Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110230544
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1110230544.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v spore žalobcov: 1./ P.. Z.. A. K.,
narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom F. X, F., 2./ VENUS PROJECT Slovakia s.r.o., so sídlom Limbová
451/3, Limbach, IČO: 31 342 841, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy,
na odvolanie žalobcov 1./,2./ proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I č.k. 18C/56/2010-665
zo dňa 22. apríla 2022 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaná nemá voči žalobcom 1./, 2./ nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia
1./,2./ domáhali voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy 20.000,- € každému z nich a náhrady trov
konania titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zároveň rozhodol,
že žalovanej voči žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 18C 56/2010-519

zo dňa 10.11.2015 (v poradí prvým) žalobu zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu ani
vydania nezákonného rozhodnutia v príčinnej súvislosti s ktorým by im mohla vzniknúť akákoľvek
nemajetková ujma. Po odvolaní sa žalobcov vec preskúmal Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom
č.k. 9Co/223/2016-549 zo dňa 22.02.2018 (v poradí prvým) prvostupňový rozsudok potvrdil a priznal
žalovanej voči žalobcom 1./,2./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Po dovolaní sa žalobcov Najvyšší súd SR uznesením 2Cdo/313/2020 zo dňa 29.06.2021, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 27.09.2021, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22.2.2018 sp. zn.
9Co/223/2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 10.11.2015 č.k. 18C/56/2010-519
a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku dovolací súd
uviedol, že z dôvodu, že na pojednávaní dňa 18.11.2014 bol vypočutý aj svedok Z.. M. H., o výsluchu
ktorého žalobca nemal vedomosť, pretože zo spisového materiálu nevyplýva, že by bol o tomto úkone
súdom vyrozumený a to aj z dôvodu, že sa nezúčastňoval pojednávaní, ktoré sa priebežne nariaďovali
a vykonali, v tomto prípade nedošlo k dodržaniu 5-dňovej lehoty na prípravu ako to vyplýva z § 178

ods. 2 C.s.p., pretože v prípade výsluchu uvedeného svedka sa nejedná o úkon, ktorý by sa radil
medzi úkony vopred žalobcovi známe alebo procesne jednoduché. Nezachovaním 5-dňovej lehoty tak
došlo k nesprávnemu procesnému postupu, z ktorého dôvodu zrušil dovolací súd oba predchádzajúce
rozsudky vo veci a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci žalobcovia napojednávaní doplnili, že žaloba je podaná po práve a aj s odstupom času je dôvod jej vyhovieť, pričom
dodali, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 54Cb/176/2007 je v súčasnosti
na Európskom súde pre ľudské práva. Výsluch svedka H. pre odstup času už považovali za neúčelný

a preto na vykonaní tohto dôkazu netrvali. Vzhľadom na výrazný odstup času od žaloby už pominul
jej účel, nárok sa oslabil, ale na žalobe stále trvajú. Tiež dodali, že v konaniach, ktorých sa to týka boli
úspešní.

1.2. Súd prvej inštancie mal za preukázané skutkový stav ako je opísaný v bodoch 7.1. až 7.8.

napadnutého rozsudku. Základ uplatneného nároku žalobcov súd posúdil podľa ustanovení § 1 písm.
a/ z, § 2 písm. a/ , § 3 ods. 1 , 2 , § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 , § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 , § 17 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom a preto skúmal naplnenie prvej podmienky a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Žalobca v
konaníoznačilzanezákonnéuzneseniaOkresnéhosúduBratislavaII(33Rob/1903/2007zo16.04.2009;
31Ro/5177/2006 zo dňa 25.07.2007; 32Ro/799/2007-25 zo dňa 04.07.2007; 54Cb/176/2007-102 z

24.11.2008; 31Ro/5176/2006 zo dňa 25.07.2007 ; 33Rob/279/2008 zo 16.04.2009; 26Cb 22/2004-86
zo dňa 02.10.2007) a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uvedené rozhodnutia (okrem posledných
dvoch uvedených) boli zmenené, resp. zrušené odvolacím súdom na základe odvolania žalobcu 2./. Pri
poslednýchdvochuzneseniachžalobcaaninetvrdil,aninepreukázal,žebybolizmenené,resp.zrušené.
Žiadne z uvedených rozhodnutí teda nebolo ako právoplatné zrušené, resp. zmenené pre nezákonnosť,

alezmenené,resp.zrušenébolilenvriadnomodvolacomkonaní.Žalobcoviatedanepreukázalisplnenie
podmienok uvedených v § 6 z.č. 514/2003 Z.z., t.j. nepreukázali existenciu nezákonného rozhodnutia.

