Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 15Sas/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100140
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100140.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený advokátskou kanceláriou:
Advokátska kancelária Martin Ontkovič, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.11.2023 vo veci nepriznania dávky
v nezamestnanosti a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalovanej nepriznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 20.02.2024 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej tiež aj len „správny súd“) sa
žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.11.2023,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné (ďalej tiež aj len „sociálna
poisťovňa“ alebo len „SP“) č. 6960/2023-HE-DvN z 11.09.2023 o nepriznaní žalobcovi nároku na
dávku v nezamestnanosti, aby tieto rozhodnutia, tak žalovanej, ako aj sociálnej poisťovne z dôvodu
ich nezákonnosti boli zrušené a vec vrátená sociálnej poisťovni na nové konanie a žalobcovi, aby bol

priznaný plný nárok na náhradu trov konania.

Administratívne konanie

2. Podľa žalovanou predloženého administratívneho spisu bol žalobca dňom 01.07.2023 zaradený
Úradompráce,sociálnychvecíarodinyHumennédoevidencieuchádzačovozamestnaniea25.08.2023
si v sociálnej poisťovni požiadal o dávku v nezamestnanosti [podľa záznamov v administratívnom

spise bol pred uvedeným dátumom v minulosti žalobca celkovo už 13-krát zaradený do evidencie
uchádzačov o zamestnanie a to 01.09.2008, 12.06.2009, 31.08.2010, 04.04.2011, 20.08.2013,
01.11.2015, 01.02.2016, 23.12.2018, 01.04.2019, 06.06.2020, 01.02.2021, 01.02.2022 a 01.07.2022,
pozn. súdu].
V žiadosti z 25.08.2023 žalobca vyhlásil, že v období - cit. „od 28.06.2021 do 31.01.2022“ bol
zamestnaný v Nemecku (Deutsche post); - cit. „od 25.04.2022 do 30.06.2022“ bol zamestnaný
v Nemecku (Deutsche post); - cit. „od 04.10.2023 do 31.12.2022“ [nesprávne poradie rokov, správne

by mohlo byť „od 04.10.2022 do 31.12.2022“ alebo po výmene roku v dátume „od 31.12.2022
do 04.10.2023“, pozn. správneho súdu] bol zamestnaný v Nemecku (Deutsche post); a - cit. „od
01.01.2023 do 30.06.2023“ [uvedené obdobie by nadväzovalo na predchádzajúce, ak by predchádzajúci
údaj bol správne uvedený v znení „od 04.10.2022 do 31.12.2022“, pozn. správneho súdu] bolzamestnaný v Nemecku (Deutsche post). Žalobca v žiadosti tiež uviedol, že nesplnil podmienky nároku
navýsluhovýpríspevok,navýsluhovýdôchodok,aninainvalidnývýsluhovýdôchodok,ženemápriznaný
starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok, invalidný dôchodok, ani nemá podanú žiadosť o ich

priznanie a napokon vyhlásil, že nie je poberateľom dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke
v hmotnej núdzi odo dňa zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré bolo prílohou predmetnej
žiadosti žalobca uviedol, že prvýkrát odišiel do iného členského štátu EÚ v 12/2015 a na územie
Slovenskej republiky sa vrátil 01.07.2023; k pravidelnosti návratov a dĺžke pobytu na území Slovenskej

republiky počas posledného zamestnania v členskom štáte EÚ uviedol, že to boli dva návraty a dĺžka
jedného návratu 10 dní na základe dohody so zamestnávateľom (časové konto); na územie Slovenskej
republiky dochádzal sám vlastným autom, nepredložil pracovnú zmluvu, cestovné lístky, letenky;
poslednýmzamestnávateľombolDeutschepostNemeckoaposlednézamestnanietrvalood01.01.2023
do 30.06.2023, pracoval ako skladník vykladač tovaru, pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú,
takže skončil z dôvodu uplynutia lehoty; výmeru dovolenky počas posledného zamestnania mal 15 dní +

časové konto; v Nemecku sa zdržiaval sám a býval s viacerými osobami v nájme a ubytovanie nemenil;
v inom členskom štáte nepoberá dávku v nezamestnanosti ani inú sociálnu dávku; počas pobytu v inom
členskom štáte si na území Slovenska hľadal zamestnanie telefonicky (bez predloženia akýchkoľvek
dokladov); medzi posledným zamestnaním v Nemecku a predchádzajúcim zamestnaním taktiež inom
členskom štáte EÚ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky, kde nemal zachované členstvo v žiadnej

organizácii, na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť určenú na vlastné bývanie
a počas pobytu na území Slovenska býval u rodičov, kde aj aktuálne býva. Žiadne iné tvrdenia či
skutočnosti preukazujúce zachvenie centra záujmov na území Slovenskej republiky počas pobytu v inom
členskom štáte EÚ žalobca nepredložil.

3. Rozhodnutím č. 6960/2023-HE-DvN z 11.09.2023 sociálna poisťovňa, ako prvostupňový správny
orgán rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že v zmysle požiadavky § 104 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), žalobca v posledných
štyroch rokoch (od 01.07.2019 do 30.06.2023) pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie

(01.07.2023), vykázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie
a to nasledovne:
- od 01.07.2019 do 05.06.2020 t.j. 341 dní v Nemeckej spolkovej republike;
- od 30.07.2020 do 31.01.2021 t.j. 186 dní v Nemeckej spolkovej republike;
- od 08.04.2021 do 31.01.2022 t.j. 299 dní v Nemeckej spolkovej republike;

- od 04.10.2022 do 30.06.2023 t.j. 270 dní v Nemeckej spolkovej republike.
Sociálna poisťovňa vyhodnotila aj zachovanie si žalobcom pracovných, rodinných, osobných a iných
väzieb na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte nasledovne:
- pokiaľ ide o dĺžku pobytu na území iného členského štátu – žalobca sa zdržiaval v Nemecku cca
5 rokov a 2 mesiace a to prerušovanie od 16.05.2018 do 01.07.2023 a ešte predtým od 01.12.2015

do 31.01.2016; na územie Slovenska dochádzal 2 krát ročne v rozsahu cca 10 dní, ktoré návraty
nezdokladoval a výmeru dovolenky počas posledného zamestnania v Nemecku masť 15 dní + časové
konto;
- pokiaľ ide o pracovnú situáciu žalobcu - pred odchodom do Nemecka bol žalobca na území Slovenska
naposledyzamestnanýod01.03.2016do10.05.2018uzamestnávateľaFORMAPLASTk.s.;vNemecku

bol naposledy zamestnaný od 01.01.2023 do 30.06.2023 u Deutsche post AG, Fulda ako skladník
a vykladač tovaru s pracovným pomerom na dobu určitú, ktorý bol ukončený z dôvodu uplynutia trvania
pracovnej zmluvy; medzi jednotlivými zamestnaniami v Nemecku sa krátke medziobdobia v rozsahu 2 až
3 mesiace zdržiaval na území Slovenska, kedy bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny;
v Nemecku si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti ani na inú sociálnu dávku a počas pobytu

v Nemecku si hľadal na území Slovenska zamestnanie telefonicky (bez zdokladovania);
- rodinná situácia žalobcu – žalobca je slobody; v Nemecku sa zdržiaval sám;
- vykonávanie akejkoľvek inej nezárobkovej činnosti - žalobca nemal na území Slovenska ani v Nemecku
členstvo v žiadnej športovej, záujmovej, či neziskovej organizácii;
- bytová situácia žalobcu - počas pobytu v Nemecku býval s viacerými osobami v podnájme, ktoré

nemenil; na území Slovenska nevlastní žiadnu nehnuteľnosti, na Slovensku býva u rodičov;
- iné skutočnosti - žalobcu si daňové a odvodové povinnosti plnil v Nemecku keďže tam bol zamestnaný.
Sociálna poisťovňa dospela k záveru o nezachovaní si žalobcom počas doby jeho pôsobenia v inom
členskom štáte (Nemecko) pevných väzieb na území Slovenska, najmä s ohľadom na dĺžku pobytužalobcu na území Nemecka v rozsahu cca 5 rokov a 2 mesiace, ako aj jeho orientáciu na nemecký trh
práce, stabilitu jeho zamestnania a plnenie si daňových a odvodových povinností na území Nemecka,
ktoré skutočnosti prevažujú v porovnaní so skutočnosťami preukazujúcimi jeho väzbu k Slovenskej

republike (občasné návraty na územie Slovenska).
Z uvedených dôvodov podľa sociálnej poisťovne v prípade žalobcu nie je možné využiť pravidlo
sčítanie dôb poistenia v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 základného nariadenia, a to dôb poistenia
v nezamestnanosti, ktoré žalobca dosiahol na území Slovenskej republiky s dobou poistenia, ktorú
dosiahol v inom členskom štáte EÚ, t.j. v Nemecku, z ktorého dôvodu tak žalobca pre uplatnenie si

nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, nesplnil potrebnú dobu poistenia
v nezamestnanosti (4 roky) podľa slovenských právnych predpisov.
Rozhodnutie sociálnej poisťovne bolo žalobcovi doručené 20.09.2023.

