Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoKR/19/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122209198
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Gubová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1122209198.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členiek senátu

JUDr. Miriamy Žákovej a Mgr. Ing. Daniely Bednárikovej, v spore žalobcu: S. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. XXX, XXX XX Y., P. V., štátny občan P., právne zastúpený: Nosko & Partners s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Podjavorinskej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 860 107, proti žalovanému: Arca
Investments, a.s., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 975 041, právne zastúpený: Matejka
Friedmannová s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Dunajská 48, 811 08 Bratislava - mestská časť
Stareé Mesto, IČO: 47 248 998, o určenie popretej pohľadávky a o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-2Cbi/38/2022-78 zo dňa 25.03.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-2Cbi/38/2022-78 zo dňa
25.03.2024 potvrdzuje.

II. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu v celom rozsahu a výrokom
II. zaviazal žalobcu na povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 . Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 29 ods. 6, § 30 ods. 2 a § 124 ods. 1

- ods. 7 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“) a ustanovenia zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že právnym
dôvodom pohľadávky žalobcu prihlásenej prihláškou nezabezpečenej pohľadávky v reštrukturalizačnom
konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33R/5/2021 voči dlžníkovi Arca Investments,
a.s., Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO: 35 975 041 a zapísanej v zozname pohľadávok pod poradovým

číslom 4425, je právoplatný rozsudok, ktorým súd určí, že poskytnutie plnenia žalovaného ako dlžníka
žalobcovi ako veriteľovi vo výške 2.000.000 CZK dňa 18.06.2020 je voči veriteľom žalovaného neúčinné,
výška pohľadávky žalobcu prihlásenej prihláškou nezabezpečenej pohľadávky v reštrukturalizačnom
konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33R/5/2021 voči dlžníkovi Arca Investments,
a.s., Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO: 35 975 041 a zapísanej v zozname pohľadávok pod poradovým
číslom 4425 je 82.260,52 eur a pohľadávka žalobcu prihlásená prihláškou nezabezpečenej pohľadávky
v reštrukturalizačnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33R/5/2021 voči

dlžníkovi Arca Investments, a.s., Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO: 35 975 041 a zapísaná v zozname
pohľadávok pod poradovým číslom 4425 je vymáhateľná a žiadal priznať plný nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému.3. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že reštrukturalizačný správca žalovaného poprel prihlásenú
pohľadávku žalobcu s odôvodnením, že podmienka vzniku pohľadávky ako je naformulovaná v
prihláške, je nepostačujúca z dôvodu, že na základe veriteľom uvedenej podmienky nedôjde k vzniku

pohľadávky. Popierajúci správca mal za to, že prihlásená pohľadávka veriteľa by mohla vzniknúť výlučne
za splnenia podmienky, že bude vydaný právoplatný rozsudok príslušného súdu, ktorým bude určené,
že poskytnutie plnenia dlžníka veriteľovi je voči veriteľom dlžníka neúčinné a zároveň veriteľ vydá
predmetné plnenie do majetkovej podstaty dlžníka, pričom až za splnenia oboch častí podmienky vzniku
pohľadávky môže pohľadávka veriteľa vzniknúť. Žalobca popretie pohľadávky reštrukturalizačným

správcom považoval za nedôvodné a mal za to, že podmienka vzniku pohľadávky je vymedzená
dostatočne, nakoľko už momentom rozhodnutia o neúčinnosti právneho úkonu patrí dlžníkovo plnenie
do podstaty žalovaného. Žalobca uviedol, že jeden zo spôsobov vzniku záväzkov, a teda aj pohľadávok
predstavujú aj konštitutívne rozhodnutia súdov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú práva a povinnosti.
Žalobca poukázal na to, že zmyslom odporovacej žaloby je, aby súd určil, že právny úkon dlžníka je
neúčinný a osoba, ktorá nadobudla z tohto úkonu prospech, je povinná nadobudnuté plnenie vydať

do majetkovej podstaty dlžníka vo forme peňažnej náhrady alebo priamo vydaním veci. Na základe
právoplatného rozhodnutia súdu zapíše správca odporované plnenie do majetkovej podstaty dlžníka,
pričom správca môže akokoľvek nakladať s týmto plnením v prospech veriteľov dlžníka aj bez toho,
aby mal plnenie reálne k dispozícii. Na tento majetok sa pozerá ako na majetok dlžníka. Ak pohľadávka
dlžníka bude vydaná do majetkovej podstaty dlžníka, dôjde k splneniu podmienky a nie k jej vzniku.

