Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 5. január 2024

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 5C/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8523200097
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Mišenková

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2024:8523200097.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou v sporovej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, Pusté Pole 24, 065 41 Ľubotín, právne zastúpený: GRABAN, TORMA & PARTNERS
s.r.o., Kováčska 53, 040 01 Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti
SR, Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Stránka 2 z 9

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady spôsobenej škody:
- sumu vo výške 114,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 114,40 eur
od 7.6.2020 do zaplatenia;
- sumu vo výške 22,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 22,88 eur od
18.5.2023 do zaplatenia.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanej priznáva n á r o k na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 99 % s tým,
že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Stránka 2 z 9

1. Žalobca sa žalobou, doručenou Okresnému súdu Stará Ľubovňa dňa 30.1.2023 domáhal voči
žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, zaplatenia sumy
671,53 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody pozostávajúcej z neuspokojenej časti odmeny
advokáta a hotových výdavkov za zastupovanie žalobcu v trestom konaní a náhrady nemajetkovej ujmy
v neuspokojenej časti 23.164,50 eur, a to s poukazom na rozsah zásahu do jeho osobnosti spôsobenej
mu vedeným trestným konaním, a to najmä dĺžkou a obmedzením jeho osobnej slobody v dôsledku

trvania väzby, ako aj vzhľadom na následky, ktoré tento zásah zanechal v jeho osobnom, súkromnom
a spoločenskom živote, a to na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.1.1.Žalobcavdôvodochžalobyuviedol,žeuznesenímvyšetrovateľa OkresnéhoriaditeľstvaPZ,Odboru
kriminálnej polície, Stará Ľubovňa zo dňa 10.4.2013, ČVS:ORP-88/KP-SL-2013 bolo voči žalobcovi
začaté trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2, písm. c/, ods.

3 písm. b/ Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1,
ods. 2, písm. b/ Trestného zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Stará
Ľubovňa zo dňa 13.4.2013, sp. zn. 0Tp 61/2013 bol obvinený vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Dňa 5.2.2014 Krajský prokurátor v Prešove podal na žalobcu
žalobu pre vyššie uvedené trestné činy. Po podaní obžaloby Okresný súd Stará Ľubovňa na verejnom

zasadnutí dňa 17.2.2014 uznesením sp. zn. 7T/19/2014-1452 rozhodol o ponechaní žalobcu vo väzbe,
nakoľko mal za to, že dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku, i naďalej
trvali. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť, na základe ktorej bol na základe príkazu
Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.03.2014 sp. zn. 2Tos/8/2014 prepustený z väzby na slobodu.
Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/19/2014-2014 zo dňa 06.07.2017 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca. Na základe odvolaní

prokurátorky a poškodených proti predmetnému rozsudku Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.
6To/35/2018-2048 zo dňa 03.10.2018 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie súdu
prvého stupňa. Následne rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/19/2014-2225 zo
dňa 06.05.2019 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal
žalobca.RozsudokokresnéhosúduvspojenísuznesenímKrajskéhosúduvPrešovezodňa29.01.2020

sp. zn.:6To/67/2019-2270, ktorým boli zamietnuté odvolania prokurátora a poškodených, nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 29.01.2020. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobca
strávil spolu vo väzbe 11 mesiacov. Trestné konanie vedené voči osobe žalobcu trvalo takmer sedem
rokov.

1.2. V ďalšej časti odôvodnenia žaloby žalobca citoval časť zákonných ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a predostrel teoretický výklad
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody, pričom poukázal na konkrétne rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej a českej republiky, ako aj na nálezy Ústavných súdov Slovenskej a Českej
republiky. S poukazom na uvedené žalobca má za to, že rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby

potrebné považovať za také rozhodnutie, ktoré je zákonným predpokladom pre vznik nároku žalobcu na
náhraduškody,tedazarozhodnutienezákonné,pričomzákonnýmkritériomprevzniknárokunanáhradu
škody je oslobodenie obžalovaného, v tomto prípade žalobcu, spod obžaloby. Z uvedeného vyplýva
záver, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom štát za túto škodu zodpovedá a

nemôže sa tejto zodpovednosti zbaviť. Zároveň, vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej žalobcovi
rozhodnutiami označenými v tejto žalobe vznikol žalobcovi aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú
si tiež uplatňuje. Žalobca má za to, že zákonná podmienka existencie nezákonných rozhodnutí je teda
v jeho prípade splnená.

1.3. K výške škody uviedol, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí žalobcovi vznikla skutočná škoda
z titulu uhradených nákladov na právne zastúpenie žalobcu v trestnom konaní vo výške 5.274,66
eur, a to na základe vyúčtovaní trov právneho zastúpenia, cestovných nákladov a náhrady za stratu
času JUDr. Romžu. Vyúčtovania obsahujú aj prehľad právnych úkonov v trestnej veci žalobcu, z
ktorého jednoznačne vyplýva, že išlo o účelne vynaložené trovy na odstránenie nežiaduceho stavu

vyvolaného trestným stíhaním žalobcu. Pre úplnosť žalobca k uplatnenej výške skutočnej škody uviedol,
že dohodnutá zmluvná odmena advokáta, vrátane hotových výdavkov a DPH bola žalobcom advokátovi
uhradená v celkovej výške 7.316,30 eur tak, ako je to uvedené v bode 2. Zmluvy o právnej pomoci a
druhu odmeny advokáta zo dňa 29.07.2013. Žalobca ďalej podrobne popísal, akým spôsobom došlo
k úhrade jednotlivých platieb advokátovi, poukázal na dôkazy pripojené k žalobe a vyslovil presvedčenie,

že predloženými dôkazmi je jednoznačne preukázané, že všetky finančné prostriedky na trovy právneho
zastúpenia v trestnom konaní, vrátane DPH, v celkovej výške 7.316,30 eur, žalobca vynaložil zo svojho
majetku a vznik skutočnej škody, t.j. zníženie majetkovej hodnoty sa prejavilo výlučne v majetkovej sfére
žalobcu.

1.4. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že vzhľadom na intenzitu a závažnosť
zásahutrestnéhokonaniadoosobnostnýchprávžalobcu mázato,žesamotnékonštatovanieporušenia
práva v jeho prípade nie je dostatočným zadosťučinením. Štát by mal následky trestného konania
eliminovať alebo aspoň v maximálnej možnej miere minimalizovať práve formou úhrady nemajetkovejujmy. Žalobca má za to, že v jeho prípade je dôležité prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená
česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Trestné stíhanie, nezákonné obvinenie, zadržanie a väzba
spôsobili žalobcovi ujmu v jeho osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom živote v rozsahu a

intenzite, ktoré odôvodňujú nárok žalobcu na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Tvrdil, že žalobca bol v rámci komunity, v ktorej v čase spáchania skutku pôsobil a žil, váženým
občanom. Do začatia trestného stíhania viedol pokojný a usporiadaný život, mal úspešne rozbehnuté
podnikanie, bol jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti RECIO s.r.o, ktorej predmet
podnikania okrem iného zahŕňal najmä realitnú činnosť, prácu v lese v oblasti výrubu a opiľovania

stromov horolezeckou technikou. Postupne si vybudoval množstvo osobných a obchodných kontaktov.
V dôsledku začatého trestného konania, zadržania žalobcu a jeho vzatia do väzby, došlo k znemožneniu
vykonávania podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorá bola pre žalobcu hlavným zdrojom príjmu pre
zabezpečenie všetkých potrieb domácnosti, v ktorej žil spoločne so svojou družkou. V čase začatia
trestného konania mal žalobca uzatvorené zmluvy a rozbehnuté projekty, ktoré v dôsledku vedeného
trestného konania nemohol zrealizovať. Napr. v čase keď došlo k zadržaniu žalobcu mala spoločnosť

RECIO s.r.o. uzatvorenú Zmluvu o sprostredkovaní predaja nehnuteľností, v ktorej mala dohodnutú
províziu vo výške 80.000,- eur. V rámci podnikateľskej činnosti prostredníctvom spoločnosti RECIO
s.r.o., v čase zadržania žalobcu, ako jediného spoločníka a konateľa, vykonával žalobca developerskú
činnosť (Hajtovky), kde z predaja každého pozemku (250 pozemkov) mal obdržať v percentuálnom
vyjadrení 10%. Obdobne tomu bolo aj pri predaji mestských lesov v Starej Ľubovni. Žalobca viedol

usporiadaný a pokojný rodinný, ako aj spoločenský život, čo sa však náhle zmenilo začatím trestného
stíhania a nezákonným obvinením žalobcu, ktoré život žalobcu prevrátili naruby. Žalobca zo dňa na
deň prišiel nielen o svoju prácu (podnikanie) a zdroj príjmov, ale počas nezákonnej väzby aj o osobnú
slobodu. Široké okolie si v dôsledku uvedených skutočností o žalobcovi vytvorilo obraz ako o osobe,
ktorá sa dopustila závažného protiprávneho konania a stala sa nedôveryhodnou. K dnešnému dňu

okolie s ním nič nechce mať, napriek oslobodzujúcemu rozsudku. Vo väzbe mu bolo doporučené dať
žiadosť o vystúpenie zo streleckého klubu, kde bol podpredsedom. So zreteľom na uvedené je žalobca
toho názoru, že nezákonným trestným stíhaním boli porušené jeho základné ľudské práva a slobody
garantované mu Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca napriek aktívnej snahe o prepustenie z väzby,
keď podal niekoľko sťažností a žiadostí o prepustenie z väzby, ktorým nebolo vyhovené, bol pozbavený

osobnej slobody v dôsledku trvania väzby až po dobu 11 mesiacov. Žalobca viedol usporiadaný a
pokojný rodinný, ako aj spoločenský život, čo sa však náhle zmenilo začatím trestného stíhania a
nezákonným obvinením žalobcu, ktoré život žalobcu prevrátili naruby. Zo dňa na deň prišiel nielen
o svoju prácu (podnikanie) a zdroj príjmov, ale počas nezákonnej väzby aj o osobnú slobodu. Široké
okolie si v dôsledku uvedených skutočností o žalobcovi vytvorilo obraz ako o osobe, ktorá sa dopustila

závažného protiprávneho konania a stala sa nedôveryhodnou. K dnešnému dňu okolie s ním nič nechce
mať, napriek oslobodzujúcemu rozsudku. Vo väzbe mu bolo doporučené dať žiadosť o vystúpenie
zo streleckého klubu, kde bol podpredsedom. So zreteľom na uvedené je žalobca toho názoru, že
nezákonným trestným stíhaním boli porušené jeho základné ľudské práva a slobody garantované mu
Ústavou Slovenskej republiky. Pobyt vo väzbe, ako aj samotné trestné konanie a vznesenie obžaloby

poznačilo výrazne aj súkromný život žalobcu, ktorý extrémne ťažko a intenzívne prežíval dlhodobé
odlúčenie od svojej družky. Žalobca bol v sledovanom období v dôsledku pobytu vo väzbe a vedeného
trestnéhokonaniaveľminervóznyautrápený.Vdôsledkutrestnéhostíhaniaanezákonnejväzbyžalobcu
ostala žalobcova družka na zabezpečovanie životných potrieb sama, čo sa veľmi negatívne odrazilo na
jej psychike. Navyše, aj po prepustení žalobcu z väzby, v dôsledku straty príjmov žalobcu z podnikania,

bola družka žalobcu nútená uhrádzať všetky náklady na domácnosť, stravu a základné potreby. Žalobca
pociťuje ujmu aj v súčasnosti, názory priateľov, susedov, obchodných partnerov sa dodnes nezmenili,
jeho meno nebolo verejne očistené. Ujma, ktorou bol žalobca nenávratne poznačený, už nemôže byť
žiadnym spôsobom odstránená a rodinné, susedské, či priateľské vzťahy zostanú už navždy naštrbené.
Ujma, ktorá bola žalobcovi spôsobená už môže byť len čiastočne zmiernená, v podobe finančnej

satisfakcie, no sprevádzať žalobcu bude natrvalo.

