 14.06.2004 darovali nehnuteľnosť
žalovanému v 3. rade. Podľa upresnenia žaloby mala byť práve táto nehnuteľnosť- pozemok parc. č.
XXX/X, zastavané plochy a nádvoria, podzemná pivnica so súp. č. XXXX, o výmere 3 m2, vedená na
LV č. XXXX, kat. úz. L., predmetom sporu. Tretí vstupný portál sa nachádza na pozemku parc. č. XX/

X, zapísanom na LV č. XXXX, kat. úz. L., a je v bezpodielovom spoluvlastníctve intervenientov; pivnica
s daným vstupom nie je v katastri nehnuteľností evidovaná pod príslušným súp. číslom (evidovaná iba
ako parc. č. XX/X, o výmere 2 m2, zastavaná plocha a nádvorie, spôsob využitia pozemku 99 - pozemok
využívaný podľa druhu pozemku).

9. V súvislosti s listinami predloženými intervenientmi konajúci súd uviedol, že podľa nich pozemok parc.
č. XX, kat. úz. L., patril v minulosti grófovi V., ktorému bol skonfiškovaný a dňa 11.12.1947 pridelený
pani E. Ž. a jej manželovi U. Ž., každému v 1/2, čomu zodpovedal i zápis evidencie nehnuteľností. I
keď z dokladov tvoriacich obsah spisu konajúci súd nemohol zistiť chronológiu vlastníctva nehnuteľností
po zápise pani Ž. a jej manžela, podľa evidencie nehnuteľností však boli v roku 1983 (č. l. 194 spisu)

spoluvlastníciparcelyč.XX,ovýmere737m2,ostatnáplochaK..U.V.E.Y.M.,každývpodiele1,pričom
vo výpise z evidencie sa ako druhy pozemkov uvádzali ostatná plocha (parc. č. XX) a zastavaná plocha
(parc.č.XXX/X).Kúpnouzmluvouzodňa22.10.1986predalY.M.parc.č.XXaparc.č.XXX/X,akoidom
so súp. č. XXX, manželom K.. T. N. a T.. L. N., bez akejkoľvek zmienky o podzemnej pivnici v zmluve.
Rovnako ani v kúpnej zmluve zo dňa 06.08.1993, ktorú uzavreli K.. T. N. s manželkou L. a žalobkyňa

ako kupujúca, sa nenachádzala zmienka o kúpe pivnice. Pokiaľ bola súčasťou znaleckého posudku č.
62/1993, vypracovaného K.. S. V. dňa 01.07.1993 informácia o klenbovej pivnici z tehál, táto nebola
bližšie popísaná, ani určená, keď pri nej bol uvedený údaj, že ide o obstavaný priestor o rozmeroch 25
m x 7 m, spolu 175 m2. Predmetom kúpnej zmluvy uzavretej dňa 18.06.2007 medzi intervenientmi a
žalobkyňou boli len pozemky parc. č. XX/X, Č.. XX/X, Č.. XXX/X E. Č.. XXX/X, všetky zapísané na LV

č. XXXX, kat. úz. L..

10. Podľa notárskej zápisnice žalovaný v 1. rade prehlásil, že od roku 1986 užíva ako vlastné
nehnuteľnostinachádzajúcesavkat.úz.L.,zameranégeometrickýmplánomč.XXXXXXXX-XX/XX,ako
novovytvorená parc. č. XXX/X, zastavaná plocha, o výmere 3 m2 (pivnica), ktorá predstavuje vstupný

portál do podzemnej pivnice o výmere 249 m2, nachádzajúcej sa v rozsahu vyznačenom geometrickým
plánom č. XXXXXXXX-XX/XX pod parc. č. XX, o výmere 70 m2, zapísanou na LV č. XXXX, pod parc.
č. XXX, o výmere 16 m2, zapísanou na LV č. XXXX, pod parc. č. XX/X, o výmere 44 m2, zapísanou
na LV č. XXXX a pod parc. č. XX/X, o výmere 116 m2, rovnako zapísanou na LV č. XXXX, ktorétaktiež od uvedeného roku užíval. Pokiaľ žalobkyňa a intervenienti spochybnili notársku zápisnicu pre
jej formálne nedostatky, pričom namietali i dobromyseľnosť žalovaného v 1. rade, ktorý deklaroval, že
nemal vedomosť o tom, kto bol vlastníkom podzemnej pivnice, či vôbec nejaký existoval, a práve preto

túto začal užívať ako vlastnú, rekonštruoval ju a investoval do nej finančné prostriedky, pričom pri výkone
oprávnenej držby nebol nikým celé roky rušený, a preto k nej nadobudol vlastnícke právo vydržaním,
konajúcisúdpoukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSR,sp.zn.2Cdo11/2007,podľaktorého„Notársky
poriadok za listiny vyhotovené v rámci notárskej činnosti, považuje aj notárom vydávané osvedčenia
právne významných skutočností, medzi ktoré patrí aj osvedčenie o vyhlásení o vydržaní § 56 ods. 1

písm. g) Notárskeho poriadku), ktoré je notár povinný spísať do notárskej zápisnice. Takéto osvedčenie
vydané notárom v prípade, že obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 63 Notárskeho poriadku, má
povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Podstatou činnosti notára
pri vydávaní osvedčenia na rozdiel od spisovania právnych úkonov, je len zaznamenať dej, ktorý sa
pred ním odohráva. Pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, stranu nepoučuje a ani nedozerá na
to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom. Rovnako

tak ani nezodpovedá za to, že sa pred ním urobené vyhlásenie neprieči zákonu. Už samotné vedomie
účastníka o tom, že notár na jeho žiadosť uskutočňuje záznam o ním uvedených skutočnostiach, by ho
malo viesť k tomu, aby ním urobené vyhlásenie zodpovedalo príslušným právnym predpisom. Význam
osvedčenia spočíva v tom, že príslušná notárska zápisnica je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie)
bol urobený, akým spôsobom a kedy sa tak stalo, pričom pravdivosť toho čo sa osvedčuje, alebo

potvrdzuje,platídovtedy,kýmniejepreukázanýopak.Zosamotnejpodstatyčinnostinotáraspočívajúcej
v osvedčovaní právne významných skutočností, je zrejmé, že žaloba o neplatnosť takéhoto osvedčenia
vydaného notárom, do úvahy neprichádza. Notársky poriadok ani nemá osobitné ustanovenie, ktoré by
umožňovaloosobetvrdiacejosebe,žebolavydanýmosvedčenímdotknutánasvojichprávach,požiadať
súd, aby určil neplatnosť osvedčenia; také ustanovenia sa nenachádzajú ani v hmotnom práve.“ So

zreteľom na uvedené konajúci súd vyhodnotil argumentáciu žalobkyne a intervenientov, že notárska
zápisnica je nesprávna, zmätočná, resp. nemá náležitosti ako nemajúcu oporu v príslušných právnych
predpisoch, pričom na takomto určení ani nebol daný naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie
uzavrel, že notárska zápisnica bola spísaná zákonným spôsobom za účinnosti zákona č. 293/1992 Zb.
o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (§ 2 ods. 1, ods. 2).

