Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. máj 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124296170
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124296170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: 365.bank, a. s., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. C. E., F. B. XXXX/XX, štátnej občianke SR, v konaní o zaplatenie 13.688,26
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. januára
2025, č. k. 68Csp/54/2024-99, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol
a výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 29.04.2024
proti žalovanej domáhal zaplatenia istiny vo výške 13.688,26 eur; zmluvného úroku vo výške 506,60
eur; kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 1.488,79 eur a úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy istiny 13.688,26 eur od 21.03.2024 do zaplatenia a náhrady trov konania dôvodiac tým,

že dňa 18.04.2019 uzatvoril predchodca žalobcu (pôvodne G. H., I.) so žalovanou Zmluvu o úvere
č. 1940149873, na základe ktorej jej poskytol bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 26.300,- eur.
Splatnosť jednotlivých splátok bola dohodnutá na 20. deň v mesiaci. Žalovaná porušila svoju povinnosť
zo zmluvy, neplnila riadne a včas, a tak žalobca v zmysle ust. § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9
OZ vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 12.04.2022, a to pre nezaplatenie splátky zročnej dňa
20.12.2021 a požiadal žalovanú o okamžité splatenie celého zostatku úveru. Žalovaná do zosplatnenia
úveru uhradila sumu 12.233,48 eur, z čoho pripadlo na istinu 8.545,13 eur, úroky 3.643,35 eur, poplatky

a poistné 45,- eur. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná strana svoj záväzok čiastočne
plnila nasledovnými úhradami: 100,- eur dňa 19.04.2022; 100,- eur dňa 09.05.2022; 330,- eur dňa
27.06.2022; 300,- eur dňa 28.07.2022; 300,- eur zo dňa 02.09.2022; 275,89 eur dňa 04.10.2022; 40,-
eur dňa 17.10.2022; 328,21 eur dňa 03.11.2022; 300,- eur dňa 24.11.2022; 2,10 eur dňa 01.12.2022;
194,10 eur dňa 05.01.2023; 130,- eur dňa 09.01.2023; 300,- eur dňa 30.01.2023; 0,10 eur dňa
01.02.2023; 300,- eur dňa 21.02.2023; 4,10 eur dňa 01.03.2023; 4,10 eur dňa 01.04.2023; 44,10 eur
dňa 01.05.2023; 44,10 eur dňa 14.06.2023; 94,10 eur dňa 18.07.2023; 100,- eur dňa 24.07.2023; 94,10

eur dňa 31.08.2023; 3,28 eur dňa 22.11.2023; 7,24 eur dňa 05.02.2024; 331,- eur dňa 08.02.2024;
4,09 eur dňa 06.03.2024; 5,- eur dňa 20.03.2024 a 331,- eur dňa 20.03.2024. Uvedené plnenia sa
započítali prednostne na nesplatenú istinu úveru. Istina pohľadávky tak predstavuje sumu 13.688,26 eur
(26.300,- eur poskytnutý úver - 8.545,13 eur započítané na istinu pred zosplatnením úveru - 4.066,61eur úhrady započítané na istinu po dátume zosplatnenia). Žalobca si uplatnil aj nárok na zvyšnú časť
neuhradených úrokov podľa úverovej zmluvy. Žalovaná mala podľa zmluvy zaplatiť na úrokoch sumu
4.149,95 eur (celkové náklady 30.449,95 eur - istina 26.300,- eur), pričom doposiaľ zaplatila úroky

vo výške 506,60 eur (4.149,95 eur - 3.643,35 eur). Ďalej si žalobca nárokoval neuhradené poplatky
vo výške 9,- eur, ktoré predstavujú reálne náklady spojené s vymáhaním úveru (zasielané upomienky
a zosplatňujúce výzvy žalovanej strane). Vzhľadom na čiastočné plnenia žalovanej strany po zosplatení
úveru si žalobca uplatnil nárok na kapitalizovaný úrok z omeškania, ktorý do dňa poslednej čiastočnej
úhrady vyčíslil v sume 1.488,79 eur. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. len zo

sumy nesplatenej istiny úveru. Žalobca teda nepožadoval zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy
úrokov a poplatkov, na ktoré žalobcovi vznikol nárok do a po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru.
Platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12.08.2024 sp. zn. 21Up/989/2024 súd
žalobe v celom rozsahu vyhovel. Voči platobnému rozkazu podala žalovaná odpor, v ktorom uviedla, že
dlh uvedený v platobnom rozkaze spláca v pravidelných mesačných splátkach vo výške 331,- eur na
základe splátkového kalendára doručeného jej od právneho zástupcu žalobcu. Prvá splátka vo výške

331,- eur bola uhradená vo februári 2024 a posledná zatiaľ v auguste 2024. Namietala nesprávnosť
výšky žalovaného dlhu. V písomnom vyjadrení k podanému odporu žalobca uviedol, že žalovaná dlh
spláca na základe neformálneho splátkového kalendára, ktorý uzavrela so žalobcom. Inými slovami
nárok žalobcu nepopiera, ale javí sa, že ho v celom rozsahu uznáva, čo do dôvodu a výšky. Všetky
čiastočné plnenia žalovanej zrealizované pred podaním žaloby riadne zohľadnil vo výške žalovanej

sumy.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané uzatvorenie Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka zo dňa 18.04.2019 podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch medzi veriteľom a žalovanou ako dlžníkom. V konaní nebolo sporné, že

žalovaná vyčerpala refinančný spotrebiteľský úver vo výške 26.300,- eur, pričom z istiny splatila sumu
vo výške 9.823,63 eur. Spočítaním vykonaných úhrad súd zistil, že žalovaná v období od 20.05.2019
do 06.03.2024 zaplatila žalobcovi celkom sumu 15.964,- eur a v nasledujúcom období do 02.01.2025
uhradila ešte ďalších 2.671,64 eur. Celkovo tak úhrady žalovanej predstavujú sumu 18.635,64 eur, čo
medzi stranami ani nebolo sporné. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť v 60 mesačných splátkach po

507,50 eur a poslednej splátky vo výške 507,45 eur zročných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci
so zročnosťou prvej splátky 20.05.2019 a poslednej splátky 20.04.2024. Úver bol dohodnutý s fixnou
úrokovou sadzbou vo výške 5,90 % ročne, RPMN 6,10 % pri priemernej RPMN na trhu 10,35 %, odplata
za poskytnutie úveru 5,90 % p.a., najvyššia prípustná hodnota odplaty 20,70 % p.a., celková čiastka,
ktorú má klient zaplatiť je 30.449,95 eur a poplatok za poskytnutie úveru pri čerpaní na účet v banke

