Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. jún 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200247
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620200247.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.MarianyMuránskejvprávnejvecižalobcu,G.P.nar.XX.XX.XXXX,bytom
P. XXXX/XX, XXX XX R., právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanej Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270,
právne zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava
- mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 08.12.2022, č. k. 3C/13/2020-145,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej
časti mení rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II. Žalobcovi voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

III. Stranám sporu náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3 300 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.“

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal proti žalovanej zaplatenia nemajetkovej
ujmy v sume 5.000,- eur.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že pri spracovávaní osobných
údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou
došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na

ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, P. XX, XXX XX L. XX (ďalej len „Úrad“). V právoplatnom
rozhodnutí Úradu zo dňa XX.XX.XXXX O. XXXXX/XXXX-Os-XX sa konštatuje, že sprostredkovateľ
U., s.r.o. porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii dokumentov
obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a priezviskoklienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici

s označením C., na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID XXOGPBOX ORANGE SLOVENSKO,
a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA XXXX, X.XX.XXXX - X.XX.XXXX“ (ďalej len „archívna krabica“) a
umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange
Slovensko, a.s. na Ul. P. XX v R....“

4. Úrad rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX číslo: XXXXX/XXXX-Os-X uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti U. s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000,- eur.
Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2018. Takto skutkovo a právne vymedzeným
bezpečnostným incidentom bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, za ktorý v administratívnom
konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou spracovávaním osobných údajov jej klientov.

Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (v rovine verejného práva) nebolo zo
strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností
o správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov
s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. Ako uviedol E. O. ako konateľ spoločnosti U., s.r.o. v

administratívnom konaní vedenom na Úrade na ochranu osobných údajov SR pod č. XXXXX/XXXX
v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bola spoločnosti U., s.r.o. uložená pokuta
5.000,- eur: „Pri preberaní predajne sme uvedenú dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu predajne
p. P. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil,
že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. P. je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach.

Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah
ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek tomu máme za to, že sme sa o uvedenú
dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou, tak ako je uvedené v predchádzajúcom
odseku“. Predmetná dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez
povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej v R. a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument,

ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii C., kde je uvedený aj jeho status,
to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol
vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Z.“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku
žalobcov č. 6 v jej podaní zo dňa 14.01.2020 v právoplatne skončenej veci vedenej Okresným súdom
Svidník pod sp. zn. 6C/29/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.03.2021

č. k. 13Co/7/2021-530. Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po
vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu
dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do
centrálneho archívu žalovanej v Z., kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní
verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“. Ak v aplikácii

C. existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz
dokumentácie do centrálneho archívu v Z. sa u žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 kalendárnych
dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa „len tak“ stratila z pozornosti
žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dal do pozornosti rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa 24.01.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci

Catt proti Spojenému kráľovstvu, ktorého právna veta znie: „Dlhodobé uchovávanie osobných údajov
policajnými orgánmi bez preukázania naliehavej spoločenskej potreby a bez stanoveného účinného
systému procesných záruk, akými sú jednoznačné lehoty a možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore
s právom na rešpektovanie súkromného života. Účinné procesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade
citlivých údajov vyžadujúcich vyšší stupeň ochrany“. (Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č.

4/2019, str. 34-36)

5. Súd prvej inštancie v konaní ustálil, že v danej veci ide o spotrebiteľský spor, nakoľko vychádzal
zo skutočnosti, že porušenie ochrany osobných údajov žalobcu bezprostredne súvisí so základným
spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu

ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná
poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci. Na základe právneho vzťahu
vyplynuvšieho zo zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou vzniklo právo žalovanej
spracovávať osobné údaje žalobcu. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci ide jednoznačne o sporspotrebiteľský, je aplikácia ust. § 19 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) pri založení miestnej príslušnosti správna.

6. Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú z dôvodu, že
začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň XX.XX.XXXX, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené
nálezcom, nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade všimol vedúci predajne Orange v R.. Nasledujúcim dňom
XX.XX.XXXX začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula XX.XX.XXXX. Žaloba bola na súd

doručená dňa XX.XX.XXXX, teda pred uplynutím premlčacej doby.

