Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/162/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121262598
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6121262598.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: SPORTCENTRUM GALFY,
s.r.o., sídlo: Horný Smokovec 51, Vysoké Tatry 062 01, IČO: 36 461 148, zastúpeného advokátskou
kanceláriou: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., sídlo: Námestie svätého Egídia 40/93, 058
01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: AMATRANS, s.r.o., sídlo: Štefánikova 878/31, 058 01
Poprad, IČO: 45 574 651, zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Behúňom, sídlo: Námestie sv. Egídia
44, 058 01 Poprad, o zaplatenie 54.974,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/33/2021 – 104 zo dňa 30. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/33/2021 - 104 zo dňa 30. marca 2023.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 18Cb/33/2021-104 zo dňa 30. marca
2023(ďalejaj„rozsudok“)rozhodoltak,že žalobuzamietol(výrokI.)apriznalžalovanémuvočižalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 54.974,44 eur

s príslušenstvom. Žalobou uplatnený nárok odôvodňoval nasledujúcimi skutočnosťami: Medzi stranami
sporu bola uzatvorená zmluva o preprave veci a žalobca si objednal od žalovaného prepravu tovaru
(športových odevov) z Talianska na Slovensko. Počas prepravy bolo zo zásielky odcudzených 97
ks krabíc tovaru (v noci počas spánku vodiča vo vozidle). Nakládka tovaru bola dohodnutá na ráno
14.10.2020, avšak vykonaná bola už v stredu večer 13.10.2020. Parkovisko, na ktorom došlo ku krádeži,
nebolo strážené a neboli na ňom kamery umiestnené takým spôsobom, že by zachytili priebeh krádeže.
Na udalosť je potrebné aplikovať Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej

doprave (CMR) vyhlásený v Zbierke zákonov ako vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 11/1975
Zb. Poukázal na články 17, 23, 29, 31 Dohovoru CMR a to, že je potrebné na daný prípad použiť čl. 29
o neuplatnení limitácie škody z dôvodu, že pracovník žalovaného bez zrozumiteľného vysvetlenia naložil
tovar namiesto pôvodne dohodnutého termínu 14.10.2020 ráno, už podvečer 13.10.2020, zaparkoval
na nestráženom parkovisku bez riadneho kamerového systému, bez náležitej ostrahy, čím vystavil tovar
neúmernému riziku krádeže. Žalovaný spôsobil žalobcovi škodu vo výške celej hodnoty tovaru, ktorá
je 57.518,44 eur. Žalobca si započítal voči žalovanému pohľadávku vo výške 2.544,- eur, teda dlžná

suma je 54.974,44 eur.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu potvrdil, že si žalobca u neho objednal prepravu tovaru
(športových odevov), ktorá bola vykonaná dňa 13.10.2020 nákladným vozidlom žalovaného a že tovarbol naložený v meste Monza a časť tovaru bola počas tejto prepravy odcudzená. Nesúhlasil s tvrdením,
že neexistuje kamerový záznam z miesta, kde došlo ku krádeži. Podľa tvrdení šoféra vykonávajúceho
prepravu p. A. B., na miesto, kde s vozidlom nocoval, mala byť nasmerovaná kamera spoločnosti, ktorá

sa nachádzala v susedstve parkoviska. Uvedený kamerový záznam má byť súčasťou vyšetrovacieho
spisu v trestnom konaní, ktoré vedie príslušné oddelenie talianskej polície. Poprel argumentáciu
žalobcu, že k predmetnej udalosti malo dôjsť za okolností bez dostatočnej ostrahy a na nestráženom,
zle osvetlenom mieste. Vodič p. A. B. odstavil vozidlo na mieste, kde sa kamera nachádzala a vo vozidle
nocoval, a teda neopustil vozidlo na nestráženom mieste. Žalovaný má v odvetví prepravy dlhoročné

skúsenosti a podobný prípad sa stal prvýkrát v histórii spoločnosti. Rovnako vodič nákladného vozidla
p. A. B. u žalovaného pracuje viac ako tri roky a počas doterajšieho trvania jeho pracovného pomeru u
žalovaného sa správal vždy zodpovedne a korektne. Popiera tiež, že v tomto prípade malo dôjsť k hrubej
nedbanlivostizostranyžalovaného.Vznikucelejškodovejudalostisadalopredísťtým,žebyžalobcaako
objednávateľ prepravy vopred oboznámil žalovaného ako prepravcu s cenou prepravovanej zásielky. V
takomto prípade by bolo došlo k pripoisteniu prepravovaného tovaru nad rámec povinného poistného

vyplývajúceho z Dohovoru CMR. Naopak, práve toto správanie žalobcu možno charakterizovať ako
hrubú nedbanlivosť, kedy sa jednoducho dalo vyhnúť celému vzniku škody a teda aj k narušeniu doteraz
bezproblémových obchodných vzťahov medzi sporovými stranami. Časť škody, ktorá vyplýva z CMR, vo
výške 6.744,74 eur uznáva, čo dal žalobcovi na vedomie listom zo dňa 3.12.2020 s tým, že mu navrhuje,
aby žalovanému oznámil číslo účtu, na ktorý žiada túto sumu poukázať, resp. aby nám oznámil, či

s uvedenou výškou škody súhlasí. Žalobca sa k predmetnej výzve nevyjadril. Z dôvodu, že žalovaný
eviduje voči žalobcovi pohľadávku vo výške 2.544,- eur za predchádzajúce prepravy, túto sumu žalovaný
započítal voči pohľadávke 6.744,74 eur a dňa 21.4.2021 bol žalobcovi žalovaným uhradený rozdiel vo
výške 4.200,74 eur na žalovanému známy účet žalobcu. Ako dôkaz predložil email žalobcu, ktorým bola
objednaná predmetná preprava.

4. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobného rozkazu zotrval na názore, že na odstavnom
parkovisku nebola nainštalovaná žiadna kamera, a naviac bolo toto miesto zle osvetlené. Predložil
správu Veľvyslanectva Slovenskej republiky v C. zo dňa 13.11.2020, v zmysle ktorej „Stanica
karabinierov v Dalmine na mieste činu zaistila stopy a požiadala miestnu organizáciu o poskytnutie

záberov z bezpečnostného kamerového systému, ktoré žiaľ nepreukázali ako došlo k trestnému
činu, nakoľko záber nebol dostatočne zaostrený v konkrétnej sekcii. Následne bola vec odstúpená k
trestnému konaniu na Prokuratúru do Bergama.“ Po rokoch spolupráce medzi žalobcom a žalovaným
vyznieva zvláštne a nevierohodné aj tvrdenie o nevedomosti o hodnote tovaru. Žalobca tvrdí, že z
talianskej firmy Manifattura Mario Colombo pre neho žalovaný desať rokov dovážal lyžiarske športové

oblečenie prémiovej značky Colmar, ktorej cenovú úroveň pán D. poznal, nakoľko si v maloobchodných
prevádzkach žalobcu osobne viackrát bundy uvedenej značky zakúpil. Dňa 15.10.2020 v podvečerných
hodinách žalovaný (reprezentovaný pánom A. D. a jeho otcom pánom D. starším) priviezol žalobcovi
zvyšnú časť tovaru z odcudzenej zásielky a ubezpečoval žalobcu, že ich vzniknutá situácia mrzí a aby
nemali obavy, že majú uzavreté viaceré poistné zmluvy a aj samotný šofér disponuje poistkou a teda,

že sa takto možno pokryje väčšia časť vzniknutej škody. Žalobca im vysvetlil dopady, ktoré predmetná
udalosť môže mať vo vzťahu k obchodným partnerom, ktorí na tovar čakajú. Otázka žalobcu smerovala
k tomu, prečo mu ako dôveryhodný, spoľahlivý a jediný partner, dobre zorientovaný v problematike a
pravidlách medzinárodnej prepravy, nikdy pripoistenie na hodnotu tovaru neponúkol. Na to pán D. starší
odpovedal, že pripoistenie by bolo príliš drahé a uviedol sumy v rozmedzí 2.000,- až 3.000,- Eur navyše,

najednuprepravu.Škodabolaspôsobenáhrubounedbanlivosťoužalovaného.Prizachovaníprimeranej
odbornej starostlivosti a profesionálneho postupu si mal žalovaný uvedomiť, že ním zvolený spôsob
prepravy neprimerane zvyšuje riziko krádeže tovaru a mal tovar naložiť 14.10.2020 v ranných hodinách,
a takto ho prepraviť bez zbytočného vystavovania riziku. Poukázal na rozsudok nemeckého súdu, sp.
zn. OGH z 25.01.1990 – 7 Ob 689/89 Transportrecht 1990, str. 235.

5. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v nasledujúcom rozsahu: výsluch právneho zástupcu žalobcu, výsluch právneho zástupcu žalovaného,
výsluch svedka A. B., dokazovanie listinnými dôkazmi - výzva na náhradu škody, odpoveď na
predžalobnú výzvu, návrh jednostranného zápočtu vzájomných pohľadávok, reklamačný záznam

č. 01/15102020, preberací protokol č. 15102020/1, zoznam dodaných kartónových krabíc, zoznam
nedodaných kartónových krabíc, správa z talianskej polície, vyjadrenie vodiča k priebehu prepravy,
emailová správa z Veľvyslanectva SR v Ríme, fotodokumentácia parkoviska, výpis z obchodného
registra žalobcu a žalovaného, pričom ďalšie dôkazy strany nenavrhli.6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa nasledujúcich ustanovení: § 261 ods. 1, § 1 ods. 2,
§ 610, § 629 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ObZ“), článok 23 ods. 1 a 3, článok 29 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva zahraničných vecí č. 11/1975
Zb. Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR).

7. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu je nedôvodný a nepreukázaný
a žalobcovi nevznikol nárok v takom rozsahu ako bol uplatnený. Mal za preukázanú existenciu

zmluvy medzi stranami sporu. Poukázal najmä na svedeckú výpoveď svedka A. B., ktorou podľa súdu
nebolo preukázané, že by preprava nebola vykonaná v dohodnutom termíne, že by bola spôsobená
škoda úmyselne a úmyselným zavinením dopravcu, respektíve vodiča, ktorý sa riadil pokynmi svojho
zamestnávateľa, teda žalovaného a uskutočnil nakládku v termíne, ako mu bola stanovená, nešlo o
odstávku nákladného vozidla na nestráženom parkovisku a vodič bol povinný uskutočniť prestávku a
dodržalbezpečnostnéštandardy. Žalobcauhradilškoduvzmyslečlánku23ods.1,3CMRnapriektomu,

že poisťovňa mu doposiaľ neplnila a vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca a žalovaný mali dlhodobý
zmluvný vzťah, žalobca mohol a mal vedieť, že tovar nie je poistený v plnom rozsahu a žalovaný
neporušil žiadny právny predpis, aby bolo možné kvalifikovať jeho konanie ako úmyselné. Preto súd v
celosti žalobu zamietol.