4. Žalobca svoje odvolanie proti rozhodnutiu sociálnej poisťovne (SP) odôvodnil tvrdením
onedostatočnomzistenískutkovéhostavu,keďžeSPzapodkladpresvojerozhodnutiezobraladoúvahy

len v informácie ním uvedené v informačnom formulári, ktorý vyplnil pri podávaní žiadosti o priznanie
dávky v nezamestnanosti a aj tieto údaje SP-ňa podľa žalobcu nesprávne interpretovala a vyhodnotila.
Podľa žalobcu SP-ňa v rozhodnutí nesprávne uviedla, že žalobca počas svojho pobytu na území iného
členského štátu EÚ dochádzal na územie Slovenska iba 2 krát ročne v rozsahu cca 10 dní, čo nie je
pravdou, pretože uvedené žalobca v informačnom formulári vyplnil iba vo vzťahu k poslednému obdobiu

jeho zamestnania v Nemecku od 01.01.2023 do 01.06.2023, t.j. táto informácia neplatí vo vzťahu
k celému obdobiu trvania jeho zamestnania v Nemecku od 01.07.2019. Táto dezinterpretácia je, podľa
žalobcu, popretá ďalšou, v rozhodnutí SP-ne uvádzanou skutočnosťou a to, že v medziobdobiach kedy
sa žalobca prerušovane zdržiaval v Nemecku sa niekoľko krát vracal na Slovensko v rozsahu niekoľkých
mesiacov, celkovo 14 mesiacov. Podľa žalobcu pre posúdenie centra jeho záujmov je irelevantné,

že v Nemecku sa zdržiaval od 01.07.2019, pretože podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení,
rozhodným obdobím, ktoré sa má posudzovať pre účely dávky v nezamestnanosti sú iba posledné 4
roky pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. podľa žalobcu pre posúdenie
centra záujmov je potrebné zohľadniť iba posledné 4 roky a nie viac.
O zachovaní si žalobcom centra záujmu k Slovenskej republike podľa neho svedčí to, že má stále

evidovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky v Snine (dôkaz kópia občianskeho preukazu);
na Slovensku má väzby k matke (otec je už nebohý) s ktorou každodenne udržiaval telefonický
kontakt (dôkaz výpisy z hovorov z mobilného telefónu); v Nemecku sa neoženil, nezaložil rodinu a
nevytvoril sa tam žiadne rodinné väzby, nevlastní tam žiadnu nehnuteľnosť; na Slovensko sa pravidelne
vracal za účelom upevňovania rodinných väzieb, čo vylučuje u jeho úmysel zostať pracovať a žiť

v Nemecku (dôkaz platby diaľničnej známky a pokladničné bloky za nákupy na Slovensku); povaha
v Nemecku vykonávanej práce mala iba dočasný charakter, všetky pracovné zmluvy boli na dobu
určitú, bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov, čo samo o sebe spochybňuje záver o stabilite
a trvalosti jeho pracovných vzťahov v Nemecku; za posledné 4 roky vykonané práce nenadväzovali
bezprostredne na seba a v medziobdobiach sa vždy vracal na Slovensko na niekoľko mesiacov

a to od 06.06.2020 do 30.07.2020, t.j. 2 mesiace; od 01.02.2021 do 08.04.2021, t.j. 4 mesiace
a od 01.02.2022 do 04.10.2022 t.j. 8 mesiacov, t.j.na Slovensku sa zdržiaval celkovo 14 mesiacov;
žalobca má na území Slovenska vedený bankový účet z ktorého uhrádzal všetky svoje na náklady
na pobyt na Slovensku; na Slovensku je majiteľom motorového vozidla evidovaného v evidencii vozidiel
v Slovenskej republike a nikdy ho neprehlásil do evidencie v Nemecku, keďže nemal záujem ostať

tam žiť a pracovať; motorové vozidlo bolo po celú dobu poistené na Slovensku; na Slovensku má
žalobca uzavreté životné poistenie, za ktoré platil po celú dobu a taktiež po celú dobu platil aj poistenie
nehnuteľnosti a domácnosti domu na Slovensku, ktorého vlastníkom je jeho matka a v ktorom má
žalobca evidovaný trvalý pobyt. Žalobca sumarizoval, že jeho cieľom bolo zarobiť si v Nemecku finančné
prostriedky na slušný život na Slovensku.

V ďalšom žalobca vytýkal SP-ni procesné pochybenia, keďže z jej rozhodnutia nevyplýva, ako a kedy
v zmysle požiadavky čl. 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 987/2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), došlo medzi SP a príslušným orgánom Nemecka k dohode o ustálení centra
záujmu žalobcu, t.j. v odvolaní napadnutom rozhodnutí vôbec nie je uvedené, či sociálna poisťovňa
v tomto smere komunikovala s nemeckou stranou a či nerozhodla len na základe formalistického

jednostranného posúdenia žalobcom vyplneného formuláru a to bez ohľadu na skutočný úmysel žalobcu
vrátiť sa na Slovensko. Žalobca má za to, že SP zohľadnila pre účel ustálenia centra jeho záujmu
iba dĺžku a stabilitu zamestnania, avšak ostatné okolnosti nezohľadnila, hoc v tomto smere bola povinná
žalobcu vypočuť a vyžiadať si od neho ďalšie podklady a informácie.Záverom žalobca poukázal, že SP-ňa nerozhodla v obdobných veciach identickým spôsobom, keďže
jeho dlhoročnému spolubývajúcemu v Nemecku, SP-ňa dávku v nezamestnanosti priznala.

5. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX z
30.11.2023 tak, že odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a rozhodnutie sociálnej poisťovne
potvrdila.
Žalovaná uviedla, že základným pravidlom, ktorým je potrebné sa riadiť pri rozhodovaní o priznaní
dávky v nezamestnanosti je, že žiadateľ poslednú dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahol na území

Slovenskej republiky a iba vo výnimočnom prípade je možné zohľadniť aj ako poslednú dobu poistenia
dobu dosiahnutú v inom členskom štáte EÚ, za predpokladu, že žiadateľ si zachoval počas výkonu
zárobkovejčinnostinaúzemíinéhočlenskéhoštátuEÚcentrumzáujmovabydliskonaúzemíSlovenskej
republiky.
V konkrétnosti veci žalovaná podotkla, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobcu
do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 01.07.2019 do 30.06.2023 žalobca nepreukázal

žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť pre účely vzniku jeho
nároku na dávku v nezamestnanosti, pretože podľa potvrdení príslušnej nemeckej inštitúcie, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzala aj sociálna poisťovňa, žalobca ako posledné dosiahol doby poistenia
v nezamestnanosti v zamestnaní v Nemecku a to v čase od 01.07.2019 do 05.06.2020; od 08.04.2021
do 31.01.2022; od 30.07.2020 do 31.01.2021 a od 04.10.2022 do 30.06.2023. Z dôvodu ustálenia,

že žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu, preto z dôvodu zistenia,
či by bolo možné žalobcovi, pre účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti, zohľadniť aj
túto dobu poistenia v nezamestnanosti ním dosiahnutú aj na území Nemecka, žalovaná preverila
ako SP-ňa skúmala, či si žalobca počas tejto doby zamestnania na území iného členského štátu

zachoval pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. V uvedenom smere žalovaná spresnila,
že pokiaľ ide o dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území iného členského štátu, žalobca sa
od 12/2008 do 08/2010 zdržiaval na území Spojeného kráľovstva a následne sa od 12/2015 do 01/2016
a opätovne od 05/2018 do 07/2023 zdržiaval na území Nemecka, t.j. v zahraničí sa zdržiaval opakovane
prerušovanie 5 rokov a 9 mesiacov; v ďalšom žalovaná o identicky ako SP poukázala na posledné

zamestnanie žalobcu na Slovensku v spoločnosti FORMA PLAST k.s. od 01.03.2016 do 10.05.2018
a následné jeho opakovane uzavreté pracovné pomery v Nemecku u zamestnávateľa Deutsche
post A G v rokoch 2021-2023 s tým, že posledný pracovný pomer u tohto zamestnávateľa trval
od 01.01.2023 do 30.06.2023 na dobu určitú s dodatkom, že v medziobdobiach medzi pracovnými
pomermi sa žalobca zdržiaval na Slovensku, kedy bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie

a v obdobiach od 01.04.2019 do 30.06.2019, od 06.06.2020 do 29.07.2020, od 01.02.2021
do 10.03.2021 a od 19.03.2021 do 07.04.2021 poberal dávky v nezamestnanosti zo slovenského
sociálneho systému s tým, že z evidencie uchádzačov o zamestnanie bol opakovane vyradený v rokoch
2018-2022 z dôvodu umiestnenia sa v inom členskom štáte EÚ. Z uvedeného aj žalovaná vyvodila, že
žalobca sa prioritne orientoval na zahraniční pracovný trh. V ďalšom žalovaná poukázala na žalobcom

uvedené v odvolaní tvrdenia o tom, že v Nemecku sa zdržiaval sám, na území Slovenskej republiky
udržiaval vzťah s matkou s bratom, otec je nebohý od januára 2022; na území na území Slovenskej
republiky sa zdržiaval počas posledného zamestnania 2x v dĺžke pobytu cca 10 dní, cestoval vlastným
autom, na Slovensku má vlastný bankový účet, auto, platí poistné auta, životné poistenie a poistenie
nehnuteľnosti a domácnosti, na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a počas pobytu na Slovensku

býva u matky kde má trvalý pobyt. Vo vzťahu k bývaniu žalobcu v Nemecku – v podnájme s viacerými
osobami, ktoré bývanie žalobca nemenil, žalovaná uzavrela, že situáciu žalobcu považuje za stabilnú
a primeranú výkonu povolania s uzáverom, že žalobca si daňové a odvodové povinnosti plnil na území
Nemecka, ktoré sa na daňové účely považuje za štát jeho bydliska.
Uvedené skutočnosti žalovaná vyhodnotila tak, že celková dĺžka pobytu žalobcu v trvaní 5 rokov

