Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6424201230
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6424201230.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436,
právne zastúpená JUDr. Františkom Buhlom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Čajakova
5, 040 01 Košice, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/X, XXX XX E. F.
D., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Líška & Partners, s.r.o., so sídlom A. Hlinku 736/3, 965
01 Žiar nad Hronom, IČO: 47 235 926, o zaplatenie 2 576,78 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7C/37/2024 – 97 zo dňa 08. októbra 2024 ako súdu prvej

inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku žalovaného na náhradu trov prvoinštančného
konania m e n í tak, že žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania
v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
prvoinštančného konania.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal regresu poistného plnenia, ktoré vyplatil poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti poskytnutej
poškodenému poistencovi G. H. titulom náhrady nákladov na zdravotnú starostlivosť v dôsledku škody
na zdraví spôsobenej poškodenému žalovaným (I. výrok) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (II. výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:

3. Žalovaný dňa 20.11.2019 spôsobil ublíženie na zdraví poistencovi žalobcu, pričom žalobca
poskytovateľovi zdravotnej poisťovne kryl náklady na poskytnutú zdravotnú starostlivosť svojmu
poistencovi. Zo zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej v zmysle § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej aj „ObZ“) mal súd prvej inštancie preukázané, že

žalovaný ako živnostník vykonával (aj v čase škodovej udalosti) služby v prospech objednávateľa
služby - spoločnosti I. J., J., so sídlom XXX XX B., K. G. L. XXX/XXXX, IČO: XX XXX XXX. Taktiež
zo samotnej výpovede strán sporu, ale i obsahových náležitostí zmluvy o poskytovaní služieb, najmä
článku III. bod 2 vyplýva, že právnická osoba si u žalovaného medzi iným objednala služby spojené smanipulačnou technikou, a to obsluhou vysokozdvižného vozíka. Práve pri manipulácii s ním došlo zo
strany žalovaného k ublíženiu na zdraví poistencovi žalobcu. Súd prvej inštancie pritom ako nesporné
medzi sporovými stranami ustálil skutočnosti ohľadom vzniku poistnej udalosti, resp. ohľadom výšky

vynaložených nákladov zo strany žalobcu na liečenie svojho poistenca (poškodeného) a otázku uznania
viny žalovaného pre prečin ublíženia na zdraví rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/34/2021
zo dňa 03.10.2022.

4. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 420 ods.

1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „OZ“) dospel k záveru
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto spore. Mal za to, že za spôsobenú škodu
na zdraví nezodpovedá poškodenému žalovaný, ale právnická osoba, ktorú použila žalovaného pri
svojej činnosti. Z logického a gramatického výkladu ust. § 420 ods. 2 OZ podľa názoru súdu prvej
inštancie vyplýva, že liberačné dôvody uvedené v ustanovení § 420 ods. 2 OZ pri uplatnení nároku
na náhradu škody sa týkajú nielen zamestnancov, ale i ďalších osôb, ktorých prácu právnická alebo

fyzická osoba pri svojej činnosti využíva. Žalovaný je fyzickou osobou - podnikateľom, ktorý vykonával
činnosť na základe živnostenského oprávnenia pre právnickú osobu. Priama zodpovednosť toho, kto
škodu spôsobil nastáva len v prípadoch, že jeho konanie, ktorým bola spôsobená škoda nespadá do
rámca činnosti právnickej alebo fyzickej osoby, pre ktorú prácu vykonáva. Takýto prípad však v súdenej
veci nenastal. Súd prvej inštancie sa teda nestotožnil s názorom žalobcu, že z logického a gramatického

výkladu ust. § 420 ods. 2 OZ, najmä jeho poslednej vety vyplýva, že sa vzťahuje iba na prípady
zodpovednosti právnickej alebo fyzickej osoby za škodu spôsobenú jej zamestnancom pri výkone jej
činnosti, nie aj osobou, ktorá nie je u právnickej alebo fyzickej osoby v zamestnaneckom pomere, alebo
obdobnom pracovnoprávnom vzťahu.

5. Žalobca ďalej v konaní poukázal na článok I. ods. 2, článok IV. ods. 2 posledná veta a článok X. ods.
1 zmluvy o poskytovaní služieb, z ktorých vyvodil, že žalovaný ako poskytovateľ služby zodpovedá sám
za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ, nakoľko je tam uvedené, že bude činnosti podľa zmluvy vykonávať
samostatne, osobne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. K tejto argumentácii žalobcu súd

prvej inštancie uviedol, že akékoľvek dojednania zmluvného charakteru odporujúce zákonu sú absolútne
neplatnými dojednaniami.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalovaného vo veci.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu
prvejinštancieoznačilzanesprávnezdôvodovuvedenýchv§365ods.1písm.f)ah)CSP,t.j.zdôvodov,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Zobsahuodvolania

podľa názoru odvolacieho súdu však vyplýva aj uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
d) CSP – konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Žalobca odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odôvodnil nasledovne:

9. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 08.10.2024 uviedol v rámci predbežného právneho
posúdenia veci právny názor s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25Cdo/1855/2012 zo dňa 25.06.2013. V odôvodnení rozsudku však uvedené rozhodnutie nespomína.
Rozhodnutie NS ČR nie je rozhodnutím najvyššej súdnej autority v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na iný právny názor ohľadne zodpovednosti za škodu uvedený

v rozhodnutí slovenského súdu – Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/63/2022 zo dňa 05.06.2022,
s ktorým sa však súd prvej inštancie nevysporiadal. Napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený,
súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, nakoľko v odôvodnení nie je zmienka
o dôkaze navrhovanom žalobcom – rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/63/2022 zo dňa
05.06.2023, súd prvej inštancie neuviedol, ako sa s týmto rozhodnutím vysporiadal, z akých dôvodov ho

pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil. Takýto postup súdu prvej inštancie je v rozpore s uznesením
NS SR sp. zn. 3Obdo/64/2019 zo dňa 11.12.2019, podľa ktorého povinnosť rešpektovať ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť
prípadný odklon od nej zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky. Súd prvej inštanciesa nevysporiadal ani so skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktorý odkazoval na jednotlivé ustanovenia
zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 ObZ, ktoré podľa žalobcu preukazujú
zodpovednosť žalovaného a nemožnosť aplikácie ust. § 420 ods. 2 OZ na žalovaného, pretože nebol

zamestnancom.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP videl žalobca v tom, že napriek vykonaniu dôkazu
predloženého žalobcom – rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/63/2022 zo dňa 05.06.2023
dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný nemá dostatok pasívnej

legitimácie. Súd prvej inštancie dospel k tomuto nesprávnemu skutkovému zisteniu z dôvodu, že sa
v napadnutom rozhodnutí s týmto dôkazom vôbec nevysporiadal.

11. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP videl žalobca aj v tom, že
podľa jeho názoru zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie popísané v bode 15 odôvodnenia
napádaného rozhodnutia nie je úplné, je len čiastočné. Súd prvej inštancie nepopísal existujúci skutkový

stav vyplývajúci z poukazu žalobcu na článok I. odsek 2, článok IV. ods. 2 posledná veta zmluvy o
poskytovaní služieb. Aj z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.

12. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva podľa žalobcu v tom, že

nezohľadnil časť poslednej vety ust. § 420 ods. 2 OZ za bodkočiarkou, v zmysle ktorej zodpovednosť
tých,ktorýchprávnickáalebofyzickáosobaprisvojejčinnostipoužilapodľapracovnoprávnychpredpisov
nie je dotknutá tým, že podľa OZ tieto „použité“ osoby za škodu takto spôsobenú nezodpovedajú.
Žalobca bol názoru, že ak by bolo vôľou zákonodarcu, aby sa ustanovenie § 420 ods. 2 OZ okrem
zamestnancov vzťahovalo aj na iné fyzické osoby vykonávajúce pre škodcu činnosti na základe iného

než zamestnaneckého vzťahu, zákonodarca by sa na konci citovaného ustanovenia nezmieňoval
(len) o zodpovednosti podľa pracovnoprávnych predpisov. Je nepochybné, že zodpovednosť podľa
pracovnoprávnych predpisov nie je aplikovateľná pre iné osoby, než pre zamestnancov, a už vôbec nie
pre samostatne zárobkovo činnú osobu – žalovaného.

13. Žalobca opätovne poukázal na ustanovenia zmluvy o poskytovaní služieb. V článku I. ods. 2 tejto
zmluvy je uvedené, „poskytovateľom je .... žalovaný. Poskytovateľ služieb je zodpovedný aj za riadny
výkon služieb pre objednávateľa a pre klientov objednávateľa.“ Článok IV. ods. 2 posledná veta zmluvy
– „poskytovateľ je povinný zamedziť vzniku škody, ohrozeniu bezpečnosti a zdravia“, a napokon podľa
názoru žalobcu najzávažnejším ustanovením, ktoré iba potvrdzuje samotnú argumentáciu žalobcu je

článok X. bod 1 zmluvy, kde je uvedené: „Poskytovateľ bude činnosti uvedené v tejto zmluve vykonávať
samostatne, osobne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.“ Citované ustanovenia zmluvy
podľa žalobcu v plnom rozsahu určujú priamu zodpovednosť žalovaného za škodu, a to ako samostatne
zárobkovo činnej osoby.

14. Z vyššie uvedených dôvodov mal žalobca za to, že na zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú
pri vykonávaní činnosti (ktorá bola naviac explicitne dojednaná medzi žalovaným a právnickou osobou,
pre ktorú činnosť vykonával) nemal súd prvej inštancie aplikovať ust. § 420 ods. 2 OZ.

15. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby ho zmenil, žalobe vyhovel a priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, najmä s tým, že bolo preukázané, že

žalovaný ako živnostník vykonával služby v prospech objednávateľa služby - spoločnosti I. J., J., pričom
išlo o službu v súvislosti s obsluhou vysokozdvižného vozíka, ktorý bol žalovanému poskytnutý, pričom
práve pri obsluhe uvedeného vysokozdvižného vozíka došlo k ublíženiu na zdraví poistencovi žalobcu.
Je teda zrejmé, že na danú situáciu je potrebné aplikovať § 420 ods. 2 OZ, teda, že za škodu zodpovedá
právnická osoba, nakoľko bola spôsobená pri jej činnosti tým, koho na túto činnosť použila. Poukázal

na to, že práce vykonával pre firmu I. J., J. M. G. N. O. L. I. O. J. J.. Uvedené firmy poskytli žalovanému
všetky pracovné prostriedky vrátane vysokozdvižného vozíka. Vyjadril presvedčenie, že vysokozdvižný
vozíkmuselmaťuzavretúpoistnúzmluvunatzv.povinnézmluvnépoistenieamožnoajhavarijnúpoistkua všetky náklady spojené s ublížením na zdraví mohli byť hradené poisťovňou, pričom on nemá možnosť
overiť, či existovala alebo neexistovala poistná zmluva.

