Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. marec 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 29Csp/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124200383
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8124200383.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom Brežany 33, 082 41 Bajerov, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská
2,82109Bratislava-Ružinov,IČO:35724803,práv.zast.:RemediumLegals.r.o.,sosídlomPrievozská
2, 821 09 Bratislava-Ružinov, IČO: 53 255 739 o vydanie bezdôvodného obohatenia takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1 412,21 EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
1 207,21 EUR od 19.05.2018 do zaplatenia a zo sumy 205 EUR od 16.01.2019 do zaplatenia v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Vo vzťahu k výroku I. a II. a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia priznaného rozsudkom
Okresného súdu Prešov zo dňa 10.02.2020 pod sp. zn. 15Csp/25/2018-70 výrokom I., priznáva
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 20.06.2018 pôvodne v konaní 15Csp/125/2018, ktorej zmenu
súd pripustil naposledy na pojednávaní konanom dňa 16.10.2019, sa voči žalovanému domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2 039,29 EUR s príslušenstvom a primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 20 000 EUR.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že Okresný súd v Prešove dňa 9.8.2010 vydal poverenie na vykonanie
exekúcie Ex 14164/10u, vedenej pod sp. zn. 14Er/454/2010. Súd I. inštancie uznesením zo dňa
29.11.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia a Krajský súd v Prešove v
odvolacom konaní uznesením zo dňa 5.12.2012 pod sp. zn. 26CoE/9/2012 uznesenie súdu prvej

inštancie potvrdil. Keďže žalobca ako povinný z exekúcie bol v tom čase v zahraničí a nemal stanovenú
žiadnu osobu na preberanie doporučených listových zásielok, tak nebol oboznámený s tým, že exekúcia
bola zamietnutá pre neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve a čiastočnými platbami v čase od
25.3.2009 do 22.9.2015 zasielal finančné úhrady v celkovej sume 1 882 EUR na účet žalovaného.

3.Listomzodňa5.4.2018vyzvalsplnomocnenéhozástupcužalovanéhonašpecifikáciuazdokladovanie
trov konania pri ich sp. zn. 430.188. Dodnes nedostal žiadnu odpoveď. Listom zo dňa 26.4.2018 vyzval

žalovaného na špecifikáciu a zdokladovanie trov konania, doručenie kópie právoplatných rozsudkov
súdov, v ktorých súdy uložili odporcovi zaplatiť veriteľovi dlžné sumy a kópie všetkých zmlúv úverov
odporcu spolu so všeobecnými úverovými podmienkami, okrem iných aj pri sp. zn. 430.188. Dodnes
žalovaný na výzvu nereagoval. Vedome a úmyselne sa obohacoval na majetku žalobcu, keď na základezamietnutej exekúcie naďalej prijímal peniaze, a to nielen v predmetnej veci, ale aj v ďalších podobných
prípadoch. Listom zo dňa 13.5.2018 vyzval žalovaného k vráteniu peňazí, ktoré získal neoprávneným
obohatením. Žalovaný k výzve zo dňa 13.5.2018 zaslal vyjadrenie zo dňa 11.6.2018, že žiadosti vyhovieť

možné nie je. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzný právny
vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.

4. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj

majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Žalobca zároveň žiadal priznať primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 20 000 EUR, keďže zo strany žalovaného ide o úmyselné, vedomé obohatenie
na základe zamietnutého poverenia na vykonanie exekúcie pre neprijateľnú zmluvnú podmienku.

5.Zároveňuviedol,žežalovanýnároknazaplateniedlhuvyplývajúcehozúverového prípadupodsp.zn.
430.188sineuplatnilnavšeobecnomsúdedo3rokovododňajehozročnostiapretomožnokonštatovať,

že sa vymáhaním premlčaného dlhu vedome obohatil na úkor žalobcu.

6. Návrhom na zmenu žaloby naposledy upravenou na pojednávaní konanom dňa 6.10.2019 rozšíril
svoj nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia aj o platby realizované dňa 30.12.2008 vo výške 22,29
EUR a dňa 29.1.2009 vo výške 135 EUR.

7. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že k bezdôvodnému
obohateniu môže dôjsť len v prípade, ak bol získaný majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu a plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, teda nemôže dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu v prípade, ak na prijatie plnení existoval právny titul. V súdenom prípade je

podľa názoru žalovaného rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá vylučuje bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného to, že prijatým plnením bol uspokojovaný žalobcov dlh a žalovaný teda v čase prijímania
peňažných plnení disponoval hmotnoprávnym nárokom voči žalobcovi. Žalobca bol rozhodcovským
rozsudkom pod sp. zn. II/2009-2803 zo dňa 19.2.2010 zaviazaný na zaplatenie sumy 1 147,21 EUR s
príslušenstvom, pričom uvedené rozhodnutie zrušené nebolo.

8. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod sp. zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa 9.4.2014 zo záverov ktorého vyplýva, že ak sa totiž domáha vrátenia
plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho návrhu na splnenie povinnosti
vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom

základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu
nato, či právoplatný a vykonateľný rozsudok bol, či nebol zrušený.

9. Zároveň voči uplatnenému nároku žalobcu vzniesol námietku premlčania s prihliadnutím k dátumu
podania žaloby 18.6.2018 v spojení s ustanovením § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle

uvedeného zákonného ustanovenia akékoľvek plnenie žalobcu poskytnuté pred 18.6.2016 na účet
subjektu, ktorý sa mal podľa názoru žalobcu na jeho úkor bezdôvodne obohatiť je premlčané.