4. Žalovaný mal za to, že v prípade prihlásenia podmienenej pohľadávky musí byť vymedzená
podmienka ako obligatórna náležitosť prihlášky, preto je nevyhnutné, aby veriteľ podmienku vzniku
pohľadávky vymedzil správne a dostatočne jasne. Žalovaný uviedol, že druhá, opomenutá časť
podmienky, spočívajúca vo vydaní plnenia do majetkovej podstaty dlžníka, je kľúčová, pretože

dokiaľ budú peňažné prostriedky stále u veriteľa a nebudú sa nachádzať v majetkovej podstate
dlžníka, nemôže ani vzniknúť pohľadávka veriteľa. Žalovaný má za to, že v prípade nedostatočne
naformulovanej podmienky pohľadávky ide o zásadný materiálny nedostatok. Podľa žalovaného
právoplatným rozhodnutím súdu o neúčinnosti právneho úkonu dlžníka nemôže vzniknúť pohľadávka
žalobcu, ale naopak vznikne pohľadávka dlžníka na vrátenie plnenia do majetkovej podstaty dlžníka a až

následne, t.j. po vydaní tohto plnenia, vznikne pohľadávka žalobcu, ktorá bude zahrnutá do uspokojenia
v rámci reštrukturalizačného plánu. Podmienkou vzniku pohľadávky žalobcu musí byť faktické plnenie
do podstaty.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná

a žalobca neosvedčil právo na určenie prihláškou uplatnenej pohľadávky tým, že nedostatočne
identifikoval podmienku vzniku pohľadávky, z dôvodu ktorého žalobu zamietol.

6. Súd prvej inštancie posudzoval včasnosť podania žaloby. Reštrukturalizácia žalovaného bola
povolená uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.07.2022, sp. zn. 33R/5/2021, zverejneným

v Obchodnom vestníku č. 135/2022 dňa 14.07.2022. Účinky povolenia reštrukturalizácie nastali v súlade
s ustanovením § 199 ods. 9 ZKR dňa 15.07.2022 a nasledujúci deň začala plynúť tridsaťdňová lehota
na prihlasovanie pohľadávok (§ 121 ZKR). Správcovi tridsaťdňová lehota na popretie pohľadávok
podľa ustanovenia § 124 ods. 2 ZKR uplynula dňa 16.09.2022 (Odvolací súd poznamenáva, že
reštrukturalizačný správca poprel pohľadávku žalobcu dňa 12.09.2022, teda v zákonnej lehote). Dňa

17.09.2022 začala plynúť popretým veriteľom tridsaťdňová zákonná lehota na podanie incidenčnej
žaloby v súlade s ustanovením § 124 ods. 4 ZKR, ktorej posledný deň pripadol na 17.10.2022. Žaloba
bola súdu doručená v zákonnej lehote dňa 14.10.2022.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že právoplatný rozsudok o určení neúčinnosti právneho úkonu

vydaný v konaní vedenom na Mestskom súde v Prahe pod sp. zn. 211 ICm 1221/2022, na podklade
ktorého by bol žalobca povinný vydať do majetkovej podstaty žalovaného v rámci reštrukturalizácie
plnenie, nie je možné považovať za právny dôvod vzniku prihlásenej pohľadávky žalobcu, a až následné
reálne vyplatené peňažné plnenie žalobcom do majetkovej podstaty žalovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia o neúčinnosti právneho úkonu predstavuje podmienku vzniku prihlásenej pohľadávky

žalobcu. Súd prvej inštancie v tomto kontexte prijal záver, že žalobca vymedzil nesprávne podmienku
vzniku prihlásenej pohľadávky žalobcu, v dôsledku čoho pochybenie žalobcu pri prihlasovaní jeho
pohľadávky do reštrukturalizácie žalovaného predstavuje legitímny dôvod, pre ktorý reštrukturalizačnýsprávca žalovaného prihlásenú pohľadávku poprel a pre ktorý nemôže súd vyhovieť ani incidenčnej
žalobe.

8. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil. Žalobca v podstatnej časti odvolania namieta formalistický postup súdu prvej inštancie
v incidenčnom konaní, ktorý sa nezaoberal skutočnou existenciou pohľadávky žalobcu. Podľa názoru
žalobcu súd prvej inštancie mal ústavne konformným spôsobom uplatniť reštriktívny prístup len vo

vzťahu k rozsahu popieracieho prejavu správcu a neaplikovať prísne formálne hodnotenie aj na
veriteľa čo sa týka obsahu prihlášky. Žalobca je toho názoru, že súdom prvej inštancie citované závery
súdnych autorít, ktoré majú za cieľ ochrániť veriteľa pohľadávky pred dodatočným dotváraním dôvodov
popretia pohľadávky, súd prvej inštancie nedôvodne aplikuje aj na postavenie veriteľov, kedy tvrdí,
že rozhodujúca nie je skutočná existencia pohľadávky, ale formálny obsah prihlášky. Za potrebné
považoval poznamenať, že práve veriteľ je poškodený už len na základe skutočnosti, že je nútený na