17. Žalovaný súhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie opierajúcim sa o rozhodnutie NS ČR
sp. zn. 25Cdo/1855/2012 zo dňa 25.06.2013. Mal za to, že z ust. § 420 ods. 2 OZ, jeho logického
ani gramatického výkladu nevyplýva, že by sa liberačné dôvody týkali len zamestnancov fyzickej alebo
právnickej osoby. Poukázal na to, že rozhodnutie NS ČR vychádzalo v tej dobe z totožnej právnej
úpravy obsiahnutej v OZ prijatom v roku 1964 (teda za existencie spoločného československého štátu

– poznámka odvolacieho súdu). V roku 1964 reálne neexistovalo živnostenské podnikanie, pokiaľ vie,
uvedené znenie predmetného ustanovenia OZ sa nemenilo, ale zmenila sa doba, pričom po r. 1989
bol prijatý okrem Živnostenského zákona aj Obchodný zákonník a mnoho činností sa vykonáva mimo
pracovného pomeru tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Na uvedené zmeny musí reagovať aj súdna
prax, čo sa stalo v r. 2012 v ČR.

18. Žalobca v odvolacej replike trval na tom, že už samotná skutočnosť, že škoda bola spôsobená pri
výkone činnosti žalovaného – ako podnikateľa – pre spoločnosť I. J., J., vylučuje aplikáciu ustanovenia
§ 420 ods. 2 OZ, nakoľko zo samotnej dikcie (odhliadnuc od gramatického a logického výkladu)
citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že sa má aplikovať iba na osoby v zamestnaneckom
vzťahu, čo je zrejmé a nepochybné zo záveru citovaného ustanovenia, ktorý znie „... ich zodpovednosť

podľa pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá“. Z uvedenej dikcie nepochybne vyplýva, že
dané ustanovenie sa môže použiť iba na osoby v zamestnaneckom vzťahu, nie na podnikateľov
– živnostníkov, ktorým je v tomto konaní žalovaný. Živnostníci totiž nemajú zodpovednosť podľa
pracovnoprávnych predpisov.

19. Za irelevantnú považoval skutočnosť, kto zabezpečil pracovné prostriedky – vysokozdvižný vozík
pre výkon činnosti žalovaného. Žalobca mal za to, že hoci sa môže fakticky javiť, že činnosti
žalovaný vykonával v režime „závislosti“, typickej pre pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnancom a
zamestnávateľom, prípadné určenie, či v tomto prípade ide o fiktívne nahrádzanie zamestnaneckého
vzťahu vzťahom obchodnoprávnym medzi spoločnosťou I. J. J. a žalovaným ako podnikateľom –

živnostníkom, nemá robiť súd v tomto konaní, uvedená kompetencia prináleží výlučne orgánom
inšpektorátu práce, ktoré sú zo zákona oprávnené určiť, či ide alebo nejde o zamestnanecký vzťah.

20. Žalobca taktiež trval na tom, že na vec nemožno aplikovať rozhodnutia súdov iných štátov.

21. Historický kontext vývoja vzťahov, v rámci ktorých vykonáva jeden subjekt činnosť pre druhý
subjekt od prijatia OZ po súčasnosť, pre ktorý sa podľa žalovaného vzťahuje ust. § 420 ods. 2 OZ
aj na vzťah živnostníka a právnickej, resp. fyzickej osoby, pre ktorú vykonáva činnosť na základe
(inej ako pracovnoprávnej) zmluvy podaný žalovaným vo vyjadrení k odvolaniu považoval žalobca za
vyslovenie subjektívneho názoru, súd je však viazaný platným právom. Žalobca trval na názore, že

ak by mal zákonodarca snahu iným spôsobom upraviť liberačné dôvody, určite by tak urobil. Podľa
žalobcu výklad ustanovenia § 420 ods. 2 OZ podaný súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
by mohol v konečnom dôsledku urobiť iba súd dovolací, kedy by sa takéto rozhodnutie stalo súčasťou
tzv. zaužívanej súdnej praxe.

22. Žalovaný v odvolacej duplike trval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Mal za to, že žalobca
v odvolacej replike len zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní. Zároveň si uplatnil nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

23. Krajský súd v Banskej Bystrici ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa §

34 ods. 1 CSP preskúmal vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v
odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád týkajúcich
sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní

nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku vo veci samej ako
vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.24. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza nasledovné:

25. Rozhodnutie súdu v inej hoc aj obdobnej (civilnej) veci nie je dôkazom, ani dôkazným prostriedkom

vzmyslepríslušnýchustanoveníCSP.Podľa§187ods.1a2 CSPzadôkazmôžeslúžiťvšetko,čomôže
prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké
dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Rozhodnutie
súdu v inej obdobnej veci nijako neobjasňuje skutkové okolnosti tejto veci, akými sú popis nehodového

deja, t.j. ako došlo ku škode, kedy došlo ku škode, či je daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním (opomenutím konania) a škodou, komu bola spôsobená škoda, kto škodu spôsobil, prípadne
zavinil, aká je výška škody, či vinník, ten, kto škodu spôsobil ju spôsobil pri vykonávaní činnosti pre
iný subjekt, v akom vzťahu bol s týmto subjektom a pod. Predmetom dokazovania sú totiž okolnosti
uvedené v hypotéze právnej normy (v § 420 OZ) – porušenie právnej povinnosti, pri akej činnosti subjekt
škodu spôsobil, dokazovaním sa zisťuje, či sú splnené podmienky na následnú aplikáciu dispozície

