Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1S/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106188
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106188.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Mariána Štulajtera v právnej
veci žalobcu: Výskumný ústav dopravný a.s., so sídlom Veľký Diel 3323, 010 08 Žilina, IČO: 36 402 672,
zast.: Advokátska kancelária AŠTARY, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina, IČO:
53 588 452, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63,
97401BanskáBystrica,vkonaníopreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.101633449/2023
zo dňa 29. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici č.

101633449/2023 zo dňa 29. júna 2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

III. Žalovaný j e p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania
a zaplatiť ich v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“ alebo „správca
dane“) rozhodnutím č. 100669148/2023 zo dňa 24.02.2023 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“
alebo„rozhodnutiesprávcudane“)postupompodľa§§155ods.1písm.f)bod1zákonač.563/2009Z.z.
o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Daňový poriadok“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 7 725,10 eur za správny delikt podľa § 154
ods. 1 písm. e) Daňového poriadku - uvedenie v daňovom priznaní dane z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2016 nižšej ako daň, ktorú mal uviesť. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že u žalobcu vykonal daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2016. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou správca dane vydal
rozhodnutie č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019, v ktorom vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výške 54
539,32 eur. Predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 28.10.2019. Následne správca dane
uviedol skutkovú podstatu správneho deliktu v zmysle § 154 ods. 1 písm. e), odcitoval ustanovenia § 155
ods. 1 písm. f) bod 1, ods. 2, ods. 5, ods. 7 a § 161 Daňového poriadku, v zmysle ktorých vykonal výpočet
výšky pokuty, pričom uviedol, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ďalej aj „ECB“)

k 28.10.2018 predstavovala 0,00%. Vzhľadom k tomu, že trojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB
nedosiahol 10%, správca dane uložil pokutu vo výške 10 % ročne zo sumy, o ktorú správca dane zvýšil
rozhodnutím vydaným vo vyrubovacom v konaní uvedenú v dodatočnom daňovom priznaní. Správca
dane následne v rozhodnutí uviedol spôsob výpočtu pokuty: suma x sadzba x počet dní / 365, resp.366 ? pokuta [počet dní: 517; t.j. od 01.04.2017 do 30.08.2018 (rok 2017 od 01.04.2017 do 31.12.2017
t.j. 275 dní; rok 2018 od 01.01.2018 do 30.08.2018 t.j. 242 dní), sadzba: 10,00 %, suma rozdielu dane:
54 539,32 eur, t.j. daň zistená kontrolou správcu dane v sume 57 417,50 eur; daň uvedená daňovým

subjektom v daňovom priznaní v sume 2878,18 eur; suma rozdielu dane 57 417,50 – 2 878,18 ? 54
539,32 eur] a vykonal výpočet pokuty: 54 539,32 eur x 10,00 % x 570 dní/365 ? 7 725,15 eur, spolu
po zaokrúhlení 7 725,10 eur. Správca dane ďalej uviedol, že na základe vyššie uvedených skutočností
a s prihliadnutím na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu a na index daňovej spoľahlivosti
podľa § 155 ods. 4 Daňového poriadku rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

2. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím
č. 101633449/2023 zo dňa 29.06.2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na dôvody podaného
odvolania. Uviedol, že u žalobcu bola vykonaná daňová kontrola na dani z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie roka 2016, začatá na základe Oznámenia o výkone daňovej kontroly zo

dňa 13.08.2018, doručeného žalobcovi 15.08.2018. Správca dane na základe výsledkov zistených
pri daňovej kontrole a vyrubovacieho konania vydal Rozhodnutie č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019,
ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 54 539,22 eur na dani z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie roka 2016. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 28.10.2019
a nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2020. Následne žalovaný poukázal na ust. § 154 ods. 1 písm. e),

§ 155 ods. 1 písm. f) bod 1, ods. 2, ods. 5, ods. 7 Daňového poriadku. Konštatoval, že rozhodnutie
č.102334401/2019 zo dňa 10.10.2019 nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2020 a týmto dňom nastala
skutočnosť na uloženie predmetnej pokuty. Žalovaný sa ďalej v odôvodnení rozhodnutia vyjadril
k odvolacím námietkam žalobcu, pričom uviedol, že námietky žalobcu ohľadom správneho trestania
považuje za bezpredmetné, pretože podľa neho sa v tomto prípade nejedná o správne trestanie,

ani o porušenie základných zásad správneho trestania, správca dane konal vo veci uloženia pokuty.
Výpočet pokuty, ako aj skutočnosti, ktoré viedli k jej uloženiu, správca dane uviedol v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Námietku nedostatočného vysvetlenia výpočtu uloženej pokuty žalovaný považoval
za neopodstatnenú, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia správcu dane je presne uvedený výpočet,
ktorý žalovaný uviedol zhodne, ako bolo uvedené v rozhodnutí správcu dane. Výpočet pokuty je podľa

žalovaného v súlade s ust. § 155 ods. 1 písm. f) bod 1, ods. 2, ods. 5, ods. 7 Daňového poriadku, iný
výpočet ako mechanický v danom prípade nie je možný. Podľa žalovaného je rozhodnutie správcu dane
vydané v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia, sú to skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené správcom dane,
a to, že správneho deliktu sa žalobca dopustil, čím je naplnená skutková okolnosť pre uloženie pokuty.

Tiež výrok rozhodnutia správcu dane podľa žalovaného obsahuje všetky náležitosti v súlade s Daňovým
poriadkom, pretože je z neho zrejmá povinnosť pre žalobcu, a to zaplatenie pokuty v sume 7 725,10 eur,
pričom vo výroku sú presne uvedené zákonné ustanovenia, na základe ktorých správca dane rozhodol,
akoajsuma,ktorújepovinnýžalobcazaplatiť.Námietkužalobcuvsúvislostisuvedenímust.§155ods.4
Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia správcu dane žalovaný považoval za opodstatnenú,

pretože použitie tohto ustanovenia v danom prípade nie je možné (pri určení výšky pokuty nie je možné
zohľadniť individuálne okolnosti ako sú závažnosť, trvanie, následky protiprávneho stavu, index daňovej
spoľahlivosti a pod.), avšak uvedenie tohto ustanovenia v odôvodnení správcu dane nespôsobuje podľa
žalovaného jeho nezákonnosť. Námietka žalobcu k možnosti požiadať o úľavu alebo odpustenie sankcie
v súlade s § 157 Daňového poriadku je podľa žalovaného bezpredmetná, pretože uloženie predmetnej

pokuty nebránilo žalobcovi požiadať správcu dane o úľavu alebo odpustenie sankcie. Žalovaný poukázal
na ust. § 155 ods. 14 Daňového poriadku, podľa ktorého, ak bola novým právoplatným rozhodnutím
suma rozdielu dane alebo suma nároku podľa osobitných predpisov upravená, upraví sa alebo sa
zruší z úradnej moci pokuta uložená podľa odseku 1 písm. f); novým rozhodnutím o pokute sa
pôvodné rozhodnutie zrušuje. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn 31S/75/2020 zrušil rozhodnutie č.

100667939/2020 zo dňa 10.03.2020 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný podal dňa
16.06.2023 kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd SR, t.j. konanie vo veci rozdielu dane v sume
54 539,22 eur, na základe ktorého bola uložená pokuta, nie je ukončené. Z uvedených skutočností
podľa žalovaného vyplýva, že námietka žalobcu k návrhu na prerušenie konania podľa § 61 ods. 1
písm. b) Daňového poriadku je bezpredmetná. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správcu dane

dospel k záveru, že tento pri uložení pokuty postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku.

Správna žaloba3. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného. V správnej žalobe poukázal na to, že správca dane mu rozhodnutím
zo dňa 24.02.2023 uložil pokutu vo výške 7 725,10 eur, proti ktorému podal včas odvolanie (doplnené

dňa 15.05.2023), v ktorom o.i. argumentoval tým, že Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky č. 100667939/2020 zo dňa 10.03.2020, v nadväznosti na ktoré bola žalobcovi rozhodnutím
správcu dane uložená pokuta, bolo Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/75/2020 zo
dňa 19.04.2023 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) zrušené a vec bola vrátená žalovanému
na ďalšie konanie, pričom rozsudok po jeho doručení účastníkom konania nadobudne právoplatnosť.

Rozsudok krajského súdu bol žalobcovi doručený dňa 19.05.2023 a žalobca ho následne podaním zo
dňa 29.05.2023 doručil prvostupňovému orgánu verejnej správy do odvolacieho konania. Predmetný
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16.06.2023. Žalovaný rozhodnutie správcu dane o uložení
pokuty následne potvrdil rozhodnutím zo dňa 29.06.2023. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že uložením
pokuty vo výške 7 725,10 eur za správny delikt na úseku správy daní bol dotknutý na svojom vlastníckom
práve.Malzato,ženapadnutérozhodnutiebolovydanévrozporesozákonom,vychádzaznesprávneho

právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2016 Z.z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)], pred jeho vydaním došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o administratívnom konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
tým, že orgány verejnej správy nerešpektovali základné zásady trestného konania podľa Trestného
poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne konanie (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP) a rozhodnutie

žalovaného (a tiež rozhodnutie správcu dane) považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
a pre nezrozumiteľnosť (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP).