10. K primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že zákon na vznik takéhoto nároku vyžaduje,
aby oprávnená osoba najprv úspešne uplatnila na súde porušenie práva alebo povinnosti ustanovené

zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. Žalobca nie je osobou, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými právnymi predpismi. V podanej žalobe
ani neoznačil porušenie konkrétnych spotrebiteľských práv, resp. spotrebiteľského práva, v dôsledku
porušenia ktorých mu podľa jeho názoru tento nárok mal vzniknúť a preto z objektívnych dôvodov nevie

zaujať voči tomuto nároku konkrétnu procesnú obranu.

11. Súd na základe skutkových tvrdení žalobcu, popretí skutkových tvrdení žalovaného, oboznámením
žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty, výpismi z účtu, obsahom rozhodcovského spisu a spisu
14Er/454/2010,výzvaminašpecifikáciupohľadávkyavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,akoaj ďalším

spisovým materiálom zistil tento skutkový stav:

12. Žalobca s právnym predchodcom žalovaného dňa 20.3.2003 uzatvoril zmluvu o vydaní súkromnej
kreditnej karty s poskytnutím celkového úverového rámca vo výške 30.000,- Sk.13. Žalovaný predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej
dňa 14.11.2006.

14. Z návrhu na začatie rozhodcovského konania /čl. 98/ v súlade s jeho opravou doručenou
rozhodcovskému súdu dňa 26.10.2009 /čl. 92/ vyplýva, právny predchodca žalovaného so žalobcom
uzatvorili dňa 20.3.2003 zmluvu č. 4337033100553525, ktorú žalovaný nadobudol na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok s tým, že ku dňu postúpenia výška pohľadávky z uvedenej zmluvy predstavovala

sumu 1.809,92 EUR s uvedením sp. zn. žalovaného 430.188. Po postúpení pohľadávok mal žalobca
realizovať úhrady vo výške 125,51 EUR dňa 26.3.2007, 136,10 EUR dňa 6.8.2007, 136,10 EUR dňa
30.12.2008, 135 EUR dňa 29.1.2009 a 130 EUR dňa 25.3.2009, teda ku dňu podania návrhu na začatie
rozhodcovského konania zostatok nesplatenej pohľadávky predstavoval sumu 1 147,21 EUR.

15. Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo dňa 19.2.2010 pod

sp. zn. II/2009-2803 bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému sumu 1.147,21 EUR s 13 % úrokom
z omeškania ročne od 15.11.2016 do zaplatenia, ako aj trovy rozhodcovského konania vo výške 51,60
EUR. Nárok žalovaného na úrok z omeškania vo výške 1 % ročne od 15.11.2006 rozhodcovský súd
zamietolauložilžalobcovizaplatiťprávnemuzástupcovižalovanéhotrovyprávnehozastúpeniavovýške
162,70 EUR a nárok právneho zástupcu žalovaného vo výške 81,35 EUR rozhodcovský súd zamietol.

16. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 29.11.2011 pod sp. zn. 14Er/454/2010 zamietol žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Ex 14164/10u
zo dňa 22.7.2010.

17. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 5.12.2012 pod sp. zn. 26CoE/9/2012 potvrdil uznesenie
súdu prvej inštancie. V uznesení súd dospel k záveru, že nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy a
rozhodcovský súd nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok.

18. Uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 24.1.2013.

19.Žalovanýdňa12.8.2009vpredmetnomúverovomprípadepodznačkou430.188adresovalžalobcovi
pokus o zmier s výzvou na úhradu dlžnej sumy 1.690,63 EUR s uvedením bankového spojenia s tým,
že pri platbe má uviesť variabilný symbol 430188.

20. Podaním zo dňa 7.6.2010 /čl. 18/ žalovaný adresoval žalobcovi výzvu na splnenie predmetného
záväzku pred začatím exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia vo
výške 2 030,56 EUR s uvedením bankového spojenia s upozornením, aby pri každej platbe uvádzal
variabilný symbol 430188.

21. Žalobca po postúpení pohľadávky v prospech žalovaného realizoval úhrady vo výške 125,91 EUR
zo dňa 26.3.2007, 136,10 EUR zo dňa 6.8.2007 a 30.12.2008 a 135 EUR zo dňa 29.1.2009 /podanie
žalovaného na čl. 98/ a ďalšie úhrady v celkovej výške 1 882 EUR vykonal platbami realizovanými
od 25.3.2009 do 22.9.2015 /výpisy z účtov na čl. 3-17/.

22. Žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia podaním zo dňa 13.5.2018 z
predmetnej úverovej zmluvy s označením sp. zn. 430188 vo výške 1 812 EUR, ktorá bola žalovanému
doručená dňa 15.5.2018. Dňa 11.6.2018 žalovaný oznámil žalobcovi /čl. 25/, že jeho žiadosti vyhovieť
nemôže.

23. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 1 ods. 1, tento zákon upravuje
niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a
ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

24. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 1 ods. 3 zákon sa ďalej
nevzťahuje na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditné
karty.25. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 4 ods. 1 zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

26. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 4 ods. 2 zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí6) obsahuje najmä
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť,

b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,

g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná
percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej

miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie
sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

27. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 4 ods. 3 zmluva ďalej obsahuje
a) oprávnenia spotrebiteľa na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou

splatnosti podľa § 6,
b) sankcie za porušenie zmluvy,
c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek,
d) spôsob zániku záväzku zo zmluvy.

