Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/92/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117202303
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek
senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: BK, a.s., Dopravná 19,
921 01 Piešťany, IČO: 36 275 522, zastúpený: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Zochova 6-8, 811 03
Bratislava, IČO: 36 854 972 proti žalovanému: IURIS INVEST, s.r.o., Panenská 6, 811 03 Bratislava,
IČO: 43 845 908, zastúpený:

JUDr. Ján Benčura, advokát, Záhradnícka 41, 821 08 Bratislava, v konaní o určenie neúčinnosti
právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/14/2017 -
937 zo dňa 28.11.2022 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/14/2017 - 937 zo dňa
28.11.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 35Cb/14/2017 - 937 zo dňa 28.11.2022 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca (pôvodne BK group, a.s.) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd rozhodol, že
právny úkon, kúpna zmluva zo dňa 21.7.2015 uzavretá medzi žalovaným ako kupujúcim a spoločnosťou
Centroom, s.r.o., IČO: 36 251 607 ako predávajúcim, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam v okrese Piešťany, obec Piešťany, k.ú. P., a to priestoru č. 12-8, 1. poschodie,
vchod 20, nachádzajúceho sa v polyfunkčnej budove súp. č. 7572 na pozemkoch parc. č. XXXX/

X, XXXX/X a XXXX/XX v spoluvlastníckom podiele 1/1 a podielu priestoru na spoločných častiach
a zariadeniach domu a k pozemkom vo veľkosti 50222/312402, zapísaným v katastri nehnuteľností
vedenom Katastrálnym odborom Okresného úradu Piešťany na LV č. XXXXX, je voči žalobcovi neúčinná
a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že
je veriteľom vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi, spoločnosti Centroom, s.r.o. vo výške 91.513,09
Eur titulom bezdôvodného obohatenia, ktorá existovala v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a o ktorej sa

vedie spor pred tunajším súdom pod sp. zn. 32Cb/93/2023. Žalobca dôvodil, že kúpna cena na základe
predmetnej zmluvy bola určená sumou 377.860,- Eur bez DPH, pričom zo žalobcom predloženého
znaleckého posudku Ing. Františka Nekoranca vyplýva všeobecná hodnota prevádzaných nehnuteľností
685.927,76 Eur, teda kúpna cena tvorila približne 55% reálnej všeobecnej hodnoty prevádzaných
nehnuteľnosti v rozhodnom čase. Podľa žalobcu dlžník k 31.12.2015 síce podľa účtovnej uzávierky
účtoval majetok vo výške 261.223,- Eur, avšak tento majetok tvorili ostatné krátkodobé pohľadávky

vo výške 249.498,- Eur pozostávajúce z nákladov budúcich období nezaúčtovaných v nákladoch v
roku 2014, preto majetok dlžníka k 31.12.2015 nemohol postačovať na uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky žalobcu. Z toho dôvodu sa žalobca ako veriteľ vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi
domáhal žalobou voči žalovanému ako osobe, ktorá mala z odporovateľného úkonu dlžníka prospech,
neúčinnosti predmetného právneho úkonu.

2. Súd prvej inštancie z procesnej obrany žalovaného uviedol, že žalovaný namietal závery znaleckého
posudku Ing. Nekoranca, bol podľa neho vyhotovený v rozpore s právnymi predpismi, obhliadkabola vykonaná bez vedomia majiteľa nehnuteľností, namietal chýbajúce zdokumentovanie stavu k
rozhodnému dňu, výpočet podlahovej plochy ku dňu prevodu, nesprávne určený stupeň rozostavanosti,
technickej hodnoty, východiskovej hodnoty a nesprávny priemerný koeficient polohovej diferenciácie tiež

a tendenčnosť tvrdenia znalca
o „výbornom nebytovom priestore“ vzhľadom na spochybnenie statickej bezpečnosti budovy, zrušenie
užívania a následné sanačné práce. Kúpna cena za nehnuteľnosti predstavovala 382.299,- Eur bez
DPH, t.j. 458.758,80 Eur s DPH, zodpovedala všeobecnej hodnote nehnuteľností určenej znaleckým
posudkom znalca Ing. Tibora Šranka č. 59/2015 v sume 413.000,- Eur. Dlžník odpredal všetky byty

a nebytové priestory v rokoch 2010 až 2015 záujemcom, o nebytový priestor č. 12-8 neprejavil nikto
záujem, bol prevádzaný ako jeden
z posledných na žalovaného. Jeho prevodom, podľa žalovaného nedošlo k zníženiu majetku dlžníka
tak, aby nepostačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu. K 31.12.2015 podľa účtovných závierok
hodnota majetku dlžníka predstavovala sumu 261.223,- Eur. Žalovaný namietal, že dlžník spochybňuje
oprávnenosť pohľadávky žalobcu, ktorú žalobca uplatnil na súde až 21.6.2016 a výslovne uviedol, že

nemohol o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vedieť a nevedel, pričom k zisteniu prípadného úmyslu vyvinul
náležitú starostlivosť.

3. Žalobca spochybnil tvrdenie žalovaného, že kúpna cena bola stanovená na základe znaleckého
posudku Ing. Šranka, keďže bola uzatvorená 21.7.2015 a posudok vyhotovený 26.7.2015. Zo zmluvy

vyplýva cena 377.860,- Eur bez DPH, žalovaný nepreukázal tvrdenú kúpnu cenu vo výške 382.299,-
Eur bez DPH ani uzatvorenie dodatku č. 1. K finančnej kondícii dlžníka uviedol, že výška a charakter
majetku dlžníka nemohli postačovať na uspokojenie pohľadávky žalobcu spoločne s pohľadávkami
ostatných veriteľov. K námietke žalovaného ohľadom časového aspektu uplatnenia pohľadávky uviedol,
že jeho pohľadávka nevznikla momentom uplatnenia, ale momentom vzniku bezdôvodného obohatenia

(banková záruka tvoriaca tvrdené bezdôvodné obohatenie dlžníka bola čerpaná 7.5.2015 a 21.5.2015
a výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia zaslaná dlžníkovi 26.6.2015).

4. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval § 42a ods. 2 a ods. 4, § 42b ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník, konštatoval, že strany sporu ako nespornú označili spriaznenosť žalovaného

a dlžníka. Základným predpokladom uplatnenia odporovacieho práva je existencia vymáhateľnej
pohľadávkyveriteľavočidlžníkoviaukrátenieuspokojeniaveriteľovejpohľadávkyvočidlžníkoviprávnym
úkonom dlžníka. Žalobca je preto povinný preukázať, že v dôsledku právneho úkonu dlžníka bol
ukrátený na uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie
Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo dňa 17.5.2022 k výkladu pojmu

„vymáhateľná pohľadávka“, vychádzal z jednotnej judikatúry, predovšetkým R 44/2001, dospel k záveru,
že vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno
úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. V súlade s čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP nemal
dôvod odkláňať sa od rozhodnutia veľkého senátu a predpoklad existencie vymáhateľnej pohľadávky
žalobcu proti dlžníkovi mal za daný.