1.3. Popritom žalobcovia namietli aj nesprávny úradný postup a označili prieťahy v konaniach, ku ktorým
malo prísť ako následok chybne vydávaných a v dôsledku toho nezákonných rozhodnutí o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi 2./ v predmetných súdnych konaniach. Špecifikovali,
že takýmto spôsobom došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to od vydania podľa žalobcov
nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
po doručenie príslušného odvolacieho rozhodnutia žalovanému v uvedených konaniach (v tomto konaní
žalobca 2./), keď v konaní 33Rob/1903/2007 mali byť prieťahy od 16.04.2009 do 26.02.2010, v konaní

31Ro/5177/2006 mali byť prieťahy od 25.7.2007 do 56.2009, v konaní 32Ro/799/2007 spolu s konaním
54Cb/176/2007 mali byť prieťahy v konaní od 4.7.2007 do 8.10.2009 a v konaní 31Ro/5176/2006 mali
byť prieťahy v konaní od 25.07.2007 do 19.08.2009. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia nijako
nepreukázali, že by takýmto spôsobom došlo k prieťahom v konaní. Skutočnosť, že časť z uvedených
uznesení Okresného súdu Bratislava II bola odvolacím súdom zmenená, nezakladá existenciu takéhoto

nesprávneho úradného postupu. Žalobcovia v konaní nijako nepreukázali, že by došlo k prieťahom,
tieto neboli konštatované v predmetných konaniach ani zo strany Ústavného súdu SR, resp. predsedu
Okresného súdu Bratislava II, alebo disciplinárneho súdu.

1.4. Žalobcovia súčasne namietli nimi špecifikované tvrdenia uvedené v odôvodnení uvedených

uznesení Okresného súdu Bratislava II, (viď body 7.1. až 7.5. napadnutého rozsudku) ktoré mali
zasiahnuť do osobnostnej sféry žalobcu 1./ a do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19 ods. 3
Občianskeho zákonníka u žalobcu 2./. Súd v zhode s argumentáciou žalovanej dospel k záveru, že
v prípade predmetných tvrdení ide len o všeobecné konštatácie súdov o dôvodoch pre nevyhovenie
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, nie sú teda spôsobilé zasiahnuť do osobnostnej sféry

žalobcu 1./ ako spoločníka a konateľa žalobcu 2./, pričom žiadateľom o oslobodenie od súdnych
poplatkov bol žalobca 2./, ktorý je právnickou osobou a teda žalobcu 1./ sa tieto vôbec nedotýkajú.
Predmetné uznesenia a žalobcami označené časti odôvodnenia nie sú osočujúce, neohrozujú česť,
dôstojnosť, nevybočujú z medzí etiky a dobrých mravov. Aj žalobca 2./ si uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za skutočnosť, že označené výroky v predmetných uzneseniach zasiahli do jeho

dobrej povesti ako právnickej osoby. Súd prvej inštancie mal za to, že aj právnická osoba sa môže v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. domáhať nemajetkovej ujmy, keď skutočnosť, že jej môžu vzniknúť
nároky podľa tohto zákona vyplýva z vyššie cit. § 2 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z., keď výkon verejnej
moci je rozhodovanie a úradný postup aj vo vzťahu k právnickým osobám. Aj v takomto prípade
musí však právnická osoba preukázať predpoklady zodpovednosti za škodu podľa cit z.č. 514/2003

