Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/147/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617208972
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1617208972.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: 1. J. R., nar.
XX.XX.XXXX, č. XXX, XXX XX Y., 2. R. R., nar. XX.XX.XXXX, č. XXX, XXX XX Y., obaja zast. Erben &
Erben, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 35 724 111, Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti žalovaným:
1. D.V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, Q., zast. JUDr. Róbert Bockanič, Seberíniho 1, 821 03
Bratislava, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, Štefanovičova
4, 816 23 Bratislava, zast. JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, 831 04 Bratislava, o ochranu
osobnosti, náhradu nemajetkovej ujmy a primeraných nákladov spojených s pohrebom, na odvolanie

žalobcov, žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 01. júna 2023
č. k. 32C/62/2017-264 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 23. novembra
2023 č. k. 32C/62/2017-363 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., V., VI., VII. a VIII. v spojení
s opravným uznesením súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovaného 1/ proti výrokom II., VI. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolanie žalobcov proti

výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie a odvolanie žalobcu 2/ proti výroku o náhrade trov konania
medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/ o d m i e t a .

Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/
sumu 1.713,52 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, s tým, že plnením žalovaného v 1. rade zaniká
povinnosť žalovaného v 2. rade plniť podľa výroku III. tohto rozsudku v rozsahu poskytnutého plnenia,
žalobu žalobkyne v 1. rade voči žalovanému v 1. rade o zaplatenie sumy 1.713,52 Eur zamietol, v treťom

výrokuuložilžalovanémuv2.radepovinnosťzaplatiťžalobcomspoločneanerozdielnesumu663,88Eur
do troch dní od jeho právoplatnosti, s tým, že plnením žalovaného v 2. rade zaniká povinnosť žalovaného
v 1. rade plniť podľa výroku I. tohto rozsudku v rozsahu poskytnutého plnenia, žalobu žalobcov voči
žalovanému v 2. rade o zaplatenie sumy 1.049,64 Eur zamietol, obom žalovaným uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 12.500,00 Eur a žalobcovi v 2. rade sumu 12.500,00 Eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého
plnenia povinnosť druhého žalovaného, žalobu žalobcov o zaplatenie 25.000,00 Eur titulom náhrady

nemajetkovej ujmy v rozsahu prevyšujúcom sumu 1 2.500,00 Eur zamietol, žalobkyni v 1. rade priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 %, s tým, že žalobkyňa v 1.
rade ani žalovaný v 1. rade voči sebe navzájom nemajú právo na náhradu trov konania, žalobcovi 2/priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 % a žalobcovi 2/ priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 %.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali voči žalovaným v 1. a 2. rade
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur titulom neoprávneného zásahu do ich osobnostných
práv formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ďalej žiadali žalovaných zaviazať na úhradu sumy
1.713,52 Eur titulom náhrady škody, ktorá im bola spôsobená žalovaným v 1. rade a ktorá spočívala vo
vynaložených nákladoch na zriadenie pomníka, náhrobnej dosky a úpravu hrobu, ako aj v nákladoch

účtovaných pohrebnou službou a v cintorínskych poplatkoch v dôsledku úmrtia ich syna pri dopravnej
nehode zavinenej žalovaným 1/ motorovým vozidlom poisteným u žalovaného 2/. Žalovaných žiadali
zaviazať na plnenie spoločne a nerozdielne.

3. Žaloba bola skutkovo odôvodnená tým, že žalovaný v 1. rade dňa 19.04.2014 v čase okolo 04,10
hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Fiat Bravo, EČV: R., v ktorom sa ako spolujazdec viezol syn

žalobcov K. R., r.č. XXXXXX/XXXX, a to po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov s hodnotou
2,09 g/kg (promile) v krvi. Vozidlo žalovaný v 1. rade viedol v obci Y., pričom značne prekročil zákonom
povolenú rýchlosť vozidla, nevenoval sa riadne vedeniu vozidla a rýchlosť jazdy neprispôsobil svojim
schopnostiam, čím porušil ust. § 4 ods. 2 písm. c), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke, v dôsledku čoho nezvládol vedenie vozidla a vozidlom narazil do kameňa, následne do

zberného kontajnera na sklo a do malej telefónnej rozvodne, pričom jeho spolujazdec vo vozidle K. R.
následkom zranení z tejto dopravnej nehody na mieste zomrel. Ku dňu 19.04.2014 bolo vozidlo s EČV
R. poistené u žalovaného v 2. rade. Žalobcovia sú pozostalými rodičmi K. R. a konaním žalovaného
v 1. rade došlo k zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život. V dôsledku smrti K.D. R., ku
ktorej došlo následkom zanedbania zákonných povinností a postupom žalovaného v 1. rade v rozpore

s príslušnými predpismi, prišli žalobcovia o svojho syna. Ujma, ktorá bola žalobcom spôsobená, sa
nahradiť nedá, následky pochybenia žalovaného v 1. rade sú nenapraviteľné a z hľadiska psychiky
žalobcov ich nemožno odstrániť. Konaním žalovaného v 1. rade bolo zasiahnuté do práva na ochranu
osobnosti žalobcov, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život. Rešpektovanie súkromného života
musí zahrňovať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami,

keďsúčasťousúkromnéhoživotajeajživotrodinný,zahrňujúcivzťahymedziblízkymipríbuznými,najmä
vzťahy sociálne, morálne a citové. Rodinný život zahrňuje, okrem iného, vzťahy s najbližšími rodinnými
príslušníkmi a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva
na súkromný a rodinný život fyzickej osoby, pretože dochádza k citovej ujme vo forme šoku, smútku
zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu s blízkou osobou). Vzhľadom na nepriaznivé

následky, ktoré malo úmrtie K. R. na žalobcov, si títo voči žalovanému v 1. rade z titulu ochrany ich
osobnosti uplatnili nárok podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a žiadajú, aby súd určil, že žalovaný
v 1. rade zasiahol svojim protiprávnym konaním do osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva
na súkromný a rodinný život, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, že
predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dané a zaviazal žalovaných na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur. V žalobe poukázali tiež na skutočnosť, že aj usmrtený
K. R. mal právo na ochranu osobnosti, a to právo na život, ktoré bolo konaním žalovaného v 1. rade
nenapraviteľneporušené.Žalobcoviasizároveňžalobouuplatniliprávonaúhraduprimeranýchnákladov
spojených s pohrebom. Medzi žalobcami je bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a žalobcovia
v súvislosti s pohrebom vynaložili náklady na zriadenie pomníka 1.445,00 Eur a náklady účtované

pohrebnou službou, ktorá poskytla služby spojené so zabezpečením pohrebu, cintorínske poplatky a
náklady na úpravu hrobu spolu vo výške 1.049,64 Eur. Keďže podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. sa náklady na zriadenie pomníka a na úpravu hrobu uhrádzajú do výšky 663,88 Eur,
uplatnili si žalobcovia právo na náhradu týchto nákladov v maximálnej povolenej výške.

4. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na skutočnosť, že v nej absentuje
zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu, a že žalobca v 2. rade si v trestnom konaní uplatnil nárok na
nemajetkovú ujmu 30.000,00 Eur, náklady na pohreb 2.500,00 Eur a náklady na pomník 2.500,00 Eur.
Vzniesol námietku premlčania a poukázal na neprimeranosť požadovanej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, keďže žalobcovia podľa neho nepreukázali závažnosť charakteru intervencie do ich osobnostných

práv.

5. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že vo veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia,
pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na znenie zákona č. 381/2001 Z.z. opovinnom zmluvnom poistení zodpovednosti na škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej ako „Zákon o PZP“), ktorý taxatívne určuje, čo sa rozumie škodou pre účely cit. zákona. Rozsudok
ESD C-22/12 vo veci Haasová považuje za prekonaný a zastáva právny názor, že slovenská právna

úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia.
Má za to, že zásah do osobnostných práv a jeho odškodnenie vo finančnej rovine je výslovne viazané
na konkrétny zásah, a teda konkrétnu osobu, ktorá zásah vyvolala a konkrétneho poškodeného. Na
podporu svojho názoru poukázal aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012 a

8Cdo/219/2016, v ktorých Najvyšší súd SR vyslovil názor, že nemajetková ujma nie je krytá ustanovením
§ 4 ods. 2 Zákona o PZP. Žalovaný ďalej namietol zjavnú neprimeranosť výšky požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy, pretože žalobcovia nepreukázali, že by zásah do ich osobnostných práv bol takého
závažného charakteru, aby im vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal aj na
nesprávnu formuláciu petitu žaloby, ktorou žalobcovia žiadajú žalovaných na plnenie zaviazať spoločne
a nerozdielne, pričom takéto procesné spoločenstvo medzi škodcom a poisťovateľom nevyplýva zo

žiadnych ustanovení Zákona o PZP či C.s.p. Žalovaný v 2. rade ďalej namietol premlčanie nárokov
žalobcov, keďže ku škodovej udalosti došlo 19.04.2014 a žaloba na súd bola podaná až 27.10.2017.
Nárok žalobkyne v 1. rade považuje v celom rozsahu za premlčaný, keďže žalobkyňa v 1. rade si právo
uplatnila až podaním žaloby. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v 2. rade, tento si nárok uplatnil v trestnom
konaní, nie je podľa žalovaného 2/ však jasné, aký nárok si uplatnil a v akej výške. Žalovaný v 2.

rade napokon poukázal na skutočnosť, že syn žalobcov bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu a
nebol pripútaný bezpečnostným pásom, pričom je vysoko pravdepodobné, že vedel o stave opitosti
žalovaného v 1. rade a napriek tomu si s ním dobrovoľne sadol do vozidla, čo mal za potrebné zohľadniť
pri rozhodovaní o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy.

6. Žalobcovia v replike uviedli, že sa nestotožňujú s právnym názorom žalovaného v 2. rade, že nie
je daná jeho pasívna vecná legitimácia a poukázali na judikatúru slovenských vyšších súdov, ako aj
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktoré konštatujú, že pasívna vecná legitimácia poisťovne
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je daná. K výške
požadovanej ujmy uviedli, že smrť syna žalobcov je veľmi intenzívnym zásahom do ich súkromia a

smrť dieťaťa nepochybne spôsobuje rozsiahlu citovú ujmu. Sú toho názoru, že ide o taký silný zásah,
že negatívny dopad na rodinu a smrť blízkeho človeka predstavuje v živote človeka veľkú psychickú
záťaž a traumu, a to zvlášť, keď je smrť spôsobená náhle trestným činom. Poukázali na skutočnosť,
že každý sa so stratou blízkeho človeka vyrovnáva inak. Následky smrti syna žalobcov sú trvalé a
neodstrániteľné a ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Závažnosť ujmy sa posudzuje

najmä z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu. Strata jedného z členov rodiny ako spoločenstva je
úplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Zavinená smrť blízkej osoby môže
vzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby predstavovať vážnu
nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Tieto závery sú
všeobecne známe, prirodzené a očakávané. Hodnota usporiadaného rodinného života, resp. hodnota

žiaľu, smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná
v peniazoch. Tragickou udalosťou došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča a
dieťaťa, pričom vzťahy v rodine žalobcov boli intenzívne, nakoľko žalobcovia žili so synom v spoločnej
domácnosti. Je nepochybné, že ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba
považovala za ujmu objektívne závažnú. K vznesenej námietke premlčania uviedli, že v trestnom konaní

uplatnil nárok žalobca v 2. rade riadne a včas (dňa 27.06.2014), pričom v rozsudku OS Malacky sp.zn.
1T/107/2015 z 18.07.2016 bol odkázaný na občianske súdne konanie. Premlčacia doba tak začala
znovaplynúťažprávoplatnosťoutrestnéhorozsudku.Medzižalobcamijebezpodielovéspoluvlastníctvo,
pričom jeden z manželov je zo zákona v rámci BSM oprávnený konať za oboch manželov. K námietke
žalovaného v 1. rade ohľadom absencie naliehavého právneho záujmu uviedli žalobcovia, že ich žaloba

nie je určovacou žalobou, pri ktorej by bolo potrebné preukazovať naliehavý právny záujem.

7. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 21.05.2018, na ktorom žalovaný v 1. rade
uviedol, že ľutuje skutok, ktorý sa stal, priznal sa k nemu a v rámci trestného konania prijal aj trest,
avšak uviedol, že nebohý nebol pri nehode pripútaný, bol tiež ovplyvnený alkoholom a jazdu, ktorá

skončila tragicky, sám inicioval. Žalovaný v 2. rade namietol premlčanie nároku žalobcov, keď uviedol,
že pokiaľ ide o uplatnenie nároku žalobcom v 2. rade v trestnom konaní, tento nárok nebol ním nijako
špecifikovaný, čo nepovažoval za jeho riadne uplatnenie. V trestnom konaní nebolo žalobcom v 2.
rade vôbec špecifikované, aký nárok si uplatňuje, na základe akého ustanovenia a prečo práve v danejvýške. Ak sa v trestnom konaní uplatňuje bolestné, tiež nestačí len vyhlásiť, že si bolestné poškodený
uplatňuje, ale je potrebné svoj nárok doložiť dokladmi. Rovnaký princíp sa podľa neho musí vzťahovať
na odškodňovanie nemajetkovej ujmy. Keďže do okruhu bezpodielového spoluvlastníctva manželov

nespadá ochrana osobnosti manželov a ani žalobca v 2. rade v trestnom konaní neuviedol, že by nárok
uplatňoval aj za manželku, uzavrel, že si uplatnil v trestnom konaní len svoj nárok, avšak nedostatočne.
Premlčacia lehota tak podľa žalovaného 2/ spočívať nemohla. Žalobkyňa v 1. rade si nárok uplatnila
až žalobou. Mal za to, že právny úkon jej manžela na uplatnenie jej nároku nepostačuje. Náklady na
pohreb považoval za premlčané v subjektívnej dvojročnej lehote. Žalobcovia k tomu uviedli, že suma

nákladov na pohreb v žalobe vychádza z vyčíslených a zdokladovateľných nákladov, zatiaľ čo v trestnom
konaní žalobca v 2. rade uplatnil aj náklady nezdokladovateľné, ako je napríklad občerstvenie na kare.
Jeho nárok bol uplatnený na výsluchu dňa 27.06.2014, na ktorý nebola predvolaná manželka. Keďže
však ide o nárok v BSM, právny úkon z jedného z manželov na jeho uplatnenie postačuje. Súd prvej
inštancie by mal podľa žalobcov tiež prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca v 2. rade je bez právnického
vzdelania a ani za normálnych okolností by nevedel uviesť odkazy na konkrétne právne predpisy, avšak

na uplatnenie nároku to ani nie je potrebné. Jeho výsluch bol robený asi dva mesiace po tragickej
udalosti, teda nejaké riadne vyčísľovanie aj z tohto dôvodu nebolo možné očakávať.

8. Na základe oboznámenia strán s predbežným právnym názorom súdu prvej inštancie a výzvy na
úpravu vadného petitu, ktorú súd prvej inštancie adresoval žalobcom na pojednávaní dňa 17.09.2018,

doručili žalobcovia súdu prvej inštancie návrh na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 28.09.2018, o ktorom
súd prvej inštancie rozhodol uznesením č.k. 32C/62/2017-94 zo dňa 04.10.2018 tak, že pripustil zmenu
žalobyvzmyslenávrhužalobcov.Žalobcoviavzmysleupravenéhopetitužalobyžiadali,abysúdzaviazal
žalovaných spoločne a nerozdielne uhradiť každému zo žalobcov po 25.000,00 Eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť

druhého žalovaného. Ďalej navrhovali, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcom náhradu škody vo výške 1.713,52 Eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a žalobcovia sú oprávnení na plnenie spoločne a
nerozdielne. Súd prvej inštancie rovnakým uznesením pripustil tiež zmenu žaloby podstatnou zmenou
alebo doplnením rozhodujúcich skutočností, a to tak, že žalobcovia žiadajú zaplatiť sumy uvedené vo

výroku I. petitu žaloby výhradne z titulu porušenia ich práva na ochranu osobnosti, resp. ich práva na
rodinný život zo strany žalovaného v 1. rade tým, že usmrtil ich syna.

9. Žalobcovia v podaní zo dňa 28.09.2018 uviedli tiež, že na oboch výsluchoch v trestnom konaní bol
žalobca v 2. rade prítomný s manželkou, žalobkyňou v 1. rade, ktorú však vyšetrovateľ nevypočul,

pretože na mieste nehody nebola prítomná a k veci nemala čo uviesť. To je aj dôvod, prečo nie je v
zápisniciach z prípravného konania uvedená a podpísaná. Žalobkyňa v 1. rade istý čas po synovej smrti
užívala lieky na ukľudnenie, nakoľko v tom čase bola v silnom citovom rozrušení. Aj preto vyšetrovateľa
nežiadala o protokoláciu jej prítomnosti na výsluchu a preto si svoj nárok individuálne neuplatnila,
nakoľko v dôsledku užitia utišujúcich liekov nebola v stave racionálne uvažovať. Okrem silného citového

rozrušenia, ktoré v podstate pretrváva vo forme veľkej citovej bolesti doteraz, bola a je žalobkyňa v 1.
rade právny laik. Nebola schopná rozmýšľať s uvedomením si dôsledkov neuplatnenia jej práva včas.
V danom čase bola finančná kompenzácia naozaj to posledné, o čom uvažovala, čo je ďalší z dôvodov,
prečo si svoj nárok individuálne neuplatnila. Ďalej žalobcovia poukázali na prax Ústavného súdu SR,
podľa ktorej za určitých okolností môže byť vznesenie námietky premlčania považované za zneužitie

práva. Uplatnenie námietky premlčania môže byť výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý
márne plynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku
plynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním
uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnil. Žalobcovia mali za to, že
uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaných je zneužitím práva.

10. Na pojednávaní dňa 10.12.2018 uviedli žalobcovia, že usmrtenie ich syna im spôsobilo neodčiniteľnú
ujmu. Žalobcovia sú dodnes odkázaní na sporadickú pomoc lekárov, na užívanie utišujúcich liekov,
či na konzumáciu alkoholu. K ujme prispelo i správanie žalovaného v 1. rade, ktorý sa žalobcom
neprišiel ospravedlniť, ani sa nezaujímal o to, či im netreba nejako finančne alebo inak pomôcť. Pri

určení výšky požadovanej nemajetkovej ujmy vychádzali žalobcovia z rozhodovacej činnosti súdov.
Pokiaľ ide o otázku spoluzavinenia poškodeného uviedli, že bolo úlohou vodiča zvážiť svoje schopnosti
pri šoférovaní, ale aj upozorniť spolujazdca, aby sa pripútal. Súčasne majú za to, že ani použitie
bezpečnostného pásu by na výsledku nič nezmenilo. Zotrvali na svojom právnom názore, že nárokna náhradu nemajetkovej ujmy patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a že uplatnenie
nároku žalobcom v 2. rade v trestnom konaní zastavilo plynutie premlčacej doby aj u žalobkyne v 1.
rade. Súd by mal prihliadnuť tiež na to, že žalobkyňa v 1. rade bola pri výsluchoch v trestnom konaní

prítomná, avšak žiadne nároky nevznášala ani zápisnicu nepodpisovala, pretože bola v danom čase
silne citovo rozrušená a pod sedatívami. Majú za to, že vznesenie námietky premlčania je zneužitím
práva žalovaných. Pre prípad, že súd čo i len časť nárokov žalobcov zamietne, požiadali pri rozhodovaní
onáhradetrovkvyššieuvedenýmskutočnostiamprihliadnuťakokdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľa.
Súd by mal tiež prihliadnuť na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade pri výsluchu uviedol, že je ochotný sa

so žalobcami urovnať a následne toto odmietol.