1.5. K podmienke príčinnej súvislosti uviedol, že žalobca má za to, že medzi nezákonnými rozhodnutiami
uvedenými v tejto žalobe a vzniknutou škodou a nemajetkovou ujmou na strane žalobcu existuje
jednoznačná priama príčinná súvislosť. Žalobca bol nútený vyhľadať právnu pomoc advokáta, ktorý ho

zastupoval v trestnom konaní, ktoré trvalo takmer sedem rokov. V dôsledku tohto právneho zastúpenia
vznikla žalobcovi škoda vo výške uhradených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktorú si
v tejto žalobe uplatňuje. Rovnako má za to, že je preukázaná aj priama a bezprostredná príčinná
súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a nemajetkovou ujmou na strane žalobcu. Všetky následky,ktoré sa prejavili v osobnej, citovej, pracovnej a spoločenskej sfére života žalobcu sú priamym a
bezprostredným následkom príčiny, ktorá ich vyvolala, t.j. nezákonných rozhodnutí uvedených v tejto
žalobe. Bez uvedených nezákonných rozhodnutí by vyššie popísané následky neboli nastali. Žalobca je

presvedčený, že vzťah medzi nezákonnými rozhodnutiami a následkami v podobe škody a nemajetkovej
ujmy je daný, priamy a bezprostredný, pretože nebyť trestného stíhania, žiadne z následkov uvedených
v tejto žalobe by neboli nastali.

1.6. V súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo
dňa 16.11.2021, v znení jej doplnenia zo dňa 01.04.2022, si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, zadržaním a rozhodnutím o vzatí do väzby,
ako aj podaním obžaloby, vo výške 5.274,66 eur a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom
uvedených rozhodnutí do osobnosti žalobcu v celkovej výške 31.150,- eur. V oznámení o výsledku
predbežného prerokovania nároku žalobcu, datovanom a doručenom žalobcovi dňa 06.06.2022,

vyhodnotilo Ministerstvo spravodlivosti SR uplatnený nárok žalobcu ako opodstatnený a dôvodný a
priznalo žalobcovi plnenie vo výške 4.603,13 eur, ako náhradu majetkovej škody a plnenie vo výške
7.985,50 eur, ako náhradu nemajetkovej ujmy.

1.7. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky došlo len

k čiastočnému uspokojeniu nároku žalobcu, žalobca si v súlade s ustanovením § 16 ods. 4, prvá veta
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uplatňuje neuspokojenú časť
svojho nároku touto žalobou.

1.8. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení pripojil k žalobe listinné dôkazy, a to: uznesenie

vyšetrovateľa OR PZ, OKP Stará Ľubovňa zo dňa 10.04.2013, ČVS:ORP-88/KP-SL-2013, zápisnicu o
zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 10.04.2013, uznesenie vyšetrovateľa
OR PZ, OKP Stará Ľubovňa zo dňa 11.04.2013, ČVS:ORP-88/KP-SL-2013, uznesenie Okresnej
prokuratúry Stará Ľubovňa sp. zn. Pv233/13-8zo dňa 12.04.2013, rozhodnutie Okresného súdu Stará
Ľubovňa o vzatí do väzby zo dňa 13.04.2013, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Tpo

6/2013-50zo dňa 30.04.2013, uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 0Tp/61/2013-100 o
zamietnutí žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby zo dňa 26.07.2013 a Krajského súdu v Prešove zo dňa
14.08.2013,uznesenieOkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.0Tp/61/2013zodňa14.10.2013vspojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Tpo 1001/2013-210 zo dňa 5.11.2013 o predĺžení
väzby, obžalobu, uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 17.2.2014 sp. zn. 7T/19/2014-1452

o ponechaní žalobcu vo väzbe, príkaz na prepustenie z väzby sp. zn. 2Tos/8/2014 Krajského súdu
v Prešove zo dňa 11.03.2014, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6To/35/2018-204 zo dňa
03.10.2018, rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T/19/2014-2225 zo dňa 06.05.2019,
uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.01.2020, sp. zn.: 6To/67/2019-2270, vyúčtovanie
trov právneho zastúpenia, cestovných nákladov a náhrady za stratu času JUDr. Romžu, vyúčtovanie

cestovných nákladov a náhrady za stratu času JUDr. Romžu, doklad o hotovostnom vklade v C. C.
zo dňa 30.07.2013, doklad o hotovostnom vklade vo Všeobecnej úverovej banke zo dňa 24.03.2014,
doklad o prevode sumy 1.000,- EUR z bankového účtu p. D. na bankový účet JUDr. Romžu zo dňa
24.03.2014, čestné vyhlásenie p. D., čestné vyhlásenie p. E., pokladničný doklad s potvrdením JUDr.
Romžu o úhrade sumy 3.316,30 EUR žalobcom, zmluvu o sprostredkovaní predaja nehnuteľností z

11.03.2013, splnomocnenie na predbežný nákup či predaj lesných pozemkov z 1.3.2013, žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 16.11.2021 a doplnenie
žiadosti zo dňa 01.04.2022, odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 06.06.2022.

2. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 20.3.2023 v úvode skonštatovala skutkové tvrdenia žalobcu uvedené

v žalobe a výsledky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

2.1. Následne žalovaná uviedla, že Ministerstvo spravodlivosti SR na základe komplexného
vyhodnotenia právneho i skutkového stavu veci skonštatovalo, že vydaním uznesenia OR PZ Stará
Ľubovňa zo dňa 11.04.2013, ČVS: ORP-88/KP-SL-2013, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, a

uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 13.04.2013, sp. zn. 0Tp 61/2013, o vzatí do väzby,
došlo zo strany orgánov verejnej moci v zmysle § 5 a § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z. z. k zásahu do práv
žalobcu, pričom za uvedený zásah do práv žalobcu sa ministerstvo spravodlivosti žalobcovi písomneospravedlnilo. Súčasne ministerstvo priznalo a uhradilo žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške
4.603,13 eur a tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7 985,50 eur.

2.2. Pokiaľ sa žalobca podanou žalobou domáha náhrady majetkovej škody vo výške 671,53 eur, ktorú
špecifikujeakorozdielmedzinímpožadovanounáhradouzazaplatenétrovyobhajobyvtrestnomstíhaní
vo výške 5 274,66 eur a sumou 4 603,13 eur, ktorá bola žalobcovi ako náhrada škody spočívajúcej
v trovách obhajoby vyplatená v rámci predbežného prerokovania nároku, žalobca trvá na tom, že na
základe ním predložených vyúčtovaní od obhajcu v trestnom konaní má nárok aj na sumu 671,53 eur,

ktorá bola ministerstvom posúdená ako nedôvodne uplatnená. K takto požadovanej sume žalovaná
v prvom rade uviedla, že ak majú trovy obhajoby predstavovať skutočnú škodu spôsobenú trestným
stíhaním, v zmysle § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. musí ísť o trovy účelne vynaložené na odstránenie
tohto nežiaduceho stavu, pričom vždy je potrebné preskúmať účelnosť každého úkonu obhajoby, či
tento smeroval k náprave - zastaveniu trestného stíhania/oslobodeniu spod obžaloby, a tiež správnosť
vyčíslenia takto zaplatených trov. Z tvrdení žalobcu, ale aj z ním predložených dokladov, vyplýva, že

žalobca v sume 7 316,30 eur zaplatil obhajcovi v trestnom konaní zmluvne dohodnutú odmenu a nie
odmenu vo výške príslušnej tarifnej sadzby za skutočne vykonané úkony právnej služby. Takto zmluvne
dohodnutá a zaplatená odmena však nemôže, v rozsahu nad rámec odmeny prináležiacej obhajcovi
podľa príslušných ustanovení o tarifnej odmene podľa príslušnej vyhlášky, predstavovať škodu, za ktorú
by mal niesť zodpovednosť štát, teda žalovaná v tomto konaní. Tú môžu predstavovať len trovy v

rozsahu tarifnej odmeny za skutočne vykonané a účelné úkony obhajoby v trestnom konaní. V súvislosti
s uvedeným žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2016, sp. zn. 6Cdo
402/2015, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.06.2018, sp. zn. 6Cdo 44/2017 a zároveň
podporne aj na nález pléna Ústavného súdu ČR publikovaný pod č. 84/2007 Sb. Na takomto posúdení
otázky náhrady nákladov vynaložených na odstránenie nepriaznivého stavu vyvolaného nezákonným

rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom zotrváva vo svojej rozhodovacej činnosti i Najvyšší súd
ČR (rozsudok sp. zn. 30Cdo 101/2013). V nadväznosti na doposiaľ uvedené žalovaná na tomto mieste
v celom rozsahu odkázala na obsah Oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa
06.06.2022 v ktorom je podrobným spôsobom zdôvodnené, aké úkony právnej služby v rámci obhajoby
v trestnom konaní, a ďalšie s nimi súvisiace výdavky (cestovné náhrady, náhrada za stratu času) a v

akej výške považuje žalovaná za preukázane a v trestnom konaní vedenom voči žalobcovi účelne a
dôvodne vykonané.

2.3. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca sa domáha taktiež náhrady nemajetkovej ujmy v sume 23 164,50
eur ako rozdielu medzi požadovanou náhradou vo výške 31 150,- eur a sumou 7 985,50 eur, ktorú

žalovaná žalobcovi ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplatila už v rámci predbežného prerokovania
nároku. Žalobca v žalobe v súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy v sume 23 164,50
eur v celom rozsahu iba opakuje svoju argumentáciu zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
a neuvádza žiadne skutočnosti alebo okolnosti v súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie a vykonanú väzbu, ktoré by neboli žalovanou posudzované (a zohľadnené)

už v štádiu predbežného prerokovania nároku. Žalovaná zdôrazňuje, čo medzi stranami sporu ani
nie je sporné, že žalobcovi bola v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy poskytnutá za zásah do nemajetkových práv, t. j. do osobnostnej sféry, tak nepeňažná saturácia
v podobe konštatovania zásahu do práv žalobcu a písomného ospravedlnenia za uvedený zásah,
ako aj peňažná saturácia v podobe priznanej a uhradenej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2

945,50 eur z titulu uznesenia o vznesení obvinenia a následného trestného stíhania od 11.04.2013
do 29.01.2020 (500,- eur za jeden rok trvania trestného stíhania, vyjmúc však obdobie väzobného
stíhania, ktoré bolo posudzované samostatne), a vo výške 5.040,- eur z titulu rozhodnutia o väzbe
(za 336 dní väzby v prepočte 15,- eur/deň), a tieto považuje žalovaná naďalej za dostatočnú a
primeranú satisfakciu. Priznaná a uhradená peňažná náhrada nemajetkovej ujmy zohľadňuje podľa

názoru žalovanej všetky prezumované následky spojené jednak s vedením trestného stíhania (s
uznesením o vznesení obvinenia), konštatované rozhodovacou činnosťou súdov, ako sú dostavovanie
sa na úkony, hrozba trestu, právna neistota ohľadom výsledku trestného stíhania, prirodzené odsúdenie
zo strany okolia a spoločnosti spojené s vedením trestného stíhania, ako aj prezumované následky
spojené s výkonom väzby, medzi ktoré v zmysle judikatúry patrí prirodzený zásah do základných

práv a slobôd poškodeného/žalobcu (právo na slobodu pohybu, právo na súkromie), ako aj zásah
do osobnostných práv poškodeného/žalobcu (ľudská dôstojnosť, rodinný a spoločenský život a pod.).
Žalovaná v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku zároveň odôvodnila aj okolnosti,
ktoré podľa názoru žalovanej nemožno pri posudzovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmyopomenúť, a síce, že v prípade žalobcu ide o osobu v minulosti 7-krát súdne trestanú (z toho v 5
prípadoch žalobca aspoň čiastočne vykonal aj trest odňatia slobody v rôznej výmere), a podľa správy
obce Pusté Pole zo dňa 30.04.2013, nachádzajúcej sa v trestnom spise, žalobca „so susedmi nemá

veľmi dobré vzťahy a v obci je vnímaný ako konfliktný typ človeka“. Nie je podľa názoru žalovanej nič
nesprávne ani nespravodlivé na úvahe, že iná ujma v dôsledku vykonanej väzby a trestného stíhania
vznikne osobe bezúhonnej, resp. nikdy netrestanej, a iná (nepochybne nižšej intenzity) osobe, ktorá
opakovane páchala, hoci aj v dávnejšej minulosti, trestnú činnosť, za ktorú sa proti nej viedli trestné
stíhania a bola i právoplatne odsúdená. Pokiaľ žalobca poukazuje v žalobe (ale už aj v žiadosti)

na „úspešne rozbehnutú podnikateľskú činnosť", ktorá bola jeho stíhaním a väzbou zasiahnutá a
poškodená, nemožno v tejto súvislosti neodkázať na obsah trestného spisu, predovšetkým výsluchov a
zadovážených súčinností v rámci prípravného konania, ale aj vyjadrenia samotného žalobcu, z ktorých
vyplýva, že žalobca, resp. obchodná spoločnosť RECIO s.r.o., prostredníctvom ktorej žalobca podnikal
a na ktorú poukazuje aj v žalobe, už v čase pred začatím trestného stíhania mal opakovane problémy
s uhrádzaním záväzkov, proti spoločnosti sa viedlo niekoľko exekučných konaní, a taktiež sa viedli aj

trestné konania v súvislosti s podozreniami z trestného činu neodvedenia dane a poistného žalobcom
na základe trestných oznámení podaných Sociálnou poisťovňou, a. s. Tieto skutočnosti nesvedčia o
úspešnom podnikateľskom príbehu, ktorý by bol narušený práve v tomto konaní namietaným trestným
stíhaním a väzbou. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, ktorý požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
odôvodňuje aj údajnou stratou podnikateľských príležitostí, resp. obchodných kontaktov, k uvedenému