0,- eur (poistenie dohodnuté nebolo). V bode 4.8 zmluvy bolo dojednané právo banky v prípade riadneho
nesplácania úveru vyhlásiť úver za predčasne splatný, ak je dlžník v omeškaní viac ako 3 mesiace so
zaplatením splátky a banka ho upozornila na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní.
Uzavretiu úverovej zmluvy predchádzala žiadosť žalovanej o poskytnutie úveru zo dňa 09.04.2019 a
dostatočné skúmanie osobných pomerov a bonity žalovanej bankou. V dôsledku nesplnenia zmluvných

povinností žalobca vyhlásil pohľadávku zo zmluvy o úvere zo dňa 18.04.2019 za predčasne splatnú ku
dňu 12.04.2022 listom zo dňa 12.04.2022 a zároveň požiadal žalovanú o vrátenie dlžnej sumy vo výške
17.842,69 eur (istina 17.754,87 eur + úrok 78,82 eur + poplatky za upomienky 9,- eur + poistné 0,- eur) v
lehote10dníoddoručeniavýzvy.Zosplatneniupredchádzavýzva(Výzvanasplateniedlžnejčastiúveru)
adresovaná žalovanej zo dňa 16.03.2022 (zaslanie a doručenie výzvy žalovanej dňa 21.03.2022 je

preukázané doručenkou na č.l. 32 spisu). Písomná informácia o zosplatnení bola žalovanej zaslaná na
adresu uvedenú v zmluve, resp. v žiadosti o spotrebiteľský úver zo dňa 09.04.2019 (fotokópia doručenky
sa nachádza na č.l. 32 spisu). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade ide medzi stranami sporu o
vzťah spotrebiteľský, pri ktorom sa podmienky predčasného zosplatnenia úveru musia striktne riadiť
ustanoveniami § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto

neboli splnené. Predložená výzva zo dňa 16.03.2022, ktorá bezprostredne predchádzala predčasnému
zosplatneniu spotrebiteľského úveru, totiž nespĺňala požiadavky stanovené ustanovením § 53 ods.
9 OZ, nakoľko v nej nie je uvedené, pre nesplnenie ktorej konkrétnej splátky mieni žalobca sporný
spotrebiteľský úver predčasne zosplatniť. Rovnako nebolo z obsahu výzvy zrejmé ani to, z čoho presne
pozostávala dlžná suma „omeškanej splátky“ uvedená vo výzve vo výške 2.246,80 eur, keďže táto

predstavuje 4,43-násobok dohodnutej mesačnej splátky vo výške 507,50 eur. Hoci žalobca v žalobe
tvrdil, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého úveru došlo pre nezaplatenie splátky zročnej dňa
20.12.2021, táto skutočnosť z predloženej výzvy žiadnym spôsobom nevyplýva, a preto žalobca v
tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno. V kontexte uvedenej argumentácie súd poukázal naaktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 (bod. 14.2.) zaoberajúce sa zákonnými
podmienkami predčasného zosplatnenia úveru. Keďže nebolo preukázané, že výzva žalobcu zo dňa
16.03.2022 spĺňala podmienky vyplývajúce z § 53 ods. 9 OZ, nebolo možné považovať za platné

následné predčasné zosplatnenie úveru vykonané listom zo dňa 12.04.2022 označeným ako Výzva na
úhradu dlžnej sumy. Tým, že nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti dotknutého úveru,
jednotlivé dohodnuté splátky postupne nadobúdali zročnosť v zmysle Zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vždy k 20. dňu mesiaca. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024, podľa ktorého nemožno priznať veriteľovi právo

na zaplatenie splátok úveru splatných ku dňu rozhodnutia súdu, ak si v žalobe veriteľ uplatňoval
zaplatenie celého mimoriadne zosplatneného úveru a súd dospel k záveru, že mimoriadne zosplatnenie
úveru je neplatné. Najvyšší súd SR uzavrel, že síce by šlo o plnenie z rovnakej zmluvy, ale súd by
neprípustnepriznalplneniezinéhoskutkovéhostavu,nežakýbolvymedzenývžalobe.Vžalobežalobca
jednoznačnetvrdil,žedošlokzosplatneniuposkytnutéhoúveru,ktorésúdposúdilnakoniecakoneplatné
a žiadal priznať práve a len takto zosplatnený úver. Najvyšší súd SR pre takéto prípady uzavrel, že

ak by súd priznal za takéhoto stavu nárok na zaplatenie jednotlivých splatných splátok, porušil by tým
zásadu„neultrapetitum“,atedaprekročilbyrámecvymedzenéhopetitu,čojeneprípustné. Vychádzajúc
z uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietol. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 53 ods. 9, § 565
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Vzhľadom k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu o trovách

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojitosti s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že
žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v plnom rozsahu.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že vyhovie

žalobe a prizná žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
Uplatňujúc odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové a právne závery,
na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), v konkrétnosti dôvodil tým, že ustanovenie
§ 53 ods. 9 OZ (v totožnej formulácii) tvorí súčasť právneho poriadku už 17 rokov (od roku 2008),

pritom súdy pri posudzovaní procesu zosplatňovania spotrebiteľského úveru neskúmali (až doposiaľ),
či je v upozornení alebo v samotnej výzve označená splátka, pre ktorú veriteľ vyhlasuje predčasnú
splatnosť úveru. Z tohto dôvodu sa nestotožnil so závermi, že takáto povinnosť veriteľovi jednoznačne
vyplýva z tohto ustanovenia (resp. jeho účelu). Zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza
zo zásadného a úplne nového výkladu § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ v tom zmysle, že ak veriteľ v

upozornení podľa § 53 ods. 9 OZ (resp. vo výzve podľa § 565 OZ) neoznačí rozhodujúcu splátku,
malo by byť zosplatnenie úveru neplatné. Podľa názoru žalobcu znenie § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ
podmieňuje právo veriteľa predčasne zosplatniť úver iba kumulatívnym splnením dvoch podmienok,
a to trojmesačným omeškaním spotrebiteľa so zaplatením splátky (ku dňu vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru) a upozornením spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15

dní. Z jazykového vyjadrenia citovanej právnej úpravy teda nevyplývajú obsahové náležitosti daných
úkonov, ktoré vyžaduje súd prvej inštancie, t.j. povinnosť informovať spotrebiteľa o konkrétnej splátke,
ktorú neuhradil a pre ktorú vyhlasuje veriteľ predčasnú splatnosť úveru. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ vo
vzťahu k obsahu upozornenia vyžaduje iba to, aby bol spotrebiteľ upozornený na zámer veriteľa vyhlásiť
predčasnú splatnosť peňažného záväzku. Pri výzve na splatenie celej pohľadávky § 565 OZ nestanovuje

prakticky žiadne obligatórne náležitosti a jej obsah ponecháva na vôli veriteľa. Ak by upozornenie
a výzva mali spĺňať aj ďalšie obsahové kritéria, nepochybne by boli vymedzené v normatívnom texte
zákona. K interpretácii právnych noriem Ústavný súd konštatoval, že súd nie je oprávnený vykladať ich
inak, než ich vyjadril zákonodarca, ak je zmysel použitých výrazových prvkov jednoznačný (uznesenie
zo dňa 22.03.2012 sp. zn. IV. ÚS 156/2012). Obdobne v náleze zo dňa 30.01.2019 sp. zn. PL. ÚS

