Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. júl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208239
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124208239.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1 25CoPr/1/2025
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu
JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX, XXX XX C., zastúpeného: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát so sídlom Svätoplukovo nám. 1/
B, 949 01 Nitra, IČO: 52 334 490, proti žalovanej: Slovenská republika - za ktorú koná Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 7 167,70 eura, o odvolaní žalovanej proti výroku I. a III. rozsudku Okresného súdu
Nitra zo dňa 19. februára 2025 pod č.k. 19Cpr/3/2024-322, takto

r o z h o d o l :

23 25CoPr/1/2025
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

22 25CoPr/1/2025
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2 200 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom rozhodol tak, že vo
zvyšnej časti žalobu zamieta a tretím výrokom žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenia
čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, § 11,

§ 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, 3,
4, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, 2 zákona č. 315//2001 Z.z., čl. 1 bod 2, čl. 2 bod 1, 2,
čl. 6, čl. 16 písm. b), čl. 17 bod 3 písm. iii) smernice 2003/88/ES, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP.
1.2. Uviedol, že žalobca pracuje v HaZZ od roku 2001, v súčasnosti vykonáva funkciu hasič - záchranár
špecialista na hasičskej stanici Nitra. Je slobodný, má priateľku a 20 mesačného syna. V rámci voľného
času sa snaží venovať rodine, trávi s ňou kvôli práci málo času, čo mu je zo strany jeho priateľky
vyčítané. Vážnejšie zdravotné problémy nemá okrem problémov so spánkom. Má častejšie bolesti

hlavy, ktoré sa zintenzívnili v posledných troch rokoch. Situáciu ohľadom svojho pracovného času
sa snažil riešiť s vedením, avšak neúspešne. Zo strany žalovanej zostali nepopreté tvrdenia žalobcu
uvádzané v žalobe, že služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný
čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné
zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku. Od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodinový výkon služby

a nadväzujúcu 8 hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku. Jedna pracovná zmena pozostávajúca z
výkonuslužbyaurčenejslužobnejpohotovostitrvá24hodín.Okremurčenejslužobnejpohotovostimôže
byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času. Obe služobnépohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť
(práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca
roka2021bolislužobnépohotovostivykonávanévčase22:30-5:30hod.,odroku2022súvykonávanév

čase 22:00 - 6:00 hod. Na hasičskej stanici Nitra sa striedajú tri hasičské zmeny, každá pracovná zmena
odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Žalobca nikde inde okrem HaZZ nepracoval. Súd zistil
drobné nezrovnalosti v počtoch odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti uvádzaných vo výplatných
páskach v porovnaní so sumarizáciou predloženou žalobcom v podaní zo dňa 20.12.2024 (č. l. 245
spisu). Toto však nemalo zásadný vplyv na právne posúdenie sporu. Dospel k záveru, že celkový počet

odpracovaných hodín spolu s hodinami pracovnej pohotovosti presiahol limity stanovené smernicou č.
2003/88/ES.
1.3. V prvom rade skúmal splnenie procesných podmienok konania a zistil, že má právomoc tento
spor prejednať a rozhodnúť. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ
v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku
je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že

spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-429/09.
Rovnako zistil, že je na prejednanie sporu miestne príslušný. Žalobca si v danom prípade neuplatnil
mzdové nároky, nežiadal doplatiť rozdiel za určenú služobnú pohotovosť, toto vyčíslenie použil len pre
vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovi svedčí aktívna legitimácia na uplatňovanie žalovaného

nároku. Ide o fyzickú osobu - jednotlivca domáhajúcu sa voči žalovanej - štátu náhrady nemajetkovej
ujmy v dôsledku zásahu do jeho osobnostných práv porušením práva EÚ. Za nedôvodnú považoval
námietku žalovanej, že smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov HaZZ nevzťahuje. Výnimka podľa
článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS sa na služobnú činnosť žalobcu nevzťahuje. V tomto smere
uplatňoval výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor. Z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice

89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen"určitéosobitnéčinnosti"
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu (napríklad katastrofa), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný

čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 D.). Na
činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods.
2 prvej vety smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ
sú vykonávané za obvyklých podmienok. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 dospel k záveru,
že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s

poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo
strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane
služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo
by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu
intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na čl. 288 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, voľba foriem
a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je
adresovaná členským štátom. Žalovaná Slovenská republika ako štát je zodpovedná aj za nesprávnu
transpozíciu smernice 2003/88/ES v prípade jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Za

Slovenskú republiku koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z.).
1.4. Predmetom žaloby bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
žalobcovi porušením úniového práva. Pre vznik zodpovednosti žalovanej za vznik takejto ujmy musia
byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú porušenie právnej normy EÚ, vznik škody

