Rozsudok – Ostatné – Vlastnícke právo… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118204545
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3118204545.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu
Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej
v spore žalobcov: 1a/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX XXX/XX, C.,
1b/ D. C., nar. XX.XX. XXXX, bytom A. B. XXX, 2a/ A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX, 2b/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom

E. F. XXX, 3/ B. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. I. X, C., všetci zastúpení JUDr. Jánom Legerským,
advokátom so sídlom Nám. sv. Anny 15/25, Trenčín, proti žalovaným: 1/ G. J., 2/ E. J., 3/ K. B., 4/ G. B.,
5/ G. B., 6/ L. B., 7a/ M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. F. XX, XX/ G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
O. F. XXX/X, C. C., 7d/ P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. K. A. F. XXXX/XX, I. S. I., 7e/ Q. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. F. XXX,
8/ O. B., žalovaní 1/ - 6/ a 8/ zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, Búdkova 36, Bratislava, IČO:
17 335 345, 9a/ T. O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/X,I., 9b/ T. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom

O. F. XXX/X, I., 10/ L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX,
XX/ T. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, C.,
12/ B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, C.,
13/ T. A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, I.,
14a/ RNDr, P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. - U.,
V. XXXX/XX, 14b/ A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. - U., Q. XXXX/XX, XXX/ A. O., nar. XX.XX.XXXX,

bytom I. -
- U., A. XXXX/X, 15/ W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/X, S., XXX/ X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. F. XX,
16b/ T. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. O. F. XXX/XX, N. S. L.,
16c/ Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. E. F. XXXX/XX, N. S. L., 17/ G. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q.
XX, XX/ G. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. X. XXXX/XX, N. S. L.,

19a/ T. T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. F. XXXX/XX, C.,
19b/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, A. F. X, I. - U.,
20/ A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. E. XXXX/XX, C.,
21/ N. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, 22a/ G. [., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. F. XX, N., 22b/ A.
[., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E. F. XXX,
22c/ B. [., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. F. XX, N., 22d/ A. [.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom O. F. XX, N., 23/ G. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, Y., 24/ W. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S. A. XXXX/X, N., 25/ G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX,
C. - B., F. Y., 26/ T. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B. XXX, C. - B., F. Y., 27/ C. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX/XX, E., 28/ U. O., nar. XX.XX.XXX,
bytom A. R. XX/X, E., 29/ N. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R. XX/XX,
E., 30/ P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX,
XX/ A. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Q. XXXX/X, I. S. I., 32/ N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. C. XXX,

33/ T. G. U., R. nar.XX.XX.XXXX, bytom U. D. I. XXX/XX, S. - D., 34/ T. M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. Z. XXXX/X, O.,
35/ A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXXXX XXX/XX, I. S. I.,
36/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, I. S. I.,
37/ Slovak Estate, s.r.o., so sídlom Tallerova 4, Bratislava- mestská časť Staré Mesto,IČO: 50 050 907, žalovaný 37/ právne zastúpený: Advokátska kancelária VASIĽ&partners, s.r.o. so
sídlom Žižkova 4D, Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného 37/,
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa

24. novembra 2023, č. k. 23C/24/2018-286, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III., vo vzťahu k žalovanému
37/, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcom 1/ - 3/ p r i z n á v a spoločne a nerozdielne proti žalovanému 37/ nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie voči žalovaným 14b/
a 14c/ zastavil. Výrokom II. určil, že nehnuteľnosti zapísané na W. \. C., katastrálny odbor, v katastri
nehnuteľností pre okres C., obec k. ú. Q., na liste vlastníctva č. XXX ako stavby - rodinný dom s. č.

XXX na parc. č. XXX a na liste vlastníctva
č. XXXX ako parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape - parc.č. XXX - záhrady vo výmere
XXXX m2 a parc.č. XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 v podiele 106880/230400
patria do dedičstva po poručiteľovi L. B., nar. XX.X.XXXX a zomr.XX.XX.XXXX, ktorý bol v čase smrti
spoluvlastníkom týchto nehnuteľností aj v tomto podiele. Výrokom III. určil, že nehnuteľnosti zapísané

na W. \. C., katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres C., obec Q. a k. ú. Q. na liste vlastníctva
č. XXX ako stavby - rodinný dom súp. č. XXX na parc. č. XXX a na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely
registra "C" evidované na katastrálnej mape - parc. č. XXX - záhrady vo výmere XXXX m2 a parc. č.
XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2
v podiele 106880/230400 patria do dedičstva po poručiteľke G. B.,

Y. O., nar. XX.XX.XXXX a zomr. XX.X.XXXX, ktorá bola v čase smrti spoluvlastníkom týchto
nehnuteľností aj v tomto podiele. Výrokom IV. žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznal
a výrokom V. žalovaným 14b/ a 14c/ súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na vec aplikoval ust.
§ 137 písmeno c) CSP, § 123, § 124, § 130 ods. 1, § 131,
§ 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, článok 11 odsek 1 Listiny základných práv

a slobôd, čl. 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 115, § 116 ods. 1 a 2, § 566
ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1951 do
31.03.1964, Občiansky zákonník, § 116 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. V odôvodnení uviedol,
že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali voči žalovaným určenia, že nehnuteľnosti zapísané na W.
\. C., katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres C., obec Q. a katastrálne územie Q. na LV č.

XXX ako stavby - rodinný dom súp. č. XXX na parc.č. XXX a na LV č. XXXX ako parcely registra "C"
evidované na katastrálnej mape - parc.č. XXX - záhrady vo výmere XXXX m2 a parc. č. XXX - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 v podiele 106880/230400 patria do dedičstva po poručiteľovi L.
B., nar. XX.X.XXXX a zomr. N..XX.XXXX, v rovnakom podiele 106880/230400 patria do dedičstva po
poručiteľke G. B.,

Y. O., nar. XX.XX.XXXX a zomr. dňa XX.X.XXXX. Zápis právnych vzťahov v katastri nehnuteľností vo
vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nezodpovedá skutočnému právnemu stavu. Pôvodní žalobcovia
1/ - 3/, najmä žalobkyňa 3/ ako jediná faktická držiteľka týchto nehnuteľností má znemožnené ich
riadne užívanie a nakladanie s nimi. Súčasne je daná existencia naliehavého právneho záujmu na
určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tejto žaloby v zmysle § 137 písm. c)

CSP. Žalobkyňa 3/ sa snažila zabezpečiť usporiadanie právnych vzťahov a ich riadny zápis v katastri
nehnuteľností vo vzťahu k stavbe rodinného domu na základe rozhodnutia o určení súpisného čísla k
tejto stavbe, ktoré vydala W. Q. pod č. XXX/XX zo dňa 25.2.2009. K tomuto napokon nedošlo z dôvodu
celkového stavu zápisu v katastri nehnuteľností, ktorý neumožňoval ani zápis právnych vzťahov k stavbe
rodinného domu týmto postupom vykonať tak, ako to vyplýva aj

z oznámenia W. \. C., katastrálny odbor č. Z 1510/14 zo dňa 14.5.2014. Zápis právnych vzťahov k
pozemkom ako aj k rodinnému domu je odvodený od pôvodného zápisu v pozemkovej knihe pre k. ú.C. G. v záp.č. XXX, kde je zapísaný len pozemok pkn. parc.č. XXX - roľa "N." vo výmere XXX š.s.,
pričom v pozemkovej knihe nie je zapísaná stavba rodinného domu ani iná stavba. Pokiaľ ide o stavbu
rodinného domu, túto ako stavebníci zhotovili výlučne G. B. s manželkou O. B.,

Y. O., ktorí stavbu dokončili v roku 1926 a v tejto od tej doby až do svojej smrti bývali. G. B., ktorý bol
zároveň aj podielovým spoluvlastníkom celej pôvodnej pkn. parc. č. XXX zapísanej v pozemkovej knihe
pre k.ú. C. G. v záp.č. XXX pred realizáciou predmetnej stavby rodinného domu uzavrel s ostatnými
vtedajšími podielovými spoluvlastníkmi tohto pozemku dohodu o rozdelení tohto pozemku, v rámci ktorej
získal na jeho podiel pripadajúcu časť pozemku, ktorej zodpovedajú súčasné CK - N parc. č. XXX

K. F. XXX v k. ú. Q. tvoriace pozemok pod stavbou rodinného domu a priľahlú záhradu. Takáto dohoda
o rozdelení pozemku bola v rámci vtedajších zvyklostí uzavretá neformálne
a preto jej existencia nebola premietnutá do zápisu v pozemkovej knihe, kde zostala naďalej zapísaná
v nerozdelenom stave celá pôvodná pkn. parc.č. XXX, od ktorej skutočnosti sa
v podstate začal odvíjať dnešný neusporiadaný zápis právnych vzťahov k pozemkom aj stavbe
rodinného domu, ktoré sú predmetom tejto určovacej žaloby. V roku 1956 sa manželia G. B. a O. B.,