Z.z.. Či už by však súd posudzoval nárok žalobcu 2./ podľa z.č. 5142003 Z.z., pričom ako je
vyššie uvedené, nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup, ani nezákonné rozhodnutie ako už
prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, alebo by nárok žalobcu 2./ posudzoval podľa § 19 ods. 3
Občianskeho zákonníka, musí konštatovať, že v takomto prípade by žalovaná nebola pasívne vecnelegitimovaná ako Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR a zároveň nebolo
v konaní nijako preukázané, že by predmetnými tvrdeniami v odôvodneniach uznesení, ktorými boli
zamietané žiadosti žalovaného (v tomto konaní žalobcu 2./) o oslobodenie od súdnych poplatkov, došlo

k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu 2./. Okresný súd Bratislava II v predmetných
rozhodnutiach všeobecne a celkom legitímne uviedol dôvody pre ktoré žiadostiam o oslobodenie od
súdnych poplatkov nevyhovuje, pričom tieto rozhodnutia sa nezasielali iným osobám ako účastníkom
konania. Naopak, práve z výsluchu svedka E. vyplýva, že predmetné rozhodnutia nijako neovplyvnili
jeho mienku o žalobcoch. Žalobca 2./ teda nepreukázal, že by uvedené výroky mohli zasiahnuť do jeho

dobrej povesti ako právnickej osoby

1.5. Súd prvej inštancie poukázal nato, že ak si žalobcovia v konaní uplatnili nemajetkovú ujmu
v sume každý po 20.000 € tak ich zaťažuje dôkazné bremeno preukázania vzniku, aj výšky
žalovanej nemajetkovej ujmy. Žalobcovia si uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutú zásahom
do osobnostnej sféry žalobcu 1./ a do dobrého mena právnickej osoby žalobcu 2./. Tak ako to uviedla

aj žalovaná súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali ani vznik,
ani výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je automatické
ani v prípade, ak by súd konštatoval, že nemajetková ujma vznikla, keď v zmysle § 17 ods. 2 z.č.
514/2003 Z.z. sa táto priznáva v peniazoch len ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú ujmu. K tomu prvoinštančný súd dodal, že

ako poukázala aj žalovaná, v odvolacích rozhodnutiach k predmetným rozhodnutiam o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov odvolací súd postačujúco satisfakčne vymedzil dôvody, pre ktoré
zmenil, resp. zrušil prvostupňové rozhodnutie, takže napokon žalobcovi 2./ oslobodenie od súdnych
poplatkovpriznanébolo,čonapokonnerozporovaližalobcovia,ktorípráveajododôvodneniaodvolacích
rozhodnutí odvodzovali svoj nárok.

1.6. K poslednému predpokladu zodpovednosti štátu za škodu prvoinštančný súd uviedol, že keďže
v konaní nebola preukázaná existencia či už nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného
postupu, ani nemajetkovej ujmy, nie je možné konštatovať ani existenciu a preukázanie príčinnej
súvislosti medzi nimi.

1.7. Žalobcovia v konaní nepreukázali kumulatívne splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
v zmysle z.č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, ani nesprávneho
úradného postupu, ani existenciu nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi týmito predpokladmi
zodpovednosti štátu za škodu a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Záverom súd prvej

inštancie dodal, že mal za splnenú podmienku predbežného prerokovania uplatneného nároku v zmysle
§ 15 z.č. 514/2003 Z.z. a to aj keď žalobcovia preukázali, že požiadali o predbežné prerokovanie
len za nezákonné rozhodnutie a prieťahy v konaní 54Cb/176/2007 a 31Ro/5176/2006 (viď bod 7.6.
napadnutého rozsudku), keďže v priebehu konania prebiehajúceho od r. 2010 sa žalovaná jednoznačne
vyjadrila, že nárok žalobcu neuznáva a teda aj s ohľadom na dĺžku trvania konania a vyjadrenia strán

konania má súd za to, že nárok možno považovať za predbežne prerokovaný, čo napokon medzi
stranami konania ani nebolo sporné.

1.8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. teda
podľa úspešnosti žalovanej v spore, ale žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko

žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.