ochranu svojich práv v krátkej lehote na vlastné náklady prihlásiť si pohľadávku v reštrukturalizácii s
tým, že dlžník je v úpadku a nedôjde k úplnému uspokojeniu pohľadávky veriteľa. Aj z tohto dôvodu
je spravodlivé, aby sa reštriktívny prístup aplikoval len na strane správcu (obmedzenie prieskumu
len na to, čo je uvedené v popieracom prejave). Výklad zákona, podľa ktorého nie je rozhodujúca
skutočná existencia pohľadávky, ale len to či bola správne formálne prihlásená, je nepochybne v

rozpore s ústavnými princípmi (najmä s právom na spravodlivý súdny proces a s ochranou vlastníckeho
práva) a výrazným spôsobom poškodzuje veriteľov v insolvenčnom procese. Prvoinštančným súdom
prezentovaný prístup pri vyhodnocovaní incidenčnej žaloby je aj v rozpore so zmyslom a účelom
konkurzného konania, kedy je absolútne nedôvodne prenesené ťažisko na úplne formálne záležitosti,
ako je presné uvedenie určitých údajov a skutočností v prihláške pohľadávky a jej prílohách, pričom

skutočná existencia pohľadávky je druhoradá. Žalobcovi sa javí ako jednoznačne neprípustné, aby sa
zákon vykladal v rozpore so základnými ústavnými princípmi a zároveň v rozpore s účelom konkurzného
konania či reštrukturalizačného konania - ktorých účelom je pomerné uspokojenie veriteľov dlžníka,
ktorý je insolventný. Považuje za logické a spravodlivé aj to, aby v prípade, ak dôjde k popretiu
pohľadávky správcom, súd v incidenčnom konaní riadne preskúmal existenciu pohľadávky. Len taký

postup smeruje k tomu, že v insolvenčných konaniach bude možno riadne a spravodlivo uplatniť
pohľadávky a dosiahnuť tak spravodlivé uspokojenie veriteľov. Súd prvej inštancie ďalej podľa žalobcu
vec nesprávne právne posúdil aj pokiaľ ide o záver, že žalobca vymedzil nesprávnu podmienku vzniku
ním prihlásenej pohľadávky čo podľa názoru súdu prvej inštancie predstavuje legitímny dôvod, pre
ktorý reštrukturalizačný správca žalovaného prihlásenú pohľadávku poprel. Žalobca má za to, že súd

nesprávne právne vec posúdil, pokiaľ sa nezaoberal skutočnou existenciou pohľadávky žalobcu.

9. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie neuviedol, či nesprávne vymedzenie podmienky vzniku
prihlásenej pohľadávky zakladá dôvod na popretie pohľadávky čo do právneho dôvodu, čo do výšky
alebo čo do vymáhateľnosti, čo je podstatné preto, že každé z uvedených popretí možno vykonať z iných

dôvodov a má iné náležitosti (napr. pri popretí čo do výšky je potrebné uviesť sumu, ktorá sa popiera).
Uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi právnym dôvodom prihlasovanej pohľadávky a podmienkou
vzniku pohľadávky - právny dôvod pohľadávky znamená dôvod, na základe ktorého pohľadávka existuje
a podmienka vzniku pohľadávky predstavuje skutočnosť, ktorá určuje, kedy pohľadávka vznikne. Ide
teda o dva rôzne inštitúty, ktoré ZKR rozlišuje, a to aj s ohľadom na to, že pre obe tieto kategórie

vymedzuje samostatné miesto vo formulári prihlášky, kde sa údaje k týmto kategóriám uvádzajú.
Žalovaný zároveň s poukazom na ust. § 124 ZKR zdôraznil, že nie je možné, aby správca pohľadávku
poprel, pokiaľ ide o vymedzenie podmienky jej vzniku, keďže určenia podmienky vzniku sa veriteľ
popretej pohľadávky ani nemôže domáhať.

10. Žalobca trvá na tom, že popretie správcom vo vzťahu k vymedzeniu podmienky vzniku pohľadávky
nie je účinné, a teda nie je možné o incidenčnej žalobe rozhodnúť inak, ako rozhodnúť o určení
pohľadávky v žalovanom rozsahu, ktoré má za následok jej zistenie v celom prihlásenom rozsahu. Má za
to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj vymedzenie podmienky vzniku pohľadávky, keď
dospel k záveru, že podmienkou vzniku prihlásenej pohľadávky žalobcu môže byť až následné vrátenie

plnenia žalobcom žalovanému na podklade vyhovujúceho rozsudku Mestského súdu v Prahe vydaného
v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu dlžníka. Tento záver však súd prvej inštancie nepodporil
žiadnym odkazom na právny predpis, judikát či úvahu pri výklade zákona. Žalobca odkazuje na § 239
ods. 4 Insolvenčného zákona, v zmysle ktorého dlžníkove plnenie z neúčinných právnych úkonov patrído majetkovej podstaty právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, čím
nie je dotknuté právo insolvenčného správcu v prípade, že išlo o peňažné plnenie, alebo že má ísť
o peňažnú náhradu za poskytnuté plnenie, požadovať odporovacou žalobou popri určení neúčinnosti

dlžníkovho právneho úkonu i toto peňažné plnenie alebo peňažnú náhradu plnenia.