5. Ďalej uviedol, že judikatúra vylučuje z možnosti odporovať ekvivalentný právny úkon (NS SR sp. zn.
3Obo/258/2007 z 12.11.2008). Z hľadiska výšky dohodnutej kúpnej ceny súd prvej inštancie konštatoval
jej primeranosť a právny úkon vyhodnotil ako ekvivalentný. Ako rozhodujúci pre posúdenie ekvivalencie
kúpnej ceny zohľadnil len znalecký posudok

Ing. Miloslava Ilavského, PhD. č. 158/2021 zo dňa 21.7.2021, ktorý v priebehu konania žalovaný
doručil a ktorý všeobecnú hodnotu určil na sumu 416.000,- Eur vrátane DPH, t.j. 332.000,- Eur
bez DPH, dohodnutá kúpna cena v zmluve bola 377.860,- Eur bez DPH. Pri porovnaní znaleckých
posudkov Ing. Nekoranca a Ing. Ilavského súd prvej inštancie konštatoval, že znalecký posudok Ing.
Ilavského zohľadnil pri stanovení všeobecnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností aj všeobecne známu

skutočnosť - statické poruchy stavby z dôvodu, že odbornosťou Ing. Ilavského sú aj statické poruchy
stavieb. Tvrdenie žalobcu, že Ing. Nekoranec túto odbornosť nemá a v čase vyhotovovania jeho
posudku statické poruchy stavby neboli všeobecne známe, nemá žiadny vplyv na rozhodnutie súdu prvej
inštancie, nakoľko je nesporné, že statické vady mala stavba už v čase jej zhotovenia a kolaudácie. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadal na znalecký posudok č. 59/2015 vypracovaný znalcom Ing.

Tiborom Šrankom, ktorý vyhodnotil ako posudok vypracovaný vylúčeným znalcom z dôvodu pomeru
znalca k zadávateľovi, keď znalec na pojednávaní vo veci uviedol, že je zamestnancom žalovaného od
roku 2007, v rozhodnom čase pôsobil na pozícii projektového a neskôr stavebného manažéra.6. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nedostatku
majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu z dôvodu, že nedošlo k úhrade kúpnej ceny, ale jej
započítaniu s pohľadávkou žalovaného. Uviedol, že pohľadávky žalovaného časovo predchádzali

vzniku pohľadávky žalobcu a súčasne z účtovnej závierky dlžníka k 31.12.2015 vyplýva, že disponoval
dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Žalobca v konaní predložil analýzu
audítorskej spoločnosti tvrdiacu nesprávnosť zaúčtovania stavu majetku dlžníka, audítorská spoločnosť
v priebehu konania konštatovala pochybenie pri tvrdení o nesprávnosti spôsobu zaúčtovania. Súd
prvej inštancie posúdil námietky audítorskej spoločnosti predložené žalobcom ako nedostatočné na

preukázanie tvrdenia o nedostatku majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu, keď je nesporné,
že dlžník k 31.12.2015 vykazoval v účtovníctve dostatok majetku na úhradu pohľadávky žalobcu tým,
že vykazoval majetok vo výške 261.233,- Eur. Žalobca súčasne preukazoval stav majetku dlžníka k
31.12.2015, nie bezprostredne po úkone 21.7.2015, čiže ani prípadná konštatácia nedostatku majetku
dlžníka k 31.12.2015 nepreukazovala, že dôvodom nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný
právny úkon. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že výška pohľadávky žalobcu je predmetom

iného súdneho konania, z neprávoplatného rozsudku v konaní sp. zn. 32Cb/93/2016 vyplýva, že žalobca
bol úspešný v časti 36.973,75 Eur a naviac proti rozsudku podali odvolanie obe strany sporu, preto
nie je možné vôbec ustáliť výšku pohľadávky žalobcu v kontexte posudzovania možného budúceho
uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka. Žalobca teda okrem nepreukázania neprimeranosti kúpnej
ceny súčasne nepreukázal také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré malo za následok, že nebude môcť

dosiahnuť (po právoplatnom skončení sporu 32Cb/93/2016) uspokojenie svojej pohľadávky z majetku
dlžníka, hoci nebyť úkonu dlžníka by sa z majetku dlžníka uspokojil. Súd prvej inštancie uzavrel,
že žalobca nepreukázal ani tvrdenú existenciu ďalších veriteľov dlžníka v rozhodnom čase, ktorých
uspokojenie pohľadávky bolo sporným právnym úkonom zhoršené. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky
veriteľa môže byť preukázané len rozsahom majetku dlžníka pred uzavretím napádaného právneho

úkonu a porovnaním stavu majetku po účinnosti odporovaného právneho úkonu vo väzbe na existujúcu
pohľadávku veriteľa.

7. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že bola preukázaná: a) existencia právneho úkonu, ktorým sa
ukracuje pohľadávka veriteľa (odporovateľný úkon), b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c)

vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, sporná je však výška pohľadávky žalobcu vzhľadom na konanie
tunajšieho súdu 32Cb/93/2016 a nepreukázané: d) ukrátenie veriteľa - žalobca nepreukázal úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku dlžníka po realizácii sporného právneho úkonu
na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu t. j. e) úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný, preto žalobu
zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) podľa zásady úspechu v spore tak, že úspešnému žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok a náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a
písm. h) CSP, má za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacím návrhom žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a

priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, eventuálne, napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Žalobca uviedol, že odvolacie dôvody sa ohľadom na skutkový a právny stav prelínajú, preto ich uvádza
spoločne v odvolaní s ohľadom na štruktúru odôvodnenia a právnych záverov súdu prvej inštancie.

9. Podľa žalobcu je zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, čo je nutné rozumieť pod
tým, že je poskytnuté ekvivalentné plnenie na základe právneho úkonu. Žalobca namieta nesprávny
záver súdu prvej inštancie, že právny úkon je ekvivalentný s ohľadom na výšku kúpnej ceny, ktorá bola
potvrdenájednýmzpredloženýchznaleckýchposudkov,konkrétnenazákladeposudkuIng.Ilavského.Z
kúpnej zmluvy vyplýva, že kúpna cena uhradená nebola, ale k zániku pohľadávky došlo iným spôsobom,

a to započítaním. Je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie, že došlo k zmene štruktúry majetku dlžníka
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v ustálenej rozhodovacej praxi, nakoľko pod zmenou
štruktúry majetku by bolo nutné rozumieť, že do majetku dlžníka bolo nejakým spôsobom plnené,
napr. bezhotovostným prevodom alebo v hotovosti. Súd prvej inštancie pri posudzovaní ekvivalentnostiprávneho úkonu nezohľadnil, že v prípade, ak dlžník nemá iný majetok postačujúci k uspokojeniu svojich
veriteľov a ako predávajúci uzatvoril kúpnu zmluvu, v ktorej došlo k započítaniu kúpnej ceny proti
pohľadávke kupujúceho, na základe čoho sa v dobe účinnosti zmluvy dlžníkovi za predaný majetok

nedostalo žiadneho skutočného (reálneho) protiplnenia, z ktorého by mohli dlžníkovi veritelia uspokojiť
svoje pohľadávky, považuje sa takýto úkon za ukracujúci. Žalovaný nepopieral, že by poskytol reálne
plnenie a že nedošlo k zápočtu pohľadávok medzi spriaznenými osobami. V zmysle rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít je irelevantné, či došlo na základe právneho úkonu k zníženiu pasív dlžníka,
ak táto okolnosť neviedla k uspokojeniu všetkých veriteľov dlžníka (rozsudok NS ČR zo dňa 27.6.2012,

sp. zn. 21 Cdo 720/2011). Súd prvej inštancie rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (hoci z
Českej republiky, vychádzajúc však z totožného textu právnej normy) pri právnom posúdení opomenul,
na posudzovaný prípad aplikoval § 42a Občianskeho zákonníka nesprávne.

10. Žalobca ďalej namieta nesprávne vyhodnotenie znaleckých posudkov Ing. Ilavského a Ing.
Nekoranca, keď znalecký posudok vyhotovený Ing. Nekorancom považoval súd prvej inštancie za

nepodstatný a nesprávne považoval znalecký posudok Ing. Ilavského za relevantný a rozhodujúci pre
posúdenie ekvivalencie kúpnej ceny. Predmetom posúdenia nebola problematika statiky, ale všeobecnej
hodnoty nehnuteľnosti, pre určovanie všeobecnej hodnoty nehnuteľností odborná znalosť v oblasti
statiky nie je požadovaná, preto posudok Ing. Nekoranca (navyše k obdobiu, kedy sa o vade statiky
všeobecne nevedelo) bol najmenej rovnako relevantný ako posudok Ing. Ilavského. Podľa žalobcu súd

prvej inštancie tento dôkaz zohľadniť ako rozhodujúci (a jediný) nemal, preto na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom ekvivalentnosti formálne určenej
kúpnej ceny v kúpnej zmluve. V tejto súvislosti však žalobca poukazuje na to, že ak je aj z hľadiska
výpočtu kúpna cena formálne v zmluve určená správne, v prípade, keď žiadne skutočné plnenie
poskytnuté do majetku dlžníka nie je, je z pohľadu ekvivalentnosti plnenia absolútne nepodstatná.