4. Žalobca v správnej žalobe predovšetkým namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného
pre nedostatočné odôvodnenie vo viacerých bodoch a sčasti aj za nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť. Tvrdil, že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s niektorými podstatnými
(zásadnými) a špecifickými odvolacími námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, resp. reagoval na ne
ibačistoformalisticky.Nepreskúmateľnosťrozhodnutiažalovanéhopodľažalobcuvystupujedopopredia
osobitne v spojení s nedostatočným odôvodnením už prvostupňového rozhodnutia správcu dane.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „NS

SR“) (s poukazom na niektoré rozhodnutia), vzťahujúcu sa na oblasť daňového konania vo vzťahu
k povinnosti odvolacieho orgánu v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní vysporiadať sa so všetkými
námietkami uvedenými v odvolaní. Táto povinnosť vyplýva aj z ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku,
v zmysle ktorého je povinnosťou tak prvostupňového orgánu verejnej správy, ako aj odvolacieho orgánu,
vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s návrhmi a námietkami daňového subjektu. K požiadavke

na odôvodňovanie rozhodnutí vo vzťahu k argumentom účastníkov žalobca poukázal na rozhodnutia
Ústavného súdu SR (ďalej aj „ústavný súd“) (Nálezy sp. zn. I. ÚS 290/2015 zo dňa 07.10.2015 a sp.
zn. I. ÚS 736/2016 zo dňa 05.12.2017). Mal za to, že ak účastník konania argumentuje názormi právnej
vedy alebo judikatúry, musí sa všeobecný súd s názormi uvedenými v týchto prameňoch argumentačne
vysporiadať, prípadne vysvetliť, prečo ich nepovažuje za relevantné pre danú vec (v tejto z súvislosti

poukázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 403/03 zo dňa 17.08.2023, ktorý je
aplikovateľný tiež na rozhodovanie orgánmi správy daní). S poukazom na Rozsudok NS SR sp. zn.
8Sžf 83/2014 zo dňa 30.11.2016 žalobca uviedol, že osobitne v oblasti správy daní NS SR uviedol,
že jednou zo základných zásad daňového konania je povinnosť správnych orgánov riadne odôvodniť
svoje rozhodnutie tak, aby účastník dostal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky skutkovo a právne

relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Tiež poukázal na Rozsudky NS SR sp. zn. 5Sžfk
38/2017 zo dňa 19.06.2019, ako aj sp. zn. 4Sžfk 19/2020 zo dňa 26.04.2022, sp. zn. 1Sžfk 6/2020 zo
dňa 23.02.2021 a sp. zn. 1Sžfk 5/2020 zo dňa 23.02.2021, v zmysle ktorých nie je úlohou správnych
orgánov odpovedať na každú námietku v odvolaní, avšak na otázku rozhodujúcu pre posúdenie veci je
nutné odpovedať. Žalobca následne v okolnostiach prejednávanej veci uviedol, že vo svojom rozsiahlom

odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane vzniesol viacero špecifických námietok, ktoré
od žalovaného vyžadovali špecifickú odpoveď, o.i. aj konkretizované námietky porušenia základných
zásad správneho trestania v danej veci a tiež námietky o neústavnosti mechanického výpočtu pokuty
vyplývajúceho z ust. § 155 ods. 1 písm. f) bod 1, § 155 ods. 2 a 5 Daňového poriadku, ktorý neumožňuje
pri stíhanom správnom delikte žiadnu individualizáciu skutku, ako aj námietku neústavnosti lehoty

na zánik zodpovednosti za správny delikt ustanovenej v § 155 ods. 12 písm. b) Daňového poriadku
a námietku, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.03.2020, na ktoré nadväzuje rozhodnutie o uložení
pokuty, bolo zrušené Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/75/2020 zo dňa 19.04.2023.
Žalobca však na tieto špecifické námietky zo strany žalovaného v napadnutom rozhodnutí relevantnúodpoveď nedostal. Rozsah vlastného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného považuje
žalobca za chabé čo do kvantity a kvality, je v zreteľnom nepomere k rozsahu a obsahu odvolania
žalobcu.

5. Žalobca v rámci námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného
i) v bode II. 1. správnej žaloby odcitoval text uvedený na str. 2 až 5 doplneného odvolania, v ktorom
poukázal na potrebu aplikácie základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku ako
aj zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť vo veciach správneho

trestania, citujúc niektoré časti z odôvodnení viacerých rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky týkajúcich sa uvedených zásad a náležitostí výroku rozhodnutí vo veciach správneho
trestania. Poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa 06.03.2008, podľa
ktorého výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením
miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné
k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Žalobca v odvolaní konštatoval, že výrok rozhodnutia

prvostupňového rozhodnutia neobsahuje vyššie uvedené náležitosti výroku, len prepis ust. § 154 ods. 1
písm. e) Daňového poriadku, bez uvedenia konkrétnych okolností skutku prejednávaného v danej veci
(nedá sa zistiť, kedy malo dôjsť k spáchaniu správneho deliktu, nie sú konkretizované ďalšie podstatné
znaky skutku - výška, v akej žalobca uviedol daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
2016 v daňovom priznaní a výška, v akej daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016

mal podľa správcu dane uviesť). Ani z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť niektoré podstatné
náležitosti popisu skutku, napr. kedy žalobca podal daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2016, t. j. čas spáchania správneho deliktu, ani kedy sa stalo Rozhodnutie
Daňového úradu Žilina č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019, vydané vo vyrubovacom konaní,
právoplatným. Uvedený dátum je pritom určujúci pre plynutie lehoty na uloženie pokuty za správny

delikt podľa § 155 ods. 12 písm. b) Daňového poriadku. Žalobca v správnej žalobe namietal, že k
podrobnej odvolacej argumentácii žalobcu o porušení základných zásad správneho trestania v dôsledku
nedostatočnosti výroku prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt, s poukazom
na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol nič,
okrem toho, že „námietky žalobcu ohľadom správneho trestania sú bezpredmetné, pretože v jeho

prípade sa nejedná o správne trestanie a ani o porušenie základných zásad správneho trestania“. Už
len samotný fakt, že žalovaný nechápe obsah a význam pojmu „správne trestanie“, by mal byť podľa
žalobcu postačujúcim dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného.
ii) v bode II. 2. správnej žaloby žalobca odcitoval text uvedený na str. 5 až 10 doplneného odvolania,
v ktorom poukázal na to, že jediný úkon správcu dane vo vzťahu k žalobcovi, pokiaľ ide o uloženie

pokuty za správny delikt, predstavovalo napadnuté rozhodnutie, nemal možnosť sa pred vydaním
tohto rozhodnutia oboznámiť s obvinením zo správneho deliktu, ani sa k nemu vyjadriť, či uplatniť
námietky alebo požiadať o nazretie do spisu, zo strany správcu dane nedošlo k žiadnemu oznámeniu
o začatí konania o uložení pokuty za správny delikt. Následne poukázal na čl. 6 ods. 1, 3 písm. a)
a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 7 ods. 5, čl.

152 ods. 4, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Vzhľadom na princípy vzťahujúce
sa na správne trestanie mal žalobca za to, že mal byť oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia
proti nemu a mal mať primeraný čas a možnosti na obhajobu. Poukázal na Rozsudok NS SR sp. zn
4Sžo 1/2012 zo dňa 20.03.2012, podľa ktorého doručenie oznámenia o začatí konania za správny
delikt je podstatnou súčasťou náležitého zistenia skutočného stavu veci v administratívnom konaní.

Subsidiárne poukázal aj na právne vety publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod R 19/2020 z Rozsudku NS SR sp. zn. 9Sžsk 122/2018 zo dňa 30.10. 2019, týkajúceho
sa aplikácie základných zásad správneho konania zakotvených v Správnom poriadku aj vo veciach
osobitných správnych konaní (v danom prípade zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia), v ktorých sa § 33 ods. 2 Správneho poriadku

neaplikuje. Obdobne Daňový poriadok vylučuje použitie Správneho poriadku na daňové konanie (§ 163
Daňového poriadku), avšak výslovne neustanovuje, že v konaní o uložení sankcie za správny delikt
podľa § 154 Daňového poriadku môže a má predstavovať jediný úkon správcu dane voči daňovému
subjektu vydanie rozhodnutia o uložení pokuty. Tým skôr, že Daňový poriadok neobsahuje žiadnu
vlastnú úpravu konania o správnom delikte. Podľa žalobcu je nutné na takéto konanie analogicky

aplikovať základné zásady správneho konania, osobitne základné zásady správneho trestania, t. j.
aj povinnosť orgánu verejnej správy ešte pred vydaním rozhodnutia o uložení sankcie oboznámiť
obvineného s povahou a dôvodom obvinenia, aby mohol využiť svoje práva. Konanie o správnom
delikte podľa § 154 Daňového poriadku je samostatné daňové konanie, a preto neobstojí poukazovaniena okolnosť, že vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt predchádzalo vyrubovacie
konanie, resp. daňová kontrola. Súčasťou vyrubovacieho konania v predmetnej veci nebolo konanie
o uložení pokuty za správny delikt. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na § 58 ods. 3 Daňového

poriadku a mal za to, že sa javí ako absurdné, aby bolo konanie o uložení sankcie za správny delikt
podľa § 154 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku začaté až dňom doručenia samotného rozhodnutia
o uložení pokuty za správny delikt žalobcovi. Ďalej uviedol, že z ustanovenia § 157 Daňového
poriadku vyplýva, že žalobca je oprávnený v zákonom ustanovených prípadoch požiadať o odpustenie
sankcie alebo o povolenie úľavy zo sankcie. Ak by sa akceptovalo, že správca dane môže v nadväznosti

na právoplatné skončenie vyrubovacieho konania bez ďalšieho vydať rozhodnutie o uložení pokuty
za správny delikt, daňový subjekt, ktorý by mal záujem o odpustenie pokuty alebo povolenie úľavy
z pokuty, by musel proti takémuto rozhodnutiu podať odvolanie, aj keby inak uznával, že sa správneho
deliktu dopustil a že pokuta zaň bola uložená v zákonnej výške. Aj v nadväznosti na právo žalobcu žiadať
odpustenie sankcie alebo povolenie úľavy zo sankcie je podľa žalobcu treba vidieť povinnosť správcu
dane ešte pred vydaním rozhodnutia o uložení pokuty oboznámiť žalobcu s tým, že mu určitý správny