11. Súd prvej inštancie pôvodne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10. decembra 2018 č. k.
32C/62/2017-117, ktorým uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 12.500,00 Eur
do 3 dní od jeho právoplatnosti s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého
plnenia povinnosť druhého žalovaného, a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti jeho

syna spôsobenej pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným v 1. rade motorovým vozidlom povinne
zmluvne poisteným u žalovaného v 2. rade. Žalobu žalobkyne v 1. rade o zaplatenie sumy 25.000,00
Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a žalobu žalobcu v 2. rade o zaplatenie 25.000,00 Eur titulom
náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu 12.500,00 Eur zamietol. Ďalej
žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 1.713,52 Eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého
plnenia povinnosť druhého žalovaného, a to titulom náhrady škody spočívajúcej v nákladoch súvisiacich
s pochovaním ich syna. Rozsudkom rozhodol tiež o nároku na náhradu trov konania, a to v každej
časti konania osobitne. Na odvolanie žalobcov a žalovaných Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.
4Co/63/2021-236 zo dňa 30.11.2022 uvedený rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a vnútornej
rozpornosti napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa otázky opodstatnenosti námietky premlčania
vznesených nárokov žalobcov. V zrušovacom uznesení odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
skonštatoval, že žalobcovia si podanou žalobou uplatnili voči žalovaným dva nároky: nárok na náhradu
škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch na pohreb a pomník ich nebohého syna a nárok na

náhradunemajetkovejujmyspôsobenejimzásahomžalovanéhov1.radeakovinníkadopravnejnehody
do ich osobnostných práv, pričom vo vzťahu k obom týmto uplatneným nárokom obaja žalovaní vzniesli
námietku ich premlčania. Pokiaľ ide o nárok na náhradu vecnej škody (náklady na pohreb a náklady
na zriadenie pomníka), uviedol odvolací súd v odôvodnení zrušovacieho uznesenia, že pre posúdenie
dôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovanými je nutná aplikácia ust. § 104 Občianskeho

zákonníka, a to vzhľadom na právnu vetu rozhodnutia č. 1 prijatého na zasadnutí Občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22.06.2022, založenú na podklade uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021. Pokiaľ ide o nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy, aj na posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania tohto
nároku je podľa názoru odvolacieho súdu nutná aplikácia vyššie uvedeného ust. § 104 Občianskeho

zákonníka a súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že premlčacia doba začína plynúť dňom
nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ ide o námietky
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, poukázal odvolací súd na už uvedené
rozhodnutie č. 1 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.222, ktoré dovtedajšie
rozdielnosti v súdnej praxi a rôznosť právnych názorov prezentovaných v nej zjednotilo a dospelo k

jednoznačnému záveru o pasívnej vecnej legitimácii poisťovní v konaniach s týmto predmetom sporu. K
odvolacej argumentácii žalovaného v 2. rade viažucej sa k vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku voči
žalobcovi v 2. rade, ktorou mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
12.500,00 Eur, odvolací súd uviedol, že takáto výška náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah
do osobnostných práv fyzickej osoby s dôsledkom usmrtenia blízkej osoby a tým trvalého porušenia

práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život, nevybočuje zo záverov súdnej praxe, neznamená
pre oprávnenú fyzickú osobu nenáležité finančné zvýhodnenie oproti spôsobnej nemajetkovej ujme
a ani likvidačné plnenie pre komerčného poistiteľa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
osobného motorového vozidla, naopak korešponduje so zásadou proporcionality a ekvity. Vo vzťahu
k zohľadnenému spoluzavineniu syna žalobcov odvolací súd potvrdil správnosť postupu súdu prvej

inštancie, ktorý toto pri určení výšky náhrady zohľadnil. K otázke správnosti právneho záveru súdu
prvej inštancie, že vzhľadom na to, že finančné prostriedky žalobcov použité na pohreb a pomník ich
syna patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bol žalobca v 2. rade oprávnený uplatniť
nárok na náhradu vecnej škody v trestnom (adhéznom) konaní aj za žalobkyňu v 1. rade, odvolací súduviedol, že skutočnosť, že finančné prostriedky patrili do BSM, neznamená nahradenie vôle žalobkyne v
1. rade uplatniť si nárok na náhradu škody žalobcom v 2. rade. Súd prvej inštancie bol vyššie uvedenými
právnymi názormi odvolacieho súdu v konaní, ktoré nasledovalo po vrátení veci na súd prvej inštancie,

podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný.

12. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní z pripojeného spisu Okresného súdu Malacky sp.
zn. 1T/107/2015 zistil, že:
a) žalovaný v 1. rade bol rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2016, uznaný vinným, že dňa 19.04.2014 v čase približne
o 4,10 hod., po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov s hodnotou 2,09 g/kg (promile) v krvi,
viedol osobné motorové vozidlo zn. Fiat Bravo, ev. č. R.-XXXCR, VIN: O., po štátnej ceste II/503 v
smere od Mesta R. do obce Y., v uzavretej obci Y. značne prekročil zákonom povolenú rýchlosť vozidla,
nevenoval sa riadne vedeniu vozidla a rýchlosť jazdy neprispôsobil svojim schopnostiam, čím porušil
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, v

dôsledku čoho pred rodinným domom číslo 26 nezvládol vedenie vozidla, vyšiel s vozidlom vpravo mimo
vozovku a prednou časťou vozidla narazil do veľkého kameňa, následne do zberného kontajnera na sklo
a do malej telefónnej rozvodne, pričom jeho spolujazdec vo vozidle K. R. utrpel, okrem iných zranení,
úplné roztrhnutie srdcovnice, ktoré zranenie bolo nezlučiteľné so životom a zomrel na mieste dopravnej
nehody, teda že ako vodič dopravného prostriedku, v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú

činnosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, spôsobil inému z nedbanlivosti smrť, čím spáchal
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v
trvaníštyrochrokovanatrestzákazučinnostiriadeniamotorovýchvozidielvšetkýchdruhovnadoživotie.
Okresný súd Malacky cit. rozsudkom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného R. R., nar.:
XX.XX.XXXX s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

b) podľa evidenčnej karty vozidla vytlačenej dňa 19.04.2014, vlastníkom a držiteľom vozidla Fiat Bravo,
ev. č. R., VIN: O. bol žalovaný v 1. rade.
c) dňa 27.06.2014 bol vyšetrovateľom PZ vypočutý poškodený - žalobca v 2. rade, ktorý uviedol, že
v inkriminovaný deň 18.04.2014 mu bol syn K. pomáhať na stavbe, kde sa zdržal asi do 16,00 hod.
Následne ho stretol v podniku U papagája v Y., kde videl tiež žalovaného v 1. rade. Uviedol, že konaním

žalovaného v 1. rade jeho rodine vznikla škoda vo výške 2.500,00 Eur spočívajúca vo vynaložených
nákladoch na pohreb a výslovne si uplatnil „nárok na náhradu škody ako odškodnenie za smrť syna K.D.
R.“, ktorého výšku mal dodatočne upresniť.
d) dňa 24.08.2015 si žalobca v 2. rade preštudoval vyšetrovací spis, pričom do zápisnice uviedol:
„Nakoľko žalovaný v 1. rade spôsobil smrť nášho syna K. R., tak nám vznikla celkovo škoda vo výške

5.000,00 Eur, z toho boli výdaje v súvislosti s nákladmi na vybavovanie pohrebu vo výške 2.500,00 Eur a
sumavovýške2.500,00Eurakonákladynaobstaraniepomníku,čopredstavujepriamenákladyspojené
s pochovaním nášho syna. Z uvedeného dôvodu žiadam, aby obvinený D.. X. našej rodine nahradil nám
spôsobenú škodu vo výške 5.000,00 Eur ako majetkovú ujmu, ktorá nám vznikla jeho konaním a zároveň
si uplatňujeme ako odškodné za spôsobenú ujmu našej rodine voči D.. X. sumu vo výške 30.000,00 Eur

ako odškodné za spôsobenie usmrtenia nášho syna Lukáša Matejku.“.
e) ako uviedli v znaleckom posudku č. 03/2015 - NM, 05/2015 - AZ znalci MUDr. Norbert Moravanský,
PhD. a MUDr. JUDr. Anežka Zummerová, PhD. z Ústavu súdneho lekárstva LF UK, poškodený K. R. sa
v čase smrti nachádzal v stave ovplyvnenia alkoholom s koncentráciou 2,20 promile etylalkoholu v krvi,
čo zodpovedá ťažkej opitosti (uvedené vyplýva tiež zo znaleckého posudku č. 36/2014 vypracovaného

Ing. Alexandrom Kovácsom, PhD.) a v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom.

13. Žalobkyňa v 1. rade pri svojom výsluchu súdu prvej inštancie uviedla, že zosnulý K. R. bol jedným
z troch jej detí. V čase smrti mal 26 rokov a žil v spoločnej domácnosti s rodičmi. Druhý syn žije v
spoločnom dvore s rodičmi, dcéra vo vedľajšej dedine. So synom vychádzali dobre. Na domácnosť im

prispieval podľa možností, očakávalo sa, že sa zamestná v automobilovom priemysle a začne prispievať
viac. Po nehode syna ich žalovaný v 1. rade osobne nekontaktoval, doručil im len na stroji písaný list,
že sa ospravedlňuje. Žalobkyňa v 1. rade po smrti syna navštívila praktickú lekárku, ktorá jej predpísala
lieky na ukľudnenie. Dodnes ich sporadicky berie. Žalobca v 2. rade pri výsluchu uviedol, že je to preňho
a pre manželku stále ťažké, každý deň si na syna spomínajú. O nehode sa žalobca v 2. rade dozvedel od

toho človeka, ktorý vyťahoval žalovaného v 1. rade z auta. Po nehode zdravotné ošetrenie nepotreboval,
ale žalobkyni v 1. rade museli volať sanitku, boli jej predpísané lieky a žalobca v 2. rade musel ostať
doma starať sa o ňu. Trvalo to asi dva týždne, čo vyžadovala takú intenzívnu starostlivosť. Vzťah so
synom mal veľmi dobrý, býval s nimi a prispieval na domácnosť. Do budúcnosti plánovali nadstaviť ichdom a zriadiť tam synovi obytné podkrovie. Materiál bol nakúpený, dodnes je na povale. Po nehode
sa s nimi žalovaný nekontaktoval. Ohľadom výpovede na polícií uviedol, že tam bol aj s manželkou
asi dvakrát. Vyšetrovateľ ju však nemal prečo vypočuť, na mieste nehody bol iba žalobca v 2. rade. Z

výsluchu žalovaného v 1. rade súd prvej inštancie zistil, že sa v predmetný deň so zosnulým K. R. stretol
v krčme, kde si vypili a išli k žalovanému domov pokračovať. Žalobca chcel celý večer ísť do Malaciek,
čo mu najprv žalovaný v 1. rade s ostatnými kamarátmi vyhovorili, ale potom, keď ostali sami dvaja,
nasadli do auta. Odvtedy si žalovaný v 1. rade nič nepamätá. V dôsledku autonehody mal na dvakrát
zlomenú sánku, podstúpil operáciu a bol asi mesiac v nemocnici. Ospravedlniť žalobcom sa nešiel, lebo

ospravedlnenie zosnulému život nevráti a on sa na to necítil. Tiež niesol jeho úmrtie ťažko, poškodeného
poznal od malička a chodili spolu von. Poškodený nebol podľa žalovaného v 1. rade pripútaný, nepamätá
si, či ho vyzval na pripútanie sa. Poškodený podľa žalovaného v 1. rade ho videl konzumovať alkohol
a sám ho požiadal o to, aby ho autom odviezol do Malaciek. K. R. nemal vodičský preukaz. Svedok
R. R., syn žalobcov, pri výsluchu uviedol, že žalobcovia sú na liekoch, zosnulý syn im chýba. Spolu
s bratom rodičom pomáhali okolo domu, teraz je všetko na svedkovi, ak niečo treba urobiť, musí si

zháňať výpomoc. Rodičia pomoc potrebujú: otec sa nemôže hýbať a mama je ešte stále na liekoch.
So žalovaným v 1. rade sa po nehode stretol a rozprával. Povedal, že ho to mrzí a tak, ale veľmi to na
ňom nebolo vidieť.

14. Z lustrácie vozidla s EČV R. XXX A. súd prvej inštancie zistil, že poisťovateľom vozidla bola k

predmetnému dňu spoločnosť žalovaného v 2. rade, táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná.
Z faktúr a príjmových pokladničných dokladov spoločnosti Pohrebníctvo Ecker s.r.o., IČO: 46 494 511,
Ferdiša Kostku 1886/3, 901 01 Malacky zistil, že žalobkyňa v 1. rade zaplatila uvedenej spoločnosti
celkovo 1.049,64 Eur za pohreb K. R., zosn. 19.04.2014, a to dňa 25.04.2014. Za zriadenie a úpravu
hrobu a pomníka zaplatila žalobkyňa v 1. rade Petrovi Bocánovi - Kamenárstvo, IČO: 327 226 64,

Hviezdoslavova 309/1, 905 01 Senica sumu 1.445,00 Eur v dvoch splátkach po 745,00 Eur (dňa
27.10.2015) a 700,00 Eur (dňa 29.07.2015). Rozsah prác a cena za ne boli medzi žalobkyňou v 1.
rade a zhotoviteľom dohodnuté v objednávke zo dňa 29.07.2015. Tieto skutočnosti taktiež neboli medzi
stranami sporné.

15. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka ( ďalej
len „OZ“), § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 16 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 104 OZ, § 106 ods. 1 OZ, § 112
OZ, § 143 OZ, § 145 ods. 1, 2 OZ, §, § 420 ods. 1 OZ, § 427 ods. 1, 2 OZ, § 429 OZ, § 442 ods. 1, 3
OZ, § 449 ods. 1, 3 OZ, § 513 OZ, § 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ( ďalej len „Zákon o PZP“), §4 ods.

1, 2 a 4 Zákona o PZP a § 15 ods. 1, 2 Zákona o PZP.

16.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovaníuzavrel,žedňa19.04.2014došlokdopravnejnehode,
pri ktorej bol usmrtený syn žalobcov v 1. a 2. rade K. R., 07.03.1988. Vinníkom dopravnej nehody bol
žalovaný v 1. rade ako vodič, vlastník a držiteľ, teda prevádzateľ vedeného motorového vozidla, ktorý

bol rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/107/2015 uznaný vinným z prečinu usmrtenia, za čo
mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyri roky nepodmienečne. Žalobcovia na pohreb svojho
usmrteného syna vynaložili sumu 1.049,64 Eur dňa 25.04.2014, ďalších 1.445,00 Eur uhradili za hrob
a pomník na základe objednávky zo dňa 29.07.2015.

17.Zhrnul,žežalobcoviasvojoužalobouuplatnilidvanároky:nároknanáhradunemajetkovejujmy,ktorá
im bola spôsobená zásahom do ich práva na ochranu osobnosti, a nárok na náhradu škody spočívajúcej
vo vynaložených nákladoch na pohreb a pomník. Súd prvej inštancie oba nároky posudzoval oddelene.
Žalovaný v 1. rade vo svojich vyjadreniach namietal, že žalobcovia nepreukázali na podanej žalobe
naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobcovia podali na súd žalobu na plnenie,

resp. o splnenie povinnosti, t. j. žalobu podľa § 137 písm. a) C.s.p., pri ktorej zákon obligatórne
preukazovanie naliehavého právneho záujmu (na rozdiel od žalôb určovacích podľa § 137 písm. c)
C.s.p.) nepožaduje. Túto námietku preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

18. Žalovaný v 2. rade v rámci procesnej obrany voči obom nárokom uplatneným žalobcami namietal

nesprávnosť petitu podanej žaloby, nakoľko podľa jeho názoru žalobcovia nesprávne žiadali žalovaných
zaviazať na solidárne plnenie, pričom taká solidarita zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Podľa
§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov mátomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Pasívna solidarita je
charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlh tomu istému

veriteľovi spoločne a nerozdielne. Solidarita môže byť založená jednak právnym predpisom, pričom v
takomto prípade pasívna solidarita je upravená výslovne a vyplýva zo znenia toho ktorého ustanovenia
právnej normy, alebo môže byť založená rozhodnutím súdu, dohodou účastníkov či povahou plnenia.
Súd prvej inštancie súhlasil, že pasívna solidarita žalovaných v danom prípade nie je ustanoveniami
právnych predpisov daná. Ust. § 15 Zákona o PZP síce umožňuje uplatniť na súde nárok na náhradu

škody voči škodcovi aj voči poisťovni, avšak ide o dva samostatné nároky poškodeného proti dvom
subjektom a voči každému z nich z iného právneho dôvodu. Formulácia petitu žaloby, podanej žalobcami
ale podľa názoru súdu nespôsobuje neurčitosť návrhu vo vzťahu k jednotlivým žalovaným, keď z neho
jednoznačne vyplýva, že žalobcovia požadovali celú uplatnenú výšku peňažného plnenia od oboch
žalovaných. Súd potom nie je viazaný návrhom žalobcov, aby žalovaným bola uložená povinnosť na
plnenie spoločne a nerozdielne (viď. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Co 2/1998 uverejnené v časopise Zo

súdnej praxe pod č. 51 ročník 1998). S poukazom na rozhodnutie R 2/75 môže súd v takom prípade len
vo výroku vysloviť, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť
druhého žalovaného, čo je formulácia výroku zabraňujúca tomu, aby veriteľ mohol dosiahnuť to isté
plnenie duplicitne.

19. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, medzi stranami mal za nesporné, že žalovaný v 1. rade
ako vodič motorového vozidla, ktorého bol prevádzkovateľom, zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo
k usmrteniu syna žalobcov. Žalovaný v 1. rade ako fyzická osoba vykonávajúca dopravu zodpovedá
za škodu, ktorá bola vyvolaná osobitnou povahou tejto prevádzky. Ide o objektívnu zodpovednosť,
ktorej základom je škoda vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, teda zvlášť

kvalifikovaná udalosť, nie zavinené porušenie povinností prevádzateľa. Predpokladmi vzniku tejto
zodpovednosti sú 1. škoda, 2. zvláštna povaha danej prevádzky a 3. príčinná súvislosť medzi nimi.
Z vykonaného dokazovania vyvodil, že škoda vznikla žalobcom vo výške 2.494,64 Eur, pričom táto
skutočnosť nebola žalovanými sporovaná (žalobcovia si však škodu žalobou uplatnili len vo výške
1.713,52 Eur). Škoda vznikla v priamom dôsledku dopravnej nehody vyvolanej prevádzkou dopravného

prostriedku žalovaného v 1. rade, keďže výhradne v dôsledku tejto nehody K. R. zomrel (to je
konštatované mimo iné v znaleckom posudku č. 03/2015 - NM, 05/2015 - AZ, ktorý je súčasťou
pripojeného trestného spisu) a bolo nevyhnutné vynaložiť náklady na jeho pohreb. Nárok žalobcov na
náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch na pohreb je preto daný.

20. Pripomenul, že obaja žalovaní namietli premlčanie nároku žalobcov na náhradu škody, preto skúmal
dôvodnosť tejto námietky.

21. Zaujal názor, že podľa § 104 OZ pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia
doba za rok po poistnej udalosti. Predmetné ustanovenie osobitným spôsobom určuje začiatok plynutia

premlčacejdobypriprávachnaplneniezpoistenia,atobezohľadunato,čiideozákonnéalebozmluvné
poistenie. Začiatok premlčacej doby je tu stanovený odlišne od ust. § 101 i § 106 OZ a neviaže sa
na okamih, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz, ale na vznik poistnej udalosti (obsah ktorého
pojmu je nutné určiť pri jednotlivých druhoch poistenia samostatne). Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej
doby, pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia

subjektívna dvojročná a dlhšia objektívna trojročná. Moment začiatku ich plynutia sa posúva na rok
od poistnej udalosti, avšak dĺžka premlčacej doby ostáva zachovaná (fakticky predĺžená o jeden rok).
Rovnako judikoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/181/2020, keď uviedol, že nie je dôvod
odchýliť sa od záveru Najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutí R 3/2022 o začatí plynutia premlčacej
doby na uplatnenie nároku titulom škody, ktorá je takisto nárokom hradeným z povinného zmluvného

poistenia podľa Zákona o PZP v tom smere, že premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po
poistnej udalosti. Aj keď § 106 OZ hovorí všeobecne o dĺžke premlčacej doby pri nárokoch na náhradu
škody, toto všeobecné ustanovenie nie je možné vzťahovať na začiatok premlčacej doby pri nárokoch
z poistného plnenia, a to i keď má vo väčšine prípadov charakter náhrady škody. Rozdielna v takýchto
nárokoch je len dĺžka premlčacej doby, avšak posun o rok, ako je uvedený v § 104 OZ, je pri všetkých

nárokoch, vyplývajúcich z poistného plnenia. Na posudzovaný prípad mal za potrebné uplatniť dvojročnú
subjektívnu i trojročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorá počína plynúť za rok po poistnej udalosti.22. Uviedol, že podľa § 2 písm. f) Zákona o PZP, na účely tohto zákona sa rozumie poistnou udalosťou
vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu. Poistnú udalosť nemožno
stotožňovať so samotnou škodovou udalosťou, ale táto zahŕňa aj vznik samotnej škody. Konštatoval,

že v danom prípade preto k poistnej udalosti ohľadom vynaložených nákladov na pohreb nemohlo
dôjsť už v momente vzniku dopravnej nehody, resp. úmrtia syna žalobcov, ale až v momente, kedy
žalobcovia vynaložili žalobou uplatnené náklady, pretože poisťovni nemohla povinnosť nahradiť škodu
vzniknúť skôr, ako žalobcom reálne vznikla. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že náklady na pohreb
vo výške 1.049,64 Eur boli uhradené žalobkyňou v 1. rade dňa 25.04.2014, objektívna premlčacia doba

tak vo vzťahu k tomuto nároku začala plynúť (za rok po poistnej udalosti) dňa 25.04.2015 a uplynula
by 25.04.2018. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť v rovnaký deň ako objektívna a uplynula by
25.04.2017. Pokiaľ ide o náklady na zriadenie pomníka vo výške 1.445,00 Eur, poistná udalosť mohla
vzniknúť najskôr v deň, kedy žalobcovia zistili, v akej výške budú nimi tieto náklady vynaložené, čo
bolo najskôr v momente objednania hrobu a pomníka, t. j. ako vyplýva z predloženej objednávky pre
Kamenárstvo - Peter Bocán, dňa 29.07.2015. Premlčacia doba vo vzťahu k tejto časti nároku žalobcov

začala plynúť dňa 29.07.2016 a uplynula by 29.07.2018 (subjektívna) a 29.07.2019 (objektívna).

