Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoCsp/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7618205138
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7618205138.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.
Jany Dudíkovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom v
Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 47967692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková,
PhD., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Martinčekova 13, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A.XXX/XX,C.a2.D.B.,nar.X.X.XXXX,bytomA.XXX/XX,C.,ozaplatenie533,92eurspríslušenstvom,

oodvolanížalobcuprotirozsudkuzodňa20.9.2022č.k.9Csp/131/2018-200vzneníopravnýchuznesení
zo dňa 17.10.2022 č. k. 9Csp/131/2018-214 a zo dňa 5.12.2023 č. k. 9Csp/131/2018-240 Okresného
súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v znení opravných uznesení v napadnutých výrokoch IV. a V. a v rozsahu zrušenia
vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom
v znení opravných uznesení žalovaného v 1. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 27,19 eur (I.),
žalovanýchv1.a2.radezaviazalspoločneanerozdielnezaplatiťžalobcovisumu27,19eur(II.),konanie
čiastočne čo do zaplatenia úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 533,92 eur od 1.8.2018
do zaplatenia a čo do zaplatenia poplatkov v sume 28,65 eur zastavil (III.), v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol (IV.) a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (V).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) domáhal
zaplatenia sumy 533,92 eur, dlžných úrokov z istiny vo výške 633,30 eur, zmluvného úroku vo výške
25,90 eur zo sumy 533,92 eur od 1.8.2018 do zaplatenia, zákonného úroku z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 533,92 eur od 1.8.2018 do zaplatenia, bankových poplatkov vo výške 28,65
eur a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že dňa 6.3.2013 bola medzi žalobcom ako

veriteľom a právnou predchodkyňou žalovaných - poručiteľkou (E. B.) ako dlžníčkou uzatvorená Zmluvu
o úvere dostupná pôžička č. 1357727330 (ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Obchodné podmienky,
Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník poplatkov), na základe ktorej jej boli poskytnuté peňažné
prostriedky vo výške 650,00 eur a ktoré sa zaviazala v stanovenej lehote vrátiť, zaplatiť úroky, poplatky
a iné peňažné plnenia. Právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) vyzval dlžníčku na splatenie
úveru výzvou zo dňa 2.11.2015 a nakoľko na výzvu nereagovala, pristúpil k vyhláseniu predčasnej

splatnosti úveru dňa 18.11.2015, ktoré prevzala dňa 23.11.2015. Žalovaná suma predstavovala rozdiel
poskytnutého úveru vo výške 650,00 eur a úhrad započítaných na istinu úveru vo výške 116,08 eur.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledujúci skutkový stav: dňa
6.6.2013 bola medzi právnym predchodcom žalobcu Poštová banka, a.s., Bratislava ako veriteľom
a predchodkyňou žalovaných E. B. ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o úvere dostupná splátka č.

1357727330, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 650,00 eur, s výškou mesačnej splátky
21,00 eur v počte splátok 60, k 15. dňu v mesiaci, s dátumom konečnej splatnosti dňa 15.6.2018,s úrokovou sadzbou 29,50 %, ročnou percentuálnou mierou nákladov banky 38,65 %, priemernou
hodnotou RPMN 43,52 %. Podľa stavu úveru ku dňu 31.7.2018 bol predchodkyňou žalovaných čerpaný
úver vo výške 650,00 eur, na splatenie ktorého uhradila v splátkach celkove sumu 413,44 eur. Výzvou

na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 2.11.2015 právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.)
vyzval predchodkyňu žalovaných na úhradu dlžnej sumy vo výške 214,15 eur, v ktorej bola zároveň
upozornená,žeaknedôjdekúhradedlžnejsumy,bankajeoprávnenávyhlásiťúverpredčasnesplatným.
Výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 18.11.2015 z dôvodu porušenia ustanovení úverovej zmluvy
podstatným spôsobom sa stal úver predčasne splatným a veriteľ vyzval dlžníčku na úhradu dlžnej sumy

vo výške 697,43 eur.

4. Uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 13D/168/2016-111 zo dňa 8.7.2021 bolo
ukončené dedičské konanie po nebohej E. B., v ktorom bol prejednaný aj dlh - pohľadávka veriteľa
Poštová banka, a.s., Bratislava z titulu nesplateného úveru v zmysle Zmluvy o úvere č. 1357727330 zo
dňa 6.6.2013 vo výške 533,92 eur s príslušenstvom, ktorý bol titulom bezpodielového spoluvlastníctva

prikázaný vo výške 266,96 eur s príslušenstvom manželovi poručiteľky A. B.. Následne bola určená
všeobecná hodnota majetku poručiteľky v sume 2.250,00 eur, výška dlhov poručiteľky v sume 2.056,57
eur a čistá hodnota dedičstva v sume 193,43 eur. Podľa schválenej dedičskej dohody pohľadávku
veriteľa(Poštovábanka,a.s.)ztitulunesplatenéhoúveruspodielomv1nadobudlidedičia(A.B.aD.B.).

5. Pôvodným návrhom sa žalobca domáhal aj zaplatenia zákonného úroku z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 533,92 eur od 1.8.2018 do zaplatenia a zaplatenia poplatkov vo výške 28,65 eur.
Podaním zo dňa 30.3.2022 žalobca upravil petit podanej žaloby, ktorým navrhol rozhodnúť už len o istine
a zmluvnom úroku, preto súd konanie čiastočne zastavil.

6. Na takto ustálený skutkový stav súd aplikoval ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 54
ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 1 ods. 1, § 2
ods. 1, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z .z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, právne posúdil vzťah medzi stranami ako spotrebiteľský
a z dôvodu postúpenia pohľadávky bankou žalobcovi sa v úvode zaoberal otázkou vecnej legitimácie

žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a uviedol, že k postúpeniu
pohľadávky z predmetnej zmluvy o úvere došlo dňa 20.12.2018 (t. j. po konečnej splatnosti celého
úveru podľa uvedenej zmluvy, ktorá mala nastať dňa 15.06.2018). Taktiež poukázal na to, že pred
postúpením pohľadávky bola predchodkyňa žalovaných vyzvaná k úhrade celej dlžnej sumy a to výzvou
na úhradu dlžnej sumy zo dňa 18.11.2015, ktorú považoval aj za výzvu v súlade s ust. § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Cdo/169/2020 zo dňa 27.1.2022), čím konštatoval, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným
subjektom v tomto spore.

7. Následne sa súd zaoberal tým, či predmetná zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle

ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. konštatujúc, že bola uzavretá v písomnej forme, sú v nej
uvedené zmluvné strany identifikačnými údajmi vyžadovanými zákonom, termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, suma úveru, ako aj celková výška nákladov dlžníka, výška mesačnej splátky
a celkový počet splátok, dátum splatnosti prvej splátky a splatnosť ďalších mesačných splátok, ročná
úroková sadzba je v zmluve určená vo výške 29,50 % (podľa štatistických údajov o priemerných

úrokových sadzbách z úverov na internetovej stránke NBS v mesiaci marec 2013 bola priemerná
úroková sadzba u spotrebiteľských úverov od 1 do 5 rokov poskytovaných bankami 13%), čím
skonštatoval podstatné prekročenie tejto priemernej úrokovej sadzby a takto dojednaný úrok považuje
za rozporný s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu považoval ustanovenie úverovej zmluvy v časti
dohodnutých úrokov za neplatné.

8. V súvislosti so splnením povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy konať v zmysle ust. § 7 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy súd uviedol, že žalobca
nepreukázal skutočnosť, aby pred uzatvorením predmetnej zmluvy si overoval príjmy pôvodnej dlžníčky

a zisťoval výšku jej výdavkov, t.j. aby riadne posudzoval schopnosť splácať úver z údajov o sociálno-
ekonomickej situácii spotrebiteľa a to aj s poukazom na to, že životné minimum plnoletej fyzickej osoby
v čase uzatvorenia zmluvy bolo vo výške 194,58 eur, t.j. vyššie ako samotný príjem pôvodnej dlžníčky,
čím nemal preukázané, aby právny predchodca žalobcu postupoval s odbornou starostlivosťou priposkytovaní daného úveru, čo považoval za hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 citovaného
zákona a predmetný úver považoval za bezúročný a bez poplatkov.

