Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4324203225
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4324203225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov senátu

JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE,
so sídlom Česká republika, Břeclav, Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, IČO: 04 355 211, zastúpený
advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom Bratislava, Majerníkova 3479/3A, IČO: 42 185
190, proti žalovanej: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., C. D. XXXX/XX, o zaplatenie 350,- eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 5Csp/36/2024 – 56 zo
dňa 11. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu
trov konania proti žalobcovi. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 1 ods. 1, § 1 ods. 3
písm. l), § 2, § 11 ods. 3, § 20 ods. 1, § 24 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného
v čase uzavretia úverovej zmluvy, ako aj článok 17 ods. 1, 2, článok 18 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych

a obchodných veciach, článok 3 ods. 1, článok 6 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a tiež ustanovenia § 39, §
451ods.1,2,§457,§100ods.1,2,§107ods.1,2,§52ods.1,3,4,§54aObčianskehozákonníkaa§1a
ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podal na tunajší súd žalobu, ktorou sa domáhal

proti žalovanej zaplatenia peňažnej sumy vo výške 350,- eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že
v zmysle Smlouvy o zápůjčce č. 616402 sa žalovaná prostredníctvom webovej stránky E. registrovala a
požiadala žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 350,- eur. Pri registrácii uviedla žalovaná svoje osobné
údaje s tým, že po odoslaní žiadosti o poskytnutie úveru potvrdila, že súhlasí s takouto zmluvou, ako aj
všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Okrem toho žalovaná potvrdila, že údaje, ktoré žalobcovi
ako veriteľovi poskytla, sú pravdivé a úplné. Žalobca ďalej uviedol, že na základe tejto zmluvy zo dňa
24.09.2021 uzatvorenej podľa českého právneho poriadku a to § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb.

Občanský zákoník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úveru ako veriteľ poskytol žalovanej
ako dlžníkovi úver vo výške 350,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi
spojenými s úverom vo výške 100,- eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 450,- eur, a to do 28 dní
odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle uzavretej zmluvy sú celkové náklady spojené s úverom tvorenévýlučnou odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 100,- eur. Keďže žalovaná neplnila riadne a včas svoj
záväzok v zmysle uzavretej zmluvy, stal sa jej dlh splatný, a to dňa 22.10.2021, pričom dňa 01.07.2024
bola žalovanej prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu s

tým, že žalovaná nevykonala žiadnu platbu.

3.Súdprvejinštancievecprejednalnanariadenompojednávaníatovzmysle§180CSPvneprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu a žalovanej a vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov, z ktorých
zistil nasledovný skutkový stav:

3.1. Žalobca a žalovaná uzavreli dňa 24.09.2021 zmluvu o úvere č. 616402, kde žalobca vystupoval
ako veriteľ a žalovaná ako dlžník. Táto zmluva bola uzavretá podľa českých právnych predpisov a to
zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník, ako aj zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru.
Na základe tejto zmluvy a žiadosti žalovanej ako spotrebiteľa sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej
peňažné prostriedky formou bezúčelového úveru a žalovaná sa zaviazala úver vrátiť, ako aj zaplatiť

odmenu formou odplaty za poskytnutie úveru. Podľa úverovej zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo
výške 350,- eur, pričom išlo o bezúčelový, nezáväzný, jednorazový úver čerpaný bezhotovostne s tým,
žeúrokovásadzbaboladohodnutávovýške0%apoplatokzaposkytnutieúveruboldojednanývovýške
100,- eur ako odmena. Splatnosť úveru mala nastať dňa 22.10.2021 a doba trvania spotrebiteľského
úveru bola dohodnutá 28 dní. Celková výška úveru tak predstavovala sumu 350,- eur a celková čiastka,

ktorú mal spotrebiteľ - žalovaná zaplatiť, predstavovala sumu 450,- eur. RPMN /RPSN/ predstavovala
2547,14 %. Súčasťou tejto zmluvy boli aj prílohy a to všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Spotrebiteľ - žalovaná zároveň prehlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy a že bola pred uzavretím
zmluvy oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Zo všeobecných podmienok
poskytnutia úveru okrem iného vyplývalo, že žalobca je oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť,

ktorej predmetom podnikania je okrem iného aj poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského
úveru podľa zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Podľa článku 04. týchto podmienok sa
na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru použijú
ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia Občanského zákoníka,
Zákona o spotřebitelském úvěru, ako aj zákona č. 634/1992 Sb. o ochraně spotřebitele v znení

neskorších predpisov. Právna zástupkyňa žalobcu vyzvala žalovanú dňa 01.07.2024 na okamžité
uhradenie dlžoby pred začatím súdneho konania v celkovej výške 769,76 eura, ako aj trov právneho
zastúpenia, a to najneskôr do 15.07.2024. Podľa výpisu z Obchodného registra vedeného Krajským
súdom v Brne je žalobca zapísaný v takomto registri ako právnická osoba a to s predmetom podnikania
- poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie ďalej zistil z výpisu z

Obchodnéhovestníka,ženažalovanúnebolvyhlásenýkonkurzaanioddlženie.ZupozorneniaNárodnej
banky Slovenska na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST SE ponúkajúcej pôžičku prostredníctvom E.
zo dňa 09. augusta 2018 okrem iného vyplývalo, že NBS upozorňuje na činnosť žalobcu, pretože nemá
žiadnepovolenienaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovainýchúverovapôžičiekprespotrebiteľovna
územíSlovenskejrepubliky.Zároveňzlistinnéhodôkazu(čl.52)vyplývalprehľadsubjektovoprávnených

poskytovať spotrebiteľské úvery na území SR s tým, že žalobca nie je zapísaný v takomto zozname.