(nemajetkovej ujmy) na strane žalobcu, existencia príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ a
škodou spôsobenou žalobcovi. Všetky predpoklady musia byť naplnené súčasne. K prvému uviedol,
že považoval za preukázané porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, keď žalovaná ako členský
štát EÚ neprijala opatrenia (prostredníctvom na to určenej právnej úpravy), aby priemerný pracovný
čas žalobcu pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Z právnej úpravy

zákona č. 315/2001 Z.z. a na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že maximálny priemerný
prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne nerešpektuje. Smernica 2003/88/ES nebola do nášho
právneho poriadku transponovaná tak, aby žalobcovi zabezpečila ochranu práv uvedených v čl. 6 písm.
b)predmetnejsmernice.OsobitnevprípadehasičovSúdnydvorpotvrdil,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Smernica 2003/88/ES bola do našej

právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001 Z.z., čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 5 k tomuto zákonu.
Zákon umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas. Neaktívnu časť služobnej
pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona č.
315/2001 Z.z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej

služby. Rozlíšenie je zreteľné aj pri odmeňovaní podľa § 103 ods. 5, keď zákon jednoznačne rozlišuje
služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za
štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe
ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 tohto zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna
časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92
ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon

štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi
nepatrí,alepatrímuslužobnýpríjem(konkrétnejehozložka-platzaštátnuslužbunadčas).Zustanovení
zákona však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola v rozhodnom
období považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej
právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z.z. s právom EÚ. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES,

teda neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z.z. naplnený.
1.5. Ďalším predpokladom zodpovednosti žalovanej je preukázanie existencie ujmy na strane žalobcu
spočívajúcej v porušení jeho práva na smernicou stanovený maximálny pracovný čas v rozsahu 48
hodín. Jeho tvrdenia o prekročení maximálneho pracovného času boli preukázané. Bol preukázaný

zásah do jeho osobnostných práv, a to práva na ochranu zdravia, odpočinok a rodinný život.
Posudzované obdobie od júla 2021 do júna 2024 tvorí 1 096 dní, čo predstavuje 156,57 týždňov.
Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho
týždenného pracovného času 48 hod., na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný
čas 7 515,36 hod. (156,57 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom

období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v
rozsahu cca 7 798,52 hod. (výpočet súdu podľa výplatných pások), t.j. o 283,16 hod. navyše
oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá
v priemere 1,81 hod. týždenne navyše oproti stanovenému maximu. Jedná sa o maximálny prípustný
čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy.

Žalobca realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom určeného služobného času 40 hod.
týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hod. týždenne vyplývajúceho
zo smernice. Žalovaná v konaní žiadala posudzovať maximálny týždenný pracovný čas žalobcu v
referenčných obdobiach 6 mesiacov. Vo vzťahu k uvedenému konštatoval, že smernica 2003/88/ES v
čl. 16 písm. b) umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný

pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Na uplatňovanie tohto ustanovenia,
bolo nevyhnutné, jeho prevzatie do nášho právneho poriadku. Zo zákona nevyplýva, že by SR uvedené
ustanovenie prevzala, a že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať
v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok aj
v dlhšom období. Nestotožnil sa s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na

šesť mesiacov. Toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky).
Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na
obdobie šiestich mesiacov), uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného
času podľa smernice. Nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou
dĺžkou týždenného pracovného času, aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo transponované

ustanovenie o stanovení maximálneho týždenného pracovného času. Referenčné obdobie 6 mesiacov
bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k 01.11.2024, čo potvrdzuje závery o jeho absencii v
právnej úprave platnej do 31.10.2024. Aj v prípade, ak pracovný čas žalobcu skúmal v 6-mesačných
referenčných obdobiach tak, ako to navrhla žalovaná, dospel prepočtom k záveru, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu bol prekročený v 5-tich zo 6-tich posudzovaných obdobiach. V tejto

súvislosti poukázal na prehľad odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti a priemerného
týždenného času tvoriaci prílohu vyjadrenia žalobcu zo dňa 20.12.2024 a výplatné pásky žalobcu.
1.6. Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2021-12/2021 dospel k
počtu hodín spolu 1309,28, čo predstavuje týždenný priemer 49,80 hod.; pozn. súd vychádzal z počtutýždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7). Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti
v období 01/2022-06/2022 dospel k počtu hodín spolu 1301,47, čo predstavuje týždenný priemer 50,32
hod. (pozn. súd vychádzal z počtu týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7). Sčítaním počtu odrobených

hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2022-12/2022 dospel k počtu hodín spolu 1355,01, čo
predstavuje týždenný priemer 51,54 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu týždňov v tomto období 26,29
(184 dní/7). Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2023-06/2023
dospel k počtu hodín spolu 1310,03, čo predstavuje týždenný priemer 50,66 hod. (pozn. vychádzal
z počtu týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7). Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín

pohotovosti v období 07/2023-12/2023 dospel k počtu hodín spolu 1220,58, čo predstavuje týždenný
priemer 46,42 hod. (pozn. vychádzal z počtu týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7). Sčítaním
počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2024-06/2024 dospel k počtu hodín
spolu 1302,15, čo predstavuje týždenný priemer 50,08 hod. (pozn. vychádzal z počtu týždňov v tomto
období 26 (182 dní/7). Aj za použitia 6-mesačného referenčného obdobia možno dospieť k záveru, že k
porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v prípade žalobcu dochádzalo. Žalovaná namietala postup

žalobcu, ktorý pri prepočte skutočne odpracovaných hodín vychádzal z fondu pracovného času. Tvrdila,
že nejde o správny ukazovateľ poukazujúc na ust. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.. Tento názor
nepovažoval za správny. Práve z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ako vykonávanie
štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej
služby podľa osobitného predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie... tiež

neprítomnosť služobníka v štátnej službe z dôvodu dočasne neschopnosti na vykonávanie štátnej služby
z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény atď. Fond pracovného (služobného) času vo všeobecnosti
označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla
za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom podľa názoru
súdu nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou

účinnou od 01.11.2024 do zákona č. 315/2001 Z.z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie
je možné započítavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného
ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený
čas do priemerného pracovného času zahrnúť. Z jednotlivých ID plachiet žalobcu naviac vyplýva, že aj
zamestnávateľ do odpracovaných hodín žalobcu započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod.