2. Proti tomuto rozsudku žalobcovia podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie 1./,2/ s poukazom
na ustanovenia 365 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. h / C.s.p. v spojení s čl. 2 ods. 2, ods. 3 , čl. 6 ods.
1 C.s.p.. Namietali, že rozsudok je svojvoľný a arbitrárny, nepresvedčivý, neracionálne odôvodnený,

nezákonný a vecne nesprávny, ktorý je vlastne prepisom predchádzajúceho arbitrárneho a svojvoľného
rozsudku č.k. 18C/56/2010-519 zo dňa 10.11.2015. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď
svedka advokáta A.. Z. E. z 18.11.2014, nevysporiadal sa s ust. § 23 Zákona o advokácii,
keď opomenul skutočnosť, že advokát - psychicky chorá osoba nebol žalobcami zbavený mlčanlivosti
ani „PRO FUTURO" po skončení zastupovania. Takáto výpoveď svedka - advokáta je ničotným úkonom

nepoužiteľným do konania, keď navyše A.. Z.. E. bol v danom čase „kajúcnikom" NAKA PPZ. Opretie
rozsudku o „nulitný právny akt“ z 18.11.2014 - teda o výpoveď svedka je flagrantným porušením práva
žalobcov 1./ a 2./ na spravodlivé súdne konanie zakladajúce aj dôvod na zrušenie arbitrárneho rozsudku.2.1. Konanie a postup prvoinštančného súdu odporoval princípom spravodlivosti, súd vec nesprávne
právne posúdil, o to viac, keď v dôsledku extrémne dlhého konania (Nález ústavného súdu sp.zn. II. ÚS
146/2015-21 z 11.06.2015) majúceho za následok odmietnutie spravodlivosti zmaril vypočutie svedkov

(A.. A. N. , C. K. , P.. K. V. P.. U. Z.), ktorých vypočutím mohli žalobcovia objektivizovať skutkový
stav veci a nimi tvrdenú nemajetkovú ujmu a poškodenie dobrého mena právnickej osoby. Teda tu boli
nevykonané dôkazy, čo malo v konečnom dôsledku za následok odňatie možnosti žalobcom riadne
konať pred súdom o uplatnenom nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy. Žalobcovia ďalej namietali,
že rozhodnutiu predchádzalo nezákonné (ničotné) pojednávanie dňa 25.01.2022 v čase vyhláseného a

prebiehajúceho núdzového stavu, na ktorého nezákonnosť a navyše nesplnenie zákonných podmienok
žalobcovia upozornili súd, ktorý toto pojednávanie nezrušil, ohrozil na živote a zdraví žalobcu 1./, po
pojednávaní Ag test potvrdil nákazu žalobcu 1./ na COVID - 19.

2.2. Okresný súd riadne nekonal so splnomocnenou advokátkou JUDr. E. Korčekovou a tým konal na
úkor ich základných práv a slobôd odvolateľov, flagrantne porušil ich ústavné a procesné práva, keď im

svojvoľne odňal možnosť riadne konať pred súdom a došlo k ich diskriminácii, porušeniu práva rovnosti,
porušeniu ust. §-u 18 O.s.p., čl. 47 ods. 3 ústavy SR, porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

2.3. Žalobcovia poukázali na odsek 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku a nato, že ak súd

dospel k názoru , žeby sa mohlo jednať o nárok odvolateľa 2./ vyplývajúci z nároku na ochranu
pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19 ods. 3 Občianskeho
zákonníka tak bolo ústavnou povinnosťou súdu po podaní žaloby vyzvať žalobcu 2./ na odstránenie
vady žaloby, nesprávne označenie žalovanej a to postupom podľa § 43 ods. 1, § 79 O.s.p. (čo
si okresný súd nesplnil a žalobcovi odňal možnosť riadne konať pred súdom) a to všetko bezodkladne

uznesením rozhodnúť o vylúčení tohto nároku na samostatné konanie a vo veci nekonať a nerozhodovať
o odškodnení nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale zabezpečiť konanie v zmysle §-u 19
ods. 3 Občianskeho zákonníka.