28.Podľazákonač.258/2001Z.z.vzneníúčinnomk20.3.2003podľa§4ods.4prinesplnenípodmienok
podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

29. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 4 ods. 5 od spotrebiteľa nemôže
veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

30. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 4 ods. 6 veriteľ môže postúpiť
pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis.7) Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu

osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu.7)

31. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 4 ods. 7, ak spotrebiteľ použije
na splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku alebo šek,8) musí si veriteľ počínať tak,
aby boli zachované všetky práva spotrebiteľa, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského

úveru.

32. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 20.3.2003 podľa § 4 ods. 8 veriteľ zodpovedá za
škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 7 veriteľom.

33. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že medzi žalobcom a právnym predchodcom
žalovaného Tatra banka, a.s. bola dňa 20.3.2003 uzatvorená zmluva o vydaní kreditnej karty s
dohodnutým úverovým rámcom vo výške 30.000,- Sk. Z ustanovenia § 1 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z.
nesporne vyplýva, že právna úprava spotrebiteľských úverov v zmysle uvedeného zákona sa vzťahovala
aj na úvery poskytnuté bankou formou úverových limitov na kreditnej karte a teda mala spĺňať náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.

34. Z ustanovenia § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z. súčasne nesporne vyplýva, že od spotrebiteľa nemôže
veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedené nie sú.35. Keďže predmetná zmluva o vydaní kreditnej karty okrem výšky úverového rámca neobsahovala
žiaden ďalší údaj o výške požadovaných úrokov, prípadne iných poplatkov súd dospel k jednoznačnému

záveru, že žalovanému vznikol iba nárok na vrátenie reálne čerpaných peňažných prostriedkov
žalobcom z úverového rámca realizovanými platbami kreditnou kartou alebo výbermi z karty v hotovosti.

36. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 16.10.2019 súdu oznámil, že nedisponuje úplným výpisom z
úverového účtu, z ktorého by bolo možné zistiť, akú reálnu výšku peňažných prostriedkov z úverového

rámca čerpal. Zároveň právny zástupca žalovaného na výzvu súdu podaním doručeným dňa 21.6.2019
uviedol, že jeho právny predchodca už uvedenými listinami nedisponuje.

37. S poukazom na vyššie uvedené, preto súd vychádzal z tvrdenia žalovaného v návrhu na začatie
rozhodcovského konania /čl. 92/, že ku dňu postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu bola
celková výška pohľadávky ku dňu postúpenia v sume 1 809,92 EUR. V danom prípade žalobca

neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že súčasťou uvedenej pohľadávky je aj jej príslušenstvo,
ktoré ani špecifikovať nevedel.

38. Vzhľadom na vyššie konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského
úveru, tak žalovanému vznikol nárok na vrátenie úverových prostriedkov poskytnutých jeho právnym

predchodcom žalobcovi v celkovej výške 1 809,92 EUR. Uvedenú pohľadávku žalovaného žalobca
zaplatil úhradami realizovanými dňa 26.3. a 6.8.2007, 30.12.2008, 29.1. a 25.3.2009, 14.4., 26.10. a
23.11.2010, 19.6., 29.9.2011; 25.6., 11.10., 28.10. a 26.11.2012; 27.8., 30.10. a 25.11.2013 a dňa 27.1.,
27.2., 26.3. a 23.6.2014 a čiastočne platbou realizovanou 31.7.2014 vo výške 5,21 EUR. Uvedenými
platbami bola v plnom rozsahu splatená vyššie uvedená istina úveru žalovanému.

39. S poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, tak úhrady realizované 31.7.2014 vo výške
34,79 EUR, 24.9., 28.10. a 8.12.2014; 25.2., 26.3., 21.4., 25.5., 28.6. a 22.9.2015 v celkovej výške
604,79 EUR sú bezdôvodným obohatením, ktoré na strane žalovaného vzniklo prijatím plnenia, na ktoré
podľa hmotného práva nárok nemá.

40. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

41. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

42. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

43. Podľa § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka, za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo
prijaté plnenie premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy.

44. Podľa § 455 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takisto sa za bezdôvodné obohatenie nepovažuje

prijatie plnenia z hry alebo stávky uzavretej medzi fyzickými osobami a vrátenie peňazí požičaných do
hry alebo stávky; na súde sa však týchto plnení nemožno domáhať.

45. Neobstojí námietka žalovaného, že išlo o plnenie na základe právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý zrušený nebol.

46. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva, /či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky/, na
ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.
Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku
v zmysle jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva a spotrebiteľské právo. Exekučný poriadok označuje za exekučnýtitul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej
správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie
orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax

takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné /nulitné/, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce /uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Cdo 219/2012 zo dňa 25.2.2013/.

47. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný Rozhodcovským súdom na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, čo nesporne vyplýva zo záverov rozhodnutí súdov v exekučnom konaní 14Er/454/2010 a preto

ide o rozhodnutie, ktoré je z materiálneho hľadiska nevykonateľné a teda nie je exekučným titulom
osvedčujúcim hmotnoprávny nárok žalovaného.

48. Zároveň neobstojí námietka žalobcu, že prijatím plnenia na základe neplatnej rozhodcovskej doložky
došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu ním tvrdenom. Samotná neplatnosť
rozhodcovskej doložky nemá za následok neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy a preto žalovaný mal

nárok na zaplatenie pohľadávky pozostávajúcej z istiny reálne čerpaných finančných prostriedkov z
úverového rámca žalobcom tak, ako je uvedené vyššie. Taktiež je nedôvodná námietka žalobcu, že
prijatím premlčaného dlhu došlo na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia, čo nesporne
vylučuje ustanovenie § 455 Občianskeho zákonníka.

49. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

50. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

51. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, k sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní
navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by

aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

52. S poukazom na vznesenú námietku premlčania sa v danom prípade súd zaoberal otázkou, či
uvedený nárok žalobcu bol uplatnený v rámci subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby s
poukazom na ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka.

53. Podľa názoru súdu I. inštancie, právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže
premlčať tak v subjektívnej, ako aj objektívnej dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno
oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň
jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej lehoty je stanovený odlišne a na

seba nezávislý je aj priebeh plynutia, ako aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. V
prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia

doba, t. j. subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia doba je kratšia – 2 ročná a objektívna
premlčacia doba je buď 3 ročná, v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo
10 ročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru súdu v posudzovanom prípade je
rozhodujúcou otázkou, kedy začala plynúť subjektívna 2 ročná premlčacia lehota. Za rozhodujúci pre
začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie

o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce,
že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nie
je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol
dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto
okolnosti skutočne dozvedel.

54. V zmysle rozsudku NS SR pod sp. zn. 3Cdo/145/2014 za rozhodujúci pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v
zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnomprípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal, nie
je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr.

55. Právne významné sú aj názory vyplývajúce z odbornej literatúry, z ktorých vyplýva, že pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného.

56. Podobne česká judikatúra (rozsudok NS ČR pod sp. zn. 25Cdo/3306/2007) upriamuje pozornosť

na to, že v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu je pre
začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci subjektívny moment, kedy oprávnený zistí také okolnosti,
z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo plnené, je neplatný. Z hľadiska premlčania
nároku zo zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku neplatnosti právneho úkonu sú rozhodujúcimi
informáciami v zmysle uvedeného skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon je
neplatný a informácie o osobe, ktorej možno pripočítať zavinenie na spôsobení neplatného právneho

úkonu (rozsudok KS v Prešove sp. zn. 18Co/22/2018, sp. zn. 11Co/49/2017, sp. zn. 2Co/113/2017).

57. Z predložených listín nesporne vyplynulo, že žalobca bol v čase od 5.6.2009 do 5.11.2017 poistený
v inom štáte EÚ z dôvodu pracovného pôsobenia mimo územia Slovenskej republiky /čl. 183-198/. Z
uvedeného dôvodu mu preto nebol doručený ako rozhodcovský rozsudok, tak aj rozhodnutia súdov v

exekučnomkonaní14Er/454/2010ozamietnutížiadostioudeleniepovereniaexekútorovipreneplatnosť
rozhodcovskej doložky.

58. V konkrétnom prípade, preto súd dospel k záveru, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť oboznámením sa s obsahom

exekučného spisu vrátane rozhodcovského konania realizovaným dňa 19.4.2018 /úradný záznam o
nazretí do súdneho spisu a o vyhotovení fotokópií exekučného spisu 14Er/454/2010/.

59. Žaloba bola podaná na súd 20.6.2018, teda v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe. Pokiaľ ide
o objektívnu premlčaciu dobu, je nepochybné, že žalovanému bolo dňa 2.1.2013 doručené uznesenie

Krajského súdu v Prešove, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Teda týmto dňom si žalovaný musel byť
vedomý, že prijíma plnenie na základe titulu, ktorý odpadol a preto jeho konanie nemožno hodnotiť inak
ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia a preto súd v danom prípade aplikoval
10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu.

60. Súčasne je nedôvodná námietka žalovaného, že vyššie uvedené platby neboli realizované z jeho
bankového účtu a preto nešlo o jeho finančné prostriedky. Z predložených výpisov z účtu vyplýva,
že predmetné platby realizoval žalobca s označením variabilného symbolu na základe požiadavky
žalovaného.

61. Na základe vyššie uvedených skutočností, preto súd I. inštancie rozsudkom zo dňa 10.02.2020
vyhovel žalobe žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 604,79 EUR s 5 % úrokom z
omeškania ročne od 19.05.2018 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu v uplatnenom nároku o
vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

62. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

63. Keďže zročnosť nároku z bezdôvodného obohatenia nie je určená právnym predpisom, rozhodnutím
súdu, ani nevyplýva z dohody účastníkov, potom je dlžník podľa § 563 Občianskeho zákonníka povinný
splniť dlh prvého dňa potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

64. Žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia z úveru pod zn. žalovaného

430188 podaním zo dňa 13.5.2018 s výzvou na vrátenie sumy 1 812 EUR v lehote 3 dní od obdržania
výzvy. Zásielka bola žalovanému doručená dňa 15.5.2018 a preto sa dňom 19.5.2018 dostal do
omeškania.65. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho

konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

66. Žalobca sa predmetnou žalobou v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. domáha ďalej
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 EUR.

67. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané
finančné zadosťučinenie v prípade, ak si na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od
toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto
právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo

povinnosti ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto
porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného
zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o
existencii ujmy, ale stačí, ak takáto ujma tu je. Je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi
reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

68. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút
náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného
práva v podmienkach SR a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie

sankčná funkcia náhrady škody je taká, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať
žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi
spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v
budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne.

69. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie
o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc
musia byť sankcie za diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.

70. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že žalobca si úspešne v predmetnom konaní

voči žalovanému uplatnil porušenie svojich spotrebiteľských práv zo strany žalovaného preukázaním,
že tento realizoval výkon svojho práva na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, čím nesporne
došlo k naplneniu hypotézy na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od
okamihu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť

prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre
priznanie daného nároku nie je relevantné, či ku vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Nato, aby
všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie úplne postačuje len
samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zák. č. 250/2007 Z.z.