(napr. ID plachty za mesiac 09/2023 a 10/2023, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj pracovná
neschopnosť žalobcu alebo mnohé ďalšie ID plachty, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj
dovolenka žalobcu).
1.7. Mal preukázaný aj tretí predpoklad zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu, keď u žalobcu
došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na

odpočinok práve v príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej. Nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči
EÚ a nie vo vnútroštátnom práve. V danej veci analogicky aplikoval ustanovenia slovenského právneho
poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do
ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky

náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom ako aj súdmi v obdobných prejednávaných veciach.
Považoval za preukázaný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to práva na ochranu jeho
zdravia, práva na odpočinok a práva na súkromie a rodinný život. Žalobca sa snažil situáciu ohľadom
svojho pracovného času riešiť s vedením, avšak neúspešne. K upusteniu od zásahov nedochádzalo.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaná ako

členský štát EÚ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby u žalobcu nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia.

1.8. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, nie je možné v
danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým
by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti tak, ako to má na mysli ustanovenie §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podmienky pre postup podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, a teda priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú preto dané. Práve peňažná

náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od
úvahy súdu. Nestotožnil sa so žalobcom stanoveným výpočtom nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od
hodín určenej služobnej pohotovosti a jej doplatku do výšky nariadenej služobnej pohotovosti. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to závažnosťou vzniknutejujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. V posudzovanom prípade bol jednoznačne
preukázaný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, do jeho práva na súkromie a rodinný život (čl.
19 ods. 2 Ústavy SR). Musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na

úkor svojich blízkych (priateľky a maloletého dieťaťa), musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý
by mohol venovať rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením a v neposlednom rade aj odpočinku. U žalobcu sa objavujú zdravotné problémy, necíti sa
byť oddýchnutý, má problémy so spánkom, čoraz častejšie sa uňho objavujú bolesti hlavy. Bol síce na
poslednej lekárskej prehliadke hodnotený kvalifikačným stupňom A, čo však neznamená, že nedostatok

spánku a odpočinku sa na jeho zdraví vôbec neprejavuje. Skutočnosť, že nekvalitný, prerušovaný
spánok a jeho nedostatok má negatívny vplyv na zdravie človeka, je všeobecne známa a žalobca v
tomto smere nie je nijaká výnimka. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na
rozhodovaciu prax iných súdov v skutkovo obdobných veciach. Nepovažoval za správne porovnávať
výšku náhrady nemajetkovej ujmy s odškodnením priznávaným obetiam trestných činov podľa zákona
č. 274/2017 Z.z. Vo väčšine prípadov takýchto obetí ide o neporovnateľne závažnejšie zásahy do práva

na ochranu ich osobnosti. O závažnejšie zásahy ide aj v prípade zásahov do života, zdravia, práva na
rodinný život usmrtením blízkej osoby. Prihliadal na iné rozhodnutia súdov, bral do úvahy predovšetkým
súdmi priznané náhrady nemajetkovej ujmy fyzických osôb proti žalovanej v prípadoch s porovnateľným
skutkovým stavom. Za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy v posudzovanom prípade považoval
sumu vo výške 2 200 eur, ktorú žalobcovi priznal a vo zvyšnej časti jeho nárok zamietol.

1.9. Nepovažoval za dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovanou za obdobie mesiaca júl 2021.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemajetkovú ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. V akom rozsahu

došlo k zásahu, t.j. k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v mesiaci júl 2021, bolo možné
zistiť po dovŕšení tohto mesiaca a právo na náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné uplatniť v prvý deň
nasledujúceho mesiaca, t.j. dňa 01.08.2021. Žaloba bola súdu doručená dňa 01.08.2024, teda v rámci
trojročnej premlčacej doby. Nárok žalobcu uplatnený v konaní premlčaný nie je.
1.10. V časti trov konania uviedol, že zásadu úspechu vo veci podľa § 255 CSP treba uplatniť aj na

konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
čo je aj prejednávaný prípad. Žalobcu nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku sporu, ak tento výsledok závisel od úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za

základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná
a nadväzujúca. Žalobcu považoval za plne procesne úspešného. Mal plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto procesného úspechu závisela výlučne
od úvahy súdu. Na základe uvedeného mu priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu. Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktoré by odôvodnili iné rozhodnutie

o trovách konania nezistil, na tieto žalovaná ani nepoukazovala.