Y. O. rozhodli previesť na svojho syna L. B. a jeho manželku G. B., Y. O. uvedené nehnuteľnosti. Na
bývalom MNV v C. G. bola vyhotovená zápisnica zo dňa 10.12.1956, podľa ktorej pozemok pod domom
(vtedy súp.č. XXX) o výmere 0,13 ha a samotný dom zostali L. B., ktorý sa zaviazal za tieto, aj ďalšie
nehnuteľnosti uvedené v zápisnici vyplatiť svojim súrodencom [. B. 1.500,- Kčs a B. B. 1.500,- Kčs.
Súčasne L. B. prevzal starostlivosť doopatrovať oboch rodičov do ich smrti, ktorí si ponechali na celom

majetku doživotné právo. Dňa 28.9.1957 bola uzatvorená kúpna zmluva, na základe ktorej previedol
B. svoj spoluvlastnícky podiel, vedený
v pozemkovej knihe, pkn. parc.č. XXX, na L. B. a jeho manželku G. B., Y. O.. Zmluva bola schválená
rozhodnutím vtedajšieho Odboru výstavby Rady W. L. I. S. I. zo dňa 29.5.1958 pod zn. Výst. 5333/57.
Na základe rozhodnutia bolo vydané uznesenie vtedajšieho P. Q. L. I. S. I. zo dňa 30.4.1959 pod Čd

161/59, ktorým bola vykonaná zmena zápisu
v pozemkovej knihe. V súlade s uvedenou zápisnicou zo dňa 10.12.1956 L. B.
s manželkou G. B., Y. O. v rokoch 1956 až 1959 realizovali výplatu súrodencov L. B. z rodinného domu a
pozemkov, o čom sa zachovali aj písomné potvrdenky. Od tejto doby užívali tieto nehnuteľnosti výlučne
L. B.

s manželkou G. B.. Takýto stav užívania nehnuteľností mal všetky znaky dobromyseľnej a oprávnenej
držby, ktorá sa začala ešte v roku 1926 G. B.
a jeho manželkou O. B., Y. O. a do ktorej v roku 1956 vstúpili L. B. s manželkou G. B., Y. O., ktorí
uplynutím vydržacej doby v zmysle ustanovení § 115, § 116 ods. 1 a 2 v spojení s § 566
ods. 1 a 2 zák.č. 141/1950 Zb. nadobudli predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva v rovnakom pomere

právnym titulom vydržania najneskôr ku dňu 1.1.1961, pričom ich dobromyseľnosť
v čase začatia držby (G. B. a O. B., Y. O.) bolo potrebné posudzovať aj s prihliadnutím na judikát býv.
NS ČSR číslo 911, v zmysle ktorého je dohoda o rozdelení užívania spoločnej nehnuteľnosti dohodu o
zrušení spoluvlastníctva. L. B. a G. B., Y. O., obaja t.č. nebohí, boli rodičmi pôvodných žalobcov 1/ - 3/.
L. B. zomrel dňa XX.XX.XXXX a predmetom dedenia po tomto poručiteľovi podľa rozhodnutia bývalého

Štátneho notárstva v Trenčíne č. 45D 2026/87 zo dňa 4.12.1987, ktoré nadobudlo právoplatnosť toho
istého dňa, bol z nehnuteľností, ktoré sú predmetom žaloby, len spoluvlastnícky podiel vedený na tohto
poručiteľa v pozemkovej knihe pre k. ú. C. G. v záp. č. XXX na pkn. parc.č. XXX pod B r.č. 36/a
v 8320/230400, pričom tento poručiteľ bol už po práve ku dňu svojej smrti právnym titulom vydržania
podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností (rodinného domu a pozemkov)

v podiele 1/2 a tento spoluvlastnícky podiel vedený na poručiteľa (8320/230400) podľa dedičského
rozhodnutia nadobudli v rovnakom pomere jeho deti, teda (pôvodní) žalobcovia 1/, 2/ a 3/. Nakoľko
v dedičskom konaní po poručiteľovi nebola prejednaná časť jeho spoluvlastníckeho podielu v
nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom tejto určovacej žaloby vo výške 106880/230400 (rozdiel
medzi spoluvlastníckym podielom 1 = 115200/230400 patriacim poručiteľovi titulom vydržania a

spoluvlastníckym podielom 8320/230400 vedeným na poručiteľa ku dňu jeho smrti v evidencii
nehnuteľností), domáhajú sa žalobcovia 1/ až 3/ touto žalobou určenia, že spoluvlastnícky podiel
106880/230400 na týchto nehnuteľnostiach patrí do dedičstva po poručiteľovi L. B., ktorý bol v čase
svojej smrti vlastníkom týchto nehnuteľností aj v tomto podiele. Rovnako G. B., Y. O. hoci bola po
práve právnym titulom vydržania podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností (rodinného domu a

pozemkov) v podiele 1/2, bola zapísaná za vlastníka týchto nehnuteľností v pozemkovej knihe pre k. ú.
C. G. v záp.č. XXX na pkn. parc.č. XXX pod B r.č. 36/b len v spoluvlastníckom podiele 8320/230400.
Na preukázanie stotožnenia pôvodného pozemnoknižného stavu pkn. parc.č. XXX so súčasným stavom
CKN parc.č. XXX K. XXX v kat.úz. Q. žalobcovia 1/ až 3/ predložili identifikáciu parciel zo dňa 3.6.1991,ktorá bola vyhotovená v súvislosti s prípravou darovacej zmluvy. Okruh pasívne vecne legitimovaných
účastníkov konania je odvodený od zápisu právnych vzťahov k týmto nehnuteľnostiam v katastri
nehnuteľností, pričom tento je pri zápise stavby rodinného domu na liste vlastníctva č. XXX a pri zápise

pozemkov CKN parc.č. XXX K. XXX na liste vlastníctva
č. XXXX takmer úplne zhodný.

2. Počas konania zomreli žalobcovia 1/ a 2/, ako aj žalovaní 7/, 14/, 19/, 22/, preto súd prvej inštancie
rozhodol o pokračovaní v konaní s ich právnymi nástupcami. Uznesením zo dňa 22.04.2021 rozhodol, že

v konaní pokračuje s právnymi nástupcami žalobcu 1/ A. B.: 1a/ A. B., 1b/ D. C., a s právnym nástupcom
žalovanej
13/ A. K. so žalovaným 13/ T. A. K.. Súd prvej inštancie pripustil, aby do konania na miesto žalovaného
37/ A. L. vstúpil žalovaný Q. M. Q.. Uznesením zo dňa 27.07.2022 súd prvej inštancie rozhodol, že
v konaní pokračuje s právnymi nástupcami žalobcu 2/ A. B.: 2a/ A. B., 2b/ G. B.. Uznesením zo dňa
16.11.2022 súd prvej inštancie rozhodol, tak že pripúšťa sa, aby do konania na stranu žalovaných

pristúpili: žalovaný 9a/ T. O. A., žalovaný
9b/ T. A. A., žalovaná 16a/ X. E., žalovaná 16b/ T. I., žalovaná 16c/ Y. E., a to na základe návrhu žalobcov
na vstup ďalších žalovaných do konania. Tým istým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že v
konaní pokračuje s právnymi nástupcami žalovanej 7/ G. B., a to: 7a/ M. A., 7b/ G. L., 7c/ A. I. (v konaní
vystupuje už ako žalovaná 35/), 7d/ P. Q., 7e/ Q. B.. Ako aj s právnymi nástupcami žalovanej 19/ T. Y.:

19a/ T. T. L., 19b/ A. A.. A právnymi nástupcami po žalovanej 22/ P. [.: 22a/ G. [., 22b/ A. [., 22c/ B. [.,
22d/ A. [.. Uznesením sp. zn. 23C/24/2018 zo dňa 21.04.2023 súd prvej inštancie rozhodol, že v konaní
pokračuje s právnymi nástupcami žalovanej 14/ K. Q.,
a to: 14a/ RNDr, P. E., 14b/ A. O., 14c/ A. O..

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie z kúpnej zmluvy zo dňa 05.09.2019,
uzatvorenej medzi predávajúcim/dlžníkom A. L. (pôvodným žalovaným 37/) a kupujúcim Q. M. Q.
(aktuálnym žalovaným 37/) zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38 OdK/430/2018 zo
dňa 26.10.2018 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka. Predmetnú zmluvu uzatvoril v mene dlžníka
správca konkurznej podstaty, ktorý predal kupujúcemu nehnuteľnosti - pozemky parc. č. XXX K. XXX

v podiele 77/16000 k celku kupujúcemu za cenu 15,01 eur. Z čestných prehlásení mal za preukázané,
že žalovaný P. B., L. A., Q. B. a G. K. zhodne prehlásili, že majú vedomosť o tom, že dom s terajším
súp. č. XXX postavil
v r. 1926 G. B. s manželkou O., Y. O. na pozemku, ktorý im bol vyčlenený po dohode s ostatnými
spoluvlastníkmi pozemku ako delina G. B. z PKN parcely XXX, a že v tom dome žili a dom aj s týmto

pozemkom užívali do konca jeho života so synom L. B. a jeho manželkou G. Y. O. a svojimi troma deťmi
a tieto nehnuteľnosti nerušene užívali, opravovali a zveľaďovali, a že po ich smrti tieto nehnuteľnosti
nerušene až doposiaľ užíva B. H. s manželom. O uvedenom majú vedomosť, nakoľko žili v susedstve
týchto nehnuteľností a s ich obyvateľmi sa poznali
a navštevovali. V podstate rovnaké skutočnosti vyplynuli aj z výsluchu žalobkyne 3/, žalovaných 10/, 30/,

7e/ a svedka G. K.. Z čestného vyhlásenia M. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, zo dňa 15.01.2023
zistil, že tento čestne vyhlásil, že
z rozprávania starých rodičov, ktorými boli G. B. a O. Y. O., ako aj
z od svojho otca [. B., má vedomosť o tom, G. B. s manželkou bol v r. 1923 pridelený pozemok na parc.
č. XXX, na výstavbu rodinného domu s dvorom

a záhradou. Jedná sa o dom a dvor na parc. č. XXX, v ktorom do konca života žili spolu so svojimi
tromi synmi.

4. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané na W. \. C., katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres

C., obec Q. a katastrálne územie Q. na liste vlastníctva č. XXX ako stavby - rodinný dom súp.č. XXX
na parc.č. XXX a na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape
- parc.č. XXX - záhrady vo výmere
XXXX m2 a parc.č. XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, s tým, že podiel na týchto
nehnuteľnostiach o veľkosti 106880/230400 k celku patrí do dedičstva po neb. L. B., nar. XX.XX.XXXX

a podiel o veľkosti l06880/230400 k celku patrí do dedičstva po neb. G. B., Y. O., nar. XX.XX.XXXX.
Žalobcovia sú právnymi nástupcami po nebohých L. B. a G. B.,
Y. O., ktorí boli starými rodičmi žalobkýň 1a/, 1b/ (po synovi A. B.), žalobcov 2a/, 2b/ (po synovi A.
B.) a rodičmi žalobkyne 3/. Za spoluvlastníkov predmetných nehnuteľností sú v katastri nehnuteľnostízapísaní: žalobkyňa 3/ v podiele 13/216 a 13/1080 k celku na LV č. XXXX, v podieloch 13/1080 a 13/216
k celku na LV č. XXX, žalovaný 1/ v podiele 7/240 k celku na LV č. XXXX, v podiele 7/240 k celku na
LV č. XXX, žalovaná 2/ v podiele 7/240 k celku na LV č. XXXX, v podiele 7/240 k celku na LV č. XXX,

žalovaný 3/ v podiele 77/1600 k celku na LV č. XXXX, v podiele 77/1600 k celku na LV č. XXX, žalovaný
4/ v podiele 13/180 k celku na LV č. XXXX, v podiele 13/180 k celku na LV č. XXX, žalovaný 5/ v podiele
25/192 k celku na LV č. XXXX, v podiele 25/192 k celku na LV č. XXX, žalovaný 6/ v podiele 13/360 k
celku na LV č. XXXX, v podiele 13/360 k celku na LV č. XXX, žalovaný 7a/ v podiele 3/160 k celku na
LV č. XXXX, v podiele 3/160 k celku na LV č. XXX, žalovaný 7b/ v podiele 3/160 k celku na LV č. XXXX,

v podiele 3/160 k celku na LV č. XXX, žalovaný 7d/ v podiele 3/160 k celku na LV č. XXXX, v podiele
3/160 k celku na LV č. XXX, žalovaný 7e/ v podiele 3/160 k celku na LV č. XXXX, v podiele 3/160 k
celku na LV č. XXX, žalovaná 8/ v podiele 77/1920 k celku na LV č. XXXX, v podiele 77/1920 k celku na
LV č. XXX, žalovaní 9a/ a 9b/ sú právnymi nástupcami po zapísanej spoluvlastníčke A. A., Q. F. XXX,
dátum narodenia: XX.XX.XXXX, žalovaný 10/ v podiele 1203/19200
k celku na LV č. XXXX, v podiele 1203/19200 k celku na LV č. XXX, žalovaní 11/ a 12/ sú právnymi

nástupcami po zapísanej spoluvlastníčke A. A., Q. F.XXX, dátum narodenia: XX.XX.XXXX, žalovaný
13/ v podiele 77/16000 k celku na LV č. XXXX, v podiele 77/16000 k celku na LV č. XXX, žalovaná 14a/
v podiele 13/720 k celku na LV č. XXXX,
v podiele 13/720 k celku na LV č. XXX, žalovaná 15/ v podieloch 2387/48000 a 77/2400
k celku na LV č. XXXX, v podiele 2387/48000 k celku na LV č. XXX, žalovaní 16a/, 16b/, 16c/, 17/, 18/,

19a/, 19b/, 20/, 21/, 22a/ - 22d/, 23/, 24/, 25, 26/, 27/, 28/, 29/, sú právnymi nástupcami po zapísanom
spoluvlastníkovi W. L., (nar.XX.X.XXXX), XXX XX Q. č.1, žalovaná 19b/ v podiele 77/16000 k celku na
LV č. XXXX, žalovaný 30/
v podieloch 3/256 a 379/3840 k celku na LV č. XXXX, v podieloch 3/256 a 379/3840 na
LV č. XXX, žalovaná 31/ v podiele 3/256 k celku na LV č. XXXX, v podiele 3/256 k celku na LV č. XXX,

žalovaná 32/ v podiele 3/256 k celku na LV č. XXXX, v podiele 3/256 k celku na LV č. XXX, žalovaný 33/
v podieloch 401/19200 a 401/19200 k celku na LV č. XXXX,
v podieloch 401/19200 a 401/19200 k celku na LV č. XXX, žalovaný 34/ v podieloch 401/19200 a
401/19200 k celku na LV č. XXXX, v podieloch 401/19200 a 401/19200 k celku na LV č. XXX, žalovaná
35/ v podieloch 1/64 a 3/160 k celku na LV č. XXXX, v podieloch 1/64 a 3/160 k celku na LV č. XXX,

žalovaná 36/ v podiele 13/720 k celku na LV č. XXXX, v podiele 13/720 k celku na LV č. XXX, žalovaný
37/ v podiele 77/16000 k celku na LV č. XXXX,
v podiele 77/16000 k celku na LV č. XXX.

5. Skutkové tvrdenia žalobcov nerozporovali žalovaní, ktorí sa k žalobe vyjadrili písomne, s jej obsahom

súhlasili a nárok žalobcov uznali. Žalovaní 10/, 30/, 7e/ vypovedali na pojednávaní a potvrdili skutočnosti
tvrdené žalobcami. Rovnako svedok G. K. vypovedal, že od svojho deda počul, že právni predchodcovia
žalobcov si medzi sebou podelili pozemky, ktoré budú užívať. Následne si tam starý otec žalobkyne
3/ postavil rodinný dom a doteraz tam bývajú jeho právni nástupcovia, žalobkyňa 3/ s rodinou. Nikdy
nepočul, že by ich odtiaľ niekto vyháňal, alebo spochybňoval ich vlastnícke práva. Uvedené potvrdili

žalovaní čestnými vyhláseniami. Starí rodičia žalobkyne 3/ a pôvodných žalobcov 1/ a 2/ G. B. s
manželkou O. B., Y. O. začali v r. 1923 užívať predmetné pozemky, na ktorých v r. 1926 vybudovali
stavbu rodinného domu, ktoré nepretržite užívali ich právni nástupcovia až do dnešného dňa. G. B. bol
podielovým spoluvlastníkom celej pôvodnej pkn. parc. č. XXX zapísanej v pozemkovej knihe pre k. ú.
C. G. v záp.č. XXX. Pred realizáciou predmetnej stavby rodinného domu uzavrel s ostatnými vtedajšími

podielovými spoluvlastníkmi pozemku dohodu o rozdelení pozemku, v rámci ktorej získal na jeho podiel
pripadajúcu časť pozemku, ktorej zodpovedajú súčasné CKN parc.č. XXX K. XXX v k. ú. Q.. Išlo o
neformálnu dohodu, ktorá bola uzatvorená v zmysle vtedajších zvyklostí a preto jej existencia nebola
premietnutá do zápisu v pozemkovej knihe, kde zostala naďalej zapísaná v nerozdelenom stave celá
pôvodná pkn. parc.č. XXX. O existencii tejto dohody, ktorá sa s poukazom na judikát býv. NS ČSR číslo

911, považuje za dohodu o zrušení spoluvlastníctva, svedčia aj výpovede žalobkyne 3/, žalovaných
10/, 30/, 7e/ a svedka, ale najmä samotná skutočnosť, že takéto neformálne rozdelenie bolo ostatnými
spoluvlastníkmi rešpektované. G. B. a jeho právni nástupcovi neboli
vužívanítaktovyčlenenéhopozemkunikýmrušení.Vroku1956G.B.aO.B.,Y.O.rozdelili svojmajetok
medzi svoje deti a v rámci toho stavbu rodinného domu s príslušným pozemkom k nemu previedli na

svojho syna L. B.
a jeho manželku G. B., Y. O. (rodičov žalobkyne 3/ a pôvodných žalovaných 1/ a 2/). O uvedenom svedčí
zápisnica bývalého A. S. L.L. C. G. zápisnica zo dňa 10.12.1956, ako aj potvrdenky súrodencov L. B. o tom, že boli z rodičovského
domu vyplatení z r. 1956 až 1959. Následne došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy zo dňa 28.9.1957, podľa
ktorej G. B. na neho

v pozemkovej knihe vedený spoluvlastnícky podiel na pkn. parc.č. XXX previedol na L. B. a jeho
manželku G. B., Y. O., pričom zmluva bola schválená rozhodnutím vtedajšieho Odboru výstavby Rady
W. L. I. S. I. zo dňa 29.5.1958 pod zn. Výst. 5333/57 a bolo na základe nej vydané uznesenie vtedajšieho
P. Q. L. I. S. I. zo dňa 30.4.1959 pod Čd 161/59, na základe ktorého bola vykonaná aj zmena zápisu
v pozemkovej knihe. L. B. s manželkou nehnuteľnosti nerušene a v dobrej viere, že sa stali výlučnými

vlastníkmi týchto nehnuteľností, užívali.