11. Žalobca ďalej poukázal na údajnú zrejmú nesprávnosť aj ďalších záverov súdu prvej inštancie, ktorý
uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že ak je dlžníkovým plnením peňažné plnenie, platí
nasledovné: V takejto situácii sa však hodnota peňažného plnenia uvedená v rozsudku o neúčinnosti

právneho úkonu automaticky nestáva súčasťou majetkovej podstaty, t.j. správca automaticky nemá
možnosť nakladať s peňažnými prostriedkami tretej osoby, ale súčasťou majetkovej podstaty sa stáva
len peňažná pohľadávka voči tretej osobe, ktorú musí insolvenčný správca vymáhať do majetkovej
podstaty dlžníka. Žalobca k tomuto záveru súdu prvej inštancie okrem iného poznamenal, že súd prvej
inštancie v priamom rozpore so znením ustanovenia § 239 ods. 4 Insolvenčního zákona konštatoval,
že peňažné plnenie sa nestáva súčasťou majetkovej podstaty. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie, alternatívne aby odvolací súd vyhovel žalobe.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s odvolacou argumentáciou žalobcu, že
účelom incidenčného konania má by reálne preskúmanie pohľadávky súdom a limitácia prieskumu

prihlásenej pohľadávky sa nevzťahuje na veriteľov a týka sa len popieracieho prejavu správcu. Žalovaný
s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít uviedol, že preskúmavanie
pohľadávok prihlásených do reštrukturalizácie je predovšetkým úlohou správcu a nie súdu. Vzhľadom na
uvedené tak predmetom incidenčného konania nie je opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky
súdom. Súd v incidenčnom konaní taktiež nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných

dôvodov, ako boli uvedené v popieracom úkone správcu. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď určil, že nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov
ako z tých, ktoré sú uvedené v popieracom prejave správcu a nie je oprávnený sa zaoberať skutočnou
existenciou pohľadávky nad rámec prihlášky danej pohľadávky, a tým suplovať úlohu právneho
zástupcu žalobcu. K žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaný uviedol, že

právny dôvod pohľadávky a podmienka vzniku podmienenej pohľadávky sú úzko previazané, pričom
v prípade podmienených pohľadávok nie je možné identifikovať právny dôvod pohľadávky bez toho,
aby sme poznali podmienku, od ktorej závisí vznik pohľadávky. Podmienka vzniku pohľadávky je teda
súčasťou právneho dôvodu pohľadávky a správca je povinný podmienku podmienenej pohľadávky
riadne preskúmať v rámci prieskumu právneho dôvodu pohľadávky uvedeného v prihláške pohľadávky a

vprípadepochybnostípodmienenúpohľadávkupoprieť.Potomakžalobcanesprávneuviedolvprihláške
podmienenej pohľadávky podmienku, od ktorej závisí vznik pohľadávky alebo skutočnosť, na základe
ktorej má pohľadávka vzniknúť, ako súčasť právneho dôvodu pohľadávky, uvedený nedostatok prihlášky
pohľadávky sa musí následne prejaviť v tom, že správcovi vzniká oprávnenie poprieť pohľadávku
podľa § 124 ods. 1 ZKR minimálne čo do právneho dôvodu. Žalovaný zároveň akcentoval, že žalobca

nijakým spôsobom nevyvrátil argumentáciu reštrukturalizačného správcu, žalovaného a súdu týkajúcu
sa možného duplicitného uspokojenia prihlásenej pohľadávky a vzniku bezdôvodného obohatenia
na strane žalobcu v prípade, ak by plnenie, ktoré získal na základe neúčinného právneho úkonu,
nevydal do majetkovej podstaty žalovaného a zároveň by jeho pohľadávka bola uspokojená v rámci
plnenia reštrukturalizačného plánu. Práve z toho hľadiska je absolútne nevyhnutné, aby podmienka

prihlásenej pohľadávky obsahovala aj samotné vrátenie plnenia na základe neúčinného právneho úkonu
do majetkovej podstaty. Samotné rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu totiž ešte neznamená,
že plnenie bude do majetkovej podstaty žalovaného skutočne vydané. Veriteľ napríklad nemusí už
disponovať prostriedkami, ktoré by postačovali na vydanie plnenia do majetkovej podstaty dlžníka
a v takom prípade sa právoplatný rozsudok o neúčinnosti právneho úkonu voči veriteľom dlžníka