7. V otázke námietky pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie vychádzal z občianskoprávnej
zodpovednosti žalovanej, ktorá je založená na objektívnom princípe. Žalobca (aj ďalšie poškodené
fyzické osoby) bol v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so žalovanou a osobné údaje odovzdal
v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami práve žalovanej. Je nepodstatné, že

žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi žalobcom a obchodným
zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalobcu nevznikol žiaden právny
vzťah. Právny vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu (a tým
vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania), vznikol na zákonnom
základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších

predpisov) len medzi žalobcom a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť
zaporušenieochranyosobnýchúdajovžalobcuobčianskoprávnuzodpovednosť,ktorájevpodmienkach
súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom
rozsahu.

8. Podľa názoru súdu prvej inštancie je tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a
vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla“ v úplnom rozpore s konštatovaním
Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa XX.XX.XXXX č. k. XXXXX/XXXX-Op-X o rozklade spoločnosti
U., s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo
zasiahnuté do práv žalobcov. Predsedníčka Úradu celkom výstižne pomenovala negatívne následky

neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj mieru
závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas
trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov. Už samotný
počet dotknutých osôb (ktorých osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah bezpečnostného
incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória neoprávnene

sprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku žalobcu na
relutárnu satisfakciu za zásah do jeho práva na súkromie.

9. K výške relutárnej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná v konaní poukázala na prípad
českého internetového obchodu www.mall.cz, ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje

viac než 735.000 zákazníkov. Z bodu 14 odôvodnenia rozsudku Mestského súdu v Prahe zo dňa
29.08.2019 č. k. 22Co/147/2019-155, ktorým odvolací súd rozhodol v tejto veci o odvolaní proti rozsudku
Obvodného súdu pre Prahu 7 zo dňa 21.01.2019 vyplýva, že odvolací súd vzhľadom k okolnostiam,
kedy prihliadol k významnému postaveniu žalovanej na trhu (a tak rozsahu dát, ktoré spracúva) a
keď zohľadnil všetky funkcie satisfakcie vrátane funkcie prevenčno-sankčnej, dospel zhodne so súdom

prvej inštancie k záveru, že je namieste žalobcovi poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch, pretože iný
spôsob zadosťučinenia nezaistí skutočné a dostatočne účinné odškodnenie spôsobenej ujmy a stotožnil
sa so súdom prvej inštancie, že primeranou výškou zadosťučinenia je čiastka 10.000,- Kč. Keďže
Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky
(Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci došlo u

každého zo žalobcov sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a
to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
Článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia
žalobcov. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne

analyzovanévNálezeplénaÚstavnéhosúduČRsp.zn.Pl.ÚS24/10zodňa22.03.2011bodVII.Vyplýva
z neho, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj
a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej
dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnoumocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt
k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o
sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa

vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti
a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie
v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný Čl. 10 ods. 3 Listiny“.

10. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-

eur. Súd zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného
záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.300,-
eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu táto suma napĺňa preventívnu,
satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať.

11. O trovách konania rozhodol tak, že súd priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v
plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho
nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. O výške trov konania súd
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z
dôvodov uvedených ust. § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. f) a písm. h) CSP.

13. Žalovaná podala odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým tento sčasti vyhovel

žalovanému nároku žalobcu, a to vo výške 3.300,- eur, ako aj odvolanie voči výroku rozsudku v jeho
časti III. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania plnom rozsahu.

14. Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 28.02.2020)
uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto

stanovisku a nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako
právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský
spor. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené
práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o
samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha

ochrany svojich absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s
uzatvorenými zmluvami o pripojení ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom
zmluvným,tedazáväzkovým,čoneplatípreosobnostnéprávanazákladezásahu,doktorýchsažalobca
domáha nemajetkovej ujmy. Následne žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov
pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným

poistením motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou,
no následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť
je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko rozhodoval
miestne nepríslušný súd a zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, že
nebol súdom miestne príslušným, došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. a) a písm. b) CSP. Žalobcovia taktiež neboli zaviazaní ako spotrebitelia na povinnosť zaplatiť
súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch
neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore
na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je

odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Odvolateľ v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania namieta, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP)
a jednak vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Z okolnosti prípadu je viac ako

zrejmé, že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo až dňa XX.XX.XXXX, kedy
dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici
v neuzamknutom sklade oznamovateľ L. R., ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli tietodokumenty omylom premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo, ale bez
akýchkoľvek pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa XX.XX.XXXX nachádzali.

16. Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje

aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na
mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná
právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom
zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti

priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty
žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené

práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností
vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných
údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že
len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne

rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné
pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke
právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú
otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a

presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá
za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie
za arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi

prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá
sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného
subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo
administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre

povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona
či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento
incident a samotná jej pasivita, či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho
sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale
vec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí

dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v
súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania
z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov
nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej legitimácie žalovanej.

17. Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom
pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter
a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej

miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci
pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdillen, že mu hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na
nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia
byťpreukázanévšetkypredpokladyprejejpriznanie.Súdsatýmtonezaoberal,apretomožnopovažovať

jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

18. Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- eur za neprimeranú, neadekvátnu,
neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k
priznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky

peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o odškodnení obetí
trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto
predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané
náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je

neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom
obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč, aktuálne 408,-
eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zrejme
v tomto konaní vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.

19. Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu
žalobcu bol tomuto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú v

tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku. Poukázala na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 113/2019 zo 6.6.2019. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v planom rozsahu, alternatívne,
aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch v časti I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné pri oboch
napadnutých výrokoch (I. a III.) a napadnutý rozsudok za vecne správny. Navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej

inštancie samostatným uznesením.

21. Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

22. Žalobca vo svojej duplike z 29.05.2023 zotrval na svojich argumentoch, poukázal na rozhodnutia

odvolacieho súdu v rovnakých veciach a rozhodnutie Ústavného súdu SR vo vzťahu k ústavnej sťažnosti
žalovanej.

23. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 03.10.2023 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I.
v rozsahu zaplatenia nemajetkovej ujmy do 110 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Predmetné

rozhodnutie bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 90/2024 zo
dňa 20.02.2025.

24. Dovolací súd uviedol, že odvolací súd sa nedostatočne zaoberal námietkami žalovanej týkajúcimi
sa začiatku plynutia premlčacej doby a náhrady trov konania.

25. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásadvyplývajúcichzust.§379a§380CSPbeznariadeniapojednávania(§385CSPacontrario)stým,

že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu
v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod
bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo
právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok
preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).

27. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

28. Odvolací súd v tejto veci posudzoval relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu
k už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických
veciach pri nezmenenej skutkovej a právnej argumentácii strán sporu.

29. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b) CSP) odvolací súd
uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená.

30. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno

zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu

práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním
súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené
všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľov na spravodlivý proces.

31. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, odvolací
súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. V
danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v
zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca domáha primeraného

zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať
pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo
veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková
ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného
rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na

náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne
príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného
je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník.

Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto
považovalrozhodnutiesúduprvejinštancieohľadomustáleniajehomiestnejpríslušnostiodvolacísúdza
správne,ajkeďzinýchdôvodovnež,naktorépoukázalsúdprvejinštancie.Vtejtosúvislostiodvolacísúd
uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť
podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej vznesené v odvolacom konaní o

miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

32. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 127 až 133 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom vcelom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho
vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď
konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že

nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje
citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná
o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda
inou právnickou osobou pri realizácii činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta
tejto právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to

bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie
je relevantné použitie ustanovení Zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného
zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využil
žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu
na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou
neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto

dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie je nedôvodná.

33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho

rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

34. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil správne a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie, nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

35. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci (§ 132 CSP) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu
základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces

podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu
SR zo 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009)36. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti

priznanej nemajetkovej ujmy.

37. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 107 až 114 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom
v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa §
101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň

XX.XX.XXXX, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť je
potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom XX.XX.XXXX
začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula XX.XX.XXXX. Žaloba bola na súd doručená dňa
XX.XX.XXXX, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa §
101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“

vedúci predajne Orange v R.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom
„všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu svedkom A. P.. Aj pohľadu konkretizácie
časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy
som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť či po XX.XX.XXXX sa predmetné
tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo nenachádzali. V prípade ak by moment

opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu,
podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli
uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl.

38. Skutočnosť, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu, ako aj ďalších osôb sa najneskôr

dňa 25. januára 2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad, pri posúdení otázky
začatia plynutia premlčacej lehoty nemá relevanciu.

39.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

40. Ako vyplýva z Komentára k Občianskemu zákonníku, všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ide o objektívne vymedzený začiatok (od slova „mohlo“ a
nie „mohol“), teda keď vznikne možnosť podať na základe práva žalobu (actio nata). Tento okamih je
daný objektívne a nezávislé na subjektívnej okolnosti (napríklad na tom, že oprávnený nevedel o svojom

práve).

41. Nepochybne právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy sa mohlo po prvý raz vykonať na druhý
deň po tom čo boli nájdené a vyzdvihnuté zo skladu dokumenty obsahujúce údaje žalobcu. Je v
rozpore s konštrukciou začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzať z predpokladu, že

táto začala plynúť vtedy, kedy si mal tieto dokumenty všimnúť vedúci predajne Orange v R.. To, že
si osoba všimne voľne ležiace dokumenty bez toho, aby do nich nazrela a identifikovala to, či sa v
týchto dokumentoch nachádzajú osobné údaje fyzickej osoby, nemožno považovať za začiatok plynutia
objektívnejpremlčacejdoby.Tátonepochybnezačalaplynúťažvtedy,keďtietodokumentyboliotvorené,
s týmito sa určitá fyzická osoba oboznámila a následne ich odovzdala na ďalšie úkony osobe znalej

práva. Z tohto dôvodu odvolací súd nepriznal právnu relevanciu dobe kedy boli tieto dokumenty voľne
položené v prístupnom sklade a všimla si ich okoloidúca osoba. Pri takomto výklade by v podstate začala
plynúť objektívna premlčacia doba už momentom uloženia týchto dokumentov do voľne prístupného
skladu, čo odporuje logike, ako aj právnej konštrukcii začatia plynutia objektívnej premlčacej doby.

42. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že objektívne sa žalobca mohol domáhať svojich nárokov
až po tom, čo dokumenty obsahujúce jeho osobné údaje boli nájdené a bola identifikovaná skutočnosť,
že obsahujú tieto dáta.43. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaký bezpečnostný incident bol aj predmetom
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 77/2024 zo dňa 20.02.2025, kedy
bolo zamietnuté dovolanie s poukazom na správnosť záverov odvolacieho súdu vo vzťahu k posúdeniu

otázky začatia plynutia premlčacej doby, ktorá bola posúdená rovnako ako v tomto konaní. Rovnako
tak odôvodnenie odvolacieho súdu bolo v podstate totožné s odôvodnením v prebiehajúcej veci, preto
aj s poukazom na princíp právnej istoty, kedy je dôležitá predvídateľnosť práva pri úplne rovnakých
konaniach vychádzať zo záverov, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto konaní.
15.1. S otázkou premlčania sa vysporiadal v bode 28. rozsudku a zhodne so súdom prvej inštancie

uviedol, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň XX. XX. XXXX, kedy boli dokumenty s
osobnými údajmi nájdené nálezcom, ktorú skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku
bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom XX. XX. XXXX začala plynúť trojročná premlčacia doba,
ktorá uplynula XX. XX. XXXX. Žaloba bola na súd doručená XX. XX. XXXX [podľa potvrdenia o prijatí
návrhu na začatie konania XX. XX. XXXX (č. l. 23), pozn. dovolacieho súdu], teda pred uplynutím

premlčacej doby. Odvolací súd argumentoval, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101
Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne
Orange v R.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“
tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu svedkom A. P.. Aj z pohľadu konkretizácie časového
momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som

si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť, či po XX. XX. XXXX sa predmetné tlačivá
naďalejnapodlaheskladužalovanejnachádzalialebonenachádzali.Vprípade,akbymomentopustenia
tlačív zo skladu žalovanej mal predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala
byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe
skladu žalovanej, nie kedy ich tam naposledy videl. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v otázke

premlčania tak nemožno považovať za nepreskúmateľné, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob,
ako určil začiatok a koniec plynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci./ NS SR sp. zn. 5
Cdo 77/2024 zo dňa 20.02.2025/

44. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k

záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na
závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na
nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti

a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné,
že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa
značným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov
možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8

Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali
jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve
pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to,
aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,

že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej
ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako
nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj
pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne
konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa

sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik
zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny
delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo
príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako
nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že

okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto:

- dĺžka protiprávneho konania,
- reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,- dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu,
- škandalizácia osoby,
- opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,

- úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

45. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári XXXX . nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia v bode 109. a 112. nevyplýva

jednoznačne,kedybolipredmetnépísomnostiponechanévpríručnomsklade(pravdepodobnetakmertri
roky). Rovnako tak žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade
nemožno hovoriť o nejakej škandalizácií žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho
konania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby.
Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie

následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa
názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na
významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-
sankčnú, je primerané priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.

46. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom
odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu

súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto
sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí
od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy
nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu

do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno
hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) (§
12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo
k jej zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo
nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2,

t. j. cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobcu, opakovanie,
či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce
význam pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na sumu 110,- eur.

47. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí

už Krajský súd v Prešove vo veci 13Co/7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu
primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160.)
vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní
nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.
Neodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa

žalovanej spoločnosti. (Pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/30/2022 zo dňa 7.9.2022,
8Co/41/2022 zo dňa 15.12.2022, 17Co/41/2022 zo dňa 17.12.2022, 17Co/53/2022 zo dňa 24.11.2022,
2Co/31/2022 zo dňa 18.01.2023, 2Co/32/2022 zo dňa 18.01.2023, 5Co/29/2022 zo dňa 27.10.2022,
8Co/28/2022 zo dňa 27.10.2022, 8Co/34/2022 zo dňa 27.10.2022)

48. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 sp. zn. 22Co
147/2019, ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom
skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného
klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie
než to bolo v prípade žalobcu. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v

sume cca 420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,-
eur je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť
údajov v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento
rozdiel musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu
Českej republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 4015/19 zo dňa
09.01.2020.

49. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal
sčasti nesprávny právny záver. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110,- eur potvrdil ako vecne
správny postupom podľa § 387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (§

388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

50. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd
nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie
v merite veci bez významu.

51. O trovách celého konania (pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom) odvolací súd rozhodol
v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal
žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom na jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej
náhrady závisela od úvahy súdu.

52. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už
neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1,

2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech
len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo
veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo)
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť

procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce
(pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú
náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej

náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu].
In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,
Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017,

s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)

53. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň

časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“54. Argumentácia žalovanej, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva
tak, ako v tomto prípade nadhodnotená žalobcom je dôvodná, avšak v zásade nemá vplyv na výšku

uplatňovaných a priznaných trov konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania
výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do základu úspešný. Úspech vo veci žalobcu v prejednávanej veci bol
v uznaní základu nároku.

55. Žalovaná v odvolaní namietala, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal na

zreteľ jej argumentáciu pred prvoinštančným súdom, spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257
CSP.

56. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

57.Citovanézákonnéustanoveniejeustanovením,ktorépredstavujeodchýlkuprirozhodovaníotrovách
konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí
od úvahy súdu, aplikácia tohto zákonného ustanovenia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá
bola úspešná, patrí jej nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie
je povinná tieto trovy uhradiť.

58. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané okolnosti
pre aplikáciu ust. § 257 CSP vyhodnotí.

59. Prvoinštančný súd sa aplikáciou ust. § 257 CSP nezaoberal vo svojom odôvodnení. Pri rozhodovaní

o trovách konania však bol povinný uvažovať aj o prípadnej aplikácii ust. § 257 CSP, svoju úvahu však
v písomnom vyhotovení rozhodnutia neuviedol.