23. Vychádzal z toho, že v zmysle § 15 ods. 2 Zákona o PZP na premlčanie priamych nárokov
poškodených proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe,
ktorá škodu spôsobila. Najvyšší súd SR riešil v konaní sp. zn. 5Cdo/102/2017 otázku, či v prípade

ak si poškodená osoba (pozostalý po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s
prevádzkou motorového vozidla) uplatní v trestnom konaní (v rámci tzv. adhézneho konania) nárok na
náhradu škody, eventuálne nemajetkovej ujmy voči osobe, ktorá škodu spôsobila, dôjde k spočívaniu
(dočasnému zastaveniu) plynutia premlčacej doby počas trvania trestného konania i voči poisťovateľovi
(poisťovni) osoby, ktorá škodu spôsobila (škodcovi). Dospel k záveru, že ustanovenie § 15 ods. 2 Zákona

o PZP (ktoré má charakter lex specialis) je potrebné vykladať tak, že na premlčanie nároku na náhradu
škody i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k
osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby. Uvedené
ustanovenie ale upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna
úprava dĺžky premlčacej doby, v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne

spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie
plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu. Z uvedeného vyvodil, že plynutie a prípadné
spočívanie premlčacej doby je nutné posudzovať oddelene u žalovaného v 1. i 2. rade.

24. Rovnako mal za potrebné oddelene posudzovať i premlčanie u oboch žalobcov. Podľa § 145

ods. 2 OZ sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí oprávnení a povinní obaja manželia
spoločne a nerozdielne. Citovaným ustanovením OZ mal za medzi manželmi založenú nielen pasívnu
solidaritu podľa ust. § 511 ods. 1, ale tiež aktívnu solidaritu podľa § 513 OZ. Každý z manželov je
tak oprávnený svojim menom domáhať sa vydania predmetu bezpodielového spoluvlastníctva voči
tretej osobe, požadovať zaplatenie dlžnej pohľadávky atď. Každý zo solidárnych veriteľov má svoje

samostatnéprávonauplatneniepohľadávkyanezávislenaostatnýchmôžepohľadávkuuplatniťžalobou
na súde. Veritelia môžu tiež proti dlžníkovi postupovať spoločne a podať proti nemu spoločne žalobu.
Ak však takto nepostupujú, platí medzi nimi právo predstihu (prevencie): dlžník je povinný splniť celý
dlh tomu veriteľovi, ktorý ho o splnenie požiada prvý, t. j. vyzve dlžníka akýmkoľvek spôsobom na
plnenie. Právo prevencie je vykonané v okamihu, kedy dlžníkovi dôjde prejav vôle veriteľa, aby mu bolo

plnené. Pohľadávka každého veriteľa je samostatná, každý z nich ju môže uplatniť sám, avšak všetky sa
vzťahujú na to isté plnenie a dlžník je povinný toto plnenie poskytnúť len raz. Akonáhle dlžník splnil dlh
veriteľovi, ktorý ho o plnenie požiadal, zaniká jeho záväzok aj vo vzťahu k ostatným veriteľom. Potom,
čo jeden zo solidárnych veriteľov požiadal o plnenie, nemôže už iný veriteľ požadovať od dlžníka to isté
plnenie a dlžník nie je ani oprávnený mu plniť. Veriteľ, ktorý vykonal právo prevencie, sa tak stal jediným

veriteľom voči dlžníkovi a ostatní veritelia strácajú právo pohľadávku uplatniť, aj keď nebola splnená.
Pokiaľ ide o premlčanie, v prípade aktívnej solidarity plynie premlčacia doba voči každému solidárnemu
veriteľovi samostatne a spočívanie premlčacej doby má aj v tomto prípade osobné účinky, t. j. týka sa
iba dotknutého veriteľa. Zastaviť plynutie premlčacej doby môže iba ten solidárny veriteľ, ktorý uplatnil
právo voči dlžníkovi žalobou.

25. Vychádzal zo zistenia z pripojeného trestného spisu, že žalobca v 2. rade už dňa 27.06.2014
ako poškodený v trestnom konaní uplatnil voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu spôsobenej
škody vo výške 2.500,00 Eur, ktorá spočívala v nákladoch na pohreb. Dňa 24.08.2015 pri preštudovanívyšetrovacieho spisu potom uplatnil tiež nárok na náhradu nákladov na pomník, a to vo výške 2.500,00
Eur. Platí, že ak poškodený riadne uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu
trestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu

tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť
uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, beh premlčacej doby pokračuje. Aby
bolo návrh poškodeného možné považovať za riadny, musí byť jednak podaný v období, ktoré pripúšťa
Trestný poriadok a jednak z neho musí byť zrejmé, z akých dôvodov, v akej výške a voči komu sa nárok
uplatňuje. V posudzovanom prípade uplatnil žalobca v 2. rade nárok na náhradu nákladov na pohreb

pri výsluchu dňa 27.06.2014 a nárok na náhradu nákladov na pomník dňa 24.08.2015. Oba nároky tak
uplatnil jednoznačne včas (pred skončením vyšetrovania), pričom uviedol, voči komu si ich uplatňuje, v
akej výške a aj z akých dôvodov. Od poškodeného pritom nemožno očakávať (a na účinné zastavenie
plynutia premlčacej doby to ani nie je nevyhnutné), ako to indikuje žalovaný v 2. rade, že svoj nárok pri
jeho uplatnení aj právne posúdi alebo podradí pod konkrétne ustanovenie určitého právneho predpisu,
a to najmä keď sa jedná o osobu akútne vystavenú následkom trestného činu proti životu a zdraviu a

súčasne právneho laika. Nárok žalobcu v 2. rade na náhradu škody tak súd vyhodnotil ako uplatnený
riadne. Časť nároku spočívajúca vo vynaložených nákladoch na pohreb tak bola žalobcom v 2. rade
uplatnená 27.06.2014 a časť nároku spočívajúca v nákladoch na pomník dňa 24.08.2015. Premlčacia
doba u oboch častí nároku spočívala od začatia jej plynutia (25.04.2015 a 29.07.2016, viď bod 48
odôvodnenia vyššie) až do právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 1T/107/2015-214 zo

dňa 18.07.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2016. Žaloba žalobcu v 2. rade na náhradu
škody bola následne podaná 27.10.2017, teda celkom zrejme pred uplynutím dvojročnej subjektívnej i
trojročnej objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalovaného v 1. rade
zaviazal žalobcovi v 2. rade zaplatiť sumu škody v uplatnenej výške, t. j. 1.713,52 Eur, ktorá medzi
stranami nebola sporná.

26. Keďže žalobkyňa v 1. rade si nárok voči žalovanému v 1. rade neuplatnila súčasne so svojim
manželom, solidárnym spoluveriteľom, dospel k záveru, že svedčí právo predstihu žalobcovi v 2. rade a
žalovanýv1.radejepovinnýsplniťdlhlenžalobcoviv2.rade.Žalobunanáhraduškodyvočižalovanému
v 1. rade podanú žalobkyňou v 1. rade je preto už len s poukazom na právo predstihu žalobcu v 2.

rade nutné zamietnuť. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že právo žalobkyne v 1. rade na náhradu
škody voči žalovanému v 1. rade vo vzťahu k nákladom na pohreb je tiež premlčané, pretože subjektívna
premlčacia lehota jej uplynula 25.04.2017 a ona si právo voči žalovanému v 1. rade uplatnila (žalobu
podala) až dňa 27.10.2017.

27. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody smerujúci voči žalovanému v 2. rade, zopakoval, že ust. §
15 Zákona o PZP umožňuje uplatniť na súde nárok na náhradu škody voči škodcovi aj voči poisťovni
súčasne, ide však o dva samostatné nároky poškodených proti dvom subjektom a voči každému z
nich z iného právneho dôvodu. Spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného z povinných
subjektov nespôsobí automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby aj vo vzťahu k druhému subjektu.

Vzhľadom na uvedené je nutné uzavrieť, že uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanému v
1. rade v trestnom konaní nespôsobilo spočívanie premlčacej doby voči žalovanému v 2. rade. Keďže
žaloba voči žalovanému v 2. rade bola podaná oboma žalobcami ako solidárnymi spoluveriteľmi až
dňa 27.10.2017, vyslovil záver, že je časť ich nároku na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložení
nákladovnapohrebvočižalovanémuv2.radepremlčaná,pretožebolanasúdeuplatnenáažpouplynutí

dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty (ktorá uplynula 25.04.2017, viď bod 48 odôvodnenia vyššie).
V prípade tej časti nároku na náhradu škody, ktorá spočíva v nákladoch na zriadenie pomníka vo výške
1.445,00 Eur (krátenej a uplatnenej vo výške 663,88 Eur), premlčacia doba vo vzťahu k tejto časti
nároku žalobcov začala plynúť dňa 29.07.2016 a uplynula by až 29.07.2018 (subjektívna) a 29.07.2019
(objektívna). Preto je nutné konštatovať, že táto časť nároku žalobcov voči žalovanému v 2. rade bola

žalobou uplatnená včas, pred uplynutím premlčacej doby. Žalovaného v 2. rade preto súd zaviazal
zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sumu 663,88 Eur
titulom náhrady nákladov na zriadenie pomníka. Vo výroku I. i III. rozsudku súčasne vyjadril, že plnením
jedného zo žalovaných na nárok žalobcov, resp. jedného z nich, zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť druhého zo žalovaných. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti (uplatnenie práva priority

u nároku voči žalovanému v 1. rade a čiastočné premlčanie nároku voči žalovanému v 2. rade) potom
súd prvej inštancie výrokom II. a IV. rozsudku zamietol nárok žalobkyne v 1. rade na náhradu škody
voči žalovanému v 1. rade v celosti a nárok žalobcov na náhradu škody voči žalovanému v 2. rade v
premlčanej časti.28. Pokiaľ ide o druhý z uplatnených nárokov, teda nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcov, mal za nevyhnutné posúdiť, či konaním žalovaného

v 1. rade k zásahu do osobnosti žalobcov skutočne prišlo, či im v dôsledku toho vznikol nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy a v akom rozsahu a vzhľadom na námietku premlčania vznesenú oboma
žalovanými tiež posúdiť, či tento nárok nie je už premlčaný. Žalovaný v 2. rade spočiatku tiež namietal
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v tejto časti konania, keďže podľa neho nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla nie je škodou pre účely Zákona o PZP, na poslednom pojednávaní však
uviedol, že na tejto námietke vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR už netrvá. Súd
prvej inštancie pripomenul, že žalobcovia pôvodne v uplatnenej žalobe vzniesli jeden spoločný nárok
na zaplatenie sumy 50.000,00 Eur za zásah do osobnosti oboch žalobcov ako manželov, pričom nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy považovali podľa vlastných vyjadrení za náležiaci do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Po pripustení zmeny žaloby sa predmetom skúmania súdu prvej inštancie

stal nárok každého zo žalobcov na zaplatenie sumy 25.000,00 Eur z toho istého titulu.

29. Súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 11 OZ, ktoré predstavuje právny základ nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby, priznáva každej
fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a

ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, jej mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych
sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť
ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
nemajetkovúujmuspočívajúcubuďvporušeníalebolenvohrozeníosobnostifyzickejosobyvjejfyzickej
a morálnej integrite. Občiansky zákonník presne nedefinuje pojem zásah a ani výpočet konkrétnych

foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva osoby, môže ním byť tak aktívne
konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré však má v
zákone uvedené znaky neoprávnenosti. Za neoprávnený zásah považoval zásah do osobnosti fyzickej
osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Tento zásah musí byť
neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom

objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu
fyzickej osoby a na druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo
ohrození chránených osobnostných práv a dotknutím osobnostnej sféry fyzickej osoby. Nenaplnenie
ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa § 13 OZ.

30. Vyslovil, že ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy
vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie
totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v
citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie

týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život.
Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha
podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému
svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných

osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj ust. § 11 OZ. Usmrtenie človeka je vážnym
zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví
vo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy, a to s priamym nárokom proti poisťovateľovi.

31. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu neoprávneného

zásahu spočívajúceho v konaní žalovaného v 1. rade, ktorý dňa 19.04.2014 v čase približne o 4,10
hod., po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov viedol svoje osobné motorové vozidlo po štátnej
ceste v smere od Mesta Malacky do obce Pernek, v uzavretej obci Pernek značne prekročil zákonom
povolenú rýchlosť vozidla, nevenoval sa riadne vedeniu vozidla a rýchlosť jazdy neprispôsobil svojim
schopnostiam, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z.

o cestnej premávke, v dôsledku čoho pred rodinným domom číslo 26 nezvládol vedenie vozidla, vyšiel
s vozidlom vpravo mimo vozovku a prednou časťou vozidla narazil do veľkého kameňa, následne do
zberného kontajnera na sklo a do malej telefónnej rozvodne, pričom jeho spolujazdec vo vozidle K. R.
utrpel, okrem iných zranení, úplné roztrhnutie srdcovnice, ktoré zranenie bolo nezlučiteľné so životoma zomrel na mieste dopravnej nehody. Mal za to, že konanie žalovaného v 1. rade, ktoré je v rovine
civilného práva neoprávneným zásahom, súčasne naplnilo znaky trestného činu a žalovaný v 1. rade
bol rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. 1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016 uznaný za vinného

zo spáchania prečinu usmrtenia. Žalobcovia voči žalovanému v 1. rade podľa obsahu žaloby a ďalších
vyjadrení žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej trestným činom žalovaného v 1.
rade, pričom jeho trestnoprávna zodpovednosť nevylučuje aj jeho občianskoprávnu zodpovednosť, ak
je skutok, ktorým sa zasiahlo do práva na ochranu osobnosti súčasne trestným činom. Z uvedených
skutkových zistení a právnych záverov judikovaných v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu

Malacky č. k. 1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016 súd prvej inštancie s ohľadom na § 193 C.s.p.
vychádzal, v súlade so zásadou viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní
pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v
občianskoprávnom konaní, kde viazanosť nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j.
o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal (I.ÚS 269/2011-55).

32. Za predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti považoval nielen zistenie, že
žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež
zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval
zazásahdojehochránenýchosobnostnýchpráv.Obezisťovaniasúpodľasúduprvejinštanciesúčasťou

skúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa podľa neho rozumie
stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je
aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný) (viď
rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012).

33. Uviedol, že ochrana súkromia, vrátane ochrany rodinného života, je garantovaná Ústavou SR.
Aktívna legitimácia v prípade neoprávneného zásahu je potom podľa súdu prvej inštancie daná tomu
subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, keďže právo na súkromie je
jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj § 11 OZ. Ako vyvodil
z vykonaného dokazovania, na strane žalobcov ide o rodinných príslušníkov zomr. K. R., ktorí zdieľali

spoločnú domácnosť (čo zistil z výsluchov žalobcov a svedka), trvale spolu žili, je možné ich považovať
zaosobyzomrelémublízkeaujmu,ktorúutrpel,dôvodnepociťovaliakovlastnúujmu.Súdprvejinštancie
mal za preukázané, že žalobcovia so zomrelým K. R. mali nielen formálne príbuzenské, ale intenzívne
citové väzby, žalobca v 2. rade so zomrelým synom zvykol pracovať, syn s nimi mal ostať bývať.
Spoločné spolužitie v domácnosti a najmä jeho aktívne zdieľanie, čo vyplynulo z výsluchu žalobcov,

podľa názoru súdu predpokladá vytvorenie úzkych osobných a citových väzieb, ktoré dosahovali medzi
zomrelým K. R. a žalobcami takú intenzitu, že ich prerušenie súd vyhodnotil ako neoprávnený zásah do
práva na ochranu rodinného života, keď porušením práva na život K. R. prišlo k neoprávnenému zásahu
do práva na súkromný a rodinný život žalobcov ako rodičov zomrelého. Mal za nesporné, že v dôsledku
práve tohto zásahu boli rodinné väzby zomrelého K. R. a žalobcov ako jeho najbližších príbuzných a

členov spoločnej domácnosti definitívne ukončené bez možnosti obnovenia. Takýto zásah bol s ohľadom
na závažnosť jeho dôsledkov (smrť syna žalobcov) spôsobilý vyvolať ujmu na právach chránených § 11
anasl.OZukaždéhozožalobcov.Súdprvejinštanciemalpretosohľadomnaexistenciukvalifikovaného
vzťahu žalobcov a zomrelého K. R. vecnú aktívnu legitimáciu žalobcov za preukázanú a nepochybnú.

34.Súdprvejinštanciedaldopozornosti,ževkonaníonáhradunemajetkovejujmyspôsobenejzásahom
do osobnostných práv je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt,
ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
168/2009). S ohľadom na záver súdu prvej inštancie o existencii neoprávneného zásahu, a o tom, kto
tento zásah spôsobil vzhľadom na viazanosť súdu rozhodnutím v trestnom konaní (§ 193 C.s.p., vo

vzťahu ku skutkovým zisteniam nielen o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj na
základe akých skutkových okolností bol spáchaný a aký následok spôsobil) potom súd prvej inštancie
mal tak zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako vodiča vozidla, ako aj existenciu príčinnej súvislosti
medzi týmto neoprávneným zásahom žalovaného v 1. rade ako priameho pôvodcu zásahu a ujmou
na osobnostných právach spôsobenou v rodinnom živote žalobcov, a tiež vecnú pasívnu legitimáciu

žalovaného v 1. rade za danú. Uzavrel, že pôvodcom neoprávneného zásahu bol nesporne žalovaný
v 1. rade, a to skutkom, ktorý bol zistený a ustálený aj v trestnom konaní, zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu a zistené skutkové okolnosti zásahu sa zhodujú s okolnosťami relevantnými,
resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, páchateľ skutku bol zistený a bol zatento skutok aj uznaný vinným v trestnom konaní, preto súd považoval splnenie predpokladov vzniku
zodpovednosti žalovaného v 1. rade za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov za dané. Podľa
§ 4 ods. 2 Zákona o PZP má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil

poškodenému uplatnené a preukázané nároky uvedené v tomto ustanovení, ide teda o právo poisteného
voči poisťovateľovi (pričom v súlade s § 15 ods. 1 Zákona o PZP si poškodený nárok môže uplatniť
aj priamo proti poisťovateľovi). Existencia tohto práva však neznamená exkulpáciu priameho pôvodcu
zásahu za zásah do osobnostných práv a ani od zodpovednosti za škodu (a ani samotného poisteného,
poisťovňa len plní za poisteného). Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla (ani iný typ poistenia zodpovednosti za škodu) nie je konštruované v
právnom poriadku ako liberačný inštitút.

35. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa, poukázal na závery
vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku sp. zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa
31.07.2017, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 8/2018 (R 61/2018), podľa ktorého škodou pre účely Zákona o PZP je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.
Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa
31.03.2022, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 2/2022 (R 3/2022) a podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do
súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej
osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného
poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. S poukazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, s ktorými sa súd prvej inštancie bez najmenšej výhrady stotožnil, považoval aj pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného v 2. rade v spore za danú.

36. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorú vyhodnotil ako v
celosti nedôvodnú. Ako judikoval Najvyšší súd SR v už vyššie citovanom rozhodnutí R 3/2022, právo

na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života vzniknutej usmrtením
blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného
poistenia a premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 OZ).
Ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby odkazuje súd na svoju argumentáciu uvedenú
v tomto rozsudku vyššie s tým, že v tomto prípade sa plynutie premlčacej doby odvíja od momentu

usmrtenia syna žalobcov, keďže už v tomto momente poisťovni vznikla povinnosť nahradiť žalobcom
škodu, t. j. premlčacia doba začala plynúť 19.04.2015 (rok po dopravnej nehode). Podľa § 101 OZ ak
nie je ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná, teda premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy by nastalo 19.04.2018. Keďže žaloba bola žalobcami podaná dňa 27.10.2017, konštatoval, že k
premlčaniu nároku ani jedného zo žalobcov neprišlo a ich žaloba bola podaná včas.