stane nevykonateľným, a teda nevznikne ani jeho podmienená pohľadávka. Žalovaný reagoval aj na
nesprávnu aplikáciu ustanovení českého Insolvenčného zákona (v režime ktorého sa riadi konanie
o neúčinnosť právneho úkonu). Žalovaný opakovane poukazuje na skutočnosť, že je potrebné, aby
si žalobca ustanovenie § 239 ods. 4 Insolvenčného zákona vykladal v spojení s ustanovením § 237
Insolvenčného zákona. Žalobca si ustanovenie § 239 ods. 4 Insolvenčného zákona vytrhol z kontextu

ustanovení o neúčinnosti právnych úkonov. Nie je možné aby sa aplikovala len jedna časť ustanovenia a
nezohľadňovať pritom ostatné ustanovenia Insolvenčného zákona ohľadom právnej úpravy neúčinnosti
právnych úkonov. Keby žalobca správne aplikoval právnu normu a uviedol by ustanovenie § 237
Insolvenčného konania, tak by správne pochopil, že ustanovenia o neúčinnosti právnych úkonov včeskom Insolvenčnom konaní sú obsahovo rovnaké s ustanovením § 64 ZKR, ktorý je aplikovaný na
Slovensku, a taktiež, že vymedzujú rovnakú podmienku vzniku pohľadávky a to vrátením plnenia do
majetkovej podstaty. Žalovaný považuje rozsudok súdu prvej inštancie za skutkovo a právne správny

a žiada odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. V odvolacej replike zotrval žalobca na svojej argumentácii a doplnil, že ak by mal mať incidenčný
proces charakter výlučne formálny, nemožno hovoriť o ústavne súladnom výklade právnych predpisov.

Z právnej vety rozhodnutia NS SR R č. 3/2017 možno vyvodiť len to, že je obmedzený prieskum
pohľadávky pokiaľ ide o dôvody jej popretia - výlučne v rozsahu dôvodov popretia, pričom toto
obmedzenie sa podľa právnej vety vzťahuje len na dôvody popretia správcu, nie na dôvody prihlásenia
pohľadávky zo strany veriteľa. K citovanému ustanoveniu § 124 ods. 4 ZKR uviedol toľko, že z jeho
gramatického výkladu („najviac toho“) vyplýva, že žalobca sa nemôže domáhať viac ako uviedol v
prihláške, čo je typicky výška pohľadávky - ide teda o rozmer kvantitatívny.

14. Žalovaný v odvolacej duplike nad rámec už uvedeného k tvrdeniu žalobcu, že súd aj žalovaný
ignorujú druhú časť ust. § 239 ods. 4 českého Insolvečního zákona, konštatoval, že toto tvrdenie
vychádza z nesprávneho pochopenia argumentácie súdu a žalovaného. Druhá časť ust. § 239 ods.
4 českého Insolvečního zákona žiadnym spôsobom nezabraňuje vzniku situácie, v ktorej by žalobca

v prípade jeho úspechu mal v reštrukturalizačnom konaní prihlásenú pohľadávku a zároveň by stále
disponoval predmetným peňažným plnením. Toto ustanovenie iba rozširuje možnosti insolvenčnému
správcovi. V žiadnom prípade neposkytuje riešenie pre neprípustnú situáciu, ku ktorej by pri akceptovaní
žalobcovej formulácie podmienky vzniku pohľadávky muselo nevyhnutne dôjsť: „Dlužníkovo plnění z
neúčinných právních úkonů náleží do majetkové podstaty právní mocí rozhodnutí, kterým bylo odpůrčí

žalobě vyhověno. Tím není dotčeno právo insolvenčního správce v případě, že šlo o peněžité plnění
nebo že má jít o peněžitou náhradu za poskytnuté plnění, požadovat odpůrčí žalobou vedle určení
neúčinnosti dlužníkova právního úkonu i toto peněžité plnění nebo peněžitou náhradu plnění. Vylučovací
žaloba není přípustná.“

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 196a ZKR a § 34 CSP prejednal vec podľa
§ 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom
termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený
na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 12.05.2025. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 20.05.2025. Po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, s obsahom

súdneho spisu, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadreniami v odvolacom konaní a listinami založenými
v súdnom spise, dospel súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného
v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd
prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery

premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s
dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie. Konanie pred súdom prvej
inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil
žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov odvolania dospel k
právnemu záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku zákona.
Odvolací súd sa preto obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvejinštancie, na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje, nakoľko sa s ním stotožňuje a na doplnenie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:

20. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie otázky, či súd prvej inštancie postupoval
správne, keď dospel k záveru, že obstojí popretie pohľadávky reštrukturalizačným správcom z dôvodu
nedostatočného vymedzenia podmienky vzniku prihlásenej pohľadávky.

