Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. jún 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27Co/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124210720
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6124210720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu: O. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. XX, XXX XX B., právne zastúpený.: JUDr. Michal Hargaš, advokát so sídlom Sasinkova 9, 811 08
Bratislava-StaréMesto,protižalovanému:V..B.J.,advokát,nar.XX.XX.XXXX,K.XX,XXXXXB.,právne
zastúpený.: JUDr. Kišeľak, s.r.o. so sídlom Weberova 8, 080 01 Prešov, IČO: 53 916 425, za účasti
intervenienta: N. poisťovňa, a.s., O. R. Q., so sídlom ul. O. 4, XXX XX Z., R.: XX XXX XXX, o zaplatenie
1 507,62 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29
C/19/2024 - 159 zo dňa 09.12.2024 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie .

II. Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom v konaní o zaplatenie 1.507,62 Eur
s príslušenstvom rozhodol takto

I. Žalobu z a m i e t a .

II. P r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

III. Vo vzťahu žalobcu a intervenienta nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov dňa 28.11.2018

domáhal voči žalovaným v 1. až 4. rade zaplatenia sumy 75 000 EUR titulom peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy, ako aj povinnosti zaplatenia 500 USD vrátane trov konania. Vo vyššie uvedenej
právnej veci sp. zn. 32 C/57/2018 došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzatvoreniu zmluvy o
poskytovaní právnych služieb 11.09.2017. S poukazom, že žaloba vo vyššie uvedenej právnej veci bola
podaná z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, za ktorú zodpovedá štát a spoločne a nerozdielne boli na náhradu škody v
žalobnom petite zaviazaní aj žalovaní v 1. a 2. rade, teda fyzické osoby, má za to, že neboli tieto v spore

pasívne legitimované. Žalobca následne zobral žalobu späť proti žalovaným v 1. a 2. rade ,v tejto časti
súd konanie zastavil , a následne žalovaným súd priznal náhradu trov konania vo výške 1064,20 eur.
Žalobca mal za to ,že žalobu žalovaný vypracoval nesprávne a tak mu vznikla vyššie uvedená škodaako aj ďalšia škoda vo výške 443,20 eur, pretože po tom čo žalovaný odstúpil od poskytovania právneho
zastupovania žalobcu.

3.Žalovanývovyjadreníkžalobeuviedol,žezmluvouoposkytovaníprávnychslužiebzodňa11.09.2009
obe strany sporu po poučení zo strany žalovaného sa dohodli na tom, kto bude subjektom, voči ktorým
má žalovaný ako právny zástupca žalobcu aktívne uplatňovať, resp. chrániť práva a právom chránené
záujmy žalobcu ako klienta. Z uvedeného tak možno dôvodne ustáliť a prijať ten záver, že žalobca ako
klient žalovaného bol už pri poskytnutí prvého úkonu právnej služby upovedomený a poučený o tom,

že pri podaní žaloby o náhradu škody môže ako žalovaný vystupovať len štát, resp. orgány konajúce v
mene štátu. Žalobca aj napriek uvedenému výslovne žiadal a trval na tom, aby ako žalovaní vystupovali
nielen orgány konajúce v mene štátu, ale aj fyzické osoby, ktorých konkrétnym konaním podľa žalobcu
malo dôjsť k vzniku škode na jeho strane.

4. Nie činnosťou žalovaného došlo k vzniku škody na strane klienta, ale jedine v dôsledku vykonania

úkonu v súdnom konaní pod sp. zn. 32C/57/2018, teda konaním žalobcu, ktorý prostredníctvom
právneho zástupcu realizoval čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovaným v 1. a 2. rade, v dôsledku
čoho došlo k zastaveniu súdneho konania voči týmto dvom subjektom, až ktoré samo o sebe založilo
právny základ predpokladu na to, aby súd samostatným uznesením priznal žalovaným v 1. a 2. rade
nárok na náhradu trov. Pokiaľ ide o druhú časť súdne uplatneného nároku, tento nie je možné rovnako

ako predchádzajúci čiastočný nárok posúdiť ako dôvodný. Bolo slobodným rozhodnutím žalobcu, ak sa
tento rozhodol, že v ostatnom konaní bude realizovať práva mu prináležiace v uvedenom súdnom konaní
cestou iného právneho zástupcu. Na druhej stranu si musel byť žalobca vedomý toho, že tento výkon
práva cestou nového právneho zástupcu je odplatný a teda bolo na jeho zodpovednosti to, či do daného
záväzkového odplatného právneho vzťahu vstúpi alebo nie. Nemožno preto prenášať zodpovednosť za

svoje rozhodnutia na žalovaného a tomuto nemožno pričítať to, že sám žalobca sa rozhodol vstúpiť do
záväzného odplatného vzťahu. Zároveň voči predmetnému nároku vzniesol námietku premlčania.

5. Súd I. inštancie na základe skutkových tvrdení žalobcu, popretí skutkových tvrdení žalovaného,
výsluchom žalovaného, svedka W.. B. J., oboznámením zmluvy o poskytovaní právnych služieb,

oboznámením obsahom spisu 32C/57/2018 a 9C/7/2020, elektronickou komunikáciou, predžalobnou
výzvou, zápisnicou zo zmierovacieho konania, ako aj ďalším spisovým materiálom zistil tento skutkový
stav.

