Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5622010337
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5622010337.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudkýň JUDr.
Evy Kyselovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 27. mája 2025 prejednal
odvolanie podané obžalovaným A. B. C. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn.
2T/76/2022 z 23.10.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného zo spáchania
prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že:

dňa 7.10.2021 v čase asi o 9.39 hod. na vyhradenom parkovisku medzi OC D. na E. C. X v F. C. a G.
záhradou, poškodil tam zaparkované osobné motorové vozidlo zn. Volkswagen Tiguan, 2.0 TDÍ, ev.

č. F., VIN: H., farby strieborná metalíza svetlá, a to takým spôsobom, že nezisteným predmetom na
ľavom prednom blatníku vytvoril ryhu o dĺžke 48 cm, na ľavých predných dverách vytvoril ryhu o dĺžke
108 cm, na ľavých zadných dverách vytvoril ryhu o dĺžke 108 cm, na zadnom ľavom blatníku vytvoril
ryhu o dĺžke 45 cm, na pravých predných dverách vytvoril ryhu o dĺžke 85 cm, na pravých zadných
dverách o dĺžke 100 cm a 5 cm a na pravom zadnom blatníku vytvoril ryhu o dĺžke 38 cm, čím uvedeným
konaním spôsobil poškodenému A. C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom F. C., I. XXXX/XX, podnikajúcim pod

obchodným menom A. C. D., so sídlom podnikania F. C., I. XX, IČO: XX XXX XXX, škodu poškodením
vo výške najmenej 2 200,- eur.

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený podľa § 245 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 56
ods. 1, ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom do 5.8.2024, na peňažný trest
vo výmere 600,- eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1
mesiac, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému A. C. D. -
D., s miestom podnikania I. XX, F. C., IČO: XX XXX XXX bytom E. J. XX/XX, F. C., vo výške 2 200,- eur.

ProtitomutorozsudkupodalriadneavčasodvolanieobžalovanýA.B.C.protivšetkýmjehovýrokom,ako
aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo. Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom
svojho obhajcu uviedol, že trvá na všetkých svojich doterajších ústnych a písomných vyjadreniach.
Napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru nezákonný a postup, ktorý rozhodnutiu predchádzal, je
v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku a ustálenou súdnou praxou na území SR. Ako vyplýva

z odôvodnenia rozhodnutia, rozsudkom zo dňa 12.4.2023, ako aj zo dňa 19.1.2024 bol spod obžaloby
oslobodený. Z odôvodnenia rozhodnutia na str. 7 v druhom odseku vyplýva, že: „Po zrušení a vráteníveci pre rozhodovanie o podanej obžalobe súd rešpektoval právny názor vyjadrený odvolacím súdom
v zrušujúcom rozhodnutí, ktorým je v ďalšom konaní viazaný.“ Obžalovaný sa opakovane vyjadroval
v tom smere, že tak obžaloba, ako aj poškodený boli pred vyhlásením rozsudku 12.4.2023 nečinní

a nenavrhli také dôkazy, ktoré by ho usvedčovali zo spáchania skutku, ktoré sa mu kladú za vinu.
Odôvodnenie rozhodnutia je v celom rozsahu založené na citáciách odvolacieho súdu a právnych
názoroch prezentovaných odvolacím súdom, ktorého postup opakovane napádal ako nezákonný,
vedený snahou vykonávať pojednávania dovtedy, kým nebude na súde prvého stupňa (a to i napriek
nečinnosti prokurátora a poškodeného, resp. jeho zástupcu) rozhodnuté v jeho neprospech. Uviedol,

že i napriek aktivite poškodeného po rozhodnutí vo veci samej 12.4.2023 sa dôkazná situácia
žiadnym spôsobom neposilnila. Záver, že „pozornosti krajského súdu neuniklo, že vyššie uvedená
osoba prešla...“ je vyslovene laický názor, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Vo
vzťahu k obrazovému záznamu, na ktorý poukazoval odvolací súd, uvádza, že poškodený zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom na hlavnom pojednávaní dňa 15.8.2024 bol nečinný a neuviedol
žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Ako vyplýva z podania poškodeného zo dňa 31.8.2022

a zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 15.8.2023, poškodený nenavrhoval žiaden ďalší dôkaz.
Prokurátor rovnako nemal žiadne ďalšie návrhy. Z podania poškodeného zo dňa 31.8.2023 jednoznačne
vyplýva, že poškodený zabezpečil dôkaz z dôvodu „nespokojnosti“ s výsledkom prvostupňového
konania a zabezpečil dôkaz po rozhodnutí na súde prvého stupňa. V tejto súvislosti zdôraznil, že po
výzve prvostupňového súdu počas hlavného pojednávania (ešte pred vyhlásením predchádzajúceho

meritórneho rozhodnutia) na podanie návrhov na doplnenie dokazovania podľa § 272 ods. 2 Tr. por.,
prokurátor ani poškodený nemali žiadny návrh na doplnenie dokazovania. Prvostupňový súd postupom
podľa § 274 ods. 1 Tr. por. vyhlásil uznesením zo dňa 15.8.2018 priamo na hlavnom pojednávaní
dokazovanie za skončené. Je teda nesporné, že ohľadom ďalších návrhov na doplnenie dokazovania
boli konajúci prokuratúr a poškodený nečinní. Prokurátor vrátane poškodeného má povinnosť uniesť

dôkaznébremenoaipodľanázoruprvostupňovéhosúdudôkaznébremenovkonanípredsúdomprvého
stupňa neuniesli. Opätovne zdôraznil, že prokurátor vykonával dozor
v prípravnom konaní, mal možnosť vrátiť vec vyšetrovateľovi na doplnenie vyšetrovania
(§ 230 ods. 2 písm. d/ Tr. por.), mal možnosť navrhnúť dôkazy za účelom preukázania tvrdení uvedených
v obžalobe. Ani v rámci súdneho konania neurobil ani prokurátor, ani poškodený žiadne návrhy na

doplnenie dokazovania, resp. súd (pre absenciu takého návrhu) nezamietol akékoľvek dôkazy vykonať.
V tomto smere poukázal na to, že jednou zo zásad kontradiktórneho konania je zásada rovnosti
strán, z ktorej vyplýva, že tak prokurátor, ako aj obžalovaný (ako dve nosné strany trestného procesu)
majú prístup k dôkazom a argumentom protistrany a majú možnosť ich spochybniť (konfrontačná
zásada). Rovnosť strán je chápaná ako rovnosť v procesných právach a nie v povinnostiach, nakoľko

je v zásade len povinnosťou prokurátora, aby dokazoval vinu obžalovaného, samotný obžalovaný môže
byť pasívny a nemusí nič spochybňovať a ani dokazovať. Dopĺňanie dokazovania súdom (ohľadne
skutkových okolností) pri pasivite strán, či zjavne nedostatočne vykonanom dokazovaní je v zásade
neprípustné. Pokiaľ ide o dopĺňanie dokazovania zo strany súdu, tak v takýchto prípadoch by mal byť
súd mimoriadne zdržanlivý, pretože aktivita v dokazovaní je na stranách, pričom dôkazné bremeno má

výhradne prokurátor, ktorý má na hlavnom pojednávaní dokazovať vinu obžalovanému. V zásade nie je
úlohou súdu vstupovať do dokazovania, ktoré sa netýka problematiky vedenia hlavného pojednávania,
pretože takýto postup súdu by sa mohol považovať za porušenie zásad rovnosti strán, ako aj porušenie
zásady nezávislosti, či nestrannosti súdu, pretože súd by aktívne vystupoval na strane prokurátora.
Netreba zabúdať, že úlohou súdu pri konaní hlavného pojednávania nie je dokazovať vinu, či nevinu

obžalovaného, ale len umožniť fair sporový proces a dbať nad jeho dodržiavaním (následne vo veci
rozhodnúť s tým, že obžalovaný má vždy výhodu, pretože akékoľvek pochybnosti musí vykladať
v jeho prospech). To je do určitej miery vyvažovanie pôvodne nevýhodného postavenia obvineného
v dokazovaní, keď obvinený nemá také procesné možnosti na dokazovanie ako prokurátor. Podľa
jeho názoru neuniesol prokurátor dôkazné bremeno (ani v rámci konania pred prvostupňovým súdom