žalovaná uvádza, že ani tieto skutočnosti žalobca žiadnym spôsobom nepreukazuje, pričom zároveň
predmetná okolnosť by mohla byť posudzovaná len v prípade uplatnenia nároku na náhradu majetkovej
škody, ktorý však zo strany žalobcu uplatnený nebol. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch teda boli už v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody žalovanou
zohľadnené aj v žalobe tvrdené prezumované následky spojené s trestným stíhaním a výkonom väzby,

vrátane zásahu do osobnej slobody žalobcu a do jeho súkromného, rodinného a spoločenského života,
pričom žalovaná je toho názoru, že žiadne iné, ako judikatúrou prezumované následky spojené či už s
vedením trestného stíhania alebo s väzbou, žalobca ani v žiadosti a ani v žalobe nielen že nepreukázal,
ale ani netvrdí. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, kedy žalobou a pripojenými dôkazmi vôbec nepreukázal zásah v takej intenzite, ktorá by

odôvodňovala relutárnu náhradu za tvrdené zásahy do osobnostných práv žalobcu v uplatnenom
rozsahu 31 150,- eur. Uplatneniu základného práva strany sporu na súdnu ochranu zodpovedá jej
povinnosť splniť podmienky zákonom ustanoveného postupu uplatnenia nároku na všeobecnom súde.
Okrem povinnosti tvrdenia má žalobca aj dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného
bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu.

2.3. V súvislosti s požadovanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v sume celkovo až 31.150,-
eur žalovaná navyše uviedla, že judikatúra Najvyššieho súdu SR vzhliada limity odškodňovania
nemajetkovej ujmy v hmotnoprávnych predpisoch, aplikovanie ktorých je nevyhnutné z dôvodu
zachovania primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s odškodnením za poškodenie

zdravia alebo za spôsobenie smrti. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6MCdo 15/2012 z
30.09.2013 označil za takýto hmotnoprávny predpis, ktorý je potrebné aplikovať, zákon č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (v súčasnosti nahradený zákonom
č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov), pričom nie je možné osobám domáhajúcim sa náhrady
nemajetkovej ujmy priznávať vyššie alebo porovnateľné sumy, ako v prípadoch, ak bola trestným

činom spôsobená smrť alebo ujma na zdraví. Tento princíp sa už koniec koncov pretavil aj do platnej
legislatívnej úpravy zák. č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 17 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého výška
náhradynemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovaná
osobámpoškodenýmnásilnýmitrestnýmičinmipodľaosobitnéhopredpisu.AjpodľarozhodovaniaESĽP
bypriznanáfinančnánáhradanemalabyťneprimeranáinýmfinančnýmkompenzáciám-napríkladvýške

náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v.
Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že „priznávanie premrštených súm by
mohloviesťkbezdôvodnémuobohacovaniusaadokoncabymohlobagatelizovaťniektoréujmynainých
základnýchprávach“(bližšierozsudokNajvyššiehosúduSR,sp.zn.4Cdo171/2005zodňa27.04.2006).
Otázka limitácie a primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy už bola opakovane riešená ako otázka

právna aj dovolacím súdom, pričom v súčasnosti je možné rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu v
tejto právnej otázke považovať za ustálenú. Žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy
pritom už prekračuje maximálnu sumu odškodnenia, ktorá môže byť poskytnutá podľa zák. č. 215/2006
Z. z., resp. 274/2017 Z. z., keď celková suma odškodnenia podľa týchto predpisov nesmie presiahnuťpäťdesiatnásobok minimálnej mzdy (§ 6 zák. č. 215/2006 Z. z., resp. § 13 zák. č. 574/2017 Z. z.), čo v
prípadežalobcupredstavujesumu29000,-eur(50x580,-eur;výškaminimálnejmzdyzarok2020,kedy
došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby), a ktorá sa má poskytovať pri najzávažnejších následkoch

(ťažké ublíženie na zdraví s trvalými následkami, smrť a p.). Aj s ohľadom na tu uvedené je zrejmé,
že žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej sume 31.150,- eur je absolútne
neprimeraná a nedôvodná a je v rozpore so spravodlivým zadosťučinením.

2.4. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a predovšetkým s poukazom na neunesenie dôkazného

bremena žalobcom ohľadom preukázania existencie zásahu v takej intenzite, ktorá by umožňovala
priznať peňažnú náhradu za zásahy do osobnostných práv žalobcu v sume celkovo 31 150,- eur,
považuje žalovaná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy poskytnutej žalobcovi vo výške 7.985,50 eur,
v spojení s ďalšími formami nepeňažnej satisfakcie, za dostatočnú a primeranú vzniknutým zásahom
do osobnostných práv žalobcu.

2.5. K úrokom z omeškania žalovaná uviedla, že v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, ktorá samotná vyplýva z už existujúceho
záväzkového právneho vzťahu. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch však
nie je daná žiadnym existujúcim záväzkovým vzťahom, ale vzniká až na základe konštitutívneho
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená výška i doba plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty na

plnenie sa dlžník môže dostať do omeškania. Platí zásada, že v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch skutočnosť, či žalobcovi ako poškodenému bude vôbec priznaná náhrada v
peniazoch a v akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia súdu), pričom rozsudok o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak v tomto prípade nemohlo
vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Omeškanie tak vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci
samej. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.1998,
sp. zn. 1Cdo 15/97, zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, zošit 3, pod poradovým č. 45/2000, ktorého právna veta znie: „Povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba

plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania." Nemožno súčasne
opomenúť, že žalovaná žalobcovi už na základe jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody vyplatila o. i. aj peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v danej veci po posúdení
podstatných skutkových okolností považovala a považuje za spravodlivú a primeranú satisfakciu za
zásahy OČTK a súdu do nemajetkových práv žalobcu. Pokiaľ by preto aj súd v tomto konaní dospel (aj s

prihliadnutím na poskytnutú nepeňažnú satisfakciu) k záveru o nedostatočnej výške už takto vyplatenej
náhrady,asámbyžalobcovipriznalďalšiepeňažnéplnenie,uvedenáskutočnosťpodľanázoružalovanej
nezakladáomeškaniežalovanejsosúdompriznanýmplnenímnadrámecužvyplatenejnáhrady,pretože
žalovaná, aj s poukazom na konštitutívnu povahu rozhodnutia súdu o náhrade nemajetkovej ujmy a
predovšetkým vlastnú voľnú úvahu súdu pri určení výšky primeranej náhrady, nemôže predvídať k akým

záverom ohľadom výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa súd v konaní dopracuje. Z uvedeného
je zrejmé, že požiadavka žalobcu na úroky z omeškania z požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy je
v celom rozsahu nedôvodná.

2.6. S poukazom na vyššie uvedené právne relevantné skutočnosti žalovaná považuje žalobu v celom

rozsahu za nedôvodnú, a žiada, aby Okresný súd Stará Ľubovňa túto v celom rozsahu zamietol. Zároveň
si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca v replike zo dňa 24.4.2023 k vyjadreniu žalovanej uviedol, že z vyjadrenia žalovanej
vyplýva, ktoré skutočnosti sú medzi sporovými stranami sporné a ktoré sú nesporné, a že k nesporným

skutočnostiam sa už ďalej vyjadrovať nebude. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu majetkovej škody
uplatnený žalobcom žalobou vo výške 671,53 eur považuje žalobca za dôvodný a preukázaný. Žalobca
si od počiatku, v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci uplatňuje voči žalovanej nárok na náhradu majetkovej škody v podobe trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške tarifnej odmeny a hotových výdavkov, tak ako mu

boli vyúčtované advokátom. Zdôraznil, že voči žalovanej si nikdy neuplatňoval zmluvnú odmenu,
ktorú uhradil svojmu právnemu zástupcovi za zastupovanie v trestnom konaní. Žalovaná nepredložila
žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval správnosť a dôvodnosť ňou určenej a priznanej výšky náhrady
majetkovej ujmy žalobcovi, vo svojom vyjadrení sa odvoláva len na výšku majetkovej ujmy uvedenejžalovanou v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku žalobcu, avšak neuvádza žiadne
skutočnosti ani žiadne dôkazy, ktorými by dôvodnosť a správnosť výpočtu preukázala. Oznámenie
o výsledku predbežného prerokovania nároku obsahuje tabuľku výpočtu trov právneho zastúpenia

žalovanej, avšak bez bližšieho zdôvodnenia a bez príslušných dôkazov, z ktorých vychádzala žalovaná
pri svojom výpočte. V prípade uplatnených hotových výdavkov žalovaná neuviedla, v akom rozsahu
a z akých konkrétnych dôvodov sa nestotožnila s ich vyčíslením v žalobcom predloženom vyúčtovaní
trov právneho zastúpenia, cestovných nákladov a náhrady za stratu času JUDr. Romžu a vyúčtovaní
cestovných nákladov a náhrady za stratu času JUDr. Romžu. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že

je to práve žalovaná, ktorá neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení k výške majetkovej ujmy
(skutočnej škody) uplatnenej žalobcom a nevyprodukovala doposiaľ jediný dôkaz na podporu svojich
tvrdení. K výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 7.985,50 eur priznanú a uhradenú žalobcovi žalovanou, z uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur, považuje žalobca za nedostatočnú a neprimeranú, vzhľadom
na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu. Spôsob, akým žalovaná dospela k výpočtu výšky

priznanejnáhradynemajetkovejujmyniejevoznámenížalovanejovýsledkupredbežnéhoprerokovania
nároku zo dňa 06.06.2022 nijako odôvodnený konkrétnymi okolnosťami daného prípadu a navyše takýto
výpočet vôbec nezohľadňuje intenzitu a rozsah dopadu trestného konania na osobu žalobcu, jeho život,
ktorý predchádzal trestnému konaniu, prostredie v ktorom žije a pracuje, na súkromný, pracovný a
spoločenský život žalobcu, nezohľadňuje dĺžku trvania trestného konania viac ako 81 mesiacov a nemá

oporu ani v judikatúre súdov v obdobných prípadoch.

3.1. V žiadnom prípade nie je možné považovať za správnu a už vôbec nie za spravodlivú úvahu
žalovanej o tom, že by žalobcovi mala v dôsledku nezákonného trestného konania, z ktorého nároky
si v tomto konaní uplatňuje, vzniknúť ujma menšej intenzity, pretože v minulosti voči nemu už trestné

konanie vedené bolo. V prvom rade je nutné poukázať na fakt, že akékoľvek iné trestné konania, ktoré
sa netýkajú nárokov žalobcu uplatnených žalobcom v tomto konaní, nemajú pre toto konanie žiadnu
relevanciu. Dôvodom, pre ktorý je vedené toto súdne konanie sú nezákonné rozhodnutia, ktoré žalobca
v žalobe presne špecifikoval. Táto skutočnosť nie je medzi stranami sporná. Vzhľadom na uvedené
je predmetom konania nemajetková ujma spôsobená žalobcovi konkrétnym nezákonným trestným

konaním a je nutné upriamiť pozornosť na skúmanie intenzity, rozsahu a závažnosti následkov tohto
nezákonného trestného konania v osobnom, partnerskom, pracovnom a spoločenskom živote žalobcu.
Závery žalovanej uvedené k predchádzajúcim trestným konaniam vedeným voči žalobcovi považuje
žalobca za účelové a tendenčné. Zároveň považuje za dôležité poukázať na skutočnosť, že z odpisu
registra trestov žalobcu zo dňa 5.2.2014 vyplýva, že od predchádzajúcich trestných konaní vedených

voči žalobcovi uplynula veľmi dlhá doba. Žalobcovi sa za tú dobu podarilo byť bezúhonným občanom
a podnikateľom. Žalobca si vybudoval množstvo osobných a obchodných kontaktov, ktoré boli pre jeho
podnikateľskú činnosť nevyhnutné. Žalobca má za to, že za daných okolností, ako nevinná osoba proti
ktorej sa viac ako 81 mesiacov viedlo, vrátane väzby trvajúcej 11 mesiacov, nezákonné trestné konanie,
ktoré ho absolútne vyradilo zo života, ktorý si nanovo dlhodobo budoval, vnímal, vzhľadom na trestné

konania vedené voči nemu v minulosti, intenzitu a následky zásahu tohto trestného konania do svojej
osobnostnej sféry ešte intenzívnejšie a negatívnejšie.