2.1. Žalovaná podala proti výroku I. a III. napadnutého rozsudku odvolanie v zákonnej lehote z dôvodov
podľa§365ods.1písm.b),d),f)ah)CSPanavrhlazmeniťnapadnutýrozsudok,žalobužalobcuvcelom
rozsahu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že v súlade s ustanovením §

4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov je
oslobodená od súdnych poplatkov.
2.2. Namietala, že konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice 2003/88/ES
nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Keďže súd konštatoval, že došlo
k nesprávnej transpozícií smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, tak je jeho povinnosťou

aplikovať smernicu 2003/88/ES priamo, musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého
si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Nesúhlasila, že by
bol článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice. Článok 2 smernice definuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku, nepriznáva
žiadne právo pracovníkom. Až článok 6 smernice priznáva pracovníkom určité právo a preto nemožno

vychádzať z argumentácie, že ak Slovenská republika neprijala správne definíciu pojmu pracovný čas,
táto skutočnosť by automaticky zakladala nárok žalobcu v tomto konaní. Poukázala na všeobecné
podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné
uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.2.3. K výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu uviedla, že súd musí skúmať
samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času. Fond

pracovného času v sebe zahŕňa nie len pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ale
aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES. Nesprávne sa vysporiadal aj s otázkou
§ 97 zákona č. 315/2001 Z.z. Tento zákon považuje určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, avšak
tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Ide o časy podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Ak fond
pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky, voľna za sviatok, voľna z

kolektívnej zmluvy či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a na účely smernice 2003/88/
ES tieto jednoznačne a nespochybniteľne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa článku 2 ods.
2 smernice 2003/88/ES. Výpočty žalobcu preto považuje za nesprávne. Stotožnila sa s názorom iných
okresných a mestských súdov, ktoré správne ustanovili rozdiel medzi smernicou 2003/88/ES a zákonom
č. 315/2001 Z.z. Fond pracovného času je určitá veličina hodín, ktorá musí byť v rámci toho-ktorého
mesiaca naplnená, ale sa nestotožňuje s údajom skutočne odpracovaných hodín. Svoju argumentáciu

podporila odkazmi na judikatúru SD EÚ (rozsudok C-303/98, C-151/02). Súd síce poukázal na rozsudok
SD EÚ C-437/05 A. E. proti Nemocnica Český Krumlov, ale podľa bodu 24. vychádzal iba z prvej časti
a nevysporiadal sa so záverom bodu 24. rozsudku C-437/05, podľa ktorého tento pojem je potrebné
chápať ako protiklad k času odpočinku. Oba pojmy sa navzájom vylučujú. Súdny dvor EÚ vo svojej
judikatúre ustanovil kritériá „pracovného času“, pritom ak v súlade so znením smernice a s judikatúrou

Súdneho dvora príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba ho považovať za čas odpočinku.
2.4. Súd nesprávnym právnym posúdením dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadom
prepočtov priemerného týždenného pracovného času žalobcu, ak konštatoval stratu celkovo 283,16
hodín za žalované obdobie. Ustanovenie § 97 nehovorí, že čerpanie dovolenky či dočasná pracovná
neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii

služobnému úradu. Nestotožnila sa s názorom, že by išlo o akékoľvek rozšírenie pojmu pracovný čas
v prospech príslušníkov HaZZ. Ak sa dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod. posudzujú ako služobný
čas (na účely mzdy), tak tieto nie sú pracovným časom. Právna úprava účinná od 01.11.2024 nie je
zmenou existujúcej právnej úpravy, ale výlučne jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich
interpretačných problémov. SD EÚ jasne stanovil kritériá pojmu pracovný čas, Európska únie tento

pojem, ako aj jeho antonymum, definovala v čl. 2 smernice 2003/88/ES. Európska Komisia vo
Výkladovom oznámení k smernici 2003/88/ES. Jasne stanovila požiadavku na vnútroštátne súdy,
aby neobmedzili svoju analýzu iba na ustanovenia vnútroštátneho práva. Právne posúdenie otázky
pracovného času súdom je zmätočné. Pri otázke služobnej pohotovosti vychádzal rozsiahlo z judikatúry
SD EÚ, pri otázke „času odpočinku“ obmedzil svoju analýzu na výklad ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z. Nevzal do úvahy čl. 2 ods. 2 smernice, ani požiadavky Európskej komisie a judikatúry SD
EÚ. Súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, ak považoval fond pracovného času za smerodajný,
pretože sa odchýlil od podstaty samotnej žaloby, týkajúcej sa hodín odpracovaných nad rámec limitu
podľa čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Súd dospel k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, ak
považoval dni voľna za výkon práce, teda za pracovný čas. Dôkaznú činnosť obmedzil iba na výplatné

pásky, ktoré sa môžu týkať iba mzdových otázok, pretože reflektujú hodiny, za ktoré žalobcovi patrí
mzda. Z nich nemožno samostatne definovať iba pracovný čas. Neodpovedal na otázku, prečo sa
nevysporiadal s jej dôkazmi a to prehľadom plánu služieb a plachtami služieb žalobcu. Dodala, že ide
o žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva žalobcu na maximálny priemerný
týždenný pracovný čas. Túto skutočnosť nemožno svojvoľne zamieňať s otázkami mzdových nárokov.