po odvolacom konaní) ohľadom toho, čo uviedol v obžalobe. Už samotné vykonanie akýchkoľvek
ďalšíchdôkazov,resp.predkladanieďalšíchnávrhovnavykonaniedokazovaniasohľadomnanečinnosť
prokurátora ohľadom návrhov na dokazovanie, podľa jeho názoru znamenalo, že sa narušila zásada
kontradiktórnosti strán a prokurátor tak mal ďalšiu, ale už v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku,
možnosť byť aktívny v návrhoch a opätovne sa pokúšať zvrátiť dôkaznú núdzu. Takýto postup celkom

zrejme nie je súladný s ustanoveniami Trestného poriadku, najmä zásadou bezprostrednosti, nakoľko
nezávislý súd má rozhodovať len na základe dôkazov, ktoré boli pred ním vykonané v priebehu
pojednávania. Uvedené už tak či onak viedlo ku narušeniu základnej zásady trestného konania v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., nakoľko povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom niesú dôvodné pochybnosti, majú už len orgány činné v trestnom konaní (teda nie aj súd). Následný
postup považuje za nezákonný, nakoľko umožnil de facto prvostupňovému súdu vykonať iné alebo
ďalšie dôkazy a umožnil prvostupňovému súdu ďalšie dokazovanie, kedy ale prvostupňový súd nie je

oprávnený zisťovať skutkový stav veci, ktorý v predchádzajúcom konaní nebol zistený pre nečinnosť
prokurátora (a poškodeného zastúpeného kvalifikovaným splnomocnencom - advokátom). Úvahy
o motívoch poškodeného, resp. obžalovaného neobstoja, nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, resp.
strana obžalovaného nie je povinná dokazovať svoju nevinu, dokazovať niečo poškodenému. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremene je výlučne na strane prokuratúry, resp. na strane poškodeného. Vo vzťahu

k poškodeným predloženému dôkazu poukázal obžalovaný na viacero odporujúcich si súvislostí. Skoro
bezprostredne po nečinnosti poškodeného a jeho zástupcu (a v neposlednom rade i prokurátora) na
pojednávaní dňa 12.4.2023 ohľadom návrhu na ďalšie dokazovanie, poškodený údajne dostal do svojej
moci dáta, ktoré boli vymazané a tieto svojpomocne zrekonštruuje, pričom sa jedná o sekvencie a nie
nepretržitýzáznam.Niejezrejmé,akotakýtopostupmožnopovažovaťzazákonnýavzáujmeverejného
záujmu. Obzvlášť, ak sú nepreskúmateľné závery poškodeného, ktorý bez konkretizácie konkrétnych

dôvodov a skutočností údajne stotožní osobu na zázname (získaného nezákonným a pochybným
spôsobom) s obžalovaným, keď znalec v príslušnom odbore takéto stotožnenie nevykonal. Navyše
do dnešného dňa nebolo preukázané a ani vysvetlené, akým spôsobom poškodený „zrekonštruoval“
vymazané dáta z harddisku. Už zo samotného pojmu zrekonštruovať vyplýva, že sa jedná o „uvedenie
niečoho do pôvodného stavu úpravou, prestavaním a pod. (viď slovenský synonymický slovník). Do

dnešného dňa nie je zrejmé, ako došlo k úpravám daného vymazaného obrazového záznamu, ani
to, či boli všetky sekvencie obnovené (zrekonštruované) a či rekonštrukcia vymazaného obrazového
záznamu je kompletná. Táto skutočnosť je významná najmä z dôvodu, že nie je preukázané bez
pochybností, že poškodený zrekonštruoval všetky vymazané sekvencie a či je daný sumár sekvencií
úplný a či zachytáva úplne všetky sekvencie. Nakoľko daný záznam nebol rekonštruovaný (nezávislým,

nestranným a odborne vybaveným) znalcom, ale priamo poškodeným, ktorý má záujem na odsúdení
obžalovaného z dôvodu uplatneného nároku na náhradu škodu, je tento v konflikte záujmov, nakoľko
je jeho záujmom, aby bol obžalovaný odsúdený a nie, aby bola objektívne dokazovaná vina. Túto
skutočnosť bola úplne opomenutá vo vyhodnotení, a naopak, nelogicky sa konštatuje údajný nedostatok
dôvodov na také konanie poškodeného, ktorý nemal vozidlo poistené voči vandalizmu. V tejto súvislosti

je nutné ale zásadným spôsobom hodnotiť rozporné vyjadrenie poškodeného, ktorý, tak ako sa uvádza
v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa 19.1.2024 na str. 7, uviedol, že „záznam dostal od
technikov na USB kľúči“, čo vyvracia tvrdenie, že „vymazaný záznam zrekonštruoval“. Ak bol záznam
vymazaný a on ho zrekonštruoval, tak potom aký záznam na USB kľúči bol poškodenému odovzdaný
zo strany technikov (str. 7 rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 19.1.2024)? A je vôbec kapacitne

možné taký rozsah dát uložiť a odovzdať na USB kľúči? Ako mohol byť poškodenému odovzdaný
„vymazaný disk“ na rekonštrukciu na USB kľúči? Ak bol vymazaný záznam odovzdaný technikmi, tak
tento rekonštruovali
oni? A ak ho rekonštruovala neznáma osoba (z prostredia „technikov“), nemohla mať
záujem napríklad v tomto štádiu neznáma osoba na tom, aby niektoré zábery neboli „zrekonštruované“

a neexistoval dôkaz o páchateľovi? Tieto rozpory vo vyjadreniach až nekonzistentnosť vo vyjadreniach
poškodeného nasvedčuje, že zadováženie dôkazu, ako uvádza poškodený, nie je hodnoverné, čo
pri povahe záznamu – sekvenciách, je spôsobilé zásadným spôsobom privodiť nesprávne skutkové
závery v prejednávanej veci. Naopak, tieto rozporné vyjadrenia vytvárajú obrovské pochybnosti
v tvrdenia a výsledky postupu poškodeného. Tento stav by nebol, keby sa jednalo o nepretržitý

obrazový záznam z daného miesta, alebo by bol daný záznam „rekonštruoval“ či obnovil nezaujatý
znalec, ktorý nie je v konflikte záujmov. Uvedené je o to závažnejšie, že v spise samotnom sa pred
5.6.2023 nenachádzal žiadny nosič s dátami, ktoré by korešpondovali úradnému záznamu povereného
príslušníka, a teda z jemu neznámych dôvodov sa zákonným spôsobom obstaraný dôkaz zo spisu stratil,
aby následne poškodený nezákonným spôsobom predložil ako dôkaz sumár sekvencií záznamu. Nie

je vôbec zrejmé, prečo pri hodnotení dôkazov na tak závažnú skutočnosť a pochybenie povereného
príslušníka (strata dôkazu zo spisu) súdy vôbec nereagovali a žiadnym spôsobom sa s tak podstatnou
skutočnosťou preukázateľným spôsobom nevysporiadali. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, obrazový
záznam nezachytáva dotknuté časti vozidla, a preto sú úvahy, čo daná osoba mala či mohla robiť,
špekuláciou a nie hodnotením dôkazov. Súdy (a to tak prvostupňový, ako i odvolací v minulosti) úplne

opomenuli zhodnotiť fakt, že to, čo predložil poškodený ako „záznam“, nezaznamenalo priebeh skutku.
Kamerový záznam vôbec nezachytil poškodené časti vozidla. S touto skutočnosťou sa súd zásadným
a významným spôsobom nevysporiadal. Ak na zázname nie je možné vzhliadnuť poškodené časti
vozidla, logicky nie je možné vidieť ani poškodzovanie vozidla. Navyše ani odvolací súd v minulostinekonštatoval, že je vidieť akýkoľvek nástroj v ruke osoby, ktorá sa ku vozidlu približuje. Objektívne
existuje nespočetné množstvo dôvodov, prečo môže mať osoba ruku cez telo a nemusí sa jednať
o nelegálne konanie, obzvlášť ak, ako už bolo konštatované, v ruke nebol viditeľný žiadny nástroj, či

predmet. Vo vzťahu k danej osobe, ktorej pohyb je zaznamenaný výlučne v miestach, kde nie je vidno na
časti vozidla, údajne poškodené dňa 7.10.2021 znalec z príslušného odboru nekonštatoval taký záver,
ktorý by individuálne stotožnil danú osobu s obžalovaným. Napokon ani samotný poškodený vo svojom
výsluchu dňa 19.7.2022 neuviedol žiadne markanty, ktoré by definovali na danej osobe čokoľvek, čo by
individuálnymi a preskúmateľnými znakmi spojilo danú osobu s osobou obžalovaného. Zrejme v snahe