21. Podľa § 124 ods. 1 ZKR, každú prihlásenú pohľadávku správca s odbornou starostlivosťou preskúma

a porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov dlžníka; správca pritom
prihliadne aj na vyjadrenia dlžníka a iných osôb, v rozsahu, v akom ich možno považovať za vecne
preukázané a právne odôvodnené. Správca vykoná aj vlastné šetrenie s cieľom nestranne zistiť stav a
dôvody spornosti prihlásenej pohľadávky. Správca prihlásenú pohľadávku poprie v spornom rozsahu len
ak pri skúmaní pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti,
výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná v miere,

ktorý odôvodňuje predpoklad, že veriteľ prihlásenej pohľadávky nebude v prípade konania podľa odseku
4 úspešný. Dôvodom popretia prihlásenej pohľadávky nemôže byť len skutočnosť, že spornosť vyplýva
z účtovnej dokumentácie dlžníka, vyjadrení dlžníka alebo vyjadrení osôb, ktorých záujmy môžu byť
ovplyvnené záujmami dlžníka, najmä jeho súčasných alebo predchádzajúcich právnych, účtovných
alebo daňových poradcov.

22. Podľa § 124 ods. 2 ZKR, prihlásenú pohľadávku môže poprieť len správca do 30 dní od uplynutia
lehoty na prihlasovanie pohľadávok. Prihlásenú pohľadávku správca poprie tak, že popretie pohľadávky
spolusdôvodomarozsahomjejpopretiazapíšedozoznamupohľadávok;aksprávcapopriepohľadávku
čo do výšky, v zozname pohľadávok uvedie aj zistenú sumu prihlásenej pohľadávky. Uplynutím lehoty

na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za
zistenú. Na účely výkonu práv spojených s prihlásenou pohľadávkou sa prihlásená pohľadávka považuje
za zistenú aj vtedy, ak je popretá len čo do jej výšky.

23. Podľa § 124 ods. 4 ZKR, veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty

na popieranie pohľadávok žalobou podanou voči dlžníkovi domáhať, aby súd určil právny dôvod,
vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva
popretej pohľadávky; v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.

24. V zmysle § 124 ZKR v reštrukturalizačnom konaní môže prihlásenú pohľadávku účinne poprieť

len reštrukturalizačný správca. V prípade popretia pohľadávky veriteľ má právo domáhať sa na súde
incidenčnou žalobou voči dlžníkovi určenia popretej pohľadávky. V incidenčnej žalobe sa pritom veriteľ
môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške pohľadávky.

25. V predmetnej veci reštrukturalizačný správca poprel pohľadávku veriteľa v rozsahu čo do výšky,

právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Dôvod popretia pohľadávky špecifikoval v popieracom prejave
primárne tým, že veriteľ si prihláškou prihlásil pohľadávku s uvedením právneho dôvodu, ktorým
je vedenie súdneho konania na Mestskom súde v Prahe v právnej veci žalobcu (insolvenčného
správcu dlžníka) proti žalovanému (veriteľovi) o určenie neúčinnosti právneho úkonu - poskytnutia
plnenia dlžníka veriteľovi. V prípade, že bude žalobca v súdnom konaní úspešný a právny úkon

bude určený za neúčinný, veriteľ bude povinný uhradiť do majetkovej podstaty dlžníka plnenie,
ktoré je predmetom súdneho konania. Z uvedeného dôvodu si veriteľ uplatnil prihláškou podmienenú
pohľadávku zodpovedajúcu plneniu, ktoré by v prípade úspechu žalobcu malo byť vydané do majetkovej
podstaty dlžníka. Správca v popretí uviedol, že veriteľ si v prihláške pohľadávky uplatnil pohľadávku
ako podmienenú, a to s uvedením podmienky vzniku pohľadávky „Právoplatný rozsudok žalobcu

voči veriteľovi ako žalovanému, ktorým súd určí, že poskytnutie plnenia dlžníka veriteľovi vo výške
2.000.000,- Kč dňa 18.6.2020 je voči veriteľom dlžníka neúčinné.“ Reštrukturalizačný správca mal za
to, že podmienka vzniku pohľadávky veriteľa v znení, v akom je naformulovaná v prihláške pohľadávky,
je nedostatočná, nakoľko na základe uvedenej podmienky nedôjde k vzniku pohľadávky veriteľa.
Prihlásenápohľadávkaveriteľapodľanázorusprávcubymohlavzniknúťvýlučnezasplneniapodmienky,