Rozhodovacia prax uvádza ekvivalentný právny úkon, nie ekvivalentnú kúpnu cenu - ak je aj kúpna
cena ekvivalentná, plnenie poskytnuté na základe právneho úkonu (s ohľadom na absenciu skutočného
plnenia) ekvivalentná byť nemusí. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože založiť
ekvivalentnosť právneho úkonu nie je možné len na základe ceny uvedenej v samotnej kúpnej zmluve.
Žalobca úbytok registrovaného majetku uvádzal už v samotnej žalobe, pričom súd prvej inštancie sa s

touto zásadnou skutočnosťou nijako nevysporiadal.

11. Žalobca ďalej namieta nesprávne právne posúdenie dôkazného bremena úmyslu ukrátiť veriteľa a
znalosti osoby, ktorá má z právneho úkonu prospech, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Jeden člen štatutárneho orgánu žalovaného i spoločnosti dlžníka bol v

relevantnom čase (v roku 2015) rovnaký, a to
JUDr. Ľubica Benčurová, navyše 100% spoločníkom dlžníka je (a aj v relevantnom čase v roku 2015 bol)
žalovaný. Úmysel dlžníka cum animo fraudandi nie je podmienkou odporovateľnosti, ak druhou stranou
sú osoby dlžníkovi blízke; úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a
je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani

pri náležitej starostlivosti rozpoznať. Žalobca
v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 26.9.2006 sp. zn. 30Cdo/653/2006 a uznesenie
NS SR zo dňa 30.3.2017, sp. zn. 5Obdo/4/2016, v zmysle ktorých mal súd prvej inštancie postupovať
tak, že mal skúmať, či žalovaný prezumovaný úmysel vyvrátil alebo nie. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho sa súd prvej inštancie od ustálenej rozhodovacej praxe odchýlil

a dôkazným bremenom zaťažil žalobcu, hoci v prípade spriaznenia ho podľa § 42a ods. 4 Občianskeho
zákonníka znáša žalovaný. Na základe nesprávneho právneho posúdenia potom ani neskúmal, či
žalovaný vynaložil náležitú starostlivosť v kontexte požiadavky v § 42a Občianskeho zákonníka a či v
tomto smere uniesol dôkazné bremeno. Žalovaný len uviedol, že prehlasuje, že nevedel a ani nemohol
vedieť

oúmyslespoločnostiCentroom,s.r.o.ukrátiťveriteľaakpoznaniutohtoúmysluvyvinulpotrebnúnáležitú
starostlivosť. Žalobca k tejto časti odvolania ešte uvádza, že nie je potrebné, aby úmysel dlžníka
priamo smeroval k ukráteniu konkrétneho veriteľa, ale stačí vedomie dlžníka, že právnym úkonom
ukracuje veriteľa, pričom fraudulózny úmysel dlžníka sa nemusí vzťahovať na odporujúceho veriteľa,
ale postačuje, aby sa vzťahoval na veriteľov, či už určitých alebo neurčitých, súčasných alebo budúcich,

všetkých alebo len niektorých.

12. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistený skutkový stav aj vo vzťahu
k posúdeniu ostatného majetku dlžníka a možnosti uspokojenia žalobcu. Žalobca v tejto súvislostisúčasne namieta svojvoľnosť a nezrozumiteľnosť rozsudku ako odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. b) CSP, keď súd prvej inštancie ten istý dôkaz, účtovnú závierku za rok 2015, posúdil za
dostatočný dôkaz predložený jednou stranou (v bode 30 odôvodnenia rozsudku), avšak druhou stranou

sporu už nie (bod 32 odôvodnenia rozsudku). Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal
nedostatok majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu na úhradu pohľadávky žalobcu (bod 35
odôvodnenia) a v tejto súvislosti uviedol, že žalobca preukazoval stav majetku dlžníka k 31.12.2015 a
nie bezprostredne po úkone dňa 21.7.2015, čiže ani prípadná konštatácia nedostatku majetku dlžníka
k 31.12.2015 nepreukazuje, že dôvodom nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný právny úkon

(bod 32 odôvodnenia). Žalovaný uvádzal, že z účtovnej závierky k 31.12.2015 vyplýva, že dlžník
disponoval dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu v tvrdenom rozsahu, pričom
súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením stotožnil (bod 30 odôvodnenia), teda z pohľadu dostatočnosti
majetku sú informácie vyplývajúce z účtovnej závierky k 31.12.2015 pomerne významné. Okrem toho z
analýzy vyhotovenej audítorskou spoločnosťou (dôkaz predložený k žalobe) a jej doplnku (predložený
30.9.2022) po predložení listín v rámci edičnej povinnosti dlžníkom ako aj z vyjadrenia dlžníka vyplýva,

že pod položkou č. 20 - ostatné pohľadávky v sume 249.498,- Eur je uvedená suma zodpovedajúca
nespotrebovanému nájomnému, ktoré bolo vopred uhradené na celú dobu trvania podnájmu. Z
vykonaného dokazovania (Zmluvy o podnájme nebytových priestorov predloženej dlžníkom) vyplynulo,
že predmetná pohľadávka predstavuje nespotrebované nájomné (za parkovacie miesta), ktoré už
bolo uhradené. Z vyjadrenia dlžníka zo dňa 15.8.2022 vyplýva, že parkovacie miesta prenajaté na

základe Zmluvy o podnájme nebytových priestorov boli v prípade záujmu prenajaté vlastníkom bytov a
nebytových priestorov v polyfunkčnom dome s dlhodobou dobou nájmu a nájomné za celé obdobie bolo
uhrádzané v jednej platbe vopred po podpise jednotlivých zmlúv o podnájme. Žalovaný neuvádzal, že by
malvoľnéparkovaciemiesta,ktorébybolomožnépotenciálneprenajať(ažiadnetakétopohľadávkyvoči
tretím osobám pokrývajúcim výšku pohľadávky žalobcu neuvádzal). Žalobca poukazuje na stanoviská

spoločnosti FTM Audit, že síce ide z účtovného pohľadu o majetok, nejde o taký majetok, ako napr.
dlhodobý majetok, zásoby, peniaze, účty v bankách alebo pohľadávky a účelom tejto položky je priradiť
náklad do toho účtovného obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisí. Náklady budúcich období nie je
možné speňažiť v rámci výkonu exekúcie, ako je tomu napr. pri nehnuteľnostiach a objektívne takýto
„majetok“ nemohol postačovať na pokrytie všetkých záväzkov dlžníka (a ani samostatne záväzku voči

žalobcovi). Súd prvej inštancie ďalej nesprávne právne posúdil otázku dôkazného bremena, keďže v
odporovacom konaní dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že zvyšný majetok dlžníka objektívne
postačuje v čase odporu na uspokojenie veriteľa, znáša tretia osoba, teda žalovaný (tretia osoba, ktorá
mala z odporovaného právneho úkonu prospech).