2.5. Súd síce skonštatoval, že žiadne referenčné obdobie nebolo transponované do právneho poriadku
SR, avšak zmätočne skúmal údajné porušenie v období 3 rokov (celého žalovaného obdobia).
Nesúhlasila, že by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nereflektoval referenčné obdobia podľa
smernice. Únijné právo nevyžaduje od členských štátov opakovanú transpozíciu smerníc, ktoré boli
prijaté po účinnosti vnútroštátnych zákonov, ktoré už túto smernicu reflektujú. § 86 zákona upravuje

budúce rozvrhnutie služieb, vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do určitého obdobia (6
mesiacov). Pojem referenčné obdobie je pojmom následku a ustanovuje, ako možno pracovný čas
naplánovaný v minulosti skúmať. Žalobcovi sa rozvrhujú služby do obdobia šiestich mesiacov, teda
on sám vie už v podstatnom predstihu ako bude pracovať, a môže si naplánovať svoj voľný čas. K
výpočtu nemajetkovej ujmy uviedla, že súd vychádzal z porovnávania obdobných prípadov, v čom

opakovane videla nepreskúmateľnosť rozsudku. Hoci žalobca uviedol určité skutočnosti vo vzťahu k
jeho nemajetkovej ujme, nikdy ich nepreukázal, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
existenciu akejkoľvek ujmy. Nepredložil jedinú lekársku správu, dokazujúcu údajné zdravotné problémy.
Nepreukázal, že v skutočnosti trpí poruchami spánku, resp. bolesťami hlavy, nepreukázal, že by malpriateľku, resp. že by dochádzalo ku konfliktným situáciám s ňou v príčinnej súvislosti s predmetom
sporu. Súd si osvojil tvrdenia žalobcu a s jej námietkami sa nevysporiadal. V tomto smere poukázala na
rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 108/2009 zo dňa 19.05.2010.

2.6. Predmetom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej v
rozdielnom finančnom ohodnotení žalobcu za služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť nie je porušením
žiadneho práva žalobcu, čo deklaroval samotný Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-742/19 (bod
98), že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na

vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú škodu,
tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti považovať za
spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy. To vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci A.
E. proti Nemocnice Český Krumlov sp. zn. C-437/05 z 11.01.2007.

2.7. Namietala rozhodnutie v časti trov konania majúc za to, že ide o nesprávne právne posúdenie veci.
Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, teda ak zmení prvý výrok napadnutého
rozsudku, potom je výrok o trovách konania potrebné rovnako zmeniť ako závislý výrok, ktorý je priamo
viazaný na úspech, resp. neúspech žalobcu alebo žalovanej v spore.

3.1. Žalobca sa k odvolaniu písomne vyjadril a uviedol, že s tvrdeniami žalovanej nesúhlasí. Súd jasne
definoval porušenie čl. 6 písm. b) Smernice, keď poukázal, na základe akých úvah a prepočtov dospel
k tomuto záveru. Správne sa vysporiadal s použiteľnosťou údajov z fondu pracovného času, poukázal
aj na to, že k teoretickej zmene výkladu údajov fondu pracovného času mohlo dôjsť až novelou Zákona
o HaZZ účinnou od 01.11.2024, ktorý doplnil ust. § 97 ods. 3., avšak vzhľadom k absencii tohto odseku

(pozn. ods. 3) v rozhodnom období mal súd za to, že v rámci vnútornej logicky ust. § 97 Zákona o
HaZZ treba uvedený čas zahrnúť do priemerného pracovného času. Až novelou zákonodarca splnil
požiadavku Smernice, aby sa do priemerného týždenného služobného času započítavala aj služobná
pohotovosť,pretoževreferenčnomobdobí6mesiacovnesmiepriemernýtýždennýslužobnýčasvrátene
služobnejpohotovostipodľa§92ods.1,2písm.a)zákonač.315/2001Z.z.prekročiť48hodín.Námietka,

že sa súd nevysporiadal s predloženými plánmi služieb a ID plachtami je nedôvodná. K použiteľnosti
údajov z fondu pracovného času, ktoré sú riadne premietnuté vo výplatných páskach ako aj evidencii
z dochádzkového systému SAP sa vyjadrili odvolacie súdy SR, na ktoré poukázal. Právny záver o
použiteľnosti referenčných období považoval za správny. Súd správne odmietol referenčné obdobia z
dôvodu ich absencie právnej úpravy v SR aj z dôvodu len ich „možnosti“ použitia a nie záväznosti, t.j.

nepriameho účinku. Aj v tomto smere poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov. Ustanovením § 86
Zákona o HaZZ bolo do právnej úpravy SR prevzaté ustanovenie o referenčných obdobiach, toto sa
týka nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, avšak nijak nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Z ustanovenia § 78 Zákona o HaZZ tykajúceho sa
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov) jednoznačne vyplýva, že

satýkarozvrhnutianerovnomernéhoslužobnéhočasu,maximálnejdĺžkyslužobnéhočasuvjednotlivých
služobných dňoch a celkovej dĺžky vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené ustanovenie, ako ani celý
právny predpis však neobsahuje stanovenie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času 48 hodín,
preto sa ani uvedené tam stanovené obdobie nemôže vykladať tak, že bolo zavedené aj v súvislosti

s maximálnym týždenným pracovným časom. Nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti
s maximálnou priemernou dĺžkou týždenného pracovného času. Referenčné obdobie 6 mesiacov
pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k
01.11.2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31.10.2024. Závery súdu
ohľadne referenčných období považoval za správne.