21/2014 uzavrel, že v materiálnom právnom štáte je nutné primárne aplikovať metódu doslovného
výkladu. Od tejto interpretácie je prípustný odklon iba vtedy, keď ňou nemožno identifikovať obsah
právnej normy a je potrebné odstrániť jej nejasnosť. Za týchto okolností nie je zrejmé, prečo sa súd
rozhodol (na úkor predvídateľnosti práva a garancie právnej istoty) uplatniť neprimerane extenzívny
výklad § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ, hraničiaci de facto až s dotváraním práva. Dôvodom pre prijatie

§ 53 ods. 9 OZ (novelizácia účinná od 01.11.2008) bola činnosť niektorých dodávateľov, ktorí už pri
niekoľkodňovom omeškaní vystavovali spotrebiteľa okamžitému predčasnému zosplatneniu záväzku.
Preto § 53 ods. 9 OZ vymedzuje trojmesačnú dobu omeškania spotrebiteľa s úhradou splátky, ktorá
je dostatočne dlhá na to, aby po jej uplynutí mohol veriteľ spravodlivo požadovať jednorazovú úhraducelého záväzku. V záujme vyhnúť sa náhlemu a prekvapivému zosplatneniu je spotrebiteľ na toto právo
vopred upozornený (v lehote nie kratšej ako 15 dní), čím de facto dostáva „poslednú šancu“ vyrovnať
dlžné splátky a vyhnúť sa tak strate výhody splátok. Účel prijatia tohto ustanovenia je naplnený aj bez

potreby ďalšieho rozširujúceho výkladu alebo analogického dotvárania nad rámec jeho normatívneho
vyjadrenia. Za absurdné považoval, aby v súkromnoprávnom vzťahu veriteľ splnil všetky zákonné
podmienky na zosplatnenie spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 OZ, a napriek tomu bol zo strany
súdu prekvapivo sankcionovaný absolútnou neplatnosťou právneho úkonu pre údajné nesplnenie ďalšej
povinnosti, ktorá zo znenia príslušnej právnej normy nevyplýva. Práve spotrebiteľ je navyše ten, kto

prestal úver splácať, a teda musí vedieť, ktoré splátky neuhradil a zároveň vie počas celého trvania
zmluvného vzťahu, aká je výška jeho splátky. Odborná literatúra uvádza v tejto súvislosti, že: „ak zákon
vymedzuje podmienku omeškania splátky spotrebiteľa, myslí tým omeškanie v poradí prvej splátky
za predpokladu, že táto nebude spotrebiteľom uhradená. (...). Ak uvádza prvú splátku má tým
na mysli aj každú ďalšiu splátku, ktorá bude vnímaná ako prvá omeškaná splátka (...). (ŠTEVČEK,
M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky

zákonník I. § 1 – 450. Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Praha 2019, s. 636). Podľa uvedeného platí,
že bez ohľadu na to, s koľkými splátkami je spotrebiteľ v omeškaní, má byť jeho prípadná úhrada
vo výške jednej mesačnej splátky započítaná práve na túto prvú splátku, čím sa má konzumovať
právo veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Pri akceptovaní takéhoto výkladu je konkretizácia
splátky, pre ktorú dochádza k predčasnému zosplatneniu úveru, bez právneho významu. Spotrebiteľ

totiž vôbec nemusí vedieť, ktorú splátku uhrádza. Stačí mu bez ďalšieho zaplatiť sumu vo výške jednej
mesačnej splátky. V tomto prípade uviedol, že žalovaná bola v čase doručenia upozornenia na možnosť
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v omeškaní s viacerými splátkami. Preto ju žalobca informoval o
celkovej výške neuhradenej dlžnej sumy vo výške 2.255,80 eur. Na upozornenie žalovaná nereagovala
a neuhradila ani jednu splátku. Vedome teda nevynaložila žiadne úsilie k tomu, aby zabránila predčasnej

splatnosti úveru. V tejto veci preto neobstojí tvrdenie, že neoznačením konkrétnej splátky žalobca
zmaril dlžníčke možnosť vyhnúť sa predčasnému zosplatneniu. Neobstojí ani argument, že označenie
konkrétnej splátky v upozornení na zámer veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru je potrebné pre
vyhodnotenie lehôt vyplývajúcich z § 53 ods. 9 OZ. Z listiny „Aktuálny stav úveru ku dňu: 12.03.2024“
vyplýva, že pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru žalovaná uhradila v mesiaci apríl 2022 iba

99,- eur, t.j. cca jednu pätinu splátky úveru. K zosplatneniu úveru došlo pre nezaplatenie splátky za
december 2021, s ktorou bola v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti v omeškaní viac ako 3 mesiace.
Žalovaná bola písomne upozornená na zámer veriteľa zosplatniť úver v lehote nie kratšej ako 15 dní,
listom zo dňa 16.03.2022. Všetky tieto skutočnosti žalobca v konaní riadne tvrdil a preukázal listinnými
dôkazmi. Súd za týchto okolností musí vedieť (aj v zmysle zásady iura novit curia) v konaní vyhodnotiť

dodržanie lehôt upravených v § 53 ods. 9 OZ. Konkretizácia splátky v upozornení nie je potrebná ani
pre vyhodnotenie dodržania lehoty podľa druhej vety § 565 OZ, keďže vo vzťahu k nej Najvyšší súd
SR uzavrel: „Osobitné ustanovenie § 53 ods. 9 OZ vylučuje aplikáciu všeobecného pravidla podľa
druhej vety § 565 OZ.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2023 sp. zn. 2 Cdo 18/2022,
ods. 37). Z vyššie uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že v žiadnom prípade tak nemožno považovať

úkony smerujúce k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru za absolútne neplatné. Uvedené platí o to
viac, že v súkromnom práve jednoznačne prevažuje preferencia platnosti súkromnoprávnych úkonov. K
predmetnej právnej otázke žalobca poukazuje na rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024. Podľa žalobcu, v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie bol splatný celý zostatok nevráteného úveru spolu s príslušenstvom v zmysle §