11. Následne súd prvej inštancie, právne posúdiac žalobu podľa § 119 ods. 1, ods. 2, §
120 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods. 2, § 6 ods. 1
písm. c), bod 4, zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „zákon č. 162/1995 Z. z.“), § 137 písm. c) a § 216 ods.

1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), túto vyhodnotil za nedôvodnú.

12. Konštatoval, že žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že je vlastníčkou určitej nehnuteľnosti,
bez uvedenia, v akom rozsahu žiada toto svoje vlastnícke právo určiť. Tým, že žiadala o určenie,
že je vlastníčkou nehnuteľnosti parc. č. XXX/X, v kat. úz. L., a to vo výmere 70 m2, resp. v bližšie

neoznačenom rozsahu, podľa mienky konajúceho súdu sa zrejme domáhala určenia vlastníctva k celej
podzemnej pivnici. Z vykonaného dokazovania však bolo preukázané, že podzemná pivnica, ktorá v
minulosti tvorila jeden celok o rozlohe 600 m2, má tri vchody a reálne je rozdelená na 3 podlhovasté
časti navzájom prepojené chodbami. Podľa predloženej dokumentácie tieto neboli nikdy evidované v
pozemnoknižnej evidencii, ani v evidencii geodézie a katastra nehnuteľností. Prvý vstupný portál do

pivnice so súp. č. XXXX sa nachádzal na pozemku parc. č. XX/X, a je evidovaný ako podzemná
pivnica na LV č. XXXX; jej vlastníkom je žalovaný v 3. rade spolu s manželkou V. N.; vlastníctvo k tejto
nehnuteľnosti sporné nebolo. Druhý vstupný portál, umiestnený na pozemku parc. č. XXX/X, má súp.
č. XXXX, a je zapísaný na LV č. XXXX, ako podzemná pivnica, s tým, že jeho výlučným vlastníkom je
žalovaný v 3. rade. A napokon, tretí vstup do pivnice z pozemku parc. č. XX/X, ktorý nie je evidovaný

v katastri nehnuteľností, svedčí v prospech intervenientov. Vo vzťahu k tomuto podzemnému priestoru
pritom uzavrel žalovaný v 3. rade dňa 02.03.2021 s intervenientmi dohodu o urovnaní vo forme notárskej
zápisnice č. N 80/2021, Nz 4873/2021; jej predmetom bolo, okrem iného, odovzdanie podzemného
priestoru, ktorým je časť podzemnej pivnice so vstupom z pozemku parc. č. XX/X do časti podzemnej
pivnice o výmere cca 150 m2. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dovodil, že predmetom sporu je

nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, kat. úz. L., ako parc. č. XXX/X, so súp. č. XXXX. Vzhľadom na to,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vlastníkmi, ani spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXX, LV č. XXXX a LV č. XXXX, kat. úz. L., neboli žalovaní v 1. a v 2. rade, títo neboli osobami,
voči ktorým si žalobkyňa mohla uplatniť žalované právo; preto neboli v spore pasívne vecne legitimovaní.Konajúci súd v tejto súvislosti podotkol, že predmetom konania nie je určenie neplatnosti zmlúv, ktorými
súčasný vlastník - žalovaný v 3. rade nadobudol vlastníctvo k pivnici, so vstupom z parcely č. XXX/X.
Na uvedenom základe konajúci súd žalobu voči žalovaným v 1. a v 2. rade zamietol.

13. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či žalobkyňa disponovala naliehavým právnym
záujmom na ňou požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) C.s.p.; dospel pritom k záveru, že
jeho existenciu nepreukázala. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že nehnuteľnosť, v tom čase
parc. č. XX, v súčasnosti parc. č. XX/X a č. XX/X, ako i parc. č. XXX/X, kat. úz. L., predala v konaní

vystupujúcim intervenientom. Pritom v žalobe práve s poukazom na vlastníctvo nehnuteľnosti parc. č.
XX argumentovala tým, že jej súčasťou je i podzemná pivnica, so vstupom na parcele č. XXX/X, a to
v rozsahu pod parc. č. XX.

14. Konajúci súd dal následne do pozornosti časť odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp.
zn. 28Cdo537/2010, podľa ktorého, aby bolo možné považovať určitý objekt za vec v právnom zmysle,

musí ísť o ovládateľný hmotný predmet, disponujúci schopnosťou určitým spôsobom uspokojovať
ľudské potreby. Pokiaľ sa stav podzemných chodieb v priebehu rokov markantným spôsobom zhoršil,
u podstatnej časti došlo k prepadnutiu klenieb alebo k ich zamurovaniu, zavaleniu, zasypaniu alebo
zatopeniu, čo malo za následok nefunkčnosť objektu, jeho devastáciu a postupnú stratu na hodnote,
pivnica už ako celok nemá žiadnu úžitkovú hodnotu a neslúži potrebám ľudí; možno v nej vidieť skôr

charakter súčasti veci, a to konkrétne tých pozemkov, pod ktorými sa podzemné chodby nachádzajú.
Vychádzajúczuvedenéhokonštatoval,žektakejtosituáciivprejednávanejvecinedošlo,nakoľkopivnica
nikdy nestratila svoju funkciu.

15. Podľa mienky súdu prvej inštancie pivnice pravdepodobne nikdy neboli evidované v evidencii

nehnuteľností ako samostatná vec, išlo zrejme o vec „nikoho“, o ktorú sa nik nestaral, neužíval ju,
pričom v minulosti ju užíval gróf V. v súvislosti s prevádzkou svojho pivovaru, neskôr zrejme Š. L. a
od roku 1986, prípadne 1988 ju užíval žalovaný v 1. rade spolu so žalovaným v 2. rade. Žalovaný
v 1. rade nehnuteľnosti aspoň čiastočne udržiaval a zrekonštruoval, investoval do ich údržby, čo
nenamietala žiadna zo strán sporu. Nehnuteľnosti dal následne zamerať geometrickým plánom č.

XXXXXXXX-XX/XX, požiadal notára o spísanie osvedčenia o vyhlásení o nadobudnutí vlastníctva k
týmto nehnuteľnostiam a jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti parc. č. XXX/X bolo napokon i zapísané;
túto nehnuteľnosť následne kúpnou zmluvou predal rodičom žalovaného v 3. rade a títo ju darovacou
zmluvou darovali žalovanému v 3. rade. Žalovaný v 3. rade potom nehnuteľnosť, parc. č. XXX/X, súp.
č. XXXX, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 3 m2, podzemná pivnica, zapísanú na LV č. XXXX,

kat. úz. L. nadobudol zákonným spôsobom. Spochybňovanie, resp. namietanie skutočností uvedených
v notárskej zápisnici potom nemalo žiaden právny význam a nemohlo viesť k zmene vlastníctva.

16. Vykonaným dokazovaním bolo podľa mienky súdu prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa nikdy
nenadobudla pivnicu, v súčasnosti evidovanú ako parcela č. XXX/X, keď táto nebola špecifikovaná

v kúpnej zmluve, ktorú uzatvorila s manželmi N., ani v kúpnej zmluve uzatvorenej medzi Y. M. ako
predávajúcim a K.. T. N. a T.. L. N. ako kupujúcimi; nebolo z nej možné zistiť, že by v rámci odplatného
prevodu (zrejme vlastníckeho práva - pozn. odvolacieho súdu) došlo i k prevodu pivnice, i napriek tomu,
že bola spomenutá medzi vecami, ocenenými znaleckým posudkom vypracovaným pre účely uvedenej
zmluvy.

17. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, zdôrazňujúc, že i Krajský súd v Bratislave v rozsudku
zo dňa 04.05.2010, sp. zn. 8Co/189/2008, 8Co/151/2010, vyslovil, že žalobkyňa v konaní nepredložila
žiadne dôkazy preukazujúce nadobudnutie a existenciu jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a teda
si nesplnila dôkaznú povinnosť pre záver o určenie, že je ich vlastníčkou, súd prvej inštancie žalobu

zamietol. Podotkol tiež, že žalobkyňa a intervenienti sa sústredili najmä na argumentáciu popierajúcu
nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaných k pivnici, avšak nedokázali tvrdiť a preukázať, že jej
vlastníkom sa stala práve žalobkyňa.

18. So zreteľom na prijaté závery súd prvej inštancie nevykonal navrhované dokazovanie, a to k

existencii a datovaniu stavebných úprav vstupného portálu strednej pivničnej rúry, teraz na parcele č.
XXX/X, kat. úz. L., ktorým sa mala preukazovať účelová stavebná úprava a vysunutie vstupného portálu
z parcely č. XX/X; podľa jeho mienky by dokazovanie v navrhovanom smere nič nezmenilo na právnej
a skutkovej situácii a nemohlo by viesť k inému rozhodnutiu.19. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 C.s.p., tak, že v spore úspešným žalovaným v 1. až v 3. rade priznal náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali so súhlasom žalobkyne v zákonom stanovenej lehote
odvolanie intervenienti podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h C.s.p. Dôvodili, že žalobkyňa sa žalobou
domáhala určenia vlastníckeho práva k pivnici a vchodu, ktorý sa nachádzal pôvodne pod parcelou

č. XX, teraz č. XX/X, kat. úz. L., pričom uviedla, že časť pivnice pod touto parcelou má výmeru 70
m2. V žalobe pritom spochybnila vydržanie pivnice žalovaným v 1. rade, keď predmetom vydržania mal
byť vstupný portál na parcele č. XXX/X do podzemnej pivnice a pivnica samotná o výmere 249 m2,
nachádzajúca sa pod parcelou č. XX, o výmere 70 m2. Je potom nepochybné, že žalobkyňa sa v konaní
domáha určenia vlastníckeho práva k tej stavbe podzemnej pivnice, ktorej vstupný portál sa nachádzal
na parcele č. XXX/X.

21. Súd prvej inštancie podľa intervenientov nesprávne vyhodnotil za preukázané tvrdenie žalovaného v
3. rade o existencii jednej stavby podzemnej pivnice s troma vchodmi, ktoré bolo v rozpore so skutkovým
a právnym stavom. Tvrdenie o existencii jednej stavby s tromi vchodmi vyvracal pritom zápis stavieb v
katastri nehnuteľností na LV č. XXXX a č. XXXX, k. ú. L., ako i dohoda o urovnaní; v danej veci existovali

tri samostatné stavby pivníc. Uvedené pochybenie konajúceho súdu následne determinovalo ďalšie, a to
i vo väzbe na ustálenie predmetu žalobného návrhu. V dôsledku toho konajúci súd následne konštatoval,
že žalobkyňa nevymedzila, v akom rozsahu sa domáha určenia vlastníctva podzemnej pivnice; táto vada
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o veci.

22. Podľa mienky intervenientov spolu so žalobkyňou preukázali, že žalovaný v 1. rade, a teda
ani žalovaný v 3. rade, nenadobudol vlastnícke právo k dotknutej podzemnej pivnici, nakoľko nebol
ako držiteľ, respektíve detentor, dobromyseľný v tom, že pivnica, či právo jej užívania a vstupu
do nej, mu patrí; nemohol potom tieto vydržať. Naviac, v jeho prípade neuplynula ani zákonom
stanovená doba vydržania. Intervenienti napokon poukázali aj na zmätočnosť a obsahovú nesprávnosť

osvedčenia o vydržaní vo forme notárskej zápisnice. Súd prvej inštancie sa síce v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vysporiadal s namietanými vadami osvedčenia, avšak jednoznačné a
presvedčivé zdôvodnenie v jeho rozhodnutí absentuje. Zároveň, bez opory vo vykonanom dokazovaní
konštatoval, že podzemné pivnice, vrátane dotknutej pivnice, boli vecou nikoho, o ktoré sa nikto nestaral
a tieto ani neužíval, súčasne konštatujúc, že ich pravdepodobne užíval ŠM š. p. a od roku 1986

žalovaný v 1. rade, ktorý po ich čiastočnej rekonštrukcii požiadal notára o spísanie osvedčenia o
vyhlásení o nadobudnutí vlastníctva k dotknutej pivnici. Uvedené konštatovanie konajúceho súdu má
pravdepodobne odôvodňovať záver, že žalovaný v 1. rade nadobudol vlastníctvo pivnice oprávnene.
Konajúci súd sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal s preukázanou vedomosťou žalovaného v 1.
rade o tom, že bývalý ŠM š. p. L. nebol vlastníkom podzemných pivníc, a teda absenciou esenciálnych

náležitostí vydržania, ktorými sú oprávnená držba veci a riadne uplynutie zákonom stanovenej doby
vydržania. Žalobkyňa v konaní pritom preukázala, že dotknutú pivnicu nadobudla spoločne s ďalšími
nehnuteľnosťami v roku 1993 od jej právnych predchodcov, manželov N.Ú., ktorí túto nadobudli od
p. M., keď v konaní predložila kúpne zmluvy; ich neoddeliteľnou súčasťou boli znalecké ocenenia
prevádzaných nehnuteľností výslovne obsahujúce i dotknutú pivnicu. Rovnaké skutočnosti potvrdil i

vo veci vyslúchnutý svedok. Žalobkyňa tak v konaní preukázala, že dotknutú pivnicu, so vstupom na
parcele č. XXX/X, ako aj pivnicu, so vstupom z pozemku č. XX od roku 1986 užívali dobromyseľne
manželia N. a následne ona sama. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa nikdy nenadobudla pivnicu, čím na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne obsahu zmluvnej

dokumentácie. Je to práve žalobkyňa a jej právni predchodcovia, a nie žalovaný v 1. rade,
kto bol dobromyseľným držiteľom dotknutej pivnice a splnil podmienky jej vydržania.