6.Stranysporudňa11.09.2017uzatvorilizmluvuoposkytnutíprávnychslužiebvpredmetezastupovania

v trestnom konaní vedenom na základe podnetu na trestné stíhanie klienta ako poškodeného s
poukazom na predchádzajúce trestné konanie vedené na Obvodnom oddelení Policajného zboru B. - juh
pod č. J.:T.-XXX/JU-PO-XXXX a v občianskom konaní o ochranu osobnosti a náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na zastavené trestné konanie.

X. V čl. II. zmluvy sa strany dohodli, že ako odporcovia budú uvedení M. republika zastúpená W. vnútra
SR, Q. prokuratúra, V. B. a B. W..

8. Žalovaný ako právny zástupca žalobcu v konaní 32C/57/2018 vedenom na Okresnom súde Prešov
dňa 28.11.2018 podal žalobu s označením ako žalovaného v 1. rade V. B., žalovaného v 2. rade B.

W., žalovaného v 3. rade M. republika - Q. prokuratúra SR a žalovaného v 4. rade M. republika, - W.
vnútra. B. žalobou sa žalobca mal voči označeným žalovaným domáhať zaplatenia peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 75 000 EUR, ako aj náhrady škody vo výške 500 USD.

9. Z obsahu žaloby nesporne vyplýva, že pasívna legitimácia označených žalovaných v 3. a 4. rade bola

odvodená zo zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
čo nesporne vyplýva zo strany 6 a 7 žaloby. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že orgány verejnej moci
reprezentované Okresným riaditeľstvom PZ - odbor kriminálnej polície B., ako aj T. prokuratúrou B. viedli
proti žalobcovi trestné stíhanie, ktoré v konečnom dôsledku vyústilo k preukázaniu jeho neviny a tak k
zastaveniu trestného stíhania (dôkaz spis T. oddelenia B. zboru B. - juh J.:T.-XXX/JU-PO-XXXX).

XX. Uznesením Okresnej prokuratúry zo dňa 28.07.2016 pod sp. zn. 2Pv/185/2016/7707 bolo trestné
stíhanie postúpené na prejednanie priestupku T. úradu B., ktorý rozhodnutím zo dňa 06.02.2017 pod č.OU-PO-T konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu zastavil z dôvodu, že spáchanie
priestupku, o ktorom sa koná nebolo obvinenému z priestupku preukázané.

11. Zo strany 9 podanej žaloby vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol voči žalovaným
fyzickým osobám právne kvalifikovaný ako nárok podľa § 442 Občianskeho zákonníka v spojení s ust.
§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Pasívna legitimácia fyzických osôb bola daná tým, že boli vypočutí
ako svedkovia v postavení poškodených, pričom vo vzťahu k osobe žalobcu uviedli nielen difamujúcu
informáciu, ale výslovne napriek poučeniu v súlade s dikciou ust. § 131 Trestného poriadku a berúc na

vedomie následky prípadnej krivej svedeckej výpovede uviedli výslovne nepravdivé údaje, ktoré orgány
činné v trestnom konaní nekriticky prevzali a následne postupovali vyššie špecifickým spôsobom.

12. Žalovaný podaním zo dňa 05.02.2019 oznámil žalovanému odkazom na ustanovenie § 22 zákona
č. 586/2003 Z.z. odstúpenie od zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 11.09.2017 s poukazom
na pracovnú vyťaženosť a narušenie nevyhnutnej dôvery.

13. Žalobca podaním zo dňa 14.02.2019 písomne oznámil žalovanému nesúhlas s odstúpením od
zmluvy.

14. Podaním zo dňa 03.04.2019 právny zástupca žalobcu v konaní 32C/57/2018 o náhradu škody zobral

žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade späť bez uvedenia dôvodu a zároveň uvedeným podaním upravil
žalobu voči označeným žalovaným v 3. a 4. rade.

15. Súd I. inštancie uznesením zo dňa 22.11.2019 v konaní 32C/57/2018 zastavil konanie voči
žalovaným v 1. a 2. rade a zároveň týmto priznal nárok na náhradu trov konania. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 20.12.2019.

16. Vyšší súdny úradník uznesením zo dňa 05.02.2020 pod sp. zn. 32C/57/2018-2011 uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 2 842 EUR.

17. Súd I. inštancie uznesením zo dňa 27.01.2022 pod sp. zn. 32C/57/2018-330 s dátumom
právoplatnosti 09.03.2022 zmenil vyššie uvedené uznesenie vyššieho súdneho úradníka tak, že
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 1 064,20 EUR.

18. Žalobca dňa 19.12.2022 adresoval žalovanému predžalobnú výzvu na náhradu škody s uvedením,
že žaloba v konaní 32C/57/2018 bola podaná z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, za ktorú zodpovedá štát a spoločne a
nerozdielne boli na náhradu škody v žalobnom petite zaviazaní aj žalovaní v 1. a 2. rade, teda fyzické
osoby, ktoré nemali v spore pasívnu legitimáciu. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že žalovaní z

uvedenéhodôvoduvznieslinámietkunedostatkuichpasívnejlegitimácie,zobralžalobcažalobuvočinim
späť a bol zaviazaný na náhradu trov konania. S poukazom na uvedené má preto za to, že žaloba bola
vypracovaná nesprávne a to z titulu nezlučiteľnosti žalovaných fyzických osôb súčasne so žalovanými
štátnymi inštitúciami.