9. V závere skonštatoval, že žalobca má nárok na vrátenie sumy, ktorá reálne na základe zmluvy
bola poskytnutá pôvodnej dlžníčke (t.j. sumy 620,13 eur) z dôvodu, že podľa stavu úveru, peňažné
prostriedky boli ňou čerpané po započítaní sumy 29,87 eur, ktorá predstavuje poplatok za poskytnutie
úveru v hotovosti a nakoľko pôvodná dlžníčka uhradila na splatenie úveru celkovo sumu 413,44 eur, t.j.
19 mesačných splátok po 21,76 eur, rozdiel medzi poskytnutým úverom a sumou uhradenou na jeho

splatenie predstavuje 206,69 eur.

10. Následne s poukazom na ust. § 54a Občianskeho zákonníka sa súd zaoberal tým, či nárok
žalobcu nie je premlčaný a poukazujúc na mimoriadnu splatnosť úveru k 18.11.2015 uviedol, že
splátky splatné pred zosplatnením úveru sa premlčujú samostatne. S poukazom na podanie žaloby
dňa 25.8.2018, splátky splatné do 25.8.2015 posúdil ako premlčané t. j. splátky splatné k 15.8.2015

a uviedol, že do splatnosti tejto splátky mala byť zo strany pôvodnej dlžníčky uhradená suma 565,76
eur t. j. 26 mesačných splátok (splatné splátky od 15.7.2013 do 15.8.2015) a nakoľko pôvodná
dlžníčka uhradila sumu 413,44 eur, t.j. splátky v celkovej výške 152,32 eur posúdil ako premlčané.
Skonštatoval, že pôvodná dlžníčka mala žalobcovi uhradiť sumu 54,37 eur (620,13 eur - poskytnutý úver
mínus 413,44 eur - zaplatená suma úveru pôvodnou dlžníčkou mínus 152,32 eur - premlčané splátky

úveru).Povyporiadaníbezpodielovéhospoluvlastníctvavrámcidedičskéhokonania,manželporučiteľky
nadobudol v dedičskom konaní dlh z úverovej zmluvy zo dňa 6.6.2013 spoločne so žalovaným v 2. rade
ako dedičom nebohej, preto súd zaviazal žalovaného v 1. rade k úhrade sumy 27,19 eur (polovica zo
sumy 54,37 eur, ktorá predstavuje dlh pôvodnej dlžníčky) a oboch žalovaných k úhrade sumy taktiež
vo výške 27,19 eur.

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods.
1 a CSP a nakoľko žalovaní si náhradu trov konania neuplatnili a trovy konania im nevznikli, preto súd
žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie (vo výroku IV.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a v úvode sa nestotožnil so
záverom súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu, že ročná percentuálna miera nákladov
spolu s úrokovou sadzbou neboli v zmluve uvedené v neprospech spotrebiteľa a rovnako nesúhlasil
so záverom súdu týkajúcim sa skúmania bonity, konštatujúc, že v prípade právneho predchodcu

žalovaných bola skúmaná bonita, poukazujúc pritom na zmluvu o úvere, kde je vypísaný zamestnávateľ
právneho predchodcu žalovaných, pričom v tejto súvislosti podotkol, že právny predchodca žalobcu
bol bankový subjekt, ktorý si v každom prípade preveruje osobu, ktorej poskytne úver. Ďalej sa
nestotožnil so záverom súdu ohľadom premlčania jednotlivých splátok, s poukazom na začatie konania
pred účinnosťou § 54a Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho súd nemohol na premlčanie nároku

prihliadať ex offo a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 879v zákona č. 40/1964 Zb. Občianky zákonník
ako ustanovenie intertemporálnej povahy, ktorého účelom je za účinnosti neskoršej právnej úpravy
(lex posterior) upraviť právne vzťahy, ktoré vznikli počas pôsobenia skoršej právnej úpravy (lex prior)
a ktoré určujú vzájomný vzťah týchto úprav. V tejto súvislosti poukázal aj na zákaz retroaktivity
právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL.ÚS