71.Keďžežalovanýpreukázateľneporušilprávažalobcuakospotrebiteľa,súdpovažovalsamotnýnárok
žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný, avšak iba čiastočne.

72. S poukazom na všetky okolností prípadu súd považoval za primeranú výšku primeraného finančného
zadosťučineniasumu100EUR,keďžejehoúspešnosťvsporeovydaniebezdôvodnéhoobohateniabola

nižšia ako 50 %. Súčasne v porovnaní s inými prípadmi u žalobcu neboli preukázané priame vyhrážky,
či zastrašovanie zo strany dodávateľa, ktoré by mali vplyv na jeho psychiku, či rodinný život.73. Podľa názoru súdu I. inštancie suma 100 EUR zodpovedá svojmu účelu a poskytuje žalobcovi ako
spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušenia práv spotrebiteľa. Na záver súd pripomína,
že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie žalobcu, resp.

kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho
prostriedku ochrany /rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.5.2017 pod sp. zn. 2Co/137/2016/.

74. Pokiaľ žalovaný namietal voči priznaniu finančného zadosťučinenia z dôvodu, že ide o predčasné
rozhodnutie majúc za to, že najprv musí byť v jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný a až následne

ako úspešný môže uplatniť si právo na primerané finančné zadosťučinenie, táto námietka je nesprávna
a zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by malo ísť až o následné konanie. Naopak, pokiaľ
žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie,
v prípade úspechu toto priznané bude a v prípade nepreukázania tvrdeného porušenia, teda neúspechu
spotrebiteľa musí byť zákonite aj tento nárok zamietnutý (rozsudok OS Brezno zo dňa 28.3.2018
pod sp. zn. 2Csp/7/2017 v spojení s rozsudkom KS v Banskej Bystrici zo dňa 11.6.2019 pod sp. zn.

14Co/106/2018; obdobne OS Dunajská Streda zo dňa 20.3.2018 pod sp. zn. 16C/30/2017 v spojení s
rozsudkom KS v Trnave zo dňa 25.6.2019 pod sp. zn. 9Co/215/2018 a OS Žilina zo dňa 24.9.2015 pod
sp. zn. 14C/295/2014 v spojení s rozsudkom KS v Žiline zo dňa 28.6.2016 pod sp. zn. 11Co/471/2015
a rozhodnutie NS SR zo dňa 30.1.2019 pod sp. zn. 6Cdo/127/2017).

75. V predmetnom konaní súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku litispendencie vznesenú žalovaným
v súvislosti s konaniami vedenými pod sp. zn. 9Csp/135/2018, 15Csp/127/2018, 13Csp/127/2018 a
20Csp/120/2018.

76. Konanie 9Csp/135/2018 sa týkalo úverového prípadu označeným žalovaným 438.189 v súvislosti s

rozhodcovským rozsudkom RR II/2010-6.

77. Konanie 20Csp/120/2018 sa týkalo úverového prípadu označeným žalovaným 476.093 a
týkalo sa rozhodcovského rozsudku EP21864/09 v predmete exekučného konania 15Er/85/2010.
Konanie 15Csp/127/2018 sa týka úverového prípadu označeného žalovaným 430.190 a konanie

13Csp/127/2018 sa týkalo úverového prípadu s uvedením označenia žalovaného 430.187.

78. Súd nepripustil zmenu žaloby, ktorá bola žalobcom doručená v deň nariadeného pojednávania
a jej obsahom bolo rozšírenie predmetu konania, keďže výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súd v súlade s ustanovením § 143 ods. 1 CSP zmenu žaloby

navrhovanú žalobcom nepripustil.

79. Súd I. inštancie tak vyššie uvedeným rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 604,79 EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne od 19.05.2018 do zaplatenia do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku titulom bezdôvodného obohatenia, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu o

vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, výrokom III. vo vzťahu k výroku I. a II. priznal žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 %, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 EUR, výrokom V. v prevyšujúcej
časti žalobu o primerané finančné zadosťučinenie zamietol a výrokom VI. vo vzťahu k výroku IV. a V.
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu do trov konania v rozsahu 100 %.

80. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2021 pod sp. zn. 22CoCsp/31/2020 Krajský
súd v Prešove výrokom I. potvrdil rozsudok s výnimkou výroku III., výrokom II. zmenil rozsudok vo výroku
III. tak, že žalovanému náhradu trov konania vo vzťahu k výroku I. a II. nepriznal, výrokom III. odmietol
odvolaniežalobcuvočivýrokomI.aIV.avýrokomIV.nepriznalnáhradutrovodvolaciehokonaniažiadnej

zo strán sporu.
81. Rozsudok súdu I. inštancie tak nadobudol právoplatnosť vo výroku I., II., IV., V. a VI. 29.12.2021 a
vo vzťahu k výroku nároku na náhradu trov konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia došlo k
zmene rozhodnutia s dátumom právoplatnosti 29.12.2021.

82. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31.10.2023 7Cdo/91/2022 v spojení s
opravným uznesením zo dňa 13.12.2023 rozsudok Krajského súdu v Prešove v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia v potvrdzujúcom výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmeňujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania spolus rozsudkom súdu I. inštancie vo výroku II,, ktorým súd I. inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia v prevyšujúcej časti zamietol a výroku III., ktorým vo vzťahu k výroku I. a II. priznal žalovanej
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 % zrušil a vec v zrušenom rozsahu vrátil

na ďalšie konanie. Dovolanie v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odmietol s
tým, že žalovaná v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia má nárok na náhradu
trov dovolacieho konania.

83. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že zásadnou

argumentáciou žalobcu premietnutou i do tej odvolacej bolo nesprávne určenie zostatku nesplatenej
istiny úveru čerpaného ním od právneho predchodcu žalovaného v čase postúpenia úverovej
pohľadávky na žalovanú súdom, ktorú pohľadávku mal žalobca žalovanej podľa jej tvrdení splatiť nad
rámec jeho povinností, keďže úver sa stal zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ nižšie súdy
v konaní vychádzali z návrhu žalovanej na začatie rozhodcovského konania jeho príloh, z ktorých
nevyplýva konkretizácia postúpenej úverovej pohľadávky a spôsob jej vyčíslenia, odkazujúc pri tom

na neunesenie dôkazného bremena práve zo strany žalobcu preukázať existenciu bezdôvodného
obohatenia so žalovanou na jeho úkor t.j. nad rozsah ním čerpanej úverovej istiny od právneho
predchodcu žalovanej, ako spotrebiteľovi neposkytli spravodlivú ochranu. Nižšie súdy zaujali k tvrdeniu
žalovanej v konaní, že podklady k vyčísleniu a konkretizácii pohľadávky, ktorá bola na ňu postúpená
k dispozícii nemá; rovnako tieto podklady už nemá držať ani jej právny predchodca, teda úplný výpis

z úverového účtu žalobcu, taký procesný postup, že pokiaľ sám žalobca nepreukázal tvrdenie o
bezdôvodnom obohatení so žalovanou v žalovanej výške viedlo tak k jeho čiastočnému neúspechu v
spore. Žalobca pritom v konaní namietal, že v prípade nemožnosti zaobstarania potrebných dôkazov,
ktoré by inak strana sporu mala predložiť pre úspešné unesenie dôkazného bremena v konaní je práve
úlohou súdu v sporoch s ochranou slabšej strany prevziať túto dôkaznú iniciatívu, čo sa v danom prípade

nestalo.

84. Odvolací súd na danú prácu argumentáciu odpovedal, stotožňujem sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu I. inštancie v celom rozsahu, s obmedzením na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Podľa Najvyššieho súdu v posudzovanom prípade neboli naplnené zákonné

podmienky pre umožnenie odvolaciemu súdu v odôvodnení rozsudku iba poukázať na relevantné
skutkové zistenia a stručné zhrnutie právneho posúdenia veci vedome tým preberajúc zodpovednosť
i za kvalitu argumentácie súdu I. inštancie.

85. V danom prípade niet polemiky o tom, že od žalobcu ako bežného spotrebiteľa v postavení

úverového dlžníka čerpajúceho úver poskytnutím úverového rámca na kreditnej karte s možnosťou
čerpania úverových prostriedkov priebežne i zo súm, ktorými sa úver splácal pri súčasnom započítavaní
úverového príslušenstva na plnenie nie je možné rozumne očakávať a to aj vzhľadom na odstup
času, že reálne bude disponovať všetkými dokladmi preukazujúcimi, akú časť z úverového rámca a
kedy od právneho predchodcu žalovanej čerpal a v akom rozsahu a kedy reálne čerpané úverové

prostriedky právnemu predchodcovi žalovanej vrátil; ktoré nesporne sú nevyhnutné pre posúdenie výšky
uplatneného nároku. Žalobca nedostal logickú a dostatočnú odpoveď ani na argumentáciu z odvolania
o neplatnom postúpení úverovej pohľadávky na žalovanú a tým neexistencie hmotnoprávneho nároku
žalovanej na jeho plnenie, ktoré žiada vrátiť. Odpoveď odvolacieho súdu sa vymyká akékoľvek
racionalite v tom smere, že práve neplatnosťou postúpenia podľa žalobcu odpadol právny dôvod na

plnenie priamo žalovanej, ktorej plnenie žiada žalobou vydať vrátenie sumy 1 809,92 EUR, ktoré súdy
žalobcovi nepriznali a v tejto časti jeho žalobu zamietli.

86. Súd I. inštancie nesúhlasí so závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda,
že postupom podľa § 295 CSP z vlastnej iniciatívy nezisťoval, či žalovaný po postúpení pohľadávky

disponovaldokumentáciou,preukazujúcourozsahčerpanýchúverovýchprostriedkovnazákladezmluvy
o vydaní kreditnej karty, uzatvorenej s jeho právnym predchodcom, čo nesporne vyplýva z výzvy súdu
I. inštancie na č.l. 120, na ktorú žalovaný reagoval podaním doručeným súdu dňa 21.06.2019 s tým, že
uvedenou dokumentáciou už nedisponuje on, ani jeho právny predchodca.

87. S poukazom na záver rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súd I. inštancie uvedenú
výzvu zopakoval nielen voči žalovanému, ale aj voči jeho právnemu predchodcovi, ktorí súdu oznámili,
že touto dokumentáciou nedisponujú, s poukazom na jej skartáciu uplynutím doby s prihliadnutím na
základné princípy spracovania osobných údajov v zmysle právnych predpisov (najmä, no nielen GDPR).88. V zmysle vyššie uvedeného, tak súd I. inštancie s poukazom na konštatovanú bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru nemal jednoznačne za preukázané, v akom rozsahu žalobca čerpal peňažné

prostriedky z úverového vzťahu, uzatvoreného s právnym predchodcom žalovaného na základe zmluvy
o vydanie kreditnej karty.