posilniť svoje postavenie na pojednávaní uviedol ako znak chôdzu, avšak túto nedokázal nijakým
spôsobom špecifikovať. Je pritom pozoruhodné, že znalec – odborne zdatná osoba v danom odbore
neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by spojili osobu na zázname s obžalovaným a poškodený –
laik, bez uvedenia konkrétnych markantov, spája osobu na zázname s obžalovaným. Už tu je zrejmá
zaujatosť poškodeného, kde prezentuje svoje závery, hoci nie sú podložené znaleckým posudkom.
V tomto kontexte je možné mať viac ako dôvodné pochybnosti i ohľadom údajnej „rekonštrukcie“

sekvencií obrazového záznamu a jeho úplnosti. Tvrdenia poškodeného sú pochybné a nevierohodné,
obzvlášť ak si v trestnom konaní voči jeho osobe (osobe zamestnanej a i podľa vedomosti poškodeného
disponujúceho nehnuteľnosťou) uplatňuje nárok na náhradu škody. Motívom konania poškodeného
môže byť snaha dostať sa k plneniu, nakoľko, ako vo svojej výpovedi zo dňa 7.10.2021 uviedol, vozidlo
nebolo poistené

a náklady na opravu znášal poškodený sám. V kontexte vyššie uvedeného je nutné uviesť, že sa
súd nevysporiadal žiadnym spôsobom s tým, že i samotný poškodený uviedol, že obžalovaný nie je
jediný nespokojný zákazník, že má takých 5 až 7 % nespokojných zákazníkov ročne, čo pri počte 100
zákazníkov predstavuje 5 - 7 osôb ročne. Len za obdobie
5 rokov to predstavuje spolu 25 až 35 osôb, ktoré mohli mať motív poškodiť poškodenému vozidlo.

Má za to, že s prihliadnutím na jeho argumenty súd nepreskúmateľne vyhodnotil dôkazy v jeho
neprospech, pričom ad 1/ nie je zo žiadneho dôkazu preukázané poškodenie vozidla, ad 2/ osoba, ktorá
sa vyskytovala na mieste činu, nebola do dnešného dňa nezaujatým znalcom stotožnená s jeho osobou,
ad 3/ nebolo ničím preukázané, že vedel, aké vozidlo poškodený používa, resp. že konkrétne vozidlo
patrí poškodenému, ad 4/ nebolo ničím preukázané, že vozidlo nebolo poškodené pred daným dňom,

ad 5/ nebolo hodnoverne zodpovedané, kde sa nachádza obrazový záznam, ku ktorému sa spisoval
v prípravnom konaní úradný záznam, ad 6/ nie je zrejmé, či poškodený vymazaný obrazový záznam
obnovil a či v celom rozsahu všetkých sekvencií, resp. prečo uvádzal, že mu ho pracovníci odovzdali na
USB (nie je obhajobe zrejmé, ako môže byť vymazaný obrazový záznam odovzdaný na USB kľúči), ad
7/ na základe čoho stotožnil poškodený (na rozdiel od znalca) jeho osobu s osobou nachádzajúcou sa

na mieste činu (bez dôkazu, že daná osoba poškodila vozidlo)
a ad 8/ nie je zrejmé (najmä s ohľadom na spôsob vyhotovenia záznamu bez zachytenia priebehu pri
možnosti pristúpiť k vozidlu i smerom k prednej časti vozidla a spornosť úplnosti všetkých sekvencií)
ako sa súd vysporiada s možnosťou súdeného konania zo strany iných nespokojných zákazníkov, či
obchodných partnerov. V danej reťazi vyššie uvedených skutočností ani jeden z daných „dôkazov“ nie

je bez pochybností, resp. zákonný, či hodnoverný. V tomto kontexte poukázal na porušenie práva na
rovnosť zbraní, kde sa zrejme vykonávajú dôkazy obrazne dovtedy, pokiaľ nebude odsudzujúci rozsudok
a supluje sa nečinnosť prokurátora vyplývajúca z nečinnosti poškodeného a jeho splnomocnenca
súdom, za účelom vylepšenia nepriaznivej dôkaznej situácie. Pričom túto právnu úvahu potvrdil samotný
odvolací súd na str. 11, čo je v príkrom rozpore s jeho ostatnými právnymi úvahami. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je rozporné, nepreskúmateľné a vo viacerých úvahách tendenčné, v rozpore so
základnými zásadami uvedenými v § 2 Tr. por. Opätovne dôrazne poukázal na porušenie práva na
rovnosť zbraní, kde tak ako na to opakovane poukazoval, sa vykonávali pojednávania a vykonávalo
dokazovanie dovtedy, pokiaľ prvostupňový súd, rešpektujúc právny názor vyjadrený odvolacím súdom
v zrušujúcom rozhodnutí, ktorým bol v ďalšom konaní viazaný, rozhodol o jeho vine. Je nutné uviesť, že

prvostupňový súd opakovane vo svojom v poradí prvom a druhom rozsudku správne rozhodol a dôkazy
vyhodnocoval zákonným spôsobom, a to až do doby, keď bol viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu. Pri konaní predchádzajúcom rozhodnutiu boli závažným spôsobom porušené jeho práva na
obhajobu, kedy mu neboli predložené všetky dostupné obrazové záznamy, došlo ku strate obrazového
záznamuobsiahnutéhovspise,naktoromzákladenebolomožnéadekvátnymspôsobomviesťobhajobu

jeho osoby. Rovnako postup v rozpore so základnými zásadami trestného konania, kedy boli dôkazy
hodnotené vyslovene jednostranne v jeho neprospech, nebol zákonný. Spôsob, akým sa viedlo konanie,
kedy sa vykonávali z jeho pohľadu nezákonne obstarané a pochybné dôkazy a tieto bez ohľadu na
všetky vyššie uvedené skutočnosti vyhodnocovali výlučne v jeho neprospech, považuje za konanie,kedy bola porušená rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a jeho práva na obhajobu. Konanie, či
v prípravnom konaní, či v súdnom konaní, tak bolo vedené spôsobom odporujúcim základným zásadám
trestného konania, prezumpcie neviny a nemôže byť zahojené verejným záujmom, nakoľko verejnosť aj

spoločnosť má záujem na spravodlivom procese, dodržiavaní práv na obhajobu a ustanovení právnych
predpisov. S ohľadom na vyššie uvedené navrhol rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm.
a), b), d) Tr. por. a rozhodol v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. por. tak, že ho krajský súd oslobodí
spod obžaloby podľa ustanovenia § 285 písm. c) Tr. por.

Poškodený v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu uviedol, že s ním nesúhlasí. Argumentáciu obsiahnutú v odvolaní považuje za vecne
nesprávnu a nezodpovedajúcu vykonaným dôkazom. Z vykonaných dôkazov, najmä kamerového
záznamu z miesta činu, v spojení s výpoveďou poškodeného, ako aj znaleckým posudkom, jasne
vyplýva, že obžalovaný bol pri vozidle a toto vozidlo aj poškodil. Vykonané dôkazy spolu vytvárajú
logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich

nepriamych a priamych dôkazov, ktoré celkom spoľahlivo preukazujú, že skutok, ktorý je predmetom
obžaloby, sa stal a spáchal ho obžalovaný. Z kamerového záznamu je zrejmé, že na prvej sekvencii
v čase od 09:38:29 je osoba obžalovaného, ktorému zreteľne vidno tvár a je tak možné ho opoznať,
čo poškodený aj urobil, a to bez akýchkoľvek pochybností. Na uvedenej sekvencii prichádza na
miesto činu, kontroluje prístup od kancelárie vpravo, vyberá nástroj pravou rukou vrecka bundy

a pristupuje k vozidlu vpravo. Na druhej sekvencii v čase od 09:38:29 do 09:39:19 je zreteľne vidieť
túto osobu, ako sa pohybuje okolo vozidla, pričom v závere je vidieť, ako táto osoba vychádza spoza
vozidla s rukou pri vozidle, v ktorej drží neurčitý predmet, ktorým prechádza po laku vozidla, čím
vytvára poškodenie, ktoré bolo preukázané v doterajšom konaní. Je zreteľne vidno, ako daná osoba
dotiahne škrabanec na vozidle, schová nástroj pravou rukou do pravého vrecka bundy a rýchlo uniká.