16/95, PL.ÚS 25/05). V ďalšom bode odvolania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky, v zmysle ktorého ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno
ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (sp. zn. 23Cdo/1201/2009) a ktorá je
dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno jej poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k
jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek

zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody
a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od
povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti
zaviazal dobrovoľne a s vedomím jej rozsahu. V nadväznosti na uvedené mal za to, že pod zámienkou
narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom

zákona alebo dokonca prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ dochádza k narušeniu princípu
rovnosti strán a legitimita takýchto legislatívnych „úsluh“ slabším zmluvným stranám sa odvodzuje od
predpokladu, že sú na trhu znevýhodnení silnejším ekonomickým postavením ich spolu kontrahenta, t.j.
dodávateľa. Ďalej argumentoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy,aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu
jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, konštatujúc zároveň, že zmluvu uzavrel dobrovoľne, bez
pripomienok a nátlaku.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 v spojení s § 367 ods. 2 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385
ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 a 2 CSP z hľadísk uplatnených

odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok v napadnutom
výroku IV. a súvisiacom výroku o trovách zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. Žalobca v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov nastolil predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie ohľadom určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, ktoré namietal s dôrazom na skutočnosť, že pred uzavretím zmluvy si jeho

právny predchodca splnil povinnosť skúmať bonitu klienta a závery (o bezúročnosti a bezpoplatkovosti)
spochybnil tiež v kontexte (ne)správne určenej výšky ročnej percentuálnej miery nákladov i úrokovej
sadzby, ktoré podľa jeho posúdenia nevyznievali v neprospech spotrebiteľa.

15. Súčasne namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorým časť nároku

žalobcu posúdil ako premlčanú aplikujúc ust. § 54a Občianskeho zákonníka.

16. Odvolací súd konštatuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie ohľadom premlčania časti
nároku žalobcu a k uvedenému odvolaciemu dôvodu uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

17. V prejednávanom spore súd prvej inštancie správne posúdil vzťah medzi stranami založený zmluvou
o spotrebiteľskom úvere ako spotrebiteľský, a preto správne na daný zmluvný vzťah aplikoval právnu
úpravu o ochrane spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch,
skúmajúc zároveň, či zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských

úveroch, vrátane skúmania splnenia povinnosti žalobcu skúmať bonitu klienta pred uzavretím zmluvy.
Správne sa tiež zameral na posúdenie, či v zmluve dohodnutá úroková sadzba neprekračuje najvyššiu
prípustnú výšku odplaty a zohľadňujúc skutočnosť, že v priebehu sporu došlo k postúpeniu pohľadávky
skúmal, či postúpenie pohľadávky má účinky platného postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 CSP a
dospel k správnemu záveru, že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu v predmetnom spore.

18. Vo vzťahu k prvej odvolacej námietke, ktorú žalobca smeroval proti záverom súdu prvej inštancie
o porušení povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, odvolací
súd v úvode konštatuje správny postup súdu prvej inštancie, ktorým sa v rámci rozhodovania o žalobou

uplatnenom nároku zameral aj na posúdenie, či si žalobca (jeho právny predchodca F. G., H.) pred
uzavretím úverovej zmluvy splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 7 zákona o spotrebiteľských
úveroch, spočívajúcu v preverení bonity klienta pred uzavretím úverovej zmluvy a zároveň sa
stotožňuje s jeho záverom, ktorým vyslovil, že pôvodný veriteľ si pred uzavretím úverovej zmluvy
nesplnil svoju povinnosť a neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť právnej predchodkyne

