Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 23. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/130/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624200523
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624200523.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A. B.,
narodenéhoXX.XX.XXXX,strvalýmpobytomXXXXXC.D.XX,právnezastúpenéhoJUDr.Miroslavom
Chromým, advokátom, so sídlom SNP 33, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanej Slovenskej republike, za
ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava – mestská
časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.423,72 Eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 26C/5/2024-165 zo 16. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.423,72 Eur v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v celom rozsah (druhý výrok).

2. Súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej mu porušením komunitárneho práva žalovanou Slovenskou
republikou, ktorá podľa neho nesprávne implementovala do vnútroštátneho právneho poriadku smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „Smernica č. 2003/88/ES“, resp. „Smernica“). V dôsledku toho mu čas
výkonu služobnej pohotovosti nebol služobným úradom započítavaný do jeho služobného času hasiča
vykonávajúceho štátnu službu na Hasičskej stanici Modrý Kameň a to viedlo k tomu, že fakticky mal

vobdobíjúna2021aždecembra2023priemernýtýždennýslužobný(pracovný)časvyššínežmaximálny
týždenný pracovný čas 48 hodín dovolený článkom 6 písm. b) Smernice.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že spor o náhradu škody z dôvodu porušenia
úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal
právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd prvej inštancie pritom poukázal na čl. 1 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako
právnych aktov Európskej únie, osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať
náhrady spôsobenej škody. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) smernice2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi práva, v rámci minimálnych požiadaviek
na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu
Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia

dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť.
Z uvedených dôvodov je preto žalovaná Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným
subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny orgán, do
pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom
období. K námietke nedostatku miestnej príslušnosti súd prvej inštancie poukázal na § 19 písm. b) CSP

a na to, že zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovanej došlo v
súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania
štátnej služby v územnom obvode Okresného súdu Lučenec.

4. K námietke žalovanej, že na žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru sa smernica
2003/88/ES nevzťahuje, súd prvej inštancie poukázal na jej články 5 a 6 a zhrnul, že smernica upravuje

minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje
sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné, pričom štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne
osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
315/2001 Z. z.“, resp. „ZoHaZZ“) mali zakladať výnimku z pôsobnosti smernice. Služobná činnosť

žalobcu teda patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

5. K predpokladom zodpovednosti žalovanej za škodu súd prvej inštancie uviedol, že tieto podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za
takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo

nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú záväzné
pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia výsledku sa
ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o
cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa

vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Smernice nemajú priamy
účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať
vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci
právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne, ak sú dostatočne jasné a presné a ustanoveniami
smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6

písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v
prípade každého porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto

porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu
v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Súd prvej inštancie vo veci skúmal, či je daný základ nároku
žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) smernice
2003/88/ES, a to naplnenie podmienok v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia

škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

6. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci je splnená,
nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou

určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú
pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ ide o dostatočne
závažné porušenie práva Únie.

7. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko
súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor
EÚ ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo stranyčlenského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia

vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby
mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na
odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V nadväznosti na to dospel súd prvej

inštancie k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice
2003/88/ES mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka)
posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť
i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný

odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V
oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých
opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a
zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako
to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES,

ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov
a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým
úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v

práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na
základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti
spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného
pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (júna 2021 – december 2023). Súd prvej inštancie
vzhľadom na uvedené potom skonštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 2

a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa

satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania

neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len

príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci bolo podľa súdu prvej inštancie právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom
povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie

vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci aj
primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej
úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počascelého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody
na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

8. Na základe toho dospel súd prvej inštancie k záveru, že základ nároku žalobcu je daný. V dôsledku
nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných,
rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva

na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy. Súd prvej inštancie sa stotožnil s
argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice 2003/88/ES mu vznikla ujma, ktorú je možné
analogicky posudzovať podľa § 11 a nasl. OZ vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z

výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a
z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie jún 2021 až december 2023 možno konštatovať, že pri
určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho
limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od
júna 2021 do decembra 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia,
bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný
odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice 2003/88/
ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak
venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno

konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne
vznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo
funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá
forma odškodnenia vzniknutej ujmy. Pokiaľ si žalobca uplatnil svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13
Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny
(zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca
svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného
času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju
svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že

podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje
teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za
primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon
o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady

škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho
živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