89. Súd I. inštancie sa však zaoberal námietkou žalobcu, teda neplatnosťou postúpenia pohľadávky z
predmetnej zmluvy pre rozpor s ust. § 92 ods. 7 Zákona o bankách.

90. Podľa § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z., v znení účinnom k 14.11.2006, ak je napriek písomnej
výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto
peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej

len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej

banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

91. V danom prípade súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.04.2018 pod sp. zn.
1Cdo/147/2017 zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 8/2018, z ktorého
vyplýva, že ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (v čase postúpenia pohľadávky § 92
ods. 7) neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením
pohľadávky.Postúpeniepohľadávky,kuktorémudošlovrozporestýmtoustanovenímjeneplatnýprávny

úkon.

92. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa
§ 92 ods. 8, veta prvá Zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky, jednalo by sa o postúpenie
v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka

vylúčené. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a na absolútnu
neplatnosť postúpenia súd prihliada aj bez námietky, teda z úradnej povinnosti.

93. Pokiaľ žalovaný nepredložil listinné dôkazy preukazujúce, že jeho právny predchodca Tatrabanka
a.s.sipredpostúpenímpohľadávkysplnilapovinnostipredpokladanéust.§92ods.7zákonač.483/2001

Z.z., potom nepreukázal splnenie zákonnej podmienky pre platné postúpenie pohľadávky a v takomto
prípade ide o neplatný právny úkon v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

94. Na základe uvedených skutočností, potom žalobca na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z
predmetnej zmluvy zo dňa 14.11.2006 nenadobudol postavenie veriteľa a preto všetky úhrady, ktoré

od žalobcu prijal ako platby na úhradu záväzkov, vyplývajúce z vyššie uvedenej úverovej zmluvy, sú
bezdôvodným obohatením v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka.

95. Súd I. inštancie sa však nestotožňuje so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda, že
došlo k zamietnutiu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 809,92 EUR.

96. Súd I. inštancie dáva do pozornosti, že predmetom konania bol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 2 039,62 EUR a preto po priznaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 604,79 EUR rozsudkom súdu I. inštancie zo dňa 10.02.2020 pod sp. zn. 15Csp/125/2018 bola
žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnutá iba v rozsahu 1 434,50 EUR.

97. Žalobca si pôvodne žalobou doručenou súdu dňa 20.06.2018 uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 1 882 EUR; následne túto opravil pred doručením žaloby
žalovanému podaním zo dňa 15.08.2018 vo výške 2 017 EUR, ktorým si okrem platieb špecifikovaných
v žalobe uplatňoval nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia aj o platbu realizovanú 20.01.2009 vovýške 135 EUR, rovnaké podanie súdu doručil aj dňa 29.05.2019. Podaním doručeným súdu 06.10.2019
si uplatnil nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 174,29 EUR s tým, že si navyše
uplatnil úhradu realizovanú 30.12.2008 vo výške 22,29 EUR, čo opravil podaním doručeným súdu dňa

14.10.2019 na sumu 2 039,29 EUR.

98. Vzhľadom na zmätočnosť podaní žalobcu, súd I. inštancie nepripustil zmenu žaloby na základe
podania doručeného súdu dňa 10.02.2020, teda v deň konania pojednávania, na ktorom súd I. inštancie
vyhlásil rozhodnutie vo veci samej z dôvodu, že by si to vyžadovalo doplnenie ďalších skutkových

okolností a vytvorenie priestoru žalovanému na vyjadrenie k uvedenej zmene žaloby. Podľa názoru súdu
I. inštancie, opätovne išlo o zmätočné podanie žalobcu, v zmysle ktorého si už neuplatňoval nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia platbou zo dňa 30.12.2008 vo výške 22,29 EUR, ale žiadal vydať
bezdôvodné obohatenie titulom platieb realizovaných 26.03.2007 vo výške 125,51 EUR, 06.08.2008 vo
výške 136,10 EUR a zo dňa 13.12.2008 vo výške 136,10 EUR. Z predložených listinných dôkazov však
nevyplynulo, aby žalobca realizoval platbu vo výške 136,10 EUR dňa 13.12.2008. V uvedenom rozsahu

v mesiaci december roku 2008 realizoval iba jednu platbu, čo vyplýva aj z listiny v spise 15Csp/125/2018
na č.l. 98.

99.DôvodomprenepripusteniezmenyžalobypodľanázorusúduI.inštanciejeajsamotnáhospodárnosť
konania, keďže žalobca si uvedené nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom úhrad

realizovaných v roku 2007 a 2008 uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 10.02.2020, teda po
uplynutí 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá začína plynúť odo dňa realizácie úhrad v súlade s
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne stanoviska R 15/2022.

100. V zmysle vyššie uvedeného, preto predmetom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia je

nárok o zaplatenie 1 434,50 EUR, teda v časti, v ktorej súd I. inštancie rozsudkom 15Csp/125/2018 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2021 pod sp. zn. 22CoCsp/31/2020 žalobu
o vydanie bezdôvodného uplatnenia zamietol.