13. Žalobca ďalej namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mu znemožnil
uskutočňovanie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v bode 25 odôvodnenia vo vzťahu k pohľadávke žalobcu
uviedol, že je vymáhateľná, avšak v bode 30 odôvodnenia konštatoval, že výška pohľadávky žalobcu je
sporná s ohľadom na prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 32Cb/93/2016. Žalobca zastáva názor,

že pre to, aby súd prvej inštancie mohol rozhodnúť o odporovacej žalobe, nie je nutné, aby bolo v
súdnom konaní právoplatným rozhodnutím rozhodnuté o pohľadávke, čo odporuje bodu 25 odôvodnenia
a v ňom uvádzanej judikatúre. Podľa žalobcu, ak mal súd za to, že v kontexte posudzovania možného
budúceho uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka (bod 30 odôvodnenia rozsudku) je nutné ustáliť výšku
pohľadávky, mal postupovať v zmysle § 194 CSP alebo podľa § 163 CSP a konanie prerušiť. Rozsudok

je tiež zjavne nesprávny v rozpore s § 217 ods. 1 CSP, keď súd prvej inštancie
v odôvodnení zohľadnil skutočnosti, ktoré nastali v čase po jeho vyhlásení. Odvolanie vo veci spis. zn.
32Cb/93/2016 bolo podané až po vyhlásení napadnutého rozsudku, v čase vyhlásenia rozsudku v tejto
právnej veci (28.11.202) tieto skutočnosti ešte neexistovali, a teda súd na ne nemohol prihliadať. Žalobca
tiež uvádza, že predložil účtovné závierky spoločnosti Centroom, s.r.o. od roku 2010 až po rok 2015,

pričom z účtovnej závierky za rok 2015 vyplývali ostatné krátkodobé záväzky v sume 322.801,- Eur,
z vyjadrenia spoločnosti Centroom, s.r.o. zo dňa 15.8.2022 je zrejmé, že pohľadávku žalobcu v sume
91.513,09 Eur neeviduje (s ohľadom na započítanie). Ak súd prvej inštancie považoval účtovnú závierku
za rok 2015 za relevantnú z pohľadu dostatku majetku (bod 30 odôvodnenia), nie je vôbec zrejmé,
na základe čoho dospel k záveru, že žalobca existenciu iných záväzkov žalovaného nepreukázal.

Vzhľadom na výšku vymáhateľnej pohľadávky a skutočnosť, že z majetku vo výške 261.233,- Eur takmer
250.000,- Eur nebol v skutočnosti taký majetok, ktorý by bolo možné objektívne použiť na uspokojenie
žalobcu, existencia iných veriteľov v kontexte ukrátenia žalobcu nie je ani relevantná.14. Žalobca tiež namieta nesprávne právne posúdenie časového aspektu odporu a ukrátenia veriteľa
súdom prvej inštancie, keď opomenul, že na to, aby bolo možné považovať majetok dlžníka za
dostatočný, tento musí objektívne postačovať v čase odporu na uspokojenie veriteľa. Súd prvej inštancie

požadoval preukázanie nedostatku majetku žalobcom k momentu bezprostredne po realizácii prevodu
nehnuteľnosti (21.7.2015, bod 32 odôvodnenia). Žalobca v konaní uvádzal, že dôkazné bremeno
preukázania dostatku ostatného majetku dlžníka
(z ktorého by bolo objektívne možné uspokojiť všetky pohľadávky veriteľov, vrátane žalobcu) znáša
žalovaný. Žalobca vie odporovať právnemu úkonu v zmysle § 42a OZ spätne 3 roky,

z predmetného ustanovenia nevyplýva požiadavka, aby preukazoval majetok bezprostredne po danom
úkone. Účel inštitútu odporovacej žaloby má chrániť možnosť vymáhania a vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľa, hoci aj budúcej. Súd prvej inštancie tiež nesprávne požadoval preukázanie existencie ďalších
veriteľov dlžníka, ktorých uspokojenie pohľadávky bolo sporným právnym úkonom zhoršené (bod 33
odôvodnenia). Žalobca má za to, že nemusí dôjsť k zhoršeniu uspokojenia pohľadávok ostatných
veriteľov; postačuje, ak je ukrátený čo i len jeden veriteľ, a to čo aj len čiastočne. Je tak postačujúce, že

žalobcajeukrátenýnauspokojenísvojejvymáhateľnejpohľadávky(prípadnejeuspokojeniepohľadávky
sťažené), ako konštatuje súd prvej inštancie v bode 28 odôvodnenia rozsudku. Požiadavka súdu prvej
inštancie, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku pohľadávky ostatných veriteľov ku konkrétnemu
dňu je nad rámec právnej úpravy.

15. Žalobca napokon namieta vnútornú rozpornosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku a
iracionálnu argumentáciu popierajúcu účel a podstatu inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu podľa
§ 42a Občianskeho zákonníka, keď v bode 26 odôvodnenia súd uvádza, že žalobca disponuje
vymáhateľnou pohľadávkou, čo je základným predpokladom uplatnenia odporovacieho práva a na
druhej strane v bode 30 vo vzťahu k vymáhateľnej pohľadávke žalobcu uvádza, že jej výška je sporná

a nie je možné ustáliť výšku pohľadávky žalobcu
v kontexte posudzovania možného budúceho uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka. Tieto dva právne
závery si vzájomne odporujú a vylučujú sa. V bodoch 28 až 30 odôvodnenia uviedol, že pri právnom
úkone, pri ktorom sa mení štruktúra majetku dlžníka je nutné skúmať nielen to, či na základe právneho
úkonu došlo k zníženiu hodnoty majetku dlžníka v ekonomickom (číselnom) vyjadrení, ale tiež, či

nedošlo k zhoršeniu možnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky vzhľadom na zmenenú štruktúru
majetku dlžníka. Dlžník v rámci edičnej povinnosti predložil Zmluvu o podnájme nebytových priestorov,
žalobca reflektoval na obsah tejto dôkaznej listiny, súd prvej inštancie sa však s uvedeným nijako
nevysporiadal. Je nutné zohľadniť aj to, ak ide o úbytok na registrovanom majetku, súd prvej inštancie
sa s touto zásadnou skutočnosťou nijako nevysporiadal (resp. ak sa aj vysporiadal, v odôvodnení

súvisiace myšlienkové pochody obsiahnuté nie sú), v odôvodnení neuviedol, na základe čoho dospel k
záveru, že žalobca znáša dôkazné bremeno v súvislosti s dostatočnosťou ostatného majetku dlžníka na
uspokojenie pohľadávky žalobcu, na základe čoho vyhodnotil, že majetok dlžníka objektívne postačuje
na uspokojenie pohľadávky žalobcu - t.j. ako sa vysporiadal s obsahom doplnku analýzy zo strany
spoločnosti FTM Audit, neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že prezumpcia úmyslu podľa §

42a ods. 4 Občianskeho zákonníka sa nemá aplikovať, alebo prečo ju neaplikoval Žalobcovi tiež nie je
zrejmé,nazákladečohodospelsúdprvejinštanciekobsiahnutiubodu15odôvodneniadodotknutejčasti
rozsudku, keďže súd prvej inštancie žiadal špecifikovanie návrhov na vykonanie dôkazov (z účtovníctva
dlžníka) a o tomto návrhu pred a ani bezprostredne po výsluchu znalca Ing. Ilavského nerozhodoval.
Odôvodnenie rozsudku nemá logickú, funkčnú a teologickú konzistenciu, ktorá je súčasťou práva

žalobcu na spravodlivý súdny proces.