8. Výrok o náhrade trov konania súd, citujúc § 255 ods. 1 a 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), odôvodnil tak, že nakoľko mal
žalovaný v konaní plný úspech, súd mu priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Žalobca doručil v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolanie proti rozsudku v celom

rozsahu, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol odvolaciemu súdu
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

9.1. Podstatou sporu je podľa neho otázka, či v konaní žalovaného išlo, alebo nešlo o tzv. hrubú
nedbanlivosť a to s ohľadom na limitáciu náhrady škody podľa ustanovenia čl. 23 ods. 3 CMR a čl. 29

ods. 1 CMR. Súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení po skutkovej stránke zameral výlučne na to,
či sa hrubej nedbanlivosti dopustil, alebo nedopustil vodič žalovaného, pričom skonštatoval, že z jeho
strany k takému konaniu nedošlo, nakoľko on len plnil pokyny riadiacich pracovníkov dispečingu. Ušlo
však pozornosti súdu, že v konaní nejde o zodpovednosť zamestnanca žalovaného, ale o zodpovednosť
samotného žalovaného ako dopravcu. Z vykonaného dokazovania pritom jasne vyplynulo, že to bol

riadiaci pracovník žalovaného, ktorý dal pokyn na vykonanie nakládky v nevhodnom nočnom čase s
plným vedomím, že v zmysle zákonného časového fondu bude vodič musieť v krátkom čase vykonať
povinnú prestávku a odstaviť vozidlo na území Talianska na nestráženom a nechránenom parkovisku. V
tomto zmysle je potom úplne irelevantné, či vodič má, alebo nemá na tomto svoj podiel zodpovednosti,
podstatné je, že za túto situáciu v plnom rozsahu zodpovedá žalovaný. Navyše k celej situácii došlo za

stavu, kedy len žalovaný vedel, že jeho zodpovednosť je limitovaná a že výška škody má ísť na účet
žalobcu.Porušenímbezpečnostnýchpravidieltakžalovanýriskovaltakmervýlučnelenmajetokžalobcu.
Samotný žalobca sa až po škodovej udalosti dozvedel, že žalovaný nemá uzavreté žiadne doplnkové
poistenie. Žalovaný tak neriskoval nič a žalobca riskoval takmer všetko. Za týchto okolností je možné
považovať konanie žalovanému za hrubú nedbanlivosť, čo má za následok vylúčenie limitácie škody.

9.2. Podľa čl. 29 Dohovoru o CMR na limitáciu náhrady škody sa dopravca nemôže dovolávať v
prípade,akškodabolaspôsobenázavinenímzhrubejnedbalosti.Vodbornejliteratúreavrozhodnutiach
súdov sa výraz hrubá nedbanlivosť alebo zavinenie rovnocenné úmyslu, pokiaľ sa týkajú Dohovoru o
CMR, objavuje pomerne často. V právnych poriadkoch členských štátov Dohovoru o CMR sa totožne

používajú termíny hrubá nedbanlivosť a zavinenie rovnocenné úmyslu. Pokiaľ sa takýmto spôsobom
používa termín hrubá nedbanlivosť v iných právnych poriadkoch nič nebráni tomu, aby sa takáto súdna
prax prejavila aj v Slovenskej republike ako zmluvnej strane Dohovoru o CMR. Podľa nemeckej a
rakúskej judikatúry možno za hrubú nedbanlivosť považovať – odstavenie vozidla na území severného
Talianska bez dostatočnej ostrahy (OGH z 25.01.1990 – 7 Ob 698/89 – Transportrecht 1990, str. 235),

odstavenie nákladu vysokej hodnoty na nestráženom, zle osvetlenom mieste (OLG Hamm, rozhodnutie
z 25.05.1992 – 18 U 165/91 – Transportrecht 1992, str. 410 – dopravca odstavil náklad zábavnej
elektroniky na nestráženom a zle osvetlenom mieste). Ďalej existuje rozhodnutie, podľa ktorého vyslanie
vozidlashodnotnýmnákladomdoPoľskalensjednýmvodičom,bezspolujazdcaaleboinéhodoprovodu(rozsudok LG Frankfurt am Main z 12.01.1993 – 3/11 O 68/92 – Transportrecht 1993, str. 374 – súd
označil vyslanie vozidla z Nemecka do Poľska na viacdennú cestu len s jedným vodičom za hrubú
nedbanlivosť dopravcu).

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny
a riadne odôvodnený a navrhuje ho potvrdiť. Dokazovanie nielen nepotvrdilo, že mohlo dôjsť k hrubej
nedbanlivosti alebo zavineniu rovnocennému úmyslu, ale práve naopak z predmetného dokazovania
vyplynulo, že žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou pri realizovaní predmetnej prepravy.