19. Medzi stranami prebehlo aj zmierovacie konanie, ktoré sa uskutočnilo v súlade s ustanovením § 29
ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z., zo záverov ktorého vyplýva, že k uzatvoreniu zmieru medzi stranami
sporu nedošlo.

20. Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že žalobcu obhajoval na základe zmluvy o poskytnutí právnych

služieb niekedy v roku 2016 pre skutok, ktorý mu bol kladený za vinu na základe uznesenia o vznesení
obvinenia. Po znaleckom dokazovaní, výsluchom svedkov došlo k postúpeniu predmetnej veci na
prejednanie na priestupok. Od roku 2016 do roku 2019 boli medzi stranami sporu nadštandardné
vzťahy a žalobcovi boli poskytnuté korektné služby. Skutočnosť, že boli medzi nimi korektné vzťahy
svedčia aj realizované konzultácie, skutočnosť, že si prečítal dôsledne uznesenie o vznesení obvinenia,

bol prítomný pri výsluchu svedkýň a o tom, aký bol vzťah žalobcu k ženám sa bližšie vzhľadom k
advokátskemu tajomstvu vyjadrovať nebude. Pri jednej takejto konzultácii si žalobca preštudoval žalobu
podanú podľa zákona č. 514/2003 Z.z., kde bol prítomný aj jeho syn. O. žalobca začal zvyšovať hlas, že
slečneB.apánoviW.tonemôželentakprejsť.Onosobnenevideldôvodkomplikovaťsidôkaznúsituáciuza stavu, keď na strane štátu bola objektívna zodpovednosť povinnosťou uniesť dôkazné bremeno vo
vzťahu k existencii nemajetkovej ujmy vo vzťahu k fyzickým osobám. Upozorňoval žalobcu, že na ňom
bude dôkazné bremeno takéhoto tvrdenia. Súdu predložil mail zo dňa 26.06.2018 zaslaný od žalobcu,

v prílohe ktorého mu zaslal hlavné body žaloby s tým, že sa stretnú za účelom upresnenia korektúr a
podpísania žaloby, ktorá bola následne odoslaná žalobcovi. Nechápe prečo došlo k späťvzatiu žaloby,
keďže z hľadiska objektívneho práva nie je vylúčené podanie takejto žaloby titulom nemajetkovej ujmy
ako vo vzťahu k štátu, tak aj vo vzťahu ku konkrétnym fyzickým osobám, pričom došlo k opätovnému
podaniu takejto žaloby. Z mailovej komunikácie z 26.06.2018 nesporne vyplývajú jednoznačné pokyny

žalobcu na spracovanie žaloby aj voči fyzickým osobám. V konkrétnej veci tak bol viazaný výlučne
príkazom a pokynom žalobcu na to, aby doplnil žalobu aj vo vzťahu k týmto dvom fyzickým osobám a
za týmto účelom musel zabezpečovať doplnenie ďalších dôkazov. So žalobcom sa dohodol, že tohto
bude zastupovať od začiatku trestného stíhania až do ukončenia konania o náhradu škody. Bol však
nútený od zmluvy odstúpiť, keďže žalobca začal paralelne viesť trestné konanie voči jeho dlhoročnému
klientovi a priateľovi a preto z opatrnosti od zmluvy odstúpil.

21. Zo spisu vedeného na Okresnom súde B. pod sp. zn. 9C/7/2020 nesporne vyplýva, že žalobca voči
žalovaným, pôvodne označeným v konaní 32C/57/2018 podal žalobu o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy v súvislosti s vyššie uvedeným trestným stíhaním žalobcu vedeného Obvodným
oddelením B. zboru B. - juh: J.:T.-XXX/JU-PO-XXXX. Pasívnu legitimáciu odôvodnil tým, že títo podali

na osobu žalobcu trestné oznámenie a následne boli vo vyššie špecifikovaných trestných konaniach
vypočutí v procesnom postavení poškodených, pričom vo vzťahu k osobe žalobcu uviedli nielen
difamujúce informácie, ale napriek poučeniu v súlade s dikciou ust. § 131 Trestného poriadku a berúc
na vedomie následky prípadnej krivej svedeckej výpovede uviedli nepravdivé vyjadrenia, ktoré orgány
činné v trestnom konaní nekriticky prevzali a následne postupovali vyššie špecifikovaným spôsobom.

22. Odôvodnenie uvedenej žaloby v bode III. vo svojej podstate kopíruje dôvody uvedené v žalobe v
konaní vedenom pod sp. zn. 32C/57/2018 uvedené na strane 9 až 11.

23. Súd I. inštancie rozsudkom zo dňa 05.10.2002 pod sp. zn. 9C/7/2020 žalobu žalobcu zamietol.

24. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy konštatoval, že došlo k premlčaniu uplatneného
nároku s tým, že vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy formou ospravedlnenia uviedol, že žalobca
nepreukázal, že žalovaní sa dopustili excesu pri podaní trestného oznámenia alebo pri ich výpovediach
formou tvrdení vedome nepravdivých skutočností, teda nepreukázal, že výkonom ich práv a povinností

došlo k neoprávnenému zásahu do ochrany jeho osobnostných práv z dôvodu excesu.

25. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 29.11.2021 pod sp. zn. 8Co/1/2021 s dátumom
právoplatnosti 01.01.2022 potvrdil rozsudok súdu I. inštancie vo výrokoch o zamietnutí žaloby v časti, v
ktorej súd zamietol nárok žalobcu na ospravedlnenie.

26. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 18 ods. 1-4 zákona č.
586/2003 Z.z., § 22 ods. 1-5 zákona č. 586/2003 Z.z., § 26 ods. 1-4 zákona č. 586/2003 Z.z.

27.Vykonanýmdokazovanímbolopreukázanéamedzistranaminebolosporné,žežalobcasažalobouv

súdnom konaní vedenom na Okresnom súde B. pod sp.zn. 32C/57/2018 domáhal náhrady škody titulom
nemajetkovej ujmy vo výške 75 000 EUR a náhrady inej škody vo výške 500 USD voči označeným
žalovaným v 1. a 2. rade ako fyzickým osobám a žalovaným v 3. a 4. rade s označením štátu, za ktorého
koná príslušný štátny orgán. Uvedenú žalobu podal prostredníctvom právneho zástupcu označeného
žalovaného na základe zmluvy o poskytnutí právnych služieb dňa 11.09.2017. Predmetnou zmluvou

žalobca splnomocnil žalovaného k zastupovaniu v trestnom konaní vedenom na Obvodnom oddelení
Policajného zboru B.-juh pod J.:T.-XXX/JU-PO-XXXX, ako aj k zastupovaniu v občianskom právnom
konaní o ochranu osobnosti a náhradu škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na zastavené vyššie
uvedené trestné konanie s tým, že v zmysle čl. 2 zmluvy mali byť ako žalovaní označení Slovenská
republika v zastúpení W. vnútra, Q. prokuratúra a fyzické osoby V. B. a B. W..

28. Žaloba mala byť vo veci podaná na základe zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého za takúto škodu zodpovedá výlučne štát a nie
fyzické osoby označené v žalobe. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade vznieslinámietku nedostatku pasívnej legitimácie, žalobca zobral žalobu voči nim podaním zo dňa 03.04.2019
späť a súd I. inštancie v konaní 32C57/2018 uznesením zo dňa 22.11.2019 konanie voči nim zastavil.

29. Na základe uznesenia súdu I. inštancie zo dňa 27.01.2022 pod sp. zn. 32C/57/2018 mu v konaní
o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania bola uložená
povinnosť zaplatiť úspešným žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia vo výške 1 064,20 EUR, ktorú zaplatil 07.04.2022.

30. Žalobca mal za to, že škoda mu vznikla zaplatením vyššie uvedených trov konania z dôvodu,
že žaloba zo strany žalovaného bola vypracovaná nesprávne a to z titulu nezlučiteľnosti žalovaných
fyzických osôb so žalovanými štátnymi inštitúciami v prípade uplatnenia si nároku na náhradu škody na
základe zákona 514/2003 Z.z. Ďalšia škoda mu vznikla z dôvodu, že žalovaný 05.02.2019 odstúpil od
poskytovania právnej služby v súdnom konaní 32C/57/2018 Z.z., prečo bol nútený splnomocniť iného
advokáta, čím mu vznikli ďalšie náklady vo výške 433,42 EUR a to za 2 úkony právnej služby, konkrétne

prevzatie a prípravu a späťvzatie žaloby vo v veci samej.

31. Na druhej strane žalovaný tvrdil, že uvedená žaloba bola podaná v súlade s pokynmi žalobcu, ktorý
trval na označení žalovaného v 1. a 2. rade, ako žalovaných napriek poučeniu, že uvedená žaloba by
mala byť podaná iba voči štátu. Následne svoju argumentáciu doplnil tým, že žiadna právna úprava

nebránila žalobcovi v prípade, ak došlo k zásahu do jeho osobnostných práv domáhať sa náhrady
nemajetkovej ujmy ako voči orgánom verejnej moci, tak aj fyzickým osobám. Mohol tak urobiť ako v
samostatných súdnych konaniach, tak aj v jednom súdnom konaní. Povinnosťou žalobcu je v žalobe
opísať skutkový stav, pričom jeho právne posúdenie je vecou súdu. Z obsahu žaloby nesporne vyplýva,
že k opísaniu skutkového stavu došlo a aj právne vymedzenie nároku bolo v žalobe riadne urobené

ako voči orgánom štátu s poukazom na príslušné ust. zákona č. 514/2003 Z.z., tak aj voči označeným
žalovaným fyzickým osobám s poukazom na ust. § 442 a § 11 a 13 Občianskeho zákonníka.

32. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je
objektívna zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je

založená na súčasnom teda kumulatívnom splnení 3 predpokladov a to činnosť súvisiaca s výkonom
advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie
a vznikom škody (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.10.2010 pod sp. zn. 3 MCdo/18/2019).

33. Porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v

rozpore s objektívnym právom. Jednou z povinností advokáta je aj jeho povinnosť svedomito chrániť
práva a oprávnené záujmy klienta. Svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky
ľahostajnosti, nedostatočného záujmu o klienta, o jeho vec resp., ktorý nezohľadňuje reálny stav veci
alebo tento stav nedoceňuje.

34. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie (t,j, pokiaľ by
nedošlo k pochybeniu advokáta, mohol klient právo úspešne uplatniť).

35. Príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou na strane klienta a konaním, či opomenutím advokáta
môže byť daná iba vtedy, ak práve konanie, či opomenutie advokáta je tou okolnosťou, bez existencie

ktorej by k vzniku škody nedošlo. Pri posudzovaní zodpovednosti advokáta za vznik škody spôsobenej
v súvislosti s výkonom advokácie súd ako predbežnú otázku skúma, či by pri riadnom postupe advokáta
klient so svojím nárokom na súde uspel, poprípade v akom rozsahu (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 25.11.2010 pod sp. zn. 4Cdo/161/2009 a uznesenie Ústavného súdu SR z 22.10.2015 pod sp. zn.
II.ÚS 678/2015).