delikt kladie za vinu a umožniť mu sa k veci vyjadriť aj s prípadným podaním žiadosti o odpustenie
sankcie alebo povolenie úľavy zo sankcie. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že uloženie pokuty
za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) v spojení s § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 Daňového
poriadku je obligatórne. Uvedená povinnosť podľa žalobcu vyplýva i z § 63 ods. 5 Daňového poriadku
zakotvujúceho povinné obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, podľa ktorého je

povinnosťou správcu dane v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať s návrhmi a námietkami daňového
subjektu. Žalobca v správnej žalobe namietal, že k uvedenej podrobnej odvolacej argumentácii žalobcu
o porušení základných zásad správneho trestania i k porušeniu Dohovoru tým, že jediný úkon správcu
dane vo vzťahu k žalobcovi predstavovalo rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt a že žalobca
sa pred jeho vydaním nemal možnosť oboznámiť s obvinením ani sa k nemu vyjadriť, žalovaný

v napadnutom rozhodnutí neuviedol nič konkrétne, uviedol len že námietky žalobcu „ohľadom správneho
trestania sú bezpredmetné, pretože v jeho prípade sa nejedná o správne trestanie a ani porušenie
základných zásad správneho trestania.“ V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2015 i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo veci Wagner and J.M.W.L. proti Luxembursku z 28.06.2007 o sťažnosti č. 76240/01, z ktorého

vyplýva, že „argumenty týkajúce sa práv a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd sú veľmi významné argumenty, ktoré vnútroštátne súdy nesmú opomenúť a musia
sa s nimi vyrovnať“, čo sa však zo strany žalovaného v napadnutom rozhodnutí nestalo.
iii)vbodeII.C.správnejžalobyodcitovaltextuvedenývposlednomodsekustr.10doplnenéhoodvolania,
v ktorom s poukazom na § 63 ods. 5 Daňového poriadku namietal, že správca dane nedostatočne

vysvetlil výpočet uloženej pokuty a ani v odôvodnení rozhodnutia sa neuvádza, či Rozhodnutie
Daňového úradu Žilina č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019 o vyrubení rozdielu dane nadobudlo
právoplatnosť a kedy sa tak stalo, keďže z § 154 ods. 1 písm. e) a § 155 ods. 1 písm. f) bod 1
Daňového poriadku je zrejmé, že pokutu možno uložiť až po právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo
vyrubovacom konaní. Žalobca v správnej žalobe namietal, že k týmto námietkam žalovaný v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol len, že „predmetné rozhodnutie z vyrubovacieho konania nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.03.2020“, čím však nereagoval na podstatu žalobcovej argumentácie. V tejto
súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo142/2009 zo dňa 17.08.2010, podľa
ktorého „ani zo zásady dvojinštančnosti správneho konania sa nedá vyvodiť oprávnenie odvolacieho
orgánu, aby v odvolacom konaní naprával nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia“.

Vada výroku i odôvodnenia rozhodnutia správcu dane spočívajúca v absencii uvedenia dátumu
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správcu dane zo dňa 10.10.2019 ako dňa, od ktorého začala
plynúť lehota na zánik zodpovednosti za správny delikt podľa § 155 ods. 12 písm. b) Daňového
poriadku, nemohla byť podľa žalobcu zákonným spôsobom napravená rozhodnutím žalovaného, ktoré
rozhodnutie správcu dane potvrdilo.

iv) v bode II. D. správnej žaloby odcitoval text uvedený na str. 11 až 17 doplneného odvolania, v ktorom
žalobca namietal protiústavnosť ust. § 155 ods. 1 písm. f) bodu 1, § 155 ods. 2 a § 155 ods. 5
Daňového poriadku, podľa, ktorých bola určená výška pokuty, nakoľko zákon v prípade uvedeného
správneho deliktu neumožňuje nijako zohľadniť pri určení výšky pokuty individuálne okolnosti veci,
ale zakotvuje mechanicky paušálny výpočet pokuty. Taktiež namietal protiústavnosť ust. § 155 ods. 12

písm. b) Daňového poriadku,, keďže pri správnych deliktoch podľa § 154 ods. 1 písm. e) až h)
Daňového poriadku nezakotvuje začatie plynutia lehoty na zánik zodpovednosti za správny delikt
v závislosti od toho, kedy k správnemu deliktu došlo, ale odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia správcu dane vydaného vo vyrubovacom konaní. Zásada individualizácie trestu je pritomjednou z kľúčových zásad trestania (trestného práva), pričom táto sa analogicky vzťahuje aj na oblasť
správneho (administratívneho) trestania. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR
sp. zn PL. ÚS 106/2021 zo dňa 28.11.2012, v ktorom bol vyslovený nesúlad slov uvedených v §

41 ods. 2 Trestného zákona s čl.1 Ústavy Slovenskej republiky. V okolnostiach prejednávanej veci
žalobca v odvolaní špecifikoval konkrétne skutkové okolnosti, ktoré žiadal v odvolacom konaní zohľadniť
v rámci zásady individualizácie sankcie za správny delikt. Za najpodstatnejšiu okolnosť žalobca
považoval to, že v skutočnosti sa žalobca správneho deliktu postihovaného napadnutým rozhodnutím
vôbec nedopustil, keďže Rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019

bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 100667939/2020 zo dňa 10.03.2020
a nadobudlo právoplatnosť výlučne v spojení s uvedeným rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR. Proti
tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Žiline správnu žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté
Rozsudkom sp. zn. 31S 75/2020 zo dňa 19.04.2023 tak, že krajský súd predmetné Rozhodnutie
Finančného riaditeľstva SR č. 100667939/2020 zo dňa 10.03.2020 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Hoci predmetný rozsudok krajského súdu nebol (v čase podania odvolania) žalobcovi doručený,

nadobudne právoplatnosť jeho doručením účastníkom konania, rozhodnutie Finančného riaditeľstva zo
dňa 10.03.2020 bude teda zrušené a zároveň rozhodnutie Daňového úradu Žilina zo dňa 10.10.2019,
ktoré bolo týmto rozhodnutím potvrdené, prestane byť právoplatným, a teda bude vylúčené na jeho
základe ukladať pokutu podľa § 155 ods. 1 písm. e) a § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 Daňového
poriadku. Vzhľadom na uvedené žalobca v odvolaní navrhol, aby bolo konanie o uložení pokuty

za správny delikt, resp. odvolacie konanie, prerušené podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku
do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu. Zároveň zdôraznil, že od spáchania údajného
správneho deliktu uplynulo zhruba šesť rokov, pričom aj v komparácii s úpravou lehoty na zánik
zodpovednosti za iné správne delikty na úseku správy daní upravenej v § 155 ods. 12 písm. a) Daňového
poriadku, považuje žalobca za zjavne neprimerané vyvodzovať administratívnu zodpovednosť po takom

dlhom čase od údajného spáchania správneho deliktu. V tejto súvislosti ako ústavno - nekonformné
nemôže podľa žalobcu obstáť ani ust. § 155 ods. 12 písm. b) Daňového poriadku. Žalobca v
správnej žalobe namietal, že k podrobnej odvolacej argumentácii žalobcu (namietajúcej rozpor vyššie
citovaných ustanovení Daňového poriadku s Ústavou SR a s Dohovorom týkajúcej sa nezohľadnenia
individuálnych okolností veci pri uložení výšky pokuty) žalovaný vo svojom rozhodnutí neuviedol nič

(okrem konštatovania, že „výpočet pokuty bol v súlade s cit. ustanoveniami Daňového poriadku a iný
výpočet ako mechanický v danom prípade nie je ani možný“). Bez adekvátnej odozvy zo strany
žalovaného zostal v odôvodnení jeho rozhodnutia aj poukaz žalobcu na výsledok správneho súdneho
konania vedeného pred Krajským súdom v Žiline a ním vydaný rozsudok, keď žalovaný len uviedol,
že „Finančné riaditeľstvo SR podalo dňa 16.06.2023 kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd.“

Žalovaný sa vecne a preskúmateľne nevysporiadal ani s návrhom žalobcu na prerušenie konania.
Žalobca v súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného uzavrel,
že žalobca mal právo dostať odpoveď na svoje špecifické argumenty a poukázal pritom na Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 111/2018 z dňa 20.06.2019).