23. Pokiaľ išlo o naliehavý právny záujem na požadovanom určení, v konaní bolo preukázané, že
žalobkyňa síce na intervenientov previedla nehnuteľnosti, nepreviedla na nich však dotknutú pivnicu ako

samostatnú stavbu spôsobilú prevodu, ktorú nadobudla kúpou od právnych predchodcov; žalobkyňa je
tedavlastníkomdotknutejpivnice.Vzhľadomnato,ževkatastrinehnuteľnostíjeakojejvlastníkzapísaný
žalovaný v 3. rade, žalobkyňa disponuje naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení, ktoré
môže slúžiť na zosúladenie evidovaného a právneho stavu v katastri nehnuteľností.24. Intervenienti zdôraznili, že spolu so žalobkyňou navrhli v konaní vykonať znalecké dokazovanie k
existencii a datovaniu stavebných úprav vstupného portálu dotknutej pivnice, ktorým by sa preukázalo

jeho účelové vysunutie z parcely č. XX/.X, kat. úz. L.. I z predloženej fotodokumentácie bolo podľa
nich zrejmé, že takéto stavebné úpravy boli realizované a v ich dôsledku sa vstupný portál na parcele
č. XX/X v súčasnosti už nenachádza, keď je umiestnený na parcele č. XXX/X. Konajúci súd nevykonal
navrhované dokazovanie len s poukazom na to, že by na právnej a skutkovej situácii nič nezmenilo
a nemohlo viesť k inému rozhodnutiu. V zmysle § 6 ods. 1 písm. c) bod 4. zákona č. 162/1995 Z.

z. by dotknutá pivnica, ktorej vstupný portál bol pred účelovou stavebnou úpravou umiestnený na
parcele č. 46/1, potom bola vlastníctvom žalobkyne; preukázanie účelovej stavebnej úpravy a existencie
pôvodného vstupného portálu na parcele č. 46/1 by mohlo uľahčiť identifikáciu pivnice, preto súd prvej
inštanciepochybil,keďnavrhnutýdôkaznevykonal.Nauvedenomzáklade,sumarizujúcvšetkyvytýkané
pochybenia, intervenienti navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaných v 1. až v 3. rade k náhrade trov odvolacieho konania.

25. Žalovaní v 1. až v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu intervenientov považovali ich opravný prostriedok
za nedôvodný. Poukázali na to, že intervenienti v spore trvajúcom 20 rokov navrhli vykonať znalecké
dokazovanie, ktoré by však nezmenilo právny, ani skutkový stav. Ak by totiž aj došlo k posunutiu
vstupného portálu pivnice, čo popierali, znamenalo by to iba, že prienik podzemnej pivnice so zemským

povrchom by bol na inom mieste, avšak nijako by to nemalo vplyv na vlastníctvo samotnej pivnice. Ak by
sa teda vstupný portál do pivnice nachádzal na pozemku parcela č. XX/X, tento by nepatril vlastníkovi
tohto pozemku. Žalovaní sa nestotožnili ani s námietkou nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu
a právneho posúdenia veci. Žalobkyňa upresnila, že sa žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva
k časti podzemnej pivnice o výmere 70 m2, nachádzajúcej sa pod pozemkom parcela č. XX/X, ktorá v

takom rozsahu neexistuje, čo konajúci súd presvedčivo uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Pokiaľ odvolatelia v odvolaní namietali, že sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k stavbe
podzemnej pivnice, ktorej vstupný portál sa nachádzal na parcele č. XXX/X, podľa žalovaných existovala
pochybnosť, či vôbec vedeli, čo bolo predmetom žaloby; k jej zmene pritom v priebehu konania nedošlo.

26. Žalovaní považovali za nepochybné zistenie konajúceho súdu na základe vykonanej obhliadky na
mieste samom, o tom, že podzemná pivnica je len jedna s tromi vstupmi, z toho dva vstupy patriace
žalovanému v 3. rade. Na uvedenom pritom nič nezmenil obsah dohody o urovnaní zo dňa 02.03.2021,
v zmysle ktorej žalovaný v 3. rade odovzdal intervenientovi časť podzemnej pivnice, označenej ako
podzemný priestor č. 1, s vchodom z pozemku parcela č. XX/X. Súd prvej inštancie správne žalobu

zamietol, okrem iného i z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
K zamietavému rozhodnutiu mohol dospieť i z dôvodu nedostatku aktívnej, ako aj pasívnej vecnej
legitimácie, keď žalovaní v 1. a v 2. rade neboli vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, LV
č. XXXX, ani LV č. XXXX, kat. úz. L., a preto nedisponovali vecnou legitimáciou v spore. Na uvedenom
základe žalovaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal im nárok na náhradu

trov konania.

27. Intervenienti v odvolacej replike zotrvali na dôvodnosti podaného odvolania. Nad rámec už
uvedeného uviedli, že vo vzťahu k žalobnému návrhu žalobkyňa upresnila jeho znenie tak, že sa
domáhala určenia vlastníckeho práva k podzemnej pivnici, ktorej vstupný portál sa nachádzal na parcele

č. XXX/X; uvedené upresnenie nemožno považovať za zmenu žaloby. Napokon, konajúci súd úpravu
žalobného petitu akceptoval, čo vyplynulo i z odôvodnenia napadnutého rozsudku.

28. Žalovaní vo vyjadrení zo dňa 09.11.2023 zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach, považujúc
vykonané dokazovanie za postačujúce pre rozhodnutie o veci; podotkli, že intervenienti mali dostatok

času uplatniť všetky prostriedky procesného útoku, vrátane navrhovaného znaleckého dokazovania,
a vo svojich procesných právach neboli nijakým spôsobom obmedzovaní. Napokon, jedine súd je
oprávnený určiť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu je potrebné vykonať, a preto neodníme strane možnosť
konať, ak rozhodne, že k dokazovaniu podľa predložených návrhov nepristúpi.

29. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu intervenientov v plnom rozsahu stotožnila s jeho obsahom,
bez potreby jeho rozšírenia alebo uvedenia prostriedkov procesného útoku, či procesnej obrany.30. Intervenient na strane žalobkyne sa v podaní zo dňa 15.12.2023 pridržal argumentácie uvedenej v
odvolaní, zdôrazniac najmä tú, viažucu sa k pochybeniu konajúceho súdu v súvislosti s nevykonaním
navrhovaného dôkazu; to pritom bolo spôsobilé potvrdiť jeho tvrdenia, ako i tvrdenia žalobkyne ohľadne

vlastníctva spornej nehnuteľnosti. V tomto smere poukázal na judikatúru Ústavného súdu a Najvyššieho
súdu SR.

31. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania zistil, že intervenientka na strane žalobkyne K.. X. K.
(K.) dňa 11.03.2023 zomrela (viď úmrtný list matričného úradu F.- C. zo dňa 16.03.2023), čím stratila

procesnú subjektivitu; uvedené malo za následok stratu jej právneho záujmu na výsledku konania.
Vzhľadom na túto skutočnosť, pri zachovaní účinkov podaného odvolania, odvolací súd konal ďalej (len)
s K.. M. K. ako intervenientom (ďalej len „odvolateľ“ alebo „intervenient“).

32. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie intervenienta bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne
vyhlásil dňa 30.04.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

33. V prvom rade odvolací súd udáva, že intervenient napadol odvolaním celý výrok rozsudku súdu prvej

inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobkyne a rozhodol o náhrade trov konania, navrhujúc súčasne,
aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaných
v 1. až v 3. rade zaviaže na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobkyňa sa pritom žalobou domáhala
nielen určenia, že je vlastníčkou pivnice nachádzajúcej sa pôvodne pod parcelou č. XX, teraz č. XX/
X, v obci L., zapísanou na LV č. XXXX, kat. úz. L., a to pod predmetnou parcelou v rozsahu 70 m2,

ku ktorej vstup sa nachádza na parcele č. XXX/X, v obci L., zapísanej na LV č. XXXX (viď žaloba,
upresnenia na č. l. 41, č. l. 307 a č. l. 325), ale i uloženia povinnosti žalovaným v 1. a v 2. rade túto
pivnicu vypratať. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva, že žalobkyňa smerovala pôvodne žalobu
len voči žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade, voči ktorému zobrala na pojednávaní dňa
13.05.2002 žalobu späť, s ktorým dispozičným úkonom žalovaný v 2. rade vyjadril súhlas; neskôr žalobu

rozšírila i na žalovaného v 3. rade (viď uznesenie zo dňa 09.07.2019, č. k. 5C/92/2001-126), bez
úpravy žalobného návrhu vo vzťahu k povinnosti vypratania pivnice. Konajúci súd uznesením zo dňa
10.06.2002, č. k. 5C/92/2001-49, schválil súdny zmier uzatvorený sporovými stranami v špecifikovanom
znení a súčasne posledným výrokom rozhodol o zastavení konania voči žalovanému v 2. rade (tento
výrok nebol súčasťou schváleného zmieru - pozn. odvolacieho súdu). Okresný súd Malacky v konaní

o zrušení uznesenia o schválení súdneho zmieru, kde na strane žalobcu vystupoval T. V. (tu žalovaný
v 1. rade) proti žalovanej K.. Y. Q. (tu žalobkyňa) rozsudkom zo dňa 19.05.2008, č. k. 4C/14/2008-110,
rozhodol o zrušení uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 10.06.2002, č. k. 5C/92/2001-49, ktorým
schválil zmier; predmetný rozsudok potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 04.05.2010,
sp. zn. 8Co/189/2008, 8Co/151/2010, a jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.06.2010. Po

zrušení uznesenia súdu prvej inštancie o schválení súdneho zmieru, tento ďalej pokračoval v konaní
so žalovaným v 1. rade, ako i so spoločnosťou Y. L..C..I.. ako so žalovaným v 2. rade, a to i napriek
tomu, že ostal nedotknutý, a tým právoplatný, výrok uznesenia konajúceho súdu zo dňa 10.06.2002,
č. k. 5C/92/2001-49, ktorým konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby
žalobkyne. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalobu zamietol,

a to i vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, voči ktorému bolo konanie už právoplatne zastavené na
základe dispozičného úkonu žalobkyne (na uvedenom úkone žalobkyňa zotrvala i na pojednávaní dňa
23.04.2019 - pozn. odvolacieho súdu); vo vzťahu k žalovanému v 2. rade tu absentovala žaloba vo veci
samej, ktorej danosť patrí k základným podmienkam konania.

34. Odborná literatúra rozdeľuje procesné podmienky na štyri základné skupiny: a/
procesné podmienky na strane súdu (právomoc a príslušnosť), b/ procesné podmienky na strane strán
sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinnosť zastúpenia, spôsobilosť byť zástupcom a
splnomocnenie zástupcu strany), c/ vecné procesné podmienky (existencia návrhu na začatie konania,
resp. žaloby), d/ negatívne procesné podmienky (prekážka rozhodnutej veci a prekážka litispendencie)

(pozri napr. Š.X., Y.., S., L.., F., R.., Y., L.., F., R.., M.E., Y.., E. V.. Z. L. T.. V.. T. : Z.. Q.. F., XXXX, s.
606 - 609). Keďže všeobecne platí, že neexistencia žaloby ako dispozičného úkonu žalobcu vedie k
zastaveniu konania z dôvodu neodstrániteľnej podmienky konania, zistiac, že v danej veci bolo konanie
o žalobe žalobkyne voči žalovanému v 2. rade právoplatne zastavené uznesením zo dňa 10.06.2002, č.k. 5C/92/2001-49, konajúci súd napadnutým rozsudkom nesprávne zamietol žalobu voči žalovanému v
2. rade; vo vzťahu k žalovanému v 2. rade potom existoval taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý
nemožno odstrániť (§ 161 ods. 1, ods. 2 C.s.p.) a na ktorý bol odvolací súd povinný v súlade s § 380

ods. 2 C.s.p. prihliadať, aj keď tento nebol v odvolacích dôvodoch uplatnený. Odvolací súd preto podľa
§ 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením
vo vzťahu k žalovanému v 2. rade z uvedených dôvodov zrušil.

35. Odvolací súd ďalej udáva, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že konajúci

súd žalobu smerujúcu voči žalovanému v 1. rade zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie v spore. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný v 1. rade (rovnako ako žalovaný v 2. rade) nebol
vlastníkom, príp. spoluvlastníkom (spolu so žalovaným v 2. rade) žiadnej z nehnuteľností zapísaných na
LV č. XXXX, LV č. XXXX alebo LV č. XXXX, kat. úz. L., pričom práve na posledné menovanom výpise
z listu vlastníctva bola evidovaná stavba - podzemná pivnica, súpisné č. XXXX, nachádzajúca sa na
parcele č.XXX/X, vo vzťahu ku ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia jej vlastníckeho práva a uloženia

povinnosti ju vypratať. Z uvedeného následne dovodil, že žalobkyňa si voči žalovanému v 1. rade
nemôže uplatňovať žalované právo. Konajúci súd dospel k záverom ohľadne absencie hmotnoprávneho
vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade vychádzajúc z charakteru žaloby o určenie vlastníckeho
práva, ktorá, pokiaľ ide o nehnuteľnosť evidovanú v katastri nehnuteľností, má smerovať voči subjektu
(subjektom), ktorý (í) je(sú) ako vlastník(ci) zapísaný(í) v katastri nehnuteľností (k tomu uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5MCdo 1/2010). Intervenient na strane žalobkyne konajúcim súdom
prijatý záver o absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade v odvolaní formulovanými
tvrdeniami nijako nespochybnil a nenamietal jeho vadnosť; uvedené malo za následok, že odvolací
súd z týchto odvolateľom nespochybnených právnych záverov konajúceho súdu vychádzal, považujúc
ich za správne. Hodno pritom uviesť, že je nevyhnutné, aby žaloba o určenie vlastníckeho práva k

určitej špecifikovanej veci (hnuteľnej alebo nehnuteľnej) smerovala zásadne proti tomu, komu aktuálne
svedčí vlastnícke právo k tejto veci a v prípade žaloby o vypratanie bola namierená voči tomu, kto vec
neoprávnene (bez právneho dôvodu) užíva.