Poškodený sa stýkal s obžalovaným dostatočne na to, aby ho dokázal bez pochybností opoznať.
Okrem toho z vykonaných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný mal konflikt s poškodeným a cítil
voči nemu zášť, čo dokázalo motivovať jeho konanie. Je preto pre poškodeného nepochopiteľná
argumentácia súdu, ktorá hovorí o množstve dôvodných pochybností, keď takéto neexistujú. Alibisticky
sa odvolávať na záver znaleckého posudku s tým, že tento nepreukázal individuálnu zhodu, a pritom

odignorovať druhovú zhodu porovnávacích znakov obžalovaným, je doslova arbitrárne, najmä ak
záver znalca plne podporuje ostatné, hoci nepriame dôkazy, ktoré tak tvoria ničím nenarušovanú
a logickú sústavu svedčiacu o slede udalostí tak, ako ich popisuje obžaloba. Jediným prvkom, ktorý
sa snaží túto sústavu dôkazov narušiť, je značne tendenčná a účelová obhajoba obžalovaného,
ktorá však vychádza len z jeho vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov. Je namieste podotknúť,

že obžalovaný nevypovedal, čím ani len nespochybnil výpoveď poškodeného a nepredložil jediný
dôkaz alebo argument, že sa nenachádzal na mieste činu. Pokiaľ ide o namietané porušenie zásady
kontradiktórnosti, a to predložením dôkazu v odvolacom konaní, s touto skutočnosťou sa už opakovane
vysporiadal odvolací súd, ako aj prvostupňový súd, ktorí tento dôkaz v podobe videozáznamov pripustili
a bol aj riadnym spôsobom vykonaný na hlavnom pojednávaní. Vykonaniu dôkazov, resp. návrhom na

vykonanie dôkazov v odvolacom konaní nebráni ani zásada kontradiktórnosti. Uvedené by znamenalo
vyslovene popretie možnosti riadneho prieskumu prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní,
čo je neprípustné. Navyše, napádaný dôkaz bol vykonaný pred prvostupňovým súdom, a teda bola
zachovanáajzásadakontradiktórnosti,keďžeobžalovanýmalmožnosťoboznámiťsasdanýmdôkazom
a mal možnosť navrhovať prípadne ďalšie dôkazy vyplývajúce z tohto vykonaného dôkazu, čo však

nevyužil a bol doslova pasívny. Uvedená argumentácia je tak celkom zjavne účelová. Je pravdou, že
obžalovaný má právo byť pasívny a vina musí byť obžalovanému dokázaná zo strany obžaloby, avšak
samotná pasivita obžalovaného nie je sama osebe automaticky dôkazom jeho neviny. Ak nepredloží
doslova žiaden dôkaz na zvrátenie značného množstva dôkazov, ktoré ho vo svojej vzájomnej súvislosti
usvedčujú zo spáchania skutku, jeho pasivita nepostačuje na podporu jeho tvrdení o vlastnej nevine.

Nie, ak znalecký posudok o druhovej zhode osoby na zázname s obžalovaným a sám poškodený, ktorý
sa opakovane a dlhšiu dobu stýkal s obžalovaným, ho na zázname opoznal. Argument, že poškodený
má ekonomický záujem na priznaní nároku na náhradu škody, a teda je zaujatý voči obžalovanému, je
flagrantným popretím samotného inštitútu poškodeného v trestnom konaní. Pripustenie argumentácie
obžalovanéhobydefactoznamenalo,žepoškodený,ktorémuvzniklaškoda,nemôžepredkladaťdôkazy

a ani svedčiť voči obžalovanému, pretože je automaticky zaujatý, a to z dôvodu, že sa snaží domôcť
náhrady škody. Takéto paralyzovanie práv poškodeného by znamenalo faktickú nemožnosť dokázania
viny páchateľov s odkazom na zaujatosť poškodených. Uvedený názor je neudržateľný a absolútnenesprávny. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné zamietol podľa § 319 Tr. por.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle
§ 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Treba stručne pripomenúť, že Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkami, sp. zn. 2T/76/2022
z 12.4.2023 a sp. zn. 2T/76/2022 z 19.1.2024 obžalovaného A. B. C. podľa § 285 písm. c)
Tr. por. oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, sp. zn.
1Pv/274/21/5506-18 zo 17.8.2022 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin poškodzovania cudzej
veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák.

Na základe odvolania podaného prokurátorom v neprospech obžalovaného Krajský súd v Žiline
uzneseniami, sp. zn. 1To/47/2023 z 10.10.2023 a sp. zn. 1To/45/2024 z 30.7.2024 napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. c), d) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Treba uviesť, že súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní riadil právnym názorom vysloveným odvolacím
súdom v uznesení, sp. zn. 1To/45/2024 z 30.7.2024 v otázkach procesného aj hmotného práva.

K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,

a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od

toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného

presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený

skutok sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný A. B. C.. V tomto smere okresný súd veľmi
výstižne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov
a zistení z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom
okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody
napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu
prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne
a erudované dôvody, na ktorých okresný súd založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospechobžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to učinil okresný súd v odôvodnení

napadnutéhorozsudku.Hodnoteniedôkazovnenesieprvkyarbitrárnostisvýsledkomskutkovéhoomylu,
ktorý by zakladal zákonnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Skutkový záver
má dostatočne racionálny základ vo vykonaných dôkazoch a nevybočuje zo zákonných zásad pri
vykonávaní a hodnotení dôkazov.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu poškodzovania cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1 Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám
súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného
skutku práve podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že obžalovaný primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov
súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy
záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní.

Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa nebolo založené na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil, že skutkové zistenia súdu
prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže napadnutý rozsudok
zrušiť len preto, že odvolateľ na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy
prichádzajúcim výsledkom.

Odvolací súd považuje za potrebné v súvislosti s odvolacou argumentáciou obžalovaného uviesť, že
súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné uvedené právo vykladať tak, že

zaručuje právo obžalovaného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon
aj Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že
na každý argument obžalovaného je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na
tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné, alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní, a rovnako tak preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu, okresný súd v prejednávanej veci musel precízne vyhodnotiť

vykonané dôkazy, najmä svedecké výpovede poškodeného, z hľadiska ich vierohodnosti, aby na ich
základe mohol rozhodnúť o vine obžalovaného. V uvedených súvislostiach treba uviesť, že súd hodnotí
dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti, a to každý dôkaz jednotlivo,
ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení výpovede svedka súd skúma, či je logická, či sa svedok
neodchyľuje od svojej skoršej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať,

prečo k nim
vo výpovedi svedka dochádza. Pri hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu
a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k nim došlo. Pravdivosť
tvrdení svedka treba posudzovať aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu a„škodiť“ obžalovanému. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú
povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia
svedka,atoaždookamihu,kýmniejepreukázanýopak.Jeúlohousúdu,abypozváženívšetkýchtýchto

dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia
rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.
Odvolací súd poukazuje tiež na to, že súhrn priamych a nepriamych dôkazov
na preukázanie viny obžalovaného musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa
dopĺňajúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného

skutku a ktoré usvedčujú z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek
iného záveru (Rt 38/68). Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom
vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď
v prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, a súd sa musí
oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil konania, ktoré mu je
kladené za vinu. Všeobecne treba pripomenúť, že výpoveď obžalovaného je dôkazom rovnocenným
s ostatnými dôkazmi. Obsah výpovede obžalovaného je zároveň formou jeho obhajoby, pričom krajský
súd neopomína, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, a teda i tvrdeniami,
ktoré sa nezakladajú na pravde. Pravdivosť tvrdení obžalovaného je však potrebné vyvrátiť procesne

relevantnými dôkazmi a zistením skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti
a ktoré zároveň vyvracajú výpoveď a obhajobu obžalovaného. Treba tiež uviesť, že je vecou každého
obžalovaného, aký spôsob, či stratégiu obhajoby zvolí, a súd v žiadnom prípade nemôže založiť svoj
výrok o vine na rozhodnutí obžalovaného nevypovedať, t.j. o využitie jeho práva odmietnuť výpoveď.
Je nesporným faktom, že obžalovaný v súdenej trestnej veci pri svojich výsluchoch v prípravnom

konaní, aj na hlavnom pojednávaní, využil svoje právo a k veci nevypovedal. V danom prípade bola
vina obžalovaného preukázaná dôkazmi zabezpečenými a vykonanými v súlade so zákonom. I keď vo
všeobecnosti by malo byť pre nevinného človeka prirodzené, že sa od počiatku snaží preukazovať svoju
nevinu, a to predložením všetkých ospravedlňujúcich dôkazov svedčiacich v jeho prospech, odvolací
súd aj vzhľadom na individualitu každého jednotlivca nepovažuje naznačenú premisu za smerodajnú.