6. Žalobca v bode III. správnej žaloby namietal podstatné vady rozhodnutia orgánov
verejnej správy spočívajúce v porušení základných zásad správneho trestania, ktoré žalovaný
napriek výslovným odvolacím námietkam žalobcu ponechal bez nápravy i bez primeranej odpovede.
Prvé zásadné porušenie základných zásad správneho trestania podľa žalobcu v tomto prípade
spočíva v nedostatočnom vymedzení skutku, ktorým bola porušená právna povinnosť, vo výroku

rozhodnutia správcu dane potvrdeného žalovaným. V rámci tejto námietky žalobca doslovne zopakoval
argumentáciu uvedenú v podanom odvolaní (na str. 2 až 5 doplneného odvolania), odcitovanú v
bode II.1. správnej žaloby a uvedenú v ods. 5. i) odôvodnenia tohto rozsudku, pričom namietal,
že výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu
jeho spáchania, poprípade i evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby tento skutok

nemohol byť zamenený s iným. Vady výroku rozhodnutia o správnom delikte nie je možné podľa
žalobcu zhojiť tak, že orgán verejnej správy uvedie absentujúce náležitosti výroku až v odôvodnení,
čo vyplýva z ustálenej judikatúry NS SR a v danej veci navyše z odôvodnenia rozhodnutia správcu
dane, ale ani z rozhodnutia žalovaného, nie je možné zistiť niektoré podstatné náležitosti popisu
skutku stíhaného ako správny delikt, napr. kedy žalobca podal daňové priznanie k dani z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016, čiže čas spáchania správneho deliktu. V odôvodnení
rozhodnutia správcu dane sa neuvádza ani to, kedy sa stalo Rozhodnutie Daňového úradu Žilina č.
102334401/2019 zo dňa 10.10.2019, vydané vo vyrubovacom konaní, právoplatným, pričom tento údaj
uviedol až žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, čo je neprípustné. Žalovaný uvedenénedostatky výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, ktoré potvrdil, aproboval, čím zaťažil svoje
rozhodnutie porušením základných zásad správneho trestania v ich procesnej časti, čo je podľa žalobcu
zároveň vadou podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP a tiež vadou nezrozumiteľnosti rozhodnutia podľa § 191

ods. 1 písm. d) SSP.

7. Žalobca v bode IV. správnej žaloby namietal, že k porušeniu základných zásad správneho
trestania, aj základných zásad výkonu verejnej správy ako takej a osobitne správy daní, došlo zo strany
správcu dane aj tým, že jediný úkon správcu dane vo vzťahu k žalobcovi, pokiaľ ide o uloženie

pokuty za správny delikt, predstavovalo vydanie a doručenie rozhodnutia o uložení pokuty; žalobca
ako obvinený zo spáchania správneho deliktu nemal správcom dane vytvorenú možnosť pred vydaním
rozhodnutia o uložení pokuty sa oboznámiť s tým, že je mu kladený za vinu určitý správny delikt
a akokoľvek sa vyjadriť k obvineniu zo správneho deliktu, vrátane možnosti uplatniť svoje návrhy,
námietky, žiadosti či nazerať do spisu. Žalobca sa o tom, že správca dane voči nemu vedie konanie
o uložení pokuty za správny delikt, dozvedel až doručením prvostupňového rozhodnutia. K žiadnemu

oznámeniuozačatíkonaniaouloženípokutyzasprávnydeliktzostranysprávcudanenedošlo.Uvedené
porušenie má podľa žalobcu za následok vadu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. V rámci tejto námietky
žalobca doslovne zopakoval argumentáciu uvedenú v podanom odvolaní, odcitovanú v bode II. 2.
správnej žaloby a uvedenú v ods. 5. ii) odôvodnenia tohto rozsudku.

8. Žalobca v bode V. správnej žaloby v rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia veci
namietal protiústavnosť ust. § 155 ods. 1 písm. f) bodu 1, § 155 ods. 2, § 155 ods. 5 a § 155
ods. 12 písm. b) Daňového poriadku, pričom doslovne zopakoval argumentáciu uvedenú v podanom
odvolaní, ako aj v bode II. D. správnej žaloby a v ods. 5. iv) odôvodnenia tohto rozsudku s tým, že
právna úprava citovaných ustanovení Daňového poriadku je v rozpore so zásadou individualizácie

postihu (sankcie) za správny delikt, ktorá ma ústavnoprávny charakter a relevanciu a uvedené
ustanovenia žalobca považuje za rozporné s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Rozhodnutie o uložení
sankcie za správny delikt na základe ustanovenia právneho predpisu, ktoré je v rozpore s právnymi
predpismi vyššej právnej sily, má podľa žalobcu za následok nesprávne právne posúdenie veci

(§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Žalobca vo svojej argumentácii akcentoval, že zásada individualizácie
trestu je jednou z kľúčových zásad trestania (trestného práva), pričom táto sa analogicky vzťahuje
aj na oblasť správneho (administratívneho) trestania a poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu
SR vo veciach správneho trestania, ako aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS106/2021 zo
dňa 28.11.2012. Uviedol, že to, že aj pri správnom trestaní treba vždy vychádzať z individualizácie

páchateľa, skutku i individualizácie trestu, judikoval napr. Najvyšší správny súd Českej republiky v
Rozsudku sp. zn. 5As 14/2015 zo dňa 15.05.2015 a z Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 147/2019 zo dňa 11.12.2019 vyplýva, že správne trestanie je založené na individualizácii sankcie
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu. S poukazom na argumentáciu uvedenú v bode II.D. správnej
žaloby a na ním označené konkrétne skutkové okolnosti, na ktoré prvostupňový orgán verejnej správy

neprihliadol a žalovaný sa napriek odvolacím námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní k týmto v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevyjadril, žalobca žiadal v správnom súdnom konaní zohľadniť
najmä skutočnosť, že sa v skutočnosti správneho deliktu postihovaného napadnutým rozhodnutím
vôbec nedopustil. Opakovane poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn.
31S/75/2020 zo dňa 19.04.2023 zrušil Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 100667939/2020

zo dňa 10.03.2020, výlučne s ktorým nadobudlo právoplatnosť Rozhodnutie Daňového úradu Žilina
č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019 o vyrubení rozdielu dane na dani z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie roku 2016, a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok bol žalovanému
doručený dňa 19.05.2023 a nadobudol právoplatnosť dňa 16.06.2023, avšak žalovaný aj tak dňa 29.
júna 2023 vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým potvrdil uloženie pokuty žalobcovi. Podľa žalobcu tak

zo strany žalovaného dochádza k zneužívajúcemu a šikanóznemu výkonu štátnej moci proti žalobcovi
s cieľom poškodiť žalobcu. Bez ohľadu na podanie kasačnej sťažnosti žalovaným proti predmetnému
rozsudkukrajskéhosúduzodňa19.04.2023jetentorozsudokod16.06.2023ajnaďalejstáleprávoplatný
a právoplatným bol aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Podanie kasačnej sťažnosti vo
finančných veciach nespôsobuje, že by rozsudok správneho súdu prestal byť právoplatným alebo

že by nenadobudol právoplatnosť. Nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline
bolo Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 10.03.2020 právoplatne zrušené, teda zároveň
Rozhodnutie Daňového úradu Žilina zo dňa 10.10.2019, ktoré bolo týmto rozhodnutím potvrdené,
prestalo byť právoplatným, takže minimálne od 16.06.2023 je vylúčené na základe RozhodnutiaDaňového úradu Žilina č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019 ukladať pokutu podľa § 155 ods. 1
písm. e) a § 155 ods. 1 písm. f) bodu 1 Daňového poriadku. Na uvedenom podľa žalobcu nemení nič
ani odkladný účinok kasačnej sťažnosti vo finančných veciach podľa § 446 ods. 2 písm. a) SSP, odkladný

účinok kasačnej sťažnosti spôsobuje len pozastavenie účinkov napadnutého rozhodnutia správneho
súdu do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti (§ 447 ods. 2 SSP), avšak nie
stratu jeho právoplatnosti. Ak by sa aj podanej kasačnej sťažnosti priznal vplyv na toto konanie, žalovaný
mal podľa žalobcu prerušiť konanie o uložení pokuty do právoplatného skončenia konania o kasačnej
sťažnosti žalovaného, pričom prerušenie konania žalobca v odvolaní výslovne navrhoval. Žalobca

opakovane zdôraznil, že od spáchania údajného správneho deliktu do právoplatného uloženia pokuty
zaň uplynulo vyše 6 rokov a s poukazom na § 155 ods. 12 písm. a) Daňového poriadku, ako aj vzhľadom
na to, že v danej veci ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, žalobca považuje
za zjavne neprimerané vyvodzovať administratívnu zodpovednosť po takom dlhom čase od času,
keď mal byť údajne správny delikt spáchaný, a to navyše v čase, keď už bolo pôvodné rozhodnutie vo
vyrubovacom konaní, na ktoré nadväzuje rozhodnutie o uložení pokuty, súdom právoplatne zrušené.

Z uvedených dôvodov dospel žalobca k záveru o nesúlade ustanovení § 155 ods. 1 písm. f) bod 1, § 155
ods. 2, § 155 ods. 5 a § 155 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre rozpor
so zásadou individualizácie sankcie za správny delikt, čo spôsobuje zároveň nesúlad označených
ustanovenísčl.46ods.1ÚstavySRačl.6ods.1Dohovoru.Správnysúdzároveňsámnemôževdanom
prípade plniť svoju plnú jurisdikciu (a uplatniť sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP), keďže zákonný

mechanizmus výpočtu pokuty je daný vopred a bez ohľadu na okolnosti daného prípadu.

9. Žalobca tvrdil, že uložením pokuty za správny delikt podľa namietaných ustanovení Daňového
poriadku sa priamo negatívne zasahuje do vlastníckeho práva daňového subjektu podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy SR a jeho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru, pri tomto zásahu však nie sú zachované garancie spravodlivého procesu v časti týkajúcej
sa ústavnoprávnej požiadavky na individualizáciu sankcie za správny delikt, sporné ustanovenia nie sú
teda podľa žalobcu v súlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
Žalobca preto navrhol, aby správny súd konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP prerušil a podal návrh
Ústavnému súdu SR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR o súlade ustanovení

§ 155 ods. 1 písm. f) bodu 1, § 155 ods. 2, § 155 ods. 5 a § 155 ods. 12 písm. b) Daňového poriadku
s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru.