3.2. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca v podstate zopakoval časť tvrdení uvedených už v žalobe,
týkajúcich sa zásahu väzby a trestného stíhania do jeho podnikateľskej činnosti a osobného života.

Nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že jeho podnikateľská činnosť nebola úspešná a tvrdí, že výpoveď p.
F. nie je dôkazom spôsobilým preukázať nepriaznivú podnikateľskú situáciu spoločnosti RECIO s.r.o.
Naopak, tento dôkaz preukazuje medializáciu prípadu žalobcu, keď v tej istej zápisnici p. F. uviedla, že o
trestnom stíhaní žalobcu sa dozvedela z televízie. Z uvedeného vyplýva, že najbližšie okolie a komunita,
v ktorej žalobca žil a pracoval o jeho trestnom stíhaní mala vedomosť. Opakovane, aj s poukazom na

zápisnicu o výsluchu obvineného, ktorú žalovaná predložila z trestného spisu žalobcu, je možné dospieť
k záveru, že situácia v spoločnosti RECIO s.r.o. bola riešiteľná a nebyť nezákonného trestného konania,
žalobca by mohol vo svojej podnikateľskej činnosti, ktorá predstavovala hlavný zdroj príjmu pre jeho
spoločnú domácnosť, ktorú zdieľa so svojou družkou, riadne pokračovať a napĺňať dohodnuté kontrakty
aplniťzáväzky.SprávaobcePustéPole,ktorúžalovanápredložiladotohtokonaniabolapodanávýlučne

pre účely už vedeného trestného konania (žalobca bol v tej dobe už obvinený a vzatý do väzby), ktoré
sa ukázalo ako nezákonné až o 7 rokov. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že je pre toto konanie
irelevantné.3.3. Žalobca má za to, že výška časti nemajetkovej ujmy priznaná žalobcovi na základe výpočtu
žalovanej, keď priznala žalobcovi za deň trvania väzby sumu 15,- eur a za rok vedenia trestného stíhania
(od 04.2013-29.01.2020, t.j. viac ako 81 mesiacov) sumu 500,- eur, je absolútne neprimeraná intenzite,

rozsahu a následkom spôsobeným v osobnom, spoločenskom, pracovnom a súkromnom živote žalobcu
a nezodpovedá ani judikatúre v obdobných veciach. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017. Argumentáciu žalovanej
týkajúcu sa prekročenia limitácie uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s ustanovením
§ 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci považuje žalobca

za irelevantnú. Napokon žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovanej ohľadne žalobcom uplatnených
úrokov z omeškania z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj v tomto smere považuje svoj nárok za
dôvodný a legitímny, a to s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení. S poukazom na uvedené má žalobca za to, že
žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný.

4. Žalovaná v duplike zo dňa 9.5.2023 v úvode zhrnula podstatný obsah žaloby a vyjadrení sporových
strán podaných v tejto veci.

4.1. Následne, k replike podanej žalobcom, uviedla, že zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach a
námietkach uvedených vo vyjadrení zo dňa 20.03.2023, ktoré navyše dopĺňa o ďalšie skutočnosti.

Žalovaná nespochybňuje, že žalobca žalobou (v spojení s predbežným prerokovaním nároku) požaduje
ako náhradu škody iba to, čo mu ako trovy obhajoby vyúčtoval jeho obhajca, JUDr. Romža. Zároveň
však zotrváva na tom, že škodu, za ktorú by mal niesť zodpovednosť štát, teda žalovaná v tomto
konaní, môžu predstavovať len trovy obhajoby v rozsahu tarifnej odmeny za skutočne vykonané a účelné
úkony obhajoby v trestnom konaní, bez ohľadu na to, na akej výške odmeny sa obvinený/obžalovaný

s obhajcom dohodne (tzv. zmluvná odmena), ale aj bez ohľadu na to, akú výšku trov obhajca vyúčtuje,
resp. jeho klient uhradí, k čomu žalovaná v podrobnostiach bližšie odkazuje na obsah svojho vyjadrenia
k žalobe. Žalobcom v tomto konaní predložené vyúčtovania trov obhajoby, ktorými dôvodí výšku ním
požadovanej náhrady majetkovej škody, nezodpovedajú rozsahu tarifnej odmeny za skutočne vykonané
úkony obhajoby v trestnom konaní sp. zn. 7T 19/2014 vedenom voči žalobcovi, ktorá by bola určená

v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. Žalovaná pritom odmieta tvrdenie žalobcu, že neuniesla dôkazné
bremeno preukázania tejto skutočnosti. Je to totiž žalobca, kto tvrdí vznik škody spočívajúcej v trovách
obhajoby a vznik práva na jej náhradu v rozsahu sumy až 5 274,66 eur, z ktorej žiada doplatiť 671,53
eur. Ak žalobca tvrdí vznik škody a práva na jej náhradu v takomto rozsahu, pre úspech v spore
o náhradu škody je to potom žalobca, kto je zaťažený aj dôkazným bremenom preukázania vzniku

takejto škody a tiež aj práva na jej náhradu - teda že úkony obhajoby tak ako boli obhajcom vyúčtované
sa aj naozaj uskutočnili, a ich vyúčtovanie, resp. výška vyúčtovanej a zaplatenej odmeny advokáta,
zodpovedá tarifnej odmene za tieto úkony v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. Žalobca predloženými
vyúčtovaniami preukázal, že jeho obhajca mu vyúčtoval trovy vo výške 4.274,66 eur, pričom žalobca
preukázal úhradu trov až vo výške 7 985,50 eur, čo žalovaná nespochybňovala a nespochybňuje, avšak

žalovaná spochybňuje správnosť predložených vyúčtovaní, a to tak z hľadiska stanovenia základnej
sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkon obhajoby v trestnom konaní zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z.
(podľa vyúčtovania obhajca určil základnú sadzbu jednotnou sumou 130,16 eur za každý úkon pre celú
dĺžku trestného konania v r. 2014 - 2020, v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. sa však základná sadzba určuje
z výpočtového základu, ktorý je pre každý kalendárny rok iný, pričom súčasne nemožno opomenúť ust.

§ 1 ods. 4 vyhlášky), ako aj z hľadiska počtu úkonov, ktoré možno považovať za dôvodne vyúčtované
(podľa vyúčtovania si obhajca za vykonané pojednávania vyúčtoval spolu 20 úkonov, avšak z obsahu
trestného spisu, v spojení s § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z. z., možno za dôvodné a účelné
považovať vyúčtovanie len 17 úkonov - rozdiel vzniká v počte účtovaných úkonov za pojednávania
konané v dňoch 03.12.2014, 06.07.2016 a 30.06.2017, ktoré podľa zápisníc nepresiahli 6 hodín), pričom

všetky skutočnosti, o ktoré žalovaná opiera svoje námietky voči výške vyúčtovaných trov, a teda aj
výške žalobcom požadovanej náhrady, sú podrobne špecifikované v prehľadnej tabuľke tvoriacej súčasť
oznámenia zo dňa 06.06.2023, a súčasne tieto námietky sú výsostne právnej, nie skutkovej povahy.

4.2. Pokiaľ ide o náhradu cestovného a náhradu za stratu času, poukazuje žalovaná na to, že v časti

náhrady cestovných výdavkov (vrátane tzv. amortizácie) sa žalovaná v zmysle Oznámenia v celom
rozsahu stotožnila s výškou žalobcom požadovanej náhrady za cesty podľa predložených vyúčtovaní
obhajcu (58,18 EUR za cestu Košice - Stará Ľubovňa a späť a 21,70 EUR za cestu Košice - Prešov a
späť), a v časti náhrady za stratu času uznala za dôvodnú náhradu za 10 polhodín (x výška náhradyza každú aj začatú polhodinu pre príslušný kalendárny rok podľa dňa uskutočnenej cesty na úkon) pre
jednu cestu na trase Košice - Stará Ľubovňa a späť, pričom vychádzala z toho, že všetky vyúčtované
cesty sa uskutočnili (počet ciest v zmysle Oznámenia korešponduje s počtom ciest v zmysle vyúčtovaní),

a pri takmer všetkých cestách aj obhajca vyúčtoval v rámci tejto náhrady 10 polhodín za jednu cestu,
keď rozdiel predstavujú iba cesty uskutočnené v roku 2016, za ktoré obhajca účtoval nie 10, ale až 14
polhodín za cestu, táto odchýlka oproti ostatným rokom však nie je ničím zdôvodnená a žalovaná preto
považovala a považuje 10 polhodín za cestu, účtovaných obhajcom v ostatných rokoch, za primeraný
čas potrebný na vykonanie cesty Košice - Stará Ľubovňa a späť.

4.3. V súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy žalobca ani v replike neuviedol žiadne
nové skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by neboli žalovanou posudzované už v štádiu predbežného
prerokovania nároku, resp. ku ktorým by sa nevyjadrila vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.03.2023.
Ako žalovaná už uviedla aj vo vyjadrení k žalobe, pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v rámci predbežného prerokovania nároku boli žalovanou zohľadnené žalobcom tvrdené

prezumované následky spojené s trestným stíhaním a s výkonom väzby, vrátane zásahu do osobnej
slobodyžalobcuadojehosúkromného,rodinnéhoaspoločenskéhoživota.Pokiaľideotvrdeniažalobcu,
ktorý výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňuje aj údajnou stratou podnikateľských príležitostí, resp.
obchodných kontaktov, k týmto žalovaná uvádza, že ani v replike žalobca tieto skutočnosti žalobca
žiadnym spôsobom nepreukazuje, pričom zároveň predmetná okolnosť by mohla byť posudzovaná len v

prípade uplatnenia nároku na náhradu majetkovej škody, ktorý však zo strany žalobcu uplatnený nebol.

4.4. Žalobca v súvislosti s výškou požadovanej náhrady poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa
24.1.2017, č. k. III. ÚS 754/2016-42, v zmysle ktorého za primerané možno považovať odškodnenie
väzby vo výške 1 000,- eur za mesiac jej trvania a odškodnenie trestného stíhania sumou 620,- eur za

mesiac trvania trestného stíhania. Žalovaná v prvom rade poukazuje na to, že tento nález predstavuje
individuálne rozhodnutie v konaní, ktoré bolo záväzné pre účastníkov tohto konkrétneho konania. V
uvedenom náleze nešlo o rozhodnutie, v ktorom by ústavný súd vyslovil právny záver v súvislosti s
riešením konkrétnej právnej otázky, t. j. ohľadom primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy, predstavujúcej určenie, prípadne zadefinovanie, aké úvahy, resp. postupy majú alebo by mali

všeobecné súdy pri posudzovaní nemajetkovej ujmy zohľadňovať. Aj s poukazom na uvedené žalovaná
naďalej zotrváva aj na svojej doterajšej argumentácii ohľadom limitov odškodňovania nemajetkovej
ujmy z dôvodu zachovania primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s odškodnením za
poškodenie zdravia alebo za spôsobenie smrti, pričom opätovne zdôrazňuje, že otázka limitácie a
primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy už bola opakovane riešená ako otázka právna aj

dovolacím súdom, pričom v súčasnosti je možné rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu v tejto právnej
otázke považovať za ustálenú (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 15/201, sp. zn. 4Cdo
171/2005, sp. zn. 6Cdo 37/2012, sp. zn. 3Cdo 7/2017, sp. zn. 2Cdo 112/2017, sp. zn. 3Cdo 19/2018,
sp. zn. 3Cdo 25/2019, sp. zn. 2Cdo 30/2019, sp. zn. 5Cdo 127/2019, alebo sp. zn. 6Cdo 38/2019).