37. Čo sa týka posúdenia výšky uplatneného nároku žalobcov uviedol, nároky fyzickej osoby z titulu
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti upravuje § 13 ods. 1 OZ. Ide o právo domáhať
sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili
následkytýchtozásahovaabymubolodanéprimeranézadosťučinenie.Právonanáhradunemajetkovej

ujmy v peniazoch predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie, pričom výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Hoci je zodpovednosť za zásah do osobnostných
práv zodpovednosťou objektívneho charakteru (zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), otázka
miery zavinenia pôvodcu zásahu je pre stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ

podľa súdu prvej inštancie zásadným spôsobom spoluurčujúca. Mal za to, že pri hodnotení zavinenia
je preto potrebné hrubú nedbanlivosť alebo dokonca sériu takýchto hrubých nedbanlivostí pôvodcu
neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie, čo by sa malo prejaviť vo výške ustanovenej
relutárnej satisfakcie. Potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia
pôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou zavinenia je vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných

práv zosilnená (rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2.októbra 2013 sp zn. 9Co 330/2012). Konštatoval,
že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím
na zákonné kritéria, a to kritérium závažnosti vzniknutej ujmy a kritérium okolností, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzujenajmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Usmrtenie dieťaťa bezpochyby považoval za jeden z
najvážnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby a tento zásah vyvoláva ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu
a v zásade ničím nereparovateľnú, preto morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1 OZ) nie je podľa súdu prvej

inštancie postačujúca, keď dospel k záveru, že žalobcovia majú podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

38. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ uviedol, že pre určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch súdom neustanovuje slovenský právny poriadok žiadne obmedzenia. Pre určenie tejto

výšky náhrady nemajetkovej ujmy zakotvuje taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy (čím závažnejšia je čo do intenzity i trvania, tým vyššia by mala byť poskytnutá čiastka peňažného
zadosťučinenia) a kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane
postihnutej osoby, napríklad, či a aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu
neoprávneného zásahu vyúsťujúceho do vzniku ujmy, napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného

zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Toto kritérium (okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo), predstavuje široko stanovenú možnosť skúmania uplatnenú vo vzťahu k
postihnutej fyzickej osobe, tak aj k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Obe kritériá vo vzájomnej
súvislosti poskytujú súdu v rámci voľnej úvahy možnosť pri určení konkrétnej výšky peňažného
zadosťučinenia v súlade s princípom spravodlivosti a proporcionality prihliadnuť na všetky skutočnosti,

výsledkom ktorých bol vznik ujmy. Za nevyhnutné považoval zohľadniť aj samotný účel náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia sleduje predovšetkým
funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať
a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle
slova ani odškodniť nedá. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je

ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo
žalobného návrhu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2012, sp. zn. 4 Cdo 139/2011). V
zmysle zásady iudex ne eat ultra petita partium, (§ 216 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 215 ods. 1 C.s.p. ) sa
skutkové okolnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života
zavinením dopravnej nehody musia posudzovať vo vzťahu k nároku uplatnenému k žalobe, ktorý nárok

predstavuje množinu 100 % pre skutkové okolnosti zisťované dokazovaním. Je úlohou určiť vzájomný
pomer okolností u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (viď R 3/2022).

39. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní okolností, za ktorých k zásahu
prišlo, z výsledkov dokazovania v trestnom konaní, a to že jedinou príčinou vzniku neoprávneného

zásahu bola nesprávna technika jazdy žalovaného v 1. rade, najmä neprimeraná rýchlosť jazdy a
nedostatočné venovanie sa riadeniu vozidla, ktoré bolo s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobené
zníženými schopnosťami žalovaného v 1. rade v dôsledku jeho výrazného ovplyvnenia alkoholom.
Uviedol, že Občiansky zákonník nestanovuje pre civilnú sankciu za zásah do osobnostných práv
okrem vyššie uvedených objektívnych predpokladov žiadne subjektívne predpoklady na strane pôvodcu

zásahu, teda žalovaného v 1. rade. Ľudský život je najvyššia hodnota, od ktorej sa odvodzujú ostatné
hodnoty, preto je súd toho názoru, že poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to nielen vo vzťahu
k osobe povinnej, teda pôvodcovi zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcovi ako subjektu dotknutého
zásahom. Takýmto protiprávnym zásahom žalovaného v 1. rade do práva na súkromie, resp. práva
na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne

alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú
sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti
jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku
zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zmyslom takejto satisfakcie
je vyvážiť vzniknutú ujmu žalobcu, nakoľko v súdenej veci nie je možné podať reštitučnú žalobu (t. j.

žiadať odstránenie následkov neoprávneného zásahu). V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie
za to, že inou formu náhrady, resp. morálnym zadosťučinením, v prípade usmrtenia K. R. vzniknutú
ujmu u žalobcov nemožno zmierniť. Pripomenul, že žalobcovia ako rodičia zomrelého K. R. si uplatnili
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške každý po 25.000,00 Eur. Pri úvahe o primeranosti
výšky tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil súd prvej inštancie najmä to, že

žalobcovia náhle, v jedinom okamihu stratili syna, s ktorým boli dovtedy v dennom kontakte, s ktorým
bývaliatrávilivoľnýčas.Smrťpotomkajeprerodičavždymimoriadnymzásahomdoosobnostnýchpráv.
Mimoriadnosť zásahu je daná už samotným usmrtením, súd považoval preto za vierohodný bez potreby
ďalšieho dokazovania opis vnútorného prežívania skutku žalobcov. Smútok žalobcov podľa názorusúdu nie je potrebné preukazovať, vyplýva zo všeobecnej ľudskej skúsenosti, keď každá priemerná
osoba na ich mieste by bola vystavená nesmiernemu utrpeniu. Preto s ohľadom na závažnosť ujmy
považoval za primeranú sumu náhrady vo výške 25.000,00 Eur, ktorú aj žalobcovia, vychádzajúc z

platnej judikatúry, uplatnili. Následne však prihliadol aj na okolnosti daného prípadu na strane škodcu
a primárne poškodeného K. R., ktoré boli v trestnom konaní zistené a žalovanými aj namietané. K. R.
bol totiž v čase dopravnej nehody rovnako ako žalovaný v 1. rade v stave ťažkej opitosti, pričom mu
muselo byť vzhľadom na spoločné popíjanie so žalovaným v 1. rade známe, že žalovaný v 1. rade nie je
spôsobilý viesť motorové vozidlo a napriek tomu s ním do auta dobrovoľne nasadol. Pri určovaní výšky

náhrady súd prvej inštancie prihliadol tiež na skutočnosť, že žalovanému v 1. rade bol za usmrtenie K. R.
uložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody, a to vo výmere 4 rokov, čo vyhodnotil taktiež ako istú
formu satisfakcie pre pozostalých rodičov. S prihliadnutím k týmto okolnostiam prípadu preto náhradu
vo výške 25.000,00 Eur znížil o 50 % a priznal žalobcom každému po 12.500,00 Eur. Na podporu svojho
záveru o krátení nároku žalobcov poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27. októbra 2010, sp. zn. 1Cdo/77/2009, podľa ktorého ,,Na to, aby žalobcovia mohli byť úspešní pri

uplatňovaní nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade, keď žalovaný neoprávnene
(protiprávne) zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich
blízky príbuzný, nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata
žalobcov) muselo byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods.
1 OZ na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň

stačí, aby išlo o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto
neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Správanie
samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy
a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú nielen

okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby, na
ktoré okolnosti správne súdy nižších stupňov prihliadali.“. V rozhodnutí 2MCdo/9/2013 potom Najvyšší
súd SR odobril postup nižších súdov, ktoré rozhodli o pomernom znášaní následkov škodnej udalosti
za tých skutkových okolností, kde škodca (jeden zo žalovaných) a poškodený (žalobca) sa zúčastnili
spoločne večierka, pričom obaja požili veľké množstvo alkoholu a svoju opitosť aj v konaní priznávali.

Poškodený preto musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že škodca počas celého večierka požíval
alkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti škodcu neodhovoril od riadenia motorového vozidla pod
vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil ako spolujazdec, pričom ako sám vo
svojej výpovedi uviedol, celú situáciu vnímal. Podľa Najvyššieho súdu SR tým poškodený porušil svoju
všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 415 OZ, pretože ak by do motorového vozidla,

ktoré riadil škodca pod vplyvom alkoholu nenastúpil, resp. škodcu od riadenia odhovoril, ku škode na
jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti na strane poškodeného viedli k vzniku škody na jeho
zdraví, súdy nižšieho stupňa správne postupovali, keď v zmysle ustanovenia § 441 OZ, že poškodený
a škodca budú znášať následky škodnej udalosti pomerne“.

40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní
podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. Vyhodnotil, že žaloba žalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy bola plne
úspešná, pretože preukázali, že im vznikol voči žalovaným nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom určenie samotnej výšky tejto ujmy už záviselo od voľnej úvahy súdu. Preto žalobcom
v tejto časti konania náležal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %. V časti o náhradu škody bol žalobca

v 2. rade proti žalovanému v 1. rade tiež úspešný v celosti, voči žalovanému v 2. rade vypočítal, že bol
úspešný v rozsahu 38,74 % oproti úspechu žalovaného v 2. rade v rozsahu 61,26 %. Súd prvej inštancie
nárok žalobcu na náhradu trov posudzoval spoločne u všetkých uplatnených nárokov voči jednotlivým
žalovaným a priznal žalobcovi v 2. rade voči žalovanému v 1. rade plnú náhradu trov konania a voči
žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,48 % (100 - 0 + 38,74 - 61,26). Pokiaľ

ide o úspešnosť žalobkyne v 1. rade, jej žaloba na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade bola v
celosti zamietnutá a voči žalovanému v 2. rade dosiahla úspech 38,74 % oproti úspechu žalovaného v
2. rade v rozsahu 61,26 %. V časti o náhradu nemajetkovej ujmy bola v celosti úspešná, ako je vyššie
vysvetlené. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania len voči
žalovanému v 2. rade, a to v rozsahu v rozsahu 77,48 % (100 - 0 + 38,74 - 61,26). Keďže vo vzťahu

medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným v 1. rade v oboch častiach konania dosiahla stopercentný
úspech jedna zo strán (100 - 100 = 0), súd prvej inštancie rozhodol tak, že tieto strany nemajú voči sebe
navzájom právo na náhradu trov konania.41. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalovaný 1/ dôvodiac, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa neho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to,
že ustanovenie § 104 OZ nemožno vykladať tak, že by v jeho dôsledku začala za rok od poistnej

udalosti plynúť premlčacia doba aj vo vzťahu k poistenému, v tomto prípade v procesnom postavení
žalovaného v prvom rade. Bol toho názoru, že predmetné ustanovenie je možné aplikovať len vo vzťahu
k poisťovateľovi, teda v tomto prípade v procesnom postavení žalovaného v druhom rade. Dal do
pozornosti,žeakbyžalovanývprvomradeporušilsvojupovinnosťanemaluzatvorenépovinnézmluvné
poistenie, potom by sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy voči nemu premlčovalo vo všeobecnej

trojročnej premlčacej dobe, ktorá by začala plynúť deň nasledujúci po dopravnej nehode, pri ktorej
bola spôsobená smrť K. R.. Za stavu, kedy žalovaný v prvom rade splnil svoju zákonnú povinnosť mať
uzatvorené povinné zmluvné poistenie, neprisvedčil názoru, že by v dôsledku uvedenej skutočnosti mal
na svoju ujmu znášať dlhšiu premlčaciu dobu práva na náhradu nemajetkovej ujmy voči svojej osobe.
Interpretácia, podľa ktorej v dôsledku skutočnosti, že žalovaný v prvom rade bol poistený, a preto by
mal znášať dlhšiu premlčaciu dobu než by bol povinný znášať v prípade, ak by poistený nebol, odporuje

podľa neho zmyslu uvedeného ustanovenia a taktiež princípom spravodlivosti. Mal za to, že poistenie
nemá chrániť len tretie osoby (lepšou vymožiteľnosťou svojej pohľadávky), ale predovšetkým aj osobu
poisteného. V prípade súdom použitej interpretácie by však samotné platné poistenie bolo na ujmu
žalovaného v prvom rade, pre ktorého by to bolo spojené s dlhšou premlčacou dobou. Takýto názor
mal za nezlučiteľný s princípom spravodlivosti a právneho štátu. Poukázal aj na samotné znenie § 104

OZ, v ktorom sa hovorí o práve na plnenie z poistenia. Bol toho názoru, že iba právo žalobcov voči
poisťovateľovi je právom na plnenie z poistenia. Nárok, ktorý bol zo strany žalobcov uplatnený voči
žalovanému v prvom rade však podľa neho nevyplýva z práva na plnenie z poistenia, keďže žalobcovia
by sa mohli domáhať plnenia voči žalovanému v prvom rade z uplatnených dôvodov bez ohľadu na to,
či tento je alebo nie je poistený. Poistenie žalovaného v prvom rade preto podľa neho nie je právnym

základom, z ktorého žalobcom vyplýva uplatnený nárok. Na základe uvedeného mal za to, že premlčacia
doba práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch začala vo vzťahu k žalovanému v prvom rade
plynúť nie za rok od smrti K. R., ale už 19.04.2014, teda odo dňa jeho smrti. V nadväznosti na to potom
premlčacia doba uplynula 19.04.2017. Nakoľko právo na náhradu nemajetkovej ujmy bolo vo vzťahu k
žalovanému v prvom rade uplatnené až po tomto dátume (27.10.2017), mal za nutné prisvedčiť ním

vznesenej námietke premlčania, na ktorú týmto opätovne poukázal. Bol toho názoru, že ani poukaz
na ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. neobstojí. V zmysle uvedeného ustanovenia platí,
že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na
premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Mal za to, že sa priamo na žalovaného v prvom
rade nevzťahuje ani ustanovenie § 104 OZ. Toto ustanovenie platí len vo vzťahu k nároku, ktorý bol

uplatnený žalobcami vo vzťahu k žalovanému v druhom rade. Ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z. z. však nehovorí, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti osobe, ktorá škodu
spôsobila, platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi.
Poisťovateľ teda znáša rovnaký právny režim v otázke premlčania ako poistený. Vice verša to však
neplatí. To čo platí v otázke premlčania voči poisťovateľovi sa automaticky nevzťahuje na poisteného.

Nakoľko mal za to, že nárok voči žalovanému v prvom rade nie je nárokom z poistenia, vyjadril názor,
že sa na určenie začiatku plynutia premlčacej doby voči nemu nemôže vzťahovať ustanovenie § 104
OZ. Ustanovenie § 104 OZ je podľa neho aplikovateľné iba voči poisťovateľovi, teda voči žalovanému
v druhom rade. Rovnaké kritériá na určenie začiatku plynutia premlčacej doby ako vo vzťahu k nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval súd prvej inštancie aj vo vzťahu k nároku žalobcov na náhradu

škody. Z rovnakých dôvodov, pre ktoré žalovaný 1/ namietal správnosť takéhoto právneho posúdenia
vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ho namietal aj pokiaľ ide o otázku náhrady škody,
o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto odvolaní
má žalovaný v prvom rade za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Namietal, že
dôsledkom chýb zo strany súdu prvej inštancie bolo nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Ak by súd

prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, bol povinný žalobu vo vzťahu k žalovanému v
prvom rade zamietnuť. Z uvedených dôvodov žalovaný v prvom rade žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a žalobu vo vzťahu k žalovanému v prvom rade zamietol. Žalovaný v prvom
rade si uplatnil nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

42. Proti výrokom V., VI. a VII. rozsudku súdu prvej inštancie vrátane jeho odôvodnenia, t. j. proti
vyhovujúcemu výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcom každému sumu 12.500 eur titulom
nemajetkovej ujmy, proti zamietajúcemu výroku o zamietnutí náhrady nemajetkovej ujmy vo zvyšku a
proti výroku o vzájomnej náhrade trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/, podali odvolanieobaja žalobcovia z dôvodov najmä podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, keďže podľa nich
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie podľa nich vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k odvolacím
dôvodomvočivýrokomV.aVI.uviedli,žesanestotožňujúsargumentáciousúduprvejinštanciezdôvodu
neúmernosti, teda nepomeru miery ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným
vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy. Súdu prvej inštancie vytkli, že pri rozhodovaní o nároku na

náhradu nemajetkovej umy v peniazoch mal predovšetkým vychádzať zo skutočnosti, že protiprávnym
konaním žalovaného došlo k úmrtiu syna žalobcov, čím vznikla nezvratná deštrukcia medziľudských,
rodinných väzieb a tým došlo aj k zásahu do osobnostných práv žalobcov. Mali za nespochybniteľné,
že vzniknutá trauma je fakticky neodstrániteľná a táto okolnosť mala bezpochyby vplyv na ďalší život
žalobcov, keďže išlo o ich najbližšieho rodinného príslušníka. Namietali, že výšku nemajetkovej ujmy
mal súd prvej inštancie určiť 1/ predovšetkým s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj 2/

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, aj keď výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
nemá zákonné obmedzenia. Podľa nich práve z uvedeného dôvodu zákonodarca pre určenie tejto
výšky zakotvil taxatívne kritérium, ktorým je závažnosť vzniknutej ujmy, čím závažnejšia je čo do svojej
intenzity a trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia; a samozrejme, pokiaľ
ide o naplnenie podmienok pre vznik reparácie negatívneho zásahu do osobnostných práv žalobcov

mali za zrejmé, že došlo k zásahu, ktorý vyvolal ujmu na strane žalobcov, spočívajúcu v porušení
ich osobnostných práv chránených ustanovením § 11 OZ a tento zásah mal charakter protiprávneho
konania. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, je podľa nich
jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie

a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv je nepostačujúce a
hoci ide o satisfakciu nemateriálnych osobnostných práv (rovnako ako v prípade bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo
majetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na
hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy.“

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, za situácie, keď došlo v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného
1/ do súkromia žalobcov chráneného ustanovením § 11 OZ, ktorého súčasťou je i právo na rodinný život,
keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z najbližších členov rodiny celkom neodčiniteľnou ujmou,
ktorá postihuje jeho zostávajúcich členov, mali potom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §
13 ods. 2 OZ za primeraný prostriedok obrany proti neoprávnenému zásahu.

