Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201147
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619201147.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov

senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: Ing. Q. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, XXX XX W., právne zastúpeného: JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom
so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s. so
sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpenému: Advokátska kancelária
Branislava Máčaja, s. r. o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO:
46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k.
SK-1C/25/2019- 286 zo dňa 14.2.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 110 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100 %.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 EUR. Žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom
žalovaného. Dňa 9.2.2017 Q. W. našiel v W. za budovou, v ktorej sídli značková predajňa žalovaného v

neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu aj archívnu krabicu, v ktorej sa
nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov žalovaného. Predmetná
archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalovaným.
Žalovanú spoločnosť Orange Slovensko a.s. možno považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods.
2 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (ďalej ZOOÚ). Žalovaný nesie voči

žalobcovi objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní osobných údajov
žalobcu prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709
014(ďalejELSIGs.r.o.)nebolopostupovanéprimanipuláciisnimiapriichlikvidáciivsúladesozákonom
(§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných
údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života
žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov.
Žalovaný pri svojom prvom úkone namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník (v súčasnosti

Bardejov), s tým, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu
osobnostijepodľa§13CSPvšeobecnýsúdžalovanéhoavžiadnomprípadesanejednáospotrebiteľský
spor.Rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 1C/25/2019-144 zo dňa 23.5.2022 súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2 500 EUR a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

Na základe odvolania žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k.178Co/56/2023-243
zo dňa 5.9.2023 tak, že zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v
rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,
ktorú vzniesol žalovaný a v tomto smere poukázal na závery prvoinštančného súdu. Naopak, odvolací

súd mal za to, že prvoinštančný súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou nedostatku
miestnej príslušnosti ako aj základom nároku. Úlohou prvoinštančného súdu bolo v prvom rade
preskúmať opätovne podmienky konania, a až následne sa zaoberať vecou samou s tým, že prihliadne
na predchádzajúce ospravedlnenie žalovaného žalobcovi a posúdi, či toto ospravedlnenie nie je
postačujúce.Vprípade,pokiaľzistí,žeospravedlnenienaodstránenieutrpeniažalobcujenedostatočné,
prizná žalobcovi nemajetkovú ujmu, ktorú náležitým spôsobom skutkovo aj právne zdôvodní.

Po vrátení veci žalobca zobral žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR, preto súd uznesením
č.k. SK-1C/25/2019-281 zo dňa 12.12.2023 v tejto časti konanie zastavil.
Prvoinštančný súd sa opätovne vysporiadaval s námietkou miestnej nepríslušnosti. Námietku miestnej
príslušnosti považoval súd za nedôvodnú, pretože miestna príslušnosť je daná ust. § 19 písm. b) CSP,
podľa ktorého popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého

obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
Zákon č. 122/2013 Z.z., zrušený zákonom č. 18/2018 Z.z., bol transpozíciou Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 95/46/ES z 24.10.1995 v znení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
č. 1882/2003 z 29.09.2003, neobsahoval všeobecnú definíciu nároku majúceho pôvod v porušení
povinnosti pri ochrane osobných údajov, z jeho § 1 písm. a) vyplýva len všeobecná formulácia ochrany

práv fyzickej osoby pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného života pri spracovaní jej
osobných údajov. Pri takto všeobecne definovanej ochrane je možné vychádzať z toho, že nárok
na ochranu dotknutej fyzickej osoby je nárokom na náhradu škody. Výklad pojmu škoda by mal byť,
vzhľadom na to, že sleduje ochranu fyzickej osoby, jednotlivca, široký v tom zmysle, že pozostáva tak z
materiálnej ako aj nemateriálnej, t.j. nemajetkovej ujmy. Aj Súdny dvor Európskej únie, aj keď vyslovene

nedefinoval to, čo by malo byť škodou, v niektorých rozhodnutiach, napr. v rozsudku zo dňa 17.03.2016
C - 99/2015 Liffers, posudzujúc výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES uviedol,
že nemajetková ujma predstavuje zložku škody za podmienky, že sa preukáže. Taktiež podľa Princípov
európskeho deliktného práva ( Principles of European Tort Law, PETL) je škodou, ktorá je spôsobená
inému, jednak škoda majetková ale i nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu na slobode,