Úlohou trestného súdu nie je posudzovať obhajobu obžalovaného, ale rozhodovať o jeho vine, či nevine,
pričom musí, samozrejme, hodnotiť ako dôkaz aj výpovede obžalovaného a ich vierohodnosť. Podľa
názoru krajského súdu obžalovaný nepredložil súdu žiadne argumenty, ktoré by celkom nepochybne
mohli spochybniť výpovede poškodeného v spojení s kamerovým záznamom o tom, že sa nachádzal
na mieste činu a poškodil motorové vozidlo poškodeného. Obžalovaný v danom prípade nebol schopný

zabezpečiť ani jediný dôkaz
(§ 119 ods. 4 Tr. por.), ktorý by potvrdzoval to, že súdený skutok nespáchal, ale len spochybňoval
bez relevantných dôvodov a logického úsudku zákonnosť a výpovednú hodnotu zabezpečených
a vykonaných dôkazov, resp. namietal ich hodnotenie.

Podľa názoru krajského súdu v posudzovanom prípade vina obžalovaného bola bezpečne
a jednoznačne preukázaná. V okolnostiach danej veci krajský súd poukazuje na podstatné skutočnosti,
ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.

Obžalovaný je usvedčovaný zo súdeného trestného činu predovšetkým výpoveďou poškodeného A.

C. D.. V súvislosti s výpoveďou poškodeného krajský súd uvádza, že ak má slúžiť jeho výpoveď
ako dôkaz, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný
a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený, čo v posudzovanom prípade
správne vyhodnotil okresný súd, že verziu poškodeného bezpečne a nepochybne potvrdzujú ďalšie
v konaní vykonané dôkazy (nepriame dôkazy). V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe,

nepreukázala, že by poškodený vypovedal nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného
skutku. Vzhľadom na okolnosti, ktoré vyšli najavo na hlavnom pojednávaní, a vykonané dokazovanie,
okresný súd výpovede poškodeného správne posúdil ako dostatočne spôsobilé na preukázanie viny
obžalovaného. Odvolací súd prihliadol najmä k vnútornej štruktúre výpovedí svedka poškodeného, či
si odporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedá. Je nesporné, že poškodený v priebehu

celého trestného konania zhodne popísal podstatné okolnosti spáchania súdeného skutku. Výpovede
poškodeného aj krajský súd považuje za logické, zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné. Poškodený
presvedčivo a bez akýchkoľvek podstatnejších rozporov popísal konanie obžalovaného a ktorý v ňom
bezpečne poznal páchateľa súdeného trestného činu.Svedok - poškodený A. C. D. vo výpovedi potvrdil, že v inkriminovaný deň v čase asi o 9.00 hod.
zaparkoval svoje osobné motorové vozidlo na parkovisku medzi OC D. na E. C. v F. C. a G. záhradou,

pričom v uvedenom čase vozidlo nebolo poškodené. V čase asi o 11.00 hod. sa vrátil ku vozidlu
a zistil jeho poškodenie, a to ryhu na prednom blatníku na strane vodiča, predných a zadných dverách
na strane vodiča, zadnom blatníku na strane vodiča, na predných a zadných dverách na strane
spolujazdca a zadnom blatníku na strane spolujazdca. Ani krajský súd nezistil žiadny logický dôvod, na
základe ktorého si poškodený vymyslel uvádzané tvrdenia. Záveru, že skutok sa stal v čase uvedenom

v obžalobe, nasvedčuje aj správanie poškodeného bezprostredne po zistení poškodenia vozidla, ktorý
oznámil polícii poškodenie vozidla. Podľa úradného záznamu hliadka polície bola vyslaná operačným
strediskom za účelom preverenia oznámenia v čase o 11.10 hod., uvedený časový údaj zodpovedá
príchodu poškodeného
ku vozidlu v čase asi o 11.00 hod. Rozsah poškodenia vozidla vyjadrený v obžalobe je preukázaný nielen
výpoveďou poškodeného, ale aj zápisnicou o obhliadke miesta činu.

Poškodený ďalej uviedol, že v čase zistenia poškodenia nemal podozrenie na konkrétneho páchateľa
skutku. Neskôr videl kamerový záznam, ktorý mu predložil policajt, a to pri opoznávaní páchateľa.
Na tomto zázname bolo vidieť osobu, ktorá sa približovala k vozidlu, prešla okolo neho a odchádzala
od vozidla. Dosť dlho premýšľal nad identifikáciou tejto osoby vzhľadom na balík indícií, ktoré ho

viedli k opoznaniu. Vzhľadom na fyziognómiu, spôsob chôdze, postavu a výšku postavy opoznal
obžalovaného ako jeho zákazníka spred polroka v tom čase. On mal možnosť vidieť spôsob chôdze
obžalovaného pred týmto kamerovým záznamom, mal špecifickú chôdzu. Aj keď sa nepovažuje za
odborníka v tejto oblasti, kamerový záznam mu stačil na identifikáciu, pričom bol poučený, že nemôže
nikoho krivo obviniť zo spáchania trestného činu. Poškodený tiež uviedol, že na cesty k obžalovanému

v súvislosti so zmluvou o dielo používal predmetné motorové vozidlo. Ide o jediné vozidlo, ktoré používal
privýkonepovolania.Potvrdil,ževminulostimalfyzickýajslovnýkonfliktsobžalovanýmkvôlizhotoveniu
diela. V decembri 2020 bola zákazka odovzdaná obžalovanému. S obžalovaným mal incident aj v júli
2021,kedymuobžalovanýzatvorilrukucezpiatedverenavozidle,nebolvtedyzranený,žebypotreboval
ošetrenie lekára.

Treba stručne pripomenúť, že poškodený A. C. D. v priebehu odvolacieho konania predložil súdu
nový dôkaz, a to USB kľúč s kamerovým záznamom z miesta činu zo dňa 7.10.2021, ktorý bol ako
dôkaz vykonaný v ďalšom konaní pred okresným súdom. Na hlavnom pojednávaní dňa 17.1.2024 sa
poškodený vyjadril k okolnostiam, za akých získal predmetný kamerový záznam. Uviedol, že prvýkrát sa

s videomateriálom z kamier, ktoré snímajú verejný priestor pri OC D., stretol pri výpovedi oznamovateľa
alebo poškodeného na polícii, kde mu vyšetrovateľka za účelom opoznania možného páchateľa toto
video pustila. V tej chvíli neskúmal, aké dlhé a z ktorej časti dňa je to video, jednoducho pozeral na video
a snažil sa odpovedať na otázku vyšetrovateľky, či dokáže postavu, ktorá je na videu, stotožniť s niekým,
na koho by mal podozrenie zo spáchania činu. Druhýkrát sa s týmto videom stretol na pojednávaní

na okresnom súde, kde bolo opäť prezentované a bolo to zrejme to isté video v tej istej dĺžke. Po
pojednávaní na okresnom súde si uvedomil, že to nie je všetko, čo by sa v rozsahu tých dvoch hodín,
počas ktorých parkoval s vozidlom od príjazdu, ktorý bol od 9.00 hod. do 11.00 hod. V tom čase mu bol
ukázaný jediný záber človeka, ktorý tam prichádza a odchádza. Zameral sa na to, že si sám zistí, kto od
9.00 hod. do 11.00 hod. sa tam pohyboval. Počas vyšetrovania sa dozvedel, kto má v správe kamerové

snímanie uvedeného verejného priestoru a oslovil technikov tej firmy, či by mu napriek tomu, že je to už
veľký časový odstup, dokázali poskytnúť celý ten záznam od 9.00 hod. do 11.00 hod. Kamerový záznam
sníma sekvencie na základe pohybu osoby, ktorá sa zjaví v zornom uhle kamery, nie je to dvojhodinový
film od 9.00 hod. do 11.00 hod. Záznam od technikov dostal na USB kľúči a pri jeho prehrávaní od
začiatku do konca našiel zábery, ktoré potom predložil ako dôkaz.

Vo vzťahu k obžalovaným namietanej nepoužiteľnosti vyššie uvedeného kamerového záznamu
z dôvodu, že tento dôkaz bol vykonaný z iniciatívy súdu v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania
a „rovnosti zbraní“ predstavujúcich nevyhnutné atribúty spravodlivého procesu, je potrebné uviesť, že
odvolací súd sa s touto námietkou obžalovaného nestotožnil.