36. Z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, konkrétne rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod spisovou
značkou 5Cdo/196/2009, 4MCdo/15/2010 ako aj 7Cdo/25/2018 nesporne vyplýva, že účastníci konania
nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, musia len uviesť rozhodné
skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd

tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu právnej normy tak, aby z dispozície
tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré natvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len
skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbeh) právnych nárokov
a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu.

37. Podľa názoru súdu prvej inštancie z obsahu žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 32C/57/2018 nie je možné vyvodiť jednoznačný závereby žaloba aj voči fyzickým osobám
bola podaná na základe zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Kým pri odôvodnení pasívnej legitimácie orgánov verejnej moci je v žalobe odkaz na zákon č.

514/2003 Z.z., pri fyzických osobách je odkaz na všeobecnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka o
náhradu škody podľa § 442 a ochranu osobnosti podľa ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka.

38. Vo vzťahu ku všetkým štyrom žalovaným sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
vznikla neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv v konaní týkajúcom sa jeho trestného
stíhania vedeného na Obvodnom oddelení Policajného zboru B.-juh pod J.:T.-XXX/JU-PO-XXXX, ktoré

bolo následne zastavené. Vo vzťahu k označeným fyzickým osobám neoprávnený zásah do jeho
osobnostných práv odôvodňoval tým, že títo ako svedkovia v postavení poškodených v trestnom konaní
voči osobe žalobcu uviedli difamujúcu informáciu a súčasne napriek poučeniu v súlade s dikciou ust.
§ 131 Trestného poriadku, berúc na vedomie následky prípadnej krivej svedeckej výpovede uviedli
výslovne nepravdivé údaje.

39. Samotný žalobca v predmetnej žalobe nepoprel, že mal záujem podať žalobu o náhradu škody nielen
voči štátu, ale aj voči fyzickým osobám, vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla
neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv ako konaním orgánov štátu, tak aj konaním vyššie
uvedených fyzických osôb.

40. Okrem iného, podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný pri spracovaní žaloby v konaní
32C/57/2018 konal v súlade s pokynmi žalobcu, čo nesporne preukazuje ich elektronická komunikácia,
ktorou žalobca uviedol jednotlivé body žaloby týkajúcej sa označených fyzických osôb. Aj predložená
elektronická komunikácia medzi stranami sporu, obsahom ktorej boli predkladané návrhy zmluvy o

poskytovaní právnych služieb, vrátane záverečného návrhu žaloby o náhradu škody následne podanej
v konaní 32C/57/2018 nesporne preukazujú, že žalovaný viedol so žalobcom opakované rokovania,
týkajúce sa ako obsahu zmluvy o poskytovaní verejných služieb, tak aj obsahu žaloby o nároku na
náhradu škody vrátane nemajetkovej ujmy voči verejným inštitúciám, ako aj fyzickým osobám podľa
pokynov žalobcu. Uvedená elektronická komunikácia nevyvracia pravdivosť tvrdenia žalovaného, že

žalobcu opakovane pred uzatvorením zmluvy o poskytovaní právnych služieb a podaním žaloby o
nároku na náhradu škody upozorňoval na vhodnosť podania takejto žaloby len voči štátu a to aj z
dôvodu, že na strane štátu peniaze sú, kým u fyzických osôb to tak nie je. Uvedené skutkové tvrdenie
žalovaného bolo preukázané aj svedeckou výpoveďou W. B. J., syna žalovaného, ktorý v rozhodnom
období pôsobil ako jeho advokátsky koncipient a osobne sa zúčastnil niekoľkých rokovaní žalobcu so

žalovaným, týkajúcich sa predmetnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb, vrátane návrhu žaloby pre
konanie o náhradu škody.

41. Súd prvej inštancie v ďalšom konštatoval, že zmysle vyššie uvedeného, potom nie sú splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle ust. § 26 zákona č. 586/2003

Z.z., ktorá mala žalobcovi vzniknúť zaplatením trov konania označeným žalovaným v 1. a 2. rade v
konaní 32C/57/2018 po realizácii jeho procesného úkonu späťvzatia žaloby prostredníctvom súčasného
právneho zástupcu. Vznik uvedených trov konania si žalobca zavinil sám, pokiaľ procesný úkon
späťvzatia realizoval pred tým, než súd I. inštancie ním uplatnený nárok voči žalovaným v 1. a 2. rade
právne posúdil minimálne v rámci realizácie procesného postupu predbežného právneho posúdenia

podľa § 181 ods. 2 CSP. Okrem iného, z predloženého späťvzatia žaloby v konaní 32C/57/2018
nevyplýva skutkové tvrdenie žalobcu, že dôvodom späťvzatia bola vznesená námietka nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie zo strany žalovaných fyzických osôb.