6. K deľbe medzi pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi malo dôjsť v dávnej minulosti do roku
1950 (konkrétne v r. 1923), bolo potrebné aplikovať na moment vzniku vlastníckeho práva Uhorské
obyčajové právo platné do roku 1950 a zjednocujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR č. 911/32.
Podľa názoru súdu prvej inštancie základnou podmienkou bolo preukázať, či ku dňu rozhodnutia existuje

spoluvlastnícky vzťah k pôvodnej PKN parcele XXX alebo bol v dávnej minulosti zrušený a vyporiadaný
reálnou deľbou medzi pozemno-knižnými spoluvlastníkmi pôvodnej PKN parcely, teda či v dôsledku
zrušenia
avyporiadaniaspoluvlastníctvaspoluvlastníctvozanikloaexistujúlenreálnevydelenéparcely,kuktorým
je možné určiť vlastnícke právo. Bolo potrebné ustáliť, či spoluvlastníci zapísaní na liste vlastníctva č.

XXXX K. XXX k parcelám č. XXX K. XXX a k rodinnému domu sú na liste vlastníctva zapísaní len
formálne. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovedí žalobkyne 3/ ako aj žalovaných 10/, 30/, 7e/ a
svedka mal súd prvej inštancie za preukázanú takúto reálnu deľbu. Všetci vypovedali zhodne. Uvedenej
reálnej deľbe svedčí najmä fakt, že právny nástupcovia po L. B. a jeho manželke užívali parcely č. XXX
K. XXX

a rodinný dom nerušene, bez zásahov ostatných zapísaných spoluvlastníkov, preto súd vyvodil záver,
že takýto zápis ostatných spoluvlastníkov bol len formálnym a nezakladal sa na faktickom užívaní a
nakladaní s predmetnými parcelami.

7. Vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 484/2015, ako i na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 207/2005. V danom prípade právni predchodcovia žalobcov
splnili dobromyseľnosť držby, pretože najneskôr od r. 1926 začali reálne sporné pozemky užívať, boli
presvedčený, že pozemky sú ich výlučným vlastníctvom, a tieto nadobudli poctivým spôsobom. Nie je
rozhodujúce, že pri tom nesplnili zákonné podmienky, to znamená, že nepreukázali, že by oficiálnym

rozhodnutím došlo
k rozdeleniu pôvodnej PKN parc. č. XXX medzi spoluvlastníkov. Takýto stav užívania týchto
nehnuteľností mal všetky znaky dobromyseľnej a oprávnenej držby, ktorá sa začala ešte
v roku 1926 G. B. a jeho manželkou O. B., Y. O.
a do ktorej v roku 1956 vstúpili L. B. s manželkou G. B., Y. O., ktorí tak potom uplynutím vydržacej

doby v zmysle ustanovení § 115, § 116 ods. 1 a 2 v spojení s § 566 ods. 1 a 2 zák.č. 141/1950 Zb.
nadobudli tieto nehnuteľnosti do vlastníctva v rovnakom pomere právnym titulom vydržania najneskôr
ku dňu 1.1.1961. Vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov nebolo spochybnené žiadnym
zo žalovaných, s výnimkou žalovaného 37/, ktorý si nárokuje vlastnícke právo k podielu 77/16000 k
celku na nehnuteľnostiach zapísaných LV č. XXXX a k podielu 77/16000 k celku na nehnuteľnostiach

zapísaných na LV č. XXX, a to s poukazom na dobromyseľnosť žalovaného 37/, ktorý predmetné podiely
nadobudol na základe ponukového konania po dlžníkovi A. L., kúpnou zmluvou zo dňa 05.09.2019.
Poukázal pritom na ust. § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, podľa ktorého platí, že kupujúci pri odplatnom
prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom

tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje
záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj uznesenie Veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2021 pod spisovou
značkou 1VObdo/2/2020, na ktoré žalovaný poukázal
v záverečnom vyjadrení. Žalobcovia uviedli, že podanou žalobou žiadali o určenie, že nehnuteľnosti

patria do dedičstva po poručiteľoch spätne, ku dňu smrti poručiteľov, a teda nakoľko títo zomreli v roku
1987 resp. 2014, tak argumentácia žalovaného 37/ o nadobudnutí vlastníckeho práva v roku 2019
nemôže mať pre toto konanie význam. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo154/2010 publikované akoR 32/2011: " v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po
poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa
tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré

nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu." Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozhodnutísp.zn.3Cdo/154/2010(R3/2011)dospelkzáveru,žesúdnapraxakceptuježaloby,ktorýmisa
dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách
ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje
ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu.

Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v
konaní
o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie
o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti
nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad
vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú

však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné. Podľa vyjadrenia žalovaného 37/ sa jedná
o prekonané rozhodnutie, o ktoré nie je možné oprieť nároky žalobcov voči žalovanému 37/. S týmto
názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil, nakoľko rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 154/2010
je kontinuálne citované a je naň odkazované najvyššími súdnymi autoritami, napr. aktuálne aj
v rozhodnutí NS SR 4 Cdo 214/2021 zo dňa 15.12.2022: "Vec prejednávajúci senát považuje aj v

predmetnom spore vyššie vyslovené závery najvyššieho súdu (v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/154/2010
(R3/2011)zaprijateľné.Natotorozhodnutienadväzujeajďalšiasúdnaprax,ktorátietozáveryakceptuje,
napríklad uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo/116/2022 z 25.04.2023 a v ňom citované rozhodnutie
najvyššieho súdu. Poukaz žalovaného 37/ na uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 nie je

dôvodný, keď je v predmetnej veci súd prvej inštancie neposudzoval (ne)existenciu vlastníckeho práva
žalovaného 37/ a spôsob jeho nadobudnutia. Rozhodnutím súdu nedôjde priamo k zmene zápisu na
predmetných listoch vlastníctva, bude len podkladom pre dedičské konania, na základe ktorého budú
môcť žalobcovia iniciovať ďalšie konanie, v ktorom bude môcť žalovaný 37/ brániť svoje práva. Je
spravodlivé vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, že právnymi predchodcovia žalobcov, pokiaľ

nenadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom formálne po reálnom rozdelení pôvodnej PKN
parcely č. XXX, tak určite ho nadobudli titulom vydržania, lebo splnili zákonné podmienky oprávnenej
držby a dobromyseľnosti 10 rokov, a to ku dňu 01.01.1961. Žalobcovia na pojednávaní dňa 27.10.2023
zobrali žalobu späť voči žalovaným 14b/ a 14c/, s ktorými súd prvej inštancie pokračoval v konaní
ako s právnymi nástupcami po nebohej žalovanej 14/, ktorá zomrela počas konania. Žalobcovia svoj

návrh odôvodnili poukazom na výsledky dedičského konania, v zmysle ktorého sa dedičom sporných
nehnuteľností po nebohej žalovanej 14/ stala žalovaná 14a/, ktorá je teda jej právnym nástupcom.
Vzhľadom na uvedené, súd podľa § 145 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
"CSP") konanie voči žalovaným 14b/ a 14c/ zastavil.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcom
súd nárok na náhradu trov konania nepriznal, pričom zohľadnil to, že v konaní súd žalobe vyhovel,
úspech žalobcov v spore bol teda 100 %, avšak žalobcovia si nárok na náhradu trov konania neuplatnili,
čo posúdil súd ako dôvod hodný osobitného zreteľa. Vo vzťahu k žalovaným 14b/ a 14c/ voči ktorým
bolo konanie zastavené pre späťvzatie žaloby, súd rozhodol tak, že im nárok na náhradu trov konania

nepriznal, pričom súd zohľadnil, že im žiadne trovy v konaní nevznikli.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný 37/, prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonnej lehote
odvolanie namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h)
CSP (v najrozsiahlejšej časti odvolania týkajúcej sa skutočnosti, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
námietkami žalovaného 37/, nakoľko právnu vec posudzoval v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky R 32/2011). Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 37/ neprihliadal na
zásadné námietky odôvodňujúce jednak nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu
k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom konania, a to napriek skutočnosti, že tieto nadobudol od
nevlastníka (lámajúc zásadu nemo plus iuris) ako aj argumentáciu týkajúcu sa potreby prihliadania vkonaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, aj na skutočnosti ktoré nastali
po smrti poručiteľov, teda odklon od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyjadrenej v R 32/2011,
a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. mája 2017, sp. zn. I.