Nespochybnili, že samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva
na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch; a rozumeli, že pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (keďže tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako
aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila), avšak správanie zosnulého syna žalobcov, teda

samej dotknutej osoby ako účastníka cestnej premávky pri neoprávnenom zásahu, ktorým došlo k
jeho smrti, podľa nich vykazovalo podstatne nižšiu, nezrovnateľnú mieru zavinenia zásahu, než v
prípade škodcu, keďže nebohý jednak nebol držiteľom vodičského oprávnenia, ďalej OMV neriadil
a zároveň nebolo preukázané, že by bol vyzvaný na pripútanie sa bezpečnostným pásom, čím naň
nemožno klásť zodpovedať za konanie vodiča. Z uvedeného dôvodu malo byť právne významným a

určujúcim kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch práve miera zavinenia
škodcu. Preto zastali názor, že pri hodnotení zavinenia je potrebné hrubú mieru zavinenia pôvodcu
neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie. Tento neoprávnený zásah sa mal v napadnutom
výroku Súdu prvej inštancie podľa nich prejaviť v prísnejšej výške stanovenej relutárnej satisfakcie.
Predsa potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu

zásahu; v neposlednom rade už len preto, že vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu
do osobnostných práv zosilnená. Pokiaľ súd prvej inštancie krátil náhradu vo výške 25 000,00 Eur o 50
%, bez ohľadu na vyššie uvedené, potom sa podľa nich míňal aj samotný účel náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorá má v rámci primeraného zadosťučinenia sledovať predovšetkým funkciu
satisfakčnú. Rovnako zastali názor, že pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku o prihliadnutí na dôsledky

trestného konania, z hľadiska posudzovania výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch nie je podľa nich významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody
páchateľovi trestného činu usmrtenia. Pri zohľadnení, že nemajetková ujma v peniazoch nemá plniť
likvidačný charakter a samozrejme, pri braní ohľadu na skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej umyv peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale
s dôrazom, že jej cieľom má byť satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života,
zotrvali na tom, že nimi uplatnená výška uvedenému cieľu primerane zodpovedala. Zároveň mali za

zrejmé, že tá aj s ohľadom na právnu prax v žiadnom prípade neslúžila na neprípustné obohacovanie
žalobcov, na druhej strane by tiež nemala likvidačný charakter u škodcu. Považovali za žalostné, že aj
napriek tomu bola Súdom prvej inštancie neprimerane až o 50 % znížená. Svoj názor opreli aj o nález
Ústavného súdu SR 288/2018 z 5.12.2017, podľa ktorého: „Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom

rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre je tak - mal existovať vzťah -
priamej úmernosti - medzi závažnosťou ujmy a výškou - priznanej náhrady.“
Z rozhodovacej praxe krajských súdov, NS SR, či okresného súdu uvádzame nasledujúce rozhodnutia
vo veci nemajetkovej ujmy za smrť dieťaťa:
Najvyšší súd SR, spisová značka 6Cdo/92/2015 v spojení s Krajským súdom Bratislava 6Co/217/2014
a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II 18C/76/2012 priznal za smrť dcéry 2 x 40 000 Eur za zásah

do práv rodičov;
Krajský súd Nitra, spisová značka 5Co/264/2017 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany
6C/143/2015 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť dcéry 25 000 Eur za zásah do práv matky;
Krajský súd Nitra, spisová značka 6Co/176/2016 v spojením s rozhodnutím Okresného súdu Nitra
17C/22/2015 priznal 1x 20 000 Eur za smrť plnoletého syna za zásah do práv matky; Krajský súd Prešov,

spisováznačka17Co/212/2015vspojenísrozhodnutímOkresnéhosúduHumenné12C/60/2011priznal
náhradu nemajetkovej ujmy za smrť syna 2 x 20 000 Eur za zásah do práv rodičov;
Krajský súd Prešov, spisová značka 7Co/137/2018 z 28.2.2019 priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 20 000 Eur za smrť dcéry;
Krajský súd Bratislava, spisová značka 4Co/470/2011 zo dňa 20.2.2013 potvrdil rozhodnutie Okresného

súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov po 24 895,44 Eur za smrť dcéry;
Krajský súd Trnava, spisová značka 24Co/479/2012 v spojené s rozsudkom Okresného súdu Trnava
12C/71/2009 priznal pozostalému otcovi náhradu nemajetkovej ujmy 25 000 Eur za smrť 18 ročného
syna;
Krajský súd Trnava, spisová značka 24Co/479/2012 zo dňa 13.11.2013 potvrdil rozhodnutie Okresného

súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy rodičovi 25 000 Eur za smrť syna;
Krajský súd Trnava, spisová značka 9Co/56/2019 priznal rozhodnutím zo dňa 10.9.2019 náhradu
nemajetkovej ujmy každému z rodičov po 20 000 Eur za smrť (18 ročnej) dcéry a 10 000 Eur bratovi
za stratu sestry;
Krajský súd Žilina, spisová značka 9Co/61/2010 z 31.3.2010 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Dolný

Kubín, spisová značka 7C/59/2008, ktorým bolo každému z rodičov priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy 17 000 Eur za smrť dcéry. Podľa odôvodnenia súdu, súd pri určení nemajetkovej ujmy dokonca
vzal do úvahy, že žalobcovia sú dobre situovaní a že zásah nemal následky v ich finančnej situácii;
Okresný súd Čadca, spisová značka 14C/31/2010 z 16.2.2011 priznal náhradu nemajetkovej ujmy
každému z rodičov 25 000 Eur za stratu dieťaťa;

Vyššie uvedené podľa nich svedčí o praxi súdov a teda o skutočnosti, že zo všetkých príkladom
uvedených žalôb o náhradu nemajetkovej ujmy za stratu dieťaťa pri dopravnej nehode v SR, bez rozdielu
na plnoletosť či ďalšie dôsledky, bola najnižšia priznaná náhrada vo výške 17 000 Eur, pričom v tomto
prípade krátenie Súdu prvej inštancie podliezlo omnoho nižšiu hodnotu.
Súd prvej inštancie výrokom VI. rozsudku žalobu žalobcov v prevyšujúcej sume zamietol, k čomu

uviedli, že predmetná prevyšujúca suma predstavovala vyššie zdôvodnené neprimerané krátenie.
Zastali názor, že zníženie náhrady o 50 % tomu zodpovedajúcom, závislom výroku VI. rozsudku
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Keďže súd prvej inštancie podľa nich pochybil v
neúmernosti zníženia uplatnenej náhrady a zároveň aj vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov v zmysle
vyššie citovaných rozhodnutí, mali aj v prípade VI. výroku rozsudku za naplnený odvolací dôvod v

zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Súdu prvej inštancie vytkli, že prijal nepresvedčivý, ale aj vecne
nesprávny právny záver o krátení náhrady o 50 %, čo je odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
h) CSP. Od uvedeného nesprávneho záveru súdu prvej inštancie sa následne odvíja aj závislý výrok
VI. o zamietnutí prevyšujúcej sumy uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj výrok VII., druhá veta
v zmysle nižšie uvedeného. Vyhodnotenie krátenia nemajetkovej ujmy o 50 % vykonané súdom prvej

inštancie považovali zároveň za nepresvedčivé a zároveň aj v rozpore s predloženými rozhodnutiami
súdov v obdobným veciach, čo sa míňa požadovanému účelu súdneho konania, ale tiež aj zásadám
spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Úvaha
Súdu prvej inštancie založená na ľubovôli v tejto otázke bez relevancie vyššie uvedeného, vykazujeznaky príslušného formalizmu a nespravodlivosti prijatých záverov. Namietali, že závery súdu prvej
inštancie vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku neobsahujú presvedčivé vysvetlenie skutočností
podstatných pre rozhodnutie súdu. Táto vada zároveň zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

b) CSP, lebo písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje relevantné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu. K výroku VII. rozsudku namietali, že ide o vnútorný rozpor v konštatovaní Súdu
prvej inštancie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobkyne 2 majúcej 50 % úspech v časti
konania o náhradu nemajetkovej ujmy, čím je výrok VII., druhá veta rozsudku vecne nesprávny, keďže
súd prvej inštancie mal správne vyhovieť v celom rozsahu aj žalobnému nároku žalobkyne 2 v zmysle

vyššie uvedenej argumentácie. Uviedli, že pomer (miera) úspechu je základným meradlom pre nárok
na náhradu trov. Pri zohľadnení výsledku konania vyvodili, kedy prevažuje pomer úspechu žalobkyne 1
voči žalovanému 1, tento pomer v zmysle ust. § 255 CSP mal mať zásadný vplyv na rozhodnutie súdu
o priznaní náhrady trov konania žalobkyni 1. Namietali tiež, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s
náhradou trov predchádzajúceho odvolacieho konania. V nadväznosti na uvedené namietali porušenie
princípu práva na spravodlivý proces, ktorému má zodpovedať právo účastníka na určitú kvalitu súdneho

rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Keďže v zmysle namietaného bodu
v rozsudku chýba zákonom vyžadovaným spôsobom náležité, právne opodstatnené a presvedčivé
odôvodnenie, nastávajú následky nezákonnosti a nepresvedčivosti prijatia záverov vo výroku o náhrade
trov konania, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami
spravodlivého procesu. V súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad

opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami, jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom
na zistené rozhodujúce skutočnosti ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery, pretože účelom
odôvodneniarozsudkujevysvetliťpostupsúduadôvodyjehorozhodnutia.Pokiaľvšakrozhodnutiesúdu
neobsahuje tieto náležitosti je nepreskúmateľné, a takéto arbitrárne rozhodnutie odníma strane sporu

možnosť uskutočňovať procesné práva, a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny
proces, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože jej upiera možnosť náležite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Vzhľadom na
vyššie uvedené žiadali odvolací súd, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a aby odvolací súd priznal
žalobcom voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a tiež aby rozhodol, že

žalobcovia majú voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

43. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu jeho výroku III. o povinnosti žalovaného
2/ zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 663,88 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2. rade zaniká povinnosť žalovaného v 1. rade plniť podľa

výroku I. tohto rozsudku v rozsahu poskytnutého plnenia, výroku V. o povinnosti žalovaných zaplatiť
žalobkyni v 1. rade sumu 12.500,00 Eur a žalobcovi v 2. rade sumu 12.500,00 Eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého
plnenia povinnosť druhého žalovaného, výroku VII., ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni v 1. rade
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 % a podľa ktorého žalobkyňa

v 1. rade ani žalovaný v 1. rade voči sebe navzájom nemajú právo na náhradu trov konania a výroku
VIII. v časti, v ktorej sa ho týka (Súd priznáva žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v l. rade v rozsahu 100 %. Súd priznáva žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 %.) podal riadne a včas odvolanie žalovaný 2/ dôvodiac
ustanovením § 365 (1) písm. d) CSP: „konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, dôvodiac ustanovením § 365 (1) písm. f) CSP: „súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a 365 (1) písm. h) CSP: „rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. “ A priori uviedol, že trvá na
všetkých vyjadreniach a skutkových tvrdeniach. Súdu prvej inštancie vytkol, že nezohľadnil pre konanie
rozhodujúce skutočnosti, aplikoval nesprávne právne normy a prijal právne neudržateľné rozhodnutie.

Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania.
V uvedenom kontexte odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR: Pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z. Z a je podľa § 106 ods.1 OZ rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený preukázateľne dozvedel o
škode (napr. dokladu o cene opravy poškodeného motorového vodidla) a kto za ňu zodpovedá a nie

okamih doručenia oznámenia o výsledku poistného šetrenia zo strany poisťovateľa (ktorým poisťovateľ
len oznamuje poškodenému, či a v akom rozsahu poskytne poškodenému plnenie na uplatnený nárok
na náhradu škody). Dovolací súd k uvedenému záveru dospel z dôvodu, že oznámenie o výsledku
poistného šetrenia nie je oznámením o výške škody, ale oznámením, či a v akom rozsahu budepoisťovateľ plniť v zmysle uzavretej poistnej zmluvy a prípadných zmluvných, či výkonných limitov
plnenia poisťovateľa na uplatnený nárok na náhradu škody v danom prípade zo strany poškodeného
podľa § 15 ods. 1 ZPZ v spojení s ust. § 825 a § 799 Občianskeho zákonníka). “ (Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/9/2021 zo dňa 31.03.2022). Podľa žalovaného 2/ okamihom
odkedy začala plynúť premlčacia doba je objektívna možnosť dozvedieť sa o škode a škodcovi.
Ustanovenie § 104 OZ v tomto prípade nemožno podľa neho aplikovať, keďže nejde o plnenie z poistnej
zmluvy. Ak by si žalobcovia uplatnili nárok len voči žalovanému 1/, potom by neprichádzalo ustanovenie
§ 104 OZ do úvahy. Preto ak využili svoje právo a obrátili sa s nárokom aj na žalovaného 2/, tak potom

je na mieste aplikácia ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej ako „Zákon o PZP“: „Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí
rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.“ Uviedol, že ustanovenia
Zákona o PZP upravujúce obsah poistného vzťahu majú charakter špeciálnej úpravy (lex specialis), a
preto ich uplatnenie má v zmysle všeobecnej právnej zásady lex specialis derogat lex generalis prednosť

pred uplatnením všeobecných ustanovení o poistení, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom zákonníku.
Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne vyhodnotenie uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, kedy uplatnené nároky považoval za primerané a následne ich znížil o 50 % z dôvodov na strane
nebohého. Mal za to, a to aj s ohľadom na rozsiahlu judikatúru ohľadne výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, že súd prvej inštancie mal najprv posúdiť eventuálnu výšku priznaného nároku a následne s

ohľadom na mieru zavinenia poškodeného tento nárok znížiť. V zmysle uvedeného zastal právny
názor, že zomrelý dobrovoľne akceptoval riziko prípadného poškodenia svojho zdravia až smrti. Na
uvedené správanie nebohého poukázal v konaní svojou svedeckou výpoveďou vinník dopravnej nehody
žalovaný 1/, čo nebolo popreté. Poškodený by mal preto nie len znášať pomernú časť spôsobenej
škody, resp. by sa malo zohľadniť v náhrade nemajetkovej ujmy jeho spoluzavinenie. Spoluzavinenie

poškodeného vníma ustálená súdna prax ako priťažujúcu okolnosť. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo
dňa 30.09.2019, sp. zn. 3Cdo/213/2017: „V prípade žalobcu žalovaná namietala jeho spoluzavinenie
a teda jeho spoluúčasť na škode z dôvodu, že žalobca nastúpil do motorového vozidla s vodičom, o
ktorom vedel, že je pod vplyvom alkoholu a zároveň porušil zákonnú povinnosť, keď nebol pripútaný
bezpečnostným pásom s poukazom na ust. 8 ods. 1 Zákona Č.8/2009 Z. z o cestnej premávke. Z

uvedených dôvodov žalovaná pri vypriadavaní nárokov žalobcu pristúpila k ich kráteniu o 40 %. Súd tieto
námietky žalovanej o spoluzavinení žalobcu považoval za dôvodné... poškodený tým, že nastúpil do
vozidla ako spolujazdec spolu s vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, porušil generálnu prevenciu
podlá § 415 Občianskeho zákonníka...“
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.03.2019, sp. zn. 3Cdo/66/2018: „Úraz bol spôsobený aj

vlastným zavinením žalobcu, ktorý bol v tom čase pod vplyvom alkoholu, jeho spoluzavinenie určil súd
vo výške 50 %.“
Súdy v daných prípadoch zohľadňovali spoluzavinenie poškodených, avšak izolovane od výšky nároku
na nemajetkovú ujmu. Zohľadnenie miery spoluzavinenia poškodeného nastalo až po ustálení výšky
samotného nároku. Žalovaný 2/ súdu prvej inštancie vytkol, že postupoval opačným spôsobom a

z uplatneného nároku odrátal mieru spoluzavinenia poškodeného, čím de facto neskúmal izolovane
samotný nárok a tak došlo k priznaniu neprimeranej výšky nemajetkovej ujmy, nakoľko tá bez
predmetného spoluzavinenia dosahovala neodôvodnenú výšku nemajúcu oporu v súdnej praxi. Napriek
situácii, kedy legislatíva výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných obete dopravnej
nehody explicitne nerieši ani nelimituje a ponecháva ju výlučne na voľnej úvahe všeobecných súdov,

mal za potrebné skúmať kritéria, od ktorých sa následne samotná výška nemajetkovej ujmy má odvíjať.
Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd, ale s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobcovia si môžu uplatniť v zásade akúkoľvek výšku,
avšak musia svoj nárok dôsledne odôvodniť a preukázať. Súdna prax prijala zásadné kritéria, ktoré
sú rozhodujúce pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, s ktorými sa mal prvoinštančný súd

vyporiadať, kedy podľa názoru žalovaného 2/ nezohľadnil majetkové pomery žalovaného 1/ a dopad
do jeho osobnostnej sféry. Tieto kritéria sa rozdeľujú na kritéria na strane žalobcov (toho, do koho
práv sa zasiahlo), kedy ide najmä o Ad l/ intenzitu vzťahu žalobcu so zomrelým; Ad 2/ vek zomrelého
a pozostalých, ako aj existenčnú závislosť na zomrelom; Ad 3/ morálne zadosťučinenie, a na strane
pôvodcu zásahu, vodiča, kedy je potrebné zohľadniť najmä Ad l/ postoj vodiča (ľútosť, náhradu škody,

ospravedlnenie); Ad 2/ dopad udalosti do sféry pôvodcu; Ad 3/ majetkové pomery pôvodcu. Mal za to,
že uvedenými kritériami sa musí súd pre prijatie správneho a právne udržateľného rozsudku zaoberať.
Z hľadiska skutkových okolností týkajúcich sa preukázania citových väzieb medzi žalobcami a nebohým
synom žalobcov, z ktorých žalobcovia v predmetnom konaní odvodzovali svoj nárok na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa jeho názoru nestačí iba predpoklad existencie tejto citovej väzby,
ale je nevyhnutné ju preukázať. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že išlo o bežné rodinné vzťahy,
kedy je prirodzené, že väzby medzi rodičmi a dospelým dieťaťom sú menej intenzívne ako pri maloletých

deťoch. Mal za nesporné, že súd pri náhrade nemajetkovej ujmy prihliada aj na to, či pozostalí neboli
morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia.
Základným princípom nemajetkovej ujmy a jej odškodnenia v peniazoch je princíp primeranosti náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá je spôsobilá, aspoň sčasti, zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu a
umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej

strane umožňovala spravodlivé zadosťučinenie pozostalých. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch mal za potrebné sa zamerať aj na samotný dopad škodovej udalosti do psychickej
sféry na strane pôvodcu zásahu, jeho postoj k samotnej dopravnej nehode, úmysel, resp. forma a
miera zavinenia, trestný postih, snahu o nápravu, oľutovanie, ospravedlnenie sa. Namietal, že súd prvej
inštancie podľa jeho názoru nesprávne posúdil tieto zásadné otázky a vyhodnotil ich predčasne bez
podrobnejšieho skúmania v kontexte okolností na strane vodiča - t. j. osoby, ktorá do práv priamo

zasiahla. V súlade s ustanovením § 13 ods. 1 OZ: „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.“ a ods. 2 OZ: „Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.“ Súdy jednoznačne považujú aj odsúdenie pôvodcu zásahu za formu satisfakcie,
ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme, resp. jej nepriznaní ako doplnku poskytnutej
satisfakcie. Krajský súd v Nitre napr. judikoval: „ .... Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v 2. rade
považuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch Za satisfakciu, pretože potrestanie vodiča v trestnom
konaní, nepovažuje za primerané zadosťučinenie. S uvedeným sa však odvolací súd nestotožňuje.

Potrestanie vodiča je tiež prostriedkom primeraného zadosťučinenia za zásah do práv na ochranu
osobnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade nepovažuje trest pre vodiča ZÚ za dostatočný však
nepostačuje na zistenie, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorá vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah
pôsobenia vyžaduje náhradu v peniazoch.“ (Rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/441/2016,
zo dňa 28.06.2017). Pre priznanie samotnej nemajetkovej ujmy mal za rozhodujúce pomery pôvodcu

zásahu - vinníka dopravnej nehody, ako osoby, ktorá do práv žalobcov zasiahla a „pretrhla“ vzťah
medzi žalobcami a zomrelým nezvratným zásahom. Preto bolo podľa neho potrebné skúmať jeho
osobu a najmä jeho majetkové pomery a nie pomery žalovaného 1/ v postavení poisťovateľa. V
tomto duchu sa nesie i stabilná judikatúra, ktorá prijala závery, že majetkové pomery pôvodcu zásahu
je potrebné zohľadniť nie z pohľadu výšky priznanej satisfakcie, ale z pohľadu možností reálneho

uspokojeniapriznanýchnárokov.PrípadnápriznanánáhradananemajetkovúujmupreŽalobcovnesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a nemôže byť likvidačná pre pôvodcu zásahu. Zdôraznil, že
nie sú rozhodujúce pomery poisťovateľa /žalovaného 2/, pretože ten nijako do práv žalobcov nezasiahol
a zákon mu nedáva legislatívne možnosti zmiernenia následkov smrti poškodeného ospravedlnením sa,
prejednaním veci a pod. Z tvrdení uvedených v konaní vyvodil, že vzťah medzi žalobcami a nebohým

synom bol štandardným vzťahom v rodine. Preto aj priznaná nemajetková ujma mala zohľadniť tieto
skutočnosti a subsumovať aj iné formy zadosťučinenia poskytnutého spoločnosťou a osobou, ktorá do
práv zasiahla. V súlade s teóriou práva a judikatúrou, za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom
chápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže
nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku

ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Mal za zrejmé, že poslaním inštitútu nemajetkovej
ujmy, resp. jej náhrady nie je nahrádzať materiálne veci, ako je byt, auto a podobne, popr. pokrytie
nákladov adopcie a výchovy dieťaťa zvereného do starostlivosti. Jej základným účelom je kompenzácia
zásahu do osobnostnej sféry. „Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie,
resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu

čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú
ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú
ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou. “ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zp. 2 Cdo 93/2008 zo dňa 30.03.2010).