dôstojnosti alebo iných osobných právach (diel VI., hlava 10, oddiel 3, čl. 10:301 ods. 1). Z uvedeného
vyplýva,ženároknanáhradunemajetkovejujmynaosobnýchprávachjemožnésubsumovaťpodpojem
škoda.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že
pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním

telekomunikačných služieb žalovaným, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom
administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len
„Úrad“).
Úrad rozhodnutím zo dňa 16.8.2017 skonštatoval porušenie ustanovení § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ
sprostredkovateľom - obchodným zástupcom žalovaného, spoločnosťou ELSIG s.r.o. a v súvislosti s

tým mu rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 uložil pokutu v sume 5 000 EUR. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.03.2018.
Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo
strany úradu konštatované porušenie povinnosti žalovaného podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a

správnosti postupov samotného žalovaného v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov
s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. Pre posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je bez
právneho významu, že osobné údaje žalobcu spracúvala v rozpore so zákonom osoba poverená
žalovaným, pretože právny základ pre ich spracúvanie (§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanému a osobné
údaje poverená osoba (sprostredkovateľ) spracúvala v mene a v záujme žalovaného v súvislosti s

plnením zmluvy o pripojení. Občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do súkromia žalobcu
má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej
klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve.Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 110 EUR
ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho
súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia každého
jedinca, preto právo na ich ochranu musí požívať vysoký stupeň právnej ochrany. Postupujúcou
globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie a
aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie každého jedinca, ešte zvyšuje.
Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky úradu v jej rozhodnutí zo dňa 09.03.2018, že významný

vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mali zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac
než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie
archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov
dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených
osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho
konania. V zhode s predsedníčkou úradu súd konštatoval, že negatívnym následkom neoprávneného

sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly
nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by
mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská
operácia môže viesť napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého
mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu

znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo
alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb.
Súd prvej inštancie konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie peňažnej náhrady sa pri rozhodovaní
o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva
došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Na základe vykonaného dokazovania bolo zistené, že originálna listina s

osobnými údajmi žalobcu bola od roku 2014 až do mesiaca január 2017 neodborne odložená v archívnej
krabici v sklade za tovarom značkovej predajne žalovaného v W. spoločne s cca 480 ďalšími originálnymi
listinami klientov žalovaného. V januári 2017 boli originálne listiny premiestnené do neuzamknutého
skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb a dňa 09.02.2017 túto
archívnu krabicu s originálnymi listinami našiel Q. W. ako osoba neoprávnená oboznamovať sa s údajmi

žalobcu. Originálna písomnosť týkajúca sa žalobcu obsahovala osobné údaje a to: meno a priezvisko,
adresu bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný
podpis. Doposiaľ existuje riziko zneužitia osobných údajov žalobcu s dopadom na jeho materiálnu alebo
aj nemateriálnu sféru života. Do súkromia žalobcu bolo zasiahnuté, pretože bolo porušené jeho právo na
informačné sebaurčenie. Žalobca stratil kontrolu nad svojimi osobnými údajmi bez vlastného zavinenia,

pričom pri odovzdaní svojich údajov žalovanému dôveroval v jeho profesionalitu. Žalovaný sa doposiaľ
žalobcovi za uvedený bezpečnostný incident neospravedlnil a svoju zodpovednosť popiera.
Čo do právneho základu bol konštatovaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
a spornou sa javila len výška priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na
množstvo osobných údajov žalobcu, ktoré boli neoprávnene sprístupnené, ich charakter, dĺžku času

protiprávneho konania a postavenie žalovaného na telekomunikačnom trhu, súd priznal žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 EUR.
O trovách konania súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému
žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady
záležala od úvahy súdu. Nezistil existenciu výnimočných okolností a ani dôvody hodné osobitného

zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. a), b), f) a h) CSP. Uviedol, že už pri prvom procesnom úkone namietol miestnu nepríslušnosť
Okresného súdu Bardejov (predtým Svidník), pričom zotrváva na tomto stanovisku. Uplatnený nárok nie

je nárokom na náhradu škody. Je potrebné rozlišovať, čo je základné a čo sprevádzajúce. Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.2.2011, podľa ktorého právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov, ako aj
na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 233/2022 zo dňa 24.5.2022, ktorý spor vychádzajúci z
toho istého bezpečnostného incidentu posúdil ako spor o ochranu osobnosti.

Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu prvej
inštancie v tejto otázke je nesprávne. Žalovaný zastáva stanovisko, že nie je pasívne legitimovaný.
Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami toto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahomaj účelom im najbližšie. Spracúvanie osobných údajov upravuje osobitný zákon, ktorý okrem iného
určuje subjektívne práva dotknutých osôb, povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa. V zákone
o ochrane osobných údajov platných v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia

tzv. delenej zodpovednosti, v zmysle ktorej je zodpovedným subjektom sprostredkovateľ. Žalovaný
zotrval na tom, že neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť, čo napokon potvrdil aj Úrad na ochranu
osobných údajov vo svojom rozhodnutí.
Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno

stotožniť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a
slobôd fyzických osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Postup, kedy súd prvej inštancie
neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť,
šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale
uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy a to dokonca závažnej,
došlo už iba tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobcu ale priamo k ich porušeniu, má

za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.
Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek iba čiastočnému
úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že súd prvej
inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k trovám konania, vrátane aplikácie
§ 257 CSP na prejednávanú vec.

Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, k otázke miestnej príslušnosti poukázal na rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 11Co/15/2023 - 223 zo dňa 13.12.2023. Vyjadril súhlas s

argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
Svidník) podľa ust. § 19 písm. b) CSP, pričom považoval tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod
popri miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie poukázal
na bod 9 zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 5.9.2023. Čo sa týka základu nároku,
žalovaný sa žalobcovi nikdy neospravedlnil. Pri trovách konania nemožno súhlasiť s argumentáciou

žalovaného, nakoľko ak rozhodnutie závisí od úvahy súdu, tak sa za základné považuje rozhodnutie, že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení zotrval na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní.

OhľadommiestnejnepríslušnostiOkresnéhosúduBardejovmázato,žesanejednáožalobunanáhradu
škody a nejde ani o spotrebiteľský spor. Uviedol, že CSP nepozná inštitút ustálenej rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu. K nároku na náhradu trov konania poukázal na to, že žalobcovi bola priznaná suma
rovnajúca sa 2% pôvodne žalovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Nie je možné
konštatovaniu dôvodnosti nároku na finančné zadosťučinenie priznať bezhranične dominantný význam

v tom zmysle, že bez ohľadu na porovnanie nárokovanej a súdom určenej výšky náhrad bude žalobca
vždy v spore úspešnou stranou s nárokom na náhradu trov konania.

5. Žalobca vo svojom stanovisku k podaniu žalovaného uviedol, že prvoinštančný súd nikdy nepovažoval
spor za spor o náhradu škody, len pri otázke miestnej príslušnosti vysvetľoval eurokonformný výklad

pojmu škoda. Zotrval aj na súvise bezpečnostného incidentu so spotrebiteľskou zmluvou.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP,

bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia
oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Čo sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým

OkresnéhosúduSvidník),odvolacísúdsastotožňujesodôvodnenímsúduprvejinštancievnapadnutom
rozsudku.
Predmetomkonaniajenepochybnenárokmajúcizákladvporušeníprávanaochranuosobnostivzmysle
ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy.
Zásadným pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v
tomzmysle,činiejevosvojejpodstatenárokomkorešpondujúcimsnárokomnanáhraduškody,prektorý

môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom
súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody.
Princípy európskeho deliktného práva (PETL) pojem nemateriálna ujma stavajú na úroveň pojmu škoda.
PETL v čl. 2:101 definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov.

Ako vyplýva z tejto definície, škoda sa chápe široko, univerzálne a ako majetkový či nemajetkový
reflex vo sfére poškodeného. Akýkoľvek zásah do tejto sféry či zhoršenie pozície poškodeného založí
zodpovednosť za škodu za predpokladu, že súčasne išlo o zásah do právom definovaného statku.
Jednoznačne pozitívny trend tejto koncepcie predstavuje postavenie imateriálnej ujmy na úroveň
majetkovejškodyaďalejskutočnosť,žeirežimnáhradyjepreobidvadruhyškôdrovnocenný.Zhľadiska