9. K námietkam žalovanej voči výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy hodnotil jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú

povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je satisfakcia za spôsobený zásah do
súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa,
rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej
ujmy zaviazaný. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do
fondu pracovného času v žalobnom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od

svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne v rozsahu 1.750,77 hodín.
Pretože žalovaná nerozporovala doklady predložené žalobcom, uvedené súd považoval za nesporné
a vychádzal z takéhoto určenia. K námietke žalovanej o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky súd
prvej inštancie uviedol, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa
(čl. 16 Smernice). Súd tiež uviedol, že jednak nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k

prekročeniu maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná
satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno
ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do
nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovaťz pohľadu, či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou
satisfakciou za neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že

v skutočnosti uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho
odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných
právnych aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by
žalovanou stranou musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

10. Súd prvej inštancie si osvojil spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej
žalobcom v žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života,
jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ
by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že
žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení
Zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v

žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd prvej inštancie sa s takýmto vyčíslením
stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku
konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou
nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je
sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu

by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa
nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

11. Žalovanou vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Začiatok
plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (jún 2021
až december 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES. O rozsahu prekročenia služobného času za mesiac jún 2021 sa žalobca dozvedel po dovŕšení
daného mesiaca, t. j. dňom 01. 07. 2021, pričom trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ by mu

uplynula dňa 01. 07. 2024, pričom žaloba na súd bola podaná dňa 30. 01. 2024, teda pred uplynutím
premlčacej doby, preto nárok žalobcu nebol premlčaný.

12. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody
titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím smernice 2003/88/ES do slovenského

právneho poriadku, konkrétne do ZoHaZZ, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože
žalobca uplatnený nárok v konaní riadne preukázal, súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu
a o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady pomeru úspechu v súlade s § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP.

13. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f)
a h) CSP navrhujúc rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej nárok na plnú náhradu trov konania.

14. V odvolaní namietala, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie nepatrí do kompetencie súdu prvej

inštancie. Súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie
nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES. Takýto záver si okresný súd nemohol
osvojiť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto
súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej
ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou

republikou,muselbynajskôrrozhodnúť,žezákonč.315/2001Z.z.nesprávneprebralsmernicu2003/88/
ES do slovenského právneho poriadku, čo nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani
pre individuálne posúdenie prípadu.

15. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s jej názorom, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou

republikou a Ministerstvom vnútra SR ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom
konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy
potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym
právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušeniepredpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z. z., musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla

vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne,
musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti
(t. j. po prebratí) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť namietaná žalobcom v žalobe, t. j. že zákon č.
315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je
považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného

pracovného času na 48 hodín, neznamená, že by smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z.
prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou skopírovať doslovné
znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. aj vzhľadom na
priamy účinok smernice. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné
považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES. Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho
poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade

v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom
dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody, preto je nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia
smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná
správneanaopak.Súdprvejinštancieopomenul,žeSlovenskárepublikapripreberanísmernicedefacto
neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a

týmani zodpovednosťzanároky,ktorésižalobcauplatňujevtomtosúdnomkonaní,navyšeideonároky,
ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu
v jeho individuálnom prípade. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

16. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných
činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu. Z článku 1 ods. 2
smernice 2003/88/ES vyplýva vecná pôsobnosť smernice 2003/88/ES, ktorá definuje okruh vzťahov,

na ktorá sa má smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t. j. určenia jednotlivých
odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica 2003/88/ES vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3, čl.
1 ods. 4 smernice 2003/88/ES. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený
v čl. 2 ods. 1 smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/
EHS. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa

smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická
nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť)
možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 smernice

89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj
profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a
pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich
právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej

úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor resp. jeho
príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na
úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej

činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa smernica 89/391/EHS
nevzťahuje. Čl. 2 smernice len príkladom vymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“,
preto ak príslušníci Hasičského a záchranného zboru nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to,
že aplikácia ustanovení smernice je aj v tejto oblasti automatická. Rozhodnutie vo veci ,,V-429/09 G.
Fussa“ sa navyše týka „mestského hasiča“ - zamestnanca Stadt Halle, preto ho nie je možné považovať

za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských
hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru
v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné
výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov policajnéhozboru. Pretože smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na

prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Čl.
6 smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 smernice, ktorý umožňuje členským štátom,
aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v
tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