tejto právnej normy, t.j. či daná právna norma dopadá na dokazovaním zistený skutkový stav, či je daná
zodpovednosť za škodu a ktorý subjekt za ňu zodpovedá. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr.
na stále aplikovateľné právne závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 13/2009 zo dňa 24.02.2010, ktoré pojednáva o hypotéze hmotnoprávnej normy, ktorú treba tvrdiť,
resp. dokazovať: Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť,

teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j.
okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.“
Rozhodnutie súdu v inej obdobnej veci (najmä rozhodnutie najvyššej súdnej autority) vychádzajúce
z obdobného skutkového stavu slúži na porovnanie obdobnosti prípadov, je súčasťou, resp. slúži na

podporu právnej argumentácie strany sporu, resp. súdu, nie na objasnenie skutkového stavu. Nie je
teda listinou, ktorou by sa na pojednávaní malo vykonávať dokazovanie oboznamovaním s jej obsahom.
Do úvahy tak prichádza (len) vykonanie dokazovania oboznámením sa s obsahom listiny – rozhodnutia
vydaného v priestupkovom, správnom, resp. trestnom konaní (čomu tak bolo aj v tomto prípade),
pretože v takomto rozhodnutí sú špecifikované okolnosti spáchania skutku (ktorý môže vykazovať znaky

priestupku, iného správneho deliktu, či trestného činu), medzi ktoré patria aj okolnosti rozhodujúce pre
posúdenie zodpovednosti za škodu podľa OZ.

26. Rozhodnutie okresného súdu v inej (obdobnej veci) zároveň nespadá pod ustálenú súdnu prax
najvyššej súdnej autority, s ktorou by mal súd (prvej inštancie) povinnosť sa vysporadúvať, ak by sa

od nej mienil odkloniť (čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP, resp. § 220 ods. 3 CSP). Okresný súd
totiž nie je najvyššou súdnou autoritou v podmienkach právneho poriadku SR. Tou je Najvyšší súd SR,
Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva, či Súdny dvor Európskej únie. Z ust. § 220 ods.
2 CSP nevyplýva povinnosť súdu uvádzať na podporu svojej argumentácie ani rozhodnutie najvyššej
súdnej autority, ak ho uvedie, môže to len prispieť k väčšej presvedčivosti jeho rozhodnutia. Nie je

preto vadou odôvodnenia rozhodnutia, že súd uviedol rozhodnutie navyše súdu iného štátu len na
pojednávanívrámcipredbežnéhoprávnehoposúdeniavecianespomínahovodôvodnenínapadnutého
rozhodnutia. Keďže ako už bolo uvedené vyššie rozhodnutie okresného súdu v obdobnej civilnej veci
nie je dôkazným prostriedkom, ani netvorí súčasť ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít,
od ktorej by sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí odklonil, nemusel sa súd prvej inštancie

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/63/2022
zo dňa 05.06.2023 osobitne vysporadúvať. So samotnou právnou argumentáciou žalobcu, na ktorej
podporu žalobca poukázal na predmetné rozhodnutie okresného súdu sa súd prvej inštancie podľa
názoru odvolacieho súdu vysporiadal postačujúco v bode 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

27. Preto len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že poukaz žalobcu na rozsudok Okresného súdu Trnava
sp. zn. 16C/63/2022 zo dňa 05.06.2023 nepovažuje za priliehavý pre tento spor. V konaní, v ktorom bol
predmetný rozsudok vydaný sa totiž výslovne neriešila otázka, či sa ust. § 420 ods. 2 OZ aplikuje aj
v iných prípadoch ako v prípadoch, keď ku škode dôjde v rámci pracovnej činnosti zamestnanca pre
zamestnávateľa. Predmetné rozhodnutie bolo založené na neunesení dôkazného bremena žalovaného

2/ ako vodiča motorového vozidla, ktorého prevádzkovateľom bol žalovaný 1/, že v čase dopravnej
nehody spôsobenej vodičom motorového vozidla – žalovaným 2/ bol tento v zamestnaneckom vzťahu
so žalovaným 1/ ako jeho zamestnávateľom a podporne aj na nepreukázaní rozhodujúcej skutočnosti,
že v čase vzniku dopravnej nehody žalovaný 2/ viedol motorové vozidlo pri výkone činnosti prežalovaného 2/ (v rámci pracovnoprávneho vzťahu). Súd sa v predmetnom rozhodnutí vôbec nezaoberal
otázkou (nakoľko to nikto v konaní ani netvrdil), či okrem zamestnaneckého vzťahu, resp. obdobného
pracovnoprávneho vzťahu môže byť zodpovednosť podľa § 420 ods. 2 OZ založená aj na inom (napr.

obchodnoprávnom) vzťahu medzi osobou, ktorá bola „použitá“ pri činnosti právnickej osoby a právnickou
osobou, pri ktorej činnosti (v rámci predmetu jej činnosti) bola škoda spôsobená osobou, ktorú na túto
činnosť právnická osoba použila. Odvolací súd podotýka, že v tomto spore nebola medzi stranami sporu
sporná skutočnosť (nikto ju nespochybňoval), že by žalovaný neposkytoval služby pri činnosti (v rámci
predmetu činnosti) právnickej osoby.

28. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
ani so skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktorý odkazoval na jednotlivé ustanovenia zmluvy o poskytovaní
služieb uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 ObZ, ktoré podľa žalobcu preukazujú zodpovednosť žalovaného
a nemožnosť aplikácie ust. § 420 ods. 2 OZ na žalovaného, pretože nebol zamestnancom. Súd prvej
inštancie sa s touto argumentáciou vysporiadal v bode 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď

poukaz žalobcu na čl. I ods. 2, čl. IV. ods. 2 a čl. X. ods. 1 zmluvy o poskytovaní služieb považoval
za bezpredmetný majúc za to, že akékoľvek dojednania zmluvného charakteru odporujúce zákonu sú
absolútne neplatnými dojednaniami, z čoho možno vyvodiť, že za takéto neplatné zmluvné dojednania
považoval zmluvné dojednania, na ktoré poukázal žalobca. Prípadný nesúhlas s takýmto posúdením
dotknutých zmluvných dojednaní nespadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d), resp. b) CSP,

ale pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP – rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené nebol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP
uplatnený dôvodne. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobcom vytýkané nedostatky odôvodnenia

napadnutého rozsudku nepovažoval za tak závažné, že by túto odvolaciu argumentáciu bolo podľa
obsahu možné podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP - súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra

2015 zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 2/2016, podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku (teraz § 365 ods. 1 písm. d) CSP – poznámka odvolacieho súdu). Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 365 ods. 1 písm. b) CSP – poznámka odvolacieho
súdu). Za nedostatočne odôvodnené možno teda podľa tohto stanoviska NS SR považovať iba také
rozhodnutie súdu, ktorého písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, t. j. v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe
ktorých v konkrétnej veci rozhodol.

30. Vzhľadom na úvahy odvolacieho súdu uvedené v bodoch 25 a 26 odôvodnenia tohto rozhodnutia
odvolací súd nevzhliadol naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP v odvolacej
argumentácii žalobcu, že napriek vykonaniu dôkazu predloženého žalobcom – rozsudku Okresného
súdu Trnava sp. zn. 16C/63/2022 zo dňa 05.06.2023 dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu

skutkovému zisteniu, že žalovaný nemá dostatok pasívnej legitimácie; súd prvej inštancie dospel
k tomuto nesprávnemu skutkovému zisteniu z dôvodu, že sa v napadnutom rozhodnutí s týmto dôkazom
vôbec nevysporiadal. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, rozhodnutie súdu v inej (obdobnej) veci nie
je dôkazom, nezisťuje sa ním skutkový stav veci a záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v spore je záverom právnym, aj keď samozrejme prijatým na základe zisteného skutkového

stavu, jedná sa totiž o aplikáciu ust. § 420 ods. 2 OZ na zistený skutkový stav, zodpovedanie právnej
otázky, či žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej zodpovednosti za škodu voči poškodenému, resp.
od toho sa odvíjajúcej zodpovednosti v rámci regresu poistného plnenia vyplateného poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti voči poisťovni poškodeného poistenca podľa § 9 ods. 7 písm. c) zákona č.
580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z.z.) v platnom znení.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/27/2018 zo
dňa 07.08.2018, kde sa uvádza: „Právnym posúdením veci je totiž činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach apovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.“ Obdobne uznesenie NS SR sp. zn. 2
Cdo 343/2009 zo dňa 30.06.2010: „Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“ Nesúhlas s právnym
posúdením veci v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného tak spadá pod odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, nie pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

31. Pokiaľ vidí žalobca odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP v tom, že súd prvej inštancie

výslovne v odôvodnení rozsudku necitoval ustanovenia zmluvy o poskytovaní služieb, na ktoré žalobca
na pojednávaní dňa 08.10.2024 poukázal, k tomu odvolací súd uvádza, že zo zápisnice o súdnom
pojednávaní pred súdom prvej inštancie zo dňa 08.10.2024 vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie oboznámením aj so zmluvou o poskytovaní služieb zažurnalizovanou na č. l. 68-73
spisu a s týmto dôkazným prostriedkom sa aj vyporiadal, vyhodnotil ho spôsobom uvedeným v už

spomínanom bode 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku – mal za to, že tieto zmluvné dojednania
ako odporujúce ust. § 420 ods. 2 OZ, sú absolútne neplatné. Preto výslovné neodcitovanie čl. I ods.
2, čl. IV ods. 2 posledná veta a čl. X ods. 1 zmluvy o poskytovaní služieb v odôvodnení napadnutého
rozsudku nepovažuje odvolací súd za taký nedostatok, ktorý by zakladal dôvodnosť odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Žalobca ani nešpecifikoval, aké nesprávne skutkové zistenia súd

z tohto dôkazného prostriedku vyvodil. Keďže súd prvej inštancie sa zmluvou zaoberal, vyhodnotil
ju v konečnom dôsledku ako nezakladajúcu priamu zodpovednosť žalovaného voči poškodenému
a v rámci požadovaného regresu z poistného plnenia teda ani voči žalobcovi, nemožno konštatovať, že
by tento dôkaz opomenul pri zisťovaní skutkového stavu.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súdu nevzhliadol ani dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP.