42. V súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pri posudzovaní zodpovednosti

advokáta je povinnosťou súdu vyriešiť ako predbežnú otázku, či pri riadnom postupe žalovaného
advokáta v súdnom konaní, v ktorom svojho klienta zastupoval, by klient v spore na súde uspel,
poprípade v akom rozsahu.43. Je nesporné, že žalobca na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/7/2020 opätovne podal žalobu na
ochranu osobnosti voči pôvodne označeným žalovaným v 1. a 2. rade v konaní pod spisovou značkou
32C/57/2018, ktorej odôvodnenie bolo v podstate totožné s odôvodnením žaloby v konaní 32C/57/2018.

44. V uvedenom konaní sa domáhal voči označeným fyzickým osobám okrem zaplatenia nemajetkovej
ujmy aj ďalšieho nároku a to ospravedlnenia za ich neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv a
to difamujúcimi výrokmi realizovanými v rámci trestného konania, v ktorom vypovedali ako svedkovia
v postavení poškodených.

45. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 05.10.2020 pod sp. zn. 9C/7/2020 žalobu žalobcu zamietol.
Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konštatoval, že došlo k premlčaniu uplatneného
nároku. Pokiaľ však ide o druhý nárok ospravedlnenia, v tejto časti súd žalobu zamietol z dôvodu,
že žalobca nepreukázal, že sa žalovaní dopustili excesu pri podaní trestného oznámenia a pri ich
výpovediach v trestnom konaní formou tvrdení vedome nepravdivých skutočností, teda nepreukázal, že

výkonom ich práv a povinností došlo k neoprávnenému zásahu do ochrany jeho osobnostných práv z
dôvodu excesu.

46. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 29.11.2021 pod sp. zn. 8Co/1/2021 s dátumom
právoplatnosti 01.01.2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, ktorým súd

zamietol nárok žalobcu na ospravedlnenie.

47. Pokiaľ obe súdne rozhodnutia konštatovali, že trestnými oznámeniami a výpoveďami vyššie
uvedenýchfyzickýchosôbvtrestnomkonanívedenomprotižalobcovinedošlokneoprávnenémuzásahu
do jeho osobnostných práv, potom je možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca by nebol úspešný

ani v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy a to aj v prípade, keby si túto uplatnil v rámci premlčacej doby.

48. Na základe vyššie uvedených skutočností je potom nárok žalobcu na náhradu škody vo výške trov
konania, ktoré zaplatil označeným žalovaným v 1. a 2. rade v konaní 32C/57/2018 voči žalovanému
nedôvodný.

49. Žalobca si ďalej uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla zaplatením trov
právneho zastúpenia súčasnému právnemu zástupcovi v konaní 32C/57/2018 po tom, ako žalovaný
odstúpil od zmluvy o poskytovaní verejných služieb uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 11.09.2017
podaním zo dňa 05.02.2019.

50. Z obsahu odstúpenia od zmluvy vyplýva, že žalovaný od zmluvy odstúpil pre pracovnú vyťaženosť
a narušenie nevyhnutnej dôvery od zmluvy o poskytovaní právnej služby zo dňa 11.09.2017. Dôvodom
odstúpenia podľa vyjadrenia žalovaného bolo paralelné vedenie trestného stíhania na podnet žalobcu
voči jeho dlhoročnému klientovi a súčasne priateľovi.

51. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. vyplýva právo advokáta odstúpiť od zmluvy najmä
ak sa narušila nevyhnutná dôvera medzi ním a klientom.

52. Pokiaľ v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít porušením právnej

povinnosti pri výkone advokácie je existencia takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom,
potom nie je možné konštatovať, že žalovaný odstúpením od zmluvy postupom podľa § 22 ods. 1
zákona 586/2003 Z.z., teda realizovaním svojho oprávnenia mu priznaného zákonom konal v rozpore
s objektívnym právom, preto nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť úhradou
trov právneho zastúpenia novozvolenému právnemu zástupcovi za úkon právnej služby prevzatie a

príprava právneho zastúpenia, vrátane úkonu čiastočného späťvzatia žaloby realizovaného v konaní
32C/57/2018 je nedôvodný.

53. Pokiaľ ide o rôzne závery právneho posúdenia veci rozhodnutím vo veci samej a predbežného
právneho posúdenia, súd I. inštancie poukazuje na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, konkrétne

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/296/2019, z ktorého vyplýva, že súd I.
inštancie nie je viazaný predbežným právnym posúdením veci, nakoľko sa nejedná o záväzný právny
názor, ale o právny názor, ktorý je súd oprávnený zmeniť v priebehu súdneho konania.54. Zmena predbežného právneho posúdenia súdom I. inštancie od jeho konečného právneho
posúdenia nemá za následok zásah do práva na súdnu ochranu, keďže sporovú stranu nediskvalifikuje
z možnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom v ďalšom konaní

pred odvolacím súdom (uznesenie Ústavného súdu SR zo 06.07.2022 pod sp. zn. IV. ÚS SR 374/2022).

55. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

56. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to včas. Poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010 sp. zn. 3 MCdo 18/2009, v zmysle ktorého zodpovednosť
advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie ( § 21 ods. 2 zákona číslo
132/1990 Zb.) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie ), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto
zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch základných predpokladov a/
činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta
súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ďalej uviedol, že citované ustanovenie § 21 ods.