217 ods. 1 CSP. Bez ohľadu na platnosť predčasného zosplatnenia úveru je teda žalovaná v súčasnosti
povinná vrátiť žalobcovi celý úver. Napriek tomu paradoxne žalovanej súd neuložil povinnosť zaplatiť
nič a žalobu zamietol v celom rozsahu. Podľa žalobcu z procesného hľadiska sa javí, že priznanie
splatných splátok považoval súd za prekročenie toho, čo bolo vymedzené ako uplatňovaný nárok v
žalobe v zmysle § 216 CSP. K tomu uviedol, že sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny úveru

vo výške 13.688,26 eur, zmluvných úrokov vo výške 506,60 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % zo
sumy 13.688,26 eur od 21.03.2024 do zaplatenia (ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku 573,78
eur) a poplatkov vo výške 9,- eur. Spolu teda žiadal priznanie sumy 14.777,64 eur. Neuhradené splátky
splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku predstavujú podľa amortizačnej tabuľky úveru (v
spojení s navýšením splátky na 522,42 eur v súvislosti s odkladom splátok úveru) sumu 14.627,76 eur

(28 splátok x 522,42 eur – navýšená splátka úveru). Priznaním neuhradených splatných splátok tak
pri ich číselnom porovnaní s pôvodne uplatneným nárokom zjavne nemôže dôjsť k porušeniu zásady
ne ultra petitum, ktorá je vyjadrená v § 216 ods. 2 CSP: „Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť
viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranamivyplýva z osobitného predpisu.“ Súd by mu naopak prisúdil menej, než sa domáhal v žalobe. Uložením
povinnosti zaplatiť celý zostatok úveru by súd nepriznal žalobcovi ani odlišné plnenie, než sa uplatňuje
v žalobe. Išlo by stále o ten istý nárok, vyplývajúci zo skutočnosti, že žalovaná nevrátila žalobcovi úver,

tak ako sa zaviazala v zmluve o úvere. Bol toho názoru, že ak z dôkazných prostriedkov a skutkových
tvrdení zreteľne vyplýva, že pohľadávka zo zmluvy o úvere nie je splnená a je aj splatná, mal priznať
žalobcovi nárok na zaplatenie jej časti, ktorú považoval za preukázanú. Žalobca vo vyššie zvolenom
spôsobe riešenia veci súdom prvej inštancie vzhliadol absenciu racionálneho účelu, ktorým sa jednak
odďaľuje efektívna ochrana práv sporových strán a zároveň ich núti k zbytočnému iniciovaniu ďalších

súdnych sporov. V skutočnosti teda iba poškodzuje dotknuté subjekty (finančne, časovo a pod.) a
neprimerane zvýhodňuje spotrebiteľa. Na rozdiel od neho v postavení žalobcu (ktorý dodržal všetky
zmluvné dojednania a zákonom stanovené postupy) žalovaná dlhodobo porušuje svoje esenciálne
zmluvné záväzky a základné princípy obligačného práva domnievajúc sa, že pri podaní novej žaloby
rovnako hrozí, že sa spotrebiteľ ubráni námietkou premlčania. Namieta nespravodlivý postoj súdu prvej
inštancie k predmetu veci. Nemožno tiež opomenúť, že pre spotrebiteľskú povahu tohto sporu je zmena

žaloby neprípustná (§ 294 CSP). Vzhľadom k uvedenému mu priamo zákon znemožňuje reagovať
na vyhodnotenie platnosti predčasného zosplatnenia úveru (napr. upraviť žalobný petit a rozhodujúce
skutočnosti).

5. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením

dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v celom rozsahu nevyhovel žalobe, prostredníctvom ktorej

sa žalobca domáhal zo strany žalovanej ako dlžníka peňažného plnenia na pohľadávku vo výške
13.688,26 eur s prísl. a náhrady trov konania titulom zosplatnenia spotrebiteľského úveru. Súd prvej
inštancie právny vzťah medzi sporovými stranami posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, na ktorých tiež zakladal mimoriadne zosplatnenie úveru, tzv.
dôvodnosť uplatneného nároku. Dôvodom zamietnutia žaloby odkazom na závery Najvyššieho súdu SR

v konkretizovanom rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024, bolo neunesenie
dôkazného bremena žalobcom o splnení všetkých zákonných podmienok pre platné zosplatnenie úveru
podľa ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. § 565 OZ z dôvodu absencie konkrétnej splátky, pre
nezaplatenie ktorej žalobca pristúpil k využitiu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ
vo výzve na zaplatenie podľa § 53 ods. 9 OZ, dokonca nebolo zrejmé, z čoho pozostávala dlžná suma vo

výške 2.246,80 eur. Zároveň žalobcovi nebolo možné priznať právo na zaplatenie jednotlivých splatných
splátok úveru, ktoré sa stali splatnými ku dňu rozhodnutia súdu, nakoľko by došlo k porušeniu zásady „ne
ultra petitum“ z dôvodu priznania plnenia z iného skutkového stavu vymedzeného v žalobe. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol v prospech úspešnej žalovanej podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 2 CSP a priznal jej trovy konania v plnom rozsahu.

9. Odvolateľ (žalobca) namieta nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie tvrdiac nedostatočné
odôvodnenie, tiež, že toto je založené na nesprávnych skutkových a z toho plynúcich právnych záveroch
vzťahujúcim sa k ťažiskovo posudzovanej otázke predčasného zosplatnenia úveru právne upravenej
vust.§565OZvspojenísust.§53ods.9OZvoväzbenasúdomuvedenýzáveronesplnenípožiadavky

stanovenej v ust. § 53 ods. 9 OZ z dôvodu absencie konkrétnej splátky vo výzve pred zosplatnením,
ktorý je podľa žalobcu v rozpore s výkladom ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ a právnym názorom
najvyššej súdnej autority v skutkovo a právne obdobnej otázke zosplatnenia úveru, namietajúc tiež záver
súdu prvej inštancie o nemožnosti priznať veriteľovi právo na zaplatenie neuhradených splatnýchsplátok ku dňu rozhodnutia súdu, čím uplatňuje naplnenie odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365
ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie).

10. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.

11. Žalobca vo vzťahu k nepriznaniu nároku namieta nedostatok odôvodenia napadnutého
rozhodnutia, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencia inej
vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia).

12. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje (ako to vo svojej rozhodovacej

činnosti zdôrazňuje tak Najvyšší, ako aj Ústavný súd), aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.

III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I.
ÚS243/07). Aj Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve vplyvom judikatúry
ESĽP a Ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

13. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a
článku 46 ods.1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z rozhodnutia nie je možné aspoň v základných
rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba toto považovať za
nepreskúmateľné (stanovisko Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 3. decembra2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016, vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces
uvedený v ust. § 365 ods. 1písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/
CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto

vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva
na spravodlivý proces).

14. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie
jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými
ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu,
prieskumom nebola zistená ani jeho vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý

argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire,
séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS117/05), k naplneniu čoho
v posudzovanej veci aj došlo.15. Skutočnosť, že žalobca sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či
dôvodmi, na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie, subjektívne
nestotožňuje a považuje ho za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilou založiť odlišné
rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej
právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli v tomto
prípade výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré
v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu

napadnutého rozhodnutia o uplatnených nárokoch za rešpektu k názoru, ktorý v rozhodujúcej otázke
zastáva najvyššia súdna autorita.

16. Samotná polemika odvolateľa so závermi súdu prvej inštancie, či len prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia, alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu
dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

17. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho
dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP, teda z pohľadu
tvrdených nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.

18. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal ťažiskovými odvolacími dôvodmi uvedenými v ust. § 365 ods. 1
písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie).

19. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

20. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

21. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej

inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo správne zistených skutočností vyvodil tiež správne
právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje s jeho
názorom o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k jeho tvrdeniam o platnom

zosplatnení úveru ku dňu 12.04.2022 z dôvodu nesplnenia požiadaviek stanovených ust. § 53 ods.
9 OZ (keďže z písomného upozornenia - Výzvy zo dňa 16.03.2022 adresovanej žalovanej, nebolo
možné zistiť, pre ktorú nezaplatenú splátku došlo k zosplatneniu celého úveru), čo nemohlo indikovať
k inému, ako zamietajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Správne tiež vzhľadom na plný úspech
žalovanej v spore konštatoval súd prvej inštancie vznik nároku na jej strane na náhradu trov konania

(§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne
odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku v rozsahu v ňom uvedených záverov, konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby nadbytočne neopakoval prestrany známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou jednotlivých ustanovení právnych
predpisov, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní s
následkom potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolacím súdom zároveň neboli teda ani

z hľadiska namietaných vád odôvodnenia zistené také vady, ktoré by boli spôsobilé diskvalifikovať
napadnuté rozhodnutie z jeho potvrdenia odvolacím súdom.

22. V posudzovanej veci so zreteľom na uplatnenú ťažiskovú odvolaciu námietku bolo potrebné
zaoberať sa právnou otázkou, či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v ust. § 53 ods.

9 OZ a § 565 OZ v podaní, ktorým upozorňuje na možné uplatnenie tohto práva v súlade s ust. § 53
ods. 9 OZ uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku hodlá pristúpiť, resp. pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti pohľadávky a zároveň, či s poukazom na znenie § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ je skutkové
vymedzenie splátky (vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ a vo výzve, resp. v oznámení uplatňujúcom právo na
vyhlásenie splatnosti podľa § 565 OZ) náležitosťou týchto právnych úkonov, keďže prípadné neuvedenie
by spôsobovalo neplatnosť uplatnenia práva podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ.

23. V konkrétnostiach danej veci zo spisového materiálu vyplýva, že právny vzťah medzi pôvodným
žalobcom (G. H., I.) a žalovanou je potrebné považovať za záväzkovo- právny vzťah, upravený zmluvou
o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1940149873 z 18.04.2019, na základe ktorej veriteľ poskytol
žalovanej účelový úver určený na refinancovanie vo výške 26.300,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala

splácať v 60 mesačných splátkach po 507,50 eur s poslednou splátkou vo výške 507,45 eur splatných
vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc 20.05.2019 s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.04.2024. Podľa
článku IV. bod 4.8 zmluvy bolo dojednané právo banky v prípade riadneho nesplácania úveru vyhlásiť
úver za predčasne splatný, ak je dlžník v omeškaní viac ako 3 mesiace so zaplatením splátky a banka
ho upozornila na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní. Žalobca v žalobe uviedol,

že žalovaná na úver zaplatila celkovo 18.635,64 eur. Z dôvodu omeškania so splácaním úveru zaslal
žalobca žalovanej upozornenie - výzvu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.03.2022, v ktorej
ju upozornil v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na predčasné zosplatnenie dôvodiac, že
ku dňu 16.03.2022 je pohľadávka banky zo Zmluvy o úvere č. 1940149873 vo výške 2.255,80 eur
(omeškané splátky 2.246,80 eur + poplatok vo výške 9,- eur a poistné 0,- eur) viac ako 3 mesiace

po lehote splatnosti. Vyzval ju na zaplatenie uvedenej sumy v lehote 15 dní od doručenia výzvy.
Uvedená zásielka bola žalovanej doručená poštou dňa 21.03.2021, čo vyplýva z predloženej doručenky.
Žalovaná dlžné splátky neuhradila, žalobca preto listom z 12.04.2022, označeným ako Výzva na úhradu
dlžnej sumy, vyhlásil pohľadávku zo Zmluvy o úvere č. 1940149873 zo dňa 18.04.2019 za predčasne
splatnú ku dňu 12.04.2022 v celom rozsahu a žalovanú požiadal o vrátenie dlžnej sumy vo výške

17.842,69 eur (istina 17.754,87 eur + úrok 78,82 eur + poplatky za upomienky 9,- eur + poistné 0,-
eur) v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Uvedená výzva bola preukázateľne žalovanej doručená poštou
dňa 27.04.2022, čo vyplýva z predloženej doručenky. V otázke zosplatnenia súdu prvej inštancie
konštatoval, že žalobcom predložená výzva zo dňa 16.03.2022, ktorá predchádzala predčasnému
zosplatneniu spotrebiteľského úveru, nespĺňala požiadavky stanovené ust. § 53 ods. 9 OZ z dôvodu

chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky, pre ktorú mieni žalobca dotknutý spotrebiteľský úver
predčasne zosplatniť, pričom nebolo tiež zrejmé, z čoho presne pozostávala dlžná suma „omeškanej
splátky“ uvedená vo výzve vo výške 2.246,80 eur, a preto nebolo možné následné predčasné
zosplatneniu úveru považovať za platné. Skutkové tvrdenie žalobcu, že k vyhláseniu predčasnej
splatnosti celého úveru došlo pre nezaplatenie splátky zročnej dňa 20.12.2021, z predloženej výzvy

žiadnym spôsobom nevyplýva.

24. V posudzovanom spotrebiteľskom vzťahu, vychádzajúc zo zmluvy a k nej prináležiacich
neoddeliteľných listín, existovala dohoda zmluvných strán podľa § 565 Občianskeho zákonníka
(existenciu a platnosť ktorej strany ani nespochybňovali), v zmysle ktorej žalobca mohol žiadať o

zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky úveru (bod 4 článok 8 zmluvy).

25. Podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy k 18.04.2019, ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne

upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.26. Podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí
určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

27. Pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva (citovaný § 53 ods. 9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení
dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok,
že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka (v
postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia
práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote
pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného

upozornenia je uplatnenie neúčinné (pozri Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, Eurounion,
máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

28. Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce
spomína § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť

súbežne, alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej
doby. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové
vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže
tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní

s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení
dlžníka.

29. Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení vyplýva, že zákon prísne stanovuje kritériá, za akých podmienok môže prísť k vyhláseniu

predčasnej splatnosti úveru, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Tvrdenie žalobcu,
že povinnosť informovať spotrebiteľa o konkrétnej splátke, ktorú neuhradil a pre ktorú vyhlasuje veriteľ
predčasnú splatnosť úveru, nevyplýva z citovanej právnej úpravy (ust. § 53 ods. 9 OZ vyžaduje iba, aby
bol spotrebiteľ upozornený na zámer veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť peňažného záväzku), keď
pri výzve na splatenie celej pohľadávky podľa § 565 OZ neustanovuje žiadne obligatórne náležitosti (jej

obsah ponecháva na vôli veriteľa), nemá oporu v uplatnenom práve veriteľa na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru. Vychádzajúc z podmienok definovaných v ust. 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ odvolací
súd uvádza, že aj keď vymedzenie konkrétnej splátky pre omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje
uplatnenie práva zosplatniť úver ako náležitosť výzvy na zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru, neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 OZ expressis verbis,

nemožno opomenúť všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch (podľa §
37 Občianskeho zákonníka; právny úkon sa musí urobiť určito, inak je neplatný). Určitosť právneho
úkonu ako požiadavka na jeho obsahové náležitosti však nie je naplnená len uvedením obligatórnych
náležitostí, ktoré pre konkrétny právny úkon stanovuje právny poriadok. Aj pri ich uvedení v právnom
úkone musí byť z právneho úkonu pre adresáta právneho úkonu vôľa konajúceho subjektu výkladom

objektívne pochopiteľná, teda bez rozumných pochybností adekvátne vnímateľná. Právny úkon aj pri
uvedení obligatórnych náležitosti stanovených vo všeobecne záväznom právnom predpise musí mať
určitú kvalitu, aby bol pre jeho adresáta poznateľný obsah prejavenej vôle konajúceho subjektu.
V prípade výzvy prezumovanej § 53 ods. 9 OZ ide jednostranný právny úkon, ktorý z hľadiska jeho
určitostimusíobligatórneobsahovaťidentifikáciu splátky,sktoroujespotrebiteľ(vprejednávanomspore

žalovaná) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Vymedzenie
konkrétnej omeškanej splátky možno vydedukovať z podmienok, ktoré musia byť splnené pre realizáciu
mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom. Ide o bezpodmienečnú náležitosť takejto výzvy, ktorá
vyplýva z predmetného upozornenia (výzvy), ktorej účelom je informovať spotrebiteľa o tom, s ktorou
splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou zamýšľa uplatniť svoje právo

k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

30. Rozhodovacia prax všeobecných súdov posudzujúcich nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských
zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľských úveroch sa vyvíjala aj vo vzťahu k zosplatneniu pohľadávky,prípadne vo vzťahu k určitosti výzvy na zaplatenie, resp. určitosti oznámenia o predčasnom zosplatnení
úveru. V minulosti existoval zásadný rozpor ohľadom náležitostí/obsahu zosplatňujúcej výzvy (resp.
výzvy, ktorá zosplatneniu predchádza – upozornenie na možnosť využitia práva veriteľa na zosplatnenie

úveru), kedy dochádzalo z dôvodu (diametrálne) odlišného posudzovania predmetnej právnej otázky
súdminavšetkýchúrovniachkprávnejneistotenastranesubjektovsúkromnoprávnychvzťahovvširšom
rozsahu. Je potrebné uviesť, že aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ako najvyššej súdnej autority všeobecného súdnictva Slovenskej republiky, ktorá dbá na zjednocovanie
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, sa práve za účelom nastolenia

právnejistotynastranesubjektovsúkromnoprávnychvzťahovpriklonilakvýkladudotknutýchzákonných
ustanovení v tom zmysle, ako ho v tejto veci vyslovil súd prvej inštancie.
31. V prejednávanej veci odvolací súd poukazuje na to, že pre rozhodnutie v tejto veci ťažiskovú
problematiku týkajúcu sa splnenia podmienok vyplývajúcich z § 53 ods. 9 a § 565 OZ v spotrebiteľských
vzťahoch, kde predmetom posúdenia súdu bola (ne) platnosť písomných podaní (úkonov) veriteľa
(právneho predchodcu žalobcu), riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa

25. januára 2024, ktorý jednoznačne určil, že „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu
úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto
zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý
dlh.“

32. Podobne Najvyšší súd SR v neskoršom uznesení sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26. júna 2024
zotrval na svojich skôr vyslovených záveroch, pričom svoju argumentáciu doplnil, keď konštatoval,
že ... „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s
ustanovením § 565 Občianskeho zákonník a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon

zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu
identifikácie prvého dňa plynutiapremlčacejdoby,aleiprepotrebuvedomostidlžníkaotom,zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021).

Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a
dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy
by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť
zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže
byť poškodený.“

33. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa 25. septembra 2024 sumarizoval v danej veci
(spoukazomnavyššieuvedenéskoršierozhodnutia),ženapadnutýmrozhodnutímnedošlokodklonuod
vyššie spomínanej ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri riešení (ne)platnosti úkonov
veriteľa realizovaných v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ, predostierajúc, že „Neuvedenie konkrétnej

splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho
zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej
medzi právnou predchodkyňou žalobkyne J. J. I. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v
zmysle§39vspojenís§525ods.2Občianskehozákonníkazdôvodunesplneniazákonnýchpodmienok

postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá
veta zákona o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne v spore.“

34. Vzhľadom na skutočnosť, že právna otázka nastolená žalobcom bola dovolacím súdom vyriešená,

a to tak, že pre platné predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ sa od žalobcu,
resp. právneho predchodcu žalobcu vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti výzvy podľa § 53 ods.
9 OZ v podobe identifikácie splátky, s ktorou je žalovaný v omeškaní a pre ktorú splátku žalobca mal v
úmysle požadovať mimoriadne zosplatnenie úveru, odvolací súd sa so zreteľom na tento právny názor
dovolacieho súdu nemá dôvod od neho odchýliť, keďže ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho

súdu.