33. K žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie
(odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP) uvádza odvolací súd nasledovné:

34. Aj keď možno súhlasiť s názorom žalobcu, že rozhodnutie NS ČR nie je rozhodnutím najvyššej
súdnej autority v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, to nevylučuje možnosť, aby sa
ním slovenský súd inšpiroval (rovnako ako českou odbornou spisbou), ak podáva výklad ustanovenia
zákona identického znenia. Na rozdiel od judikatúry súdov iných štátov je totiž v prípade Českej republiky

podstatná tá skutočnosť, že až do prijatia zákona č. 89/2012 Zb. Občiansky zákonník, ktorý nadobudol
účinnosť dňa 01.01.2014 vychádzala judikatúra českých súdov zo zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník prijatého ešte za čias spoločného československého štátu (vrátane jeho novely – zákona č.
509/1991 Zb. účinného od 01.01.1992 meniaceho znenie § 420 OZ do súčasnej podoby). Po rozdelení
spoločného československého štátu a vzniku dvoch samostatných štátov ako právnych nástupcov –

Českej republiky a Slovenskej republiky dňom 01.01.1993 sa prijímali v oboch štátoch síce už rozdielne
novely OZ, ust. § 420 ods. 2 OZ však nimi zostalo nedotknuté (toto znenie bolo účinné aj v ČR
od 01.01.1992 až do 31.12.2013). Napokon aj slovenská odborná právnická literatúra sa s výkladom
ust. § 420 ods. 2 OZ podaným v rozsudku NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1855/2012 zo dňa 25.06.2013
stotožnila, resp. sa k nemu prikláňa a dovetok v ust. § 420 ods. 2 OZ: „„ich zodpovednosť podľa

pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.“ charakterizuje ako istý nedostatok tejto formulácie.
Ako príklady možno uviesť: „Nie je teda rozhodujúce to, či medzi použitou osobou a inou právnickou
alebo fyzickou osobou je pracovnoprávny alebo iný obdobný vzťah. Je rozhodujúce len to, že ide o
osobu, ktorú právnická alebo fyzická osoba pre svoju činnosť použila. Aj činnosť, ktorú takáto osoba
vykonáva v prospech inej osoby bez príkazu, je treba považovať za činnosť tejto osoby. Dokonca aj

vtedy, ak takáto „použitá“ osoba pri činnosti (nie vo svoj prospech) sa dopustí protiprávnej činnosti,
môže ísť o úkony právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá inak túto osobu „použila“ (k tom pozri napr.
vec sp. zn. R 55/1971). Základným rozlišovacím hľadiskom teda bude to, či ide o činnosť, na ktorú
právnická alebo fyzická osoba danú osobu použila.“ (Krajčo, J.: Občiansky zákonník pre prax (komentár)II., str. 1593); „Súčasné znenie ustanovenia § 420 ods. 2 je v jednej časti širšie ako túto zodpovednosť
upravoval pôvodný Občiansky zákonník. Podľa aktuálneho znenia, škoda je spôsobená právnickou
alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Pôvodné

znenie sa vzťahovalo na škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh tými, ktorí tieto úlohy plnili, pričom sa
odkazovalo na pracovnoprávne vzťahy...Skutočnosť, že „použitá osoba“ spôsobila škodu a túto škodu
hradí niekto iný (osoba, ktorá ju pri svojej činnosti použila), ešte neznamená, že použitá osoba nenesie
za svoje správanie nepriaznivé následky. Ustanovenie § 420 ods. 2 uvádza, že použitá osoba nebude
zodpovedať poškodenému, ale tomu, kto ju na túto činnosť použil a v druhej vete za bodkočiarkou

odkazuje, že na zodpovednosť sa budú vzťahovať pracovnoprávne predpisy. Je istým nedostatkom
tejto (novej) formulácie, že opomína komplex vzťahov, ktorý nemusí byť založený na pracovnej alebo
obdobne zmluve. Typický môže ísť o pomocníka alebo subdodávateľa, na ktorých sa pracovnoprávne
predpisy nevzťahujú, v dôsledku čoho bude aplikácia § 420 ods. 2 vylúčená. V rozhodnutí Najvyššieho
súdu ČR z roku 2013 sa súd snažil preklenúť niektoré nedokonalosti právnej úpravy. V rozhodnutí sa
uvádza, že táto zodpovednosť právnickej či fyzickej osoby sa uplatniť nielen v prípadoch, kedy škoda

bola spôsobená ich zamestnancom, ale aj vtedy, ak bola spôsobená inými osobami, ktoré podnikateľský
subjektpoužilnasvojučinnosť.Podmienkoupretoniejepriamy(zmluvný)vzťahtoho,ktoškoduspôsobil
vočipodnikateľovi.Takzvanáosobapoužitánačinnosťnevykonávaprácuvovlastnommeneanavlastné
riziko, ale pre právnickú osobu, podľa jej príkazov, pokynov, poprípade v jej záujme. Podstatné je, či v
konaní toho, kto škodu spôsobil, nechýbal miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh podnikateľa

v rámci jeho činnosti, teda nešlo o konanie, ktorým škodca sledoval svoj vlastný záujem; rozhoduje
vnútorný (účelových) vzťah konania, pri ktorom vznikla škoda k činnosti podnikateľa, ktorú vykonáva.
Priama zodpovednosť toho, kto škodu spôsobil nastáva len v prípade, že jeho konanie, ktorým bola
spôsobená škoda, nespadá do rámca činnosti podnikateľa, pre ktorého prácu vykonával (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 1855/2012).“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánkova, J., Fečík, M.,

Sedlačko, F., Tomašovič, M a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015,
strana 1347).