a 9 mesiacov v zahraničí, jeho prioritná, dlhodobá a opakovaná orientácia na zahraničný trh práce,
ako aj stabilná a primeraná bytová situácia v zahraničí a daňová povinnosť na území Nemecka
prevažujú a sú silnejšími skutočnosťami, ako na druhej strane žalobcom deklarované návraty
na územie Slovenska, prítomnosť jeho brata a matky na území Slovenska, vlastníctvo motorového
vozidla, bankového účtu či trvalého pobytu, ktoré žalobca uviedol ako skutočnosti svedčiace o jeho

väzbe k Slovensku. Žalovaná uzavrela, že mala preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti
v Nemecku sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval na území Nemecka, kde býval, trávil pracovný
aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane čo svedčí o tom, že žalobca si v tomto období
preniesol centrum záujmov na územie Nemecka.V ďalšom žalovaná upriamila pozornosť, že osoba má právo prioritne požiadať o priznanie dávky
v nezamestnanosti v štáte, v ktorom sa počas posledného zamestnania podieľala na poistení
v nezamestnanosti, ktorý princíp podporuje rovnomerné a spravodlivé rozdelenie finančných

prostriedkov medzi inštitúcie prijímajúce poistné a inštitúcie vyplácajúcimi dávky v nezamestnanosti, a
cieľom tohto systému je podporiť hľadanie si práce v tom členskom štáte, v ktorom sa dotknutá osoba
bezprostredne pred stratou zamestnania platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň,
aby aj tento štát niesol bremeno výplaty jej dávky v nezamestnanosti. Nezamestnané osoby, ktoré
dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle

základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok
na dávku v nezamestnanosti. Po skončení pracovného pomeru by teda nezamestnaný mal prioritne
uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte ktorom práve skončil zamestnanie s tým, že takýto
žiadateľ môže tiež požiadať aj o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek iného
členského štátu EÚ, teda aj na územie Slovenskej republiky s dodatkom, že v danom prípade žalobca
neuviedol dôvod, pre ktorý nepožiadal o dávku v nezamestnanosti na území Nemecka. Žalovaná

opakovane poukázala, že pre účely priznania dávky v nezamestnanosti možno žiadateľovi zohľadniť
aj dobu poistenia, ktorú dosiahol v inom členskom štáte EÚ za predpokladu, že si zachoval pevné
väzby a bydlisko v členskom štáte, v ktorom si tento nárok na dávku v nezamestnanosti uplatňuje,
t.j. doba poistenia dosiahnutá v inom členskom štáte nemôže byť automaticky zohľadnená pre účely
vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom o dávku v nezamestnanosti osoba žiada s

dodatkom, že účelom takto nastaveného sociálneho systému je zabránenie jeho zneužívaniu v podobe
výberu členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti napr.
z dôvodu možnosti priznania vyššej dávky. Žalovaná dodala, že pojem bydlisko v tomto prípade je
potrebné chápať v širších súvislostiach a než len ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje,
a že s týmto pojmom nie je to možné stotožniť pojem „trvalý pobyt“ s poukazom na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 z 27.11.2018, podľa ktorého evidencia trvalého pobytu
je len administratívnou skutočnosťou, ktorá neodzrkadľuje realitu.
V reakcii na odvolacie námietky žalobcu, žalovaná uviedla, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu
na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky relevantné skutočnosti pri posudzovaní jeho
bydliska a zachovania centra jeho záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí; s poukazom

na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp, zn. 7Sžsk/12/2021 z 21.09.2022
žalovaná tiež poukázala, že v správnom konaní o dávku v nezamestnaná nie je vždy nutné vypočuť
žiadateľa o túto dávku, t.j. nariadenie ústneho pojednávania nie je obligatórne a nie je naň právny
nárok (§ 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a to s podporným poukazom na § 227 ods. 3
zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého žiadateľ o dávku v nezamestnanosti je povinný preukázať

všetky skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie a zánik nároku na túto dávku a na jej výplatu
a súčasne v zmysle § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení je žiadateľ povinný navrhnúť
všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalovaná podotkla, že žalobca inicioval konanie o svojom
nároku na dávku v nezamestnanosti, a teda nesie dôkazné bremeno, t.j. musí preukázať, že spĺňa
podmienky vzniku nároku na túto dávku a predložiť o týchto skutočnostiach dôkazy tak, ako to vyplýva

z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/30/2016 zo 07.11.2017, podľa
ktorého cit, „... dôkazné bremeno na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku
je na poistencovi... ktorý si ju uplatnil.“ Ako nedôvodnú vyhodnotila žalovaná aj odvolaciu námietku
žalobcu, že z rozhodnutia SP-ne nevyplýva, žeby bola uzavrela dohodu s nemeckou inštitúciou ohľadne
zachovania centra záujmu žalobcu, pretože podľa žalovanej v danom prípade nedošlo k rozdielnym

stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou nemeckou inštitúciu a SP-ňou,
pretože príslušná nemecká inštitúcia ani nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu, keďže žalobca
si o dávku v nezamestnanosti v Nemecku nepožiadal s dodatkom žalovanej, že uvedenú dohodu
by bolo potrebné realizovať iba v prípade, ak by príslušná nemecká inštitúcia usúdila, že bydlisko
žalobcu bolo na Slovensku a SP zas, že v Nemecku, avšak v danom prípade k takejto rozpornej

situácii nedošlo, preto SP-ňa správne zvolila priamu aplikáciu kritérií podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) a b)
vykonávacieho nariadenia a to aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/26/2016
z 30.01.2018. V reakcii na námietku žalobcu, že prácu v zahraničí vykonával iba dočasne na pracovné
zmluvy uzavreté na dobu určitú, žalovaná uviedla, že pobyt žalobcu v zahraničí v celkovom trvaní
5 rokov a 9 mesiacov nie je možné považovať za prechodný, resp. za krátkodobý s dodatkom, že

pohnútka žalobcu na odchod do zahraničia, ktorou v danom prípade podľa vyjadrenia žalobcu bolo
nadobudnutie finančných prostriedkov na lepší život na Slovensku ako aj pohnútka jeho návratu,
sú v konaní o vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantné. Žalovaná zdôraznila,
že kritérium rodinnej situácie sa týka iba tzv. úzkej rodiny v zmysle čl. 1 písm. f) bodu 2 základnéhonariadenia, ktorými sú manžel, manželka žiadateľa jeho neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti,
pričom rozšírenie rodinných väzieb aj na širšiu rodinu, napr. na rodičov a súrodencov by viedlo
k nežiadúcemu rozšíreniu aplikácie čl. 65 základného nariadenia, preto prítomnosť matky a brata

žalobcu na Slovensku nie sú skutočnosťami, ktoré by mohli ovplyvniť posúdenie zachovania jeho
centra záujmu na Slovensku s dodatkom, že rodič je síce blízkou osobou, avšak v prípade žalobcu
nič nenasvedčovalo, že by tento vzťah k jeho matke bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá
by bola nezlučiteľná čo aj dočasným faktickým prenesením jeho bydliska mimo územia Slovenska.
Vo vzťahu k SP-ňou zmienenému počtu návratov žalobcu na Slovensko (2x v trvaní cca 10 dní),

žalovaná pripustila pochybenie SP-ne pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, avšak keďže v konaní bolo
preukázané, že žalobca dlhodobo vykonával zárobkovú činnosť v Nemecku, kde sa zdržiaval prevažnú
časť roka, tak toto pochybenie podľa žalovanej nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia SP-ne. Záverom
v súvislosti s námietkou žalobcu, že na území Slovenskej republiky v medziobdobiach kedy pracoval
v Nemecku, sa zdržiaval po dobu 14 mesiacov, žalovaná uviedla, že s jej informačného systému
vyplýva, že žalobca sa zdržiaval na území Slovenska v medziobdobiach jeho pobytu v Nemecku,

kedy aj bol evidovaný na úrade práce a to po dobu celkovo 9 mesiacov - od 06.06.2020 do 29.07.2020;
od01.02.2021do07.04.2021;od01.02.2022do24.04.2022aod01.07.2022do03.10.2022sdodatkom,
že príslušné nemecké inštitúcie súčasne osvedčili žalobcovi tieto doby poistenia dosiahnuté na území
Nemecka - od 01.07.2019 do 05.06.2020; od 30.07.2020 do 31.01.2021; od 08.04.2021 do 31.01.2022
a od 04.10.2022 do 30.06.2023. Žalovaná tiež uviedla, že keďže žalobca najskôr v žiadosti uviedol,

že v období od 25.04.2022 do 30.06.2022 bol zamestnaný na území Nemecka a následne uviedol,
že v predmetnom období sa zdržiaval na Slovensku, žalovaná po podaní odvolania požiadala príslušnú
nemeckú inštitúciu o preverenie správnosti tohto údaju s tým, že nemecká inštitúcia potvrdila, že
v tomto období žalobca dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti na území Nemecka, z čoho podľa
žalovanej jasne vyplýva, že v tomto období sa žalobca nemohol zdržiavať na území Slovenska tak,

ako to deklaroval v odvolaní, t.j. nemohol sa zdržiavať na území Slovenska až po dobu 14 mesiacov,
pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na území Slovenska sa zdržiaval iba 9 mesiacov
t.j. výrazne menej, ako jeho pracovné pôsobenie na území Nemecka v posudzovanom období. V
súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že pre posúdenie centra jeho záujmu je irelevantná doba
viac ako 4 roky pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, žalovaná uviedla,

že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe všetkých objektívnych kritérií podľa čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého, s tým, že žalobca sa zdržiaval v zahraničí dlhšie, ako je
potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V súvislosti so žalobcom
v odvolaní zmieneným iným prípadom jeho spolubývajúceho, žalovaná uviedla, že vzhľadom na ochranu
osobných údajov nie je možné sa ku konkrétnemu inému prípadu vyjadriť a presne označiť skutočnosti

na základe ktorých si v inom prípade osoba zachovala svoje centrum záujmov na Slovensku aj počas
výkonu zamestnanie v zahraničí. Záverom žalovaná podotkla, že skutočnosti ako bankový účet, životné
poistenie a pod. so strediskom záujmov a bydliskom nemajú žiaden súvis z dôvodu slobodného pohybu
služieb a kapitálu medzi členskými štátmi EÚ.
Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené 20.12.2023.

