Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/63/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221010902
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1221010902.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov

JUDr. Karola Kováča a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného HM.Z. S., pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 10.11.2022 sp. zn. 31T/113/2021, na
verejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2023, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovanému Z. D. S., nar. XX.XX.XXXX v P., S. republika, štátny občan S. republiky, trvale bytom
V. XXXXX/XX, O., na slobode,

u k l a d á

podľa § 289 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. I/, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 56 ods. 2
Trestného zákona peňažný trest vo výmere 3.450,- (tritisícštyristopäťdesiat) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona sa obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol
byť úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. I/, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona sa
obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 3 (tri)

roky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 10.11.2022 sp. zn. 31T/113/2022 bol obžalovaný Z. D. Z.
uznaný za vinného pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. c/
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 17.07.2021 v čase okolo 22:05 hod. viedol v O. po predchádzajúcom požití alkoholu osobné
motorové vozidlo továrenskej značky Mercedes-Benz E400, EČV: BT-XXXBC po ulici D. na W. v pravom

jazdnom pruhu smerom z centra mesta, pričom pred odbočkou k reštaurácii B. narazil do pred ním
idúceho vozidla továrenskej značky Mercedes-Benz, EČV: BL-XXXAP, ktoré viedol vodič S. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom G., J. Q. XXX/X po ul. D. na W. v pravom jazdnom pruhu tým istým smerom,
pričom po dopravenej nehode bol obvinený dňa 17.07.2021 podrobený dychovej skúške s prístrojomAlcoQuant 6020 plus, sériové číslo U ktorý po jeho prefúknutí v čase o 22:42 hod. vyhodnotil hodnotu
0,91 mg alkoholu na jeden liter vydychovaného vzduchu a pri opakovanej dychovej skúške v čase 23:06
hod. vyhodnotil hodnotu 0,91 mg alkoholu na jeden liter vydychovaného vzduchu a pri ďalšej opakovanej

skúške v čase 23:29 hod. vyhodnotil hodnotu 0,83 mg alkoholu na jeden liter vydychovaného vzduchu
a pri dopravnej nehode došlo k zraneniu vodiča S. B., ktorý utrpel pomliaždenie hlavy v oblasti záhlavia
a podvrtnutie krčnej chrbtice, pričom doba práceneschopnosti primeraná jeho zraneniam je do 40 dní,
a na vozidle továrenskej značky Mercedes-Benz E400, EČV: BT-XXXBC vznikla spoločnosti UniCredit
Leasing Slovakia a.s., IČO: XX XXX XXX, so sídlom B. X/A, O., škoda vo výške 21.506,- eur a na vozidle

továrenskej značky Mercedes-Benz AXOR, EČV: BL-XXXAP vznikla spoločnosti A.I.I. Technické služby
s. r. o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom V. cesta XX/B, Bratislava, škoda vo výške 4.467,- eur.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 289 ods. 3 Trestného zákona, § 34 ods. 6, § 56
ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l/ Trestného zákona uložený
peňažný trest vo výmere 4.000,- (štyritisíc) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona bol obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol
byť úmyselne zmarený, ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 a § 34 ods. 6 Trestného zákona bol obžalovanému uložený aj trest zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 (štyri) roky.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní
urobil vyhlásenie, že sa cíti byť vinný zo spáchaného skutku, pričom na všetky otázky podľa § 333 ods.
3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Trestného poriadku odpovedal kladne, na základe čoho prvostupňový súd podľa

§ 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal toto jeho vyhlásenie a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného
poriadku rozhodol o tom, že dokazovanie v rozsahu, v akom sa obžalovaný priznal k spáchaniu skutku,
nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Vo vzťahu k výroku o treste následne súd
prvého stupňa konštatoval, že pri ukladaní trestu vychádzal z § 34 Trestného zákona, pričom prihliadol
na potrebu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti obžalovaným, majúc tiež na

zreteli vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a ďalšiu trestnú činnosť
už nepáchal. Pri ukladaní trestu (z hľadiska druhu trestu) súd vychádzal tiež zo závažnosti spáchaného
trestného činu, ktorý je už samotným zákonodarcom zaradený medzi menej závažné trestné činy, čo
možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne vôbec ukladať trest odňatia slobody.
Pri zvažovaní druhu trestu súd prvého stupňa vychádzal z toho, že obžalovaný sa ku skutku priznal,