2.4. Žalobcovia mali zato, že je na mieste odvolacím súdom napadnutý arbitrárny rozsudok zrušiť

v celosti - v oboch jeho výrokoch , nariadiť vykonanie riadneho dokazovania a ústavne konformného
dokazovania vo veci samej a to aj opätovným výsluchom svedkov už „údajne" vypočutých súdom, ale
aj ďalších svedkov navrhovaných odvolateľmi. Prikázať okresnému súdu aby konal, zopakoval ničotné
a nezákonné pojednávanie dňa 25.01.2022, rozhodol o námietke zaujatosti a o námietke nestrannosti
súdu a vec nanovo prejednal a opätovne rozhodol.

3. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná, ktorá považovala napadnutý rozsudok za vecne správny.
Súd prvej inštancie konal a rozhodol za splnenia procesných podmienok a bez porušenia práva žalobcov
na spravodlivý proces. Rovnako nebolo porušené právo žalobcov na prístup k súdu ako ani právo na
nezávislý a nestranný súd tak, ako uvádzajú (a neodôvodňujú) žalobcovia. Súd prvej inštancie vec

správne právne posúdil keď skúmal kumulatívne splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a dospel k záveru, že žalobcovia ich splnenie nepreukázali, na základe
čoho žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná navrhla , aby
odvolací súd odvolanie žalobcov voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.04.2022, sp.
zn. 18C/56/2010 v zmysle § 386 C.s.p. odmietol pre nedostatky odvolania žalobcov, ktoré nemožno

odstrániť v zmysle § 373 ods. 1 C.s.p. poslednej vety, alternatívne aby v zmysle § 387 C.s.p. napadnutý
rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

3.1. K splneniu podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej v
súvislosti so žalobcami tvrdenou existenciu nezákonných rozhodnutí žalovaná uviedla, že súd prvej

inštancie vec správne právne posúdil keď dospel k záveru že žalobcovia nepreukázali existenciu
nezákonného rozhodnutia a ani existenciu nesprávneho úradného postupu. S ohľadom na uvedené
nemožno konštatovať, že by došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie v
zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. K výpovedi svedka A.. Z. E. a k námietkam žalobcov uviedla, že
sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcov, že by súd prvej inštancie „oprel svoj rozsudok“ o zmienenú

svedeckú výpoveď, nakoľko dôvodom zamietnutia žaloby žalobcov bolo nepreukázanie kumulatívneho
splnenia pred pokladov zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (nepreukázanie
existencie nezákonného rozhodnutia a nepreukázanie existencie nesprávneho úradného postupu) a nie
svedecká výpoveď A.. E.. Vo vzťahu k žalobcami namietanej absencii zbavenia mlčanlivosti svedka A..E. žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že to boli práve žalobcovia, ktorí navrhovali vypočuť svedka A..
E. za účelom preukázania ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto považuje ich argumentáciu
v súvislosti s jeho svedeckou výpoveďou za tendenčnú. Ani žalobcami tvrdenú prítomnosť psychického

ochorenia svedka nemožno považovať za preukázanú na základe lekárskej správy zo dňa 02.08.2017.
V súvislosti s uskutočneným výsluchom svedka A.. E. sa vyjadril aj dovolací súd v uznesení zo dňa
29.06.2021,sp.zn.2Cdo/313/2020,ktorýuviedol,že„výpoveďsvedkamalaprivodiťžalobcompriaznivé
rozhodnutie vo veci, a teda skutočnosti, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané boli žalobcom
známe už v čase podania žaloby. K vylúčeniu nároku žalobcov na samostatné konanie žalovaná uviedla,

žebyk vylúčeniuvecivzmysle§166ods.1C.s.p.mohlodôjsťvprípade,akbysavžalobeuvádzaliveci,
ktoré sa na spojenie nehodia, najmä ak by nevykazovali žiadnu skutkovú súvislosť. Žalovaná mala za to,
že žiadne zákonné ustanovenie C.s.p. neukladá povinnosť konajúcemu súdu vylúčiť nárok žalobcov na
samostatné konanie tak, ako dôvodia žalobcovia. S ohľadom na uvedené sa preto nemožno stotožniť s
názorom žalobcov, že súd prvej inštancie bol povinný nárok žalobcu II na ochranu pred neoprávneným
zásahom do dobrej povesti právnickej osoby a nároku žalobcov na odškodnenie nemajetkovej ujmy

podľa § 11 Občianskeho zákonníka vylúčiť uznesením na samostatné konanie bez toho, „aby boli
žalobcovia vyzývaní k odstráneniu údajných vád podania “.