žalovaných splácať úver. Z obsahu spisu má odvolací súd preukázané, že žalobca (resp. jeho právny
predchodca) v rámci kontraktačného procesu s odbornou starostlivosťou neposúdil platobnú schopnosť
právnej predchodkyne žalovaných splácať úver, nakoľko zo žiadneho z predložených podkladov
nevyplýva výška právnou predchodkyňou žalovaných deklarovaného invalidného dôchodku. Dokonca
ani z vyjadrenia zo dňa 26.4.2022, ktorým bol žalobca vyzvaný na preukázanie, akým spôsobom si

pôvodný veriteľ splnil svoju povinnosť skúmať bonitu klienta nevyplýva, aby tieto skutočnosti osvedčil,
nakoľko v nej uviedol, že „deklarovaný druh dôchodku žiadateľky banka overila z externého nezávislého
zdroja, výšku dôchodku banka overila na základe vizuálnej kontroly výmeru o dôchodku, ktorý by mal byť
súčasťou dokumentácie, a akceptovala dôchodok vo výške 165,- eur“. Z obsahu predmetného podanianemožno zároveň vyvodiť, aké výdavky mala žiadateľka o úver, čím posudzovanie schopnosti splácať
úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch a výdavkoch možno považovať za hrubé porušenie povinnosti,
ktorého následkom sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

19. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že pôvodný veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity
klientaakospotrebiteľavzmysleust.§7ods.1vspojenísust.§11ods.2vetadruházákonač.129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úverov v znení neskorších predpisov, čím správne posúdil predmetný úver ako

bezúročný a bez poplatkov.

20. Na podporu záverov o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru odvolací súd zároveň poukazuje na
správnosť postupu súdu prvej inštancie z hľadiska skúmania náležitostí úverovej zmluvy, pri ktorom súd
dospel k správnemu záveru, že úroková sadzba dohodnutá v zmluve je neprimerane vysoká (29,50
%), čím správne posúdil (aj) z dôvodu neprimerane vysokého zmluvného úroku predmetný úver ako

bezúročný a bez poplatkov, ktoré dojednanie robí túto časť zmluvy neplatnou, poukazujúc pritom na
štatistické údaje o priemerných úrokových sadzbách z úverov na internetovej stránke Národnej banky
Slovenska v mesiaci marec 2013, ktorá bola 13 % a prihliadajúc zároveň na ustálenú judikatúru súdov,
podľa ktorej sú úroky akceptovateľné, pokiaľ neprekročia dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby za
úvery poskytované bankami.

21. Z uvedených zistení možno dospieť k záveru, že odvolateľ v rámci svojej odvolacej argumentácie,
ktorou mienil dosiahnuť priznanie aj úrokov z úveru nemohol tento účinok s poukazom na neplatné
dojednanie o zmluvnom úroku docieliť.

22.Kďalšímodvolacímnámietkamžalobcuohľadomtvrdení,žeajochranaspotrebiteľamásvojemedze
a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti,
odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide

o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky
z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11,
zo 7. decembra 2017, Banco Santander, C-598/15). Súdny dvor takisto rozhodol, že vzhľadom na toto
nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že nekalé

podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie
smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktorú
nastolila zmluva, skutočnou rovnováhou, ktorá má znova zaviesť rovnosť medzi zmluvnými stranami.
S cieľom zabezpečiť túto ochranu môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, nezávislým od samotných zmluvných strán. Vo

svetle týchto úvah Súdny dvor rozhodol, že v rámci úloh vnútroštátneho súdu na základe ustanovení
smernice 93/13, je tento súd povinný ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (rozsudky z 26.
októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, ako aj z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11).

23. Civilný sporový poriadok vychádza z objektívnej hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti
dodávateľa a spotrebiteľa, ktorú musí súd kompenzovať uplatnením osobitných procesných postupov
divergentných od všeobecných procesných inštitútov sporového konania, inak by nebol naplnený účel
sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych
práv. Z uvedených dôvodov možno konštatovať, že ochrana poskytnutá spotrebiteľovi je v predmetnom

spore primeraná a adekvátna a nevybočuje z limitov, aké možno spotrebiteľovi v danom type sporu
poskytnúť.