10.1. Za nepravdivé tvrdenie považuje to, že „to bol riadiaci pracovník žalovaného, ktorý dal pokyn na
vykonanie nakládky v nevhodnom nočnom čase s plným vedomím, že v zmysle zákonného časového
fondu bude vodič musieť v krátkom čase vykonať povinnú prestávku a odstaviť vozidlo na území
Talianskananestráženomanechránenomparkovisku.“ZvýpovedevodičaA.B.vyplynulo,žeopresnom
termíne nakládky bol informovaný prostredníctvom zamestnávateľa SMS správou, avšak zároveň dodal,

že ak sa dostaví na iný termín ako je určený, tak ho nenaložia. Uvedené tvrdenie vyplýva z jeho
skúseností, nakoľko do tejto spoločnosti (COLMAR) jazdí pravidelne a nakládka sa riadi presným
časovýmharmonogramom.Vkonanínikdyneodznelosvedectvo,resp.otomnesvedčínijakápísomnosť
nachádzajúca sa v tomto súdnom spise, že termín nakládky sa zmenil z vôle žalovaného. Termín
nakládky bol striktne určený zo strany spoločnosti Colmar, tak ako to žalovaný tvrdí od počiatku.

10.2. Predmetné parkovisko je riadne vybudované, vyasfaltované, je na ňom vybudované verejné
osvetlenie. Je bežne využívané vodičmi nákladných vozidiel, vodič mal s parkovaním na tomto mieste
dobré skúsenosti, je označené v navigačných systémoch ako parkovisko pre nákladné vozidlá, je
osvetlené a z protiľahlej strany je naň nasmerovaná kamera susediacej firmy. V blízkosti sa nachádza

čerpacia stanica, vodič spal v kabíne vozidla a preto pred touto krádežou nikto zo zainteresovaných
nemohol predpokladať, že sa tu obdobná udalosť môže stať.

10.3. K judikatúre uvádzanej žalobcom žalovaný uviedol, že naprieč štátmi EÚ sa uplatňujú rôzne
princípy hodnotenia zodpovednosti prepravcu za vzniknutú škodu nad rámec stanovený Dohovorom

o CMR. Judikatúra v štátoch ako Holandsko, Belgicko a čiastočne Nemecko je naklonená v prospech
dopravcov, pričom v iných štátoch ako napr. Rakúsko, Francúzsko, prípadne časť Nemecka je pojem
hrubá nedbanlivosť rovnajúca sa úmyslu hodnotená odlišne. Český Najvyšší súd v rozsudku zo dňa
22.9.2004 sp. zn. 32 Odo 186/2003 vyjadril, že „udalosti uvedené ako liberačné dôvody v čl. 17 ods.
2 nemusia byť spôsobené len „vyššou mocou“, ale môžu mať svoj pôvod aj v ľudskom jednaní“. V

tejto súvislosti je potrebné skúmať okolnosti každého prípadu osobitne. Takisto má žalovaný za to,
že je potrebné odlíšiť pojmy nedbanlivosť, hrubá nedbanlivosť a takisto hrubá nedbanlivosť rovnajúca
sa úmyslu, pričom v prejednávanom prípade nie je preukázané také správanie žalovaného, resp.
jeho zamestnancov, ktoré by bolo možné označiť čo i len prvým stupňom, teda nedbanlivosť. Naopak
vykonané dokazovanie preukázalo, že žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou, v súlade so

všetkými právnymi normami.

11. Žalobca vo svojej odvolacej replike vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že termín nakládky
bol určený spoločnosťou COLMAR, teda žalobcom. Žalobca nemá žiadne oprávnenie, aby žalovanému
organizoval dopravu a inštruoval jeho zamestnancov. Aj samotný vodič sa na pojednávaní vyjadril tak,

že pokyn na skoršiu (večernú) nakládku mu dal pán D., majiteľ spoločnosti AMATRANS, s.r.o. V zápisnici
zo dňa 21.11.2022 táto skutočnosť uvedená nie je, ale musí sa nachádzať na zvukovom zázname. A
aj v zápisnici z pojednávania sa jasne uvádza, že vodičovi prišiel pokyn sms-kou. Asi ťažko by mu
takýto pokyn mohol dať žalobca. O tom, že žalobca bol žalovaným utvrdený, že nakládka sa vykoná až
ráno, v dôsledku čoho nebude potrebné parkovať v noci na území Talianska, svedčí aj obsah emailu zo

dňa 13.10.2020 zaslaného v čase 11:32 hod., v ktorom zamestnankyňa žalobcu oznamuje talianskemu
dodávateľovi tovaru, že "prepravca si tovar vyzdvihne v stredu ráno". Žalovaný mal robiť všetko preto,
aby pravdepodobnosť vzniku škody minimalizoval, okrem iného tým, že nenechá vozidlo v noci na
parkovisku na mieste častého výskytu krádeží.

12. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike k tvrdeniu žalobcu ohľadom pokynu na skoršiu (večernú)
nakládku uviedol, že vodič A. B., tak ako sám uviedol vo svojej výpovedi, ak by sa na túto nebol
dostavil, neskôr by ho nenaložili. Z tohto dôvodu potom má žalovaný súčasne za to, že tvrdenie žalobcu
o obsahu zaslaného emailu zo dňa 13.10.2020, ktorým mal byť údajne žalobca utvrdený o rannejnakládke, nemá žiadnu právnu relevanciu. Nie je zrejmé, ako mal byť žalobca žalovaným utvrdený,
že sa nakládka vykoná až ráno. Od času zaslania tohto emailu a skutočnou nakládkou pritom ubehlo
niekoľko hodín, pričom je bežné, že v doprave sa okolnosti nakládky môžu zmeniť tzv. „z minúty na

minútu“ a v mnohých prípadoch je potrebné sa týmto okolnostiam jednoducho prispôsobiť. Žalobca mal
so žalovaným dlhodobý zmluvný vzťah, čiže mohol a mal vedieť, že tovar nie je poistený v plnom rozsahu
a že žalovaný neporušil žiadny právny predpis, aby bolo možné kvalifikovať jeho konanie ako úmyselné.
Dopravca spravil všetko, čo bolo v jeho silách a vynaložená starostlivosť bola dostatočná. Tvrdenie
žalobcu, že parkovisko, kde vykonával povinnú pauzu, je údajne miestom častého výskytu krádeží,

nie je ničím podložené. Z výpovede a skúseností vodiča však vyplýva pravý opak. Vodič neopustil
vozidlo ani na krátky čas, čím by ho nechal bez dozoru. Vodič bol maximálne opatrný, nezanedbal
jeho starostlivosť. Opätovne poukázal na zjavný stav nejednotnosti a z toho plynúcej právnej neistoty
pri aplikácii formulácie článku 29 CMR. Odvolací súd SRN v jednom prípade označil ako zásadný
rozdiel medzi úmyslom a nedbanlivosťou, označenie tzv. podmieneného úmyslu vyžaduje dôkaz, že sa
dopravca na škode ľahkomyseľne podieľal. Ak by sa analogicky uvedené aplikovalo na tento spor, viedlo

by to k jednoznačnému záveru, že správanie žalovaného nenapĺňa tieto znaky, a preto ani nemôže
niesť zodpovednosť. Poukázal na odporúčania revízie čl. 29 CMR. V slovenskom právnom poriadku
neexistuje pojem „zavinenie rovnocenné úmyslu“, možno však dospieť k záveru, že podľa všetkých
funkčne podobných ustanovení slovenského práva nie je prípustné klásť na roveň „hrubú nedbanlivosť“
s úmyselným spôsobením škody. Má za to, že v krajnom prípade by mohla byť hrubá nedbanlivosť

maximálne považovaná za vedomú nedbanlivosť, avšak nie za úmyselné konanie.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo
podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné.
Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem.
Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

14. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. S ohľadom na nižšie
uvedené odvolací súd konštatuje, že tieto odvolacie dôvody naplnené nie sú.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom

verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu.

17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Odvolacie dôvody z hľadiska rozhodnutia
odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k

odvolaniu žalobcu, odvolací súd navyše uvádza:

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ustanovení CSP o vykonávaní dokazovania.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP: Tento dôvod je daný vtedy, ak súd
vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a
povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdenímveci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne

aplikoval(zpodriadeniaskutkovéhostavupodprávnunormuvyvodilnesprávneprávnezáveryoprávach
a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie,
ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po
právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné, preto podľa § 387 ods. 1
CSP rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

21. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu konštatuje, že v konaní nebolo sporné,
že: 1. strany uzatvorili zmluvu o preprave, 2. na zásielke žalobcu vznikla počas prepravy škoda, za ktorú
žalovaný zodpovedá a 3. žalovaný žalobcovi uhradil ako škodu sumu 6.744,74 eur (priamou úhradou

a zápočtom vzájomných pohľadávok).

22. Žalovaný pritom pri výpočte výšky škody 6.744,74 eur postupoval podľa článku 23 vyhlášky č.
Ministerstva zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej
nákladnej doprave (ďalej len „Dohovor CMR“) a to tak, že vyčíslil brutto váhu rozdielu medzi váhou

tovaru, ktorý prepravoval a tovaru, ktorý dodal (t.j. vyčíslil brutto váhu nedodaného, t.j. odcudzeného
tovaru).Uvedenúhodnotouvynásobilčíslom9,973(8,33x1,197292)vzmyslečlánku23ods.3Dohovoru
CMR, v zmysle ktorého náhrada škody nesmie presahovať 8,33 číselných jednotiek za kilogram
chýbajúcej hrubej hmotnosti a článku 23 ods. 7.

23. Spornou v konaní bola otázka, či je zodpovednosť žalovaného za škodu takto limitovaná alebo
limitovaná nie je s poukazom na článok 29 Dohovoru CMR (s ohľadom na tvrdenie žalobcu, že
žalovaný postupoval pri preprave s hrubou nedbanlivosťou a nahradiť má celú vzniknutú škodu vo výške
uplatnenej žalobou).

24. Správne súd prvej inštancie právne posúdil, že na právny vzťah medzi stranami sporu sa použijú
ustanovenia ObZ (§ 610 a nasl. ObZ) a Dohovoru CMR. Strany sporu v konaní písomnú zmluvu
o preprave nepredložili, avšak zmluva o preprave nemusí mať povinne písomnú formu. V danom spore
bolo nutné vychádzať aj z ustanovenia § 756 ObZ, podľa ktorého sa ustanovenia § 756 ObZ, podľa
ktorého sa ustanovenia ObZ použijú, len pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku

záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú úpravu. Vyhláškou Ministerstva
zahraničných vecí bol v Zbierke zákonov pod č. 11/1975 uverejnený Dohovor o prepravnej zmluve
medzinárodnej nákladnej doprave, ktorá sa podľa jej článku 1 ods. 1 vzťahuje na každú zmluvu
o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlo, ktorého miesto prevzatia zásielky a predpokladané
miesto jeho dodania, tak ako sú uvedené v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň

jeden je zmluvným štátom tejto dohody. Z dôvodu cezhraničnej prepravy bolo možné na prípad aplikovať
Dohovor CMR.