35. Právne závery uvedené v rozsudku NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1855/2012 zo dňa 25.06.2013 pritom
nie sú ojedinelé, vyskytli sa už aj v skoršej judikatúre NS ČR, napr. v rozsudku NS ČR sp. zn. 28 Cdo

2231/2010 zo dňa 14.07.2010: „Odpovědnost podle ust. § 420 odst. 2 obč. zák. je dána na straně
právnické osoby (či fyzické osoby, zejm. podnikatele) v těch případech, kdy škůdce je vůči ní v takovém
právním vztahu, že je na místě stanovení této odpovědnosti místo samotného škůdce, který způsobil
škodu při její činnosti, k níž byl použit. Půjde tu o jakoukoli takovou činnost, která spadá do působnosti
právnické osoby z hlediska věcného, místního a časového; může tedy jít o činnost zaměstnanců či

členů právnické osoby, přičemž nerozhoduje, mají-li tito pracovníci (členové) postavení orgánů, resp.
statutárních orgánů či nikoliv, dále osob, které vykonávaly činnost pro právnickou osobu mimo pracovní
poměr, osob vykonávajících činnost na základě jiného smluvního vztahu, o činnost učňů apod. Jde tu
o vnitřní, účelový vztah k činnosti právnické (fyzické) osoby, která tuto činnost vyvíjí, a nikoli o činnost,
kterou by jednající osoba sledovala svůj osobní zájem. Jen v případě, že konání osoby, která škodu

způsobila, nelze považovat za činnost právnické osoby, k níž byla konající osoba použita, šlo by o
vybočení z této činnosti (o tzv. exces), a v takovém případě by pak byla dána přímá odpovědnost
této osoby (srov. například rozhodnutí uveřejněné ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod R
55/1971; rozsudek Nejvyššího soudu ČSR ze dne 29. 2. 1988, sp. zn. 1 Cz 4/88; rozsudek Nejvyššího
soudu ČR ze dne 13. 12. 2005, sp. zn. 25 Cdo 2777/2004).“, alebo v rozsudku NS ČR sp. zn. 23 Cdo

1120/2012 zo dňa 30.01.2013, ktorý poukázal na závery uvedené v rozsudku NS ČR sp. zn. 28 Cdo
2231/2010 zo dňa 14.07.2010.

36. Neobstojí preto podľa názoru odvolacieho súdu poukaz žalobcu na doslovný výklad poslednej vety
ust. § 420 ods. 2 OZ za bodkočiarkou: „ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je

tým dotknutá.“, z ktorej žalobca vyvodzuje názor, že vzťah medzi právnickou, resp. fyzickou osobou
a osobou, ktorú použila pri svojej činnosti musí byť pracovnoprávny, musí sa jednať o vzťah medzi
zamestnávateľom a zamestnancom.

37. Odvolací súd má za to, že neobstojí ani poukaz žalobcu na čl. I ods. 2, čl. IV ods. 2 posledná

veta, či čl. X ods. 1 zmluvy o poskytovaní služieb na podporu jeho argumentácie, že tieto ustanovenia
vylučujú aplikáciu § 420 ods. 2 OZ, aj keď z iných dôvodov, ako uviedol súd prvej inštancie v bode 18
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Táto zmluva totiž upravuje (aj zodpovednostné) vzťahy medzi jej
zmluvnými stranami, t.j. objednávateľom služieb – spoločnosťou I. J., J. a žalovaným, nedotýka sa tedazodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 2 OZ voči tretím osobám – poškodenému, resp. poisťovni
poškodeného.Vtomtoduchujepotrebnéponímaťajpasážecitovanéžalobcomnapojednávanívkonaní
pred súdom prvej inštancie, resp. v odvolaní: „poskytovateľom je .... žalovaný. Poskytovateľ služieb je

zodpovedný aj za riadny výkon služieb pre objednávateľa a pre klientov objednávateľa... poskytovateľ je
povinný zamedziť vzniku škody, ohrozeniu bezpečnosti a zdravia...Poskytovateľ bude činnosti uvedené
v tejto zmluve vykonávať samostatne, osobne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.“

38. Úplná citácia uvedených zmluvných dojednaní znie:

39. Podľa článku I. odsek 2 zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej medzi objednávateľom I. J., J.
a poskytovateľom služieb – žalovaným poskytovateľ služieb je zodpovedný za riadny výkon prepravných
služieb a služieb výrobného charakteru pre objednávateľa a pre klientov objednávateľa. Poskytovateľ je
povinný postupovať pri poskytovaní služieb podľa tejto zmluvy s odbornou starostlivosťou a v záujme
objednávateľa a pre klientov objednávateľa.

40. Podľa článku IV. bod 2. zmluvy poskytovateľ je povinný vykonávať služby podľa tejto zmluvy
s odbornou starostlivosťou, v kvalite podľa platných noriem, v súlade so všetkými všeobecne záväznými
právnymi predpismi platnými v mieste výkonu služieb, ktoré sa týkajú dohodnutých služieb. Poskytovateľ
sa zaväzuje dodržiavať predpísané postupy pri práci, ako aj všetky predpisy o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci a protipožiarne predpisy, a to aj tie, ktoré sú povinný dodržiavať zamestnanci podľa
pracovnoprávnych predpisov v mieste výkonu služieb klienta objednávateľa. Zároveň je poskytovateľ
povinný dodržiavať vnútorné predpisy a pokyny objednávateľa, a to aj tie, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov klienta objednávateľa, prípadne na zamestnancov pracujúcich v mieste výkonu služieb
poskytovateľa. Najmä z dôvodu bezpečnosti prác a nerušeného chodu prevádzky je poskytovateľ

povinný dodržiavať pracovnú disciplínu, aká sa požaduje od zamestnancov objednávateľa a klienta
objednávateľa. Poskytovateľ je taktiež povinný zamedziť vzniku škody, ohrozeniu bezpečnosti a zdravia.