35. Keďže teda v danej veci existovala dohoda podľa § 565 OZ, kedy veriteľ bol oprávnený vyhlásiť
okamžitú splatnosť úveru za dohodnutých podmienok v prípade, ak bol dlžník v omeškaní viac ako trimesiace so zaplatením splátky a banka ho upozornila na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej
ako 15 dní, musí právny úkon, ktorý zosplatnenie vyvolal, obsahovať aj údaj o identifikácii splátky, pre
ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Zároveň sa od žalobcu, resp.

právneho predchodcu žalobcu vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti už vo výzve podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka v podobe identifikácie splátky, s ktorou je žalovaný v omeškaní a pre ktorú
splátku mal žalobca v úmysle požadovať mimoriadne zosplatnenie úveru.

36. V konkrétnostiach posudzovanej veci, skutkové tvrdenia ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti

úveru, ktoré by spĺňali podmienky pre platné zosplatneniu úveru (v podobe uvedenia konkrétnej
omeškanej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť) z konštrukcie predmetného
upozornenia, výzvy v zmysle požiadaviek vyslovených v ust. § 53 ods. 9 OZ nevyplynuli. Za výzvu
podľa ust. § 53 ods. 9 OZ, ktorá by spĺňala vyššie uvedené náležitosti, t.j. špecifikáciu splátky, s ktorou
je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaná) v omeškaní, a ktorá predchádzala zosplatneniu ku
dňu 12.04.2022, nemožno považovať výzvu označenú ako „Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej

časti úveru“ zo dňa 16.03.2022. Z obsahu listiny je zrejmé, že veriteľ špecifikoval výšku uplatnenej
pohľadávky na sumu vo výške 2.255,80 eur, z toho omeškané splátky vo výške 2.246,80 eur, poplatky
vo výške 9,- eur a poistné vo výške 0,- eur. Vo vzťahu k uvedenej výške pohľadávky vyzval žalovanú
ako dlžníčku na úhradu v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia predmetnej výzvy. Zároveň vo výzve
žalovanú upozornil, že ak pohľadávku v omeškaní v stanovenom termíne neuhradí, pristúpi k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti celého úveru. Uvedenie, vo vzťahu ku ktorej splátke, resp. splátkach, akému
počtu neuhradených splátok a v akej výške sa žalovaná dostala do omeškania a pre ktorú mieni
v prípade neuhradenia dlžnej sumy uplatniť právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, v znení výzvy
absentovalo. Nad rámec nesplnenia podmienok v zmysle § 53 ods. 9 OZ odvolací súd dodáva, že údaj
o tom, pre nesplnenie ktorej splátky sa mal stať splatný celý dlh, neobsahuje ani „Výzva na úhradu dlžnej

sumy“ zo dňa 12.04.2022, resp. oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Výzva na úhradu
dlžnej sumy zo strany žalobcu obsahovala vyhlásenie predčasnej splatnosti celého úveru a výzvu
k okamžitej úhrade celého úveru vo výške 17.842,69 eur. Uvedený nedostatok v podobe neurčito
formulovanej výzvy (a rovnako oznámenia o zosplatnení) neumožňuje pre konajúci súd jednoznačným a
nesporným spôsobom vyabstrahovať tú splátku, pre ktorú veriteľ pristúpil k mimoriadnemu zosplatneniu

úveru. V potrebe zabezpečenia „rovnoprávnej“ právnej ochrany protistrany (spotrebiteľa) nie je žiadúce,
aby bol dlžník nútený čakať až na spor vyvolaný veriteľom, v ktorom by veriteľ až dodatočne špecifikoval
splátku (napr. v žalobe), pre ktorú dlh zosplatnil a s ktorou skutočnosťou by sa tak dlžník po prvý
raz oboznámil až v rámci súdneho konania. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah zastáva odvolací
súd v zhode so súdom prvej inštancie názor, podľa ktorého absenciu špecifikácie splátky, pre ktorú

veriteľ dlh mimoriadne zosplatnil, nie je možné konvalidovať ani žiadnym dodatočným (skutkovým)
vymedzením v rámci súdneho konania (napr. v žalobe či v priebehu odvolacieho konania), ako sa
v danom prípade snažil dosiahnuť žalobca v podanej žalobe a súčasne v priebehu odvolacieho konania
skutkovým tvrdením o tom, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo pre omeškanie splátky
splatnej dňa 20.12.2021, keďže toto jeho skutkové tvrdenie zo žiadneho právneho úkonu (výzvy alebo

zosplatnenia) žalobcu nevyplýva.

37. V tomto smere má odvolací súd potrebu upriamiť pozornosť na problematické postavenie
zosplatnenia ako inštitútu záväzkového práva, ktoré má totiž vážne následky pre strany úverového
vzťahu, v podobe straty výhody splátok spojenej s predčasným zosplatnením pohľadávky ako celku.

So zosplatnením je spojená aj otázka uplatniteľnosti pohľadávky na súde a tomu zodpovedajúcimi
prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, ktorú môžu strany sporu v konaní pred súdom
využiť; vrátane možnej námietky premlčania, či tvrdenie, že pre splátku, pre ktorú veriteľ pristúpil k
zosplatneniu úveru, neboli splnené zákonom predpokladané podmienky. Uvedenie konkrétnej splátky,
pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, vyplýva z požiadavky ochrany

spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. V intenciách danej veci preto nepostačuje, ako uvádza žalobca
v odvolaní, že veriteľ vo svojom úkone podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorní dlžníka -
spotrebiteľa na možnosť využitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka (teda na zosplatnie celého
úveru), pretože Občiansky zákonník stanovil, že toto upozornenie je, spolu s omeškaním so zaplatením
splátky trvajúcim viac ako tri mesiace, predpokladom na vyhlásenie predčasnej splatnosti celého dlhu

veriteľom. Uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ dlh mieni zosplatniť už vo výzve na zaplatenie podľa § 53
ods. 9 OZ, resp. v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru totiž spotrebiteľovi predstavuje
notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o
hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť.Práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi
určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje
podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá

splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje
dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred
možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.
Navyše je potrebné poukázať na to, že veriteľovi v spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru iba v prípade, ak je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace

a súčasne upozorní dlžníka - spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Táto 15-dňová lehota (na upozornenie a uplatnenie tohto práva) musí uplynúť do splatnosti splátky,
ktorá sa stane najskôr splatnou po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, ktorá zakladá právo
na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené
omeškaním s úhradou splátky (s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri mesiace) potom môže
veriteľ uplatniť výlučne do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (v poradí prvej splátky, ktorá sa

stala splatnou po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky zakladajúcej právo
zosplatnenia), inak právo na zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie,
zaniká. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že aj z právneho úkonu veriteľa podľa ust. § 565 OZ by
malo byť zrejmé naplnenie podmienok podľa tohto ustanovenia a súčasne ustanovenia § 53 ods. 9 OZ.
Odvolací súd zastáva názor, že opačná interpretácia by znamenala, že každý veriteľ by si mohol určovať

dodatočne, na základe akej nesplatenej splátky vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru a tak si zabezpečiť
právnu istotu na úkor spotrebiteľa v podobe modifikovania skutkového stavu tak, aby podmienky pre
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti boli splnené a tým by zároveň došlo k upravovaniu si začiatku plynutia
premlčacej doby, čo je však z hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami, ako ani vo
svetle ochrany práv spotrebiteľa bez jeho relevantnej obrany neudržateľným.