tento úprimne oľutoval a vyjadril vôľu viesť v budúcnosti riadny život a zdržať sa trestnej činnosti, pričom
doposiaľ bol bezúhonnou osobou. V súhrne uvedených okolností preto podľa okresného súdu možno
konštatovať, že spáchaný skutok je v podstate vybočením obžalovaného z inak riadneho spôsobu
života a do budúcnosti nemožno prognózovať intenzívnu obavu z páchania ďalšej trestnej činnosti
obžalovaným.Súd preto dospel k záveru, že na obžalovaného nie je nevyhnutné pôsobiť trestom odňatia

slobody ako najprísnejšou formou trestu, ale postačuje uloženie menej represívnej kombinácie dvoch
alternatívnych trestov pre naplnenie účelu trestu, a to peňažného trestu a trestu zákazu činnosti. Pri
výmere peňažného trestu okresný súd prihliadol na majetkové pomery a výšku príjmov obžalovaného a v
tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ obžalovaný je nadpriemerne majetný a dosahuje nadpriemerné príjmy,
potom, aby trest bol pre neho skutočnou a citeľnou ujmou, musí výška peňažného trestu odzrkadľovať

jeho majetkové pomery. Z tohto dôvodu uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere 4.000,- eur, ktorý
predstavuje 40 % jeho mesačného príjmu a ktorý v kombinácii s uloženým trestom zákazu činnosti
je primeraným postihom obžalovaného a ako trest je spôsobilý naplniť funkcie trestu, t. j. vyjadriť
morálne odsúdenie obžalovaného, viesť ho k riadnemu spôsobu života a odradiť aj iných od páchania
trestnej činnosti. Popri peňažnom treste mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky, keďže obžalovaný sa dopustil trestného činu v súvislosti s vedením
motorového vozidla a v tomto smere prvostupňový súd poukázal na to, že závažným prejavom vodičskej
nedisciplinovanosti je najmä vedenie motorových vozidiel po požití alkoholu (či iných návykových látok),
pričom spoločenský záujem na ochrane ohrozených hodnôt vyžaduje, aby uloženie trestu zákazu
činnosti bolo pravidlom aj vtedy, ak nevznikne škodlivý následok, t. j. aj v prípadoch ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky. Neuloženie tohto druhu trestu páchateľom uvedeného trestného činu by malo
byť len výnimkou, odôvodnenou mimoriadnymi okolnosťami prípadu a doterajším spôsobom života
páchateľa. Súd pri ukladaní trestu poukázal aj na tzv. generálnu prevenciu trestu, keď spoločnosť
negatívne a pomerne citlivo vníma porušovanie dopravných predpisov nezodpovednými vodičmi, a tonajmä porušenie zákazu viesť motorové vozidlá pod vplyvom alkoholických nápojov či iných návykových
látok, ktoré často končia dopravnými nehodami so smrteľnými zraneniami iných účastníkov cestnej
premávky, ktorí sami pravidlá cestnej premávky žiadnym podstatným spôsobom neporušili. Prihliadajúc

tiež na spôsob spáchania skutku, keď obžalovaného v podstate žiadna vážna okolnosť nenútila viesť v
časeskutkumotorovévozidlo,anaopakžiadnavážnaokolnosťhoneobmedzovalavtom,abykpreprave
namiesto ním vedeného motorového vozidla využil verejnú dopravu (napr. taxislužbu), ako aj prihliadnuc
na následky skutku, keď zo strany obžalovaného došlo okrem ohrozenia chránených záujmov aj k
spôsobeniu značnej škody na majetku a k ublíženiu na zdraví, považoval súd prvého stupňa za vylúčené

neuloženie trestu zákazu činnosti alebo uloženie mierneho trestu zákazu činnosti. Uloženie tohto druhu
trestu vo výmere 4 roky považoval okresný súd za dostatočný s ohľadom na osobu obžalovaného, ako
aj vzhľadom na jeho postoj k spáchanému trestnému činu, ktorý úprimne oľutoval a vyjadril úprimnú
vôľu viesť riadny život.

ProtitomutorozsudkuvzákonnejlehotepodalodvolanieobžalovanýZ.D.S.akoosobaoprávnenápodľa

§ 307 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Odvolanie
obžalovaného smerovalo výlučne proti výroku o treste.