4. Po vykonaní dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou bola
uzavretá zmluva o úvere prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie podľa českého právneho
poriadku a to zák. č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru.

V zmysle tejto zmluvy bol veriteľ - žalobca povinný poskytnúť na žiadosť žalovanej ako spotrebiteľa
peňažné prostriedky formou bezúčelového úveru a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté finančné
prostriedky, ako aj zaplatiť veriteľovi odmenu - odplatu za poskytnutie úveru. Následne žalobca poskytol
žalovanej úver v rozsahu 350,- eur bezhotovostným prevodom na jej účet. Súd sa najskôr zaoberal,
či má právomoc vo veci konať vzhľadom na skutočnosť, že ide o cezhraničný spor, pretože žalobca

má sídlo v inom členskom štáte Európskej únie ako žalovaná. Tiež sa súd zaoberal aj skutočnosťou,
aké rozhodné právo na predmetný spor je potrebné aplikovať, keďže ide o spor s cudzím prvkom s
tým, že strany sporu si vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru dohodli aplikáciu právneho
poriadku Českej republiky. Súd po preskúmaní listinných dôkazov dospel však k záveru, že zmluva, ako
aj všeobecné podmienky boli uzavreté podľa právneho poriadku Českej republiky, avšak neobsahujú

výslovne jasné určenie voľby práva. Okrem toho zmluva a predmetné podmienky boli vopred pripravené
žalobcom a žalovaná nemohla ovplyvniť ich obsah, ale musela ich prijať ako celok alebo odmietnuť.
Dojednanie o rozhodnom práve /právny poriadok Českej republiky/ sa nachádza len vo všeobecných
podmienkach, ktoré boli prílohou k zmluve o úvere, pričom tie boli vyhotovené pred kontraktáciouzmluvných strán predmetnej zmluvy. Žalovaná tak nemala reálnu možnosť ovplyvniť rozhodné právo, a
preto takéto určenie rozhodného práva nebolo možné považovať za voľbu práva podľa článku 6 ods.
2 Nariadenia Rím I. Samotný odkaz v zmluve na zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákon č.

257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru nebol podľa názoru súdu dohodou o voľbe práva. Keďže nebolo z
predloženej zmluvnej dokumentácie a zmluvných podmienok zrejmé, či žalovaná mala reálnu možnosť
ovplyvniť obsah takto uzavretej dohody o voľbe práva, tak ju nemožno považovať za platné uzavretú
a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná má postavenie spotrebiteľa a takáto dohoda je v
prospech žalobcu, nakoľko by sa zmluvný vzťah strán sporu spravoval právnym poriadkom štátu, v

ktorom vykonáva žalobca podnikateľskú činnosť. Z uvedených dôvodov bolo tak potrebné aplikovať
článok 6 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008, z ktorého vyplýva, že
bez ohľadu na ods. 1 si strany môžu v súlade s čl. 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa
požiadavku ods. 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu
poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade
absencie voľby bolo na základe ods. 1 rozhodným. Z uvedených dôvodov tak súd nepovažoval dohodu

o voľbe práva obsiahnutú v článku 4 všeobecných podmienok za platnú z dôvodu, že ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku dojednanú v neprospech žalovanej. S poukazom na článok 6 ods. 1 Nariadenia
Rím I sa tak úverová zmluva medzi žalobcom a žalovanou spravuje právnym poriadkom obvyklého
pobytu žalovanej, ktorá žije na území Slovenskej republiky s tým, že aj žalobca svoju obchodnú činnosť
smeruje na túto krajinu. Z tohto dôvodu tak súd aplikoval na daný právny vzťah normy slovenského

práva. Súd tiež dospel k záveru, že je daná právomoc slovenského súdu v zmysle článku 18 ods. 2
Nariadenia Brusel I, pretože žalovaná má preukázateľne ako spotrebiteľ bydlisko na území SR, pričom
aj samotný žalobca podal žalobu voči žalovanej na príslušný súd v SR. Súd ďalej z uzavretej zmluvy o
úvere zistil, že splatnosť úverového vzťahu nepresahuje tri mesiace, a preto nejde o spotrebiteľský úver
podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ale o krátkodobé poskytnutie finančných prostriedkov. Aj keď nešlo o

zmluvu o spotrebiteľskom úvere bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.
z. Zároveň žalobca pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pretože
z výpisu z Obchodného registra, ktorý predložil, vyplývalo, že predmetom jeho činnosti je okrem iného
aj poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru a z tohto dôvodu má v zmysle § 2 písm.
c) zákona o spotrebiteľských úveroch postavenie iného veriteľa, pretože ide o právnickú osobu, ktorá v