10. Žalobca v správnej žalobe vo veci samej navrhol, aby správny súd rozhodnutie žalovaného i

rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Vyjadrenia žalovaného

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto zamietnuť ako neopodstatnenú.
Poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím zo dňa 29.06.2023 potvrdil rozhodnutie správcu dane
zo dňa 24.02.2023 o uložení pokuty žalobcovi podľa § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 Daňového poriadku
za uvedenie dane v daňovom priznaní dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
2016 nižšej ako daň, ktorú mal uviesť. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo zo správneho

právneho posúdenia veci, skutkový stav, ktorý žalovaný vzal za základ napadnutého rozhodnutia,
vychádzal z administratívneho spisu predloženého k odvolaniu a že rozhodnutie žalovaného je vecne
správne, zákonné, zrozumiteľné, jasné a žalovaný neukrátil žalobcu na jeho právach a právom
chránených záujmoch. Poukázal na vykonanú daňovú kontrolu u žalobcu, na základe výsledkov
ktorej i vyrubovacieho konania bolo vydané rozhodnutie správcu dane č. 102334401/2019 zo dňa

10.10.2019, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 54 539,22 eur na dani z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2016. Uvedené rozhodnutie správcu dane žalovaný
v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100667939/2020 zo dňa 12.03.2020 potvrdil, čím nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.03.2020. Krajský súd v Žiline Rozsudkom zo dňa19.04.2023 sp. zn. 31S/75/2020
zrušil druhostupňové rozhodnutie č. 100667939/2020 zo dňa 10.03.2020 a vec vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Finančné riaditeľstvo SR podalo dňa 16.06.2023 kasačnú sťažnosť na Najvyšší
správny súd, pričom konanie vo veci kasačnej sťažnosti ešte nie je ukončené. Žalovaný vo vyjadrení
uviedol, že žalobca v správnej žalobe namieta tie isté skutočnosti ako v odvolaní, pričom mal
za to, že s námietkami žalobcu sa dostatočne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, v ktoromnámietky žalobcu ohľadne správneho trestania považoval za bezpredmetné, pretože v tomto prípade
sa podľa neho nejedná o správne trestanie, ani o porušenie základných zásad správneho trestania.
Správca dane konal vo veci uloženia pokuty. Námietku žalobcu k návrhu na prerušenie konania

podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku považoval za bezpredmetnú, a to s poukazom
na § 155 ods. 14 Daňového poriadku. Taktiež námietku, že žalovaný odignoroval fakt, že už v čase
vydania napadnutého rozhodnutia žalobu bol rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/75/2020
právoplatný, považoval za bezpredmetnú, pretože táto skutočnosť podľa neho nemá vplyv na uloženie
pokuty - jej uloženie sa neodvíja od právoplatnosti rozsudku krajského súdu. Uviedol, že žalovaný

podal dňa 16.06.2023 kasačnú sťažnosť, pretože s rozsudkom Krajského súdu v Žiline nesúhlasil
a z toho vyplýva, že konanie ešte nie je ukončené, prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol vyrubený
rozdiel dane je právoplatné a žalobou na napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s Daňovým
poriadkom. Za bezpredmetnú považoval tiež námietku žalobcu súvisiacu so zásadou individualizácie
sankcie za správny delikt, pretože § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 Daňového poriadku striktne stanovuje
postup správcu dane pri výpočte pokuty za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) Daňového

poriadku. Zhodne ako v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca dane nemá zákonom stanovenú
možnosť, aby pri uložení pokuty zohľadnil individuálne okolnosti pri výpočte výšky pokuty, tento
je presne stanovený v §155 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, čo znamená, že aj námietky
o neprimeranej a premrštenej výške pokuty sú neopodstatnené. K absencii právoplatnosti rozhodnutia
č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019 v rozhodnutí správcu dane uviedol, že túto námietku považoval

za dôvodnú, avšak podľa žalovaného to nespôsobuje nezákonnosť, pretože nie je možné spochybniť
fakt, že správca dane uložil pokutu na základe právoplatného rozhodnutia, čo mal žalovaný preukázané
z predloženého administratívneho spisu. K námietke týkajúcej sa žiadosti o úľavu alebo odpustenie
sankcie žalovaný uviedol, že táto žiadosť sa podáva správcovi dane. Žalovaný poukázal na odôvodnenie
svojho rozhodnutia, v ktorom uviedol, že námietka žalobcu ohľadne výroku i odôvodnenia rozhodnutia

správcu dane o uložení pokuty je bezpredmetná, pretože výrok rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti
podľa § 63 Daňového v poriadku a vo výroku sú presne uvedené zákonné ustanovenia, na základe
ktorých správca dane rozhodol, ako aj suma, ktorú je žalobca povinný zaplatiť. Odôvodnenie správcu
dane vychádza zo zistených skutočností a obsahuje ustanovenia, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Rozhodnutie žalovaného tiež považuje za preskúmateľné a zrozumiteľné, pretože z neho vyplýva

jednoznačná skutočnosť, ktorá nastala pre uloženie pokuty, a to vyrubenie rozdielu dane z príjmov
právnickej osoby v sume 54 539,22 eur. Predmetné rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.03.2020. Po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia bol správca dane povinný
uložiť pokutu, a to najneskôr do piatich rokov od konca roka, v ktorom nadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie správcu dane, ak sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. e)

Daňovéhoporiadku.Námietkunezrozumiteľnostiazmätočnostipovažovalzaneopodstatnenú.Žalovaný
navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

12. Žalovaný vo vyjadrení doručenom správnemu súdu dňa 23.05.2025 uviedol, že Finančné
riaditeľstvo SR Banská Bystrica Rozhodnutím č. 103508397/2024 zo dňa 09.12.2024 rozhodnutie

Daňového úradu Žilina č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019 (ktorým správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016 vo výške 54 539,32 eur, pozn.
správneho súdu), zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie správcovi dane. Predmetné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.12.2024. Žalovaný uviedol, že správca
dane v danej veci ešte nerozhodol. V prílohe vyjadrenia žalovaný správnemu súdu doručil rozhodnutie

žalovaného zo dňa 09.12.2024.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

13. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z.

Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa §
13 ods. 3 SSP po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu preskúmal v rozsahu
uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) a v súlade s § 195 SSP rozhodnutie žalovaného
v spojení rozhodnutím správcu dane a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správny súd
vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Žalobca ani žalovaný nežiadali o prejednanie veci na

pojednávaní a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Rozsudok bol dňa
29.05.2025 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia
rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené od 20. 01.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).14. Predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo
potvrdenérozhodnutiesprávcudaneouloženípokutyžalobcovivzmysle§155ods.1písm.f)Daňového

poriadku za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku – uvedenie (v daňovom
priznaní) dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016 nižšej ako daň, ktorú mal uviesť,
t.j. rozhodnutie vo veci správneho trestania.

15. Podľa § 2 ods. 1,2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

16. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú
na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a
iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a
rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

(2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o
b) správnych žalobách vo veciach správneho trestania.

17. Podľa §135ods.1SSPnarozhodnutiesprávnehosúdujerozhodujúcistavvčasevyhláseniaalebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

18. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté
rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

19. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.
(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

20. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo

opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na

správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e)ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.

21. Podľa § 3 ods. 1, 2 Daňového poriadku v znení účinnom pre toto konanie (ďalej len „Daňový
poriadok“) (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia
sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb.

(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami
a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon.
Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť jubezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
určeniu a vyrubeniu dane.

22. Podľa § 63 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 9 Daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa
tohto zákona, ak tento zákon nemá ustanovuje inak.
(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti
ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný

predpis neustanovuje inak.
(3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy1) neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b) číslo a dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa

rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu;33) ak ide o
zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú
právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto

právnickú osobu,
d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o
náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý
má byť suma zaplatená,

e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie
odkladného účinku,
f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej
pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a
odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.20aa)

(4) Lehota plnenia podľa odseku 3 písm. d) je 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia,
ak tento zákon alebo osobitný predpis1) neustanovuje inak.
(5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa

rozhodovalo.
(9) Doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať odvolanie, je právoplatné.

23. Podľa § 154 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku v znení účinnom pre toto konanie (ďalej len „Daňový
poriadok“) správneho deliktu sa dopustí ten, kto uvedie v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom

priznaní daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v daňovom priznaní uviesť.

24. Podľa § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 Daňového poriadku správca dane uloží pokutu vo
výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ročne zo sumy o ktorú
správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom

priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatenú podľa osobitných predpisov
bez podania daňového priznania, za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) a f).

25. Podľa § 155 ods. 2 Daňového poriadku pokuta podľa odseku 1 písm. f) až h) sa počíta za každý
deň odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na podanie daňového priznania alebo po dni

splatnosti dane až do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo do uplynutia lehoty uvedenej
v § 16 ods. 9 na podanie dodatočného daňového priznania po spísaní zápisnice o začatí daňovej
kontroly, doručení oznámenia o daňovej kontrole, doručení oznámenia o rozšírení daňovej kontroly
na iné zdaňovacie obdobie alebo po doručení oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň, alebo
do dňa doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok nie menej ako 1 % z vyrubenej sumy

najviac však vo výške vyrubenej sumy.26. Podľa § 155 ods. 5 prvá veta Daňového poriadku, ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky v prípadoch podľa odseku 1 písm. f) nedosiahne 10%, pokuta sa uloží vo
výške 10 % ročne zo sumy podľa odseku 1 písm. f).

27. Podľa § 155 ods. 12 písm. b) Daňového poriadku pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov
od konca roka, v ktorom nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správcu dane, ak sa daňový subjekt
dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. e) až h).

28. Podľa § 155 ods. 13 Daňového poriadku, ak bola novým právoplatným rozhodnutím suma rozdielu
dane alebo suma nároku podľa osobitných predpisov upravená, upraví sa alebo sa zruší z úradnej moci
pokuta uložená podľa odseku 1 písm. f); novým rozhodnutím o pokute sa pôvodné rozhodnutie zrušuje.

29. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a postup,
ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti

uplatnenými v správnej žalobe a ustanovením § 195 SSP, keďže ide o správnu žalobu vo veciach
správneho trestania. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie
rozsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak
rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v správnej žalobe uplatnené, pričom žalobca môže
správnu žalobu rozšíriť alebo doplniť o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote

ustanovenej na podanie žaloby. Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých
musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky
rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Výnimkou z tejto
zásady je správna žaloba vo veciach správneho trestania, kde v zmysle § 195 SSP správny súd nie
je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e) cit. ustanovenia.

Správny súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza
zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané
orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

30. Procesný postup vyvodzovania administratívno-právnej zodpovednosti za porušenie daňovo -

právnych noriem je upravený v Daňovom poriadku. Daňový poriadok v § 154 upravuje skutkové podstaty
správnych deliktov a ustanovuje, kto a v akom prípade sa dopustí správneho deliktu, pričom v ust. § 155
cit. zákona sú uvedené sankcie (pokuty), ktoré správca dane uloží (t.j. je povinný uložiť) za správny
delikt. V preskúmavanom prípade správca dane (ako prvostupňový orgán verejnej správy) vydal dňa
24.02.2023 rozhodnutie č. 100669148/2023, ktorým žalobcovi postupom podľa § 155 ods. 1 písm. f) bod

1 Daňového poriadku uložil pokutu vo výške 7 725,10 eur za správny delikt podľa § 155 ods. 1 písm. e)
Daňového poriadku, skutková podstata ktorého spočívala v tom, že žalobca uviedol v daňovom priznaní
daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal skutočne zaplatiť. Správca dane žalobcovi uložil pokutu na tom
základe, že u žalobcu bola vykonaná daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2016, ktorou bol zistený rozdiel dane v sume 54 539,22 eur a tento rozdiel dane bol žalobcovi

vyrubený rozhodnutím správcu dane č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019. Predmetné rozhodnutie
správcu dane bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 10066799/2020 zo dňa
10.03.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2020. Pokuta je v Daňovom poriadku upravená
v jeho piatej časti označenej ako „Zodpovednosť za porušenie povinností“ ako jedna zo sankcií (ďalšou
sankciou je úrok z omeškania), pričom z ust. § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 Daňového poriadku vyplýva,

že pokutu správca dane uloží za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku.
Daňový poriadok v ust. § 155 upravuje výpočet výšky pokuty, ktorú je správca dane povinný uložiť,
ak zistil, že bola naplnená niektorá zo skutkových podstát správneho deliktu vymenovaných v ust.
§ 154 ods. 1, pričom upravuje dva spôsoby výpočtu pokuty: 1/ rozpätím od minimálnej výšky pokuty
po maximálnu výšku pokuty a 2/ násobkom trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej

banky a sumou, ktorá sa odlišovala od sumy, ktorá mala byť zaplatená alebo uplatnená (uvedená
v daňovom priznaní) za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Správca
dane v takomto prípade teda uloží pokutu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky ročne zo sumy, o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom
konaní daň uvedenú v daňovom priznaní. Citované ust. § 155 Daňového poriadku je formulované

tak, že správca dane je túto sankciu (vo forme pokuty) povinný uložiť za správny delikt, ktorého sa
žalobca dopustil tým, že žalobca v daňovom priznaní uviedol daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v
daňovom priznaní uviesť. Povinnosť daňového subjektu (žalobcu) zaplatiť pokutu nevzniká automaticky
momentom porušenia povinnosti, resp. momentom spáchania správneho deliktu alebo jeho zisteniasprávcom dane, teda bez toho, aby správca dane vydal o tom rozhodnutie. Povinnosť zaplatiť pokutu
vznikne daňovému subjektu (žalobcovi) až v prípade, keď správca dane túto pokutu uloží rozhodnutím
(určí výšku pokuty a jej splatnosť) a jeho rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, a to s poukazom na § 63

ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje
inak. V preskúmavanom prípade správca dane vydal rozhodnutie o uložení pokuty č. 100669148/2023
dňa 24.02.2023, proti ktorému žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
101633449/2023 zo dňa 29.06.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.07.2023.

31. Žalobca v správnej žalobe predovšetkým namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného
pre nedostatočné odôvodnenie a pre nezrozumiteľnosť z dôvodu, že žalovaný sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia s niektorými podstatnými a špecifickými odvolacími námietkami vôbec nevysporiadal, resp.
na niektoré reagoval len formalisticky. V rámci tejto námietky namietal, že žalovaný sa nevysporiadal
s podstatnou odvolacou námietkou porušenia zásad trestného konania a zásad ukladania trestov,

ktoré je potrebné aplikovať vo veciach správneho trestania, pričom konkrétne namietal nedostatočnosť
výroku rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt s prihliadnutím na závery žalobcom označených
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa náležitostí výroku rozhodnutí orgánov verejnej správy vo
veciachsprávnehotrestania(viďargumentáciauvedenávbode5.i)tohtorozsudku),akoajneoznámenie
začatia konania vo veci uloženia pokuty za správny delikt, t.j. neoboznámenie žalobcu s obvinením

zosprávnehodeliktu(viďargumentáciauvedenávbode5.ii)tohtorozsudku).Uvedenánámietkažalobcu
je dôvodná, pretože konštatovanie žalovaného, že „sa nejedná o správne trestanie a ani o porušenie
zásad správneho trestania“ nepostačuje na to, aby správny súd mohol konštatovať, že žalovaný
sa dostatočne s touto odvolacou námietkou žalobcu vysporiadal. Pre úplnosť správny súd uvádza,
že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu SR i ESĽP je nepochybné,

že v preskúmavanej veci týkajúcej sa uloženia sankcie (pokuty) za správny delikt sa jedná o správne
trestanie. Je pritom potrebné zdôrazniť, že zaručenie práva na spravodlivý proces v činnosti orgánov
verejnejsprávy,predovšetkýmvrámcisprávnehotrestania,jeveľmidôležité.Podľačl.6ods.1Dohovoru
právo na spravodlivý proces sa vzťahuje na rozhodovanie o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je
subjekt obvinený. Trestná vec v chápaní Dohovoru pod vplyvom judikatúry ESĽP nemusí zohľadňovať

význam tohto pojmu v národnej legislatíve. ESĽP v prípade Engel a ost. v. the Netherlands skonštatoval,
že členské štáty sa v rámci svojho národného práva môžu rozhodnúť, že určitá vec je trestnou,
disciplinárnu alebo administratívnou, pričom takéto rozlišovanie nie je v rozpore s Dohovorom. V tomto
prípade ESĽP vymedzil kritériá pre rozhodnutie, či ide o vec trestnú v chápaní čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
pričom pre tieto účely sú rozhodujúce štyri kritériá: 1. Vymedzenie v domácom práve, 2. Povaha

deliktu, 3. Účel sankcie, 4. Povaha a prísnosť sankcie. Správne delikty právnických osôb postihované
bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť), ako je tomu v tomto prípade, sú samostatnou
kategóriou správnych deliktov. Povaha sankcie v prípade takýchto deliktov je represívna (najmä pokuta),
t.j. má represívnu povahu za účelom odstrašenia ďalšieho spáchania takéhoto deliktu. Závažnosť
sankcie môže byť pritom rôzna, od nízkych pokút až po niekoľkomiliónové pokuty. Už samotné kritérium

povahy sankcie dáva odôvodnenie záveru, že ide o trestnú vec podľa čl. 6 Dohovoru. V tejto súvislosti
správny súd uvádza, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho správneho súdu SR
vyplývajú o. i. požiadavky na obsahové náležitosti výroku rozhodnutia o postihu za správny delikt. Vo
vzťahu k žalobcom uplatnenej odvolacej námietke o nedostatočnosti náležitostí výroku rozhodnutia
správcu dane o uložení pokuty je možné v preskúmavanom prípade považovať za nepostačujúce

pre riadne odôvodnenie rozhodnutia žalovaného konštatovanie žalovaného, že výrok rozhodnutia
správcu dane obsahuje náležitosti podľa Daňového poriadku, keďže žalovaný nereagoval na konkrétne
námietky žalobcu ohľadne požiadaviek náležitostí výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci
správneho trestania. Rovnako pokiaľ žalobca v odvolaní namietal neústavnosť príslušných ustanovení
Daňového poriadku, podľa ktorých bola v preskúmanom prípade určená výška pokuty, a to mechanicky,

matematickým výpočtom, pri ktorom spôsobe určenia výšky pokuty podľa žalobcu došlo k porušeniu
zásady individualizácie trestu (viď argumentácia uvedená v bode 5.iv) tohto rozsudku), žalovaný sa
s uvedenou námietkou nevysporiadal. Za dostatočné nie je možné považovať konštatovanie žalovaného
v odôvodnení rozhodnutia, že výpočet pokuty bol vykonaný v súlade s ustanoveniami Daňového
poriadku. Obdobne sa žalovaný nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, v ktorej namietal

neústavnosťust.§155ods.12písm.b)Daňovéhoporiadkuupravujúceholehotynazánikzodpovednosti
za správny delikt. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nereagoval dostatočne ani na námietky žalobcu,
že správny delikt nespáchal a že rozhodnutie správcu dane zo dňa 10.10.2019 o určení rozdielu
dane za rok za rok 2016 bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného zo dňa 10.03.2020 a nadobudloprávoplatnosť výlučne v spojení s uvedeným rozhodnutím žalovaného a na jeho základe. Predmetné
rozhodnutie žalovaného však bolo na základe žalobcom podanej správnej žaloby zrušené Rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/75/2020 zo dňa 19.04.2023, po právoplatnosti ktorého rozhodnutia,

ktorým bol určený rozdiel dane (v spojení s rozhodnutím správcu dane zo dňa 10.10.2019) a ktoré
bolo následne podkladom pre vydanie rozhodnutí správcu dane i žalovaného o uložení pokuty (ktoré sú
predmetom tohto prieskumného konania), prestanú byť právoplatné. Za riadne vysporiadanie s týmito
námietkami nemožno považovať odkaz žalovaného na ust. § 155 ods. 4 Daňového poriadku a na to,
že bola podaná kasačná sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Žiline. Správny súd vyhodnotil

námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že sa nevysporiadal
s podstatnými a špecifickými odvolacími námietkami žalobcu, ako dôvodnú.

32. Povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie orgánu verejnej správy vydané v daňovom konaní
vyplýva explicitne z ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého v odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového

subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo. Správny súd vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu
poukazujenakonštantnújudikatúruNajvyššiehosúduSRiNajvyššiehosprávnehosúduSRvzťahujúcu
sa na oblasť daňového konania, podľa ktorej v daňovom konaní sa odvolací orgán v odôvodnení
rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. V tejto súvislosti je

zároveň potrebné uviesť, že požiadavka na riadne odôvodnenie rozhodnutia (okrem ust. § 63 ods. 5
Daňového poriadku) vyplýva aj z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré je možné
subsumovať pod právo na spravodlivý súdny proces. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR
i ESĽP aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP (napr. A. B. vs.
Španielsko, rozsudok z 21.01.1999 a iné) pre správne súdnictvo vyplýva záver, že na každý relevantný
argument účastníka musí orgán verejnej správy primerane reagovať, to znamená vo svojom odôvodnení
musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný

a aký záver z toho pre konanie vyplýva. Rovnako aj na každý irelevantný argument musí orgán
verejnej správy reagovať minimálnym spôsobom, tzn. stručne objasniť, prečo je argument nedôvodný.
Problematikou týkajúcou sa povinnosti náležite odôvodniť rozhodnutie sa zaoberal vo svojej judikatúre
aj Ústavný súd SR (napr. v nálezoch sp. zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010), v ktorých o.i.
konštatoval, že „... jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim

ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia
odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje
rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Orgán štátnej moci je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom,
ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania. Nedostatky odôvodnenia
zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ Obdobne Najvyšší súd SR prostredníctvom svojej
judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej
správy: „ ... odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy ... musí obsahovať logickú, právnu

a presvedčivú argumentáciu o splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn.,
že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe
akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť
právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie
práva vedúcej k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti.“ Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu

verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo je dôvodom na jeho
zrušenie. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov nie je pritom len také rozhodnutie, ktorému
chýba úplne odôvodnenie, ale aj také, ktorého odôvodnenie nie je dostatočné a v ktorom chýbajú
skutkové dôvody a úvahy, ktorými sa orgán verejnej správy k skutkovým záverom dopracoval a úvahy,
ktorými ich právne vyhodnotil. Povinnosťou orgánu verejnej správy je teda rozhodnutie odôvodniť

tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov orgán verejnej
správy pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie
a z akých dôvodov, aby jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových
a právnych okolností namietaných v konaní, aby odpovedal na najdôležitejšie otázky vo vzťahuk hmotnoprávneho nároku, ktorý bol predmetom príslušného administratívneho konania, prípadne,
aby sa zaoberal tvrdeniami a námietkami účastníkov konania. Vzhľadom na vyššie uvedené má správny
súd za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov, čo zakladá zrušovací dôvod podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP.

33. Žalobca v správnej žalobe namietal vady preskúmavaných rozhodnutí orgánu orgánov verejnej
správy z dôvodu porušenia základných zásad správneho trestania spočívajúcich v nedostatočnom
vymedzení skutku, ktorým bola porušená právna povinnosť vo výroku rozhodnutia správcu dane

(bod III. správnej žaloby), so zhodnou argumentáciou ako v podanom odvolaní a v bode 6. tohto
rozsudku, v neoboznámení žalobcu so začatím konania o uložení pokuty za správny delikt zo strany
správcu dane a neumožnení žalobcovi oboznámiť sa a vyjadriť sa k obvineniu zo správneho deliktu,
vrátane možnosti uplatniť námietky, príp. podať žiadosť o odpustenie sankcie alebo o povolenie úľavy
zo sankcie (bod IV. správnej žaloby), so zhodnou argumentáciou ako v podanom odvolaní a v bode
7. tohto rozsudku. Ďalej v bode V. správnej žaloby namietal nesprávne právne posúdenie veci so

zhodnou argumentáciou uvedenou v podanom odvolaní a v bode 8 tohto rozsudku. V rámci tejto
námietky žalobca namietal protiústavnosť ust. § 155 ods. 1 písm. f) bod 1, ods. 2, ods. 5 a ods. 12
Daňového poriadku, v dôsledku čoho mal za to, že bola porušená zásada individualizácie trestu.
Poukázal na to, že rozhodnutie správcu dane zo dňa 10.10.2019 o vyrubení rozdielu dane na dani
z príjmov právnickej osoby za rok 2016 bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného zo dňa 10.03.2020

a nadobudlo právoplatnosť výlučne v spojení s uvedeným rozhodnutím žalovaného zo dňa 10.03.2020.
Protirozhodnutiužalovanéhozodňa10.03.2020žalobcapodalsprávnužalobu,oktorejrozhodolKrajský
súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. 31S/75/2020 zo dňa 19.04.2023 tak, že rozhodnutie žalovaného zo
dňa 10.03.2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom tento rozsudok bol žalovanému doručený
19.05.2020 (t.j. pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo dňa 29.06.2023, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie správcu dane zo dňa 24.02.2023 o uložení pokuty) a nadobudlo právoplatnosť
16.06.2023. Vydanie predmetného rozhodnutia žalovaným žalobca preto považoval za šikanózny výkon
štátnej moci, pričom bez ohľadu na podanie kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku Krajského
súdu v Žiline, o ktorej v čase podania správnej žaloby ešte nebolo Najvyšším správnym súdom SR
rozhodnuté, predmetný rozsudok Krajského súdu v Žiline zostal naďalej právoplatný. Žalobca tiež

poukázal na ust. § 155 ods. 12 písm. a) Daňového poriadku o zániku zodpovednosti za správny
delikt (ktoré sa však na preskúmavaný prípad nevzťahuje, keďže v prípade správneho deliktu podľa
§ 154 ods.1 písm. e) Daňového poriadku sa zánik zodpovednosti za tento správny delikt posudzuje
podľa § 155 ods. 12 písm. b) Daňového poriadku, pozn. správneho súdu). Správny súd vo vzťahu
k uplatneným námietkam uvádza, že predmetné námietky uplatnené v správnej žalobe v bodoch

III., IV. a V. boli totožné s odvolacími námietkami žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní proti
rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty zo dňa 23.02.2023, tieto námietky boli odôvodnené
zhodne, t.j. s rovnakou argumentáciou ako v podanom odvolaní, ako aj v bode II. správnej žaloby
v rámci námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. Vzhľadom na to, že žalovaný sa k týmto
odvolacím námietkam v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia nevyjadril, resp. nevysporiadal sa

s nimi, to znamená, že správny súd nepozná úvahu (stanovisko) žalovaného k uvedeným námietkam
(keďžetátovodôvodnenípreskúmavanéhorozhodnutiažalovanéhoabsentuje,vdôsledkučohosprávny
súd považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a rozhodnutie
žalovaného zrušil s poukazom na § 191 ods. 1 písm. d) SSP), bolo by predčasné vyjadrovať sa k
týmto námietkam, pretože správny súd by prejudikoval rozhodnutie žalovaného v ďalšom konaní, resp.

nahrádzal by jeho činnosť ako odvolacieho orgánu verejnej správy, v dôsledku čoho by nebola dodržaná
zásada dvojinštančnosti konania pred orgánom verejnej správy. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje
aj na subsidiaritu správneho súdneho konania vo vzťahu k správnemu konaniu. Vo vzťahu k námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
SR a Najvyššieho správneho súdu SR tiež uvádza, že v prípade, ak je rozhodnutie orgánu verejnej

správy zrušované pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, bolo by predčasné zrušiť
rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v preskúmavanom rozhodnutí
žalovaného absentuje úvaha, z ktorej by bol zrejmé, ako (totožné) námietky (uvedené v odvolaní)
žalovaný právne posúdil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd k námietkam uplatneným
v bodoch III., IV. a V. správnej žaloby nemohol zaujať stanovisko.

34. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 31. a 32. tohto rozsudku správny súd dospel k
záveru, že žalobcom uplatnená námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného je dôvodná,
keďže žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia nepostupoval v súlade so zákonom (§ 63 ods. 5Daňovéhoporiadku)avodôvodnenírozhodnutiasanevysporiadalspodstatnýmiodvolacíminámietkami
žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní. Správny súd preto napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil
podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca v správnej

žalobe navrhol zrušiť aj rozhodnutie správcu dane, avšak z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia
žalovaného, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nereagoval na odvolacie námietky žalobcu,
správny súd zrušil len rozhodnutie žalovaného.