41. Podľa článku X. ods. 1 zmluvy poskytovateľ bude činnosti uvedené v tejto zmluve vykonávať
samostatne, osobne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť na základe svojho živnostenského

oprávnenia. Poskytovateľ prehlasuje, že spĺňa všetky, najmä odborné predpoklady pre výkon uvedenej
činnosti, že je bezúhonný a že bude naďalej zvyšovať svoju kvalifikáciu tak, aby mohol dohodnuté
služby riadne vykonávať. Poskytovateľ tiež prehlasuje, že mu nič nebráni uzavrieť túto zmluvu v režime
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a vykonávať služby podľa
nej. Poskytovateľ tiež prehlasuje, že objednávateľ nie je jeho jediným zmluvným partnerom.

42. Z uvedených zmluvných dojednaní možno vyvodiť len záver o práve objednávateľa služieb postihu
žalovaného ako poskytovateľa služieb, ak pri ich poskytovaní pre objednávateľa alebo jeho klientov
v rámci predmetu ich činnosti dôjde k spôsobeniu škody žalovaným. Žalovaný ako živnostník je
podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 ObZ, pričom podnikaním sa v zmysle § 2 ods. 1 ObZ rozumie

sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť
za účelom dosiahnutia zisku, čo však nevylučuje, že bude podnikateľskú činnosť vo forme poskytovania
služieb vykonávať pre inú právnickú, resp. fyzickú osobu, ak sú služby poskytované ako súčasť
(zabezpečovania) činnosti tejto právnickej, resp. fyzickej osoby, v jej záujme, tobôž, ak živnostník musí
pri poskytovaní služieb dodržiavať o. i. aj jej vnútorné predpisy a pokyny. Dané zmluvné dojednania sú

teda len potvrdením zodpovednosti žalovaného v obchodnoprávnom vzťahu založenom inominátnou
zmluvou podľa § 269 ods. 2 ObZ za škodu podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 373
a nasl.); inak povedané jeho zodpovednosť podľa obchodnoprávnych predpisov nie je dotknutá tým, že
za škodu nezodpovedá podľa OZ priamo poškodenému.

43. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
pre aplikáciu ust. § 420 ods. 2 OZ nie je rozhodujúce, či medzi osobou, ktorá vykonávala činnosť
pre právnickú, resp. fyzickú osobu a právnickou, resp. fyzickou osobou, ktorá túto osobu pre svoju
činnosť použila existoval v čase škodovej udalosti pracovnoprávny, či iný obdobný vzťah vzťahu
pracovnoprávnemu, podstatné je len naplnenie zákonného kritéria, že škoda bola spôsobená tým, koho

právnická alebo fyzická osoba na svoju činnosť použili, t.j. pri ich činnosti. V dôsledku uvedeného nebol
dôvodne uplatnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.44. Len na okraj, pokiaľ žalobca argumentuje tým, že (rozširujúci) výklad ust. § 420 ods. 2 OZ môže
v konečnom dôsledku učiniť len dovolací súd, aby sa mohol stať súčasťou tzv. zaužívanej súdnej
praxe, odvolací súd k tomu podotýka, že ustálená rozhodovacia prax najvyššej súdnej autority – NS

SR je výsledkom dlhodobého procesu zjednocovania judikatúry (často spočiatku rozdielnej) obsiahnutej
v rozhodnutiach súdov nižších inštancií, je reakciou (na rozdielnu) rozhodovaciu prax súdov nižších
inštancií a niekedy aj samotného NS SR. Zvyčajne sa teda výklad určitej právnej normy musí najprv
objaviť v rozhodnutí okresného, mestského, či krajského súdu, aby k nemu mohol neskôr Najvyšší súd
SR zaujať stanovisko, stotožniť sa s ním, alebo ho korigovať, prípadne vyvrátiť, čím sa stane súčasťou

(ustálenej) súdnej praxe tejto najvyššej súdnej autority, alebo nie. Dovtedy, kým však takáto ustálená
prax vznikne, musí súd nižšej inštancie právnu normu (nejakým spôsobom) interpretovať, vykladať
v prípade, ak v rámci jeho rozhodovacej činnosti vyvstane potreba ju aplikovať.

45.Odvolacísúdpretouzatvára,ženakoľkožalovanývzmysle§420ods.2OZzaškodunímspôsobenú
pri činnosti inej právnickej osoby nezodpovedá, žalobca voči nemu nemá právo na náhradu (regres)

poistného plnenia vyplateného poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti titulom náhrady nákladov na
zdravotnú starostlivosť vynaložených v dôsledku škody na zdraví spôsobenej poškodenému žalovaným,
nakoľko toto právo má len voči (tretej) osobe zodpovednej za škodu – právnickej osobe v zmysle § 420
ods. 2 OZ v spojení s ust. § 9 ods. 7 písm. c) zákona č. 580/2004 Z.z.

46. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý II. výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie
rozhodol v rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania síce podľa pomeru jeho úspechu
vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP) avšak nevykonateľným výrokom, v ktorom neuložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania a neuviedol, v akej lehote má byť náhrada

trov konania zaplatená (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016
zo dňa 04.04.2017). Zmena rozhodnutia súdu prvej inštancie v II. výroku o trovách konania teda súvisí
len s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. Preto odvolací súd uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch

dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného konania.
Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 CSP. V II. výroku o trovách
konania bol preto rozsudok súdu prvej inštancie formálne zmenený podľa § 388 CSP.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%zdôvoduplnéhoúspechužalovanéhoajvodvolacom
konaní vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Aj o výške a prijímateľovi náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP a § 263 CSP súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd aj začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho
konania podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov odvolacieho konania.

48. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods.u 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).