25. Podľa článku 3 Dohovoru CMR, pri použití tohto dohovoru zodpovedá dopravca za konanie a
opomenutie svojich zástupcov a pracovníkov a všetkých ostatných osôb, ktoré použije pri uskutočňovaní

prepravy, ako za vlastné konanie alebo opomenutie za predpokladu, že títo zástupcovia, pracovníci
alebo ostatné osoby konajú v rámci svojich pracovných úloh.

26. Podľa článku 4 Dohovoru CMR, dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy je nákladný list. Ak nákladný
list chýba, ak má nedostatky alebo ak sa stratil, nie je tým existencia alebo platnosť prepravnej zmluvy

dotknutá a vzťahujú sa na ňu aj naďalej ustanovenia tohto Dohovoru.

27. V prípade zmluvy o preprave dopravca zodpovedá za škodu na zásielke. Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle ObZ (§ 622) existujú v zásade štyri liberačné dôvody: ak dopravca
preukáže, že 1. škode nemohol dopravca odvrátiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti, 2. škoda

bola spôsobená odosielateľom, príjemcom alebo vlastníkom zásielky, 3. škoda bola spôsobená vadou
alebo prirodzenou povahou obsahu zásielky včítane obvyklého úbytku, alebo 4. škoda bola spôsobená
vadným obalom, na ktorý dopravca upozornil odosielateľa pri prevzatí zásielky na prepravu, a ak bol
vydaný nákladný alebo náložný list, bola v ňom vadnosť obalu poznamenaná; ak neupozornil dopravcana vadnosť obalu, nezodpovedá dopravca za škodu na zásielke vzniknutú v dôsledku tejto vadnosti len
vtedy, ak vadnosť nebola pri prevzatí zásielky poznateľná. Aj Dohovor CMR upravuje uvedenú otázku
obdobne (článok 17 a nasl.).

28. Podľa článku 17 bod 1. Dohovoru CMR, dopravca zodpovedá za úplnú alebo čiastočnú stratu
zásielkyalebozajejpoškodenie,ktorévznikneodokamihuprevzatiazásielkynaprepravuaždookamihu
jej vydania, ako aj za prekročenie dodacej lehoty.

29. Podľa článku 17 bod 2. Dohovoru CMR, dopravca je oslobodený od tejto zodpovednosti, ak stratu
zásielky, jej poškodenie alebo prekročenie dodacej lehoty zavinil oprávnený, príkaz oprávneného, ktorý
nebol zavinený nedbalosťou dopravcu, vlastnou chybou zásielky alebo okolnosťami, ktoré dopravca
nemôže odvrátiť a ktorých následky odstrániť nie je v jeho moci.

30. Podľa článku 18 bod 1. Dohovoru CMR, dôkaz o tom, že strata zásielky, jej poškodenie alebo

prekročenie dodacej lehoty vznikli niektorou z príčin uvedených v článku 17 ods. 2, patrí dopravcovi.

31. Podľa článku 23 bod 1 Dohovoru CMR, ak dopravca má podľa ustanovení tohto Dohovoru povinnosť
nahradiť škodu za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky, vypočíta sa náhrada z hodnoty zásielky v mieste
a čase jej prevzatia na prepravu.

32. Podľa článku 23 bod 2 Dohovoru CMR, hodnota zásielky sa určuje podľa burzovej ceny, a ak nie
je burzová cena, podľa bežnej trhovej ceny, a ak nie je ani burzová ani bežná trhová cena, podľa
všeobecnej hodnoty tovaru rovnakej povahy a akosti.

33. Podľa článku 23 bod 3 Dohovoru CMR, náhrada škody nesmie presahovať 8,33 číselných jednotiek
za kilogram chýbajúcej hrubej hmotnosti.

34. Podľa článku 23 bod 6 Dohovoru CMR, vyššiu náhradu možno požadovať iba vtedy, ak bola
podľa článku 24 a 26 udaná cena zásielky alebo osobitný záujem na dodaní.

35. Podľa článku 24 Dohovoru CMR, odosielateľ môže, ak zaplatí dohodnutý príplatok k prepravnému,
udať v nákladnom liste cenu zásielky prevyšujúcu hranicu určenú v článku 23 ods. 3 a v takom prípade
nahrádza udaná cena túto hranicu.

36. Podľa článku 26 bod 1 a 2 Dohovoru CMR, odosielateľ môže, ak zaplatí dohodnutý príplatok k
prepravnému, udať v nákladnom liste sumu osobitného záujmu na dodaní zásielky pre prípad jej straty
alebo poškodenia alebo prekročenia dodacej lehoty. Ak bol udaný osobitný záujem na dodaní, môže sa
nezávisle od náhrad škôd určených v článkoch 23, 24 a 25 požadovať náhrada ďalších preukázaných
škôd až do sumy udaného záujmu na dodaní.