rámci svojho podnikania poskytuje úvery a spĺňa jednu z podmienok § 1 ods. 3 písm. c), f) a l) / úver
splatný v lehote do troch mesiacov/. Zároveň žalobca nie je bankou resp. pobočkou zahraničnej banky
a ani finančnou inštitúciou podľa osobitného predpisu, ktorá má povolenie na činnosť od NBS. Zmluva o
úvere má formulárový charakter, pričom jej obsah žalovaná nemohla ovplyvniť, musela ju prijať ako celok
s tým, že v konaní nebolo preukázané ani tvrdené, že by žalovaná ako fyzická osoba uzatvárala túto

zmluvu alebo čerpala finančné prostriedky na účely podnikania, povolania alebo zamestnania. Z tohto
dôvodu tak žalovaná má postavenie spotrebiteľa a medzi stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah.
Súd tiež vo verejne prístupnom registri NBS, ako aj z tlačovej správy zo dňa 09.08.2018 zistil, že žalobca
nemápovolenienaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovainýchúverovalebopôžičiekprespotrebiteľov
na území Slovenskej republiky s tým, že poskytuje tieto úvery bez príslušného povolenia. Keďže žalobca

nemal v čase poskytovania peňažných prostriedkov potrebné povolenie na území SR, pričom išlo o
iného veriteľa, tak podľa § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa na poskytnutý úver vzťahuje
aj ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý sankcionuje zmluvu o úvere, na
základe ktorej bol poskytnutý úver žalovanej bez povolenia na činnosť Národnou bankou Slovenska
neplatnosťou. Z vyššie uvedených dôvodov bola tak zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a

žalovanou aj podľa § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch neplatná pre porušenie zákona podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka, a preto žalobca nemá nárok na vrátenie finančných prostriedkov z titulu
zmluvy o úvere. Žalobca by mal nárok len na vrátenie peňažného plnenia z titulu neplatného právneho
úkonu, a to ako bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia je však možné sa domáhať v rámci subjektívnej premlčacej doby, ktorá je

podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka dvojročná a plynie odo dňa kedy sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalobca v konaní nepreukázal,
kedy presne poskytol žalovanej peňažné prostriedky, avšak podľa dátumu uzavretia zmluvy zo dňa
24.09.2021 možno odôvodnene predpokladať, že finančné prostriedky boli poskytnuté žalovanej takýto
deň uzavretia zmluvy, pričom žaloba bola doručená súdu až dňa 11.09.2024. Podľa názoru súdu tak už

okamihom vyplatenia finančných prostriedkov žalovanej a to dňa 24.09.2021 vedel žalobca o tom, že
mu vzniklo bezdôvodného obohatenie na strane žalovanej, pretože vedel, že poskytuje svoje finančné
služby na území SR bez povolenia NBS, v dôsledku čoho sú uzavreté úverové zmluvy neplatné. Súd
preto dospel k záveru, že žaloba bola podaná až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (kobdobnému právnemu názoru dospel aj Krajský súd v Nitre, v rozsudku pod sp. zn. 8CoCsp/23/2021 zo
dňa 20.01.2022), a to aj s poukazom na § 54a Občianskeho zákonníka, kedy je súd povinný prihliadať na
premlčanie z úradnej povinnosti. Z tohto dôvodu súd žalobu zamietol v celom rozsahu, pretože nárok bol

premlčaný. Súd zamietol žalobu žalobcu aj z dôvodu, že dojednaná odplata za úver presahuje najvyššie
prípustnú odplatu určenú v § 1a ods. 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., pretože tá pri poskytnutí
peňažných prostriedkoch na dobu kratšiu ako tri mesiace nesmie presiahnuť viac ako 30% ročne zo
sumyzmluvnedohodnutýchpeňažnýchprostriedkovavúverovejzmluvepredstavujedojednanáodplata
sumu 100 eur za 28 dní čo predstavuje 28,57% za necelý mesiac. Keďže túto časť zmluvy nie je možné

oddeliť od zvyšnej časti úverovej zmluvy, tak je neplatná celá zmluva, čo má za následok, že žalobca má
nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je však z vyššie uvedených dôvodov premlčané.
Zároveň poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 11.06.2019, sp. zn.: I. ÚS 246/2019 z ktorého
okrem iného vyplýva, že: "Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods.
1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok".

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, pretože žalovaná aj keď
bola úspešná v súdnom konaní v celom rozsahu, tak žiadne trovy jej nevznikli, resp. si neuplatnila nárok
na ich zaplatenie voči žalobcovi.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, odôvodňujúc ho dôvodmi podľa §

365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nedostatočným a nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súhlasil s tým, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je
spotrebiteľská, avšak nesúhlasil so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva.
Jediným dôvodom absolútnej neplatnosti smlouvy o úvěru bola podľa súdu skutočnosť, že žalobca nemá

oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike. Tento právny záver súdu
je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“)
- C-630/17 F. G. vs. Raiffeisenbank St. H. I. E. eGen zo dňa 14.02.2019, podľa ktorej článok 56
ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo
veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na

takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so
sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého
členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich
uzatvorenia. To znamená, že smlouva o úvěru nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie
spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ.

Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ignorujúc vyššie uvedené
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo žalovaného na spravodlivý proces a konal
by arbitrárne. "Rozhodnutie Súdneho dvora je pre súdy precedentne záväzné, a to odvtedy, ako je
uverejnené vo Vestníku Európskej únie v tom-ktorom jazyku členského štátu. Absencia uplatnenia pre
vec relevantnej judikatúry Súdneho dvora (v zmysle princípu prednosti, pozn.) je dostatočným dôvodom

na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu a zrušenie napadnutého rozhodnutia zo
strany ústavného súdu." (I. ÚS 462/2022). Preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v
okolnostiach danej veci ústavný súd nemohol inak, ako dospieť k záveru, že najvyšší súd v dôsledku
absencie reflektovania na závery uvedené v rozhodnutí Súdneho dvora č. C-485/19 z 22. apríla 2021
(LH proti Profi Credit Slovakia s. r. o., pozn.) vydaného pred rozhodnutím v predmetnej veci a len

strohým odvolaním sa na svoje pôvodné rozhodnutie (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2018,
pozn.), ktoré však už v danom čase nebolo súladné s uvedenou judikatúrou Súdneho dvora, neposkytol
sťažovateľke adekvátnu ochranu a porušil tak jej právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne
konanie. Okrem toho, žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom
prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju

činnosť (žalobca teda je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením,
nazákladektoréhoposkytujefinančnéslužbyvprostredíinternetu,atovoviacerýchjazykovýchverziách
(napr. aj českej – viď www.minihotovost.cz). S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike žalobca ďalej udal, že vo všeobecnosti je
potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ: - v kapitole 2 čl. 49

zakotvuje právo „usadiť sa“- zakazujú sa obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného
členského štátu na území iného členského štátu, zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania
obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného
členského štátu na území iného členského štátu; - v čl. 54 sa uvádza, že so spoločnosťami založenýmipodľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej
činnosti v Únii, sa pre účel tejto kapitoly zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi
príslušníkmi členských štátov; - v čl. 56 (predtým čl. 49) je uvedené právo na slobodné poskytovanie

služieb (na rozdiel od práva usadiť sa, právo na poskytovanie služieb sa uplatní bez potreby zakladať na
území iného členského štátu organizačnú zložku) - zakazuje sa obmedzovanie slobody poskytovania
služieb v rámci spoločenstva v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako
odberateľ služby. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie
môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby

v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku.
V prípade žalobcu bolo preto potrebné vychádzať zo všeobecných zásad zakotvených v Zmluve o
fungovaníEÚ,kdevčl.56sačlenskýmštátomEurópskejúniezakazujeobmedzovaťvoľnéposkytovanie
služieb spoločnosťami „usídlenými v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi sú osoby, ktorým
sú tieto služby určené.“ Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby
hostiteľská krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. K

rozoberanej problematike sa však tiež už dávnejšie vyjadroval SDEÚ a jeho názory smerujú k tomu,
že členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z
dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú
podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania na
poskytovanie spotrebiteľských úverov, a teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky) na

založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Rozhodnutie vo
veciC–76/90ManfredSäger-odsek12uvádza:„Článok49ZmluvyozaloženíEurópskehospoločenstva
požaduje nielen potláčanie diskriminácie osôb poskytujúcich služby na základe ich národnosti, ale i
zákaz akýchkoľvek obmedzení vrátane tých, ktoré sa uplatňujú bez rozlišovania poskytovateľov služieb
so zreteľom na ich národnosť, pokiaľ sú spôsobilé znemožniť alebo akokoľvek inak obmedziť činnosti

poskytovateľa služieb usídleného v inom členskom štáte EÚ, v ktorom podobné služby poskytuje v
súlade so zákonom.“ Pokiaľ ide o oprávnenie vykonávať dohľad, Európsky súdny dvor v rozhodnutí
Cassis de Dijon v zásade vyjadril, že domovská krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie
činnosti spoločnosti usídlenej na svojom území, ale dohliada i na jej všetky aktivity vrátane tých, ktoré
sú vykonávané na území iného členského štátu EÚ. Vo veci C–384/93 Alpine Investments, odsek 48,

Európsky súdny dvor k námietkam dotknutej spoločnosti týkajúcim sa porušenia jej práva na slobodné
poskytovanie služieb v rámci spoločného trhu EÚ uviedol, že domovský štát je najlepšie situovaný na
to, aby reguloval jej praktiky. Aj keby si prijímajúci štát želal zastaviť tieto praktiky alebo ich vykonávanie
podrobiť určitým podmienkam, nemôže to učiniť bez spolupráce s príslušnými orgánmi prvého štátu (t.j.
domovského). Podľa recitálu č. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) v súlade so
zmluvou vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru
a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšieho trhu s úvermi v oblasti
bez vnútorných hraníc má zásadný význam pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít. Zo skutočností
týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplývalo, že neexistuje žiaden priestor pre

prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej
republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je
potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda
pohybu služieb ako jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Súd si
teda prednostne musí urobiť jasný názor o výklade práva Európskej únie. Treba zdôrazniť aj to, že

právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako
tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí
oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na
území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani
organizačnú zložku. Pre úplnosť treba poukázať na to, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí

žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a
postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať
činnosť v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2
Zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), podľa ktorého zahraničná
banka so sídlom na území členského štátu je ďalej oprávnená na vykonávanie bankových činností

podľa § 2 ods. 2 okrem bankovej činnosti podľa § 2 ods. 2 písm. m) aj bez založenia pobočky, a to
na základe písomného oznámenia príslušného orgánu dohľadu členského štátu o predpokladaných
bankových činnostiach doručeného Národnej banke Slovenska pred prvým uskutočnením bankového
obchodu. Ak teda v prípade zahraničných bánk (ktorých regulácia je podstatne prísnejšia ako v prípade„nebankových“ poskytovateľov spotrebiteľských úverov) postačuje „obyčajné“ oznámenie domovského
orgánu dohľadu Národnej banke Slovenska, ktoré vyžaduje právny predpis, v prípade poskytovateľov
spotrebiteľských úverov právny predpis nič také nepožaduje. Národná banka Slovenska mohla síce

upozorniť na akúsi nepovolenosť činnosti žalobcu, no do dnešného dňa žalobca neobdržal žiadnu
informáciu od orgánu činného v trestnom konaní o nedovolenosti jeho činnosti a ani do dnešného dňa
Národná banka Slovenska nevykonala žiaden dohľad u žalobcu (zjavne si uvedomujúc nedostatok
vlastnej právomoci) a práve naopak u žalobcu vykonala dohľad Česká národná banka. Zdôraznil, že
žalobca je právnickou osobou majúcou sídlo na území Českej republiky, ktorý na území Slovenskej

republiky nemá zriadenú organizačnú zložku ani na území Slovenskej republiky nepodniká (a vykonáva
činnosť výlučne na území Českej republiky). Žalobca je zapísaný do obchodného registra Českej
republiky a má registrované sídlo v Českej republike. Žalobca a žalovaný uzavreli smlouvu o úvěru
v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen
odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je
dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku (ak je táto voľba vôbec nevyhnutná). V smlouvě o

úvěre (mimo obsahu VOP) strany sporu uviedli, že ju uzavreli podle zákona číslo 89/2012 Sb., občanský
zákoník, ve znění pozdějších předpisů (dále je „Občanský zákoník“), a zákona číslo 257/2016 Sb., o
spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů) (dále jen „ZSÚ“). Z hľadiska výslovnosti voľby
podľa § 262 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) je podľa
ustálenej súdnej judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho predpisu v záhlaví

zmluvy. Per analogiam z hľadiska voľby právneho poriadku je teda postačujúce uviesť ustanovenia
právneho predpisu zvoleného právneho poriadku. K uzavření dohody o volbě obchodního práva pro
konkrétní závazkový vztah ve smyslu § 262 odst. 1 obch. zák. dojde i tím, že smluvní strany v záhlaví
smlouvy uvedou, podle kterých ustanovení obchodního zákoníku se tato smlouva uzavírá (viz 33 Odo
15/2001). Jestliže v předmětné smlouvě, nazvané jako „mandátní smlouva“, je uvedeno, že smluvní

strany „uzavírají mandátní smlouvu podle ustanovení § 566 a násl. obchodního zákoníku“, pak odvolací
soud ve shodě s ustálenou rozhodovací praxí Nejvyššího soudu správně dovodil, že její účastníci tím
projevili vůli podřídit závazkový vztah založený touto smlouvou obchodnímu zákoníku. Tím provedli
platnou volbu práva v souladu s § 262 odst. 1 a 2 obch. zák. (podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 33 Odo 1306/2005, zo dňa 27.11.2007) Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie

je a ani nemôže byť pre žalobcu (???, správne má byť žalovanú) ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide
totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov
je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Podľa recitálu č. 9 Smernice úplná harmonizácia
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná
úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali

mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. To
teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov
členskýchštátov,anieakýsiminimálnyštandardochrany.Vtomtozmysletedaprávnaochranavprípade
zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Na základe uvedeného
bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej

výhodné) v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. V zmysle
Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa, t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak - veriteľ vykonáva svoju činnosť
v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo - veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa (ale napr. v "svojej" krajine), ale SMERUJE svoju činnosť na krajinu obvyklého

pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom
prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie Slovenskej republike.
Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny
obvyklého pobytu spotrebiteľa je podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie)
k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte

neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa.
Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa
odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide
o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako
rozhodného práva bol založený IBA na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na

„.sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje stránku končiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne
posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné skutkového zistenia, pretože, ako už bolo uvedené vyššie,
samotná webová stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého
pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácieuzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa DOHODLI na voľbe českého práva, v
zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné.
Je nepochybné, že české právo podlieha plnej harmonizácii v zmysle Smernice, a teda voľba práva

nemôže zbaviť žalobcu ochrany, ktorú, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Smernica v ods. 9
recitálu(odôvodnenia)totižuvádza:Úplnáharmonizáciajepotrebnánato,abysavšetkýmspotrebiteľom
vSpoločenstvezabezpečilavysokáarovnocennáúroveňochranyichzáujmovaabysavytvorilskutočný
vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne

ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na
ustanoveniaharmonizovanétoutosmernicou.Akneexistujútakétoharmonizovanéustanovenia,členské
štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy. To teda znamená,
že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov,
a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle by teda právna ochrana v prípade zmlúv
o spotrebiteľskom úvere mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, a teda z tohto pohľadu

nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom
úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. Súd teda z hľadiska výhodnosti použitia príslušného
právneho poriadku pre žalobcu ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice
a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného
práva SÚKROMNÉHO (Nariadenie Rím I.) založil na inštitúte práva VEREJNÉHO, ktorým nepochybne

otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Súd ignorujúc ústavnoprávny princíp favor
contractus konštatoval absolútnu neplatnosť smlouvy o úvěre LEN na základe skutočnosti, že žalobca
nemá v Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ktorá naviac
neznamená, že právny poriadok Českej republiky nie je pre spotrebiteľa menej výhodný ako slovenský.
Naviac, tak konal v priamom rozpore s primárnym právom EÚ, a to jednou z jeho základných slobôd

– slobodou voľného pohybu služieb. Nesprávnym bol aj právny záver súdu prvej inštancie o počítaní
premlčacej doby, keď súd prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy.
No v zmysle § 11 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších
predpisov a v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy): Ak osoba bez povolenia poskytne peňažné
prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne

spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť
spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie
byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod
neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa
na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté

finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej
vety. Z toho teda vyplývala, povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v
lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy,
konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac, bolo nesprávne
použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca

nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na
základe povolenia Národnej banky Slovenska (naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí (viď vyššie), že
toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné). Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd vo
veci rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 11.02.2025, sp. zn. 5Csp/36/2024 zruší
a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

8.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP),posudzujúcodvolaniežalobcu,pozistení,ževdanom
prípade boli splnené podmienky na podanie odvolania podľa § 361 ods. 1 CSP a po zistení, že odvolanie

spĺňa náležitosti podľa § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§
379 a § 380 CSP), rovnako tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože
nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný
záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu nie je v plnom rozsahu dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vo výroku vecne správny.9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami

strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia peňažnej sumy
vo výške 350,- eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že v zmysle Smlouvy o zápůjčce č. 616402

sa žalovaná prostredníctvom webovej stránky E. registrovala a požiadala žalobcu o poskytnutie úveru
vo výške 350,- eur. Pri registrácii uviedla žalovaná svoje osobné údaje s tým, že po odoslaní žiadosti o
poskytnutie úveru potvrdila, že súhlasí s takouto zmluvou, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia
úveru. Okrem toho žalovaná potvrdila, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytla, sú pravdivé a
úplné. Žalobca ďalej uviedol, že na základe tejto zmluvy zo dňa 24.09.2021 uzatvorenej podľa českého

právneho poriadku a to § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákona č. 145/2010
Sb. o spotřebitelském úveru ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 350,- eur, ktorý
sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 100,- eur, t. j.
zaplatiť celkovú čiastku vo výške 450,- eur, a to do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle uzavretej
zmluvy sú celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučnou odplatou, čo predstavuje sumu vo výške

100,- eur. Keďže žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzavretej zmluvy, stal sa jej
dlh splatný, a to dňa 22.10.2021, pričom dňa 01.07.2024 bola žalovanej prostredníctvom právneho
zástupcu žalobcu zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu s tým, že žalovaná nevykonala žiadnu platbu.
Po vykonanom dokazovaní na nariadenom pojednávaní súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, že žalobu žalobcu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote

odvolanie žalobca, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, bližšie ich rozvádzajúc v bode
6 tohto odôvodnenia.

11. Odvolací súd preskúmavajúc rozsudok súdu prvej inštancie a zaoberajúc sa odvolacími námietkami
žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,

ako aj vykonal stranami sporu navrhnuté dokazovanie a použil správne znenie právnym predpisov, ktoré
vo svojom rozhodnutí aj citoval, a preto ich odvolací súd opätovne neuvádza, ale na ne odkazuje.

12. Následne sa odvolací súd zaoberal námietkami žalobcu, uvedenými v odvolaní, a mal za to, že niet
sporu o tom, že v predmetnej veci ide o spotrebiteľský spor, vychádzajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Spor

nastal v rámci určenia rozhodného práva, pričom súd prvej inštancie vec posúdil podľa slovenského
práva a žalobca sa domáhal posúdenia podľa českého práva, ktoré bolo uvedené aj v zmluve. Následne
v odvolaní poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, povinnosť rešpektovať ju, ustálenú Ústavným
súdom SR, ako aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ES a nariadenie Rím I. Posudzujúc príslušné ustanovenia

nariadenia Rím I (t.j. nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve
pre zmluvné záväzky), citované aj súdom prvej inštancie, odvolací súd súhlasil s tým, že uvedené
nariadenie nezakazuje voľbu práva v spotrebiteľských sporoch, avšak voľbou práva nemožno zbaviť
spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytuje právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V tejto
súvislosti je však potrebné dodať, že voľba práva podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I. musí byť

urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Uvedené
však z vykonaného dokazovania nevyplývalo tak, ako to aj správne uviedol súd prvej inštancie,
nakoľko dohoda o voľbe práva bola obsiahnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok. K takejto
forme voľby práva sa vo svojom rozhodnutí už vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo
dňa 28.07.2016 vo veci C-191/15 Verein für Konsumenteninformation proti Amazon EU Sárl. Podľa