Považoval za zrejmé, že významným pre posúdenie nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je posúdenie, či je postačujúca morálna satisfakcia na odstránenie následkov, ktoré
vznikli protiprávnym konaním žalovaného 1/. Pokiaľ morálna satisfakcia sa javí nepostačujúca, súd
výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy ana okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Máme za to, že v predmetnom prípade mal súd
prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy pri svojej úvahe vychádzať aj z majetkových
pomerov, možností a schopností žalovaného 1/ a v neposlednom rade aj z prípadnej miery zavinenia

nebohého syna žalobcov. Súdu prvej inštancie vytkol, že podľa jeho názoru nevychádzal z majetkových
pomerov toho, kto do práv zasiahol, čo je v rozpore so stabilnou judikatúrou. Poisťovateľ do práv
nezasiahol a, ak plní, tak len a iba namiesto žalovaného 1/, ktorého status mal za rozhodujúci pre
určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Namietal, že konajúci súd podľa jeho názoru
nesprávne zhodnotil pričinenie sa následku samotného nebohého. Ten bol pod vplyvom alkoholu a

nasadol do vozidla k vodičovi, ktorý bol rovnako pod vplyvom alkoholu a nebol spôsobilý viesť motorové
vozidlo. V kontexte uvedeného konštatoval, že nebohý zásadne prispel k následku, a to vyššou
mierou ako je 50 %. Žalovaný 2/ mal za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a
chybné odôvodnenie rozhodnutia. V súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku:
„V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy

označil, aké prostriedky procesného útoku poučil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti povaľuje ga preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku

bolo presvedčivé.“ Odôvodnenie rozsudku označil za dôležitý predpoklad jeho preskúmateľnosti, ktorej
skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky
(II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Zastal názor, že prvoinštančný súd v rozpore
so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa

jeho názoru nepreskúmateľné. Poukázal na skutočnosť, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom
odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky,sp.zn.4Cdo171/2005„PodľajudikatúryESĽP(napr.Rut'zTorijac/aŠpanielskoz9.decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E. R. T: c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 2. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/2003) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. “ V predmetnom judikáte sa ďalej uvádza, „Pretože povinnosť súdu

riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v

rámcivyužitiaprípadnýchriadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.“Vzhľadomnauvedené
žiadalodvolacísúd,abynapadnutýrozsudokOkresnéhosúduMalackyzodňa01.06.2023vprávnejveci
vedenej pod sp. zn. 32C/62/2017 zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietne a
prizná žalovanému 2/ voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo alternatívne
rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 01.06.2023 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 32C/62/2017

zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcom v rozsahu 100 %

44. Žalovaný 2/ v odvolacej replike na odvolania žalobcov a žalovaného 1/, ktoré svojím obsahom nie
je vyjadrením na ich odvolania, ale opakovaním svojho odvolania podaného vo veci a podaním rovnako

ako samotné odvolanie žalovaného 2/ s mnohými gramatickými chybami a preklepmi, zdôraznil, že trvá
na všetkých vyjadreniach a skutkových tvrdeniach prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie
ako aj v podanom odvolaní. Podľa jeho názoru konajúci súd nezohľadnil pre konanie rozhodujúce
skutočnosti, aplikoval nesprávne právne normy a prijal právne neudržateľné rozhodnutie. Nestotožnil
sa so záverom konajúceho súdu vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania. Okamihom

odkedy začala plynúť premlčacia doba je podľa neho objektívna možnosť dozvedieť sa o škode a
škodcovi. Ustanovenie § 104 OZ podľa neho v tomto prípade nemožno aplikovať, keďže nejde o plnenie
z poistnej zmluvy. Ak by si žalobcovia uplatnili nárok len voči žalovanému 1/, potom by neprichádzalo
ustanovenie § 104 OZ do úvahy. Preto ak využili svoje právo a obrátili sa s nárokom aj na Žalovaného2/, tak potom je na mieste aplikácia ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o PZP, podľa
ktorého „Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na
premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.“ Konajúci súd podľa neho nesprávne právne

vyhodnotil uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, kedy uplatnené nároky považoval za primerané
a následne ich znížil o 50 % z dôvodov na strane nebohého. Napriek situácii, kedy legislatíva výšku
náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných obete dopravnej nehody explicitne nerieši ani
nelimituje a ponecháva ju výlučne na voľnej úvahe všeobecných súdov je potrebné skúmať kritéria,
od ktorých sa následne samotná výška nemajetkovej ujmy má odvíjať. Výšku náhrady nemajetkovej

ujmy určuje súd, ale s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu
práva došlo. Žalobcovia si môžu uplatniť v zásade akúkoľvek výšku, avšak musia svoj nárok dôsledne
odôvodniť a preukázať. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcov v podanom odvolaní, že pre priznanie náhrady
„je významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody páchateľovi trestného
činu.“ S uvedeným tvrdením nesúhlasil preto, že je podľa neho v priamom rozpore s uplatneným
inštitútom v tomto konaní. V súlade s ustanovením § 13 ods. 1 OZ: „Fyzická osoba má právo najmä

sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.“ a ods. 2 OZ:
„Pokiaľ by sa neudalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Z uvedenej textácie vyvodil, že finančná náhrada

je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je
najmä ospravedlnenie sa alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila.
Skutočnosť, že samotní žalobcovia uvedené okolnosti nevnímajú ako formu satisfakcie nič nemení na
tom, že súd ich takto posudzovať musí. V kontexte uvedeného zdôraznil, že súdy jednoznačne považujú
aj odsúdenie pôvodcu zásahu za formu satisfakcie, ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej

ujme, resp. jej nepriznaní ako doplnku poskytnutej satisfakcie. Krajský súd v Nitre napr. judikoval: „ ..
„z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v 2. rade považuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za
satisfakciu, pretože potrestanie vodiča v trestnom konaní, nepovažuje za primerané zadosťučinenie.
S uvedeným sa však odvolací súd nestotožňuje. Potrestanie vodiča je tiež prostriedkom primeraného
zadosťučinenia za ZP sa do práv na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade nepovažuje

trest pre vodiča za dostatočný však nepostačuje na zistenie, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorá
vzhľadomnaintenzitu,trvaniearozsahpôsobeniavyžadujenáhraduvpeniazoch.“(RozsudokKrajského
súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/441/2016, zo dňa 28.06.2017). Konajúci súd podľa jeho názoru nesprávne
zhodnotil pričinenie sa následku samotného nebohého. Ten bol pod vplyvom alkoholu a nasadol do
vozidla k vodičovi, ktorý bol rovnako pod vplyvom alkoholu a nebol spôsobilý viesť motorové vozidlo. V

kontexteuvedeného konštatoval,ženebohýzásadneprispelknásledku,atovyššoumierouakoje50%.
Mal za bezvýznamné, či bol alebo nebol držiteľom vodičského oprávnenia. Za rozhodujúce považoval,
že sám pod vplyvom alkoholu dobrovoľne absolvoval jazdu s vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu.
Tieto skutočnosti mali zásadný vplyv na následok, kedy prispenie nebohého bolo v zásadne vysokej
miere. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo

dňa 01.06.2023 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 32C/62/2017 zmenil tak, že žalobu voči žalovanému
2/ v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému 2/ voči žalobcom nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % alebo alternatívne rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 01.06.2023 v právnej
veci vedenej pod sp. zn. 32C/62/2017 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal žalovanému 2/
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v rozsahu 100 %.

45. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedli, že odvolanie žalovaného 1/ je postavené
celkom na dvoch argumentoch, a to že:
1. - údajne § 104 OZ nemožno vykladať tak, žeby v jeho dôsledku začala za rok od poistnej udalosti
plynúť premlčacia doba vo vzťahu k poistenému, ale iba k poisťovateľovi, pričom rozdielom má byť,

či žalovaný 1/ ne/mal uzatvorené povinné zmluvné poistenie, k čomu žalovaný 1/ zároveň dodáva, že
žalovaný 1/ by nemal za svoju ujmu znášať dlhšiu premlčaciu dobu;
2. - údajne poukaz na § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. neobstojí, a bez ďalšieho uvádza, že to, čo
platí v otázke premlčania voči poisťovateľovi sa automaticky nevzťahuje na poisteného. Mali za to, že
odvolanie žalovaného 1/ obsahuje iba svojvoľný výklad citovaných ustanovení zo subjektívneho pohľadu

žalovaného 1/ bez ďalšieho. Predmetné odvolanie vzhľadom k tomu považovali za čisto formálne
uplatnenie opravného prostriedku, bez naplnenia odvolacieho dôvodu, a teda nedôvodné.
Predmetnú námietku vo vzťahu k § 104 OZ nepovažovali za dôvodnú, keďže podľa § 104 OZ pri
právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti, čo označili zaúplne jednoznačný výklad predmetného ustanovenia. Začiatok premlčacej doby na uplatnenie nároku
na poistné plnenie je určený v ustanovení § 104 OZ objektívne, a to pre všetky druhy poistenia. Ide podľa
nich o ustanovenie, kedy je normovaný špeciálny právny režim začiatku plynutia premlčacej lehoty pri

právach na plnenie z poistenia. Toto právo vznikne, ak nastala poistná udalosť, s ktorou je spojený vznik
povinnosti poisťovateľa plniť. Uviedli, že pre dĺžku premlčacej lehoty zákon ani žiaden osobitný právny
režim neustanovuje, preto sa uplatní
všeobecný režim § 101 OZ; premlčacia lehota bude preto aj v týchto prípadoch trojročná. Nesprávna
je vzhľadom k tomu podľa nich aj následná námietka, že by žalovaný 1/ mal znášať dlhšiu premlčaciu

lehotu. Žalovaný 1/ podľa nich neznášal dlhšiu - štvorročnú premlčaciu lehotu, zákon iba posúval jej
začiatok plynutia na deň, ktorý je svojím číselným označením zhodný s číselným označením dňa, v
ktorom došlo k poistnej udalosti; a medzi týmito dvoma dňami, t. j. dňom poistnej udalosti a dňom
začatia a plynutia premlčacej lehoty však musel uplynúť jeden rok, ktorá osobitná jednoročná lehota je
ustanovená na to, aby v rámci nej mohlo dôjsť k skončeniu vyšetrovania poistnej udalosti a predstavuje
tak zvýšenú právno-ochrannú funkciu súkromného poistného práva. Vo vzťahu k § 15 ods. 2 zákona č.

381/2001 Z. z. a z nej vyvodenému podľa nich svojvoľnému záveru Žalovaného obdobne poukázali na
nesprávny výklad. Toto ustanovenie (ktoré má charakter lex specialis) považovali za potrebné vykladať
tak, že na premlčanie nároku na náhradu škody i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k
poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje

právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 OZ (ktorá má charakter lex generalis),
podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy. Inak povedané, uvedené
ustanovenie upravuje to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky
premlčacej doby. To, že obe ustanovenia v kontexte právnej úpravy premlčania žalovaný 1/ iba využil k

dotvoreniu svojvoľného právneho výkladu, ktorý by zapadol do jeho uplatneného odvolacieho dôvodu, a
to navyše aj napriek skutočnosti, že s výkladom predmetných ustanovení sa súd prvej inštancie náležite
vysporiadal, čo odôvodnil na viacerých miestach odôvodnenia rozsudku, ešte podľa nich neznamená
reálne naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu žalovaným 1/. Práve naopak, označili za evidentné,
že pre naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu, je iba takéto subjektívne vyjadrenie žalovaného 1/

nepostačujúce.

46. K odvolaniu žalovaného 2/ žalobcovia v odvolacej replike zhrnuli, že odvolanie žalovaného 2/ je
postavené celkom na šiestich argumentoch, a to že:
- údajne § 104 OZ nemožno uplatniť, pretože má prednosť zákon č. 381/2001 Z. z.;

- údajne by mal poškodený znášať nielen pomernú časť spôsobenej škody, ale v náhrade nemajetkovej
ujmy by sa malo zohľadniť aj jeho spoluzavinenie;
- namieta údajné neskúmanie citových väzieb medzi žalobcami a nebohým synom žalobcov, a bez
ďalšieho dodáva, že podľa jeho názoru išlo o bežné rodinné väzby;
- domnieva sa, že súd prvej inštancie neskúmal majetkové pomery žalovaného 1/ a obáva sa,

aby prípadná náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcov nebola zároveň prostriedkom bezdôvodného
obohatenia;
- bez ďalšieho sa domnieva, že nebohý mal údajne prispieť k následku vyššou mierou ako je 50 %;
- bez ďalšieho uvádza, že napadnutý rozsudok má chybné a nedostatočné odôvodnenie;
Na základe toho žiada žalovaný 2/ vo vzťahu k nemu zamietnuť žalobu a priznať mu trovy, alternatívne

zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať mu trovy.
Žalobcovia poukázali na to, že prevažná časť argumentov v odvolaní žalovaného 2/ je totožná ako
prezentovaná v konaní pred súdom prvej inštancie. Zvyšok predmetného odvolania tvoria subjektívne
domnienky žalovaného 2/, ako a do akej miery mal súd prvej inštancie ešte podľa jeho názoru viesť
dokazovanie. Následne predmetné odvolanie je zahltené citáciou z iných rozsudkov, ktoré pojednávajú

o inom skutkovom stave či citáciou paragrafového znenia (napr. § 220 ods. 2 CSP), avšak iba s odkazom
na odvolací dôvod, bez konkrétneho naplnenia toho - ktorého odvolacieho dôvodu. Tým je odvolanie
žalovaného zbytočné, či skôr „umelo“ rozsiahle a bez relevantnej odvolacej argumentácie, avšak aj
napriek tomu je podľa nich nedôvodné. Absolútne nesúhlasili so subjektívnymi názormi žalovaného 2/,
podľa ktorého by mala byť u poškodeného zohľadnená ešte vyššia miera spoluzavinenia, a že nebohý

mal údajne prispieť k následku vyššou mierou ako je 50 %. Nespochybnili, že samotná závažnosť
ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, a rozumeli, že pri určení
tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (keďže tietookolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah
spôsobila) avšak správanie zosnulého syna žalobcov, teda samej dotknutej osoby ako účastníka cestnej
premávky pri neoprávnenom zásahu, ktorým došlo k jeho smrti, podľa nich vykazovalo podstatne

nižšiu, nezrovnateľnú mieru zavinenia zásahu, než v prípade škodcu, keďže nebohý jednak nebol
držiteľom vodičského oprávnenia, ďalej motorové vozidlo neriadil a zároveň nebolo preukázané, že by
bol vyzvaný na pripútanie sa bezpečnostným pásom, čím naň nemožno klásť zodpovedať za konanie
vodiča. Z uvedeného dôvodu malo byť podľa nich právne významným a určujúcim kritériom pre určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch práve miera zavinenia škodcu. Preto zastali názor, že

pri hodnotení zavinenia je potrebné hrubú mieru zavinenia pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť
podstatne prísnejšie. Tento neoprávnený zásah sa mal v napadnutom výroku súdu prejaviť v prísnejšej
výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Predsa potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej
úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu; v neposlednom rade už len preto, že vyššia miera zavinenia
je vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená. Preto, pokiaľ súd prvej inštancie
krátil náhradu vo výške 25 000,00 Eur o 50 %, bez ohľadu na vyššie uvedené, potom sa míňal aj

samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má v rámci primeraného zadosťučinenia
sledovať predovšetkým funkciu satisfakčnú. Rovnako zastali názor, že pokiaľ ide o odôvodnenie súdu
prvejinštancieoprihliadnutínadôsledkytrestnéhokonania,zhľadiskaposudzovaniavýškyuplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je významné prejavenie ľútosti, priznanie sa a
uloženie trestu odňatia slobody páchateľovi trestného činu usmrtenia. Pri zohľadnení, že nemajetková

ujma v peniazoch nemá plniť likvidačný charakter a samozrejme, pri braní ohľadu na skutočnosť, že
výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože
tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale s dôrazom, že jej cieľom má byť satisfakcia za spôsobený zásah do
súkromného a rodinného života, zotrvali na tom, že nimi uplatnená výška uvedenému cieľu primerane
zodpovedala; zároveň mali za zrejmé, že tá aj s ohľadom na právnu prax v žiadnom prípade neslúžila

na neprípustné obohacovanie žalobcov, na druhej strane by tiež nemala likvidačný charakter u škodcu.
Považovali za žalostné, že aj napriek tomu bola súdom prvej inštancie neprimerane až o 50 % znížená.
Svoj názor opreli aj o nález Ústavného súdu SR 288/2018 z 5.12.2017, podľa ktorého: „Pri určovaní
výšky nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu
činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich

judikatúrebytak-malexistovaťvzťah-priamejúmernosti-medzizávažnosťouujmyavýškou-priznanej
náhrady.“ V tejto súvislosti odkázali na odvolanie žalobcov, kde poukázali celkom na 11 rozhodnutí
krajských súdov, NS SR a okresného súdu vo veci nemajetkovej ujmy za smrť dieťaťa, pričom ani v
jednom z prípadov, bez rozdielu na plnoletosť nebohého dieťaťa čí ďalšie dôsledky, nebolo priznaná
nižšia náhrada než vo výške 17.000 €, keď v tomto prípade súd prvej inštancie podliezol omnoho

nižšiu hodnotu (12.500 €). Preto domnienky žalovaného 2/, na ktorom postavil predmetné odvolanie
o údajnom nedostatočnom skúmaní citových väzieb medzi žalobcami a nebohým, ďalej domnienke, či
súdom prvej inštancie priznaná nemajetková ujma náhodou nemá charakter bezdôvodného obohatenia,
nie sú podľa nich na mieste. Následný subjektívny názor žalovaného 2/, do akej miery a intenzity mal
ešte súd prvej inštancie pri preskúmavaní a hodnotení dôkazu zachádzať, však nie je pre podstatný,

keďžesamotnévyhodnoteniedôkazovjevzmysleust.§191ods.1CSPdoménou,výhradouprávesúdu
(súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy). Navyše žalovaný 2/ nemal nijako sťaženú dôkaznú pozíciu,
preto uvádzanie predmetného odvolacieho dôvodu, považovali za nenaplnené. V tomto smere nemôže
byť podľa nich postačujúce (keďže odvolací súd je viazaný obsahovým vymedzením odvolacieho
dôvodu), aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné

ustanovenie, s tým, že žalovaný 2/ iba s nesprávnym právnym názorom súdu nesúhlasí a opäť iba
opakujeargumenty,sktorýmisažalobcoviaužvpriebehukonanianáležitevysporiadali,keďžetietoboliv
konaní jednoznačne vyvrátené. Taktiež zastali názor, že nie je ani povinnosťou súdu poskytnúť odpoveď
na každú pripomienku či námietku, nemôže preto len tento predpoklad a nesúhlas žalovaného 2/ s
argumentáciou súdu byť postačujúci na naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu. Pokiaľ žalovaný 2/

bez ďalšieho uvádza, že napadnutý rozsudok má chybné a nedostatočné odôvodnenie, a k tomu pripája
ibacitáciu§220ods.2CSP,zuvedenéhovyvodili,žeaniodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP
preto v kontexte námietok žalovaného 2/ naplnený nie je. Žalovaný navyše odvolací dôvod spočívajúci
v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, ktorý by bolo možné subsumovať pod odvolací dôvod podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v odvolaní žalovaného 2/ ani len nenamieta. Otázka porušenia princípu

práva na spravodlivý proces, čo žalovaný 2/ ani nenamieta v kontexte uplatnených odvolacích dôvodov,
by bola podľa nich dôvodná jedine vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania, s ktorou sa súd
prvej inštancie opomenul vysporiadať. Preto v kontexte podľa nich nedôvodne uplatnených námietok
žalovaného 2/ sa pridržali názoru, že napadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený, pričom postupnecelkom v rozsahu 27 strán je náležite vysvetlené, na základe akých dôkazov a argumentov dospel súd
prvej inštancie ku konkrétnemu rozhodnutiu (s výnimkou otázky náhrady trov odvolacieho konania).
Žiadali, aby v nadväznosti na argumenty uvedené vyššie ako aj v odvolaní žalobcov v zmysle ust. §

390 CSP rozhodol odvolací súd vo veci sám tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcom
voči žalovaným nárok na náhradu trov konania ako aj trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

47. V odvolacej duplike na vyjadrenie žalovaného 2/ k ich odvolaniu žalobcovia iba zopakovali
svoje argumenty uvedené vo vyjadreniach k odvolaniam žalovaných. Konkrétne uviedli, že vyjadrenie