Obžalovanému je potrebné prisvedčiť v tom smere, že aktivita súdu prvého stupňa smerujúca
k zabezpečeniu, resp. k získaniu takých dôkazov, ktoré predstavujú dôkazy ťažiskové, ktoré súd
prvého stupňa následne vykoná za účelom preukázania viny obžalovaného, môže prekračovať rámec„rovnosti zbraní“ a predstavovať neprípustné nahrádzanie aktivity prokurátora, a tým aj porušenie práva
obžalovaného na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských
slobôd. Právo obžalovaného na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv

a ľudských slobôd, ktorého imanentnou súčasťou je právo na kontradiktórny trestný proces a princíp
rovnosti zbraní, nie sú naplnené za situácie, keď súd nahrádza svojou činnosťou aktivitu jednej zo
strán konania (primerane rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Karelin proti Rusku,
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 374/2020). V danej veci však takáto situácia nenastala.

Niet pochýb o tom, že Trestný poriadok (zákon č. 301/2005 Z.z.) položil základy kontradiktórneho
procesu a niet pochýb ani o tom, že podaním obžaloby sa prokurátor stáva stranou v konaní, tak ako
obžalovaný, pričom na obe tieto strany v konaní sa vzťahuje zásada rovnosti zbraní.

V zmysle ustanovenia § 10 ods. 10 Tr. por., veta druhá, stranou v konaní je aj poškodený.

Podľa § 2 ods. 11 Tr. por. súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Strany majú právo nimi
navrhnutý dokaz zabezpečiť.

Podľa § 119 ods. 4 Tr. por., veta prvá, dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady.

Podľa § 46 ods. 1, veta druhá Tr. por. poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom
sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na
vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich,
zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode
o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo

podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Tak ako obžalovaný, aj prokurátor a poškodený majú právo predložiť v konaní pred súdom dôkazy.
Krajský súd v okolnostiach danej veci uvádza, že nie je ničím výnimočným, keď v priebehu odvolacieho
konania predloží nový dôkaz aj samotný obžalovaný, ktorý sa týmto novým dôkazom v prevažnej miere

snaží preukázať svoju nevinu a snaží sa vo svoj prospech zvrátiť odsudzujúci rozsudok a dosiahnuť
svoje oslobodenie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je možné jednoznačne odmietnuť ani
postup, ktorý nastal v prejednávanej trestnej veci, t.j. keď aj sám poškodený v štádiu prvého odvolacieho
konania v konaní pred súdom predložil nový dôkaz.

Žiada sa pripomenúť, že kamerový záznam predložený poškodeným na USB kľúči nepredstavuje
k výroku o vine obžalovaného jeden z hlavných usvedčujúcich dôkazov a nemá výlučnú povahu.
Dôkazy zabezpečené v štádiu prípravného konania dostatočne odôvodňovali postavenie obžalovaného
pred súd. K predmetnému kamerovému záznamu treba tiež uviesť, že tento logicky prepája výpovede
poškodeného. Krajský súd zároveň nezistil, že by sa s týmto kamerovým záznamom nezákonne

manipulovalo v neprospech obžalovaného. Je nesporným faktom, že kamerový záznam obsahuje aj tú
časť časových sekvencií, ktorá bola do trestného spisu zabezpečená už v štádiu prípravného konania
orgánmi činnými v trestnom konaní.

Z úradných záznamov spísaných povereným príslušníkom PZ na č.l. 70 a 79 spisu vyplýva, že kamerový

záznam, ktorý bol odovzdaný orgánom činným v trestnom konaní na základe žiadosti, bol „vytiahnutý“
na základe nastavenej sekvencie v časovom úseku, ktorý bol daný na žiadosti, no z dôvodu, že v danom
časovom úseku neprešla žiadna iná osoba okrem tej, ktorá bola zachytená na kamerovom zázname
a taktiež nebol zachytený ani iný pohyb, tak z toho dôvodu bol odovzdaný kratší časový úsek, ktorý
zachytával už konanie konkrétnej osoby. Z kamerového záznamu zo dňa 7.10.2021 je vidieť, ako v čase

o 09.38 hod. prechádza popri vozidle zn. VW Tiguan striebornej farby neznáma osoba mužského
pohlavia, štíhlej postavy, ktorá má oblečené čierne nohavice a čierno-sivú bundu a kráča smerom za
bilbord, ktorý je položený na vozíku pri budove OC D.. Následne je vidieť, ako sa o pár sekúnd vracia
naspäť a kráča smerom ku vozidlu zn. VW Tiguan striebornej farby, pričom je z kamerového záznamu
vidieť, ako má pravú ruku vloženú v pravom vrecku bundy. Následne prejde popri predmetnom vozidle

z pravej strany a o 09.39 hod. je vidieť, ako prechádza tesne popri vozidle z druhej strany, pričom je
tvárou a trupom otočený k vozidlu a pravú ruku má natiahnutú cez telo smerom k vozidlu. Následne ako
prejde popri vozidle, si pravú ruku vloží opäť do pravého vrecka bundy a kráča smerom za bilbord.Z USB kľúča predloženého poškodeným vyplýva, že obsahuje kamerový záznam zachytávajúci miesto
činu v kritický deň prerušovane v časovom úseku od 09:04:02 hod. do 11:00:20 hod. dňa 7.10.2021.
Pozornosti krajského súdu neuniklo, že vyššie uvedená osoba prešla prvýkrát okolo motorového vozidla

už v čase o 09:37:56 hod. do 09:38:18 hod. dňa 7.10.2021. Táto osoba svojím pohľadom kontrolovala
miesto činu a je tiež vidieť, ako zastala a nechala prejsť okoloidúceho muža. Uvedená osoba sa otočila,
zašla za prekážku, následne sa táto osoba opätovne do pár sekúnd vrátila k motorovému vozidlu a
v čase cca od 09:38:20 hod. do 09:39:48 prešla okolo neho s rukou tesne pri vozidle. Z kamerového
záznamu je tiež zistiteľné, že zachytáva aj príchod poškodeného k motorovému vozidlu v čase o 11.00

hod. a je tiež vidieť, že poškodený ihneď zistil, že motorové vozidlo je poškriabané.

Nemožno sa stotožniť s odvolacími námietkami, že kamerový záznam má nedostatky v tom smere, že
nejde o celistvý, neprerušovaný záznam v čase od 9.00 hod. do 11.00 hod., ale o časové sekvencie,
že zachytáva len zadnú časť poškodeného motorového vozidla a z takto zabezpečeného kamerového
záznamu nie je možné spoľahlivo a jednoznačne preukázať, že osoba, ktorá je zachytená na uvedenom

zázname a v čase uvedenom v obžalobe, vôbec toto vozidlo poškodila.

Krajský súd pripomína, že niet pochybností o tom, že kamerový záznam zachytáva len také časové
sekvencie, na ktorých je zaznamenaný pohyb osôb, že nezachytáva skutkový dej neprerušovane v čase
od 9.00 hod. do 11.00 hod. dňa 7.10.2021, ani prednú stranu zaparkovaného motorového vozidla.

Z kamerových záznamov je zistiteľné, že na nich boli zachytené viaceré osoby, ktoré prešli popri
vozidle poškodeného bez akéhokoľvek povšimnutia. Len jedna osoba, ktorú poškodený opoznal ako
obžalovaného, neprešla okolo motorového vozidla bez povšimnutia, ale urobila tzv. „kolečko“ okolo
celého motorového vozidla a prešla s rukou umiestnenou tesne pri motorovom vozidle. V okolnostiach
danej veci preto nie je možné argumentovať skutočnosťou, že statické snímanie len zadnej časti

motorového vozidla nevylučuje možnosť, že v bezprostrednej blízkosti vozidla sa mohla nachádzať
aj iná osoba, ktorá nebola zachytená kamerou. Krajský súd vzhľadom na výpoveď poškodeného
a zabezpečené kamerové záznamy nemá dôvod spochybňovať poškodenie motorového vozidla, ani
rozsah poškodenia vozidla, ku ktorému došlo práve v kritickom čase na predmetnom parkovisku práve
osobou obžalovaného.

V súvislosti s obrazovým záznamom (kamerový záznam snímajúci parkovisko s vozidlom
v inkriminovanom čase) krajský súd uvádza, že uvedený dôkaz bol získaný zákonným spôsobom
a je procesne použiteľný v prebiehajúcom trestnom konaní a v nadväznosti na uvedené sú zákonné
a procesne použiteľné aj ďalšie dôkazy, ktorých podkladom bol predmetný obrazový záznam.