ÚS 151/2016 a ust. § 93
ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Najzásadnejšou otázkou konania vedeného vo vzťahu k
žalovanému 37/ bolo vysporiadanie sa s aplikáciou ust. § 93 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii pri nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu žalovaným 37/. Čo sa
týka spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 77/16000 vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, tento

nadobudol žalovaný 37/ v rámci konkurzu na majetok dlžníka
– p. A. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Q. XXX, XXX XX Q.. Konkurz bol vyhlásený na základe
uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.10.2018, sp. zn. 38OdK/430/2018) – vklad kúpnej zmluvy
zo dňa 5.9.2019 bol povolený dňa pod
V-6046/2019. Predmetná nehnuteľnosť tvorila masu majetku, ktorý bol predmetom speňažovania v
rámci konkurzného konania a takto bola zapísaná v rámci súpisu všeobecnej podstaty, ktorý bol

správcom dlžníka – A. A. E.. Oddlženie konkurzom
vsebespájaúčinkyvyhláseniakonkurzuazároveňúčinkyoddlženia,tedazbaveniadlhovfyzickejosoby.
Po vyhlásení konkurzu, zverejnení súpisu majetku, prejavil žalovaný 37/
o predmetnú nehnuteľnosť záujem v rámci 1. kola ponukového konania. Žalobcovia ani ostatní
spoluvlastnícinehnuteľnostínevznieslivočizverejnenému súpisu žiadnenámietky. V rámcivkladového

konania, W. \. C. nemal žiadne pochybnosti o vlastníctve dlžníka a o riadnom prevode vlastníckeho
práva na žalovaného 37/. Uvedené nehnuteľnosti nadobudol žalovaný 37/ v dobrej viere. Žalobcom
zostáva zachovaný nárok na náhradu škody voči správcovi konkurznej podstaty, od ktorého žalovaný
37/ nehnuteľnosť v konkurze nadobudol. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj uznesenie Veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2021,

sp.zn. 1VObdo/2/2020, na ktoré žalovaný 37/ v tomto konaní poukázal. V zmysle ust. § 93 ods. 3 Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii by žalovaný 37/ nenadobudol vlastnícke právo
k spornej nehnuteľnosti za predpokladu, že by priamo žalovaný 37/ mal vedomosť o tom,
že predchádzajúci vlastník A. L. nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo z vykonaného
dokazovania nevyplývalo. Žalobcovia však konkrétne námietky nevzniesli. Pričítanie vedomosti A. L.

o súdnom konaní nadobúdateľovi veci, spoločnosti Slovak Estate, s.r.o. je zjavným pochybením, za
situácie, že A. L. ani správca konkurznej podstaty A. A. E. neboli v konaní vypočutí. Navrhovanie
takýchto dôkazov, respektíve unášanie dôkazného bremena v tejto časti nebolo úlohou žalovaného
37/, s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu. Na príslušnom liste vlastníctva v čase nadobudnutia
nehnuteľností žalovaným 37/ nebola zapísaná žiadna obmedzujúca poznámka o akomkoľvek

prebiehajúcom súdnom konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, respektíve
o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Rovnako na prípadnú spornosť
vlastníckeho práva žalovaného 37/ neupozornil ani správca konkurznej podstaty. Informatívna
poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní v katastri nehnuteľností bola zapísaná až v roku 2020, teda
po nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným 37/. Zo žiadneho vykonaného dôkazu v súdnom konaní

nevyplývalo, že by mal žalovaný 37/ vedomosť
o prebiehajúcom súdnom konaní, respektíve o tom, že A. L. nebol vlastníkom nehnuteľností. Konanie
súdu prvej inštancie, kedy vedomosť úpadcu o súdnom konaní
bez ďalšieho dokazovania vo veci pričítal nadobúdateľovi veci v zmysle ust. § 93
ods. 3 a následne aplikoval zákonnú výnimku, je nezákonné a arbitrárne. Súd prvej inštancie

v rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/154/2010
(R3/2011) s odôvodnením, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá -
ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ
bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa
a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak

súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve
ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v
súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti,
s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním);
v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však

takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.“ Žalovaný 37/ namietal, že sa jedná o prekonané
rozhodnutie. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 214/2021,
resp. 9Cdo/116/2022, v ktorých sa najvyšší súd nevysporiadals judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 151/2016. Právny názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti v Slovenskej republike je potrebné
rešpektovať aj napriek skutočnosti, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu je v tomto smere

odlišná. Súd prvej inštancie sa však nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 151/2016.
K argumentácii uvedenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 154/2010, publikované ako R 32/2011 žalovaný 37/ uviedol, že rozhodnutie je pre
neakceptovateľnosť svojich záverov podrobované značnej kritike u odbornej verejnosti,

a zároveň jeho s poukazom na nižšie citované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky možné
považovať za prelomené. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. mája
2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016, ústavný súd vyslovil názor, že: „Ak má totiž mať určovacia žaloba okrem
iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na
to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník,
neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné

súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných)
žalôb,
v ktorých by sa táto otázka následne riešila. Navyše, aj rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať
existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa § 217
ods. 1 CSP. Pokiaľ taký právny vzťah už neexistuje, nemôže mať ani návrh na určenie, že veci patria

do dedičstva po zomrelom poručiteľovi, úspech. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v citovanom
rozhodnutí opätovne priklonil k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra
2008, sp. zn. 1 Cdo 26/2007, v zmysle ktorého, ak žaloba smeruje k určeniu, že vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi, súd by mal skúmať aj okolnosti zmeny vlastníckeho práva, ktoré nastali po smrti
poručiteľa. Výrok súdneho rozhodnutia by preto mal smerovať k posúdeniu aktuálneho stavu ku dňu

vyhlásenia rozhodnutia, a nie ku dňu smrti poručiteľa. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikované ako
R 32/2011 je prekonané a to rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 151/2016. Žalovaný 37/ sa bude za účelom ochrany svojich práv a právom chránených záujmov
domáhať určenia vlastníckeho práva k predmetnému spoluvlastníckemu podielu, čím dôjde opätovne k

zaťaženiu konajúcich súdov spormi, ktorými je možné predísť už v tomto konaní. Formulácia určovacích
výrokov do minulosti nie je v súlade s právnou úpravou § 217 ods. 1 CSP, v ktorej zmysle musí určenie
deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia. Žalovaný 37/ má za to, že v
konaní nebol daný naliehavý právny záujem žalobcov na podaní určovacej žaloby a vyhovením podanej
určovacej žalobe nedôjde k odstráneniu sporného práva, ale práve k vyvolaniu potreby ďalších súdnych

sporov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2019,
sp. zn. 2ObdoV/11/2019, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
R XX/XXXX, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. januára 2004, sp. zn.
3Cdo/112/2004. Namietal, že došlo k porušeniu práva žalovaného 37/ na spravodlivý proces
z dôvodu nedostatočného vysporiadania sa s argumentáciou strany konania súdom prvej inštancie.

V rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje výslovné posúdenie, či sa čo do vecnej stránky zaoberal
námietkami žalovaného 37/ a vec právne posudzoval s poukazom na rozhodnutie I. ÚS 151/2016, alebo
sa takýmito námietkami nezaoberal, a vec posudzoval
s poukazom na rozhodnutie R 32/2011. Uvedené posúdenie má pritom zásadný vplyv na možnosť
žalovaného 37/ domáhať sa následného určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, a to z

dôvodu aplikácie zásady res iudicatae. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, v čom videl naplnenú vedomosť
spoločnosti Slovak Estate, s.r.o. o tom, že A. L. nebol vlastníkom veci. Súd prvej inštancie skonštatoval,
že vedomosť
o uvedenom mal samotný úpadca, A. L., avšak nijakým spôsobom ďalej nešpecifikoval, ako o tomto
informovalúpadcasprávcukonkurznejpodstaty,atentonáslednenadobúdateľanehnuteľnostizapísanej

do súpisu všeobecnej podstaty. Navrhol, aby odvolací súd žalobu voči žalovanému 37/ zamietol
a žalovanému 37/ priznal právo na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania vo výške 100
%.

10. Žalobcovia v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 37/ navrhli, aby odvolací súd

odvolanie žalovaného 37/ voči výrokom I. a V. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. b/
v spojení s § 359 CSP odmietol a v časti výrokov II., III. a IV. potvrdil a žalobcom 1/3 priznal spoločne
a nerozdielne právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému 37/ v rozsahu 100 %.
Žalobcovia považujú napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správnya zákonný a odvolacie námietky žalovaného 37/ ako celkom zjavne neopodstatnené. Z procesného
hľadiska nie je možné žalovaného 37/ považovať za stranu sporu v zmysle ust. § 359 CSP, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané vo vzťahu k výrokom I. a V. rozsudku súdu prvej inštancie, keď výrokom I.

bolo zastavené konanie voči žalovaným 14b/, 14c/ a výrokom V. bolo rozhodnuté o nároku na náhradu
trovkonaniatak,žežalovaným14b/a14c/satakýtonároknepriznáva.Žalovaný37/vpodanomodvolaní
nesprávne interpretuje závery o naplnení podmienok prelomenia zásady nemo plus iuris, vyplývajúcich
z právnych záverov v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 VObdo/ 2/2020 zo dňa
27.4.2021. Žalovaný 37/ poukázal na ust.