žalovaného2/kichodvolaniuakodvolaniužalovaného1/obsahujetotožnéargumenty,ktoréžalovaný2/
už raz uviedol vo svojom odvolaní z 5.6.2023, či prezentoval pred súdom prvej inštancie, a ku ktorým sa
už vyjadrovali vo vyjadrení zo dňa 6.7.2023, resp. náležite vyvrátili v konaní pred súdom prvej inštancie.
Vyjadrenie žalovaného 2/ stojí teda na nasledovných argumentoch:
- Žalovaný 2/ teda v 1. argumente opätovne uvádza, že sa nestotožňuje so záverom konajúceho súdu
vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania, a že § 104 OZ nemožno uplatniť, pretože má

prednosť zákon č. 381/2001 Z. z.;
- V 2. argumente žalovaný 2/ iba skonštatoval, že sa nestotožňuje so súdnym vyhodnotením uplatnenej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, kedy uplatnené nároky súd prvej inštancie považoval za primerané
a následne ich znížil o 50 % z dôvodov na strane nebohého.
- V 3. argumente žalovaný 2/ nesúhlasí s tvrdeniami žalobcov v odvolaní, že prejavenie ľútosti

nepostačuje, pričom k tomu iba cituje ust. § 13 OZ a úryvok z rozsudku v právne nesúvisiacej veci
ohľadom satisfakcie potrestaním v trestnom konaní.
- Vo 4. argumente žalovaný 2/ uvádza, že podľa jeho názoru, nebohý údajne prispel k následku vyššou
mierou než je 50 %.
- Na základe toho žiada žalovaný 2/ vo vzťahu k nemu zamietnuť žalobu a priznať mu trovy, alternatívne

zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať mu trovy.
K argumentu č. 1 uviedli, že predmetnú námietku vo vzťahu k § 104 OZ nepovažujú za dôvodnú,
keďže podľa § 104 OZ pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok
po poistnej udalosti, čo je úplne jednoznačný výklad predmetného ustanovenia. Začiatok premlčacej
doby na uplatnenie nároku na poistné plnenie je určený v ustanovení § 104 OZ objektívne, a to pre

všetky druhy poistenia. Ide o ustanovenie, kedy je normovaný špeciálny právny režim začiatku plynutia
premlčacej lehoty pri právach na plnenie z poistenia. Toto právo vznikne, ak nastala poistná udalosť, s
ktorou je spojený vznik povinnosti poisťovateľa plniť. Pre dĺžku premlčacej lehoty zákon žiaden osobitný
právny režim neustanovuje, preto sa uplatní všeobecný režim § 101 OZ; premlčacia lehota bude preto
aj v týchto prípadoch trojročná. Zákon iba posúva jej začiatok plynutia na deň, ktorý je svojím číselným

označením zhodný s číselným označením dňa, v ktorom došlo k poistnej udalosti; a medzi týmito dvoma
dňami, t. j. dňom poistnej udalosti a dňom začatia a plynutia premlčacej lehoty však musí uplynúť jeden
rok, predovšetkým preto, aby mohlo dôjsť k skončeniu vyšetrovania poistnej udalosti a predstavuje
tak zvýšenú právno-ochrannú funkciu súkromného poistného práva. Vo vzťahu k § 15 ods. 2 zákona
č. 381/2001 Z. z. a z neho vyvodenému svojvoľnému záveru žalovaného 2/ obdobne poukázali na

nesprávny výklad. Toto ustanovenie (ktoré má charakter lex specialis) mali za potrebné vykladať tak,
že na premlčanie nároku na náhradu škody i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí
rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi
(poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava
premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 OZ (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto

právopremlčujevovšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobe,pretožeprávonanáhradunemajetkovejujmy
v peniazoch, je právom majetkovej povahy. Uvedené ustanovenie upravuje, že vo vzťahu k obidvom
subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby. To, že obe ustanovenia v kontexte
právnej úpravy premlčania žalovaný 2/ iba využil k dotvoreniu svojvoľného právneho výkladu, ktorý by
zapadol do ním uplatneného odvolacieho dôvodu, a to navyše aj napriek skutočnosti, že s výkladom

predmetných ustanovení sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal, čo odôvodnil na viacerých miestach
odôvodnenia rozsudku, ešte podľa nich neznamená reálne naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu
žalovaným 2/. Práve naopak, označili za evidentné, že pre naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu,
je iba takéto subjektívne vyjadrenie žalovaného 2/ nepostačujúce a predstavuje iba formálne uplatnenie
opravného prostriedku, bez naplnenia odvolacieho dôvodu.

K argumentu č. 2 žalobcovia uviedli, že žalovaný 2/ opakovane nesúhlasí so súdnym vyhodnotením
výšky uplatnených nárokov a už vo svojom odvolaní, na ktoré odkazuje, bez ďalšieho namietal intenzitu
súdneho vyhodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti zdôraznili, že samotné vyhodnotenie dôkazov je v
zmysleust.§191ods.1CSPvýhradnýmprávomsúdu(súdhodnotídôkazypodľasvojejúvahy).Navyše,žalovaný 2/ nemal nijako sťaženú dôkaznú pozíciu. Mali preto za nedôvodné a zároveň nezrozumiteľné
uplatňovanie tohto, ani len bližšie nešpecifikovaného argumentu ako odvolacieho dôvodu. Je podľa
nich nepostačujúce (keďže odvolací súd je viazaný obsahovým vymedzením odvolacieho dôvodu), aby

namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie s tým,
že žalovaný 2/ s (údajne) nesprávnym právnym názorom súdu nesúhlasí bez uvedenia relevantných
argumentov; len uvádzaný nesúhlas žalovaného 2/ s argumentáciou súdu nemôže byť postačujúci
na naplnenie predmetného odvolacieho dôvodu. Na uvedené upozornili už vo vyjadrení zo 6.7.2023,
kedy žalovaný 2/ bez ďalšieho argumentoval, že napadnutý rozsudok má v tomto kontexte chybné

a nedostatočné odôvodnenie, a k tomu pripojil iba citáciu § 220 ods. 2 CSP. Žalovaný 2/ pritom
paradoxne ani len odvolací dôvod spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, ktorý by bolo
možné subsumovať pod odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nenamietal [keďže proti
výrokom III., V., VII. a VIII. rozsudku, voči ktorým podal dňa 5.6.2023 odvolanie, uviedol iba odvolací
dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP].
K argumentu č. 3 uviedli, že žalovaný 2/, ako vyplýva z textu jeho vyjadrenia, nedôvodne priorizuje

dôležitosť argumentu o prejavení ľútosti pôvodcu zásahu, čo je podľa jeho názoru jediné relevantné
v kontexte priznania satisfakcie, resp. jej výšky. V súlade s inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, zotrvali na názore, že z hľadiska posudzovania výšky uplatneného nároku na jej náhradu,
nie je prejavenie ľútosti zo strany páchateľa trestného činu usmrtenia významné, pretože opačný prípad
by nesledoval satisfakčnú funkciu primeraného zadosťučinenia. Žalovaný 2/ si, vychádzajúc z jeho

vyjadrenia,zrejmeabsolútneneuvedomuje,čojecieľomsatisfakciezaspôsobenýzásahdosúkromného
a rodinného života. Už v odvolaní poukázali celkovo na 11 rozhodnutí krajských súdov, NS SR a
okresného súdu vo veci nemajetkovej ujmy za smrť dieťaťa, pričom ani v jednom z prípadov, bez
rozdielu na plnoletosť nebohého dieťaťa či ďalšie skutočnosti, nebola priznaná nižšia náhrada, než vo
výške 17.000 €. Zdôraznili, že v tomto prípade súd prvej inštancie priznal omnoho nižšiu sumu (12.500

€), keď krátil požadovanú náhradu vo výške 25 000,00 € o 50 %. Zdôraznili, že žalovaný 2/ namieta
dokonca aj túto (zníženú) výšku nemajetkovej ujmy. Považovali to za prekvapivé a domnievali sa, že
žalovaný 2/ touto argumentáciou sleduje jedine to, aby sa na výšku nárokov nazeralo spôsobom, že
za smrť blízkej osoby (dieťaťa) a nezvratný emocionálny zásah do života jeho najbližších (rodičov),
je dostatočná primeraná kompenzácia formou prejavenej ľútosti. Takýto spôsob uvažovania v celom

rozsahu odmietli a považujú ho v danom kontexte za neprípustný a nemorálny. V súdnej praxi sa síce
nájdu aj (neprávoplatné) rozhodnutia, kedy sa odškodnenie obetí drží na spodnej hranici, ale ide skôr o
výnimočné prípady, ktoré sú neskôr z dôvodu arbitrárnosti nahradené novým rozhodnutím priznávajúcim
zásadne vyššiu čiastku náhrady. Vychádzajúc z hierarchie európskych aj vnútroštátnych spoločenských
hodnôt sledujúcich bezpodmienečnú ochranu ľudského života sa objektívny základ pre stanovenie

výšky odškodnenia za zničenie najbližších rodinných väzieb pohybuje štandardne v rozsahu 40.000
- 50.000 €. Pri zohľadnení všetkých doposiaľ nimi uvádzaných argumentov (v žalobe a následných
podaniach, odvolaní žalobcov, vyjadrení z 6.7.2023 či argumentoch uvedených vyššie) v kontexte
uplatnenej náhrady zdôraznili, že je potrebné vnímať a pozrieť sa na uvedenú
sumu cez limit poistného plnenia, ktorý je v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. zákona

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov nastavený na niekoľko miliónov EUR. Vychádzajúc z
uvedeného vyvodili, že nimi uplatnená náhrada reálne predstavovala iba nepatrné percento zo zákonom
stanoveného limitu.
Podľa ust. § 7 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona platí: „Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného

plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej a/ 5 240 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm.
a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených;“
Vzhľadom k uvedenému mali vyššie namietaný argument žalovaného 2/ (preferujúci dôležitosť
prejavenej ľútosti) za absolútne nedôvodný a neopodstatnený, nezohľadňujúci fakt, že ako poškodení
požadujú iba primeranú (!) satisfakciu za stratu blízkej osoby. Mali za to, že nie je dôvod čiastky

odškodneniapriznávaťvneprimeranenízkychsumách.Naopak,súpresvedčení,žejepotrebnébudovať
súdnu prax a prijať také pravidlá, aby finančná kompenzácia bola vyvážením znehodnotených úzkych
citových väzieb a zároveň sa v nej odzrkadľovala hierarchia spoločenských hodnôt. V neposlednom rade
by mala finančná kompenzácia tiež reflektovať vývoj ekonomiky a cien.
K argumentu č. 4 absolútne nesúhlasili so subjektívnymi názormi žalovaného 2/, podľa ktorého by mala

byť u nebohého zohľadnená ešte vyššia miera spoluzavinenia, t. j., že mal údajne prispieť k následku
vyššou mierou než 50 %. V plnom rozsahu sa pridržali už uvedeného, a síce, že rozumejú potrebe
prihliadať pri určení výšky odškodnenia aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Trvali
však na tom, že správanie nebohého pri neoprávnenom zásahu, resp. bezprostredne pred zásahom,ktorým došlo k jeho smrti, vykazovalo podstatne nižšiu, nezrovnateľnú mieru zavinenia, než v prípade
škodcu. Uvedené vyvodili už len zo skutočností, že nebohý (i) jednak nebol držiteľom vodičského
oprávnenia, (ii) motorové vozidlo neriadil a (iii) nebolo preukázané, že by bol vyzvaný na pripútanie sa

bezpečnostným pásom. Z uvedených dôvodov na nebohého nemožno klásť zodpovednosť za konanie,
resp. opomenutie zo strany škodcu/vodiča. Sú presvedčení, že významným a určujúcim kritériom pre
určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je práve miera zavinenia škodcu. Uviedli, že
v každom z obdobných prípadov súdnej praxe, na ktorý poukázali v ich odvolaní, bola hrubá miera
zavinenia pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotená podstatne prísnejšie. Aj s odkazom na uvedené

argumentovali, že neoprávnený zásah sa mal v napadnutom výroku súdu prvej inštancie prejaviť v
prísnejšej výške stanovenej relutárnej satisfakcie; v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu
(v neposlednom rade už len preto, že vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu do
osobnostných práv zosilnená). Vzhľadom na vyššie uvedené považovali za zrejmé, že vyjadrenie
žalovaného 2/ neobsahuje žiadne nové argumenty, nie je spôsobilé vyvrátiť tvrdenia, na ktorých je
postavené odvolanie žalobcov (keďže k podstatným argumentom ich odvolania dokonca nezaujal

žiadne stanovisko). Vyjadrenie žalovaného 2/ podľa nich predstavuje iba stručnú rekapituláciu už skôr
podaného, nedôvodného odvolania žalovaného 2/.

48. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

49. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi
podaných odvolaní podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods.
1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolania
žalobcov voči zamietajúcim častiam výroku rozsudku súdu prvej inštancie, odvolanie žalovaného 1/
proti vyhovujúcim častiam vo vzťahu k žalovanému 1/ a aj odvolanie žalovaného 2/ nie sú dôvodné.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v
rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil
(§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho skutkovými a právnymi závermi stotožňuje a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaniach uvádzané argumenty nie sú spôsobilé

privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver premietnutý do výrokov napadnutého
rozsudku, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho
dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu

aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle

ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho
konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní

dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo
na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené ich očakávania a že súd prvej inštancie
nerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie ich práv na spravodlivé súdne

konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na
spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda bude vyjadrovať stručne len k odvolacím námietkam
strán sporu.

50. Žalobcovia podali odvolanie expresis verbis proti výrokom V., VI. a VII. napadnutého rozsudku, t. j.

proti vyhovujúcemu výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcom každému sumu 12.500 eur titulom
nemajetkovej ujmy, proti zamietajúcemu výroku o zamietnutí náhrady nemajetkovej ujmy vo zvyšku a
proti výroku o vzájomnej náhrade trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/. Žalovaný 1/
podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie výslovne v celosti, t. j. aj proti výrokom, ktorýmibola žaloba žalobcov proti nemu zamietnutá. Žalobca 2/ podal odvolanie aj proti výroku, ktorými bolo
rozhodnuté o vzájomnom nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/. Skôr,
ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolaní žalobcov a žalovaného 1/ v tomto rozsahu,

zaoberal sa posúdením prípustnosti týchto odvolaní v tomto rozsahu.

51. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Uvedené ustanovenie rieši problematiku aktívnej procesnej legitimácie na podanie odvolania. Ide o
subjektívnu podmienku predpísanú zákonom, ktorá musí byť splnená na to, aby odvolanie mohlo byť

odvolacím súdom vecne prejednané.

52. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
V prípade podania odvolania neoprávnenou osobou odvolací súd bez toho, aby skúmal obsah
napadnutého rozhodnutia, odvolanie odmietne.

53. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 386 písm. b) CSP s prihliadnutím na ust.
§ 359 CSP a rozsah podaných odvolaní žalobcov a žalovaného 1/, ktorými je v zmysle § 379 CSP
odvolací súd viazaný, odvolanie žalobcov proti vyhovujúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie vo
vzťahu k nim, odvolanie žalovaného 1/ proti zamietajúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie vo
vzťahu k nemu a odvolanie žalobcu 2/ proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o vzájomnom nároku

na náhradu trov konania medzi žalobkyňou 1/ a žalovanými 1/, 2/, teda proti výroku, ktorý sa ho netýka,
ako odvolania podané neoprávnenými osobami odmietol.

54. Pokiaľ ide o zvyšný rozsah podaných odvolaní, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho
uznesenia zo dňa 30.11.2022 č. k. 4Co/63/2021-236, v ktorom uviedol, že žalobcovia si podanou

žalobou uplatnili voči žalovaným dva nároky, a to nárok na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených
nákladoch na pohreb a pomník ich nebohého syna a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
im zásahom žalovaného 1/ ako vinníkom dopravnej nehody do ich osobnostných práv, keď vo vzťahu
k obom týmto žalobou uplatneným nárokom obaja žalovaní vzniesli námietky ich premlčania. Odvolací
súd pre účely posúdenia opodstatnenosti týchto námietok premlčania žalovanými vznesených voči

obom nárokom žalobcov vyslovil v zrušujúcom uznesení pre súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods. 2
CSP záväzný právny názor, že aplikácia ust. § 104 OZ pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky
premlčania žalovanými je nutná vzhľadom na právnu vetu rozhodnutia č. 1 prijatého na zasadnutí
Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22.06.2022, založenej na
podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021, podľa

ktorého „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13
ods. 2 OZ) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom
hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia doba na jeho
uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 OZ)“. Z uvedeného právneho záveru prijatého na

tomto zasadnutí Občianskoprávneho kolégia NS SR je potom možné jednoznačne vyvodiť, že rovnaký
záverjenutnéprijaťajkposúdeniuzačiatkuplynutiapremlčacejdobyvovzťahuknárokompoškodených
z dopravných nehôd pokiaľ ide o majetkovú škodu, nakoľko ide taktiež o nároky na náhradu škody podľa
zákona č. 381/2001 Z. z., t. j. o nároky titulom poistného plnenia a niet žiadneho rozumného dôvodu pre
prijate iných právnych záverov. Uvedený názor odobrilo aj rozhodnutie NS SR sp zn. 9Cdo/181/2020,

podľa ktorého nie je dôvod odchýliť sa od záveru najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutí R 3/2022 o
začatí plynutia premlčacej doby aj na uplatnenie nároku titulom majetkovej škody spôsobenej dopravnou
nehodou.

55. Vo vzťahu k vtedy namietanej absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ pri nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dal v zrušujúcom uznesení do pozornosti vyššie uvedené
rozhodnutie č. 1 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.06.2022, ktoré dovtedajšie
rozdielnosti v súdnej praxi a rôznosť právnych názorov prezentovaných v nej zjednotilo a dospelo k
jednoznačnému záveru o pasívnej vecnej legitimácii poisťovní v konaniach s týmto predmetom sporu,
nakoľko súdna prax súdov všetkých stupňov prešla vývojom, ktorý odobril aj Ústavný súd SR uznesením

zo dňa 11.10.2016 sp. zn. III.ÚS 666/2016, keď odmietol sťažnosť spoločnosti KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, smerujúcu proti rozsudku odvolacieho súdu o priznaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu povinného zmluvného poistenia a uviedol zásadné argumentačné
línie v prospech subsumovania nemajetkovej ujmy pod poistné krytie povinného zmluvného poistenia.ÚS SR za esenciu sťažnosti označil otázku interpretácie ust. § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP obsahujúceho
pojem „škoda na zdraví“ v tom, či možno pod ňou chápať aj nemajetkovú ujmu v zmysle ust. § 11
až 13 OZ. Priklonil sa k extenzívnemu výkladu pojmu škoda, aplikovaného okresným a i krajským

súdom v danej veci, ktorý mal za eurokonformný a vyplývajúci z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý
nehovorí o samostatnom od pojmu „škoda“ oddelenom pojme „nemajetková ujma“, ale o „škode z
dôvodu nemajetkovej ujmy“. Hlavné argumenty ÚS SR, na základe ktorých zahrnutie nemajetkovej
ujmy podľa ustanovení OZ o ochrane osobnosti pod pojem „škoda podľa ZoPZP“, nemal za arbitrárne
a ústavne neakceptovateľné, možno zhrnúť tak, že súdy musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale

aj vôľu unijného tvorcu príslušnej právnej regulácie, ustálil primát práva EÚ a vôle unijného tvorcu, s
tým, že tradičné chápanie pojmu škoda musí ustúpiť európskemu chápaniu v zmysle eurokonformného
výkladu vnútroštátnej právnej normy. ÚS SR konštatoval ústavnú udržateľnosť extenzívneho výkladu
pojmu škoda na zdraví podľa ZoPZP. Pravdepodobne i v nadväznosti na uvedené tak Najvyšší súd SR
na zasadnutí svojho občianskoprávneho kolégia dňa 09.10.2018 prijal rozhodnutie č. 2 za účelom jeho
uverejnenia v zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR v znení právnej vety: „Škodou pre účely

zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je
aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne
legitimovaná.

56. Pokiaľ ide o vtedajšiu odvolaciu argumentáciu žalovaného 2/ viažucu sa k vyhovujúcej časti
pôvodného napadnutého rozsudku voči žalobcovi 2/, ktorou mu súd prvej inštancie priznal nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.500 eur, odvolací súd vtedy dospel k pre súd prvej inštancie
v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP záväznému právnemu záveru, že takáto výška náhrady nemajetkovej

ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby s dôsledkom usmrtenia blízkej
osoby a tým trvalého porušenia práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život, nevybočuje zo
záverov súdnej praxe, neznamená pre oprávnenú fyzickú osobu nenáležité finančné zvýhodnenie
oproti spôsobnej nemajetkovej ujme a ani likvidačné plnenie pre komerčného poistiteľa zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou osobného motorového vozidla, naopak korešponduje so zásadou

proporcionality a ekvity.