Vyšetrovací spis obsahuje údaje, z ktorých je možné zistiť, na základe akých skutočností sa stal
uvedený záznam ako dôkaz súčasťou prebiehajúceho trestného konania. Nie je nič neobvyklé, že ak
určitý priestor je monitorovaný kamerou, môžu byť uvedeným spôsobom zachytené aj fyzické osoby,
resp. jej prejavy osobnej povahy. V prípade ak pri získaní uvedeného dôkazu dôjde k stretu práva na
ochranu osobnosti fyzickej osoby na jednej strane a verejného záujmu na objasňovaní trestnej činnosti

a odhaľovaní páchateľov na druhej strane, je potrebné uprednostniť verejný záujem. Ak má uvedený
dôkaz slúžiť na plnenie úloh spočívajúcich v objasňovaní trestnej činnosti, odhaľovaní jej páchateľov
práve na tom základe, že na uvedenom zázname je, resp. môže byť zachytené protiprávne konanie,
nemôžepožívaťosobapodozrivázprotiprávnehokonaniaprávnuochranuadomáhaťsanepoužiteľnosti
uvedeného dôkazu v trestnom konaní. Uvedené platí obzvlášť v situácii, ak monitorovacie zariadenie

sníma verejný priestor.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je pravdivá odvolacia námietka obžalovaného, že
v trestnom spise sa nenachádza žiadny nosič s dátami, ktorý by korešpondoval úradnému záznamu
povereného príslušníka. Krajský súd uvádza, že tento nosič sa nachádza na č.l. 71 spisu, predmetný

dôkaz bol vykonaný na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 12.4.2023 (č.l.171 spisu)
a odvolací súd sa s ním v rámci štúdia trestného spisu oboznámil.

Obžalovaného usvedčuje aj znalecký posudok vypravovaný C. J. K., znalkyňou z odboru kriminalistika,
odvetvie kriminalistická antropológia. V okolnostiach danej veci treba pripomenúť, že znalecké

dokazovanie má špecifický charakter a zvláštne postavenie medzi dôkaznými prostriedkami, avšak stále
zostáva jedným z možných dôkazov a podlieha hodnoteniu rozhodujúceho orgánu ako každý iný dôkaz.
Znalecký posudok je iba jedným z dôkazných prostriedkov v trestnom konaní, pričom vo všeobecnosti je
jeho dôkazná hodnota rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov. V trestnom konanísa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá konajúcemu súdu ukladá hodnotiť poznatky
získané z vykonaného dôkazného prostriedku samostatne, ale i vo vzájomnej súvislosti s poznatkami
získanými z iných vykonaných dôkazných prostriedkov. Dôkaznú hodnotu znaleckého posudku nie je

možné preceňovať, ale tento dôkaz je potrebné hodnotiť
v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pokiaľ by súd za každej situácie vychádzal výhradne zo
záverov znaleckého posudku a na základe týchto záverov by potom ustálil vinu, resp. nevinu páchateľa,
tak nadnesene možno povedať, že znalecký posudok by potom mal prakticky povahu odsudzujúceho
rozsudku a celé ostatné dokazovanie by bolo v podstate nadbytočné. Súd v zásade hodnotí znalecký

posudok voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne
nahradiťodbornúmienkuznalcavlastnou,vdanejotázkelaickoumienkou,alemôžeajepovinnýpreveriť
znalecký posudok najmä
z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či
sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti v trestnom konaní náležíte zistené,
alebo naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné, ba dokonca odporujúce iným výsledkom dokazovania

a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto skutkových predpokladov.

Po zhodnotení výsledkov znaleckej expertízy, jednotlivo a v súhrne s ostatnými vykonanými dôkazmi,
neobstojí odvolacia námietka obžalovaného, že znalec – odborne zdatná osoba v danom odbore
neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by spojili osobu na zázname s obžalovaným a poškodený –

laik, bez uvedenia konkrétnych markantov, spája osobu na zázname s osobou obžalovaného.

Odvolací súd uvádza, že podľa uvedeného posudku skúmané znaky, ako napr. profil čela, oblúk nad
okrajom očnej štrbiny, čelovo-spánkový prechod, profil chrbtu nosa, smer hrotu nosa, prechod čela v
chrbát nosa, nasolabiálna ryha, profil brady, goniálna krajina, vlasová krajina – hranica, držanie tela

a sklon ramien vykazujú typovú zhodu so znakmi na hlave, tvári a tele obžalovaného. Typová zhoda
skúmaných znakov je spôsobilá prijať ten záver, že obžalovaného nie je možné vylúčiť. Aj napriek tomu,
žesúdnaznalkyňazodboruantropológiakonštatovala,žesamotnýdetailhlavyatvárerelevantnejosoby
je pre individuálnu identifikáciu nedostačujúci, tento záver nevylučuje úvahy, že obžalovaný môže byť
osobou na kamerovom zázname. Poškodený po oboznámení sa s kamerovým záznamom identifikoval

obžalovaného ako osobu zachytenú kamerovým záznamom.

Krajský súd v okolnostiach danej veci nemá pochybnosti o tom, že osobou zachytenou na kamerovom
zázname je práve obžalovaný.

Súd je povinný hodnotiť aj znalecký posudok na základe starostlivého uváženia všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne s ostatnými dôkazmi (R 40/1969). Znalecký posudok je iba jedným
z dôkazných prostriedkov v trestnom konaní, pričom
vo všeobecnosti je jeho dôkazná hodnota rovnaká ako dôkazná hodnota iných dôkazných prostriedkov.
Dôkaznúhodnotuznaleckéhoposudkuniejemožnépreceňovať,nakoľkosúdhodnotíznaleckýposudok

voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne nahradiť
odborný názor znalca vlastným, v danej veci laickým názorom, ale môže a je povinný preveriť znalecký
posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre
podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti náležite zistené
v trestnom konaní, či naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné alebo dokonca také, ktoré logicky

odporujú iným výsledkom dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto podkladov (R
40/1972). Pochybnosti o záveroch znaleckého posudku sa musia zakladať na konkrétnych okolnostiach,
ktoré tieto pochybnosti vyvolávajú. Len vtedy je namieste postup podľa § 146 Tr. por. (Rt 56/94 II).

V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe, nepreukázala, že by poškodený vypovedal

nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného skutku. Vzhľadom na okolnosti, ktoré vyšli
najavo na hlavnom pojednávaní, a vykonané dokazovanie, aj odvolací súd vyjadrenia obžalovaného
(odvolacie námietky, vyjadrenia k jednotlivým dôkazom) správne posúdil ako nedostatočne spôsobilé
na preukázanie jeho neviny.

K výroku o trestePri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd

zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon,
na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok
represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu

– rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa
prejavujeprvokgenerálnejprevencie(výchovnépôsobenietrestunaostatnýchčlenovspoločnosti).Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

Krajský súd po preskúmaní obsahu spisu sa stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a
výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov,
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu. Peňažný
trest vo výmere 600,- eur spolu s náhradný trestom odňatia slobody vo výmere 1 mesiac, pre prípad,

že by výkon trestu mohol byť úmyselne zmarený, v plnej miere odzrkadľuje aj stupeň nebezpečnosti
spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného.

K výroku o náhrade škody

Krajskýsúdpreskúmalajvýrokonáhradeškodyazistil,žetentozodpovedástavuveciazákonu.Účelom
adhézneho konania je nahradiť škodu, ktorá bola spôsobená v príčinnej súvislosti s trestnou činnosťou
páchateľa, čo je zrejmé z ustanovenia § 43 Tr. por. a nasl. Ak je dôkazmi nepochybne preukázaná aspoň
časť riadne a včas uplatneného nároku na náhradu škody poškodeným, ako je to v danom prípade, súd
je spravidla povinný rozhodnúť aj výrokom o náhrade škody. Vzhľadom na dikciu odseku 1 § 287 Tr.

por., keďže výška škody, ktorá bola súčasťou opisu skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku, predstavovala sumu 2 200,- eur, bol postup súdu prvého stupňa podľa § 287 ods. 1 Tr. por.
dôvodný a zákonný. Krajský súd nezistil prekážky na uloženie povinnosti na náhradu škody, ktorej výška
je súčasťou popisu skutku uvedeného v napadnutom rozsudku a ktorá bola v trestnom konaní bezpečne
preukázaná vykonanými dôkazmi.