3.2. Rovnako sa súd riadne vysporiadal s dôvodmi a určením výšky nemajetkovej ujmy. Hoci žalovaná
v úvode odvolania uviedla odvolacie dôvody, na tieto len formálne odkázala a vo svojom odvolaní
iba raz konkretizovala konkrétny odvolací dôvod. V tomto smere poukázal na uznesenie ÚS SR
zo dňa 5.11.2019, sp.zn. IV. ÚS 90/2019. Mal za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so
všetkými námietkami žalovanej, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil. Poukázal na názorovú jednotu

rozhodovacej praxe odvolacích súdov a navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

4.1. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu podala vyjadrenie zo dňa 24.03.2025 a uviedla, že sa pridržiava
svojho odvolania v celom rozsahu a trvá na všetkých námietkach v ňom uvedených. Mala za to, žepredložila odvolaciemu súdu dôvodné odvolanie. Žalobca sa počas konania nevenoval vlastnej ujme
a tvrdeniam, odkazoval iba na iné rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré nie sú judikatúra a preto nie
sú všeobecne záväzné. Uviedla, že pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie

článku, ktorý priznáva žalobcovi určité právo, teda článku 6 písm. b) smernice. V prípade, ak žalobca
preukáže, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, tak je na
mieste uviesť, že musí sa skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu
a aké následky to na žalobcu malo. Pri tretej podmienke je potrebné prihliadnuť na § 1 ods. 1 zákona
č. 314/2001 Z.z., ktorým sa stanovuje úloha HaZZ, prísahu, ktorú príslušníci HaZZ skladajú a súvislosti

medzi stratou času a tvrdenými následkami - zásahmi do osobnostných práv.
4.2. Opätovne uviedla, že je dôležité prihliadať na rozdiel medzi pojmami pracovný čas a čas
odpočinku. Mala za to, že § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. nepovažuje časy odpočinku (dovolenky, voľná,
práceneschopnosti, a ďalšie pracovné absencie) za služobný čas. Článok 2 smernice 2003/88/ES
rozlišuje tieto 2 pojmy a tiež judikatúra SD EÚ stanovuje 3 kritériá, podľa ktorých sa považuje určitý
čas za pracovný čas. Dodala, že Slovenská republika transponovala smernicu do právneho poriadku

SR prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z. z.
o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z.z..
S poukazom na tabuľku zhody k článku 2, 6, 15 a 17 smernice uviedla, že § 97 zákona č. 315/2001
Z.z., nie je transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu pracovný čas v SR. Opakovane

poukázala na Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2023/C 143/06. Ak vnútroštátny súd prihliadne na
právne posúdenie pojmu pracovný čas, tak v tomto rozsahu nemôže posudzovať iba otázku služobnej
pohotovosti, rovnako musí prihliadnuť aj čo do otázky dní voľna, ktoré sú príslušníkov HaZZ priznávané
v značne vyššom rozsahu než to prezumuje smernica 2003/88/ES. Právna úprava účinná od 01.11.2024

nie je zmenou existujúcej právnej úpravy, len jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich
interpretačných problémov na krajských súdoch, čo potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu č. 258/2024
Z. z., v ktorej sa uvádza, že návrhom zákona sa spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného
času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby.
4.3. Zopakovala dôvody, prečo je nevyhnutné prihliadať na referenčné obdobie v tomto konaní. Ak by §

86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6 mesiacov)
do budúcnosti, tak by nebolo logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by zákon nemohol
prezumovať existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb. Zákon č. 561/2005 Z.z.
reflektoval aj otázku referenčného obdobia. Referenčné obdobie ako také nebolo potrebné opakovane
transponovat’, keďže toto bolo odzrkadlené v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.. Poukázala na

rozhodnutia NS SR sp.zn. 4 Cdo 285/2008, 3 M Cdo 6/2010, 5 Obo/52/2010 a uviedla, že žalobca
neuniesoldôkaznébremenočodootázkypreukázaniaporušeniaustanoveniaprávaúnie,ktorépriznáva
jednotlivcovi právo. Neuviedol ani žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdený zásah na jeho
osobnostnú sféru. Súd má vychádzať zo stavu, ktorý bol zistený v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca
nenaplnil ani podmienku tvrdenia, pretože nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného

času a teda neuniesol ani bremeno dôkazu. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Ak nepreukázal
zásah do svojich práv, nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia. Súd nemôže
vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 28.03.2025. Uviedol, že k ujme sa

vyjadril vo svojich vyjadreniach, plne ju konkretizoval na pojednávaní dňa 22.1.2025. Žalovaná
nezohľadňuje dôkaznú situáciu v spore, najmä aké skutočnosti boli preukázané vykonaním dôkazu, jeho
výsluchom. Ignoruje judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej už samotné porušovanie článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES spôsobuje ujmu, keďže znamená aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia
dotknutého hasiča (ods. 54 rozsudku C-243/09). Porušovanie práv hasičov nerešpektovaním smernice

trvádesaťročia,oprotiprávnostiktoréhožalovanánepochybnevieatentostavnaďalejvedomeudržiava.
Podrobne poukázal na rozhodnutia iných odvolacích súdov a záverom dodal, že súd sa v napadnutom
rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalovanej, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil.