4. V replike žalobcovia uviedli, že sa vo svetle rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR ako aj ESĹP
sa nestotožňujú s právnou argumentáciou žalovanej, keďže v konaní došlo opakovane k porušeniu

práva žalobcov na spravodlivý proces opakovaným porušením elementárnych princípov spravodlivosti
o to viac ak napadnutý rozsudok nie je riadne, presvedčivo, racionálne a konzistentne odôvodnený.
Špekulácie žalovanej prekrúcaním práva dôsledným nevysporiadaním sa s ust. § 43 ods. 1 O.s.p. sú
neopodstatnené a k otázke splnenia všetkých 3-och kumulatívnych podmienok žalobcovia odkázali na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a to - rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/20/2009. Účastník konania

nie je povinný preukazovať nesprávny úradný postup a ani existenciu nezákonného rozhodnutia súdu,
keď s touto otázkou je povinný vysporiadať sa konajúci súd ex offo v rámci kompenzačného konania.
Dôkaz vykonaný okresným súdom dňa 18.11.2014 vypočutím psychicky nemocného svedka - advokáta
A..Z..E. (kajúcnika a komplica polície) nie je zákonný. Žalobcovia trvali tiež na tom, že bolo porušené
právo na spravodlivé súdne konanie a právo rovnosti, o to viac, že nebola zachovaná 5 dňová lehota

na prípravu žalobcov 1./ a 2./ na pojednávanie dňa 18.11.2014.

5. Žalovaná nevyužila svoje právo a dupliku nepodala.

6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov 1./,2./ nie je dôvodné.

8. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2. dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť

len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. a rozhodnutie
súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom v rozhodnom čase ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Správne dospel k záveru,
že žalobcovia v konaní nepreukázali kumulatívne splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pretože nepreukázali existenciu nezákonného rozhodnutia,resp. nesprávneho úradného postupu, ani existenciu nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi
týmito predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu. (pozri odsek 11. až 16. odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Súdprvejinštancietedasvojerozhodnutiepatričným
spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým
sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje.

10. Námietka žalobcov smerujúca k výpovedi svedka A.. Z. E. o tom, že nebol zbavený mlčanlivosti,
a preto je jeho výpoveď nulitný právny akt, je identickou námietkou, ktorú žalobcovia uplatnili už vo
svojom dovolaní (č.l.571 spisu) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/223/2016-549 zo
dňa22.2.2018(vporadíprvému).NajvyššísúdSRtietonámietkyneakceptoval,keďvosvojom uznesení
zo dňa 29.06.2021, sp. zn. 2Cdo/313/2020 nevidel v prípade výsluchu svedka, žiadne pochybenia a

naviac konštatoval, že „ak by sa na pojednávaní konanom 18. novembra 2014 vykonal iba výsluch
svedka A.. Z. E., tak v takomto prípade by dovolací súd považoval postup odvolacieho súdu za korektný,
a zodpovedajúci § 178 ods. 2 C.s.p., pretože sám žalobca vedel o výsluchu tohto svedka včas a
vopred, čo vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania konanom 5. decembra 2013 (č. l. 218 - 222), a
na ktorom došlo k odročeniu pojednávania aj za účelom výsluchu tohto svedka“. Naviac je potrebné

prihliadnuť na skutočnosť, že to boli žalobcovia, ktorí navrhovali vypočuť svedka A.. E. za účelom
preukázania ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto považuje odvolací súd ich argumentáciu
v súvislosti s jeho svedeckou výpoveďou za účelovú. Za účelovú argumentáciu považuje odvolací súd
aj námietku ohľadne jeho psychického ochorenie, keďže prítomnosť psychického ochorenia svedka v
čase vykonania výsluchu konajúceho súdu (18.11.2014) nemožno považovať za preukázanú na základe

lekárskej správy zo dňa 02.08.2017, nakoľko k vyšetreniu svedka došlo bezmála po troch rokoch od
uskutočnenia jeho výsluchu.