17. V ďalšom žalovaná poukázala na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora,
ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za porušenie
práva Únie, kedy podľa nej žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu,“ ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej

pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť
pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný
zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada
výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na

oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna
činnosť,“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať inej
činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej
iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa, tzn. žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú

odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú
je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o
sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Podľa zásady, ktorá je spoločná
právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude

musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada
a komisia, C-104/89 a C-37/90). Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu
k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany
žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž
v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku

a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto
prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného
času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny
limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u
hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v rozsudku nezoberal. Žalobca v

žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času
odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne
dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.
Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné
bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou

žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, a teda
na začiatku konania. Žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť
spôsobená. Predmet sporu musí byť dostatočne určitý, nárok dôkladne odôvodnený a argumentácia
žalobcu presvedčivá, aby tak v zmysle rovnosti sporových strán bolo možné uplatniť prostriedky
procesnej obrany už v rámci konania pred súdom prvej inštancie, nie až ako reakciu na rozsudok v

zmysle odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu. Žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil
„škodu,“ktorámumalavzniknúťtým,ževykonávalnariadenúslužobnúpohotovosť,zaktorúbolvzmysle
platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný.

18. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanú žalobcovi označila žalovaná za zjavne neprimeranú,

a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri
určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca v konanínepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku prvoinštančným súdom
priznanej sumy. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá

by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti, pričom sa žalobca žalobou
nedomáhal, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti,
ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny)
stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo na
základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje

do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej
žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení
počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od
Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej
pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré
každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol

využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle
zásady kontradiktórnosti je však povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho
osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje, čo riadne preukázané nebolo. Ak by
v dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval,
tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v

prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 OZ,
čo žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť
len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj
z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná
v peniazoch. Vzhľadom na uvedené sú úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na

primeraný odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv celkom bezpredmetné,
nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u
zamestnávateľa. Ak by súd predsa len dospel k záveru, že smernica bola uplatňovaná nesprávne,
nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy (keď žalobca
nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby.

19. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
navrhujúc ho potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie žalovanej
označil za nedôvodné, súd prvej inštancie správne zohľadnil skutkovú aj právnu stránku veci.

20. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1 a 2 CSP a § 379 CSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP (a contrario)
s použitím § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal všetky podstatné odvolacie
námietky žalovanej ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej
inštancie. Okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie
právnehopredpisuasúčasnevecsprávneprávneposúdil.Okresnýsúdvykonaldostatočnédokazovanie
na zistenie skutkového stavu; tento zistil úplne a správne. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, ktoré je podrobné a presvedčivé, v celom rozsahu stotožňuje a naviac dopĺňa ďalšie
skutočnosti podporujúce správnosť napadnutého rozsudku:

23. Predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 6.423,72 Eur z titulu náhrady škody spočívajúcej v
nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný

čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.
11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších právnych predpisov. Žalobca nemajetkovú ujmuvyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej povinnosti za obdobie od júna 2021 do
decembra 2023, t. j. 1.750,77 hod. služobnej pohotovosti, nezapočítanej do pracovného času. Jeho
priemerný pracovný čas za dané obdobie presiahol maximálny týždenný pracovný čas povolený čl. 6

písm. b) Smernice.

24. Ust. § 3 CSP vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu právnych vzťahov,
o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne
spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov.

Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je
oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať
splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti právomoci
civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci
alebo nie, je závislé od jeho obsahu a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím
hmotného (najčastejšie) súkromného práva. Právomoc je jednou z procesných podmienok. Splnenie

tejto procesnej podmienky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo) v každom štádiu konania a na
každej inštancii. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Ak súd zistí nedostatok
právomoci, musí tiež zisťovať existenciu iného príslušného orgánu, ktorý má právomoc vo veci konať
a ktorému je súd povinný vec po zastavení konania postúpiť (§ 10 ods. 1 CSP). Ak takýto štátny orgán
neexistuje, súkromnoprávny spor resp. iná súkromnoprávna vec patrí do právomoci súdu.

25. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovanou jedná o súkromnoprávny spor
týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením úniového práva, súd prvej
inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcom a žalovanou prejednať
a rozhodnúť.

26. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovanej ohľadne pasívnej vecnej legitimácie, odvolací súd
poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú
legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou
rozumiemezhmotnéhoprávavyplývajúcistavsvedčiaciotom,ktojenositeľomuplatnenéhoprávaalebo

povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo
pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej
legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná
legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že
strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej

(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj
bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta.

27. Odvolací súd konštatuje, že žalobca správne v žalobe označil žalovanú, ktorá je pasívne vecne

legitimovanou v spore, keďže predmetom sporu je náhrada škody (spočívajúcej v nemajetkovej ujme)
voči štátu, ktorá vznikla žalobcovi (jednotlivcovi) v súvislosti s nedostatočnou transpozíciou smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

28. Odvolací súd poukazuje na to, že smernice sú súčasťou sekundárneho práva Európskej únie. Podľa

článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj ,,ZEÚ“) ,,je smernica záväzná pre každý
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.“ Smernica nemá všeobecnú záväznosť (ako nariadenie),
pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie (ďalej len ,,členský štát“) a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho

právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného predpisu
a s presnosťou a s jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty (Komisia
p. Poľsku, C-475/07, 12. 02. 2009, bod 49; Komisia p. Luxembursku, C-57/07, 06. 12. 2007, Zb. s.
I-183, bod 10; Komisia p. Španielsku, C-132/04, 12. 01. 2006, Zb. s. I-3). Zároveň členské štáty majú
povinnosť transponovať (prebrať) smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku v predpísanej

transpozičnej lehote.

29. Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie iba prostredníctvom všeobecne záväzného
predpisu. Transpozícia smerníc do slovenského právneho riadku prebieha prostredníctvom zákonovNárodnej rady SR alebo prostredníctvom aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Za
nesprávny úradný postup sa ale nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky (§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.).

30. Súdny dvor po prvýkrát rozhodoval o zodpovednosti štátu za porušenie úniového práva v súvislosti
s opomenutím transpozície smernice (C-6 a 9/90, Francovich a Bonifaci, 19. 11. 1991, Zb. s. I-5357, bod

46). Zodpovednosť členského štátu môže však vyplývať aj z iných druhov porušenia úniového práva,
ako je porušenie povinností súvisiacich s transpozíciou smernice, napríklad: aplikácia ustanovenia
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho úniovému právu (C-46 a 48/93, Factortame a
Brasserie du pecheur, 05. 03.1996, Zb. s. I-1029, body 14, 15 a nasl.).

31. V rozsudku vo veci C-429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle zo dňa 25. 11. 2010, v bodoch 45, 46

Súdny dvor EÚ uviedol: ,,Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou zmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991,
Francoviovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du pécheur a
Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31, ako aj z 26. januára 2010, Transportes Urbanos

y Servicios Generales, C-118/08,Zb.s. I-635, bod 29). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť
platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý
sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského
štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudky Brasserie du pécheur a
Factortame,užcitovaný,bod32;z1.júna1999,Konle,-302/97,Zb.I-3099,bod62;zo4.júla2000,Haim,

C-424/97, Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra 2003, Kobler, C-224/01, Zb. s. 1-10239, bod 31).“

32. Keďže žalobca (fyzická osoba) sa žalobou domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme
z titulu porušenia úniového práva členským štátom EÚ (Slovenskou republikou), žalovaná Slovenská
republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to Ministerstvo vnútra SR, do ktorého

pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR, disponuje pasívnou vecnou
legitimáciou.

33. K odvolacej námietke žalovanej spočívajúcej v tom, že smernica 2003/88/ES sa na daný prípad (na
žalobcu - hasiča) neaplikuje, odvolací súd uvádza, že výklad jej pôsobnosti žalovanou je nesprávny,

keď čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS a
negatívne vymedzenie upravuje výslovne: „Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných
v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.“

34. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil

Súdny dvor EÚ. Z Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle zo dňa
25. 11. 2010, bodu 33, 38 vyplýva: ,,Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný

čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
otakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevovecisamej,hocibyktomudošlolenprostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01
až C-403/01, Zb. s. I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).“

,,Za týchto podmienok má pracovník, ako je G.Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva
Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči
takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas
neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, už citovaný, bod 60).“

35. V rozsudku Súdny dvor EÚ vo veci C-518/15 Ville de Nivelles proti Rudymu Matzakovi zo dňa
21. 02. 2018, v bode 27 uviedol: ,,Po druhé Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa má uplatniť
na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom,
že sú zamerané na boj proti žiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané zaobvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov,
ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (uznesenie zo 14. júla

2005, Personalrat der Feuerwehr Hamburg, C-52/04, EU:C:2005:467, bod 52).“

36. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor EÚ rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak

sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov
určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie

pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovanej o tom, že
smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez
právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič
dobrovoľný, mestský alebo štátny.

37. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o uvedené judikatúrne závery Súdneho dvora EÚ, je
nesporné, že tieto sú v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom
a prameňom pre výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s
retrospektívnymúčinkom(rozhodnutieSúdnehodvoraEÚvoveciC-137/94Richardson)stým,ževýklad
úniového práva poníma záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ

(na účely používania úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.

38. Súdny dvor EÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako
prameňov úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich
prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ

nevyhnutnedochádza„kskrytej“normotvorbeprostredníctvomsúdnehoorgánu,navonokprezentovanej
ako výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha Súdneho dvora EÚ ako neformálneho
normotvorcu je všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ sa bez akýchkoľvek
výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť. Požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie
úniového práva vo vnútri EÚ znamená, že význam pojmov úniového právneho poriadku nemôže byť v

jednotlivých členských štátoch rôzny, ale musí spočívať na objektívnych kritériách definovaných úniovým
právom (Jordens-Vosters, 69/79, 10. 1. 1980 s. 75, bod 6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť
úniového práva nemôže byť v jednotlivých štátoch rozdielna (Zerbone, 94/77, 31. 1. 1978, Zb. s. 99,
body 25 a 26).

39. Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva,
pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a
chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Frankovich a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19. 11. 1991,
Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19. 6. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je povinný zabezpečiť
právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale

aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že bude vykladať všetky procesné
ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na
zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového
právneho poriadku (Kronberger, T-18/07, Úz. 21. 5. 2008, Zb. s UU-77, bod 49; Unibet, C-432/05, 13.
3. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu

priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom
EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva (Lucchini, C-119/05, 18. 7. 2007,
Zb.s. I-6199, body 60 a 61).

40. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne skúmal, či sú splnené

podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva. Tieto
podmienky nie sú upravené právom EÚ, ale boli sformulované judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viď
rozsudky v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 Francovich, v spojených veciach C-46/93 a C-48/93
Factortame a Brasserie du pecheur). Z uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že podmienkamina vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ sú: 1/ protiprávnosť konania/
opomenutia, 2/ spočívajúca v porušení normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické alebo právnické
osoby alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 3/ porušenie je dostatočne závažné, 4/ medzi

porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus), 5/ škoda naozaj vznikla.

41. Odvolací súd uvádza, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na

pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,
nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4, bodu 6 (aktuálne
prílohy č. 4, bodu 5 - poznámka odvolacieho súdu) zákona č. 315/2001 Z. z. do jeho znenia bola prebratá
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2002 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

42. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je ale vo
výklade pojmu „pracovný čas,“ keďže z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve
v tom spočíva rozpor s právom Únie.

43. Súdny dvor EÚ opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/
ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom
na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.

44. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles proti Rudymu Matzakovi
uviedol: ,,Článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo

4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2,
ktorý definuje okrem iného pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 15 smernice 2003/88 sa
má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej

reštriktívnu definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v článku 2 tejto smernice.“

45. Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr.
bod 95 C-397/01 Pfeiffer ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime

fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v
zmysle smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu
tejto pracovnej pohotovosti (bod 27 C-437/05 Vorel).

46. Ako už bolo uvedené, osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ túto otázku riešil v rozhodnutí

C-429/09 G. Fuß, keď zdôraznil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný
čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES.

47. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania (listinnými

dôkazmi predloženými žalobcom, ktoré žalovaná nerozporovala) zistil, že žalobca v posudzovanom
období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad
rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

48.Akžalovanátvrdila,žežalobcanevyvinulžiadnusnahu,abyvznikuujmypredišiel,pretoženeoznámil

zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich
právach, je nutné poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá takúto požiadavku
nepredpokladáaanizpredpisovúniovéhopráva nevyvodzuje.AjkeďSúdnydvorEÚrešpektujezásadu
spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama budemusieťznášaťškodu,musítiežvyvinúťprimeranéúsilie,abyobmedzilavýškuškody(rozsudkyC-104/89
a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon
práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo

sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že
nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier, bod 62).

49. Súdny dvor EÚ vo veci C-429/09 Fuß dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané

žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv
podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76
až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva,“ by bolo len prenášaním

zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83-86 C-429/09 Fuß).