V dôvodoch svojho odvolania obžalovaný uviedol, že výmery uložených trestov, najmä trestu zákazu
činnosti, považuje za neprimerane prísne a v rozpore so zásadami pre ukladanie trestov. Prvostupňový

súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil druh a výmeru trestu na základe závažnosti spáchaného
trestného činu, pričom výšku trestu zákazu činnosti odôvodnil generálnou klauzulou prevencie
trestu, negatívnym a pomerne citlivým vnímaním spoločnosti pri porušovaní dopravných predpisov
nezodpovednými vodičmi. V tejto súvislosti obžalovaný uviedol, že účelom trestu je síce v zmysle §
34 Trestného zákona aj prvok generálnej prevencie, avšak rovnako tak je jedným z účelov trestu aj

prvok individuálnej prevencie, pričom obžalovaný vyslovil názor, že každý prípad musí byť vo vzťahu k
uloženému trestu vnímaný a posudzovaný najmä v zmysle zásady individualizácie trestu a nie podľa
spôsobu, ako spoločnosť vníma ukladanie trestu za konkrétny druh trestnej činnosti. K uvedenému
obžalovaný upriamil pozornosť na to, že je bezúhonnou osobou, k činu kladenému mu za vinu sa priznal
a úprimne ho oľutoval a taktiež žije riadnym životom, pričom má stabilné bydlisko a prácu. Spáchaný

čin bol ojedinelým excesom z jeho správania a bol vykonaný pod vplyvom nerozvážneho konania,
ktoré ľutuje. Ďalej obžalovaný poukázal na odstup času od spáchania skutku, ku ktorému došlo dňa
17.07.2021, kedy mu bol zároveň príslušníkom PZ na mieste zadržaný vodičský preukaz, ktorý má
zadržaný doposiaľ. Prokurátor podal na neho obžalobu dňa 11.11.2021, pričom Okresný súd Bratislava
II vydal dňa 10.12.2021 trestný rozkaz. Napriek skutočnosti, že predmetný trestný rozkaz bol vydaný už

v decembri 2021, bol mu doručovaný až v marci 2022 a to bezprostredne po nahliadnutí do súdneho
spisu dňa 18.03.2022, pričom v rovnaký deň, t. j. 18.03.2022 podal proti nemu v zákonnej lehote odpor.
Hlavné pojednávanie v predmetnej trestnej veci bolo vytýčené na deň 10.11.2022, kedy aj súd vydal
napadnutý rozsudok. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok v jednoduchej trestnej veci, kedy sa
ku skutku priznával od začiatku a kedy bolo zrejmé, že spôsob jeho obhajoby smeruje k tzv. vyhláseniu

o vine na hlavnom pojednávaní, bol vyhlásený až o takmer rok a štyri mesiace po spáchaní skutku.
Vyššie uvedené skutočnosti tak predstavujú prieťahy v súdnom konaní, ktoré nevznikli jeho konaním,
ale v dôsledku nečinnosti Okresného súdu Bratislava II. V tomto ohľade považuje za neprimeranú najmä
výmeru trestu zákazu činnosti, keď z dôvodu nečinnosti súdu a prieťahom v konaní sa výrazne znížila
efektivita represívneho účinku trestného práva, čo malo byť zohľadnené pri výmere trestu. Zbytočné

prieťahy, ktoré vznikli na základe nedostatočnej činnosti konajúcich orgánov verejnej moci môžu byť
práve takou okolnosťou, ktorá zakladá dôvod na aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona,
pričomuvedenáskutočnosťmusímaťvplyvajnavýmeruvýškytrestuzákazučinnosti.Nazákladevyššie
uvedených skutočností obžalovaný navrhoval, aby Krajský súd v Bratislave podľa § 321 ods. 1 písm. e/
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa 322 ods. 3 Trestného poriadku

mu uložil primeraný peňažný trest a trest zákazu činnosti na dolnej hranici trestnej sadzby.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého
sa zúčastnili obhajca obžalovaného a prokurátor krajskej prokuratúry. Odvolací súd vykonal verejné
zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného v súlade s § 293 ods. 5 Trestného poriadku, pričom