4.5. K tomu, že nie je dôvodné priznávať úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy, resp. že toto
omeškanie môže vzniknúť až márnym uplynutím lehoty na plnenie uloženej právoplatným rozsudkom
súdu zaväzujúcim na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, poukazuje žalovaná v celom rozsahu na
svoje vyjadrenie k žalobe a tam špecifikovanú judikatúru dovolacieho súdu (rozsudok NS SR, sp. zn.
1Cdo 15/97), ktorú možno doplniť napr. o uznesenia vo veciach sp. zn. 4Cdo 131/2016, sp. zn. 7Cdo

100/2017 alebo sp. zn. 8Cdo 151/2017, ktoré boli vydané v konaniach o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

4.6.Vzhľadomnavyššieuvedené,akoajvšetkyskutočnostianámietkyuvádzanévovyjadrenížalovanej
zo dňa 20.03.2023, na ktoré žalovaná v celom rozsahu odkazuje, je tak žalovaná naďalej toho názoru,

že žalobca nesplnil podmienky pre priznanie žalobou požadovaného nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., keďže žalobca nepreukázal vznik a rozsah majetkovej
škody, ktorej náhradu touto žalobou žiada, ako ani vznik nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným
stíhaním a väzbou v rozsahu, ktorý by prevyšoval už v rámci predbežného prerokovania nároku priznané
a poskytnuté zadosťučinenie, vrátane priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 7 985,50 eur.

Žalovaná teda žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť a uplatňuje si náhradu trov konania.

5. Žalobca podal dňa 17.5.2023 návrh na zmenu (rozšírenie) žaloby, ktorým si uplatnil voči žalovanej
ďalšie dva nároky, a to: 1. škodu vo výške 134,30 eur, pozostávajúcu z DPH z neuspokojenej častiodmeny advokáta a hotových výdavkov za zastupovanie žalobcu v trestnom konaní; a 2. škodu vo výške
2.631,34 eur.

6. Žalovaná k návrhu na rozšírenie žaloby uviedla, že ani jeden z uvedených nárokov žalobcu
nepovažuje ani za čiastočne dôvodný, zotrváva na svojich námietkach a tvrdeniach podaných v tejto
veci a v prípade, e súd navrhovanú zmenu žaloby pripustí, žalovaná žiada žalobu, aj v tomto rozsahu,
ako nedôvodnú zamietnuť.

7. Súd uznesením č.k. 5C/1/2023-187 zo dňa 14.8.2023 pripustil zmenu žaloby v žalobcom navrhnutom
znení.

8. Súd nariadil pojednávanie na deň 8.12.2023. Na pojednávanie sa dostavil žaloba a jeho právny
zástupca a zástupca žalovaného. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením dôkazov
založených v spisovom materiáli a predložených sporovými stranami a zistil tento skutkový stav:

9. Voči žalobcovi sa viedlo trestné stíhanie vo veci Okresného riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície,
Stará Ľubovňa, ČVS: ORP-88/KP-SL-2013, v ktorej bol žalobca uznesením Okresného súdu Stará
Ľubovňa zo dňa 13.04.2013, sp. zn. 0Tp 61/2013, právoplatným v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove zo dňa 30.04.2013, č. k. 7Tpo 6/2013-50, vzatý do väzby, následne prokurátor podal dňa

5.2.2014 na žalobcu obžalobu na súd a vec bola prejednávaná v konaní pred Okresným súdom Stará
Ľubovňa sp. zn. 7T/19/2014, ktorá trestná vec sa napokon skončila právoplatným oslobodením žalobcu
spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca.

10. Vzhľadom na to, že skutkové tvrdenia vo vzťahu k skutočnostiam, že:

- voči žalobcovi sa viedlo trestné stíhanie pod ČVS:ORP-88/KP-SL-2013,
- žalobca bol v tejto trestnej veci vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňa 10.4.2013,
- žalobca bol z väzby prepustený na základe príkazu Krajského súdu v Prešove dňa 11.3.2014,
- trestné stíhanie žalobcu vedené na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 7T/19/2014 sa
skončilo jeho právoplatným oslobodením;

ktorésúveľmipodrobnepopísanéarozpísanéžalobcomvpodanejžalobe,akoajvstručnostivbode1.1.
tohtorozsudku, niesúvtomtokonanímedzisporovýmistranamisporné,súdichzdôvoduhospodárnosti
nepovažuje za potrebné opätovne prepisovať aj na tomto mieste, a preto v podrobnostiach, ohľadom
trestného stíhania žalobcu, odkazuje na bod I. žaloby označený ako „Skutkový stav“, ako aj bod 1.1.
tohto rozsudku.

11. Po právoplatnom skončení trestného konania, v ktorom bol žalobca spod žaloby prokurátora
oslobodený, požiadal žalobca žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánmi verejenej moci pri výkone verejnej moci v zmysle § 514/2003
Z.z., pričom si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení

obvinenia, zadržaním a rozhodnutím o vzatí do väzby, ako aj podaním obžaloby, vo výške 5.274,66
eur a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom uvedených rozhodnutí do osobnosti
žalobcu v celkovej výške 31.150,- eur.

12. Žalovaná v oznámení zo dňa 6.6.2022 konštatovala, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia zo

dňa11.4.2013ČVS:ORP-88/KP-SL-2013auzneseniaOkresnéhosúduStaráĽubovňazodňa13.4.2013
sp. zn. 0Tp/61/2013, došlo zo strany orgánov verejenej moci v zmysle § 5 a § 8 zákona č. 514/2013
Z.z. k zásahu do práv žalobcu. Za uvedené zásahy sa žalobcovi ospravedlnila. V ďalšom vyhodnotila
nároky žalobcu ako sčasti opodstatnené a dôvodné a priznala žalobcovi plnenie:
1. vo výške 4.603,13 eur, ako náhradu majetkovej škody, a to z náhrady trov za obhajobu poskytnutú

žalobcovi obhajcom, pozostávajúcu z odmeny za úkony právnej služby v sume 2.326,95 eur, z náhrady
cestovného spolu vo výške 639,98 eur (639,989 + 21,70 eur), z náhrady straty času v sume 1.614,50 eur;
2. vo výške 7.985,50 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie, z toho náhradu
nemajetkovejujmyzaväzbuvsume5.040,-eur(vypočítanúako15,-eurzadeňtrvaniaväzby)anáhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume 2.945,50 eur (vypočítanú z hodnoty 500,- eur za rok

vedenia trestného stíhania od 11.4.2013 do 29.1.2020, vyjmúc obdobie väzobného stíhania).
Nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, uplatnené žalobcom nad rámec priznaných súm,
považovala žalovaná za neopodstatnené.13. Ďalšími žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody požiadal žalobca žalovanú
o náhradu ďalšej skutočnej škody:
1. vo výške 1.054,93 eur, ktorá mala predstavovať výšku DPH, vyplývajúcu z vyúčtovaní trov právneho

zastúpenia, cestovných nákladov a náhrady za stratu času JUDr. Romžu, kde DPH je vyúčtovaná vo
výške 1.002,21 eur a 52,72 eur;
2. vo výške 2.631,34 eur, ktorá škoda predstavuje náklady a odmenu dražobnej spoločnosti, ktoré
náklady musel žalobca uhradiť zo svojich prostriedkov po tom, čo pre nezákonnú väzbu nedokázal
zabrániť výkonu záložného práva predajom nehnuteľností a nemohol predísť vzniku nákladov na dražbu.

14. Žalovaná v oznámení zo dňa 2.5.2023 konštatovala, že nárok na náhradu škody spočívajúcej
v DPH z vyúčtovaných a zaplatených trov obhajoby v trestnom konaní je uplatnený dôvodne v rozsahu
sumy 920,63 eur. Uvedená suma predstavuje DPH vo výške 20 % zo sumy 4.603,13 eur, ktorú
v zmysle oznámenia zo dňa 6.6.2022 možno považovať za preukázanú skutočnú škodu spočívajúcu
v uhradených trovách obhajoby, ktorá zodpovedá účelným trovám obhajoby. Vo zvyšnom rozsahu

požadovanej náhrady, t.j. v časti žiadosti vo výške 134,30 eur nebol vznik škody spočívajúcej v DPH
z účelne vynaložených trov konania preukázaný v súlade s § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ ide
o žalobcom požadovanú náhradu majetkovej škody vo výške 2.631,34 eur, spočívajúcej v nákladoch
a odmene dražobnej spoločnosti, ktoré mal žiadateľ uhradiť, vo vzťahu k tomuto nároku konštatovala,
že uvedenú škodu nemožno považovať za škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti či už s uznesením

o vznesení obvinenia alebo nezákonným rozhodnutím alebo s rozhodnutím o väzbe žiadateľa, nakoľko
splatnosť pohľadávky nastala ku dňu 2.4.2013, teda ešte pred vznesením obvinenia a vzatím žalobcu
do väzby. Zároveň žalovaná mala za to, že nad rámec uvedeného nemožno mať za preukázaný ani
samotný vznik škody v rozsahu sumy 2.631,34 eur, keďže žiadnym spôsobom nebola preukázaná
úhrada tejto sumy žiadateľom práve v súvislosti s výkonom záložného práva. Preto žiadosť o náhradu

škody v rozsahu sumy 2.631,34 žalovaná nepovažovala ani čiastočne za dôvodnú.

15. Z oznámenia o začatí výkonu záložného práva zo dňa 23.4.2013 plynie, že z dôvodu vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti účelového splátkového úveru, poskytnutého na základe zmluvy o účelovom
splátkovom úvere zo dňa 6.10.2008 sa stala pohľadávka Tatra banky, a.s. (záložného veriteľa) voči

žalobcovi (dlžníkovi) na vrátenie úveru, vrátane príslušenstva, dňa 2.4.2013 predčasne splatnou.

16. Z tlačových správ zverejnených v Denníku N (dňa 29. apríla 2016) a Korzár Prešov (dňa 12.7.2016)
vyplýva, že na výstavbe miniobchvatu pri ZVL boli v danom čase realizované dopravné obmedzenia na
okružnej križovatke v smere do Košíc, čo sa odrazilo aj na doprave v meste a dopravné zmeny spôsobili

kilometrové zápchy.

17. Z písomného stanoviska Mgr. Ľubomíry Žabkovej, družky žalobcu, plynie, že žalobca mal zabezpečiť
jej účasť na pojednávaní, keďže ju navrhol vypočuť ako svedkyňu. Menovaná však už len pri pomyslení
na pojednávanie cíti obrovský stres, keďže od začatia trestného stíhania voči jeho druhovi a od jeho

vzatia do väzby jej návšteva súdu, resp. polície spôsobuje obrovskú úzkosť a psychickú nepohodu.
A. D. sa v písomnom stanovisku ďalej vyjadrila k nemajetkovej ujme, ktorá vznikla jej druhovi, ale
druhotne aj jej, čo vážne narušilo ich rodinný život, keďže ich partnerské puto bolo neočakávane
pretrhnuté. Bol to pre nich neskutočný šok. Vzatie žalobcu do väzby malo výrazný vplyv aj na jej život,
nakoľko počas jeho pobytu vo väzbe musela znášať všetky náklady a zabezpečovanie životných potrieb

sama. Avšak ani po prepustení žalobcu z väzby sa to pre nich neskončilo, až do jeho oslobodenia
žili v neistote, čo bude ďalej, z trestného stíhania boli obaja nervózni, utrápení a psychicky vyčerpaní.
Pred vzatím do väzby jej druh vykonával podnikateľskú činnosť, mal rozbehnuté zaujímavé obchody,
ktoré boli zmarené jeho vzatím do väzby. Ani oslobodenie žalobcu spod obžaloby neprinieslo úplné
zadosťučinenie, keďže rodinný, pracovný a spoločenský život sa nedokázal vrátiť do pôvodných koľají.