38. Pokiaľ žalobca upriamil pozornosť odvolacieho súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30. januára 2024, k tomu sa žiada uviesť, že ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít nie je jediné rozhodnutie Najvyššieho súdu, na ktorý právny názor
v ňom vyjadrený neskoršia súdna prax Najvyššieho súdu nenadviazala. Ustálená rozhodovacia prax

Najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach Najvyššieho súdu,
ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane

vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017)
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/4/2023 zo dňa 11. decembra 2024). Predmetné

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje žalobca, je svojím nastoleným záverom pri
riešení (ne) platnosti právnych úkonov ojedinelým na rozdiel od vyššie citovaných rozhodnutí
dovolacieho súdu (napr. sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26. júna 2024, 5Cdo/2/2023 zo dňa 25. januára
2024, 6Cdo/15/2023 zo dňa 25. septembra 2024), ktoré sa zjednotili v otázke konkretizovania splátky
už vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré závery sú pre odvolací súd určujúce.

39. Námietka žalobcu na preferenciu výkladu v prospech platnosti právneho úkonu, a nie
neplatnosti právneho úkonu v súkromnom práve nemá oporu v ustanoveniach upravujúcich možnosť
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Vo všeobecnom ponímaní sa v spotrebiteľských veciach,
akou je aj predmetná vec, spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v

znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. Vzhľadom
na takéto znevýhodnené postavenie musí konajúci súd pri rozhodovaní o právach a povinnostiach zo
spotrebiteľskej zmluvy nahradiť formálnu rovnováhu skutočnou rovnováhou. To platí aj pri skúmaní
výkladu právnych úkonov adresovaných dodávateľom spotrebiteľovi (tu výzva na plnenie omeškanej
splátky podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Ak zákon stanovil, že veriteľ môže pristúpiť k

predčasnému zosplatneniu len vtedy, ak je dlžník - spotrebiteľ v omeškaní s plnením splátky po dobu
najmenej tri mesiace a veriteľ súčasne upozornil dlžníka - spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva, môže priemerný spotrebiteľ legitímne očakávať, že zaplatením takejto
omeškanej splátky sa vyhne následku predčasného zosplatnia celého dlhu, a preto je oprávnenýočakávať, že dodávateľ ho vo svojej výzve zrozumiteľne vyzve na zaplatenie tejto konkrétnej omeškanej
splátky.Lentakýmtospôsobommôžebyťnaplnenýúčelsamotnejvýzvyveriteľadlžníkovi-spotrebiteľovi
pred predčasným zosplatnením, ktorým nie je vytvorenie nástroja pre dodávateľa, ktorý spotrebiteľa

svojou výzvou s „hrozbou“ zosplatnenia pohne k zaplateniu jeho omeškaného dlhu, ale vytvorenie
dodatočného časového rámca, v ktorom sa môže spotrebiteľ splnením omeškanej splátky vyhnúť
zosplatneniu celého dlhu. Preto musí konajúci súd, ktorý má zaistiť plnú mieru ochrany práv spotrebiteľa,
trvať na uvedený konkrétnej omeškanej splátky vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka aj
pri vedomí si zásady preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.

40. So zreteľom na uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo
k platnému a zákonnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v dôsledku nesplnenia všetkých
predpokladov pre zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ.

41. Súd prvej inštancie poskytol teda žalovanej ako spotrebiteľovi náležitú ochranu v limitoch existujúcej

právnej úpravy, správne posúdil všetky relevantné otázky a vydal vecne správne a vo výsledku aj
spravodlivé rozhodnutie vo veci založené na správnych skutkových a právnych záveroch, s ktorými sa
odvolací súd plne identifikuje.

42. Nad rámec vyššie uvedeného už následná odvolacia polemika žalobcu o potrebe priznania mu

splatného zostatku nevráteného úveru spolu s príslušenstvom v dôsledku uplynutia termínu konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, alternatívne priznania mu neuhradených splatných splátok je
nesprávna. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenia
peňažného nároku s tvrdením o predčasnom zosplatnení spotrebiteľského úveru na základe neplnenia
zmluvných povinností zo strany žalovanej. Súd by nemohol postupovať spôsobom priznania splatných

splátok, nakoľko by išlo o odlišný (vyplývajúci z iných skutkových tvrdení) nárok, ktorý nebol zo strany
žalobcu uplatnený. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu v zmysle § 216 CSP, pričom podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia sú pritom prostriedkom procesného útoku žalobcu (§149 a § 150
CSP) a ich zmena sa v zmysle § 140 ods. 2 CSP považuje za zmenu žaloby, ktorá je podmienená
súhlasom súdu (§ 139 CSP), ak je žalovaným spotrebiteľ, v spotrebiteľských sporoch sa nepripúšťa

(§ 294 CSP), pričom v odvolacom konaní žalobu meniť nemožno (§ 371 CSP). Z uvedených dôvodov
je priznanie žalovanej sumy na základe takto žalobcom zmenených skutkových tvrdení v tomto konaní
vylúčené, nakoľko by sa takýmto rozhodnutím prekročil pôvodný žalobný návrh (§ 216 ods. 1 CSP
a contrario), čím by došlo k porušeniu zásady „ne ultra petitum“, čo by malo za následok porušenie
práva žalovanej na spravodlivý proces (odvolací súd identicky ako súd prvej inštancie v uvedenom

poukazuje na závery prijaté v uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024). Na základe
vyššie uvedeného neobstojí ani námietka žalobcu, že priznaním neuhradených splatných splátok ku
dňu vyhlásenia rozhodnutia napadnutého rozsudku pri ich číselnom porovnaní s pôvodne uplatneným
nárokom by nemohlo dôjsť k porušeniu zásady „ne ultra petitum“ z dôvodu, že by súd žalobcovi prisúdil
menej, než sa pôvodne domáhal v žalobe.

43. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387ods. 1 CSP v celom
rozsahu potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce

skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa
nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.

44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že i keď žalovaná ako úspešná strana sporu v odvolacom konaní

má voči žalobcovi v zásade nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tejto trovy v odvolacom
konaní nevznikli, odvolací súd jej ich náhradu nepriznal.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).