terminologického používa PETL výrazy "škoda" (damage) a "ujma" (harm) synonymicky.
Materiálna ujma ako jeden z dvoch definičných komponentov pojmu škoda je definovaná v časti s
označením peňažná škoda (pecuniary damage). Pozitívne definície nemateriálnej ujmy PETL síce
nepodáva, ale aj tak ich z celkovej koncepcie (a contrario materiálnej ujmy) možno vyvodiť. Ide o druh
ujmy, ktorý nepredstavuje reálny úbytok v majetkovej sfére poškodeného. Náhrada nemateriálnej ujmy

sa v moderných deliktných úpravách nevyčerpáva len náhradou ujmy na zdraví a na živote, ale panuje
široký konsenzus, že je spoločensky vysoko žiaduce odškodňovať v rôznej miere aj zásahy do iných
zložiek a sfér osobnosti jedinca, než je jeho fyzická a duševná integrita. Náhrada nemajetkovej ujmy
sa týmto úzko prepojuje s inštitútom ochrany osobnosti a koncepciou garancie osobnostných práv v
súlade s tým, ako je v tom ktorom systéme upravená (porovnaj Poňatie škody v Princípoch európskeho

deliktného práva, JUDr. Ing. Elena Divko, Bulletin slovenskej advokácie, 2014).
Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáha žalobca, nepochybne možno
subsumovať, prípadne aj stotožniť s pojmom škoda, vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora
z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že
nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody.

Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou
nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním je potrebné uviesť, že Okresný súd
Bardejov je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť,
ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť,

ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode
Okresného súdu Bardejov. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola
v konaní sporná, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho
miestnej príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov je daná ako osobitná
miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej

nepríslušnosti súdu prvej inštancie.
Záverom je potrebné dodať, že prvoinštančný súd ani odvolací súd nepreklasifikovali toto konanie
na konanie o náhradu škody. Ani prvoinštančný ani odvolací súd nikdy neuviedli, že nárok, ktorý je
predmetom žaloby, je nárokom na náhradu škody, nakoľko je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že
v prejednávanej veci ide jednoznačne o spor o ochranu osobnosti. Na uvedenom nič nemení ani to, že

oba súdy sa za účelom vyriešenia otázky miestnej príslušnosti súdu v súvislosti so vznesenou námietkou
miestnej nepríslušnosti zo strany žalovaného v teoretickej rovine zaoberali podstatou a charakterom
nemajetkovej ujmy ako (sub)kategóriou pojmu škoda.K otázke miestnej príslušnosti odvolací súd záverom konštatuje, že si je vedomý svojho názorového
posunu oproti predošlému zrušujúcemu uzneseniu sp. zn. 17Co32/2023 - 304 zo dňa 18.5.2023, a v
tejto súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR publikované v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v ktorom Ústavný súd SR uviedol nasledovné: „Pre odvolací súd
totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj
skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací
súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny
názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor

nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Aj keď zmena
skoršieho,presúdprvéhostupňazáväznéhoprávnehonázoruodvolaciehosúdu,jevzásadenežiaduca,
nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti
sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.“ V praxi nie je vylúčená situácia, kedy odvolací
súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, avšak po podaní odvolania tento svoj vlastný
právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a

pod.)arozhodneinak.Zjudikatúryvyplýva,žetakýtopostupsúdujemožný,keďžezcivilnéhosporového
poriadku nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom.
Senát odvolacieho súdu sa takýmto postupom a za účelom zachovania právnej istoty a jednoty v
rozhodovaní zjednotil s rozhodovacou praxou ďalších senátov Krajského súdu v Prešove, ktoré vo
veciach ochrany osobnosti vychádzajúcich z toho istého bezpečnostného incidentu rozhodli, že na

konanie je miestne príslušný Okresný súd Bardejov (resp. Svidník).

9. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením
súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné,
že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným, pričom tento konal prostredníctvom

splnomocnenej osoby a žalovaný, aj keď konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahol
do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím,
pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.
30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol
spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného, a vtedy

sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanému. K rovnakému záveru
dospel Najvyšší súd Českej republiky aj v rozhodnutí č.k. 30Cdo/1393/2007, v zmysle ktorého: „Platí
zásada, podľa ktorej, ak neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý
právnickou osobou (alebo inou fyzickou osobou) k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej
fyzickej osoby), kedy určujúcim je existencie miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti

takejto osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávnej sankcie podľa § 13 Obč. zák. postihujú
samotnú právnickú alebo inú fyzickú osobu v zmysle analógie § 420 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 853
toho istého zákona.“
Pokiaľ žalovaný poukazuje na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti, tak táto je daná v rámci
administratívnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v zmysle zákona o ochrane

osobných údajov. Táto koncepcia sa neuplatňuje v oblasti zodpovednosti podľa občianskoprávnych
predpisov o ochrane osobnosti. K otázke občianskoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti
odvolací súd poukazuje na body 105 až 108 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom
rozsahu stotožňuje.
Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu o ochrane osobných údajov