obžalovaný aj sám výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti.
Rovnako bolo verejné zasadnutie vykonané v neprítomnosti poškodených, keďže aj v tomto prípade boli
pre takýto postup splnené zákonné podmienky.Na verejnom zasadnutí odvolací súd podľa § 326 ods. 5, § 295 ods. 2 Trestného poriadku s použitím §
269 Trestného poriadku doplnil dokazovanie prečítaním Evidenčnej karty vodiča - obžalovaného Z. D.
S. a potvrdenia o zadržaní vodičského preukazu.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedol, že sa v celom rozsahu
pridržiava písomného odôvodnenia odvolania a preto navrhoval, aby bol napadnutý rozsudok zrušený
vo výroku o treste a aby bol obžalovanému uložený primeraný peňažný trest a trest zákazu činnosti
bližšie k dolnej hranici trestnej sadzby.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s rozsudkom súdu prvého stupňa a navrhoval, aby odvolanie obžalovaného bolo zamietnuté ako
nedôvodné.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť

odvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaného vyššie uvedeným
ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie
správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z

uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním
neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie
mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného
poriadku. Takéto chyby však v posudzovanom prípade zistené neboli.

V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu zo strany
obžalovaného Z. D. S. iba voči výroku o treste napadnutého rozsudku, a z toho vyplývajúceho rozsahu
prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaný Z. D. S. na hlavnom pojednávaní konanom

10.11.2022 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, t. j. že je vinný zo
spáchania skutku uvedeného v obžalobe a následne okresný súd prijal toto vyhlásenie obžalovaného.
Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovaného poučil o jeho práve urobiť
niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. a/ až c/ Trestného poriadku a o následkoch spojených s
vyhlásením viny. Súd prvého stupňa obžalovanému položil podľa § 257 ods. 5 a § 333 ods. 3 písm. c/, d/,

f/, g/ h/ Trestného poriadku otázky, na ktoré obžalovaný odpovedal kladne a až potom rozhodol okresný
súd podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku uznesením, že vyhlásenie obžalovaného prijíma a
že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len
dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Trestného poriadku, odvolací súd
sa zaoberal iba výrokom o treste.

Na podklade odvolania obžalovaného, ktoré smerovalo výlučne do výroku o treste napadnutého

rozsudku, krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že trest uložený obžalovanému Z. D. S.
napadnutým rozsudkom nemožno so zreteľom na všetky okolnosti prípadu a osobu obžalovaného
považovať za primeraný, čo zakladalo apelačný dôvod na zrušenie prvostupňového rozsudku vo výroku
o treste podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku, pričom prvostupňovému je taktiež potrebné
vytknúť to, že uloženie prísnejšieho trestu (vo výmere peňažného trestu) napadnutým rozsudkom

oproti trestu, ktorý bol obžalovanému v danej veci ukladaný trestným rozkazom, nijakým spôsobom
neodôvodnil a nevysvetlil, čo môže u obžalovaného evokovať dojem, že takéto sprísnenie trestu je iba
dôsledkom uplatňovania zákonom priznaných práv zo strany obžalovaného, medzi ktoré nepochybne
patrí aj právo obvineného podať voči trestnému rozkazu odpor. Takýto stav, hoci len z jeho javovejstránky (t. j. že by išlo len o dojem vyvolávajúci stav), je neprípustný a nemožno ho akceptovať. I keď
ustanovenie § 355 ods. 3 Trestného poriadku okrem iného ustanovuje aj to, že pri prejednaní veci na
hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom

rozkaze, uvedené neznamená, že sa od nich samosudca môže odchýliť bez toho, aby túto zmenu
náležite a presvedčivo v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol. V danom prípade to bol pritom výlučne
iba obžalovaný, ktorý podal proti trestnému rozkazu odpor, keďže prokurátor tak neurobil, z čoho možno
usudzovať na to, že prísnejší postih obžalovaného nepovažoval za nevyhnutný.

Prvostupňovému súdu je potrebné ďalej vytknúť aj to pochybenie, že pri ukladaní trestu zákazu činnosti
nezohľadnil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a z toho prípadne vyplývajúcu úpravu trestnej
sadzby pri tomto druhu trestu, keďže ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona je súd povinný aplikovať
pri každom druhu trestu, ako to vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/18/2020 z
24.03.2021.

Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval za adekvátny, stavu veci a osobe obžalovaného
zodpovedajúci taký trest, aký bol, pokiaľ ide o výmeru peňažného trestu, obžalovanému uložený
trestným rozkazom vydaným v danej veci, t. j. peňažný trest vo výmere 3.450,- eur s ustanovením
náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 2 mesiace a aký vo vzťahu k trestu zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu, zodpovedá prevažujúcemu pomeru poľahčujúcich okolností

a dĺžke súdom prvého stupňa vedeného trestného konania v pomerne jednoduchej trestnej veci. V tomto
smere možno za dostatočnú považovať výmeru 3 rokov pri tomto druhu trestu, pričom primeranosť
výroku o treste krajský súd posudzoval v rovine súhrnu popri sebe uložených trestov a ich výmer.

V súvislosti s výrokom o treste krajský súd zdôrazňuje, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí

vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež
potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34
ods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie
druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného
zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení,
uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Závery na primeranosť a najmä zákonnosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný
stav veci a musia z neho vyplynúť.

Odvolací súd pri plnení si svojej prieskumnej povinnosti rovnako ako súd prvého stupňa zistil u
obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona spočívajúcu v tom, že

obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a súčasne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť
upravenú v § 37 Trestného zákona. Obžalovanému nebolo možné priznať poľahčujúcu okolnosť podľa
§ 36 písm. j/ Trestného zákona, nakoľko vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu sa
posudzuje tiež v tej rovine, či zo strany obžalovaného nedošlo aj k inému protiprávnemu konaniu
napĺňajúceho zákonné znaky priestupku. V tomto smere s ohľadom na povahu stíhanej trestnej činnosti

nebolo možné prehliadať, že obžalovaný sa v roku 2018 a 2019 dopustil priestupkov proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h/, bod 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov, spočívajúcich v prekročení maximálne povolenej rýchlosti, v dôsledku čoho
mu nebolo možné uvedenú poľahčujúcu okolnosť priznať. Za situácie, keď u obžalovaného prevažoval
pomer poľahčujúcich okolností, prichádzalo do úvahy zníženie hornej hranice trestnej sadzby trestu

odňatia slobody uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona o jednu tretinu, a rovnako sa upravovala
aj horná hranica pri iných druhoch trestov, ktoré sú upravené vo všeobecnej časti Trestného zákona.
V prejednávanej veci sa preto vychádzalo z upravenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody do 16
mesiacov, pričom výsledná trestná sadzba pri peňažnom treste predstavovala rozpätie 160,- eur až 221
340,- eur a pri treste zákazu činnosti rozpätie 1 rok až 7 rokov.

Po preskúmaní obsahu spisu a po vyhodnotení dôkazov vzťahujúcich sa k výroku o treste, aj odvolací
súd dospel k názoru, že na obžalovaného nie je potrebné pôsobiť trestom odňatia slobody a to ani v
rámci podmienečného odkladu jeho výkonu. S ohľadom na osobu obžalovaného a jeho doterajší životmožno odôvodnene predpokladať, že spáchaný trestný čin je výnimočným a ojedinelým excesom z
doposiaľ inak riadne vedeného spôsobu života. Z tohto hľadiska sa ako plne postačujúce javí uloženie
alternatívnych druhov trestov priamo nespojených s trestom odňatia slobody.

Vzhľadom na majetkové pomery obžalovaného je v danej veci opodstatnené uložiť mu peňažný trest,
popri ktorom je v rámci požiadavky na primeranosť trestu a povahu spáchanej trestnej činnosti plne
dôvodné aj uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu. Ako už bolo
naznačené vyššie, pod pojmom „výrok o treste“ treba rozumieť súhrn všetkých čiastkových výrokov
týkajúcich sa určitého trestu, alebo aj viac trestov popri sebe a v tomto smere je aj potrebné hodnotiť

primeranosť alebo neprimeranosť trestu ako celku. Vodičom motorových vozidiel, ktorí vedú motorové
vozidlá pod vplyvom alkoholu, treba spravidla ukladať trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
a to podľa okolnosti buď ako trest samostatný, prípadne popri inom treste (R 42/1978, R 15/1977). V
danom prípade uloženie len jedného z uvedených druhov trestov by dostatočne nezohľadňovalo účel
trestu a nereflektovalo by všetky zásady pre ukladanie trestov tak, aby boli naplnené všetky funkcie
trestu a aby tento vyznel pre obžalovaného citeľne v miere potrebnej na to, aby sa takéhoto závažného