2 zákona číslo 132/1990 sa transformovalo aktuálne do platného a účinného § 26 ods. 1 zákona o
advokácii, v zmysle ktorého základné predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu sú
splnené, keďže za a/ došlo ku škode na strane žalobcu, to už alebo žalovaného, ktorý na základe plnej
moci zo dňa 11.9.2017 žalobcovi poskytol právne služby a zastupoval v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod spisovou značkou 32 C/57/2018, b/ na strane žalobcu došlo ku vzniku škody vo forme

povinnosti nahradiť trovy súdneho konania voči žalovaným v 1/ a 2/ rade, pričom rozhodnutie o náhrade
trov je právoplatné a vykonateľné a žalobca bol nútený tieto trovy uhradiť, c/ existuje príčinná súvislosť
medzi vznikom škody pod písmenom b) a činnosťou žalovaného pod písm. a) a to porušenie jeho
povinností, ktoré malo za následok vznik škody. Uviedol, že s poukazom na vyššie je uvedené považuje
rozhodnutie súdu za nesprávne, pretože v prvom rade je možné konštatovať, že súd prvej inštancie

síce vykonal v predmetnej veci dokazovanie no z jeho obsahu nevyvodil správny právny záver, najmä
čo sa týka zodpovednosti za škodu na strane žalovaného. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
nevyvážene vyhodnotil dôkazy a selektívne označil dôkazy v neprospech žalobcu, pričom dôkazom
prospech žalobcu nevenoval rovnakú pozornosť. S poukazom na doteraz vykonané dokazovanie mal
za to žalobca, že v konaní nebola zistená žiadna skutočnosť, prečo by mal žalobca v uvedených a

rozhodných skutočnostiach vypovedať nepravdivo a neexistuje tiež žiaden dôvod spochybňovať jeho
vyjadrenie ako také. Taktiež má za to, že konajúci súd nedostatočným spôsobom sa vysporiadal s tým,
prečo daný dôkaz o elektronickú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným vyhodnotil v neprospech
žalobcu, tak ako je to uvedené v bode 55 rozsudku. Okrem iného poukázal aj na skutočnosť, že ako
žalobca nemá právnické vzdelanie a za tým účelom splnomocnil právo žalovaného ako advokáta, aby

ho v tejto právnej veci zastupoval a kvalifikovane a procesne správne vypracoval a podal žalobu, resp.
žaloby. Žalobca v konaní vystupuje ako spotrebiteľ, pričom jej povinnosťou žalovaného preukázať, že
žalobca dostatočným spôsobom poučil o procesný nedostatok samotnej žaloby, respektíve či žalobca
napriek tomuto poučeniu na takejto žalobe skutočne trval . Má za to, že žalovaný uvedené tvrdenia
nijakým spôsobom nepreukázal a aj preto sa nemôže takýmto spôsobom de facto zbaviť zodpovednosti

za vzniknutú škodu na úkor žalobcu. Poukázal že rozhodnutie súdu nebolo riadne odôvodnené, pretože
súd podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku musí iného byť aj vysvetlenie súdu,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, pritom v citovanom uznesení je zakotvená povinnosť súdu v zmysle,
ktorej je konajúci súd povinný dbať, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Má za to, že právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces, preto
je žiaduce a nevyhnutné, aby princíp voľného hodnotenia dôkazov nebol zamieňaný z arbitrárnosťou
rozhodnutia súdu o konkrétnom procesnom nároku. Má za to, že napadnutý rozsudok nie je správny.
Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza okrem iného z nesprávneho právneho posúdenia veci
a preto žiadal, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Prešov zmenil

tak, že žalobe vyhovie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
voči žalovanému v rozsahu 100 % a alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

57. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v prvom rade uviedol, že rozsudok súdu

prvej inštancie pokladá za zákonný a spravodlivý a riadne odôvodnený. Ani jeho výrokom ani jeho
odôvodneniu niet podľa jeho názoru čo vytknúť. Podľa žalovaného žalobca v predmetnom konaní
len opakuje argumentáciu, ktorú uviedol pred súdom prvej inštancie, a tak v tejto súvislosti jeho
odvolanie predstavuje len repetíciu subjektívneho výkladu skutočnosti a bez potrebnej reflexii nielenna vykonané dokazovanie , procesnú obranu produkovanú žalovaným, ale ani na právne závery súdu
prvej inštancie, ktoré v potrebnom rozsahu podali na procesný úkon žalobcu ako obranu žalovaného
odpoveďou v zákonom požadovanom rozsahu. Opätovne to aj žalobca a to v rozpore s vykonaným

dokazovaním prednášal svoje názory, ktoré sú v rozpore s ním predloženými listinnými dôkazmi a tieto
názory opätovne sa tendenčne pokúša vykladať. Nedôvodne tak žalobca brojí voči rozsudku okresného
súdu, napríklad tým, že súd nevyvážene vyhodnotil dôkazy a selektívne označil dôkazy v neprospech
žalobcu, pričom dôkazom v prospech žalobcu nevenoval rovnakú pozornosť. Takéto tvrdenie žalobcu
nie sú pravdivé a neobstoja ani len v časti. Žalovaný má za to, že žiadnu zodpovednostný vzťah

zo zodpovednosti za škodu medzi žalobcom ako bývalým klientom a žalovaným ako jeho bývalým
advokátom nevznikol a preto nemohli žalobcovi ani vzniknúť nároky na náhradu škodu z tohto
zodpovednostného vzťahu. Súd prvej inštancie dôkladne vyhodnotil právnu argumentáciu žalobcu a
dospel k záveru, že nároky žalobcu na náhradu škody nie sú dôvodné, keďže nedošlo ku kumulatívnemu
naplneniu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. To, že si súd sa pri svojej
rozhodovacej činnosti čiastočne osvojil výsledky produkované procesnej obrany žalovaného nemožno

účinne procesne súdnemu rozhodnutiu vytýkať a nespôsobuje to ani nezákonnosť a nespravodlivosť
predmetného súdneho rozhodnutia. Má za to, že súd prvej inštancie svoje závery prijal v náležitom
rozsahu a ktoré aj oprel o konkrétnom judikatúru najvyšších súdnych autorít. Žiadal, aby odvolací súd
odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a zároveň priznal,
že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

58. K uvedenému vyjadreniu sa už žalobca nevyjadril.

59. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok zákon číslo 160/2015 Z.z, ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správne. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v
zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP.