Konanie pred správnym súdom

6. Žalobca svoju včas podanú správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z
30.11.2023 odôvodnil tvrdením, že rozhodnutie správnych orgánov vychádza z nedostatočne zisteného

skutkového stavu, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Žalobca opakovane, ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu o SP-ne uviedol, že pre posúdenie nároku
žalobcu na dávku v nezamestnanosti sú rozhodné iba posledné 4 roky pred jeho zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, a teda iba doba týchto posledných štyroch rokov sa má posudzovať
aj z hľadiska zachovania centra jeho záujmy; uviedol, že v zmysle dôb uvedených v rozhodnutí

žalovanej, počas ktorých sa mal nachádzať v Nemecku alebo na Slovensku, sa v posudzovanom
období posledných štyroch rokov od 01.07.2019 30.06.2023 zdržiaval na Slovensku 10 mesiacov a nie
ako ustálila žalovaná 9 mesiacov a v Nemecku prerušovane 38 mesiacov; zdôraznil, že v Nemecku
pracoval iba na epizódy vždy na pracovnú zmluvu na dobu určitú, po uplynutí doby ktorej sa vracal
na Slovensko na niekoľko mesiacov s dodatkom, že uvedený epizódny charakter jeho zamestnania

v Nemecku tak SP-na, ako aj žalovaná nezohľadnili pri posudzovaní zachovania jeho bydliska.
Z uvedených dôvodov je, podľa žalobcu nesprávny skutkový záver žalovaného a SP-ne, že žalobca
pracoval v Nemecku po dobu 5 rokov a 9 mesiacov a správne má byť iba 38 mesiacov. Uviedol, že svoje
zamestnania v Nemecku striedal po niekoľkomesačných pobytoch na Slovensku s dodatkom, že jerozdiel,akniektopocelýčasvzahraničípracujeujednéhozamestnávateľaanatejistejpracovnejpozícii
a na Slovensko chodí iba v rámci čerpania dovolenky a je rozdiel, ak niekto, ako žalobca, síce pracuje
v Nemecku na dočasných pozíciách, ktoré sú prerušované niekoľko mesačnými pobytmi na Slovensku.

Následne žalobca absolútne identicky ako v odvolaní proti rozhodnutiu SP-ne, zopakoval skutočnosti,
pre ktoré má za to, že si zachoval centrum záujmov v Slovenskej republike aj počas práce
vykonávanej v Nemecku s tým, že ma za to, že žalovaná sa s týmito skutočnosťami nevysporiadala
a tieto odignorovala. Žalobca uviedol, že podľa logiky žalovanej, ktorú uplatnila na finančné produkty
na Slovensku, ktoré podľa žalovanej nijako nezakladajú centrum záujmov žalobcu na Slovensku,

pretože ich možno poskytnúť v rámci celej SR, by aj zamestnanie žalobcu v Nemecku, vzhľadom aj
k slobodnému pohybu pracovnej sily, nemala zakladať centrum jeho záujmu v Nemecku.
Žalobca nežiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe v podstate zotrvala na svojich argumentoch uvádzaných
v žalobou napadnutom rozhodnutí a súčasne v interakcii na žalobné námietky uviedla, že považuje za

nedôvodnú žalobnú námietku o nedostatočnom zistení skutkového stavu s tým že v konaní o nároku
žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti, ktoré vyšli počas konania
pred SP najavo a to z formulárov zaslaných SP-ni nemeckou stranou, ako aj z údajov a podkladov
predložených žalobcom, ktoré údaje boli komplexne vyhodnotené; opakovane zdôraznila, že nariadenie
ústneho vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je povinné v každom jednotlivom prípade,

iba ak je to potrebné na odstránenie pochybností, avšak keďže v danom prípade nevznikli pochybnosti
ohľadne zachovania centra záujmov žalobcu, SP a ani žalovaná nepovažovali za potrebné vykonať jeho
výsluch, pretože ten nebol spôsobilý priniesť iné závery ako tie, ktoré boli objektívne zistené s tým,
že žalovaná opätovne zdôraznila povinnosť žiadateľa o dávku v nezamestnanosti preukázať svoje
tvrdenia a skutočnosti rozhodujúce pre vznik tohto nároku. Žalovaná zdôraznila, že žalobca sa zdržiaval

v zahraničí dlhšie ako je potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení;
podotkla, že žalobca síce pracoval v Nemecku s prerušením na viaceré pracovné zmluvy, ale pracoval
vždy u jedného rovnakého zamestnávateľa Deutsche post AG; ohľadne námietky trvalého pobytu,
vzťahu žalobcu k matke a bratovi na Slovensku, ohľadne finančných produktov a vlastníctve motorového
vozidla,žalovanázotrvalanasvojichkonštatovaniachužuvádzanýchvžalobounapadnutomrozhodnutí.

Záverom žalovaná zdôraznila nedôvodnosť námietky žalobcu, podľa ktorej žalovaná neprihliadla
na skutočný úmysel žalobcu vrátiť sa na územie Slovenskej republiky s tým, že kritérium úmyslu
prichádza do úvahy iba subsidiárne t.j. podporne pri ustaľovaní centra záujmu žiadateľa o dávku
v nezamestnanosti a uplatní sa iba v prípade ak toto centrum záujmu nie je možné ustáliť podľa iných
kritérií, čo nebol prípad žalobcu a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 10Sžsk/5/2016 z 13.12.2017.
Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a nesúhlasila s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

8. K vyjadreniu žalovanej k žalobe, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 05.06.2024,
právny zástupca žalobcu už svoje stanovisko (replika) nezaujal.

9. Podľa § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „(1)
Predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak
a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania,
b) vykonáva dokazovanie,

c) to vyžaduje verejný záujem,
d) je to na prejednanie veci potrebné alebo
e) tak ustanovuje tento zákon.
(2) V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.“

10. Podľa § 124 ods. 3 SSP „Ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie
oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.“

11. Podľa § 137 ods. 2 SSP „Rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej
republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku.“

12. Správny súd v danej veci rozhodol a rozsudok dňa 30.06.2025 verejne vyhlásil podľa § 137 ods. 2
SSP, bez nariadenia pojednávania po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa §107 ods. 1 a 2 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaná vo svojom vyjadrení nežiadali o nariadenie
pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.

Právne východiská pre rozhodnutie

13. Podľa § 6 ods. 2 psím. c) SSP „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (c) správnych žalobách v
sociálnych veciach.“

14. Podľa § 135 ods. 1 SSP „Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.“

15. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP „Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
(a) Sociálnej poisťovne.“

16. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003
Z.z.“) v znení účinnom ku dňu (25.08.2023) podania žiadosti žalobcom (ďalej len „v znení účinnom
v rozhodnom čase“) „Poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva

roky.“

17. Podľa § 188 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým
prispeje k jej objasneniu.“

18. Podľa prvej vety § 227 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase
„(3) Poistenec je povinný príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti
rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej
výplatu a jej sumu.“

19. Podľa § 196 ods. 6 a 7 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(6) Účastník
konaniajepovinnýnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.OrganizačnázložkaSociálnejpoisťovne
rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať
aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného

stavu veci.
(7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.“

20. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) „Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych
príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom
štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako
aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

21. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré

uplatňuje.“

22. Podľa čl. 1 písm. i), bod 2 základného nariadenia «Na účely tohto nariadenia: “rodinný príslušník“
znamená: ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú
medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté

deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov.»

23. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia «Na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.»24. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 ktorým sa
stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) „Ak je rozdiel

v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa
uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej
osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.“

25. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia „Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,

na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

26. V danom prípade nebolo medzi účastníkmi konania vo veci sporným, že žalobca pred podaním si
žiadosti o dávku v nezamestnanosti (25.08.2023) na území Slovenskej republiky, nezískal podľa cit.
§ 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. potrebné obdobie poistenia v nezamestnanosti. Avšak, keďže
pred podaním si tejto žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti bol žalobca zamestnaný a sociálne
poistený v inom členskom štáte EÚ (Nemecko), z ktorého dôvodu sa podľa čl. 2 základného nariadenia

na neho vzťahujú koordinačné pravidlá tohto základného nariadenia, podľa ktorého cezhraničný
pracovníkmásícevzásade(prioritne)nároknadávkuvnezamestnanostipodľaprávnychpredpisovaod
toho členského štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný (v danom prípad Nemecko), čo je vyjadrením
zásady, že každý členský štát znáša v zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej osoby,
ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia aj prispievala, avšak keďže toto základné nariadenie

súčasne umožňuje, aby na účel posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti u cezhraničného
pracovníka, ktorý o jej priznanie požiadal na území svojho domovského členského štátu v ktorom
nebol naposledy zamestnaný (v danom prípade Slovenská republika), bolo možné do doby poistenia v
nezamestnanosti započítať mu aj doby postenia dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek
iného členského štátu (v danom prípade Nemecka) tak, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych

predpisov domovského členského štátu (t.j. v danom prípade podľa právnych predpisov Slovenskej
republiky), avšak iba za predpokladu, že tento pracovník si aj počas svojho pôsobenia v inom členskom
štáte stále zachoval na území domovského členského štátu „bydlisko“, preto správne orgány (sociálna
poisťovňa a žalovaná) museli posúdiť, či u žalobcu je splnená táto požiadavka zachovania „bydliska“
a zachovania centra záujmov na území Slovenska aj počas doby jeho poistenia v Nemecku.