a nebezpečného konania na úseku cestnej dopravy v budúcnosti vyvaroval. Hodnotenie primeranosti
trestu ako celku však predpokladá aj hodnotenie výmery trestu, ktorá rovnako musí zodpovedať účelu
trestu a všetkým do úvahy prichádzajúcim zásadám významným pre ukladanie trestu. Krajský súd už na
inommiesteodôvodneniatohtorozsudkuuviedol,ževýmeruuloženéhopeňažnéhotrestuvnapadnutom
rozsudku považuje za neakceptovateľnú pre taký postup prvostupňového súdu, ktorý vyvoláva dojem o

sprísnenítrestuoprotitomu,akýbolobžalovanémuuloženývtrestnomrozkaze,ibapreto,žeobžalovaný
využil zákonnú možnosť podať voči trestnému rozkazu odpor. Sám prokurátor pritom trest uložený
týmto trestným rozkazom zrejme považoval za dostatočný, keďže ako oprávnená osoba odpor voči
nemu nepodal. Za takejto situácie, so zreteľom na to, že okresný súd také prísnejšie potrestanie
obžalovaného nijako neodôvodnil, krajský súd konštatuje neprijateľnosť uloženého peňažného trestu z

hľadiska jeho výmery a preto tento korigoval spôsobom zodpovedajúcim stavu, aký vyplýval z vyššie
uvedenej zjednodušenej formy súdneho rozhodnutia. Ohľadne výmery trestu zákazu činnosti krajský
súd prihliadol na to, že súd vo výroku o tomto druhu trestu opomenul prihliadať na prevažujúci pomer
poľahčujúcich okolností a súčasne zohľadnil aj dĺžku trestného konania, ktorá sa v danej veci objektívne
nejaví ako primeraná, čo v súhrne viedlo k zníženiu výmery trestu zákazu činnosti na dobu 3 roky. V

tomto smere odvolací súd dopĺňa, že aj výmeru peňažného trestu zodpovedajúcu sume 3.450,- eur a
výmerutrestuzákazučinnostiviesťmotorovévozidláakéhokoľvekdruhuustálenúnadobu3roky,možno
považovať v celosti za adekvátne vo vzťahu k spáchanej trestnej činnosti, ako aj k osobe obžalovaného
a jeho majetkovým pomerom. Inak povedané, takto popri sebe uložené tresty v dostatočnej miere
zohľadňujú tak konkrétne osobitosti jednotlivého prípadu (zistené množstvo obžalovaným požitého

alkoholu a stupeň jeho opitosti, miesto a čas vedenia motorového vozidla obžalovaným a ním spôsobený
následok odvíjajúci sa od ublíženia na zdraví a spôsobení väčšej škody), ako aj osobu obžalovaného a
jeho postoj k spáchanému trestnému činu (doposiaľ bezúhonná osoba, priznanie a oľutovanie trestného
činu) a v neposlednom rade zohľadňujúc aj dĺžku trestného konania vedeného voči jeho osobe.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vzťahujúce sa predovšetkým k výmere trestu zákazu
činnosti, krajský súd konštatuje, že im nebolo možné vyhovieť v rozsahu, akého sa obžalovaný domáhal.
Vzhľadom na zistené množstvo alkoholu požitého obžalovaným, dosahujúcom takmer dve promile,
ako aj vzhľadom na spôsobený následok prejavujúci sa nielen v spôsobení väčšej škody, ale aj v
ublížení na zdraví, nemožno považovať úvahy o miernejšom trestnoprávnom postihu obžalovaného za

opodstatnené, nakoľko by sa akýkoľvek ešte miernejší postih už vymykal účelu trestu vyjadreného v §
34 Trestného zákona.

Na základe uvedeného krajský súd pristúpil k revízii napadnutého rozsudku v jeho výroku o treste
a s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej trestnej veci, ako aj na skutočnosti

vzťahujúceho sa k osobe obžalovaného, dospel k záveru, že na obžalovaného Z. D. S. je potrebné
pôsobiť nižšími výmerami oboch druhov trestov uložených popri sebe, než aké mu boli určené
prvostupňovým meritórnym rozhodnutím.

Vzhľadom na vyššie rozvedené skutočnosti a prezentované úvahy Krajský súd v Bratislave rozhodol

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.