Široké okolie si v dôsledku nezákonného trestného stíhania vytvorilo absolútne negatívny obraz o jej
druhovi, ktorý stratil množstvo priateľov a obchodných partnerov. V dôsledku trestného stíhania jej
druh musel vynaložiť nemalé finančné prostriedky na svojho obhajcu. Rovnako nemožno nespomenúť,
že počas druhovho pobytu vo väzbe čelila hrozbe predaja jej domu spolu s pozemkami cez dražbu,
ktorému predišla len ďalším úverom, pričom má vedomosť o tom, že jej druh si uplatnil aj náklady,

ktoré si voči nemu nárokovala dražobná spoločnosť. Tieto museli byť takisto uhradené, nakoľko to bola
podmienka banky, aby upustila od dražby pričom nebyť toho, že jej druh bol vo väzbe, tento náklad
by nebol vynaložený, nakoľko by situácia nikdy nedospela do stavu pred dražbou nehnuteľností. Tento
náklad je priamo a výlučne zapríčinený druhovým nezákonným pobytom vo väzbe.18. Ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov G. D., H. I. J., K. J. a L. a taktiež
vyžiadaním správy Tatra banky, a.s. súd zamietol z dôvodu hospodárnosti, keďže vzhľadom na skutkové

okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a predložené listinné dôkazy mal za to, že tieto
vo svojom súhrne predstavujú dostatok podkladov pre rozhodnutie súdu v tejto veci a ďalšie odročenie
pojednávania by bolo neúčelné a nehospodárne.

Zákonné ustanovenia aplikované vo veci a právna teória

19. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

20. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

21. Podľa § 4 ods.1 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

22. Podľa § 9 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

23. Podľa § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

24. Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť ) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

25. Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

26. Podľa § 17 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

27. Podľa § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

28. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.

29. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie aleborozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

30. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

31. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2013, výpočtovým základom na
účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len „výpočtový
základ“).

32. Podľa § 1 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2013 výpočtovým základom
na účely výpočtu tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o
priestupkoch je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrokkalendárnehoroka,ktorýoštyrirokypredchádzarokuurčujúcemuvýpočtovýzákladpodľaodseku
3.

33. Podľa § 12 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2005, pri obhajobe v trestnom
konaní vo veciach, v ktorých súd prvého stupňa rozhoduje na neverejnom zasadnutí, je základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna dvadsaťštvrtina výpočtového základu.

34. Podľa § 12 ods. 3 písm. a), b) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2005, pri
obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná
hranica
a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu,

b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu,
c) prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového
základu.

35. Podľa § 14 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2013, odmena

vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,
b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,
c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo
na konaní pred súdom alebo iným orgánom, na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a

to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena
za každé dve skončené hodiny.

36. Podľa § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2013, odmena vo

výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo
rokovaniasklientom,ktorýjevoväzbealebovovýkonetrestuodňatiaslobody,sapreukazujepotvrdením
príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

37. Podľa § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2013, odmena vo výške
jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ďalšia
porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina.

38. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom od 1.1.2005, advokát má popri nároku na

odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,b) na náhradu za stratu času.

39. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, od klienta možno požadovať

na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej
stotinyvýpočtovéhozákladuzakaždýúkonprávnejslužby.Tútosumumôžeadvokátpožadovaťajvtedy,
ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

40. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom od 1.1.2005, pri úkonoch právnej služby

vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť
patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú
aj začatú polhodinu.

41. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

42. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

43. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Súd dospel k tomuto právnemu záveru:

44. V prvom rade je potrebné uviesť, že v predmetnej sporovej veci žalovaná na základe žiadostí žalobcu
o predbežné prerokovanie nárokov žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v oznámení zo dňa

6.6.2022 konštatovala, že vydaním uznesenia OR PZ Stará Ľubovňa zo dňa 11.04.2013, ČVS: ORP-88/
KP-SL-2013, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa
zo dňa 13.04.2013, sp. zn. 0Tp 61/2013, o vzatí do väzby, došlo zo strany orgánov verejnej moci v
zmysle § 5 a § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z. z. k zásahu do práv žalobcu, pričom za uvedený zásah do
práv žalobcu sa žalobcovi písomne ospravedlnila.

45. Žalovaná ani v tomto konaní nepoprela a nespochybnila skutkové tvrdenia žalobcu vo vzťahu ku
konštatovaniu, že vyššie popísaným konaním orgánov verejnej moci, t.j. vedením trestného stíhania (aj
väzobného) voči jeho osobe došlo k zásahu do jeho práv, preto súd považuje uvedené skutočnosti,
predstavujúcezákladnárokužalobcunanáhraduškodyanemajetkovejujmy,uplatnenývzmyslezákona

č. 514/2003 Z.z. za nesporné.

46. Z predložených faktúr obhajcu žalobcu, ktorú žalobca uhradil, mal súd preukázaný aj vznik škody
na strane žalobcu, pričom tieto trovy obhajoby by nepochybne nevznikli, ak by proti žalobcovi nebolo
vedené trestné stíhanie, ktoré bolo vedené a ktoré skončilo právoplatným oslobodením žalobcu spod

obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca.

47. Pre úplnosť súd uvádza, že vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za väzbu a vedenie trestného
stíhania žalobca v žalobe nekonkretizoval, akú sumu žiada samostatne ako náhradu nemajetkovej ujmy
za väzbu a akú za vedenie trestného stíhania.

48. V zmysle § 150 CSP súd na pojednávaní dňa 8.12.2023 dotazoval právneho zástupcu žalobcu, či
chce, resp. či vie špecifikovať z celkového ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, teda
pôvodne zo sumy 31.150,- eur, teraz v tomto súdnom konaní uplatnenom vo výške 23.164,50 eur, akú
sumu uplatňuje titulom nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu a akú za trestné stíhanie ako také.

49. Právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca žiada nemajetkovú ujmu tak, ako si ju uplatnil, teda
kumulatívne, pretože má za to, že jedna vec s druhou súvisí a sú navzájom prepojené.50. Vzhľadom na to, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaná v oznámeniach o predbežnom
prejednaní nárokov žalovaného konštatovala, že konaním orgánov verenej moci došlo k porušeniu
práv žalobcu, súd uvedenú skutočnosť považuje za nespornú a v tomto konaní sa bude zaoberať už

len otázkou oprávnenosti nárokov žalobcu v rozsahu, v akom ich žalovaná neuznala za oprávnené
a dôvodné.

51. Žalobca sa žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
domáhal voči žalovanej zaplatenia:

1. skutočnej škody vo výške 5.274,66 eur z titulu uhradených nákladov na obhajobu žalobcu v trestnom
konaní,
2. skutočnej škody vo výške 1.054,96 eur z titulu uhradenej DPH (spolu s trovami obhajoby)
3. skutočnú škodu vo výške 2.631,34 eur spočívajúcej v nákladoch a odmene dražobnej spoločnosti,
ktoré musel žalobca uhradiť,
4. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur.

52. Žalovaná v rámci predbežného prerokovania nárokov žalobcu už uhradila žalobcovi:
- náhradu majetkovej škody vo výške 4.603,13 eur (čiastočná náhrada za zaplatené trovy
obhajoby);
- náhradu majetkovej škody vo výške 920,63 eur (čiastočná náhrada za zaplatené trovy

obhajoby – DPH);
- (čiastočnú) náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7 985,50 eur;

53. Vo zvyšnej časti žalovaná nepovažovala nároky žalobcu za oprávnené.

54. Keďže spornou ostala už len výška nárokov žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
v prevyšujúcej, t.j. žalobou uplatnenej časti, súd sa v tomto konaní zameral už len na posudzovanie
opodstatnenosti týchto ostávajúcich, t.j. žalovanou neuznaných a neuhradených nárokov žalobcu na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

55. Žalobca si v tomto konaní uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie náhrady škody z titulu
zaplatených trov obhajoby:
- v sume 671,53 eur
(uplatnená suma 5.274,66 eur – priznaná suma 4.603,13 eur) – pozostávajúca z neuspokojenej časti
odmeny advokáta a hotových výdavkov za obhajobu žalobcu v trestnom konaní;

- v sume 134,30 eur
(uplatnená suma 1.054,93 eur – priznaná suma 920,63 eur) – predstavujúca uhradenú DPH (spolu
s trovami obhajoby).

56. Ako už bolo vyššie uvedené, obhajca žalobcu si za obhajobu žalobcu v trestnom konaní vedenom

pod sp. zn. 7T/19/2014 vyúčtoval odmenu a náhradu hotových výdavkov, ako aj náhradu za stratu času,
celkom vo výške 5.274,66 eur a DPH z uvedenej sumy vo výške 20 %, t.j. v sume 1.054,93 eur.

57. Žalovaná namietala správnosť predložených vyúčtovaní a to tak z hľadiska stanovenia základnej
sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkon obhajoby v trestnom konaní v zmysle vyhl. č. 655/2004

Z.z., ako aj z hľadiska počtu úkonov, ktoré možno považovať za dôvodné. Za účelne vynaložené trovy
obhajoby považovala trovy v sume 4.603,13 eur, ktoré žalobcovi aj vyplatila. Na základe ďalšej žiadosti
žalobcu o náhradu aj ním zaplatenej DPH (zo sumy 5.274,66 eur) v sume 1.054,93 eur, žalovaná v rámci
predbežného prerokovania uznala za dôvodnú len sumu 920,63 eur, predstavujúcu 20 % (DPH) zo
sumy 4.603,13 eur, ktorú sumu považovala za účelne vynaložené trovy na obhajobu žalobcu v trestnom

konaní.

58. Súd preskúmal vyúčtovania trov právneho zastúpenia a oznámenia žalovanej zo dňa 6.6.2022 a
dospel k záveru, že žalovaná postupovala pri výpočte účelne a dôvodne vynaložených trov obhajoby
plne v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3 a 4 a nasl. vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. a správne

dospela k záveru, že za účelné, dôvodné a oprávnené trovy obhajoby žalobu možno považovať odmenu
za obhajobu žalobcu v trestnom konaní tak, ako je to uvedené v jej oznámení zo dňa 6.6.2022, teda
v celkovej výške 2.326,95 eur.59. Z vyúčtovaní obhajcu JUDr. Romžu, ktorý obhajoval žalobcu v trestnom konaní vo veci sp. zn.
7T/19/2014, je zrejmé, že obhajca určil základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
jednotnú sumu 130,16 eur za každý úkon pre celú dĺžku trestného konania v rokoch 2013 – 2020.

60. V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.7.2013 sa však základná sadzba určuje
z výpočtového základu, ktorý je pre každý kalendárny rok iný, pričom pri výpočte odmeny advokáta na
zastupovanie klienta v trestnom konaní je potrebné vychádzať z ustanovení § 1 ods. 3, 4 vyhlášky č.
655/2004 Z.z. Ak výpočtovým základom v zmysle § 1 ods. 3 cit. vyhl. je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka,
je zrejmé, že napr. za úkon advokáta vykonaný v r. 2020 mu patrí tarifná odmena podľa výpočtového
základu z roku 2019. Podstatným pre vyriešenie námietky zástupcu žalovanej je výklad slovného
spojenia použitého v § 1 ods. 4 cit. vyhl. „ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ
podľa odseku 3“. Vychádzajúc z gramatického výkladu cit. § 1 ods. 4 cit. vyhl., ako aj z prevažujúcej
praxe súdov, súd dospel k záveru, že v danom prípade napr. za úkony v roku 2020 bolo potrebné účtovať

odmenu podľa výpočtového základu určeného pre rok 2016. Ak totiž napr. pre úkony v roku 2020 bola
rozhodujúca priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka, t.j. roka 2019, tak výpočtový základ podľa cit. § 1 ods. 4 cit. vyhl.
(ktorý o 4 roky predchádza výpočtovému základu podľa cit. § 1 ods. 3 cit. vyhl.) vychádza zo mzdy za
rok 2015, ktorý je určujúci pre odmenu za rok 2016.

61. Postup obhajcu žalobcu, keď si za všetky úkony právnej služby účtoval rovnakú tarifnú odmenu
vsume130,16eur,pričompriurčenízákladnejsadzby tarifnejodmenyvychádzalzvýpočtovéhozákladu
určeného pre rok 2013, nepovažoval ani súd za správny, a pri preskúmavaní žalovanou priznanej
odmeny za trovy obhajoby aj súd pri posudzovaní výšky tarifnej odmeny a z nej odvodených nárokov,

ktoré obhajcovi žalobcu v trestnom konaní prislúchajú, vychádzal z výpočtových základov za ten – ktorý
rok tak, ako je to stanovené v § 1 ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

62. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalovaná správne postupovala, ak pri stanovení
základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby v tom – ktorom roku postupovala

v zmysle § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a stanovila základnú sadzbu tarifnej odmeny
(ďalej aj „tarifnú odmenu“) za 1 úkon právnej služby, vykonaný v roku 2013 vo výške 115,90 eur, za
úkony vykonané v roku 2014 tarifnú odmenu vo výške 120,23 eur, za úkony vykonané v roku 2015
tarifnú odmenu vo výške 123,50 eur, za úkony vykonané v roku 2016 tarifnú odmenu vo výške 127,16
eur, za úkony vykonané v roku 2017 tarifnú odmenu vo výške 130,16 eur, za úkony vykonané v roku

2019 tarifnú odmenu vo výške 139,83 eur a za úkony vykonané v roku 2020 tarifnú odmenu vo výške
147,33 eur.