§ 93 ods. 3 zákona o konkurze, keď by mala postačovať samotná existencia zápisu osoby, od ktorej
dobromyseľný nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo, za vlastníka príslušnej nehnuteľnosti
v katastri nehnuteľností. Žalovaný 37) v podanom odvolaní namietal tri skutočnosti, a to: 1) že súd
prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o nenadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 77/16000 žalovaným 37) od A. L. v rámci
konkurzného konania postupom podľa § 93 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZoKR“), (2) že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď neprihliadol na skutočnosti,
ktoré nastali až po smrti poručiteľov a (3) že nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného 37) na spravodlivý proces. Vo vzťahu
k prvej odvolacej námietke žalovaného 37) žalobcovia uviedli, že žalovaný 37) nesprávne interpretuje
závery o naplnení podmienok prelomenia zásady „nemo plus iuris“ vyplývajúcich z právnych záverov

formulovaných v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 1 VObdo/2/2020 zo dňa 27.4.2021. Z vyjadrení žalovaného 37) k tejto otázke vyplýva, že na
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka v zmysle osobitného ustanovenia § 93 ods. 3 ZoKR
by mala postačovať samotná existencia zápisu osoby, od ktorej dobromyseľný nadobúdateľ odvodzuje
svoje vlastnícke právo, za vlastníka príslušnej nehnuteľnosti (v tomto prípade spoluvlastníckeho podielu

na nehnuteľnostiach) v katastri nehnuteľností.
V skutočnosti však tak z obsahu právnych záverov vyplývajúcich z označeného rozhodnutia veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ako aj z odbornej literatúry a rozhodovacej
praxe súdov vyplýva, že aj v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva podľa uvedeného osobitného
zákonného ustanovenia je potrebné, aby nadobúdateľ spĺňal všetky atribúty dobromyseľného

nadobúdateľa, v zmysle ktorých nadobúdateľ je dobromyseľný, ak ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti
a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria primerane obozretného
jedinca) odôvodnené pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého
práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí (viď uznesenie NS SR

č. 6 Cdo/71/2011 zo dňa 27.2.2013). Potrebnú (bežnú) opatrnosť kupujúceho a tým požiadavku
investigatívnej aktivity kupujúceho formuloval NS SR aj
v uznesení č. 6Cdo/169/2020 zo dňa 28.10.2020 tak, že pod bežnú opatrnosť, ktorú je možné
od kupujúceho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností
vedúcich (z hľadiska kritéria primeranej obozretnosti) k presvedčeniu, že predávajúci v čase predaja

disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom. Držba je vonkajším prejavom vlastníctva, je
legitimačným stavom predbežne osvedčujúcim vlastnícke pomery a preto je predpokladom potrebným
k nadobudnutiu veci, ktorú užíva niekto iný než prevodca, od nevlastníka na základe dobrej viery
v stav katastra nehnuteľností, aby si nadobúdateľ overil, prečo skutočné držobné (užívacie) pomery
nezodpovedajú pomerom vlastníckym v katastri nehnuteľností. Potrebu zvýšenej opatrnosti v prípade

prevodcu, ktorý nie je v držbe ani v užívam nehnuteľnosti, deklarujú tiež rakúske a poľské súdy.
Vychádzajúc z týchto skutočností je celkom zrejmé, že ak by žalovaný 37) pred uzavretím kúpnej zmluvy
o prevode spoluvlastníckeho podielu pôvodného žalovaného 37) A. L. na príslušných nehnuteľnostiach
v rámci konkurzného konania postupom podľa § 93
ods. 3 ZoKR prejavil aspoň minimálnu mieru opatrnosti, ktorú bolo možné nepochybne od neho

spravodlivo požadovať, a to aspoň kontrolou nadobúdacích titulov tohto pôvodného žalovaného 37) k
spoluvlastníckemu podielu na príslušných nehnuteľnostiach, vyplývajúcich z vtedajšieho stavu zápisu v
katastrinehnuteľnostíatiežkontroloufaktickéhostavusamotnýchnehnuteľností,bolbybezakýchkoľvek
pochybností zistil, že pôvodný žalovaný 37) A. L. nemohol vôbec po práve nadobudnúť spoluvlastnícky
podiel 77/16000 ani na pozemkoch a už vôbec nie na stavbe rodinného domu. Z dostupných údajov

katastra nehnuteľností by bol mohol žalovaný 37) zistiť, že k aktuálnemu stavu zápisu právnych vzťahov
k príslušným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností došlo na základe prevzatia pôvodného stavu
zápisu právnych vzťahov len k pozemku (a nie aj k stavbe) zapísanémuv PK pre kat. úz. C. G. v záp. č. XXX ako pkn. parc. č. XXX do registra “E“ katastra nehnuteľností
za súčasného zápisu už v tom čase existujúcich nadobúdacích titulov po jednotlivých pôvodných
pozemnoknižných vlastníkoch tohto pozemku, na ktoré potom nadväzovala zmena zápisu v zmysle

následných nadobúdacích titulov. Zároveň by žalovaný 37) zistil, že je úplne vylúčené, aby takto
zapísanévlastníckeprávomohlosvedčiťajosobámzapísanýmzavlastníkastavbyrodinnéhodomusúp.
č. XXX na parc. č. XXX na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. Q., kde ide o stavbu, ktorá vôbec nebola
v PK zapísaná a ktorú na základe listinných dôkazov obsiahnutých v súdnom spise zhotovili právni
predchodcovia žalobcov G. B. a O. B., Y. O. a že pôvodní žalovaný 37) ani jeho právni predchodcovia

nemohli za žiadnych okolností vlastnícke právo k takejto stavbe
v žiadnom rozsahu (a teda ani v podiele 77/16000) nadobudnúť. Žalovanému 37) objektívne nič
nebránilo, aby v rámci primeranej obozretnosti preveril faktický stav užívania príslušných nehnuteľností,
kde by bez najmenších pochybností zistil, že pôvodný žalovaný 37) A. L. sa vôbec žiadnym spôsobom
na užívaní príslušných nehnuteľností nepodieľal a ani podieľať nemohol, keď tieto tvoria celok stavby
rodinného domu s oplotenými pozemkami, ktoré po desaťročia užíva výlučne žalobkyňa 3) so svojou

rodinou a predtým užívali aj právni predchodcovia žalobcov la) až 2b) a predtým ich rodičia. Všetky tieto
skutočnosti mohol napokon žalovaný 37) zistiť aj dopytom na A. L., a to aj prostredníctvom správcu,
kde by nepochybne okrem uvedeného zistil aj existenciu prebiehajúceho súdneho sporu v tejto veci,
začatého ešte v roku 2018. Súhrn týchto skutočností potom podľa žalobcov úplne vylučuje postavenie
žalovaného 37) ako dobromyseľného nadobúdateľa pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 5.9.2019,

na základe ktorej žalovaný 37) za kúpnu cenu 15,01 € mal spoluvlastnícky podiel na príslušných
nehnuteľnostiach nadobudnúť a na základe ktorej je doposiaľ v katastri nehnuteľností za vlastníka tohto
podielu zapísaný. Napokon aj samotná skutočnosť rozsahu spoluvlastníckeho podielu 77/16000 na
stavbe rodinného domu bez akýchkoľvek ďalších zistení, vyvoláva pochybnosť o možnosti realizovať
výkon vlastníckeho práva v rámci takéhoto spoluvlastníckeho podielu. Vo vzťahu k druhej odvolacej

námietke žalovaného 37) žalobcovia uviedli, že táto nemá vôbec žiadne opodstatnenie a rovnako je
založená na nesprávnej interpretácii právnych záverov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti súdov.
Skutkový a právny stav posudzovaný vo veci, v ktorej bol vydaný nález ústavného súdu vo veci I. ÚS
151/2016, bol zásadne odlišný od skutkového a právneho stavu v tejto veci. Je zrejmé, že vo veci
posudzovanej ústavným súdom išlo o stav, kedy poručiteľ, do dedičstva po ktorom sa žiadalo určiť

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ešte za života uskutočnil ohľadom takejto nehnuteľnosti právny úkon,
ktorý bol následne po smrti poručiteľa hodnotený ako absolútne neplatný právny úkon a teda bolo
potrebné podľa názoru ústavného súdu hodnotiť aj skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa a ktoré
sa týkali následných právnych úkonov (kúpnych zmlúv) ohľadom takejto nehnuteľnosti. V tomto prípade
je však zrejmé, že žalobcovia uplatnili nárok na určenie, že príslušné nehnuteľnosti patria (v príslušných

- zostávajúcich spoluvlastníckych podieloch) do dedičstva po ich právnych predchodcoch z dôvodu, že
ich právni predchodcovia ešte za svojho života nadobudli tieto nehnuteľnosti titulom vydržania a z toho
dôvodu v čase smrti boli ich vlastníkmi každý v rovnakom pomere. Z toho je potom celkom zrejmé, že ak
súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o tom, že právni predchodcovia
žalobcov titulom vydržania boli vlastníkmi príslušných nehnuteľností a takto formulovanej žalobe z toho

dôvodu vyhovel, tak nebolo vôbec žiadneho dôvodu, aby prihliadal na akékoľvek skutočnosti, ktoré by
ohľadom príslušných nehnuteľností nastali až po smrti poručiteľov, pretože takéto skutočnosti by zjavne
na dôvodnosť či nedôvodnosť uplatneného žalobného nároku nemohli mať žiaden vplyv. Krajský súd
v Trenčíne sa vo svojej rozhodovacej činnosti k takýmto záverom Najvyššieho súdu SR hlási, keď aj v
konaní vo veci č. 27Co/70/2021 uviedol, že judikát R 32/2011 odobril aj senát I. ÚS Ústavného súdu SR

a založil na ňom svoje rozhodnutie - nález z 11.12.2013 č. I. ÚS 482/2013, vysloviac právny názor, že
okresný súd v prípade meritórneho posúdenia návrhu mohol v rámci prejudiciálnej otázky posudzovať
len platnosť tých právnych úkonov, ku ktorým došlo do smrti poručiteľa a pri žalobnom petite o určenie
do dedičstva bol vylúčený meritórny prieskum právnych úkonov a skutočností, ku ktorým došlo po smrti
poručiteľa. K identickým záverom dospel ústavný súd v rozhodnutí z 20.7.2016 č. II. ÚS 559/2016, podľa

ktorého je ústavne udržateľný názor o tom, že v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že
určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom
tejto veci, pričom určenie sa vzťahuje na okamih smrti poručiteľa a preto okolnosti, ktoré nastali po tomto
okamihu, sú pre rozhodnutie všeobecného súdu bez významu. K odlišnému záveru nie je spôsobilý ani
nález Ústavného súdu SR z 3.5.2017