účinného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorej je stále potrebné, aby prevádzkovateľ
bol aspoň informovaný o hlavných prvkoch štruktúry spracovania (napríklad o zapojených subjektoch,
bezpečnostných opatreniach, zárukách pri spracovaní v tretích krajinách atď.), aby si udržal pozíciu, v
ktorej má kontrolu nad údajmi spracúvanými v jeho mene.
V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je relevantné použitie ustanovení
zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto
zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako ho uplatnil žalobca v tomto konaní. Z
uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov,
naktorésaodvolávažalovaný,ktorévsúvislostisjehozodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutia

o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru,
že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil

po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je
v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšli
počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými

skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211
CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad
alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie

ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej
inštancienezodpovedá§191ods.1CSP,lebohodnotilkaždýdôkazlenjednotlivoanieajvichvzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky

skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vo veci rozhodol sú správne a majú oporu vo
vykonanom dokazovaní.
Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) odvolací súd

poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.

zn. 7 Cdo 7/2010). Ani k naplneniu tejto odvolacej námietky zo strany súdu prvej inštancie nedošlo.

13. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel
k záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do

jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo
žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou
rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho
priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu

zo strany žalovaného, došlo k neprípustnému vytvoreniu podmienok pre zneužitie týchto údajov. Právo
na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie,
a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva s
poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancievo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy
sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v
dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto

osobné údaje zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku
tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo
na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie
možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri
majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa

na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani
nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko
ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo
porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa
morálna satisfakcia nejaví ako postačujúca, a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie,

z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy
sú tieto: 1. dĺžka protiprávneho konania, 2. reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,
3. dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, 4. škandalizácia osoby, 5. opakovanie a
zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, 6. úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo
zámernej diskreditácie osoby.

14. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má fyzická
osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
odstránili následky neoprávnených zásahov, alebo poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie.

Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah
bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.
Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná. V

prejednávanej veci sa ospravedlnenie nepredstavuje postačujúci nástroj nápravy ohrozených práv, a to
vzhľadom na charakter protiprávneho konania, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv. Keďže
neoprávnenýzásahspočívavúniku chránenýchosobnýchúdajov,nemožnonápravutohtonežiaduceho
stavu, ktorý nastal, a ktorý trval určitú dobu, počas ktorej boli citlivé osobné údaje dotknutých osôb
ponechané na neuzamknutom mieste a vystavené riziku ich zneužitia, dosiahnuť ospravedlnením (ako

to môže byť napr. pri ospravedlnení v prípade zverejnenia nepravdivých či difamujúcich tvrdení o fyzickej
osobe), nakoľko samotný únik osobných údajov nemožno ospravedlnením odčiniť a rovnako nemožno
odčiniť nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.
Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej
forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej

miere. Uvedené však neznamená, že bez prvotnej žiadosti morálneho zadosťučinenia nemožno žiadať
primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zákonná formulácia nevylučuje ani kombináciu peňažnej a
nepeňažnej formy zadosťučinenia tak, aby v celkovom súhrne bolo zadosťučinenie primerané. Voľba
formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Pokiaľ si teda žalobca
ako formu satisfakcie zvolil peňažnú formu, a to za stavu, že k ospravedlneniu ako morálnej satisfakcii

nedošlo, čo medzi stranami ani nebolo sporné, nemôže byť v konaní neúspešný len pre to, že by mal
prednostne požadovať morálnu satisfakciu.
Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, a
nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je
synonymom dokazovania ako pri náhrade škody, a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v dostatočnej miere preukázal ujmu, ktorá hrozila v dôsledku
zásahu do jeho osobnostných práv v podobe rizika zneužitia jeho osobných údajov. V tomto smere
odvolací súd odkazuje na body 120 až 125 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
Záverom odvolací súd dodáva, že pri posudzovaní existencie nároku na peňažnú satisfakciu, a teda
vzniku samotnej ujmy, a z dôvodu zachovania právnej istoty, sa priklonil k aplikačnej praxi tunajšieho

súdu vo veciach založeným tým istým bezpečnostným incidentom.