57. Odvolací súd sa vtedy vyjadril pre súd prvej inštancie právne záväzne aj k vtedajšej odvolacej
námietke žalobcu 2/, ktorý sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v
pôvodnom rozsudku súdu prvej inštancie vydanom vo veci, ktorý pre účely rozhodnutia o výške tejto

náhrady zohľadnil dokazovaním zistenú skutočnosť, že ich nebohý syn bol pri dopravnej nehode pod
vplyvom alkoholu, na jazdu pred dopravnou nehodou žalovaného 1/ nabádal a nebol počas jazdy
pripútaný. Žalobca 2/ aj vtedy namietal, že jeho stav opitosti neprispel k vzniku tejto nehody, keď výlučne
žalovaný 1/ bol jej vinníkom, poukázal na prísny trest pre žalovaného 1/ vyslovený trestným súdom
v rámci trestného konania vedeného proti nemu, ktorý spoluzavinenie ich syna nezohľadnil. V tejto

súvislosti už vtedy odvolací súd poukázal na rozdielnosť hmotnoprávnych predpisov ako základov pre
rozhodnutie v trestnom konaní o vine a treste obžalovaného a v občianskoprávnom konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy, keď ust. § 13 ods. 3 OZ expresis verbis stanovuje, že výšku tejto náhrady určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zaujal pre súd prvej inštancie záväzný právny názor,

že súd prvej inštancie teda správne pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci postupoval,
ak pre účely posudzovania adekvátnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcu 2/ voči ujme
nemu spôsobenej na konanie syna žalobcov vychádzajúc z dikcie hmotnoprávnej normy daný nárok
upravujúcej prihliadol.

58. Odvolací súd vtedy pre súd prvej inštancie právne záväzne uviedol, že vzhľadom na to, že finančné
prostriedky žalobcov použité na pohreb a pomník ich syna patrili do ich BSM, bol žalobca 2/ oprávnený
uplatniť nárok na náhradu vecnej škody v trestnom (adhéznom) konaní aj za žalobkyňu 1/.

59. Po opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie po jeho novom rozhodnutí vo veci odvolací

súd preskúmaním obsahu predloženého spisového materiálu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
tento sa jeho síce vtedy stručnými, avšak záväznými právnymi názormi, pokynmi a intenciami v novom
konaní pred vydaním nového rozhodnutia vo veci riadil dôsledne a vykonané dokazovanie vyhodnotil
a právne posúdil v súlade s nimi.60. K uvedenému odvolací súd dodáva, že podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa čl. 15 Základných princípov CSP tvoriacich jeho neoddeliteľnú súčasť dôkazy a tvrdenia strán
sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom
žiaden dôkaz nemá predpísanú právnu silu.

61. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré

boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisujepravidlá,zktorýchbymalovychádzaťhodnoteniejednotlivýchdôkazovaichhodnotenievo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

62. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s

poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie

súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

63. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal

za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

64. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod
skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva
k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav

subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje.

65. Prekúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri novom
hodnotení vykonaného dokazovania dodržal jediné zákonné kritérium pre hodnotenie dokazovania
súdom, nakoľko ho vyhodnotil logicky, keď jeho skutkové zistenia z vykonaného dokazovania logiky

vyplývajú, a taktiež sa pri novom právnom posudzovaní výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj
pri posudzovaní opodstatnenosti žalovanými vznesenými námietkami premlčania žalobou uplatnených
nárokov nedopustil žiadneho omylu, keď zistený skutkový stav subsumoval pod správne zvolené právne
normy, ktoré správne vyložil. Rovnako pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa vlastnej úvahy determinovanej výsledkami súdnej praxe nerozhodol svojvoľne, arbitrárne a ani

vybočujúco z nej.

66. Žalovaný 1/ v rámci svojho odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu jeho vyhovujúcich
častí namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ním vznesenú námietku premlčania
žalobou uplatnených nárokov majúc za to, že medzi ním a žalobcami nemožno aplikovať ust. § 104

OZ, nakoľko medzi nimi nejde o poistný vzťah a teda ani o nárok na plnenie z poistenia. Uvedenú
odvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Rozhodnutie č. 1 prijaté na zasadnutí
Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22.06.2022, založené na
podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021, totižmedzi subjektmi na strane žalovaných a tým povinných škodu v danom spore v podobe nemajetkovej
ujmy (a podľa odvolacieho súdu analogicky aj skutočnú škodu) uhradiť nerozlišuje, pričom toto súdne
rozhodnutie NS SR bolo prijaté v spore, ktorého účastníkmi na žalovanej strane boli aj poistený vodič

aj poisťovateľ. Žalovaný 1/ v odvolaní nesprávne namieta, že medzi ním a žalobcami nejde o vzťah z
poistenia, nakoľko podľa § 4 ods. 4 Zákona č. 381/2001 Z. z. poistený má právo, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti. V zmysle dikcie tohto ustanovenia v
prípadetrvaniazodpovednostizaškoduvzniknutúprevádzkoumotorovéhovozidlazaloženejzaplatením

poistného sú teda nároky žalobcov proti obom žalovaným nárokmi na poistné plnenie, pri uplatnení
ktorých sa v zmysle § 104 OZ začiatok premlčacej doby posúva o rok po poistnej udalosti, pričom
nejde o predĺženie premlčacej doby, ako nesprávne v odvolaní argumentuje žalovaný 1/, ale o zákonnú
úpravu neskoršieho začiatku plynutia rovnakej, teda všeobecnej trojročnej alebo osobitnej dvojročnej
premlčacej doby v záujme možnosti riadneho šetrenia poistnej udalosti poisťovateľom, ktorý je v zmysle
zákona č. 381/2001 Z. z. povinný prevziať na seba povinnosti poisteného škodcu a plniť poistné plnenie

poškodeným. Všetky skutkové závery súdu prvej inštancie týkajúce sa vzniku skutočnej škody žalobcov
a vzniku ich nemajetkovej ujmy, teda skutkové okolnosti týkajúce sa vzniku poistnej udalosti, od ktorej sa
posun začiatku plynutia premlčacej doby odvíja, zistenie relevantného času podania žaloby žalobcami
na súd, právne posúdenie začiatku plynutia premlčacích lehôt vychádzajúc z ust. § 104 OZ žalovaný
1/ v odvolaní nenamietal, tieto skutkové zistenia sú preto v spore nesporné a nepredstavujú odvolacie

dôvody, ktorými je odvolací súd viazaný, keď sa navyše odvolací súd s týmito skutkovými zisteniami a
právnymi závermi súdu prvej inštancie aj stotožňuje.

67. Žalobcovia v odvolaní proti zamietajúcej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej
sa zamietnutia náhrady nemajetkovej ujmy nad súdom prvej inštancie priznanú sumu po 12.500 eur

každému zo žalobcov namietali nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie tejto časti
žalobou uplatneného nároku. Vytkli súdu prvej inštancie, že po tom, ako ustálil základ ich nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej im neoprávneným konaním žalovaného 1/, ako aj po
tom, ako dospel k záveru, že im prináleží finančné zadosťučinenie každému vo výške 25.000 eur
vzhľadom na nenapraviteľné následky tohto neoprávneného zásahu žalovaného 1/ vo vzťahu k nim,

keďže v jeho dôsledku došlo k náhlej nečakanej smrti ich syna a tým k doživotnému porušeniu ich
práva na vývoj rodinného vzťahu s ním vo všetkých jeho možných aspektoch, zaoberal sa mierou
spoluzavinenia ich syna, t. j. poškodeného pri dopravnej nehode na vlastnej smrti a dospel podľa nich
k nesprávnemu právnemu záveru o polovičnej miere zavinenia tohto následku a tým k nesprávnemu
záveru o výške náhrady nemajetkovej ujmy prináležiacej žalobcom, a to s poukazom najmä na výsledok

trestného konania vedeného proti žalovanému 1/, ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k.
1T/107/2015-214 zo dňa 18.07.2016 právoplatne v plnom rozsahu uznaný vinným z prečinu usmrtenia
podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, čo v konaní nebolo sporné.

68. Už v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.11.2022 č. k. 4Co/63/2021-236 odvolací súd dal do pozornosti

rozdiel medzi hmotnoprávnym normami trestného konania pre účely rozhodnutia o vine a treste fyzickej
osoby, ktorá sa dopustila konania majúceho znaky tohto prečinu, a hmotnoprávnymi normami civilného
konania podmieňujúcimi dokazovanie v spore o ochranu osobnosti. Na spor o peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy v konaní o ochranu osobnosti súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 13
ods. 3 OZ, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je okrem voľnej úvahy súdu

determinovaná dvoma rovnocennými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za
ktorých k porušeniu práva došlo, pričom zákon má rovnocenne na mysli okolnosti na strane pôvodcu
neoprávneného zásahu a aj na strane poškodeného z jeho neoprávneného zásahu, pretože v dikcii
tejto hmotnoprávnej normy medzi nimi nerozlišuje. Pre účely spravodlivého rozhodnutia o výške náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch prináležiacej pozostalým poškodeného K. R. preto súd prvej inštancie

správne vychádzal z miery závažnosti im vzniknutej ujmy, ktorá je najvyššia možná a nenapraviteľná,
pôsobiaca nezvratne celoživotne, pričom znamená trvalé porušenie ich práva na rodinný život v jeho
najširších intímnych i faktických fyzických aj psychických prejavoch, a to v prítomnosti i budúcnosti, a to
pokiaľ ide o psychickú rovinu vo forme radosti z rozvoja rodinných vzťahov s ich synom a prípadne s jeho
možnými budúcimi potomkami, ako aj v rovine ekonomicko-sociálnej spočívajúcej v prípadnej pomoci v

každodennom živote, v prípadnej starostlivosti o nich v ich starobe a podobne. Ak súd prvej inštancie
dospel k záveru o primeranosti výšky peňažnej náhrady každému po 25.000 eur, jeho právne závery
nevybočujú zo zaužívanej súdnej praxe, neznamenajú žiaden výnimočný exces, nakoľko súdna prax
nie je úplne jednotná a obe strany sporu dali do pozornosti súdne rozhodnutia priznávajúce peňažnúnáhradu za nemajetkovú ujmu aj vo vyššej sume alebo aj v nižšej sume. V samotnom rozhodnutí NS SR
sp. zn. 7Cdo 252/2021, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie pre účely posúdenia začiatku plynutia
premlčacej doby vo vzťahu k žalobou uplatneným nárokom, bola súdmi nižších inštancií priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur za smrť manžela žalobkyne a NS SR vo vzťahu k nej
nevyslovil žiadne výhrady. V preskúmavanej veci suma 25.000 eur každému zo žalovaných je podľa
odvolacieho súdu primeraná vzhľadom na to, že poškodeným bol syn každého jedného z nich v mladom
veku, s ktorým došlo k nenapraviteľnému trvalému prerušeniu ich budúceho za normálneho chodu
predpokladaného doživotného rodinného vzťahu na báze psychickej aj ekonomicko-sociálnej, a to aj vo

vzťahu k jeho budúcim možným potomkom.

69. Následne potom podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil mieru zavinenia
žalovaného 1/ ako v zmysle správneho a trestného práva vinníka dopravnej nehody a páchateľa prečinu
usmrtenia a syna žalobcov ako poškodeného z dopravnej nehody na jej následkoch podľa práva
občianskeho, vychádzajúc zo zistených okolností, za ktorých k dopravnej nehode došlo. Vychádzajúc z

vykonaného dokazovania došlo k zisteniu nesporných skutočností, že žalovaný 1/ spolu s poškodeným
konzumovali v relevantný deň od poobedných hodín nepretržite alkoholické nápoje. Došlo k zisteniu,
že na jazdu motorovým vozidlom bol žalovaný 1/ nabádaný poškodeným, ktorý potreboval odvoz. Došlo
k nespornému zisteniu, že poškodený o stave opilosti žalovaného 1/ mal vedomosť. Taktiež došlo k
zisteniu, že poškodený nebol počas jazdy pripútaný bezpečnostným pásom, za ktorú skutočnosť v

zmysle priestupkových noriem nesie zodpovednosť vodič motorového vozidla, avšak civilný sporový súd
môže takúto zistenú skutkovú okolnosť považovať za pre poškodeného priťažujúcu okolnosť, za ktorej k
neoprávnenému zásahu vodiča do osobnostných práv pozostalých po poškodenom z dopravnej nehody
došlo, keďže aj on sám porušil občianskoprávnu preventívnu zodpovednosť v zmysle § 415 OZ. Miera
spoluzavinenia poškodeného na následkoch dopravnej nehody vo výške 50 % je podľa odvolacieho

súdu v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie adekvátna zistených skutkovým okolnostiam, za
ktorých k dopravnej nehode, resp. k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo.

70. Žalovaný 2/ vo svojom odvolaní namietal podľa neho nesprávne právne posúdenie dôvodnosti ním
vznesenej námietky premlčania nárokov uplatnených žalobcami, a to odvolávajúc sa na uznesenie

NS SR, podľa ktorého pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na
náhradu škody voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. Z. a je podľa § 106 ods.1
OZ rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený preukázateľne dozvedel o škode (napr. dokladu o cene
opravy poškodeného motorového vodidla) a kto za ňu zodpovedá a nie okamih doručenia oznámenia o
výsledku poistného šetrenia zo strany poisťovateľa (ktorým poisťovateľ len oznamuje poškodenému, či

a v akom rozsahu poskytne poškodenému plnenie na uplatnený nárok na náhradu škody). Dovolací súd
k uvedenému záveru dospel z dôvodu, že oznámenie o výsledku poistného šetrenia nie je oznámením
o výške škody, ale oznámením, či a v akom rozsahu bude poisťovateľ plniť v zmysle uzavretej poistnej
zmluvy a prípadných zmluvných, či výkonných limitov plnenia poisťovateľa na uplatnený nárok na
náhradu škody v danom prípade zo strany poškodeného podľa § 15 ods. 1 ZPZ v spojení s ust. § 825 a §

799Občianskehozákonníka).“(UznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Obdo/9/2021
zo dňa 31. 03. 2022).

71. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že vo veci je potrebné aplikovať ust. § 104 OZ v zmysle
Rozhodnutia č. 1 prijatého na zasadnutí Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky dňa 22.06.2022, založeného na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo 252/2021, s ktorým sa odvolací súd v preskúmavanej veci plne stotožňuje.
Navyše ani uznesenie NS SR, na ktoré poukazuje žalovaný 2/, neneguje správnosť záverov uvedeného
rozhodnutia č. 1 Občianskoprávneho kolégia NS SR, nakoľko nepojednáva o neaplikovaní ust. § 104
OZ posúvajúceho začiatok plynutia premlčacej doby o 1 rok po poistnej udalosti, ale uvádza, že pre

začiatokjejplynutiajeirelevantnéskončeniešetreniapoistnejudalostipoisťovňou,kčomurozhodnutieč.
1 občianskoprávneho kolégia nezaujíma iné stanovisko. Uvedené rozhodnutia NS SR sa teda vzájomne
nevylučujú a nie sú vo vzájomnom rozpore.

72. Následne žalovaný 2/ v odvolaní namieta nutnosť prihliadnutia na spoluzavinenie poškodeného z

dopravnejnehodynajejvznikanásledky,čovšaksúdprvejinštancieajurobiladospelpodľaodvolacieho
súdu k správnemu záveru o polovičnej miere spoluzavinenia poškodeného na relevantnom priebehu
udalosti, od ktorej žalobcovia nároky odvíjajú, t. j. presne v súlade s ust. § 13 ods. 3 OZ prihliadol namieru zavinenia okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu žalovaného 1/ do osobnostných práv
žalobcov došlo.

73. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní namieta nesprávnosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcov a poukazuje na súdnu prax, ktorá v určitých prípadoch priznala príbuzným obetí dopravných
nehôd nižšie sumy, odvolací súd uvádza rovnako, ako už uviedol v zrušujúcom uznesení vydanom vo
veci a aj v tomto rozhodnutí vyššie, že v preskúmavanej veci priznaná výška peňažnej náhrady za
nemajetkovú ujmu žalobcov je primeraná ich náhlej celoživotnej nenapraviteľnej ujme, s prihliadnutím

na to, že žili so synom v spoločnej domácnosti, išlo o zdravého syna v mladom veku po dlhoročnej
starostlivosti rodičov o syna v detskom veku s prirodzene očakávanou možnosťou perspektívy širších
rodinných vzťahov až do staroby žalobcov vo všetkých širších aspektoch rodinných vzťahov. Ako už
uviedol odvolací súd vyššie, súdna prax nie je úplne rovnaká, rozhodnutia o výške peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy v obdobných veciach nie sú totožné a úplne zhodné, pričom rozhodnutie súdu
prvej inštancie v danej veci nevybočuje z ich mantinelov, nepredstavuje výnimočný exces, výška

priznanej náhrady sa nachádza v limite danom touto súdnou praxou, nepredstavuje pre žalobcov žiadne
nespravodlivé obohatenie a pre žalovaného 2/ ako komerčnú poisťovňu ani nemožné plnenie. Taktiež
bol podľa odvolacieho súdu správny postup súdu prvej inštancie , ktorý najskôr v rámci svojich právnych
úvah, ktorými vysvetľuje v odôvodnení napadnutého rozsudku výšku priznanej peňažnej náhrady za
nemajetkovú ujmu žalobcov, uvádza sumu, ktorú má za adekvátnu ujme žalobcov, až následne sa

zaoberá spoluzavinením syna žalobcov na dopravnej nehode, a sumu, ku ktorej dospel na základe
predchádzajúcich úvah kráti o mieru spoluzavinenia syna žalobcov na tejto udalosti, keď takýto postup
vo vyhodnocovaní vykonaného dokazovania a v právnom posudzovaní veci je podľa odvolacieho
súdu logický a nie je nezákonný, keď ani žiadna z aplikovaných a na vec sa vzťahujúcich právnych
noriem takýto postup nezakazuje, ani inak nevylučuje, preto možnosť takéhoto podľa odvolacieho súdu

logického postupu v úvahách súdu nie je ani len polemická.

74. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného 2/, že súd prvej inštancie bol povinný pri rozhodovaní
o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy skúmať možnosti žalovaného 1/ na plnenie v priznanej
výške, odvolací súd uvádza, že žalovaný 1/ je muž v mladom produktívnom veku, ktorý netvrdil žiadne

skutočnosti o nemožnosti pravidelného príjmu z pracovného alebo obdobného pomeru napríklad
vzhľadom na zdravotný stav a podobne, preto aj pri zohľadnení dĺžky jeho výkonu trestu odňatia slobody
niet žiadneho rozumného dôvodu pre záver, že by za dobu od dopravnej nehody po rozhodnutie súdu
prvej inštancie, resp. súdu odvolacieho a pri vedomí o svojom neoprávnenom zásahu voči žalobcom
nemohol nakumulovať sumu priznanú súdom prvej inštancie. Zmyslom súdnej ochrany poškodených z

neoprávneného zásahu takej intenzity, aká je predmetom preskúmavaného sporu, je totiž spravodlivé
zadosťučinenie pre poškodených od pôvodcu neoprávneného zásahu, a to aj za cenu určitého, možno aj
značného strádania pôvodcu neoprávneného zásahu, adekvátneho značnosti ujme a tým aj strádaniu,
ktoré majú poškodení z tohto neoprávneného zásahu, práve pre účely zmiernenia značného strádania
poškodených z tohto neoprávneného zásahu.

75. Odvolací súd dospel k záveru aj o správnosti výrokov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konania, t. j. výrokov VII. a VIII. napadnutého rozsudku, ktorými súd prvej inštancie priznal
žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 77,48 % a taktiež
rozhodol, že žalobkyňa v 1. rade ani žalovaný v 1. rade voči sebe navzájom nemajú právo na náhradu

trov konania, a žalobcovi v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v
rozsahu 100 % a žalobcovi v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v
rozsahu77,48%,nakoľkorozhodnutiesúduprvejinštancieotrováchkonaniavplnejmierekorešponduje
s na vec s vzťahujúcou zásadou zodpovednosti za úspech a neúspech v civilnom sporovom konaní,
ako aj so zásadami rozhodovania o trovách konania v sporoch, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia v

prípade úspechu čo do základu plnenia závisí od voľnej úvahy súdu. Odvolacia námietka o nezahrnutí
trov predchádzajúceho odvolacieho konania do rozhodnutia o náhrade trov konania nie je opodstatnená
z dôvodu, že konajúci súd rozhoduje o konečnom nároku na náhradu trov konania (nie o jeho výške), a
to podľa celkovej( konečnej) miery úspechu a neúspechu v spore.

76. V neposlednom rade odvolací súd uvádza, že sú neopodstatnené námietky o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebehkonania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy,
ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď i podľa ústavnej
judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany

sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade
s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol, na základe
akýchprávnychtitulovžalobcoviauplatňujúnároknanáhraduškodyanemajetkovejujmyazrozumiteľne
vysvetlilsvojeprávneúvahyvedúcehokzáveru,ktorýsapremietoldojednotlivýchvýrokovnapadnutého

rozsudku. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú
i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie
stotožňuje.

77. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP vo zvyšku potvrdil.

78. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní
podľa§255ods.1CSPvspojenís§378ods.1CSP.Vzhľadomnaskutočnosť,ževšetkyvovecipodané
odvolania boli podľa odvolacieho súdu neopodstatnené, pomer úspechu a neúspechu sporových strán
v odvolacom konaní je rovnaký a preto podľa § 255 ods. 2 CSP odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

79. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).