16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil. Podľa žalovaného žalobca v odvolaní zopakoval skutkové tvrdenia, ktoré uviedol už
v konaní pred súdom prvej inštancie, k argumentom a námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní sa

žalovaný ďalej nevyjadril a dodal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepovažuje za svojvoľný,
neodôvodnený, nepreskúmateľný, resp. ústavne nekonformný. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na
znenie ust. § 42a ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. c/ Občianskeho zákonníka, uviedol, že nespochybňuje
tvrdenie žalobcu, že dlžník previedol kúpnou zmluvou zo dňa 21.07.2015 v znení dodatku číslo 1
nebytový priestor na žalovaného za kúpnu cenu 382.299,- Eur bez DPH, t.j. 458.758,80 Eur. Okresný

úrad Piešťany, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech
žalovaného rozhodnutím číslo V-2120/15 zo dňa 05.10.2015. V zmysle § 59a Obchodného zákonníka
účinného v čase uzatvorenia zmluvy dlžník aj žalovaný kúpnu zmluvu aj znalecký posudok Ing. Tibora
Šranka č. 59/2015 doručili do zbierky listín Okresného súdu Bratislava 1. Kúpna cena podľa žalovanéhozodpovedala všeobecnej hodnote nehnuteľnosti stanovenej znaleckým posudkom č. 59/2015 zo dňa
26.07.2015 Ing. Tibora Šranka, ako aj znaleckým posudkom č. 158/2021 zo dňa 21.07.2021 znalca Ing.
Miloslava Ilavského, PhD., ktorý bol predložený v konaní ako súkromný znalecký posudok v zmysle

§ 209 CSP. Podľa žalovaného nedošlo k zníženiu majetku dlžníka v takej miere, aby nepostačoval
na uspokojenie tvrdenej pohľadávky žalobcu vo výške 91.513,09 Eur, čo vyplýva z predložených
účtovných závierok. Ako vyplýva z účtovných závierok, dlžník mal k 31.12.2015 hodnotu majetku
261.223,- Eur, k právnemu úkonu však došlo 21.07.2015, avšak žalobca preukazoval stav ku dňu
31.12.2015.Žalobcatedanepreukázaltakézmenšeniemajetkukudňu21.07.2015,abynepostačovalna

uspokojenie pohľadávky žalobcu. Pohľadávka žalobcu je podľa žalovaného sporná a uplatnená na súde
až 21.06.2016. Žiadne podozrivé okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy podľa žalovaného neexistujú.

17. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaný vo vyjadrení len rekapituluje ním uvádzané
skutkové tvrdenia k realizácii prevodu nehnuteľnosti a výške kúpnej ceny v kúpnej zmluve a nereaguje
na argumentáciu žalobcu v odvolaní. Žalovaný v časti III. vyjadrenia znalecký posudok Ing. Nekoranca

označuje za tendenčný; je však zrejmé, že nie z dôvodu údajnej tendenčnosti súd prvej inštancie na
tento znalecký posudok neprihliadol, ale z dôvodu nezohľadnenia vady statiky (ktorá v dotknutom čase
nebola verejne známa a ani nemala ako byť Ing. Nekorancovi známa). Žalovaný účelovo dezinterpretuje
skutočnosti uvedené
v odôvodnení rozsudku. Podľa žalobcu je vyjadrenie k odvolaniu samoúčelným podaním žalovaného.

Žalobca v duplike v súlade s § 366 písm. d) CSP uplatňuje prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože ich bez svojej viny nemohol uplatniť v
konaní pred súdom prvej inštancie, a to skutočnosti, že po vyhlásení rozsudku dňa 28.11.2022 bolo
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 32Cb/93/2016 (konanie o pohľadávke
žalobcu voči dlžníkovi) voči rozsudku zo dňa 16.11.2022 podané odvolanie žalobcu, ako aj žalovaného

(dlžníka), dlžník podal odvolanie iba voči časti výroku I. rozsudku v sume 16.086,34 Eur a súvisiaceho
príslušenstva. Rozsudok sp. zn. 32Cb/93/2016 je tak v časti 38.453,- Eur s príslušenstvom právoplatný
k 20.12.2022 a vykonateľný k 24.12.2022. Napriek tomu však k dobrovoľnej úhrade pohľadávky
žalobcu nedošlo a žalobca bol nútený podať návrh na vykonanie exekúcie. Žalobcovi doposiaľ neboli
pripísanéžiadneprostriedkyvrámcivýkonuexekúcie,ktoráspríslušenstvompredstavujesumuvovýške

59.781,49 Eur, čo podporuje žalobcom uvádzané tvrdenia o nedostatku majetku dlžníka na uspokojenie
jeho pohľadávky. K podaniu žalobca predložil návrh na vykonanie exekúcie a upovedomenie o začatí
exekúcie na vymoženie právoplatne priznanej časti pohľadávky v konaní sp. zn. 32Cb/93/2016.

18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

19. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

20. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

21. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

22. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi
odvolania žalobcu a vyjadreniami sporových strán, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.Zobsahuspisujezrejmé,žežalobcaakoveriteľsapodanoužaloboudomáha,abysúdurčil,

že právny úkon jeho dlžníka (spoločnosti Centroom, s.r.o., IČO: 36 251 607), a to kúpna zmluva zo dňa
21.7.2015 uzavretá medzi žalovaným ako kupujúcim a dlžníkom ako predávajúcim, ktorej predmetom
bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka na žalovaného, je voči nemu
právne neúčinný, nakoľko ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Z obsahu spisu ďalejvyplýva, že v konaní nie je sporná spriaznenosť dlžníka a žalovaného ako osoby, ktorá mala z úkonu
prospech.

23. Súd prvej inštancie uvádza v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že vychádzal
z toho, že v danom spore bola preukázaná: a) existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje
pohľadávka veriteľa (odporovateľný úkon), b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c)
vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, sporná je však výška pohľadávky žalobcu vzhľadom na konanie
tunajšieho súdu 32Cb/93/2016 a nepreukázané: d) ukrátenie veriteľa - žalobca nepreukázal úmysel

dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku dlžníka po realizácii sporného právneho úkonu na
úhradutvrdenejpohľadávkyžalobcut.j.e)úmyselukrátiťveriteľajenepreukázaný,pretožalobuzamietol
(bod 35. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

24. Odvolací súd na tomto mieste v prvom rade konštatuje dôvodnosť odvolacej námietky zmätočnosti
a nekonzistenosti napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie síce uviedol, čo považuje za

nepreukázané, ale nie je možné preskúmať, ktoré konkrétne predpoklady odporovateľnosti úkonu neboli
podľa jeho názoru naplnené, teda či dôvodom zamietnutia žaloby bola aj spornosť výšky pohľadávky,
v takom prípade je ale vyslovený záver súdu prvej inštancie v rozpore s inými časťami odôvodnenia,
kde konštatuje, že predpokladom odporovania je existencia vymáhateľnej pohľadávky, nie spornosť
jej výšky; alebo či dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie ukrátenia veriteľa ako uvádza

pod písm. d/ bodu 35 odôvodnenia, alebo nepreukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Pod
písmenom a/ súd prvej inštancie konštatoval, že mal za preukázanú „existenciu právneho úkonu, ktorým
sa ukracuje pohľadávka veriteľa“. Z ďalšieho textu písmena d/ vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby
malo byť, že „žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku na
úhradu pohľadávky žalobcu po realizácii právneho úkonu“. Tu sa javí, že ide zrejme o kumulatívne

dôvody zamietnutia žaloby, súd prvej inštancie však akoby stotožnil pojem „ukrátenie veriteľa“ s pojmom
„úmysel ukrátiť veriteľa“; ak však dôvodom zamietnutia žaloby bolo to, že „úmysel ukrátiť veriteľa je
nepreukázaný“ (t.j. že nebol v konaní preukázaný práve úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keďže
tzv. boltovým písmom je v bode 35 v písm. e/ zvýraznený práve tento uvedený text), potom ale pri
spojení záverov v písmene d/ („žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa“) a v písm.

e/ je zrejmé, že súd prvej inštancie pri nespornosti spriaznenia dlžníka a žalovaného nesprávne zaťažil
dôkazným bremenom preukázania úmyslu ukrátiť veriteľa práve veriteľa v rozpore s výslovným znením
§ 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorý na vec aplikoval, ako sám uvádza v bode 24 veta prvá v
spojení s bodom 22 odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naviac nevyplýva žiadna
úvaha súdu prvej inštancie vo vzťahu k preskúmaniu úmyslu dlžníka a ani z obsahu spisu nevyplýva, že

by sa súd prvej inštancie prezumovaným úmyslom dlžníka vôbec zaoberal. Záver súdu prvej inštancie,
že úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný (resp. že žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa) je tak okrem nesprávneho vyhodnotenia dôkazného bremena aj nepreskúmateľný.