15. Napokon žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania. V súlade so zákonnými
ustanoveniami o trovách konania (ust. § 251 a nasl. CSP) a procesnou situáciou, ktorá nastala vprejednávanej veci, kedy právoplatne z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a po
čiastočnom späťvzatí žaloby bola žalobcovi priznaná suma 110 EUR, odvolací súd dospel k záveru, že
žalobcabolvkonaníúspešnoustranousporu.Zásadaúspechuvsporeaplikujúcust.§255ods.1CSPje

esenciálnym kritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade, ak výška plnenia závisí
odúvahysúdu,akojetovprejednávanejveci,saskúmavrozsahu,čižalobcovibolapriznanáaspoňčasť
žalobou uplatneného nároku. Nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku stranu sporu, v danom prípade žalobcu. Tak, ako to
uviedol žalobca, najmä v konaniach o ochranu osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy si strana sporu

odhadne výšku uplatňovaného nároku, ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je
možné požadovať od žalobcu, aby výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, kde
bude zvažovať rozsah úvahy súdu o výške plnenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto
prípade je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje
rozhodnutie,žedoprávažalobcubolozasiahnuté,zaúspechvspore.Výškanemajetkovejujmyjepotom
druhotná, teda nadväzujúca. Predmetný záver vyplýva aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít.

V skutkovo a právne identickej právnej veci, ktorej základ nároku sa odvíja od rovnakého
bezpečnostného incidentu podal žalovaný proti uzneseniu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018
zo dňa 20.1.2022 o výške náhrady trov konania, ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 24.5.2022, č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť odmietol. V citovanom uznesení
Ústavný súd SR argumentuje takto „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má

žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásad úspechu. Z tohto pohľadu je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republikypodč.31/2020konštatoval,že:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“

Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.
Argumentácia žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak,
ako v tomto prípade nadhodnotená žalobcom, nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov
konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do

základu úspešný. Úspech žalobcu vo veci v prejednávanej veci bol v uznaní základu nároku.

16. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal
na zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP.
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách
konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí
od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola úspešná, patrí jej
nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie je povinná tieto trovy

uhradiť. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané
okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon
neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.
Odvolacísúdpoukazujenato,ženazákladeopätovnéhopreskúmaniapredmetnéhospisunezistildôvod
pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností zákon

ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo k určitému druhu konania,
ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu. Právo na priznanie primeranej a právnymi
predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva

na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc podľa
§ 37 ods. 2 Listiny.Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného a aplikáciu ust. § 257 CSP je potrebné zdôrazniť, že
žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov porušil
smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov.

Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane
osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so zameraním
na právo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného
pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. GDPR niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito
údajmi sú aj osobné údaje ako, meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho

preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriu
osobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil nepovolaným osobám. Išlo o totožné údaje nielen u žalobcu,
ale u ďalších osôb v okrese Svidník. Niet preto dôvodu, aby žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR
citlivých údajov bol zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorý sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy
jeho osobné údaje v dôsledku bezpečnostného incidentu žalovaného mohli byť zneužité. Aplikácia ust. §
257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania v takom prípade by nebola ani spravodlivá. Nie je namieste,

aby osoba, ktorá spôsobila porušenie práva žalobcu, bola zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky
trovkonaniapodľa§257CSPoprotižalobcovi,ktorýakofyzickáosobamuselsvojeprávachrániťsúdnou
cestou.

17. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi

žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna,
pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané
vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu. Trovy konania sú
nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách
konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať právnu normu vyplývajúcu z ust. §
257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od
legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.
Inak povedané, je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na

ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom
rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného
neaplikovateľné.

18. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez náležitého významu.

19. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav, zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.
Z dôvodov uvedených v bodoch 16. a 17. odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd ani pri náhrade
trov odvolacieho konania nevzhliadol okolnosti opodstatňujúce použitie ust. § 257 CSP. Prvoinštančnýsúd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).