že bude vydaný právoplatný rozsudok v predmetnom konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu a
zároveň veriteľ vydá predmetné plnenie do majetkovej podstaty.26. Spornou otázkou bola špecifikácia podmienky vzniku pohľadávky uplatnenej veriteľom prihláškou
v reštrukturalizačnom konaní, ktorú podmienku správca považoval v rámci popierania za nedostatočne
vymedzenú. Podľa žalovaného právoplatným rozhodnutím súdu o neúčinnosti právneho úkonu dlžníka

nemôže vzniknúť pohľadávka žalobcu, ale naopak vznikne pohľadávka dlžníka na vrátenie plnenia do
majetkovej podstaty dlžníka a až následne, t.j. po vydaní tohto plnenia, vznikne pohľadávka žalobcu,
ktorá bude zahrnutá do uspokojenia v rámci reštrukturalizačného plánu. Podmienkou vzniku pohľadávky
žalobcu musí byť následné faktické peňažné plnenie do majetkovej podstaty žalovaného, čo konštatoval
rovnako súd prvej inštancie. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že

až následné reálne vyplatené peňažné plnenie žalobcom do majetkovej podstaty žalovaného na
podklade rozhodnutia súdu o neúčinnosti právneho úkonu podmieňuje vznik prihlásenej pohľadávky
žalobcu. Nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia súdu o neúčinnosti právneho úkonu nepredstavuje
podmienku, ktorej splnenie by na seba viazalo existenciu, resp. vznik pohľadávky žalobcu prihlásenej
do reštrukturalizačného konania žalovaného. Ak ide o neúčinný právny úkon, ktorým žalovaný plnil
peňažný záväzok v prospech žalobcu, rozhodnutím súdu o neúčinnosti tohto právneho úkonu vznikne

pohľadávka žalovaného -dlžníka na vrátenie plnenia, ktoré je žalobca - veriteľ povinný vrátiť do dotknutej
podstaty žalovaného - dlžníka s tým, že pohľadávka žalobcu zaniknutá splnením (pôvodným peňažným
plnením) sa obnoví v rozsahu vráteného plnenia momentom jeho realizácie v prospech majetkovej
podstaty dlžníka. Bolo preto logické zadefinovať v prípade podmienenej pohľadávky žalobcu podmienku
vzniku pohľadávky spôsobom, ako vymedzil správca vo svojom popieracom prejave. Odvolací súd

má za to, že pohľadávka žalobcu - veriteľa vznikne až momentom reálneho plnenia do majetkovej
podstaty dlžníka a nie právoplatnosťou rozhodnutia o neúčinnosti právneho úkonu. Pokiaľ by sa odvolací
súd priklonil k argumentácii žalobcu, ktorý je presvedčený o tom, že už momentom rozhodnutia o
neúčinnosti právneho úkonu patrí dlžníkovo plnenie do podstaty žalovaného a pohľadávka žalobcu
voči žalovanému sa obnovuje, mohla by nastať situácia, kedy reálne v majetkovej podstate dlžník

bude evidovať pohľadávku voči žalobcovi - veriteľovi z neúčinného právneho úkonu, hypoteticky s
možnosťou jej nevymoženia, avšak súčasne by veriteľ mal naproti tomu prihlásenú pohľadávku v
reštrukturalizačnom konaní žalovaného a participoval by na plnení v rámci reštrukturalizačného plánu.

27. Žalobca v odvolaní namietal primárne nesprávne právne posúdenie veci a postup konajúceho

súdu z dôvodu, že súd prvej inštancie príliš formalisticky pristupoval k limitácii prieskumu prihlásenej
pohľadávky a nezaoberal skutočnou existenciou pohľadávky žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti
považuje za potrebné zdôrazniť, že účelom incidenčného konania nie je úplné zisťovanie právneho
dôvodu, výšky alebo poradia popretej pohľadávky z hľadiska hmotného práva, ale prieskum (zisťovanie)
vykonávaný súdom sa limituje len na rozsah a dôvody popretia pohľadávky uvedené správcom.

Predmetom skúmania v rámci incidenčného konania je len to, či popierací prejav správcu obstojí, resp.
či dôvody popretia pohľadávky obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a
vylučujú pohľadávku z uspokojenia v rámci reštrukturalizácie žalovaného tak, ako bola pohľadávka
prihlásená. Incidenčné konanie nie je sporovým konaním, v ktorom by si veriteľ uplatňoval pohľadávku
voči dlžníkovi a súd by sa zoberal skúmaním právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom čo do

skúmania existencie samotnej pohľadávky. V konkurze, resp. v tomto prípade v reštrukturalizácii si
veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne zákonom upraveným spôsobom prihláškou pohľadávky s
tým, že preskúmavanie pohľadávok prihlásených do reštrukturalizácie je predovšetkým úlohou správcu
a nie súdu. V incidenčnom konaní sa súd obmedzí len na prieskum, či dôvody popretia definované
správcom sú opodstatnené a právne relevantné. Súd pri skúmaní dôvodnosti popretia vychádza výlučne

len zo znenia popretia správcu vo väzbe na skutočnosti uvedené v samotnej prihláške pohľadávky.
Týmto rozsahom je určený a ohraničený rámec incidenčného konania. (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30.01.2017, sp. zn. 3Obdo/70/2016, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2017 pod R 63/2017, ďalej aj Nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 409/2013 zo dňa 11.09.2014).

28. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia a rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil odvolacie
námietky žalobcu súvisiace s požiadavkou prieskumu existencie pohľadávky ako takej za
nedôvodné. Súd prvej inštancie správne vychádzal iba z rozsahu prieskumu popieracieho prejavu
reštrukturalizačného správcu. Odvolací súd uvádza, že sa v tomto prípade nejedná ani o prílišný

formalizmus ako sa domnieva žalobca, keďže takýto postup je logickou ochranou práva popretého
veriteľa, ktorý sa môže incidenčnou žalobou brániť len voči popieraciemu prejavu, ktorého obsah je v
danej chvíli zrejmý a definitívny. Rovnaký princíp potom platí aj pre popieranie správcu, ktoré môže
smerovať iba voči skutočnostiam známym z prihlášky pohľadávky. Napriek tomu, že prax súdov sapostupne odkláňa od prílišného formalizmu, účel a zmysel konkurzného, resp. reštrukturalizačného
konania podľa ZKR a v ňom upravených inštitútov vyžadujú určitý stupeň formalizmu, a to z dôvodu
umožnenia realizácie práv a povinností správcu, veriteľov a dlžníka.

29. Postup súdu prvej inštancie, ktorý sa nezaoberal skúmaním existencie samotnej pohľadávky veriteľa
ako takej, je plne v súlade s ustanoveniami ZKR, ako aj s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších
súdnych autorít a nebol daný dôvod na odklon od tohto postupu súdom prvej inštancie. Žalobca sa vo
svojich vyjadreniach ako aj v odvolaní bránil tým, že rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 409/2013

zo dňa 11.09.2014 nie je možné aplikovať s ohľadom na skutočnosť, že od jeho vydania došlo k zmene
právnej úpravy a predmetné rozhodnutie je takmer spred desiatich rokov. Odvolací súd nesúhlasí s touto
námietkou žalobcu, keď k zmene účelu a zmyslu ZKR nedošlo. Sám žalobca ani bližšie nešpecifikuje,
z akého konkrétneho dôvodu už nie je toto rozhodnutie možné aplikovať a rovnako tak nešpecifikoval
ani ustanovenia zákona, ktoré by sa od vydania predmetného rozhodnutia tak zmenili, že by v dôsledku
takejto zmeny nebolo možné dané rozhodnutie aplikovať na prejednávanú vec. Predmetná odvolacia

námietka žalobcu tak zostala iba vo všeobecnej rovine a odvolací súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú.

30. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie neuviedol, či nesprávne vymedzenie podmienky
vzniku prihlásenej pohľadávky zakladá dôvod na popretie pohľadávky čo do právneho dôvodu, čo
do výšky alebo čo do vymáhateľnosti, čo je podstatné preto, že každé z uvedených popretí možno

vykonať z iných dôvodov a má iné náležitosti (napr. pri popretí čo do výšky je potrebné uviesť sumu,
ktorá sa popiera), odvolací súd považuje rovnako túto odvolaciu námietku za nedôvodnú, nakoľko súd
prvej inštancie uviedol, že žalobca nedostatočne identifikoval podmienku vzniku pohľadávky a podľa
odvolacieho súdu z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie uznal za relevantný dôvod na popretie
pohľadávky právny dôvod pohľadávky (ktorý je pri podmienenej pohľadávke opodstatnene vymedzený

zadefinovanou podmienkou) a potom je už bez právneho významu zaoberať sa ostatnými popieracimi
dôvodmi v rozsahu uvedenom správcom, pokiaľ správca účinne poprel pohľadávku čo do právneho
dôvodu.

31. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti

objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

32. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani
nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku napadnutého rozsudku, odvolací
súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

vecnesprávneaztohodôvoduodvolacísúdviazanýodvolacímidôvodmivzmysle§380CSPnapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil, nakoľko
neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané odvolateľom.

33.Odvolacísúdpotvrdilnapadnutýrozsudokajvovýrokuotrováchkonania,nakoľkosúdprvejinštancie

správne v súlade s § 255 a § 262 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania v súlade so zásadou
úspechu v konaní.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu

v rozsahu 100 %.

35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzeným § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu
môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. - Exekučný poriadok).