24. Napokon odvolaciu námietku smerujúcu proti záverom súdu prvej inštancie o premlčaní časti nároku
v kontexte tvrdení žalobcu, ktorý uplatnenie ust. § 54a Občianskeho zákonníka namietal s poukazom

na ust. § 879v OZ vyhodnotil odvolací súd ako opodstatnenú so zreteľom na skutočnosť, že súd
prvej inštancie na vec aplikoval zákonné ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do
Občianskeho zákonníka doplnené dňom 5.12.2018, kedy vyšiel v Zbierke zákonov pod č. 343/2018 Z.z. zákon z 27. novembra 2018, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov.

25. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou argumentáciou odvolateľa, že postup súdu, ktorý aplikoval
uvedené ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka v konaní začatom pred 5.12.2018, je v rozpore
so zákonnou úpravou vyplývajúcou z ust. § 879v Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého konanie,
predmetom ktorého je pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, začaté pred účinnosťou tohto
zákona, sa dokončí podľa doterajších predpisov.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie v prejednávanej veci podľa potvrdenia z elektronickej podateľne
začalo dňa 24.8.2018, teda pred nadobudnutím účinnosti ust. § 54a Občianskeho zákonníka, čím je na
predmetný spor uvedené ustanovenie neaplikovateľné. Aj napriek uvedenému, súd citované zákonné
ustanovenie aplikoval a na jeho základe rozhodol o premlčaní časti nároku žalobcu (splátok splatných od
15.7.2013 do 15.8.2015). Vychádzajúc z dátumu podania žaloby a s prihliadnutím na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS 11/2016 zo dňa 7.2.2018, v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie neexistovala taká platná a účinná právna úprava, ktorá by umožňovala súdu prihliadať k
premlčaniu nárokov zo spotrebiteľských zmlúv aj bez námietky premlčania vznesenej dlžníkom, t.j. len
z úradnej (ex offo) povinnosti súdu.

27. V prípade, ak by v tomto štádiu konania (dokazovania) odvolací súd sám vo veci konal a rozhodol,
došlo by k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, pretože odvolací súd by svoje rozhodnutie založil
na skutočnostiach, ktorými sa pred ním rozhodujúci prvoinštančný súd v znení platnej právnej úpravy
nezaoberal. Strany sporu by v tomto prípade nemali možnosť podať riadny opravný prostriedok a
nepochybne by sa im tak odňalo právo domáhať sa nápravy rozhodnutia vydaného v jednej inštancii.

Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôdnemožnozúžiťibanaprávonaskončenievecivprimeranejlehoteajzacenuporušeniaostatných
práv, ktoré sú jeho súčasťou.

28. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie časti žalobou uplatneného nároku, pri posúdení

dôvodnosti ktorého súd prihliadol na premlčanie jeho časti aplikáciou ust. § 54a OZ, ktoré však v čase
podania žaloby netvorilo súčasť právneho predpisu, tento nedostatok nebolo možné efektívne napraviť
v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389
ods. 1 písm. c) CSP neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu výroku, ktorým súd
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (IV. výrok) a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods.

3 CSP) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

29. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyšli (vyjdú)
v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri
právnom posudzovaní veci vyjde z názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) tak, ako ho vyjadril v

tomto uznesení. K tomu v intenciách v tomto uznesení vytknutých nesprávností vyvodí zodpovedajúce
skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám uplatniť i ďalšie prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi, ktoré strany
navrhli alebo ešte navrhnú v ďalšom priebehu konania, súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne.
Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal

sovšetkýmiskutkovoaprávnerelevantnýmiotázkamiriešenýmivkonaníaargumentmisporovýchstrán.

30. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o nároku strán na náhradu trov konania,
vrátane trov tohto odvolacieho konania (§396 ods. 3 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).