27. V súvislosti s uvedeným je nutné podotknúť, že pojem „bydlisko“ však v zmysle úniového práva
nemožno chápať zúžene ako miesto, kde má dotknutá osoba (cezhraničný pracovník) trvalý alebo
prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky, pretože podľa cit. čl. 1 písm. j)
základného nariadenia pojem „bydlisko“ označuje miesto kde dotknutá osoba zvyčajne býva a kde sa

súčasne z tohto dôvodu nachádza aj obvyklé centrum jej záujmov (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-90/97
Swaddling, bod 28,29).
Pomôckou pre ustálenie, resp. pre zistenie skutočného „bydliska“, t.j. skutočného centra záujmov
dotknutej osoby sú tak kritéria, ktoré boli sformulované v judikatúre Súdneho dvora EÚ [C-90/97 z
25.02.1999 vo veci Robin Swaddlingv. Adjudication Officer] a ktoré sú v súčasnosti kodifikované v cit.

čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a podľa ktorých je pri skúmaní miesta bydliska nutné prihliadať
najmä na - rodinný stav a rodinné väzby zamestnanca; bytovú situáciu, jej dĺžku a stabilitu; dĺžku obdobia
zdržiavania sa na území iného členského štátu; dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti a trvanie
pracovnej zmluvy; miesta kde dochádzalo k zdaňovaniu príjmov. Tento zoznam zohľadňovaných kritériínie je taxatívny (nie je konečný) a v jeho rámci nie je určené ani žiadne ich preferenčné poradie a vo
všeobecnosti sa zdôrazňuje povinnosť prihliadať na všetky špecifické okolnosti toho ktorého daného
prípadu.

Podľa cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, až v prípade (t.j. až v druhom rade), keď posúdenie
uvedených kritérií nevedie k určeniu skutočného miesta „bydliska“ dotknutej osoby sa subsidiárne
(podporne) za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby vo vzťahu k uvedeným kritériám a to najmä
dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je teda len subsidiárnym (druhoradým,
podporným) spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho

nariadenia nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho tento úmysel dotknutej osoby sa
posudzuje s ohľadom k objektívnym skutočnostiam a okolnostiam (t.j. či dotknutou osobou uvádzaný
úmysel by vzhľadom k okolnostiam veci bol uveriteľným a presvedčivým pre kohokoľvek na veci
nezainteresovaného) a nie iba vzhľadom na subjektívne pocity dotknutej osoby, preto nestačí len
tvrdenie, že dotknutá osoba mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku
[napr. rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/61/2021, sp. zn. 9Sžsk/6/2021, sp. zn. 1Sžsk/38/2017,

sp. zn. 9Sžsk/88/2020, sp. zn. 9Sžsk/19/2021, sp. zn. 7Ssk/103/2021, sp. zn. 7Sžsk/12/2021].

28. V danom konkrétnom prípade, skôr než by bol správny súd pristúpil k preskúmaniu zákonnej
udržateľnosti SP-ňou a žalovanou učineného vyhodnotenia kritérií zadefinovaných v cit. čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia, za účelom zistenia miesta bydliska a centra záujmov žalobcu v období počas

jehopôsobeniavzahraničí,bolonevyhnutným,abysasprávnysúdvyjadrilkžalobcomnastolenejotázke
dĺžky rozhodného obdobia, ktoré je nevyhnutné zohľadňovať pre ustálenie záveru o mieste jeho bydliska
počas jeho pôsobenia v zahraničí s tým, že žalobca je názoru, že týmto obdobím je v zmysle cit. §
104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. iba obdobie posledných štyroch rokov pred jeho zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie a nie viac, v ktorom dôsledku má žalobca za to, že tým, že SP-

ňa a aj žalovaná zohľadňovali dlhšie obdobie jeho pobytu v zahraničí konali nezákonne. Žalovaná sa
s uvedenou už aj odvolacou námietkou žalobcu vysporiadala konštatovaním, že SP-ňa bola povinná
zohľadňovať všetky skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, teda aj všetky doby zdržiavania sa
žalobcom v zahraničí bez ich časového obmedzenia.
V uvedenej súvislosti je nevyhnutným upriamiť pozornosť na znenie a účel žalobcom zmieneného

cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý upravuje kritérium rozhodného obdobia (4 roky)
pre účel posúdenia vzniku „nároku na dávku v nezamestnanosti“ ako takú u akéhokoľvek poistenca,
t.j. ktoré kritérium sa uplatní bez ohľadu na to, či bol poistenec poistený v nezamestnanosti priamo
v Slovenskej republike alebo v inom členskom štáte. Od inštitútu „nároku na dávku v nezamestnanosti“
po bezprostrednom splnení zákonných podmienok podľa cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.,

je však potrebné odlišovať „nárok na započítanie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej
v inom členskom štáte“ odlišnom od domovského štátu poistenca, v ktorom si nárok na dávku
v nezamestnanosti uplatnil. Pričom zákonné predpoklady pre tento „nárok na započítanie doby poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutej v inom členskom štáte“ už neupravuje, časovým kritériom limitovaný
cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ako sa to mylne domnieva žalobca“, ale tento „nárok na

započítanie“ sa už posudzuje podľa európskych štandardov nastavených v cit. čl. 1 písm. j) a čl. 61
ods. 1 základného nariadenia v spojení s ich vykonávacím ustanovením cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia, podľa ktorého nie je pre toto posúdenie rozhodným žiadny ohraničený časový úsek, ale tento
nárok na ustaľuje cit. „... na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s
príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať (a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých

členských štátov.“

29. S ohľadom k uvedenému, aj v tomto prípade SP-ňa v prvom kroku podľa cit. § 104 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. zisťovala, či žalobca (poistenec) žiadajúci o dávku v nezamestnanosti na Slovensku
spĺňa vnútroštátnu zákonnú podmienku, ktorú musí spĺňať ktorýkoľvek poistenec (rozumej aj ten ktorý

pracoval iba na Slovensku) pre vznik nároku na túto dávku, a to požiadavku minimálne dvojročného
spoluparticipovania na slovenskom systéme poistenia v nezamestnanosti v rozmedzí posledných
štyrochrokovpredjehozaradenímdoevidencieuchádzačovozamestnanie.AvšakkeďžeSP-ňavtomto
prvom kroku zistila, že žalobca v uvedenom období štyroch rokov pred jeho zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, nielenže ani dva roky neprispieval do sociálneho systému poistenia

v nezamestnanosti na Slovensku, ale počas celej tejto doby sa podieľal na tomto systéme poistenia
v Nemecku, preto SP-ňa uzavrela aplikáciu cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobcovi
podľa tohto ustanovenia nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. V druhom kroku však bola SP-
ňa povinnou ešte skúmať, či by žalobcovi tento nárok nemohol byť priznaný v spojení s cit. čl. 11 ods. 1vykonávacieho nariadenia aplikovateľného už podľa jeho vlastných, časovým obdobím nelimitovaných
pravidiel. Na účel posúdenia nároku na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých
v inom členskom štáte je podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť časovo

neobmedzene celkovú dĺžku a kvalitu pobytu poistenca v zahraničí v spojení okolnosťami tohto pobytu,
spočívajúcimi v dĺžke a stabilite pracovnej a bytovej situácie poistenca v zahraničí, v charaktere jeho
rodinných pomerov a väzieb, a to v porovnaní s touto jeho identickou situáciou v pomeroch jeho
domovského štátu (Slovenskej republiky). A iba ak by posúdenie uvedeného vyznelo v prospech
pracovných, bytových, súkromných a rodinných pomerov v Slovenskej republike, t.j. iba ak by SP-ňa

dospela k záveru, že aj napriek pôsobeniu poistenca v zahraničí si tento počas celej tejto doby svojej
neprítomnosti v Slovenskej republike, predsa len tu zachoval svoje „bydlisko“ a pevné väzby, tak iba
v tom prípade SP-ňa môže rozhodnúť, nie že poistencovi „vznikol nárok“ na dávku v nezamestnanosti,
pretože toto by SP konštatovala, ak by tento nárok vznikol priamo na základe cit. § 104 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z., avšak v tomto prípade SP-ňa konštatuje, že poistenec „má nárok“ na dávku
v nezamestnanosti a to podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v spojení s § 61 základného

nariadenia.
Inými slovami inštitút „vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti“ nie je možné stotožňovať
s inštitútom „nároku na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v inom členskom
štáte“, ktoré nároky sa posudzujú podľa rôznych právnych mechanizmov, a to „vznik nároku na dávku
v nezamestnanosti“ podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a „nároku na započítanie dôb poistenia

v nezamestnanosti dosiahnutých v inom členskom štáte“ podľa čl. 1 písm. j) a čl. 61 ods. 1 základného
nariadenia v spojení s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. S tým, že ak poistencovi vznikne nárok
na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v inom členskom štáte, tak z týchto dôb
poistenia sa mu pre účel § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. započítajú iba doby dosiahnuté počas
posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, čo ale, opakujem,

neznamená, že aj samotné posúdenie „nároku na započítanie“ je takto časovo limitované.