35. Úlohou žalovaného bude opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní žalobcu, pričom sa dôsledne

vysporiada so všetkými jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní
proti rozhodnutiu správcu dane a svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby obsahovalo všetky
zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Právnym názorom správneho
súdu je žalovaný v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). Pre úplnosť správny súd dáva
do pozornosti žalovaného, že v ďalšom konaní bude povinný prihliadnuť na skutočnosť, že Najvyšší
správny súd SR Rozsudkom sp. zn. 8Sfk/26/2023 zo dňa 25.09.2024 rozhodol o kasačnej sťažnosti

žalovaného proti Rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S 75/2020 zo dňa 19.04.2023 tak,
že kasačnú sťažnosť zamietol. Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica následne Rozhodnutím č.
103508397/2024 zo dňa 09.12.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.12.2024,
zrušilo rozhodnutie Daňového úradu v Žiline č. 102334401/2019 zo dňa 10.10.2019, ktorým bola
žalobcovi vyrubená daň z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016 v sume 54 539,32

eur a ktoré tvorilo podklad rozhodnutia správcu dane č. 100669148/2023 zo dňa 24.02.2023 o uložení
pokuty žalobcovi vo výške 7 725,10 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) Daňového
poriadku a na uvedenú skutočnosť, príp. na stav daňového konania vo veci určenia dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016, žalovaný v čase svojho rozhodovania adekvátne
procesne zareaguje.

36. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade
podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu.

37. Podľa § 25 veta prvá SSP ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym
súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o
intervencii.

38. Podľa § 162 ods. 3 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“) o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci
samej.

39. Žalobca v správnej žalobe navrhol, aby správny súd prerušil konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b)
SSP a podal návrh Ústavnému súdu SR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR

o súlade ust. § 155 ods. 1 písm. f) bod 1, ods. 2, ods. 5 a ods. 12 písm. b) Daňového poriadku (ďalej
aj „ust. § 155 Daňového poriadku“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1
Dohovoru a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Z cit. ust. § 100 ods. 1 písm. b) SSP vyplýva,
že správny súd pri otázke podania, resp. nepodania návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov rozhoduje na základe vlastnej ústavnoprávnej úvahy, ktorá je autonómna a nie je viazaný

návrhom účastníka konania. Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že všeobecné súdy (i správne
súdy) sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd. Je teda v právomoci a na zodpovednosti súdu, aby posúdil, či konkrétna právna norma,
ktorú má v konaní aplikovať, je či nie je v rozpore s právnou normou vyššej právnej sily. Ústavnou
a zákonnou náležitosťou návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podaného súdom je

aj jeho presvedčenie o nesúlade namietaných ustanovení právnych predpisov s právnym predpisom
vyššej právnej sily (PL. ÚS 20/06). V preskúmavanej veci správny súd po posúdení návrhu žalobcu
na prerušenie konania z dôvodu uvedeného v §100 ods. 1 písm. b) SSP dospel k záveru, že nie sú
splnené podmienky na konanie o súlade žalobcom označeného ust. § 155 Daňového poriadku s čl. 1
ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru.

40. Žalobca v návrhu na prerušenie konania argumentoval, že ust. § 155 ods. 1 písm. f)
bod 1, ods. 2, ods. 5 a ods. 12 písm. b) Daňového poriadku, podľa ktorých mu bola v danomprípade uložená pokuta a určená jej výška, sú protiústavné, tvrdiac, že neumožňujú nijako zohľadniť
pri určení výšky pokuty individuálne okolnosti veci (závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu,
okolnosti na strane páchateľa a pod.), ale zakotvujú mechanický paušálny výpočet výšky pokuty,

ktorá sa odvíja od toho, kedy bola začatá daňová kontrola, pričom ods. 2 cit. ustanovenia zakotvuje
začatie plynutia lehoty na zánik zodpovednosti za správny delikt odo dňa právoplatnosti rozhodnutia
správcu dane vydaného vo vyrubovacom konaní. Podľa žalobcu je namietané ust. § 155 Daňového
poriadku v rozpore so zásadou individualizácie postihu (sankcie) za správny delikt. Pokiaľ žalobca
argumentoval, že zásada individualizácie trestu je jednou z kľúčových zásad trestania (trestného

práva) a táto sa analogicky vzťahuje aj na oblasť správneho trestania, správny súd nespochybňuje,
že pri administratívnych sankčných postihoch sa v prípade chýbajúcej špeciálnej právnej úpravy
analogicky postupuje v zmysle trestnoprávnych zásad, považuje však za potrebné zdôrazniť, že sa
jedná o primeranú aplikáciu trestnoprávnych zásad, a to vzhľadom na konkrétny charakter ukladanej
sankcie, nie však o priamu aplikáciu trestnoprávnych noriem. Účelom ustanovenia postihov za riadne
nepriznanie daňovej povinnosti (v preskúmanom prípade postih žalobcu za správny delikt podľa § 154

ods. 1 písm. e) Daňového poriadku - uvedenie v daňovom priznaní dane, ktorá je nižšia ako daň, ktorú
mal v daňovom priznaní uviesť) je oprávnený záujem štátu na riadnom výbere daní. Sankcia je v tomto
prípade stanovená presným výpočtom a jej výška tak závisí od sumy daňovej povinnosti, ktorú žalobca
ako daňový subjekt v rozpore so zákonom nepriznal. To znamená, že zo sumy, o ktorú mal byť štát
ukrátený, je potrebné zaplatiť pokutu. Nejedná sa tu teda o prípad, kedy by bolo možné posudzovať

správny delikt podľa jeho závažnosti. Vzhľadom na povahu skutku sa výška pokuty odvíja len od výšky
rozdielu skrátenej dane v konkrétnom zdaňovacom období (rok 2016).

41. Správny súd vo vzťahu k argumentácii žalobcu poukazuje tiež na Uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 555/2018 zo dňa 28.11.2018, ktorý v obdobnej veci (uloženie pokuty z rozdielu

dane z príjmov právnickej osoby podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), ktorá právna úprava uloženia
pokuty, ako aj spôsobu určenia jej výšky, je obdobná ako v preskúmavanom prípade - § 154 ods. 1
písm. e) a § 155 ods. 1 písm. f) bod 1, ods. 2, ods. 5 Daňového poriadku) konštatoval: „24. Sankčné
konanie o uložení sankcie podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní je špecifickým konaním,

ktoré je dané jeho právnou úpravou. Uloženie pokuty v prípade vzniku kladného rozdielu medzi daňou
zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní je obligatórnym následkom vzniku
takéhoto rozdielu. Správcovi dane zákon nezveruje oprávnenie rozhodovať o tom, či pokutu podľa
tohto ustanovenia uloží, alebo nie. Predpokladom na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty (v danom
prípade) je iba vydanie (právoplatného) dodatočného platobného výmeru v dôsledku zistenia dane

po daňovej kontrole, ktorá sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní. Vznik povinnosti zaplatiť
pokutu vyžaduje však vydanie rozhodnutia o uložení pokuty, pretože v daňovom konaní možno ukladať
daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím (§ 30 ods. 1 zákona o správe daní) (obdobne
§ 63 ods.1 Daňového poriadku, pozn. správneho súdu). Priamo zákon [v § 35 ods. 1 písm. a),
§ 35 ods. 2 zákona o správe daní] stanovuje i výšku pokuty spôsobom, ktorý neponecháva daňovým

orgánom priestor pre správnu úvahu. Daňový orgán je tak povinný uložiť pokutu vo výške súčinu
trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a kladného rozdielu medzi daňou
zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní. Priamo z dikcie § 35 ods. 1 písm. a)
zákona o správe daní vyplýva i to, že pokutu v takejto výške je daňový orgán povinný uložiť každému
subjektu a za každý prípad vzniku kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou

uvedenou v daňovom priznaní. Bolo vecou zákonodarcu, že pre dané prípady (správne delikty) zvolil
práve takýto spôsob určenia sankcie. 25. Pokiaľ preto najvyšší súd dospel k záveru, podľa ktorého
iný spôsob určenia sankcie nezodpovedá zákonným požiadavkám, vykladal aplikované ustanovenia
v súlade s ich zmyslom a obsahom. ... Ďalšou zásadnou okolnosťou pre vec sťažovateľa je skutočnosť,
že výška sankcie sa odvíja od výšky kladného rozdielu dane zistenej daňovými orgánmi a dane

uvedenej v daňovom priznaní, pričom daň musí byť daňovými orgánmi určená dodatočným platobným
výmerom. Ako z okolností veci sťažovateľa vyplýva, v jeho prípade nie je sporné, že daň takto bola
určená právoplatným rozhodnutím a sťažovateľom bola i zaplatená, ako to sám uviedol v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto okolnosť je nepochybné, že pri rozhodovaní o uložení
pokuty daňové orgány - avšak ani sťažovateľ - nemohli výšku pokuty žiadnym spôsobom ovplyvniť.“

Predmetné rozhodnutie bolo zverejnené v Zbierke rozhodnutí Ústavného súdu SR pod č. 91/2018,
právna veta: „Ak bola daň určená právoplatným rozhodnutím a sťažovateľom aj zaplatená, následne
daňové orgány pri rozhodovaní o uložení pokuty nemohli výšku pokuty nijako ovplyvniť. Preto nemohlodôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd nemal pochybnosť možnom o rozpore
žalobcom označeného ust. § 155 ods. 1 písm. f) bod 1, ods. 2, ods. 5 a ods. 12 písm. b) Daňového
poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR , čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru. Taktiež vzhľadom na skutočnosť, že v preskúmavanej veci bolo
rozhodnutie žalovaného zrušené pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov (namietané ust. § 155

Daňového poriadku teda nebolo správnym súdom pri rozhodovaní aplikované), správny súd nevzhliadol
ani žiadne zákonné, príp. racionálne dôvody na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, a preto návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietol (§ 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP).

43. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd
prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov

konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu
správny súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich
náhradu. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť jeho doručením.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo

rozhodnuté v jeho neprospech.
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho
súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačný sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov

podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná
sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnomsúde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm.
a) SSP).