uvedeného rozhodnutia, článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca
do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa
ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom vzťahujeprávo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do
omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje
ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 má takisto k dispozícii ochranu,

ktorú mu zaručujú imperatívne normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala
táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti.
Voľba českého práva bola zakotvená v bode O4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, preto
aj odvolací súd mal za to, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedené zmluvné ustanovenie
nebolo individuálne dojednané, spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť uvedenú voľbu práva. Okrem toho,

vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru, formulácia predmetného ustanovenia uvádzala žalovanú aj do
omylu,nakoľkojenastavanátak,ženaprávnyvzťahsabudevzťahovaťprávoČeskejrepublikyanijakým
spôsobom žalovanú nepoučuje o tom, že ochranu jej poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku
Slovenskej republiky, kde má bydlisko. Za imperatívne normy je potrebné považovať aj ustanovenia
§ 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Neobstojí ani poukaz žalobcu na to, že nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že služby poskytuje prostredníctvom
internetových stránok, ktoré majú doménu .sk (viď. upozornenie Národnej banky Slovenska na činnosť
spoločnosti MINIHOTOVOST, SE), všetky bankové účty uvedené v zmluve sú slovenské, úver je
poskytovaný v mene eur, z čoho je zrejmé, že žalobca smeruje svoju činnosť do krajiny obvyklého pobytu

spotrebiteľa. Na uvedenom nič nemení ani tá skutočnosť, že zmluva je písaná v českom jazyku a sa
uzatvára podľa právnych predpisov platných v Českej republike. Z uvedeného teda vyplynulo, že záver
súdu prvej inštancie o neplatnosti voľby právneho poriadku Českej republiky bol správny.

13. Následne bolo aj správne vyhodnotené zo strany súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva je

absolútne neplatným právnym úkonom. Išlo o krátkodobú pôžičku s lehotou splatnosti 28 dní, teda
nešlo o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z., ale o úver, ktorý sa musel splatiť v lehote
nepresahujúcej tri mesiace. Hoci nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, išlo stále o spotrebiteľskú
zmluvu, teda o inú pôžičku poskytovanú spotrebiteľom, v dôsledku čoho bolo potrebné rešpektovať
zákonom vymenované ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. Takýmto zákonným ustanovením bol aj

§ 24 ods. 2, ktorý uvádzal, že na poskytovanie iných úverov a pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským
úverom,jepotrebnépovolenieNárodnejbankySlovenska.Následnevustanovení§24bods.2zákonač.
129/2010Z.z.jezakotvenýzákazprekohokoľvekposkytovaťinéúveryapôžičkybezpovoleniaNárodnej
banky Slovenska alebo nad rozsah povolenia, preto súd prvej inštancie správne považoval smlouvu
o úvěru za neplatnú. Nestačí pritom povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou

bankou. Rovnako tak nie je dôvodná ani námietka, týkajúca sa toho, že právna úprava poskytovania
spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice a prejavuje sa aj
v § 9 zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zákon
č. 257/2016 Sb. je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje
povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na

území Českej republiky, teda daný právny predpis a ČNB neposkytuje právnu ochranu spotrebiteľom s
bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, spočívajúcu v prípadných sankciách
za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. Je nutné skonštatovať, že každá
smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii
smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky

dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku. Na území Slovenskej republiky je
orgánom dohľadu práve Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov,
iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. S rovnakou námietkou sa už vysporadúval aj Krajský súd
v Trnave, ktorý v rozsudku sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa 31.10.2023 v inej právnej veci žalobcu s
obdobným skutkovým a právnym základom, uviedol: „Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku

žalobcu, že na poskytovanie úverov a pôžičiek aj na území SR stačí, že má povolenie na poskytovanie
úverov udelené Českou národnou bankou. Ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od
ktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré
povoleniesavyžadujeodkaždéhosubjektu,ktorýchceposkytovaťslužbyposkytovaniaspotrebiteľských
úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je

možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje
poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že
bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná, a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu
z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.“ Pokiaľ žalobca argumentoval tým, žeu banky so sídlom v členskom štáte EÚ (napr. v Českej republike) sa nevyžaduje udelenie osobitného
povolenia na vykonávanie svojej činnosti na území iného členského štátu (napr. Slovenskej republiky),
postačuje notifikácia orgánu dohľadu členského štátu, v ktorom má banka sídlo (napr. ČNB) o zámere

vykonávať svoju činnosť na území iného členského štátu orgánu dohľadu v inom členskom štáte (napr.
NBS), odvolací súd uvádza, že banka na udelenie licencie musí spĺňať prísnejšie podmienky a podlieha
prísnejšiemu dohľadu vo svojom domovskom štáte oproti nebankovému subjektu. Preto sa u nej nemusí
vyžadovať osobitné povolenie na výkon činnosti v inom členskom štáte EÚ, ale napriek tomu sa stále
vyžaduje notifikácia.