36. V dôsledku zamietnutia žaloby voči žalovanému v 1. rade, ktorého správnosť rozhodnutia nebola

odvolaním spochybnená, sa v ďalšom odvolací súd zaoberal dôvodnosťou odvolacej argumentácie
intervenienta vo vzťahu k žalobe žalobkyne smerujúcej voči žalovanému v 3. rade ako pasívne vecne
legitimovanému subjektu, keď mu podľa výpisu z LV č. XXXX, kat. úz. L., svedčil zápis vlastníckeho
práva k stavbe podzemnej pivnice, súpisné č. XXXX, na parcele č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie,
o výmere 3 m2. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho

záujmu žalobkyne na požadovanom určení, ako i z dôvodu, že žalobkyni sa v konaní nepodarilo
preukázať tvrdenia o nadobudnutí vlastníctva pivnice od predchádzajúcich vlastníkov pozemku parc. č.
XX (manželov N.); správnosť týchto záverov namietal v odvolaní intervenient.

37.Pokiaľišloopodmienkuprocesnejprípustnostižalobyspočívajúcejvnaliehavomprávnomzáujmena

požadovanom určení, konajúci súd zastával názor, že žalobkyňa ním nedisponovala, pretože pozemok
s pôvodným parc. č. XX, v súčasnosti č. XX/X a č. XX/X, kat. úz. L., ktorého súčasťou mala byť i
stavba pivnice, previedla kúpnou zmluvou na intervenienta a jeho t. č. nebohú manželku; pritom práve
od existencie vlastníckeho práva k dotknutému pozemku (parcela č. XX) odvodzovala oprávnenosť
jej vecného práva k pivnici. Odvolací súd musel v tejto časti priznať úspech odvolacej námietke

intervenienta. Hoci žalobkyňa previedla kúpnou zmluvou vlastnícke právo k parcelám č. XX/X, Č.. XX/X,
Č.. XXX/X E. Č.. XXX/X, kat. úz. L., na intervenientov (vklad povolený pod U.-XXXX/XX), títo očividne
nenadobudli vlastnícke právo i k podzemnej pivnici; vo vzťahu k nej preto i žalobkyňa naďalej tvrdila, že
patrí do jej vlastníctva, spochybňujúc pritom vlastnícke právo žalovaného v 3. rade, evidované i na LV č.
XXXX, kat. úz. L.. Odvolací súd je toho názoru, že hoci žalobkyňa odvíjala existenciu vlastníckeho práva

k pivnici od kúpnej zmluvy zo dňa 06.08.1993 uzavretej s manželmi N. tvrdiac, že súčasne s vlastníckym
právom k pozemku s pôvodným parc. č. XX, nadobudla i vlastníctvo pivnice nachádzajúcej sa pod týmto
pozemkom, prevodom vlastníckeho práva k nemu na intervenienta a jeho t. č. nebohú manželku, ku
ktorému došlo v čase, kedy už v katastri nehnuteľností bola zaevidovaná stavba podzemnej pivnice
(súp. č. XXXX, na pozemku parcela č. XXX/X, kat. úz. L.) vo vlastníctve žalovaného v 3. rade, nemohla

previesť i vlastnícke právo k nej, keď na taký právny úkon by bol oprávnený len žalovaný v 3. rade.
Žalobkyni preto svedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení; prípadný vyhovujúci výrok
súdneho rozhodnutia by mohol mať dopad na jej právne postavenie.38. Odvolací súd v tejto súvislosti udáva, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru (nesprávnemu)
o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nemal sa vecou ďalej zaoberať
a túto meritórne posudzovať, keďže nesplnenie tejto procesnej podmienky má bez ďalšieho viesť k

zamietnutiu žaloby. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že súd prvej inštancie vec prejednal, vykonal
dokazovanie a vec meritórne posúdil, preto odvolací súd v ďalšom podrobil odvolaciemu prieskumu,
v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov, aj konečný záver prvoinštančného súdu o nedôvodnosti
podanej žaloby; tento pritom hodnotil ako vecne správny.

39. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, ktorý po vyhodnotení vykonaného
dokazovania uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k pivnici kúpnou
zmluvou zo dňa 06.08.1993 uzavretou s manželmi N. ako predávajúcimi, a títo kúpnou zmluvou zo dňa
22.10.1986 uzavretou s predávajúcim Y. M.. Na zodpovedanie uvedenej otázky bolo pritom potrebné
ustáliť, o akú pivnicu išlo, či táto mala charakter samostatnej veci, a tým samostatného predmetu
občianskoprávnych vzťahov alebo tvorila súčasť, príp. príslušenstvo pozemku a ktorého.

40. Odvolací súd v prvom rade udáva, že mu nie je celkom zrejmý účel tej časti odvolacej argumentácie
intervenienta, v rámci ktorej, odvolávajúc sa na body 54. a 84. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
konštatoval, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k stavbe podzemnej pivnice so
vstupným portálom na pozemku parc. č. XXX/X, kat. úz. L.. Konajúci súd podľa mienky odvolacieho

súdu k iným ako prezentovaným záverom vo svojom rozhodnutí nedospel. V odvolateľom označených,
ako i v ďalších bodoch odôvodnenia, pritom len ozrejmil, že napriek prvotnej nedostatočnej špecifikácii
predmetu sporu žalobkyňa následne konkretizovala, že žiada určiť vlastnícke právo k podzemnej pivnici
a vchodu do nej so súpisným č. XXXX, ktorý sa nachádzal na pozemku parcela č. XXX/X, kat. úz. L., a je
zapísaný na LV č. XXXX (viď porovnaj body 36., 43., 76. a 78.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je

teda zrejmé, že konajúci súd posudzoval dôvodnosť žaloby vo vzťahu k takto špecifikovanému predmetu
- spornej pivnici, a to i napriek tomu, že žalobkyni súčasne vytkol počiatočné opomenutie uvedenia
rozsahu, v akom sa domáhala určenia vlastníctva. Napokon, pokiaľ by žalobkyňa žiadala o určenie
vlastníckeho práva k podzemnej pivnici len pod pozemkom parcela č. XX/X, v rozsahu 70 m2, so svojou
žalobou by nemohla byť úspešná, nakoľko konajúci súd vykonaným dokazovaním zistil, že sporná

pivnica, so vstupným portálom na parcele č. XXX/X, má rozlohu 249 m2 (viď bod 48. odôvodnenia
odvolávajúci sa i na geometrický plán č. XXXXXXXX-XX/XX); časť pivnice prechádzajúca pod parcelou
č. XX/X v rozsahu 70 m2, by tvorila súčasť tejto pivnice, a teda nepredstavovala by samostatnú vec v
právnom zmysle, ktorá by mohla byť predmetom určenia vlastníctva. Na takomto určení by nebol daný
predpoklad naliehavého právneho záujmu (k tomu podporne i rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.

zn. 28Cdo 537/2010).

41. Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyňou špecifikovanému predmetu konania v bode 77.
odôvodnenia ustálil, že v minulosti podzemná pivnica predstavovala jeden celok, s približnou rozlohou
600 m2, nebola evidovaná v pozemnoknižnej evidencii, evidencii geodézie, ani katastra nehnuteľností,

pričom v súčasnosti je rozdelená na tri podlhovasté časti, s tromi popísanými vchodmi (vstupmi).
Pri formulácii týchto zistení súd prvej inštancie nevychádzal len z tvrdení žalovaného v 3. rade, ako
nesprávne namietal intervenient, ale i z vykonanej obhliadky na mieste samom a podporne i z obsahu
dohody o urovnaní vo forme notárskej zápisnice č. N 80/2021, Nz 4873/2021. Je pritom
nepochybné, že spornú pivnicu so vstupom na pozemku parcela č. XXX/X, evidovanú na LV č. XXXX,

kat. úz. L., posudzoval ako samostatný predmet. V tejto súvislosti nemohol odvolací súd prehliadnuť, že
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, najmä vyjadrenia zo dňa 11.05.2021 (viď bod 25. odôvodnenia
rozsudku) sám intervenient (v tom čase intervenienti) zrejme nemal celkom jasno v tom,
ktorá pivnica je predmetom konania a mala patriť žalobkyni, keď poukazujúc na geometrický plán č.
XXXXXXXX-XX/XX na zameranie skutkového stavu parcela č. XX, Č.. XXX/X, Č.. XXX/X E. Č.. XXX/X

a podzemných pivníc uvádzal, že pod pôvodným pozemkom s parc. č. XX sa nachádzajú dve pivnice,
a to pivnica č. 1, do ktorej je vstupný portál na parcele č. XXX/X a pivnica č. 2, so vstupom vedľa tohto
portálu, na hranici pozemkov parcela č. XX a č. XXX/X; práve túto pivnicu, t. j. nie pivnicu č. 1, ktorá
je predmetom sporu, mali nadobudnúť tak žalobkyňa, ako aj manželia N., na základe kúpnej zmluvy a
súvisiacich znaleckých posudkov.

42. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, podľa
ktorého podzemná pivnica, hoci nebola v minulosti zachytená v evidencii nehnuteľností ako samostatná
vec,keďvecnéprávoknejbolozapísanéažnanávrhžalovanéhov1.radepodľageometrickéhoplánuč.XXXXXXXX-XX/XX a osvedčenia o vyhlásení o nadobudnutí vlastníctva formou notárskej zápisnice (čo
v konaní nebolo sporné), predstavovala vec v právnom zmysle slova (viď body 81. a 82 odôvodnenia).
Uvedenépotomvylučovalotvrdeniežalobkyne,resp.intervenienta,žepivnicunadobudlaspolusďalšími

nehnuteľnosťami ako ich súčasť v roku 1993 od právnych predchodcov, čo malo vyplývať zo znaleckého
ocenenia prevádzaných nehnuteľností a mal to potvrdiť i svedok T. N..

43. Vychádzajúc z bodu I. kúpnej zmluvy zo dňa 06.08.1993 konajúci súd ustálil, že predmetom prevodu
vlastníckeho práva boli len pozemok parcela č. XX, o výmere 737 m2 a parcela č. XXX/X, o výmere 406

m2, na ktorej sa nachádzal dom so súp. č. XXX. I keď prevádzajúce nehnuteľnosti mali byť popísané v
znaleckomposudkuč.62/1993,konajúcisúdsprávnezistil,ževňombolalenzmienkaoklenbovejpivnici
z tehál, o rozmeroch 175 m2 (správne má byť 160 m2- pozn. odvolacieho súdu), bez bližšieho popisu a
určenia,apretojubezďalšiehonemožnostotožniťprávespivnicou,ktorájepredmetomsporuaktorámá
naviac rozlohu 249 m2. Rovnako i v kúpnej zmluve zo dňa 22.10.1986, na základe ktorej predal Y. M.Ú.
kupujúcim manželom N. pozemok parcela č. XX spolu s parcelou č. XXX/X a domom so súp. č. XXX,

nie je zmienka o spornej podzemnej pivnici, a to i napriek tomu, že o pivnici, opísanej ako mimo objektu
a zloženej z dvoch častí, celkovo s rozlohou 175 m2, pojednáva k zmluve pripojený znalecký posudok.
Pivnica pritom predstavovala samostatnú vec v právnom zmysle slova, a preto nemohla byť súčasťou
pozemku (pôvodnej parcely č. XX), ako v priebehu konania nesprávne argumentovala žalobkyňa.

44. Podľa súdnej praxe môžu byť predmetom občianskoprávnych vzťahov veci, a to hnuteľné, ako i
nehnuteľné (§ 119 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď nehnuteľnými sú i stavby spojené so zemou
pevným základom (§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka); stavby nie sú súčasťou pozemkov (§ 120
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník pritom výslovne nestanovuje, že by stavbou ako
predmetom občianskeho práva mohla byť len stavba nadzemná, keď za takú možno považovať i stavbu

podzemnú (i pivnicu) za predpokladu, že môže byť samostatným predmetom právnych vzťahov (k tomu
i rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR, sp. zn. Rv I 813/22). Treba pritom mať na zreteli, že stavbou
v občianskoprávnom zmysle sa rozumie výsledok stavebnej činnosti, pokiaľ je ním vec v právnom
zmysle, teda spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov. Stavbou v zmysle občianskoprávnom
potom nemôže byť stavebnou činnosťou vytvorená stavba alebo konštrukcia, pri ktorej nemožno určiť

jasnú hranicu, kde končí pozemok a začína samotná stavba (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 22Cdo 1118/2005, sp. zn. 22Cdo 52/2002). Podľa mienky odvolacieho súdu, zhodnej s názorom
konajúceho súdu, sporná pivnica so vstupným otvorom na zemskom povrchu, s murovanou klenbou
z tehál, prechádzajúca popod cudzie pozemky, nepochybne ohraničená a disponujúca úžitkovou
hodnotou,predstavujesamostatnýpredmetprávnychvzťahov;pokiaľzatohtostavunebolajednoznačne

špecifikovaná ako predmet prevodu vlastníckeho práva v kúpnej zmluve, resp. zmluvách, žalobkyňa sa
na jej (ich) základe nemohla stať jej vlastníčkou, a to bez ohľadu na jej iba púhe tvrdenie, že práve táto
pivnica bola ocenená v znaleckom posudku ku kúpnej zmluve (zmluvám).

45. Pokiaľ v tejto súvislosti intervenient okrajovo poukázal na to, že to bola práve žalobkyňa, resp.

jej predchodcovia, ktorí boli dobromyseľní držitelia spornej pivnice, a teda splnili podmienky vydržania
vlastníckeho práva k nej, hodno uviesť, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by sa tak manželia
N., ktorí prevádzané nehnuteľnosti nezačali nikdy užívať, prípadne žalobkyňa, chopili držby pivnice.
Samotná žalobkyňa pritom priamo v žalobe tvrdila, že mala vedomosť o jej užívaní žalovaným v 1.
rade, a to ešte predtým ako nadobudla vlastnícke právo k pozemku (parcela č. XX) kúpnou zmluvou zo

dňa 06.08.1993. Tieto okolnosti pritom mohli objektívne založiť pochybnosti žalobkyne ohľadne držby a
vlastníctva pivnice, nakoľko ona sama, rovnako ako aj jej právni predchodcovia, trpeli užívanie spornej
pivnice po nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku parcela č. XX, s vedomím, že táto je v držbe
žalovaného v 1. rade. Vzhľadom na žalobkyňou prezentované skutočnosti, najmä na jej vedomosť, že
pivnicu mal ešte pred nadobudnutím jej vlastníctva k pôvodnej parc. č. XX, kat. úz. L., v držbe žalovaný