11. Extrémne dlhé konanie (Nález ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 146/2015-21 z 11.06.2015) malo podľa
názoru žalobcov za následok odmietnutie spravodlivosti a to tým, že bolo zmarené vypočutie svedkov

(A.. A. N. , C. K. , P.. K. V. P.. U. Z.); nevykonanie týchto dôkazov malo v konečnom dôsledku za následok
odňatie možnosti žalobcom riadne konať pred súdom (pozri odsek 2.1.).

11.1. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 18C 56/2010-519 zo dňa 10.11.2015 a rozsudku
odvolacieho súdu č.k. 9Co/223/2016-549 zo dňa 22.02.2018 Najvyšším súdom SR ako súdom

dovolacím žalobcovia už netrvali na vykonaní týchto dôkazov, čo vyplýva zo Zápisníc o pojednávaní
konaných dňa 25.1. 2022 a 22.4. 2022 (č.l 652 a 662 spisu). Naviac súd rozhoduje na základe
skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli
medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. To
znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Preto len samotné
nevykonanie navrhovaného dôkazu nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Z
práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva ani jej právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom

všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie
je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a

R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011,
3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012, v
dôsledku čoho táto odvolacia námietka nie je spôsobilá privodiť pre žalobcov priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

12. K dôvodom odvolania, že rozhodnutiu predchádzalo nezákonné pojednávanie dňa 25.01.2022 v
čase vyhláseného a prebiehajúceho núdzového stavu na ktorého nezákonnosť a navyše nesplnenie
zákonných podmienok žalobcovia upozornili odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri nariadení
pojednávania na deň 25.1.2022 postupoval v súlade s ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 24/2021 Z.z.o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie
a núdzového stavu. Pri nariadení pojednávania (č.l. 644 spisu) poučil strany sporu o dodržiavaní
odporúčaných hygienických a protiepidemiologických opatreniach a zároveň žalobcov 1./,2./ poučil (č.l.

646 spisu) že je potrebné v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu vykonať pojednávanie
keďže ide o reštančnú vec a vo veci bola podaná ústavná sťažnosť. Z obsahu spisu ani nevyplýva, že
by neboli zabezpečené opatrenia v zmysle § 1 ods. 3,4 citovanej vyhlášky a preto neexistoval žiaden
zákonný dôvod pre ktorý by pojednávanie uskutočnené byť nemohlo.

13. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie nekonal so splnomocnenou advokátkou JUDr. E.
Korčekovou a tým im svojvoľne odňal možnosť riadne konať pred súdom (pozri odsek 2.2.).

13.1. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 25.1.2022 (č.l. 652 spisu) odvolací súd zistil, že žalobca 1./
priamo na tomto pojednávaní uviedol, že JUDr. Korčeková zastupuje v konaní len jeho ako fyzickú
osobu a žalobca 2./ má zastúpenie len v konaní pred Ústavným súdom SR a zároveň žalobca 1./

súhlasil s tým aby sa konalo v neprítomnosti jeho právnej zástupkyne. Toto pojednávanie bolo odročené
na termín 22.4.2022 s tým, že žalobca 1./ predloží súd plnú moc pre svoju právnu zástupkyňu a to v
origináli alebo zo zaručenou konverziou. Žalobca 1./ a žalobca 2./ písomným podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 28.3.2022 (č.l. 661 spisu) oznámili súdu, že JUDr. Emília Korčeková bude žalobcov
1./,2./ zastupovať v prípadnom odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené nebol dôvod JUDr. Korčekovú

predvolávať na pojednávanie na deň 22.4.2022, kedy súd prvej inštancie vo veci rozhodol konať s
ňou, doručovať jej napadnutý rozsudok, prípadne ďalšie písomnosti a preto sú námietky žalobcov úplne
nedôvodné.