63. Žalovaná taktiež správne postupovala, ak za úkon právnej služby realizovaný dňa 14.10.2013 –
výsluch pred rozhodovaním o návrhu na predĺženie väzby, priznala žalobcovi náhradu trov obhajoby

v zmysle § 14 ods. 3 písm. c/, ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmenu vo výške 57,95 eur (1/2 z tarifnej
odmeny–115,90eur),nakoľkovzmysleuvedenýchzákonnýchustanoveníza obhajobuprirozhodovaní
o návrhu a sťažnostiach vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadnutí, okrem návrhu
na obnovu konania, patrí odmena vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny. V zmysle § 14 ods.
8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. možno mať za to, že rozhodovanie o návrhu na predĺženie väzby je

svojou povahou a účelnom najbližšie k rozhodovaniu o návrhoch a sťažnostiach vo veciach, o ktorých sa
rozhoduje na verejnom zasadnutí a preto za obhajobu žalobcu pri rozhodovaní o návrhu na predĺženie
väzby patrí advokátovi odmena v zmysle § 14 ods. 3 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

64. Súd sa stotožňuje aj s postupom žalovanej, ak za hlavné pojednávania 3.12.2014 priznala žalobcovi

nárok na odmenu trov obhajoby postupom podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo
výške 240,46 eur, t.j. za 2 úkony právnej služby, nakoľko v zmysle označeného zákonného ustanovenia
ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené
hodiny a zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konaného dňa 3.12.2014 je zrejmé, že toto pojednávanie
prebiehalo od 9.00 hod. do 14.35 hod., teda 5 hodín a 35 minút. To isté je potrebné konštatovať aj

pri stanovení odmeny za obhajobu žalobcu na hlavnom pojednávaní dňa 6.7.2016, ktoré trvalo od 9.07
hod. do 15.04 hod. (teda 5 hod. a 57 minút) a taktiež pri stanovení odmeny za obhajobu na hlavnom
pojednávaní dňa 30.6.2017, ktoré sa konalo od 8.30 hod. do 13.40 hod. (5 hod. a 10 minút).65. Žalovaná teda postupovala pri výpočte účelne vynaložených trov – odmeny advokáta na obhajobu
žalobcu postupom súladným s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb a správne konštatovala, že žalobcovi patrí náhrada za

účelne vynaložené trovy obhajoby – odmena za úkony právnej služby - spolu v sume 2.326,95 eur.
V tejto časti sa súd v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním žalovanej a námietky vznesené
žalobcom k tejto časti náhrady škody považuje za neopodstatnené a nedôvodné.

66. Pokiaľ ide o náhradu cestovných výdavkov, žalovaná v celom rozsahu vyhovela žiadosti žalobcu

a priznala mu a vyplatila celú požadovanú sumu, t.j. 661,68 eur (639,98 + 21,70 eur).

67. Žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie obhajcovi vyplatenej náhrady za stratu času. Žalovaná
posúdila ako dôvodne uplatnené nároky na náhradu stratu času za čas strávený cestou Košice –
Stará Ľubovňa a späť vo všetkých prípadoch rovnako, t.j. v rozsahu 20 polhodín za uvedenú cestu.
Obhajca žalobcu si však za cesty na pojednávania na tunajší súd, vykonané v rokoch 2016, t.j. 26.5.2016

a6.7.2016 uplatnilnáhraduzastratučasuvrozsahu14polhodínzajednucestu(Košice–StaráĽubovňa
a späť), t.j. za 2 cesty realizované v roku 2016 celkom 28 polhodín. Žalovaná mu za tieto cesty priznala
rovnakú náhradu ako aj za cesty v iných rokoch, t.j. 10 polhodín za jednu cestu (t.j. 20 polhodín za 2
cesty v roku 2016).

68. Právny zástupca žalobcu k nepriznaniu náhrady za stratu času v ním uplatnenom rozsahu uviedol,
že dôvodom pre dlhšie trvanie ciest na dve, v krátkom slede po sebe nasledujúce hlavné pojednávania
mohla byť oprava cesty a nútená obchádzka, čo je na cestách pomerne častým javom. Na podporu
svojich tvrdení predložil na pojednávaní dňa 8.12.2023 výtlačky tlačových správ z dvoch rôznych
denníkov, zverejnených v dňa 29. apríla 2016 a dňa 12.7.2016, kde je, okrem iného, uvedené, že na

výstavbe miniobchvatu Prešova boli pri ZVL Prešov v danom čase realizované dopravné obmedzenia
na okružnej križovatke v smere do Košíc, čo sa odrazilo aj na doprave v meste a konštatuje sa tam, že
dopravné zmeny spôsobili kilometrové zápchy.

69. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyhodnotil námietku žalobcu, vo vzťahu k nepriznaniu náhrady za

stratu času za čas strávený obhajcom na ceste na pojednávania v roku 2016, v dňoch 26.5.2016
a 6.7.2016 za dôvodnú a priznal mu túto náhradu za stratu času (v žalovanou nepriznanom rozsahu)
za 8 polhodín x 14,30 eur, t.j. sumu 114,40 eur. Nakoľko žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie DPH
vo výške 20 %, ktorú zaplatil spolu s trovami obhajoby, súd mu priznal aj DPH z priznanej náhrady za
stratu času vo výške 20 %, t.j. sumu 22,88 eur. V oboch prípadoch priznal súd žalobcovi aj nárok na

zaplatenie úroku z omeškania v požadovaných sumách odo dňa omeškania žalovanej.

70. Rovnako ako žalovaná, ani súd nepovažuje za opodstatnený nárok žalobcu na náhradu vyplatených
trov obhajoby nad rámec účelne vynaložených trov konania, ako je to vyššie presne špecifikované.
V tomto smere súd opiera svoj názor o už v postate ustálenú súdnu judikatúru, pričom poukazuje najmä

na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2016, sp. zn. 6Cdo 402/2015, v ktorom najvyšší súd
vyslovil právny názor, podľa ktorého „pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených
poškodeným (obvineným) na obhajobu v trestnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., treba skutočnú
škodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré treba považovať náklady vo výške
odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení zvláštneho

právneho predpisu o tarifnej odmene". V zmysle citovaného uznesenia teda niet dôvodu, aby štát
uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v
trestnom konaní na svoju obhajobu, keď obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri
obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu
nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre

náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené
bezúčelne. Východiskom, čo treba považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby, je podľa
právneho názoru Najvyššieho súdu SR pravidlo, podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých
náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa
ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Niet podľa súdu dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri

určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu,
keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná
odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž stanovuje podľa toho, či ide o
obhajobuvtrestnomkonaníaleboozastupovanievkonaníopriestupkoch,apodľapočtuúkonovprávnejpomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne
určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody podľa uvedených kritérií
nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody

treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu
považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny a túto požiadavku treba považovať za legitímnu, lebo niet
dôvodu pre to. aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v tomto prípade zrušenie
nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne. Takýto spôsob rozhodovania o nároku
na náhradu trov obhajoby ako náhrady škody je potvrdený aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa

21.06.2018, sp. zn. 6Cdo 44/2017 a v ďalších rozhodnutiach v obdobných veciach.

71. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody z titulu uhradených trov obhajoby v trestnom konaní
súd uzatvára, že s poukazom na vyššie uvedené priznal žalobcovi nárok voči žalovanej na zaplatenie
sumy 114,40 eur, teda žalovanou nepriznanej náhrady za stratu času v roku 2016 v rozsahu 8 polhodín
a z uvedenej sumy aj žalobcom uplatnenú 20 % DPH vo výške 22,88 eur, teda celkom 137,28 eur, spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5 % z príslušných súm odo dňa omeškania. Vo zvyšnej časti považoval
súd nárok žalobcu, s poukazom na vyššie rozpísané dôvody, za neopodstatnený a preto jeho nárok
na náhradu škody súvisiacu s náhradou trov obhajoby (odmena advokáta a DPH) v prevyšujúcej časti
(nad sumu 137,28 eur) zamietol.

Nárok žalobcu na zaplatenie škody 2.631,34 eur

72. Žalobca si uplatnil v tomto konaní aj nárok na zaplatenie škody vo výške 2.631,34 eur, predstavujúcu
náklady a odmenu dražobnej spoločnosti, ktoré musel žalobca uhradiť zo svojich prostriedkov po tom, čo
pre nezákonnú väzbu nedokázal zabrániť výkonu záložného práva predajom nehnuteľností a nemohol

predísť vzniku nákladov na dražbu. Žalobca tvrdí, že tieto náklady musel uhradiť zo svojich prostriedkov
a tým vznikla na jeho strane škoda, ktorú si uplatňuje. Vo vzťahu k tomuto nároku predložil ako
dôkaz stanovisko Tatra banky a.s. k žiadosti o vyčíslenie pohľadávky, v ktorom sa uvádza, že náklady
a odmena dražobnej spoločnosti budú predstavovať 2.631,34 eur a oznámenie Tatra banky a.s. o začatí
výkonu záložného práva, z ktorého plynie, že pohľadávka žalobcu sa stala dňa 2.4.2013 predčasne

splatnou a veriteľ sa rozhodol na jej vymoženie prikročiť k výkonu záložného práva. Doklad o úhrade
nákladov a odmeny dražobnej spoločnosti žalobca nepredložil. Žalobca skutočnosť, že nevie predložiť
doklad o úhrade nákladov dražby odôvodnil tým, že od úhrady daného nákladu uplynula už dlhšia doba
a žalobca a jeho družka v tom čase riešili oveľa závažnejšie veci, keďže v tom čase bol žalobca vo väzbe.

73. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, rovnako ako
aj ako Občiansky zákonník (§ 442 ods. 1), stojí na princípe náhrady „skutočnej“ škody, v zmysle ktorého
sa uhrádza skutočná škoda, ktorou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku
poškodeného. V tejto súvislosti súd poukazuje i na závery, ktoré uviedol Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 467/2013 zo dňa 17.02.2016, kde konštatoval, že: „dovolací súd

zastáva názor, podľa ktorého ak je škodou ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného reálne
prejavila faktickým znížením jeho majetku, potom je opodstatnený záver, že škoda nevzniká dlžníkovi
dovtedy, kým svojmu veriteľovi dlžnú čiastku nezaplatil. Sama skutočnosť, že veriteľ má voči dlžníkovi
nejakú pohľadávku, i keby bola priznaná rozhodnutím súdu, totiž ešte neznamená, že majetok dlžníka
sa o túto pohľadávku znížil. Existencia takejto, dosiaľ neuspokojenej, pohľadávky nie je preto škodou.“

74. V civilnom súdnom konaní dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi
konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide
o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obo/52/2010
z 24.6.2010, obdobne aj uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo /1/2010 z 31.5.2010).

75.Vdanomprípadežalobca neprodukovalžiadenrelevantnýdôkazotom,žeuhradilnákladyaodmenu
dražobnej spoločnosti a zo žiadnych žalobcom predložených dôkazov nemal súd preukázaný vznik
škody na majetku žalobcu v rozsahu sumy 2 631,34 eur. Žalobca v súvislosti so vznikom a rozsahom
tejto škody odkazuje iba na listinu „Stanovisko k žiadosti o vyčíslenie pohľadávky“ zo dňa 13.08.2013,

ktorou záložný veriteľ Tatra banka, a.s. ako poskytovateľ úveru podľa Zmluvy o úvere č. 20088089420
vyčíslil výšku pohľadávky banky voči žalobcovi ako dlžníkovi z predmetnej zmluvy o úvere, kde okrem
iných uviedol aj položku označenú ako „náklady a odmena dražobnej spoločnosti", vo výške 2.631,34eur. Zo žiadneho z žalobcom predložených dôkazov však nevyplýva, že by žalobca túto sumu skutočne
aj zaplatil, teda že by došlo k zmenšeniu majetku žalobcu o tam uvedenú sumu.