37. Podľa článku 29 bod 1 a 2 Dohovoru CMR, dopravca sa nemôže odvolávať na tie ustanovenia
tejto kapitoly, ktoré vylučujú alebo obmedzujú jeho zodpovednosť alebo prenášajú dôkazové bremeno,
ak bola škoda spôsobená úmyselne alebo takým zavinením, ktoré sa podľa práva súdu, na ktorom
sa právna vec prejednáva, považuje za rovnocenné úmyslu. To isté platí aj vtedy, ak sa úmyselného

konania alebo zavinenia dopustili zástupcovia alebo pracovníci dopravcu alebo iné osoby použité
dopravcom na uskutočnenie prepravy a ak títo zástupcovia, pracovníci alebo iné osoby konali v rámci
svojich pracovných úloh. V takom prípade sa títo zástupcovia, pracovníci alebo iné osoby tiež nemôžu
odvolávať, pokiaľ ide o ich osobnú zodpovednosť, na ustanovenia tejto kapitoly uvedené v odseku 1.

38. Z obsahu napadnutého rozsudku (bod 19. odôvodnenia) je zrejmé, že súd žalobu zamietol, nakoľko
nemal v konaní za preukázané, že: 1. preprava nebola vykonaná v dohodnutom termíne, 2. škoda bola
spôsobená úmyselným zavinením dopravcu alebo vodiča a 3. vodič nedodržal bezpečnostné štandardy.

39. Napriek tomu, že podľa odvolacieho súdu, je odôvodnenie napadnutého rozsudku relatívne strohé,

zastáva odvolací súd názor o vecnej správnosti jeho výrokov v celom rozsahu.

40. Zo znenia ustanovení Dohovoru CMR (článok 23 bod 6) vyplýva, že nad rámec limitov pre náhradu
škody podľa článku 23 bod 3, je možné žiadať náhradu škody v prípade, ak boli splnené podmienkypodľa článku 24 alebo 26 Dohovoru CMR, t.j. ak v nákladnom liste odosielateľ udal cenu zásielky alebo
sumu osobitného záujmu. V konaní nebolo preukázané, že takéto podmienky boli splnené. Strany sporu
písomnú zmluvu o preprave neuzatvorili (resp. v konaní ju nepredložili) a nepredložili ani nákladný list.

Ako preukázateľný písomný doklad týkajúci sa okolností vzniku dotknutého právneho vzťahu a rozsahu
práv a povinností z neho, predložili jedine email zo dňa 13.10.2020, ktorý bol žalovaným v odpore
proti platobnému rozkazu označený ako objednávka prepravy. V predmetnom emaile s predmetom
„Monza – nakládka tovaru“ bola zo strany žalobcu uvedená informácia „posielam info k nakládke tovaru“,
„Slovakia“ a údaj o hmotnosti a rozmeroch krabíc. Tento email neobsahoval žiadny údaj o hodnote (cene)

tovaru (ako ani o obsahu zásielky). Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že neznalosť
právnych predpisov neospravedlňuje a to v danom prípade v kontexte možností podľa článku 23 ods.
6 Dohovoru CMR, t.j. že žalobca mohol žalovanému pred začatím prepravy uviesť cenu zásielky alebo
sumu osobitného záujmu a tým zabrániť limitácii náhrady škody. Uvedené však žalobca bez pochýb
nerealizoval. Nebolo povinnosťou žalovaného uvedenú skutočnosť od žalobcu zisťovať, ako ani nebolo
jeho povinnosťou zásielku poistiť. Takáto povinnosť žalovanému zo žiadneho právneho predpisu alebo

dohody medzi stranami sporu, nevyplývala. Zo samotného Dohovoru CMR pritom vyplýva, že obsahom
nákladného listu môžu byť okrem iného pokyny odosielateľa dopravcovi týkajúce sa poistenia zásielky
(Článok 6 bod 2 písm. e), pričom žiadne takéto pokyny zo strany žalobcu preukázané neboli.

41. Nemožno súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd prvej inštancie sa zameral výlučne na to, či sa

hrubej nedbanlivosti dopustil vodič žalovaného. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
že súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by bola škoda spôsobená úmyselným zavinením
dopravcu, respektíve vodiča. Dopravcom je pritom samotný žalovaný. To, že záver o zamietnutí žaloby,
opieral súd prvej inštancie o výsluch vodiča, neznamená, že sa zaoberal výlučne jeho zavinením ako
zamestnanca žalovaného. Z vyššie citovaných ustanovení Dohovoru CMR bez pochýb vyplýva, že

dopravca sa nemôže svojej zodpovednosti zbaviť poukazom na konanie svojich pracovníkov a osôb,
ktoré pri preprave použil (Článok 3). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že obrana žalovaného
nespočívala v tom, žeby sa snažil zbaviť svojej zodpovednosti jej prenesením na svojho zamestnanca,
pretože jeho obrana bola zameraná tým smerom, že jej zamestnanec neporušil žiadnu svoju povinnosť
vyplývajúcu z vykonávania prepravy.