14. Neobstojí ani argumentácia žalobcov, že ak súd dospel k názoru, žeby sa mohlo jednať o nárok

žalobcu 2./ vyplývajúci z nároku na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej
osoby v zmysle § 19 ods. 3 Občianskeho zákonníka tak bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobcu 2./ na
odstránenie vady žaloby nesprávne označenie žalovanej a to postupom podľa § 43 ods. 1, § 79 O.s.p.
a následne uznesením rozhodnúť o vylúčení tohto nároku na samostatné konanie (pozri odsek 2.3.)

14.1. Poučovacia povinnosť súdu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku bola obmedzená na
poučenie účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach (procesných úkonoch, ktoré môžu
vykonať, ich dôsledkoch a procesnom postupe). Zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nebolo možné vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o tom, že žalovaný nie je v spore
pasívne legitimovaný, nebolo by to poučením o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o

hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný ani oprávnený poskytnúť. Pokiaľ žalobca nesprávne určil
okruh účastníkov na strane žalovanej, súd nemal v zmysle § 5 O.s.p. povinnosť žalobcu o tomto
nedostatku poučiť, keďže nejde o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov alebo by
išlo o poučenie hmotnoprávne. Poučenie žalobcu o tom, koho by podľa hmotného práva mal žalovať totiž
presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov

konania. Je bezvýznamné, že podľa hmotného práva by právo malo byť uplatnené proti niekomu inému
než proti označenému žalovanému. V tomto prípade ide totiž už o otázku tzv. vecnej legitimácie (aktívnej
- ak sa týka žalobcu, pasívnej - ak sa týka žalovaného), ktorá je predmetom dokazovania a ktorej
nedostatok je dôvodom pre zamietnutie žaloby.

14.2. Pri vylúčení nároku na samostatné konanie je obligátne vychádzať zo základnej zásady, že
žaloba je základný procesný úkon žalobcu (§ 131 C.s.p.), t.j. ide o prejav dispozičného princípu žalobcu
a povinnosťou súdu je poskytnúť súdnu ochranu iba právnemu vzťahu, právu alebo plneniu o ktoré
žalobcavžalobežiada,keďžejeviazanýžalobnýmpetitom(§216ods.1C.s.p.).Súdprvejinštancieplne
rešpektoval tieto ustanovenia. Kumulovaný nárok žalobcov riadnym spôsobom prejednal a rozhodol

o celom uplatnenom nároku, na podklade čoho nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že by svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Ďalšími námietkami žalobcov 1./,2./ sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé

privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína
a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkýchdetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS

115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Samotná skutočnosť, že žalobcovia
sa nestotožňujú s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej
neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu
prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcov o tom, ako má súd
vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového

poriadku, zákona č. 514/2003 Z.z. a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba
žalobcov nie je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie.

15.1. Z rovnakých dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ani námietkami žalobcov 1./,2. uvedenými v
replike (pozri odsek 4.) keďže sa v prevažnej miere jedná o totožné námietky ako v odvolaní a v prípade
nových námietok na tieto odvolací súd nemá prečo prihliadať a to s poukazom na ustanovenie § 373 ods.

4 C.s.p. podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v
lehote na vyjadrenie k odvolaniu. K námietke žalobcov v replike, že nebola zachovaná 5 dňová lehota
na ich prípravu na pojednávanie dňa 18.11.2014 záverom odvolací súd len dodáva, že táto skutočnosť
bola dôvodom na základe ktorého Najvyšší súd SR zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie

ako aj prvý rozsudok odvolacieho súdu a v tomto štádiu je preto táto námietka právne irelevantná.

16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil vrátene výroku o náhrade trov konania.
17. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2,

§ 453 ods. 3 v spojení v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu
žalobcov nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mala žalovaná v konaní
plný úspech a vznikol jej voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Civilný
sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok
na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa

obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani
analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis
alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne
nevznikli,jevsúladesčl.17základnýchprincípovCivilnéhosporovéhoporiadku,zakotvujúcimprocesnú
ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na
uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanej aj vzhľadom na jej postavenie v konaní trovy nevznikli,
rozhodol odvolací súd tak, že žalovaná nemá voči žalobcom 1./,2./ nárok na náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné
súdom prvej inštancie rozhodnúť samostatným uznesením.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).