30. V prípade žalobcu SP-ňa, ako už bolo uvedené, aplikujúc prvotne zákonné pravidlá pre posúdenie
vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na strane žalobcu, upravené v § 104 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z.z. uzavrela, že žalobca tieto podmienky nespĺňa, keďže za obdobie posledných štyroch

rokov pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ani len dva roky nebol poistený
v nezamestnanosti podľa Slovenského sociálneho systému, preto SP-ňa vo svojom rozhodnutí ani
nemohla konštatovať u žalobcu vznik tohto nároku.
Následne SP-ňa po preskúmaní či podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na strane žalobcu nie sú
dané dôvody pre „nárok na započítanie“ mu dôb poistenia v nezamestnanosti, ktoré dosiahol naposledy

v Nemecku, dospela k záveru, že uvedené započítanie nie je možné, pretože žalobca sa pomerne dlhšie,
a to 5 rokov a 9 mesiacov, zdržiaval pracovne i súkromne v zahraničí (Anglicko a Nemecko) než na
Slovensku, kde sa zdržiaval 10 mesiacov (žalobca pôvodne tvrdil, že 14 mesiacov, no neskôr akceptoval
argumenty SP-ne a uvedená doba pobytu na Slovensku bola ustálená na 10 mesiacov, pozn.).
Uvedený záver SP-ne o nezachovaní si žalobcom „bydliska“ a teda aj centra záujmu na Slovensku

aj počas jeho pôsobenia v zahraničí, SP-ňa odôvodnila tým, že žalobca mal v zahraničí v zásade
stabilné súkromné (bytové i osobné) a pracovné zázemie, keďže v zahraničí sa ako slobodný zdržiaval
sám, pracoval aj keď na prerušovane po sebe uzavreté viaceré pracovné zmluvy, ale vždy pre jedného
zamestnávateľa(nemeckápošta),bývalvpodnájmestabilnenatomistommieste,vNemeckuplatildane
a odvody. Uvedené skutočnosti podľa SP-ňe a žalovanej nie sú spôsobilé prevážiť žalobcom uvádzané

skutočnosti, ktoré by mali svedčať v prospech zachovania si ním aj počas pobytu v zahraničí stále
bydliska na Slovensku a to, trvalý pobyt žalobcu na Slovenku; bydlisko jeho brata a matky na Slovensku,
s ktorou bol v dennom kontakte; medzi výkonom práce niekoľkomesačné pobyty na Slovensku; kúpa
vozidla na Slovensku, ako aj vedenie bankového účtu, poistenia domácnosti jeho matky a poistenie
vozidla na Slovensku.

31. Pokiaľ ide o, v súlade s uvedenými kritériami podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia,
ustálené doby dĺžky pobytu žalobcu v zahraničí (5 rokov a 9 mesiacov) v porovnaní s dĺžkou tohto jeho
pobytu na Slovensku (10 mesiacov) v čase po jeho odchode zo Slovenska do zahraničia, tak v tomto
smere niet, podľa správneho súdu, polemiky o správnosti záveru SP-ňe a žalovanej, podľa ktorého sa

žalobca dlhšiu dobu a to tak pracovného, ako aj súkromného (mimopracovného) nepochybne zdržiaval
mimo Slovenska, ktorá skutočnosť nasvedčuje skôr faktu, že počas svojho pobytu v zahraničí si žalobca
do zahraničia preniesol aj centrum svojho záujmu a teda v úniovom zmysle slova [cit. čl. 1 písm. j)základného nariadenia] aj svoje „bydlisko“, teda miesto kde sa v tomto období zvyčajne (prevažne)
zdržiaval.
Ako to už uviedla aj žalovaná, na uvedenom nie je spôsobilým nič zmeniť ani argument žalobcu

o zachovaní si jeho prihlásenia k trvalému pobytu na Slovensku. Totižto význam pojmu „trvalý pobyt“
v zmysle jeho chápania vnútroštátnou právnou úpravou zákonom č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu
občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky, nezohráva žiadnu úlohu vo
vzťahu k zachovaniu si „bydliska“ na území Slovenskej republiky, t.j. pojem „trvalý pobyt“ nie je možné
stotožňovať s pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom, keďže „trvalý pobyt“ má evidenčný charakter,

ktorý neodzrkadľuje realitu [napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-394/13 z 11.09.2014 vo
veci Ministerstvo práce a sociálních věcí c/a B; Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 6
Ssk/110/2023 z 31.01.2024]. Inými slovami, skutočnosť, že žalobca aj počas svojho nepochybne dlhého
pobytu v zahraničí bol stále prihlásený k trvalému pobytu na Slovensku, nie je a ani by nemohla byť
takou skutočnou, ktorá by u žalobcu mala zavážiť v prospech jeho rozhodnutia zotrvať na Slovensku.
Podľa správneho súdu, SP-ňa, ako aj žalovaná správne vyhodnotili aj to, že na ich záver o nezachovaní

si žalobcom bydliska a centra záujmov na Slovensku počas jeho dlhodobého pôsobenia v zahraničí,
nemôžu mať, z hľadiska dĺžky pobytu, vplyv ani žalobcom deklarované (vo vyhlásení na účel posúdenia
zachovania centra záujmov z 25.08.2023), jednako opakované medzi uzavretiami jednotlivých
pracovných zmlúv niekoľkomesačné (v rozpätí 2-3 mesiace), a jednako za posledné 4 roky aj dva
v rozsahu cca po 10 dní, jeho návraty na Slovensko. Totižto pokiaľ ide o dva návraty žalobcu na

Slovensko v rozsahu cca po 10 dní za posledné štyri roky, tak podľa vlastného prehlásenia žalobcu,
mal od svojho zamestnávateľa v Nemecku garantovanú dovolenku na zotavenie v rozsahu 15 dní
ročne (t.j. 60 dní za štyri roky) a taktiež mal garantované čerpanie časového konta, a keďže miesto
strávenia dovolenky bolo samozrejme iba na vlastnom slobodnom rozhodnutí žalobcu, tak ak sa
žalobca zo 60 dní zamestnávateľom garantovanej dovolenky za dobu štyroch rokov rozhodol tráviť

na Slovensku dobu 20 dní (2x10), tak táto skutočnosť nemôže byť kľúčovou pre posúdenie, že
žalobca si takto mal zachovať bydlisko na území Slovenskej republiky, pretože v porovnaní množstvom
tohto dovolenkového času stráveného na území Slovenskej republiky aj tak neobstojí v porovnaní
s prevažným množstvom aj z tohto dovolenkového času 40 dní + časový fond, žalobcom stráveného
v inom členskom štáte (Nemecko), kde teda trávil nielen pracovný, ale aj väčšinu mimopracovného

a dovolenkového času. Inými slovami z hľadiska pobytu je pre posúdenie zachovania centra záujmu
podstatné, kde zamestnanec trávi vo väčšej miere svoj mimopracovný čas a nie kde trávi dovolenkový
čas [napr. obdobne aj u zamestnanca zo Slovenska, ktorý by trávil hoc aj celých 5 týždňov v rámci svojej
dovolenkynazotavenievinomčlenskomštáte,eštebezďalšiehoneznamená,ževtomtoinomčlenskom
štáte má aj bydlisko, respektíve centrum záujmov], ktorý dovolenkový čas môže avšak nemusí tráviť v

jehodomovskomštáte.Vtomtosmerepodľasprávnehosúduneobstojíaniargumentáciažalobcu,ojeho
niekoľkomesačnom (10 mesiacov) pobyte na Slovensku v obdobiach medzi uzavretím jednotlivých
pracovných zmlúv, pretože jednako, ako už bolo uvedené, tento čas je v nepomere k času strávenému
žalobcom mimo územia Slovenskej republiky v inom členskom štáte a jednako uvedený čas strávil
žalobca síce na Slovensku, avšak s veľkou pravdepodobnosťou z dôvodu zabezpečenia si aj v tomto

období akého takého príjmu, keďže v týchto obdobiach sa žalobca zakaždým zaevidoval na Slovensku v
evidencii uchádzačov o zamestnanie a požiadal o priznanie mu dávky v nezamestnanosti, ktorá mu bola
SP-ňou viac krát aj priznaná a vyplatená (viď administratívny spis), pričom tieto medziobdobia v trvaní od
2 do 3 mesiacov sa vždy končili uzavretím novej pracovnej zmluvy síce opäť na dobu určitú, avšak vždy
s jedným a tým istým zamestnávateľom v Nemecku (nemecká pošta). V uvedenej súvislosti správny

súd dopĺňa nad rámec uvedený už žalovanou, že v kontexte veci je povšimnutia hodné aj to, že žalobca
počas celej doby pôsobenia v Nemecku býval v podnájme na tom istom mieste, ktoré bývanie nemenil,
takže je len málo uveriteľným, žeby si žalobca udržiaval nájomný vzťah (bývanie), keby nemal súčasne
vedomosť, že zamestnávateľ s ním uzavrie ďalšiu pracovnú zmluvu (?). Inými slovami povedané, je
len málo uveriteľným, že ak by bol žalobca skutočne v situácii neistoty, že v Nemecku nebude mať

zamestnanie aj v ďalšom obdobím, aby si v tejto situácii, t,j. aj v čase, ktorý trávil na Slovensku, udržiaval
na tom istom mieste bývanie v Nemecku.
S ohľadom k uvedenému je podľa správneho súdu zákonne udržateľným názor SP-ne a žalovanej, že
skrz kritérium dĺžky a miesta pobytu si žalobca v čase svojho pobytu v inom členskom štáte, nezachoval
na Slovensku pevné väzby ani bydlisko v úniovom slova význame.