25. Dôvodná je preto i odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, a to posúdenia

dôkazného bremena existencie úmyslu ukrátiť veriteľa a znalosti osoby, ktorá má
z právneho úkonu prospech. V konaní nebolo sporné, že dlžník a žalovaný sú tzv. spriaznené
osoby, osoba konateľa JUDr. Ľubica Benčurová bola v rozhodnom čase členom štatutárneho orgánu
žalovaného aj dlžníka a 100% spoločníkom dlžníka v rozhodnom čase bol žalovaný, spriaznenosť
oboch podnikateľských subjektov je doposiaľ (§ 42a ods. 4 písm. c/ Občianskeho zákonníka). Odvolací

súd tu dáva do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2017,
sp. zn. 5Obdo/4/2016, z ktorého vyplýva, že: „I. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa §
42a Občianskeho zákonníka účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s
odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel
rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. II. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia

náležitejstarostlivostizostranyblízkejosobydlžníka,nemôžeodkaznavzájomnúdôverumedziblízkymi
osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych
úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.“(R67/2017). Úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa právna úprava a aj ustálená judikatúra predpokladá, pričom osoby spriaznené dlžníkovi
zaťažuje dôkazné bremeno preukázania opaku, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani

pri náležitej starostlivosti rozpoznať. Odvolací súd aj na tomto mieste konštatuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (absenciu akýchkoľvek skutkových zistení), keď nie
je možné dôkazné bremeno a preukázanie opaku nahradiť púhym skutkovým tvrdením žalovaného,
že nevedel a ani nemohol vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa a k poznaniu tohto úmyslu vyvinulpotrebnúnáležitústarostlivosť(bod5odôvodneniarozhodnutia).Podvynaloženímnáležitejstarostlivosti
je potrebné rozumieť aktívne konanie spriaznenej osoby, na základe ktorého by s prihliadnutím na obsah
uskutočneného právneho úkonu dlžníka rozpoznala alebo aspoň mohla zistiť, či skutočným úmyslom

(resp. motiváciou) dlžníka uskutočniť právny úkon bolo (resp. nebolo) ukrátenie uspokojenia pohľadávky
veriteľa.

26. Odvolací súd sa tiež stotožnil s námietkou nesprávneho posúdenia právneho úkonu ako
ekvivalentného úkonu výlučne posudzujúc kritérium primeranosti dohodnutej kúpnej ceny. V danom

prípade súd prvej inštancie v bode 27 odôvodnenia uvádza, že „k ukráteniu veriteľa dochádza vtedy,
ak úkon dlžníka vedie k zmenšeniu jeho majetku a v dôsledku tohto úkonu má zmenšenie majetku
dlžníka za následok, že žalobca (veriteľ) nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku
dlžníka, hoci nebyť úkonu dlžníka by sa z majetku dlžníka uspokojil. K ukráteniu veriteľa nemôže
dôjsť, ak následkom dlžníkovho právneho úkonu nebolo zmenšenie jeho majetku, pretože za prevedené
majetkové hodnoty dostal ich obvyklú cenu alebo mu bola za ne inak poskytnutá primeraná náhrada.

Judikatúra vylučuje z možnosti odporovať ekvivalentný právny úkon“, pričom súd prvej inštancie
odkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obo/258/2007 z 12.11.2008. Odvolací súd však uvádza, že
dovolací súd v aktuálnej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že podľa § 42a a § 42b Občianskeho
zákonníka možno úspešne odporovať aj ekvivalentným právnym úkonom. Názor, v zmysle ktorého
úspešné odporovanie takýmto právnym úkonom je bez ďalšieho vylúčené, lebo objektívne nevedú

k zmenšeniu majetku dlžníka, a tak nimi k ukráteniu veriteľa z povahy veci ani nemôže dôjsť, nie
je správny (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/208/2019 z 25.11.2020), dovolací súd pritom
zdôrazňuje účel inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov.

27. Odvolací súd sa stotožnil so závermi vyslovenými dovolacím súdom vo vzťahu k ekvivalentnému

úkonu v uvedenom rozhodnutí, z ktorého vyplýva, že „19. Odporovateľné právne úkony sú také
právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a sú dlžníkom urobené
s takýmto ukracujúcim úmyslom (in fraudem creditoris). Veriteľ sa proti nim môže brániť podaním
odporu na súde a tým dosiahnuť, že môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky
z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku (z majetkovej sféry dlžníka),

prípadne ak to nie je možné, požadovať náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Účelom
právneho inštitútu odporovateľnosti je teda zabezpečenie ochrany záujmu veriteľa na uspokojení svojej
pohľadávky z majetku (majetkovej sféry) dlžníka a výsledkom úspešného odporovania je relatívna
neúčinnosť odporovaného právneho úkonu voči ukrátenému veriteľovi. 20. Z účelu právneho inštitútu
odporovateľnosti ani z doslovného znenia citovanej zákonnej úpravy (§ 42a ods. 1, ods. 2, § 42b ods.

4 Občianskeho zákonníka, citované v rozhodnutí, pozn. odvolacieho súdu) podľa názoru dovolacieho
súdu ale nevyplýva, že úspešne odporovať možno iba tým právnym úkonom, ktorými sa objektívne
zmenšuje dlžníkov majetok - čiže iba neekvivalentným právnym úkonom, za ktoré nebola dlžníkovi
poskytnutárovnocennánáhrada.Ustanovenie§42aods.1Občianskehozákonníkavýslovnevymedzuje
len, že veriteľ sa môže domáhať odporovateľnosti právnych úkonov, „ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky.“ To teda znamená, že pre úspešné odporovanie je rozhodná tá skutočnosť,
či odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky tak, že sa mu
odňalamožnosťreálnedosiahnuťuspokojeniesvojejpohľadávkyaleboaspoňjejčastizmajetkovejsféry
dlžníka, hoci nebyť tohto úkonu, z majetkovej sféry dlžníka by sa uspokojil, a nie (zároveň) skutočnosť,
či sa dlžník zbavil svojho majetku za hodnotu ekvivalentnú alebo nižšiu; touto skutočnosťou sa zákon

pri vymedzovaní predpokladov odporovateľnosti nezaoberá. Z uvedeného vyplýva, že ukrátenie veriteľa
sa má posudzovať z hľadiska postavenia veriteľa, a nie zmenšenia majetku dlžníka. Je síce potrebné
prisvedčiť, že v praxi k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky dochádza vo väčšine prípadov
práve vtedy, keď sa dlžník zbavuje svojho majetku bez primeraného protiplnenia, avšak tento rezultát
(záver) je skôr výsledkom následného empirického poznania (praktického pozorovania väčšiny už

udiavšíchsaprípadov,resp.získanejskúsenostizpraxe),aniehypotézouprávnejnormyčiobligatórnym
predpokladom odporovateľnosti. 21. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že ustanovenie
§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka spomína „to, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z
dlžníkovho majetku“, a „toho, kto mal z tohto úkonu prospech“. Zákonom použité výrazy „ušlo“ a
„prospech“síceevokujúzdanie,žeodporovateľnosťsapotommôževzťahovaťlennaúkonyekonomicky