50. Podľa názoru odvolacieho súdu vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z.

v dôsledku nedostatočného transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období
vykonávalprácunadčaspovolenýprávomÚnie,kedysavyžadovalo,abybolnepretržitedostupnýaplne
k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pričom došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého

súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny
založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom
by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre
nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne
potrebný. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že

plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Odvolací
súd v tomto smere v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s
ktorým sa stotožňuje.

51. Pokiaľ žalovaná namietala výšku priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd túto námietku

nepovažoval za dôvodnú a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Žalobca nemajetkovú ujmu vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej
povinnosti za obdobie od júna 2021 do decembra 2023 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za
určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť
podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou žalobcu

v spojení s listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa preukázal,
že jeho priemerný pracovný čas za dané obdobie presiahol 48 hodín týždenne, za dané obdobie
odpracoval 1750,77 hodín služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín mu
nebola započítaná do pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza žalobca o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských

vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané
do služobného času, nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín
nad limit 48 hodín týždenne. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca neodvodzoval od počtu hodín, ktoré
prekročili maximálny limit 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu, ale od počtu hodín, ktoré

žalobcovi napriek tomu, že tieto hodiny v rámci služobnej pohotovosti bol prítomný na pracovisku neboli
započítané do fondu pracovného času.

52. Súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že
má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii Smernice

2003/88/ES žalobca utrpel, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Súd musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej
ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnenáa musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa v zmysle
judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do práv jednotlivca, keď ide o nezvratný stav
straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času, ktorý žalobca (berúc do úvahy náplň jeho

zamestnania) potrebuje na regeneráciu pracovných síl, by samotné konštatovanie porušenia práva
nebolo dostatočným zadosťučinením. Z týchto dôvodov je preto dôvodné poskytnúť žalobcovi primeranú
finančnú náhradu.

53. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie o preukázaní

majetkovej ujmy a priznanej výšky náhrady. V plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Úvaha súdu prvej inštancie o priznaní výšky nemajetkovej ujmy v tom smere,
že výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od výšky počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nebola
započítaná do pracovnej doby, je v zásade legitímna. Odvolací súd udáva, že má vedomosť o
rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie, ako aj súdov odvolacích, pričom táto rozhodovacia
činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad v tejto veci) je rozličná, keď niektoré

rozhodnutia, či už prvoinštančných , resp. odvolacích súdov sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy,
ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného
času za situácie, že zároveň nebol rešpektovaný článok 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES (ako v
tejto veci); niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín
pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom

období nad rozsahom 48 hodín; niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej
úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava
do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Odvolací
súd teda uzatvára, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku, ktorým sa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy správne prihliadol na charakter a trvanie zásahu, ktorým zásahom

boli porušené aj osobnostné práva na súkromie a rodinný život garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy
SR, ako aj článku 36 ods. 1 písm. c/, d/, e/ Ústavy SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci (písm. c/), najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d/), primeraný odpočinok
po práci (písm. e/). Odvolací súd uvádza, že je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u

žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti zodpovedné
úlohy, ktoré od neho vyžadujú plné nasadenie. O to viac je dôležité, aby mal možnosť po práci si aj
odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. vykonávaniu aktivít podľa vlastného uváženia,
pričom takýto odpočinok nemôže dosiahnuť v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, počas ktorej
je povinný zdržiavať sa na pracovisku.

54. Okresný súd správne prihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia
smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do
súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok); zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na
základe ktorého dospel k výške žalovanej sume; uplatnený nárok považoval za primeraný. Odvolací

súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na rozhodovaciu činnosť súdov
v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia: Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp.
zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp. zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur),
sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur), sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76

Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45 Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma
4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma 5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná
suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022
(priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022
(priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022 (priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022

(priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023 (priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.

55. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené dôvody, odvolacie námietky žalovanej nepovažoval za
dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. V odvolacom konaní neboli
zistené nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov pred súdom prvej

inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky
náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom
prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.56. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie
rozhodol správne aj v časti trov konania pri správnej aplikácii § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže

žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto trov bude určená osobitným
uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

57. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP

a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaná nebola úspešná, celý procesný úspech tak prináleží
žalobcovi.Odvolacísúdpretouložilžalovanejakoprocesneneúspešnejstranesporupovinnosťnahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.