32. Uvedený záver o nezachovaní si žalobcom „bydliska“ na Slovensku počas celej doby jeho pobytu
v inom členskom štáte bol osvedčený aj z hľadiska kritéria charakteru a trvalosti bydliska žalobcu v inom
členskom štáte a na Slovensku. Kým v Nemecku žalobca býval v podnájme na identickom mieste, ktorénemenil, tak na Slovensku nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť a počas svojho pobytu na Slovensku býval
v rodičovskom dome, za ktorý platil poistenie domácnosti.
Skutočnosť, že žalobca býval v Nemecku v podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že

centrum jeho záujmov je i naďalej v Slovenskej republike, pretože nájomná forma bývania nie len v
podmienkach Nemecka, ale aj v iných členských štátoch, nie je ničím neštandardným, skôr sa jedná o
prevládajúcu formu bývania a naviac nemožno nezohľadniť ani to, že podľa tvrdení žalobcu, toto jeho
nájomné bývanie počas celej doby jeho pôsobenia v Nemecku bolo zásadne stabilné (nemenné) [napr.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ssk 170/2022 z 27.09.2023]. Iným slovami nemožno

bez ďalšieho tvrdiť, že ak niekto býva v jemu vlastnícky nepatriacej nehnuteľnosti, že jeho bytová situácia
je nestabilnou, pretože nájomná forma bývania je stále viac obvyklým štandardom. Napokon, v danom
prípade mal žalobca identickú situáciu aj na Slovensku, kde taktiež nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, ktorá
by bola alebo mala byť takého charakteru, žeby zavážila pri jeho rozhodovaní vrátiť sa na Slovensko.
V uvedenej súvislosti dáva správny súd do pozornosti, že otázka bydliska je otázkou faktickou (t.j. kde
dotknutá osoba fyzicky fakticky býva), ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel

(počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu.
Na tieto účely nie je rozhodujúca ani citová väzba k svojmu rodisku, príbuzným, ani na začiatku (pri
vysťahovaní)viacčimenejurčitýplánniekedyvbudúcnostisaopäťvrátiťdokrajinypôvodu,alepodľacit.
čl. 1 písm. j) základného nariadenia je podstatné iba skutočné (faktické) bydlisko, teda miesto, kde osoba
zvyčajne reálne býva (sa zdržiava) [napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017;

Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/170/2022 z 27.09.2023].
Občasné návraty žalobcu do domu počas jeho pôsobenia v inom členskom štáte, ktorý obýval spolu so
svojimi rodičmi, aktuálne už iba so svojou maminou, ani platenie poistného, či prípadne iných poplatkov
(napr. za odpad alebo miestnej dane z nehnuteľnosti), nepredstavujú za daných skutkových okolností
tak zásadné skutočnosti, ktoré by mohli relativizovať ustálenie centra záujmov žalobcu vo vzťahu k

Slovenskej republike keďže, ako bolo preukázané, žalobca sa väčšinu času zdržiaval v inom členskom
štáte (5 rokov a 9 mesiacov). Jednoducho, púhe užívanie domu rodičov, nemôže bez ďalšieho prevážiť
dĺžku pobytu žalobcu na území Nemecka a za týchto skutkových okolností môžu návraty žalobcu do
domu jeho rodičov preukazovať nanajvýš tak počiatok založenia nového centra záujmov na Slovensku,
po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Nemecka.

33. V spojení s jedným z, podľa žalobcu, kľúčových dôvodov, ktorý by mal byť podľa neho dôkazom o
tom, že aj počas svojho pôsobenia v Nemecku si zachoval bydlisko a teda aj centrum svojich záujmov
na území Slovenskej republiky a ktorým dôvodom by malo byť, že na Slovensku sa zdržiaval jeho brat
a mama s ktorou bol v dennom telefonickom kontakte, správny súd upriamuje pozornosť na cit. čl. 1

písm. i) bod 2 základného nariadenia, podľa, ktorého sa na účely aplikácie základného nariadenia za
„rodinného príslušníka“ považujú iba manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené plnoleté deti
dotknutej osoby.
Žalobca nepredložil ani nenavrhol žiadny dôkaz o tom, že by spĺňal uvedené kritéria, t.j. žeby sa na
území Slovenska počas doby jeho pôsobenia v Nemecku zdržiavala niektorá z osôb požívajúca status

„rodinnéhopríslušníka“vzmyslevýznamutohtopojmupodľazákladnéhonariadenia.Vovzťahukbratovi
a mamine žalobcu, v nadväznosti na vyššie uvedené, správny súd konštatuje, že pre účely posúdenia
zachovaniarodinnýchväziebžalobcunaSlovensku,satietoosobynezohľadňujú[napr.Najvyššísprávny
súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31.01.2024; Najvyšší správny súdu ČR sp. zn. 9
Ads/95/2015-39 a sp. zn. 3Ads/55/2018-37]. Podľa správneho súdu, uvedená zákonná konštrukcia o

výpočte osôb, zdržiavanie sa ktorých na území Slovenska aj počas doby pôsobenia dotknutej osoby v
inomčlenskomštáte,ktorábymohlasvedčaťozachovanícentrazáujmovdotknutejosobynaSlovensku,
je plne logickou, pretože plnoletá zaopatrená osoba, aj keby sa jednalo o dieťa dotknutej osoby, sa bez
ďalšieho nemôže považovať za osobu odkázanú na dotknutú osobu tak, ako je to v prípade maloletého
dieťaťa a navyše plnoleté dieťa môže taktiež kedykoľvek opustiť svojich rodičov a aj územie Slovenskej

republiky a vysťahovať sa do iného štátu a teda jeho vôľa zotrvať na území Slovenska je iba jeho
slobodným rozhodnutím nezávislým na vôli rodiča (dotknutej osoby). Do uvedenej kategórie „rodinných
príslušníkov“ pre účely aplikácie základného nariadenia, v danom prípade nemôžu byť započítaní ani
brat a ani mama žalobcu, ktoré napokon nie sú ohľadne zabezpečenia starostlivosti o nich odkázané na
žalobcu (napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 9 Sžsk 88/2020).

V uvedenej súvislosti správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 7 Sk/169/2022 z 27.09.2023 podľa
ktorého cit. „Vo vzťahu k matke žalobcu a súrodencom kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedenékonštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia-matka a súrodenci nie sú
blízkymi osobami.“

34. Uvedené závery, o zachovaní centra záujmov žalobcom v Nemecku pred podaním žiadosti o
priznanie mu dávky v nezamestnanosti, nie sú spôsobilé zvrátiť ani žalobcom uvádzané skutočnosti
ako sú - (i) založenie bankového účtu v Slovenskej republike, pretože uskutočňovanie rôznych typov
bankových transakcií (a to aj cezhraničných), nemôže v dnešnej dobe internetového bankovníctva
predstavovať žiadny podstatný problém [napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 6 Ssk 89/2023 z

20.12.2023] a teda nemôže byť ani žiadnym dôvodom, kvôli ktorému by žalobca musel nevyhnutne ostať
na Slovensku; (ii) obdobne ako aj vlastníctvo osobného automobilu a platenie poistenia zaň na území
Slovenska, pretože vodičské oprávnenia sú všeobecne uznávanými dokladmi skrz celú Európskou úniu,
a teda ani tento dôvod nie je spôsobilý zásadne zvrátiť správnymi orgánmi prijatý záver o nezachovaní
centra záujmov žalobcu na Slovensku. Tieto skutočnosti môžu síce pochopiteľne predstavovať určité
kontakty žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike, avšak v danej prejednávanej veci nie sú kritériom,

ktoré by prevážilo dĺžku a charakter pobytu žalobcu mimo Slovenskej republiky a charakter jeho
zárobkovej činnosti inom členskom štáte.

35. Následne, na deklarovanie stability zamestnania žalobcu v Nemecku, nadväzujú aj jeho odvodové
povinnosti v Nemecku (aj odvodová povinnosť do sociálneho poistenia v Nemecku, oprávňujúca

prispievateľa požiadať aj o dávku v nezamestnanosti zo sociálneho systému tohto členského štátu).

36. Vzhľadom k zisteným skutkovým okolnostiam, sa správny súd stotožňuje so závermi správnych
orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti,
nachádzalo počas obdobia pred podaním tejto žiadosti, v inom členskom štáte a to v Nemecku (5 rokov

a 9 mesiacov), pričom počas celej tejto doby sa žalobca aj podľa správnymi orgánmi ustáleného zistenia,
orientoval na nemecký pracovný trh, s tým, že ani forma skončenia pracovného pomeru žalobcu u
posledného zamestnávateľa v Nemecku, pre posúdenie zachovania centra záujmov nie je relevantná
[napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 7 Ssk 170/2022 z 27.09.2023].
V uvedenom smere, podľa správneho súdu, neobstojí ani obranná argumentácia žalobcu, že do

Nemecka sa vysťahoval iba kvôli tomu, aby si zarobil na lepší život na Slovensku. Uvedené rozhodnutie
totižto záviselo len a len na slobodnom rozhodnutí žalobcu a už aj z tohto žalobcovho rozhodnutia je
zrejmým, že žalobca nemal na území Slovenskej republiky také pevné väzby, ktoré by mu zabránili toto
rozhodnutie o vysťahovaní sa prijať.