60.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

61. Odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj

právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu
sa účinne zaoberať námietkami a argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie ( rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z
29.04.1993, nálezu Ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 410/2006).

62. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní , aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní ( II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,
že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

63. Odvolací súd v prvom rade poukazuje, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov
civilného procesu a aby súd vedel vec riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok
skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pri koncipovaní CSP zákonodarca
do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie , že súd pri rozhodovaní

vychádza výlučne z dôkazov , ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému
zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, ako mu ho
vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Môže vykonať len tie dôkazy, ktoré mu
navrhli strany sporu. Z tohto pohľadu však žalobca nepreukázal v tomto konaní kumulatívne splnenievšetkých ,troch predpokladov na ktorých je založená zodpovednosť advokáta v súvislosti s výkonom
advokácie a ktoré dostatočne popísal a aj náležite odôvodnil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
( bod 46 rozsudku a nasl .)

64. Ďalej odvolací súd poukazuje, že takzvané dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná
zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo
byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je tak umožniť súdu
rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva

pre rozhodnutie vo veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, pretože výsledky hodnotenia dôkazov
neumožňujú prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia týchto skutočností ani o tom, že by táto skutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z
existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky . Ak žalobca teda tvrdí , je daná
zodpovednosť žalovaného ako advokáta pri jeho výkone jeho činnosti , bolo jeho povinnosťou označiť
a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti.

65. Odvolací súd poukazuje na jeden zo základných princípov upravený v ustanovení § 185 CSP a to je
princíp formálnej pravdy, ktorý predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou
pravdou sa tak rozumie stav, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov , ktoré mu navrhli
stranysporu.Súdsatakmusídostaťkúplnémuzisteniupravdyvzhľadomnato,žesiosporemôžeurobiť

svoj obraz iba v rozsahu ako mu ho vykreslia strany sporu so svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi.
Dôrazsakladienaprocesnúinteligenciu stránsporu,čohodôsledkomjeobmedzeniedôkaznejiniciatívy
súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Podľa § 185 môže súd vykonať len tie dôkazy,
ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Iba výnimočne
môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu, avšak ide o prípady, kde je kladený

zvýšený dôraz na ochranu práv a oprávnených záujmov jednej zo strán v predmetnej veci podľa názoru
odvolacieho súdu nejde o spotrebiteľský spor, čo v takomto prípade by bol zachovaný princíp materiálnej
pravdy. V preskúmavanej veci však platí princíp formálnej pravdy, z uvedeného sa preto priorizuje
procesná aktivita procesných strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť
dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo sa oboznámiť

a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja
2 strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku. Aj v čase odvolacieho konania preto súd
vychádzal z uvedených ustanovení CSP.

66. Keďže preskúmavanú vec možno považovať aj za vec spotrebiteľskú, tak ako tvrdí žalobca, súd

prvej inštancie mohol vykonať síce aj iné dôkazy , ako navrhli strany sporu, avšak to by nemalo vplyv
na posúdenie všetkých predpokladov vzniku škody a tým aj prijatie ním vysloveného záveru o
absencii zodpovednosti žalovaného. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie
a zrozumiteľne a jasne pomenoval možné predpoklady vzniku prípadnej zodpovednosti žalovaného
a konštatoval ich nepreukázanie žalobcom. Nakoniec, ani samotný žalobca nepoprel, že mal záujem

podať žalobu na náhradu škody voči všetkým ním označeným subjektom , pričom žiaden platný
hmotnoprávny ani procesno-právny predpis podanie takejto žaloby nevylučuje. Aj odvolací súd má za
to , že žalovaný konal výlučne v intenciách pokynov žalobcu.

67. Odvolací súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

dospel k záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel ku
správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.

68. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá

kritériám uvedeným v ustanovení § 220 CSP, odvolací súd opätovne konštatuje správnosť týchto
dôvodov a podstatných bodoch na ne odkazuje.

69. Súčasne odvolací súd preskúmal aj námietky vyjadrené odvolaní a po ich preskúmaní dospel k
záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného

skutkového i právneho stavu.70. Odvolací súd preskúmal, vzhľadom na podané odvolanie žalobcu aj proti výroku III. rozsudku súdu
prvej inštancie, ktoré žalobca ničím neodôvodnil. Odvolací súd konštatuje správnosť a zákonnosť aj
tohto výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

71. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje aj s výrokom rozsudku súdu prvej inštancie v časti o trovách
konania, ktoré považuje za vecne správny. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v
zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania úspešnému
žalovanému, ktorý aj v odvolacom v konaní bol plne úspešný v rozsahu 100 %, čo vyplýva z ustanovení

§ 255 ods. 1 CSP.

72. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).