č. I. ÚS 151/2016, v ktorom sa riešila kolízia ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov a
právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov, ktoré rozhodnutie založil ústavný súd na predpoklade,
že uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov bude v rozhodovacej praxi
súdovprevažovaťavktoromtiežkonštatoval,žeakmámaťurčovaciažalobaokreminéhoajpreventívnycharakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej
viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, avšak nad rámec toho, že išlo o iné

skutkové okolnosti ako sú prítomné v posudzovanej veci (kde bolo posudzované, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po poručiteľovi z dôvodu ich nadobudnutia kúpou za života poručiteľa) je faktom, že
ústavný súd sa v ňom nevysporiadal so svojím skorším rozhodnutím, v ktorom odobril judikát R 32/2011
a tiež sa nenaplnil jeho predpoklad, z ktorého vychádzal, keď následným vývojom sa rozhodovacia
prax všeobecných súdov priklonila k ochrane pôvodných vlastníkov na pozadí zásady nemo plus iuris

ad alium transferre potest quam ipse habet, čoho dôkazom je aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z
27.4.2021 č. 1 VObdo 2/2020. Vo vzťahu k tretej odvolacej námietke žalovaného 37) žalobcovia uviedli,
že ani táto nemôže byť opodstatnená, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
je súladné
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, je presvedčivé a zrozumiteľné. Poukázali na stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.12.2015

(R 2/2016). Navrhli, aby odvolací súd po preskúmaní veci rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu
žalobcova žalobcomla)až3)priznalspoločneanerozdielneprávonanáhradutrovodvolaciehokonania
proti žalovanému 37) v rozsahu 100 %.

11. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP"), bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebný, vo výrokoch II. a III. vo vzťahu k žalovanému 37/, podľa

§ 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť ako vecne správny, a to z nasledovných dôvodov:

13. Odvolanie podal žalovaný 37/ /posúdiac jeho obsah výlučne proti výrokom II. a III. s jednoznačnou
argumentáciou/, preto je rozhodnutie vo výrokoch I., IV. a V., ako aj vo výrokoch II. a III. vo vzťahu
k žalovaným 1/ - 36/ právoplatné a nebolo predmetom odvolacieho prieskumu. Odvolateľ konkrétne

námietky proti výrokom I., IV. a V. neuviedol, preto odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,
nepostupoval v zmysle ust. § 386 písm. b/ CSP za situácie, že žalovaný 37/ navrhol, aby odvolací súd
žalobu vo vzťahu k nemu zamietol.

14. Predmetom konania je určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch. Súd prvej

inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že právny predchodcovia žalobcov si medzi
sebou podelili pozemky, ktoré budú užívať. Pozemky takto užívali od roku 1923, na ktorých v roku 1926
vybudovali stavbu rodinného domu, ktoré užívali ich právni nástupcovia až do dnešného dňa. Právny
predchodca žalobcov uzavrel s ostatnými vtedajšími podielovými spoluvlastníkmi pozemku dohodu
o rozdelení pozemku. Išlo o neformálnu dohodu, ktorá nebola premietnutá do pozemkovej knihy. V roku

1956 právni predchodcovia žalobcov rozdelili svoj majetok medzi svoje deti a to stavbu rodinného
domu s príslušnými pozemkami. O tejto skutočnosti svedčí zápisnica bývalého A. S. L. L. C. G. zo
dňa 10.12.1956, 28.9.1957, kde došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, podľa ktorej G. B. previedol svoj
podiel na L. B. a jeho manželku G. B.. Zmluva bola schválená rozhodnutím vtedajšieho Odboru výstavby
Rady W. L. I. S. I. zo dňa 29.5.1958 pod zn. Výst. 5333/57, na základe ktorej bolo vydané uznesenie

vtedajšieho P. Q. L. I. S. I. zo dňa 30.4.1959 pod Čd 161/59. Súčasne bola vykonaná zmena zápisu
v pozemkovej knihe. L. B. s manželkou nehnuteľnosti nerušene a v dobrej viere, že sa stali výlučnými
vlastníkmi týchto nehnuteľností, užívali. Stav užívania nehnuteľností mal všetky znaky dobromyseľnej
a oprávnenej držby, ktorá sa začala v roku 1926 G. B. a jeho manželkou O. B. a do ktorej v roku 1956
vstúpili L. B. s manželkou G. B., ktorí uplynutím vydržacej doby v zmysle ust. § 115,

§ 116 ods. 1 a 2 v spojení s § 566 ods. 1 a 2 zák.č. 141/195 Zb. nadobudli tieto nehnuteľnosti do
vlastníctva právnym titulom vydržania najneskôr ku dňu 1.1.1961. Vo vzťahu k žalovanému 37/ súd
prvej inštancie uzavrel, že neposudzoval /ne/existenciu vlastníckeho práva žalovaného 37/ a spôsob
jeho nadobudnutia, keď rozhodnutím nedôjde priamo k zmene zápisu na listoch vlastníctva, bude len
podkladom pre dedičské konania, na základe ktorých budú môcť žalobcovia iniciovať ďalšie konanie,

v ktorom bude môcť žalovaný 37/ brániť svoje práva.15. Ťažisko odvolacích námietok žalovaného 37/ spočíva v namietaní, že súd prvej inštancie neprihliadal
na skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľov, čím došlo k odklonu od rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i vysporiadanie sa

s ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

16. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,

a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP
a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.

17. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných
právspojenýchsosúdnouochranoupráva.Idenapr.oprávonaverejnéprejednaniesporuzaprítomnosti
strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným
zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie

rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

18. Ďalej vychádzajúc z obsahu odvolania žalovaný namietal nesprávnosť skutkových
a právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolacie dôvody uvedené

v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).

19. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podstata tohto odvolacieho
dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,

alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané,
alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických
rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných
poznatkov.

20. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou

právnej normy).

21. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne

zisteného skutkového stavu veci, keď vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých posúdil
predmetný návrh. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s
požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré

vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods.2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe
fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

22. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie neprihliadal na nadobudnutie jeho vlastníckeho práva
kspoluvlastníckemupodielusodôvodnením,ževkonaníourčenie,ženehnuteľnosti patriadodedičstva
po poručiteľovi sa prihliada aj na skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľov.23. Podľa § 137 písm. c) CSP účinného od 01.07.2016 žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

24. Procesnou podmienkou prípustnosti určovacej žaloby je v zmysle § 137 písm. c) CSP existencia
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Cieľom určovacej žaloby je vydanie rozsudku,
výrok ktorého odstraňuje neistotu žalobcu určením, či tu právo je, alebo nie je. Procesná povinnosť
preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení práva, zaťažuje toho, kto

sa tohto určenia domáha. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej
strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami, ak
potrebuje určiť súdom, či tu právo je, alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je
procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán, alebo
vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).

25. Dedenie predstavuje všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iný subjekt
okrem prípadov, o ktorých zákon ustanovuje inak, dedičstvo sa nadobúda okamihom smrti poručiteľa.
Rozhodujúcou právnou skutočnosťou je teda okamih smrti poručiteľa, preto tak ako dedičské konanie,
rovnako aj sporové konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, posudzuje otázku
existencie majetku poručiteľa k okamihu jeho smrti. Predmetom dedičského konania je výlučne majetok

patriaci poručiteľovi ku dňu jeho smrti. Ak súd v sporovom konaní rozhodne, že určitá vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi, ipso facto i ipso iure rozhodne, že toto určenie vlastníctva sa vzťahuje
k okamihu smrti poručiteľa a je podkladom pre dedičské konanie.

26. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pripúšťa žaloby o určenie, že určitá konkrétna

vec, hnuteľná alebo nehnuteľná, patrí do dedičstva po poručiteľovi. Takýto návrh môže v sporovom
konaní podať ten, kto je dedičom poručiteľa, prípadne jeho právnym nástupcom voči inej osobe ako
dedičovi. Žaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi je žalobou podľa § 137 písm.
c) Civilného sporového poriadku, ktorou môže žalobca požadovať rozhodnutie o určení, či tu právo je
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Takáto žaloba sleduje ochranu vlastníckeho práva. I

keď sa v takomto konaní určuje vlastnícke právo poručiteľa ku dňu jeho smrti, výrok rozhodnutia má byť
správne formulovaný tak, že určitá konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/26/2007 zo 16. decembra 2008, 3Cdo/154/2010
a Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 482/2013 ako i ďalšie rozhodnutia naň nadväzujúce a to rozhodnutie
sp. zn. 3Cdo/44/2008, 5Cdo/147/2007, 1Cdo/43/2007, 3Cdo/25/2007, 1Cdo/26/2007, v dôsledku čoho

možno v ňom vyslovený právny názor ohľadnom - slovo vymazať predmetnej právnej otázky považovať
za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ako i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. marca 2019 sp. zn. 8Cdo/156/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/214/2021).