101. S poukazom na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, tak žalobcovi vznikol nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia platbami realizovanými 25.03.2009 vo výške 130 EUR, 22.01.2010 vo výške
100 EUR, 14.04.2010 vo výške 84 EUR, 26.10.2010, 23.11.2010 a 19.06.2011 vo výške 80 EUR,
29.09.2011 - 30 EUR, 25.06.2012 - 80 EUR, 01.10.2012 - 38 EUR, 28.10.2012 - 80 EUR, 26.11.2012
a 28.08.2013 - 60 EUR, 30.10.2013 - 70 EUR, 25.11.2013, 27.01.2014 a 27.02.2014 - 60 EUR,
26.03.2014 – 70 EUR, 23.06.2014 - 50 EUR, 31.07.2014 a 24.09.2014 - 40 EUR, 28.10.2014 - 60 EUR,

08.12.2014, 25.02.2015, 26.03.2015, 21.04.2015, 25.05.2015 a 28.06.2015 - 70 EUR, 22.09.2015 - 20
EUR, 20.01.2009 - 135 EUR a 30.12.2008 - 22,29 EUR (úhrada vo výške 136,10 EUR), teda v celkovej
výške 2 039,29 EUR. Pokiaľ súd I. inštancie priznal právoplatným rozhodnutím žalobcovi nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 604,79 EUR, potom zostávajúca časť nároku je vo výške
1 434,50 EUR.

102. Súd prvej inštancie sa však zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného.

103. V danom prípade súd opätovne poukazuje na svoje prvotné rozhodnutie, v ktorom konštatoval,
že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začala

žalobcovi plynúť oboznámením sa s obsahom exekučného spisu vrátane rozhodcovského konania
realizovanými dňa 19.04.2018. Žaloba bola podaná na súd 20.06.2018, s jej rozšírením 15.08.2018
a 06.10.2019, teda v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu
je nepochybné, že žalovanému bolo dňa 02.01.2013 doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu I. inštancie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pre

neplatnosť rozhodcovskej doložky, teda týmto dňom si žalovaný musel byť vedomý, že prijíma plnenie
na základe titulu, ktorý odpadol.

104. V zmysle stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 15/2022 (uznesenie Najvyššieho
súduSRz28.02.2022podsp.zn.7Cdo/268/2021)analogickáaplikácia10-ročnejobjektívnejpremlčacej

doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka), získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je
právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla
2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.105. Z ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka nesporne vyplýva, že objektívna premlčacia
doba plynie odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.

106. Podľa názoru súdu I. inštancie všetky platby na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré boli
predmetom sporu si žalobca uplatnil v 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe, s výnimkou platby
22,29 EUR, ku ktorej malo dôjsť 30.12.2008, ktorú si uplatnil až opravou žaloby doručenou súdu
dňa 14.10.2019, teda po uplynutí 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť odo dňa

nasledujúceho po realizácii platby, teda od 31.12.2008 a uplynula 31.12. 2018, preto v uvedenej časti
súd žalobu žalobcu zamietol.

107. Keďže zročnosť nároku z bezdôvodného obohatenia nie je určená právnym predpisom,
rozhodnutím súdu, ani nevyplýva z dohody účastníkov, potom je dlžník podľa § 563 Občianskeho
zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

108.Žalobcavyzvalžalovanéhonavydaniebezdôvodnéhoobohateniazúverupodznačkoužalovaného
430188 podaním zo dňa 13.05.2018 s výzvou na vrátenie sumy 1 812 EUR v lehote 3 dní od obdržania
výzvy. Zásielka bola žalovanému doručená dňa 15.05.2018 a preto sa do omeškania dostal 19.05.2018.

109. Uvedenou výzvou si však žalobca voči žalovanému uplatnil na nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia iba vo výške 1 812 EUR, teda nie v sume, ktorá bola predmetom sporu v rozsahu 2 039,29
EUR.

110. Pokiaľ súd I. inštancie priznal žalobcovi právoplatným rozhodnutím súdu uplatnený úrok z

omeškania zo sumy 604,79 EUR od 19.05.2018, potom na úrok z omeškania od uvedeného dňa v
zostávajúcej časti má nárok iba v rozsahu sumy 1 207,21 EUR, teda nad sumu 604,79 EUR do sumy
1 812 EUR. V zostávajúcej časti - zo sumy 205 EUR, súd priznal nárok na úrok z omeškania až
po doručení žaloby spolu s jej opravou 14.01.2019, teda žalovaný bol povinný v zmysle ust. § 563
Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie v uvedenej časti zaplatiť žalobcovi do 15.01.2019 a

do omeškania sa dostal až počnúc dňom 16.01.2019, keďže v uvedenej časti žalobca výzvu na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalovanému pred podaním žaloby vo veci samej nedoručil.

111. Žalobca po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal návrh na rozšírenie žaloby o
uplatnený nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 EUR.

112. Podľa § 143 CSP súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Je nesporné, že predmetom konania na základe pôvodnej
žaloby 15Csp/125/2018 bol nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia a o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia. Žalobca neuviedol akékoľvek objektívne dôvody, ktoré mu bránili podať

žalobu o náhradu škody v súvislosti s predmetným súdnym konaním v čase podania žaloby vo veci
samej, najneskôr do rozhodnutia súdu I. inštancie rozsudkom zo dňa 10.02.2020 a nie po takmer
8 rokoch od začatia súdneho konania. Okrem iného, výsledky doterajšieho konania nemôžu byť
podkladom pre konanie o nároku na náhradu škody, ktorý by si vyžadoval nielen doplnenie dokazovania,
ale aj realizáciu celého procesného postupu podľa § 167 CSP, preto súd I. inštancie v uvedenej časti

zmenu žaloby na pojednávaní konanom dňa 25.03.2024 nepripustil.

113. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

114. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do

60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

115. Vo vzťahu k výroku I. a II. predmetného rozsudku a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
priznaného rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10.02.2020 pod sp. zn. 15Csp/125/2018-70

výrokom I., priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej, keďže
neúspech žalobcu o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v pomerne nepatrnej časti.Poučenie:

Protitomutorozsudku možnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúdPrešov.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky,
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.