nevýhodné pre dlžníka, bez adekvátneho protiplnenia (čiže na právne úkony neekvivalentné), ktorými
v konečnom dôsledku dochádza k „úbytku“ („zmenšeniu“) majetku dlžníka a „zisku“ tretej osoby, avšak
takáto interpretácia použitých výrazov je podľa názoru dovolacieho súdu priveľmi zjednodušená a
zovšeobecnená a opomína niektoré sémantické pravidlá, v zmysle ktorých skutočný (presný) význampoužitých výrazov (použitého právneho jazyka) treba hľadať nie izolovane, ale v celom kontexte právnej
úpravy inštitútu odporovateľnosti. Posudzujúc význam uvedených výrazov z kontextového hľadiska,
citovaná právna norma ich nepoužíva v ich vyššie uvedenom bežnom, hovorovom a ekonomicky

podfarbenom význame, ale sú použité vo význame vyjadrujúcom tzv. cieľový vzťah, čiže „opustiť“
majetkovú sféru niekoho a „dostať sa“ do majetkovej sféry iného resp. poskytnúť niečo v „prospech“
iného. Konkrétne, pod slovným spojením „to, čo ušlo z majetku dlžníka“ treba rozumieť nie „to, čo
ubudlo z majetku dlžníka“, resp. „to, o čo sa zmenšil majetok dlžníka, ale „to, čo do majetkovej sféry
dlžníka (už) nepatrí“, t. j. „to, k čomu dlžník odporovaným právnym úkonom stratil vlastnícke právo“ (bez

ohľadu na inkasovanú protihodnotu), resp. „to, k čomu dlžník nenadobudol vlastnícke právo“, hoci
nebyť jeho odporovateľného právneho úkonu, vlastnícke právo by k tomuto inak nadobudol. A obdobne,
slovné spojenie „mať z právneho úkonu prospech“ neznamená „dosiahnuť z právneho úkonu zisk“, ale
„nadobudnúť k veci, právu či inej majetkovej hodnote, ktorá je predmetom odporovaného právneho
úkonu, vlastnícke právo“ (taktiež bez ohľadu na výšku poskytnutého protiplnenia), keďže význam slova
„prospech“ nie je totožný s významom slova „zisk“. 22.

V prospech názoru, že ekvivalentným právnym úkonom nemožno úspešne odporovať, sa argumentuje
aj tým, že pri takýchto úkonoch chýba ukracujúci úmysel (animus fraudanti), pretože ich realizáciou
sa mení len štruktúra dlžníkovho majetku (jedna vec sa nahrádza inou), ale nie jeho celková
hodnota, a tak nemožno uzavrieť, že by sa nimi samotnými (objektívne) ukracovalo uspokojenie
vymáhateľnej veriteľovej pohľadávky. Takýto názor, ak sa ale paušalizuje, podľa dovolacieho súdu

prehliada ekonomické súvislosti, nechráni legitímne záujmy veriteľov a dlžníkom umožňuje veriteľov
rôznymi sofistikovanými spôsobmi ukracovať, a preto ho nemožno považovať za správny. Ukracujúci
úmysel je potrebné skúmať vždy osobitne s ohľadom na konkrétne okolnosti každej prejednávanej veci
a záver, že pri ekvivalentných právnych úkonoch je ukracujúci úmysel automaticky (bez ďalšieho) z
povahy veci vylúčený, treba považovať za prehnane formalistický. Aj ekvivalentný právny úkon môže byť

uskutočnený s ukracujúcim úmyslom. Ním samotným k ukráteniu veriteľa ako právom reprobovanému
následku ešte nemusí dôjsť, ale môže ho zakladať alebo k nemu prispievať a zavŕši sa až vykonaním
následného právneho úkonu, ktorý je k ekvivalentnému právnemu úkonu v podmienenom vzťahu a pre
vykonanie ktorého bolo uskutočnenie tohto ekvivalentného právneho úkonu nevyhnutným. V takomto
prípade treba za odporovateľné považovať všetky na seba nadväzujúce právne úkony, previazané

spoločným úmyslom a jednotiacim zámerom dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, na ktoré treba nazerať ako
na jeden celok, ktorý je až vo svojej celistvosti spôsobilý veriteľa ukrátiť a založiť tak jeho subjektívne
odporové právo. Podľa názoru dovolacieho súdu len takýto výklad skutočne napĺňa účel právneho
inštitútu odporovateľnosti.“

28. Súd prvej inštancie uviedol, že považuje Kúpnu zmluvu zo dňa 21.7.2015 za ekvivalentný právny
úkon, pričom pri konštatácii ekvivalencie právneho úkonu hodnotil znalecké posudky na určenie
všeobecnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností predložené stranami sporu. Záver, že právny úkon je
ekvivalentný, však nie je možné vyvodiť výlučne z primeranosti výšky dohodnutej kúpnej ceny, právny
úkon nemôže byť vyhodnotený ako ekvivalentný, ak za prevedené majetkové hodnoty dlžník reálne

nedostal ich obvyklú cenu alebo mu nebola za ne inak poskytnutá primeraná náhrada. Odvolací súd
konštatuje, že v danej veci prišlo práve v dôsledku odporovaného úkonu k takej zmene štruktúry
majetku, ktorá nepochybne má za následok zhoršenie možnosti uspokojenia veriteľa z neho, keď reálne
hodnota prevedeného majetku nebola do majetku dlžníka vnesená v dôsledku započítania pohľadávky
dlžníka na zaplatenie kúpnej ceny voči pohľadávke osoby, ktorá mala z úkonu prospech a ktorá

je osobou spriaznenou dlžníkovi. Dlžník teda neobdržal od kupujúceho kúpnu cenu, tzn. nedošlo k
pretransformovaniu jeho majetku, ale došlo len k zníženiu pasív, t. j. záväzkov dlžníka. Obchodným
majetkom je súhrn majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho
podnikanie (§ 6 Obchodného zákonníka). Ide teda o súhrn všetkých aktív podnikateľa. Podľa názoru
odvolacieho súdu zníženie pasív dlžníka nie je možné považovať za zmenu štruktúry majetku dlžníka

bez vplyvu na vymožiteľnosť pohľadávky žalobcu. Prevodom nehnuteľnosti bez pretransformovania jej
hodnoty do majetku dlžníka sa nepochybne zhoršila možnosť reálne dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
žalobcu alebo aspoň jej časti z majetkovej sféry dlžníka, hoci nebyť tohto úkonu, z majetkovej sféry
dlžníka by sa uspokojil. Záver súdu prvej inštancie, že odporovaný právny úkon posúdil ako ekvivalentný
len na základe posúdenia primeranosti dohodnutej výšky kúpnej ceny (vo vzťahu ku všeobecnej hodnote

nehnuteľnosti) je predčasný, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa vyporiadal
so skutočnosťou, že reálne hodnota prevedeného majetku nebola do majetku dlžníka vnesená, teda v
posudzovanej veci nebola nehnuteľná vec v majetku dlžníka nahradená jej zodpovedajúcim peňažným
plnením (kúpnou cenou). Odvolaciemu súdu však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nie jezrejmé,čisasúdprvejinštanciesvyhodnotenímspôsobuúhradykúpnejcenynaposúdenieekvivalencie
úkonu vôbec zaoberal.

29. V súvislosti s vyhodnotením primeranosti dojednanej kúpnej ceny odvolací súd uvádza, že námietku
nesprávneho vyhodnotenia znaleckých posudkov Ing. Ilavského a Ing. Nekoranca súdom prvej inštancie
posúdil ako nedôvodnú. Skutočnosť, že znalec Ing. Miloslav Ilavský PhD. je súčasne znalcom v odvetví
statika stavieb a mal vedomosť o poruchách stavby, nie je na ťarchu hodnotenia posudkov. Skutočnosť,
že sa v období vyhotovenia posudku

Ing. Nekoranca o vade statiky všeobecne nevedelo, nič nemení na znaleckom zistení, že stavba tieto
vady mala a nemôže byť dôvodom vyhodnotenia tohto posudku ako relevantnejšieho ako posudku
Ing. Ilavského. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti hodnotenia
predložených posudkov (Ing. Šranka, Ing. Nekoranca A Ing. Ilavského) za zrozumiteľné a logické a
nemá voči nemu výhrady.