37. Napokon ani žalobcom proklamovaný úmysel, že sa chcel z Nemecka vrátiť a zotrvať na Slovensku,
nebol pre prejednávanú vec relevantným, pretože zohľadnenie kritéria „úmyslu“ dotknutej osoby podľa
cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, by prichádzalo do úvahy iba subsidiárne (t.j. podporne)
a to vtedy, keď by otázka ustálenia centra záujmov dotknutej osoby ostala nevyriešená aj po aplikácii
kritérií uvedených v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 10 Sžsk

5/2016 z 13.12.2017]. Navyše úmysel žalobcu je v zmysle cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
rozhodujúci iba vtedy, keď sa v prípade rozdielneho stanoviska medzi inštitúciami dotknutých členských
štátov, nepodarí dosiahnuť dohodu o otázke zachovania si dotknutou osobou centra záujmov vo vzťahu
k niektorému z nich [napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 6 Ssk 89/2023 z 20.12.2023], ktorý prípad
v tejto veci nenastal.

K uvedenej téme správny súd podporne poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR
(ďalejlen„najvyššísprávnysúd“)sp.zn.7Ssk/73/2022z31.05.2023,podľaktoréhocit.„Vtejtosúvislosti
treba hneď na úvod predoslať, že ak sa osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli
vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných
záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s akousi „trvalou emigráciou“ tejto

osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému
pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských
štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu ich bydliska. Tým samozrejme nie je
vylúčené, že môžu subjektívne naďalej pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodili, vyrástli,
v ktorom sa hovorí ich známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia alebo kde zanechali svoju širokú

rodinu. Z týchto dôvodov nie je takisto vylúčené, že tieto osoby sa môžu chcieť po určitom období práve
do tohto štátu vrátiť. Avšak rovnako osoby, ktoré sa narodili na Slovensku, ktoré sú jeho občanmi a ktoré
tu celý pracovný život pracovali, môžu chcieť v neskoršom veku vycestovať zo Slovenska a žiť inde.
Ako uviedla aj žalovaná, centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy v danom konkrétnom obdobía samotné jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce.
Preto okolnosť, že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom štáte nie ako definitívny (hoci o jeho
presnom trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum

svojich záujmov. Len sama okolnosť, že určitá osoba subjektívne považuje za svoje bydlisko určitý štát,
nemôže prevážiť objektívne kritériá vymedzené v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.“

38. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa procesného pochybenia, ktorého sa správne orgány mali
dopustiť tým, že v rozpore s cit. § 188 zákona č. 461/2003 Z.z., nenariadili ústne pojednávanie vo veci

a žalobcu nevypočuli, správny súd podotýka, že podľa dikcie cit. § 188 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z., organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je povinnou nariadiť ústne pojednávanie automaticky
a en bloc v každom jednom prípade, ale iba vtedy, ak si to vyžaduje povaha danej konkrétnej veci
najmä, ak by nariadenie ústneho pojednávania prispelo k jej objasneniu, napr. za účelom úplného a
presného objasnenia skutkového stavu veci. V tomto prípade správny súd prisvedčil, že povaha veci
žalobcu si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, keďže aj na základe podaní žalobcu bol

zistený skutkový stav dostatočný na rozhodnutie vo veci a vykonanie žiadnych ďalších dôkazov by
nebolo spôsobilé priniesť iné závery ako tie, ktoré vyplynuli už zo zisteného skutkového stavu veci.
Naviac sám žalobca ani ďalšie dôkazy (napr. na preukázanie ďalších skutočností ako tých, ktoré už
proklamoval v úvodných svojich prehláseniach) na preukázanie nových skutkových zistení nenavrhoval,
ale obmedzil sa iba na všeobecnú námietku, že mal byť vypočutý. V kontexte uvedeného, správny

súd iba poznamenáva, že správny orgán nespochybnil pravdivosť žalobcom uvádzaných skutočností
ktorými argumentoval za účelom presvedčenia, že počas jeho pracovného pôsobenia v Nemecku si
zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky a teda správny orgán nevytvoril situáciu, žeby
pravdivosť týchto tvrdení bolo potrebné overovať výpoveďami či už žalobcu alebo ďalších svedkov, ale
správny orgán tieto žalobcom uvádzané skutočnosti vyhodnotil ako síce pravdivé, avšak z hľadiska ich

charakteru a okolnosti veci nemajúce vplyv pre posúdenie bydliska a teda centra záujmu žalobcu počas
jeho pôsobenia v zahraničí.
V uvedenej súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžsk/12/2021, podľa ktorého cit. „(...) nie je vždy nutné v správnom konaní o dávku
nezamestnanosti, v ktorom žiadateľ preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti

na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie a účastníka konania vypočuť vo veci
jeho väzieb na území Slovenska. Nariadenie pojednávania nie je obligatórne (§ 188 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení) a nie je naň právny nárok.“

39. Ďalším procesným pochybením v postupe správnych orgánov, na ktoré žalobca poukazoval bolo,

že správne orgány pred svojím rozhodovaním nevyžiadali stanovisko príslušného orgánu Nemecka za
účelom dohody ohľadne ustálenia miesta bydliska žalobcu počas doby jeho pôsobenia v zahraničí. V
tejto súvislosti správny súd uvádza, že aplikácia cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktorého
aplikácie sa žalobca dovoláva, prichádza do úvahy iba v prípade rozdielnosti stanovísk príslušných
orgánov členských štátov ohľadne miesta bydliska dotknutej osoby na ktorú sa vzťahuje základné

nariadenie, t.j. osoby, ktorá si uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti v členskom štáte, ktorý je
odlišný od členského štátu, v ktorom táto dotknutá osoba naposledy splnila podmienku potrebnej doby
účasti na sociálnom poistení.
V predmetnej veci žalobcu, však nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu
medzi príslušnou inštitúciou Nemecka a žalovanou. Príslušná inštitúcia Nemecka totižto bydlisko

žalobcu ani neposudzovala, pretože na to nemala ani žiadny právny dôvod, keďže, ako aj sám žalobca
uviedol, v Nemecku žalobca nepožiadal o priznanie mu dávky v nezamestnanosti, v ktorej súvislosti by
príslušný orgán Nemecka túto otázku potreboval posúdiť. V danom prípade teda nenastal spor inštitúcií
v zmysle cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [identicky rozhodnutie Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 6Ssk/110/2023 z 31.01.2024], pretože posúdenie bydliska podľa stanoviska nemeckej

inštitúcie o dávke v nezamestnanosti je výlučnou právomocou iba tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok
na dávku v nezamestnanosti (v tomto prípade žalovanej).
Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by
príslušná inštitúcia iného členského štátu po uplatnení si u nej dotknutou osobou nároku na dávku
v nezamestnanosti usúdila, že bydlisko dotknutej osoby (žalobcu) bolo na Slovensku, avšak podľa

názoru žalovanej, by bolo toto bydlisko v tomto inom členskom štáte, ktorý prípad „sporu“ však danej
veci nenastal, preto žalovaná na posúdenie miesta bydliska žalobcu, správne zvolila priamu aplikáciu
kritérií zadefinovaných v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [napr. Najvyšší súd SR sp. zn.
1Sžso/26/2016 z 30.01.2018; sp. zn. 7/Sžsk/91/2020 a Najvyšší správny súd SR sp. zn. 7Sžsk/50/2021,sp. zn. 9Sžsk/19/2021, sp. zn. 6Ssk/49/2022], bez potreby kontaktovania príslušnej inštitúcie Nemecka
za účelom dohody o ustálení otázky bydliska žalobcu, počas jeho pôsobenia v Nemecku.

40. Záverom, v súvislosti so žalobcom k žalobe pripojenými dôkazmi (pokladničné bloky; poistná zmluva;
zmluva o bežnom účte; technický preukaz k vozidlu a pod.), správny súd pripomína, že správny súd
nie je súdom skutkovým a jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, podľa Správneho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia; či zistil vo veci skutočný stav; či

konal v súčinnosti s účastníkom konania; či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi a teda či ním prijaté závery sú
zákonne udržateľnými.

41. Napokon správny súd dáva do pozornosti, že princíp poskytovania dávky v nezamestnanosti v

prípade zamestnancov využívajúcich voľný pohyb pracovnej sily v rámci Európskej únie, je založený
prioritne na požiadavke, aby uvedenú dávku zamestnancovi po skončení jeho pracovného pomeru na
územíniektoréhozčlenskýchštátov,poskytovalprimárnetenčlenskýštát,naúzemíktoréhootútodávku
žiadajúca dotknutá osoba, naposledy pred podaním žiadosti o priznanie jej dávky v nezamestnanosti,
bola účastnou na poistení v nezamestnanosti a teda kde prispievala do systému sociálneho poistenia,

z ktorého jej predmetná dávka bude aj poskytnutá. V tomto prípade si žalobca nepožiadal o poskytnutie
mu dávky v nezamestnanosti na území Nemecka, ktorá skutočnosť však nemôže mať žiadny vplyv
na posúdenie tohto žalobcovho nároku na území Slovenskej republiky, keďže žalobca navyše mohol v
Nemecku požiadať, aby mu dávka v nezamestnanosti vyplácaná v Nemecku bola poukazovaná aj na
územie Slovenskej republiky.

42. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel správny súd k záveru, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím SP-ne, vychádzajú
z dostatočne zisteného, logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu,
z ktorého plynie záver o tom, že žalobca nespĺňa na Slovensku zákonné podmienky pre priznanie mu

dávky v nezamestnanosti, preto správny súd v súlade s § 190 SSP a v spojení s § 199 ods. 3 SSP,
správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

43. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

44.Podľa§168SSP„Žalovanémupriznásprávnysúdpodľapomerujehoúspechuvovecivočižalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“

45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní
ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnej žalovanej nevznikli žiadne odôvodnené trovy,
úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd jej právo na ich náhradu
voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.
(§ 443 ods. 1 a 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka

konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).