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/154/2010-R 3/2011 ustálil, že súdna
praxakceptuježalobyourčenie,žetá-ktorávecpatrídodedičstvapoporučiteľovi,tedaideoposúdenie,
či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti
poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V prípade,
ak súd žalobe vyhovie, vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa,

čo však nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po
smrti poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva
niekoho iného. V predmetnom konaní sa zisťujú relevantné skutkové okolnosti ku dňu smrti poručiteľa,
pričom neskoršie skutočnosti sú právne bezvýznamné. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd
SR vo svojom náleze sp. zn. I.ÚS 482/2013, keď meritórne posúdenie existencie vlastníctva právneho

predchodcu poručiteľa k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť jeho právne postavenie právnych
nástupcov poručiteľa a umožní im uplatniť svoje práva voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené
v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio
iustitae v prípadoch, ak po smrti poručiteľov dôjde k právnym úkonom, ktorých predmetom je nakladanie
s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu smrti. Aj v ďalšom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej

republiky sp. zn. 4Cdo/214/2021 zo dňa 15.12.2022 uzavrel, že dedič sa môže domáhať určenia, že
poručiteľ bol vlastníkom majetku v deň smrti, teda určenie sa týka dátumu smrti poručiteľa a okolnosti,
ktoré nastanú neskôr, ho nemôžu ovplyvniť. Aj keď sa vec následne prerokuje v dedičskom konanía nadobudnutie dedičstva sa potvrdí /alebo sa schváli dohoda o vysporiadaní dedičstva alebo sa
dedičské konanie ukončí inak/ neznamená to, že dedič je naďalej vlastníkom majetku.

28. Žalovaný 37/ nedôvodne namietal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/154/2010 je podrobované značnej kritike u odbornej verejnosti, pričom konkrétne námietky
nevzniesol, neuviedol, že súd prvej inštancie sa odchýlil od ustálenej súdnej praxe. Len samotná
polemika so súdnym rozhodnutím najvyššej súdnej autority bez ďalšieho nezakladá, že ide o prekonané
rozhodnutie za situácie, že Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v ďalších rozhodnutiach sp.zn.

9Cdo/116/2022 zo dňa 25.04.2023,
sp.zn. 4Cdo/214/2021 zo dňa 15.12.2024 /ako aj v rozhodnutiach 1Cdo/207/2018
a 6Cdo/90/2019/ zotrváva na svojich právnych záveroch, v súlade s ktorými rozhodol správne aj súd
prvej inštancie. A naviac z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS151/2016 nevyplýva, že konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/154/2010 je prelomené.

29. Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, pričom potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej
úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho - ktorého rozhodnutia
nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Predpokladom je

podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej veci, čo v danom prípade
splnené nebolo.
OdvolateľnamietalaplikáciurozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn. 3Cdo/154/2010-
R 3/2011 s odôvodnením, že ide o prekonané rozhodnutie a je prelomené rozhodnutím Ústavného súdu
SR sp.zn. I. ÚS 151/2016. V citovanom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že súdy v konaní o určenie,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi skúmali, či právny predchodca žalobcov bol v
čase smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností označených v petite žaloby, pretože kúpna zmluva, ktorú
uzavrel dňa 29.3.2007 s P.L., je absolútne neplatná, keďže pri jej uzatváraní poručiteľ konal v takej
psychickej poruche,
v dôsledku ktorej nebol na tento úkon spôsobilý, pretože mal podstatne oslabené a znížené vôľové

vlastnosti a nebol schopný predvídať následky svojho konania. Ústavný súd zaujal svoje stanovisko
a zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.2.2015,
č. k. 4Co/71/2013. Z odôvodnenia cit. rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že súd prvej inštancie určil,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia prichádzajú
do úvahy ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine po poručiteľovi, v zmysle právoplatného

osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, poručiteľ ešte za
svojho života previedol na základe kúpnej zmluvy, ktoré nehnuteľnosti boli následne, v slede ďalších
kúpnych zmlúv prevedené na tretie osoby. Žalobcovia podali predmetnú žalobu z dôvodu, že v inom
konaní sa domáhali určenia vlastníckeho práva, pričom žaloba bola vo vzťahu k nim zamietnutá
pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu. Záverom ústavný súd

vo svojom poukázal na predchádzajúce súdne rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 549/2015 - nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti privatizáciou zo štátneho majetku /ktoré však rovnako vychádza
z iných skutkových okolností/. Iné rozhodnutie, od ktorých záverov by sa odklonil, resp. prehodnotil svoju
judikatórnu činnosť, neuviedol. A naviac, v prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal z iných
skutkových okolností a právneho posúdenia, preto odvolacie námietky žalovaného 37/ sú pre posúdenie

danej veci irelevantné.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že ústavný súd nepodrobil súdnemu prieskumu rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. 3Cdo/154/2010, resp. že rozhodnutie je prelomené iným rozhodnutím.
V tomto smere právny zástupca žalobcov správne poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I.ÚS 482/2013 a II.ÚS 559/2016.

31. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dôsledne, v súlade s citovanými rozhodnutiami, posúdil
skutočnosti svedčiace určeniu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov titulom vydržania a to
od r. 1926, do ktorej držby vstúpili

právni nástupcovia v roku 1956 a uplynutím vydržacej doby v zmysle § 115, § 116
ods. 1 a 2 v spojení s § 566 ods. 1 a 2 zák.č. 141/1950 Zb nadobudli tieto nehnuteľnosti do vlastníctva
v rovnakom pomere najneskôr ku dňu 1.1.1961, teda relevantné skutkové okolnosti ku dňu smrti
poručiteľov, L. B., zomr. dňa XX.XX.XXXX a poručiteľky G. B. zomr. dňa XX.X.XXXX ako i naliehavýprávny záujem na požadovanom určení v súlade s ust. § 137 písm. c/ CSP. Bez meritórneho posúdenia
existencie vlastníctva právneho predchodcu žalobcov k sporným nehnuteľnostiam sa nemôže zmeniť
ich právne postavenie, nakoľko žalovaní 1 - 37 sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej

nehnuteľnosti. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že v období od smrti poručiteľov do okamihu, kým
nie je dedičstvo právoplatne prejednané v dedičskom konaní, nie je daná istota, kto bude poručiteľovým
dedičom /3Cdo/222/2010/. Je potrebné, aby sa v jednom dedičskom konaní prejednalo dedičstvo po
poručiteľovi, ktorý zomrel skôr, so zistením okruhu dedičov, po preskúmaní, či poručiteľ zanechal
závet, resp. či dedičia dedičstvo neodmietnu, resp. uzatvoria dedičskú dohodu. Následne sa prejedná

dedičstvo po poručiteľke, ktorá zomrela neskôr. Právoplatnými rozhodnutiami v dedičskom konaní bude
okruh dedičov ustálený, so závermi, že dedič je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Preto odvolacia
námietka žalovaného 37/, že výrok súdneho rozhodnutia by mal smerovať k posúdeniu aktuálneho
stavu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, a nie ku dňu smrti poručiteľa, je právne neakceptovateľná.

32. Aplikácia ust. § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je pre posúdenie nárokov

žalobcov irelevantná a nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Odvolací súd vyhodnotil ďalšie
odvolacie námietky žalovaného 37/ vo vzťahu k nadobudnutiu jeho vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, ako nedôvodné, keď súd prvej inštancie správne určil, že sporné nehnuteľnosti patria
dodedičstvapoporučiteľoch,kudňusmrtiporučiteľovaokolnosti,ktorénastalipotomtookamihunemajú
vplyv na rozhodnutie súdu. Rovnako konštatovanie súdu prvej inštancie, v odseku 12.18 rozhodnutia,

poukazom na uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR zo dňa 27.4.2021, sp.
zn. 1VObdo/2/2020 je irelevantné pre posúdenie kľúčovej skutkovej okolnosti ku dňu smrti poručiteľov.
A naviac, súd prvej inštancie uviedol, že neposudzoval /ne/existenciu vlastníckeho práva žalovaného
37/ a spôsob jeho nadobudnutia.

33. Preto odvolacia námietka žalovaného 37/, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal
s vyjadreniami žalovaného 37/, nakoľko z rozhodnutia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie vec právne
posúdil podľa rozhodnutia I.ÚS 151/2016, alebo rozhodnutia
R 32/2011, keď uvedené má zásadný vplyv na možnosť žalovaného 37/ domáhať sa následného určenia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a to z dôvodu aplikácie zásady res iudicatae, nie je

dôvodná. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne
rozhodnuté, bola opäť prejednaná iba vtedy, ak ide
o rovnakú vec, t. j. je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu
konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený. V danej veci je potrebné uviesť, že totožnosť osôb ani

totožnosť predmetu, pre prípadné ďalšie konanie, nie je daná. V tomto štádiu konania, keď nie je
právoplatne skončené dedičské konanie po poručiteľoch, okruh osôb nie je známy a konanie bude
vychádzať z iných skutkových okolností, nejde
o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa 230 CSP pre prípadnú
novú určovaciu žalobu.

34. Záverom odvolací súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť v skutkovo a právne totožných
konaniach určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, so záverom, že určenie sa
vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemajú vplyv na
rozhodnutie - rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. 27Co/70/2021 zo dňa 29. marca 2022 a sp. zn. 5Co/14/2024 zo dňa 14.08.2024.

35. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto

vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne
zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch II. a III., vo vzťahu k žalovanému 37/, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Úspešným žalobcom 1 - 3 odvolací súd priznal náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému 37/ v rozsahu 100 %.37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).