30. Za dôvodnú odvolací súd však považuje aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci a
nesprávnych skutkových zistení vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o existencii dostatku majetku
na úhradu pohľadávky žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nesporné, že dlžník k 31.12.2015
vykazoval v účtovníctve dostatok majetku na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu tým, že vykazoval
majetok vo výške 261.233,- Eur, preto podľa neho z účtovnej závierky k 31.12.2015 vyplýva, že dlžník

disponoval dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu v tvrdenom rozsahu. Odvolací
súd pripomína, že obchodným majetkom sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a
iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené
na jeho podnikanie. Ide teda o aktíva podnikateľa. Súbor obchodného majetku a záväzkov vzniknutých
podnikateľovi v súvislosti s podnikaním označuje ako obchodné imanie, pričom obchodný majetok po

odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním je čistým obchodným imaním.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že po realizácii odporovaného úkonu mal dlžník k 31.12.2015
dostatok majetku, čo vyvodil z toho, že účtovne vykazoval majetok vo výške 261.233,- Eur bez toho,
aby sa riadne vysporiadal a vyhodnotil práve listinné dôkazy, z ktorých pri tomto závere vychádzal,
keď tento tvorili najmä pohľadávky dlžníka (k 31.12.2015), a to tzv. ostatné pohľadávky, v účtovnej

kategórii náklady budúcich období. Pohľadávky sú síce súčasťou obchodného majetku, ale pre účely
posúdenia zhoršenia vymožiteľnosti nároku veriteľa je významné aj posúdenie charakteru pohľadávok
evidovanýchvmajetkudlžníka.Nákladybudúcichobdobíjepritompotrebnéchápaťzpohľaduhmotného
práva napr. ako preddavok (v danej veci napr. nájomné, ktorý sa spotrebuje až v období ďalších
zmluvne dojednaných rokov). Tieto sú účtovne vedené na pohľadávkovom účte (účet 381, náklady

budúcich období), i keď ide o „náklad“. Účtovníctvo sa totiž vedie v časovej a vecnej súvislosti a ak
podnikateľ zaplatil platbu vopred na budúcu dodávku, čo bude jeho náklad až v budúcnosti, aktuálne
je takýto náklad vedený účtovne ako pohľadávka voči jeho dodávateľovi. K termínu spotreby sa náklad
budúcich období alebo jeho časť preúčtuje z pohľadávok (tzn. z majetku) do nákladov. Náklady budúcich
období sú tak špecifická časť pohľadávok (fakticky náklady budúcich období podnikateľa, vynaložené

vopred) viazaných na zmluvný vzťah, ktorý preddavkujú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však
nevyplýva,akosasúdprvejinštanciesprostriedkamiprocesnéhoútokužalobcuvysporiadal,keďzávero
dostatku majetku dlžníka na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu vyvodil výlučne z účtovne vykázaného
majetku dlžníka vo výške 261.233,- Eur bez zohľadnenia štruktúry tohto majetku a posúdenia, či
dochádza alebo nedochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky na

takomto majetku. Záver, či odporovateľný právny úkon medzi dlžníkom a treťou osobou je zároveň tzv.
ukracujúci právny úkon vo vzťahu k veriteľovi, nie je závislý od toho, či jeho uskutočnením objektívne
došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, ale od toho, či aj po vykonaní odporovateľného právneho úkonu a
s ním spojenom dopade na štruktúru majetkovej sféry dlžníka, došlo alebo nedošlo ku kvalifikovanému
zmenšeniu majetku. Odporovateľný právny úkon je ten úkon, ktorý ukracuje veriteľa v možnosti reálne

dosiahnuť uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z majetkovej sféry dlžníka, hoci nebyť tohto
úkonu, z majetkovej sféry dlžníka by sa uspokojil.

31. Odvolací súd zároveň poukazuje na zmätočnosť napadnutého rozhodnutia aj vo vzťahu k posúdeniu
okamihu ekvivalentnosti úkonu, keď z rozhodnutia na jednej strane vyplýva, že pre účely úspešnosti

procesnej obrany žalovaného vychádzal z údajov účtovnej závierky k 31.12.2015, avšak pre účely
vyhodnotenia neúspechu procesného útoku žalobcu vychádzal z toho, že ani prípadná konštatácia
nedostatku majetku dlžníka k 31.12.2015 (ktorý sa v konaní nepreukázal) nepreukazovala, že dôvodom
nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný právny úkon. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva,ktorý časový okamih pre posúdenie, že úkon dlžníka ukrátil vymožiteľnosť jeho pohľadávky, súd prvej
inštancie považoval za rozhodný, či išlo k okamih uzatvorenia zmluvy alebo okamih, kedy prišlo k
vyvedeniu nehnuteľností z majetku dlžníka, alebo posudzoval stav majetku k 31.12.2015. Aj keď dlžník

uskutočnením právneho úkonu prejavil vôľu previesť ju na inú osobu a keby tým aj sledoval ukrátenie
uspokojenia pohľadávky veriteľa, okamih uskutočnenia úkonu je rozhodujúci len pre posúdenia úmyslu
dlžníka, pre účely posúdenia ukrátenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky je rozhodujúci okamih, kedy
prišlo k vyvedeniu nehnuteľností z majetku dlžníka, teda okamih povolenia vkladu vlastníckeho práva
v prospech nadobúdateľa. Rozhodným okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových

veci, práv alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť; pri nehnuteľnostiach zapisovaných do
katastra nehnuteľností je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností
(NSČR sp. zn. 21Cdo/4333/2007).

32. Napokon ako dôvodnú odvolací súd posúdil tiež námietku rozporu rozhodnutia s § 217 ods. 1
CSP, ktorá má spočívať v tom, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zohľadnil

skutočnosti, ktoré nastali v čase po jeho vyhlásení, keďže odvolanie vo veci sp. zn. 32 Cb/93/2016
bolo podané až po vyhlásení napadnutého rozsudku, v čase vyhlásenia rozsudku tieto skutočnosti ešte
neexistovali, a teda súd prvej inštancie na ne nemohol prihliadať. Uvedené pochybenie je však vzhľadom
na vyššie uvedené nedostatky bez vplyvu na rozhodnutie odvolacieho súdu v merite.

33. Odvolací súd z vyššie vysvetlených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude
v intenciách vyššie uvedeného opätovne vec prejednať a znovu vo veci rozhodnúť. Povinnosťou súdu
prvej inštancie bude vysporiadať sa s argumentáciou oboch strán sporu týkajúcou sa podstatných

sporných otázok tak, aby nové rozhodnutie vo veci poskytlo náležité a presvedčivé odpovede na všetky
podstatné otázky súvisiace s meritom veci, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Súd prvej
inštancie pritom bude v novom konaní dôsledne dbať na rozdelenie dôkazného bremena, najmä v
prípade právnej domnienky existencie určitej skutočnosti (dôkazné bremeno existencie vymáhateľnej
pohľadávky, existencie dlžníkovho úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený nesie veriteľ, avšak úmysel

dlžníka ukrátiť veriteľa zákon v danej veci predpokladá a dôkazné bremeno preukázania opaku zaťažuje
druhú stranu (§ 42a ods. 4 OZ). V písomnom vyhotovení rozhodnutia zohľadní len skutočnosti, resp.
stav ku dňu jeho vyhlásenia, bez ohľadu na skutočnosti, ktoré nastali v medziobdobí medzi vyhlásením
rozhodnutia a jeho písomným vyhotovením (§ 217 ods. 1 CSP). Svoje nové rozhodnutie vo veci je súd
prvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.

34. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

35. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, preto o náhrade trov súd prvej inštancie rozhodne v novom rozhodnutí o veci.

36. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).