K námietke zaujatosti

Vo vzťahu k námietke zaujatosti obžalovaného, vznesenej voči sudcom krajského súdu (č.l. 360 spisu),
krajský súd poukazuje na nasledovné skutočnosti.

Vznesenounámietkouzaujatostisavzásaderozumiekaždépodaniestranytrestnéhokonania,zktorého
priamo alebo implicitne vyplýva žiadosť (návrh) tejto strany trestného konania o vylúčenie konkrétneho
subjektu z vykonávania úkonov trestného konania (resp. žiadosť, aby v predmetnej veci rozhodoval,
vykonával úkony trestného konania iný subjekt), a to bez ohľadu na dôvody v tomto podaní uvádzané,

t.j. bez ohľadu na dôvodnosť takejto žiadosti (návrhu) o vylúčenie.

Po vznesení námietky zaujatosti stranou konania je ďalší procesný postup rozhodujúceho orgánu
závislý od dôvodov, na ktorých je námietka zaujatosti založená, ako i včasnosti jej podania, po posúdení
a zvážení čoho môže a zároveň je povinný rozhodujúci orgán dospieť len k jednej z nasledujúcich

dvoch alternatív, a to po prvé, že o vznesenej námietke zaujatosti z dôvodov uvedených v § 32 ods. 6
Tr. por. sa nekoná (t.j. príslušný rozhodujúci orgán sa ňou vôbec nezaoberá a nevydáva o nej žiadne
rozhodnutie), ktorá skutočnosť musí byť tomu, kto námietku zaujatosti vzniesol, oznámená a zároveň
musí byť i procesne fixovaná – zachytená vo forme zápisnice. Len v opačnom prípade, t.j. v prípade
zistenia, že sa nejedná o žiaden prípad uvedený v § 32 ods. 6 Tr. por., o vznesenej námietke zaujatosti

príslušný orgán (§ 32 ods. 2, ods. 3 Tr. por.) koná, t.j. vydá uznesenie, ktorým rozhodne o (ne)vylúčení
namietaného subjektu z vykonávania úkonov trestného konania.Podľa § 32 ods. 6 Tr. por. o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre
ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31
ods. 4, alebo ak je dôvodom námietky len riadny procesný postup orgánov činných v trestnom konaní

alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj
o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z citovaného zákonného ustanovenia, účelom ktorého je zamedzovanie aktivitám
zo strany strán trestného konania zapríčiňujúcich zbytočné a v mnohých prípadoch výrazné prieťahy

v trestnom konaní, vyplývajú nasledovné štyri prípady, kedy sa rozhodujúci orgán námietkou zaujatosti
vznesenou stranou konania nezaoberá a nevydáva o nej žiadne meritórne rozhodnutie:
1.) ak ide o duplicitnú námietku – t.j. námietku založenú na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo
o námietke rozhodnuté, alebo
2.) ak zistí, že námietka bola vznesená oneskorene – t.j. nebola vznesená bezodkladne – bez meškania,
len čo sa strana trestného konania o dôvodoch vylúčenia dozvedela (§ 31 ods. 4 Tr. por.), alebo

3.) ak dôvodom námietky je výlučne len riadny procesný postup súdu v konaní (medzi ktorý patrí
napr. i spôsob vedenia hlavného pojednávania, (ne)akceptovanie návrhov obžalovaného na doplnenie
dokazovania), alebo
4.)akjenámietkazaujatostizaloženánainýchdôvodochakodôvodochvylúčeniapodľa§31Tr.por.–t.j.
ak namietajúci subjekt odôvodňuje vznesenie námietky zaujatosti inými dôvodmi, ako sú tie, ktoré zákon

na vylúčenia namietaného subjektu z vykonávania úkonov trestného konania vyžaduje a predpokladá.
Trestný poriadok v § 31 ods. 1 až 3 Tr. por. ako dôvody vedúce k vylúčeniu tam konkretizovaných
subjektov taxatívnym spôsobom uvádza len 3 skupiny dôvodov, a to:
a) existenciu pomeru namietaného subjektu uvedeného v § 31 ods. 1 Tr. por. k prejednávanej veci alebo
k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, k zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

k inému orgánu činnému v tomto trestnom konaní, alebo
b) bez ohľadu na taký pomer je dôvodom vylúčenia subjektu konkretizovaného v § 31 ods. 2 Tr. por.
pôsobiaceho na súde (prvého i vyššieho stupňa) tá skutočnosť, že tento subjekt bol v prejednávanej
veci činný ako niektorá z osôb uvedených v § 31 ods. 2 in fine Tr. por., alebo
c) bez ohľadu na pomer uvedený v 1/ je dôvodom vylúčenia subjektu konkretizovaného v § 31 ods. 3

veta prvá Tr. por. z rozhodovania na súde vyššieho stupňa
(i nižšieho stupňa) skutočnosť, že tento subjekt sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa
(alebovyššiehostupňa).Zrozhodovaniaodovolaníjevylúčenýten,ktosavprejednávanejvecizúčastnil
na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

V danom prípade obžalovaný odôvodnil vznesenie námietky zaujatosti tým, že: „z opatrnosti už v tomto
štádiu namietam zaujatosť senátu vo veci 1To/45/2024, vzhľadom na to, že rozhodnutie bolo prijaté
pomerom hlasov 3 : 0.“

Krajský súd uvádza, že obhajca v rámci námietok zaujatosti vo vzťahu

ksudcomKrajskéhosúduvŽilineneuviedolžiadnytakýkonkrétnydôvod,ktorýbynaznačovalichmožnú
zaujatosť, či už pre pomer k veci (teraz prejednávanej trestnej veci – pozn. predsedníčky senátu) alebo
k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por., a to v zmysle výkladu zákonného ustanovenia § 31 ods. 1
Tr. por. a ustálenej súdnej praxe. Takto obhajcom koncipovaná námietka zaujatosti je založená na iných
dôvodoch ako na dôvodoch podľa § 31 ods. 1 Tr. por. a o takejto námietke zaujatosti sa v zmysle §

32 ods. 6 Tr. por. nekoná. V okolnostiach danej veci je tiež nepochybné, že dôvodom námietky je len
riadny procesný postup krajského súdu, resp. členov senátu 1To prejednávajúcich predmetnú trestnú
vec obžalovaného v konaní a o takejto námietke zaujatosti sa nekoná podľa § 32 ods. 6 Tr. por.

Krajský súd na záver udáva, že si je vedomý toho, že obžalovaný vyjadruje svoju nespokojnosť

s napadnutým rozsudkom o uznaní jeho viny, avšak na druhej strane odvolací súd dáva obžalovanému
do pozornosti, že v zmysle § 327 ods. 1 Tr. por. odvolací súd v rámci odvolacieho konania je oprávnený
dávať súdu prvého stupňa záväzné príkazy na ďalší procesný postup v konaní, ak oslobodzujúci
rozsudok považuje za nesprávny, ktorý nemá ani dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch, resp. ak
záver o nevine krajský súd považuje za nedostatočný a predčasný. V opačnom prípade by krajské súdy,

ako súdy odvolacie, stratili v systéme všeobecného súdnictva opodstatnenie, ak by mali bez ďalšieho
preberať názory okresných súdov ako súdov prvého stupňa v ich rozsudkoch. Odvolací súd môže súdu
prvého stupňa vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, vrátane hodnotenia ich vierohodnosti, vrátane
vyslovenia vlastného názoru na ich vierohodnosť, čo aj v zrušujúcom uznesení urobil a naznačil, žeoslobodzujúci výrok je predčasný, že vykonané dôkazy boli nelogicky vyhodnotené a zároveň naznačil,
že oslobodzujúci výrok sa vymyká logickému hodnoteniu dôkazov a robí nepresvedčivými uvedené
skutkové zistenia v pôvodnom oslobodzujúcom rozsudku. Konštatoval tiež, že záver okresného súdu

o vine považuje za nepresvedčivý, pretože tento nevychádza z náležite zisteného skutkového stavu.
Krajský súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude
vyhodnotiť všetky dôkazy podľa § 2 ods. 12 Tr. por. tak, že uváži všetky okolnosti prípadu jednotlivo
i v ich súhrne, bude skúmať, či výpovede obžalovaného (obžalovaný nevypovedal) a svedkov sú logické
a pri hodnotení výpovedí bude vychádzať z celých výpovedí.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku,
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.