60. Keďže rozhodnutie prvoinštančného súdu sa v odvolacom konaní vo výroku o trovách konania mení
v závislosti od rozhodnutia o základe a výške plnenia v rámci odvolacích námietok, odvolací súd skúmal

podmienky pre možnú aplikáciu ust. § 257 CSP.
61. Podľa nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS 98/2018 z 02.05.2018 platí, že podľa § 257 CSP súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto zákonné
ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) alebo zo zásady
zodpovednosti za zastavenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu

sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane sporu, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojim zavinením, aby tieto trovy uhradila protistrane.

62. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon neuvádza ani výnimočné okolnosti, na
ktoré je potrebné prihliadnuť.

63. Odvolací súd nezistil dôvod pre použitie ust. § 257 CSP.

64. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností zákon ponecháva na súdnej
praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa výnimočného

ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu
nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo k určitému druhu konania, ale o prvok
individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu.

65. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré

úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu
trovprávnehozastúpenia,smajetkovýmprávompodľačl.20ods.1ÚstavySR,sčl.Iods.1Dodatkového
protokolu a právom na právnu pomoc podľa § 37 ods. 2 Listiny.

66. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej a aplikáciu ust. § 257 CSP je potrebné zdôrazniť, že

žalovaná ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov porušila
smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov.
Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane
osobných údajov, kde sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so zameraním naprávo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného
pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. GDPR niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito
údajmi sú aj osobné údaje ako meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho

preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, ktoré údaje predstavujú osobitnú
kategóriu osobných údajov podľa zákona č. 122/2013 Z. z., ktoré žalovaná sprístupnila nepovolaným
osobám. Išlo o obdobné údaje nielen u žalobcu, ale u ďalších osôb v okrese R.. Niet preto dôvodu, aby
žalovaná ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých údajov bola zvýhodnená oproti žalobcovi, ktorý bez
svojho zavinenia sa dostal do situácie, kedy jeho osobné údaje v dôsledku bezpečnostného incidentu

žalovanej mohli byť zneužité. Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania v takom
prípade by nebola spravodlivá. Nie je namieste, aby osoba, ktorá spôsobila porušenie práva žalobcu,
bola zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky trov konania podľa § 257 CSP oproti žalobcovi, ktorý
ako fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou cestou.

67. Žalovaná nemôže byť na úkor žalobcu zvýhodnená, pretože práve jej konaním došlo k

bezpečnostnému incidentu, k ohrozeniu zneužitiu údajov GDPR žalobkyne a aj s poukazom na
ekonomickú silu žalovanej a žalobcu je nespravodlivé, aby porušovateľ všetkých povinností pri správe
GDPR informácií o žalobcovi bol zvýhodnený a žalobcovi neboli priznané trovy konania, resp. v nízkej
sume. To, že v iných konaniach je žalovaná povinná vyplatiť trovy konania zástupcovi žalobcov, je
vo vzťahu k žalobcovi v tejto veci bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna vec,

kde individuálne žalobca sa rozhodol vo veci konať, podať žalobu a chrániť tak svoje nároky, práva,
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané
vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu. Trovy konania sú
nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je platobným miestom.

68. Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by zvýhodnil žalovanú pri rozhodovaní o trovách konania,
a aby v prospech žalovanej bola aplikovaná právna norma vyplývajúca z ust. § 257 CSP.

69. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od legitímneho
výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je

neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o
náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné.

70.Pretoodvolacísúdpodľa§396ods.2CSPotrováchprvoinštančnéhokonaniaaodvolaciehokonania
rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom
rozsahu. Žalobca bol čo do základu úspešný v prejednávanej veci a tak mu patrí plná náhrada trov
konania, ktorých výška bude stanovená podľa vyhlášky. V tomto smere sú irelevantné úvahy o tom, aká
vysoká bude sumárna suma trov všetkých konaní.

71. Prvoinštančný súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

72. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.

73. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca.

74. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 257 CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

nakoľko v dovolacom konaní vo veci samej úspešný žalobca nebol, preto mu nebol priznaný nárok na
ich náhradu a tieto súd nepriznal ani žalovanej, nakoľko by sa jednalo o rozpor so zásadou, že trovy
konania znáša strana sporu, ktorá vo veci nebola úspešná.

75. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).