6. Podaním zo dňa 07.04.2025 žalovaná doručila súdu sumarizáciu námietok a judikatúry NS SR, ÚS

SR a SD EÚ, kde opätovne rozsiahlo zopakovala svoje argumenty a tvrdenia s poukazom na svoje
predchádzajúce vyjadrenia.7. K sumarizácii sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý poukázal na zákaz novôt v odvolacom konaní.
Vyjadrenie žalovanej podľa neho predstavuje len rozšírenie jej právnej obrany. Tá naďalej neuvádza, v
čom spočívajú odvolacie dôvody zakladajúce údajnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP ) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k názoru, že
odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z
neho správny právny záver. Preto rozsudok v napadnutom I. a III. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil. Vzhľadom k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku a jeho dôvodov,
odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú v ňom obsiahnuté,
vrátane citácie ustanovení právnych predpisov a smernice, vzťahujúcich sa na tento prípad.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho
argumentácia vecne správna, objektívna a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho

súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu
oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému
právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).

Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvej inštancie prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvej inštancie síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo,
nezistil procesné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

12. Odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie stotožnil a preto viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Rozsudok vo výroku II., ktorým
súd prvej inštancie zamietol žalobu, nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť
a nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom. Žalovaná napadla rozhodnutie v jeho vyhovujúcom I.
výroku a III. výroku týkajúcom sa trov konania, ktoré sú predmetom prieskumu odvolacím súdom.

13. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu uplatnený žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 01.08.2024, týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7 167,70 eura, spôsobenej
žalovanému v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho 48hodín ako limit stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
dňa 04.01.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Súd prvej inštancie sa správne
zaoberal splnením procesných podmienok. Správne posúdil, že prejednávaná vec patrí do právomoci

súdov SR, rovnako aj skutočnosť, že Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie je miestne príslušným.
Správne sa po právnej stránke vysporiadal s námietkou pasívnej vecnej legitimácie, námietkou
premlčania časti nároku a následne skúmal, či došlo k tvrdenému porušeniu pri transpozícii uvedenej
smernice do právnej poriadku Slovenskej republiky majúcou za následok vznik žalobcom tvrdenej
nemajetkovej ujmy.

14. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora, je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, súčasťou systému zmlúv, na ktorých je
Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez
ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto

škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za
škodyspôsobenéjednotlivcomporušeniamiprávaÚniemusiavnútroštátnesúdyvzásadevykonaťpodľa
usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie.

15. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu
úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pritom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom

Únie. Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú
mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom.

16. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal

okrem iného na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci F. G., ktorý sa zaoberal
otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho
maximálny týždenný pracovný čas.

17. Z vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom práve tkvie
rozpor vnútroštátnej právnej úpravy a úpravy zakotvenej v práve EÚ. Súdny dvor opakovane vyjadril
názor, že pojem pracovný čas uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý
treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je

zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rozsudku vo veci C-518/15 E. H. I. J. Súdny
dvor zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných
hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov
pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti
alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica

síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie
pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu
„pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa
definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má

mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemernýtýždennýpracovnýčas,vsúvislostisktoroujevýslovnestanovené,žezahŕňataknadčasyako
aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako

už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia.18.1. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri
podmienky. Prvou je, že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie

je dostatočne závažné, druhou je existencia škody a treťou priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Naplnením týchto podmienok sa súd
prvej inštancie podrobne venoval a preto odvolací súd na ich splnenie len poukazuje. Je potrebné
skonštatovať, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý
má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii. Je zrejmé, že v prejednávanom prípade

existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES)
a vzniknutou škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok,
ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný.
Ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo do právneho poriadku SR prebraté správne, pretože
vnútroštátny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov
presiahol 48 hodín.

18.2. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho
týždenného pracovného času 48 hodín, na posudzované rozhodné obdobie od júla 2021 do júna 2024
pripadá maximálny pracovný čas 7 515,36 hodín. Z dokazovania na súde prvej inštancie vyplynulo, že
žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti
realizoval výkon práce v rozsahu cca 7 798,52 hodín (výpočet súdu podľa výplatných pások), čo bolo

o 283,16 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo
smernice. Jedná sa tak o dostatočne závažné porušenie voči žalobcovi, keďže ide o porušenie jasnej
a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je
v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr. C-429/09 a iné).

18.3. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že zo zákona nevyplýva, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo
možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou
stanovených podmienok aj v dlhšom období, keďže Slovenská republika uvedené ustanovenie
neprevzala. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až
na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť

výnimky).
19.1. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé, pracovník musí byť v práci, po druhé,
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie, musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.

Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.
19.2. Práve absenciu tohto aspektu žalobca namietal, tvrdiac, že nemal dostatok voľného času venovať

sa svojej rodine (priateľke a malému synovi), z čoho vzniká medzi nimi napätie a rovnako bol
nútený potláčať ďalšie sociálne aktivity a koníčky. Žalobca vykonávajúci službu na mieste určenom
zamestnávateľom tam musel byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že mal vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musel
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť požadované služby a plniť si svoje povinnosti.

Svoj voľný čas si vedel organizovať len s ťažkosťami, venovanie sa voľnočasovým aktivitám a svojim
vlastným potrebám bola narušená. Rovnako právo na odpočinok žalobcu bolo takýmto spôsobom
porušované, napriek tomu, že v spoločnosti plnil náročné a zodpovedné úlohy vyžadujúce si nasadenie
vlastnéhoživota.Otoviacbysamalodbaťnadodržiavaniečasunaodpočinok,regeneráciupsychických
a fyzických síl, právo na súkromie a rodinný život. Pri takto rozvrhnutom pracovnom čase sa začali

u žalobcu dostavovať bolesti hlavy, poruchy spánku a nezhody v partnerskom živote.

20.1. Žalovaná v odvolaní poukázala na ustanovenie § 215 CSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe
zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. Súd
prvej inštancie vo veci rozhodol na základe zisteného skutkového stavu.

20.2. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je
ustanovenie § 132 CSP podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedenéustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na
svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá
neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe

takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany
sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,

že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu
sporunepriaznivérozhodnutie.Abystranasporumohlasplniťsvojuzákonnúpovinnosťoznačiťpotrebné
dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska

hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu
vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť

tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je v tom, že
rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena,
t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto

právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu.
20.3. Na margo odvolacej námietky žalovanej, že svoje tvrdenia žalobca nepodložil a nepreukázal
dôkazmi, odvolací súd dodáva, že aj keď podľa lekára je žalovaný po zdravotnej stránke v poriadku, je

všeobecne známe, že problémy so spánkom a bolesťami hlavy, hoci sa spočiatku zdajú banálne, pri ich
dlhodobomneriešenímôžuprerásťdoväčšíchzdravotnýchproblémov.Rovnakonezhodyvpartnerskom
spolužití sú bežným javom v prípade, ak partneri a rodičia nemajú pre rodinný život dostatočný priestor.
Takéto okolnosti ani nie je možné preukazovať dôkazmi, prípadne, ak vôbec, len s veľkými ťažkosťami.
Ostatné tvrdenia však žalobca v konaní podložil dôkazmi preukazujúcimi žalovaný nárok.

21.1. Úlohou vnútroštátneho práva členských štátov EÚ je, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného
voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady. Smernica totižto neobsahuje žiadne ustanovenia o právne na náhradu škody v prípade jej

porušenia. Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu
škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený
skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13

Občianskeho zákonníka). Odvolací súd výšku peňažnej náhrady za porušovanie práv žalovaného
vyplývajúcich zo Smernice, priznanú súdom prvej inštancie, považoval za primeranú a s odôvodnením
rozhodnutia sa aj v tomto smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy bolo závislé od úvahy
súdu, kedy súd prihliadal na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd nemôže súhlasiť s námietkou odvolateľky, že súd nesprávnym právnym posúdením dospel

svojim rozhodnutím k nesprávnym skutkovým záverom. K ďalšej námietke odvolací súd dodáva, že
je pravdou, že rozhodnutia odvolacích súdov nie je možné považovať za judikatúru, avšak tieto súdy
v obdobných právnych veciach, postavených na rovnakom skutkovom a právnom základe, dospeli
k rovnakým právnym záverom o nesprávnej transpozícii Smernice do právnej úpravy SR, keď táto
umožňovala vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR výkon štátnej služby

prevyšujúci smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín.
21.2. Rovnako odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia,
keďže mal za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie po právnejstránke riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. Ďalšie námietky žalovanej odvolací súd považoval za
irelevantné, pretože na ne dal vyčerpávajúcu odpoveď už súd prvej inštancie.

22. Odvolací súd obiter dictum dodáva, že na množstvo prejednávaných vecí a prebiehajúcich sporov
evidentne reagovala žalovaná tým, že dňa 17. júna 2025 v skrátenom legislatívnom konaní parlament
schválil novelu zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorá zvyšuje finančnú
náhradu za určenú služobnú pohotovosť hasičov. Ďalšou kľúčovou zmenou je stanovenie hornej hranice
priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas a určenej služobnej

pohotovosti nesmie prekročiť 48 hodín. Výnimka môže nastať len v prípade, že hasič udelí dobrovoľný
súhlas, ktorý však môže kedykoľvek odvolať. V takom prípade môže byť horná hranica 48 hodín
prekročená, avšak len za podmienky, že nepresiahne 72 hodín týždenne. Žalovaná na svojej oficiálnej
stránke uviedla, že zavedenie týchto pravidiel je plne v súlade s požiadavkami práva Európskej únie a
prispieva k zabezpečeniu ochrany zdravia a práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.

23. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo zásady úspechu vo
veci, ktorá sa vzťahuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, nezistiac dôvody
hodné osobitného zreteľa. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom I. výroku ako aj vo výroku III. týkajúcom sa trov konania v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu z dôvodu, že žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším

súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

2 25CoPr/1/2025

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).