14. Ohľadom námietky žalobcu, týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na
poskytovanie úverov a pôžičiek, ktorú považoval za rozpornú s právom Európskej únie (konkrétne
s čl. 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, keďže postačuje, že má povolenie
na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou, odvolací súd opätovne uvádza, že ide o
kogentnú právnu úpravu, vyplývajúcu z transpozície smernice do nášho právneho poriadku, od ktorej

sa nemožno odchýliť, a prostredníctvom ktorej je zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom
na území SR. Takáto právna úprava sa pritom vzťahuje na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské
úvery, iné úvery či pôžičky, bez ohľadu na to, či ide o slovenského alebo zahraničného veriteľa/iného
veriteľa, nepôsobí diskriminačne, a teda nemôže ísť o obmedzovanie poskytovania služieb v rámci
voľného pohybu služieb, t. j. o rozpor s právom Európskej únie. Na uvedené nebolo možné aplikovať

ani záver, vyplývajúci z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019, nakoľko
prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o
úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento v § 10 ustanovil,
že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné

odo dňa ich uzatvorenia. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom)
súde bola uzatvorená dňa 05.01.2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná,
vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, či sa články
56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide
vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na

takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v
inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského
štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia,
a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor EÚ v
bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným

prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať,
pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť
všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia,
s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor EÚ na prvú otázku
odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle,

že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za
následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na
území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú
držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich
činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené

pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno
konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne a ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona
zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo upravené v našom právnom
poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej
republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom štáte EÚ.

15. Čo sa týkalo námietky, ohľadom ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, s týmito sa zaoberal už
Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 17CoCsp/47/2024 zo dňa 26.02.2025 a ustálil, že „z
týchto nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo
obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. V rozsudku C-120/78 (Cassis de Dijon) sa totiž riešila iná

otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny
obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť
pred požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že neexistuje
žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trhv niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal
vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je
limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozhodnutia vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva, že

sa týkalo poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ
nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že
osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná
potrebámpríjemcov.Napokonpokiaľideožalovanýmcitovanúpasážzodôvodneniarozhodnutiavoveci
C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“

- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný
členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa
uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát
chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť
alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu. 50.

Vzhľadom na vyššie uvedené stručné zhodnotenie káuz, v ktorých boli predmetné rozhodnutia SD EÚ
vydané, nevidel odvolací súd dôvod obracať sa so žalovaným navrhnutými prejudiciálnymi otázkami na
Súdny dvor EÚ majúc za to, že žiadne z týchto rozhodnutí nespochybňuje, resp. nevyvracia záver prijatý
súdomprvejinštancieozákonnejpodmienkeudeleniapovoleniaNBSpreposkytovaniespotrebiteľských
úverov aj pre zahraničné nebankové subjekty za rovnakých podmienok ako pre tuzemské nebankové

subjekty pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, inom úvere alebo pôžičke.“

16. Posledná námietka sa týkala otázky premlčania, v rámci ktorej sa odvolací súd stotožňuje s právnym
posúdením vykonaným súdom prvej inštancie. Dodáva, že ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z.z. nestanovuje začiatok plynutia premlčacej doby, ale stanovuje podmienky, za ktorých spotrebiteľ

môže vrátiť finančné prostriedky, poskytnuté na základe neplatnej zmluvy. Čo sa týkalo námietky, že
žalobca nemal vedomosť o neplatnosti zmluvy, odvolací súd opätovne upozorňuje na to, že žalobca
smerovalsvojupodnikateľskúčinnosťajnaúzemieSlovenskejrepubliky,tedasamalamoholoboznámiť
aj s príslušnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Naviac, už dňa 09.08.2018 bol upozornený
na to, že Národná banka Slovenska mu žiadne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov

a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky neudelila, preto bolo v jeho
kompetencii o toto povolenie požiadať a zabezpečiť vykonávanie podnikateľskej činnosti v súlade
s právnymi predpismi. Ak žalobca vykonával podnikateľskú činnosť (poskytoval úvery) bez príslušného
povolenia, v zmysle zákona je sankcionovaný neplatnosťou zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho mu
vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to ustálil aj súd prvej inštancie. V ostatnom

odvolací súd odkazuje na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a z dôvodu hospodárnosti
konania ho nebude opakovať.

17. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd
sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III.

ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Naviac, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že
súd prvej inštancie jasne uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,
aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej
obrany použila (v danom prípade bola nečinná, čo súd prvej inštancie aj skonštatoval). Následne jasne
a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, a ako vec právne posúdil, čím aj podľa názoru odvolacieho súdu naplnil všetky atribúty,
aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé. Odvolací súd teda dospel k záveru, že súd prvej inštancie
odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom dostatočným spôsobom
a zároveň rozsiahlo odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení veci.
Odvolací súd je tiež toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia obsahuje základné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie, spĺňa parametre zákonného odôvodnenia a za existujúci odvolací dôvod
nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, žeby ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však nenastala.
Samotná skutočnosť, že odôvodnenie nezodpovedá predstavám strany sporu, nezakladá vadu jeho
odôvodnenia.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1, 2 a 3 CSP ako vecne správne potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP

v súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi a to z dôvodu, že jej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, keďže bola aj v odvolacom konaní neaktívna.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).