v 1. rade, asi ťažko možno uveriť tvrdeniu o jej dobromyseľnosti, že jej sporná pivnica patrila, a to so
zreteľom na všetky okolnosti; nemožno ju potom považovať za oprávneného držiteľa v zmysle § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorý by vo väzbe na § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohol po splnení
i ostatných predpokladov nadobudnúť vlastnícke právo k pivnici vydržaním. Podľa ustálenej judikatúry
posúdenie toho, či je držiteľ v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí treba posudzovať so zreteľom

ku všetkým okolnostiam, a teda nemôže vychádza len z jeho subjektívnych predstáv; o dobromyseľnú
držbu nepôjde vtedy, keď držiteľ od počiatku vedel alebo sa oboznámil so skutočnosťami spôsobilými
objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Hodno podotknúť, že k použitiu označenýchustanovení Občianskeho zákonníka (§ 130 ods. 1, resp. § 134 ods. 1) sa pritom sporové strany mohli
vyjadriť v priebehu konania, nakoľko žalobkyňa na nich poukázala už priamo v žalobe.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, za stavu, keď žalobkyňa prostriedkami procesného útoku
nepreukázala existenciu vlastníckeho práva k spornej pivnici, nebolo potrebné sa v ďalšom zaoberať
odvolacou námietkou intervenienta spochybňujúcou dobromyseľnosť žalovaného v 1.
rade v súvislosti s osvedčením o vyhlásení o nadobudnutí vlastníctva k pivnici. Pre úspech v spore bola
totiž žalobkyňa povinná tvrdiť a následne i preukázať skutočnosti svedčiace v prospech jej nadobudnutia

vlastníckeho práva k pivnici. Pokiaľ neuniesla dôkazné bremeno a jej žaloba bola správne konajúcim
súdom vyhodnotená ako nedôvodná, bolo nadbytočné zaoberať sa posúdením, či vlastnícke právo k
spornej pivnici svedčí oprávnene žalovanému v 3. rade, resp. či žalovaný v 1. rade
vydržal vlastnícke právo k nej záznamom na základe notárskej zápisnice. Inak povedané, podstatným
pre rozhodnutie súdu v tomto spore bolo primárne preukázanie vlastníckeho práva žalobkyne (príp. jej
právnych predchodcov) k pivnici, a nie sa zaoberať otázkou, či žalovaný v 3. rade, príp. žalovaný v 1.

rade nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu alebo nie a akým spôsobom; táto otázka by mohla
mať právnu relevanciu len v prípade kladného záveru súdu prvej inštancie o existencii vlastníckeho
práve žalobkyne k pivnici. Vyvrátenie vlastníckeho práva žalovaného v 3. rade, resp. žalovaného v 1.
rade k predmetu sporu nie je samo osebe spôsobilé viesť k záveru o vlastníctve žalobkyne. Preto sa ani
odvolací súd nepovažoval za potrebné v ďalšom zaoberať námietkami intervenienta, ktorými popieral

splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva zo strany žalovaného v 1. rade.

47. Za tohto stavu možno potom súhlasiť s úvahou konajúceho súdu o nadbytočnosti a neúčelnosti
dokazovania k existencii a datovaniu stavebných úprav vstupného portálu spornej pivnice podľa návrhu
žalobkyne (viď č. l. 300, č. l. 307). V názorovej zhode s konajúcim súdom odvolací súd pre úplnosť

dopĺňa, že vychádzajúc z tvrdení žalobkyne v priebehu konania, táto na jednej strane považovala spornú
pivnicu za súčasť pôvodného pozemku parcela č. XX, a to vo väzbe na obsah znaleckých posudkov
pripojených ku kúpnym zmluvám, ktoré sa zmieňovali o bližšie neurčitej klenbovej pivnici z tehál, s inými
rozmermi (140 m a 35m, spolu 175 m2, resp. 160 m2) ako sporná pivnica (249 m2) a nachádzajúcej sa
mimo ohodnocované objekty (t. j. i pozemok s par. č. XX), na strane druhej v súvislosti

s navrhovaným znaleckým dokazovaním argumentovala „vysunutie dopredu“ vstupného portálu mimo
pôvodnej parcely č. XX na súčasnú parcelu č. XXX/X, kat. úz. L.. V žalobe pritom tvrdila, že
žalovanýv1.radesasnažiloddeliťvchoddopivniceodcelejnehnuteľnosti-parcelyč.XXX/X,kat.úz.L.,
t.j.nieodpôvodnejparcelyč.XX.Napokon,ipodľazameraniageometrickýmplánomč.XXXXXXXX-XX/
XX, na ktorý odkazuje notárska zápisnica (viď bod 48. odôvodnenia) je zrejmé, že vstupný portál nebol

odčlenený od pôvodnej parcely č. XX, ale z parcely č. XXX/X (o rozlohe 1.246 m2); žalobkyňa podľa
jej tvrdení v žalobe nadobudla kúpnou zmluvou zo dňa 15.12.1999 len časť pôvodnej parcely č. XXX/X,
podľa geometrického plánu č. XXXXXXXX-XX/XX, v dieloch pričlenených k parcele č. XXX/X E. Č.. XXX/
X. Nemožno rovnako prehliadnuť, že žalobkyňa, resp. následne i intervenient, odôvodňovali navrhované
dokazovanie vyhotovenou fotodokumentáciou, podľa ktorej mala zadná časť oporného múru vstupného

portálu zasahovať do parcely č. XX/X (pôvodne č. XX), kat. úz. L.. Vychádzajúc z ustanovenia § 6 ods.
1 písm. c), bod 4. zákona č. 162/1995 Z. z., na ktorý v napadnutom rozhodnutí poukázal i súd prvej
inštancie, je rozhodujúci prienik otvoru pivnice ako podzemnej stavby so zemským povrchom, a teda
nie to, kde sa nachádza a je vystavaný oporný múr (konštrukcia) okolo tohto prieniku, na ktorý práve
predložená fotodokumentácia poukazovala.

48. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ žalobu
žalobkyne ako nedôvodnú vo vzťahu k žalovanému v 1. rade a žalovanému v 3. rade v celom
rozsahu zamietol. Vzhľadom na túto skutočnosť, keď intervenient v odvolaní neuviedol také skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť správnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo vzťahu k žalovaným v 1. a v 3. rade v zmysle
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

49. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že je notorietou, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami sporu, len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujúskutkovýaprávnyzákladrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporu,tak
ako v prejednávanej veci. Pre úplnosť však dopĺňa, že úvahy konajúceho súdu týkajúce sa vlastníckych
vzťahov k pozemku, pôvodne parc. č. XX, kat. úz. L., v minulosti, i pokiaľ by boli nesprávne,nemali žiaden vplyv na závery prijatého rozhodnutia, podľa ktorých žalobkyňa nepreukázala vlastnícke
právo k dotknutej pivnici.

50. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. Vychádzal z toho, že intervenient, ktorý podal
odvolanie so súhlasom žalobkyne, nemal v odvolacom konaní úspech, a preto žalovaní v 1. a v 3. rade
ako úspešní majú voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).