76. Navyše súd poukazuje na to, že z obsahu listiny „Oznámenie o začatí výkonu záložného práva“ zo
dňa23.04.2013vyplýva,žekzačatiuvýkonuzáložnéhoprávazriadenéhonazákladezmluvyozáložnom
práve zo dňa 02.10.2008 došlo na základe tej skutočnosti, že záložným veriteľom, Tatra bankou,
a.s., bola vyhlásená mimoriadna splatnosť účelového splátkového úveru poskytnutého žalobcovi a
zabezpečeného predmetnou záložnou zmluvou, ktorá nastala ku dňu 02.04.2013, teda ešte pred

vznesením obvinenia žalobcovi a jeho vzatím do väzby. Taktiež je potrebné uviesť, že zo žalobcom
predložených dokladov k jeho návrhu na zmenu (rozšírenie) žaloby je zrejmé, že záloh, resp. predmet
výkonu záložného práva, bol vo vlastníctve tretej osoby, nie žalobcu, teda zabrániť výkonu záložného
práva mohol, a primárny záujem na tom nepochybne mal, aj záložca, ktorý mal vedomosť o začatí
výkonu záložného práva na jeho majetok, keďže oznámenie o začatí výkonu záložného práva bolo
zrejme doručované aj záložcovi.

77. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä však poukazujúc na to, že v danom prípade žalobca
neuniesol dôkazné bremeno o existencii jedného zo zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie
požadovaného nároku – dôkaz o vzniku škody na jeho majetku vo výške 2.631,34 eur, ku ktorej malo
dôjsť úhradou nákladov a odmeny dražobnej spoločnosti, nebolo možné tomuto nároku žalobcu, t.j. na

náhradu škody v rozsahu sumy 2 631,34 eur s príslušenstvom, vyhovieť.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 23.164,50 eur

78. V súvislosti s trestným stíhaním vo veci sp. zn. 7T/19/2014, v rámci ktorého bol žalobca aj vo výkone

väzby, si žalobca, po právoplatnom skončení označenej veci, v ktorej bol oslobodený spod obžaloby
v celom rozsahu, uplatnil u žalovanej aj náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzby v trvaní od
10.4.2013 do 11.3.2014, t.j. celkovo 336 dní a za vedenie trestného stíhania od 10.4.2013 do 29.1.2020
spolu v sume 31.500,- eur.

79. Žalobca nekonkretizoval, ani na výzvu súdu, akú sumu žiada samostatne ako náhradu nemajetkovej
ujmy za väzbu a akú za vedenie trestného stíhania, uviedol, že žalobca žiada nemajetkovú ujmu tak, ako
si ju uplatnil, teda kumulatívne, pretože má za to, že jedna vec s druhou súvisí a sú navzájom prepojené.

80. Žalovaná po predbežnom prerokovaní nároku žalobcu, v oznámení zo dňa 6.6.2022, konštatovala,

že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 11.4.2013 ČVS:ORP-88/KP-SL-2013 a uznesenia
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 13.4.2013 sp. zn. 0Tp/61/2013, došlo zo strany orgánov verejnej
moci v zmysle § 5 a § 8 zákona č. 514/2013 Z.z. k zásahu do práv žalobcu. Za uvedené zásahy sa
žalobcovi ospravedlnila. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy uznala ako sčasti opodstatnený
a dôvodný a priznala žalobcovi plnenie

2. vo výške 7.985,50 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie, z toho náhradu
nemajetkovejujmyzaväzbuvsume5.040,-eur(vypočítanúako15,-eurzadeňtrvaniaväzby)anáhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume 2.945,50 eur (vypočítanú z hodnoty 500,- eur za rok
vedenia trestného stíhania od 11.4.2013 do 29.1.2020, vyjmúc obdobie väzobného stíhania).

81. Žalobca má za to, že výška časti nemajetkovej ujmy priznaná žalobcovi na základe
výpočtu žalovanej, absolútne neprimeraná intenzite, rozsahu a následkom spôsobeným v osobnom,
spoločenskom, pracovnom a súkromnom živote žalobcu. Tvrdil, že nedôvodné trestné konanie
a väzobné stíhanie mu spôsobili ujmu v jeho osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom živote,
do začatia trestného stíhania viedol pokojný a usporiadaný život, mal úspešne rozbehnuté podnikanie,

bol jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti RECIO s.r.o., boli mu zmarené jeho
podnikateľské zámery, bol vylúčený z komunity, v ktorej bol dovtedy v podstate váženou osobou. Pobyt
vo väzbe a samotné trestné konanie poznačilo aj súkromný život, ktorý extrémne ťažko a intenzívne
prežíval dlhodobé odlúčenie od svojej družky, v dôsledku pobytu vo väzbe a vedeného trestného konania
veľmi nervózny a utrápený, navyše, v dôsledku straty príjmov žalobcu z podnikania, bola družka žalobcu

nútená uhrádzať všetky náklady na domácnosť, stravu a základné potreby. Žalobca pociťuje ujmu aj v
súčasnosti, názory priateľov, susedov, obchodných partnerov sa dodnes nezmenili.82. Pri posudzovaní opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, vzhľadom na
skutočnosť, že aj žalovaná uznala nárok žalobcu ako dôvodný, mal súd za to, že v prípade žalobcu
boli kumulatívne splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu. Predmetom tohto konania

tak ostalo už len posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy (žalovanou
neznanom rozsahu) vo výške 23,164,50 eur .

83. V rámci posudzovania oprávnenosti tohto nároku žalobcu súd v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003
Z. z. prihliadal najmä

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

84. V danom prípade súd pri svojom rozhodovaní prihliadol na skutočnosť, že žalovaná pri predbežnom

prerokovaní nároku žalobcu, v rámci ktorého mu priznala náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške
7.985,50 eur, zohľadnila všetky žalobcom uvádzané dôvody, ktoré uviedol vo svojej žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, a ktoré pociťoval ako ujmu spôsobenú začatím trestného stíhania a vzatia
do väzby. Žalovaná pri priznávaní nemajetkovej ujmy zohľadnila v prípade žalobcu prezumované
následky spojené s výkonom väzby, medzi ktoré patrí: prirodzený zásah do základných práv a slobôd

poškodeného (právo na slobodu pohybu, právo na súkromie), ako aj zásah do osobnostných práv
poškodeného(ľudskádôstojnosť,rodinnýaspoločenskýživotapod.).Rovnakozohľadnilaprezumované
dopady trestného stíhania na osobu obvineného, konštatované rozhodovacou činnosťou súdov:
dostavovanie sa na úkony, hrozba trestu, právna neistota ohľadom výsledku trestného stíhania,
prirodzené odsúdenie zo strany spoločnosti spojené s vedením trestného stíhania.

85. Ďalej súd pri svojom rozhodovaní vzal na zreteľ závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov
trestnéhokonaniaaväzobnéhostíhania,ktorémuvzniklivsúkromnomživoteaspoločenskomuplatnení.
Z výpovede žalobcu na pojednávaní súd zistil, že napriek trestnému stíhaniu a pobytu vo väzbe jeho
družka stála počas celého trestného stíhania na jeho strane, podporovala ho, väzba a trestné stíhanie

teda v podstate nemali vplyv na jeho partnerský vzťah. Žalobca pred vzatím do väzby a začatím
trestného stíhania pracoval v realitnej kancelárii, v ktorej činnosti po prepustení z väzby už nepokračoval.
Z výpovede žalobcu taktiež vyplynulo, že po prepustení z väzby sa žalobca tri roky zúčastňoval
výberových konaní, avšak neúspešne, zamestnal sa až v roku 2021, dovtedy nebol vedený na úrade
práce, ani nevykonával žiadnu činnosť. Zdravotné problémy mal vo väzbe, schudol tam viac ako

20 kg, po prepustení z väzby, resp. v súčasnosti už nemá zdravotné komplikácie, ale má problém,
napr. ak ho zastavia príslušníci PZ pri bežnej cestnej kontrole. Pokiaľ ide o zdravotné problémy
telesného somatického rázu, takéto problémy nemal, išlo čiste o nejaké psychické problémy, nakoľko
sa bál, že sa to môže kedykoľvek zopakovať. Odbornú pomoc za účelom riešenia tých psychických
problémov nevyhľadával, resp. vyhľadal, pomoc avšak nie u riadneho lekára, ale u alternatívnej

medicíny. V súčasnosti už netrpí zdravotnými ani psychickými problémami.

86. Na základe vykonaného dokazovania má súd za to, že v danom prípade bolo preukázané, že trestné
konanie a väzobné stíhanie žalobcu malo negatívny dopad na jeho osobu, jeho dobré meno a pracovné
uplatnenie. Zároveň však mal súd preukázané, že napriek uvedeným zásahom do práv žalobcu tieto

nespôsobili žalobcovi závažné následky v jeho osobnom živote, pokiaľ ide partnerský vzťah s družkou,
ani závažné zdravotné následky, nakoľko po prepustení z väzby pretrvávali u neho najmä psychické
problémy, avšak v súčasnosti už žalobca nemá žiadne zdravotné ani psychické problémy. Je zrejmé, že
v dôsledku trestného stíhania a vzatia do väzby pociťoval žalobca ujmu v spoločenských kontaktoch
a najmä v pracovnej oblasti, keď za daných okolností ukončil podnikateľskú činnosť. Na druhej strane

je však potrebné uviesť, že žalobca od jeho prepustenia z väzby v roku 2014 do roku 2021 nepracoval
a aj keď tvrdí, že sa tri roky po prepustení z väzby zúčastňoval výberových konaní, neprejavil snahu
o získanie zamestnania zaradením sa do evidencie nezamestnaných na úrade práce.

87. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že žalovaná v rámci

predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zohľadnila všetky aspekty
a následky spojené s výkonom väzby a vedením trestného konania voči žalobcovi a správne posúdila
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za primeraný vo výške 7.985,20 eur, vypočítanú ako 15,-
eur za deň trvania väzby (5.040,- eur) a 500,- eur za rok trvania vedenia trestného stíhania od 11.4.2013do 29.1.2020 (vyjmúc obdobie väzobného stíhania), čo predstavuje sumu 2.945,50 eur. Súd vzal
pritom na zreteľ aj skutočnosť, že žalobcovi bola v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy poskytnutá za zásah do nemajetkových práv, t. j. do osobnostnej sféry aj nepeňažná

saturácia žalovanej, a to v podobe konštatovania zásahu do práv žalobcu a písomného ospravedlnenia
za uvedený zásah.

88. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, ktorý požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy odôvodňuje aj
údajnou stratou podnikateľských príležitostí, resp. obchodných kontaktov, k uvedenému súd uvádza,

že tieto skutočnosti by mohli byť posudzovaná len v prípade uplatnenia nároku na náhradu majetkovej
škody, ktorý však zo strany žalobcu uplatnený nebol.

89. Súd teda považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu sumu 7.985,20 eur
tak, ako ju po zohľadnení a odôvodení všetkých potrebných atribútov, priznala žalobcovi žalovaná,
s čím sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy, uplatnenom v prejednávanej veci, dospel súd k záveru, že na základe vykonaného dokazovania
neboli preukázané tvrdenia žalobcu o iných závažných následkoch väzby a trestného stíhania v jeho
osobnej sfére, ktoré by už neboli zohľadnené žalovanou v rámci predbežného prejednania nároku
žalobcu, resp. že by mu vznikli ďalšie závažné následky v takom rozsahu a intentzite, ktorá by
zodpovedala nemajetkovej ujme uplatnenej v tomto konaní (teda prevyšujúcu sumu 7.985,20 eur, už

priznanú žalobcovi žalovanou). Preto súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú, keďže žalobcom
požadovanú nemajetkovú ujmu nepovažoval za primeranú následkom, ktoré mu boli spôsobené.

90. O nároku na náhradu trov súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že žalobca bola v konaní v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 137,28 eur (0,5 %)

a žalovaná v prevyšujúcej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, teda o zaplatenie sumy 26.464,39 eur
(99,5 %). Úspešnejšou stranou v konaní je teda žalovaná, ktorej patrí nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 99 % (99,5 – 0,5). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Stránka 2 z 9

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.