42. Odvolací súd nepovažoval za preukázané v konaní, že žalobca trval na preprave len počas
dňa (resp. začatí prepravy ráno), resp. že prepravu počas nočných hodín v rámci objednávky, resp.
v rámci zmluvy odmietal. Žiadne špeciálne dohody v tomto smere medzi stranami sporu preukázané
neboli. Samotná skutočnosť, že preprava prebiehala počas nočných hodín, nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie povinností dopravcu zo zmluvy, resp. za konštatovanie o jeho zavinenom
konaní v súvislosti s vznikom škody. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že sporným bolo v konaní
to, z akého dôvodu a na koho pokyn došlo k naloženiu tovaru vo večerných hodinách. Kým žalobca
tvrdil (a tvrdí aj v odvolaní), že pokyn na naloženie tovaru v nevhodnom čase dal riadiaci pracovník
žalovaného, žalovaný uvedené popieral. Z obsahu spisu pritom vo vzťahu k uvedenej skutočnosti

vyplýva, že svedok (vodič) vo svojej výpovedi zo dňa 21.11.2022 uviedol, že pokyn dostal od špeditéra
a všetko prebiehalo SMS formou. Nebolo pritom podľa odvolacieho súdu upresnené, koho považovať
za špeditéra (štandardne sa tento pojem používa v zasielateľských zmluvách). Právny zástupca
žalobcu na pojednávaní dňa 23.03.2023 uviedol, že pokyn dal vodičovi zamestnanec žalovaného.
Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 23.03.2023 uviedol, že termín nakládky zmenili

pravdepodobne zamestnanci spoločnosti Colmar s.r.o. Nebolo však zrejmé, z čoho (z dohody medzi
kým) mal vôbec vyplývať termín nakládky v ranných hodinách. Nemožno sa stotožniť s názorom
odvolateľa, že v konaní bolo preukázané, že pokyn dal vodičovi žalovaný, resp. jeho zamestnanec.
Uvedené v konaní preukázané nebolo. Nemožno sa stotožniť ani s názorom žalovaného vyjadreného
v odvolacom konaní, že z výpovede vodiča vyplynulo, že o presnom termíne nakládky bol informovaný

prostredníctvom zamestnávateľa SMS správou. Či bol špeditér (ktorého zmienil vodič v rámci výsluchu)
jeho zamestnávateľom, v konaní preukázané nebolo. Vodič totiž vo výpovedi neuviedol, že išlo o SMS
od zamestnávateľa, resp. v konaní nebolo preukázané kto bol zamestnávateľom vodiča. Žalovaný tvrdil
len to, že vodič bol jeho pracovník. Či boli v zamestnaneckom pomere, preukázané nebolo. Odvolací súd
sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že preprava nebola

vykonaná v dohodnutom termíne. Rovnako podľa odvolacieho súdu v konaní nebolo preukázané, že
k zmene termínu nakládky tovaru, došlo na pokyn žalovaného.43. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané
žiadne konanie zo strany žalovaného, ktoré by bolo možné hodnotiť ako úmyselné a ani ako hrubo
nedbanlivostné konanie. Posúdenie konaní, ktoré spĺňajú znaky uvedeného, je vecou posúdenia

konkrétnych okolností prípadu a súdneho výkladu. Z formulácie článku 29 Dohovoru CMR je zrejmé,
že vytvára priestor pre diverzifikáciu judikatúry na základe definície úmyslu podľa jednotlivých
vnútroštátnych predpisov. Odborná literatúra k Dohovoru CMR sa zhoduje a poukazuje na skutočnosť,
že aj všeobecné súdy jednotlivých európskych štátov pristupujú k výkladu dotknutých pojmov odlišne.
V judikatúre slovenských súdov k uvedenej otázke neexistujú rozhodnutia aplikovateľné na uvedený

spor. Z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.12.2014, sp. zn. 23Cdo/2702/2012
vyplýva, že o zavinenie rovnocenné úmyslu sa bude jednať v prípade hrubej nedbanlivosti dopravcu,
ktorou je nedbanlivosť najvyššej intenzity, keď bude škodca vystupovať ľahkomyseľne a ak bude
zanedbávať požiadavku náležitej opatrnosti takým spôsobom, že to bude vypovedať o jeho zrejmej
bezohľadnosti. V uvedenom prípade pritom zodpovednosť žalovaného za škodu bola konštatovaná,
avšak s ohľadom na skutočnosť, že priamo v objednávke bola uvedená výslovná požiadavka žalobcu,

aby vozidlo (resp. náves) nebolo odstavené na nestráženom parkovisku (t.j. že v objednávke boli
špecifikované bezpečnostné požiadavky odosielateľa, ktoré dopravca nedodržal).

44.Odvolacísúdzarozhodujúciargumentvprospechsprávnostiapotvrdenia napadnutéhorozhodnutia
považoval (okrem skutočnosti, že strany sporu v zmluve nedefinovali žiadne špeciálne požiadavky

na prepravu, týkajúce sa bezpečnosti – napr. zákaz parkovania na určitých konkrétnych miestach,
zákaz prepravy v noci a pod.) tú skutočnosť, že dopravcovi nie je možné pričítať, ak mu odosielateľ
neoznámi hodnotu zásielky a v prípade jej straty alebo poškodenia, sa domáha neobmedzenej náhrady
škody. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že s uvedením ceny zásielky alebo sumy osobitného
záujmu zo strany odosielateľa (článok 24 a 26 Dohovoru CMR) sa spravidla spája povinnosť zaplatiť

dopravcovipríplatok.DohovorCMRtedaumožňujeodosielateľovivyhnúťsaobmedzenejzodpovednosti
dopravcu za škodu, väčšinou je však uvedené spojené s vyššími nákladmi odosielateľa. V konaní bolo
nepochybné, že žalobca žalovanému cenu zásielky neoznámil.

45. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na neúspech žalobcu, priznal odvolací súd náhradu trov

odvolacieho konania žalovanému voči žalobcovi v plnom rozsahu.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).